Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)II. ÚS 162/2012
PDF · 205.64 KB
No categories available
II. ÚS 162/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. septembra 2012
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja
Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť M. S., P., Ing. E. B., P., a F. B., P., zastúpených
advokátom JUDr. V. G., K., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove a jeho uznesením
č. k. 10 NcC 3/2012-370 z 8. marca 2012 a takto
rozhodol:
1. Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 10 NcC 3/2012 p o r u š i l
základné právo M. S., Ing. E. B. a F. B. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 10 NcC 3/2012-370 z 8. marca 2012
z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. M. S., Ing. E. B. a F. B. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume
512,70 € (slovom päťstodvanásť eur a sedemdesiat centov), ktorú j e Krajský súd
v Prešove p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. V. G., K., do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti M. S., Ing. E. B. a F. B. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 162/2012-18 z 31. mája 2012 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť M. S., P.,
Ing. E. B., P., a F. B., P. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením č. k.
10 NcC 3/2012-370 z 8. marca 2012.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovatelia podaním z 23. júla 2012
a krajský súd vo vyjadrení zo 4. júla 2012 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho
pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že na Okresnom súde Poprad (ďalej len „okresný súd“) je pod
sp. zn. 20 C 44/2009 vedené konanie o určenie, že označená nehnuteľnosť patrí
do dedičstva po neb. A. F., rod. C. Žalobkyňou je V. B. (ďalej len „žalobkyňa“)
a sťažovatelia sú žalovanými. Zákonným sudcom je JUDr. P. K. (ďalej len „zákonný
sudca“).
Na pojednávaní konanom 17. januára 2012 právny zástupca sťažovateľov vzniesol
námietku zaujatosti s tým, že ju písomne odôvodní. Zároveň požiadal o odročenie
pojednávania do rozhodnutia o námietke. V rámci ústneho odôvodnenia námietky uviedol,
že okresný súd postupuje v konaní jednostranne proti sťažovateľom. Poukázal na tvrdenia
P. J. uvedené v zápisnici v roku 2000, kde uvádzal, že Ž. J. (sestra otca P. J.) bola slúžkou
u rodiny C. a že jej predmet sporu darovali z vďaky. Malo ísť o židovskú rodinu. Toto P. J.
zopakoval aj vo svojej výpovedi v roku 2006. Pritom ide o tvrdenia, ktoré sa nezakladajú
na pravde (rovnako ako tvrdenia uvedené v žalobe). Žaloba je podaná v rozpore
s Občianskym súdnym poriadkom. Pokiaľ sa žalobkyňa chcela domôcť určenia, že vec patrí
do dedičstva, mala tak urobiť na základe pravdivých tvrdení. Námietku zaujatosti právny
zástupca sťažovateľov doplnil písomným podaním z 19. januára 2012 doručeným
okresnému súdu toho istého dňa (obsah podania je ďalej oboznámený v časti II).
Podľa názoru sťažovateľov sa zákonný sudca vo svojom stanovisku pre krajský súd
vyjadril o závažných skutočnostiach, pre ktoré sa jeho zaujatosť namieta, zjavne hmlisto.
Nevyjadril sa ku skutočnosti, že v článku V. P. ide priamo aj o neho a jeho otca. Pritom túto
skutočnosť treba považovať za dôvod namietaného postupu zákonného sudcu voči
sťažovateľom.
Krajský súd podľa názoru sťažovateľov rozhodol o námietke zaujatosti bez toho, aby
preskúmal konkrétne okolnosti. Vyhol sa zmienke o článku V. P., ako aj skutočnostiam
uvedeným v ňom o osobe zákonného sudcu a jeho otca. Zjavne nepreskúmal existenciu
oprávnených pochybností a neposúdil konkrétne okolnosti prípadu. Odôvodnenie uznesenia
je iba všeobecným konštatovaním a formálnym odvolávaním sa na články ústavy a citácie
zákonných ustanovení, v ktorých sa len uvádza, že sudca by mal byť pri výkone svojej
funkcie nezávislý. Uznesenie sa odvoláva len na stanovisko zákonného sudcu.
