Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
d22/362585.7bfa47.pdf
PDF · 184.03 KB
No categories available
5Sžf/18/2011
Najvyšší súd 5Sžf/18/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny
Krajčovičovej v právnej veci ţalobcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ţupné
nám. 13, Bratislava, zastúpeného JUDr. B. N., advokátom so sídlom v B., proti ţalovanému
Ministerstvu financií Slovenskej republiky, Štefanovičova 5, Bratislava,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. MF/23194/2010 zo dňa 29. septembra
2010 a rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa č. MF/021226/2010-243 zo dňa 11.
augusta 2010, na odvolanie ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.
januára 2011, č. k. 3S/314/2010-47, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 18. januára 2011, č. k. 3S/314/2010–47 p o t v r d z u j e .
Ţalovaný je p o v i n n ý zaplatiť ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania
v sume 157,09 eura na účet právneho zástupcu JUDr. B. N. do troch dní.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) podľa
§ 250j ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil ţalobou zo dňa
14.10.2010 napadnuté rozhodnutie ţalovaného č. MF/23194/2010 zo dňa 29. septembra 2010,
ktorým ţalovaný zamietol rozklad ţalobcu a potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého
stupňa č. MF/021226/2010-243 zo dňa 11. augusta 2010, ktorým bola v zmysle ustanovenia
§ 36 ods. 1 písm. a/ zákona č. 502/2001 Z.z. o finančnej kontrole a vnútornom audite
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 502/2001 Z.z.“) uloţená ţalobcovi pokuta vo výške 33.193,91 eura za porušenie povinnosti
ustanovenej v § 14 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 35d ods. 7 zákona č. 502/2001 Z.z., a to
povinnosti vytvoriť ministerstvu ako auditujúcemu orgánu podmienky na vykonanie vládneho
auditu a zdrţať sa konania, ktoré by mohlo ohroziť jeho začatie a riadny priebeh podľa
poverenia Ministra financií Slovenskej republiky z 21. júla 2010 č. MF/020449/2010-1431.
Pri svojom rozhodovaní krajský súd vychádzal z ustanovení § 1 ods. 1, § 2 ods. 2
zákona č. 502/2001 Z.z. z ustanovení § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č. 39/1992 Z.z. o Najvyššom
kontrolnom úrade Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ako aj z ustanovenia
§ 9 ods. 1 zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 523/2004 Z.z.“) a dospel k záveru,
ţe rozhodnutia správnych orgánov vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci,
a preto bolo potrebné ţalobe vyhovieť a napadnuté rozhodnutia v zmysle § 250j ods. 2
písm. a/ OSP zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie. Krajský súd po oboznámení sa z obsahom
administratívneho spisu vyslovil právny záver, ţe Ministerstvo financií Slovenskej republiky
je orgánom oprávneným vykonávať vládny audit, je auditujúcim orgánom výlučne vo vzťahu
k orgánom verejnej správy. Ţalobca je však orgánom súdnej moci, ktorý verejné správy
nevykonáva, a to ani vtedy, ak nakladá s majetkom štátu. Preto ţalovaný nie je oprávnený
na kontrolu jeho hospodárenia. Kontrola hospodárenia u ţalobcu je podľa názoru krajského
súdu vo výlučnej právomoci Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky. Preto
krajský súd napadnuté rozhodnutia ţalovaného zrušil a vrátil na ďalšie konanie v zmysle
§ 250j ods. 2 písm. a/ OSP, pretoţe rozhodnutia ţalovaného vychádzali z nesprávneho
právneho posúdenia veci.
O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak,
ţe v konaní úspešnému ţalobcovi priznal náhradu trov konania v sume 753,44 eura v zmysle
§ 11 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), pozostávajúcej z trov
právneho zastúpenia za 3 právne úkony právnej pomoci po 120,33 eura, trikrát paušál po 7,21
eura, za jeden úkon právnej pomoci po 123,50 eura a jedenkrát reţijný paušál v sume 7,41
eura, spolu v sume 513,03 eura, k tomu DPH v sume 93,23 eura (za 3 úkony v roku 2010
DPH 19 % a jeden úkon v roku 2011 DPH 20 %), spolu v sume 606,26 eura. Ďalej krajský
súd priznal ţalobcovi náhradu cestovného a náhradu za stratu času strávenú cestou právneho
zástupcu z B. do B. a späť za 4 polhodiny x 2, t. j. 8 polhodín po 12,35 eura za kaţdú aj
začatú polhodinu, t. j. spolu 98,8 eura, ďalej náhradu za spotrebované pohonné hmoty v sume
48,38 eura (osobné motorové vozidlo M.ev. č. B. – spotreba 9,3 litra/100 km, cena Diesel
1,270 eura za liter, t. j. 9,3 x 1,270 eura/liter – 11,811 eura/100 km, 1 km 0,118 eura x 410
km), všetko spolu v sume 753,44 eura. Krajský súd nepriznal právnemu zástupcovi náhradu
za jeden úkon právnej pomoci vo výške 55,59 eura a jeden paušál v sume 7,21 eura za podaný
rozklad proti odvolaniu správneho orgánu prvého stupňa.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie ţalovaný ţiadajúc napadnutý
rozsudok krajského súdu zmeniť tak, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky ţalobu zamietne.
