Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 162/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. septembra 2012

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja

Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť M. S., P., Ing. E. B., P., a F. B., P., zastúpených

advokátom JUDr. V. G., K., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a , ako aj Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove a jeho uznesením

č. k. -370 z 8. marca 2012 a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

základné právo M. S., Ing. E. B. a F. B. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, ako aj ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. -370 z 8. marca 2012

z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. M. S., Ing. E. B. a F. B. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume

512,70 € (slovom päťstodvanásť eur a sedemdesiat centov), ktorú j e Krajský súd

v Prešove p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. V. G., K., do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti M. S., Ing. E. B. a F. B. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-18 z 31. mája 2012 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť M. S., P.,

Ing. E. B., P., a F. B., P. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia čl. 46

ods. 1, a (ďalej len „“), ako aj

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením č. k.

-370 z 8. marca 2012.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovatelia podaním z 23. júla 2012

a krajský súd vo vyjadrení zo 4. júla 2012 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho

pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že na Okresnom súde Poprad (ďalej len „okresný súd“) je pod

sp. zn. vedené konanie o určenie, že označená nehnuteľnosť patrí

do dedičstva po neb. A. F., rod. C. Žalobkyňou je V. B. (ďalej len „žalobkyňa“)

a sťažovatelia sú žalovanými. Zákonným sudcom je JUDr. P. K. (ďalej len „zákonný

sudca“).

Na pojednávaní konanom 17. januára 2012 právny zástupca sťažovateľov vzniesol

námietku zaujatosti s tým, že ju písomne odôvodní. Zároveň požiadal o odročenie

pojednávania do rozhodnutia o námietke. V rámci ústneho odôvodnenia námietky uviedol,

že okresný súd postupuje v konaní jednostranne proti sťažovateľom. Poukázal na tvrdenia

P. J. uvedené v zápisnici v roku 2000, kde uvádzal, že Ž. J. (sestra otca P. J.) bola slúžkou

u rodiny C. a že jej predmet sporu darovali z vďaky. Malo ísť o židovskú rodinu. Toto P. J.

zopakoval aj vo svojej výpovedi v roku 2006. Pritom ide o tvrdenia, ktoré sa nezakladajú

na pravde (rovnako ako tvrdenia uvedené v žalobe). Žaloba je podaná v rozpore

s . Pokiaľ sa žalobkyňa chcela domôcť určenia, že vec patrí

do dedičstva, mala tak urobiť na základe pravdivých tvrdení. Námietku zaujatosti právny

zástupca sťažovateľov doplnil písomným podaním z 19. januára 2012 doručeným

okresnému súdu toho istého dňa (obsah podania je ďalej oboznámený v časti II).

Podľa názoru sťažovateľov sa zákonný sudca vo svojom stanovisku pre krajský súd

vyjadril o závažných skutočnostiach, pre ktoré sa jeho zaujatosť namieta, zjavne hmlisto.

Nevyjadril sa ku skutočnosti, že v článku V. P. ide priamo aj o neho a jeho otca. Pritom túto

skutočnosť treba považovať za dôvod namietaného postupu zákonného sudcu voči

sťažovateľom.

Krajský súd podľa názoru sťažovateľov rozhodol o námietke zaujatosti bez toho, aby

preskúmal konkrétne okolnosti. Vyhol sa zmienke o článku V. P., ako aj skutočnostiam

uvedeným v ňom o osobe zákonného sudcu a jeho otca. Zjavne nepreskúmal existenciu

oprávnených pochybností a neposúdil konkrétne okolnosti prípadu. Odôvodnenie uznesenia

je iba všeobecným konštatovaním a formálnym odvolávaním sa na články a citácie

zákonných ustanovení, v ktorých sa len uvádza, že sudca by mal byť pri výkone svojej

funkcie nezávislý. Uznesenie sa odvoláva len na stanovisko zákonného sudcu.

