Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)PL. ÚS 1/2016
PDF · 253.73 KB
No categories available
PL. ÚS 1/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2016 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,
Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa (sudca
spravodajca), Marianny Mochnáčovej a Rudolfa Tkáčika prerokoval návrh JUDr. Štefana
Harabina, sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zastúpeného advokátom
JUDr. Bohumilom Novákom, Advokátska kancelária, Horná 27, Banská Bystrica,
na obnovu disciplinárneho konania vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej
republiky pod sp. zn. PL. ÚS 92/2011, za účasti ministra spravodlivosti Slovenskej
republiky, a takto
rozhodol:
Návrh JUDr. Štefana Harabina na obnovu konania o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 29. júna 2015
doručený (na poštovú prepravu odovzdaný 26. júna 2015) návrh JUDr. Štefana Harabina
(ďalej aj „navrhovateľ“), sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“), na obnovu disciplinárneho konania vo veci vedenej na ústavnom súde pod
sp. zn. PL. ÚS 92/2011, v ktorej bol navrhovateľ v pozícii predsedu najvyššieho súdu
uznesením č. k. PL. ÚS 92/2011-173 z 29. júna 2011 uznaný vinným zo závažného
disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. c) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o sudcoch“) a bolo mu uložené disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5
písm. b) zákona o sudcoch.
2. V úvode svojho návrhu navrhovateľ uviedol, že:
«Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „Súd“) v rozsudku z 20. novembra 2012
Štefan Harabin proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 58688/2011), konštatoval porušenie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor“)
uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky z 29. júna 2011, ako súdu disciplinárneho
pre sťažovateľa vo funkcii predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní pod
sp. zn. PL. ÚS 92/2011.
V označenom rozsudku Súd okrem iného tiež pripomenul, že v prípade porušenia
článku 6 Dohovoru, by sa mal sťažovateľ v rozsahu ako je to možné dostať do situácie
v akej by bol, ak by požiadavky Dohovoru boli rešpektované. Ďalej Súd navrhol, že
najvhodnejšou formou nápravy by mala byť obnova konania, ak bude o ňu požiadané pred
súdom spĺňajúcim požiadavku nestrannosti v zmysle článku 6 Dohovoru.»
2.1 Navrhovateľ ďalej uvádza, že vo veci vedenej na ústavnom súde pod
sp. zn. PL. ÚS 92/2011 už v minulosti podal návrh na obnovu konania, avšak jeho návrh bol
zamietnutý, pričom zastáva názor, že ani v tomto konaní nerozhodovali nestranní sudcovia:
„Návrh na obnovu konania vo veci vedenej na Ústavnom súde pod sp. zn.
PL. ÚS 92/2011, ktorý podal navrhovateľ 21. februára 2013 Ústavný súd na neverejnom
zasadnutí pléna 29. októbra 2013 predbežne prerokoval. Rozhodol tak, že návrh na obnovu
konania vedený pod sp. zn. PL. ÚS 6/2013-61 sa zamieta.
Je viac ako zrejmé, že základnú požiadavku - nestrannosť súdu a sudcu, sudcovia
disciplinárneho súdu nespĺňali, pretože o návrhu na obnovu pôvodného konania,
rozhodovali aj sudcovia Ústavného súdu, ktorí boli namietaní a vylúčení v iných konaniach
pred Ústavným súdom týkajúcich sa navrhovateľa.“
2.2 Navrhovateľ ďalej poukázal na to, že právnym základom jeho nového návrhu na
obnovu konania je novela Ústavy Slovenskej republiky č. 161/2014, ktorá je účinná od
1. septembra 2014 a ktorá je konkretizovaná „zákonom č. 353/2014 Z. z. ktorým sa mení
a dopĺňa aj zákon č. 38/1993 Z. z.“, keďže:
«Ústavným zákonom č. 161/2014 Z. z. (zo 4. júna 2014, ktorým sa mení a dopĺňa
Ústava Slovenskej republiky) sporné znenie čl. 133 Ústavy Slovenskej republiky „Proti
rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok“ sa doplnilo o „to neplatí
ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie
medzinárodnej zmluvy ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej republike
povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie
ústavného sudu“.
