Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 16 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (22)III. ÚS 169/2013
PDF · 381.64 KB
No categories available
III. ÚS 169/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. apríla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., a. s., B., zastúpenej spoločnosťou B., s. r. o.,
Advokátska kancelária, B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. J. B., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 NcC 36/2012-149
zo 16. júla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti R., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra
2012 doručená sťažnosť spoločnosti R., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdne konanie zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 NcC 36/2012-149 zo 16. júla 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v pozícii odporcu v konaní
o ochranu osobnosti vedenom pred Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 12 C 17/2011 na základe návrhu J. R. (ďalej len „navrhovateľ v 1. rade“), V. R.
a K. R. Sťažovateľ ako vydavateľ denníka N. v ňom 16. októbra 2009 uverejnil článok
pod názvom „J. R. (35): Tajomstvo herca odhalené. Jeho slepý otec je bezdomovec“,
v ktorom mal vychádzať z omylu v osobe biologického otca navrhovateľa v 1. rade. Toto
nepravdivé skutkové tvrdenie podľa navrhovateľov zasiahlo do ich práva na ochranu
osobnosti, preto sa domáhajú zaplatenia nemajetkovej ujmy 33 000 €.
Na pojednávaní 7. júna 2012 navrhovateľ v 1. rade počas výsluchu pri popise
svojich pocitov zo sporného článku uviedol: „Najskôr sa mi vracajú tie pocity, keď človeka
to akurát tak neuveriteľne naštve...“ Podľa sťažovateľa konajúca sudkyňa JUDr. G. S.
navrhovateľa v 1. rade prerušila a povedala: „Pán kolega nahráva, pán kolega nahráva, ale
ja som niečo podobné zažila. Ale odosobním sa absolútne. Takže vás viem pochopiť. Tým
som neprejudikovala, ako rozhodnem, Tým som neprejudikovala, takže sa k tomu
nevracajme, čo ste prežívali. Ja na margo toho hovorím, čo som prežívala ja.“
Sťažovateľ reagoval na citované vyjadrenia tak, že 22. júna 2012 podal námietku
zaujatosti voči zákonnej sudkyni, a to „z dôvodu, že
a) má emotívny pomer k prejednávanej veci, pretože jej pripomína a stotožňuje si ju
s podobnou nepríjemnou životnou udalosťou, ktorú v minulosti osobne zažila;
b) prechováva sympatie voči navrhovateľom, plne s nimi súcití a chápe ich hnev;
c) prechováva antipatie voči médiám, novinárom a vydavateľom médií, pretože títo
v minulosti nepravdivo informovali verejnosť o jej trestnom stíhaní“.
Podľa sťažovateľa dôvodom súcitu zákonnej sudkyne s navrhovateľmi «môžu byť
články uvedené v denníku Pravda 29.5.2004 a 28.6.2004 pod názvami „L. kľúčový človek
čelí stíhaniu“ a „Polícia už preveruje viaceré konkurzy“, alebo samotné trestné stíhanie
v nich popísané». Preto konajúca sudkyňa „nie je schopná objektívne a nezaujate
rozhodnúť v predmetnej veci“.
Vo svojom vyjadrení k námietke zaujatosti konajúca sudkyňa uviedla, že „sa vo veci
necíti byť subjektívne ani objektívne zaujatá. Nemá záujem na určitom výsledku sporu,
konanie sa jej nijako priamo nedotýka, o veci nezískala informácie iným ako procesným
postupom, účastníkov konania nepozná, nikdy sa s nimi nestretla a nie sú jej blízke osoby.“.
Krajský súd uznesením č. k. 3 NcC 36/2012-149 zo 16. júla 2012 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“) rozhodol, že sudkyňa okresného súdu JUDr. G. S. nie je vylúčená
z prerokovávania a rozhodovania predmetnej veci. Podľa krajského súdu z konštatovania
zákonnej sudkyne na pojednávaní 7. júna 2012 „nemožno vyvodiť pochybnosti o jej
nezaujatosti so zreteľom na jej tvrdený pomer k veci či k účastníkom konania.
Z predmetného konštatovania nie je zrejmé, čo podobné prežila, a preto nie je dôvod
zaoberať sa obsahom článkov, na ktoré odporca poukázal v námietke zaujatosti. Sudkyňa
neuviedla nič konkrétne k veci ani k účastníkom konania. Samotná skutočnosť, že niečo
podobné zažila a tvrdenie, že vie navrhovateľa 1/ pochopiť, nepreukazujú ani len možnosť
sprostredkovaného vzťahu k predmetnej veci či účastníkom a už vôbec nie priamy vzťah
k nim. Sudkyňa tak nemá žiaden vzťah k účastníkom konania a nie sú zrejmé žiadne
skutočnosti, pre ktoré by mala záujem na určitom spôsobe skončenia veci. Nemožno sa
stotožniť s námietkou odporcu v tom smere (a to ani po oboznámení sa so zvukovým
záznamom z pojednávania 7.6.20212), že sudkyňa neskrývane sympatizovala
s navrhovateľmi, že by s nimi súcitila a plne chápala ich hnev. Tieto skutočnosti
zo samotného konštatovania, že niečo podobné zažila a že vie navrhovateľa 1/ pochopiť,
nevyplývajú. Nemožno sa preto stotožniť ani s námietkou vo vzťahu k prechovávaniu
výslovne negatívnych pocitov voči médiám, novinárom a vydavateľom médií, keďže títo
v minulosti mali podľa odporcu nepravdivo informovať o jej nepríjemnej životnej situácii.
