Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 129/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. marca 2011 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka a sudcov Marianny Mochnáčovej a Milana Ľalíka

prerokoval prijaté sťažnosti JUDr. P. P., B., zastúpeného advokátkou JUDr. J. H., B.,

ktorými namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

, a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s a postupom

a rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 9. septembra 2008 a sp. zn. zo 17. septembra 2009, postupom

a rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 9. septembra 2008 a sp. zn. zo 17. septembra 2009, a postupom

a rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 21. septembra 2006 a sp. zn. z 19. júla 2007 a takto

rozhodol:

1. Základné právo JUDr. P. P. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky v spojení so základným právom na zákonného sudcu podľa

Slovenskej republiky, právo na verejné a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na účinný právny

prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 17. septembra 2009 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17.

septembra 2009 sa z r u š u j e a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Základné právo JUDr. P. P. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky v spojení so základným právom na zákonného sudcu podľa

Slovenskej republiky a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 9.

septembra 2008 p o r u š e n é b o l o .

4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 9.

septembra 2008 sa z r u š u j e a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie.

5. JUDr. P. P. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 368,55 € (slovom

tristošesťdesiatosem eur a päťdesiatpäť centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej

republiky p o v i n n ý zaplatiť na účet JUDr. J. H., advokátky, do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

6. V prevyšujúcej časti sťažnostiam n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Spojenie vecí a prijatie sťažností

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. decembra

2009 doručené dve sťažnosti JUDr. P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namietal

porušenie označených základných práv postupom a rozhodnutiami Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v trestnom konaní vedenom proti nemu ako

obvinenému (neskôr obžalovanému a odsúdenému) pre trestný čin podplácania podľa § 161

ods. 1 a 3 písm. b) účinného do 31. decembra 2005.

2. V prvej sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len ,a“), základného

práva na zákonného sudcu podľa , práva na spravodlivý proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“)

a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. zo 17. septembra 2009 ako dovolacieho súdu v jeho trestnej veci,

ktorým najvyšší súd podľa odmietol jeho dovolanie.

Súčasne v tejto sťažnosti namietal porušenie práv podľa a

a podľa dohovoru v spojení s a aj uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 9. septembra 2008 ako odvolacieho súdu, ktorým

tento zamietol jeho odvolanie proti rozsudku bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn.

PK z 30. novembra 2006 (ďalej len ,,špeciálny súd“ a ,,rozsudok špeciálneho

súdu“). Uvedeným rozsudkom špeciálneho súdu bol sťažovateľ na tam uvedenom

skutkovom základe uznaný za vinného z trestného činu podplácania podľa § 161 ods. 1 a 3

písm. b) účinného do 31. decembra 2005, za čo mu bol uložený trest

odňatia slobody v trvaní dvoch rokov, ktorého výkon bol podmienečne odložený a bola mu

určená skúšobná doba v trvaní štyroch rokov. Súčasne mu bol uložený trest prepadnutia veci

– sumy 30 000 Sk, ktorá bola použitá na spáchanie trestného činu.

3. V druhej sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na

súdnu ochranu podľa , základného práva na zákonného sudcu podľa

, práva na spravodlivý proces podľa dohovoru a práva

na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. septembra 2009 ako dovolacieho súdu, ktorým najvyšší súd podľa

per analogiam s poukazom na

odmietol jeho dovolanie proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 9. septembra 2008, ktorým tento zamietol sťažnosť proti uzneseniu špeciálneho súdu

z 30. novembra 2006, ktorým bola sťažovateľovi uložená poriadková pokuta 40 000 Sk.

Súčasne v tejto sťažnosti namietal porušenie práv podľa a

a podľa dohovoru v spojení s a aj uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 9. septembra 2008 ako sťažnostného súdu.

Naostatok sťažnosťou namietal aj konanie a rozhodovanie najvyššieho súdu ako

sťažnostného, resp. dovolacieho súdu v súvislosti so skôr uloženou poriadkovou pokutou

uznesením špeciálneho súdu z 5. septembra 2006. Išlo o uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. septembra 2006 a sp. zn. z 19. júla 2007.

4. Uznesením ústavného súdu z 31. marca 2010 boli uvedené veci prijaté na ďalšie

konanie a spojené na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

II.

Podstatné sťažnostné námietky

5. Z obsahu sťažností vyplynulo, že sťažovateľ bol advokátom, ktorý v rámci

obhajoby svojho obvineného klienta podľa záverov právoplatných rozhodnutí všeobecných

súdov požiadal kolegyňu advokátku ako obhajkyňu spoluobvineného, aby ovplyvnila

svojho klienta tak, aby tento zmenil svoju výpoveď na prospech klienta sťažovateľa. Za to

jej sľúbil úplatok, čo prvotne odmietla, avšak neskôr, potom, ako bola ustanovená za agenta

v zmysle (účinného do 31. decembra 2005)

a spoluobvinený zmenil svoju výpoveď, boli peniaze odovzdané s tým, že časť mala byť

určená pre ňu a časť pre spoluobvineného.

6. Konaniu a rozhodovaniu najvyššieho súdu v merite jeho trestnej veci – teda

v konaní o odvolaní proti odsudzujúcemu rozsudku špeciálneho súdu a v konaní o dovolaní

proti zamietavému uzneseniu odvolacieho súdu sťažovateľ vytýka, že najvyšší súd ako súd

odvolací i dovolací

(i) absolútne nezohľadnil dôkazné vady v trestnom konaní vedenom proti

sťažovateľovi, keď založil svoje rozhodnutie

na procesne nepoužiteľných dôkazoch (kolegyňa advokátka – agent provokatér),

na nepreskúmateľnom odôvodnení,

(ii) svojvoľne akceptoval kvalifikáciu skutku ako trestný čin podplácania, hoci

judikatúra podobné konanie kvalifikuje ako návod na trestný čin krivej výpovede (Výber

rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 3/1981),

(iii) v dôsledku toho rozhodoval nepríslušný súd (špeciálny, namiesto okresného

súdu),

(iv) ktorý nemal atribút nezávislého a nestranného súdu, lebo sudcov „vyberala“

výkonná zložka štátnej moci (previerky NBÚ u sudcov), pričom vzniesol aj námietku, že

v odvolacom senáte rozhodoval sudca, ktorý mal byť vylúčený,

(v) a neprípustne kriminalizoval konanie sťažovateľa, keď ho urobil zodpovedným

(vinným) zo spáchania trestného činu, ktorého znaky v jeho konaní neboli naplnené.

