Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 22 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (27)II. ÚS 452/2010
PDF · 401.24 KB
No categories available
II. ÚS 452/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 452/2010-125
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. decembra 2011
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa
Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť M. Š., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody,
zastúpeného advokátom Mgr. R. T., B.,
I. v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.
1 Tost 23/2010 pre namietané porušenie
1. čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom na obhajobu v konaní
o preskúmaní zákonnosti väzby tým, že neboli splnené podmienky na vykonanie
neverejného zasadnutia Špecializovaného trestného súdu Pezinok 27. mája 2010 pre
neexistenciu zvoleného obhajcu podľa vlastného výberu;
2. čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom byť súdený
v primeranej lehote alebo prepustený počas konania tým, že podmienky na ďalšie trvanie
väzby neboli splnené;
3. čl. 17 ods. 1, 2, a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom na zákonné
a preskúmateľné väzobné rozhodnutie tým, že nebola daná odpoveď na podstatné námietky
uvedené v sťažnosti;
4. čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom na rozhodnutie o zákonnosti
väzby nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom tým, že o sťažnosti proti
uzneseniu Špecializovaného trestného súdu Pezinok sp. zn. PK 2 T 16/2008 z 27. mája 2010
nerozhodoval senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorému by bola vec pridelená
náhodným výberom medzi senátmi 1 Toš a 3 Toš.
II. v konaní vedenom Špecializovaným trestným súdom Pezinok pod sp. zn.
PK 2 T 16/2008 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Tost 39/2010 pre
namietané porušenie čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom na urýchlené
rozhodnutie o zákonnosti väzby,
III. v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.
1 Tost 39/2010 pre namietané porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom
na osobnú slobodu a takto
rozhodol:
1 . Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost 23/2010
p o r u š i l čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom na zákonné
a preskúmateľné väzobné rozhodnutie tým, že nebola daná odpoveď na podstatné námietky
uvedené v sťažnosti.
2 . Špecializovaný trestný súd Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. PK 2 T 16/2008
a Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost 39/2010
p o r u š i l i čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom M. Š. na urýchlené rozhodnutie
o zákonnosti väzby.
3 . Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tost 23/2010
z 10. júna 2010 z r u š u j e .
4 . Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý zaplatiť M. Š. primerané
finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom tritisícpäťsto eur) do dvoch mesiacov
od právoplatnosti nálezu.
5 . Špecializovaný trestný súd Pezinok j e p o v i n n ý zaplatiť M. Š. primerané
finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom jedentisíc eur) do dvoch mesiacov
od právoplatnosti nálezu.
6. M. Š. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1 082,98 € (slovom
tisícosemdesiatdva eur a deväťdesiatosem centov), ktorú s ú Špecializovaný trestný súd
Pezinok a Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n í spoločne a nerozdielne
v y p l a t i ť na účet právneho zástupcu Mgr. R. T., B., do jedného mesiaca od
právoplatnosti nálezu.
7. Sťažnosti M. Š. v časti požadujúcej vyslovenie porušenia čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom na zákonné a preskúmateľné
väzobné rozhodnutie tým, že nebola daná odpoveď na podstatné námietky uvedené v
sťažnosti v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Tost
23/2010, ako aj v časti jeho neodkladného prepustenia z väzby na slobodu a zvyšnej časti
primeraného finančného zadosťučinenia, n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
A.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 452/2010-49 z 27. októbra 2010 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť M. Š., t. č.
vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), týkajúca sa konania vedeného
Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.
1 Tost 23/2010 pre namietané porušenie
1. čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v súvislosti
s právom na obhajobu v konaní o preskúmaní zákonnosti väzby tým, že neboli splnené
podmienky na vykonanie neverejného zasadnutia Špecializovaného trestného súdu Pezinok
(ďalej len „špecializovaný trestný súd“) 27. mája 2010 pre neexistenciu zvoleného obhajcu
podľa vlastného výberu;
2. čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru v súvislosti s právom byť
súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania tým, že podmienky na ďalšie
trvanie väzby neboli splnené;
3. čl. 17 ods. 1, 2, a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru v súvislosti s právom na
zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie tým, že nebola daná odpoveď na podstatné
námietky uvedené v sťažnosti;
4. čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s právom na
rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom tým,
že o sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008
z 27. mája 2010 nerozhodoval senát najvyššieho súdu, ktorému by bola vec pridelená
náhodným výberom medzi senátmi 1 Toš a 3 Toš.
Zo sťažnosti (v rozsahu, v akom bola prijatá na ďalšie konanie) vyplýva, že
sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu
Senica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 40/2006 zo 6. októbra 2006 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 4 Tpo 47/2006 zo 14. októbra 2006 z dôvodu
uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Uznesenie okresného súdu
bolo vyhlásené 6. októbra 2006 asi o 15.00 h, keďže zápisnica o predmetnom úkone bola
skončená a podpísaná o 15.15 h. Uzneseniu predchádzal návrh prokurátora Krajskej
prokuratúry v Bratislave sp. zn. 2 Kv 142/06 zo 4. októbra 2006 na vzatie sťažovateľa
do väzby, ktorý bol okresnému súdu doručený 5. októbra 2006 o 10.30 h. Návrhu
zo 4. októbra 2006 predchádzalo zadržanie sťažovateľa 3. októbra 2006 o 14.50 h, pričom
ku skutočnému obmedzeniu jeho osobnej slobody došlo 3. októbra 2006 už o 13.10 h.
V priebehu prípravného konania bola lehota trvania väzby sťažovateľa opakovane
predlžovaná, naposledy uznesením sudcu pre prípravné konanie bývalého Špeciálneho súdu
Pezinok (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. BB-Pšv 24/06 zo 17. marca 2008 v spojení
s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Toš 9/2008 z 26. marca 2008, a to do 7. júla 2008.
Dňa 13. júna 2008 bola na sťažovateľa a ďalších spoluobvinených podaná obžaloba
špeciálnemu súdu. Uznesením špeciálneho súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 z 25. júna 2008
v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tošs 16/2008 zo 4. júla 2008 sa okrem
iného rozhodlo, že dôvody väzby sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného
poriadku trvajú. Ďalším uznesením špeciálneho súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 zo 6. októbra
2008 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tošs 27/2008 z 15. októbra 2008 sa
tiež rozhodlo, že dôvody väzby sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného
poriadku trvajú. Uznesením špeciálneho súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 zo 16. júla 2009
v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 13/2009 z 19. augusta 2009 bola
zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby s tým, že dôvody väzby podľa § 71
ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku trvajú. Pritom senát špeciálneho súdu rozhodoval
v inom zložení ako senát, ktorému bola obžaloba v súlade so zákonom pridelená. Namiesto
člena senátu JUDr. J. Š. rozhodoval JUDr. E. K. Z dôvodu rôznych názorov na spôsob
vedenia obhajoby a narušenia nevyhnutnej dôvery medzi sťažovateľom a jeho zvoleným
obhajcom JUDr. Ľ. Š. (ďalej len „obhajca“) došlo 20. mája 2010 k ukončeniu obhajoby
obhajcom. Táto skutočnosť bola špecializovanému trestnému súdu oznámená 21. mája
2010. Sťažovateľ na hlavnom pojednávaní konanom 25. mája 2010 uviedol, že si chce
zvoliť iného obhajcu. Vzhľadom na túto skutočnosť mu bola poskytnutá lehota 10 dní.