Záverom sa nemožno stotožniť s námietkou odporcu, že sudkyňa má emotívny vzťah
k prejednávanej veci. Konštatovanie sudkyne nesmerovalo k prejednávanej veci, ale k inej
veci, ktorú sama zažila. Odporca ani sudkyňa vo vyjadrení k námietke zaujatosti teda
neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o vzťahu sudkyne k prejednávanej
veci či účastníkom konania... Konštatovanie sudkyne, že napriek tomu, že niečo podobné
zažila a vie navrhovateľa 1/ pochopiť, sa absolútne odosobní a že tým neprejudikovala
rozhodnutie, nepovažuje odvolací súd za skutočnosť, ktorá by odôvodňovala záver o tom, že
sudkyňa sa objektívne nejaví ako nestranná. Sudkyňa neuviedla, ako rozhodne vo veci
samej; poukaz na odvolací súd na tomto závere nič nemení, keď odvolanie proti
prípadnému zamietajúcemu rozsudku môžu podať navrhovatelia, proti prípadnému
vyhovujúcemu rozsudku odporca a proti rozsudku, ktorým by bolo návrhu sčasti vyhovené
a sčasti by bol návrh zamietnutý, by mohli podať odvolanie všetci účastníci.“.
Ďalšie skutočnosti zakladajúce podľa názoru sťažovateľa pochybnosti o nezaujatosti
zákonnej sudkyne krajský súd vyhodnotil tak, že „spočívajú v postupe sudkyne v konaní
a týkajú sa tvorby spisu (namietaný spôsob založenia výberu z textu článku do spisu),
vykonávania dokazovania (namietané zdvihnutie listiny, prerušovanie počas kladenia
otázok), vedenie pojednávania a vykonávania dokazovania (namietané uplatňovanie
vyšetrovacej zásady) či spisovanie zápisnice. Vo vzťahu k poslednému je potrebné poukázať
na skutočnosť, že hoci odporca v námietke zaujatosti namieta stručnosť či účelovosť
protokolácie, na pojednávaní prítomný právny zástupca odporcu nepodal návrh
na doplnenie zápisnice ani námietky proti jej zneniu... Nakoľko súd na námietku zaujatosti
neprihliada, ak sa táto dotýka len okolností spočívajúcich v postupe sudcu v konaní
o prejednávanej veci (§ 15a ods. 5 v spojení s § 14 ods. 3 O. s. p.), na uvedenú časť
námietky zaujatosti Krajský súd v Bratislave neprihliadal.“.
Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu zdôvodňuje svoj návrh
na rozhodnutie vo veci samej viacerými tvrdenými ústavno-právne významnými
pochybeniami krajského súdu.
Najprv sťažovateľ namieta porušenie zásady rovnosti zbraní, keďže „krajský súd
rozhodol, že pokiaľ nepreukážem, čo konkrétne Sudkyňa svojim výrokom vo svojich
myšlienkach mienila, nebude sa vôbec týmto výrokom Sudkyne zaoberať“. Sťažovateľ
považuje „za objektívne nemožné bez súčinnosti Sudkyne preukázať, ktorú podobnú
udalosť, ako navrhovatelia, ona sama prežila a ktorú ona svojim výrokom myslela. Ako
vyplýva z vyjadrenia Sudkyne k námietke, Sudkyňa nepoprela dôvody námietky. Z jej
vyjadrenia vyplynulo, že mnou uvádzané skutočnosti zatajila a vyjadrila sa výlučne
k dôvodom, ktoré neboli predmetom námietky. Podľa krajského súdu som na základe tohto
nevecného vyjadrenia neuniesol dôkazné bremeno... mám za to, že kladenie takého
dôkazného bremena na účastníka konania, aby tento preukázal, čo konkrétne sudca svojim
výrokom skutočne myslí, naviac za situácie, že tento sa ku konkrétnym dôvodom nevyjadrí
a skutkové okolnosti zatají, je neprimeranou dôkaznou požiadavkou a krajský súd tým
v prejednávanej veci porušil zásadu rovnosti zbraní,... Pre úplnosť uvádzam, že sudca je
povinný v zmysle ustanovenia § 16 ods. 1 OSP vyjadriť sa k námietke zaujatosti. Ak bol
krajský súd toho názoru, že vyjadrenie Sudkyne je nedostatočné a pre svoje rozhodnutie
potrebuje bezpodmienečne poznať, ktorú konkrétnu udalosť svojim výrokom myslela, mal
vyzvať Sudkyňu, aby svoje vyjadrenie k mojej námietke doplnila.“.
