Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 42 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (48)I. ÚS 129/2010
PDF · 460.1 KB
No categories available
I. ÚS 129/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. marca 2011 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka a sudcov Marianny Mochnáčovej a Milana Ľalíka
prerokoval prijaté sťažnosti JUDr. P. P., B., zastúpeného advokátkou JUDr. J. H., B.,
ktorými namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v spojení s čl. 47 ods. 3 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky postupom
a rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Toš 2/2007
z 9. septembra 2008 a sp. zn. 1 TdoVš 1/2009 zo 17. septembra 2009, postupom
a rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tošs 2/2007
z 9. septembra 2008 a sp. zn. 1 TdoVš 2/2009 zo 17. septembra 2009, a postupom
a rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Toš 60/2006
z 21. septembra 2006 a sp. zn. 1 TdoVš 2/2007 z 19. júla 2007 a takto
rozhodol:
1. Základné právo JUDr. P. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení so základným právom na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na verejné a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na účinný právny
prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
1 TdoVš 1/2009 a jeho uznesením zo 17. septembra 2009 p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 TdoVš 1/2009 zo 17.
septembra 2009 sa z r u š u j e a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Základné právo JUDr. P. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení so základným právom na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tošs 2/2007 a jeho uznesením z 9.
septembra 2008 p o r u š e n é b o l o .
4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tošs 2/2007 z 9.
septembra 2008 sa z r u š u j e a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie.
5. JUDr. P. P. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 368,55 € (slovom
tristošesťdesiatosem eur a päťdesiatpäť centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej
republiky p o v i n n ý zaplatiť na účet JUDr. J. H., advokátky, do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
6. V prevyšujúcej časti sťažnostiam n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Spojenie vecí a prijatie sťažností
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. decembra
2009 doručené dve sťažnosti JUDr. P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namietal
porušenie označených základných práv postupom a rozhodnutiami Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v trestnom konaní vedenom proti nemu ako
obvinenému (neskôr obžalovanému a odsúdenému) pre trestný čin podplácania podľa § 161
ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005.
2. V prvej sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), základného
práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“)
a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 1 TdoVš 1/2009 zo 17. septembra 2009 ako dovolacieho súdu v jeho trestnej veci,
ktorým najvyšší súd podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol jeho dovolanie.
Súčasne v tejto sťažnosti namietal porušenie práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 47 ods. 3 a čl. 49 ústavy aj uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 2/2007 z 9. septembra 2008 ako odvolacieho súdu, ktorým
tento zamietol jeho odvolanie proti rozsudku bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn.
PK 2 Tš 15/2005 z 30. novembra 2006 (ďalej len ,,špeciálny súd“ a ,,rozsudok špeciálneho
súdu“). Uvedeným rozsudkom špeciálneho súdu bol sťažovateľ na tam uvedenom
skutkovom základe uznaný za vinného z trestného činu podplácania podľa § 161 ods. 1 a 3
písm. b) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, za čo mu bol uložený trest
odňatia slobody v trvaní dvoch rokov, ktorého výkon bol podmienečne odložený a bola mu
určená skúšobná doba v trvaní štyroch rokov. Súčasne mu bol uložený trest prepadnutia veci
– sumy 30 000 Sk, ktorá bola použitá na spáchanie trestného činu.
3. V druhej sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva
na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
1 TdoVš 2/2009 zo 17. septembra 2009 ako dovolacieho súdu, ktorým najvyšší súd podľa
§ 382 Trestného poriadku per analogiam s poukazom na § 368 ods. 1 Trestného poriadku
odmietol jeho dovolanie proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tošs 2/2007
z 9. septembra 2008, ktorým tento zamietol sťažnosť proti uzneseniu špeciálneho súdu
z 30. novembra 2006, ktorým bola sťažovateľovi uložená poriadková pokuta 40 000 Sk.
Súčasne v tejto sťažnosti namietal porušenie práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 47 ods. 3 a čl. 49 ústavy aj uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tošs 2/2007 z 9. septembra 2008 ako sťažnostného súdu.
Naostatok sťažnosťou namietal aj konanie a rozhodovanie najvyššieho súdu ako
sťažnostného, resp. dovolacieho súdu v súvislosti so skôr uloženou poriadkovou pokutou
uznesením špeciálneho súdu z 5. septembra 2006. Išlo o uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
1 Toš 60/2006 z 21. septembra 2006 a sp. zn. 1 TdoVš 2/2007 z 19. júla 2007.
4. Uznesením ústavného súdu z 31. marca 2010 boli uvedené veci prijaté na ďalšie
konanie a spojené na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. I. ÚS 129/2010.
II.
Podstatné sťažnostné námietky
5. Z obsahu sťažností vyplynulo, že sťažovateľ bol advokátom, ktorý v rámci
obhajoby svojho obvineného klienta podľa záverov právoplatných rozhodnutí všeobecných
súdov požiadal kolegyňu advokátku ako obhajkyňu spoluobvineného, aby ovplyvnila
svojho klienta tak, aby tento zmenil svoju výpoveď na prospech klienta sťažovateľa. Za to
jej sľúbil úplatok, čo prvotne odmietla, avšak neskôr, potom, ako bola ustanovená za agenta
v zmysle § 88b ods. 1 Trestného poriadku (účinného do 31. decembra 2005)
a spoluobvinený zmenil svoju výpoveď, boli peniaze odovzdané s tým, že časť mala byť
určená pre ňu a časť pre spoluobvineného.
6. Konaniu a rozhodovaniu najvyššieho súdu v merite jeho trestnej veci – teda
v konaní o odvolaní proti odsudzujúcemu rozsudku špeciálneho súdu a v konaní o dovolaní
proti zamietavému uzneseniu odvolacieho súdu sťažovateľ vytýka, že najvyšší súd ako súd
odvolací i dovolací
(i) absolútne nezohľadnil dôkazné vady v trestnom konaní vedenom proti
sťažovateľovi, keď založil svoje rozhodnutie
na procesne nepoužiteľných dôkazoch (kolegyňa advokátka – agent provokatér),
na nepreskúmateľnom odôvodnení,
(ii) svojvoľne akceptoval kvalifikáciu skutku ako trestný čin podplácania, hoci
judikatúra podobné konanie kvalifikuje ako návod na trestný čin krivej výpovede (Výber
rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 3/1981),
(iii) v dôsledku toho rozhodoval nepríslušný súd (špeciálny, namiesto okresného
súdu),
(iv) ktorý nemal atribút nezávislého a nestranného súdu, lebo sudcov „vyberala“
výkonná zložka štátnej moci (previerky NBÚ u sudcov), pričom vzniesol aj námietku, že
v odvolacom senáte rozhodoval sudca, ktorý mal byť vylúčený,
(v) a neprípustne kriminalizoval konanie sťažovateľa, keď ho urobil zodpovedným
(vinným) zo spáchania trestného činu, ktorého znaky v jeho konaní neboli naplnené.