Namietal, ţe pri aplikácii zákona č. 502/2001 Z. z. vo vzťahu k vymedzeniu auditovaných
osôb nie je moţné vychádzať z teórie práva o trojdelení štátnej moci, ale je potrebné
prihliadať na účel, ktorý právna úprava sleduje. Podľa názoru ţalovaného vykonaním auditu
by nedošlo k spochybneniu právomoci a nezávislosti súdnej moci, ani k spochybneniu funkcie
súdnictva v rámci sudcovskej tvorby práva vydávaním individuálnych súdnych rozhodnutí
v konkrétnych veciach. Poukazoval na to, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky však
hospodári s verejnými prostriedkami a pri realizácii tejto činnosti ako aj pri zabezpečovaní
beţnej prevádzky nejde o výkon súdnej moci a ţalobca má v tomto smere rovnaké postavenie
ako ktorákoľvek právnická osoba, ktoré verejné prostriedky pouţíva na zabezpečenie svojej
činnosti. Ďalej namietal, ţe samotným výkonom vládneho auditu nemoţno ţiadnym
spôsobom zasiahnuť do výkonu súdnej moci Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, keďţe
predmetom vládneho auditu nie je overovanie výkonu súdnej moci, ale overenie a hodnotenie
hospodárnosti, efektívnosti, účelnosti pri hospodárení s verejnými prostriedkami, efektívnosti
a účinnosti finančného riadenia a ďalších skutočností ustanovených osobitnými predpismi
v oblasti nakladanie s majetkom štátu. Ţalovaný tieţ namietal, ţe vykonaním vládneho auditu
sa malo naviac overiť aj plnenie prijatých opatrení na nápravu nedostatkov istených vládnym
auditom č. MF/008382/2009-1431, vykonaným v roku 2009 podľa zákona č. 502/2001 Z.z.,
voči ktorému v roku 2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky námietky nemal. Poukazoval
na to, ţe ţalovaný so zámerom vykonať u ţalobcu vládny audit sa riadilo zákonom
č. 502/2001 Z.z., zákonom č. 523/2004 Z.z. a jednotnou metodikou ESA 95 platnou
pre Európsku úniu, ktorá je ustanovená Nariadením Rady (ES) č. 2223/96 o európskom
systéme národných a regionálnych účtov v spoločenstve. Poukazoval na to, ţe register
organizácii vedený Štatistickým úradom Slovenskej republiky v súlade s Nariadením Rady
(ES) č. 2223/96 vykazuje v rámci sektora verejnej správy aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky. Na základe zaradenia alebo nezaradenia do sektora verejnej správy nadobúdajú
právnické osoby v členskom štáte na účely rozpočtovania, vykazovania a nakladania
s verejnými prostriedkami status subjektu verejnej správy alebo právnickej osoby mimo
sektora verejnej správy. Poukazoval na ustanovenie § 3 zákona č. 523/2004 Z.z. Status
právnickej osoby ako subjektu sektora verejnej správy má závaţné hmotnoprávne aspekty
a na subjekty sektora verejnej správy sa vzťahuje špeciálna právna úprava zákona č. 523/2004
Z.z. Namietal, ţe podľa definície orgánu verejnej správy vymedzenej v § 2 ods. 2 písm. c/
zákona č. 502/2001 Z.z. je orgánom verejnej správy subjekt sektora verejnej správy podľa § 3
zákona č. 523/2004 Z.z. Najvyšší súd Slovenskej republiky je ako organizácia zapísaný
v registri organizácií vedenom Štatistickým úradom Slovenskej republiky v súlade
s metodikou ESA 95, z čoho je zrejmé, ţe ţalobca je subjektom verejnej správy a ako subjekt
verejnej správy hospodári s verejnými prostriedkami. Zároveň je na účely zákona č. 502/2001
Z.z. tieţ ústredným orgánom, keďţe spĺňa definíciu orgánu verejnej správy a zároveň
spravuje kapitolu štátneho rozpočtu.
