Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 452/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-125

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. decembra 2011

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa

Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť M. Š., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody,

zastúpeného advokátom Mgr. R. T., B.,

I. v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

pre namietané porušenie

1. , 2 a 5 a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom na obhajobu v konaní

o preskúmaní zákonnosti väzby tým, že neboli splnené podmienky na vykonanie

neverejného zasadnutia Špecializovaného trestného súdu Pezinok 27. mája 2010 pre

neexistenciu zvoleného obhajcu podľa vlastného výberu;

2. , 2 a 5 a a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom byť súdený

v primeranej lehote alebo prepustený počas konania tým, že podmienky na ďalšie trvanie

väzby neboli splnené;

3. , 2, a 5 a a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom na zákonné

a preskúmateľné väzobné rozhodnutie tým, že nebola daná odpoveď na podstatné námietky

uvedené v sťažnosti;

4. , 2 a 5 a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom na rozhodnutie o zákonnosti

väzby nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom tým, že o sťažnosti proti

uzneseniu Špecializovaného trestného súdu Pezinok sp. zn. PK z 27. mája 2010

nerozhodoval senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorému by bola vec pridelená

náhodným výberom medzi senátmi 1 Toš a 3 Toš.

II. v konaní vedenom Špecializovaným trestným súdom Pezinok pod sp. zn.

PK a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. pre

namietané porušenie a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom na urýchlené

rozhodnutie o zákonnosti väzby,

III. v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

pre namietané porušenie , 2 a 5

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom

na osobnú slobodu a takto

rozhodol:

1 . Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š i l , 2 a 5 a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom na zákonné

a preskúmateľné väzobné rozhodnutie tým, že nebola daná odpoveď na podstatné námietky

uvedené v sťažnosti.

2 . Špecializovaný trestný súd Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. PK

a Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š i l i a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom M. Š. na urýchlené rozhodnutie

o zákonnosti väzby.

3 . Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 10. júna 2010 z r u š u j e .

4 . Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý zaplatiť M. Š. primerané

finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom tritisícpäťsto eur) do dvoch mesiacov

od právoplatnosti nálezu.

5 . Špecializovaný trestný súd Pezinok j e p o v i n n ý zaplatiť M. Š. primerané

finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom jedentisíc eur) do dvoch mesiacov

od právoplatnosti nálezu.

6. M. Š. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1 082,98 € (slovom

tisícosemdesiatdva eur a deväťdesiatosem centov), ktorú s ú Špecializovaný trestný súd

Pezinok a Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n í spoločne a nerozdielne

v y p l a t i ť na účet právneho zástupcu Mgr. R. T., B., do jedného mesiaca od

právoplatnosti nálezu.

7. Sťažnosti M. Š. v časti požadujúcej vyslovenie porušenia čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom na zákonné a preskúmateľné

väzobné rozhodnutie tým, že nebola daná odpoveď na podstatné námietky uvedené v

sťažnosti v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Tost

23/2010, ako aj v časti jeho neodkladného prepustenia z väzby na slobodu a zvyšnej časti

primeraného finančného zadosťučinenia, n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

A.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-49 z 27. októbra 2010 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť M. Š., t. č.

vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), týkajúca sa konania vedeného

Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.

pre namietané porušenie

1. , 2 a 5 (ďalej len „“) a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v súvislosti

s právom na obhajobu v konaní o preskúmaní zákonnosti väzby tým, že neboli splnené

podmienky na vykonanie neverejného zasadnutia Špecializovaného trestného súdu Pezinok

(ďalej len „špecializovaný trestný súd“) 27. mája 2010 pre neexistenciu zvoleného obhajcu

podľa vlastného výberu;

2. , 2 a 5 a a 4 dohovoru v súvislosti s právom byť

súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania tým, že podmienky na ďalšie

trvanie väzby neboli splnené;

3. , 2, a 5 a a 4 dohovoru v súvislosti s právom na

zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie tým, že nebola daná odpoveď na podstatné

námietky uvedené v sťažnosti;

4. , 2 a 5 a dohovoru v súvislosti s právom na

rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom tým,

že o sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK

z 27. mája 2010 nerozhodoval senát najvyššieho súdu, ktorému by bola vec pridelená

náhodným výberom medzi senátmi 1 Toš a 3 Toš.

Zo sťažnosti (v rozsahu, v akom bola prijatá na ďalšie konanie) vyplýva, že

sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu

Senica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 40/2006 zo 6. októbra 2006 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo 14. októbra 2006 z dôvodu

uvedeného v ustanovení . Uznesenie okresného súdu

bolo vyhlásené 6. októbra 2006 asi o 15.00 h, keďže zápisnica o predmetnom úkone bola

skončená a podpísaná o 15.15 h. Uzneseniu predchádzal návrh prokurátora Krajskej

prokuratúry v Bratislave sp. zn. zo 4. októbra 2006 na vzatie sťažovateľa

do väzby, ktorý bol okresnému súdu doručený 5. októbra 2006 o 10.30 h. Návrhu

zo 4. októbra 2006 predchádzalo zadržanie sťažovateľa 3. októbra 2006 o 14.50 h, pričom

ku skutočnému obmedzeniu jeho osobnej slobody došlo 3. októbra 2006 už o 13.10 h.

V priebehu prípravného konania bola lehota trvania väzby sťažovateľa opakovane

predlžovaná, naposledy uznesením sudcu pre prípravné konanie bývalého Špeciálneho súdu

Pezinok (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. zo 17. marca 2008 v spojení

s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 26. marca 2008, a to do 7. júla 2008.

Dňa 13. júna 2008 bola na sťažovateľa a ďalších spoluobvinených podaná obžaloba

špeciálnemu súdu. Uznesením špeciálneho súdu sp. zn. PK z 25. júna 2008

v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. júla 2008 sa okrem

iného rozhodlo, že dôvody väzby sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného

poriadku trvajú. Ďalším uznesením špeciálneho súdu sp. zn. PK zo 6. októbra

2008 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 15. októbra 2008 sa

tiež rozhodlo, že dôvody väzby sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného

poriadku trvajú. Uznesením špeciálneho súdu sp. zn. PK zo 16. júla 2009

v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 19. augusta 2009 bola

zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby s tým, že dôvody väzby podľa § 71

ods. 1 písm. b) a c) trvajú. Pritom senát špeciálneho súdu rozhodoval

v inom zložení ako senát, ktorému bola obžaloba v súlade so zákonom pridelená. Namiesto

člena senátu JUDr. J. Š. rozhodoval JUDr. E. K. Z dôvodu rôznych názorov na spôsob

vedenia obhajoby a narušenia nevyhnutnej dôvery medzi sťažovateľom a jeho zvoleným

obhajcom JUDr. Ľ. Š. (ďalej len „obhajca“) došlo 20. mája 2010 k ukončeniu obhajoby

obhajcom. Táto skutočnosť bola špecializovanému trestnému súdu oznámená 21. mája

2010. Sťažovateľ na hlavnom pojednávaní konanom 25. mája 2010 uviedol, že si chce

zvoliť iného obhajcu. Vzhľadom na túto skutočnosť mu bola poskytnutá lehota 10 dní.