Neprofesionálne vyjadrenie zákonného sudcu na pojednávaní konanom 17. januára 2012
k návrhu právneho zástupcu žalobkyne (aby žalobkyňa nebola predvolaná, pretože by to
bolo príliš nákladné, ak by jej okresný súd musel preplatiť letenku), podľa ktorého
žalobkyňa si môže cestovné náklady uhradiť z dedičstva, vybavil krajský súd jednostranne
v prospech zákonného sudcu. Pritom krajský súd bol povinný v rámci rozhodovania
o námietke zaujatosti vychádzať z objektívne zisteného stavu a zabezpečiť si všetky
potrebné podklady. Krajský súd sa vôbec nedotkol hodnotenia objektívneho a subjektívneho
hľadiska nestrannosti zákonného sudcu a ani nevyložil, z akých dôvodov nemá skutočnosť,
že o zákonnom sudcovi bol publikovaný článok V. P., žiaden vplyv na vznik a existenciu
pochybností o nezaujatosti zákonného sudcu. Vzhľadom na to, že sa v odôvodnení
uznesenia neuvádzajú podstatné dôvody podanej námietky, treba jeho závery považovať za
nedostatočné a ústavne neudržateľné.
Sťažovatelia navrhujú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.
10 NcC 3/2012 s tým, aby bolo uznesenie z 8. marca 2012 zrušené a vec bola vrátená
na ďalšie konanie. Požadujú tiež náhradu trov konania vo výške 665,30 €.
Z vyjadrenia predsedu kolégia krajského súdu sp. zn. Spr 10106/2012 zo 4. júla 2012
doručeného ústavnému súdu 16. júla 2012 vyplýva, že trvá v celom rozsahu na odôvodnení
uznesenia krajského súdu, pričom jeho podstatné časti opakuje. Dospel k záveru, že
okolnosti uvádzané sťažovateľmi sú nedôvodné, a žiada sťažnosť zamietnuť.
Z repliky právneho zástupcu sťažovateľov z 23. júla 2012 doručenej ústavnému súdu
30. júla 2012 vyplýva, že krajský súd sa nevyjadril k časti dôvodov podanej námietky
zaujatosti, a to k tým, ktoré sa týkajú uvádzaných osobných a rodinných dôvodov vo vzťahu
k otcovi zákonného sudcu, ako aj k postupu zákonného sudcu, ktorý sťažovatelia podrobne
uviedli. Zdôrazňuje tiež, že sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek
tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho
pomer k veci, k stranám konania, k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod. Z tohto
hľadiska preto nezáleží ani na tom, že zákonný sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril
v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale
existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti
v očiach strán a verejnosti.
II.
Z písomnej námietky zaujatosti z 19. januára 2012 doručenej okresnému súdu toho
istého dňa vyplýva, že z doterajšieho priebehu konania nadobudli sťažovatelia presvedčenie,
že zákonný sudca voči nim postupuje jednostranne a predpojato. Súdne konanie im
pripomína trestné konanie, v ktorom sú zo strany právneho zástupcu žalobkyne sústavne
obviňovaní z podvodného a nezákonného vydržania a zastrašovaní trovami právneho
zastúpenia. Sťažovatelia sa od svojho právneho zástupcu koncom roku 2011 dozvedeli, že
mu telefonoval istý človek, ktorý neuviedol svoje meno a oznámil, že má z prostredia
sudcov v P. informáciu, podľa ktorej zákonný sudca ho dáva do súvisu s medializáciou
kauzy cyperskej firmy, ktorá žalovala S. o ušlý zisk. Malo ísť o článok V. P. uverejnený
na internete, ako aj o článok I. B. taktiež uverejnený na internete. Tento človek mu tiež
povedal, aby si sťažovatelia nerobili ilúzie, že v spore uspejú, pretože zákonný sudca dobre
vie, že právny zástupca sťažovateľov pozná V. P. Právny zástupca sťažovateľov
ubezpečoval, že V. P. síce pozná, ale že o informáciách uvádzaných v článku nič nevedel.
Právny zástupca sťažovateľov presviedčal, že môže ísť o provokáciu ľudí z justície alebo
iných kruhov zaujatých proti zákonnému sudcovi. Nechcel veriť, že by zákonný sudca
postupoval úmyselne proti sťažovateľom. Z tohto dôvodu nechcel tento anonymný telefonát
v súdom konaní spomínať. Z uznesenia polície z 8. septembra 2011 bolo zrejmé, že právny
zástupca žalobkyne sám priznal, že P. J. vyhľadal dcéru pôvodnej vlastníčky sporného
pozemku a s touto sa stretol v roku 2008, hoci na okresnom súde uviedol, že s P. J. nemá
absolútne nič spoločné. Z toho je evidentné, že žalobkyňu nahovoril na podanie žaloby,
ktorá je celá špekulatívna, nepravdivá a vychádza z krivej výpovede P. J. pred políciou
v roku 2006. Je evidentné, že takáto nezákonná žaloba nemala byť prerokovávaná, keďže sa
v nej vedome predkladajú súdu v snahe ho podviesť nepravdivé skutočnosti. Napriek
upozorneniam sťažovateľov však zákonný sudca ich námietky neakceptoval.
Na pojednávaní konanom 17. januára 2012 v súvislosti s neúčasťou žalobkyne jej právny
zástupca uviedol, že okresný súd by jej musel preplatiť letenku. Zákonný sudca mu na to
odpovedal, že žalobkyňa si môže hradiť cestovné náklady sama a po skončení konania si ich
môže kompenzovať zo získaného dedičstva. Týmto vyjadrením zákonný sudca pred
sťažovateľmi už vopred prejudikoval svoje rozhodnutie a dal najavo, aký bude výsledok
súdneho sporu. Podľa názoru sťažovateľov vec treba zákonnému sudcovi odňať a prideliť ju
inému samosudcovi.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 10 NcC 3/2012-370 z 8. marca 2012 vyplýva, že
zákonný sudca nie je vylúčený z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn.
20 C 44/2009. Ku vznesenej námietke sa vyjadril zákonný sudca. Uviedol, že podľa jeho
názoru dôvody na jeho vylúčenie z prerokovávania veci nie sú dané. Jediným dôvodom
opakovaných námietok sú obštrukcie zo strany sťažovateľov, keďže v dôsledku ich úkonov
opakovane dochádza k mareniu pojednávania bez možnosti vykonať navrhované dôkazy.
Nie je daný dôvod pochybovať o jeho nezaujatosti, keďže nie sú dané okolnosti, ktoré by
jeho nezaujatosť spochybňovali. Nemá vedomosť o skutočnostiach, pre ktoré by mal byť
z prerokovávania veci vylúčený. Podľa názoru krajského súdu zákonný sudca nie je
vylúčený z prerokovávania a rozhodovania tejto právnej veci. Vec bola pridelená
zákonnému sudcovi zákonným spôsobom. Zákonný sudca sa vyjadril, že sa necíti byť
zaujatý. Z jeho vyjadrenia vyplýva, že je bez pomeru k veci, k účastníkom konania, ako aj
k zástupcom. Sťažovatelia vo vznesenej námietke nepreukázali, že by zákonný sudca mal
konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia a rozhodnutia veci. Vyjadrenie o tom, že
zakúpenú letenku si žalobkyňa môže potom vyrovnať z dedičstva, nenasvedčuje tomu, že
zákonný sudca vec predčasne prejudikoval. Iba poukázal na to, že každý z účastníkov si
znáša trovy sám do rozhodnutia vo veci a vzniknuté trovy si môže uplatniť v súdnom
konaní. Dôvody námietky zaujatosti sa týkajú postupu v konaní, pričom takéto dôvody
nemôžu byť dôvodmi na vylúčenie konajúceho sudcu v zmysle § 14 ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku. Keďže sťažovatelia v námietke zaujatosti neuviedli žiaden osobný vzťah
sudcu k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom a ani z obsahu spisu nevyplynuli
okolnosti, z ktorých by vyšla najavo možnosť ovplyvnenia objektívneho pohľadu na vec,
možno konštatovať, že neexistuje objektívny zákonom vymedzený dôvod, pre ktorý by bolo
potrebné zákonného sudcu z veci vylúčiť.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(…)
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo(…) prejednaná nezávislým a nestranným súdom(…), ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch(…)
Podľa § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku dôvodom na vylúčenie sudcu nie
sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho
rozhodovaní v iných veciach.
Podľa § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku ak sa námietka zaujatosti týka len
okolností ustanovených v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto
prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovatelia tvrdia, že krajský súd nerozhodol o ich námietke zaujatosti proti
zákonnému sudcovi správne, keďže uplatnené námietky buď nesprávne vyhodnotil, alebo sa
nimi dostatočne nezaoberal.
Krajský súd je naopak presvedčený, že rozhodnutie o námietke zaujatosti je v súlade
so zákonom.
Z pohľadu ústavného súdu prichodí predovšetkým konštatovať, že námietka
zaujatosti, ktorú sťažovatelia prostredníctvom právneho zástupcu vzniesli jednak ústne
na pojednávaní 17. januára 2012 a jednak písomne podaním z 19. januára 2012, obsahuje
v podstate tri okruhy námietok. Sťažovatelia predovšetkým vyslovujú názor, podľa ktorého
zákonný sudca postupuje v konaní jednostranne, keď neberie do úvahy určité podľa nich
podstatné skutočnosti, z ktorých je už na prvý pohľad zrejmé, že podaná žaloba je
nedôvodná a že by mala byť preto bez ďalšieho zamietnutá (1). S tým súvisí aj okolnosť, že
sťažovatelia sú zo strany právneho zástupcu žalobkyne sústavne obviňovaní z podvodného
a nezákonného vydržania a sú zastrašovaní trovami právneho zastúpenia. Ďalej sťažovatelia
tvrdia, že majú informáciu, podľa ktorej zákonný sudca dáva právneho zástupcu
sťažovateľov do súvisu s medializáciou kauzy cyperskej firmy, ktorá žalovala S. o ušlý zisk,
pričom má na mysli články V. P. a I. B. uverejnené na internete. Sťažovatelia sa pritom
dozvedeli aj to, že v spore neuspejú, pretože zákonný sudca dobre vie, že právny zástupca
sťažovateľov pozná V. P. (2). Napokon sťažovatelia tvrdia, že na pojednávaní konanom
17. januára 2012 v súvislosti s neúčasťou žalobkyne jej právny zástupca uviedol, že okresný
súd by jej musel preplatiť letenku. Zákonný sudca mu mal na to odpovedať, že žalobkyňa si
môže hradiť cestovné náklady sama a po skončení konania si ich môže kompenzovať
zo získaného dedičstva (3). Podľa názoru sťažovateľov týmto vyjadrením zákonný sudca už
vopred prejudikoval svoje rozhodnutie a dal najavo, aký bude výsledok súdneho sporu.
„Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti)
a straníckosti a z hľadiska čl. 6 ods. 1 dohovoru ju možno posudzovať z rôznych hľadísk.
Možno rozlišovať subjektívny prístup, ktorý sa pokúša zistiť, čo si sudca myslel pro foro
interno, a objektívny prístup, pri ktorom sa skúma, či sudca poskytuje dostatočné záruky,
aby sa vylúčili akékoľvek pochybnosti v tomto smere.“ (Sramek proti Rakúsku).
Subjektívna nestrannosť sa prezumuje, až kým nie je preukázaný opak, čo však je
zriedkavý prípad. Nestrannosť z hľadiska správania sudcu je vlastne nedostatok subjektívnej
nezaujatosti, o čom svedčí správanie sudcu.
Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale
podľa objektívnych symptómov. Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne,
ale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť vystavená oprávneným pochybnostiam
so zreteľom na jeho štatút či funkcie, ktoré vo veci vykonával. Práve tu sa uplatňuje teória
zdania (théorie des apparences), podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale
musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán (mutatis mutandis Delcourt proti
Belgicku).
Nemožno pochybovať o tom, že prvý okruh námietok, podľa ktorého je žaloba už
na prvý pohľad nedôvodná, čo zákonný sudca nechce akceptovať, ako aj tretia námietka,
podľa ktorej na pojednávaní konanom 17. januára 2012 mal zákonný sudca uviesť, že
žalobkyňa si môže hradiť cestovné náklady sama a po skončení konania si ich môže
kompenzovať zo získaného dedičstva, sú vo svojej podstate námietkou okolností
spočívajúcich v postupe zákonného sudcu v konaní o prerokovávanej veci. Námietky
takéhoto rázu v zásade nie sú spôsobilým dôvodom na vylúčenie sudcu (§ 14 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku), avšak s určitými výnimkami.
„Formulácia ustanovenia § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku zahŕňa veľmi
širokú škálu skutočností, ktoré možno považovať za postup sudcu v konaní o prejednávanej
veci. A contrario počet možných typov skutkových okolností, ktoré neprichádzajú do úvahy
ako postup sudcu v konaní o prejednávanej veci, je týmto značne zúžený. Ide o zrejmú
snahu zákonodarcu obmedziť potrebu rozhodovania o námietkach zaujatosti v záujme
urýchlenia súdneho konania, resp. obmedzenia priestoru pre zbytočné prieťahy v súdnom
konaní. Je to teda zákonom ustanovený obmedzujúci zásah do základného práva na súdnu
ochranu, resp. do práva na spravodlivé súdne konanie v súvislosti s právom na nestranný
súd, ako súčasťou základného práva. V zásade možno povedať, že takýto zásah treba
považovať za legitímny vzhľadom na sledovaný cieľ. Zároveň však zásah musí byť aj
proporcionálne vyvážený tak, aby jeho nevyhnutnosť nebolo možné spochybniť.