Neprofesionálne vyjadrenie zákonného sudcu na pojednávaní konanom 17. januára 2012

k návrhu právneho zástupcu žalobkyne (aby žalobkyňa nebola predvolaná, pretože by to

bolo príliš nákladné, ak by jej okresný súd musel preplatiť letenku), podľa ktorého

žalobkyňa si môže cestovné náklady uhradiť z dedičstva, vybavil krajský súd jednostranne

v prospech zákonného sudcu. Pritom krajský súd bol povinný v rámci rozhodovania

o námietke zaujatosti vychádzať z objektívne zisteného stavu a zabezpečiť si všetky

potrebné podklady. Krajský súd sa vôbec nedotkol hodnotenia objektívneho a subjektívneho

hľadiska nestrannosti zákonného sudcu a ani nevyložil, z akých dôvodov nemá skutočnosť,

že o zákonnom sudcovi bol publikovaný článok V. P., žiaden vplyv na vznik a existenciu

pochybností o nezaujatosti zákonného sudcu. Vzhľadom na to, že sa v odôvodnení

uznesenia neuvádzajú podstatné dôvody podanej námietky, treba jeho závery považovať za

nedostatočné a ústavne neudržateľné.

Sťažovatelia navrhujú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby bolo uznesenie z 8. marca 2012 zrušené a vec bola vrátená

na ďalšie konanie. Požadujú tiež náhradu trov konania vo výške 665,30 €.

Z vyjadrenia predsedu kolégia krajského súdu sp. zn. Spr 10106/2012 zo 4. júla 2012

doručeného ústavnému súdu 16. júla 2012 vyplýva, že trvá v celom rozsahu na odôvodnení

uznesenia krajského súdu, pričom jeho podstatné časti opakuje. Dospel k záveru, že

okolnosti uvádzané sťažovateľmi sú nedôvodné, a žiada sťažnosť zamietnuť.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľov z 23. júla 2012 doručenej ústavnému súdu

30. júla 2012 vyplýva, že krajský súd sa nevyjadril k časti dôvodov podanej námietky

zaujatosti, a to k tým, ktoré sa týkajú uvádzaných osobných a rodinných dôvodov vo vzťahu

k otcovi zákonného sudcu, ako aj k postupu zákonného sudcu, ktorý sťažovatelia podrobne

uviedli. Zdôrazňuje tiež, že sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek

tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho

pomer k veci, k stranám konania, k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod. Z tohto

hľadiska preto nezáleží ani na tom, že zákonný sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril

v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale

existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti

v očiach strán a verejnosti.

II.

Z písomnej námietky zaujatosti z 19. januára 2012 doručenej okresnému súdu toho

istého dňa vyplýva, že z doterajšieho priebehu konania nadobudli sťažovatelia presvedčenie,

že zákonný sudca voči nim postupuje jednostranne a predpojato. Súdne konanie im

pripomína trestné konanie, v ktorom sú zo strany právneho zástupcu žalobkyne sústavne

obviňovaní z podvodného a nezákonného vydržania a zastrašovaní trovami právneho

zastúpenia. Sťažovatelia sa od svojho právneho zástupcu koncom roku 2011 dozvedeli, že

mu telefonoval istý človek, ktorý neuviedol svoje meno a oznámil, že má z prostredia

sudcov v P. informáciu, podľa ktorej zákonný sudca ho dáva do súvisu s medializáciou

kauzy cyperskej firmy, ktorá žalovala S. o ušlý zisk. Malo ísť o článok V. P. uverejnený

na internete, ako aj o článok I. B. taktiež uverejnený na internete. Tento človek mu tiež

povedal, aby si sťažovatelia nerobili ilúzie, že v spore uspejú, pretože zákonný sudca dobre

vie, že právny zástupca sťažovateľov pozná V. P. Právny zástupca sťažovateľov

ubezpečoval, že V. P. síce pozná, ale že o informáciách uvádzaných v článku nič nevedel.

Právny zástupca sťažovateľov presviedčal, že môže ísť o provokáciu ľudí z justície alebo

iných kruhov zaujatých proti zákonnému sudcovi. Nechcel veriť, že by zákonný sudca

postupoval úmyselne proti sťažovateľom. Z tohto dôvodu nechcel tento anonymný telefonát

v súdom konaní spomínať. Z uznesenia polície z 8. septembra 2011 bolo zrejmé, že právny

zástupca žalobkyne sám priznal, že P. J. vyhľadal dcéru pôvodnej vlastníčky sporného

pozemku a s touto sa stretol v roku 2008, hoci na okresnom súde uviedol, že s P. J. nemá

absolútne nič spoločné. Z toho je evidentné, že žalobkyňu nahovoril na podanie žaloby,

ktorá je celá špekulatívna, nepravdivá a vychádza z krivej výpovede P. J. pred políciou

v roku 2006. Je evidentné, že takáto nezákonná žaloba nemala byť prerokovávaná, keďže sa

v nej vedome predkladajú súdu v snahe ho podviesť nepravdivé skutočnosti. Napriek

upozorneniam sťažovateľov však zákonný sudca ich námietky neakceptoval.