Následne špecializovaný trestný súd uzavrel, že v zmysle je

obhajca ešte stále povinný vykonávať obhajobu. Keďže obhajca sa na hlavné pojednávanie

nedostavil a svoju neúčasť ospravedlnil, výkonom práv a povinností obhajcu bol poverený

náhradný obhajca JUDr. T. (ďalej len „náhradný obhajca“) v zmysle § 42 ods. 2 Trestného

poriadku. Na hlavnom pojednávaní konanom 25. mája 2010 sťažovateľ požiadal aj

o ustanovenie iného náhradného obhajcu, a to najmä z dôvodu, že náhradný obhajca s ním

o spôsobe obhajoby nekomunikuje a viac ako dva roky ho vo väzbe nenavštívil. Pre úplnosť

je potrebné dodať, že náhradný obhajca v rozpore s výslovným pokynom sťažovateľa

predniesol na hlavnom pojednávaní konanom 26. mája 2010 záverečnú reč.

Uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK z 27. mája 2010

sa rozhodlo, že podľa sa celková lehota trvania väzby sťažovateľa

predlžuje do 13. decembra 2010.

Sťažovateľ si 31. mája 2010 zvolil za obhajcu Mgr. R. T. (ďalej len „nový obhajca“),

ktorý prevzatie obhajoby ešte v ten istý deň oznámil špecializovanému trestnému súdu.

Proti uzneseniu z 27. mája 2010 sťažovateľ jednak sám a jednak prostredníctvom nového

obhajcu podal sťažnosť, ktorú prostredníctvom nového obhajcu aj doplnil podaním

doručeným najvyššiemu súdu 10. júna 2010.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 10. júna 2010 bola sťažnosť

proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu z 27. mája 2010 zamietnutá.

Podľa presvedčenia sťažovateľa v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

došlo k porušeniu jeho práva

1. na obhajobu tým, že neboli splnené podmienky na vykonanie neverejného

zasadnutia špecializovaného trestného súdu 27. mája 2010 pre neexistenciu zvoleného

obhajcu podľa vlastného výberu sťažovateľa;

2. byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania tým, že

podmienky na ďalšie trvanie väzby neboli splnené;

3. na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie tým, že nebola daná odpoveď na

podstatné námietky uvedené v sťažnosti;

4. na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom tým, že o sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn.

PK z 27. mája 2010 nerozhodoval senát najvyššieho súdu, ktorému by bola vec

pridelená náhodným výberom medzi senátmi 1 Toš a 3 Toš.

Sťažovateľ odôvodňuje označené porušenia práv takto:

1.

K namietanému porušeniu , 2 a 5 a dohovoru

v súvislosti s právom na obhajobu tým, že neboli splnené podmienky na vykonanie

neverejného zasadnutia špecializovaného trestného súdu 27. mája 2010 pre

neexistenciu zvoleného obhajcu podľa vlastného výberu sťažovateľa

Z dôvodu rôznych názorov na spôsob vedenia obhajoby a narušenia nevyhnutnej

dôvery medzi sťažovateľom a obhajcom došlo 20. mája 2010 k ukončeniu obhajoby, pričom

táto skutočnosť bola špecializovanému trestnému súdu oznámená 21. mája 2010.

Sťažovateľ na hlavnom pojednávaní konanom 25. mája 2010 uviedol, že si chce zvoliť

iného obhajcu. Vzhľadom na túto skutočnosť mu bola poskytnutá lehota 10 dní na zvolenie

iného obhajcu, ktorého si zvolil už 31. mája 2010. Špecializovaný trestný súd zároveň trval

na tom, že v zmysle je obhajca i naďalej povinný obhajobu

vykonávať, a keďže obhajca nebol prítomný, výkonom práv a povinností obhajcu poveril

náhradného obhajcu v zmysle . Sťažovateľ na pojednávaní

konanom 25. mája 2010 požiadal o ustanovenie iného náhradného obhajcu, a to najmä

z dôvodu, že náhradný obhajca s ním o spôsobe obhajoby nekomunikuje a viac ako dva

roky ho vo väzbe nenavštívil. Náhradný obhajca navyše v rozpore s výslovným pokynom

sťažovateľa predniesol na hlavnom pojednávaní konanom 26. mája 2010 záverečnú reč.

Podľa názoru sťažovateľa neboli splnené podmienky na vykonanie neverejného

zasadnutia 27. mája 2010, keďže v tejto dobe nemal zvoleného obhajcu podľa vlastného

výberu. Za takejto situácie (odhliadnuc od skutočnosti, že náhradný obhajca si svoje

povinnosti neplnil) neprichádzalo do úvahy, aby práva a povinnosti obhajcu vykonával

náhradný obhajca. Aplikácia ustanovenia neprichádzala do

úvahy jednak z dôvodu, že takýto postup je v rozpore s čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 3

písm. c) dohovoru, jednak je nepredstaviteľné, aby práva a povinnosti obhajcu vykonával

advokát, ku ktorému neexistuje vzťah nevyhnutnej dôvery medzi advokátom a klientom.

Pre úplnosť je potrebné dodať, že vzhľadom na neplnenie si povinností náhradným

obhajcom, na ktoré sťažovateľ upozorňoval, bolo povinnosťou špecializovaného trestného

súdu ustanoviť iného obhajcu alebo prijať nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie reálneho

práva sťažovateľa na obhajobu. Hoci sťažovateľ uvedené pochybenie v podanej sťažnosti

vytýkal, najvyšší súd to nebral do úvahy a vo svojom uznesení z 10. júna 2010 sa s tým ani

nevysporiadal.

2.