Ţalovaný ďalej namietal, ţe pri identifikovaní subjektov, v ktorých Ministerstvo
financií Slovenskej republiky vykonáva vládny audit nie je moţné uplatňovať definíciu
ústredného orgánu štátnej správy podľa zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády
a organizácii ústrednej štátnej správy, ale pri výkone finančnej kontroly a vládneho auditu
je potrebné vychádzať z explicitnej úpravy zákona č. 502/2001 Z. z., ktorý pre účely výkonu
finančnej kontroly, vnútorného auditu a vládneho auditu legálne vymedzuje v ustanovení § 2
pojmy, ktorých obsah je relevantný pre aplikáciu všetkých ustanovení citovaného zákona.
Ďalej poukazoval na to, ţe príjmy štátneho rozpočtu a výdavky štátneho rozpočtu
sú organizačne usporiadané do kapitol. Kapitolu tvorí aj rozpočet Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky.
Ţalovaný ďalej namietal, ţe krajský súd v odôvodnení rozsudku na jednej strane tvrdí,
ţe orgány verejnej správy sú len subjekty uvedené v § 9 ods. 1 zákona č. 523/2004 Z.z.,
pričom v tomto ustanovení je uvedený aj Najvyšší súd Slovenskej republiky a následne
v ďalšom odseku odôvodnenia uvádza, ţe nie kaţdý subjekt uvedený v tomto zákonnom
ustanovení je orgánom verejnej správy. Podľa názoru ţalovaného na účely zákona
č. 502/2001 Z.z. všetci správcovia kapitol štátneho rozpočtu uvedení v § 9 ods. 1 zákona
č. 523/2004 Z.z. spĺňajú definíciu orgánu verejnej správy podľa § 2 ods. 2 písm. c/ zákona
č. 502/2001 Z.z., pretoţe sú subjektom sektora verejnej správy, tým zároveň spĺňajú definíciu
podľa § 2 ods. 2 písm. p/ zákona č. 502/2001 Z.z., pretoţe spravujú samostatnú rozpočtovú
kapitolu.
Pokiaľ krajský súd dospel k záveru, ţe samotné rozhodnutie o rozklade je v označení
orgánu, ktorý o ňom rozhodol v rozpore so zákonom, lebo nie je z neho moţné zistiť,
či rozhodol minister, alebo ministerstvo, ţalovaný namietal, ţe v záhlaví rozhodnutia
je jednoznačne uvedené minister financií a skutočnosť, ţe pod tým sa uvádza Ministerstvo
financií Slovenskej republiky, nemôţe byť dôvodom na zrušenie rozhodnutia s poukazom
na to, ţe ţalovaný rozhodol v rozpore so zákonom.
Ďalšia námietka ţalovaného sa týkala náhrady trov konania, ktorú priznal krajský súd
ţalobcovi. Ţalovaný namietal, ţe náhrada trov konania podľa § 149 OSP nesplnila predpoklad
účelne vynaloţených nákladov. Poukazoval na rozsudok Krajského súdu v Bratislave
sp.zn. 15Co/107/02-96 podľa ktorého, i keď sa trovy právneho zastúpenia všeobecne
povaţujú za účelne vynaloţené trovy, v takom prípade ak účastník disponuje viacerými
pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie neexistuje dôvod na to, aby vyuţíval sluţby
právnika. V tejto súvislosti tieţ poukazoval na ústavný nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. ÚS 78/03-29 z 09.09.2004.
Ţalobca vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 30.03.2011 na odvolanie ţalovaného
navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a priznať mu náhradu trov
odvolacieho konania. Skonštatoval, ţe dôvody, ktoré ţalovaný uvádza v odvolaní povaţuje
za právne irelevantné, pretoţe sú v rozpore so základmi teórie práva a základnej logiky
a v úplnom rozpore so skutkovým stavom. Odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu
povaţuje za vecne správy a jeho odôvodnenie za dostatočne zrozumiteľné a presvedčivé.
Rozsudok krajského súdu zodpovedá zákonu a v súlade s ním rieši otázku právneho
postavenia ţalobcu ako predstaviteľa súdnej moci, ktorý v ţiadnom prípade nemôţe byť
postihovaný alebo závislý na orgáne verejnej správy, ktorým je ţalovaný. Pokiaľ ide
o námietku ţalovaného týkajúci sa náhrady trov konania, poukazoval na to, ţe ţalobca nemá
právny útvar, ktorý by mohol za neho riešiť právne zastúpenie. Sudcovia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zastupovať Najvyšší súd Slovenskej republiky nemôţu vrátene jeho
štatutárneho zástupcu, a preto nezodpovedá skutočnosti tvrdenie ţalovaného, ţe právo nechať
sa zastúpiť v konaní advokátom je nehospodárnym konaním.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania
(§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) odvolanie prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu
ţalovaného nie je moţné priznať úspech.
Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
podpredsedu vlády Slovenskej republiky, Ministra financií Slovenskej republiky
a Ministerstva financií Slovenskej republiky z 29. septembra 2010 č. MF/23194/2010
a rozhodnutia Ministerstva financií Slovenskej republiky z 11. augusta 2010
č. MF/021226/2010-243, ktorým bola ţalobcovi uloţená pokuta podľa ustanovenia § 36
ods. 1 písm. a/ zákona č. 502/2001 Z. z. za porušenie povinnosti ustanovenej v § 14 ods. 2
písm. a/ v spojení s § 35d ods. 7 zákona č. 502/2001 Z. z., a to povinnosti vytvoriť
Ministerstvu financií Slovenskej republiky ako auditujúcemu orgánu podmienky
na vykonanie vládneho auditu a zdrţať sa konania, ktoré by mohlo ohroziť jeho začatie
a riadny priebeh podľa poverenia Ministra financií Slovenskej republiky z 21. júla 2010
č. MF/020449/2010-1431 vo výške 33.193,91 eura.
Rozhodujúcim v danej veci je posúdenie, či ţalovaný pri rozhodovaní v danej veci
vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, a či mal právomoc na vykonanie
vládneho auditu na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), od ktorej
skutočnosti závisela dôvodnosť uloţenia pokuty.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 502/2001 Z.z. tento zákon upravuje pravidlá, ciele a spôsob
vykonávania finančnej kontroly, vnútorného auditu a vládneho auditu vykonávaných podľa
tohto zákona, ktoré sú súčasťou systému verejnej vnútornej finančnej kontroly
zabezpečujúceho dodrţiavanie osobitných predpisov alebo medzinárodných zmlúv, ktorými
je Slovenská republika viazaná a na základe ktorých sa Slovenskej republike poskytujú
prostriedky zo zahraničia a dodrţiavanie hospodárnosti, efektívnosti, účinnosti a účelnosti
pri hospodárení s verejnými prostriedkami a pri iných činnostiach orgánu verejnej správy.
Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 502/2001 Z.z. tento zákon podrobnejšie upravuje
pôsobnosť Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“)
a ostatných orgánov verejnej správy v oblasti finančnej kontroly, vnútorného auditu
a vládneho auditu. Tento zákon upravuje práva a povinnosti kontrolovaného subjektu,
auditovaného subjektu, auditovanej osoby a súčinnosť právnických osôb a fyzických osôb,
ktoré majú ku kontrolovanému subjektu, auditovanému subjektu alebo auditovanej osobe
vzťah dodávateľa výkonov, tovarov, prác alebo sluţieb (ďalej len „tretia osoba“).
Podľa § 2 ods. 2 písm. p/ zákona č. 502/2001 Z. z. na účely tohto zákona sa rozumie
ústredný orgán verejnej správy, ktorý spravuje kapitolu štátneho rozpočtu.
Toto ustanovenie v poznámke pod bodom 8) odkazuje na ustanovenie § 9 zákona
Podľa § 9 zákona č. 523/2004 Z.z. príjmy štátneho rozpočtu a výdavky štátneho
rozpočtu sú organizačne usporiadané do kapitol. Kapitolu tvorí rozpočet:
a/ kaţdého ministerstva vrátane rozpočtov rozpočtových organizácii, ktoré sú zapojené
na jeho rozpočet, a vrátane finančných vzťahov k jeho príspevkovým organizáciám
a finančných vzťahov k ďalším právnickým osobám a fyzickým osobám, ktorých
financovanie je v jeho vecnej pôsobnosti,
b/ Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky,
c/ Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky,
d/ Úradu vlády Slovenskej republiky,
e/ Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky,
f/ Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
g/ Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky,
h/ Slovenskej akadémie vied,
i/ Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky,
j/ ostatných ústredných orgánov štátnej správy, ktoré nie sú zapojené na rozpočet príslušného
ministerstva,
k/ Slovenskej informačnej sluţby,
l/ Všeobecnej pokladničnej správy.
Podľa § 3 zákona č. 502/2001 Z.z. ustanovenia tohto zákona sa nevzťahujú
na kontrolu vykonávanú podľa osobitných predpisov a na vykonávanie auditu podľa
osobitných predpisov.
Osobitným predpisom v zmysle vyššie zákonného citovaného ustanovenia je zákon
č. 39/1993 Zb. o Najvyššom kontrolnom úrade Slovenskej republiky v znení neskorších
predpisov.