7. Vo vzťahu ku konaniu a rozhodovaniu najvyššieho súdu ako sťažnostnému súdu

a dovolaciemu súdu v súvislosti s preskúmavaním uznesenia špeciálneho súdu o uložení

poriadkovej pokuty okrem už uvedeného sťažovateľ namieta, že odmietnutím dovolania ako

neprípustného došlo k zásahu do jeho označených práv. Sťažovateľ je na rozdiel od

najvyššieho súdu názoru, že aj proti uzneseniu odvolacieho súdu o zamietnutí sťažnosti

proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty je dovolanie prípustné, a to vychádzajúc

z obsahu práv podľa a dohovoru.

8. Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie

označených práv, napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu zrušil, vrátil mu vec na ďalšie

konanie a priznal mu náhradu trov konania.

III.

Vyjadrenie najvyššieho súdu a vedľajších účastníkov konania

9. Na základe výzvy ústavného súdu sa k prijatým sťažnostiam vyjadril najvyšší súd

listom zo 7. mája 2010 tak, že ,,z obsahu rozhodnutí najvyššieho súdu jasne vyplýva jeho

postoj k danej problematike, ako aj dôvody každého z rozhodnutí. Najvyšší súd v tomto

smere v súčasnosti nezisťuje dôvod na zmenu svojich pôvodných stanovísk.“. Zároveň

oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania a pripojil vyžiadané súdne spisy.

10. Zástupkyňa sťažovateľa na výzvu ústavného súdu listom z 3. mája 2010

oznámila, že súhlasí s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.

11. Keďže účastníci konania oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní, a ústavný

súd dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci,

boli splnené podmienky na upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a sťažnosti boli prejednané a rozhodnuté

na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu. Po posúdení sťažností a ich príloh,

uznesení najvyššieho súdu, obsahu vyžiadaných súdnych spisov a vyjadrenia k sťažnosti,

dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť je v časti

dôvodná.

IV.

Východiská rozhodnutia ústavného súdu

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

13. Vo všeobecnosti platí, že ústavný súd je zdržanlivý, pokiaľ ide o zásahy do

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V trestných veciach to zvýrazňujú čl. 50 ods. 1

v spojení s tým, že stanovujú všeobecné súdy ako jediné oprávnené

rozhodovať o vine a treste za trestné činy. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne

zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov, či právneho

posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným

súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi

všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má

dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri

uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd

nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha

chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri

rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, práva na

spravodlivé súdne konanie (a súvisiacich práv) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či

závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné

s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. ,

, , ).

14. V konaní o sťažnostiach sťažovateľa bolo takto primárnou úlohou ústavného

súdu posúdiť, či interpretácia a aplikácia , prípadne

bola zlučiteľná s a dohovorom, teda či napadnutými rozhodnutiami najvyššieho

súdu nedošlo k zásahu do označených práv sťažovateľa.

V.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu ako

odvolacieho súdu (sp. zn. z 9. septembra 2008)

a dovolacieho súdu (sp. zn. zo 17. septembra 2009)

15. V rámci vymedzeného rozsahu ústavno-súdneho prieskumu sa ústavný súd

najskôr zaoberal tými rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktoré mali priamy vzťah k trestnej

zodpovednosti sťažovateľa. Definitívnym rozhodnutím, ktorým bolo trestné stíhanie

sťažovateľa v rovine všeobecného súdnictva skončené, bolo uznesenie najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu sp. zn. zo 17. septembra 2009 (ďalej pre účely tejto časti

nálezu len ,,uznesenie dovolacieho súdu“). Sťažovateľ v dovolaní podanom proti uzneseniu

najvyššieho súdu sp. zn. z 9. septembra 2008 (ďalej pre účely tohto bodu

nálezu len ,,uznesenie odvolacieho súdu“) ako dôvody dovolania uplatnil:

 hlavné pojednávanie na špeciálnom súde 30. novembra 2006 bolo konané

v jeho neprítomnosti, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky [§ 371 ods. 1

písm. d) ],

 vo veci konal a rozhodol sudca, ktorý mal byť vylúčený z úkonov trestného

konania, čím sťažovateľ mal na mysli najmä JUDr. J. M., ktorý sám svoju

zaujatosť namietal a napriek tomu príslušným senátom nebol vylúčený

z rozhodovania [ ],

 rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným

spôsobom, čím sťažovateľ namietal zákonnosť použitia dôkazu získaného

agentom, v pozícii ktorého pôsobila advokátka ako obhajkyňa spoluobvineného

v trestnej veci, kde sťažovateľ vykonával obhajobu svojho klienta [§ 371 ods. 1

písm. g) ],

 rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku

alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia [§ 371 ods. 1

písm. i) ].

16. V podaní nazvanom „Doplnenie dovolania“ z 30. júna 2009, ktoré bolo doručené

do podateľne najvyššieho súdu 3. júla 2009, sťažovateľ k uplatnenému dovolaciemu dôvodu

podľa uviedol, že skutok, za ktorý bol odsúdený,

mal byť posúdený ako návod na trestný čin krivej výpovede a nepravdivého znaleckého

posudku podľa (za predpokladu naplnenia všetkých

znakov jeho skutkovej podstaty), a nie ako trestný čin podplácania podľa § 161 ods. 1 a 3

písm. b) . V tomto smere odkázal na závery odbornej literatúry

a judikatúry a taktiež uviedol, že podľa jeho názoru v dôsledku nesprávnej právnej

kvalifikácie skutku vo veci rozhodoval nepríslušný súd, čím je daný dôvod dovolania podľa

.

17. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia dovolacieho súdu po uvedení

výroku rozsudku špeciálneho súdu, uznesenia odvolacieho súdu a dôvodov dovolania na

jeho vlastné odôvodnenie uviedol:

,,Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v zložení päťčlenného senátu,

na podklade podaného dovolania preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj jemu

predchádzajúce konanie a to v tom smere, ako to vyplýva z dôvodov dovolania, ktorými je

viazaný a zistil, že dovolanie nie je dôvodné. K jednotlivým dovolacím dôvodom uvádza:

Podľa dovolanie možno podať, ak

d) hlavné pojednávanie alebo, verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti

obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky,

e) vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca

alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania,

g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným

spôsobom,

i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Čo sa týka konania hlavného pojednávania dňa 30. novembra 2006 v neprítomnosti

obvineného, tak všetky procesné podmienky na jeho vykonanie boli zachované. Na termín

hlavného pojednávania bol obvinený JUDr. P. P. riadne predvolaný. Potvrdenie o práce

neschopnosti zo dňa 6. novembra 2006 bolo podkladom na ospravedlnenie jeho

neprítomnosti na hlavnom pojednávam dňa 7. novembra 2006. Svoju neúčasť na hlavnom

pojednávaní dňa 30. novembra 2006 obvinený riadne neospravedlnil, žiadne potvrdenie

o trvaní jeho práceneschopnosti nepredložil a jeho písomné podania súdu v tomto smere

obsahujú iba ironické invektívy voči viacerým sudcom prvostupňového, ako aj odvolacieho

súdu. Závery Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou ohľadne práceneschopnosti

obvineného a postupu ošetrujúceho lekára sú bezpredmetné, pretože súd ich mal k

dispozícii až po termíne konania hlavného pojednávania a bolo povinnosťou obvineného

riadne a včas ospravedlniť svoju neúčasť na hlavnom pojednávaní a zároveň požiadať o

odročenie termínu, ak sa chcel pojednávania osobne zúčastniť. Žiadne písomné podanie v

tomto smere voči súdu však obvinený neurobil.

Keďže obvinený krátko pred termínom konania hlavného pojednávania vypovedal

plnú moc svojej obhajkyni JUDr. K. D., bolo na ňom, aby si zvolil iného obhajcu, najmä v

procesnej situácii, keď sa nejedná o prípad nutnej obhajoby. V tejto súvislosti je treba

podotknúť, že na podanie dovolania a zastupovanie v konaní o dovolaní obvinený opätovne

splnomocnil obhajkyňu JUDr. K. D. Vypovedanie plnej moci v konaní pred prvostupňovým

súdom, aj keď je to nesporne právo obvineného, je preto možné hodnotiť ako obštrukciu s

cieľom zmariť termín konania hlavného pojednávania. Najvyšší súd ako súd odvolací vo

svojom uznesení, ktorým rozhodoval o odvolaní obvineného sa touto otázkou podrobne

zaoberal a na odôvodnenie napadnutého uznesenia dovolací súd poukazuje v celom

rozsahu.

Dovolací dôvod podľa preto v zmysle vyššie uvedeného

naplnený nebol.

K otázke, ktorí sudcovia trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu mali, resp. nemali

byť vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania v predmetnej trestnej veci je možné

uviesť len toľko, že príslušné senáty najvyššieho súdu sa niekoľkokrát zaoberali námietkami

zaujatosti či už zo strany obvineného JUDr. P. P., alebo zo strany sudcov, ktorí namietli

svoju zaujatosť vo veci. Rozhodnutia v tomto smere sú právoplatné a je nevyhnutné ich

rešpektovať. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že obvinený sa s týmito

rozhodnutiami a argumentáciou uvedenou v odôvodnení nestotožňuje. Neobstojí ani

argument, že predchádzajúci predseda najvyššieho súdu JUDr. M. K. nemohol určiť

zloženie senátu, ktorý rozhodoval o opravnom prostriedku proti rozsudku Špeciálneho súdu,

lebo sám bol z vykonávania úkonov trestného stíhania v tejto veci vylúčený. Predseda súdu

totiž v situácii, keď v zmysle rozvrhu práce bolo potrebné rozhodnúť o zložení senátu, keďže

časť sudcov trestnoprávneho kolégia bola vylúčená z vykonávania úkonov trestného

konania v tejto veci pre pomer k obvinenému, konal nie v pozícii sudcu rozhodujúceho

vo veci, ale v pozícii orgánu štátnej správy súdov.

Na základe vyššie uvedených skutočností nie je naplnený ani dovolací dôvod podľa

Čo sa týka postavenia svedkyne JUDr. M. M. ako agenta a prípustnosti dôkazu jej

výsluchmi v konaní, tak aj dovolací súd je toho názoru, že tieto dôkazy boli vykonané v

súlade s príslušnými ustanoveniami . Na tomto závere nemôže nič meniť

ani uvádzané rozhodnutie najvyššieho súdu v správnom konaní, z ktorého vyplýva, že

postavenie advokáta v trestnom konaní je v rozpore s procesným postavením agenta podľa

príslušných ustanovení . Tento záver môže mať totiž význam iba z

hľadiska prípadného disciplinárneho postihu príslušného advokáta. Nemôže však mať

negatívny dopad na použiteľnosť tohto dôkazu v trestnom konaní, ak všetky príslušné

procesné ustanovenia boli dodržané. Aj v tomto smere sa odvolací súd v dôvodoch svojho

uznesenia podrobne touto problematikou zaoberal a adekvátnym spôsobom sa s ňou

vysporiadal. Dovolací súd aj v tomto prípade v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie

napadnutého uznesenia.

Dovolací dôvod podľa preto nie je naplnený.

Neobstojí ani tvrdenie obvineného, že súdy postupovali v rozpore so zásadou in

dubio pro reo a že nezabezpečili do spisu aj dôkazy svedčiace v prospech obvineného. Je na

rozhodnutí súdu konajúceho vo veci, aké dôkazy v konaní vykoná a ktoré dôkazy, aj keď sú

procesnou stranou navrhované, nevykoná. Námietky v tomto smere môže procesná strana

uplatniť v rámci odvolacieho konania. Skutkové zistenia (v tomto smere aj hodnotenie

vykonaného dokazovania) súdov prvého a druhého stupňa sú pre dovolací súd záväzné, a

tento nemôže na nich nič meniť. Dovolací súd sa môže iba zaoberať otázkou, či súdmi

prvého a druhého stupňa zistený skutkový stav je správne kvalifikovaný podľa príslušných

ustanovení osobitnej časti , v tomto smere však v prerokovávanej veci nie

je možné rozhodnutiam súdov nič vytýkať.

Na základe uvedených skutočností dovolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zistil, že dovolanie obvineného JUDr. P. P. nie je dôvodné a preto ho na

neverejnom zasadnutí, podľa , bez preskúmania veci na verejnom

zasadnutí, odmietol.“

18. Po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia uznesenia dovolacieho súdu bolo

úlohou ústavného súdu posúdiť jeho konformitu s obsahom základných práv, ktorých

porušenie sťažovateľ v sťažnosti namietal. Pri tomto skúmaní dospel ústavný súd k záveru,

že uznesenie dovolacieho súdu nie je ústavne akceptovateľné z dvoch základných dôvodov,

pričom každý z nich je spôsobilý aj samostatne (a o to viac v spojení s ďalším) viesť

k záveru o zásahu do niektorého z označených práv sťažovateľa. Tou časťou sťažnosti, kde

sťažovateľ uvažoval nad znakmi špeciálneho súdu a nezávislosťou a nestrannosťou jeho

sudcov, sa ústavný súd bližšie nezaoberal, pretože všetky relevantné otázky v tomto smere

už boli zodpovedané v náleze sp. zn. .