Následne špecializovaný trestný súd uzavrel, že v zmysle § 43 ods. 3 Trestného poriadku je
obhajca ešte stále povinný vykonávať obhajobu. Keďže obhajca sa na hlavné pojednávanie
nedostavil a svoju neúčasť ospravedlnil, výkonom práv a povinností obhajcu bol poverený
náhradný obhajca JUDr. T. (ďalej len „náhradný obhajca“) v zmysle § 42 ods. 2 Trestného
poriadku. Na hlavnom pojednávaní konanom 25. mája 2010 sťažovateľ požiadal aj
o ustanovenie iného náhradného obhajcu, a to najmä z dôvodu, že náhradný obhajca s ním
o spôsobe obhajoby nekomunikuje a viac ako dva roky ho vo väzbe nenavštívil. Pre úplnosť
je potrebné dodať, že náhradný obhajca v rozpore s výslovným pokynom sťažovateľa
predniesol na hlavnom pojednávaní konanom 26. mája 2010 záverečnú reč.
Uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 z 27. mája 2010
sa rozhodlo, že podľa § 76a Trestného poriadku sa celková lehota trvania väzby sťažovateľa
predlžuje do 13. decembra 2010.
Sťažovateľ si 31. mája 2010 zvolil za obhajcu Mgr. R. T. (ďalej len „nový obhajca“),
ktorý prevzatie obhajoby ešte v ten istý deň oznámil špecializovanému trestnému súdu.
Proti uzneseniu z 27. mája 2010 sťažovateľ jednak sám a jednak prostredníctvom nového
obhajcu podal sťažnosť, ktorú prostredníctvom nového obhajcu aj doplnil podaním
doručeným najvyššiemu súdu 10. júna 2010.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 23/2010 z 10. júna 2010 bola sťažnosť
proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu z 27. mája 2010 zamietnutá.
Podľa presvedčenia sťažovateľa v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.
1 Tost 23/2010 došlo k porušeniu jeho práva
1. na obhajobu tým, že neboli splnené podmienky na vykonanie neverejného
zasadnutia špecializovaného trestného súdu 27. mája 2010 pre neexistenciu zvoleného
obhajcu podľa vlastného výberu sťažovateľa;
2. byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania tým, že
podmienky na ďalšie trvanie väzby neboli splnené;
3. na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie tým, že nebola daná odpoveď na
podstatné námietky uvedené v sťažnosti;
4. na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom tým, že o sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn.
PK 2 T 16/2008 z 27. mája 2010 nerozhodoval senát najvyššieho súdu, ktorému by bola vec
pridelená náhodným výberom medzi senátmi 1 Toš a 3 Toš.
Sťažovateľ odôvodňuje označené porušenia práv takto:
1.
K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru
v súvislosti s právom na obhajobu tým, že neboli splnené podmienky na vykonanie
neverejného zasadnutia špecializovaného trestného súdu 27. mája 2010 pre
neexistenciu zvoleného obhajcu podľa vlastného výberu sťažovateľa
Z dôvodu rôznych názorov na spôsob vedenia obhajoby a narušenia nevyhnutnej
dôvery medzi sťažovateľom a obhajcom došlo 20. mája 2010 k ukončeniu obhajoby, pričom
táto skutočnosť bola špecializovanému trestnému súdu oznámená 21. mája 2010.
Sťažovateľ na hlavnom pojednávaní konanom 25. mája 2010 uviedol, že si chce zvoliť
iného obhajcu. Vzhľadom na túto skutočnosť mu bola poskytnutá lehota 10 dní na zvolenie
iného obhajcu, ktorého si zvolil už 31. mája 2010. Špecializovaný trestný súd zároveň trval
na tom, že v zmysle § 43 ods. 3 Trestného poriadku je obhajca i naďalej povinný obhajobu
vykonávať, a keďže obhajca nebol prítomný, výkonom práv a povinností obhajcu poveril
náhradného obhajcu v zmysle § 42 ods. 2 Trestného poriadku. Sťažovateľ na pojednávaní
konanom 25. mája 2010 požiadal o ustanovenie iného náhradného obhajcu, a to najmä
z dôvodu, že náhradný obhajca s ním o spôsobe obhajoby nekomunikuje a viac ako dva
roky ho vo väzbe nenavštívil. Náhradný obhajca navyše v rozpore s výslovným pokynom
sťažovateľa predniesol na hlavnom pojednávaní konanom 26. mája 2010 záverečnú reč.
Podľa názoru sťažovateľa neboli splnené podmienky na vykonanie neverejného
zasadnutia 27. mája 2010, keďže v tejto dobe nemal zvoleného obhajcu podľa vlastného
výberu. Za takejto situácie (odhliadnuc od skutočnosti, že náhradný obhajca si svoje
povinnosti neplnil) neprichádzalo do úvahy, aby práva a povinnosti obhajcu vykonával
náhradný obhajca. Aplikácia ustanovenia § 43 ods. 3 Trestného poriadku neprichádzala do
úvahy jednak z dôvodu, že takýto postup je v rozpore s čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 3
písm. c) dohovoru, jednak je nepredstaviteľné, aby práva a povinnosti obhajcu vykonával
advokát, ku ktorému neexistuje vzťah nevyhnutnej dôvery medzi advokátom a klientom.
Pre úplnosť je potrebné dodať, že vzhľadom na neplnenie si povinností náhradným
obhajcom, na ktoré sťažovateľ upozorňoval, bolo povinnosťou špecializovaného trestného
súdu ustanoviť iného obhajcu alebo prijať nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie reálneho
práva sťažovateľa na obhajobu. Hoci sťažovateľ uvedené pochybenie v podanej sťažnosti
vytýkal, najvyšší súd to nebral do úvahy a vo svojom uznesení z 10. júna 2010 sa s tým ani
nevysporiadal.
2.