Na pojednávaní konanom 17. januára 2012 v súvislosti s neúčasťou žalobkyne jej právny

zástupca uviedol, že okresný súd by jej musel preplatiť letenku. Zákonný sudca mu na to

odpovedal, že žalobkyňa si môže hradiť cestovné náklady sama a po skončení konania si ich

môže kompenzovať zo získaného dedičstva. Týmto vyjadrením zákonný sudca pred

sťažovateľmi už vopred prejudikoval svoje rozhodnutie a dal najavo, aký bude výsledok

súdneho sporu. Podľa názoru sťažovateľov vec treba zákonnému sudcovi odňať a prideliť ju

inému samosudcovi.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -370 z 8. marca 2012 vyplýva, že

zákonný sudca nie je vylúčený z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn.

. Ku vznesenej námietke sa vyjadril zákonný sudca. Uviedol, že podľa jeho

názoru dôvody na jeho vylúčenie z prerokovávania veci nie sú dané. Jediným dôvodom

opakovaných námietok sú obštrukcie zo strany sťažovateľov, keďže v dôsledku ich úkonov

opakovane dochádza k mareniu pojednávania bez možnosti vykonať navrhované dôkazy.

Nie je daný dôvod pochybovať o jeho nezaujatosti, keďže nie sú dané okolnosti, ktoré by

jeho nezaujatosť spochybňovali. Nemá vedomosť o skutočnostiach, pre ktoré by mal byť

z prerokovávania veci vylúčený. Podľa názoru krajského súdu zákonný sudca nie je

vylúčený z prerokovávania a rozhodovania tejto právnej veci. Vec bola pridelená

zákonnému sudcovi zákonným spôsobom. Zákonný sudca sa vyjadril, že sa necíti byť

zaujatý. Z jeho vyjadrenia vyplýva, že je bez pomeru k veci, k účastníkom konania, ako aj

k zástupcom. Sťažovatelia vo vznesenej námietke nepreukázali, že by zákonný sudca mal

konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia a rozhodnutia veci. Vyjadrenie o tom, že

zakúpenú letenku si žalobkyňa môže potom vyrovnať z dedičstva, nenasvedčuje tomu, že

zákonný sudca vec predčasne prejudikoval. Iba poukázal na to, že každý z účastníkov si

znáša trovy sám do rozhodnutia vo veci a vzniknuté trovy si môže uplatniť v súdnom

konaní. Dôvody námietky zaujatosti sa týkajú postupu v konaní, pričom takéto dôvody

nemôžu byť dôvodmi na vylúčenie konajúceho sudcu v zmysle § 14 ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku. Keďže sťažovatelia v námietke zaujatosti neuviedli žiaden osobný vzťah

sudcu k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom a ani z obsahu spisu nevyplynuli

okolnosti, z ktorých by vyšla najavo možnosť ovplyvnenia objektívneho pohľadu na vec,

možno konštatovať, že neexistuje objektívny zákonom vymedzený dôvod, pre ktorý by bolo

potrebné zákonného sudcu z veci vylúčiť.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(…)

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo(…) prejednaná nezávislým a nestranným súdom(…), ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch(…)

Podľa dôvodom na vylúčenie sudcu nie

sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho

rozhodovaní v iných veciach.

Podľa ak sa námietka zaujatosti týka len

okolností ustanovených v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto

prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovatelia tvrdia, že krajský súd nerozhodol o ich námietke zaujatosti proti

zákonnému sudcovi správne, keďže uplatnené námietky buď nesprávne vyhodnotil, alebo sa

nimi dostatočne nezaoberal.

Krajský súd je naopak presvedčený, že rozhodnutie o námietke zaujatosti je v súlade

so zákonom.