K namietanému porušeniu , 2 a 5 a a 4 dohovoru

v súvislosti s právom byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania

tým, že podmienky na ďalšie trvanie väzby neboli splnené

Podľa názoru sťažovateľa záruky vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 dohovoru a čl. 17 ods. 1,

2 a 5 neboli najvyšším súdom rešpektované. Väzba sťažovateľa v prípravnom konaní

trvala od 3. októbra 2006 do 13. júna 2008, teda 1 rok a 8 mesiacov. Väzba v konaní pred

súdom trvá od 13. júna 2008, čo ku dňu vydania uznesenia najvyššieho súdu z 10. júna 2010

predstavuje 2 roky. Takmer 4 roky trvajúcu väzbu nemožno považovať za súladnú

s označenými ustanoveniami a dohovoru. Ani zložitosť veci, ale ani prípadná

príslušnosť sťažovateľa k organizovanému zločinu, mafii alebo teroristom by nemohla

ospravedlňovať akúkoľvek dĺžku väzby. Z uznesenia najvyššieho súdu nie je zrejmé, z akej

konkrétnej skutočnosti má vyplývať reálne odôvodnená hrozba zmarenia alebo podstatného

sťaženia dosiahnutia účelu trestného konania. Zo strany najvyššieho súdu ide len

o všeobecné konštatovanie s odkazom na charakter, spôsob a rozsah trestnej činnosti,

zo spáchania ktorého je sťažovateľ obžalovaný. Pokiaľ ide o údajnú existenciu dôvodu

väzby podľa (dôvod kolúznej väzby už odpadol),

tento už v danom štádiu trestného konania pominul. Od spáchania skutkov, ktoré sú

sťažovateľovi kladené za vinu, uplynula doba štyroch a viac rokov. Vzhľadom na doterajšiu

dobu trvania väzby opätovné sformovanie údajnej zločineckej skupiny už neprichádza

do úvahy, a to i s prihliadnutím na vykonané rozkladné opatrenia. Sťažovateľ tu

poznamenáva, že dosiaľ nebol súdne trestaný.

3.

K namietanému porušeniu , 2, a 5 a a 4 dohovoru

v súvislosti s právom na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie tým, že nebola

daná odpoveď na podstatné námietky uvedené v sťažnosti

Sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu bola zdôvodnená aj

nezákonnosťou vzatia sťažovateľa do väzby a držaním v nej, porušením práva na

rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, porušením práva na periodickú kontrolu zákonnosti väzby a porušením práva na

obhajobu pri preskúmavaní zákonnosti väzby. Najvyšší súd tieto námietky nebral do úvahy

a v rámci odôvodnenia sa s nimi vôbec nevysporiadal, a to aj napriek tomu, že obsah

námietok vo svojom uznesení z 10. júna 2010 skonštatoval. Tým zlyhal pri poskytovaní

súdneho prieskumu zákonnosti pozbavenia slobody vyžadovaného čl. 5 ods. 4 dohovoru,

resp. , 2 a 5 . Okrem toho z uznesenia najvyššieho súdu nie je zrejmé,

akou konkrétnou skutočnosťou má byť reálne odôvodnená hrozba zmarenia alebo

podstatného sťaženia dosiahnutia účelu trestného konania. Ide len o všeobecné

konštatovanie s odkazom na charakter, spôsob a rozsah trestnej činnosti, zo spáchania

ktorého je sťažovateľ obžalovaný. Uznesenie najvyššieho súdu je preto jednak

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ale tiež arbitrárne.

4.

K namietanému porušeniu , 2 a 5 a dohovoru

v súvislosti s právom na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým a nestranným

súdom zriadeným zákonom tým, že o sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného

trestného súdu sp. zn. PK z 27. mája 2010 nerozhodoval senát najvyššieho

súdu, ktorému by bola vec pridelená náhodným výberom medzi senátmi 1 Toš a 3 Toš

Podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov v konaní na špecializovanom trestnom súde,

krajskom súde podľa osobitného zákona, alebo v konaní o riadnych alebo mimoriadnych

opravných prostriedkoch vec vybaví senát, ktorému bola v súlade s rozvrhom práce

pridelená náhodným výberom, ak sa skutočnosti odôvodňujúce prerozdelenie veci podľa

odseku 4 netýkajú všetkých sudcov. Ako to vyplýva z potvrdenia najvyššieho súdu z 3. júna

2010, toho istého dňa o 12 h 37 min. 33 sek. bol prijatý návrh na začatie konania v trestnej

veci sťažovateľa, pričom vec bola pridelená na rozhodnutie sudcovi najvyššieho súdu

1 Tost.

Podľa poznámky č. 4 k piatej časti – Trestnoprávne kolégium rozvrhu práce

najvyššieho súdu na rok 2010 sp. zn. Spr 1321/2009 zo 14. decembra 2009 v znení

opatrenia k rozvrhu práce č. 3 sp. zn. Spr 101/2010 z 15. februára 2010 (ďalej len „rozvrh

práce“) ‒ veci, ktoré napadli na špeciálny súd vagende opravných prostriedkov proti

rozhodnutiam tohto súdu, dokončia senáty 1 Toš, 2 Toš, 3 Toš a TdoVš vo všetkých

druhoch agend v pôvodnom zložení podľa rozvrhu práce účinného do 19. júna 2009, pričom

prípadné zastupovanie členov senátu sa uplatní spôsobom uvedeným v čl. IV sudcami, ktorí

pôsobili v týchto senátoch ( ). V záujme plynulého

vybavovania vecí, ktoré napadli na špeciálny súd v agende opravných prostriedkov proti

rozhodnutiam tohto súdu v zmysle poznámky č. 4 k piatej časti – Trestnoprávne kolégium

rozvrhu práce na strane 19, zloženie senátov Toš uvedené v rozvrhu práce na rok 2009 sa

mení okrem iného tak, že členka senátu 2 Toš JUDr. J. S. sa zaraďuje od 1. februára 2010

do 30. júna 2010 do senátu 3 Toš. Veci špeciálneho súdu, ktoré v rozsahu uvedenom

v poznámke č. 4 napadnú od 1. februára 2010 do 30. júna 2010, pridelí elektronická

podateľňa podľa náhodného výberu do senátu 1 Toš a 3 Toš.

I keď o sťažnosti rozhodoval senát 3 Toš v pôvodnom zložení podľa rozvrhu práce

účinného do 19. júna 2009 zmeneného rozvrhom práce na rok 2010 (predseda senátu JUDr.

