Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 305/2014
PDF · 210.06 KB
No categories available
III. ÚS 305/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. mája 2014
prerokoval vyhlásenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrené prostredníctvom
jeho predsedu Štefana Harabina o odmietnutí sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky
Juraja Horvátha, Lajosa Mészárosa a Sergeja Kohuta pre ich predpojatosť v rozhodovaní
vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 382/2013 a takto
rozhodol:
Sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky Juraj Horváth, Lajos Mészáros
a Sergej Kohut n i e s ú v y l ú č e n í z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom
Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 382/2013.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo
25. septembra 2013 doručené podanie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) označené ako námietka predpojatosti sudcov ústavného súdu Juraja
Horvátha, Lajosa Mészárosa a Sergeja Kohuta podľa § 28 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) vo veci sťažnosti obchodnej spoločnosti R., a. s., namietajúcej porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca
2012, Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn.
1 CoE/171/2011 a jeho uznesením z 23. júna 2011 a Okresného súdu Lučenec (ďalej len
„okresný súd“) v konaní sp. zn. 17 Er/1101/2010 a jeho uznesením z 19. januára 2011
vedenej ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 382/2013. Sťažnosť bola v súlade s rozvrhom
práce ústavného súdu pridelená na prerokovanie a rozhodnutie druhému senátu ústavného
súdu, ktorý ju v rozsahu uvedenom v uznesení č. k. II. ÚS 382/2013-27 z 10. júla 2013
prijal na ďalšie konanie.
V uvedenom vyhlásení o zaujatosti sudcu Juraja Horvátha najvyšší súd poukazuje
na obsah trestného oznámenia predsedu najvyššieho súdu Štefana Harabina (ďalej len
„predseda najvyššieho súdu“ alebo „JUDr. Štefan Harabin“) z 22. februára 2013,
na minulosť označeného sudcu ústavného súdu a na publikovaný odmietavý postoj predsedu
najvyššieho súdu k sudcovi Jurajovi Horváthovi. Pripomína, že sudca Juraj Horváth bol
uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 49/08-5 zo 7. februára 2008 „vylúčený z výkonu
sudcovskej funkcie v konaní vedenom pred ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 467/2006“,
a poukazuje pritom na vyjadrenie samotného sudcu, že sa voči osobe predsedu
najvyššieho súdu v označenej veci cítil predpojatým. Na podporu svojich argumentov
poukazuje aj na uznesenia ústavného súdu č. k. III. ÚS 257/2011-12 zo 7. júna 2011
a č. k. III. ÚS 292/2011-9 z 21. júna 2011, ktorými mal byť označený sudca vo vzťahu
k predsedovi najvyššieho súdu ako k účastníkovi iných konaní vylúčený.
Pokiaľ ide o sudcu Sergeja Kohuta, najvyšší súd poukazuje na skutočnosť, že
označený sudca ako neúspešný kandidát napadol v roku 2003 na ústavnom súde voľbu
predsedu najvyššieho súdu, v ktorej bol úspešný Štefan Harabin, a zdôrazňuje, že sudca
Sergej Kohut bol na vlastnú žiadosť uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 72/07
z 3. apríla 2007 vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie. Na podporu svojich argumentov
pritom cituje z vyjadrenia sudcu Sergeja Kohuta podaného v predmetnej veci.
V ďalšej časti svojho podania predseda najvyššieho súdu uvádza, že 23. augusta 2013
podal na všetkých troch sudcov druhého senátu ústavného súdu (vrátane sudcu
Lajosa Mészárosa) podnet na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania z dôvodu,
že vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 18/2013 vydal ústavný súd 22. mája 2013 nález, ktorý
„je evidentne v rozpore s jeho odôvodneniami“, keďže v ňom nie je uvedené porušenie
žiadneho ustanovenia Trestného poriadku a vo veci bolo rozhodované iba
o sťažnosti jedného obvineného, malo ním dôjsť k zrušeniu celého uznesenia najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Tost 20/2012 zo 6. júna 2012 a celá vec mala byť vrátená na ďalšie konanie.
Senát ústavného súdu mal v tejto veci rozhodnúť bez logickej úvahy a rešpektovania
akýchkoľvek pravidiel výkladu právnych noriem.
V závere svojej námietky predseda najvyššieho súdu poukázal na Bangalórske
zásady správania sudcov a komentár k nim, tak ako sú uvedené v rozsudku Európskeho
súdu pre ľudské práva v jeho právnej veci proti Slovenskej republike.
Z uvedených dôvodov najvyšší súd navrhuje sudcov ústavného súdu Juraja Horvátha,
Lajosa Mészárosa a Sergeja Kohuta vylúčiť pre ich predpojatosť z výkonu sudcovskej
funkcie v konaní o sťažnosti vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. II. ÚS 382/2013.
II.
Sudca Juraj Horváth sa k vyhláseniu najvyššieho súdu o predpojatosti vyjadril
stanoviskom z 3. októbra 2013, z ktorého vyplýva, že námietky «týkajúce
sa „protiústavnosti“ môjho zotrvania na Ústavnom súde... sú prima facie neopodstatnené,
veď mám rovnaký mandát na výkon funkcie sudcu ústavného súdu, ako hociktorý iný sudca
tohto súdu. Uvedený mandát som získal legitímnym spôsobom v súlade s Ústavou...
Je pravdou, že sa už v minulosti snažili spochybniť môj mandát sudcu ústavného súdu,
avšak neúspešne tak na ústavnom súde, ako aj u prezidenta Slovenskej republiky, pričom
jedine tieto ústavné orgány majú právo zaujať ústavne relevantné stanovisko k danej
záležitosti. Námietky predpojatosti týkajúce sa „protiústavnosti“ môjho zotrvania
na ústavnom súde sú z uvedených dôvodov irelevantné.». Ďalej poukazuje na to, že ako
sudca ústavného súdu musí znášať väčšiu intenzitu občianskej aj odbornej kritiky ako iní
spoluobčania a že slobodu prejavu považuje za jednu z najdôležitejších slobôd, ktorú chráni
aj v prípade, ak sa to týka prejednávania vecí sťažovateľov vyjadrujúcich negatívny postoj
k jeho osobe, v dôsledku čoho námietky predsedu najvyššieho súdu týkajúce sa
publikovanej kritiky nepovažuje za odôvodnené. Okrem toho predseda najvyššieho súdu
ako fyzická osoba ani nie je účastníkom predmetného konania, preto v okolnostiach danej
veci možno uplatniť argument, že predpojatosť sudcov vo vzťahu k orgánom verejnej moci,
resp. k osobám za ne konajúcim (predseda najvyššieho súdu), považuje za nutné vykladať
reštriktívnejšie, než voči ostatným účastníkom konania (I. ÚS 36/2012 a iné). K trestnému
oznámeniu predsedu najvyššieho súdu v stanovisku stručne uvádza, že „keby som nebol
presvedčený o zjavnej neopodstatnenosti tohto oznámenia, možno by ma táto záležitosť
zamestnávala, avšak som presvedčený o absurdnosti a neopodstatnenosti tohto oznámenia,
preto sa ním nejako zvlášť ani nezaoberám“. Napokon v súvislosti s podnetom predsedu
najvyššieho súdu na disciplinárne konanie poukazuje na to, že «ústavná konformnosť
predmetného rozhodnutia je v zásade obhájená už aj súvisiacou analýzou nášho
analytického oddelenia sp. zn. Spr 846/2013 z 10. septembra 2013. Toto rozhodnutie bolo
vydané na základe judikatúry ostatných senátov ústavného súdu a v súlade s ňou, ako aj
v súlade s judikatúrou ESĽP. Rovnako aj podobné zrušenie väzobného uznesenia ako
„celku“ je možné nachádzať v každom jednom senáte ústavného súdu. Tiež iba stručne
poznamenávam, že II. senát ústavného súdu neprikázal najvyššiemu súdu, aby prepustil
sťažovateľa (prípadne sťažovateľov) na slobodu. Práve naopak, tejto požiadavke nevyhovel,
ako to jednoznačne vyplýva zo IV. časti tohto nálezu, ale vec zrušil a vrátil najvyššiemu
súdu na ďalšie konanie, aby „o sťažnosti špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 198/11-156
z 25. mája 2012 bolo ústavne konformným spôsobom rozhodnuté všeobecným súdom
(napravenie pochybenia), a to s prihliadnutím aj na nové okolnosti“, pričom k záležitosti
rozhodovania o väzbe sme dodali, že „o tejto otázke bude v zmysle relevantných ustanovení
Trestného poriadku oprávnený rozhodnúť najvyšší súd pri opätovnom rozhodovaní
o osobnej slobode sťažovateľa“. Najvyšší súd teda nebol viazaný žiadnym príkazom pri
rozhodovaní o väzbe (prípadne o väzbách), bolo výlučne na posúdení sudcov najvyššieho
súdu, ako rozhodnú – o tom nemožno mať ani najmenšie pochybnosti.». V závere vyjadrenia
sudca Juraj Horváth vyhlasuje, že v predmetnej veci sa necíti predpojatým.