Z pohľadu ústavného súdu prichodí predovšetkým konštatovať, že námietka

zaujatosti, ktorú sťažovatelia prostredníctvom právneho zástupcu vzniesli jednak ústne

na pojednávaní 17. januára 2012 a jednak písomne podaním z 19. januára 2012, obsahuje

v podstate tri okruhy námietok. Sťažovatelia predovšetkým vyslovujú názor, podľa ktorého

zákonný sudca postupuje v konaní jednostranne, keď neberie do úvahy určité podľa nich

podstatné skutočnosti, z ktorých je už na prvý pohľad zrejmé, že podaná žaloba je

nedôvodná a že by mala byť preto bez ďalšieho zamietnutá (1). S tým súvisí aj okolnosť, že

sťažovatelia sú zo strany právneho zástupcu žalobkyne sústavne obviňovaní z podvodného

a nezákonného vydržania a sú zastrašovaní trovami právneho zastúpenia. Ďalej sťažovatelia

tvrdia, že majú informáciu, podľa ktorej zákonný sudca dáva právneho zástupcu

sťažovateľov do súvisu s medializáciou kauzy cyperskej firmy, ktorá žalovala S. o ušlý zisk,

pričom má na mysli články V. P. a I. B. uverejnené na internete. Sťažovatelia sa pritom

dozvedeli aj to, že v spore neuspejú, pretože zákonný sudca dobre vie, že právny zástupca

sťažovateľov pozná V. P. (2). Napokon sťažovatelia tvrdia, že na pojednávaní konanom

17. januára 2012 v súvislosti s neúčasťou žalobkyne jej právny zástupca uviedol, že okresný

súd by jej musel preplatiť letenku. Zákonný sudca mu mal na to odpovedať, že žalobkyňa si

môže hradiť cestovné náklady sama a po skončení konania si ich môže kompenzovať

zo získaného dedičstva (3). Podľa názoru sťažovateľov týmto vyjadrením zákonný sudca už

vopred prejudikoval svoje rozhodnutie a dal najavo, aký bude výsledok súdneho sporu.

„Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti)

a straníckosti a z hľadiska čl. 6 ods. 1 dohovoru ju možno posudzovať z rôznych hľadísk.

Možno rozlišovať subjektívny prístup, ktorý sa pokúša zistiť, čo si sudca myslel pro foro

interno, a objektívny prístup, pri ktorom sa skúma, či sudca poskytuje dostatočné záruky,

aby sa vylúčili akékoľvek pochybnosti v tomto smere.“ (Sramek proti Rakúsku).

Subjektívna nestrannosť sa prezumuje, až kým nie je preukázaný opak, čo však je

zriedkavý prípad. Nestrannosť z hľadiska správania sudcu je vlastne nedostatok subjektívnej

nezaujatosti, o čom svedčí správanie sudcu.

Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale

podľa objektívnych symptómov. Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne,

ale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť vystavená oprávneným pochybnostiam

so zreteľom na jeho štatút či funkcie, ktoré vo veci vykonával. Práve tu sa uplatňuje teória

zdania (théorie des apparences), podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale

musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán (mutatis mutandis Delcourt proti

Belgicku).

Nemožno pochybovať o tom, že prvý okruh námietok, podľa ktorého je žaloba už

na prvý pohľad nedôvodná, čo zákonný sudca nechce akceptovať, ako aj tretia námietka,

podľa ktorej na pojednávaní konanom 17. januára 2012 mal zákonný sudca uviesť, že

žalobkyňa si môže hradiť cestovné náklady sama a po skončení konania si ich môže

kompenzovať zo získaného dedičstva, sú vo svojej podstate námietkou okolností

spočívajúcich v postupe zákonného sudcu v konaní o prerokovávanej veci. Námietky

takéhoto rázu v zásade nie sú spôsobilým dôvodom na vylúčenie sudcu (§ 14 ods. 3

), avšak s určitými výnimkami.

„Formulácia ustanovenia zahŕňa veľmi

širokú škálu skutočností, ktoré možno považovať za postup sudcu v konaní o prejednávanej

veci. A contrario počet možných typov skutkových okolností, ktoré neprichádzajú do úvahy

ako postup sudcu v konaní o prejednávanej veci, je týmto značne zúžený. Ide o zrejmú

snahu zákonodarcu obmedziť potrebu rozhodovania o námietkach zaujatosti v záujme

urýchlenia súdneho konania, resp. obmedzenia priestoru pre zbytočné prieťahy v súdnom

konaní. Je to teda zákonom ustanovený obmedzujúci zásah do základného práva na súdnu

ochranu, resp. do práva na spravodlivé súdne konanie v súvislosti s právom na nestranný

súd, ako súčasťou základného práva. V zásade možno povedať, že takýto zásah treba

považovať za legitímny vzhľadom na sledovaný cieľ. Zároveň však zásah musí byť aj

proporcionálne vyvážený tak, aby jeho nevyhnutnosť nebolo možné spochybniť.

Subjektívne chápanie nestrannosti je vlastne posudzovaním správania sudcu, pričom

sa subjektívna nestrannosť prezumuje, až kým nie je dokázaný opak. Vzhľadom na to, že

ide o správanie sudcu, nemožno z okruhu relevantných skutočností prípustných

na odôvodnenie námietky zaujatosti vylúčiť paušálne všetky postupy sudcu v konaní

o prejednávanej veci. Taká skutková okolnosť spočívajúca v postupe sudcu v konaní

o prejednávanej veci, ktorú treba považovať (v prípade, že by bola preukázaná)

za nezákonnú alebo za svojvoľnú z dôvodu nejednoznačnosti či protirečivosti z hľadiska

zákona, je spôsobilým skutkovým dôvodom na námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 5

.“ ()

Subjektívne presvedčenie sťažovateľov o tom, že žaloba, ktorú žalobkyňa proti nim

podala, je nedôvodná prima facie a že preto nemalo byť o nej vôbec konané, resp. mala byť

zamietnutá hneď na začiatku, nie je spôsobilým dôvodom námietky zaujatosti a tým ani

dôvodom na vylúčenie sudcu. Je totiž iba na sudcovi posúdiť, kedy bude vec považovať

za zrelú na meritórne rozhodnutie. Jeho odlišný postup v tomto smere nemožno považovať

za rozporný so zákonom či za svojvoľný, keďže ide o výkon jeho právomoci.

Naproti tomu vo svetle judikatúry už uvedenej sa námietka sťažovateľov, podľa

ktorej na pojednávaní konanom 17. januára 2012 mal zákonný sudca uviesť, že žalobkyňa si

môže hradiť cestovné náklady sama a po skončení konania si ich môže kompenzovať

zo získaného dedičstva, javí ako spôsobilá námietka zaujatosti, a to aj napriek tomu, že ide

o okolnosť spočívajúcu v postupe zákonného sudcu v konaní o prerokovávanej veci.

Zákonný sudca totiž nie je pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej oprávnený vysloviť

svoj právny názor na meritum veci, a to ani nepriamo (s určitou výnimkou vyplývajúcou

z ustanovenia tretej vety ). Tvrdený opačný

postup zákonného sudcu je preto nezákonný, čo zároveň znamená, že takýto postup možno

uplatniť v námietke zaujatosti. Vo svojej podstate ide v tomto prípade o námietku zaujatosti

zákonného sudcu zo subjektívneho pohľadu, keďže námietka vychádza zo správania

zákonného sudcu, ktorý mal dať nepriamo najavo, že v spore bude úspešná žalobkyňa. Len

v tomto chápaní totiž obstojí jeho tvrdený výrok, podľa ktorého si žalobkyňa bude môcť

po skončení konania výdavky vynaložené v spore kompenzovať z dedičstva. Inými slovami,

pokiaľ by tvrdený výrok zákonného sudcu naozaj odznel, zakladalo by to jeho zaujatosť

zo subjektívneho pohľadu.

Za významnú skutočnosť treba považovať okolnosť, že zákonný sudca vo svojom

vyjadrení k podanej námietke zaujatosti nezaujal žiadne konkrétne stanovisko k tvrdeniu,

podľa ktorého na pojednávaní konanom 17. januára 2012 mal prejudikovať výsledok sporu

v prospech žalobkyne, keď mal právnemu zástupcovi žalobkyne povedať, že žalobkyňa si

cestovné náklady súvisiace s účasťou na pojednávaní bude môcť kompenzovať

zo získaného dedičstva. Vyjadril sa totiž iba vo všeobecnosti v tom zmysle, že na jeho

vylúčenie nie sú dané dôvody.

Krajský súd vo vzťahu k tvrdenému vyjadreniu zákonného sudcu na pojednávaní

konanom 17. januára 2012 uviedol, že toto vyjadrenie nenasvedčuje tomu, že by zákonný

sudca vec predčasne prejudikoval. Zákonný sudca poukázal totiž iba na to, že každý

z účastníkov si znáša trovy sám do rozhodnutia vo veci a vzniknuté trovy si môže uplatniť

v súdnom konaní.

