Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 169/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., a. s., B., zastúpenej spoločnosťou B., s. r. o.,

Advokátska kancelária, B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. J. B., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -149

zo 16. júla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti R., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra

2012 doručená sťažnosť spoločnosti R., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdne konanie zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -149 zo 16. júla 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v pozícii odporcu v konaní

o ochranu osobnosti vedenom pred Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. na základe návrhu J. R. (ďalej len „navrhovateľ v 1. rade“), V. R.

a K. R. Sťažovateľ ako vydavateľ denníka N. v ňom 16. októbra 2009 uverejnil článok

pod názvom „J. R. (35): Tajomstvo herca odhalené. Jeho slepý otec je bezdomovec“,

v ktorom mal vychádzať z omylu v osobe biologického otca navrhovateľa v 1. rade. Toto

nepravdivé skutkové tvrdenie podľa navrhovateľov zasiahlo do ich práva na ochranu

osobnosti, preto sa domáhajú zaplatenia nemajetkovej ujmy 33 000 €.

Na pojednávaní 7. júna 2012 navrhovateľ v 1. rade počas výsluchu pri popise

svojich pocitov zo sporného článku uviedol: „Najskôr sa mi vracajú tie pocity, keď človeka

to akurát tak neuveriteľne naštve...“ Podľa sťažovateľa konajúca sudkyňa JUDr. G. S.

navrhovateľa v 1. rade prerušila a povedala: „Pán kolega nahráva, pán kolega nahráva, ale

ja som niečo podobné zažila. Ale odosobním sa absolútne. Takže vás viem pochopiť. Tým

som neprejudikovala, ako rozhodnem, Tým som neprejudikovala, takže sa k tomu

nevracajme, čo ste prežívali. Ja na margo toho hovorím, čo som prežívala ja.“

Sťažovateľ reagoval na citované vyjadrenia tak, že 22. júna 2012 podal námietku

zaujatosti voči zákonnej sudkyni, a to „z dôvodu, že

a) má emotívny pomer k prejednávanej veci, pretože jej pripomína a stotožňuje si ju

s podobnou nepríjemnou životnou udalosťou, ktorú v minulosti osobne zažila;

b) prechováva sympatie voči navrhovateľom, plne s nimi súcití a chápe ich hnev;

c) prechováva antipatie voči médiám, novinárom a vydavateľom médií, pretože títo

v minulosti nepravdivo informovali verejnosť o jej trestnom stíhaní“.

Podľa sťažovateľa dôvodom súcitu zákonnej sudkyne s navrhovateľmi «môžu byť

články uvedené v denníku Pravda 29.5.2004 a 28.6.2004 pod názvami „L. kľúčový človek

čelí stíhaniu“ a „Polícia už preveruje viaceré konkurzy“, alebo samotné trestné stíhanie

v nich popísané». Preto konajúca sudkyňa „nie je schopná objektívne a nezaujate

rozhodnúť v predmetnej veci“.

Vo svojom vyjadrení k námietke zaujatosti konajúca sudkyňa uviedla, že „sa vo veci

necíti byť subjektívne ani objektívne zaujatá. Nemá záujem na určitom výsledku sporu,

konanie sa jej nijako priamo nedotýka, o veci nezískala informácie iným ako procesným

postupom, účastníkov konania nepozná, nikdy sa s nimi nestretla a nie sú jej blízke osoby.“.

Krajský súd uznesením č. k. -149 zo 16. júla 2012 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“) rozhodol, že sudkyňa okresného súdu JUDr. G. S. nie je vylúčená

z prerokovávania a rozhodovania predmetnej veci. Podľa krajského súdu z konštatovania

zákonnej sudkyne na pojednávaní 7. júna 2012 „nemožno vyvodiť pochybnosti o jej

nezaujatosti so zreteľom na jej tvrdený pomer k veci či k účastníkom konania.

Z predmetného konštatovania nie je zrejmé, čo podobné prežila, a preto nie je dôvod

zaoberať sa obsahom článkov, na ktoré odporca poukázal v námietke zaujatosti. Sudkyňa

neuviedla nič konkrétne k veci ani k účastníkom konania. Samotná skutočnosť, že niečo

podobné zažila a tvrdenie, že vie navrhovateľa 1/ pochopiť, nepreukazujú ani len možnosť

sprostredkovaného vzťahu k predmetnej veci či účastníkom a už vôbec nie priamy vzťah

k nim. Sudkyňa tak nemá žiaden vzťah k účastníkom konania a nie sú zrejmé žiadne

skutočnosti, pre ktoré by mala záujem na určitom spôsobe skončenia veci. Nemožno sa

stotožniť s námietkou odporcu v tom smere (a to ani po oboznámení sa so zvukovým

záznamom z pojednávania 7.6.20212), že sudkyňa neskrývane sympatizovala

s navrhovateľmi, že by s nimi súcitila a plne chápala ich hnev. Tieto skutočnosti

zo samotného konštatovania, že niečo podobné zažila a že vie navrhovateľa 1/ pochopiť,

nevyplývajú. Nemožno sa preto stotožniť ani s námietkou vo vzťahu k prechovávaniu

výslovne negatívnych pocitov voči médiám, novinárom a vydavateľom médií, keďže títo

v minulosti mali podľa odporcu nepravdivo informovať o jej nepríjemnej životnej situácii.