7. Vo vzťahu ku konaniu a rozhodovaniu najvyššieho súdu ako sťažnostnému súdu
a dovolaciemu súdu v súvislosti s preskúmavaním uznesenia špeciálneho súdu o uložení
poriadkovej pokuty okrem už uvedeného sťažovateľ namieta, že odmietnutím dovolania ako
neprípustného došlo k zásahu do jeho označených práv. Sťažovateľ je na rozdiel od
najvyššieho súdu názoru, že aj proti uzneseniu odvolacieho súdu o zamietnutí sťažnosti
proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty je dovolanie prípustné, a to vychádzajúc
z obsahu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
8. Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie
označených práv, napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu zrušil, vrátil mu vec na ďalšie
konanie a priznal mu náhradu trov konania.
III.
Vyjadrenie najvyššieho súdu a vedľajších účastníkov konania
9. Na základe výzvy ústavného súdu sa k prijatým sťažnostiam vyjadril najvyšší súd
listom zo 7. mája 2010 tak, že ,,z obsahu rozhodnutí najvyššieho súdu jasne vyplýva jeho
postoj k danej problematike, ako aj dôvody každého z rozhodnutí. Najvyšší súd v tomto
smere v súčasnosti nezisťuje dôvod na zmenu svojich pôvodných stanovísk.“. Zároveň
oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania a pripojil vyžiadané súdne spisy.
10. Zástupkyňa sťažovateľa na výzvu ústavného súdu listom z 3. mája 2010
oznámila, že súhlasí s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.
11. Keďže účastníci konania oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní, a ústavný
súd dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci,
boli splnené podmienky na upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a sťažnosti boli prejednané a rozhodnuté
na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu. Po posúdení sťažností a ich príloh,
uznesení najvyššieho súdu, obsahu vyžiadaných súdnych spisov a vyjadrenia k sťažnosti,
dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť je v časti
dôvodná.
IV.
Východiská rozhodnutia ústavného súdu
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
13. Vo všeobecnosti platí, že ústavný súd je zdržanlivý, pokiaľ ide o zásahy do
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V trestných veciach to zvýrazňujú čl. 50 ods. 1
v spojení s čl. 142 ods. 1 ústavy tým, že stanovujú všeobecné súdy ako jediné oprávnené
rozhodovať o vine a treste za trestné činy. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne
zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov, či právneho
posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným
súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi
všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má
dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri
uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd
nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha
chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri
rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, práva na
spravodlivé súdne konanie (a súvisiacich práv) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či
závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné
s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
14. V konaní o sťažnostiach sťažovateľa bolo takto primárnou úlohou ústavného
súdu posúdiť, či interpretácia a aplikácia Trestného poriadku, prípadne Trestného zákona
bola zlučiteľná s ústavou a dohovorom, teda či napadnutými rozhodnutiami najvyššieho
súdu nedošlo k zásahu do označených práv sťažovateľa.
V.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu ako
odvolacieho súdu (sp. zn. 2 Toš 2/2007 z 9. septembra 2008)
a dovolacieho súdu (sp. zn. 1 TdoVš 1/2009 zo 17. septembra 2009)
15. V rámci vymedzeného rozsahu ústavno-súdneho prieskumu sa ústavný súd
najskôr zaoberal tými rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktoré mali priamy vzťah k trestnej
zodpovednosti sťažovateľa. Definitívnym rozhodnutím, ktorým bolo trestné stíhanie
sťažovateľa v rovine všeobecného súdnictva skončené, bolo uznesenie najvyššieho súdu ako
dovolacieho súdu sp. zn. 1 TdoVš 1/2009 zo 17. septembra 2009 (ďalej pre účely tejto časti
nálezu len ,,uznesenie dovolacieho súdu“). Sťažovateľ v dovolaní podanom proti uzneseniu
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 2/2007 z 9. septembra 2008 (ďalej pre účely tohto bodu
nálezu len ,,uznesenie odvolacieho súdu“) ako dôvody dovolania uplatnil:
hlavné pojednávanie na špeciálnom súde 30. novembra 2006 bolo konané
v jeho neprítomnosti, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky [§ 371 ods. 1
písm. d) Trestného poriadku],
vo veci konal a rozhodol sudca, ktorý mal byť vylúčený z úkonov trestného
konania, čím sťažovateľ mal na mysli najmä JUDr. J. M., ktorý sám svoju
zaujatosť namietal a napriek tomu príslušným senátom nebol vylúčený
z rozhodovania [§ 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku],
rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným
spôsobom, čím sťažovateľ namietal zákonnosť použitia dôkazu získaného
agentom, v pozícii ktorého pôsobila advokátka ako obhajkyňa spoluobvineného
v trestnej veci, kde sťažovateľ vykonával obhajobu svojho klienta [§ 371 ods. 1
písm. g) Trestného poriadku],
rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku
alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia [§ 371 ods. 1
písm. i) Trestného poriadku].
16. V podaní nazvanom „Doplnenie dovolania“ z 30. júna 2009, ktoré bolo doručené
do podateľne najvyššieho súdu 3. júla 2009, sťažovateľ k uplatnenému dovolaciemu dôvodu
podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku uviedol, že skutok, za ktorý bol odsúdený,
mal byť posúdený ako návod na trestný čin krivej výpovede a nepravdivého znaleckého
posudku podľa § 175 ods. 1 písm. b) Trestného zákona (za predpokladu naplnenia všetkých
znakov jeho skutkovej podstaty), a nie ako trestný čin podplácania podľa § 161 ods. 1 a 3
písm. b) Trestného zákona. V tomto smere odkázal na závery odbornej literatúry
a judikatúry a taktiež uviedol, že podľa jeho názoru v dôsledku nesprávnej právnej
kvalifikácie skutku vo veci rozhodoval nepríslušný súd, čím je daný dôvod dovolania podľa
§ 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.
17. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia dovolacieho súdu po uvedení
výroku rozsudku špeciálneho súdu, uznesenia odvolacieho súdu a dôvodov dovolania na
jeho vlastné odôvodnenie uviedol:
,,Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v zložení päťčlenného senátu,
na podklade podaného dovolania preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj jemu
predchádzajúce konanie a to v tom smere, ako to vyplýva z dôvodov dovolania, ktorými je
viazaný a zistil, že dovolanie nie je dôvodné. K jednotlivým dovolacím dôvodom uvádza:
Podľa § 371 ods. 1 Tr. por. dovolanie možno podať, ak
d) hlavné pojednávanie alebo, verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti
obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky,
e) vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca
alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania,
g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným
spôsobom,
i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného
skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Čo sa týka konania hlavného pojednávania dňa 30. novembra 2006 v neprítomnosti
obvineného, tak všetky procesné podmienky na jeho vykonanie boli zachované. Na termín
hlavného pojednávania bol obvinený JUDr. P. P. riadne predvolaný. Potvrdenie o práce
neschopnosti zo dňa 6. novembra 2006 bolo podkladom na ospravedlnenie jeho
neprítomnosti na hlavnom pojednávam dňa 7. novembra 2006. Svoju neúčasť na hlavnom
pojednávaní dňa 30. novembra 2006 obvinený riadne neospravedlnil, žiadne potvrdenie
o trvaní jeho práceneschopnosti nepredložil a jeho písomné podania súdu v tomto smere
obsahujú iba ironické invektívy voči viacerým sudcom prvostupňového, ako aj odvolacieho
súdu. Závery Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou ohľadne práceneschopnosti
obvineného a postupu ošetrujúceho lekára sú bezpredmetné, pretože súd ich mal k
dispozícii až po termíne konania hlavného pojednávania a bolo povinnosťou obvineného
riadne a včas ospravedlniť svoju neúčasť na hlavnom pojednávaní a zároveň požiadať o
odročenie termínu, ak sa chcel pojednávania osobne zúčastniť. Žiadne písomné podanie v
tomto smere voči súdu však obvinený neurobil.
Keďže obvinený krátko pred termínom konania hlavného pojednávania vypovedal
plnú moc svojej obhajkyni JUDr. K. D., bolo na ňom, aby si zvolil iného obhajcu, najmä v
procesnej situácii, keď sa nejedná o prípad nutnej obhajoby. V tejto súvislosti je treba
podotknúť, že na podanie dovolania a zastupovanie v konaní o dovolaní obvinený opätovne
splnomocnil obhajkyňu JUDr. K. D. Vypovedanie plnej moci v konaní pred prvostupňovým
súdom, aj keď je to nesporne právo obvineného, je preto možné hodnotiť ako obštrukciu s
cieľom zmariť termín konania hlavného pojednávania. Najvyšší súd ako súd odvolací vo
svojom uznesení, ktorým rozhodoval o odvolaní obvineného sa touto otázkou podrobne
zaoberal a na odôvodnenie napadnutého uznesenia dovolací súd poukazuje v celom
rozsahu.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. d) Tr. por. preto v zmysle vyššie uvedeného
naplnený nebol.
K otázke, ktorí sudcovia trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu mali, resp. nemali
byť vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania v predmetnej trestnej veci je možné
uviesť len toľko, že príslušné senáty najvyššieho súdu sa niekoľkokrát zaoberali námietkami
zaujatosti či už zo strany obvineného JUDr. P. P., alebo zo strany sudcov, ktorí namietli
svoju zaujatosť vo veci. Rozhodnutia v tomto smere sú právoplatné a je nevyhnutné ich
rešpektovať. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že obvinený sa s týmito
rozhodnutiami a argumentáciou uvedenou v odôvodnení nestotožňuje. Neobstojí ani
argument, že predchádzajúci predseda najvyššieho súdu JUDr. M. K. nemohol určiť
zloženie senátu, ktorý rozhodoval o opravnom prostriedku proti rozsudku Špeciálneho súdu,
lebo sám bol z vykonávania úkonov trestného stíhania v tejto veci vylúčený. Predseda súdu
totiž v situácii, keď v zmysle rozvrhu práce bolo potrebné rozhodnúť o zložení senátu, keďže
časť sudcov trestnoprávneho kolégia bola vylúčená z vykonávania úkonov trestného
konania v tejto veci pre pomer k obvinenému, konal nie v pozícii sudcu rozhodujúceho
vo veci, ale v pozícii orgánu štátnej správy súdov.
Na základe vyššie uvedených skutočností nie je naplnený ani dovolací dôvod podľa
§ 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por.
Čo sa týka postavenia svedkyne JUDr. M. M. ako agenta a prípustnosti dôkazu jej
výsluchmi v konaní, tak aj dovolací súd je toho názoru, že tieto dôkazy boli vykonané v
súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. Na tomto závere nemôže nič meniť
ani uvádzané rozhodnutie najvyššieho súdu v správnom konaní, z ktorého vyplýva, že
postavenie advokáta v trestnom konaní je v rozpore s procesným postavením agenta podľa
príslušných ustanovení Trestného poriadku. Tento záver môže mať totiž význam iba z
hľadiska prípadného disciplinárneho postihu príslušného advokáta. Nemôže však mať
negatívny dopad na použiteľnosť tohto dôkazu v trestnom konaní, ak všetky príslušné
procesné ustanovenia boli dodržané. Aj v tomto smere sa odvolací súd v dôvodoch svojho
uznesenia podrobne touto problematikou zaoberal a adekvátnym spôsobom sa s ňou
vysporiadal. Dovolací súd aj v tomto prípade v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie
napadnutého uznesenia.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. preto nie je naplnený.
Neobstojí ani tvrdenie obvineného, že súdy postupovali v rozpore so zásadou in
dubio pro reo a že nezabezpečili do spisu aj dôkazy svedčiace v prospech obvineného. Je na
rozhodnutí súdu konajúceho vo veci, aké dôkazy v konaní vykoná a ktoré dôkazy, aj keď sú
procesnou stranou navrhované, nevykoná. Námietky v tomto smere môže procesná strana
uplatniť v rámci odvolacieho konania. Skutkové zistenia (v tomto smere aj hodnotenie
vykonaného dokazovania) súdov prvého a druhého stupňa sú pre dovolací súd záväzné, a
tento nemôže na nich nič meniť. Dovolací súd sa môže iba zaoberať otázkou, či súdmi
prvého a druhého stupňa zistený skutkový stav je správne kvalifikovaný podľa príslušných
ustanovení osobitnej časti Trestného zákona, v tomto smere však v prerokovávanej veci nie
je možné rozhodnutiam súdov nič vytýkať.
Na základe uvedených skutočností dovolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zistil, že dovolanie obvineného JUDr. P. P. nie je dôvodné a preto ho na
neverejnom zasadnutí, podľa § 382 písm. c/ Tr. por., bez preskúmania veci na verejnom
zasadnutí, odmietol.“
18. Po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia uznesenia dovolacieho súdu bolo
úlohou ústavného súdu posúdiť jeho konformitu s obsahom základných práv, ktorých
porušenie sťažovateľ v sťažnosti namietal. Pri tomto skúmaní dospel ústavný súd k záveru,
že uznesenie dovolacieho súdu nie je ústavne akceptovateľné z dvoch základných dôvodov,
pričom každý z nich je spôsobilý aj samostatne (a o to viac v spojení s ďalším) viesť
k záveru o zásahu do niektorého z označených práv sťažovateľa. Tou časťou sťažnosti, kde
sťažovateľ uvažoval nad znakmi špeciálneho súdu a nezávislosťou a nestrannosťou jeho
sudcov, sa ústavný súd bližšie nezaoberal, pretože všetky relevantné otázky v tomto smere
už boli zodpovedané v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/08.