Sťažovateľ nesúhlasí so záverom krajského súdu, podľa ktorého viaceré skutočnosti
odôvodňujúce námietku zaujatosti spočívajú v postupe sudkyne v konaní. Sťažovateľ je
toho názoru, že „postupom sa rozumejú procesné úkony sudcu vrátane rozhodnutí,
a to aj vo veci samej. Považuje za príliš zľahčujúce nazvať napríklad (a) udeľovanie
právnych rád navrhovateľovi ako tvorbu spisu; (b) napovedanie navrhovateľovi počas
výsluchu zdvihnutí listiny ako vykonávanie dokazovania; (c) neustále prerušovanie môjho
právneho zástupcu počas kladenia otázok ako vykonávanie dokazovania; (d) uplatňovanie
vyšetrovacej zásady v civilnom sporovom konaní ako vedenie pojednávania a vykonávanie
dokazovania.“. Sťažovateľovi nie je zrejmé, „prečo krajský súd aplikoval na prejednávanú
vec zjavne nesúvisiace ustanovenie § 15a ods. 5 OSP. Jedná sa totiž o ustanovenie,
ktoré upravuje výlučne postup zákonného sudcu a nie postup nadriadeného súdu“.
V nadväznosti na citované sťažovateľ poukazuje na výrok vo veci konajúcej sudkyne
na pojednávaní, ako aj na existenciu novinových článkov z mája a júna 2004,
„ktoré v žiadnom prípade nemôžu byť postupom Sudkyne vo veci...“. Ostatné namietané
skutočnosti boli podľa sťažovateľa len súčasťou jeho právnej argumentácie, lebo si bol
„vedomý, že ako samotný dôvod pre vylúčenie Sudkyne by pravdepodobne neobstáli. Som
ale toho názoru, že ak by krajský súd pri posudzovaní objektívneho hľadiska zaujatosti
prihliadol aj na skutočnosti uvedené v bode 21 a 22 námietky, námietke mohlo byť
vyhovené...“. Preto „neprihliadanie krajský súdom na skutočnosti uvedené v bode 21 a 22
námietky nemá oporu v OSP, popiera účel a význam právnych noriem § 14 ods. 3 a 15a
ods. 5 OSP, a preto tento postup krajského súdu považuje za zjavne neodôvodnený
a arbitrárny“.
S poukazom na teóriu zdania sťažovateľ tvrdí, že „krajský súd sa uspokojil
s vyjadrením Sudkyne, že sa necíti byť zaujatá a vôbec sa nezaoberal, či by Sudkyňa mohla
byť zaujatá z objektívneho hľadiska. Ak by sa týmto krajský súd zaoberal, nepochybne by
v napadnutom rozhodnutí museli byť zodpovedané otázky: (a) či sú objektívne oprávnené
moje pochybnosti o zaujatosti Sudkyne, keď sa táto sama priznala, že v minulosti osobne
zažila podobnú nepríjemnú životnú udalosť... (b) či sú objektívne oprávnené moje
pochybnosti o zaujatosti Sudkyne, keď o tejto v minulosti médiá negatívne informovali
širokú verejnosť... Ako je zrejmé, z napadnutého rozhodnutia, odpoveď na tieto otázky
v ňom absentuje...“. Krajský súd mal podľa sťažovateľa „podať podrobnú a detailnú
právnu analýzu“ dôvodov, pre ktoré sa odchýlil od stabilnej súdnej judikatúry vyžadujúcej,
aby sa sudca aj objektívne javil ako nezaujatý.
Skutočnosť, že krajský súd sa nestotožnil so sťažovateľovým hodnotením výroku
sudkyne predneseného na pojednávaní 7. júna 2012, podľa sťažovateľa krajský súd „bližšie
nezdôvodnil. Tento názor je ale zjavne protirečivý s výrokom Sudkyne... Akýkoľvek iný
výklad týchto výrokov ako ten, že Sudkyňa súcití s navrhovateľom a chápe jeho hnev, je
zjavne iracionálny a nelogický.“. Sťažovateľ poukazuje aj na iný výrok vo veci konajúcej
sudkyne, keď táto po poukaze právneho zástupcu sťažovateľa na § 118a zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“),
podľa ktorého vo veciach ochrany osobnosti sú účastníci povinní opísať rozhodujúce
skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr
do skončenia prvého pojednávania, uviedla: „či budem prihliadať alebo nebudem
prihliadať, či sú prekludované alebo nie, o tom rozhodne odvolačka, hej?“
Podľa sťažovateľa „tento výrok Sudkyne je nutné posudzovať v kontexte celej situácie a nie
izolovane, ako to urobil krajský súd. Z tohto výroku Sudkyne, v ktorom mi oznámila,
že v môj neprospech nebude postupovať v súlade s § 118a OSP, považujem za jednoznačné,
že v prejednávanej veci nebudem úspešný, čo som sa dozvedel ešte predtým, ako bolo
vykonané celé mnou navrhnuté dokazovanie... Je preto vyslovené nelogický záver krajského
súdu, že by sa Navrhovatelia mohli odvolávať proti prípadnému rozsudku prvostupňového
súdu. Navrhovatelia totiž do skončenia prvého pojednávania nepredložili žiadne dôkazy
na podporu svojich tvrdení a objektívne preto bez ďalšieho nemôžu byť vo veci úspešní...
Na základe uvedeného som toho názoru, že napadnuté rozhodnutie je v tejto časti nelogické,
neprijateľné, nepresvedčivé, v rozpore s § 157 ods. 2 OSP, a preto je z ústavného hľadiska
neudržateľné...“.
Sťažovateľ namieta aj nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského
súdu, keďže všetky skutočnosti, na ktorých založil svoju námietku, sú podľa jeho názoru
„pre rozhodnutie vo veci kľúčové. Závery krajského súdu, ak by aj teoreticky mali byť
právne správe, sú nepreskúmateľné a preto ústavne neudržateľné.“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosti vyhovel, a takto nálezom
rozhodol:
„I. Základné právo obchodnej spoločnosti R., a. s., na súdnu ochranu podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
3 NcC 36/2012 zo dňa 16.07.2012 porušené boli.
II. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 NcC 36/2012 zo dňa 16.07.2012
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
III. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti R., a. s., trov
trovy konania v sume 323,52 €... na účet obchodnej spoločnosti B., s. r. o., do jedného
mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
V podaní, ktoré sťažovateľ doručil ústavnému súdu 9. novembra 2012, prehĺbil svoju
argumentáciu poukazom na nález ústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 162/2012 a navrhol
využitie postupu podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) pre prípad,
že by senát ústavného súdu prerokovávajúci jeho sťažnosť dospel k odlišnému právnemu
názoru.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh podľa konštantnej judikatúry ide vtedy, ak ústavný
súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu
nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí
existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva
len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto
porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh,
ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
1. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd zdôrazňuje, že tento článok dohovoru sa vzťahuje na tie
súdne konania, ktorých predmetom sú občianske práva alebo záväzky, alebo oprávnenosť
akéhokoľvek trestného obvinenia. Oba typové okruhy predmetov konania sú z hľadiska
vnútroštátnych právnych poriadkov jednotlivých zmluvných strán dohovoru interpretované
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) prinášajúcou často
celkom prirodzene rozširujúci výklad pojmov „občianske práva alebo záväzky“ či „trestné
obvinenie“. Súdna prax ESĽP sa však vyvinula do konzistentnej podoby, pokiaľ ide
o kvalifikáciu práva na rozhodnutie o zložení súdu. Toto právo nie je občianskym právom
v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ide o procesné právo, ktoré nevyžaduje rozhodnutie
o občianskych právach (rozhodnutie z 11. decembra 2003 o sťažnosti č. 58751/00 vo veci
Schreiber a Boetsch c. Francúzsko). Neskôr ESĽP výslovne uviedol, že konanie, v ktorom
bola uplatnená námietka zaujatosti, sa netýka oprávnenosti trestného obvinenia
alebo občianskych práv a záväzkov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (čiastočné rozhodnutie
z 19. mája 2009 o sťažnosti č. 37111/04 vo veci Mianowicz c. Nemecko, rozhodnutie
z 20. októbra 2009 o sťažnosti č. 26362/02 vo veci Ovcharenko c. Ukrajina).
Ústavný súd, pravdaže, neopomína skutočnosť, že právo na spravodlivé súdne
konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa viacero čiastkových práv vyjadrujúcich
požadovanú kvalitu postupov a rozhodnutí súdov. Niektoré z uvedených čiastkových práv
z aplikovateľnosti na konanie o námietke zaujatosti zrejme nemožno vylúčiť (napr. právo
na riadne odôvodnenia rozhodnutia súdu, pri ktorom ústavný súd zastáva názor, že je
aplikovateľné aj na súdne konania, ktoré z hľadiska ich merita vo všeobecnosti pod čl. 6
ods. 1 dohovoru subsumovateľné nie sú – pozri napr. nález vo veci sp. zn. I. ÚS 118/2010).
Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa o porušení princípu rovnosti zbraní či k námietkam
smerujúcim k samotnému právnemu hodnoteniu relevantných skutkových okolnosti
žalovaným súdom však ústavný súd rešpektujúc judikatúru ESĽP dospel k záveru
o nedostatku ústavne relevantnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu
a právom sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantovaným v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V tejto časti je sťažnosť zjavne neopodstatnená.