Dôvodová správa k tomuto článku Ústavy Slovenskej republiky uvádza:
„Rešpektujúc rozhodnutia medzinárodných súdnych organizácii, najmä Európskeho súdu
pre ľudské práva sa vytvárajú ústavné predpoklady umožnenia obnovy konania pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky, ak je Slovenská republika zaviazaná k tomuto
kroku“.
Zákonom č. 353/2014 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa aj zákon č. 38/1993 Z. z.
o konaní pre Ústavným súdom bol menený novým obsahom „štvrtej časti“ a nadpisom
„Preskúmanie rozhodnutia Ústavného súdu“»
2.3 Navrhovateľ zachovanie lehoty na podanie návrhu na obnovu konania odvodzuje
od nadobudnutia účinnosti zákona „č. 353/2014 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa aj zákon
č. 38/1993 Z. z.“, teda od 1. januára 2015:
«Podľa ods. 5(...) ustanovenia § 75 „Návrh na obnovu konania pred Ústavným
súdom možno podať do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa rozhodnutie orgánu
medzinárodnej organizácie stalo konečným, alebo od toho času, keď návrh na obnovu
konania pred Ústavným súdom mohol byť uplatnený“.»
2.4 Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti a „na podklade vyjadreného
z dôvodov uvedených už v návrhu na obnovu konania z 18. februára 2013, ktorý bol
zamietnutý Ústavným súdom 29. októbra 2013 v konaní pod sp. zn. PL. ÚS 6/2013-61
opierajúc sa aj o právne konštatácie v rozhodnutí Súdu z 25. júna 2015 Štefan Harabin
proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 33800/2014)“, navrhovateľ žiada, aby ústavný súd
prijal nasledujúce „uznesenie“:
„Ústavný súd Slovenskej republiky obnovu konania vedeného na Ústavnom súde
Slovenskej republiky pod sp. zn. PL. ÚS 92/2011 povoľuje a uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 29. júna 2011 pod sp. zn. PL. ÚS 92/2011-173 zrušuje.“
3. Účastníkom konania o obnove konania je ex lege [§ 75 ods. 4 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
aj „zákon o ústavnom súde“)] v okolnostiach danej veci aj minister spravodlivosti
Slovenskej republiky, ktorý využil svoje právo nevyjadriť sa k podanému návrhu.
4. Na základe svojich oznámení o možnej predpojatosti boli z rozhodovania v tejto
veci vylúčení sudcovia ústavného súdu Sergej Kohut a Ladislav Orosz.
II.
5. Ústavnému súdu bol 18. novembra 2010 doručený návrh vtedajšej ministerky
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerka spravodlivosti“) na začatie
disciplinárneho konania podľa čl. 136 ods. 3 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
aj „ústava“) s poukazom na § 74e ods. 2 prvú vetu a § 32 ods. 3 zákona o ústavnom súde
proti vtedajšiemu predsedovi najvyššieho súdu JUDr. Štefanovi Harbinovi. Vec bola vedená
pod sp. zn. PL. ÚS 92/2011.
5.1 Vo veci bolo vznesených 7 námietok zaujatostí. Plénum ústavného súdu
uznesením č. k. PL. ÚS 92/2011-94 z 10. mája 2011 v záujme funkčnosti svojho
rozhodovania, odvolávajúc sa aj na hodnotu sľubu ústavného sudcu, uno actu, uvedeným
uznesením nevylúčilo týchto sudcov z rozhodovania.