K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru
v súvislosti s právom byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania
tým, že podmienky na ďalšie trvanie väzby neboli splnené
Podľa názoru sťažovateľa záruky vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 dohovoru a čl. 17 ods. 1,
2 a 5 ústavy neboli najvyšším súdom rešpektované. Väzba sťažovateľa v prípravnom konaní
trvala od 3. októbra 2006 do 13. júna 2008, teda 1 rok a 8 mesiacov. Väzba v konaní pred
súdom trvá od 13. júna 2008, čo ku dňu vydania uznesenia najvyššieho súdu z 10. júna 2010
predstavuje 2 roky. Takmer 4 roky trvajúcu väzbu nemožno považovať za súladnú
s označenými ustanoveniami ústavy a dohovoru. Ani zložitosť veci, ale ani prípadná
príslušnosť sťažovateľa k organizovanému zločinu, mafii alebo teroristom by nemohla
ospravedlňovať akúkoľvek dĺžku väzby. Z uznesenia najvyššieho súdu nie je zrejmé, z akej
konkrétnej skutočnosti má vyplývať reálne odôvodnená hrozba zmarenia alebo podstatného
sťaženia dosiahnutia účelu trestného konania. Zo strany najvyššieho súdu ide len
o všeobecné konštatovanie s odkazom na charakter, spôsob a rozsah trestnej činnosti,
zo spáchania ktorého je sťažovateľ obžalovaný. Pokiaľ ide o údajnú existenciu dôvodu
väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (dôvod kolúznej väzby už odpadol),
tento už v danom štádiu trestného konania pominul. Od spáchania skutkov, ktoré sú
sťažovateľovi kladené za vinu, uplynula doba štyroch a viac rokov. Vzhľadom na doterajšiu
dobu trvania väzby opätovné sformovanie údajnej zločineckej skupiny už neprichádza
do úvahy, a to i s prihliadnutím na vykonané rozkladné opatrenia. Sťažovateľ tu
poznamenáva, že dosiaľ nebol súdne trestaný.
3.
K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2, a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru
v súvislosti s právom na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie tým, že nebola
daná odpoveď na podstatné námietky uvedené v sťažnosti
Sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu bola zdôvodnená aj
nezákonnosťou vzatia sťažovateľa do väzby a držaním v nej, porušením práva na
rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, porušením práva na periodickú kontrolu zákonnosti väzby a porušením práva na
obhajobu pri preskúmavaní zákonnosti väzby. Najvyšší súd tieto námietky nebral do úvahy
a v rámci odôvodnenia sa s nimi vôbec nevysporiadal, a to aj napriek tomu, že obsah
námietok vo svojom uznesení z 10. júna 2010 skonštatoval. Tým zlyhal pri poskytovaní
súdneho prieskumu zákonnosti pozbavenia slobody vyžadovaného čl. 5 ods. 4 dohovoru,
resp. čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy. Okrem toho z uznesenia najvyššieho súdu nie je zrejmé,
akou konkrétnou skutočnosťou má byť reálne odôvodnená hrozba zmarenia alebo
podstatného sťaženia dosiahnutia účelu trestného konania. Ide len o všeobecné
konštatovanie s odkazom na charakter, spôsob a rozsah trestnej činnosti, zo spáchania
ktorého je sťažovateľ obžalovaný. Uznesenie najvyššieho súdu je preto jednak
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ale tiež arbitrárne.
4.
K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru
v súvislosti s právom na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom tým, že o sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného
trestného súdu sp. zn. PK 2T 16/2008 z 27. mája 2010 nerozhodoval senát najvyššieho
súdu, ktorému by bola vec pridelená náhodným výberom medzi senátmi 1 Toš a 3 Toš
Podľa § 51 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov v konaní na špecializovanom trestnom súde,
krajskom súde podľa osobitného zákona, alebo v konaní o riadnych alebo mimoriadnych
opravných prostriedkoch vec vybaví senát, ktorému bola v súlade s rozvrhom práce
pridelená náhodným výberom, ak sa skutočnosti odôvodňujúce prerozdelenie veci podľa
odseku 4 netýkajú všetkých sudcov. Ako to vyplýva z potvrdenia najvyššieho súdu z 3. júna
2010, toho istého dňa o 12 h 37 min. 33 sek. bol prijatý návrh na začatie konania v trestnej
veci sťažovateľa, pričom vec bola pridelená na rozhodnutie sudcovi najvyššieho súdu
1 Tost.
Podľa poznámky č. 4 k piatej časti – Trestnoprávne kolégium rozvrhu práce
najvyššieho súdu na rok 2010 sp. zn. Spr 1321/2009 zo 14. decembra 2009 v znení
opatrenia k rozvrhu práce č. 3 sp. zn. Spr 101/2010 z 15. februára 2010 (ďalej len „rozvrh
práce“) ‒ veci, ktoré napadli na špeciálny súd vagende opravných prostriedkov proti
rozhodnutiam tohto súdu, dokončia senáty 1 Toš, 2 Toš, 3 Toš a TdoVš vo všetkých
druhoch agend v pôvodnom zložení podľa rozvrhu práce účinného do 19. júna 2009, pričom
prípadné zastupovanie členov senátu sa uplatní spôsobom uvedeným v čl. IV sudcami, ktorí
pôsobili v týchto senátoch (§ 567f ods. 3 Trestného poriadku). V záujme plynulého
vybavovania vecí, ktoré napadli na špeciálny súd v agende opravných prostriedkov proti
rozhodnutiam tohto súdu v zmysle poznámky č. 4 k piatej časti – Trestnoprávne kolégium
rozvrhu práce na strane 19, zloženie senátov Toš uvedené v rozvrhu práce na rok 2009 sa
mení okrem iného tak, že členka senátu 2 Toš JUDr. J. S. sa zaraďuje od 1. februára 2010
do 30. júna 2010 do senátu 3 Toš. Veci špeciálneho súdu, ktoré v rozsahu uvedenom
v poznámke č. 4 napadnú od 1. februára 2010 do 30. júna 2010, pridelí elektronická
podateľňa podľa náhodného výberu do senátu 1 Toš a 3 Toš.
I keď o sťažnosti rozhodoval senát 3 Toš v pôvodnom zložení podľa rozvrhu práce
účinného do 19. júna 2009 zmeneného rozvrhom práce na rok 2010 (predseda senátu JUDr.