Podľa § 35a zákona č. 502/2001 Z.z. ministerstvo financií vykonáva vládny audit:
a/ v ústrednom orgáne; v ústredných orgánoch, ktorými sú Najvyšší kontrolný úrad
Slovenskej republiky a Slovenská informačná sluţba, vykonáva vládny audit ministerstvo
financií za podmienok ustanovených v osobitných predpisoch,
b/ v sluţbe Vojenského spravodajstva v pôsobnosti Ministerstva obrany Slovenskej republiky
za podmienok ustanovených v osobitných predpisoch,
c/ vo vnútornom organizačnom útvare ministerstva financií, ktorý plní úlohy certifikačného
orgánu, sprostredkovateľského orgánu pod riadiacim orgánom alebo platobnej jednotky,
d/ v inom orgáne verejnej správy okrem rozpočtovej organizácie a príspevkovej organizácie
v zriaďovateľskej pôsobnosti ministerstva financií, pričom táto výnimka sa nevzťahuje
na vládny audit
1. prostriedkov štátneho rozpočtu a prostriedkov Európskej únie určených
na financovanie spoločných programov Slovenskej republiky a Európskej únie,
2. prostriedkov zo zahraničia neuvedených v prvom bode poskytnutých na základe
medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná,
3. prostriedkov štátneho rozpočtu, ak ich poskytnutie je podmienkou poskytnutia
prostriedkov podľa druhého bodu,
4. prostriedkov odvádzaných Slovenskou republikou do rozpočtu Európskej únie,
e/ obcí, vo vyššom územnom celku a v nimi zriadených právnických osobách,
a to prostriedkov, ktoré tvoria príjmy rozpočtu obce a príjmy rozpočtu vyššieho územného
celku podľa osobitného predpisu a ich pouţitie,
f/ v štátnom podniku,
g/ v právnickej osobe, ku ktorej ministerstvo financií alebo iný orgán verejnej správy
vykonáva funkciu zakladateľa alebo zriaďovateľa, okrem rozpočtovej organizácie alebo
príspevkovej organizácie v zriaďovateľskej pôsobnosti ministerstva financií, pričom
výnimka podľa písmena d/ platí rovnako, v právnickej osobe, ku ktorej vykonáva funkciu
zakladateľa alebo zriaďovateľa Slovenská informačná sluţba, vykonáva vládny audit
ministerstvo financií za podmienok ustanovených v osobitných predpisoch,
h/ v právnickej osobe a vo fyzickej osobe, ktorej alebo prostredníctvom ktorej sa poskytujú
verejné prostriedky a v právnickej osobe a vo fyzickej osobe, ktorej sa poskytujú
prostriedky podľa odseku 3 písm. a/ aţ c/, a to vlastných prostriedkov, pričom vlastnými
prostriedkami právnickej osoby a fyzickej osoby sa na účely tohto zákona rozumejú
prostriedky týchto osôb na financovanie spoločných programov Slovenskej republiky
a Európskej únie a na financovanie programov realizovaných na základe medzi národných
zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná; v právnickej osobe a vo fyzickej osobe,
ktorej alebo prostredníctvom ktorej Slovenská informačná sluţba poskytuje verejné
prostriedky, vykonáva vládny ministerstvo financií za podmienok ustanovených
v osobitných predpisoch,
i/ v právnickej osobe, v ktorej akcionárske práva ministerstvo financií alebo iný orgán
verejnej správy, a v inej právnickej osobe s majetkovou účasťou štátu,
j/ v inej právnickej osobe a fyzickej osobe, ako je uvedená v písmenách e/ aţ i/, ak tak
ustanovuje osobitný predpis.
Ako vyplýva z citovaných ustanovení zákona č. 502/2001 Z.z., tento zákon upravuje
pôsobnosť ţalovaného a ostaných orgánov verejnej správy v oblasti finančnej kontroly,
vnútorného a vládneho auditu. Z citovaného ustanovenia § 1 ods. 1 tohto zákona
je nepochybné, ţe toto ustanovenie upravuje pôsobnosť ministerstva financií vo vzťahu
k orgánom v oblasti verejnej správy, ako aj právnickým či fyzickým osobám, ak tak
ustanovuje osobitný predpis.
Podľa čl. 141 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky súdnictvo sa vykonáva na všetkých
stupňoch oddelene od iných štátnych orgánov.
Podľa čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sústavu súdov tvoria Najvyšší súd
Slovenskej republiky a ostatné súdy.
Vychádzajúc z citovaných článkov Ústavy Slovenskej republiky, je Najvyšší súd
Slovenskej republiky najvyšším orgánom súdnej moci v oblasti všeobecného súdnictva
a je nepochybné, ţe v právnom štáte akým je Slovenská republika, je výkon moci súdnej
zásadne oddelený od moci výkonnej a zákonodarnej.
Pokiaľ teda z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, ţe zákon č. 502/2001 Z.z.
upravuje pôsobnosť ministerstva financií na vykonanie vládneho auditu vo vzťahu k orgánom
verejnej správy, je nepochybné, ţe vo vzťahu k najvyššiemu súdu ako k orgánu súdnej moci
takéto kompetencie nemá. Tento názor jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 35a citovaného
zákona, ktorý taxatívne vymedzuje orgány verejnej správy, v ktorých je ţalovaný oprávnený
vykonať vládny audit. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v tomto taxatívnom vymedzení
nenachádza.