5.2 Plénum ústavného súdu uznesením č. k. PL. ÚS 92/2011-173 z 29. júna 2011
o návrhu ministerky spravodlivosti takto rozhodlo:
„1. Štefan Harabin, predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa § 129
ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov j e v i n n ý
zo závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. c) zákona
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov s poukazom na § 74e ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov spočívajúceho v pokračovaní
v porušovaní povinností súdneho funkcionára napriek výzve na jeho odstránenie alebo
takom porušovaní povinností súdneho funkcionára, ktoré vážne ohrozuje dôveryhodnosť
a chod súdnictva, na tom skutkovom základe, že porušil povinnosti vykonávať svoju funkciu
predsedu súdu svedomito, riadne a včas plniť svoje povinnosti orgánu riadenia a správy
súdov vyplývajúce z § 42 ods. 2 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a z § 14 ods. 2 písm. a)
v spojení s § 35d ods. 7 zákona č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov tým, že opakovane
ako kontrolovaný subjekt neumožnil v dňoch 29. júla 2010, 2., 3. a 4. augusta 2010
audítorskej skupine Ministerstva financií Slovenskej republiky vykonať na Najvyššom súde
Slovenskej republiky vládny audit zameraný na „overenie a hodnotenie hospodárnosti,
efektívnosti, účinnosti a účelnosti pri hospodárení s verejnými prostriedkami, efektívnosti
a účinnosti finančného riadenia a ďalších skutočností ustanovených osobitnými predpismi
a nakladania s majetkom štátu, vrátane overenia splnenia prijatých opatrení na nápravu
nedostatkov zistených vládnym auditom č. MF/008382/2009-1431.
2. Za konanie uvedené v bode 1 tohto rozhodnutia sa JUDr. Štefanovi Harabinovi
ukladá disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z.
o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, a to zníženie funkčného platu o 70 % na obdobie jedného roka.“
6. Navrhovateľ podal proti uzneseniu ústavného súdu č. k. PL. ÚS 92/2011-173
z 29. júna 2011 sťažnosť Európskemu súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), pričom
ESĽP z množstva jeho námietok uznal za opodstatnenú námietku na nestrannosť ústavného
súdu, a to v civilnej časti čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“, v citáciách aj „Dohovor“), keď rozsudkom č. 58688/11
z 20. 11. 2012 rozhodol, že:
„1. Vyhlasuje sťažnosť podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru týkajúcu sa sťažovateľovho
práva na spravodlivé prerokovanie veci pred nestranným súdom za prijateľnú a zvyšok
sťažnosti za neprijateľný;
2. Rozhoduje, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru v tom, že
o disciplinárnom návrhu proti sťažovateľovi nebolo rozhodnuté nestranným súdom;
3. Rozhoduje, že nie je nevyhnutné samostatne preskúmavať zvyšné námietky
sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru;
4. Rozhoduje,
(a) že žalovaný štát je povinný vyplatiť sťažovateľovi v lehote troch mesiacov odo
dňa, kedy rozsudok nadobudne právoplatnosť v súlade s článkom 44 ods. 2 Dohovoru
nasledujúce čiastky:
(i) 3 000 EUR (tritisíc eur), spolu s akoukoľvek daňou, ktorou môže byť zaťažená
z titulu nemajetkovej ujmy;
(ii) 500 EUR (päťsto eur), spolu s akoukoľvek daňou, ktorá môže byť vyrubená
sťažovateľovi z titulu nákladov a výdavkov;
(b) že od uplynutia uvedených troch mesiacov až do vyplatenia budú k uvedeným
sumám pripočítané úrok z omeškania vo výške zodpovedajúcej minimálnej úrokovej sadzbe
