Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 79 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (84)II. ÚS 36/2012
PDF · 207.44 KB
No categories available
II. ÚS 36/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2012
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu
Sergeja Kohuta prerokoval návrh vlády Slovenskej republiky podaný prostredníctvom
vládou poverenej ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky L. Ž. na vyhlásenie
predpojatosti sudcov Milana Ľalíka a Petra Brňáka vo veci vedenej na Ústavnom súde
Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 281/2011 a takto
rozhodol:
Sudcovia Milan Ľalík a Peter Brňák n i e s ú v y l ú č e n í z výkonu sudcovskej
funkcie vo veci sp. zn. Rvp 281/2011.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 7. februára 2011
doručený návrh JUDr. V. D., V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. B.
N., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 30
ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2
ods. 2 a čl. 141a ods. 3 ústavy uznesením vlády Slovenskej republiky č. 37/2011
z 19. januára 2011.
Vec bola podľa rozvrhu práce ústavného súdu pridelená sudkyni spravodajkyni
Marianne Mochnáčovej, členke I. senátu ústavného súdu.
Ústavnému súdu bolo faxom 23. februára 2011 a následne poštou 28. februára 2011
doručené podanie vlády Slovenskej republiky, ktorá uznesením č. 127 z 23. februára 2011
poverila ministerku spravodlivosti Slovenskej republiky L. Ž. (ďalej len „ministerka
spravodlivosti“) „podať námietku predpojatosti členov senátu JUDr. Milana Ľalíka...
a JUDr. Petra Brňáka podľa § 27 a nasl. zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov v konaní vo veci nesúladu rozhodnutia vlády č. 37 zo dňa 19. januára 2011
o odvolaní členov Súdnej rady Slovenskej republiky a vymenovaní nových členov Súdnej
rady Slovenskej republiky so základnými právami sťažovateľa.“
(Dostupné na internete: <http://www.rokovania.sk/Rokovanie.aspx/BodRokovaniaDetail?
idMaterial=1957>).
Sudkyňa spravodajkyňa z uvedených dôvodov predložila podanie ministerky
spravodlivosti na rozhodnutie o predpojatosti II. senátu ústavnému súdu ako senátu
príslušnému podľa rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2011 (čl. IV bod 1) o tejto veci
konať a rozhodnúť.
Ministerka spravodlivosti námietky predpojatosti uvedených sudcov odôvodnila
takto: „1. JUDr. Brňák a JUDr. Ľalík boli vo funkcii členov Súdnej rady SR. Preto je
dôvodná obava, že obaja sudcovia sú predpojatí k predmetu veci, keďže s ohľadom na ich
bývalé pôsobenie vo funkcii členov súdnej rady môžu mať záujem na rozhodnutí v prospech
členov Súdnej rady.
2. Dôvodná obava o predpojatosti JUDr. Brňáka aj JUDr. Ľalíka vyplýva tiež
zo skutočnosti, že obaja sudcovia majú blízky vzťah k JUDr. Š. H. a svojimi vlastnými
konkrétnymi aktivitami podporovali súčasného predsedu Súdnej rady SR JUDr. Š. H.
v obhajobe jeho práv a záujmov, ktorý má aktuálne zjavný záujem na rozhodnutí v prospech
sťažovateľa v predmetnej veci. Podstatnou skutočnosťou v tejto súvislosti tiež je, že dvoch
z odvolaných členov súdnej rady navrhoval práve JUDr. H. ako vtedajší minister
spravodlivosti, a preto je zrejmé, že má záujem na tom, aby títo bývalí členovia súdnej rady
pokračovali vo svojej funkcii.
