Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
0. ÚS 1/2013
PDF · 393.44 KB
No categories available
0. ÚS 1/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
0. ÚS 1/2013-22
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. júla 2013
prerokoval námietku predpojatosti proti sudcom Ústavného súdu Slovenskej republiky
Jánovi Auxtovi a Ľubomírovi Dobríkovi vznesenú doc. JUDr. J. Č., PhD., P., zastúpeným
advokátom JUDr. P. K., Advokátska kancelária, B., ktorí majú ako členovia
III. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodovať v konaní vedenom
pod sp. zn. Rvp 10451/2013 o námietke predpojatosti podanej 14. februára 2013
prezidentom Slovenskej republiky voči sudcom II. senátu Ústavného súdu
Slovenskej republiky, ktorý má rozhodovať o inej námietke predpojatosti v konaní vedenej
pod sp. zn. Rvp 10267/2013, a takto
rozhodol:
Sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky Ján Auxt a Ľubomír Dobrík n i e
s ú v y l ú č e n í z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej
pod sp. zn. Rvp 10451/2013.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bolo 20. februára
2013 doručené podanie doc. JUDr. J. Č., PhD. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako
„NÁMIETKA PREDPOJATOSTI podľa § 28 zákona č. 38/1993 Z. z. v platnom znení“,
ktorým sa domáha, aby ústavný súd podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) vylúčil sudcov ústavného súdu Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka „z výkonu
sudcovskej funkcie v konaní vedenom Ústavným súdom Slovenskej republiky pod. sp. zn. ...“
(sp. zn. Rvp 10451/2013, pozn.). Sudcovia Ján Auxt a Ľubomír Dobrík majú ako členovia
III. senátu (ďalej aj „námietkový senát“) rozhodovať o námietke predpojatosti podanej
14. februára 2013 prezidentom Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“) voči sudcom
II. senátu ústavného súdu, ktorý má tiež ako námietkový senát rozhodovať v konaní
vedenom pod sp. zn. Rvp 10451/2013 o inej námietke predpojatosti v konaní vedenej pod
sp. zn. Rvp 10267/2013.
1. Na ústavnom súde sa od 3. januára 2013 pod sp. zn. Rvp 11/2013 vedie konanie
o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu prezidenta z 28. decembra 2012 o odmietnutí
vymenovať sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len
„generálny prokurátor“). Predmetná vec bola podľa Rozvrhu práce ústavného súdu (ďalej
len „rozvrh práce“) na rok 2012 (sp. zn. Spr 165/2012) pridelená sudcovi spravodajcovi
Petrovi Brňákovi, členovi I. senátu ústavného súdu.
2. Na základe námietky predpojatosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľom
9. januára 2013 boli sudcovia Peter Brňák a Milan Ľalík uznesením č. k. II. ÚS 44/2013-19
z 24. januára 2013 vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej
pod sp. zn. Rvp 11/2013. Na miesta vylúčených sudcov I. senátu ústavného súdu podľa
čl. III ods. 1 písm. d) rozvrhu práce na rok 2012 nastúpili sudcovia IV. senátu ústavného
súdu, a to Ján Luby a Ladislav Orosz.
3. Prezident ako odporca v konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 11/2013 doručil
ústavnému súdu 27. januára 2013 námietku predpojatosti (doplnenú podaním doručeným
6. februára 2013), ktorou navrhol, aby sudcovia Ján Luby a Ladislav Orosz boli vylúčení
z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 11/2013. Veci (konaniu
o prezidentovej námietke zaujatosti) bola pridelená sp. zn. Rvp 10267/2013.
4. Po pridelení prezidentovej námietky predpojatosti na prerokovanie a rozhodnutie
II. senátu ústavného súdu doručil prezident 14. februára 2013 ústavnému súdu námietku
predpojatosti, v ktorej navrhol vylúčenie všetkých troch členov II. senátu ústavného súdu
z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 10267/2013 o námietke
predpojatosti podanej prezidentom proti Jánovi Lubymu a Ladislavovi Oroszovi.
Veci (v poradí druhej prezidentovej námietke predpojatosti) bola pridelená
sp. zn. Rvp 10451/2013 a podľa čl. IV ods. 1 rozvrhu práce na rok 2012 o nej mal
rozhodnúť III. senát ústavného súdu.
5. Sťažovateľ doručil 20. februára 2013 ústavnému súdu námietku predpojatosti,
ktorou navrhol, aby sudcovia III. senátu Ján Auxt a Ľubomír Dobrík boli vylúčení z výkonu
sudcovskej funkcie v konaní sp. zn. Rvp 10451/2013, ktorého predmetom je prezidentova
námietka predpojatosti všetkých troch členov II. senátu ústavného súdu.
Svoju námietku predpojatosti sťažovateľ odôvodnil poukazom na skutočnosť,
že „v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 427/2013 (správne malo byť
sp. zn. III. ÚS 427/2012, pozn.), ktorého účastníkmi sú... sťažovateľ a prezident, a ktorého
predmetom je... posúdenie ústavnej konformity postupu prezidenta v súvislosti
s nevymenovaním sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora..., sudcovia
JUDr. Ján Auxt a JUDr. Ľubomír Dobrík, PhD. sami vyhlásili svoju predpojatosť vo vzťahu
k sťažovateľovi“, a na základe ich vyjadrení ich ústavný súd uznesením
č. k. IV. ÚS 627/2012-21 zo 14. decembra 2012 vylúčil z výkonu sudcovskej funkcie
vo veci sp. zn. III. ÚS 427/2012.
Podľa sťažovateľa „je veľmi úzka súvislosť a podobnosť medzi predmetom konania
vedeného pod sp. zn. III. ÚS 427/2012 (v ktorom sudcovia JUDr. Ján Auxt a JUDr.
Ľubomír Dobrík, PhD. sami vyhlásili svoju predpojatosť vo vzťahu k sťažovateľovi a boli
preto vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie) a predmetom... konania“ vedeného
pod sp. zn. Rvp 11/2013, ako aj súvisiacich konaní o námietkach predpojatosti.