Je však nepochybné, a vyplýva to aj z ustanovenia § 9 ods. 1 písm. f/ zákona
č. 502/2011 Z.z., ţe najvyšší súd hospodári s prostriedkami rozpočtu, ktorý schvaľuje
Národná rada Slovenskej republiky, čiţe hospodári s verejnými prostriedkami. Neznamená
to však, ţe z tohto dôvodu je orgánom verejnej správy, u ktorého má ţalovaný oprávnenie
na vykonanie vládneho auditu v zmysle ustanovenia § 1 ods. 1 a 2 zákona č. 502/2001 Z.z.
Ustanovenie § 9 ods. 1 cit. zákona je nutné vykladať ako ustanovenie, ktoré zásadne
nedefinuje pojem ústredný orgán verejnej správy, ale je nutné ho vykladať ako ustanovenie,
ktoré vymedzuje subjekty hospodáriace s prostriedkami štátneho rozpočtu tvoriace kapitoly.
Tento názor podporuje aj skutočnosť, ţe nie všetky subjekty, ktoré hospodária so samostatnou
rozpočtovou kapitolou uvedené v cit. ustanovení sú orgánmi verejnej správy. Celkom určite
ním nie je ţalobca, Generálna prokuratúra, Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky ani
Slovenská akadémia vied. Najvyšší súd Slovenskej republiky nemoţno porovnávať s inými
štátnymi orgánmi ani napr. s Kanceláriou Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá
je samostatnou právnickou osobou plniacou úlohy spojené s organizačným, personálnym,
ekonomickým, administratívnym a technickým zabezpečením činnosti Ústavného súdu
v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky a o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.
Ţalobca nie je orgánom verejnej správy a ani ním nemôţe byť, pretoţe je najvyšším
orgánom súdnej moci. Nie je orgánom verejnej správy ani podľa § 2 ods. 2 písm. c/
citovaného zákona, lebo aj takýto kontrolovaný subjekt musí byť subjektom sektora verejnej
správy podľa osobitného predpisu (čo ţalobca nie je ani vtedy, keby bol pre štatistické účely
zapísaný v registri organizácií vedených Štatistickým úradom Slovenskej republiky, pretoţe
štatistická klasifikácia nemôţe zmeniť podstatu jeho pôsobnosti), alebo musí byť tento subjekt
právnickou osobou, ktorej prostredníctvom sa poskytujú prostriedky Európskej únie. Ţalobca
takéto činnosti nevykonáva.
Napriek tomu, ţe ţalobca je zapísaný v registri organizácii vedených Štatistickým
úradom Slovenskej republiky v súlade s jednotnou metodikou ESA 95, platnou pre Európsku
úniu, nie je orgánom verejnej správy pre účely zákona č. 502/2001 Z. z.. Tento zoznam totiţ
slúţi len na účely štatistického zisťovania nemôţe zmeniť podstatu orgánov verejne moci.
Odvolací súd sa stotoţnil s názorom súdu prvého stupňa, ţe ţalobca nie je
kontrolovaným subjektom ani podľa ďalších zákonných ustanovení, pretoţe nezodpovedá
kritériám ţiadneho z nich. Nemoţno ho povaţovať za rozpočtovú organizáciu pre absenciu
zriaďovateľa. Ţalobca bol zriadený zákonom a teda nezodpovedá kritériám § 2 ods. 2 písm. f/
zákona č. 502/2001 Z. z.. Rovnako nie je správny názor ţalovaného, ţe je auditovanou osobu
podľa ustanovenia § 2 ods. 2 písm. i/ citovaného zákona, pretoţe aj v tom to prípade musí
byť auditovanou osobou orgán verejnej správy, jeho vnútorný organizačný útvar, iná
právnická osoba, fyzická osoba, ak sa jej poskytujú verejné prostriedky a ďalšia právnická
osoba a fyzická osoba za podmienok, ktoré ustanovuje zákon alebo osobitný predpis,
len vtedy ak jej činnosť zodpovedá poţiadavkám § 1 ods. 1 zákona č. 502/2001 Z.z.
Z uvedeného je nesporné, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky nemoţno subsumovať
pod ţiadny zo definovaných subjektov. Túto absenciu zákonného zmocnenia Ministerstva
financií Slovenskej republiky na výkon auditu na Najvyššom súde Slovenskej republiky
nemoţno nahradiť nijakým výkladom, či odkazom na subsidiárne pouţitie iných právnych
predpisov.