Možno konštatovať, že krajský súd vychádzal z toho, že zákonný sudca sa naozaj

vyjadril na pojednávaní konanom 17. januára 2012 tak, ako to v námietke zaujatosti

sťažovatelia tvrdili, resp. uviedli. Nie je však zistiteľné, ako k tomuto skutkovému záveru

dospel.

Ústavne konformné konanie o námietke zaujatosti vyžaduje, aby pri rozhodovaní

nadriadeného súdu ( ) popri splnení ďalších zákonom

predpísaných podmienok bolo z vecného hľadiska skúmané, či namietané dôvody

na vylúčenie zákonného sudcu možno považovať zo skutkového hľadiska za preukázané,

pričom je primárne na účastníkovi konania, ktorý námietku zaujatosti podal, ponúknuť aj

dôkazy o pravdivosti týchto dôvodov. V rámci takéhoto skúmania má nezanedbateľný

význam aj vyjadrenie zákonného sudcu k pravdivosti uvádzaných dôvodov.

V danom prípade sťažovatelia žiadne dôkazy preukazujúce tvrdený výrok zákonného

sudcu nepredložili, pričom zo zápisnice o pojednávaní okresného súdu konanom 17. januára

2012 inkriminovaný výrok nevyplýva (rovnako ani jeho širšie súvislosti). Samotný zákonný

sudca sa vo svojom vyjadrení k námietke zaujatosti označenými konkrétnymi dôvodmi

nezaoberá a nijako sa k nim nevyjadruje.

Námietka sťažovateľov, podľa ktorej zákonný sudca dáva ich právneho zástupcu

do súvisu s medializáciou kauzy cyperskej firmy kvôli článkom V. P. a I. B., v dôsledku

čoho sťažovatelia nebudú v spore úspešní, pretože zákonný sudca dobre vie, že právny

zástupca sťažovateľov pozná V. P., rozhodne nie je námietkou opierajúcou sa o okolnosť

spočívajúcu v postupe sudcu v konaní o prerokovávanej veci. Sťažovatelia totiž na základe

skutočností nimi tvrdených považujú zákonného sudcu za zaujatého.

I v uvedenom prípade platí, že zákonný sudca sa vo svojom písomnom stanovisku

k tomuto tvrdeniu sťažovateľov nijako nevyjadril. Ani krajský súd nezaujal k tomuto

tvrdeniu žiadne stanovisko.

Postup krajského súdu, ktorý napriek závažným nedostatkom týkajúcim sa otázky

pravdivosti tvrdených dôvodov zaujatosti zákonného sudcu o námietke zaujatosti meritórne

rozhodol, nie je akceptovateľný. Mal si vyžiadať doplnenie stanoviska od zákonného sudcu

tak, aby sa tento konkrétne vyjadril k uplatneným dôvodom, resp. k ich pravdivosti,

či nepravdivosti. Až potom prichádzalo do úvahy o námietke zaujatosti rozhodnúť. Postup

krajského súdu treba považovať za arbitrárny. Krajský súd preto porušil základné právo

sťažovateľov na súdnu ochranu podľa , ako aj ich právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu

č. k. -370 z 8. marca 2012 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu). V ďalšom bude povinnosťou krajského súdu riadiť sa právnym názorom ústavného

súdu.

Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov ich právneho zastúpenia v sume

512,70 €, a to u každého zo sťažovateľov za 2 úkony právnych služieb po 63,58 € v zmysle

§ 11 ods. 2 v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (teda 6 x 63,58 €), ako aj za dva režijné paušály

po 7,63 € u každého zo sťažovateľov (6 x 7,63 €) a napokon daň z pridanej hodnoty

po 28,48 € u každého zo sťažovateľov (3 x 28,48 €) – (bod 3 výroku nálezu).

Hoci sťažovatelia tvrdili, že v konaní o námietke zaujatosti došlo aj k porušeniu ich

základných práv vyplývajúcich z a z , nijaké relevantné

skutočnosti, z ktorých by porušenie týchto základných práv vyplývalo, neuviedli. Preto

sťažnosti v tejto časti nebolo možné vyhovieť (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2012