Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 36/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2012

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu

Sergeja Kohuta prerokoval návrh vlády Slovenskej republiky podaný prostredníctvom

vládou poverenej ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky L. Ž. na vyhlásenie

predpojatosti sudcov Milana Ľalíka a Petra Brňáka vo veci vedenej na Ústavnom súde

Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sudcovia Milan Ľalík a Peter Brňák n i e s ú v y l ú č e n í z výkonu sudcovskej

funkcie vo veci sp. zn. .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 7. februára 2011

doručený návrh JUDr. V. D., V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. B.

N., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 30

ods. 4 a (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2

ods. 2 a a ods. 3 uznesením vlády Slovenskej republiky č. 37/2011

z 19. januára 2011.

Vec bola podľa rozvrhu práce ústavného súdu pridelená sudkyni spravodajkyni

Marianne Mochnáčovej, členke I. senátu ústavného súdu.

Ústavnému súdu bolo faxom 23. februára 2011 a následne poštou 28. februára 2011

doručené podanie vlády Slovenskej republiky, ktorá uznesením č. 127 z 23. februára 2011

poverila ministerku spravodlivosti Slovenskej republiky L. Ž. (ďalej len „ministerka

spravodlivosti“) „podať námietku predpojatosti členov senátu JUDr. Milana Ľalíka...

a JUDr. Petra Brňáka podľa a nasl. o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov v konaní vo veci nesúladu rozhodnutia vlády č. 37 zo dňa 19. januára 2011

o odvolaní členov Súdnej rady Slovenskej republiky a vymenovaní nových členov Súdnej

rady Slovenskej republiky so základnými právami sťažovateľa.“

(Dostupné na internete: <http://www.rokovania.sk/Rokovanie.aspx/BodRokovaniaDetail?

idMaterial=1957>).

Sudkyňa spravodajkyňa z uvedených dôvodov predložila podanie ministerky

spravodlivosti na rozhodnutie o predpojatosti II. senátu ústavnému súdu ako senátu

príslušnému podľa rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2011 (čl. IV bod 1) o tejto veci

konať a rozhodnúť.

Ministerka spravodlivosti námietky predpojatosti uvedených sudcov odôvodnila

takto: „1. JUDr. Brňák a JUDr. Ľalík boli vo funkcii členov Súdnej rady SR. Preto je

dôvodná obava, že obaja sudcovia sú predpojatí k predmetu veci, keďže s ohľadom na ich

bývalé pôsobenie vo funkcii členov súdnej rady môžu mať záujem na rozhodnutí v prospech

členov Súdnej rady.

2. Dôvodná obava o predpojatosti JUDr. Brňáka aj JUDr. Ľalíka vyplýva tiež

zo skutočnosti, že obaja sudcovia majú blízky vzťah k JUDr. Š. H. a svojimi vlastnými

konkrétnymi aktivitami podporovali súčasného predsedu Súdnej rady SR JUDr. Š. H.

v obhajobe jeho práv a záujmov, ktorý má aktuálne zjavný záujem na rozhodnutí v prospech

sťažovateľa v predmetnej veci. Podstatnou skutočnosťou v tejto súvislosti tiež je, že dvoch

z odvolaných členov súdnej rady navrhoval práve JUDr. H. ako vtedajší minister

spravodlivosti, a preto je zrejmé, že má záujem na tom, aby títo bývalí členovia súdnej rady

pokračovali vo svojej funkcii.

3. Blízky vzťah medzi JUDr. Brňákom a JUDr. H. okrem skutočností bližšie

uvedených vo výňatkoch z verejnej tlače, ktoré preukazujú blízky vzťah medzi

JUDr. Ľalíkom a JUDr. Brňákom s JUDr. Š. H. a ktoré sú doložené k tomuto podaniu,

dokladá tiež skutočnosť, že JUDr. Brňák bol poslancom politického hnutia HZDS a práve

toto hnutie presadilo JUDr. H. ako ministra spravodlivosti Slovenskej republiky.“