M. K. a sudcovia JUDr. J. S. a JUDr. P. F.), z potvrdenia z 3. júna 2010 je zrejmé, že vec

nebola pridelená náhodným výberom medzi senátmi 1 Toš a 3 Toš, ako sa správne malo

stať v zmysle spomínanej poznámky č. 4 k piatej časti – Trestnoprávne kolégium rozvrhu

práce na rok 2010. Preto postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 10. júna 2010 bol sťažovateľ odňatý zákonnému

sudcovi, čím je dané, že o opravnom prostriedku nerozhodol nezávislý a nestranný súd

zriadený zákonom. Rovnako nerozhodol ani nestranný súd, lebo chybný postup na základe

objektívneho kritéria vzbudzuje opodstatnené pochybnosti o nestrannosti súdu, ktorý

o predĺžení celkovej lehoty trvania väzby rozhodol.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

práv podľa a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

v rozsahu vymedzenom v bodoch 1 – 4 s tým, aby bolo uznesenie

najvyššieho súdu z 10. júna 2010 zrušené a najvyššiemu súdu prikázané, aby neodkladne

prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia vo výške 15 000 €, ako aj náhradu trov konania.

Z vyjadrenia predsedu trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. k. -117

z 20. decembra 2010 doručeného ústavnému súdu 23. decembra 2010 vyplýva, že námietka

sťažovateľa, podľa ktorej nemal zabezpečené obhajovacie práva, lebo na neverejnom

zasadnutí vystupoval náhradný obhajca, je nedôvodná, čo najvyšší súd aj patrične vysvetlil.

Keďže sťažovateľovi bol ustanovený popri zvolenom obhajcovi náhradný obhajca, pričom

zvolený obhajca nebol prítomný, mohol namiesto neho vykonávať práva a povinnosti

obhajcu náhradný obhajca.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 20. januára 2011 doručenej ústavnému

súdu 24. januára 2011 inter alia vyplýva, že sťažovateľov náhradný obhajca sám 19. marca

2010 na hlavnom pojednávaní informoval špecializovaný trestný súd, že sťažovateľ mu

listom vyslovil nedôveru. Predseda senátu k tomu uviedol, že po skontrolovaní účasti sa

bude táto otázka riešiť, k čomu však už z dôvodu prerušenia hlavného pojednávania

nedošlo. Na pojednávaní konanom 25. mája 2010 sťažovateľ žiadal o odročenie hlavného

pojednávania, keďže nemá zvoleného obhajcu. Zároveň žiadal aj o ustanovenie iného

náhradného obhajcu, najmä z dôvodu, že náhradný obhajca si chodí na hlavné pojednávanie

len pre výplatu, o spôsobe obhajoby s ním nekomunikuje, takmer dva roky ho vo väzbe

nenavštívil, vôbec nevie, čo sa prerokúva a o čo ide, nemá vôbec nič preštudované a jediné,

čo ho zaujíma, je to, ako hrá Sparta alebo České Budějovice. Podaním z 26. mája 2010 sa

sťažovateľ obrátil na Slovenskú advokátsku komoru (ďalej len „SAK“) so sťažnosťou na

postup náhradného obhajcu. Z odpovede revíznej komisie SAK z 1. októbra 2010 vyplýva,

že náhradný obhajca navštívil sťažovateľa vo väzbe celkom šesťkrát v dobe od 9. decembra

2008 do 23. februára 2009, a ďalej, že počas hlavných pojednávaní čítal noviny a študoval

kurzový lístok, a to v čase, keď bol prítomný zvolený obhajca sťažovateľa. O spôsobe

výkonu práv a povinností náhradným obhajcom svedčí navyše aj skutočnosť, že náhradný

obhajca v rozpore s výslovným pokynom sťažovateľa predniesol na hlavnom pojednávaní

26. mája 2010 záverečnú reč, v priebehu ktorej navrhol, aby bol sťažovateľovi uložený trest

na dolnej hranici trestnej sadzby, hoci sťažovateľ svoju vinu zo spáchania skutkov

uvedených v žalobe popieral. Odhliadnuc od kvalifikovanosti tejto záverečnej reči

z hľadiska jej rozsahu (prepis záznamu je asi na pol strany) je so záverečnou rečou

prokurátora absolútne neporovnateľná (prepis záznamu je asi na osemnásť strán). Navyše,

na neverejnom zasadnutí špecializovaného trestného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby

a zmene jej dôvodov 27. mája 2010 náhradný obhajca v konečnom návrhu uviedol, že sa

nevyjadruje. Odhliadnuc od skutočnosti, že podľa názoru sťažovateľa mu nemožno nanútiť

iného obhajcu, pokiaľ má zvoleného obhajcu, bolo minimálnou povinnosťou

špecializovaného trestného súdu ustanoviť mu iného náhradného obhajcu z dôvodu

zabezpečenia skutočného a účinného práva na obhajobu. Keďže v čase neverejného

zasadnutia 27. mája 2010 sťažovateľ nebol zastúpený obhajcom, ktorý by ho kvalifikovane

obhajoval, pričom túto skutočnosť opakovane namietal, bolo povinnosťou najvyššieho súdu

sa s jeho námietkami vysporiadať.

Z prípisu predsedu najvyššieho súdu č. k. -117 z 10. februára 2011

doručeného ústavnému súdu 15. februára 2011 vyplýva, že predkladá listinné dôkazy

(potvrdenie o zápise trestnej veci sťažovateľa v elektronickej podateľni najvyššieho súdu

a vyjadrenie pracovníčky podateľne spolu s vytlačenou stranou registra, na ktorej je

zobrazený postup pri zápise).

Z vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľa z 25. marca 2011 doručeného

ústavnému súdu 29. marca 2011 vyplýva, že pripája potvrdenie Ústavu na výkon väzby B.

z 18. februára 2011, z ktorého je zrejmé, že náhradný obhajca vykonal so sťažovateľom dve

porady v decembri 2008 v trvaní 70, resp. 75 minút, čo znamená, že záver uvedený v prípise

Revíznej komisie SAK z 1. októbra 2010, podľa ktorého náhradný obhajca navštívil

sťažovateľa vo väzbe celkom šesťkrát v období od 9. decembra 2008 do 23. februára 2009,

nie je pravdivý.

Z vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľa z 9. mája 2011 doručeného ústavnému

súdu faxom 9. mája 2011 a poštou 13. mája 2011 vyplýva, že sa zaoberá problematikou

namietaného porušenia , 2 a 5 a dohovoru v súvislosti s tým,

že o sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu nerozhodoval senát

najvyššieho súdu, ktorému by bola vec pridelená náhodným výberom medzi senátmi 1 Toš

a 3 Toš.

B.