M. K. a sudcovia JUDr. J. S. a JUDr. P. F.), z potvrdenia z 3. júna 2010 je zrejmé, že vec
nebola pridelená náhodným výberom medzi senátmi 1 Toš a 3 Toš, ako sa správne malo
stať v zmysle spomínanej poznámky č. 4 k piatej časti – Trestnoprávne kolégium rozvrhu
práce na rok 2010. Preto postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Tost 23/2010 a jeho uznesením z 10. júna 2010 bol sťažovateľ odňatý zákonnému
sudcovi, čím je dané, že o opravnom prostriedku nerozhodol nezávislý a nestranný súd
zriadený zákonom. Rovnako nerozhodol ani nestranný súd, lebo chybný postup na základe
objektívneho kritéria vzbudzuje opodstatnené pochybnosti o nestrannosti súdu, ktorý
o predĺžení celkovej lehoty trvania väzby rozhodol.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených
práv podľa ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.
1 Tost 23/2010 v rozsahu vymedzenom v bodoch 1 – 4 s tým, aby bolo uznesenie
najvyššieho súdu z 10. júna 2010 zrušené a najvyššiemu súdu prikázané, aby neodkladne
prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 15 000 €, ako aj náhradu trov konania.
Z vyjadrenia predsedu trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. k. KP 4/2010-117
z 20. decembra 2010 doručeného ústavnému súdu 23. decembra 2010 vyplýva, že námietka
sťažovateľa, podľa ktorej nemal zabezpečené obhajovacie práva, lebo na neverejnom
zasadnutí vystupoval náhradný obhajca, je nedôvodná, čo najvyšší súd aj patrične vysvetlil.
Keďže sťažovateľovi bol ustanovený popri zvolenom obhajcovi náhradný obhajca, pričom
zvolený obhajca nebol prítomný, mohol namiesto neho vykonávať práva a povinnosti
obhajcu náhradný obhajca.
Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 20. januára 2011 doručenej ústavnému
súdu 24. januára 2011 inter alia vyplýva, že sťažovateľov náhradný obhajca sám 19. marca
2010 na hlavnom pojednávaní informoval špecializovaný trestný súd, že sťažovateľ mu
listom vyslovil nedôveru. Predseda senátu k tomu uviedol, že po skontrolovaní účasti sa
bude táto otázka riešiť, k čomu však už z dôvodu prerušenia hlavného pojednávania
nedošlo. Na pojednávaní konanom 25. mája 2010 sťažovateľ žiadal o odročenie hlavného
pojednávania, keďže nemá zvoleného obhajcu. Zároveň žiadal aj o ustanovenie iného
náhradného obhajcu, najmä z dôvodu, že náhradný obhajca si chodí na hlavné pojednávanie
len pre výplatu, o spôsobe obhajoby s ním nekomunikuje, takmer dva roky ho vo väzbe
nenavštívil, vôbec nevie, čo sa prerokúva a o čo ide, nemá vôbec nič preštudované a jediné,
čo ho zaujíma, je to, ako hrá Sparta alebo České Budějovice. Podaním z 26. mája 2010 sa
sťažovateľ obrátil na Slovenskú advokátsku komoru (ďalej len „SAK“) so sťažnosťou na
postup náhradného obhajcu. Z odpovede revíznej komisie SAK z 1. októbra 2010 vyplýva,
že náhradný obhajca navštívil sťažovateľa vo väzbe celkom šesťkrát v dobe od 9. decembra
2008 do 23. februára 2009, a ďalej, že počas hlavných pojednávaní čítal noviny a študoval
kurzový lístok, a to v čase, keď bol prítomný zvolený obhajca sťažovateľa. O spôsobe
výkonu práv a povinností náhradným obhajcom svedčí navyše aj skutočnosť, že náhradný
obhajca v rozpore s výslovným pokynom sťažovateľa predniesol na hlavnom pojednávaní
26. mája 2010 záverečnú reč, v priebehu ktorej navrhol, aby bol sťažovateľovi uložený trest
na dolnej hranici trestnej sadzby, hoci sťažovateľ svoju vinu zo spáchania skutkov
uvedených v žalobe popieral. Odhliadnuc od kvalifikovanosti tejto záverečnej reči
z hľadiska jej rozsahu (prepis záznamu je asi na pol strany) je so záverečnou rečou
prokurátora absolútne neporovnateľná (prepis záznamu je asi na osemnásť strán). Navyše,
na neverejnom zasadnutí špecializovaného trestného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby
a zmene jej dôvodov 27. mája 2010 náhradný obhajca v konečnom návrhu uviedol, že sa
nevyjadruje. Odhliadnuc od skutočnosti, že podľa názoru sťažovateľa mu nemožno nanútiť
iného obhajcu, pokiaľ má zvoleného obhajcu, bolo minimálnou povinnosťou
špecializovaného trestného súdu ustanoviť mu iného náhradného obhajcu z dôvodu
zabezpečenia skutočného a účinného práva na obhajobu. Keďže v čase neverejného
zasadnutia 27. mája 2010 sťažovateľ nebol zastúpený obhajcom, ktorý by ho kvalifikovane
obhajoval, pričom túto skutočnosť opakovane namietal, bolo povinnosťou najvyššieho súdu
sa s jeho námietkami vysporiadať.
Z prípisu predsedu najvyššieho súdu č. k. KP 4/2010-117 z 10. februára 2011
doručeného ústavnému súdu 15. februára 2011 vyplýva, že predkladá listinné dôkazy
(potvrdenie o zápise trestnej veci sťažovateľa v elektronickej podateľni najvyššieho súdu
a vyjadrenie pracovníčky podateľne spolu s vytlačenou stranou registra, na ktorej je
zobrazený postup pri zápise).
Z vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľa z 25. marca 2011 doručeného
ústavnému súdu 29. marca 2011 vyplýva, že pripája potvrdenie Ústavu na výkon väzby B.
z 18. februára 2011, z ktorého je zrejmé, že náhradný obhajca vykonal so sťažovateľom dve
porady v decembri 2008 v trvaní 70, resp. 75 minút, čo znamená, že záver uvedený v prípise
Revíznej komisie SAK z 1. októbra 2010, podľa ktorého náhradný obhajca navštívil
sťažovateľa vo väzbe celkom šesťkrát v období od 9. decembra 2008 do 23. februára 2009,
nie je pravdivý.
Z vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľa z 9. mája 2011 doručeného ústavnému
súdu faxom 9. mája 2011 a poštou 13. mája 2011 vyplýva, že sa zaoberá problematikou
namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s tým,
že o sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu nerozhodoval senát
najvyššieho súdu, ktorému by bola vec pridelená náhodným výberom medzi senátmi 1 Toš
a 3 Toš.
B.
Uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 17/2011-16 z 18. januára 2011 bola prijatá na
ďalšie konanie ďalšia sťažnosť sťažovateľa týkajúca sa konania vedeného najvyšším súdom
pod sp. zn. 1 Tost 39/2010 pre namietané porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru v súvislosti s právom na osobnú slobodu, ako aj konania vedeného
špecializovaným trestným súdom pod sp. zn. PK 2 T 16/2008 a najvyšším súdom pod
sp. zn. 1 Tost 39/2010 pre namietané porušenie čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru
v súvislosti s právom na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby. Zároveň konania
vedené pod sp. zn. II. ÚS 452/2010 a sp. zn. II. ÚS 17/2011 boli spojené na spoločné
konanie s tým, že spoločné konanie sa bude viesť pod sp. zn. II. ÚS 452/2010.
Zo sťažnosti vyplývajú predovšetkým skutkové okolnosti podrobne uvedené už
v prvej sťažnosti. Ďalej sa uvádza, že žiadosťou z 30. augusta 2010 doručenou
špecializovanému trestnému súdu 31. augusta 2010 sťažovateľ požiadal o prepustenie
z väzby. Uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008
z 13. septembra 2010 bola žiadosť zamietnutá, pretože dôvody väzby podľa § 71 ods. 1
písm. c) a § 76a Trestného poriadku trvajú. Proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu
podal sťažovateľ hneď po jeho vyhlásení ústne sťažnosť do zápisnice. Uznesenie mu bolo
doručené 30. septembra 2010. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 39/2010
zo 6. októbra 2010 doručeným sťažovateľovi 21. októbra 2010 bola jeho sťažnosť
zamietnutá.
1. K porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti
s právom na osobnú slobodu
Podľa názoru sťažovateľa i prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) záruky vyplývajúce z označených článkov ústavy a dohovoru
v doterajšom priebehu trestného konania rešpektované neboli. Jeho väzba trvala
v prípravnom konaní od 3. októbra 2006 do 12. júna 2008, teda jeden rok a osem mesiacov.
V konaní pred súdom trvá väzba od 13. júna 2008, čo ku dňu vydania uznesenia najvyššieho
súdu zo 6. októbra 2010 predstavuje dva roky a štyri mesiace, teda celkove štyri roky.
Navyše treba dodať, že od začiatku pozbavenia osobnej slobody orgány činné v prípravnom
konaní nekonali s osobitným urýchlením a vznikali zbytočné prieťahy už počas
vyšetrovania.
Rovnako v konaní pred špeciálnym súdom, resp. pred špecializovaným trestným
súdom sa nekonalo urýchlene. Predovšetkým ničím nemožno odôvodniť takmer päť
mesiacov trvajúci prieťah od podania obžaloby 13. júna 2008 do začatia hlavného
pojednávania 11. novembra 2008 a následné nedostatočne urýchlené konanie v obdobiach
od 15. decembra 2008 do 20. januára 2009, od 8. apríla 2009 do 12. mája 2009, od 15. mája
2009 do 17. júna 2009, od 30. júna 2009 do 9. septembra 2009, od 16. októbra 2009
do 25. novembra 2009, ako aj v roku 2010, keď do 23. júna 2010 sa hlavné pojednávanie
uskutočnilo iba počas ôsmich dní. I z týchto dôvodov treba väzbu sťažovateľa trvajúcu štyri
roky považovať za nesúladnú s označenými článkami ústavy a dohovoru.
2. K porušeniu čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s právom
na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby
Dĺžka konania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 30. augusta 2010,
počas ktorej vykonával úkony špecializovaný trestný súd a najvyšší súd, nebola v súlade
so zárukami vyplývajúcimi z označených článkov ústavy a dohovoru. Doba od doručenia
žiadosti z 30. augusta 2010 špecializovanému trestnému súdu 31. augusta 2010
do doručenia uznesenia najvyššieho súdu zo 6. októbra 2010 dňa 21. októbra 2010
predstavuje 51 dní, čo nie je v súlade s judikatúrou ESĽP.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených
článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených špecializovaným trestným súdom pod
sp. zn. PK 2 T 16/2008 a najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tost 39/2010 v súvislosti s právom
na osobnú slobodu a na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby. Požaduje tiež, aby bolo
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 39/2010 zo 6. októbra 2010 zrušené
a najvyššiemu súdu prikázané, aby sťažovateľa neodkladne prepustil z väzby. Domáha sa aj
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške po 5 000 € od špecializovaného trestného
súdu a od najvyššieho súdu. Napokon požaduje aj náhradu trov konania.
Z vyjadrenia predsedu špecializovaného trestného súdu sp. zn. Spr 56/2011
zo 16. februára 2011 doručeného ústavnému súdu 22. februára 2011 vyplýva, že
sťažovateľova žiadosť o prepustenie z väzby z 30. augusta 2010 bola doručená 31. augusta
2010. O žiadosti bolo rozhodnuté 13. septembra 2010. Sťažovateľ podal proti uzneseniu
sťažnosť ihneď po jeho vyhlásení. Uznesenie bolo expedované 27. septembra 2010
a doručené sťažovateľovi 30. septembra 2010. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
1 Tost 39/2010 zo 6. októbra 2010, ktorým bola sťažnosť zamietnutá, bolo sťažovateľovi
doručené 21. októbra 2010. Podľa názoru predsedu špecializovaného trestného súdu doba,
počas ktorej bolo o žiadosti rozhodované, je ústavne konformná. Čas od nápadu žiadosti
do rozhodnutia o nej predstavoval deväť pracovných dní. Predseda senátu pritom čerpal
do 5. septembra 2010 riadnu dovolenku a senát sa zúčastnil počas troch dní hlavného
pojednávania. Rovnako aj čas vypracovania uznesenia (desať pracovných dní) považuje
za akceptovateľný. Spis mal viac ako 8 500 strán a pre závažných 16 skutkov bolo
obžalovaných 18 osôb. Spolu so sťažnosťou boli najvyššiemu súdu predložené aj odvolania
obžalovaných proti rozsudku, čím sa odstránili možné prieťahy, ktoré by nastali v konaní
o merite veci, keby bola najvyššiemu súdu predložená len samotná sťažnosť podaná
sťažovateľom.
Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu č. k. KP 4/2011-16 z 22. februára 2011
doručeného ústavnému súdu 28. februára 2011 vyplýva, že predmetná trestná vec napadla
na najvyšší súd 29. septembra 2010 na základe sťažnosti podanej sťažovateľom. Predseda
senátu už 30. septembra 2010 určil termín neverejného zasadnutia na 6. október 2010, keď
aj bolo vo veci rozhodnuté. Uznesenie najvyššieho súdu bolo vyhotovené 18. októbra 2010
a v ten deň bol spis aj odoslaný špecializovanému trestnému súdu. Vzhľadom na uvedené
časové údaje nedošlo k neoprávneným a nezákonným prieťahom v konaní, pričom treba
zdôrazniť, že išlo o náročnú rozsiahlu (skupinovú) trestnú vec, v ktorej práve sťažovateľ
vystupoval ako hlavný organizátor a zakladateľ organizovanej a zločineckej skupiny,
a vzhľadom na jeho rozsiahle sťažnostné námietky bolo potrebné sa s týmito dôsledne
vysporiadať. Tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho práva na urýchlené konanie nie je preto
opodstatnené a dôvodné. Naopak, vo veci sa konalo prednostne a urýchlene.