Preto „predpojatosť sudcov JUDr. Jána Auxta a JUDr. Ľubomíra Dobríka, PhD.,
ktorú vyhlásili voči osobe sťažovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 427/2012 sa
nemôže neprenášať aj do každého iného konania, ktorého účastníkmi sú sťažovateľ
a prezident, a ktoré sa vzťahuje na posúdenie ústavnej konformity postupu prezidenta
v súvislosti s nevymenovaním sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora...“,
a tak „musia byť sudcovia JUDr. Ján Auxt a JUDr. Ľubomír Dobrík, PhD. nevyhnutne
predpojatí aj v konaní o Druhej námietke prezidenta a z tohto dôvodu vylúčení z výkonu
sudcovskej funkcie“.
Sudca Ján Auxt vo svojom vyjadrení z 12. marca 2013 k námietke predpojatosti
sťažovateľa okrem iného uviedol:
„Je pravda, že uznesením sp. zn. IV. ÚS 627/2012 som bol z prejednávania
a rozhodovania veci sp. zn. III. ÚS 427/2012 vylúčený. Predmetom tejto veci je konanie
o sťažnosti, ktorou doc. JUDr. J. Č., PhD.... namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 30 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky... a čl. 21 ods. 4 a čl. 38
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych
a politických právach... v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 26 paktu nečinnosťou
prezidenta Slovenskej republiky súvisiacou s návrhom na jeho vymenovanie do funkcie
generálneho prokurátora Slovenskej republiky.
Vylúčený som bol z prejednávania a rozhodovania vo veci sťažovateľa v merite veci.
V danom prípade mám ale rozhodovať o námietkach predpojatosti podaných
prezidentom Slovenskej republiky proti členom druhého senátu ústavného súdu.
K rozhodovaniu o podaných námietkach viem, tak ako vo všetkých iných veciach,
ktoré mi boli pridelené, pristúpiť profesionálne a nezaujato, a preto Vám, vážená pani
predsedníčka, oznamujem, že v zmysle § 27 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov nepoznám žiadne dôvody,
pre ktoré by mali vzniknúť pochybnosti o mojej nepredpojatosti, a z toho dôvodu sa necítim
byť zaujatý pri rozhodovaní o podaných námietkach.“
Sudca Ľubomír Dobrík vo svojom vyjadrení z 12. marca 2013 k námietke
predpojatosti sťažovateľa okrem iného uviedol:
«V úvode tohto vyjadrenia chcem podotknúť, že sťažovateľ neuvádza ani správne
označenie zákona o ústavnom súde, ani nešpecifikuje, či namieta môj pomer k veci
alebo pomer k účastníkom [resp. ich zástupcom (§ 27 ods. 1 citovaného zákona)].
Pokračuje len v trende zavedenom bývalou ministerkou spravodlivosti,
ktorá namiesto vecných a právnych námietok (zdôvodnení) uvádzala novinové výstrižky.
V tejto komunikácii pokračoval aj pán sťažovateľ uvedomujúc si, že je v dôkaznej
núdzi, odvoláva sa na rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 627/2012 a uvádza, že „je veľmi úzka
súvislosť a podobnosť medzi predmetom konania...“ [bod 5(a)], a tvrdí, že „predpojatosť
sudcov... nemôže neprenášať aj do každého iného konania...“ K týmto nekonkrétnym
a neprávnym argumentom nemám čo uviesť.
Je jasné, že časť politického, ale aj iného spektra by si rada určovala zloženie
senátov a pléna pri predpokladanom možnom výsledku rozhodovania.
K tomuto smeruje aj nadbytočná a nepatričná úvaha nad rámec Ústavy Slovenskej
republiky... (čl. 131 ods. 1 ústavy) a zákona o ústavnom súde uvedená sťažovateľom v bode
č. 9 a 10, ktorú už priamo sa snaží riešiť Rozvrh práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky.
Som toho názoru, že pre posúdenie podmienok konania, ktoré sú súčasťou riešení
procesných náležitostí, nemožno vziať do úvahy vyjadrenia sudcu v konkrétnej veci
alebo veciach.
Z uvedeného vyplýva, že necítim svoju predpojatosť na rozhodovanie o procesných
návrhoch účastníka konania.»
6. Sudca spravodajca 27. februára 2013 oznámil predsedníčke ústavného súdu
predmetnú sťažovateľovu námietku predpojatosti a predložil jej relevantný spisový materiál
spolu s vyjadreniami namietaných sudcov.
Vo vzniknutej situácii vyznačujúcej sa právoplatným vylúčením dvoch sudcov
ústavného súdu a odmietnutím ďalších siedmich sudcov ústavného súdu účastníkmi konania
sp. zn. Rvp 11/2013 pristúpilo plénum ústavného súdu 13. marca 2013 k postupu
podľa čl. IV ods. 2 rozvrhu práce na obdobie 1. 3. 2013 – 28. 2. 2014 (ďalej len „platný
rozvrh práce“) a na prerokovanie a rozhodnutie o sťažovateľovej námietke predpojatosti
sudcov ústavného súdu Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka určilo senát v zložení: Rudolf
Tkáčik – predseda senátu, Ľudmila Gajdošíková – člen senátu, Ivetta Macejková – člen
senátu.
Prezident však vzápätí podaním doručeným ústavnému súdu 20. marca 2013 (faxom)
a 22. marca 2013 (poštou) odmietol pre predpojatosť aj sudcov ústavného súdu Rudolfa
Tkáčika a Ľudmilu Gajdošíkovú a sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu
19. marca 2013 (faxom) a 20. marca 2013 doplneným a osobne doručeným podaním
27. marca 2013 odmietol pre predpojatosť sudkyňu ústavného súdu Ivettu Macejkovú.
Následne sudkyňa ústavného súdu Ivetta Macejková vo svojom vyjadrení z 15. apríla
2013 vyslovila v zmysle § 28 ods. 3 zákona o ústavnom súde svoju predpojatosť vo vzťahu
k osobe sťažovateľa.
7. Plénum ústavného súdu na skutočnosť vylúčenia dvoch sudcov ústavného súdu
a odmietnutia ďalších desiatich sudcov ústavného súdu pre ich predpojatosť reagovalo
rozhodnutím z 3. júla 2013 o zmene a doplnení čl. IV platného rozvrhu práce.
