Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 19 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (24)III. ÚS 306/2014
PDF · 195.08 KB
No categories available
III. ÚS 306/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. mája 2014
prerokoval vyhlásenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrené prostredníctvom
jeho predsedu Štefana Harabina o odmietnutí sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky
Juraja Horvátha, Lajosa Mészárosa a Sergeja Kohuta pre ich predpojatosť v rozhodovaní
vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 380/2013 a takto
rozhodol:
Sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky Juraj Horváth, Lajos Mészáros
a Sergej Kohut n i e s ú v y l ú č e n í z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom
Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 380/2013.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo
18. septembra 2013 doručené podanie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) označené ako námietka predpojatosti sudcov ústavného súdu Juraja
Horvátha, Lajosa Mészárosa a Sergeja Kohuta podľa § 28 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) vo veci sťažnosti J. Č. namietajúceho porušenie základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 286/2012 zo 7. marca 2013 vedenej ústavným
súdom pod sp. zn. II. ÚS 380/2013. Sťažnosť bola v súlade s rozvrhom práce ústavného
súdu pridelená na prerokovanie a rozhodnutie druhému senátu ústavného súdu, ktorý ju
v rozsahu uvedenom v uznesení č. k. II. ÚS 380/2013-10 z 10. júla 2013 prijal na ďalšie
konanie.
V uvedenom vyhlásení o zaujatosti sudcu Juraja Horvátha najvyšší súd poukazuje
na obsah trestného oznámenie predsedu najvyššieho súdu Štefana Harabina (ďalej len
„predseda najvyššieho súdu“ alebo „JUDr. Štefan Harabin“) z 22. februára 2013,
na minulosť označeného sudcu ústavného súdu a na publikovaný odmietavý postoj predsedu
najvyššieho súdu k sudcovi Jurajovi Horváthovi. Pripomína, že sudca Juraj Horváth bol
uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 49/08-5 zo 7. februára 2008 „vylúčený z výkonu
sudcovskej funkcie v konaní vedenom pred ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 467/2006“,
a poukazuje pritom na vyjadrenie samotného sudcu, že sa voči osobe predsedu
najvyššieho súdu v označenej veci cítil predpojatým. Na podporu svojich argumentov
poukazuje aj na uznesenia ústavného súdu č. k. III. ÚS 257/2011-12 zo 7. júna 2011
a č. k. III. ÚS 292/2011-9 z 21. júna 2011, ktorými mal byť označený sudca vo vzťahu
k predsedovi najvyššieho súdu ako k účastníkovi iných konaní vylúčený.
Pokiaľ ide o sudcu Sergeja Kohuta, najvyšší súd poukazuje na skutočnosť,
že označený sudca ako neúspešný kandidát v roku 2003 napadol na ústavnom súde
voľbu predsedu najvyššieho súdu, v ktorej bol úspešný JUDr. Štefan Harabin,
a zdôrazňuje, že sudca Sergej Kohut bol na vlastnú žiadosť uznesením ústavného súdu
sp. zn. III. ÚS 72/07 z 3. apríla 2007 vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie. Na podporu
svojich argumentov pritom cituje z vyjadrenia sudcu Sergeja Kohuta podaného
v predmetnej veci.
V ďalšej časti svojho podania predseda najvyššieho súdu uvádza, že 23. augusta 2013
podal na všetkých sudcov druhého senátu ústavného súdu (vrátane sudcu Lajosa Mészárosa)
podnet na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania z dôvodu, že vo veci vedenej
pod sp. zn. II. ÚS 18/2013 vydal ústavný súd 22. mája 2013 nález, ktorý „je evidentne
v rozpore s jeho odôvodneniami“, keďže v ňom nie je uvedené porušenie
žiadneho ustanovenia Trestného poriadku a vo veci bolo rozhodované iba o sťažnosti
jedného obvineného, malo ním dôjsť k zrušeniu celého uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Tost 20/2012 zo 6. júna 2012 a celá vec mala byť vrátená na ďalšie konanie. Senát
ústavného súdu mal v tejto veci rozhodnúť bez logickej úvahy a rešpektovania akýchkoľvek
pravidiel výkladu právnych noriem.
V závere svojej námietky predseda najvyššieho súdu poukázal na Bangalórske
zásady správania sudcov a komentár k nim, tak ako sú uvedené v rozsudku Európskeho
súdu pre ľudské práva v jeho právnej veci proti Slovenskej republike.