Ku vznesenej námietke sudca Milan Ľalík uviedol: «1. námietka predpojatosti

vo veci sp. zn. nie je kvalifikovaná, pretože

a) niekdajšie moje členstvo v Súdnej rade Slovenskej republiky (2002-2007) nemôže

samo osebe prezumovať moju predpojatosť jednak preto, že v minulosti išlo o môj bežný

profesný vzťah k tomuto orgánu verejnej moci (i), takže opak by bez ďalšieho predpokladal,

že každý sudca ústavného súdu bez rozdielu bude vylúčený z prejednávania a rozhodovania

veci vo vzťahu k tomu účastníkovi, s ktorým bol v minulosti v nejakom právnom vzťahu

(napr. bývalý poslanec Národnej rady Slovenskej republiky voči Národnej rade Slovenskej

republiky, sudca všeobecného súdu voči súdu, prokurátor voči prokuratúre apod.), a jednak

preto, že Súdna rada Slovenskej republiky nie je účastníkom konania (ii),

b) a c) JUDr. Š. H. nie je účastníkom konania, takže môj vzťah k nemu

v posudzovanej veci je irelevantný, a naviac, pokiaľ mám vedomosť, voči jednému s ním

navrhovaných členov Súdnej rady (D. Hudákovi) už ústavný súd veľmi rýchlo rozhodol,

takže je vyfabulované konštatovanie ministerky spravodlivosti, že „... má záujem, aby títo

členovia pokračovali vo svojej funkcii“;

2. tvrdenie o spojení vecí a je opäť len v rovine fabulácií

namietateľky.

V uvedenom vidím len snahu orgánu verejnej moci obchádzať ústavný princíp

zákonného sudcu a spôsobovať prieťahy v konaní prostriedkami, ktoré sú podobné

niektorým účastníkom konania.

Zároveň môžem konštatovať, že nemám žiaden taký pomer k veci, k účastníkom

konania alebo k ich zástupcom, ktorý by vzbudzoval pochybnosti o mojej predpojatosti.»

Ku vznesenej námietke sudca Peter Brňák uviedol: „reagujúc na Vašu ústnu

požiadavku z 9. marca 2011 a po oboznámení sa s obsahom námietky predpojatosti

ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky p. Ž. z 23. februára 2011 (okrem iných aj)

voči mojej osobe uvádzam, že sa necítim byť zaujatý v súvislosti s prejednávaním

a rozhodovaním vo veci sp. zn. so zreteľom na pomer k veci, účastníkom,

resp. ich právnym zástupcom. K namietaným skutočnostiam iba v krátkosti uvádzam:

potvrdzujem, že som bol v minulosti členom Súdnej rady Slovenskej republiky, nemám

blízky vzťah k JUDr. Š. H. (pozri tiež moje vyjadrenie v súvislosti s vecou sp. zn. I. ÚS

408/2010 v spojitosti s vecou sp. zn. ) a je pravdou, že som bol v minulosti

členom politického hnutia HZDS.“

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) je sudca

vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer

k veci, účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho

predpojatosti.

Podľa účastník konania môže vyhlásiť, že

niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu

o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť vznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže ju

účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho pojednávania.

Ústavný súd v danej súvislosti zdôrazňuje, že požiadavka nestrannosti sudcu sa

dotýka samej podstaty spravodlivosti a jej vnímania. Nestrannosť znamená absenciu

zaujatosti či predsudku, znamená, že sudca nemá žiaden osobný záujem na výsledku

konania (porov. Barak, A. Judge in a Democracy. Princeton University Press 2008, s. 101

a nasl.), resp. nevzniká navonok legitímny dojem, že by takýto záujem mohol mať.

Alegóriou nestrannosti je justícia s prekrytými očami (napr. vo frontóne rizalitu budovy

ústavného súdu). Rozhodovanie sudcom, ktorý nie je nestranný, nie je len popretím rovnosti

účastníkov konania, ale ide svojím spôsobom aj o rozhodovanie vo vlastnej veci (nemo

iudex in causa sua; porov. bod 5 usnesení Nejvyššího správního soudu ČR ze dne 11. 6.