Na základe tohto rozhodnutia sa v čl. IV ods. 2 na konci nahradila bodka
bodkočiarkou a pripojil sa tento text: „... takto určený senát v prípade potreby rozhodne
o všetkých vyhláseniach predpojatosti účastníkov konania podľa § 28 ods. 1 zákona
o ústavnom súde a vyhláseniach sudcov podľa § 28 ods. 3 zákona o ústavnom súde
vznesených v predmetnej veci.“
Článok IV sa doplnil o nový odsek 3 v tomto znení:
„3. Na vyhlásenie účastníka konania, že niektorého zo sudcov senátu určeného podľa
odseku 2 odmieta pre jeho predpojatosť podľa § 28 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktoré
bolo vznesené po ustanovení senátu podľa ods. 2, sa neprihliada; rovnako sa neprihliada ani
na vyhlásenie o svojej predpojatosti ktoréhokoľvek člena tohto senátu podľa § 28 ods. 3
Vychádzajúc z čl. IV ods. 3 platného rozvrhu práce v novom znení nebolo možné
prihliadnuť na námietky prezidenta podané proti sudcom ústavného súdu Rudolfovi
Tkáčikovi a Ľudmile Gajdošíkovej, na námietku sťažovateľa podanú proti sudkyni
ústavného súdu Ivette Macejkovej, ako ani na jej vyhlásenie o predpojatosti voči osobe
sťažovateľa. O sťažovateľovej námietke predpojatosti sudcov ústavného súdu Jánovi
Auxtovi a Ľubomírovi Dobríkovi v konaní sp. zn. Rvp 10451/2013 tak rozhodoval senát
v zložení: Rudolf Tkáčik – predseda senátu, Ľudmila Gajdošíková – člen senátu, Ivetta
Macejková – člen senátu.
II.
Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde je sudca vylúčený z výkonu sudcovskej
funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, účastníkom konania
alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho predpojatosti.
Podľa § 28 ods. 1 zákona o ústavnom súde účastník konania môže vyhlásiť,
že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k
vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli do začiatku ústneho
pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho
pojednávania.
Podľa § 29 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh vo veci, o ktorej rozhoduje ústavný
súd v senáte alebo v pléne, sa v súlade s rozvrhom práce prideľuje sudcovi ako
spravodajcovi náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
schválených plénom ústavného súdu tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania
pridelenia veci. Plénum ústavného súdu schvaľuje aj rozvrh práce na každý rok najneskôr
do 15. decembra predchádzajúceho roku.
Podľa § 79 zákona o ústavnom súde podrobnosti o organizácii ústavného súdu
a o konaní pred ním upravuje spravovací a rokovací poriadok ústavného súdu, ktorý
schvaľuje plénum ústavného súdu. Vyhlasuje sa v Zbierke zákonov.
Podľa § 2 ods. 2 Spravovacieho a rokovacieho poriadku Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. 114/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „spravovací poriadok“)
rozvrh práce môže meniť iba plénum ústavného súdu.
1. Požiadavka nestrannosti sudcu sa dotýka samej podstaty spravodlivosti a jej
vnímania. Nestrannosť znamená absenciu zaujatosti či predsudku, znamená, že sudca nemá
žiaden osobný záujem na výsledku konania (porov. Barak, A. Judge in a Democracy.
Princeton University Press 2008, s. 101 a nasl.), resp. nevzniká navonok legitímny dojem,
že by takýto záujem mohol mať. Rozhodovanie sudcom, ktorý nie je nestranný, nie je len
popretím rovnosti účastníkov konania, ale svojím spôsobom aj rozhodovaním vo vlastnej
veci (nemo iudex in causa sua; porov. bod 5 uznesenia Najvyššieho správneho súdu Českej
republiky z 11. júna 2010, č. j. Nao 46/2010-78) a popretím zmyslu súdnictva a práva vôbec
Ústavný súd sa hlási k judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“), ktorý z pohľadu práva na nestranného sudcu ako komponentu práva
na spravodlivý proces formuluje dve previazané stránky nestrannosti (Piersack v. Belgium,
sťažnosť č. 8692/79, rozsudok z 1. októbra 1982; Pohoska v. Poland, sťažnosť č. 33530/06,
rozsudok z 10. januára 2012). Nestrannosť má stránku subjektívnu a stránku objektívnu,
a tie sú overované rovnomennými testami. ESĽP zdôrazňuje význam nestrannosti sudcu
pre dôveru verejnosti v súdnictvo, a to jednak vo všeobecnosti (Olujić v. Croatia, sťažnosť
č. 22330/05, rozsudok z 5. februára 2005, bod 57), ale osobitne pri objektívnom teste
(Kinský v. The Czech Republic, sťažnosť č. 42856/06, rozsudok z 9. februára 2012,
bod 87). Nestrannosť je vo vnímaní ESĽP absenciou zaujatosti či predsudku vo veci,
pričom nestrannosť môže byť overovaná už spomenutým subjektívnym a objektívnym
testom. Východiskom je subjektívny test, v ktorom sa zisťuje osobné presvedčenie, postoj
sudcu, resp. jeho záujem v prerokúvanej veci. Požiadavka nestrannosti nemôže byť
dostatočne naplnená len subjektívnym testom, ktorý je náročný z hľadiska preukazovania.
Na subjektívny test teda plynulo nadväzuje test objektívny, ktorý si všíma, či sudca
vykazuje legitímne pochybnosti z hľadiska jeho nestrannosti. Tu je dôležitá perspektíva
nestranného pozorovateľa a relevantné je aj zdanie (ne)strannosti. „Justice must not only be
done, it must also be seen to be done.“ Podľa ESĽP musí byť ustálené, či existujú zistiteľné
skutočnosti, ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti sudcov, a v tomto zmysle
môže mať aj zdanie určitú dôležitosť, pretože „v stávke“ je dôvera, ktorú musia súdy
v spoločnosti vzbudzovať, nehovoriac o dôvere samotných účastníkov konania (Daktaras
v. Lithuania, sťažnosť č. 42095/98, rozsudok z 10. októbra 2000, bod 32). Ústavný súd
dodáva, že súčasne s dôverou, na ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti ašpirovať,
je cez ňu „v stávke“ aj autorita súdnych rozhodnutí.
2. Skutkové a právne okolnosti kauzy, ktorá je tvorená viacerými konaniami
v súčasnosti paralelne prebiehajúcimi pred ústavným súdom a ktorú možno azda súhrnne
označiť ako kauzu nevymenovania generálneho prokurátora, prinášajú so sebou úlohu
interpretácie a aplikácie citovaných stabilných názorov na nestrannosť sudcu v jedinečných
súvislostiach. Tie vyplývajú predovšetkým z koncentrovanosti a špeciálnosti modelu súdnej
kontroly ústavnosti uplatňovaného v Slovenskej republike.
Poukázal na to i samotný ústavný súd, keď už vo veci sp. zn. II. ÚS 76/99 uviedol,
že námietka zaujatosti sudcu v konaní pred ústavným súdom môže mať závažnejšie právne
účinky ako námietka zaujatosti sudcu v konaní pred orgánom všeobecného súdnictva.
Námietku zaujatosti sudcu môže účastník konania uplatniť voči viacerým sudcom. V konaní
pred všeobecným súdom uplatnenie námietky zaujatosti viacerých sudcov môže mať
za následok zmenu príslušnosti všeobecného súdu. V konaní o ochrane ústavnosti taký
postup nie je možný. Uplatnenie námietky zaujatosti voči viacerým sudcom môže
zapríčiniť, že podmienky § 4 zákona o ústavnom súde sa stanú nesplniteľné a spor nebude
vôbec možné rozhodnúť. Preto v konaní pred ústavným súdom treba zvlášť dôsledne
preskúmať, či námietku zaujatosti sudcu(ov) účastník konania uplatnil opodstatnene.
Prezentovaného náhľadu sa ústavný súd nevzdal ani ho nemodifikoval, naopak,
zotrváva na tomto názore (napr. II. ÚS 44/2013, bod 18).
Obdobne Ústavný súd Českej republiky (PL. ÚS 52/10) naznačil, že vzhľadom
na postavenie ústavného súdu ako jediného a výlučného orgánu ochrany ústavnosti je nutné
ustanovenia zákona o ústavnom súde o vylúčení sudcov vykladať veľmi úzko. Nemožno
totiž pripustiť, aby v dôsledku príliš extenzívneho výkladu ustanovení o vylúčení sudcov
došlo či mohlo dôjsť k situácii odmietnutia spravodlivosti (denegationis iustitiae), teda
k tomu, že nebude možné vec rozhodnúť, lebo sudcovia nebudú spôsobilí na rozhodovanie.
Súhrnne možno konštatovať, že námietky predpojatosti popísané v naratívnej časti
odôvodnenia tohto uznesenia vnášajú napätie do vzťahu medzi požiadavkou nestrannosti
sudcu(ov) ústavného súdu a schopnosťou ústavného súdu v kauze nevymenovania
generálneho prokurátora rozhodnúť, a tým poskytnúť súdnu ochranu základným právam
sťažovateľa, ktorých porušenie rozhodnutím prezidenta z 28. decembra 2012 namieta
(v konaní sp. zn. Rvp 11/2013). Námietky predpojatosti postupne vznášané sťažovateľom
i prezidentom navodili právny stav atakujúci spôsobilosť ústavného súdu o sťažnosti
sťažovateľa rozhodnúť, čo by mohlo viesť k reálnemu odmietnutiu spravodlivosti, ktoré je
v právnom štáte nemysliteľné. Uplatnenie takého potupu by mohlo byť precedensom
pre znefunkčnenie ústavného súdu aj v ďalších (budúcich) prípadoch, o ktorých by ústavný
súd rozhodoval.
3. Vážnou úlohou, pred ktorú bol ústavný súd postavený, bolo preto vysporiadanie sa
s námietkami predpojatosti oboch účastníkov konania tak, aby v konečnom dôsledku bola
sťažovateľovým základným právam poskytnutá ochrana pri súčasnom zabezpečení
čo najväčšej miery nestrannosti sudcov ústavného súdu. Akokoľvek sa použité slovné
spojenie „najväčšia miera nestrannosti“ javí ako vágne, implicitne dokonca pripúšťajúce
nižšiu mieru nestrannosti v sťažovateľovej veci v porovnaní s inými konaniami, vymedzená
úloha ústavného súdu vychádza iba z akceptovateľného a v moderných právnych štátoch
štandardne aplikovaného riešenia konfliktu dvoch základných práv chránených ústavným
poriadkom. Riešenie takejto kolízie musí v individuálnom prípade vždy vyústiť
do prisúdenia menšej dôležitosti jednému zo základných práv, ale len v miere nevyhnutnej
na presadenie druhého kolidujúceho základného práva, ktoré orgán verejnej moci riešiaci
kolíziu odôvodnene uprednostní.
V dôsledku legitímnej procesnej ochrany prejavenej v námietkach predpojatosti
prezidenta i sťažovateľa vznikol už konštatovaný stav právoplatného vylúčenia dvoch
sudcov ústavného súdu (ktorí mali rozhodovať vo veci samej) a odmietnutia desiatich
ďalších sudcov ústavného súdu (v súvislosti s rozhodovaním o námietkach zaujatosti).
„Nedotknutým“ tak zostal iba jeden sudca ústavného súdu, čo by pri rešpektovaní
doterajších procesných pravidiel a postupov v konaniach o námietkach predpojatosti
vylučovalo rozhodnutie o vznesených námietkach zaujatosti a v konečnom dôsledku
aj o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu prezidenta. Doterajšie a za bežnej situácie
uplatňované normatívne riešenie kolízie poskytnutia spravodlivosti na jednej strane
a požiadavky na nestranný súd na strane druhej by tak v okolnostiach sťažovateľovho
prípadu viedlo k úplnému potlačeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
na úkor základného práva na nestranný súd. To by bolo v rozpore nielen s metodológiou
riešenia kolízie základných práv v individuálnom prípade (tá neumožňuje úplné potlačenie
nepreferovaného základného práva), ale znamenalo by to odňatie základného práva
na súdnu ochranu sťažovateľovi v jeho najvnútornejšej podstate a spôsobom, ktorý Ústava
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v čl. 12 ods. 1 druhej vete nepripúšťa („Základné
práva a slobody sú neodňateľné...“). Prirodzene tak vzniká otázka: Aký zmysel by teda malo
zabezpečenie nestrannosti súdu, ktoré vo svojich procesných dôsledkoch dovedie tento súd
k odmietnutiu spravodlivosti?