Z uvedených dôvodov najvyšší súd navrhuje sudcov ústavného súdu Juraja Horvátha,
Lajosa Mészárosa a Sergeja Kohuta vylúčiť pre ich predpojatosť z výkonu sudcovskej
funkcie v konaní o sťažnosti vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. II. ÚS 380/2013.
II.
Sudca Juraj Horváth sa k vyhláseniu najvyššieho súdu o predpojatosti vyjadril
stanoviskom z 3. októbra 2013, z ktorého vyplýva, že námietky «týkajúce sa
„protiústavnosti“ môjho zotrvania na Ústavnom súde... sú prima facie neopodstatnené, veď
mám rovnaký mandát na výkon funkcie sudcu ústavného súdu, ako hociktorý iný sudca
tohto súdu. Uvedený mandát som získal legitímnym spôsobom v súlade s Ústavou... Je
pravdou, že sa už v minulosti snažili spochybniť môj mandát sudcu ústavného súdu, avšak
neúspešne tak na ústavnom súde, ako aj u prezidenta Slovenskej republiky, pričom jedine
tieto ústavné orgány majú právo zaujať ústavne relevantné stanovisko k danej záležitosti.
Námietky predpojatosti týkajúce sa „protiústavnosti“ môjho zotrvania na ústavnom súde sú
z uvedených dôvodov irelevantné.». Ďalej poukazuje na to, že ako sudca ústavného súdu
musí znášať väčšiu intenzitu občianskej aj odbornej kritiky ako iní spoluobčania
a že slobodu prejavu považuje za jednu z najdôležitejších slobôd, ktorú chráni aj v prípade,
ak sa to týka prejednávania vecí sťažovateľov vyjadrujúcich negatívny postoj k jeho osobe,
v dôsledku čoho námietky predsedu najvyššieho súdu týkajúce sa publikovanej kritiky
nepovažuje za odôvodnené. Okrem toho predseda najvyššieho súdu ako fyzická osoba ani
nie je účastníkom predmetného konania, preto v okolnostiach danej veci možno uplatniť
argument, že predpojatosť sudcov vo vzťahu k orgánom verejnej moci, resp. k osobám
za ne konajúcim (predseda najvyššieho súdu), považuje za nutné vykladať reštriktívnejšie
než voči ostatným účastníkom konania (I. ÚS 36/2012 a iné). K trestnému oznámeniu
predsedu najvyššieho súdu v stanovisku stručne uvádza, že „keby som nebol presvedčený o
zjavnej neopodstatnenosti tohto oznámenia, možno by ma táto záležitosť zamestnávala,
avšak som presvedčený o absurdnosti a neopodstatnenosti tohto oznámenia, preto sa ním
nejako zvlášť ani nezaoberám“. Napokon v súvislosti s podnetom predsedu najvyššieho
súdu na disciplinárne konanie poukazuje na to, že «ústavná konformnosť predmetného
rozhodnutia je v zásade obhájená už aj súvisiacou analýzou nášho analytického oddelenia
sp. zn. Spr 846/2013 z 10. septembra 2013. Toto rozhodnutie bolo vydané na základe
judikatúry ostatných senátov ústavného súdu a v súlade s ňou, ako aj v súlade s judikatúrou
ESĽP. Rovnako aj podobné zrušenie väzobného uznesenia ako „celku“ je možné nachádzať
v každom jednom senáte ústavného súdu. Tiež iba stručne poznamenávam, že II. senát
ústavného súdu neprikázal najvyššiemu súdu, aby prepustil sťažovateľa (prípadne
sťažovateľov) na slobodu. Práve naopak, tejto požiadavke nevyhovel, ako to jednoznačne
vyplýva zo IV. časti tohto nálezu, ale vec zrušil a vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie,
aby „o sťažnosti špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 198/11-156 z 25. mája 2012 bolo
ústavne konformným spôsobom rozhodnuté všeobecným súdom (napravenie pochybenia),
a to s prihliadnutím aj na nové okolnosti“, pričom k záležitosti rozhodovania o väzbe sme
dodali, že „o tejto otázke bude v zmysle relevantných ustanovení Trestného poriadku
oprávnený rozhodnúť najvyšší súd pri opätovnom rozhodovaní o osobnej slobode
sťažovateľa“. Najvyšší súd teda nebol viazaný žiadnym príkazom pri rozhodovaní o väzbe
(prípadne o väzbách), bolo výlučne na posúdení sudcov najvyššieho súdu, ako rozhodnú –
o tom nemožno mať ani najmenšie pochybnosti.». V závere vyjadrenia sudca Juraj Horváth
vyhlasuje, že v predmetnej veci sa necíti predpojatým.