Záverom sa nemožno stotožniť s námietkou odporcu, že sudkyňa má emotívny vzťah

k prejednávanej veci. Konštatovanie sudkyne nesmerovalo k prejednávanej veci, ale k inej

veci, ktorú sama zažila. Odporca ani sudkyňa vo vyjadrení k námietke zaujatosti teda

neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o vzťahu sudkyne k prejednávanej

veci či účastníkom konania... Konštatovanie sudkyne, že napriek tomu, že niečo podobné

zažila a vie navrhovateľa 1/ pochopiť, sa absolútne odosobní a že tým neprejudikovala

rozhodnutie, nepovažuje odvolací súd za skutočnosť, ktorá by odôvodňovala záver o tom, že

sudkyňa sa objektívne nejaví ako nestranná. Sudkyňa neuviedla, ako rozhodne vo veci

samej; poukaz na odvolací súd na tomto závere nič nemení, keď odvolanie proti

prípadnému zamietajúcemu rozsudku môžu podať navrhovatelia, proti prípadnému

vyhovujúcemu rozsudku odporca a proti rozsudku, ktorým by bolo návrhu sčasti vyhovené

a sčasti by bol návrh zamietnutý, by mohli podať odvolanie všetci účastníci.“.

Ďalšie skutočnosti zakladajúce podľa názoru sťažovateľa pochybnosti o nezaujatosti

zákonnej sudkyne krajský súd vyhodnotil tak, že „spočívajú v postupe sudkyne v konaní

a týkajú sa tvorby spisu (namietaný spôsob založenia výberu z textu článku do spisu),

vykonávania dokazovania (namietané zdvihnutie listiny, prerušovanie počas kladenia

otázok), vedenie pojednávania a vykonávania dokazovania (namietané uplatňovanie

vyšetrovacej zásady) či spisovanie zápisnice. Vo vzťahu k poslednému je potrebné poukázať

na skutočnosť, že hoci odporca v námietke zaujatosti namieta stručnosť či účelovosť

protokolácie, na pojednávaní prítomný právny zástupca odporcu nepodal návrh

na doplnenie zápisnice ani námietky proti jej zneniu... Nakoľko súd na námietku zaujatosti

neprihliada, ak sa táto dotýka len okolností spočívajúcich v postupe sudcu v konaní

o prejednávanej veci ( v spojení s ), na uvedenú časť

námietky zaujatosti Krajský súd v Bratislave neprihliadal.“.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu zdôvodňuje svoj návrh

na rozhodnutie vo veci samej viacerými tvrdenými ústavno-právne významnými

pochybeniami krajského súdu.

Najprv sťažovateľ namieta porušenie zásady rovnosti zbraní, keďže „krajský súd

rozhodol, že pokiaľ nepreukážem, čo konkrétne Sudkyňa svojim výrokom vo svojich

myšlienkach mienila, nebude sa vôbec týmto výrokom Sudkyne zaoberať“. Sťažovateľ

považuje „za objektívne nemožné bez súčinnosti Sudkyne preukázať, ktorú podobnú

udalosť, ako navrhovatelia, ona sama prežila a ktorú ona svojim výrokom myslela. Ako

vyplýva z vyjadrenia Sudkyne k námietke, Sudkyňa nepoprela dôvody námietky. Z jej

vyjadrenia vyplynulo, že mnou uvádzané skutočnosti zatajila a vyjadrila sa výlučne

k dôvodom, ktoré neboli predmetom námietky. Podľa krajského súdu som na základe tohto

nevecného vyjadrenia neuniesol dôkazné bremeno... mám za to, že kladenie takého

dôkazného bremena na účastníka konania, aby tento preukázal, čo konkrétne sudca svojim

výrokom skutočne myslí, naviac za situácie, že tento sa ku konkrétnym dôvodom nevyjadrí

a skutkové okolnosti zatají, je neprimeranou dôkaznou požiadavkou a krajský súd tým

v prejednávanej veci porušil zásadu rovnosti zbraní,... Pre úplnosť uvádzam, že sudca je

povinný v zmysle ustanovenia vyjadriť sa k námietke zaujatosti. Ak bol

krajský súd toho názoru, že vyjadrenie Sudkyne je nedostatočné a pre svoje rozhodnutie

potrebuje bezpodmienečne poznať, ktorú konkrétnu udalosť svojim výrokom myslela, mal

vyzvať Sudkyňu, aby svoje vyjadrenie k mojej námietke doplnila.“.

Sťažovateľ nesúhlasí so záverom krajského súdu, podľa ktorého viaceré skutočnosti

odôvodňujúce námietku zaujatosti spočívajú v postupe sudkyne v konaní. Sťažovateľ je

toho názoru, že „postupom sa rozumejú procesné úkony sudcu vrátane rozhodnutí,

a to aj vo veci samej. Považuje za príliš zľahčujúce nazvať napríklad (a) udeľovanie

právnych rád navrhovateľovi ako tvorbu spisu; (b) napovedanie navrhovateľovi počas

výsluchu zdvihnutí listiny ako vykonávanie dokazovania; (c) neustále prerušovanie môjho

právneho zástupcu počas kladenia otázok ako vykonávanie dokazovania; (d) uplatňovanie

vyšetrovacej zásady v civilnom sporovom konaní ako vedenie pojednávania a vykonávanie

dokazovania.“. Sťažovateľovi nie je zrejmé, „prečo krajský súd aplikoval na prejednávanú

vec zjavne nesúvisiace ustanovenie . Jedná sa totiž o ustanovenie,

ktoré upravuje výlučne postup zákonného sudcu a nie postup nadriadeného súdu“.

V nadväznosti na citované sťažovateľ poukazuje na výrok vo veci konajúcej sudkyne

na pojednávaní, ako aj na existenciu novinových článkov z mája a júna 2004,

„ktoré v žiadnom prípade nemôžu byť postupom Sudkyne vo veci...“. Ostatné namietané

skutočnosti boli podľa sťažovateľa len súčasťou jeho právnej argumentácie, lebo si bol

„vedomý, že ako samotný dôvod pre vylúčenie Sudkyne by pravdepodobne neobstáli. Som

ale toho názoru, že ak by krajský súd pri posudzovaní objektívneho hľadiska zaujatosti

prihliadol aj na skutočnosti uvedené v bode 21 a 22 námietky, námietke mohlo byť

vyhovené...“. Preto „neprihliadanie krajský súdom na skutočnosti uvedené v bode 21 a 22

námietky nemá oporu v , popiera účel a význam právnych noriem a a

ods. 5 , a preto tento postup krajského súdu považuje za zjavne neodôvodnený

a arbitrárny“.

S poukazom na teóriu zdania sťažovateľ tvrdí, že „krajský súd sa uspokojil

s vyjadrením Sudkyne, že sa necíti byť zaujatá a vôbec sa nezaoberal, či by Sudkyňa mohla

byť zaujatá z objektívneho hľadiska. Ak by sa týmto krajský súd zaoberal, nepochybne by

v napadnutom rozhodnutí museli byť zodpovedané otázky: (a) či sú objektívne oprávnené

moje pochybnosti o zaujatosti Sudkyne, keď sa táto sama priznala, že v minulosti osobne

zažila podobnú nepríjemnú životnú udalosť... (b) či sú objektívne oprávnené moje

pochybnosti o zaujatosti Sudkyne, keď o tejto v minulosti médiá negatívne informovali

širokú verejnosť... Ako je zrejmé, z napadnutého rozhodnutia, odpoveď na tieto otázky

v ňom absentuje...“. Krajský súd mal podľa sťažovateľa „podať podrobnú a detailnú

právnu analýzu“ dôvodov, pre ktoré sa odchýlil od stabilnej súdnej judikatúry vyžadujúcej,

aby sa sudca aj objektívne javil ako nezaujatý.

Skutočnosť, že krajský súd sa nestotožnil so sťažovateľovým hodnotením výroku

sudkyne predneseného na pojednávaní 7. júna 2012, podľa sťažovateľa krajský súd „bližšie

nezdôvodnil. Tento názor je ale zjavne protirečivý s výrokom Sudkyne... Akýkoľvek iný

výklad týchto výrokov ako ten, že Sudkyňa súcití s navrhovateľom a chápe jeho hnev, je

zjavne iracionálny a nelogický.“. Sťažovateľ poukazuje aj na iný výrok vo veci konajúcej

sudkyne, keď táto po poukaze právneho zástupcu sťažovateľa na § 118a zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“),

podľa ktorého vo veciach ochrany osobnosti sú účastníci povinní opísať rozhodujúce

skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr

do skončenia prvého pojednávania, uviedla: „či budem prihliadať alebo nebudem

prihliadať, či sú prekludované alebo nie, o tom rozhodne odvolačka, hej?“

Podľa sťažovateľa „tento výrok Sudkyne je nutné posudzovať v kontexte celej situácie a nie

izolovane, ako to urobil krajský súd. Z tohto výroku Sudkyne, v ktorom mi oznámila,

že v môj neprospech nebude postupovať v súlade s , považujem za jednoznačné,

že v prejednávanej veci nebudem úspešný, čo som sa dozvedel ešte predtým, ako bolo

vykonané celé mnou navrhnuté dokazovanie... Je preto vyslovené nelogický záver krajského

súdu, že by sa Navrhovatelia mohli odvolávať proti prípadnému rozsudku prvostupňového

súdu. Navrhovatelia totiž do skončenia prvého pojednávania nepredložili žiadne dôkazy

na podporu svojich tvrdení a objektívne preto bez ďalšieho nemôžu byť vo veci úspešní...