19. Zloženie odvolacieho senátu vo väzbe na uplatnený dovolací dôvod –
rozhodovanie vylúčeným sudcom
Kreácia odvolacieho senátu najvyššieho súdu bola limitovaná tým, že bolo potrebné
rozhodnúť o viacerých námietkach zaujatosti, ktoré postupne podávali tak sťažovateľ, ako aj
jednotliví sudcovia, ktorí vzhľadom na svoje zaradenie v rozvrhu práce rozhodovali
v trestných senátoch najvyššieho súdu. Spoločným menovateľom viacerých námietok
zaujatosti bola skutočnosť, že tak otec, ako aj matka sťažovateľa pracovne dlhú dobu
pôsobili na najvyššom súde (otec bývalý sudca, matka bývalá zamestnankyňa kancelárie
podpredsedu najvyššieho súdu). Sťažovateľ občasne navštevoval svojich rodičov na
najvyššom súde a do styku s niektorými sudcami prichádzal aj mimo pracovného času,
keďže títo navštevovali rodičov sťažovateľa. Uznesením senátu najvyššieho súdu pod
vedením JUDr. M. F. sp. zn. 5 Ndt 18/2004 zo 6. októbra 2004 boli z vykonávania úkonov
trestného konania v trestnej veci sťažovateľa vylúčení sudcovia JUDr. Š. M., JUDr. E. B.,
JUDr. Š. H., JUDr. M. P., JUDr. H. S., JUDr. P. T., JUDr. P. K., JUDr. M. L. a JUDr. J. M..
Keďže uvedení sudcovia sami oznámili svoju zaujatosť, pretože dlhé roky poznali
a spolupracovali s rodičmi sťažovateľa, v dôsledku čoho poznali aj sťažovateľa, senát
rozhodujúci o ich vylúčení dospel k záveru, že ide o také okolnosti, v dôsledku ktorých
môžu objektívne vzniknúť pochybnosti o ich nezaujatosti, a preto ich z rozhodovania
o trestnej veci sťažovateľa vylúčil. Z obdobných dôvodov oznámil svoju zaujatosť aj
sudca JUDr. M. K., pričom aj on bol ako sudca vylúčený z vykonávania úkonov
v trestnej veci sťažovateľa, a to uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 TošNd 2/2007 z 8.
marca 2007. Naopak, sudcovia JUDr. J. K. a JUDr. J. K., ktorých zaujatosť namietal sám
sťažovateľ (pre ich pomer k veci, nadštandardné kladné vzťahy s JUDr. D. L., ktorý
v súvisiacej správnej veci zastupoval advokátku-agentku), vylúčení z vykonávania úkonov
v trestnej veci sťažovateľa neboli (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 TošNd 2/2007
z 8. marca 2007 a uznesenie sp. zn. 3 TošNd 4/2007 z 11. apríla 2007).
20. Z pohľadu ústavného súdu mala pre kreáciu odvolacieho senátu najvyššieho súdu
osobitný význam námietka zaujatosti vznesená sudcom JUDr. J. M.. Tento totiž sám
namietal svoju zaujatosť z dôvodu, že poznal matku sťažovateľa, keďže bola pracovníčkou
kancelárie podpredsedu najvyššieho súdu v čase, keď on túto funkciu zastával, a osobne
poznal aj sťažovateľa, ktorý matku v práci občas navštevoval. Osobne poznal aj otca
sťažovateľa, ktorý bol sudcom a predsedom senátu najvyššieho súdu. Preto bol sám toho
názoru, že jeho vzťah k rodičom sťažovateľa a k nemu samotnému môže zakladať
pochybnosť o jeho nezaujatosti, a žiadal, aby bol príslušným senátom vylúčený
z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci sťažovateľa.
21. O námietke zaujatosti vznesenej sudcom JUDr. J. M. rozhodol senát najvyššieho
súdu uznesením sp. zn. 1 TošNd 2/2007 z 25. apríla 2007 tak, že tento nie je vylúčený
z vykonávania úkonov trestného konania v trestných veciach sťažovateľa vedených pod sp.
zn. 2 Toš 2/2007 a 2 Tošs 2/2007. V odôvodnení tohto uznesenia príslušný senát 1 TošNd
uviedol, že u JUDr. J. M. nezistil dôvody na jeho vylúčenie, a zároveň uviedol, že ,,senát
1 Toš sa preto nestotožňuje s rozhodnutím tohto súdu zo 6. októbra 2004, sp. zn.
5 Ndt 18/2004, ktorým prakticky z tých istých dôvodov vylúčil z vykonávania úkonov
trestného konania väčšinu sudcov trestného kolégia“.
22. Na základe podaného dovolania a uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. e) Trestného poriadku bolo potom úlohou najvyššieho súdu ako dovolacieho
súdu posúdiť, či vo veci, konkrétne v odvolacom senáte, nekonal sudca, ktorý mal byť
vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Na takéto posúdenie a následné
rozhodnutie má výlučnú právomoc najvyšší súd, a v tomto smere ho nemôže ústavný súd
zastupovať. Ústavnému súd však ex constitutione prislúcha posúdiť, či najvyšší súd túto
právomoc nevykonával ústavne nekonformným spôsobom. Uznesenie dovolacieho súdu
bolo v tomto smere odôvodnené tým, že „príslušné senáty najvyššieho súdu sa niekoľkokrát
zaoberali námietkami zaujatosti či už zo strany obvineného alebo zo strany sudcov, ktorí
namietli svoju zaujatosť vo veci. Rozhodnutia v tomto smere sú právoplatné a je nevyhnutné
ich rešpektovať.“. V podstate teda najvyšší súd uzavrel, že dovolaciemu súdu neprislúcha
skúmať otázku (ne)vylúčenia sudcov z vykonávania úkonov trestného konania, ak o tejto
rozhodli príslušné senáty konajúceho súdu. Na prvý pohľad sa uvedený záver môže javiť
ako zákonný a ústavne konformný. V prípade sťažovateľa však neobstojí z dvoch dôvodov,
z ktorých prvý je všeobecne aplikovateľný a druhý vyvolaný konkrétnou situáciou
sťažovateľa.
23. Ustanovenie § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku je postavené na slovnom
spojení ,,sudca..., ktorý mal byť vylúčený...“. Takto formulovaná dikcia dôvodu dovolania
podľa ústavného súdu neumožňuje dovolaciemu súdu odmietnuť dovolanie pre absenciu
tohto dôvodu iba odkazom na iné rozhodnutie(-a) o ne/vylúčení sudcov odvolacieho senátu.