Druhý namietaný sudca Sergej Kohut vo svojom stanovisku k námietke
z 3. októbra 2013 uvádza, že okolnosti jeho kandidatúry na funkciu predsedu
najvyššieho súdu v roku 2003, ako aj to, že bol členom senátu ústavného súdu vo veci
sp. zn. II. ÚS 452/2010, keď ústavný súd nerozhodol podľa predstáv predsedu najvyššieho
súdu, nie sú dôvodmi na jeho vylúčenie, ako mal o tom ústavný súd rozhodnúť už
niekoľkokrát (napr. III. ÚS 501/2011). Ďalej poukazuje na to, že predseda najvyššieho súdu
ako fyzická osoba ani nie je účastníkom predmetného konania, preto v okolnostiach danej
veci možno uplatniť argument, že predpojatosť sudcov vo vzťahu k orgánom verejnej moci,
resp. k osobám za ne konajúcim (predseda najvyššieho súdu), je nutné vykladať
reštriktívnejšie. Obsahovo rovnakým spôsobom ako sudca Juraj Horváth sa vyjadruje aj
k podnetu predsedu najvyššieho súdu na disciplinárne konanie a v závere svojho vyjadrenia
sudca Sergej Kohut vyhlasuje, že v predmetnej veci sa necíti byť predpojatým.
Napokon sudca Lajos Mészáros vyjadrujúc sa k tej časti vyhlásenia o jeho odmietnutí
ako sudcu ústavného súdu, ktorá sa ho týka, t. j. podnetu na disciplinárne konanie, opakuje
rovnaké argumenty ako zvyšní dvaja sudcovia druhého senátu ústavného súdu, a síce
že ústavná konformnosť „predmetného rozhodnutia je v zásade obhájená už aj súvisiacou
analýzou nášho analytického oddelenia sp. zn. Spr 846/2013 z 10. septembra 2013“
a že toto rozhodnutie „bolo vydané na základe judikatúry ostatných senátov ústavného súdu
a v súlade s ňou, ako aj v súlade s judikatúrou ESĽP“. V závere aj uvedený sudca
ústavného súdu vyhlasuje, že „v predmetnej veci sa necítim byť predpojatý ani pre pomer
k veci ani pre pomer k účastníkom konania a ani k právnemu zástupcovi“.
III.
Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde je sudca vylúčený z výkonu sudcovskej
funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo
k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.
Podľa § 28 ods. 1 zákona o ústavnom súde účastník konania môže vyhlásiť,
že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k
vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli do začiatku ústneho
pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho
pojednávania. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho
predpojatosť, vznikli v priebehu prvého ústneho pojednávania, môže ju účastník konania
vyhlásiť bez zbytočného odkladu. Na neskoršie vyhlásenie o odmietnutí sudcu pre
predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd už o ňom nerozhoduje.
Podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v senáte ústavného
súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne iný senát; odmietnutý člen senátu
nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.
Podľa čl. IV bodu 1 rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie od 1. marca 2013 až
do 28. februára 2014 o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa § 28 ods. 2 zákona
o ústavnom súde rozhoduje tretí senát, ak ide o sudcov druhého senátu.
Konanie vedené ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 380/2013 sa týka sťažnosti J. Č.
namietajúceho porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 286/2012 zo 7. marca 2013.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že existenciu nestrannosti sudcu treba
posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia
a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda
zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená
akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00).
Objektívna nestrannosť sa nikdy neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu,
ale podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade teda platí tzv. teória
zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj
objektívne javiť v očiach strán. Objektívna nestrannosť sudcu je založená na vonkajších
prejavoch previazanosti sudcu s prerokúvaným prípadom či jeho vzťahom k účastníkom
(resp. vedľajším účastníkom) konania (m. m. I. ÚS 352/2010). V prípade subjektívneho
hľadiska sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku (Piersack
v. Belgicko – rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 1. októbra 1982).
