Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 440/2026
PDF · 122.37 KB
No categories available
III. ÚS 440/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla (sudca spravodajca) a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného Advokátska kancelária Mandzák a spol., s.r.o., Zámocká 5, Bratislava, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Tost/39/2025 z 19. novembra 2025 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 27. februára 2026 domáha vyslovenia porušenia práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru uznesením najvyššieho súdu o zamietnutí jeho sťažnosti proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „ŠTS“) o jeho námietke zaujatosti.
2. Prokurátor obžaloval sťažovateľa a ďalšie dve osoby. Jedna z obžalovaných, ktorej skutok je kvalifikovaný ako účastníctvo na trestnom čine, na hlavnom pojednávaní vyhlásila, že je vinná. ŠTS jej vyhlásenie prijal s tým, že v otázke viny sa nedotýka sťažovateľa a dokazovanie sa nevykoná v rozsahu, v akom sa obžalovaná priznala, čo nevylučuje jej výsluch o účasti inej osoby na trestnom čine. Na to obhajca sťažovateľa podal námietku zaujatosti, čo odôvodnil tým, že aj keď sa senát snažil zabezpečiť prezumpciu neviny, nebolo zohľadnené to, že konanie obžalovanej je posúdené ako účastníctvo, čo výslovne predpokladá, že sťažovateľ ako páchateľ je vinný z trestného činu.
3. ŠTS rozhodol, že členovia jeho senátu nie sú vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci obžalovaných, keďže uznesenie o prijatí vyhlásenia obžalovanej sa netýka sťažovateľa a jeho súčasťou je aj výrok o tom, že prijatie vyhlásenia sa nedotýka jeho viny. Preto nie je dôvod na vylúčenie členov senátu. Proti tomu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú najvyšší súd ústavnou sťažnosťou namietaným uznesením zamietol. Uviedol, že sťažovateľ a ďalší obžalovaný nepreukázali, prečo by fakt prijatia vyhlásenia vytváral objektívnu pochybnosť
o nezaujatosti senátu. Zdôraznil, že vina sťažovateľa nebola preukázaná a bude predmetom dokazovania a rozsudku. Najvyšší súd vyhodnotil, že objektívne neexistujú žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali obavu zo zaujatého konania a rozhodovania senátu ŠTS.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti opakuje, že sudcovia ŠTS uznesením o prijatí vyhlásenia obžalovanej porušili prezumpciu neviny, a to aj napriek tomu, že sa v ňom snažili prijať opatrenia na jej rešpektovanie. Poukazuje na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie a Európskeho súdu pre ľudské práva. Z nevylúčenia sudcov ŠTS podľa sťažovateľa vyplýva i zaujatosť sudcov najvyššieho súdu. Je toho názoru, že rozhodnutie najvyššieho súdu nereaguje na jeho námietky.
II.
5. Ústavná sťažnosť je rovnako ako v iných obdobných veciach (III. ÚS 636/2025, aj sťažovateľa IV. ÚS 186/2026) podľa § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) neprípustná, a preto bola podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde odmietnutá. Právomoc ústavného súdu rozhodovať o porušeniach ústavných práv je založená na princípe subsidiarity. Trestné konanie je od vznesenia obvinenia procesom, v ktorom v rámci jeho štádií možno naprávať rôzne pochybenia. Preto spravidla až po skončení trestného konania možno namietať porušenie ústavných práv rozhodnutiami a postupmi orgánov činných v trestnom konaní a súdov. Trestný proces tak určuje prístup ústavného súdu k druhovo rôznym procesným rozhodnutiam orgánov činných v trestnom konaní a súdov v trestnom konaní tak, aby sa nepoprel systém opravných prostriedkov.
6. Sťažovateľ ústavnou sťažnosťou namieta porušenie ústavných práv tým, že vo veci proti nemu podanej obžaloby je dôvod na vylúčenie sudcov. To, že sudcovia ŠTS mali byť vylúčení, bude môcť namietať odvolaním proti rozsudku ŠTS podľa § 306 Trestného poriadku a následne prípadne dovolaním podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku proti rozhodnutiu ŠTS z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, podľa ktorého dovolanie možno podať, ak vo veci konal alebo rozhodol sudca, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Treba pripomenúť, že § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku najvyššiemu súdu neumožňuje odmietnuť dovolanie pre absenciu tohto dôvodu iba odkazom na iné rozhodnutie o nevylúčení sudcu. Naopak, najvyšší súd musí pri takto uplatnenom dôvode dovolania skúmať, či sudca, vo vzťahu ku ktorému bol tento dovolací dôvod uplatnený, mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania (I. ÚS 129/2010, I. ÚS 104/2023). Sťažovateľ tak má v systéme trestného konania k dispozícii účinné prostriedky na dosiahnutie ochrany svojich ústavných práv.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. augusta 2026
Robert Šorl
predseda senátu