Naopak, bolo ústavnou povinnosťou dovolacieho súdu v záujme reálneho naplnenia práv
obvineného podľa čl. 46 ods. 1 spojení s čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru pri
takto uplatnenom dôvode dovolania meritórne skúmať, či sudca JUDr. J. M. mal, alebo
nemal byť (teda nie či bol, alebo nebol) vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.
Na tomto závere nič nemení ani jednoinštančnosť konania o vylúčení sudcu, pretože ani
v tomto konaní nemožno vylúčiť pochybenie senátu konajúceho o vylúčení sudcu.
Vzhľadom na primárnu právomoc všeobecných súdov poskytovať ochranu základným
právam a slobodám preto patrí do ústavnej a zákonnej právomoci dovolacieho senátu
posúdiť a rozhodnúť o tom, či sudca odvolacieho senátu mal alebo nemal byť vylúčený
z vykonávania úkonov trestného konania. Tomu nasvedčuje aj dikcia § 388 ods. 2 Trestného
poriadku, v zmysle ktorého ak dovolací súd (po zrušení napadnutého rozhodnutia) prikazuje
vec na nové prerokovanie a rozhodnutie, môže súčasne nariadiť, aby ju súd rozhodol v inom
zložení senátu alebo aby ju rozhodol iný sudca. K tomu môže dôjsť vtedy, ak výsledky
konania o dovolaní ukazujú na pochybnosti o nezaujatosti senátu alebo sudcu, a to
z hľadiska vyvarovania sa opätovného porušenia zákona (Minárik, Š. a kol.: Trestný
poriadok, stručný komentár, Druhé prepracované a doplnené vydanie, IURA EDITION,
Bratislava, s. 939).
24. Osobitosť trestnej veci sťažovateľa vyvolaná oprávnenými otázkami nad tým,
ktorí sudcovia (nie)sú zaujatí, tiež vyžadovala, aby dovolací senát venoval meritórnu
pozornosť uplatnenému dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku.
Dva senáty najvyššieho súdu totiž v dvoch uzneseniach (sp. zn. 5 Ndt 18/2004 zo 6. októbra
2004 a sp. zn. 3 TošNd 2/2007 z 8. marca 2007) dospeli k záveru, že vzájomné poznanie sa
a pracovné vzťahy sudcov najvyššieho súdu k rodičom sťažovateľa a k nemu samotnému sú
dôvodom na ich vylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania. Iný senát najvyššieho
súdu v ďalšom uznesení (sp. zn. 1 TošNd 2/2007 z 25. apríla 2007) dospel u sudcu
vznášajúceho námietku vlastnej zaujatosti z totožných dôvodov (JUDr. J. M.) k opačnému
záveru a tohto nevylúčil. Rozdielnosť názorov rôznych senátov najvyššieho súdu takto
vyžadovala, aby dovolací senát najvyššieho súdu v päťčlennom zložení v záujme reálneho,
a nielen iluzórneho naplnenia ústavného práva na sťažovateľa na súdnu ochranu (v spojení
s právom na zákonného sudcu) a práva na spravodlivé súdne konanie, vecne posúdil, či
sudca JUDr. J. M. mal, alebo nemal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.
25. Napadnuté uznesenie dovolacieho súdu je však dôkazom toho, že najvyšší súd tak
nekonal. Tým priamo zasiahol do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a do
jeho práva na spravodlivé súdne konanie, ktorých implicitnou súčasťou je právo každej
osoby uplatňujúcej právo na podanie opravného prostriedku, aby príslušný preskúmavací
súd pri rozhodovaní o ňom, reálne a nielen formalisticky posúdil naplnenie jeho explicitne
ustanovených zákonných dôvodov. Súčasne tým najvyšší súd porušil aj právo sťažovateľa
na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, keďže napriek svojej ústavnej
povinnosti a zákonnej právomoci skúmať, či v odvolacom senáte nerozhodoval sudca, ktorý
mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, realizáciu tejto prieskumnej
právomoci bez relevantného dôvodu opomenul, čím odoprel dovolaniu podanému
sťažovateľom charakter účinného právneho prostriedku nápravy proti uzneseniu
odvolacieho súdu.
26. K nesprávnej právnej kvalifikácii zisteného skutku a nepríslušnosti súdu
vo väzbe na uplatnené dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. i) a a) Trestného
poriadku
V dovolaní a jeho doplnení doručenom najvyššiemu súdu 3. júla 2009 sťažovateľ ako
dovolací dôvod uvádzal nesprávne právne posúdenie zisteného skutku [podplácanie podľa
§ 161 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona namiesto návodu na trestný čin krivej výpovede
a nepravdivého znaleckého posudku podľa § 175 ods. 1 písm. b) Trestného zákona].
Sťažovateľ v tomto smere poukazoval na komentár k Trestnému zákonu a stanovisko
najvyššieho súdu uverejnené vo Výbere rozhodnutí a stanovísk najvyššieho súdu SR
3/1981, ktoré obdobné konanie právne kvalifikovali ako návod na trestný čin podľa § 175
ods. 1 písm. b) Trestného zákona. V nadväznosti na uvedené boli podľa sťažovateľa
naplnené aj dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, keďže pri
takej právnej kvalifikácii by nebol príslušný špeciálny súd.
27. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia dovolacieho senátu k takto formulovaným
dôvodom dovolania uviedol: ,,Dovolací súd sa môže iba zaoberať otázkou, či súdmi prvého
a druhého stupňa zistený skutkový stav je správne kvalifikovaný podľa príslušných
ustanovení osobitnej časti Trestného zákona, v tomto smere však v prerokovávanej veci nie
je možné rozhodnutiam súdov nič vytýkať.“ Takéto odôvodnenie uznesenia dovolacieho
senátu však ústavný súd nemôže hodnotiť inak ako arbitrárne a neposkytujúce žiadne
odpovede na nastolené právne (a nie skutkové) otázky, ktoré sťažovateľ uplatnil ako dôvody
dovolania. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že sťažovateľ najmä v doplnení jeho
dovolania nenamietal nesprávnosť skutkových zistení nižších súdov, ale nesprávnosť nimi
vykonanej právnej kvalifikácie zisteného skutku. Najvyšší súd nedal žiadnu, nie to ešte
presvedčivú odpoveď na to, prečo konanie sťažovateľa napĺňa znaky trestného činu
podplácania a nie znaky návodu na trestný čin krivej výpovede a nepravdivého znaleckého
posudku, pričom in concreto mal sťažovateľovi vysvetliť, prečo sa na právne posúdenie
jeho skutku nepoužije staršia judikatúra najvyššieho súdu, resp. prečo sa od nej bolo na
mieste odchýliť. Na súvisiacu dovolaciu námietku preukazujúcu podľa sťažovateľa
naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (rozhodol
nepríslušný súd) najvyšší súd nedal žiadnu odpoveď.
