Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 305/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. mája 2014

prerokoval vyhlásenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrené prostredníctvom

jeho predsedu Štefana Harabina o odmietnutí sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky

Juraja Horvátha, Lajosa Mészárosa a Sergeja Kohuta pre ich predpojatosť v rozhodovaní

vo veci vedenej pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky Juraj Horváth, Lajos Mészáros

a Sergej Kohut n i e s ú v y l ú č e n í z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom

Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo

25. septembra 2013 doručené podanie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) označené ako námietka predpojatosti sudcov ústavného súdu Juraja

Horvátha, Lajosa Mészárosa a Sergeja Kohuta podľa § 28 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) vo veci sťažnosti obchodnej spoločnosti R., a. s., namietajúcej porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

základného práva na zákonného sudcu podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. z 21. marca

2012, Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn.

a jeho uznesením z 23. júna 2011 a Okresného súdu Lučenec (ďalej len

„okresný súd“) v konaní sp. zn. a jeho uznesením z 19. januára 2011

vedenej ústavným súdom pod sp. zn. . Sťažnosť bola v súlade s rozvrhom

práce ústavného súdu pridelená na prerokovanie a rozhodnutie druhému senátu ústavného

súdu, ktorý ju v rozsahu uvedenom v uznesení č. k. -27 z 10. júla 2013

prijal na ďalšie konanie.

V uvedenom vyhlásení o zaujatosti sudcu Juraja Horvátha najvyšší súd poukazuje

na obsah trestného oznámenia predsedu najvyššieho súdu Štefana Harabina (ďalej len

„predseda najvyššieho súdu“ alebo „JUDr. Štefan Harabin“) z 22. februára 2013,

na minulosť označeného sudcu ústavného súdu a na publikovaný odmietavý postoj predsedu

najvyššieho súdu k sudcovi Jurajovi Horváthovi. Pripomína, že sudca Juraj Horváth bol

uznesením ústavného súdu č. k. -5 zo 7. februára 2008 „vylúčený z výkonu

sudcovskej funkcie v konaní vedenom pred ústavným súdom pod sp. zn. “,

a poukazuje pritom na vyjadrenie samotného sudcu, že sa voči osobe predsedu

najvyššieho súdu v označenej veci cítil predpojatým. Na podporu svojich argumentov

poukazuje aj na uznesenia ústavného súdu č. k. -12 zo 7. júna 2011

a č. k. -9 z 21. júna 2011, ktorými mal byť označený sudca vo vzťahu

k predsedovi najvyššieho súdu ako k účastníkovi iných konaní vylúčený.

Pokiaľ ide o sudcu Sergeja Kohuta, najvyšší súd poukazuje na skutočnosť, že

označený sudca ako neúspešný kandidát napadol v roku 2003 na ústavnom súde voľbu

predsedu najvyššieho súdu, v ktorej bol úspešný Štefan Harabin, a zdôrazňuje, že sudca

Sergej Kohut bol na vlastnú žiadosť uznesením ústavného súdu sp. zn.

z 3. apríla 2007 vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie. Na podporu svojich argumentov

pritom cituje z vyjadrenia sudcu Sergeja Kohuta podaného v predmetnej veci.

V ďalšej časti svojho podania predseda najvyššieho súdu uvádza, že 23. augusta 2013

podal na všetkých troch sudcov druhého senátu ústavného súdu (vrátane sudcu

Lajosa Mészárosa) podnet na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania z dôvodu,

že vo veci vedenej pod sp. zn. vydal ústavný súd 22. mája 2013 nález, ktorý

„je evidentne v rozpore s jeho odôvodneniami“, keďže v ňom nie je uvedené porušenie

žiadneho ustanovenia a vo veci bolo rozhodované iba

o sťažnosti jedného obvineného, malo ním dôjsť k zrušeniu celého uznesenia najvyššieho

súdu sp. zn. zo 6. júna 2012 a celá vec mala byť vrátená na ďalšie konanie.

Senát ústavného súdu mal v tejto veci rozhodnúť bez logickej úvahy a rešpektovania

akýchkoľvek pravidiel výkladu právnych noriem.

V závere svojej námietky predseda najvyššieho súdu poukázal na Bangalórske

zásady správania sudcov a komentár k nim, tak ako sú uvedené v rozsudku Európskeho

súdu pre ľudské práva v jeho právnej veci proti Slovenskej republike.

Z uvedených dôvodov najvyšší súd navrhuje sudcov ústavného súdu Juraja Horvátha,

Lajosa Mészárosa a Sergeja Kohuta vylúčiť pre ich predpojatosť z výkonu sudcovskej

funkcie v konaní o sťažnosti vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. .

II.

Sudca Juraj Horváth sa k vyhláseniu najvyššieho súdu o predpojatosti vyjadril

stanoviskom z 3. októbra 2013, z ktorého vyplýva, že námietky «týkajúce

sa „protiústavnosti“ môjho zotrvania na Ústavnom súde... sú prima facie neopodstatnené,

veď mám rovnaký mandát na výkon funkcie sudcu ústavného súdu, ako hociktorý iný sudca

tohto súdu. Uvedený mandát som získal legitímnym spôsobom v súlade s ...

Je pravdou, že sa už v minulosti snažili spochybniť môj mandát sudcu ústavného súdu,

avšak neúspešne tak na ústavnom súde, ako aj u prezidenta Slovenskej republiky, pričom

jedine tieto ústavné orgány majú právo zaujať ústavne relevantné stanovisko k danej

záležitosti. Námietky predpojatosti týkajúce sa „protiústavnosti“ môjho zotrvania

na ústavnom súde sú z uvedených dôvodov irelevantné.». Ďalej poukazuje na to, že ako

sudca ústavného súdu musí znášať väčšiu intenzitu občianskej aj odbornej kritiky ako iní

spoluobčania a že slobodu prejavu považuje za jednu z najdôležitejších slobôd, ktorú chráni

aj v prípade, ak sa to týka prejednávania vecí sťažovateľov vyjadrujúcich negatívny postoj

k jeho osobe, v dôsledku čoho námietky predsedu najvyššieho súdu týkajúce sa

publikovanej kritiky nepovažuje za odôvodnené. Okrem toho predseda najvyššieho súdu

ako fyzická osoba ani nie je účastníkom predmetného konania, preto v okolnostiach danej

veci možno uplatniť argument, že predpojatosť sudcov vo vzťahu k orgánom verejnej moci,

resp. k osobám za ne konajúcim (predseda najvyššieho súdu), považuje za nutné vykladať

reštriktívnejšie, než voči ostatným účastníkom konania ( a iné). K trestnému

oznámeniu predsedu najvyššieho súdu v stanovisku stručne uvádza, že „keby som nebol

presvedčený o zjavnej neopodstatnenosti tohto oznámenia, možno by ma táto záležitosť

zamestnávala, avšak som presvedčený o absurdnosti a neopodstatnenosti tohto oznámenia,

preto sa ním nejako zvlášť ani nezaoberám“. Napokon v súvislosti s podnetom predsedu

najvyššieho súdu na disciplinárne konanie poukazuje na to, že «ústavná konformnosť

predmetného rozhodnutia je v zásade obhájená už aj súvisiacou analýzou nášho

analytického oddelenia sp. zn. Spr 846/2013 z 10. septembra 2013. Toto rozhodnutie bolo

vydané na základe judikatúry ostatných senátov ústavného súdu a v súlade s ňou, ako aj

v súlade s judikatúrou ESĽP. Rovnako aj podobné zrušenie väzobného uznesenia ako

„celku“ je možné nachádzať v každom jednom senáte ústavného súdu. Tiež iba stručne

poznamenávam, že II. senát ústavného súdu neprikázal najvyššiemu súdu, aby prepustil

sťažovateľa (prípadne sťažovateľov) na slobodu. Práve naopak, tejto požiadavke nevyhovel,

ako to jednoznačne vyplýva zo IV. časti tohto nálezu, ale vec zrušil a vrátil najvyššiemu

súdu na ďalšie konanie, aby „o sťažnosti špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 198/11-156

z 25. mája 2012 bolo ústavne konformným spôsobom rozhodnuté všeobecným súdom

(napravenie pochybenia), a to s prihliadnutím aj na nové okolnosti“, pričom k záležitosti

rozhodovania o väzbe sme dodali, že „o tejto otázke bude v zmysle relevantných ustanovení

oprávnený rozhodnúť najvyšší súd pri opätovnom rozhodovaní

o osobnej slobode sťažovateľa“. Najvyšší súd teda nebol viazaný žiadnym príkazom pri

rozhodovaní o väzbe (prípadne o väzbách), bolo výlučne na posúdení sudcov najvyššieho

súdu, ako rozhodnú – o tom nemožno mať ani najmenšie pochybnosti.». V závere vyjadrenia

sudca Juraj Horváth vyhlasuje, že v predmetnej veci sa necíti predpojatým.

Druhý namietaný sudca Sergej Kohut vo svojom stanovisku k námietke

z 3. októbra 2013 uvádza, že okolnosti jeho kandidatúry na funkciu predsedu

najvyššieho súdu v roku 2003, ako aj to, že bol členom senátu ústavného súdu vo veci

sp. zn. , keď ústavný súd nerozhodol podľa predstáv predsedu najvyššieho

súdu, nie sú dôvodmi na jeho vylúčenie, ako mal o tom ústavný súd rozhodnúť už

niekoľkokrát (napr. ). Ďalej poukazuje na to, že predseda najvyššieho súdu

ako fyzická osoba ani nie je účastníkom predmetného konania, preto v okolnostiach danej

veci možno uplatniť argument, že predpojatosť sudcov vo vzťahu k orgánom verejnej moci,

resp. k osobám za ne konajúcim (predseda najvyššieho súdu), je nutné vykladať

reštriktívnejšie. Obsahovo rovnakým spôsobom ako sudca Juraj Horváth sa vyjadruje aj

k podnetu predsedu najvyššieho súdu na disciplinárne konanie a v závere svojho vyjadrenia

sudca Sergej Kohut vyhlasuje, že v predmetnej veci sa necíti byť predpojatým.

Napokon sudca Lajos Mészáros vyjadrujúc sa k tej časti vyhlásenia o jeho odmietnutí

ako sudcu ústavného súdu, ktorá sa ho týka, t. j. podnetu na disciplinárne konanie, opakuje

rovnaké argumenty ako ostatní dvaja sudcovia druhého senátu ústavného súdu, a síce

že ústavná konformnosť „predmetného rozhodnutia je v zásade obhájená už aj súvisiacou

analýzou nášho analytického oddelenia sp. zn. Spr 846/2013 z 10. septembra 2013“ a že

toto rozhodnutie „bolo vydané na základe judikatúry ostatných senátov ústavného súdu a v

súlade s ňou, ako aj v súlade s judikatúrou ESĽP“. V závere aj uvedený sudca ústavného

súdu vyhlasuje, že „v predmetnej veci sa necítim byť predpojatý ani pre pomer k veci ani

pre pomer k účastníkom konania a ani k právnemu zástupcovi“.

III.

Podľa je sudca vylúčený z výkonu sudcovskej

funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo

k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.

Podľa účastník konania môže vyhlásiť,

že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k

vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli do začiatku ústneho

pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho

pojednávania. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho

predpojatosť, vznikli v priebehu prvého ústneho pojednávania, môže ju účastník konania

vyhlásiť bez zbytočného odkladu. Na neskoršie vyhlásenie o odmietnutí sudcu pre

predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd už o ňom nerozhoduje.

Podľa ak ide o rozhodovanie v senáte ústavného

súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne iný senát; odmietnutý člen senátu

nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.

Podľa čl. IV bodu 1 rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie od 1. marca 2013 až

do 28. februára 2014 o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa § 28 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhoduje tretí senát, ak ide o sudcov druhého senátu.

Konanie vedené ústavným súdom pod sp. zn. sa týka sťažnosti

obchodnej spoločnosti R., a. s., namietajúcej porušenie základných práv zaručených čl. 46

ods. 1 a , listiny a práva podľa dohovoru

postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 21. marca 2012, krajského

súdu v konaní sp. zn. a jeho uznesením z 23. júna 2011 a okresného súdu

v konaní sp. zn. a jeho uznesením z 19. januára 2011.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že existenciu nestrannosti sudcu treba

posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia

a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda

zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená

akákoľvek oprávnená pochybnosť ().

Objektívna nestrannosť sa nikdy neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu,

ale podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade teda platí tzv. teória

zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj

objektívne javiť v očiach strán. Objektívna nestrannosť sudcu je založená na vonkajších

prejavoch previazanosti sudcu s prerokúvaným prípadom či jeho vzťahom k účastníkom

(resp. vedľajším účastníkom) konania (m. m. ). V prípade subjektívneho

hľadiska sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku (Piersack

v. Belgicko – rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 1. októbra 1982).