Uznesením ústavného súdu č. k. -16 z 18. januára 2011 bola prijatá na

ďalšie konanie ďalšia sťažnosť sťažovateľa týkajúca sa konania vedeného najvyšším súdom

pod sp. zn. pre namietané porušenie , 2 a 5 a

dohovoru v súvislosti s právom na osobnú slobodu, ako aj konania vedeného

špecializovaným trestným súdom pod sp. zn. PK a najvyšším súdom pod

sp. zn. pre namietané porušenie a dohovoru

v súvislosti s právom na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby. Zároveň konania

vedené pod sp. zn. a sp. zn. boli spojené na spoločné

konanie s tým, že spoločné konanie sa bude viesť pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplývajú predovšetkým skutkové okolnosti podrobne uvedené už

v prvej sťažnosti. Ďalej sa uvádza, že žiadosťou z 30. augusta 2010 doručenou

špecializovanému trestnému súdu 31. augusta 2010 sťažovateľ požiadal o prepustenie

z väzby. Uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK

z 13. septembra 2010 bola žiadosť zamietnutá, pretože dôvody väzby podľa § 71 ods. 1

písm. c) a trvajú. Proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu

podal sťažovateľ hneď po jeho vyhlásení ústne sťažnosť do zápisnice. Uznesenie mu bolo

doručené 30. septembra 2010. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 6. októbra 2010 doručeným sťažovateľovi 21. októbra 2010 bola jeho sťažnosť

zamietnutá.

1. K porušeniu , 2 a 5 a dohovoru v súvislosti

s právom na osobnú slobodu

Podľa názoru sťažovateľa i prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) záruky vyplývajúce z označených článkov a dohovoru

v doterajšom priebehu trestného konania rešpektované neboli. Jeho väzba trvala

v prípravnom konaní od 3. októbra 2006 do 12. júna 2008, teda jeden rok a osem mesiacov.

V konaní pred súdom trvá väzba od 13. júna 2008, čo ku dňu vydania uznesenia najvyššieho

súdu zo 6. októbra 2010 predstavuje dva roky a štyri mesiace, teda celkove štyri roky.

Navyše treba dodať, že od začiatku pozbavenia osobnej slobody orgány činné v prípravnom

konaní nekonali s osobitným urýchlením a vznikali zbytočné prieťahy už počas

vyšetrovania.

Rovnako v konaní pred špeciálnym súdom, resp. pred špecializovaným trestným

súdom sa nekonalo urýchlene. Predovšetkým ničím nemožno odôvodniť takmer päť

mesiacov trvajúci prieťah od podania obžaloby 13. júna 2008 do začatia hlavného

pojednávania 11. novembra 2008 a následné nedostatočne urýchlené konanie v obdobiach

od 15. decembra 2008 do 20. januára 2009, od 8. apríla 2009 do 12. mája 2009, od 15. mája

2009 do 17. júna 2009, od 30. júna 2009 do 9. septembra 2009, od 16. októbra 2009

do 25. novembra 2009, ako aj v roku 2010, keď do 23. júna 2010 sa hlavné pojednávanie

uskutočnilo iba počas ôsmich dní. I z týchto dôvodov treba väzbu sťažovateľa trvajúcu štyri

roky považovať za nesúladnú s označenými článkami a dohovoru.

2. K porušeniu a dohovoru v súvislosti s právom

na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby

Dĺžka konania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 30. augusta 2010,

počas ktorej vykonával úkony špecializovaný trestný súd a najvyšší súd, nebola v súlade

so zárukami vyplývajúcimi z označených článkov a dohovoru. Doba od doručenia

žiadosti z 30. augusta 2010 špecializovanému trestnému súdu 31. augusta 2010

do doručenia uznesenia najvyššieho súdu zo 6. októbra 2010 dňa 21. októbra 2010

predstavuje 51 dní, čo nie je v súlade s judikatúrou ESĽP.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

článkov a dohovoru v konaniach vedených špecializovaným trestným súdom pod

sp. zn. PK a najvyšším súdom pod sp. zn. v súvislosti s právom

na osobnú slobodu a na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby. Požaduje tiež, aby bolo

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. októbra 2010 zrušené

a najvyššiemu súdu prikázané, aby sťažovateľa neodkladne prepustil z väzby. Domáha sa aj

primeraného finančného zadosťučinenia vo výške po 5 000 € od špecializovaného trestného

súdu a od najvyššieho súdu. Napokon požaduje aj náhradu trov konania.

Z vyjadrenia predsedu špecializovaného trestného súdu sp. zn. Spr 56/2011

zo 16. februára 2011 doručeného ústavnému súdu 22. februára 2011 vyplýva, že

sťažovateľova žiadosť o prepustenie z väzby z 30. augusta 2010 bola doručená 31. augusta

2010. O žiadosti bolo rozhodnuté 13. septembra 2010. Sťažovateľ podal proti uzneseniu

sťažnosť ihneď po jeho vyhlásení. Uznesenie bolo expedované 27. septembra 2010

a doručené sťažovateľovi 30. septembra 2010. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 6. októbra 2010, ktorým bola sťažnosť zamietnutá, bolo sťažovateľovi

doručené 21. októbra 2010. Podľa názoru predsedu špecializovaného trestného súdu doba,

počas ktorej bolo o žiadosti rozhodované, je ústavne konformná. Čas od nápadu žiadosti

do rozhodnutia o nej predstavoval deväť pracovných dní. Predseda senátu pritom čerpal

do 5. septembra 2010 riadnu dovolenku a senát sa zúčastnil počas troch dní hlavného

pojednávania. Rovnako aj čas vypracovania uznesenia (desať pracovných dní) považuje

za akceptovateľný. Spis mal viac ako 8 500 strán a pre závažných 16 skutkov bolo

obžalovaných 18 osôb. Spolu so sťažnosťou boli najvyššiemu súdu predložené aj odvolania

obžalovaných proti rozsudku, čím sa odstránili možné prieťahy, ktoré by nastali v konaní

o merite veci, keby bola najvyššiemu súdu predložená len samotná sťažnosť podaná

sťažovateľom.

Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu č. k. -16 z 22. februára 2011

doručeného ústavnému súdu 28. februára 2011 vyplýva, že predmetná trestná vec napadla

na najvyšší súd 29. septembra 2010 na základe sťažnosti podanej sťažovateľom. Predseda

senátu už 30. septembra 2010 určil termín neverejného zasadnutia na 6. október 2010, keď

aj bolo vo veci rozhodnuté. Uznesenie najvyššieho súdu bolo vyhotovené 18. októbra 2010

a v ten deň bol spis aj odoslaný špecializovanému trestnému súdu. Vzhľadom na uvedené

časové údaje nedošlo k neoprávneným a nezákonným prieťahom v konaní, pričom treba

zdôrazniť, že išlo o náročnú rozsiahlu (skupinovú) trestnú vec, v ktorej práve sťažovateľ

vystupoval ako hlavný organizátor a zakladateľ organizovanej a zločineckej skupiny,

a vzhľadom na jeho rozsiahle sťažnostné námietky bolo potrebné sa s týmito dôsledne

vysporiadať. Tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho práva na urýchlené konanie nie je preto

opodstatnené a dôvodné. Naopak, vo veci sa konalo prednostne a urýchlene.