Odvolací súd sa nemohol stotoţniť ani s názorom ţalovaného, ţe samotným výkonom
vládneho auditu nemoţno ţiadnym spôsobom zasiahnuť do výkonu súdnej moci Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, keďţe predmetom vládneho auditu nie je overovanie výkonu
súdnej moci, ale overenie a hodnotenie hospodárnosti, efektívnosti, účelnosti pri hospodárení
s verejnými prostriedkami, efektívnosti a účinnosti finančného riadenia a ďalších skutočností
ustanovených osobitnými predpismi v oblasti nakladanie s majetkom štátu a ţe vykonaním
vládneho auditu sa malo navyše overiť aj plnenie prijatých opatrení na nápravu nedostatkov
istených vládnym auditom č. MF/008382/2009-1431, vykonaným v roku 2009 podľa zákona
č. 502/2001 Z.z., voči ktorému v roku 2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky námietky
nemal.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky vo veci sp. zn. PL. ÚS 29/95 z 29. novembra 1995 z ktorého právnej vety vyplýva,
ţe Ústava Slovenskej republiky vymedzuje proporcie a hranice deľby moci medzi
jednotlivými štátnymi orgánmi. Tento ústavný princíp musí platiť nielen vo vzťahu moci
zákonodarnej k moci súdnej, ale nesporne aj vo vzťahu moci výkonnej k moci súdnej .
Rovnako záver vyplývajúci z citovaného nálezu , ţe ţiadna z uvedených zloţiek štátnej moci
nemôţe rozširovať svoju pôsobnosti nad rámec ústavy.
Taktieţ z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 16/95 vyplýva,
ţe v právnom štáte kompetencie, práva a povinnosti a zákonom upravené postupy orgánov
štátu vytvárajú nevyhnutný predpoklad pre ústavnú rovnováhu. Jej súčasťou je i systém deľby
moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc, ktoré sú v parlamentnej demokracii autonómne
a vzájomne prepojené len väzbami ústavnej kontroly a spolupráce. Z princípu ústavnej
rovnováhy vyplýva, ţe ani zákonodarca nemôţe voľne disponovať s jednotlivými zloţkami
moci v štáte. Aj zákonodarný orgán je viazaný ústavou a jej princípmi, ktorých zmenu ústava
nepripúšťa, lebo majú konštitutívny význam pre demokratickú povahu Slovenskej republiky
tak, ako je to deklarované v čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Preto tak nesporne nemôţe
urobiť ani moc výkonná.
Taktieţ odvolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. PL. ÚS 14/94 zo dňa 27. januára 1995 z ktorého právnej vety vyplýva, ţe ústavná
zásada rovnosti všetkých zloţiek štátnej moci znamená, ţe tieto zloţky nie sú vo vzťahu
vzájomnej podriadenosti, aj keď to nevylučuje vzťahy ústavnej zodpovednosti.
Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa ako aj ţalobcu,
vykonaním vládneho auditu na Najvyššom súde Slovenskej republiky by ministerstvo financií
na čele s jeho ministrom konalo nad rámec svojich zákonných oprávnení, čo je v rozpore
s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Tento právny názor zodpovedá tak predpisom
Slovenskej republiky, ale rešpektuje aj stanoviská Benátskej komisie, vyplývajúcej z jej
správy o nezávislosti súdnictva zo dňa 16. marca 2010 č. CDL-AD(2010)004 v zmysle
ktorých, akékoľvek zasahovanie do financovania súdnictva alebo jeho kontrola orgánmi
verejnej správy nie je prípustné. Podľa názoru odvolacieho súdu právo vykonať vládny audit
na Najvyššom súde Slovenskej republiky zo strany ţalovaného by mohlo mať vplyv na súdne
rozhodovanie (čo aj nepriamy), čo nie je dovolené.
Odvolací súd sa preto nemohol stotoţniť ani s názorom ţalovaného, ţe pri aplikácii
zákona č. 502/2001 Z. z. vo vzťahu k vymedzeniu auditovaných osôb nie je moţné vychádzať
z teórie práva o trojdelení štátnej moci, ale je potrebné prihliadať na účel, ktorý právna úprava
sleduje. Aplikácia zákona bez pouţitia základných princípov právnej teórie nie je prípustná
a ohrozuje základné princípy právneho štátu (pozri k tomu bliţšie zhora uvedené nálezy
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach PL.ÚS 14/94, PL.ÚS 16/95 a PL.ÚS 29/95,
www.concourt.sk – Zbierka nálezov a uznesení).
V demokratickej spoločnosti treba povaţovať za neprípustné, aby výkonná moc
zasahovala do moci súdnej spôsobom, akým to urobil ţalovaný.