Položená otázka v sebe skrýva zreteľný náznak odpovede, a tú už ústavný súd začal
prakticky uplatňovať pred rozhodnutím o sťažovateľovej námietke predpojatosti vznesenej
voči sudcom ústavného súdu Jánovi Auxtovi a Ľubomírovi Dobríkovi, keď rozvrh práce
doplnil v čl. IV o odsek 3. Pro foro interno ústavného súdu tak došlo k normatívnemu
zavedeniu riešenia popísanej kolízie základných práv, pravdaže pri rešpektovaní ústavného
a zákonného základu (§ 29 ods. 1 zákona o ústavnom súde, § 79 zákona o ústavnom súde
v spojení s § 2 ods. 2 spravovacieho poriadku). Podstata riešenia kolízie spočíva v tom, že
v procesných situáciách vyznačujúcich sa paralyzovaním rozhodovacej činnosti ústavného
súdu v dôsledku vznesených námietok predpojatosti (s relevantnými dôsledkami
na rozhodovanie vo veci samej) musí ústavný súd pri ich posudzovaní a pri rozhodnutí
o nich mať na zreteli definitívny výsledok, ktorým je účinné poskytnutie ochrany
základným právam a slobodám vo veci samej, za súčasnej maximalizácie (nie absolutizácie)
uplatnenia základného práva na nestranný súd. Toto riešenie však musí nájsť svoj odraz
nielen v počiatočnom momente vyrovnávania sa s masou podaných námietok predpojatosti
(to zavádza čl. IV ods. 3 rozvrhu práce), ale aj pri rozhodovaní o každej jednej z nich.
4. V prerokúvanej veci, ale aj v časovo predchádzajúcej námietke prezidenta voči
sudcom II. senátu ide o prvé prípady v histórii ústavného súdu, keď účastníci konania okrem
námietok predpojatosti voči sudcom konajúcim vo veci samej vzniesli takéto námietky aj
voči sudcom ústavného súdu konajúcim v námietkových senátoch. Už len z tohto dôvodu
treba dané prípady posudzovať osobitným spôsobom ako jedinečnú situáciu. V prvom rade
bude nevyhnutné uplatňovať reštriktívny výklad relevantných ustanovení právnych
predpisov regulujúcich vylúčenie sudcov ústavného súdu, a to tak pokiaľ ide o naplnenie
hmotno-právnych podmienok podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj úroveň
procesno-právneho postavenia účastníkov konania vo veci samej
v súvisiacom námietkovom konaní (ústavný súd je napokon oprávnený „vykladať“
pri svojej rozhodovacej činnosti jednotlivé ustanovenia „svojho“ zákona o ústavnom súde,
ktoré v tejto súvislosti aplikuje, samozrejme, v limitoch príslušných článkov ústavy,
na základe ktorých bol daný zákon vydaný).
Pravdaže, formulovaná požiadavka reštriktívneho výkladu nemôže úplne vylúčiť
aplikovateľnosť § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde aj na konanie o námietke predpojatosti
vznesenej voči sudcom ústavného súdu konajúcim v námietkových senátoch. Takto by totiž
ústavný súd konal contra legem i v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy. Záver o naplnení
niektorého z normatívne definovaných dôvodov vylúčenia sudcu ústavného súdu (pomer
k veci, pomer k účastníkom konania, pomer k právnym zástupcom účastníkov konania) však
majú umožniť len výnimočné prípady charakterizované skutočnosťami, ktorých povaha
celkom zjavne spochybní absenciu osobného záujmu sudcu ústavného súdu na výsledku
námietkového konania.
Osobitne významné miesto v procese hodnotenia dôvodov tvoriacich obsah
konkrétnej námietky predpojatosti pritom musí patriť prezumpcii osobnej nestrannosti
sudcu ústavného súdu [m. m. pozri napríklad rozsudok ESĽP vo veci Le Compte, Van
Leuven a De Meyere proti Belgicku (rozsudok z 23. júna 1981 o sťažnostiach č. 6878/75
a č. 7238/75, bod 58), vo veci Albert a Le Compte proti Belgicku (rozsudok z 10. februára
1983 o sťažnostiach č. 7299/75 a č. 7496/76, bod 32), vo veci Debled proti Belgicku
(rozsudok z 22. septembra 1994 o sťažnosti č. 13839/88, bod 37), ale napríklad aj uznesenie
Najvyššieho súdu Českej republiky z 26. septembra 2012 vo veci sp. zn. 29 NS ČR
38/2012-B-124]. Od sudcu nemožno vyžadovať úplné popretie subjektívnej emocionálnej
stránky vlastnej osobnosti. Je tak celkom prirodzené, že k účastníkom konania si
v najhlbšom vnútri formuje subjektívne postoje vyznačujúce sa sympatiami či antipatiami.
Ak je však východiskom nestrannosti súdneho rozhodovania premisa, podľa ktorej
rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov, ale ide o základnú
povinnosť sudcov, o štrukturálny prvok súdneho systému, potom právny poriadok musí
prostredníctvom dostupného inštrumentária klásť účinné zábrany proti prieniku popísaných
subjektívnych postojov sudcu do rozhodnutia veci ním prerokovávanej a zároveň
eliminovať snahy účastníkov konania o znefunkčnenie rozhodovania súdu účelovým
uplatňovaním právnych prostriedkov, ktoré majú síce formálnoprávne k dispozícii, ale ich
uplatnenie, zdanlivo legálne, smeruje k bezprecedentnému „vyblokovaniu“ ústavného súdu
z uplatňovania jeho právomoci, ktorú mu zveruje ústava. Právo pritom pozná i zábrany
majúce prevenčný charakter. U sudcov ústavného súdu sú to ústavné požiadavky veku
(40 rokov), dĺžky praxe v právnickom povolaní, no v neposlednom rade i sľub sudcu
ústavného súdu, ktorým sa ujíma svojej funkcie (čl. 134 ods. 5 ústavy), v ktorom sa
zaväzuje okrem iného aj k nestrannému rozhodovaniu.