3. Blízky vzťah medzi JUDr. Brňákom a JUDr. H. okrem skutočností bližšie
uvedených vo výňatkoch z verejnej tlače, ktoré preukazujú blízky vzťah medzi
JUDr. Ľalíkom a JUDr. Brňákom s JUDr. Š. H. a ktoré sú doložené k tomuto podaniu,
dokladá tiež skutočnosť, že JUDr. Brňák bol poslancom politického hnutia HZDS a práve
toto hnutie presadilo JUDr. H. ako ministra spravodlivosti Slovenskej republiky.“
Ku vznesenej námietke sudca Milan Ľalík uviedol: «1. námietka predpojatosti
vo veci sp. zn. Rvp 281/2011 nie je kvalifikovaná, pretože
a) niekdajšie moje členstvo v Súdnej rade Slovenskej republiky (2002-2007) nemôže
samo osebe prezumovať moju predpojatosť jednak preto, že v minulosti išlo o môj bežný
profesný vzťah k tomuto orgánu verejnej moci (i), takže opak by bez ďalšieho predpokladal,
že každý sudca ústavného súdu bez rozdielu bude vylúčený z prejednávania a rozhodovania
veci vo vzťahu k tomu účastníkovi, s ktorým bol v minulosti v nejakom právnom vzťahu
(napr. bývalý poslanec Národnej rady Slovenskej republiky voči Národnej rade Slovenskej
republiky, sudca všeobecného súdu voči súdu, prokurátor voči prokuratúre apod.), a jednak
preto, že Súdna rada Slovenskej republiky nie je účastníkom konania (ii),
b) a c) JUDr. Š. H. nie je účastníkom konania, takže môj vzťah k nemu
v posudzovanej veci je irelevantný, a naviac, pokiaľ mám vedomosť, voči jednému s ním
navrhovaných členov Súdnej rady (D. Hudákovi) už ústavný súd veľmi rýchlo rozhodol,
takže je vyfabulované konštatovanie ministerky spravodlivosti, že „... má záujem, aby títo
členovia pokračovali vo svojej funkcii“;
2. tvrdenie o spojení vecí Rvp 281/2011 a Rvp 283/2011 je opäť len v rovine fabulácií
namietateľky.
V uvedenom vidím len snahu orgánu verejnej moci obchádzať ústavný princíp
zákonného sudcu a spôsobovať prieťahy v konaní prostriedkami, ktoré sú podobné
niektorým účastníkom konania.
Zároveň môžem konštatovať, že nemám žiaden taký pomer k veci, k účastníkom
konania alebo k ich zástupcom, ktorý by vzbudzoval pochybnosti o mojej predpojatosti.»
Ku vznesenej námietke sudca Peter Brňák uviedol: „reagujúc na Vašu ústnu
požiadavku z 9. marca 2011 a po oboznámení sa s obsahom námietky predpojatosti
ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky p. Ž. z 23. februára 2011 (okrem iných aj)
voči mojej osobe uvádzam, že sa necítim byť zaujatý v súvislosti s prejednávaním
a rozhodovaním vo veci sp. zn. Rvp 281/2011 so zreteľom na pomer k veci, účastníkom,
resp. ich právnym zástupcom. K namietaným skutočnostiam iba v krátkosti uvádzam:
potvrdzujem, že som bol v minulosti členom Súdnej rady Slovenskej republiky, nemám
blízky vzťah k JUDr. Š. H. (pozri tiež moje vyjadrenie v súvislosti s vecou sp. zn. I. ÚS
408/2010 v spojitosti s vecou sp. zn. II. US 278/2010) a je pravdou, že som bol v minulosti
členom politického hnutia HZDS.“
II.
Podľa § 27 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je sudca
vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer
k veci, účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho
predpojatosti.
Podľa § 28 ods. 1 zákona o ústavnom súde účastník konania môže vyhlásiť, že
niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu
o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť vznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže ju
účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho pojednávania.
Ústavný súd v danej súvislosti zdôrazňuje, že požiadavka nestrannosti sudcu sa
dotýka samej podstaty spravodlivosti a jej vnímania. Nestrannosť znamená absenciu
zaujatosti či predsudku, znamená, že sudca nemá žiaden osobný záujem na výsledku
konania (porov. Barak, A. Judge in a Democracy. Princeton University Press 2008, s. 101
a nasl.), resp. nevzniká navonok legitímny dojem, že by takýto záujem mohol mať.
Alegóriou nestrannosti je justícia s prekrytými očami (napr. vo frontóne rizalitu budovy
ústavného súdu). Rozhodovanie sudcom, ktorý nie je nestranný, nie je len popretím rovnosti
účastníkov konania, ale ide svojím spôsobom aj o rozhodovanie vo vlastnej veci (nemo
iudex in causa sua; porov. bod 5 usnesení Nejvyššího správního soudu ČR ze dne 11. 6.