Na základe uvedených skutočností, po preskúmaní napadnutých rozhodnutí ako
aj administratívneho spisu ţalovaného, dospel odvolací súd k záveru, ţe ministerstvo financií
je orgánom oprávneným vykonať vládny audit a je auditujúcim orgánom v zmysle § 2 ods. 2
písm. g/ zákona č. 502/2001 Z.z., avšak nie na Najvyššom súde Slovenskej republiky, pretoţe
na jeho vykonanie nemá právomoc danú zákonom. V súlade s ustanovením § 2 ods. 1
písm. a/ zákona č. 39/1993 Z.z. o Najvyššom kontrolnom úrade v znení neskorších predpisov
v spojení s ustanovením § 1 ods. 3 zákona č. 502/2001 Z.z. má oprávnenie na kontrolu
hospodárenia s rozpočtom u ţalobcu jedine Najvyšší kontrolný úrad.
Pokiaľ teda zákon č. 502/2001 Z.z. o finančnej kontrole a vnútornom audite
neobsahuje ustanovenie upravujúce oprávnenie vykonania vládneho auditu zo strany
Ministerstva financií Slovenskej republiky na Najvyššom súde Slovenskej republiky,
nemoţno, ako je uţ uvedené aj vyššie, absenciu takéhoto ustanovenia, resp. neúplnosť alebo
nejasnosť zákona nahradiť výkladom zákona. Prípadná neúplnosť, či nejasnosť zákona
nemôţe byť na ťarchu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky za premisy, ţe samostatnú
rozpočtovú kapitolu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je potrebné zachovať.
Ohľadom námietky týkajúcej sa nesúhlasu ţalovaného s názorom krajského súdu,
ţe samotné rozhodnutie ţalovaného trpí procesnými nedostatkami v označení orgánu, ktorý
o ňom rozhodol, sa odvolací súd s odôvodnením krajského súdu stotoţňuje. O rozklade
podanom proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy rozhoduje v zmysle § 61 ods. 2
zákona č. 71/1967 Z.z. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov
minister na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie. V záhlaví rozhodnutia je však
uvedené „podpredseda vlády a minister financií aj Ministerstvo financií Slovenskej
republiky“. Takéto označenie spôsobuje zmätočnosť rozhodnutia a uţ samotné toto procesné
pochybenie je dôvodom pre jeho zrušenie.
Pre úplnosť treba opätovne zdôrazniť, ţe aj samotné poverenie Ministra financií
Slovenskej republiky z 21. júla 2010 číslo MF/020449/2010-1431 na vykonanie vládneho
auditu na Najvyššom súde Slovenskej republiky podľa § 35c ods. 3 zákona č. 502/2001 Z. z.
s poţiadavkou o vytvorenie podmienok pre jeho vykonanie a so ţiadosťou o predloţenie
dokladov, potrebných pre vykonanie kontroly hospodárenia, neobsahovalo ţiadne zákonné
ustanovenie, ktoré by oprávňovalo ministerstvo vládny audit vykonať. Poverenie sa odvoláva
iba na znenie § 35c ods. 3 zákona č. 502/2001 Z.z., ktoré však upravuje iba a výlučne
podmienky, za ktorých môţe konkrétna osoba byť audítorom. Takéto poverenie
je nedostatočné a bez právnej relevancie. A nie je moţné spojiť s ním právne účinky. Iné
právne účinné poverenie na vykonanie auditu nebolo Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
ani jeho predsedovi doručené a nestalo sa tak ani neskôr, keď sa členovia audítorskej skupiny
domáhali vstupu do budovy.
Pokiaľ ide o námietku ţalovaného týkajúcu sa neúčelnosti náhrady trov konania,
podľa názoru odvolacieho súdu krajský súd aj v tejto časti rozhodol vecne správne.
S poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 OSP, súd prizná účastníkovi, ktorý mal vo veci
úspech náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti
účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Najvyšší súd povaţuje náhradu trov právneho
zastúpenia za trovy vynaloţené účelne, pretoţe správa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
nemá právne oddelenie a sudcovia najvyššieho súdu vrátane jeho predsedu nemôţu
zastupovať v konaní, a preto trovy konania predstavujúce náhradu za právne sluţby
sú trovami účelne vynaloţenými.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
dospel k záveru, ţe námietky ţalovaného, vznesené v odvolaní nemoţno povaţovať
za opodstatnené, také, ktoré by mohli ovplyvniť posúdenie preskúmavanej veci, a preto podľa
§ 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1, 2 OSP napadnutý rozsudok Krajského súdu
v B. potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP a tak, ţe ţalobcovi priznal
náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej pomoci (vyjadrenie k odvolaniu)
v sume 123,50 eura a jeden paušál v sume 7,41 eura, plus daň 20 % z pridanej hodnoty
v sume 26,18 eura, spolu 157,09 eura, ktorú náhradu je ţalovaný povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu JUDr. B. N. č. X. do troch dní.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. apríla 2011
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková