Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

0. ÚS 1/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. júla 2013

prerokoval námietku predpojatosti proti sudcom Ústavného súdu Slovenskej republiky

Jánovi Auxtovi a Ľubomírovi Dobríkovi vznesenú doc. JUDr. J. Č., PhD., P., zastúpeným

advokátom JUDr. P. K., Advokátska kancelária, B., ktorí majú ako členovia

III. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodovať v konaní vedenom

pod sp. zn. o námietke predpojatosti podanej 14. februára 2013

prezidentom Slovenskej republiky voči sudcom II. senátu Ústavného súdu

Slovenskej republiky, ktorý má rozhodovať o inej námietke predpojatosti v konaní vedenej

pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky Ján Auxt a Ľubomír Dobrík n i e

s ú v y l ú č e n í z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej

pod sp. zn. .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bolo 20. februára

2013 doručené podanie doc. JUDr. J. Č., PhD. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako

„NÁMIETKA PREDPOJATOSTI podľa v platnom znení“,

ktorým sa domáha, aby ústavný súd podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) vylúčil sudcov ústavného súdu Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka „z výkonu

sudcovskej funkcie v konaní vedenom Ústavným súdom Slovenskej republiky pod. sp. zn. ...“

(sp. zn. , pozn.). Sudcovia Ján Auxt a Ľubomír Dobrík majú ako členovia

III. senátu (ďalej aj „námietkový senát“) rozhodovať o námietke predpojatosti podanej

14. februára 2013 prezidentom Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“) voči sudcom

II. senátu ústavného súdu, ktorý má tiež ako námietkový senát rozhodovať v konaní

vedenom pod sp. zn. o inej námietke predpojatosti v konaní vedenej pod

sp. zn. .

1. Na ústavnom súde sa od 3. januára 2013 pod sp. zn. vedie konanie

o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu prezidenta z 28. decembra 2012 o odmietnutí

vymenovať sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“). Predmetná vec bola podľa Rozvrhu práce ústavného súdu (ďalej

len „rozvrh práce“) na rok 2012 (sp. zn. Spr 165/2012) pridelená sudcovi spravodajcovi

Petrovi Brňákovi, členovi I. senátu ústavného súdu.

2. Na základe námietky predpojatosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľom

9. januára 2013 boli sudcovia Peter Brňák a Milan Ľalík uznesením č. k. -19

z 24. januára 2013 vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej

pod sp. zn. . Na miesta vylúčených sudcov I. senátu ústavného súdu podľa

čl. III ods. 1 písm. d) rozvrhu práce na rok 2012 nastúpili sudcovia IV. senátu ústavného

súdu, a to Ján Luby a Ladislav Orosz.

3. Prezident ako odporca v konaní vedenom pod sp. zn. doručil

ústavnému súdu 27. januára 2013 námietku predpojatosti (doplnenú podaním doručeným

6. februára 2013), ktorou navrhol, aby sudcovia Ján Luby a Ladislav Orosz boli vylúčení

z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom pod sp. zn. . Veci (konaniu

o prezidentovej námietke zaujatosti) bola pridelená sp. zn. .

4. Po pridelení prezidentovej námietky predpojatosti na prerokovanie a rozhodnutie

II. senátu ústavného súdu doručil prezident 14. februára 2013 ústavnému súdu námietku

predpojatosti, v ktorej navrhol vylúčenie všetkých troch členov II. senátu ústavného súdu

z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom pod sp. zn. o námietke

predpojatosti podanej prezidentom proti Jánovi Lubymu a Ladislavovi Oroszovi.

Veci (v poradí druhej prezidentovej námietke predpojatosti) bola pridelená

sp. zn. a podľa čl. IV ods. 1 rozvrhu práce na rok 2012 o nej mal

rozhodnúť III. senát ústavného súdu.

5. Sťažovateľ doručil 20. februára 2013 ústavnému súdu námietku predpojatosti,

ktorou navrhol, aby sudcovia III. senátu Ján Auxt a Ľubomír Dobrík boli vylúčení z výkonu

sudcovskej funkcie v konaní sp. zn. , ktorého predmetom je prezidentova

námietka predpojatosti všetkých troch členov II. senátu ústavného súdu.

Svoju námietku predpojatosti sťažovateľ odôvodnil poukazom na skutočnosť,

že „v konaní vedenom pod sp. zn. (správne malo byť

sp. zn. , pozn.), ktorého účastníkmi sú... sťažovateľ a prezident, a ktorého

predmetom je... posúdenie ústavnej konformity postupu prezidenta v súvislosti

s nevymenovaním sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora..., sudcovia

JUDr. Ján Auxt a JUDr. Ľubomír Dobrík, PhD. sami vyhlásili svoju predpojatosť vo vzťahu

k sťažovateľovi“, a na základe ich vyjadrení ich ústavný súd uznesením

č. k. -21 zo 14. decembra 2012 vylúčil z výkonu sudcovskej funkcie

vo veci sp. zn. .

Podľa sťažovateľa „je veľmi úzka súvislosť a podobnosť medzi predmetom konania

vedeného pod sp. zn. (v ktorom sudcovia JUDr. Ján Auxt a JUDr.

Ľubomír Dobrík, PhD. sami vyhlásili svoju predpojatosť vo vzťahu k sťažovateľovi a boli

preto vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie) a predmetom... konania“ vedeného

pod sp. zn. , ako aj súvisiacich konaní o námietkach predpojatosti.

Preto „predpojatosť sudcov JUDr. Jána Auxta a JUDr. Ľubomíra Dobríka, PhD.,

ktorú vyhlásili voči osobe sťažovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. sa

nemôže neprenášať aj do každého iného konania, ktorého účastníkmi sú sťažovateľ

a prezident, a ktoré sa vzťahuje na posúdenie ústavnej konformity postupu prezidenta

v súvislosti s nevymenovaním sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora...“,

a tak „musia byť sudcovia JUDr. Ján Auxt a JUDr. Ľubomír Dobrík, PhD. nevyhnutne

predpojatí aj v konaní o Druhej námietke prezidenta a z tohto dôvodu vylúčení z výkonu

sudcovskej funkcie“.