2010, čj. Nao 46/2010-78; www.nssoud.cz) a vôbec o popretie zmyslu súdnictva a práva.
Rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov. Ide o základnú
povinnosť sudcov, o štrukturálny prvok súdneho systému. Právny poriadok a procesná
teória kladúc dôraz na princíp nestrannosti tradične konštruovali koncept nespôsobilého
alebo nevhodného sudcu, iudex inhabilis. Nespôsobilý sudca je zaujatý, „stranný“ priamo na
základe zákona. Ide tu o inštitucionálnu, objektívnoprávnu ochranu nestranného výkonu
spravodlivosti. Dôvody na vylúčenie nespôsobilého sudcu sú objektivizovateľné a takýto
sudca je vylúčený z konania, aj keby samotní účastníci konania vnímali sudcu ako
nestranného. Akt súdu, ktorým sa vyjadruje nespôsobilosť sudcu, je aktom deklaratórnym.
Zákon o ústavnom súde upravuje inštitút sudcu nespôsobilého v § 27, pričom používa
pojem vylúčený sudca.
Popri nespôsobilom sudcovi rozoznáva právny poriadok a procesná teória sudcu
podozrivého, iudex suspectus (v dobovej terminológii sudca pochybný, porov. Mičura, M.,
Moys, Š. Občiansky sporový poriadok. 2. vyd., Bratislava 1943, s. 46). Na rozdiel od
objektívnych dôvodov vylúčenia pri sudcovi podozrivom majú buď samotní účastníci alebo
sudca sám subjektívny pocit zaujatosti v danej veci. Ide tu o ochranu subjektívneho práva na
nestranného sudcu, o ochranu ľudskoprávnu. Akt súdu, ktorým sa konštatuje vylúčenie
sudcu pre podozrivosť, je aktom konštitutívnym. Latinská terminológia definuje iudex
suspectus takto: Iudex suspectus est iudex quem pars propter graves rationes recusare
potest exempli gratia quia aliae parti propinquus, amicus aut inimicus est. – Podozrivý je
ten sudca, ktorého jedna (sporová) strana môže odmietnuť na základe vážnych dôvodov,
napr. pretože je druhej (sporovej) strane blízky, priateľ alebo nepriateľ. Zákon o ústavnom
súde upravuje inštitút sudcu podozrivého v § 28, pričom používa pojem odmietnutý sudca.
V praxi dochádza k určitému prelínaniu a stieraniu rozdielov medzi inštitútmi sudcu
nespôsobilého a sudcu podozrivého. Dôvodom je tiež skutočnosť, že Občiansky súdny
poriadok (ďalej len „OSP“) z roku 1950 opustil dôsledné rozlišovanie medzi vylúčeným
(v užšom slova zmysle) a odmietnutým sudcom a zároveň stanovil v rozpore s tradične
ľahko identifikovateľnými a presnými dôvodmi vylúčenia zo zákona všeobecnejšie dôvody
vylúčenia pre pomer k veci, účastníkom a zástupcom. Tento koncept pretrváva na úrovni
civilného procesu dodnes. Zákon o ústavnom súde sa síce vrátil k rozlišovaniu medzi
vylúčeným a odmietnutým sudcom, ale pri vylúčenom sudcovi stanovil (na rozdiel od
federálnej úpravy v § 25 a § 26 zákona č. 491/1991 Zb. o organizácii Ústavného súdu
Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a o konaní pred ním) všeobecné, nie ľahko
objektivizovateľné dôvody podobne ako v § 14 ods. 1 OSP.