19. Zloženie odvolacieho senátu vo väzbe na uplatnený dovolací dôvod –

rozhodovanie vylúčeným sudcom

Kreácia odvolacieho senátu najvyššieho súdu bola limitovaná tým, že bolo potrebné

rozhodnúť o viacerých námietkach zaujatosti, ktoré postupne podávali tak sťažovateľ, ako aj

jednotliví sudcovia, ktorí vzhľadom na svoje zaradenie v rozvrhu práce rozhodovali

v trestných senátoch najvyššieho súdu. Spoločným menovateľom viacerých námietok

zaujatosti bola skutočnosť, že tak otec, ako aj matka sťažovateľa pracovne dlhú dobu

pôsobili na najvyššom súde (otec bývalý sudca, matka bývalá zamestnankyňa kancelárie

podpredsedu najvyššieho súdu). Sťažovateľ občasne navštevoval svojich rodičov na

najvyššom súde a do styku s niektorými sudcami prichádzal aj mimo pracovného času,

keďže títo navštevovali rodičov sťažovateľa. Uznesením senátu najvyššieho súdu pod

vedením JUDr. M. F. sp. zn. zo 6. októbra 2004 boli z vykonávania úkonov

trestného konania v trestnej veci sťažovateľa vylúčení sudcovia JUDr. Š. M., JUDr. E. B.,

JUDr. Š. H., JUDr. M. P., JUDr. H. S., JUDr. P. T., JUDr. P. K., JUDr. M. L. a JUDr. J. M..

Keďže uvedení sudcovia sami oznámili svoju zaujatosť, pretože dlhé roky poznali

a spolupracovali s rodičmi sťažovateľa, v dôsledku čoho poznali aj sťažovateľa, senát

rozhodujúci o ich vylúčení dospel k záveru, že ide o také okolnosti, v dôsledku ktorých

môžu objektívne vzniknúť pochybnosti o ich nezaujatosti, a preto ich z rozhodovania

o trestnej veci sťažovateľa vylúčil. Z obdobných dôvodov oznámil svoju zaujatosť aj

sudca JUDr. M. K., pričom aj on bol ako sudca vylúčený z vykonávania úkonov

v trestnej veci sťažovateľa, a to uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 8.

marca 2007. Naopak, sudcovia JUDr. J. K. a JUDr. J. K., ktorých zaujatosť namietal sám

sťažovateľ (pre ich pomer k veci, nadštandardné kladné vzťahy s JUDr. D. L., ktorý

v súvisiacej správnej veci zastupoval advokátku-agentku), vylúčení z vykonávania úkonov

v trestnej veci sťažovateľa neboli (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 8. marca 2007 a uznesenie sp. zn. z 11. apríla 2007).

20. Z pohľadu ústavného súdu mala pre kreáciu odvolacieho senátu najvyššieho súdu

osobitný význam námietka zaujatosti vznesená sudcom JUDr. J. M.. Tento totiž sám

namietal svoju zaujatosť z dôvodu, že poznal matku sťažovateľa, keďže bola pracovníčkou

kancelárie podpredsedu najvyššieho súdu v čase, keď on túto funkciu zastával, a osobne

poznal aj sťažovateľa, ktorý matku v práci občas navštevoval. Osobne poznal aj otca

sťažovateľa, ktorý bol sudcom a predsedom senátu najvyššieho súdu. Preto bol sám toho

názoru, že jeho vzťah k rodičom sťažovateľa a k nemu samotnému môže zakladať

pochybnosť o jeho nezaujatosti, a žiadal, aby bol príslušným senátom vylúčený

z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci sťažovateľa.

21. O námietke zaujatosti vznesenej sudcom JUDr. J. M. rozhodol senát najvyššieho

súdu uznesením sp. zn. z 25. apríla 2007 tak, že tento nie je vylúčený

z vykonávania úkonov trestného konania v trestných veciach sťažovateľa vedených pod sp.

zn. a . V odôvodnení tohto uznesenia príslušný senát 1 TošNd

uviedol, že u JUDr. J. M. nezistil dôvody na jeho vylúčenie, a zároveň uviedol, že ,,senát

1 Toš sa preto nestotožňuje s rozhodnutím tohto súdu zo 6. októbra 2004, sp. zn.

, ktorým prakticky z tých istých dôvodov vylúčil z vykonávania úkonov

trestného konania väčšinu sudcov trestného kolégia“.

22. Na základe podaného dovolania a uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. e) bolo potom úlohou najvyššieho súdu ako dovolacieho

súdu posúdiť, či vo veci, konkrétne v odvolacom senáte, nekonal sudca, ktorý mal byť

vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Na takéto posúdenie a následné

rozhodnutie má výlučnú právomoc najvyšší súd, a v tomto smere ho nemôže ústavný súd

zastupovať. Ústavnému súd však ex constitutione prislúcha posúdiť, či najvyšší súd túto

právomoc nevykonával ústavne nekonformným spôsobom. Uznesenie dovolacieho súdu

bolo v tomto smere odôvodnené tým, že „príslušné senáty najvyššieho súdu sa niekoľkokrát

zaoberali námietkami zaujatosti či už zo strany obvineného alebo zo strany sudcov, ktorí

namietli svoju zaujatosť vo veci. Rozhodnutia v tomto smere sú právoplatné a je nevyhnutné

ich rešpektovať.“. V podstate teda najvyšší súd uzavrel, že dovolaciemu súdu neprislúcha

skúmať otázku (ne)vylúčenia sudcov z vykonávania úkonov trestného konania, ak o tejto

rozhodli príslušné senáty konajúceho súdu. Na prvý pohľad sa uvedený záver môže javiť

ako zákonný a ústavne konformný. V prípade sťažovateľa však neobstojí z dvoch dôvodov,

z ktorých prvý je všeobecne aplikovateľný a druhý vyvolaný konkrétnou situáciou

sťažovateľa.

23. Ustanovenie je postavené na slovnom

spojení ,,sudca..., ktorý mal byť vylúčený...“. Takto formulovaná dikcia dôvodu dovolania

podľa ústavného súdu neumožňuje dovolaciemu súdu odmietnuť dovolanie pre absenciu

tohto dôvodu iba odkazom na iné rozhodnutie(-a) o ne/vylúčení sudcov odvolacieho senátu.