2010, čj. Nao 46/2010-78; www.nssoud.cz) a vôbec o popretie zmyslu súdnictva a práva.

Rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov. Ide o základnú

povinnosť sudcov, o štrukturálny prvok súdneho systému. Právny poriadok a procesná

teória kladúc dôraz na princíp nestrannosti tradične konštruovali koncept nespôsobilého

alebo nevhodného sudcu, iudex inhabilis. Nespôsobilý sudca je zaujatý, „stranný“ priamo na

základe zákona. Ide tu o inštitucionálnu, objektívnoprávnu ochranu nestranného výkonu

spravodlivosti. Dôvody na vylúčenie nespôsobilého sudcu sú objektivizovateľné a takýto

sudca je vylúčený z konania, aj keby samotní účastníci konania vnímali sudcu ako

nestranného. Akt súdu, ktorým sa vyjadruje nespôsobilosť sudcu, je aktom deklaratórnym.

upravuje inštitút sudcu nespôsobilého v , pričom používa

pojem vylúčený sudca.

Popri nespôsobilom sudcovi rozoznáva právny poriadok a procesná teória sudcu

podozrivého, iudex suspectus (v dobovej terminológii sudca pochybný, porov. Mičura, M.,

Moys, Š. Občiansky sporový poriadok. 2. vyd., Bratislava 1943, s. 46). Na rozdiel od

objektívnych dôvodov vylúčenia pri sudcovi podozrivom majú buď samotní účastníci alebo

sudca sám subjektívny pocit zaujatosti v danej veci. Ide tu o ochranu subjektívneho práva na

nestranného sudcu, o ochranu ľudskoprávnu. Akt súdu, ktorým sa konštatuje vylúčenie

sudcu pre podozrivosť, je aktom konštitutívnym. Latinská terminológia definuje iudex

suspectus takto: Iudex suspectus est iudex quem pars propter graves rationes recusare

potest exempli gratia quia aliae parti propinquus, amicus aut inimicus est. – Podozrivý je

ten sudca, ktorého jedna (sporová) strana môže odmietnuť na základe vážnych dôvodov,

napr. pretože je druhej (sporovej) strane blízky, priateľ alebo nepriateľ. Zákon o ústavnom

súde upravuje inštitút sudcu podozrivého v § 28, pričom používa pojem odmietnutý sudca.

V praxi dochádza k určitému prelínaniu a stieraniu rozdielov medzi inštitútmi sudcu

nespôsobilého a sudcu podozrivého. Dôvodom je tiež skutočnosť, že Občiansky súdny

poriadok (ďalej len „OSP“) z roku 1950 opustil dôsledné rozlišovanie medzi vylúčeným

(v užšom slova zmysle) a odmietnutým sudcom a zároveň stanovil v rozpore s tradične

ľahko identifikovateľnými a presnými dôvodmi vylúčenia zo zákona všeobecnejšie dôvody

vylúčenia pre pomer k veci, účastníkom a zástupcom. Tento koncept pretrváva na úrovni

civilného procesu dodnes. sa síce vrátil k rozlišovaniu medzi

vylúčeným a odmietnutým sudcom, ale pri vylúčenom sudcovi stanovil (na rozdiel od

federálnej úpravy v a o organizácii Ústavného súdu

Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a o konaní pred ním) všeobecné, nie ľahko

objektivizovateľné dôvody podobne ako v .

Z uvedených dôvodov v praxi sudcovia vyhlasujú svoj pomer v podstate nie v režime

iudex inhabilis, ale v režime iudex suspectus. K prelínaniu medzi inštitútmi sudcu

nespôsobilého a sudcu podozrivého dochádza aj preto, že účastníci konania namietajú

zaujatosť sudcov pre pomer k veci a účastníkom, teda využívajú terminológiu, ktorú zákon

explicitne používa pri inštitúte iudex inhabilis, aj keď je, samozrejme, platná aj pre inštitút

iudex suspectus (k pojmom iudex inhabilis a iudex suspectus a k pojmom vylúčený

a odmietnutý sudca porov. tiež: Filip, J., Holländer, P., Šimíček, V. Zákon o Ústavním

soudu. 2. vydání, 2007, s. 174 a nasl.; Filip, J. Vybrané kapitoly ke studiu ústavního práva.