Z uvedených dôvodov v praxi sudcovia vyhlasujú svoj pomer v podstate nie v režime
iudex inhabilis, ale v režime iudex suspectus. K prelínaniu medzi inštitútmi sudcu
nespôsobilého a sudcu podozrivého dochádza aj preto, že účastníci konania namietajú
zaujatosť sudcov pre pomer k veci a účastníkom, teda využívajú terminológiu, ktorú zákon
explicitne používa pri inštitúte iudex inhabilis, aj keď je, samozrejme, platná aj pre inštitút
iudex suspectus (k pojmom iudex inhabilis a iudex suspectus a k pojmom vylúčený
a odmietnutý sudca porov. tiež: Filip, J., Holländer, P., Šimíček, V. Zákon o Ústavním
soudu. 2. vydání, 2007, s. 174 a nasl.; Filip, J. Vybrané kapitoly ke studiu ústavního práva.
Brno: Masarykova univerzita 2004, s. 174; Wagnerová, E., Dostál, M., Langášek,
T., Pospíšil, I. Zákon o ústavním soudu s komentářem. Praha: ASPI 2007, s. 121 a nasl.;
Hora, V. Učebnice civilního práva procesního. Praha Všehrd: 1947, s. 61 a nasl.;
Jaworowski v. Poľsko, sťažnosť č. 30214/96, rozhodnutie o prijateľnosti z 23. marca 1999).
Tým, že sa právo na nestranného sudcu stalo základným ústavným právom, došlo k spojeniu
tradícií civilistických s požiadavkami ústavnoprávnymi.
Z pohľadu ľudskoprávneho, z pohľadu práva na nestranného sudcu ako komponentu
práva na spravodlivý proces vyvinul Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) dve
previazané stránky nestrannosti. Táto judikatúra sa vyvíja už viac ako 30 rokov (Piersack
v. Belgium, sťažnosť č. 8692/79, rozsudok z 1. októbra 1982; Pohoska v. Poland, sťažnosť
č. 33530/06, rozsudok z 10. januára 2012). Nestrannosť má stránku subjektívnu a stránku
objektívnu, a tie sú overované rovnomennými testami. Európsky súd pre ľudské práva
zdôrazňuje význam nestrannosti sudcu pre dôveru verejnosti v súdnictvo, a to jednak
vo všeobecnosti (Olujić v. Croatia, sťažnosť č. 22330/05, rozsudok z 5. februára 2005, bod
57), ale osobitne pri objektívnom teste (Kinský v. The Czech Republic, sťažnosť
č. 42856/06, rozsudok z 9. februára 2012, bod 87). Nestrannosť je vo vnímaní ESĽP
absencia zaujatosti či predsudku vo veci, pričom nestrannosť môže byť overovaná už
spomenutým subjektívnym a objektívnym testom. Východiskom je subjektívny test,
v ktorom sa zisťuje osobné presvedčenie, postoj sudcu, resp. jeho záujem v prejednávanej
veci. Osobná nestrannosť sudcu sa predpokladá, kým sa nepreukáže opak. Takýmto
„opakom“ môže byť sudcom prejavené nepriateľstvo, neznášanlivosť alebo ak si napríklad
sudca z osobných dôvodov vyhradí prejednanie veci pre seba. Požiadavka nestrannosti
nemôže byť dostatočne naplnená len subjektívnym testom, ktorý je náročný z hľadiska
preukazovania. Na subjektívny test teda plynule nadväzuje test objektívny, ktorý si všíma,
či sudca vykazuje legitímne pochybnosti z hľadiska jeho nestrannosti. Tu je dôležitá
perspektíva nestranného pozorovateľa a relevantné je aj zdanie (ne)strannosti. „Justice must
not only be done, it must also be seen to be done.“ Podľa ESĽP musí byť ustálené, či
existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti sudcov,
a v tomto zmysle môže mať aj zdanie určitú dôležitosť, pretože „v stávke“ je dôvera, ktorú
musia súdy v spoločnosti vzbudzovať, nehovoriac o dôvere samotných účastníkov konania
(Daktaras v. Lithuania, sťažnosť č. 42095/98, rozsudok z 10. októbra 2000, bod 32). Pozícia
namietajúceho má v objektívnom teste dôležitý význam, avšak rozhodujúce je, či je jeho
obava aj objektívne akceptovateľná. Ústavný súd z hľadiska teoretického upozorňuje, že test
objektívnosti a zákonné dôvody nespôsobilosti sudcu sa môžu prekrývať, ale nejde
o totožné inštitúty.