28. Na zodpovedanie nastolených právnych otázok nemá právomoc ústavný súd, ale
výlučne najvyšší súd ako dovolací súd. Jeho odpoveď však musí byť (i) najmä daná,
a potom (ii) jednoznačná a presvedčivá. Najvyšší súd ako dovolací súd musí zodpovedať
otázku, či skutok, z ktorého bol sťažovateľ uznaný za vinného, bol v skutkovej vete
rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty trestného činu
podplácania, a nie návodu na trestný čin krivej výpovede a nepravdivého znaleckého
posudku. Len tak by najvyšší súd naplnil svoje ústavné poslanie nezávislého súdneho
orgánu, do ktorého právomoci patrí posúdiť všetky otázky relevantné na uznanie viny
a uloženie trestu (čl. 50 ods. 1 ústavy) za konanie, o ktorom len zákon ustanoví, že je
trestným činom (čl. 49 ústavy). Ak tak neurobil, porušil napadnutým uznesením
dovolacieho senátu základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na účinný
právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.
29. Sťažovateľ v dovolaní tiež argumentoval nezlučiteľnosťou postavenia advokáta
ako obhajcu v trestnom konaní s postavením agenta, pretože tieto činnosti sú v protiklade,
ďalej poukazoval na to, že agent vystupoval ako provokatér, teda iniciatívne navádzal na
spáchanie trestného činu, s tým, že súdy neprihliadli na dôkazy preukazujúce jeho
iniciatívne konanie. Napokon namietal aj spoluprácu agentky–advokátky s políciou ešte
pred jej ustanovením za agenta. Dovolaciu argumentáciu v tomto smere uzatvára tým, že
dôkazy získané nezákonným ustanovením agenta sú procesne nepoužiteľné a že okrem takto
vykonaných dôkazov niet iných dôkazov, ktoré by preukazovali jeho trestnú činnosť.
30. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia dovolacieho senátu k dovolaciemu dôvodu
podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku uviedol:
,,Čo sa týka postavenia svedkyne JUDr. M. M. ako agenta a prípustnosti dôkazu jej
výsluchmi v konaní, tak aj dovolací súd je toho názoru, že tieto dôkazy boli vykonané v
súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. Na tomto závere nemôže nič meniť
ani uvádzané rozhodnutie najvyššieho súdu v správnom konaní, z ktorého vyplýva, že
postavenie advokáta v trestnom konaní je v rozpore s procesným postavením agenta podľa
príslušných ustanovení Trestného poriadku. Tento záver môže mať totiž význam iba z
hľadiska prípadného disciplinárneho postihu príslušného advokáta. Nemôže však mať
negatívny dopad na použiteľnosť tohto dôkazu v trestnom konaní, ak všetky príslušné
procesné ustanovenia boli dodržané. Aj v tomto smere sa odvolací súd v dôvodoch svojho
uznesenia podrobne touto problematikou zaoberal a adekvátnym spôsobom sa s ňou
vysporiadal. Dovolací súd aj v tomto prípade v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie
napadnutého uznesenia.“
Keďže dovolací súd sa stotožnil v tomto smere s odôvodnením uznesenia
odvolacieho senátu, ústavný súd sa oboznámil aj s týmto: „Z obsahu spisu vyplýva, ako na
to vecne správne a výstižne poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku,
že k ustanoveniu JUDr. M. za agentku došlo až po tom, čo už jej bol obžalovaným skôr
sľubovaný úplatok v súvislostiach podobne rozvedených v napadnutom rozsudku, takže
získané poznatky odôvodňovali podozrenie úmyslu obžalovaného spáchať korupčný trestný
čin. Rovnako je zrejmé, že k odhaleniu a usvedčeniu obžalovaného inými prostriedkami by
bolo podstatne sťažené, preto ustanovenie agenta bolo namieste.
Okolnosť, že týmto agentom bola advokátka JUDr. M. M., ktorá podľa
zistenia V. disciplinárneho senátu Slovenskej advokátskej komory svojim konaním sa tak
dopustila disciplinárneho previnenia, čo potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky
svojim rozsudkom z 15. februára 2007, sp. zn. 3 Sž 36/2006, nemala vplyv na použiteľnosť
uvedeného dôkazu v posudzovanej veci.
Zistenia V. disciplinárneho senátu Slovenskej advokátskej komory ako aj senátu
správneho kolégia, sa totiž výhradne vzťahovali na otázku zistenia, či je v súlade so
zákonom o advokácii, pôsobenie advokáta ako agenta. Najvyšší súd vo svojom už skôr
citovanom rozsudku podrobne rozobral dôvody pre naznačenú otázku, avšak súčasne
upozornil, že v posudzovanej veci nijako obsahovo nepreskúmaval činnosť JUDr. M. M. ako
agentky; v uvedenom konaní išlo výhradne o riešenie otázky, či agent ako inštitút je
zlučiteľný s výkonom advokácie.
Najvyšší súd napokon zdôraznil, že neposudzoval zákonnosť použitia agenta ako
dôkazu v trestnom konaní (v prejednávanej veci), ale výlučne jeho zlučiteľnosť s postavením
advokáta podľa zákona o advokácii. Posudzoval teda vznik osobitných právnych dôsledkov
v prípade porušenia zákona o advokácii, pretože plnením úlohy agenta je Trestným
zákonom vylúčená iba jeho trestná zodpovednosť, ale nie je vylúčená jeho zodpovednosť za
disciplinárne správne delikty podľa zákona p advokácii a advokátskeho poriadku.
Odvolací súd zistil, že JUDr. M. M. bola za agenta ustanovenú v súlade s Trestným
poriadkom a v súlade s ním aj ako agent postupovala. Pokiaľ svojim súhlasom
spolupracovať ako advokátka v postavení agenta porušila svoje povinnosti advokátky
neznamená to automaticky, že by uvedený dôkaz bol nezákonný a nepoužiteľný pri
rozhodovaní o obžalobe, ktorá na obžalovaného JUDr. P. P. bola podaná.