Naopak, bolo ústavnou povinnosťou dovolacieho súdu v záujme reálneho naplnenia práv

obvineného podľa spojení s a dohovoru pri

takto uplatnenom dôvode dovolania meritórne skúmať, či sudca JUDr. J. M. mal, alebo

nemal byť (teda nie či bol, alebo nebol) vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

Na tomto závere nič nemení ani jednoinštančnosť konania o vylúčení sudcu, pretože ani

v tomto konaní nemožno vylúčiť pochybenie senátu konajúceho o vylúčení sudcu.

Vzhľadom na primárnu právomoc všeobecných súdov poskytovať ochranu základným

právam a slobodám preto patrí do ústavnej a zákonnej právomoci dovolacieho senátu

posúdiť a rozhodnúť o tom, či sudca odvolacieho senátu mal alebo nemal byť vylúčený

z vykonávania úkonov trestného konania. Tomu nasvedčuje aj dikcia § 388 ods. 2 Trestného

poriadku, v zmysle ktorého ak dovolací súd (po zrušení napadnutého rozhodnutia) prikazuje

vec na nové prerokovanie a rozhodnutie, môže súčasne nariadiť, aby ju súd rozhodol v inom

zložení senátu alebo aby ju rozhodol iný sudca. K tomu môže dôjsť vtedy, ak výsledky

konania o dovolaní ukazujú na pochybnosti o nezaujatosti senátu alebo sudcu, a to

z hľadiska vyvarovania sa opätovného porušenia zákona (Minárik, Š. a kol.: Trestný

poriadok, stručný komentár, Druhé prepracované a doplnené vydanie, IURA EDITION,

Bratislava, s. 939).

24. Osobitosť trestnej veci sťažovateľa vyvolaná oprávnenými otázkami nad tým,

ktorí sudcovia (nie)sú zaujatí, tiež vyžadovala, aby dovolací senát venoval meritórnu

pozornosť uplatnenému dôvodu dovolania podľa .

Dva senáty najvyššieho súdu totiž v dvoch uzneseniach (sp. zn. zo 6. októbra

2004 a sp. zn. z 8. marca 2007) dospeli k záveru, že vzájomné poznanie sa

a pracovné vzťahy sudcov najvyššieho súdu k rodičom sťažovateľa a k nemu samotnému sú

dôvodom na ich vylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania. Iný senát najvyššieho

súdu v ďalšom uznesení (sp. zn. z 25. apríla 2007) dospel u sudcu

vznášajúceho námietku vlastnej zaujatosti z totožných dôvodov (JUDr. J. M.) k opačnému

záveru a tohto nevylúčil. Rozdielnosť názorov rôznych senátov najvyššieho súdu takto

vyžadovala, aby dovolací senát najvyššieho súdu v päťčlennom zložení v záujme reálneho,

a nielen iluzórneho naplnenia ústavného práva na sťažovateľa na súdnu ochranu (v spojení

s právom na zákonného sudcu) a práva na spravodlivé súdne konanie, vecne posúdil, či

sudca JUDr. J. M. mal, alebo nemal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

25. Napadnuté uznesenie dovolacieho súdu je však dôkazom toho, že najvyšší súd tak

nekonal. Tým priamo zasiahol do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

v spojení s právom na zákonného sudcu podľa a do

jeho práva na spravodlivé súdne konanie, ktorých implicitnou súčasťou je právo každej

osoby uplatňujúcej právo na podanie opravného prostriedku, aby príslušný preskúmavací

súd pri rozhodovaní o ňom, reálne a nielen formalisticky posúdil naplnenie jeho explicitne

ustanovených zákonných dôvodov. Súčasne tým najvyšší súd porušil aj právo sťažovateľa

na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, keďže napriek svojej ústavnej

povinnosti a zákonnej právomoci skúmať, či v odvolacom senáte nerozhodoval sudca, ktorý

mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, realizáciu tejto prieskumnej

právomoci bez relevantného dôvodu opomenul, čím odoprel dovolaniu podanému

sťažovateľom charakter účinného právneho prostriedku nápravy proti uzneseniu

odvolacieho súdu.

26. K nesprávnej právnej kvalifikácii zisteného skutku a nepríslušnosti súdu

vo väzbe na uplatnené dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. i) a a) Trestného

poriadku

V dovolaní a jeho doplnení doručenom najvyššiemu súdu 3. júla 2009 sťažovateľ ako

dovolací dôvod uvádzal nesprávne právne posúdenie zisteného skutku [podplácanie podľa

a namiesto návodu na trestný čin krivej výpovede

a nepravdivého znaleckého posudku podľa ].

Sťažovateľ v tomto smere poukazoval na komentár k a stanovisko

najvyššieho súdu uverejnené vo Výbere rozhodnutí a stanovísk najvyššieho súdu SR

3/1981, ktoré obdobné konanie právne kvalifikovali ako návod na trestný čin podľa § 175

ods. 1 písm. b) . V nadväznosti na uvedené boli podľa sťažovateľa

naplnené aj dôvody dovolania podľa , keďže pri

takej právnej kvalifikácii by nebol príslušný špeciálny súd.

27. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia dovolacieho senátu k takto formulovaným

dôvodom dovolania uviedol: ,,Dovolací súd sa môže iba zaoberať otázkou, či súdmi prvého

a druhého stupňa zistený skutkový stav je správne kvalifikovaný podľa príslušných

ustanovení osobitnej časti , v tomto smere však v prerokovávanej veci nie

je možné rozhodnutiam súdov nič vytýkať.“ Takéto odôvodnenie uznesenia dovolacieho

senátu však ústavný súd nemôže hodnotiť inak ako arbitrárne a neposkytujúce žiadne

odpovede na nastolené právne (a nie skutkové) otázky, ktoré sťažovateľ uplatnil ako dôvody

dovolania. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že sťažovateľ najmä v doplnení jeho

dovolania nenamietal nesprávnosť skutkových zistení nižších súdov, ale nesprávnosť nimi

vykonanej právnej kvalifikácie zisteného skutku. Najvyšší súd nedal žiadnu, nie to ešte

presvedčivú odpoveď na to, prečo konanie sťažovateľa napĺňa znaky trestného činu

podplácania a nie znaky návodu na trestný čin krivej výpovede a nepravdivého znaleckého

posudku, pričom in concreto mal sťažovateľovi vysvetliť, prečo sa na právne posúdenie

jeho skutku nepoužije staršia judikatúra najvyššieho súdu, resp. prečo sa od nej bolo na

mieste odchýliť. Na súvisiacu dovolaciu námietku preukazujúcu podľa sťažovateľa

naplnenie dovolacieho dôvodu podľa (rozhodol

nepríslušný súd) najvyšší súd nedal žiadnu odpoveď.

