Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 125/2012
PDF · 165.44 KB
No categories available
II. ÚS 125/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 125/2012- 16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. K., B., zastúpeného advokátom doc. JUDr. B. F.,
PhD., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Revúca v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Er 659/2009 a jeho uznesením z 1. marca 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. R. K. o d m i e t a ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla
2012 doručená sťažnosť JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného
súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 659/2009 a jeho
uznesením z 1. marca 2012 (ďalej len „uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ je súdnym exekútorom,
ktorý vykonáva exekučnú činnosť na základe zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) od 6. júna 2007. V označenom exekučnom konaní sťažovateľ vykonával
exekúciu pre obchodnú spoločnosť P., s. r. o., B. (ďalej aj „oprávnená“), s ktorou bol v
pracovnom pomere do 5. júna 2007, na vymoženie finančnej pohľadávky oprávnenej zo
zmluvy o pôžičke poskytnutej fyzickej osobe.
Po doručení podania sťažovateľa okresnému súdu, ktorým plniac si povinnosť podľa
§ 30 ods. 3 Exekučného poriadku sťažovateľ oznámil exekučnému súdu skutočnosti, pre
ktoré by mohol byť vylúčený z vykonávania exekúcie, okresný súd napadnutým
rozhodnutím ex offo rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie, pretože sú
odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom konania z dôvodu, že
bol pred vymenovaním do funkcie súdneho exekútora zamestnancom oprávnenej.
3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti napáda uznesenie okresného súdu, ktorým okresný
súd ex offo rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie, a postup všeobecného súdu,
ktorý viedol k jeho vydaniu. Sťažovateľ uvádza, že okresný súd porušil jeho základné práva,
a to konkrétne:
«A. právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej aj „Ústava SR“);
B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);
C. právo vlastniť majetok zaručené či. 20 ods. 1 Ústavy;
D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;
E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy;
F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru.
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza argumentáciu namietaného porušenia svojich
základných práv. Tvrdí, že „všeobecný súd:
a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.
2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne
pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii:
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010;
rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti
rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný
prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne
účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v
budúcnosti exekúciu vedenú pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o.
voči povinnému, ktorá bola prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti
S., a. s.»
4. Sťažovateľ v sťažnosti zastáva názor, že je osobou aktívne legitimovanou
na podanie individuálnej sťažnosti, aj keď nie je účastníkom namietaných exekučných
konaní. V tejto súvislosti uviedol: „V tomto prípade je súdny exekútor subjektom so
základnými právami a slobodami, ktorý má záujem na výsledku súdneho rozhodovania,
pretože takéto rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní.
Exekučný súd musí pri svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán
exekučného konania, dodržiavať základné práva a slobody súdneho exekútora a preto súdny
exekútor má aktívnu legitimáciu na podanie individuálnej sťažnosti proti rozhodnutiu
exekučného súdu, ktorým ho súd vylúčil z vykonávanie exekúcie.
... pri ochrane porušených základných práv sťažovateľa nie je rozhodujúce to, či
sťažovateľ bol účastníkom súdneho konania, ktoré bolo pre neho ukončené vynesením
poškodzujúceho rozhodnutia, ale rozhodujúceho pre status sťažovateľa ako poškodenej
osoby je to, že vyneseným rozhodnutím boli porušené jeho základné práva...“
5. Sťažovateľ ďalej uvádza: «Z odôvodenia napadnutého uznesenia vôbec nie je
zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k tomu, že sťažovateľ je ako
súdny exekútor zaujatý voči oprávnenému - obchodnej spoločnosti P., s. r. o... Sťažovateľ
ako strana konania nebol oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom
rozhoduje o jeho právach a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam
vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení... Rozhodnutím
všeobecného súdu došlo k enormnému zníženiu majetkovej hodnoty sťažovateľa do tej
miery, že viac nemožno hovoriť o hodnote v pravom slova zmysle... mohol legitímne
očakávať, že uskutočnením činností v rámci výkonu exekúcie dôjde k zhmotneniu odmeny za
výkon exekúcie... Napadnuté rozhodnutie tohto súdu v praxi objektívne vyvolalo také účinky,
že sťažovateľ bol zbavený vlastníctva značnej majetkovej hodnoty a taktiež došlo k zmareniu
jeho legitímneho očakávania, že ak bude postupovať podľa záväzných právnych noriem a
usmernení exekučného súdu, realizácia úkonov pri výkone exekučnej činnosti bude
generovať jeho finančnú odmenu...
Sťažovateľ, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť
rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním
zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd
rozhodoval o jeho práve vykonať exekúciu a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho
právne postavenie, stranou konania rovnako ako povinný. Z okolností daného prípadu
nemožno vyšpecifíkovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť
takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno
ospravedlniť jeho iným postavením (postavením súdneho exekútora), pretože takýto dôvod
je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného
zaobchádzania.»
6. Sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby sťažnosti vyhovel a nálezom vyslovil
porušenie ním označených práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu postupom
okresného súdu v označenom konaní a jeho napadnutým uznesením, napadnuté uznesenie
okresného súdu zrušil, vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a priznal mu primerané
finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
10. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
11. Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo
neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia
o prijatí návrhu.
12. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
13. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
16. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa
musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
17. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za
nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili
platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
III.
18. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa (súdneho exekútora), že napadnutým
uznesením okresného súdu, ktorým okresný súd rozhodol o jeho vylúčení z výkonu
exekúcie z dôvodu pochybností o jeho nezaujatosti vo vzťahu k oprávnenej (spoločnosti P.,
s. r. o.), boli porušené jeho základné práva podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.
19. Ústavný súd sa najskôr zaoberal otázkou, či sú naplnené predpoklady
meritórneho prerokovania ústavnej sťažnosti (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
20. Ústavný súd konštatuje, že o návrhu podanom zjavne neoprávnenou osobou
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľa, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a osobou
sťažovateľa, prípadne z iných dôvodov.
21. Ústavný súd už vo viacerých veciach sťažovateľa (napr. I. ÚS 491/2011,
II. ÚS 592/2011, II. ÚS 480/2011) uviedol, že súdny exekútor má pri výkone exekučnej
činnosti postavenie verejného činiteľa. Tento svoj status získal podľa Exekučného poriadku;
ustanovenie § 2 ods. 1 ustanovuje, že exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou
na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 5
Exekučného poriadku má exekútor pri výkone exekučnej činnosti ako výkonu verejnej moci
postavenie verejného činiteľa. Z uvedeného vyplýva, že Exekučným poriadkom preniesol
štát časť výkonu svojej moci – špecificky moci súdnej, ktorej súčasťou je aj vykonávacie
konanie – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto skutočnosť má
význam len právne technický či organizačne inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho
vykonávajú tieto osoby štátnu moc, resp. moc súdnu. Preto ak exekútor vykonáva funkcie,
ktoré by inak bol povinný vykonať štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci
povinný rešpektovať a dbať na základné práva tých osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú
štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich
základných práv ako v konaní pred súdmi.
22. Súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu,
ktorým ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie v daných veciach, pre jeho pomer
k účastníkovi konania (oprávnenému) v zmysle ustanovenia § 30 Exekučného poriadku.
V takomto prípade je súdny exekútor objektom rozhodovania o vylúčení a sám ako súčasť
súdnej moci nie je účastníkom exekučného konania a nie je nositeľom žiadnych základných
práv, a to ani v záujme ochrany účastníka exekučného konania (oprávneného).
23. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že ide o sťažnosť podanú zjavne neoprávnenou osobou, a preto ju odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
24. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. mája 2012