V súčasnej dobe je predmetná trestná vec vo vzťahu k sťažovateľovi už právoplatne

skončená rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 11. februára 2011, a to tak, že

pri nezmenenom výroku o vine bol zrušený len výrok rozsudku špecializovaného trestného

súdu o treste odňatia slobody a sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody vo výmere

24 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 25. marca 2011 doručenej ústavnému

súdu 29. marca 2011 vyplýva, že postup najvyššieho súdu nepovažuje za súladný s

a dohovorom. I keď najvyšší súd po nápade veci 29. septembra 2010 rozhodol už o sedem

dní, ďalších jedenásť dní mu trvalo vyhotovenie písomného uznesenia. S prihliadnutím na

rozsah uznesenia (päť a pol strany) dobu jedenásť dní nemožno v žiadnom prípade

považovať za akceptovateľnú. Pokiaľ najvyššiemu súdu postačovalo sedem dní na prijatie

rozhodnutia, nemožno ďalších jedenásť dní na vyhotovenie písomného znenia uznesenia

akceptovať s poukazom na náročnú rozsiahlu (skupinovú) trestnú vec a na rozsiahle

sťažnostné námietky. Je preto zrejmé, že rozsiahlosť veci a sťažnostných námietok

v skutočnosti nie je príčinou dĺžky konania na najvyššom súde, ktoré trvalo celkom

devätnásť dní. V súvislosti s vyjadrením predsedu špecializovaného trestného súdu uvádza,

že dobu od doručenia žiadosti 31. augusta 2010 do predloženia spisu najvyššiemu súdu

29. septembra 2010, teda dobu dvadsaťdeväť dní taktiež nepovažuje za súladnú

s označenými článkami a dohovoru. Čerpanie dovolenky predsedom senátu nie je

(rovnako ako ani štátne sviatky) dostatočným ospravedlnením prieťahov pri rozhodovaní

o žiadosti o prepustenie z väzby. To isté sa vzťahuje aj na účasť sudcov na hlavnom

pojednávaní v iných trestných veciach, ako aj na potrebu predložiť najvyššiemu súdu

sťažnosť spolu s odvolaniami obžalovaných proti rozsudku z dôvodu odstránenia možných

prieťahov, ktoré by nastali v samotnom súdnom konaní, keby na najvyšší súd bola

predložená len samotná sťažnosť. Námietka rozsiahlosti spisu, ako aj veľkého počtu

skutkov a obžalovaných rovnako nie je akceptovateľná, pretože senát rozhodol vo veci

samej rozsudkom 23. júna 2010, takže nebolo potrebné, aby sa so spisom podrobnejšie

oboznamoval. Napokon je významné, že zákonnosť väzby sťažovateľa bola skúmaná tri

mesiace pred podaním žiadosti, keď 27. mája 2010 bola lehota väzby sťažovateľa predĺžená.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 20. januára

2011, najvyšší súd vo vyjadrení z 20. decembra 2010 a špecializovaný trestný súd

v stanovisku zo 16. februára 2011 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.

Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho

spise.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 10. júna 2010 vyplýva, že ním

bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu špecializovaného trestného

súdu sp. zn. PK z 27. mája 2010. Sťažovateľ v podanej sťažnosti odôvodnenej

prostredníctvom nového obhajcu uviedol, že vzatie do väzby považuje za nezákonné

od počiatku z dôvodu absencie riadneho a zákonného procesného postupu. Vyjadril názor,

že uznesením okresného súdu zo 6. októbra 2006 boli porušené jeho práva vyplývajúce

z čl. 8 ods. 3 listiny a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru, lebo rozdielnosť lehôt

zakotvených v ustanovení a a v listiny nevyhovuje

požiadavke „kvality práva“ vyžadovanej čl. 5 dohovoru. O predĺžení lehoty trvania väzby

nerozhodol nezávislý a nestranný súd, keďže v súvislosti so vznikom špecializovaného

trestného súdu súdna rada nevydala žiadne uznesenie, ktorým by boli sudcovia rozhodujúci

v predmetnej trestnej veci dočasne pridelení alebo preložení na výkon funkcie

zo špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd. Prezentoval tiež názor, že vo vzťahu

k jeho osobe došlo k porušeniu povinnosti periodickej súdnej kontroly zákonnosti väzby,

pretože v konaní pred podaním obžaloby rozhodoval senát v inom zložení ako senát,

ktorému bola vec pridelená po podaní obžaloby. Namietal tiež, že 20. mája 2010 došlo

k ukončeniu zastupovania obhajcom a na neverejnom zasadnutí špecializovaného trestného

súdu ho zastupoval náhradný obhajca, čím došlo k porušeniu jeho práva na riadnu obhajobu.

Napokon vyjadril názor, že dôvod väzby podľa

v danom štádiu trestného konania s poukazom na doterajšiu dĺžku väzby a vykonané

rozkladné opatrenia vo vzťahu k údajnej zločineckej skupine už neexistuje. Podľa názoru

najvyššieho súdu dôvody väzby podľa aj naďalej

trvajú. Doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú, že skutky, pre ktoré je trestné stíhanie

vedené, boli spáchané, majú znaky v obžalobe špecifikovaných trestných činov, pričom

existuje dôvodné podozrenie, že tieto skutky spáchal (okrem iných) aj sťažovateľ. Z obsahu

trestného spisu teda vyplýva, že u sťažovateľa je dané dôvodné podozrenie zo spáchania

závažnej, organizovanej trestnej činnosti páchanej v rokoch 2001 až 2006, pričom

sťažovateľ je trestne stíhaný ako člen nebezpečného zoskupenia. Konkrétne okolnosti, ktoré

odôvodňujú existenciu ďalšieho trvania väzby sťažovateľa, spočívajú v charaktere, spôsobe

a rozsahu trestnej činnosti. Tak ako na to správne poukázal špecializovaný trestný súd, ide

o rozsiahlu a závažnú trestnú činnosť veľkej skupiny obvinených, vec sa nachádza v štádiu

ukončenia dokazovania na hlavnom pojednávaní po prednesení záverečných rečí

a prepustením sťažovateľa na slobodu je reálne odôvodnená hrozba zmarenia alebo

podstatného sťaženia dosiahnutia účelu trestného stíhania. Najvyšší súd sa už vo svojich

predchádzajúcich rozhodnutiach zaoberal existenciou týchto dôvodov väzby a na

argumentáciu v nich uvedenú poukazuje. Nezistil žiadne také prieťahy v konaní, ktoré by

odôvodňovali konštatovanie, že doba, ktorá uplynula od vzatia do väzby, je neúmerná

vecnej i formálnej obťažnosti veci. Z obsahu trestného spisu je zrejmé, že súdne konanie

prebiehalo plynulo, bez subjektívnych prieťahov. Vec si dosiaľ vyžiadala vykonanie

rozsiahleho dokazovania a v súčasnej dobe prebieha záverečná fáza súdneho konania.