Sudca Ján Auxt vo svojom vyjadrení z 12. marca 2013 k námietke predpojatosti

sťažovateľa okrem iného uviedol:

„Je pravda, že uznesením sp. zn. som bol z prejednávania

a rozhodovania veci sp. zn. vylúčený. Predmetom tejto veci je konanie

o sťažnosti, ktorou doc. JUDr. J. Č., PhD.... namieta porušenie svojich základných práv

podľa a ... a a

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych

a politických právach... v spojení s a paktu nečinnosťou

prezidenta Slovenskej republiky súvisiacou s návrhom na jeho vymenovanie do funkcie

generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Vylúčený som bol z prejednávania a rozhodovania vo veci sťažovateľa v merite veci.

V danom prípade mám ale rozhodovať o námietkach predpojatosti podaných

prezidentom Slovenskej republiky proti členom druhého senátu ústavného súdu.

K rozhodovaniu o podaných námietkach viem, tak ako vo všetkých iných veciach,

ktoré mi boli pridelené, pristúpiť profesionálne a nezaujato, a preto Vám, vážená pani

predsedníčka, oznamujem, že v zmysle § 27 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov nepoznám žiadne dôvody,

pre ktoré by mali vzniknúť pochybnosti o mojej nepredpojatosti, a z toho dôvodu sa necítim

byť zaujatý pri rozhodovaní o podaných námietkach.“

Sudca Ľubomír Dobrík vo svojom vyjadrení z 12. marca 2013 k námietke

predpojatosti sťažovateľa okrem iného uviedol:

«V úvode tohto vyjadrenia chcem podotknúť, že sťažovateľ neuvádza ani správne

označenie , ani nešpecifikuje, či namieta môj pomer k veci

alebo pomer k účastníkom [resp. ich zástupcom (§ 27 ods. 1 citovaného zákona)].

Pokračuje len v trende zavedenom bývalou ministerkou spravodlivosti,

ktorá namiesto vecných a právnych námietok (zdôvodnení) uvádzala novinové výstrižky.

V tejto komunikácii pokračoval aj pán sťažovateľ uvedomujúc si, že je v dôkaznej

núdzi, odvoláva sa na rozhodnutie sp. zn. a uvádza, že „je veľmi úzka

súvislosť a podobnosť medzi predmetom konania...“ [bod 5(a)], a tvrdí, že „predpojatosť

sudcov... nemôže neprenášať aj do každého iného konania...“ K týmto nekonkrétnym

a neprávnym argumentom nemám čo uviesť.

Je jasné, že časť politického, ale aj iného spektra by si rada určovala zloženie

senátov a pléna pri predpokladanom možnom výsledku rozhodovania.

K tomuto smeruje aj nadbytočná a nepatričná úvaha nad rámec Slovenskej

republiky... ( ) a uvedená sťažovateľom v bode

č. 9 a 10, ktorú už priamo sa snaží riešiť Rozvrh práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky.

Som toho názoru, že pre posúdenie podmienok konania, ktoré sú súčasťou riešení

procesných náležitostí, nemožno vziať do úvahy vyjadrenia sudcu v konkrétnej veci

alebo veciach.

Z uvedeného vyplýva, že necítim svoju predpojatosť na rozhodovanie o procesných

návrhoch účastníka konania.»

6. Sudca spravodajca 27. februára 2013 oznámil predsedníčke ústavného súdu

predmetnú sťažovateľovu námietku predpojatosti a predložil jej relevantný spisový materiál

spolu s vyjadreniami namietaných sudcov.

Vo vzniknutej situácii vyznačujúcej sa právoplatným vylúčením dvoch sudcov

ústavného súdu a odmietnutím ďalších siedmich sudcov ústavného súdu účastníkmi konania

sp. zn. pristúpilo plénum ústavného súdu 13. marca 2013 k postupu

podľa čl. IV ods. 2 rozvrhu práce na obdobie 1. 3. 2013 – 28. 2. 2014 (ďalej len „platný

rozvrh práce“) a na prerokovanie a rozhodnutie o sťažovateľovej námietke predpojatosti

sudcov ústavného súdu Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka určilo senát v zložení: Rudolf

Tkáčik – predseda senátu, Ľudmila Gajdošíková – člen senátu, Ivetta Macejková – člen

senátu.

Prezident však vzápätí podaním doručeným ústavnému súdu 20. marca 2013 (faxom)

a 22. marca 2013 (poštou) odmietol pre predpojatosť aj sudcov ústavného súdu Rudolfa

Tkáčika a Ľudmilu Gajdošíkovú a sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu

19. marca 2013 (faxom) a 20. marca 2013 doplneným a osobne doručeným podaním

27. marca 2013 odmietol pre predpojatosť sudkyňu ústavného súdu Ivettu Macejkovú.

Následne sudkyňa ústavného súdu Ivetta Macejková vo svojom vyjadrení z 15. apríla

2013 vyslovila v zmysle svoju predpojatosť vo vzťahu

k osobe sťažovateľa.

7. Plénum ústavného súdu na skutočnosť vylúčenia dvoch sudcov ústavného súdu

a odmietnutia ďalších desiatich sudcov ústavného súdu pre ich predpojatosť reagovalo

rozhodnutím z 3. júla 2013 o zmene a doplnení čl. IV platného rozvrhu práce.