Nepochybil preto súd prvého stupňa, keď aj tento dôkaz vykonal a prihliadal naň
v rámci rozhodovania o vine obžalovaného.“
31. Dovolací senát najvyššieho súdu takto zhodne s dôvodmi odvolacieho senátu
najvyššieho súdu posudzoval ustanovenie advokáta za agenta a procesnú použiteľnosť takto
získaných dôkazov, na základe interpretácie účinných ustanovení Trestného poriadku
upravujúcich použitie agenta, ktorej interpretácii neprotirečil ani názor správneho senátu
najvyššieho súdu, ktorý rozhodoval o opravnom prostriedku JUDr. M. M. proti rozhodnutiu
Slovenskej advokátskej komory (ktorým bola menovaná uznaná za vinnú z disciplinárneho
previnenia a bolo jej uložené disciplinárne opatrenie – vyčiarknutie zo zoznamu advokátov,
v odôvodnení rozsudku sp. zn. 3 Sž 36/2006 z 15. februára 2007). V citovanom rozhodnutí
správneho súdu tento podrobil zlučiteľnosť inštitútu agenta s postavením advokáta podrobne
analýze. Táto sa týkala všeobecných princípov advokácie a jej výkonu [nezávislosť
advokáta, povinnosť mlčanlivosti, povinnosť chrániť a presadzovať záujmy klienta,
viazanosť jeho pokynmi, ústavné právo na obhajobu, riziká vyplývajúce z možnosti
,,policajnej provokácie“, potenciálne právne možnosti dané ustanoveniami trestného
poriadku upravujúcimi agenta, požiadavka na advokátov ako objektívne (navonok)
nezávislých a pod.]. Záverom najvyšší súd (jeho správny senát) v citovanom rozsudku
uzavrel, že advokát pri výkone advokácie nemôže pôsobiť ako agent. Správny senát
v citovanom rozsudku zároveň zvýraznil, že v ňom ,,neposudzoval zákonnosť použitia
agenta ako dôkazu v trestnom konaní“.
32. Ústavný súd preto neakceptoval výhrady sťažovateľa, na základe ktorých tento
namietal zákonnosť použitia dôkazu získaného agentom, keďže nezistil rozpornosť daného
stavu so zákonnou úpravou inštitútu agenta (najmä § 88b Trestného poriadku účinného do
31. decembra 2005). Posúdenie prípadného ne/súladu citovaného zákonného ustanovenia
s ústavou je možné postupom podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy, o ktoré konanie v danej
veci nejde.
33. Nad rámec uvedených záverov o zásahu do označených práv sťažovateľa
uznesením dovolacieho súdu (body 19 a 26) považuje ústavný súd za potrebné zvýrazniť, že
najvyšší súd sa pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa dopustil vnútornej ťažko
obhájiteľnej kontroverzie. Výrokom napadnutého uznesenia najvyšší súd dovolanie
odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí. Uvedené
zákonné ustanovenie však umožňuje najvyššiemu súdu odmietnuť dovolanie na neverejnom
zasadnutí bez preskúmania veci vtedy, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania.
Vzťahuje sa teda na prípady, keď najvyšší súd bez preskúmania veci zistí, že dovolanie
neobsahuje žiaden dôvod v zmysle § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Z odôvodnenia
uznesenia dovolacieho súdu však vyplýva, že tento zistil, že dovolanie obsahuje dôvody
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. d), e), g) a i) Trestného poriadku, a tieto preskúmal,
keďže z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva určité stanovisko k sťažovateľom
uplatneným dôvodom dovolania. Pre takýto postup a skúmanie danosti uplatnených
dôvodov dovolania ich preskúmaním však § 384 ods. 1 Trestného poriadku vyžaduje
verejné zasadnutie, na ktorom dovolací súd preskúma zákonnosť a odôvodnenosť výrokov
napadnutého rozhodnutia, ako aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo
rozhodnutiu, so zameraním na dôvody dovolania, ktoré sú uvedené v dovolaní. Na riziká
spojené s možným porušením základných práv a slobôd (spojených napr. so zásadou
verejnosti, zásadou ústnosti či zásadou denegatio iustitie) takýmto postupom dovolacieho
súdu, upozornil ústavný súd už v skoršom náleze (I. ÚS 402/2008 z 1. apríla 2009).
Z uvedeného dôvodu ústavný súd vyslovil aj porušenie práva sťažovateľa na verejné súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
34. Bez zreteľa na už uvedené je potrebné konštatovať, že v trestnej veci sťažovateľa
vyvstávajú podstatné otázniky nad tým, či všetci členovia dovolacieho senátu boli riadne
oboznámení so spisom a podkladmi na rozhodnutie. Zloženie dovolacieho senátu bolo totiž
ustálené až 16. septembra 2009 (v dôsledku uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
6 Ndt 16/2009 zo 16. septembra 2009), teda len jeden deň predtým, ako dovolací súd
dovolanie na neverejnom zasadnutí odmietol.
35. Vzhľadom na už uvedené dôvody ústavný súd konštatoval, že najvyšší súd
rozhodnutím o dovolaní porušil označené práva sťažovateľa (bod 1 výroku nálezu), toto
zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom
konaní bude najvyšší súd viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu (§ 56
ods. 6 zákona o ústavnom súde) a jeho povinnosťou bude ústavne konformným
a presvedčivým spôsobom vysporiadať sa s dovolaním sťažovateľa proti uzneseniu
odvolacieho súdu v intenciách uvedených v odôvodnení tohto nálezu.
36. Zrušením uznesenia dovolacieho súdu a vrátením mu veci na ďalšie konanie sa
zároveň obnovila jeho právomoc na zistenie danosti dôvodov dovolania a poskytnutie
ochrany prípadne porušeným právam sťažovateľa uznesením odvolacieho súdu. Pre
nedostatok ústavnej právomoci (čl. 127 ods. 1 ústavy) preto ústavný súd nevyhovel
sťažnosti v časti namietajúcej porušenie označených práv sťažovateľa uznesením
najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu.
VI.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu ako
sťažnostného súdu (sp. zn. 1 Toš 60/2006 z 21. septembra 2006)
a dovolacieho súdu (sp. zn. 1 TdoVš 2/2007 zo 19. júla 2007)
37. Túto časť sťažnosti ústavný súd v tomto konaní nemohol meritórne prerokovať
a rozhodnúť, pretože tomu bránila prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Sťažovateľ totiž
už v minulosti namietal pred ústavným súdom porušenie označených práv týmito
rozhodnutiami najvyššieho súdu, pričom ústavný súd uznesením sp. zn. IV. ÚS 303/07
zo 6. decembra 2007 sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietol. V odôvodnení
uznesenia ústavný súd v podstatnom uviedol: «Z pohľadu ústavného súdu treba uviesť, že
zásadná otázka, ktorú sťažnosť nastoľuje, je otázka prípustnosti dovolania ako
mimoriadneho opravného prostriedku proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu
o uložení poriadkovej pokuty. Podľa názoru najvyššieho súdu strana v trestnom konaní
môže dovolaním napadnúť iba konečné rozhodnutie vo veci samej. Na druhej strane
sťažovateľ vykladá ustanovenie § 368 ods. 1 Trestného poriadku o prípustnosti dovolania
širšie, lebo podľa jeho názoru sa vzťahuje aj na iné rozhodnutia, než vo veci samej.