Ústavný súd už viackrát vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
vyslovil názor, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97), a tak v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07). To by mohlo na prvý
pohľad takisto viesť k záveru o absencii relevantnej súvislosti medzi uznesením krajského
súdu zo 16. júla 2012 a základným právom zaručeným čl. 46 ods. 1 ústavy i čl. 36 ods. 1
listiny.
Ústavný súd však nemôže opomenúť, že kým aplikačný rozsah čl. 6 ods. 1 dohovoru
na úrovni občianskych práv a záväzkov je vyčerpaný konaniami, ktorých výsledok je
rozhodujúci („déterminante“, „decisive“) pre práva povinnosti súkromnej povahy (rozsudok
ESĽP zo 16. júla 1971 o sťažnosti č. 2614/65 vo veci Ringeisen c. Rakúsko, § 94),
právomoc slovenských súdov v občianskom súdnom konaní sa podľa § 7 ods. 1 OSP
nevzťahuje iba na prejednávanie a rozhodovanie sporov, ale aj iných právnych vecí,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných
a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány, a dokonca podľa § 7 ods. 3 OSP aj na prejednávanie iných vecí, ak to ustanovuje
zákon.
Niet pochýb, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa v rovine súdnej ochrany
vzťahuje na všetky „veci“, ktoré podľa zákona spadajú do právomoci súdov. Záber
základného práva na súdnu ochranu vo všetkých jeho podobách sa tak musí vzťahovať
i na „veci“ nemajúce rozhodujúci význam pre práva a povinnosti súkromnej povahy.
K takým „veciam“ bezpochyby patrí aj posudzovanie a rozhodovanie nadriadeného súdu
o námietkach zaujatosti sudcov súdu podriadeného. Opačný záver by materiálne znamenal
ústavne neprijateľný výsledok, a to, že v konaní o námietke zaujatosti sudcu nie je potrebné
rešpektovať požiadavky plynúce zo základného práva na súdnu ochranu (m. m.
III. ÚS 46/2012). Preto sa ústavný súd musel pri predbežnom prerokovaní predloženej
sťažnosti zaoberať otázkou, či sú splnené podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie
ustanovené zákonom o ústavnom súde.
2. K námietke sťažovateľa o porušení rovnosti zbraní v konaní o podanej námietke
zaujatosti ústavný súd opätovne poukazuje na skutočnosť, že konanie o námietke zaujatosti
nepredstavuje typické sporové konanie. Dokazuje to právna úprava obsiahnutá v § 14 – § 17
OSP. Predovšetkým z nej vyplýva, že konanie o námietke zaujatosti je jednoinštančné,
námietka zaujatosti podaná jednou zo strán sporovej veci sa nepredkladá na zaujatie
stanoviska či vyjadrenie druhej sporovej strane, o námietke zaujatosti rozhoduje nadriadený
súd, teda nie inštančne vyšší súd, čo svedčí o odlišnosti predmetu konania o námietke
zaujatosti v porovnaní s konaním, z ktorého procesného priebehu táto námietka vzišla.
Všetky uvedené skutočnosti naznačujú, že konanie o námietke zaujatosti sa svojou povahou
blíži skôr konaniu prieskumnému, než rozhodovaniu typickej sporovej veci. Uvedený záver
vyúsťuje do modifikovaného chápania princípu rovnosti zbraní v konaní o námietke
zaujatosti.
Sťažovateľ krajskému súdu vytýka, že naňho uvalil neprimerané dôkazné bremeno,
keď požadoval preukázanie, „čo konkrétne Sudkyňa svojim výrokom vo svojich myšlienkach
mienila“. Podľa názoru sťažovateľa je to bez adekvátnej súčinnosti zákonnej sudkyne
nemožné.
Ústavný súd k predmetnej argumentácii sťažovateľa uvádza, že miera potrebnej
konkrétnosti vyjadrenia namietaného sudcu všeobecného súdu je priamoúmerná
konkrétnosti odôvodnenia podanej námietky zaujatosti. Primárne je totiž na účastníkovi
konania, ktorý námietku zaujatosti podal, ponúknuť aj dôkazy o pravdivosti dôvodov
námietky (II. ÚS 162/2012). Čím konkrétnejšie sú teda skutkové tvrdenia zdôvodňujúce
podanú námietku zaujatosti, tým konkrétnejšie vyjadrenie namietaného sudcu musí potom
nadriadený súd pred rozhodnutím o námietke zaujatosti vyžadovať.