Na základe tohto rozhodnutia sa v čl. IV ods. 2 na konci nahradila bodka

bodkočiarkou a pripojil sa tento text: „... takto určený senát v prípade potreby rozhodne

o všetkých vyhláseniach predpojatosti účastníkov konania podľa § 28 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a vyhláseniach sudcov podľa

vznesených v predmetnej veci.“

Článok IV sa doplnil o nový odsek 3 v tomto znení:

„3. Na vyhlásenie účastníka konania, že niektorého zo sudcov senátu určeného podľa

odseku 2 odmieta pre jeho predpojatosť podľa , ktoré

bolo vznesené po ustanovení senátu podľa ods. 2, sa neprihliada; rovnako sa neprihliada ani

na vyhlásenie o svojej predpojatosti ktoréhokoľvek člena tohto senátu podľa § 28 ods. 3

.“

Vychádzajúc z čl. IV ods. 3 platného rozvrhu práce v novom znení nebolo možné

prihliadnuť na námietky prezidenta podané proti sudcom ústavného súdu Rudolfovi

Tkáčikovi a Ľudmile Gajdošíkovej, na námietku sťažovateľa podanú proti sudkyni

ústavného súdu Ivette Macejkovej, ako ani na jej vyhlásenie o predpojatosti voči osobe

sťažovateľa. O sťažovateľovej námietke predpojatosti sudcov ústavného súdu Jánovi

Auxtovi a Ľubomírovi Dobríkovi v konaní sp. zn. tak rozhodoval senát

v zložení: Rudolf Tkáčik – predseda senátu, Ľudmila Gajdošíková – člen senátu, Ivetta

Macejková – člen senátu.

II.

Podľa je sudca vylúčený z výkonu sudcovskej

funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, účastníkom konania

alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho predpojatosti.

Podľa účastník konania môže vyhlásiť,

že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k

vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli do začiatku ústneho

pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho

pojednávania.

Podľa návrh vo veci, o ktorej rozhoduje ústavný

súd v senáte alebo v pléne, sa v súlade s rozvrhom práce prideľuje sudcovi ako

spravodajcovi náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

schválených plénom ústavného súdu tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania

pridelenia veci. Plénum ústavného súdu schvaľuje aj rozvrh práce na každý rok najneskôr

do 15. decembra predchádzajúceho roku.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu

a o konaní pred ním upravuje spravovací a rokovací poriadok ústavného súdu, ktorý

schvaľuje plénum ústavného súdu. Vyhlasuje sa v Zbierke zákonov.

Podľa § 2 ods. 2 Spravovacieho a rokovacieho poriadku Ústavného súdu Slovenskej

republiky č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

rozvrh práce môže meniť iba plénum ústavného súdu.

1. Požiadavka nestrannosti sudcu sa dotýka samej podstaty spravodlivosti a jej

vnímania. Nestrannosť znamená absenciu zaujatosti či predsudku, znamená, že sudca nemá

žiaden osobný záujem na výsledku konania (porov. Barak, A. Judge in a Democracy.

Princeton University Press 2008, s. 101 a nasl.), resp. nevzniká navonok legitímny dojem,

že by takýto záujem mohol mať. Rozhodovanie sudcom, ktorý nie je nestranný, nie je len

popretím rovnosti účastníkov konania, ale svojím spôsobom aj rozhodovaním vo vlastnej

veci (nemo iudex in causa sua; porov. bod 5 uznesenia Najvyššieho správneho súdu Českej

republiky z 11. júna 2010, č. j. Nao 46/2010-78) a popretím zmyslu súdnictva a práva vôbec

().

Ústavný súd sa hlási k judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“), ktorý z pohľadu práva na nestranného sudcu ako komponentu práva

na spravodlivý proces formuluje dve previazané stránky nestrannosti (Piersack v. Belgium,

sťažnosť č. 8692/79, rozsudok z 1. októbra 1982; Pohoska v. Poland, sťažnosť č. 33530/06,

rozsudok z 10. januára 2012). Nestrannosť má stránku subjektívnu a stránku objektívnu,

a tie sú overované rovnomennými testami. ESĽP zdôrazňuje význam nestrannosti sudcu

pre dôveru verejnosti v súdnictvo, a to jednak vo všeobecnosti (Olujić v. Croatia, sťažnosť

č. 22330/05, rozsudok z 5. februára 2005, bod 57), ale osobitne pri objektívnom teste

(Kinský v. The Czech Republic, sťažnosť č. 42856/06, rozsudok z 9. februára 2012,

bod 87). Nestrannosť je vo vnímaní ESĽP absenciou zaujatosti či predsudku vo veci,

pričom nestrannosť môže byť overovaná už spomenutým subjektívnym a objektívnym

testom. Východiskom je subjektívny test, v ktorom sa zisťuje osobné presvedčenie, postoj

sudcu, resp. jeho záujem v prerokúvanej veci. Požiadavka nestrannosti nemôže byť

dostatočne naplnená len subjektívnym testom, ktorý je náročný z hľadiska preukazovania.

Na subjektívny test teda plynulo nadväzuje test objektívny, ktorý si všíma, či sudca

vykazuje legitímne pochybnosti z hľadiska jeho nestrannosti. Tu je dôležitá perspektíva

nestranného pozorovateľa a relevantné je aj zdanie (ne)strannosti. „Justice must not only be

done, it must also be seen to be done.“ Podľa ESĽP musí byť ustálené, či existujú zistiteľné

skutočnosti, ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti sudcov, a v tomto zmysle

môže mať aj zdanie určitú dôležitosť, pretože „v stávke“ je dôvera, ktorú musia súdy

v spoločnosti vzbudzovať, nehovoriac o dôvere samotných účastníkov konania (Daktaras

v. Lithuania, sťažnosť č. 42095/98, rozsudok z 10. októbra 2000, bod 32). Ústavný súd

dodáva, že súčasne s dôverou, na ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti ašpirovať,

je cez ňu „v stávke“ aj autorita súdnych rozhodnutí.