Európskej centrálnej banky počas obdobia omeškania, zvýšenej o tri percentá;
5. Zamieta zvyšok sťažovateľovho nároku na spravodlivé zadosťučinenie.“
6.1 Európsky súd pre ľudské práva v odôvodnení svojho rozsudku č. 58688/11 okrem
iného uviedol, že ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 92/2011 nemohol
uplatniť doktrínu nevyhnutnosti v istom zmysle preventívne, bez individuálnejšieho
skúmania nestrannosti jednotlivých sudcov, a naznačil, aj s vedomosťou o limitovaných
možnostiach obnovy pred ústavným súdom, že vhodné je vec vrátiť právne do
východiskového stavu. Európsky súd pre ľudské práva sa v bode č. 177 a č. 178 uvedeného
rozsudku vyjadril k právnej možnosti riešenia zisteného porušenia čl. 6 dohovoru takto:
„177. Súd ďalej pripomína, že rozsudok, v ktorom konštatuje porušenie Dohovoru
alebo jeho protokolov ukladá žalovanému štátu právnu povinnosť nielen vyplatiť dotknutým
osobám sumy priznané ako spravodlivé zadosťučinenie, ale aj zvoliť všeobecné a/alebo, ak
je to nevyhnutné, individuálne opatrenia, ktoré musia byť prijaté v jeho vnútroštátnom
právnom poriadku za účelom skončenia porušenia konštatovaného Súdom a uskutočniť
akúkoľvek možnú nápravu k jeho dôsledkom takým spôsobom, aby bola v takom rozsahu,
v akom je to možné, obnovená situácia existujúca pred zisteným porušením (pozri Lungoci
proti Rumunsku, č. 62710/00, ods. 55, 26. január 2006, spolu s ďalšími odkazmi).
178. V prípade porušenia článku 6 Dohovoru, by sa mal sťažovateľ v rozsahu,
v akom je to možné, dostať do situácie v akej by bol, ak by požiadavky tohto článku boli
rešpektované. Najvhodnejšia forma nápravy v prípadoch podobných predmetnému by mala
byť obnova konania, ak bude o ňu požiadané, pred súdom spĺňajúcim požiadavku
nestrannosti v zmysle článku 6. Súd poznamenáva v tomto ohľade, že ústava ani zákon
o ústavnom súde z roku 1993 výslovne neposkytujú možnosť obnovy konania pred ústavným
súdom. Zákon o ústavnom súde však umožňuje ústavnému súdu aplikovať, ak je to vhodné,
Občiansky súdny poriadok a Trestný poriadok, ktoré poskytujú možnosť obnovy konania, ak
Súd v rozsudku dospeje k záveru, že rozhodnutie súdu alebo konanie, ktoré mu
predchádzalo, bolo v rozpore so základnými ľudskými právami alebo slobodami účastníka
konania (pozri Vojtěchová proti Slovenskej republike, č. 59102/08, ods. 23 a 27,
25. september 2012, a odsek 60 vyššie).“
6.2 Rozsudok ESĽP č. 58688/11 Harabin proti Slovenskej republike sa stal
konečným 20. februára 2013.
7. Návrhom doručeným ústavnému súdu 21. februára 2013 JUDr. Štefan Harabin
požiadal o obnovu konania vedeného na ústavnom súde pod sp. zn. PL. ÚS 92/2011.
Konanie o tomto návrhu bolo na ústavnom súde vedené pod sp. zn. PL. ÚS 6/2013. Niektorí
sudcovia ústavného súdu (z vlastnej iniciatívy, resp. po výzve predsedníčky ústavného
súdu) vyjadrili svoj pomer k navrhovateľovi, pričom niektorí z nich poukázali na to, že
môžu vzniknúť len objektívne pochybnosti o ich nestrannosti.
7.1 Uznesením ústavného súdu č. k. PL. ÚS 6/2013-31 z 11. septembra 2013 boli
sudcovia ústavného súdu Sergej Kohut a Ladislav Orosz vylúčení, sudcovia Ľudmila
Gajdošíková, Ján Luby (t. č. už emeritný sudca ústavného súdu, pozn.) a Lajos Mészáros
neboli vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej na ústavnom súde
pod sp. zn. PL. ÚS 6/2013. Námietka voči (už zosnulému, pozn.) sudcovi ústavného súdu
Jurajovi Horváthovi bola uvedeným uznesením procesne zamietnutá.