Námietka sťažovateľa, podľa ktorej po jeho zadržaní bola prekročená lehota na jeho

odovzdanie súdu s tým, že následne mal byť prepustený na slobodu, nezodpovedá

skutočnosti. Postup prokurátora aj sudcu bol procesne i vecne správny a zákonný. Doba

predĺženia väzby zodpovedá rozsahu a vecnej náročnosti úkonov, ktoré bude potrebné ešte

vykonať. Prepustením sťažovateľa na slobodu by mohlo dôjsť k zmareniu alebo

podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného konania.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1 zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa prvej vety nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má

právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti

pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

K namietanému porušeniu , 2 a 5 a a 4 dohovoru

v súvislosti s právom na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie tým, že nebola

daná odpoveď na podstatné námietky uvedené v sťažnosti v konaní vedenom

najvyšším súdom pod sp. zn.

Sťažovateľ namieta, že hoci v sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného trestného

súdu uviedol viaceré námietky zásadného významu, najvyšší súd na prevažnú časť týchto

námietok vôbec neprihliadol a nijako sa s nimi nevysporiadal.

Najvyšší súd na túto časť sťažnosti vo svojom vyjadrení nereagoval.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti

podanej proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK z 27. mája

2010 namietal jednak rozdielnosť lehôt zadržania podľa a na

jednej strane a podľa čl. 8 ods. 3 listiny na strane druhej, ďalej tvrdil, že o predĺžení lehoty

trvania väzby nerozhodol nezávislý a nestranný súd, potom vytýkal, že pred podaním

obžaloby rozhodoval senát v inom zložení ako senát konajúci po podaní obžaloby, okrem

toho namietal, že 20. mája 2010 došlo k ukončeniu zastupovania obhajcom a na neverejnom

zasadnutí špecializovaného trestného súdu ho zastupoval náhradný obhajca, a napokon

tvrdil, že dôvod väzby podľa už neexistuje.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 10. júna 2010 je nepochybné,

že sa najvyšší súd podrobne zaoberal poslednou námietkou sťažovateľa spochybňujúcou

existenciu dôvodu väzby podľa . Okrem toho sa

celkom stručne zaoberal aj prvou námietkou sťažovateľa o prekročení lehoty na jeho

odovzdanie súdu v súvislosti s čl. 8 ods. 3 listiny. Ani s jednou z ďalších námietok

sťažovateľa sa však už nezaoberal a nijako sa s nimi nevysporiadal, a to aj napriek tomu, že

obsah námietok sťažovateľa v uznesení prehľadným a zrozumiteľným spôsobom uviedol.

Ak ide o taký argument strany, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko, ).

Proti ďalšiemu trvaniu väzby sťažovateľ uplatnil viacero argumentov, z ktorých sa

javí ako najzávažnejší ten, podľa ktorého v dobe rozhodovania o väzbe nemal zvoleného

obhajcu a obhajoba náhradným obhajcom mala byť v rozpore s ,

a dohovorom. Napriek tomu sa však najvyšší súd touto námietkou (rovnako ako

ďalšími námietkami) nezaoberal a nijako sa s ňou nevysporiadal. Tým porušil čl. 17 ods. 1,

2 a 5 , ako aj dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Pokiaľ sťažovateľ v uvedených súvislostiach namietal aj porušenie čl. 5 ods. 3

dohovoru, nebolo možné sťažnosti v tejto časti vyhovieť (bod 7 výroku nálezu).

O zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru rozhoduje súd. Z organického

hľadiska pojem súd má rovnaký význam ako v čl. 6 ods. 1, t. j. musí ísť o orgán nezávislý

od výkonnej moci a od strán a nestranný. Iná otázka je, či konanie pred súdom podľa čl. 5

ods. 4 dohovoru musí poskytovať aj rovnaké garancie procesnej povahy, ako v čl. 6 ods. 1.

So zreteľom na to, čl. 6 ods. 1 sa nevzťahuje na konanie a rozhodovanie o väzbe, procesné

záruky uvedené v čl. 6 ods. 1 nemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade čl. 5 ods. 4. Určité

základné procesné záruky sa musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4. Tieto záruky

nemusia byť nutne rovnaké, ako sú tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 v prípade

rozhodovania vo veci samej (De Wilde c. Belgicko, Winterwerp c. Holandsko).

Uplatnená námietka sťažovateľa je súčasťou skutkovej podstaty čl. 5 ods. 4

dohovoru, a preto vyslovenie porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru neprichádzalo do úvahy.

Vzhľadom na uvedený záver o porušení označených práv sťažovateľa nebolo

potrebné osobitne sa zaoberať ďalšími namietanými porušeniami práv v konaní vedenom

najvyšším súdom pod sp. zn. uvedenými v úvode nálezu v časti I v bodoch

1, 2 a 4.

K namietanému porušeniu a dohovoru v súvislosti

s právom na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby v konaní vedenom

špecializovaným trestným súdom pod sp. zn. PK a najvyšším súdom pod

sp. zn.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že v konaní vedenom špecializovaným trestným súdom pod

sp. zn. PK a najvyšším súdom pod sp. zn. došlo k porušeniu

a dohovoru tým, že všeobecné súdy nekonali urýchlene

o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, pretože konanie na oboch stupňoch trvalo až 51 dní.

Špecializovaný trestný súd a najvyšší súd sú naproti tomu presvedčené, že sa vo veci

konalo s dostatočným urýchlením, a to aj vzhľadom na rozsah a náročnosť veci,

čerpanie dovolenky a plnenie iných pracovných povinností.

O väzbe musí súd rozhodnúť urýchlene („bref délai“, „speedily“). Lehota začína

podaním návrhu alebo žiadosti a končí vydaním konečného rozhodnutia súdu, prípadne

doručením tohto rozhodnutia, ak sa rozhodlo v neprítomnosti obvineného. Neexistuje nijaká

pevne ustanovená lehota, v ktorej by súd musel rozhodnúť. Či sa rozhodlo urýchlene,

posudzuje sa podľa všetkých okolností prípadu. Spravidla však lehoty rátané na mesiace sú

príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru (Bezicheri

c. Taliansko, Sanchez – Reisse c. Švajčiarsko).

Medzi účastníkmi konania je nesporné, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby

bola špecializovanému trestnému súdu doručená 31. augusta 2010, o žiadosti bolo

rozhodnuté 13. septembra 2010, písomné vyhotovenie uznesenia bolo expedované

27. septembra 2010 a sťažovateľovi doručené 30. septembra 2010, spis bol v dôsledku

sťažnosti podanej sťažovateľom predložený najvyššiemu súdu 29. septembra 2010,

o sťažnosti bolo rozhodnuté 6. októbra 2010, písomné vyhotovenie uznesenia bolo

pripravené a zároveň spis vrátený špecializovanému trestnému súdu 18. októbra 2010

a napokon uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 21. októbra 2010.

Možno konštatovať, že konanie o žiadosti sťažovateľa trvalo 51 dní, pričom tak

v prípade špecializovaného trestného súdu, ako aj v prípade najvyššieho súdu bolo

o žiadosti, resp. o sťažnosti rozhodnuté pomerne rýchlo. Naproti tomu v oboch prípadoch

neprimerane dlhú dobu si vyžiadalo písomné vyhotovenie uznesenia. V tomto smere treba

prisvedčiť argumentácii sťažovateľa, ktorý vo svojej replike z 25. marca 2011 výstižným

spôsobom zdôvodňuje, prečo nemožno prihliadať na argumenty všeobecných súdov

poukazujúcich na rozsiahlosť a zložitosť trestnej veci, čerpanie dovolenky a iné pracovné

povinnosti sudcov.

Vychádzajúc z uvedených skutočností tak špecializovaný trestný súd, ako aj najvyšší

súd nekonali vo veci s dostatočným urýchlením, čím došlo k porušeniu

a čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 2 výroku nálezu).

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Berúc do úvahy citované ustanovenie ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 10. júna 2010 (bod 3 výroku nálezu).

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľ nepožadoval, aby ústavný súd po zrušení uznesenia najvyššieho súdu vec

vrátil na ďalšie konanie. Takýto postup by v danom prípade ani neprichádzal do úvahy, a to

vzhľadom na skutočnosť, že trestná vec vedená proti sťažovateľovi bola už právoplatne

ukončená a sťažovateľ sa t. č. nachádza vo výkone trestu odňatia slobody v trvaní 24 rokov.

Nie je už preto v súčasnosti možné dôvodnosť trvania väzby sťažovateľa skúmať so spätnou

účinnosťou, teda za dobu minulú.

Ústavný súd uložil najvyššiemu súdu zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 3 500 € a špecializovanému trestnému súdu vo výške 1 000 €

(body 4 a 5 výroku nálezu).

Hoci ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu o zamietnutí sťažnosti podanej

sťažovateľom, nemohol zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, keďže možnosť ďalej

preskúmavať dôvodnosť väzby sťažovateľa už nie je daná vzhľadom na to, že väzba

sťažovateľa sa už skončila. Znamená to vo svojich dôsledkoch, že pochybením, ktorého sa

najvyšší súd dopustil, bolo s konečnou platnosťou zmarené právo sťažovateľa na súdne

preskúmanie dôvodnosti trvania jeho väzby. Došlo teda vlastne k denegationis iustitiae.

Na nápravu takto vzniknutej ujmy bolo potrebné priznať sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie, ktorého výšku ústavný súd ustálil vzhľadom na okolnosti prípadu,

následok, ku ktorému došlo, a princíp spravodlivosti sumou 3 000 €.

Ďalšie primerané finančné zadosťučinenie patrí sťažovateľovi za to, že všeobecné

súdy nekonali urýchlene o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 30. augusta 2010.

Vzhľadom na rozsah prieťahov, ku ktorým došlo, považoval ústavný súd za primeranú

sumu 1 500 €, z ktorej pripadá 500 € na najvyšší súd a 1 000 € na špecializovaný trestný

súd.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia advokátom

v sume 1 082,98 €, a to čo sa týka prvej sťažnosti za 2 úkony v roku 2010 (prevzatie

a príprava zastúpenia, sťažnosť) po 120,23 €, za 3 úkony v roku 2011 (repliky z 20. januára

2011, z 25. marca 2011 a z 9. mája 2011) po 123,50 € a za 2 režijné paušály po 7,21 €, resp.

3 režijné paušály po 7,41 €, a pokiaľ ide o druhú sťažnosť, za 2 úkony v roku 2010

(prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť) po 120,23 € a režijný paušál 2 x po 7,21 €.

Napokon priznal aj 20 % dane z pridanej hodnoty zo sumy 902,49 €, teda čiastku 180,49 €

(bod 6 výroku nálezu).

Nebolo možné vyhovieť sťažnosti v časti požadujúcej neodkladné prepustenie

sťažovateľa z väzby, ako aj čo sa týka zvyšnej časti požadovaného primeraného finančného

zadosťučinenia (bod 7 výroku nálezu).

Keďže sťažovateľova väzba sa už skončila, požadovaný výrok sa stal

bezpredmetným. Výšku primeraného finančného zadosťučinenia ustálil ústavný súd

v rozsahu vyplývajúcom z bodov 4 a 5 výroku nálezu, a preto vo zvyšnej časti nemohol

požiadavkám sťažovateľa vyhovieť.

Napokon treba uviesť, že nebolo potrebné meritórne sa zaoberať požiadavkou

sťažovateľa na vyslovenie porušenia , 2 a 5 a dohovoru

v súvislosti s právom na osobnú slobodu v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

, a teda ani s požiadavkou na zrušenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

zo 6. októbra 2010, resp. s požiadavkou prikázať neodkladné prepustenie

sťažovateľa z väzby.

Za situácie, keď ústavný súd zrušil predchádzajúce skoršie rozhodnutie o väzbe

sťažovateľa, pričom ďalšie skúmanie dôvodnosti väzby už nie je možné, neprichádza ani do

úvahy meritórne skúmať ústavnosť a zákonnosť ďalšieho neskoršieho rozhodovania

o dôvodnosti väzby sťažovateľa.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2011