S prihliadnutím na rozsah, ako aj obsah jednotlivých námietok ústavný súd
posudzoval osobitne námietky týkajúce sa vzťahu JUDr. Štefana Harabina k ním
namietaným sudcom ústavného súdu a osobitne námietkami vzťahujúcimi sa na výsledky
rozhodovacej činnosti druhého senátu ústavného súdu.
Pokiaľ ide o posúdenie námietok predpojatosti, ktorých obsah poukazuje
na nepriateľskú povahu vzťahov medzi JUDr. Štefanom Harabinom a sudcami ústavného
súdu Jurajom Horváthom a Sergejom Kohutom, ústavný súd vychádzal zo skutočnosti,
že účastníkom konania pred ústavným súdom je najvyšší súd, a nie JUDr. Štefan Harabin.
Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj oprávnenie „zástupcu účastníka“ podať
námietky predpojatosti proti sudcom ústavného súdu prerokúvajúcim sťažnosť vedenú
pod sp. zn. II. ÚS 380/2013, najmä pokiaľ ide o dôvody uvádzané v týchto námietkach.
Postavenie predsedu najvyššieho súdu JUDr. Štefana Harabina v konaní pred ústavným
súdom vedenom pod sp. zn. II. ÚS 380/2013, iba ktorého osoby sa námietky predpojatosti
týkajú, je prima facie iné (rozumej slabšie), ako je postavenie vec prerokúvajúceho
odvolacieho senátu (o ktorého vec v skutočnosti ide), alebo tiež menej významné, ako je
postavenie priamych účastníkov konania pred všeobecným súdom (t. j. žalobcu
a žalovaného). Za takejto situácie spravidla nemôžu obstáť námietky predpojatosti vznesené
predsedom najvyššieho súdu, ktoré sa týkajú výlučne vzťahu namietaných sudcov
ústavného súdu k osobe predsedu najvyššieho súdu; osoba predsedu najvyššieho súdu totiž
nie je účastníkom pôvodného konania, nebol ani členom dovolacieho senátu, ktorý o veci
rozhodoval, a nepoukázal na také skutočnosti, ktoré potenciálne mohli nejakým spôsobom
súvisieť s predpojatosťou sudcov II. senátu vo veci ústavného prieskumu uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 286/2012 zo 7. marca 2013.
Pokiaľ ide o námietku predpojatosti vyplývajúcu z podania podnetu na začatie
disciplinárneho stíhania všetkých sudcov druhého senátu ústavného súdu a spočívajúcu
v nesúhlase s výsledkami predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu, najmä
vydaním nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 18/2013 z 22. mája 2013, ústavný súd
pripomína, že dôvodom na vylúčenie sudcu/ov nemôže byť jeho/ich postup
(a rozhodovanie) v inej veci, v ktorej bol najvyšší súd účastníkom konania. Pri posúdení
tohto dôvodu je potrebné vychádzať z právnej úpravy obsiahnutej v § 14 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú
okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho
rozhodovaní v iných veciach. Preto tento prezentovaný dôvod, o ktorý predseda najvyššieho
súdu opiera spochybnenie nezaujatosti označených sudcov ústavného súdu, jednoznačne
spadá do rámca negatívne vymedzených okolností, na ktoré konajúci súd pri rozhodovaní
o vylúčení sudcu nemôže prihliadať.
Po preskúmaní tohto návrhu teda tretí senát ústavného súdu nezistil také skutočnosti,
ktoré by podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde viedli k vylúčeniu označených sudcov
z výkonu ich sudcovskej funkcie v danej veci. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní
zohľadnil doterajšiu rozhodovaciu činnosť v podobných prípadoch, v ktorých rovnako
nepripustil námietky navrhovateľa podobného charakteru a rozhodol o nevylúčení
namietaných sudcov (napr. I. ÚS 223/2012, III. ÚS 501/2011, I. ÚS 36/2013) alebo ich
odmietol ako podané zjavne neoprávnenou osobou (m. m. III. ÚS 30/2012,
III. ÚS 560/2011, III. ÚS 567/2012, III. ÚS 78/2013, III. ÚS 564/2013). Výrokom svojho
rozhodnutia preto vyslovil, že sudcovia ústavného súdu Juraj Horváth, Sergej Kohut
a Lajos Mészáros nie sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným
súdom pod sp. zn. II ÚS 380/2013.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. mája 2014