2. Skutkové a právne okolnosti kauzy, ktorá je tvorená viacerými konaniami

v súčasnosti paralelne prebiehajúcimi pred ústavným súdom a ktorú možno azda súhrnne

označiť ako kauzu nevymenovania generálneho prokurátora, prinášajú so sebou úlohu

interpretácie a aplikácie citovaných stabilných názorov na nestrannosť sudcu v jedinečných

súvislostiach. Tie vyplývajú predovšetkým z koncentrovanosti a špeciálnosti modelu súdnej

kontroly ústavnosti uplatňovaného v Slovenskej republike.

Poukázal na to i samotný ústavný súd, keď už vo veci sp. zn. uviedol,

že námietka zaujatosti sudcu v konaní pred ústavným súdom môže mať závažnejšie právne

účinky ako námietka zaujatosti sudcu v konaní pred orgánom všeobecného súdnictva.

Námietku zaujatosti sudcu môže účastník konania uplatniť voči viacerým sudcom. V konaní

pred všeobecným súdom uplatnenie námietky zaujatosti viacerých sudcov môže mať

za následok zmenu príslušnosti všeobecného súdu. V konaní o ochrane ústavnosti taký

postup nie je možný. Uplatnenie námietky zaujatosti voči viacerým sudcom môže

zapríčiniť, že podmienky sa stanú nesplniteľné a spor nebude

vôbec možné rozhodnúť. Preto v konaní pred ústavným súdom treba zvlášť dôsledne

preskúmať, či námietku zaujatosti sudcu(ov) účastník konania uplatnil opodstatnene.

Prezentovaného náhľadu sa ústavný súd nevzdal ani ho nemodifikoval, naopak,

zotrváva na tomto názore (napr. , bod 18).

Obdobne Ústavný súd Českej republiky () naznačil, že vzhľadom

na postavenie ústavného súdu ako jediného a výlučného orgánu ochrany ústavnosti je nutné

ustanovenia o vylúčení sudcov vykladať veľmi úzko. Nemožno

totiž pripustiť, aby v dôsledku príliš extenzívneho výkladu ustanovení o vylúčení sudcov

došlo či mohlo dôjsť k situácii odmietnutia spravodlivosti (denegationis iustitiae), teda

k tomu, že nebude možné vec rozhodnúť, lebo sudcovia nebudú spôsobilí na rozhodovanie.

Súhrnne možno konštatovať, že námietky predpojatosti popísané v naratívnej časti

odôvodnenia tohto uznesenia vnášajú napätie do vzťahu medzi požiadavkou nestrannosti

sudcu(ov) ústavného súdu a schopnosťou ústavného súdu v kauze nevymenovania

generálneho prokurátora rozhodnúť, a tým poskytnúť súdnu ochranu základným právam

sťažovateľa, ktorých porušenie rozhodnutím prezidenta z 28. decembra 2012 namieta

(v konaní sp. zn. ). Námietky predpojatosti postupne vznášané sťažovateľom

i prezidentom navodili právny stav atakujúci spôsobilosť ústavného súdu o sťažnosti

sťažovateľa rozhodnúť, čo by mohlo viesť k reálnemu odmietnutiu spravodlivosti, ktoré je

v právnom štáte nemysliteľné. Uplatnenie takého potupu by mohlo byť precedensom

pre znefunkčnenie ústavného súdu aj v ďalších (budúcich) prípadoch, o ktorých by ústavný

súd rozhodoval.

3. Vážnou úlohou, pred ktorú bol ústavný súd postavený, bolo preto vysporiadanie sa

s námietkami predpojatosti oboch účastníkov konania tak, aby v konečnom dôsledku bola

sťažovateľovým základným právam poskytnutá ochrana pri súčasnom zabezpečení

čo najväčšej miery nestrannosti sudcov ústavného súdu. Akokoľvek sa použité slovné

spojenie „najväčšia miera nestrannosti“ javí ako vágne, implicitne dokonca pripúšťajúce

nižšiu mieru nestrannosti v sťažovateľovej veci v porovnaní s inými konaniami, vymedzená

úloha ústavného súdu vychádza iba z akceptovateľného a v moderných právnych štátoch

štandardne aplikovaného riešenia konfliktu dvoch základných práv chránených ústavným

poriadkom. Riešenie takejto kolízie musí v individuálnom prípade vždy vyústiť

do prisúdenia menšej dôležitosti jednému zo základných práv, ale len v miere nevyhnutnej

na presadenie druhého kolidujúceho základného práva, ktoré orgán verejnej moci riešiaci

kolíziu odôvodnene uprednostní.

V dôsledku legitímnej procesnej ochrany prejavenej v námietkach predpojatosti

prezidenta i sťažovateľa vznikol už konštatovaný stav právoplatného vylúčenia dvoch

sudcov ústavného súdu (ktorí mali rozhodovať vo veci samej) a odmietnutia desiatich

ďalších sudcov ústavného súdu (v súvislosti s rozhodovaním o námietkach zaujatosti).

„Nedotknutým“ tak zostal iba jeden sudca ústavného súdu, čo by pri rešpektovaní

doterajších procesných pravidiel a postupov v konaniach o námietkach predpojatosti

vylučovalo rozhodnutie o vznesených námietkach zaujatosti a v konečnom dôsledku

aj o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu prezidenta. Doterajšie a za bežnej situácie

uplatňované normatívne riešenie kolízie poskytnutia spravodlivosti na jednej strane

a požiadavky na nestranný súd na strane druhej by tak v okolnostiach sťažovateľovho

prípadu viedlo k úplnému potlačeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

na úkor základného práva na nestranný súd. To by bolo v rozpore nielen s metodológiou

riešenia kolízie základných práv v individuálnom prípade (tá neumožňuje úplné potlačenie

nepreferovaného základného práva), ale znamenalo by to odňatie základného práva

na súdnu ochranu sťažovateľovi v jeho najvnútornejšej podstate a spôsobom, ktorý

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v čl. 12 ods. 1 druhej vete nepripúšťa („Základné

práva a slobody sú neodňateľné...“). Prirodzene tak vzniká otázka: Aký zmysel by teda malo

zabezpečenie nestrannosti súdu, ktoré vo svojich procesných dôsledkoch dovedie tento súd

k odmietnutiu spravodlivosti?