Subjektívne chápanie nestrannosti je vlastne posudzovaním správania sudcu, pričom
sa subjektívna nestrannosť prezumuje, až kým nie je dokázaný opak. Vzhľadom na to, že
ide o správanie sudcu, nemožno z okruhu relevantných skutočností prípustných
na odôvodnenie námietky zaujatosti vylúčiť paušálne všetky postupy sudcu v konaní
o prejednávanej veci. Taká skutková okolnosť spočívajúca v postupe sudcu v konaní
o prejednávanej veci, ktorú treba považovať (v prípade, že by bola preukázaná)
za nezákonnú alebo za svojvoľnú z dôvodu nejednoznačnosti či protirečivosti z hľadiska
zákona, je spôsobilým skutkovým dôvodom na námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 5
Občianskeho súdneho poriadku.“ (II. ÚS 153/08)
Subjektívne presvedčenie sťažovateľov o tom, že žaloba, ktorú žalobkyňa proti nim
podala, je nedôvodná prima facie a že preto nemalo byť o nej vôbec konané, resp. mala byť
zamietnutá hneď na začiatku, nie je spôsobilým dôvodom námietky zaujatosti a tým ani
dôvodom na vylúčenie sudcu. Je totiž iba na sudcovi posúdiť, kedy bude vec považovať
za zrelú na meritórne rozhodnutie. Jeho odlišný postup v tomto smere nemožno považovať
za rozporný so zákonom či za svojvoľný, keďže ide o výkon jeho právomoci.
Naproti tomu vo svetle judikatúry už uvedenej sa námietka sťažovateľov, podľa
ktorej na pojednávaní konanom 17. januára 2012 mal zákonný sudca uviesť, že žalobkyňa si
môže hradiť cestovné náklady sama a po skončení konania si ich môže kompenzovať
zo získaného dedičstva, javí ako spôsobilá námietka zaujatosti, a to aj napriek tomu, že ide
o okolnosť spočívajúcu v postupe zákonného sudcu v konaní o prerokovávanej veci.
Zákonný sudca totiž nie je pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej oprávnený vysloviť
svoj právny názor na meritum veci, a to ani nepriamo (s určitou výnimkou vyplývajúcou
z ustanovenia § 100 ods. 1 tretej vety Občianskeho súdneho poriadku). Tvrdený opačný
postup zákonného sudcu je preto nezákonný, čo zároveň znamená, že takýto postup možno
uplatniť v námietke zaujatosti. Vo svojej podstate ide v tomto prípade o námietku zaujatosti
zákonného sudcu zo subjektívneho pohľadu, keďže námietka vychádza zo správania
zákonného sudcu, ktorý mal dať nepriamo najavo, že v spore bude úspešná žalobkyňa. Len
v tomto chápaní totiž obstojí jeho tvrdený výrok, podľa ktorého si žalobkyňa bude môcť
po skončení konania výdavky vynaložené v spore kompenzovať z dedičstva. Inými slovami,
pokiaľ by tvrdený výrok zákonného sudcu naozaj odznel, zakladalo by to jeho zaujatosť
zo subjektívneho pohľadu.
Za významnú skutočnosť treba považovať okolnosť, že zákonný sudca vo svojom
vyjadrení k podanej námietke zaujatosti nezaujal žiadne konkrétne stanovisko k tvrdeniu,
podľa ktorého na pojednávaní konanom 17. januára 2012 mal prejudikovať výsledok sporu
v prospech žalobkyne, keď mal právnemu zástupcovi žalobkyne povedať, že žalobkyňa si
cestovné náklady súvisiace s účasťou na pojednávaní bude môcť kompenzovať
zo získaného dedičstva. Vyjadril sa totiž iba vo všeobecnosti v tom zmysle, že na jeho
vylúčenie nie sú dané dôvody.
Krajský súd vo vzťahu k tvrdenému vyjadreniu zákonného sudcu na pojednávaní
konanom 17. januára 2012 uviedol, že toto vyjadrenie nenasvedčuje tomu, že by zákonný
sudca vec predčasne prejudikoval. Zákonný sudca poukázal totiž iba na to, že každý
z účastníkov si znáša trovy sám do rozhodnutia vo veci a vzniknuté trovy si môže uplatniť
v súdnom konaní.