V súčasnej dobe je predmetná trestná vec vo vzťahu k sťažovateľovi už právoplatne
skončená rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 23/2010 z 11. februára 2011, a to tak, že
pri nezmenenom výroku o vine bol zrušený len výrok rozsudku špecializovaného trestného
súdu o treste odňatia slobody a sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody vo výmere
24 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.
Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 25. marca 2011 doručenej ústavnému
súdu 29. marca 2011 vyplýva, že postup najvyššieho súdu nepovažuje za súladný s ústavou
a dohovorom. I keď najvyšší súd po nápade veci 29. septembra 2010 rozhodol už o sedem
dní, ďalších jedenásť dní mu trvalo vyhotovenie písomného uznesenia. S prihliadnutím na
rozsah uznesenia (päť a pol strany) dobu jedenásť dní nemožno v žiadnom prípade
považovať za akceptovateľnú. Pokiaľ najvyššiemu súdu postačovalo sedem dní na prijatie
rozhodnutia, nemožno ďalších jedenásť dní na vyhotovenie písomného znenia uznesenia
akceptovať s poukazom na náročnú rozsiahlu (skupinovú) trestnú vec a na rozsiahle
sťažnostné námietky. Je preto zrejmé, že rozsiahlosť veci a sťažnostných námietok
v skutočnosti nie je príčinou dĺžky konania na najvyššom súde, ktoré trvalo celkom
devätnásť dní. V súvislosti s vyjadrením predsedu špecializovaného trestného súdu uvádza,
že dobu od doručenia žiadosti 31. augusta 2010 do predloženia spisu najvyššiemu súdu
29. septembra 2010, teda dobu dvadsaťdeväť dní taktiež nepovažuje za súladnú
s označenými článkami ústavy a dohovoru. Čerpanie dovolenky predsedom senátu nie je
(rovnako ako ani štátne sviatky) dostatočným ospravedlnením prieťahov pri rozhodovaní
o žiadosti o prepustenie z väzby. To isté sa vzťahuje aj na účasť sudcov na hlavnom
pojednávaní v iných trestných veciach, ako aj na potrebu predložiť najvyššiemu súdu
sťažnosť spolu s odvolaniami obžalovaných proti rozsudku z dôvodu odstránenia možných
prieťahov, ktoré by nastali v samotnom súdnom konaní, keby na najvyšší súd bola
predložená len samotná sťažnosť. Námietka rozsiahlosti spisu, ako aj veľkého počtu
skutkov a obžalovaných rovnako nie je akceptovateľná, pretože senát rozhodol vo veci
samej rozsudkom 23. júna 2010, takže nebolo potrebné, aby sa so spisom podrobnejšie
oboznamoval. Napokon je významné, že zákonnosť väzby sťažovateľa bola skúmaná tri
mesiace pred podaním žiadosti, keď 27. mája 2010 bola lehota väzby sťažovateľa predĺžená.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 20. januára
2011, najvyšší súd vo vyjadrení z 20. decembra 2010 a špecializovaný trestný súd
v stanovisku zo 16. februára 2011 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.
Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho
spise.
II.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 23/2010 z 10. júna 2010 vyplýva, že ním
bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu špecializovaného trestného
súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 z 27. mája 2010. Sťažovateľ v podanej sťažnosti odôvodnenej
prostredníctvom nového obhajcu uviedol, že vzatie do väzby považuje za nezákonné
od počiatku z dôvodu absencie riadneho a zákonného procesného postupu. Vyjadril názor,
že uznesením okresného súdu zo 6. októbra 2006 boli porušené jeho práva vyplývajúce
z čl. 8 ods. 3 listiny a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru, lebo rozdielnosť lehôt
zakotvených v ustanovení § 86 a § 87 Trestného poriadku a v čl. 8 ods. 3 listiny nevyhovuje
požiadavke „kvality práva“ vyžadovanej čl. 5 dohovoru. O predĺžení lehoty trvania väzby
nerozhodol nezávislý a nestranný súd, keďže v súvislosti so vznikom špecializovaného
trestného súdu súdna rada nevydala žiadne uznesenie, ktorým by boli sudcovia rozhodujúci
v predmetnej trestnej veci dočasne pridelení alebo preložení na výkon funkcie
zo špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd. Prezentoval tiež názor, že vo vzťahu
k jeho osobe došlo k porušeniu povinnosti periodickej súdnej kontroly zákonnosti väzby,
pretože v konaní pred podaním obžaloby rozhodoval senát v inom zložení ako senát,
ktorému bola vec pridelená po podaní obžaloby. Namietal tiež, že 20. mája 2010 došlo
k ukončeniu zastupovania obhajcom a na neverejnom zasadnutí špecializovaného trestného
súdu ho zastupoval náhradný obhajca, čím došlo k porušeniu jeho práva na riadnu obhajobu.
Napokon vyjadril názor, že dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
v danom štádiu trestného konania s poukazom na doterajšiu dĺžku väzby a vykonané
rozkladné opatrenia vo vzťahu k údajnej zločineckej skupine už neexistuje. Podľa názoru
najvyššieho súdu dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku aj naďalej
trvajú. Doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú, že skutky, pre ktoré je trestné stíhanie
vedené, boli spáchané, majú znaky v obžalobe špecifikovaných trestných činov, pričom
existuje dôvodné podozrenie, že tieto skutky spáchal (okrem iných) aj sťažovateľ. Z obsahu
trestného spisu teda vyplýva, že u sťažovateľa je dané dôvodné podozrenie zo spáchania
závažnej, organizovanej trestnej činnosti páchanej v rokoch 2001 až 2006, pričom
sťažovateľ je trestne stíhaný ako člen nebezpečného zoskupenia. Konkrétne okolnosti, ktoré
odôvodňujú existenciu ďalšieho trvania väzby sťažovateľa, spočívajú v charaktere, spôsobe
a rozsahu trestnej činnosti. Tak ako na to správne poukázal špecializovaný trestný súd, ide
o rozsiahlu a závažnú trestnú činnosť veľkej skupiny obvinených, vec sa nachádza v štádiu
ukončenia dokazovania na hlavnom pojednávaní po prednesení záverečných rečí
a prepustením sťažovateľa na slobodu je reálne odôvodnená hrozba zmarenia alebo
podstatného sťaženia dosiahnutia účelu trestného stíhania. Najvyšší súd sa už vo svojich
predchádzajúcich rozhodnutiach zaoberal existenciou týchto dôvodov väzby a na
argumentáciu v nich uvedenú poukazuje. Nezistil žiadne také prieťahy v konaní, ktoré by
odôvodňovali konštatovanie, že doba, ktorá uplynula od vzatia do väzby, je neúmerná
vecnej i formálnej obťažnosti veci. Z obsahu trestného spisu je zrejmé, že súdne konanie
prebiehalo plynulo, bez subjektívnych prieťahov. Vec si dosiaľ vyžiadala vykonanie
rozsiahleho dokazovania a v súčasnej dobe prebieha záverečná fáza súdneho konania.