Položená otázka v sebe skrýva zreteľný náznak odpovede, a tú už ústavný súd začal

prakticky uplatňovať pred rozhodnutím o sťažovateľovej námietke predpojatosti vznesenej

voči sudcom ústavného súdu Jánovi Auxtovi a Ľubomírovi Dobríkovi, keď rozvrh práce

doplnil v čl. IV o odsek 3. Pro foro interno ústavného súdu tak došlo k normatívnemu

zavedeniu riešenia popísanej kolízie základných práv, pravdaže pri rešpektovaní ústavného

a zákonného základu ( ,

v spojení s § 2 ods. 2 spravovacieho poriadku). Podstata riešenia kolízie spočíva v tom, že

v procesných situáciách vyznačujúcich sa paralyzovaním rozhodovacej činnosti ústavného

súdu v dôsledku vznesených námietok predpojatosti (s relevantnými dôsledkami

na rozhodovanie vo veci samej) musí ústavný súd pri ich posudzovaní a pri rozhodnutí

o nich mať na zreteli definitívny výsledok, ktorým je účinné poskytnutie ochrany

základným právam a slobodám vo veci samej, za súčasnej maximalizácie (nie absolutizácie)

uplatnenia základného práva na nestranný súd. Toto riešenie však musí nájsť svoj odraz

nielen v počiatočnom momente vyrovnávania sa s masou podaných námietok predpojatosti

(to zavádza čl. IV ods. 3 rozvrhu práce), ale aj pri rozhodovaní o každej jednej z nich.

4. V prerokúvanej veci, ale aj v časovo predchádzajúcej námietke prezidenta voči

sudcom II. senátu ide o prvé prípady v histórii ústavného súdu, keď účastníci konania okrem

námietok predpojatosti voči sudcom konajúcim vo veci samej vzniesli takéto námietky aj

voči sudcom ústavného súdu konajúcim v námietkových senátoch. Už len z tohto dôvodu

treba dané prípady posudzovať osobitným spôsobom ako jedinečnú situáciu. V prvom rade

bude nevyhnutné uplatňovať reštriktívny výklad relevantných ustanovení právnych

predpisov regulujúcich vylúčenie sudcov ústavného súdu, a to tak pokiaľ ide o naplnenie

hmotno-právnych podmienok podľa , ako aj úroveň

procesno-právneho postavenia účastníkov konania vo veci samej

v súvisiacom námietkovom konaní (ústavný súd je napokon oprávnený „vykladať“

pri svojej rozhodovacej činnosti jednotlivé ustanovenia „svojho“ ,

ktoré v tejto súvislosti aplikuje, samozrejme, v limitoch príslušných článkov ,

na základe ktorých bol daný zákon vydaný).

Pravdaže, formulovaná požiadavka reštriktívneho výkladu nemôže úplne vylúčiť

aplikovateľnosť aj na konanie o námietke predpojatosti

vznesenej voči sudcom ústavného súdu konajúcim v námietkových senátoch. Takto by totiž

ústavný súd konal contra legem i v rozpore s . Záver o naplnení

niektorého z normatívne definovaných dôvodov vylúčenia sudcu ústavného súdu (pomer

k veci, pomer k účastníkom konania, pomer k právnym zástupcom účastníkov konania) však

majú umožniť len výnimočné prípady charakterizované skutočnosťami, ktorých povaha

celkom zjavne spochybní absenciu osobného záujmu sudcu ústavného súdu na výsledku

námietkového konania.

Osobitne významné miesto v procese hodnotenia dôvodov tvoriacich obsah

konkrétnej námietky predpojatosti pritom musí patriť prezumpcii osobnej nestrannosti

sudcu ústavného súdu [m. m. pozri napríklad rozsudok ESĽP vo veci Le Compte, Van

Leuven a De Meyere proti Belgicku (rozsudok z 23. júna 1981 o sťažnostiach č. 6878/75

a č. 7238/75, bod 58), vo veci Albert a Le Compte proti Belgicku (rozsudok z 10. februára

1983 o sťažnostiach č. 7299/75 a č. 7496/76, bod 32), vo veci Debled proti Belgicku

(rozsudok z 22. septembra 1994 o sťažnosti č. 13839/88, bod 37), ale napríklad aj uznesenie

Najvyššieho súdu Českej republiky z 26. septembra 2012 vo veci sp. zn. 29 NS ČR

38/2012-B-124]. Od sudcu nemožno vyžadovať úplné popretie subjektívnej emocionálnej

stránky vlastnej osobnosti. Je tak celkom prirodzené, že k účastníkom konania si

v najhlbšom vnútri formuje subjektívne postoje vyznačujúce sa sympatiami či antipatiami.

Ak je však východiskom nestrannosti súdneho rozhodovania premisa, podľa ktorej

rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov, ale ide o základnú

povinnosť sudcov, o štrukturálny prvok súdneho systému, potom právny poriadok musí

prostredníctvom dostupného inštrumentária klásť účinné zábrany proti prieniku popísaných

subjektívnych postojov sudcu do rozhodnutia veci ním prerokovávanej a zároveň

eliminovať snahy účastníkov konania o znefunkčnenie rozhodovania súdu účelovým

uplatňovaním právnych prostriedkov, ktoré majú síce formálnoprávne k dispozícii, ale ich

uplatnenie, zdanlivo legálne, smeruje k bezprecedentnému „vyblokovaniu“ ústavného súdu

z uplatňovania jeho právomoci, ktorú mu zveruje . Právo pritom pozná i zábrany

majúce prevenčný charakter. U sudcov ústavného súdu sú to ústavné požiadavky veku

(40 rokov), dĺžky praxe v právnickom povolaní, no v neposlednom rade i sľub sudcu

ústavného súdu, ktorým sa ujíma svojej funkcie ( ), v ktorom sa

zaväzuje okrem iného aj k nestrannému rozhodovaniu.