Na základe uvedeného som toho názoru, že napadnuté rozhodnutie je v tejto časti nelogické,

neprijateľné, nepresvedčivé, v rozpore s , a preto je z ústavného hľadiska

neudržateľné...“.

Sťažovateľ namieta aj nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského

súdu, keďže všetky skutočnosti, na ktorých založil svoju námietku, sú podľa jeho názoru

„pre rozhodnutie vo veci kľúčové. Závery krajského súdu, ak by aj teoreticky mali byť

právne správe, sú nepreskúmateľné a preto ústavne neudržateľné.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosti vyhovel, a takto nálezom

rozhodol:

„I. Základné právo obchodnej spoločnosti R., a. s., na súdnu ochranu podľa

článku 46 ods. 1 a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo dňa 16.07.2012 porušené boli.

II. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 16.07.2012

zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti R., a. s., trov

trovy konania v sume 323,52 €... na účet obchodnej spoločnosti B., s. r. o., do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

V podaní, ktoré sťažovateľ doručil ústavnému súdu 9. novembra 2012, prehĺbil svoju

argumentáciu poukazom na nález ústavného súdu vo veci sp. zn. a navrhol

využitie postupu podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) pre prípad,

že by senát ústavného súdu prerokovávajúci jeho sťažnosť dospel k odlišnému právnemu

názoru.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh podľa konštantnej judikatúry ide vtedy, ak ústavný

súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie

konanie (). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu

nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí

existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva

len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto

porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh,

ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd zdôrazňuje, že tento článok dohovoru sa vzťahuje na tie

súdne konania, ktorých predmetom sú občianske práva alebo záväzky, alebo oprávnenosť

akéhokoľvek trestného obvinenia. Oba typové okruhy predmetov konania sú z hľadiska

vnútroštátnych právnych poriadkov jednotlivých zmluvných strán dohovoru interpretované

judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) prinášajúcou často

celkom prirodzene rozširujúci výklad pojmov „občianske práva alebo záväzky“ či „trestné

obvinenie“. Súdna prax ESĽP sa však vyvinula do konzistentnej podoby, pokiaľ ide

o kvalifikáciu práva na rozhodnutie o zložení súdu. Toto právo nie je občianskym právom

v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ide o procesné právo, ktoré nevyžaduje rozhodnutie

o občianskych právach (rozhodnutie z 11. decembra 2003 o sťažnosti č. 58751/00 vo veci

Schreiber a Boetsch c. Francúzsko). Neskôr ESĽP výslovne uviedol, že konanie, v ktorom

bola uplatnená námietka zaujatosti, sa netýka oprávnenosti trestného obvinenia

alebo občianskych práv a záväzkov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (čiastočné rozhodnutie

z 19. mája 2009 o sťažnosti č. 37111/04 vo veci Mianowicz c. Nemecko, rozhodnutie

z 20. októbra 2009 o sťažnosti č. 26362/02 vo veci Ovcharenko c. Ukrajina).

Ústavný súd, pravdaže, neopomína skutočnosť, že právo na spravodlivé súdne

konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa viacero čiastkových práv vyjadrujúcich

požadovanú kvalitu postupov a rozhodnutí súdov. Niektoré z uvedených čiastkových práv

z aplikovateľnosti na konanie o námietke zaujatosti zrejme nemožno vylúčiť (napr. právo

na riadne odôvodnenia rozhodnutia súdu, pri ktorom ústavný súd zastáva názor, že je

aplikovateľné aj na súdne konania, ktoré z hľadiska ich merita vo všeobecnosti pod čl. 6

ods. 1 dohovoru subsumovateľné nie sú – pozri napr. nález vo veci sp. zn. ).

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa o porušení princípu rovnosti zbraní či k námietkam

smerujúcim k samotnému právnemu hodnoteniu relevantných skutkových okolnosti

žalovaným súdom však ústavný súd rešpektujúc judikatúru ESĽP dospel k záveru

o nedostatku ústavne relevantnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu

a právom sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantovaným v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V tejto časti je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd už viackrát vo vzťahu k a dohovoru

vyslovil názor, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (), a tak v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (). To by mohlo na prvý

pohľad takisto viesť k záveru o absencii relevantnej súvislosti medzi uznesením krajského

súdu zo 16. júla 2012 a základným právom zaručeným i

listiny.