Zákonná sudkyňa na pojednávaní 7. júna 2012 požadovala od vypočúvaného
navrhovateľa v 1. rade, aby uviedol, ako naňho novinové články, ktoré sa ho priamo
dotýkali, zapôsobili. Sudkyňa teda od účastníka konania žiadala slovný popis veľmi
subjektívnej stránky jeho vnímania skutočností vonkajšieho sveta. Taký popis môže mať
v závislosti od jedinečných „odtieňov“ osobnosti každého človeka veľmi variabilnú
podobu. Úlohou sudcu je emocionálne podfarbený, osobnostne determinovaný,
a tým aj silne subjektívny popis vypočúvanej osoby objektivizovať na účely subsumpčných
záverov ako neoddeliteľnej súčasti rozhodovania. Niet teda pochýb, že reakcia navrhovateľa
v 1. rade na položenú otázku, že „človeka to akurát tak neuveriteľne naštve...“, môže
na účely objektivizácie vyvolávať problémy (už len použitý pojem „neuveriteľne“ môže
popisovať mieru extrémnosti v prežívanom pocite, ale aj náznak zložitosti až nemožnosti
exaktného jazykového popisu prežívaného pocitu). Preto by bolo celkom prirodzené
vykladať nadväzujúce vyjadrenie zákonnej sudkyne aj ako snahu pomôcť vypočúvanému
v jeho snahe dospieť k čo najdetailnejšiemu, a tým aj najpresnejšiemu popisu jeho pocitov
tak, aby ich súd mohol čo najlepšie pochopiť a čo najobjektívnejšie vyhodnotiť.
Ústavný súd si je vedomý, že interpretáciu prezentovanú v predchádzajúcom odseku
možno chápať aj ako extrémny prienik súdneho orgánu netvoriaceho súčasť sústavy
všeobecného súdnictva do skutkových a právnych úvah konajúceho všeobecného súdu.
Na tento exkurz sa však ústavný súd odhodlal len z dôvodu presvedčivosti odôvodnenia
jeho konečného rozhodnutia o predloženej sťažnosti. Zamýšľal ním poukázať aj na iné
do úvahy prichádzajúce možnosti výkladu a chápania postoja zákonnej sudkyne
pri vyjadrení „ja som niečo podobné zažila... Takže Vás viem pochopiť.“. A práve
konštatovaná nejednoznačnosť a variabilita interpretácie slovného prejavu zákonnej
sudkyne si vyžadovala dostatočnú presvedčivosť odôvodnenia sťažovateľovej námietky
zaujatosti. Sťažovateľ totiž nevníma rôznosť možných výkladov citovaných výrokov,
ale tvrdí, že výklad slov JUDr. S. je jednoznačný a že jej prejav možno vysvetliť len tým, že
nadŕža navrhovateľom a pociťuje negatívne emócie voči sťažovateľovi. Na príklade
uvedenom v predchádzajúcom odseku ústavný súd vysvetlil, že sťažovateľovo presvedčenie
vôbec nemusí zodpovedať realite, a preto bolo správne, že krajský súd rozhodujúci
o podanej námietke a hodnotiaci sporný výrok prednesený na pojednávaní 7. júna 2012,
rešpektujúc primárnu zodpovednosť účastníka konania za odôvodnenie podanej námietky
zaujatosti, vyžadoval od sťažovateľa podrobnejšie tvrdenia podložené dôkazmi spôsobilými
preukázať pochybnosti o nezaujatosti konajúcej sudkyne. Až v prípade splnenia tejto
procesnej povinnosti sťažovateľa by bolo možné od vyjadrenia namietanej sudkyne
očakávať podrobnejšie vyjadrenie k podanej námietke zaujatosti.
Ústavný súd tak konštatuje, že postoj krajského súdu nemožno charakterizovať
ako porušenie princípu rovnosti zbraní odôvodňujúce prijatie podanej sťažnosti na ďalšie
konanie.
3. Zároveň ústavný súd uvádza, že miera podrobnosti odôvodnenia podanej námietky
zaujatosti determinovala aj požadovanú mieru podrobnosti odôvodnenia rozhodnutia
krajského súdu o tejto námietke.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že z výroku zákonnej
sudkyne predneseného na pojednávaní 7. júna 2012 „nemožno vyvodiť pochybnosti o jej
nezaujatosti... Z predmetného konštatovania nie je zrejmé, čo podobné prežila... Samotná
skutočnosť, že niečo podobné zažila a tvrdenie, že vie navrhovateľa 1/ pochopiť,
nepreukazujú možnosť ani len sprostredkovaného vzťahu k predmetnej veci či k účastníkom
a už vôbec nie priamy vzťah k nim.“. Ústavný súd konštatuje, že krajským súdom uvedené
dôvody korešpondujú s už vysvetlenou variabilitou možných výkladov predneseného
výroku a zodpovedajú formulovanej požiadavke podrobnejšieho odôvodnenia
sťažovateľovej námietky zaujatosti.