Identifikované (prevenčné) záruky nestranného rozhodovania predstavujú

základ prezumpcie nestrannosti sudcu ústavného súdu, s výhradou prípadov preukázania

dôvodných pochybností o nepredpojatosti sudcu.

Všetky popísané aspekty (špecializovaný a koncentrovaný model súdnej ochrany

ústavnosti, možnosť pomerne jednoduchého „zablokovania“ akcieschopnosti ústavného

súdu prostredníctvom námietok predpojatosti, prezumpcia nestrannosti sudcu ústavného

súdu) charakterizujúce postavenie požiadavky nestranného súdneho rozhodovania

v prostredí výkonu právomocí ústavného súdu vedú k jednoznačnému záveru: Možnosť

vylúčenia sudcu ústavného súdu z rozhodovania v konaní o námietke predpojatosti ako

záruka dodržiavania základného práva na nestranný súd podľa je

prípustná, avšak iba za presných procesných pravidiel, ktoré nepripúšťajú extenzívny

výklad, a v situácii vyznačujúcej sa odmietnutím podstatnej väčšiny sudcov ústavného súdu,

a tým vyvolávajúcej ohrozenie schopnosti ústavného súdu realizovať priznané

právomoci, vyžadujú dokonca interpretáciu reštriktívnu.

V prospech sformulovaného záveru svedčí aj podnetný právny záver Ústavného súdu

Českej republiky, ktorý v konaní sp. zn. uviedol, že pri posudzovaní

nestrannosti a nezávislosti nemožno celkom odhliadnuť ani od javovej stránky veci, keď sa

za platné kritérium považuje aj tzv. zdanie nezávislosti a nestrannosti pre tretie osoby, lebo

aj tento aspekt je dôležitý pre zaručenie dôvery v súdne rozhodovanie. I toto kritérium

reflektuje sociálnu povahu súdneho rozhodovania, z ktorej vyplýva, že aj keď napríklad

v skutočnosti neexistuje (v subjektívnej aj v objektívnej polohe) reálny dôvod

na pochybnosti o nestrannosti a nezávislosti, nemožno prehliadať prípadnú existenciu

kolektívneho presvedčenia, že takýto dôvod existuje. Aj vo vzťahu k justícii totiž platí

všeobecný sociologický poznatok tzv. Thomasova teoréma (porov. napr. aj Veľký

sociologický slovník, I., Praha: Karolinum 1996, s. 171), podľa ktorého ak je určitá situácia

– tu neexistencia nezávislosti a nestrannosti – ľuďmi definovaná ako reálna, potom je reálna

aj vo svojich dôsledkoch – chýba všeobecná dôvera, že rozhodnutie je spravodlivým

rozhodnutím nezávislého a nestranného tribunálu. Pritom dôvera v právo patrí medzi

základné atribúty právneho štátu. O to viac, že v danom prípade je ústavný súd jediným

orgánom, ktorý takúto ochranu môže účastníkom konania v rámci vnútroštátnych

podmienok v konečnom dôsledku poskytnúť.

Uvedený judikát treba v okolnostiach odmietnutia takmer všetkých sudcov ústavného

súdu v prerokovávanej veci sťažovateľa aplikovať práve v protismernej argumentačnej línii,

teda tak, že ďalší postup ústavného súdu v tejto veci musí byť spôsobilý okrem iného

vyvrátiť formujúce sa kolektívne presvedčenie o jeho neschopnosti vyrovnať sa s procesne

zložitou situáciou, ktorá v dôsledku podaní účastníkov konania sp. zn. nastala,

a tak v konečnom dôsledku nerezignovať na svoju povinnosť chrániť základné práva

a slobody fyzických a právnických osôb podľa . Len takto môže

ústavný súd prispieť k znovuzaloženiu dôvery v právo, ktorá je jedným zo základných

atribútov právneho štátu.

III.

5. Sťažovateľova námietka predpojatosti vznesená voči sudcom ústavného súdu

Jánovi Auxtovi a Ľubomírovi Dobríkovi je odôvodnená poukazom na súvisiace konanie

o sťažnosti sťažovateľa proti porušovaniu jeho základných práv a slobôd nečinnosťou

prezidenta vo veci (ne)vymenovania sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora

(konanie sp. zn. ). Ústavný súd totiž uznesením č. k. -21

zo 14. decembra 2012 rozhodol, že sudcovia ústavného súdu Ján Auxt a Ľubomír Dobrík

boli vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní sp. zn. ,

keďže dotknutí sudcovia ústavného súdu sami vyjadrili svoju predpojatosť, a ústavný súd

tak dospel k záveru o nedostatku ich nestrannosti zo subjektívneho hľadiska. Podľa názoru

sťažovateľa vzhľadom na podobnosť predmetu konania sp. zn. a konania

sp. zn. , ako aj konaní s ním súvisiacich sa vyhlásená predpojatosť oboch

menovaných sudcov ústavného súdu „nemôže neprenášať aj do každého iného konania,

ktorého účastníkmi sú sťažovateľ a prezident, a ktoré sa vzťahuje na posúdenie ústavnej

konformity postupu prezidenta v súvislosti s nevymenovaním sťažovateľa do funkcie

generálneho prokurátora...“.