Identifikované (prevenčné) záruky nestranného rozhodovania predstavujú
základ prezumpcie nestrannosti sudcu ústavného súdu, s výhradou prípadov preukázania
dôvodných pochybností o nepredpojatosti sudcu.
Všetky popísané aspekty (špecializovaný a koncentrovaný model súdnej ochrany
ústavnosti, možnosť pomerne jednoduchého „zablokovania“ akcieschopnosti ústavného
súdu prostredníctvom námietok predpojatosti, prezumpcia nestrannosti sudcu ústavného
súdu) charakterizujúce postavenie požiadavky nestranného súdneho rozhodovania
v prostredí výkonu právomocí ústavného súdu vedú k jednoznačnému záveru: Možnosť
vylúčenia sudcu ústavného súdu z rozhodovania v konaní o námietke predpojatosti ako
záruka dodržiavania základného práva na nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
prípustná, avšak iba za presných procesných pravidiel, ktoré nepripúšťajú extenzívny
výklad, a v situácii vyznačujúcej sa odmietnutím podstatnej väčšiny sudcov ústavného súdu,
a tým vyvolávajúcej ohrozenie schopnosti ústavného súdu realizovať ústavou priznané
právomoci, vyžadujú dokonca interpretáciu reštriktívnu.
V prospech sformulovaného záveru svedčí aj podnetný právny záver Ústavného súdu
Českej republiky, ktorý v konaní sp. zn. PL. ÚS 11/04 uviedol, že pri posudzovaní
nestrannosti a nezávislosti nemožno celkom odhliadnuť ani od javovej stránky veci, keď sa
za platné kritérium považuje aj tzv. zdanie nezávislosti a nestrannosti pre tretie osoby, lebo
aj tento aspekt je dôležitý pre zaručenie dôvery v súdne rozhodovanie. I toto kritérium
reflektuje sociálnu povahu súdneho rozhodovania, z ktorej vyplýva, že aj keď napríklad
v skutočnosti neexistuje (v subjektívnej aj v objektívnej polohe) reálny dôvod
na pochybnosti o nestrannosti a nezávislosti, nemožno prehliadať prípadnú existenciu
kolektívneho presvedčenia, že takýto dôvod existuje. Aj vo vzťahu k justícii totiž platí
všeobecný sociologický poznatok tzv. Thomasova teoréma (porov. napr. aj Veľký
sociologický slovník, I., Praha: Karolinum 1996, s. 171), podľa ktorého ak je určitá situácia
– tu neexistencia nezávislosti a nestrannosti – ľuďmi definovaná ako reálna, potom je reálna
aj vo svojich dôsledkoch – chýba všeobecná dôvera, že rozhodnutie je spravodlivým
rozhodnutím nezávislého a nestranného tribunálu. Pritom dôvera v právo patrí medzi
základné atribúty právneho štátu. O to viac, že v danom prípade je ústavný súd jediným
orgánom, ktorý takúto ochranu môže účastníkom konania v rámci vnútroštátnych
podmienok v konečnom dôsledku poskytnúť.
Uvedený judikát treba v okolnostiach odmietnutia takmer všetkých sudcov ústavného
súdu v prerokovávanej veci sťažovateľa aplikovať práve v protismernej argumentačnej línii,
teda tak, že ďalší postup ústavného súdu v tejto veci musí byť spôsobilý okrem iného
vyvrátiť formujúce sa kolektívne presvedčenie o jeho neschopnosti vyrovnať sa s procesne
zložitou situáciou, ktorá v dôsledku podaní účastníkov konania sp. zn. Rvp 11/2013 nastala,
a tak v konečnom dôsledku nerezignovať na svoju povinnosť chrániť základné práva
a slobody fyzických a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Len takto môže
ústavný súd prispieť k znovuzaloženiu dôvery v právo, ktorá je jedným zo základných
atribútov právneho štátu.
III.
5. Sťažovateľova námietka predpojatosti vznesená voči sudcom ústavného súdu
Jánovi Auxtovi a Ľubomírovi Dobríkovi je odôvodnená poukazom na súvisiace konanie
o sťažnosti sťažovateľa proti porušovaniu jeho základných práv a slobôd nečinnosťou
prezidenta vo veci (ne)vymenovania sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora
(konanie sp. zn. III. ÚS 427/2012). Ústavný súd totiž uznesením č. k. IV. ÚS 627/2012-21
zo 14. decembra 2012 rozhodol, že sudcovia ústavného súdu Ján Auxt a Ľubomír Dobrík
boli vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní sp. zn. III. ÚS 427/2012,
keďže dotknutí sudcovia ústavného súdu sami vyjadrili svoju predpojatosť, a ústavný súd
tak dospel k záveru o nedostatku ich nestrannosti zo subjektívneho hľadiska. Podľa názoru
sťažovateľa vzhľadom na podobnosť predmetu konania sp. zn. III. ÚS 427/2012 a konania
sp. zn. Rvp 11/2013, ako aj konaní s ním súvisiacich sa vyhlásená predpojatosť oboch
menovaných sudcov ústavného súdu „nemôže neprenášať aj do každého iného konania,
ktorého účastníkmi sú sťažovateľ a prezident, a ktoré sa vzťahuje na posúdenie ústavnej
konformity postupu prezidenta v súvislosti s nevymenovaním sťažovateľa do funkcie
generálneho prokurátora...“.