Námietka sťažovateľa, podľa ktorej po jeho zadržaní bola prekročená lehota na jeho
odovzdanie súdu s tým, že následne mal byť prepustený na slobodu, nezodpovedá
skutočnosti. Postup prokurátora aj sudcu bol procesne i vecne správny a zákonný. Doba
predĺženia väzby zodpovedá rozsahu a vecnej náročnosti úkonov, ktoré bude potrebné ešte
vykonať. Prepustením sťažovateľa na slobodu by mohlo dôjsť k zmareniu alebo
podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného konania.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1 zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má
právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti
pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru
v súvislosti s právom na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie tým, že nebola
daná odpoveď na podstatné námietky uvedené v sťažnosti v konaní vedenom
najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tost 23/2010
Sťažovateľ namieta, že hoci v sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného trestného
súdu uviedol viaceré námietky zásadného významu, najvyšší súd na prevažnú časť týchto
námietok vôbec neprihliadol a nijako sa s nimi nevysporiadal.
Najvyšší súd na túto časť sťažnosti vo svojom vyjadrení nereagoval.
Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti
podanej proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 z 27. mája
2010 namietal jednak rozdielnosť lehôt zadržania podľa § 86 a § 87 Trestného poriadku na
jednej strane a podľa čl. 8 ods. 3 listiny na strane druhej, ďalej tvrdil, že o predĺžení lehoty
trvania väzby nerozhodol nezávislý a nestranný súd, potom vytýkal, že pred podaním
obžaloby rozhodoval senát v inom zložení ako senát konajúci po podaní obžaloby, okrem
toho namietal, že 20. mája 2010 došlo k ukončeniu zastupovania obhajcom a na neverejnom
zasadnutí špecializovaného trestného súdu ho zastupoval náhradný obhajca, a napokon
tvrdil, že dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku už neexistuje.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 23/2010 z 10. júna 2010 je nepochybné,
že sa najvyšší súd podrobne zaoberal poslednou námietkou sťažovateľa spochybňujúcou
existenciu dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Okrem toho sa
celkom stručne zaoberal aj prvou námietkou sťažovateľa o prekročení lehoty na jeho
odovzdanie súdu v súvislosti s čl. 8 ods. 3 listiny. Ani s jednou z ďalších námietok
sťažovateľa sa však už nezaoberal a nijako sa s nimi nevysporiadal, a to aj napriek tomu, že
obsah námietok sťažovateľa v uznesení prehľadným a zrozumiteľným spôsobom uviedol.
Ak ide o taký argument strany, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko, II. ÚS 116/2011).
Proti ďalšiemu trvaniu väzby sťažovateľ uplatnil viacero argumentov, z ktorých sa
javí ako najzávažnejší ten, podľa ktorého v dobe rozhodovania o väzbe nemal zvoleného
obhajcu a obhajoba náhradným obhajcom mala byť v rozpore s Trestným poriadkom,
ústavou a dohovorom. Napriek tomu sa však najvyšší súd touto námietkou (rovnako ako
ďalšími námietkami) nezaoberal a nijako sa s ňou nevysporiadal. Tým porušil čl. 17 ods. 1,
2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Pokiaľ sťažovateľ v uvedených súvislostiach namietal aj porušenie čl. 5 ods. 3
dohovoru, nebolo možné sťažnosti v tejto časti vyhovieť (bod 7 výroku nálezu).
O zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru rozhoduje súd. Z organického
hľadiska pojem súd má rovnaký význam ako v čl. 6 ods. 1, t. j. musí ísť o orgán nezávislý
od výkonnej moci a od strán a nestranný. Iná otázka je, či konanie pred súdom podľa čl. 5
ods. 4 dohovoru musí poskytovať aj rovnaké garancie procesnej povahy, ako v čl. 6 ods. 1.
So zreteľom na to, čl. 6 ods. 1 sa nevzťahuje na konanie a rozhodovanie o väzbe, procesné
záruky uvedené v čl. 6 ods. 1 nemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade čl. 5 ods. 4. Určité
základné procesné záruky sa musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4. Tieto záruky
nemusia byť nutne rovnaké, ako sú tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 v prípade
rozhodovania vo veci samej (De Wilde c. Belgicko, Winterwerp c. Holandsko).
Uplatnená námietka sťažovateľa je súčasťou skutkovej podstaty čl. 5 ods. 4
dohovoru, a preto vyslovenie porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru neprichádzalo do úvahy.
Vzhľadom na uvedený záver o porušení označených práv sťažovateľa nebolo
potrebné osobitne sa zaoberať ďalšími namietanými porušeniami práv v konaní vedenom
najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tost 23/2010 uvedenými v úvode nálezu v časti I v bodoch
1, 2 a 4.
K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti
s právom na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby v konaní vedenom
špecializovaným trestným súdom pod sp. zn. PK 2 T 16/2008 a najvyšším súdom pod
sp. zn. 1 Tost 39/2010
Sťažovateľ ďalej tvrdí, že v konaní vedenom špecializovaným trestným súdom pod
sp. zn. PK 2 T 16/2008 a najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tost 39/2010 došlo k porušeniu
čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru tým, že všeobecné súdy nekonali urýchlene
o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, pretože konanie na oboch stupňoch trvalo až 51 dní.
Špecializovaný trestný súd a najvyšší súd sú naproti tomu presvedčené, že sa vo veci
konalo s dostatočným urýchlením, a to aj vzhľadom na rozsah a náročnosť veci,
čerpanie dovolenky a plnenie iných pracovných povinností.