Možno konštatovať, že krajský súd vychádzal z toho, že zákonný sudca sa naozaj
vyjadril na pojednávaní konanom 17. januára 2012 tak, ako to v námietke zaujatosti
sťažovatelia tvrdili, resp. uviedli. Nie je však zistiteľné, ako k tomuto skutkovému záveru
dospel.
Ústavne konformné konanie o námietke zaujatosti vyžaduje, aby pri rozhodovaní
nadriadeného súdu (§ 16 Občianskeho súdneho poriadku) popri splnení ďalších zákonom
predpísaných podmienok bolo z vecného hľadiska skúmané, či namietané dôvody
na vylúčenie zákonného sudcu možno považovať zo skutkového hľadiska za preukázané,
pričom je primárne na účastníkovi konania, ktorý námietku zaujatosti podal, ponúknuť aj
dôkazy o pravdivosti týchto dôvodov. V rámci takéhoto skúmania má nezanedbateľný
význam aj vyjadrenie zákonného sudcu k pravdivosti uvádzaných dôvodov.
V danom prípade sťažovatelia žiadne dôkazy preukazujúce tvrdený výrok zákonného
sudcu nepredložili, pričom zo zápisnice o pojednávaní okresného súdu konanom 17. januára
2012 inkriminovaný výrok nevyplýva (rovnako ani jeho širšie súvislosti). Samotný zákonný
sudca sa vo svojom vyjadrení k námietke zaujatosti označenými konkrétnymi dôvodmi
nezaoberá a nijako sa k nim nevyjadruje.
Námietka sťažovateľov, podľa ktorej zákonný sudca dáva ich právneho zástupcu
do súvisu s medializáciou kauzy cyperskej firmy kvôli článkom V. P. a I. B., v dôsledku
čoho sťažovatelia nebudú v spore úspešní, pretože zákonný sudca dobre vie, že právny
zástupca sťažovateľov pozná V. P., rozhodne nie je námietkou opierajúcou sa o okolnosť
spočívajúcu v postupe sudcu v konaní o prerokovávanej veci. Sťažovatelia totiž na základe
skutočností nimi tvrdených považujú zákonného sudcu za zaujatého.
I v uvedenom prípade platí, že zákonný sudca sa vo svojom písomnom stanovisku
k tomuto tvrdeniu sťažovateľov nijako nevyjadril. Ani krajský súd nezaujal k tomuto
tvrdeniu žiadne stanovisko.
Postup krajského súdu, ktorý napriek závažným nedostatkom týkajúcim sa otázky
pravdivosti tvrdených dôvodov zaujatosti zákonného sudcu o námietke zaujatosti meritórne
rozhodol, nie je akceptovateľný. Mal si vyžiadať doplnenie stanoviska od zákonného sudcu
tak, aby sa tento konkrétne vyjadril k uplatneným dôvodom, resp. k ich pravdivosti,
či nepravdivosti. Až potom prichádzalo do úvahy o námietke zaujatosti rozhodnúť. Postup
krajského súdu treba považovať za arbitrárny. Krajský súd preto porušil základné právo
sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj ich právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu
č. k. 10 NcC 3/2012-370 z 8. marca 2012 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku
nálezu). V ďalšom bude povinnosťou krajského súdu riadiť sa právnym názorom ústavného
súdu.
Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov ich právneho zastúpenia v sume
512,70 €, a to u každého zo sťažovateľov za 2 úkony právnych služieb po 63,58 € v zmysle
§ 11 ods. 2 v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (teda 6 x 63,58 €), ako aj za dva režijné paušály
po 7,63 € u každého zo sťažovateľov (6 x 7,63 €) a napokon daň z pridanej hodnoty
po 28,48 € u každého zo sťažovateľov (3 x 28,48 €) – (bod 3 výroku nálezu).
Hoci sťažovatelia tvrdili, že v konaní o námietke zaujatosti došlo aj k porušeniu ich
základných práv vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a z čl. 48 ods. 2 ústavy, nijaké relevantné
skutočnosti, z ktorých by porušenie týchto základných práv vyplývalo, neuviedli. Preto
sťažnosti v tejto časti nebolo možné vyhovieť (bod 4 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. septembra 2012