Ústavný súd však nemôže opomenúť, že kým aplikačný rozsah čl. 6 ods. 1 dohovoru

na úrovni občianskych práv a záväzkov je vyčerpaný konaniami, ktorých výsledok je

rozhodujúci („déterminante“, „decisive“) pre práva povinnosti súkromnej povahy (rozsudok

ESĽP zo 16. júla 1971 o sťažnosti č. 2614/65 vo veci Ringeisen c. Rakúsko, § 94),

právomoc slovenských súdov v občianskom súdnom konaní sa podľa

nevzťahuje iba na prejednávanie a rozhodovanie sporov, ale aj iných právnych vecí,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných

a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány, a dokonca podľa aj na prejednávanie iných vecí, ak to ustanovuje

zákon.

Niet pochýb, že základné právo podľa sa v rovine súdnej ochrany

vzťahuje na všetky „veci“, ktoré podľa zákona spadajú do právomoci súdov. Záber

základného práva na súdnu ochranu vo všetkých jeho podobách sa tak musí vzťahovať

i na „veci“ nemajúce rozhodujúci význam pre práva a povinnosti súkromnej povahy.

K takým „veciam“ bezpochyby patrí aj posudzovanie a rozhodovanie nadriadeného súdu

o námietkach zaujatosti sudcov súdu podriadeného. Opačný záver by materiálne znamenal

ústavne neprijateľný výsledok, a to, že v konaní o námietke zaujatosti sudcu nie je potrebné

rešpektovať požiadavky plynúce zo základného práva na súdnu ochranu (m. m.

). Preto sa ústavný súd musel pri predbežnom prerokovaní predloženej

sťažnosti zaoberať otázkou, či sú splnené podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie

ustanovené .

2. K námietke sťažovateľa o porušení rovnosti zbraní v konaní o podanej námietke

zaujatosti ústavný súd opätovne poukazuje na skutočnosť, že konanie o námietke zaujatosti

nepredstavuje typické sporové konanie. Dokazuje to právna úprava obsiahnutá v § 14 – § 17

. Predovšetkým z nej vyplýva, že konanie o námietke zaujatosti je jednoinštančné,

námietka zaujatosti podaná jednou zo strán sporovej veci sa nepredkladá na zaujatie

stanoviska či vyjadrenie druhej sporovej strane, o námietke zaujatosti rozhoduje nadriadený

súd, teda nie inštančne vyšší súd, čo svedčí o odlišnosti predmetu konania o námietke

zaujatosti v porovnaní s konaním, z ktorého procesného priebehu táto námietka vzišla.

Všetky uvedené skutočnosti naznačujú, že konanie o námietke zaujatosti sa svojou povahou

blíži skôr konaniu prieskumnému, než rozhodovaniu typickej sporovej veci. Uvedený záver

vyúsťuje do modifikovaného chápania princípu rovnosti zbraní v konaní o námietke

zaujatosti.

Sťažovateľ krajskému súdu vytýka, že naňho uvalil neprimerané dôkazné bremeno,

keď požadoval preukázanie, „čo konkrétne Sudkyňa svojim výrokom vo svojich myšlienkach

mienila“. Podľa názoru sťažovateľa je to bez adekvátnej súčinnosti zákonnej sudkyne

nemožné.

Ústavný súd k predmetnej argumentácii sťažovateľa uvádza, že miera potrebnej

konkrétnosti vyjadrenia namietaného sudcu všeobecného súdu je priamoúmerná

konkrétnosti odôvodnenia podanej námietky zaujatosti. Primárne je totiž na účastníkovi

konania, ktorý námietku zaujatosti podal, ponúknuť aj dôkazy o pravdivosti dôvodov

námietky (). Čím konkrétnejšie sú teda skutkové tvrdenia zdôvodňujúce

podanú námietku zaujatosti, tým konkrétnejšie vyjadrenie namietaného sudcu musí potom

nadriadený súd pred rozhodnutím o námietke zaujatosti vyžadovať.