O väzbe musí súd rozhodnúť urýchlene („bref délai“, „speedily“). Lehota začína
podaním návrhu alebo žiadosti a končí vydaním konečného rozhodnutia súdu, prípadne
doručením tohto rozhodnutia, ak sa rozhodlo v neprítomnosti obvineného. Neexistuje nijaká
pevne ustanovená lehota, v ktorej by súd musel rozhodnúť. Či sa rozhodlo urýchlene,
posudzuje sa podľa všetkých okolností prípadu. Spravidla však lehoty rátané na mesiace sú
príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru (Bezicheri
c. Taliansko, Sanchez – Reisse c. Švajčiarsko).
Medzi účastníkmi konania je nesporné, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby
bola špecializovanému trestnému súdu doručená 31. augusta 2010, o žiadosti bolo
rozhodnuté 13. septembra 2010, písomné vyhotovenie uznesenia bolo expedované
27. septembra 2010 a sťažovateľovi doručené 30. septembra 2010, spis bol v dôsledku
sťažnosti podanej sťažovateľom predložený najvyššiemu súdu 29. septembra 2010,
o sťažnosti bolo rozhodnuté 6. októbra 2010, písomné vyhotovenie uznesenia bolo
pripravené a zároveň spis vrátený špecializovanému trestnému súdu 18. októbra 2010
a napokon uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 21. októbra 2010.
Možno konštatovať, že konanie o žiadosti sťažovateľa trvalo 51 dní, pričom tak
v prípade špecializovaného trestného súdu, ako aj v prípade najvyššieho súdu bolo
o žiadosti, resp. o sťažnosti rozhodnuté pomerne rýchlo. Naproti tomu v oboch prípadoch
neprimerane dlhú dobu si vyžiadalo písomné vyhotovenie uznesenia. V tomto smere treba
prisvedčiť argumentácii sťažovateľa, ktorý vo svojej replike z 25. marca 2011 výstižným
spôsobom zdôvodňuje, prečo nemožno prihliadať na argumenty všeobecných súdov
poukazujúcich na rozsiahlosť a zložitosť trestnej veci, čerpanie dovolenky a iné pracovné
povinnosti sudcov.
Vychádzajúc z uvedených skutočností tak špecializovaný trestný súd, ako aj najvyšší
súd nekonali vo veci s dostatočným urýchlením, čím došlo k porušeniu čl. 17 ods. 2 ústavy
a čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 2 výroku nálezu).
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Berúc do úvahy citované ustanovenie ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Tost 23/2010 z 10. júna 2010 (bod 3 výroku nálezu).
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Sťažovateľ nepožadoval, aby ústavný súd po zrušení uznesenia najvyššieho súdu vec
vrátil na ďalšie konanie. Takýto postup by v danom prípade ani neprichádzal do úvahy, a to
vzhľadom na skutočnosť, že trestná vec vedená proti sťažovateľovi bola už právoplatne
ukončená a sťažovateľ sa t. č. nachádza vo výkone trestu odňatia slobody v trvaní 24 rokov.
Nie je už preto v súčasnosti možné dôvodnosť trvania väzby sťažovateľa skúmať so spätnou
účinnosťou, teda za dobu minulú.
Ústavný súd uložil najvyššiemu súdu zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 3 500 € a špecializovanému trestnému súdu vo výške 1 000 €
(body 4 a 5 výroku nálezu).
Hoci ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu o zamietnutí sťažnosti podanej
sťažovateľom, nemohol zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, keďže možnosť ďalej
preskúmavať dôvodnosť väzby sťažovateľa už nie je daná vzhľadom na to, že väzba
sťažovateľa sa už skončila. Znamená to vo svojich dôsledkoch, že pochybením, ktorého sa
najvyšší súd dopustil, bolo s konečnou platnosťou zmarené právo sťažovateľa na súdne
preskúmanie dôvodnosti trvania jeho väzby. Došlo teda vlastne k denegationis iustitiae.
Na nápravu takto vzniknutej ujmy bolo potrebné priznať sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie, ktorého výšku ústavný súd ustálil vzhľadom na okolnosti prípadu,
následok, ku ktorému došlo, a princíp spravodlivosti sumou 3 000 €.
Ďalšie primerané finančné zadosťučinenie patrí sťažovateľovi za to, že všeobecné
súdy nekonali urýchlene o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 30. augusta 2010.
Vzhľadom na rozsah prieťahov, ku ktorým došlo, považoval ústavný súd za primeranú
sumu 1 500 €, z ktorej pripadá 500 € na najvyšší súd a 1 000 € na špecializovaný trestný
súd.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia advokátom
v sume 1 082,98 €, a to čo sa týka prvej sťažnosti za 2 úkony v roku 2010 (prevzatie
a príprava zastúpenia, sťažnosť) po 120,23 €, za 3 úkony v roku 2011 (repliky z 20. januára
2011, z 25. marca 2011 a z 9. mája 2011) po 123,50 € a za 2 režijné paušály po 7,21 €, resp.
3 režijné paušály po 7,41 €, a pokiaľ ide o druhú sťažnosť, za 2 úkony v roku 2010
(prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť) po 120,23 € a režijný paušál 2 x po 7,21 €.
Napokon priznal aj 20 % dane z pridanej hodnoty zo sumy 902,49 €, teda čiastku 180,49 €
(bod 6 výroku nálezu).
Nebolo možné vyhovieť sťažnosti v časti požadujúcej neodkladné prepustenie
sťažovateľa z väzby, ako aj čo sa týka zvyšnej časti požadovaného primeraného finančného
zadosťučinenia (bod 7 výroku nálezu).
Keďže sťažovateľova väzba sa už skončila, požadovaný výrok sa stal
bezpredmetným. Výšku primeraného finančného zadosťučinenia ustálil ústavný súd
v rozsahu vyplývajúcom z bodov 4 a 5 výroku nálezu, a preto vo zvyšnej časti nemohol
požiadavkám sťažovateľa vyhovieť.
Napokon treba uviesť, že nebolo potrebné meritórne sa zaoberať požiadavkou
sťažovateľa na vyslovenie porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
v súvislosti s právom na osobnú slobodu v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.
1 Tost 39/2010, a teda ani s požiadavkou na zrušenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
1 Tost 39/2010 zo 6. októbra 2010, resp. s požiadavkou prikázať neodkladné prepustenie
sťažovateľa z väzby.
Za situácie, keď ústavný súd zrušil predchádzajúce skoršie rozhodnutie o väzbe
sťažovateľa, pričom ďalšie skúmanie dôvodnosti väzby už nie je možné, neprichádza ani do
úvahy meritórne skúmať ústavnosť a zákonnosť ďalšieho neskoršieho rozhodovania
o dôvodnosti väzby sťažovateľa.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. decembra 2011