28. Na zodpovedanie nastolených právnych otázok nemá právomoc ústavný súd, ale

výlučne najvyšší súd ako dovolací súd. Jeho odpoveď však musí byť (i) najmä daná,

a potom (ii) jednoznačná a presvedčivá. Najvyšší súd ako dovolací súd musí zodpovedať

otázku, či skutok, z ktorého bol sťažovateľ uznaný za vinného, bol v skutkovej vete

rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty trestného činu

podplácania, a nie návodu na trestný čin krivej výpovede a nepravdivého znaleckého

posudku. Len tak by najvyšší súd naplnil svoje ústavné poslanie nezávislého súdneho

orgánu, do ktorého právomoci patrí posúdiť všetky otázky relevantné na uznanie viny

a uloženie trestu ( ) za konanie, o ktorom len zákon ustanoví, že je

trestným činom ( ). Ak tak neurobil, porušil napadnutým uznesením

dovolacieho senátu základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a právo na účinný

právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

29. Sťažovateľ v dovolaní tiež argumentoval nezlučiteľnosťou postavenia advokáta

ako obhajcu v trestnom konaní s postavením agenta, pretože tieto činnosti sú v protiklade,

ďalej poukazoval na to, že agent vystupoval ako provokatér, teda iniciatívne navádzal na

spáchanie trestného činu, s tým, že súdy neprihliadli na dôkazy preukazujúce jeho

iniciatívne konanie. Napokon namietal aj spoluprácu agentky–advokátky s políciou ešte

pred jej ustanovením za agenta. Dovolaciu argumentáciu v tomto smere uzatvára tým, že

dôkazy získané nezákonným ustanovením agenta sú procesne nepoužiteľné a že okrem takto

vykonaných dôkazov niet iných dôkazov, ktoré by preukazovali jeho trestnú činnosť.

30. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia dovolacieho senátu k dovolaciemu dôvodu

podľa uviedol:

,,Čo sa týka postavenia svedkyne JUDr. M. M. ako agenta a prípustnosti dôkazu jej

výsluchmi v konaní, tak aj dovolací súd je toho názoru, že tieto dôkazy boli vykonané v

súlade s príslušnými ustanoveniami . Na tomto závere nemôže nič meniť

ani uvádzané rozhodnutie najvyššieho súdu v správnom konaní, z ktorého vyplýva, že

postavenie advokáta v trestnom konaní je v rozpore s procesným postavením agenta podľa

príslušných ustanovení . Tento záver môže mať totiž význam iba z

hľadiska prípadného disciplinárneho postihu príslušného advokáta. Nemôže však mať

negatívny dopad na použiteľnosť tohto dôkazu v trestnom konaní, ak všetky príslušné

procesné ustanovenia boli dodržané. Aj v tomto smere sa odvolací súd v dôvodoch svojho

uznesenia podrobne touto problematikou zaoberal a adekvátnym spôsobom sa s ňou

vysporiadal. Dovolací súd aj v tomto prípade v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie

napadnutého uznesenia.“

Keďže dovolací súd sa stotožnil v tomto smere s odôvodnením uznesenia

odvolacieho senátu, ústavný súd sa oboznámil aj s týmto: „Z obsahu spisu vyplýva, ako na

to vecne správne a výstižne poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku,

že k ustanoveniu JUDr. M. za agentku došlo až po tom, čo už jej bol obžalovaným skôr

sľubovaný úplatok v súvislostiach podobne rozvedených v napadnutom rozsudku, takže

získané poznatky odôvodňovali podozrenie úmyslu obžalovaného spáchať korupčný trestný

čin. Rovnako je zrejmé, že k odhaleniu a usvedčeniu obžalovaného inými prostriedkami by

bolo podstatne sťažené, preto ustanovenie agenta bolo namieste.

Okolnosť, že týmto agentom bola advokátka JUDr. M. M., ktorá podľa

zistenia V. disciplinárneho senátu Slovenskej advokátskej komory svojim konaním sa tak

dopustila disciplinárneho previnenia, čo potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky

svojim rozsudkom z 15. februára 2007, sp. zn. , nemala vplyv na použiteľnosť

uvedeného dôkazu v posudzovanej veci.

Zistenia V. disciplinárneho senátu Slovenskej advokátskej komory ako aj senátu

správneho kolégia, sa totiž výhradne vzťahovali na otázku zistenia, či je v súlade so

zákonom o advokácii, pôsobenie advokáta ako agenta. Najvyšší súd vo svojom už skôr

citovanom rozsudku podrobne rozobral dôvody pre naznačenú otázku, avšak súčasne

upozornil, že v posudzovanej veci nijako obsahovo nepreskúmaval činnosť JUDr. M. M. ako

agentky; v uvedenom konaní išlo výhradne o riešenie otázky, či agent ako inštitút je

zlučiteľný s výkonom advokácie.

Najvyšší súd napokon zdôraznil, že neposudzoval zákonnosť použitia agenta ako

dôkazu v trestnom konaní (v prejednávanej veci), ale výlučne jeho zlučiteľnosť s postavením

advokáta podľa zákona o advokácii. Posudzoval teda vznik osobitných právnych dôsledkov

v prípade porušenia zákona o advokácii, pretože plnením úlohy agenta je Trestným

zákonom vylúčená iba jeho trestná zodpovednosť, ale nie je vylúčená jeho zodpovednosť za

disciplinárne správne delikty podľa zákona p advokácii a advokátskeho poriadku.

Odvolací súd zistil, že JUDr. M. M. bola za agenta ustanovenú v súlade s Trestným

poriadkom a v súlade s ním aj ako agent postupovala. Pokiaľ svojim súhlasom

spolupracovať ako advokátka v postavení agenta porušila svoje povinnosti advokátky

neznamená to automaticky, že by uvedený dôkaz bol nezákonný a nepoužiteľný pri

rozhodovaní o obžalobe, ktorá na obžalovaného JUDr. P. P. bola podaná.