K citovaným dôvodom odmietnutia dvoch sudcov III. senátu ústavného súdu je
potrebné v prvom rade poukázať na právny názor ústavného súdu vyslovený v už
spomenutej veci sp. zn. II. ÚS 76/99, podľa ktorého predpojatosť k veci je právne významná
iba pre také konanie, v ktorom súd môže rozhodovať o predmete konania, ku ktorému sudca
prejavil svoju predpojatosť. Vyjadrenie sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka o ich
predpojatosti vo veci sp. zn. III. ÚS 427/2012 tak samo osebe formálne nemôže byť
dostatočným dôvodom na záver o ich predpojatosti aj v námietkovom konaní
sp. zn. Rvp 10451/2013. To však neznamená, že skutkové dôvody, ktoré viedli k ich
vylúčeniu vo veci sťažnosti na nečinnosť prezidenta, a priori nemôžu zakladať pochybnosti
o ich predpojatosti v inom konaní (hoci aj námietkovom).
Ústavný súd na sťažovateľovo odmietnutie Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka reaguje
vo dvoch obsahovo i logicky na seba nadväzujúcich rovinách.
5.1 Tu prerokúvané odmietnutie sudcov ústavného súdu Jána Auxta a Ľubomíra
Dobríka sa týka ich rozhodovania vo veci námietky predpojatosti vznesenej prezidentom
voči všetkým trom sudcom II. senátu ústavného súdu, ktorí mali rozhodovať o v poradí
prvej prezidentovej námietke predpojatosti voči sudcom I. senátu ústavného súdu Jánovi
Lubymu a Ladislavovi Oroszovi. Pre lepšiu ilustráciu teda možno povedať, že sťažovateľ
namieta predpojatosť sudcov námietkového senátu ústavného súdu rozhodujúceho
o predpojatosti sudcov iného námietkového senátu ústavného súdu.
Práve z popísaného hľadiska nemožno v žiadnom prípade pristúpiť k argumentácii
rozvinutej sťažovateľom v jeho námietke predpojatosti, ktorá sa zakladá na tvrdenej
podobnosti predmetu konania sp. zn. III. ÚS 427/2012 a konania sp. zn. Rvp 10451/2013.
Predmetom konania sp. zn. III. ÚS 427/2012 je ústavno-súdny prieskum nečinnosti
prezidenta v konaní o návrhu Národnej rady Slovenskej republiky na vymenovanie
sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora. Na druhej strane predmetom konania
sp. zn. Rvp 10451/2013 je odmietnutie členov II. senátu ústavného súdu ako senátu
námietkového prezidentom pre ich predpojatosť. Kým teda v prvom menovanom konaní
senát ústavného súdu skúma, či prezident porušil základné práva a slobody sťažovateľa
nečinnosťou vo veci jeho (ne)vymenovania do funkcie generálneho prokurátora, v druhom
označenom konaní má III. senát ústavného súdu rozhodnúť (iba) o tom, či existujú
pochybnosti o predpojatosti členov II. senátu v konaní o skoršej prezidentovej námietke
predpojatosti vznesenej proti sudcom ústavného súdu Jánovi Lubymu a Ladislavovi
Oroszovi. Odlišnosť predmetu oboch konaní je tak na prvý pohľad zjavná.
5.2 Navyše, a tu ústavný súd plynulo prechádza do druhej roviny, konanie
sp. zn. III. ÚS 427/2012 je konaním o sťažnosti sťažovateľa, teda konaním vo veci samej.
Konanie vedené pod sp. zn. Rvp 10451/2013 je konaním o procesnej otázke, ktoré nie je
spôsobilé prebiehať bez existencie konania vo veci samej (v tomto prípade konanie
o sťažnosti sťažovateľa vedené pod sp. zn. Rvp 11/2013). Na tento rozdiel nepoukazuje
ústavný súd samoúčelne. Už vo veci sp. zn. III. ÚS 169/2013 naznačil limitovaný charakter
účastníctva v konaní o vylúčení sudcov oproti konaniu vo veci samej, keď vychádzal
zo záveru, že konanie o námietke zaujatosti je jednoinštančné, námietka zaujatosti podaná
jednou zo strán sporovej veci sa nepredkladá na zaujatie stanoviska či vyjadrenie druhej
sporovej strane...
Uvedené špecifiká sa týkajú sporového konania v občianskoprávnych veciach,
ale majú svoj význam aj pre konanie ústavného súdu podľa § 28 zákona o ústavnom súde.
Predovšetkým z nich vyplýva, že pozícia účastníka konania vo veci samej je
v „akcesorickom“ konaní o námietke predpojatosti, čo sa týka procesných práv, silne
oslabená v porovnaní s konaním vo veci samej. Obsahom konania o námietke predpojatosti
je výlučne posúdenie dôvodnosti predloženej námietky spolu s vyjadrením namietaného
sudcu. Účastník konania vo veci samej teda udeľuje iba prvotný procesný impulz
na konanie o námietke predpojatosti (spochybní prezumovanú nepredpojatosť), ktoré sa
následne stáva výlučne vecou prieskumu námietkovým senátom. Druhý účastník konania
o veci samej (ten, ktorý námietku predpojatosti nevzniesol) dokonca nemá právo vyjadrovať
sa k predloženej námietke predpojatosti.
Právne relevantné možnosti sťažovateľa ovplyvniť v konaní sp. zn. Rvp 10451/2013
(druhá prezidentova námietka predpojatosti) rozhodnutie o (ne)predpojatosti sú teda
podstatne menšie v porovnaní s možnosťami, ktorými sťažovateľ disponuje v konaní
vo veci samej, a to či už vo veci sp. zn. III. ÚS 427/2012 (napadnutá nečinnosť prezidenta),
alebo aj vo veci sp. zn. Rvp 11/2013 (rozhodnutie prezidenta). Aj z formálnej stránky
možno vo všeobecnosti (ale rovnako to platí v posudzovanom prípade) dokonca
prezentovať názor, že v konaní o námietke predpojatosti vznesenej jedným účastníkom
konania vo veci samej druhý účastník (konania vo veci samej) nepožíva práva účastníka
tohto námietkového konania, tobôž nie v prípade, ak ide už o namietanie sudcov majúcich
rozhodovať nie vo veci samej, ale o skoršej námietke predpojatosti voči iným sudcom
ústavného súdu vznesenej prvým účastníkom konania vo veci samej.