Zákonná sudkyňa na pojednávaní 7. júna 2012 požadovala od vypočúvaného

navrhovateľa v 1. rade, aby uviedol, ako naňho novinové články, ktoré sa ho priamo

dotýkali, zapôsobili. Sudkyňa teda od účastníka konania žiadala slovný popis veľmi

subjektívnej stránky jeho vnímania skutočností vonkajšieho sveta. Taký popis môže mať

v závislosti od jedinečných „odtieňov“ osobnosti každého človeka veľmi variabilnú

podobu. Úlohou sudcu je emocionálne podfarbený, osobnostne determinovaný,

a tým aj silne subjektívny popis vypočúvanej osoby objektivizovať na účely subsumpčných

záverov ako neoddeliteľnej súčasti rozhodovania. Niet teda pochýb, že reakcia navrhovateľa

v 1. rade na položenú otázku, že „človeka to akurát tak neuveriteľne naštve...“, môže

na účely objektivizácie vyvolávať problémy (už len použitý pojem „neuveriteľne“ môže

popisovať mieru extrémnosti v prežívanom pocite, ale aj náznak zložitosti až nemožnosti

exaktného jazykového popisu prežívaného pocitu). Preto by bolo celkom prirodzené

vykladať nadväzujúce vyjadrenie zákonnej sudkyne aj ako snahu pomôcť vypočúvanému

v jeho snahe dospieť k čo najdetailnejšiemu, a tým aj najpresnejšiemu popisu jeho pocitov

tak, aby ich súd mohol čo najlepšie pochopiť a čo najobjektívnejšie vyhodnotiť.

Ústavný súd si je vedomý, že interpretáciu prezentovanú v predchádzajúcom odseku

možno chápať aj ako extrémny prienik súdneho orgánu netvoriaceho súčasť sústavy

všeobecného súdnictva do skutkových a právnych úvah konajúceho všeobecného súdu.

Na tento exkurz sa však ústavný súd odhodlal len z dôvodu presvedčivosti odôvodnenia

jeho konečného rozhodnutia o predloženej sťažnosti. Zamýšľal ním poukázať aj na iné

do úvahy prichádzajúce možnosti výkladu a chápania postoja zákonnej sudkyne

pri vyjadrení „ja som niečo podobné zažila... Takže Vás viem pochopiť.“. A práve

konštatovaná nejednoznačnosť a variabilita interpretácie slovného prejavu zákonnej

sudkyne si vyžadovala dostatočnú presvedčivosť odôvodnenia sťažovateľovej námietky

zaujatosti. Sťažovateľ totiž nevníma rôznosť možných výkladov citovaných výrokov,

ale tvrdí, že výklad slov JUDr. S. je jednoznačný a že jej prejav možno vysvetliť len tým, že

nadŕža navrhovateľom a pociťuje negatívne emócie voči sťažovateľovi. Na príklade

uvedenom v predchádzajúcom odseku ústavný súd vysvetlil, že sťažovateľovo presvedčenie

vôbec nemusí zodpovedať realite, a preto bolo správne, že krajský súd rozhodujúci

o podanej námietke a hodnotiaci sporný výrok prednesený na pojednávaní 7. júna 2012,

rešpektujúc primárnu zodpovednosť účastníka konania za odôvodnenie podanej námietky

zaujatosti, vyžadoval od sťažovateľa podrobnejšie tvrdenia podložené dôkazmi spôsobilými

preukázať pochybnosti o nezaujatosti konajúcej sudkyne. Až v prípade splnenia tejto

procesnej povinnosti sťažovateľa by bolo možné od vyjadrenia namietanej sudkyne

očakávať podrobnejšie vyjadrenie k podanej námietke zaujatosti.

Ústavný súd tak konštatuje, že postoj krajského súdu nemožno charakterizovať

ako porušenie princípu rovnosti zbraní odôvodňujúce prijatie podanej sťažnosti na ďalšie

konanie.

3. Zároveň ústavný súd uvádza, že miera podrobnosti odôvodnenia podanej námietky

zaujatosti determinovala aj požadovanú mieru podrobnosti odôvodnenia rozhodnutia

krajského súdu o tejto námietke.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že z výroku zákonnej

sudkyne predneseného na pojednávaní 7. júna 2012 „nemožno vyvodiť pochybnosti o jej

nezaujatosti... Z predmetného konštatovania nie je zrejmé, čo podobné prežila... Samotná

skutočnosť, že niečo podobné zažila a tvrdenie, že vie navrhovateľa 1/ pochopiť,

nepreukazujú možnosť ani len sprostredkovaného vzťahu k predmetnej veci či k účastníkom

a už vôbec nie priamy vzťah k nim.“. Ústavný súd konštatuje, že krajským súdom uvedené

dôvody korešpondujú s už vysvetlenou variabilitou možných výkladov predneseného

výroku a zodpovedajú formulovanej požiadavke podrobnejšieho odôvodnenia

sťažovateľovej námietky zaujatosti.