Pokiaľ ide o sťažovateľovu argumentáciu vyžadujúcu komplexné posúdenie
správania zákonnej sudkyne na pojednávaní, ústavný súd poukazuje na skutočnosť,
že krajský súd sa oboznámil aj so zvukovým záznamom z pojednávania. Mal teda vytvorené
podmienky na komplexné posúdenie správania zákonnej sudkyne. Na podklade toho sa
nestotožnil „s námietkou odporcu v tom smere..., že sudkyňa neskrývane sympatizovala
s navrhovateľmi, že by s nimi súcitila a plne chápala ich hnev“. Pokiaľ totiž ide
o vyjadrenie zákonnej sudkyne vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa aplikácie
procesného pravidla podľa § 118a ods. 1 OSP („či budem prihliadať alebo nebudem
prihliadať, či sú prekludované alebo nie, o tom rozhodne odvolačka, hej?“), je na prvý
pohľad zrejmé, že toto vyjadrenie možno považovať za náznak tak rozhodnutia v prospech
sťažovateľa („či... nebudem prihliadať“), ako aj rozhodnutia v jeho neprospech („či budem
prihliadať...“). Sumárne je teda zjavné, že tento výrok len ťažko možno vyhodnotiť
ako jednoznačne predznamenávajúci spôsob, akým sa zákonná sudkyňa aplikačne „zmocní“
§ 118a ods. 1 OSP. Správne potom krajský súd naznačil právo sťažovateľa podať riadny
opravný prostriedok v prípade, ak by bol toho názoru, že zákonná sudkyňa predmetné
ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nesprávne aplikovala. Sťažovateľova
argumentácia, podľa ktorej „považujem za jednoznačné, že v prejednávanej veci nebudem
úspešný, čo som sa dozvedel ešte predtým, ako bolo vykonané celé mnou navrhnuté
dokazovanie... je preto vyslovené nelogický záver krajského súdu, že by sa Navrhovatelia
mohli odvolávať proti prípadnému rozsudku prvostupňového súdu. Navrhovatelia totiž
do skončenia prvého pojednávania nepredložili žiadne dôkazy na podporu svojich tvrdení
a objektívne preto bez ďalšieho nemôžu byť vo veci úspešní...“, je v naznačenej súvislosti
značne nezrozumiteľná a v rovine konštatovania o náznaku apriórneho neúspechu
sťažovateľa v predmetnom konaní aj nedôvodná.
Z odôvodnenia predloženej sťažnosti i z odôvodnenia napadnutého uznesenia
krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ v námietke zaujatosti predniesol aj viacero ďalších
výhrad voči správaniu zákonnej sudkyne, ktoré potom krajský súd vyhodnotil ako
napĺňajúce skutkovú podstatu § 14 ods. 3 OSP, resp. § 15a ods. 5 OSP. S tým sťažovateľ
nesúhlasí.
Ústavný súd na tomto mieste pripomína svoj stabilne judikovaný právny názor,
podľa ktorého nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by
mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Právny záver krajského súdu o tom, že ďalšie sťažovateľom prednesené dôvody
námietky zaujatosti sa týkajú postupu zákonnej sudkyne v konaní pred okresným súdom,
nemožno podľa názoru ústavného súdu kvalifikovať ako arbitrárny a z ústavného hľadiska
neudržateľný. Niet totiž pochýb, že dôvody založené na tvrdení o udeľovaní právnych rád
protistrane v spore, odpovedanie za navrhovateľa, prípadne napovedanie navrhovateľovi,
prerušovanie právneho zástupcu sťažovateľa alebo uplatňovanie vyšetrovacej zásady
v sporovom konaní sú vady, ktoré sporová strana cítiaca sa nimi poškodená môže uplatniť
v odvolaní proti meritórnemu rozhodnutiu okresného súdu. Ústavný súd preto z titulu
svojho postavenia mimo sústavy všeobecných súdov nezistil žiaden dôvod na meritórny
prieskum predmetného sťažovateľom kritizovaného záveru krajského súdu. I táto
sťažnostná námietka je teda na prvý pohľad nedôvodná.
4. Súhrnne ústavný súd uzatvára, že námietky prednesené sťažovateľom
v odôvodnení jeho sťažnosti sú na prvý pohľad nedôvodné, a tak už pri predbežnom
prerokovaní možno dospieť k záveru, že meritórne rozhodovanie o predloženej sťažnosti by
nemohlo za žiadnych okolností viesť ku konštatovaniu porušenia označených práv
sťažovateľa. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
5. Napokon ústavný súd rešpektujúc požiadavku ústavnej požiadavky kvality
odôvodnenia svojho rozhodnutia považoval za potrebné vysporiadať sa aj s argumentáciou
sťažovateľa prednesenou v doplnení jeho sťažnosti doručenom ústavnému súdu
9. novembra 2012 a zakladajúcou sa na poukaze na nález ústavného súdu
č. k. II. ÚS 162/2012-35 z 20. septembra 2012, v ktorom bola konštatovaná ústavná
neudržateľnosť uznesenia všeobecného súdu o nevylúčení sudcu všeobecného súdu
z prerokovávania a rozhodovania sporovej veci. Ústavný súd v tomto náleze okrem iného
uviedol, že „zákonný sudca totiž nie je pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej
oprávnený vysloviť svoj právny názor na meritum veci, a to ani nepriamo (s určitou
výnimkou vyplývajúcou z ustanovenia § 100 ods. 1 tretej vety Občianskeho súdneho
poriadku). Tvrdený opačný postup zákonného sudcu je preto nezákonný, čo zároveň
znamená, že takýto postup možno uplatniť v námietke zaujatosti. Vo svojej podstate ide
v tomto prípade o námietku zaujatosti zákonného sudcu zo subjektívneho pohľadu, keďže
námietka vychádza zo správania zákonného sudcu, ktorý mal dať nepriamo najavo, že
v spore bude úspešná žalobkyňa.“.