Nepochybil preto súd prvého stupňa, keď aj tento dôkaz vykonal a prihliadal naň

v rámci rozhodovania o vine obžalovaného.“

31. Dovolací senát najvyššieho súdu takto zhodne s dôvodmi odvolacieho senátu

najvyššieho súdu posudzoval ustanovenie advokáta za agenta a procesnú použiteľnosť takto

získaných dôkazov, na základe interpretácie účinných ustanovení

upravujúcich použitie agenta, ktorej interpretácii neprotirečil ani názor správneho senátu

najvyššieho súdu, ktorý rozhodoval o opravnom prostriedku JUDr. M. M. proti rozhodnutiu

Slovenskej advokátskej komory (ktorým bola menovaná uznaná za vinnú z disciplinárneho

previnenia a bolo jej uložené disciplinárne opatrenie – vyčiarknutie zo zoznamu advokátov,

v odôvodnení rozsudku sp. zn. z 15. februára 2007). V citovanom rozhodnutí

správneho súdu tento podrobil zlučiteľnosť inštitútu agenta s postavením advokáta podrobne

analýze. Táto sa týkala všeobecných princípov advokácie a jej výkonu [nezávislosť

advokáta, povinnosť mlčanlivosti, povinnosť chrániť a presadzovať záujmy klienta,

viazanosť jeho pokynmi, ústavné právo na obhajobu, riziká vyplývajúce z možnosti

,,policajnej provokácie“, potenciálne právne možnosti dané ustanoveniami trestného

poriadku upravujúcimi agenta, požiadavka na advokátov ako objektívne (navonok)

nezávislých a pod.]. Záverom najvyšší súd (jeho správny senát) v citovanom rozsudku

uzavrel, že advokát pri výkone advokácie nemôže pôsobiť ako agent. Správny senát

v citovanom rozsudku zároveň zvýraznil, že v ňom ,,neposudzoval zákonnosť použitia

agenta ako dôkazu v trestnom konaní“.

32. Ústavný súd preto neakceptoval výhrady sťažovateľa, na základe ktorých tento

namietal zákonnosť použitia dôkazu získaného agentom, keďže nezistil rozpornosť daného

stavu so zákonnou úpravou inštitútu agenta (najmä účinného do

31. decembra 2005). Posúdenie prípadného ne/súladu citovaného zákonného ustanovenia

s je možné postupom podľa , o ktoré konanie v danej

veci nejde.

33. Nad rámec uvedených záverov o zásahu do označených práv sťažovateľa

uznesením dovolacieho súdu (body 19 a 26) považuje ústavný súd za potrebné zvýrazniť, že

najvyšší súd sa pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa dopustil vnútornej ťažko

obhájiteľnej kontroverzie. Výrokom napadnutého uznesenia najvyšší súd dovolanie

odmietol podľa na neverejnom zasadnutí. Uvedené

zákonné ustanovenie však umožňuje najvyššiemu súdu odmietnuť dovolanie na neverejnom

zasadnutí bez preskúmania veci vtedy, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania.

Vzťahuje sa teda na prípady, keď najvyšší súd bez preskúmania veci zistí, že dovolanie

neobsahuje žiaden dôvod v zmysle . Z odôvodnenia

uznesenia dovolacieho súdu však vyplýva, že tento zistil, že dovolanie obsahuje dôvody

dovolania podľa , , a , a tieto preskúmal,

keďže z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva určité stanovisko k sťažovateľom

uplatneným dôvodom dovolania. Pre takýto postup a skúmanie danosti uplatnených

dôvodov dovolania ich preskúmaním však vyžaduje

verejné zasadnutie, na ktorom dovolací súd preskúma zákonnosť a odôvodnenosť výrokov

napadnutého rozhodnutia, ako aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo

rozhodnutiu, so zameraním na dôvody dovolania, ktoré sú uvedené v dovolaní. Na riziká

spojené s možným porušením základných práv a slobôd (spojených napr. so zásadou

verejnosti, zásadou ústnosti či zásadou denegatio iustitie) takýmto postupom dovolacieho

súdu, upozornil ústavný súd už v skoršom náleze ( z 1. apríla 2009).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd vyslovil aj porušenie práva sťažovateľa na verejné súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

34. Bez zreteľa na už uvedené je potrebné konštatovať, že v trestnej veci sťažovateľa

vyvstávajú podstatné otázniky nad tým, či všetci členovia dovolacieho senátu boli riadne

oboznámení so spisom a podkladmi na rozhodnutie. Zloženie dovolacieho senátu bolo totiž

ustálené až 16. septembra 2009 (v dôsledku uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. septembra 2009), teda len jeden deň predtým, ako dovolací súd

dovolanie na neverejnom zasadnutí odmietol.

35. Vzhľadom na už uvedené dôvody ústavný súd konštatoval, že najvyšší súd

rozhodnutím o dovolaní porušil označené práva sťažovateľa (bod 1 výroku nálezu), toto

zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom

konaní bude najvyšší súd viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu (§ 56

ods. 6 ) a jeho povinnosťou bude ústavne konformným

a presvedčivým spôsobom vysporiadať sa s dovolaním sťažovateľa proti uzneseniu

odvolacieho súdu v intenciách uvedených v odôvodnení tohto nálezu.

36. Zrušením uznesenia dovolacieho súdu a vrátením mu veci na ďalšie konanie sa

zároveň obnovila jeho právomoc na zistenie danosti dôvodov dovolania a poskytnutie

ochrany prípadne porušeným právam sťažovateľa uznesením odvolacieho súdu. Pre

nedostatok ústavnej právomoci ( ) preto ústavný súd nevyhovel

sťažnosti v časti namietajúcej porušenie označených práv sťažovateľa uznesením

najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu.

VI.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu ako

sťažnostného súdu (sp. zn. z 21. septembra 2006)

a dovolacieho súdu (sp. zn. zo 19. júla 2007)

37. Túto časť sťažnosti ústavný súd v tomto konaní nemohol meritórne prerokovať

a rozhodnúť, pretože tomu bránila prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Sťažovateľ totiž

už v minulosti namietal pred ústavným súdom porušenie označených práv týmito

rozhodnutiami najvyššieho súdu, pričom ústavný súd uznesením sp. zn.

zo 6. decembra 2007 sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietol. V odôvodnení

uznesenia ústavný súd v podstatnom uviedol: «Z pohľadu ústavného súdu treba uviesť, že

zásadná otázka, ktorú sťažnosť nastoľuje, je otázka prípustnosti dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu

o uložení poriadkovej pokuty. Podľa názoru najvyššieho súdu strana v trestnom konaní

môže dovolaním napadnúť iba konečné rozhodnutie vo veci samej. Na druhej strane

sťažovateľ vykladá ustanovenie o prípustnosti dovolania

širšie, lebo podľa jeho názoru sa vzťahuje aj na iné rozhodnutia, než vo veci samej.