Pokiaľ ide o sťažovateľovu argumentáciu vyžadujúcu komplexné posúdenie

správania zákonnej sudkyne na pojednávaní, ústavný súd poukazuje na skutočnosť,

že krajský súd sa oboznámil aj so zvukovým záznamom z pojednávania. Mal teda vytvorené

podmienky na komplexné posúdenie správania zákonnej sudkyne. Na podklade toho sa

nestotožnil „s námietkou odporcu v tom smere..., že sudkyňa neskrývane sympatizovala

s navrhovateľmi, že by s nimi súcitila a plne chápala ich hnev“. Pokiaľ totiž ide

o vyjadrenie zákonnej sudkyne vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa aplikácie

procesného pravidla podľa („či budem prihliadať alebo nebudem

prihliadať, či sú prekludované alebo nie, o tom rozhodne odvolačka, hej?“), je na prvý

pohľad zrejmé, že toto vyjadrenie možno považovať za náznak tak rozhodnutia v prospech

sťažovateľa („či... nebudem prihliadať“), ako aj rozhodnutia v jeho neprospech („či budem

prihliadať...“). Sumárne je teda zjavné, že tento výrok len ťažko možno vyhodnotiť

ako jednoznačne predznamenávajúci spôsob, akým sa zákonná sudkyňa aplikačne „zmocní“

. Správne potom krajský súd naznačil právo sťažovateľa podať riadny

opravný prostriedok v prípade, ak by bol toho názoru, že zákonná sudkyňa predmetné

ustanovenie nesprávne aplikovala. Sťažovateľova

argumentácia, podľa ktorej „považujem za jednoznačné, že v prejednávanej veci nebudem

úspešný, čo som sa dozvedel ešte predtým, ako bolo vykonané celé mnou navrhnuté

dokazovanie... je preto vyslovené nelogický záver krajského súdu, že by sa Navrhovatelia

mohli odvolávať proti prípadnému rozsudku prvostupňového súdu. Navrhovatelia totiž

do skončenia prvého pojednávania nepredložili žiadne dôkazy na podporu svojich tvrdení

a objektívne preto bez ďalšieho nemôžu byť vo veci úspešní...“, je v naznačenej súvislosti

značne nezrozumiteľná a v rovine konštatovania o náznaku apriórneho neúspechu

sťažovateľa v predmetnom konaní aj nedôvodná.

Z odôvodnenia predloženej sťažnosti i z odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ v námietke zaujatosti predniesol aj viacero ďalších

výhrad voči správaniu zákonnej sudkyne, ktoré potom krajský súd vyhodnotil ako

napĺňajúce skutkovú podstatu , resp. . S tým sťažovateľ

nesúhlasí.

Ústavný súd na tomto mieste pripomína svoj stabilne judikovaný právny názor,

podľa ktorého nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by

mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. ,

, ).

Právny záver krajského súdu o tom, že ďalšie sťažovateľom prednesené dôvody

námietky zaujatosti sa týkajú postupu zákonnej sudkyne v konaní pred okresným súdom,

nemožno podľa názoru ústavného súdu kvalifikovať ako arbitrárny a z ústavného hľadiska

neudržateľný. Niet totiž pochýb, že dôvody založené na tvrdení o udeľovaní právnych rád

protistrane v spore, odpovedanie za navrhovateľa, prípadne napovedanie navrhovateľovi,

prerušovanie právneho zástupcu sťažovateľa alebo uplatňovanie vyšetrovacej zásady

v sporovom konaní sú vady, ktoré sporová strana cítiaca sa nimi poškodená môže uplatniť

v odvolaní proti meritórnemu rozhodnutiu okresného súdu. Ústavný súd preto z titulu

svojho postavenia mimo sústavy všeobecných súdov nezistil žiaden dôvod na meritórny

prieskum predmetného sťažovateľom kritizovaného záveru krajského súdu. I táto

sťažnostná námietka je teda na prvý pohľad nedôvodná.

4. Súhrnne ústavný súd uzatvára, že námietky prednesené sťažovateľom

v odôvodnení jeho sťažnosti sú na prvý pohľad nedôvodné, a tak už pri predbežnom

prerokovaní možno dospieť k záveru, že meritórne rozhodovanie o predloženej sťažnosti by

nemohlo za žiadnych okolností viesť ku konštatovaniu porušenia označených práv

sťažovateľa. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

5. Napokon ústavný súd rešpektujúc požiadavku ústavnej požiadavky kvality

odôvodnenia svojho rozhodnutia považoval za potrebné vysporiadať sa aj s argumentáciou

sťažovateľa prednesenou v doplnení jeho sťažnosti doručenom ústavnému súdu

9. novembra 2012 a zakladajúcou sa na poukaze na nález ústavného súdu

č. k. -35 z 20. septembra 2012, v ktorom bola konštatovaná ústavná

neudržateľnosť uznesenia všeobecného súdu o nevylúčení sudcu všeobecného súdu

z prerokovávania a rozhodovania sporovej veci. Ústavný súd v tomto náleze okrem iného

uviedol, že „zákonný sudca totiž nie je pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej

oprávnený vysloviť svoj právny názor na meritum veci, a to ani nepriamo (s určitou

výnimkou vyplývajúcou z ustanovenia § 100 ods. 1 tretej vety Občianskeho súdneho

poriadku). Tvrdený opačný postup zákonného sudcu je preto nezákonný, čo zároveň

znamená, že takýto postup možno uplatniť v námietke zaujatosti. Vo svojej podstate ide

v tomto prípade o námietku zaujatosti zákonného sudcu zo subjektívneho pohľadu, keďže

námietka vychádza zo správania zákonného sudcu, ktorý mal dať nepriamo najavo, že

v spore bude úspešná žalobkyňa.“.