Brno: Masarykova univerzita 2004, s. 174; Wagnerová, E., Dostál, M., Langášek,

T., Pospíšil, I. Zákon o ústavním soudu s komentářem. Praha: ASPI 2007, s. 121 a nasl.;

Hora, V. Učebnice civilního práva procesního. Praha Všehrd: 1947, s. 61 a nasl.;

Jaworowski v. Poľsko, sťažnosť č. 30214/96, rozhodnutie o prijateľnosti z 23. marca 1999).

Tým, že sa právo na nestranného sudcu stalo základným ústavným právom, došlo k spojeniu

tradícií civilistických s požiadavkami ústavnoprávnymi.

Z pohľadu ľudskoprávneho, z pohľadu práva na nestranného sudcu ako komponentu

práva na spravodlivý proces vyvinul Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) dve

previazané stránky nestrannosti. Táto judikatúra sa vyvíja už viac ako 30 rokov (Piersack

v. Belgium, sťažnosť č. 8692/79, rozsudok z 1. októbra 1982; Pohoska v. Poland, sťažnosť

č. 33530/06, rozsudok z 10. januára 2012). Nestrannosť má stránku subjektívnu a stránku

objektívnu, a tie sú overované rovnomennými testami. Európsky súd pre ľudské práva

zdôrazňuje význam nestrannosti sudcu pre dôveru verejnosti v súdnictvo, a to jednak

vo všeobecnosti (Olujić v. Croatia, sťažnosť č. 22330/05, rozsudok z 5. februára 2005, bod

57), ale osobitne pri objektívnom teste (Kinský v. The Czech Republic, sťažnosť

č. 42856/06, rozsudok z 9. februára 2012, bod 87). Nestrannosť je vo vnímaní ESĽP

absencia zaujatosti či predsudku vo veci, pričom nestrannosť môže byť overovaná už

spomenutým subjektívnym a objektívnym testom. Východiskom je subjektívny test,

v ktorom sa zisťuje osobné presvedčenie, postoj sudcu, resp. jeho záujem v prejednávanej

veci. Osobná nestrannosť sudcu sa predpokladá, kým sa nepreukáže opak. Takýmto

„opakom“ môže byť sudcom prejavené nepriateľstvo, neznášanlivosť alebo ak si napríklad

sudca z osobných dôvodov vyhradí prejednanie veci pre seba. Požiadavka nestrannosti

nemôže byť dostatočne naplnená len subjektívnym testom, ktorý je náročný z hľadiska

preukazovania. Na subjektívny test teda plynule nadväzuje test objektívny, ktorý si všíma,

či sudca vykazuje legitímne pochybnosti z hľadiska jeho nestrannosti. Tu je dôležitá

perspektíva nestranného pozorovateľa a relevantné je aj zdanie (ne)strannosti. „Justice must

not only be done, it must also be seen to be done.“ Podľa ESĽP musí byť ustálené, či

existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti sudcov,

a v tomto zmysle môže mať aj zdanie určitú dôležitosť, pretože „v stávke“ je dôvera, ktorú

musia súdy v spoločnosti vzbudzovať, nehovoriac o dôvere samotných účastníkov konania

(Daktaras v. Lithuania, sťažnosť č. 42095/98, rozsudok z 10. októbra 2000, bod 32). Pozícia

namietajúceho má v objektívnom teste dôležitý význam, avšak rozhodujúce je, či je jeho

obava aj objektívne akceptovateľná. Ústavný súd z hľadiska teoretického upozorňuje, že test

objektívnosti a zákonné dôvody nespôsobilosti sudcu sa môžu prekrývať, ale nejde

o totožné inštitúty.