S prihliadnutím na rozsah, ako aj obsah jednotlivých námietok ústavný súd

posudzoval osobitne námietky týkajúce sa vzťahu JUDr. Štefana Harabina k ním

namietaným sudcom ústavného súdu a osobitne námietkami vzťahujúcimi sa na výsledky

rozhodovacej činnosti druhého senátu ústavného súdu.

Pokiaľ ide o posúdenie námietok predpojatosti, ktorých obsah poukazuje

na nepriateľskú povahu vzťahov medzi JUDr. Štefanom Harabinom a sudcami ústavného

súdu Jurajom Horváthom a Sergejom Kohutom, ústavný súd vychádzal zo skutočnosti,

že účastníkom konania pred ústavným súdom je najvyšší súd, a nie JUDr. Štefan Harabin.

Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj oprávnenie „zástupcu účastníka“ podať

námietky predpojatosti proti sudcom ústavného súdu prerokúvajúcim sťažnosť vedenú

pod sp. zn. , najmä pokiaľ ide o dôvody uvádzané v týchto námietkach.

Postavenie predsedu najvyššieho súdu JUDr. Štefana Harabina v konaní pred ústavným

súdom vedenom pod sp. zn. , iba ktorého osoby sa námietky predpojatosti

týkajú, je prima facie iné (rozumej slabšie), ako je postavenie vec prerokúvajúceho

odvolacieho senátu (o ktorého vec v skutočnosti ide,) alebo tiež menej významné, ako je

postavenie priamych účastníkov konania pred všeobecným súdom (t. j. žalobcu

a žalovaného). Za takejto situácie spravidla nemôžu obstáť námietky predpojatosti vznesené

predsedom najvyššieho súdu, ktoré sa týkajú výlučne vzťahu namietaných sudcov

ústavného súdu k osobe predsedu najvyššieho súdu; osoba predsedu najvyššieho súdu totiž

nie je účastníkom pôvodného konania, nebol ani členom dovolacieho senátu, ktorý o veci

rozhodoval, a nepoukázal na také skutočnosti, ktoré potenciálne mohli nejakým spôsobom

súvisieť s predpojatosťou sudcov II. senátu vo veci ústavného prieskumu napadnutých

postupov, resp. rozhodnutí všeobecných súdov.

Pokiaľ ide o námietku predpojatosti vyplývajúcu z podania podnetu na začatie

disciplinárneho stíhania všetkých sudcov druhého senátu ústavného súdu a spočívajúcu

v nesúhlase s výsledkami predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu, najmä

vydaním nálezu ústavného súdu sp. zn. z 22. mája 2013, ústavný súd

pripomína, že dôvodom na vylúčenie sudcu/ov nemôže byť jeho/ich postup

(a rozhodovanie) v inej veci, v ktorej bol najvyšší súd účastníkom konania. Pri posúdení

tohto dôvodu je potrebné vychádzať z právnej úpravy obsiahnutej v § 14 ods. 3

, podľa ktorého dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú

okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho

rozhodovaní v iných veciach. Preto tento prezentovaný dôvod, o ktorý predseda najvyššieho

súdu opiera spochybnenie nezaujatosti označených sudcov ústavného súdu, jednoznačne

spadá do rámca negatívne vymedzených okolností, na ktoré konajúci súd pri rozhodovaní

o vylúčení sudcu nemôže prihliadať.

Po preskúmaní tohto návrhu teda tretí senát ústavného súdu nezistil také skutočnosti,

ktoré by podľa viedli k vylúčeniu označených sudcov

z výkonu ich sudcovskej funkcie v danej veci. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní

zohľadnil doterajšiu rozhodovaciu činnosť v podobných prípadoch, v ktorých rovnako

nepripustil námietky navrhovateľa podobného charakteru a rozhodol o nevylúčení

namietaných sudcov (napr. , , ) alebo ich

odmietol ako podané zjavne neoprávnenou osobou (m. m. ,

, , , ). Výrokom

svojho rozhodnutia preto vyslovil, že sudcovia ústavného súdu Juraj Horváth, Sergej Kohut

a Lajos Mészáros nie sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným

súdom pod sp. zn. .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2014