Druhý namietaný sudca Sergej Kohut vo svojom stanovisku k námietke
z 3. októbra 2013 uvádza, že okolnosti jeho kandidatúry na funkciu predsedu
najvyššieho súdu v roku 2003, ako aj to, že bol členom senátu ústavného súdu vo veci
sp. zn. II. ÚS 452/2010, keď ústavný súd nerozhodol podľa predstáv predsedu najvyššieho
súdu, nie sú dôvodmi na jeho vylúčenie, ako mal o tom ústavný súd rozhodnúť už
niekoľkokrát (napr. III. ÚS 501/2011). Ďalej poukazuje na to, že predseda najvyššieho súdu
ako fyzická osoba ani nie je účastníkom predmetného konania, preto v okolnostiach danej
veci možno uplatniť argument, že predpojatosť sudcov vo vzťahu k orgánom verejnej moci,
resp. k osobám za ne konajúcim (predseda najvyššieho súdu), je nutné vykladať
reštriktívnejšie. Obsahovo rovnakým spôsobom ako sudca Juraj Horváth sa vyjadruje aj
k podnetu predsedu najvyššieho súdu na disciplinárne konanie a v závere svojho vyjadrenia
sudca Sergej Kohut vyhlasuje, že v predmetnej veci sa necíti byť predpojatým.
Napokon sudca Lajos Mészáros vyjadrujúc sa k tej časti vyhlásenia o jeho odmietnutí
ako sudcu ústavného súdu, ktorá sa ho týka, t. j. podnetu na disciplinárne konanie, opakuje
rovnaké argumenty ako ostatní dvaja sudcovia druhého senátu ústavného súdu, a síce
že ústavná konformnosť „predmetného rozhodnutia je v zásade obhájená už aj súvisiacou
analýzou nášho analytického oddelenia sp. zn. Spr 846/2013 z 10. septembra 2013“ a že
toto rozhodnutie „bolo vydané na základe judikatúry ostatných senátov ústavného súdu a v
súlade s ňou, ako aj v súlade s judikatúrou ESĽP“. V závere aj uvedený sudca ústavného
súdu vyhlasuje, že „v predmetnej veci sa necítim byť predpojatý ani pre pomer k veci ani
pre pomer k účastníkom konania a ani k právnemu zástupcovi“.
III.
Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde je sudca vylúčený z výkonu sudcovskej
funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo
k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.
Podľa § 28 ods. 1 zákona o ústavnom súde účastník konania môže vyhlásiť,
že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k
vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli do začiatku ústneho
pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho
pojednávania. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho
predpojatosť, vznikli v priebehu prvého ústneho pojednávania, môže ju účastník konania
vyhlásiť bez zbytočného odkladu. Na neskoršie vyhlásenie o odmietnutí sudcu pre
predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd už o ňom nerozhoduje.
Podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v senáte ústavného
súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne iný senát; odmietnutý člen senátu
nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.
Podľa čl. IV bodu 1 rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie od 1. marca 2013 až
do 28. februára 2014 o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa § 28 ods. 2 zákona
o ústavnom súde rozhoduje tretí senát, ak ide o sudcov druhého senátu.
Konanie vedené ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 382/2013 sa týka sťažnosti
obchodnej spoločnosti R., a. s., namietajúcej porušenie základných práv zaručených čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012, krajského
súdu v konaní sp. zn. 1 CoE/171/2011 a jeho uznesením z 23. júna 2011 a okresného súdu
v konaní sp. zn. 17 Er/1101/2010 a jeho uznesením z 19. januára 2011.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že existenciu nestrannosti sudcu treba
posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia
a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda
zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená
akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00).
Objektívna nestrannosť sa nikdy neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu,
ale podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade teda platí tzv. teória
zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj
objektívne javiť v očiach strán. Objektívna nestrannosť sudcu je založená na vonkajších
prejavoch previazanosti sudcu s prerokúvaným prípadom či jeho vzťahom k účastníkom
(resp. vedľajším účastníkom) konania (m. m. I. ÚS 352/2010). V prípade subjektívneho
hľadiska sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku (Piersack
v. Belgicko – rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 1. októbra 1982).
S prihliadnutím na rozsah, ako aj obsah jednotlivých námietok ústavný súd
posudzoval osobitne námietky týkajúce sa vzťahu JUDr. Štefana Harabina k ním
namietaným sudcom ústavného súdu a osobitne námietkami vzťahujúcimi sa na výsledky
rozhodovacej činnosti druhého senátu ústavného súdu.
Pokiaľ ide o posúdenie námietok predpojatosti, ktorých obsah poukazuje
na nepriateľskú povahu vzťahov medzi JUDr. Štefanom Harabinom a sudcami ústavného
súdu Jurajom Horváthom a Sergejom Kohutom, ústavný súd vychádzal zo skutočnosti,
že účastníkom konania pred ústavným súdom je najvyšší súd, a nie JUDr. Štefan Harabin.
Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj oprávnenie „zástupcu účastníka“ podať
námietky predpojatosti proti sudcom ústavného súdu prerokúvajúcim sťažnosť vedenú
pod sp. zn. II. ÚS 382/2013, najmä pokiaľ ide o dôvody uvádzané v týchto námietkach.
Postavenie predsedu najvyššieho súdu JUDr. Štefana Harabina v konaní pred ústavným
súdom vedenom pod sp. zn. II. ÚS 382/2013, iba ktorého osoby sa námietky predpojatosti
týkajú, je prima facie iné (rozumej slabšie), ako je postavenie vec prerokúvajúceho
odvolacieho senátu (o ktorého vec v skutočnosti ide,) alebo tiež menej významné, ako je
postavenie priamych účastníkov konania pred všeobecným súdom (t. j. žalobcu
a žalovaného). Za takejto situácie spravidla nemôžu obstáť námietky predpojatosti vznesené
predsedom najvyššieho súdu, ktoré sa týkajú výlučne vzťahu namietaných sudcov
ústavného súdu k osobe predsedu najvyššieho súdu; osoba predsedu najvyššieho súdu totiž
nie je účastníkom pôvodného konania, nebol ani členom dovolacieho senátu, ktorý o veci
rozhodoval, a nepoukázal na také skutočnosti, ktoré potenciálne mohli nejakým spôsobom
súvisieť s predpojatosťou sudcov II. senátu vo veci ústavného prieskumu napadnutých
postupov, resp. rozhodnutí všeobecných súdov.
Pokiaľ ide o námietku predpojatosti vyplývajúcu z podania podnetu na začatie
disciplinárneho stíhania všetkých sudcov druhého senátu ústavného súdu a spočívajúcu
v nesúhlase s výsledkami predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu, najmä
vydaním nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 18/2013 z 22. mája 2013, ústavný súd
pripomína, že dôvodom na vylúčenie sudcu/ov nemôže byť jeho/ich postup
(a rozhodovanie) v inej veci, v ktorej bol najvyšší súd účastníkom konania. Pri posúdení
tohto dôvodu je potrebné vychádzať z právnej úpravy obsiahnutej v § 14 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú
okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho
rozhodovaní v iných veciach. Preto tento prezentovaný dôvod, o ktorý predseda najvyššieho
súdu opiera spochybnenie nezaujatosti označených sudcov ústavného súdu, jednoznačne
spadá do rámca negatívne vymedzených okolností, na ktoré konajúci súd pri rozhodovaní
o vylúčení sudcu nemôže prihliadať.
Po preskúmaní tohto návrhu teda tretí senát ústavného súdu nezistil také skutočnosti,
ktoré by podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde viedli k vylúčeniu označených sudcov
z výkonu ich sudcovskej funkcie v danej veci. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní
zohľadnil doterajšiu rozhodovaciu činnosť v podobných prípadoch, v ktorých rovnako
nepripustil námietky navrhovateľa podobného charakteru a rozhodol o nevylúčení
namietaných sudcov (napr. I. ÚS 223/2012, III. ÚS 501/2011, I. ÚS 36/2013) alebo ich
odmietol ako podané zjavne neoprávnenou osobou (m. m. III. ÚS 30/2012,
III. ÚS 560/2011, III. ÚS 567/2012, III. ÚS 78/2013, III. ÚS 564/2013). Výrokom
svojho rozhodnutia preto vyslovil, že sudcovia ústavného súdu Juraj Horváth, Sergej Kohut
a Lajos Mészáros nie sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným
súdom pod sp. zn. II.ÚS 382/2013.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. mája 2014