V predmetnej veci sa namietalo, že sudcovia ústavného súdu Peter Brňák a Milan

Ľalík majú pomer k prerokúvanej veci, pretože sú bývalými členmi Súdnej rady Slovenskej

republiky (ďalej len „súdna rada“), a tak môžu mať záujem na rozhodnutí v prospech člena

súdnej rady – sťažovateľa. Okrem toho sa namieta, že sudcovia Peter Brňák a Milan Ľalík

majú blízky vzťah k Š. H., ktorý ako vtedajší minister spravodlivosti navrhol sťažovateľa do

súdnej rady, pričom osobitne bolo poukázané na politickú minulosť Petra Brňáka a Š. H.

V danom prípade ide o námietku vlády ako účastníka konania o ústavnej sťažnosti,

pričom vláda navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že daní sudcovia sú predpojatí. Ústavný

súd teda musel vykonať test subjektívnosti a objektívnosti, ktoré sú v danom prípade

previazané.

Ústavný súd sa domnieva, že väzba medzi sudcami Petrom Brňákom a Milanom

Ľalíkom a predmetom veci je stále príliš vzdialená a vágna na konštatovanie predpojatosti

z objektívneho hľadiska (Švarc a Kavnik v. Slovenia, sťažnosť č. 75617/01, rozsudok

z 8. februára 2007, bod 43). Z bývalého členstva v súdnej rade nemožno samostatne ani

s ďalšími faktmi odvodzovať záujem namietaných ústavných sudcov na skutočnosti, aby

sťažovateľ bol ostal členom súdnej rady. Možno tiež uviesť, že sťažovateľ nebol členom

súdnej rady v čase tamojšieho pôsobenia Petra Brňáka a Milana Ľalíka.

Ústavný súd nezistil tak bezprostredne blízky vzťah namietaných sudcov

k sťažovateľovi, z ktorého by mohlo vyplývať, že by mali záujem na jeho návrate do súdnej

rady. Vzťah sudcov ústavného súdu k súdnej rade ako orgánu verejnej moci, inštitúcii je

príliš abstraktný na vyvodenie záveru, že by sudcovia ústavného súdu mali záujem na

konkrétnej personálnej podobe súdnej rady.

Okrem toho vo veci možno uplatniť argument, že predpojatosť sudcov vo vzťahu

k orgánom verejnej moci, resp. k osobám za ne konajúcim (predseda súdnej rady) je nutné

vykladať reštriktívnejšie než voči ostatným účastníkom konania (porov. usnesení

Nejvyššího správního soudu ČR ze dne 11. 6. 2010, čj. Nao 46/2010-78, dostupné aj

s právnou vetou na www.nssoud.cz).

Ústavný súd vychádza z názoru, že kolegiálne vzťahy medzi aktérmi právneho života

(právnikmi) vrátane sudcov ústavného súdu bez ďalšieho nemôžu byť dôvodom na

spochybnenie nestrannosti sudcov ústavného súdu a na ich vylúčenie z prerokúvania veci

z tohto dôvodu (mutatis mutandis ). Aj v tejto časti rozhodnutia ústavný

súd konštatuje, že väzba po línii (1) sudcovia Peter Brňák a Milan Ľalík, (2) predseda

najvyššieho súdu, (3) súdna rada a (4) sťažovateľ je akokoľvek stále špekulatívna

ku konštatovaniu nezaujatosti aj z pozície testu objektivity, a to vrátane bývalej politickej

príslušnosti Petra Brňáka.

Ústavný súd ešte dopĺňa, že venuje takú pozornosť konaniu o námietkach, aby

zabezpečil riadny chod rozhodovania v jemu zverených agendách. Pritom s osobitnou

starostlivosťou dbá o to, aby nedošlo k znefunkčneniu súdu a príliš formalistickému

posudzovaniu, ktoré by k takémuto znefunkčneniu mohlo smerovať.

Na základe uvedeného II. senát ústavného súdu podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom

súde nezistil dôvody na vylúčenie sudcov ústavného súdu Milana Ľalíka a Petra Brňáka

z konania a rozhodovania v uvedenej veci, preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. marca 2012