Najvyšší súd (ako dovolací súd) v podstatnej časti odôvodnenia svojho uznesenia
sp. zn. 1 TdoVš 2/2007 z 19. júla 2007, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa proti
uzneseniu najvyššieho súdu (ako sťažnostného súdu) sp. zn. 1 Toš 60/2006 z 21. septembra
2006, poukázal okrem iného na to, že: „Trestný poriadok síce nedefinuje pojem vec
právoplatne skončená, ale z výkladu ustanovení § 368 až § 392, ktoré upravujú inštitút
dovolania je možné vyvodiť záver, že uvedený pojem napĺňajú len rozhodnutia týkajúce sa
merita veci, teda rozhodnutia, ktorými sa končí trestné stíhanie obvineného ako celok.
Odporovalo by zámeru Trestného poriadku, ak by mimoriadnym opravným prostriedkom
dovolaním, bolo prípustné napadnúť aj iné rozhodnutia súdov prvého alebo druhého stupňa
nie vo veci samej, teda tie, ktoré rozhodujú len o čiastkových otázkach, napr. otázkach
vedenia konania, vykonávacieho konania a pod.
Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok má v trestnom procese výnimočné
postavenie a bolo by nelogické jeho osobitný štatút narúšať možnosťou napadnúť tiež
parciálne rozhodnutia, ktorých zákonnosť a dôvodnosť je posudzovaná v konečnom
rozhodovaní o merite veci. Súdne konanie v trestných veciach je v zásade konanie
dvojinštančné a zákon dáva iba v mimoriadnych prípadoch, presne stanovených, možnosť
domáhať sa nápravy prípadného nezákonného postupu mimoriadnym opravným
prostriedkom. Rozhodnutia o uložení poriadkovej pokuty k týmto prípadom neprináležia.
Pripustenie možnosti podávať dovolanie aj čo sa týka takýchto rozhodnutí o parciálnych
otázkach by prinieslo aj neprimerané predlžovanie rozhodnutia vo veci samej, najmä v
komplikovaných veciach s viacerými obvinenými a v prípade väzobných vecí by
znemožňovalo plynulé a rýchle vybavovanie prípadov, kde je obmedzená osobná sloboda
obvinených.
Ústavný súd konštatuje, že je plným právom najvyššieho súdu, ktorý je oprávnený
rozhodovať v trestných veciach v dovolacom konaní, vykladať procesnoprávne otázky
súvisiace s dovolacím konaním. Keďže ide o inštitút zavedený zákonom č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1. januára 2006, je
pochopiteľné, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu je dosiaľ stále iba v začiatkoch.
Podľa názoru ústavného súdu však závery vyslovené najvyšším súdom v danej veci nemožno
považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. V citovanej časti odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť, a vysporiadal sa s
ďalšími namietanými skutočnosťami, a preto ich ústavný súd považuje i z hľadiska
ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne konformné. Právne závery najvyššieho súdu v
sťažnosťou napadnutom jeho uznesení nemožno označiť za vybočujúce z rámca platnej
zákonnej úpravy a ústavný súd zastáva názor, že sú aj dostatočne zdôvodnené.
Ďalej treba poznamenať, že nejde o ojedinelý právny názor jedného zo senátov
najvyššieho súdu, lebo aj iné päťčlenné dovolacie senáty najvyššieho súdu dospeli k
obdobným záverom (napr. sp. zn. 1 TdoVš 2/2006) a navyše je tento názor (ako to napokon
vyplýva z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoVš 2/2007 z 19. júla 2007) v
súlade aj s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré bolo prijaté
trestnoprávnym kolégiom dňa 8. decembra 2006, pod. č. Tpj 32/06.»
VII.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu ako
sťažnostného súdu (sp. zn. 2 Tošs 2/2007 z 9. septembra 2008)
a dovolacieho súdu (sp. zn. 1 TdoVš 2/2009 zo 17. septembra 2009)
38. V tejto časti sťažnosti sťažovateľ opätovne, avšak vo vzťahu k iným uzneseniam
najvyššieho súdu namieta, že najvyšší súd nemal dovolanie proti uzneseniu sťažnostného
súdu o poriadkovej pokute odmietnuť ako neprípustné, ale naopak, mal toto meritórne
prerokovať a rozhodnúť o ňom. Keďže však táto právna otázka vo väzbe na možný zásah
do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy už bola predmetom posudzovania ústavného
súdu (IV. ÚS 303/07), zmena judikatúry by vyžadovala postup podľa § 6 zákona
o ústavnom súde. Na takýto postup však ústavný súd ani v tomto konaní nezistil dôvod,
pretože aj prvý senát považuje zdôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu týkajúce sa
neprípustnosti dovolania proti uzneseniu sťažnostného súdu o poriadkovej pokute za
ústavne akceptovateľné.
39. Uznesenie najvyššieho súdu ako sťažnostného súdu však v tomto smere nemohlo
ostať mimo rámca pozornosti ústavného súdu. Pre absenciu prípustnosti dovolania proti
rozhodnutiu o poriadkovej pokute totiž nemôže najvyšší súd ako dovolací súd preskúmať, či
v tejto sťažnostnej veci nekonal vylúčený sudca (JUDr. J. M.). Avšak, ak by v ďalšom
konaní najvyšší súd ako dovolací súd po zrušení jeho uznesenia a vrátení veci na ďalšie
konanie (body 1 a 2 výroku nálezu) v intenciách uvedeného v bode 19 až 26, napr. vyhovel
dovolaniu sťažovateľa proti zamietavému meritórnemu uzneseniu najvyššieho súdu
z citovaného dôvodu (rozhodoval sudca, ktorý mal byť vylúčený) a ústavný súd by nezrušil
uznesenie najvyššieho súdu ako sťažnostného súdu vo veci poriadkovej pokuty, toto by už
de iure napriek jeho neústavnosti a nezákonnosti nebolo žiadnym procesným postupom
zrušiteľné. Ústavný súd preto aj toto uznesenie sťažnostného súdu zrušil a vrátil vec
najvyššiemu súdu ako sťažnostnému súdu na ďalšie konanie (bod 4 výroku nálezu), pretože
nastolené otázky o nevylúčení jedného z členov sťažnostného senátu a o vylúčení iných
sudcov, resp. žiaden vecný prieskum týchto otázok zo strany dovolacieho súdu,
potencionálne indikujú záver o porušení práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl.
48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 3 výroku nálezu).
VIII.
Trovy konania
40. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa (5. výrok
nálezu). S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a vyhlášku Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania
pred ústavným súdom v sume 368,55 €, a to za 3 úkony právnej pomoci po 115,90 €, t. j.
prevzatie a príprava zastúpenia, prvá sťažnosť, druhá sťažnosť, 3 x paušálna náhrada
hotových výdavkov po 6,95 €, ktoré zaviazal najvyšší súd zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Vzhľadom
na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný
prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom
konania.
41. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca spravodajca pripája
k odôvodneniu nálezu doplňujúce stanovisko.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. marca 2011