Na prvý pohľad by sa tak mohlo zdať, že formulovaný právny názor II. senátu

ústavného súdu je použiteľný aj na posúdenie okolností sťažovateľovho prípadu.

Niet pochýb, že ak dôvodom námietky zaujatosti sudcu všeobecného súdu má byť

jeho výrok prednesený na pojednávaní, prichádza do úvahy nespočetné množstvo

skutkových situácií (na podklade rôznosti do úvahy prichádzajúcich výrokov) relevantných

pre skúmanie pochybností o nezaujatosti sudcu. Napriek tomu azda nie je celkom vylúčené

vymedzenie určitých typových skupín výrokov umožňujúcich ich jednoznačnú kvalifikáciu

z pohľadu garancie nestrannosti súdu. II. senát ústavného súdu jednu z takýchto typových

skupín identifikoval. Podľa jeho názoru ide o prípady neoprávneného vyslovenia právneho

názoru zákonného sudcu na prerokovávanú vec pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej.

Podľa názoru III. senátu ústavného súdu však v sťažovateľovej veci o taký prípad

nejde. Vo veci prerokúvanej pred II. senátom totiž zákonný sudca všeobecného súdu

na pojednávaní vo veci, ktorej predmetom bolo určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva,

mal na návrh právneho zástupcu žalobkyne, aby táto nebola predvolaná, pretože by to bolo

príliš nákladné, ak by jej okresný súd musel preplatiť letenku, reagovať tak, že si môže

cestovné náklady uhradiť z dedičstva.

Výrok zákonného sudcu vo veci prerokovávanej pred II. senátom ústavného súdu je

neporovnateľný s výrokom sudkyne v tu prerokovávanej veci. Zákonný sudca veľmi

zreteľne naznačil spôsob meritórneho rozhodnutia vo veci, a sám tak spochybnil svoju

nezaujatosť. Vo veci sťažovateľa sa zákonná sudkyňa vyjadrila iba v tom zmysle, že dokáže

pochopiť slovne popísané pocity, ktoré navrhovateľ v 1. rade prežíval pri oboznámení

s obsahom novinových článkov. Kým teda výrok zákonného sudcu preskúmavaný v konaní

sp. zn. určil priamy koridor, na konci ktorého stojí rozhodnutie vo veci,

výrok JUDr. S. súvisel s popisom pocitov navrhovateľa, ktoré v konaní o ochranu osobnosti

majú dôležitý, predsa však v prostredí vnímania a dôkazného významu ďalších

rozhodujúcich faktov iba čiastkový význam z pohľadu rozhodnutia sporu. Miera, v akej

výrok zákonnej sudkyne na pojednávaní 7. júna 2012 súvisel s meritórnym rozhodnutím, je

neporovnateľne nižšia, než v okolnostiach posudzovaných vo veci sp. zn. .

Rovnako tak výrok zákonného sudcu preverovaný vo veci sp. zn. bol

vo väzbe na prípadné pochybnosti o jeho nezaujatosti značne konkrétny (uviedol,

že sporová strana si cestovné náklady bude môcť uhradiť z dedičstva, o ktorého obsahu

rozhodoval), preto potom aj námietka jeho zaujatosti bola dostatočne konkrétna a bolo

logické požadovať, aby vo svojom vyjadrení tento sudca zaujal dostatočne konkrétny postoj

k námietke obsahujúcej poukaz na jeho jednoznačný výrok. Logicky potom II. senát

v záväznom právnom názore uložil žalovanému námietkovému súdu vyžiadať si

od dotknutého sudcu konkrétnejšie vyjadrenie k veci. V tu posudzovanej veci však bol

výrok zákonnej sudkyne, čo sa týka dôvodov, pre ktoré chápe pocity navrhovateľa v 1. rade,

veľmi nekonkrétny. Ústavný súd len dodáva, že samotná táto nekonkrétnosť a už viackrát

uvádzaná rôznorodosť do úvahy prichádzajúcich výkladov predurčuje námietku zaujatosti

založenú na takom výroku na neúspech. Ak napriek týmto okolnostiam chcel sťažovateľ

dosiahnuť vylúčenie zákonnej sudkyne z prerokúvania a rozhodovania jeho veci, ako

primárny nositeľ povinnosti tvrdiť a dokazovať dôvody námietky mal byť vo svojej

námietke dostatočne konkrétny, tak ako to napokon požadoval aj krajský súd.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2013