K citovaným dôvodom odmietnutia dvoch sudcov III. senátu ústavného súdu je

potrebné v prvom rade poukázať na právny názor ústavného súdu vyslovený v už

spomenutej veci sp. zn. , podľa ktorého predpojatosť k veci je právne významná

iba pre také konanie, v ktorom súd môže rozhodovať o predmete konania, ku ktorému sudca

prejavil svoju predpojatosť. Vyjadrenie sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka o ich

predpojatosti vo veci sp. zn. tak samo osebe formálne nemôže byť

dostatočným dôvodom na záver o ich predpojatosti aj v námietkovom konaní

sp. zn. . To však neznamená, že skutkové dôvody, ktoré viedli k ich

vylúčeniu vo veci sťažnosti na nečinnosť prezidenta, a priori nemôžu zakladať pochybnosti

o ich predpojatosti v inom konaní (hoci aj námietkovom).

Ústavný súd na sťažovateľovo odmietnutie Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka reaguje

vo dvoch obsahovo i logicky na seba nadväzujúcich rovinách.

5.1 Tu prerokúvané odmietnutie sudcov ústavného súdu Jána Auxta a Ľubomíra

Dobríka sa týka ich rozhodovania vo veci námietky predpojatosti vznesenej prezidentom

voči všetkým trom sudcom II. senátu ústavného súdu, ktorí mali rozhodovať o v poradí

prvej prezidentovej námietke predpojatosti voči sudcom I. senátu ústavného súdu Jánovi

Lubymu a Ladislavovi Oroszovi. Pre lepšiu ilustráciu teda možno povedať, že sťažovateľ

namieta predpojatosť sudcov námietkového senátu ústavného súdu rozhodujúceho

o predpojatosti sudcov iného námietkového senátu ústavného súdu.

Práve z popísaného hľadiska nemožno v žiadnom prípade pristúpiť k argumentácii

rozvinutej sťažovateľom v jeho námietke predpojatosti, ktorá sa zakladá na tvrdenej

podobnosti predmetu konania sp. zn. a konania sp. zn. .

Predmetom konania sp. zn. je ústavno-súdny prieskum nečinnosti

prezidenta v konaní o návrhu Národnej rady Slovenskej republiky na vymenovanie

sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora. Na druhej strane predmetom konania

sp. zn. je odmietnutie členov II. senátu ústavného súdu ako senátu

námietkového prezidentom pre ich predpojatosť. Kým teda v prvom menovanom konaní

senát ústavného súdu skúma, či prezident porušil základné práva a slobody sťažovateľa

nečinnosťou vo veci jeho (ne)vymenovania do funkcie generálneho prokurátora, v druhom

označenom konaní má III. senát ústavného súdu rozhodnúť (iba) o tom, či existujú

pochybnosti o predpojatosti členov II. senátu v konaní o skoršej prezidentovej námietke

predpojatosti vznesenej proti sudcom ústavného súdu Jánovi Lubymu a Ladislavovi

Oroszovi. Odlišnosť predmetu oboch konaní je tak na prvý pohľad zjavná.

5.2 Navyše, a tu ústavný súd plynulo prechádza do druhej roviny, konanie

sp. zn. je konaním o sťažnosti sťažovateľa, teda konaním vo veci samej.

Konanie vedené pod sp. zn. je konaním o procesnej otázke, ktoré nie je

spôsobilé prebiehať bez existencie konania vo veci samej (v tomto prípade konanie

o sťažnosti sťažovateľa vedené pod sp. zn. ). Na tento rozdiel nepoukazuje

ústavný súd samoúčelne. Už vo veci sp. zn. naznačil limitovaný charakter

účastníctva v konaní o vylúčení sudcov oproti konaniu vo veci samej, keď vychádzal

zo záveru, že konanie o námietke zaujatosti je jednoinštančné, námietka zaujatosti podaná

jednou zo strán sporovej veci sa nepredkladá na zaujatie stanoviska či vyjadrenie druhej

sporovej strane...

Uvedené špecifiká sa týkajú sporového konania v občianskoprávnych veciach,

ale majú svoj význam aj pre konanie ústavného súdu podľa .

Predovšetkým z nich vyplýva, že pozícia účastníka konania vo veci samej je

v „akcesorickom“ konaní o námietke predpojatosti, čo sa týka procesných práv, silne

oslabená v porovnaní s konaním vo veci samej. Obsahom konania o námietke predpojatosti

je výlučne posúdenie dôvodnosti predloženej námietky spolu s vyjadrením namietaného

sudcu. Účastník konania vo veci samej teda udeľuje iba prvotný procesný impulz

na konanie o námietke predpojatosti (spochybní prezumovanú nepredpojatosť), ktoré sa

následne stáva výlučne vecou prieskumu námietkovým senátom. Druhý účastník konania

o veci samej (ten, ktorý námietku predpojatosti nevzniesol) dokonca nemá právo vyjadrovať

sa k predloženej námietke predpojatosti.

Právne relevantné možnosti sťažovateľa ovplyvniť v konaní sp. zn.

(druhá prezidentova námietka predpojatosti) rozhodnutie o (ne)predpojatosti sú teda

podstatne menšie v porovnaní s možnosťami, ktorými sťažovateľ disponuje v konaní

vo veci samej, a to či už vo veci sp. zn. (napadnutá nečinnosť prezidenta),

alebo aj vo veci sp. zn. (rozhodnutie prezidenta). Aj z formálnej stránky

možno vo všeobecnosti (ale rovnako to platí v posudzovanom prípade) dokonca

prezentovať názor, že v konaní o námietke predpojatosti vznesenej jedným účastníkom

konania vo veci samej druhý účastník (konania vo veci samej) nepožíva práva účastníka

tohto námietkového konania, tobôž nie v prípade, ak ide už o namietanie sudcov majúcich

rozhodovať nie vo veci samej, ale o skoršej námietke predpojatosti voči iným sudcom

ústavného súdu vznesenej prvým účastníkom konania vo veci samej.

Tým ústavný súd v prvom rade odpovedá na tvrdenie sťažovateľa o identickom

okruhu účastníkov vo veci, z rozhodovania ktorej boli sudcovia Ján Auxt a Ľubomír Dobrík

vylúčení, a vo veci v poradí druhej námietky prezidenta vznesenej voči členom II. senátu

ústavného súdu ako senátu námietkového.

6. Ústavný súd však na „limitovaný“ obsah účastníctva v konaní o námietke

predpojatosti sudcu ústavného súdu poukazuje práve s cieľom poskytnúť pri aplikácii

relevantných ustanovení o vylúčení sudcov ústavného súdu priestor na reštriktívny výklad

tak, ako to je vyložené v II. časti odôvodnenia tohto uznesenia, pričom vzhľadom

na jedinečnosť posudzovaného prípadu už uvedené závery v spojení s rozhodnutím pléna

ústavného súdu z 3. júla 2013 o doplnení čl. IV rozvrhu práce môžu mať aj doktrinálny

charakter pre obdobné veci prerokúvané v budúcnosti.

Nemožno obísť ani skutočnosť, že konanie sp. zn. (napádaná

nečinnosť prezidenta), v ktorom sudcovia ústavného súdu Ján Auxt i Ľubomír Dobrík

vyhlásili svoju predpojatosť, má spoločné skutkové a do istej miery i právne pozadie

s vecou sp. zn. (rozhodnutie prezidenta), z ktorej vzišla i námietka

predpojatosti menovaných sudcov ústavného súdu. Elementárnu ľudskú logiku dôvodov,

na ktorých založil sťažovateľ svoje odmietnutie oboch sudcov ústavného súdu, teda

nemožno poprieť. Tieto dôvody však vôbec neberú do úvahy už vysvetlenú prezumpciu

nestrannosti sudcov ústavného súdu založenú na popísaných prevenčných zárukách

vyúsťujúcich do povinnosti týchto sudcov rozhodovať nestranne. Navyše, a to je potrebné

podčiarknuť, priznaním legitimity uvedeným úvahám o prípadnej absencii nestrannosti

namietaných sudcov z prezentovaných dôvodov by bolo potrebné (tiež logicky) nielen

prezumovať výsledok ich rozhodovania vo veci sp. zn. , ale prezumovať aj

výsledok skôr odmietnutých sudcov II. senátu vo veci sp. zn. , ba dokonca

i výsledok rozhodovania aktuálne odmietnutých sudcov I. senátu pri rozhodovaní vo veci

samej. V okolnostiach celého prípadu sa potom tieto úvahy úplne vzďaľujú od princípov

inštitútu nestranného sudcu a skôr nasvedčujú snahám o výber sudcov zo strany účastníkov

konania, ktorí by mali v ich veci rozhodovať, čo treba považovať za absolútne neprípustné.

Bez významu v daných okolnostiach nie je ani fakt, že obaja odmietnutí sudcovia

ústavného súdu sa k sťažovateľovej námietke vyjadrili tak, že sa v konaní o druhej

prezidentovej námietke necítia byť predpojatí. Tým aj v individuálno-právnej rovine

potvrdili svoj záväzok rozhodovať o námietke prezidenta, ktorou namieta predpojatosť

členov II. senátu v súvislosti s ich rozhodovaním o námietkach vznesených ním samým voči

sudcom, ktorí by mali rozhodovať vo veci samej nestranne. Ide pritom o záväzok

sankcionovateľný vyvodením disciplinárnej zodpovednosti sudcov ústavného súdu (§ 16

ods. 1 a 6 ).

7. Berúc tak do úvahy odlišnosť predmetu konania, na ktoré sťažovateľ v dôvodoch

svojej námietky predpojatosti odkázal (), a konania o prezidentovej

námietke predpojatosti členov II. senátu ústavného súdu, odlišnosť v rozsahu konkrétnych

procesných práv účastníkov oboch týchto konaní, uplatňovanú prezumpciu nepredpojatosti

v spojení s vyjadrením namietaných sudcov k sťažovateľovej námietke, zohľadniac

v neposlednom rade aj procesný stav v konaniach týkajúcich sa nevymenovania sťažovateľa

do funkcie generálneho prokurátora, dospel ústavný súd cez prizmu reštriktívneho výkladu

k záveru, že podmienky tohto ustanovenia nie sú

v prípade sudcov ústavného súdu Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka naplnené a dôvodom

odmietnutia týchto sudcov nemožno v danom prípade priznať právnu relevanciu. Výrokom

svojho rozhodnutia preto ústavný súd vyslovil, že sudcovia ústavného súdu Ján Auxt

a Ľubomír Dobrík nie sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v námietkovom konaní

vedenom pod sp. zn. .

IV.

Podľa čl. IV ods. 2 rozvrhu práce v platnom a účinnom znení ak nemožno o vylúčení

rozhodnúť podľa odseku 1, rozhodne o ňom senát v zložení, ktoré určí plénum ústavného

súdu; takto určený senát v prípade potreby rozhodne o všetkých vyhláseniach účastníkov

konania podľa a vyhláseniach sudcov podľa

vznesených v predmetnej veci.

Námietkový senát ústavného súdu, ktorý rozhodoval o odmietnutí sudcov ústavného

súdu Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka sťažovateľom, nemusel už rozhodovať o ďalších

vyhláseniach prezidenta voči sudcom II. senátu ústavného súdu a voči sudcom I. senátu

ústavného súdu, pretože po právoplatnosti uznesenia o nevylúčení sudcov ústavného súdu

Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka bude o prezidentovom odmietnutí členov II. senátu

ústavného súdu spôsobilý rozhodnúť III. senát ústavného súdu v „štandardnom zložení“ tak,

ako to predpisuje čl. IV ods. 1 rozvrhu práce. Potreba rozhodnutia podľa citovaného

čl. IV ods. 2 v časti za bodkočiarkou tak v dôsledku právoplatnosti tohto uznesenia odpadá.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Bratislave 29. júla 2013