Na prvý pohľad by sa tak mohlo zdať, že formulovaný právny názor II. senátu
ústavného súdu je použiteľný aj na posúdenie okolností sťažovateľovho prípadu.
Niet pochýb, že ak dôvodom námietky zaujatosti sudcu všeobecného súdu má byť
jeho výrok prednesený na pojednávaní, prichádza do úvahy nespočetné množstvo
skutkových situácií (na podklade rôznosti do úvahy prichádzajúcich výrokov) relevantných
pre skúmanie pochybností o nezaujatosti sudcu. Napriek tomu azda nie je celkom vylúčené
vymedzenie určitých typových skupín výrokov umožňujúcich ich jednoznačnú kvalifikáciu
z pohľadu garancie nestrannosti súdu. II. senát ústavného súdu jednu z takýchto typových
skupín identifikoval. Podľa jeho názoru ide o prípady neoprávneného vyslovenia právneho
názoru zákonného sudcu na prerokovávanú vec pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej.
Podľa názoru III. senátu ústavného súdu však v sťažovateľovej veci o taký prípad
nejde. Vo veci prerokúvanej pred II. senátom totiž zákonný sudca všeobecného súdu
na pojednávaní vo veci, ktorej predmetom bolo určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva,
mal na návrh právneho zástupcu žalobkyne, aby táto nebola predvolaná, pretože by to bolo
príliš nákladné, ak by jej okresný súd musel preplatiť letenku, reagovať tak, že si môže
cestovné náklady uhradiť z dedičstva.
Výrok zákonného sudcu vo veci prerokovávanej pred II. senátom ústavného súdu je
neporovnateľný s výrokom sudkyne v tu prerokovávanej veci. Zákonný sudca veľmi
zreteľne naznačil spôsob meritórneho rozhodnutia vo veci, a sám tak spochybnil svoju
nezaujatosť. Vo veci sťažovateľa sa zákonná sudkyňa vyjadrila iba v tom zmysle, že dokáže
pochopiť slovne popísané pocity, ktoré navrhovateľ v 1. rade prežíval pri oboznámení
s obsahom novinových článkov. Kým teda výrok zákonného sudcu preskúmavaný v konaní
sp. zn. II. ÚS 162/2012 určil priamy koridor, na konci ktorého stojí rozhodnutie vo veci,
výrok JUDr. S. súvisel s popisom pocitov navrhovateľa, ktoré v konaní o ochranu osobnosti
majú dôležitý, predsa však v prostredí vnímania a dôkazného významu ďalších
rozhodujúcich faktov iba čiastkový význam z pohľadu rozhodnutia sporu. Miera, v akej
výrok zákonnej sudkyne na pojednávaní 7. júna 2012 súvisel s meritórnym rozhodnutím, je
neporovnateľne nižšia, než v okolnostiach posudzovaných vo veci sp. zn. II. ÚS 162/2012.
Rovnako tak výrok zákonného sudcu preverovaný vo veci sp. zn. II. ÚS 162/2012 bol
vo väzbe na prípadné pochybnosti o jeho nezaujatosti značne konkrétny (uviedol,
že sporová strana si cestovné náklady bude môcť uhradiť z dedičstva, o ktorého obsahu
rozhodoval), preto potom aj námietka jeho zaujatosti bola dostatočne konkrétna a bolo
logické požadovať, aby vo svojom vyjadrení tento sudca zaujal dostatočne konkrétny postoj
k námietke obsahujúcej poukaz na jeho jednoznačný výrok. Logicky potom II. senát
v záväznom právnom názore uložil žalovanému námietkovému súdu vyžiadať si
od dotknutého sudcu konkrétnejšie vyjadrenie k veci. V tu posudzovanej veci však bol
výrok zákonnej sudkyne, čo sa týka dôvodov, pre ktoré chápe pocity navrhovateľa v 1. rade,
veľmi nekonkrétny. Ústavný súd len dodáva, že samotná táto nekonkrétnosť a už viackrát
uvádzaná rôznorodosť do úvahy prichádzajúcich výkladov predurčuje námietku zaujatosti
založenú na takom výroku na neúspech. Ak napriek týmto okolnostiam chcel sťažovateľ
dosiahnuť vylúčenie zákonnej sudkyne z prerokúvania a rozhodovania jeho veci, ako
primárny nositeľ povinnosti tvrdiť a dokazovať dôvody námietky mal byť vo svojej
námietke dostatočne konkrétny, tak ako to napokon požadoval aj krajský súd.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. apríla 2013