Najvyšší súd (ako dovolací súd) v podstatnej časti odôvodnenia svojho uznesenia

sp. zn. z 19. júla 2007, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa proti

uzneseniu najvyššieho súdu (ako sťažnostného súdu) sp. zn. z 21. septembra

2006, poukázal okrem iného na to, že: „ síce nedefinuje pojem vec

právoplatne skončená, ale z výkladu ustanovení § 368 až § 392, ktoré upravujú inštitút

dovolania je možné vyvodiť záver, že uvedený pojem napĺňajú len rozhodnutia týkajúce sa

merita veci, teda rozhodnutia, ktorými sa končí trestné stíhanie obvineného ako celok.

Odporovalo by zámeru , ak by mimoriadnym opravným prostriedkom

dovolaním, bolo prípustné napadnúť aj iné rozhodnutia súdov prvého alebo druhého stupňa

nie vo veci samej, teda tie, ktoré rozhodujú len o čiastkových otázkach, napr. otázkach

vedenia konania, vykonávacieho konania a pod.

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok má v trestnom procese výnimočné

postavenie a bolo by nelogické jeho osobitný štatút narúšať možnosťou napadnúť tiež

parciálne rozhodnutia, ktorých zákonnosť a dôvodnosť je posudzovaná v konečnom

rozhodovaní o merite veci. Súdne konanie v trestných veciach je v zásade konanie

dvojinštančné a zákon dáva iba v mimoriadnych prípadoch, presne stanovených, možnosť

domáhať sa nápravy prípadného nezákonného postupu mimoriadnym opravným

prostriedkom. Rozhodnutia o uložení poriadkovej pokuty k týmto prípadom neprináležia.

Pripustenie možnosti podávať dovolanie aj čo sa týka takýchto rozhodnutí o parciálnych

otázkach by prinieslo aj neprimerané predlžovanie rozhodnutia vo veci samej, najmä v

komplikovaných veciach s viacerými obvinenými a v prípade väzobných vecí by

znemožňovalo plynulé a rýchle vybavovanie prípadov, kde je obmedzená osobná sloboda

obvinených.

Ústavný súd konštatuje, že je plným právom najvyššieho súdu, ktorý je oprávnený

rozhodovať v trestných veciach v dovolacom konaní, vykladať procesnoprávne otázky

súvisiace s dovolacím konaním. Keďže ide o inštitút zavedený

v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1. januára 2006, je

pochopiteľné, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu je dosiaľ stále iba v začiatkoch.

Podľa názoru ústavného súdu však závery vyslovené najvyšším súdom v danej veci nemožno

považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. V citovanej časti odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť, a vysporiadal sa s

ďalšími namietanými skutočnosťami, a preto ich ústavný súd považuje i z hľadiska

ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne konformné. Právne závery najvyššieho súdu v

sťažnosťou napadnutom jeho uznesení nemožno označiť za vybočujúce z rámca platnej

zákonnej úpravy a ústavný súd zastáva názor, že sú aj dostatočne zdôvodnené.

Ďalej treba poznamenať, že nejde o ojedinelý právny názor jedného zo senátov

najvyššieho súdu, lebo aj iné päťčlenné dovolacie senáty najvyššieho súdu dospeli k

obdobným záverom (napr. sp. zn. ) a navyše je tento názor (ako to napokon

vyplýva z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 19. júla 2007) v

súlade aj s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré bolo prijaté

trestnoprávnym kolégiom dňa 8. decembra 2006, pod. č. Tpj 32/06.»

VII.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu ako

sťažnostného súdu (sp. zn. z 9. septembra 2008)

a dovolacieho súdu (sp. zn. zo 17. septembra 2009)

38. V tejto časti sťažnosti sťažovateľ opätovne, avšak vo vzťahu k iným uzneseniam

najvyššieho súdu namieta, že najvyšší súd nemal dovolanie proti uzneseniu sťažnostného

súdu o poriadkovej pokute odmietnuť ako neprípustné, ale naopak, mal toto meritórne

prerokovať a rozhodnúť o ňom. Keďže však táto právna otázka vo väzbe na možný zásah

do základného práva podľa už bola predmetom posudzovania ústavného

súdu (), zmena judikatúry by vyžadovala postup podľa § 6 zákona

o ústavnom súde. Na takýto postup však ústavný súd ani v tomto konaní nezistil dôvod,

pretože aj prvý senát považuje zdôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu týkajúce sa

neprípustnosti dovolania proti uzneseniu sťažnostného súdu o poriadkovej pokute za

ústavne akceptovateľné.

39. Uznesenie najvyššieho súdu ako sťažnostného súdu však v tomto smere nemohlo

ostať mimo rámca pozornosti ústavného súdu. Pre absenciu prípustnosti dovolania proti

rozhodnutiu o poriadkovej pokute totiž nemôže najvyšší súd ako dovolací súd preskúmať, či

v tejto sťažnostnej veci nekonal vylúčený sudca (JUDr. J. M.). Avšak, ak by v ďalšom

konaní najvyšší súd ako dovolací súd po zrušení jeho uznesenia a vrátení veci na ďalšie

konanie (body 1 a 2 výroku nálezu) v intenciách uvedeného v bode 19 až 26, napr. vyhovel

dovolaniu sťažovateľa proti zamietavému meritórnemu uzneseniu najvyššieho súdu

z citovaného dôvodu (rozhodoval sudca, ktorý mal byť vylúčený) a ústavný súd by nezrušil

uznesenie najvyššieho súdu ako sťažnostného súdu vo veci poriadkovej pokuty, toto by už

de iure napriek jeho neústavnosti a nezákonnosti nebolo žiadnym procesným postupom

zrušiteľné. Ústavný súd preto aj toto uznesenie sťažnostného súdu zrušil a vrátil vec

najvyššiemu súdu ako sťažnostnému súdu na ďalšie konanie (bod 4 výroku nálezu), pretože

nastolené otázky o nevylúčení jedného z členov sťažnostného senátu a o vylúčení iných

sudcov, resp. žiaden vecný prieskum týchto otázok zo strany dovolacieho súdu,

potencionálne indikujú záver o porušení práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl.

48 ods. 1 a podľa dohovoru (bod 3 výroku nálezu).

VIII.

Trovy konania

40. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa (5. výrok

nálezu). S poukazom na a vyhlášku Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania

pred ústavným súdom v sume 368,55 €, a to za 3 úkony právnej pomoci po 115,90 €, t. j.

prevzatie a príprava zastúpenia, prvá sťažnosť, druhá sťažnosť, 3 x paušálna náhrada

hotových výdavkov po 6,95 €, ktoré zaviazal najvyšší súd zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Vzhľadom

na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný

prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom

konania.

41. Podľa sudca spravodajca pripája

k odôvodneniu nálezu doplňujúce stanovisko.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2011