Tým ústavný súd v prvom rade odpovedá na tvrdenie sťažovateľa o identickom
okruhu účastníkov vo veci, z rozhodovania ktorej boli sudcovia Ján Auxt a Ľubomír Dobrík
vylúčení, a vo veci v poradí druhej námietky prezidenta vznesenej voči členom II. senátu
ústavného súdu ako senátu námietkového.
6. Ústavný súd však na „limitovaný“ obsah účastníctva v konaní o námietke
predpojatosti sudcu ústavného súdu poukazuje práve s cieľom poskytnúť pri aplikácii
relevantných ustanovení o vylúčení sudcov ústavného súdu priestor na reštriktívny výklad
tak, ako to je vyložené v II. časti odôvodnenia tohto uznesenia, pričom vzhľadom
na jedinečnosť posudzovaného prípadu už uvedené závery v spojení s rozhodnutím pléna
ústavného súdu z 3. júla 2013 o doplnení čl. IV rozvrhu práce môžu mať aj doktrinálny
charakter pre obdobné veci prerokúvané v budúcnosti.
Nemožno obísť ani skutočnosť, že konanie sp. zn. III. ÚS 427/2012 (napádaná
nečinnosť prezidenta), v ktorom sudcovia ústavného súdu Ján Auxt i Ľubomír Dobrík
vyhlásili svoju predpojatosť, má spoločné skutkové a do istej miery i právne pozadie
s vecou sp. zn. Rvp 11/2013 (rozhodnutie prezidenta), z ktorej vzišla i námietka
predpojatosti menovaných sudcov ústavného súdu. Elementárnu ľudskú logiku dôvodov,
na ktorých založil sťažovateľ svoje odmietnutie oboch sudcov ústavného súdu, teda
nemožno poprieť. Tieto dôvody však vôbec neberú do úvahy už vysvetlenú prezumpciu
nestrannosti sudcov ústavného súdu založenú na popísaných prevenčných zárukách
vyúsťujúcich do povinnosti týchto sudcov rozhodovať nestranne. Navyše, a to je potrebné
podčiarknuť, priznaním legitimity uvedeným úvahám o prípadnej absencii nestrannosti
namietaných sudcov z prezentovaných dôvodov by bolo potrebné (tiež logicky) nielen
prezumovať výsledok ich rozhodovania vo veci sp. zn. Rvp 10451/2013, ale prezumovať aj
výsledok skôr odmietnutých sudcov II. senátu vo veci sp. zn. Rvp 10267/2013, ba dokonca
i výsledok rozhodovania aktuálne odmietnutých sudcov I. senátu pri rozhodovaní vo veci
samej. V okolnostiach celého prípadu sa potom tieto úvahy úplne vzďaľujú od princípov
inštitútu nestranného sudcu a skôr nasvedčujú snahám o výber sudcov zo strany účastníkov
konania, ktorí by mali v ich veci rozhodovať, čo treba považovať za absolútne neprípustné.
Bez významu v daných okolnostiach nie je ani fakt, že obaja odmietnutí sudcovia
ústavného súdu sa k sťažovateľovej námietke vyjadrili tak, že sa v konaní o druhej
prezidentovej námietke necítia byť predpojatí. Tým aj v individuálno-právnej rovine
potvrdili svoj záväzok rozhodovať o námietke prezidenta, ktorou namieta predpojatosť
členov II. senátu v súvislosti s ich rozhodovaním o námietkach vznesených ním samým voči
sudcom, ktorí by mali rozhodovať vo veci samej nestranne. Ide pritom o záväzok
sankcionovateľný vyvodením disciplinárnej zodpovednosti sudcov ústavného súdu (§ 16
ods. 1 a 6 zákona o ústavnom súde).
7. Berúc tak do úvahy odlišnosť predmetu konania, na ktoré sťažovateľ v dôvodoch
svojej námietky predpojatosti odkázal (III. ÚS 427/2012), a konania o prezidentovej
námietke predpojatosti členov II. senátu ústavného súdu, odlišnosť v rozsahu konkrétnych
procesných práv účastníkov oboch týchto konaní, uplatňovanú prezumpciu nepredpojatosti
v spojení s vyjadrením namietaných sudcov k sťažovateľovej námietke, zohľadniac
v neposlednom rade aj procesný stav v konaniach týkajúcich sa nevymenovania sťažovateľa
do funkcie generálneho prokurátora, dospel ústavný súd cez prizmu reštriktívneho výkladu
§ 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde k záveru, že podmienky tohto ustanovenia nie sú
v prípade sudcov ústavného súdu Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka naplnené a dôvodom
odmietnutia týchto sudcov nemožno v danom prípade priznať právnu relevanciu. Výrokom
svojho rozhodnutia preto ústavný súd vyslovil, že sudcovia ústavného súdu Ján Auxt
a Ľubomír Dobrík nie sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v námietkovom konaní
vedenom pod sp. zn. Rvp 10451/2013.
IV.
Podľa čl. IV ods. 2 rozvrhu práce v platnom a účinnom znení ak nemožno o vylúčení
rozhodnúť podľa odseku 1, rozhodne o ňom senát v zložení, ktoré určí plénum ústavného
súdu; takto určený senát v prípade potreby rozhodne o všetkých vyhláseniach účastníkov
konania podľa § 28 ods. 1 zákona o ústavnom súde a vyhláseniach sudcov podľa § 28 ods. 3
zákona o ústavnom súde vznesených v predmetnej veci.
Námietkový senát ústavného súdu, ktorý rozhodoval o odmietnutí sudcov ústavného
súdu Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka sťažovateľom, nemusel už rozhodovať o ďalších
vyhláseniach prezidenta voči sudcom II. senátu ústavného súdu a voči sudcom I. senátu
ústavného súdu, pretože po právoplatnosti uznesenia o nevylúčení sudcov ústavného súdu
Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka bude o prezidentovom odmietnutí členov II. senátu
ústavného súdu spôsobilý rozhodnúť III. senát ústavného súdu v „štandardnom zložení“ tak,
ako to predpisuje čl. IV ods. 1 rozvrhu práce. Potreba rozhodnutia podľa citovaného
čl. IV ods. 2 v časti za bodkočiarkou tak v dôsledku právoplatnosti tohto uznesenia odpadá.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Bratislave 29. júla 2013