V predmetnej veci sa namietalo, že sudcovia ústavného súdu Peter Brňák a Milan
Ľalík majú pomer k prerokúvanej veci, pretože sú bývalými členmi Súdnej rady Slovenskej
republiky (ďalej len „súdna rada“), a tak môžu mať záujem na rozhodnutí v prospech člena
súdnej rady – sťažovateľa. Okrem toho sa namieta, že sudcovia Peter Brňák a Milan Ľalík
majú blízky vzťah k Š. H., ktorý ako vtedajší minister spravodlivosti navrhol sťažovateľa do
súdnej rady, pričom osobitne bolo poukázané na politickú minulosť Petra Brňáka a Š. H.
V danom prípade ide o námietku vlády ako účastníka konania o ústavnej sťažnosti,
pričom vláda navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že daní sudcovia sú predpojatí. Ústavný
súd teda musel vykonať test subjektívnosti a objektívnosti, ktoré sú v danom prípade
previazané.
Ústavný súd sa domnieva, že väzba medzi sudcami Petrom Brňákom a Milanom
Ľalíkom a predmetom veci je stále príliš vzdialená a vágna na konštatovanie predpojatosti
z objektívneho hľadiska (Švarc a Kavnik v. Slovenia, sťažnosť č. 75617/01, rozsudok
z 8. februára 2007, bod 43). Z bývalého členstva v súdnej rade nemožno samostatne ani
s ďalšími faktmi odvodzovať záujem namietaných ústavných sudcov na skutočnosti, aby
sťažovateľ bol ostal členom súdnej rady. Možno tiež uviesť, že sťažovateľ nebol členom
súdnej rady v čase tamojšieho pôsobenia Petra Brňáka a Milana Ľalíka.
Ústavný súd nezistil tak bezprostredne blízky vzťah namietaných sudcov
k sťažovateľovi, z ktorého by mohlo vyplývať, že by mali záujem na jeho návrate do súdnej
rady. Vzťah sudcov ústavného súdu k súdnej rade ako orgánu verejnej moci, inštitúcii je
príliš abstraktný na vyvodenie záveru, že by sudcovia ústavného súdu mali záujem na
konkrétnej personálnej podobe súdnej rady.
Okrem toho vo veci možno uplatniť argument, že predpojatosť sudcov vo vzťahu
k orgánom verejnej moci, resp. k osobám za ne konajúcim (predseda súdnej rady) je nutné
vykladať reštriktívnejšie než voči ostatným účastníkom konania (porov. usnesení
Nejvyššího správního soudu ČR ze dne 11. 6. 2010, čj. Nao 46/2010-78, dostupné aj
s právnou vetou na www.nssoud.cz).
Ústavný súd vychádza z názoru, že kolegiálne vzťahy medzi aktérmi právneho života
(právnikmi) vrátane sudcov ústavného súdu bez ďalšieho nemôžu byť dôvodom na
spochybnenie nestrannosti sudcov ústavného súdu a na ich vylúčenie z prerokúvania veci
z tohto dôvodu (mutatis mutandis IV. ÚS 124/2010). Aj v tejto časti rozhodnutia ústavný
súd konštatuje, že väzba po línii (1) sudcovia Peter Brňák a Milan Ľalík, (2) predseda
najvyššieho súdu, (3) súdna rada a (4) sťažovateľ je akokoľvek stále špekulatívna
ku konštatovaniu nezaujatosti aj z pozície testu objektivity, a to vrátane bývalej politickej
príslušnosti Petra Brňáka.
Ústavný súd ešte dopĺňa, že venuje takú pozornosť konaniu o námietkach, aby
zabezpečil riadny chod rozhodovania v jemu zverených agendách. Pritom s osobitnou
starostlivosťou dbá o to, aby nedošlo k znefunkčneniu súdu a príliš formalistickému
posudzovaniu, ktoré by k takémuto znefunkčneniu mohlo smerovať.
Na základe uvedeného II. senát ústavného súdu podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom
súde nezistil dôvody na vylúčenie sudcov ústavného súdu Milana Ľalíka a Petra Brňáka
z konania a rozhodovania v uvedenej veci, preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. marca 2012