7.2 Ústavný súd svojím uznesením č. k. PL. ÚS 6/2013-61 z 29. októbra 2013 návrh
na obnovu konania zamietol. Z disentov možno odvodiť, že o veci panovali dva právne
názory, a to rešpekt ku kategorickému (vtedajšiemu) zneniu čl. 133 ústavy, ktorý
nepripúšťal opravné, teda ani mimoriadne opravné prostriedky k akémukoľvek rozhodnutiu
ústavného súdu, na jednej strane a na druhej strane názor o nutnosti obnovy cez veľkorysú
otvorenosť k medzinárodnému právu.
8. Proti uzneseniu ústavného súdu č. k. PL. ÚS 6/2013-61 z 29. októbra 2013 podal
JUDr. Štefan Harabin sťažnosť Európskemu súdu pre ľudské práva, ktorý svojím
rozhodnutím č. 33800/14 z 2. 6. 2015 uvedenú sťažnosť vyhlásil za neprijateľnú s tým, že
rozsah čl. 6 dohovoru rationae materiae nepokrýva obnovu konania, majúc na vedomí, že
Výbor ministrov Rady Európy sleduje výkon pôvodného rozsudku č. 58688/11
z 20. 11. 2012.
III.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
10. Dňa 4. júna 2014 bolo ústavným zákonom č. 161/2014 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky, doplnené pôvodné znenie čl. 133 ústavy, ktoré po
nadobudnutí účinnosti dňa 1. septembra 2014 znie takto:
„Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok; to neplatí,
ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej republike
povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie
ústavného súdu.“
11. Zákonom č. 353/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov bola novelizovaná jeho ŠTVRTÁ ČASŤ s nadpisom
PRESKÚMANIE ROZHODNUTIA ÚSTAVNÉHO SÚDU, v ktorej sa zaviedla „Obnova
konania pred Ústavným súdom“. Táto novela zákona o ústavnom súde nadobudla účinnosť
1. januára 2015.
«Podľa § 75 ods. 1 zákona o ústavnom súde právoplatné rozhodnutie ústavného súdu
možno za podmienok ustanovených týmto zákonom napadnúť návrhom na obnovu konania
pred ústavným súdom, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného
na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná (ďalej len
,,orgán medzinárodnej organizácie“), vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní
pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu. Ustanovenie
§ 24 písm. c) sa v tomto prípade nepoužije.
Podľa § 75 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrh na obnovu konania pred ústavným
súdom podľa čl. 133 ústavy musí okrem všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania
podľa § 20 ods. 1 a 2 obsahovať
a) označenie rozhodnutia ústavného súdu, proti ktorému smeruje,
b) označenie rozhodnutia orgánu medzinárodnej organizácie, o ktoré sa opiera.
Podľa § 75 ods. 3 zákona o ústavnom súde návrh na obnovu konania pred ústavným
súdom je oprávnený podať ten, kto bol vo veci uvedenej v odseku 1 účastníkom konania
pred ústavným súdom a v koho prospech orgán medzinárodnej organizácie rozhodol.
Podľa § 75 ods. 4 zákona o ústavnom súde účastníkmi konania o návrhu na obnovu
konania sú tiež účastníci konania pred ústavným súdom, ktorého obnova je navrhovaná,
ktorí nie sú navrhovateľmi; tí, ktorí boli v tomto konaní vedľajšími účastníkmi, sú nimi aj
v konaní o návrhu na obnovu konania.
Podľa § 75 ods. 5 zákona o ústavnom súde návrh na obnovu konania pred ústavným
súdom možno podať do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa rozhodnutie orgánu
medzinárodnej organizácie stalo konečným, alebo od toho času, keď návrh na obnovu
konania pred ústavným súdom mohol byť uplatnený.
Podľa § 75a ods. 1 zákona o ústavnom súde o návrhu na obnovu konania, ktorý
smeruje proti rozhodnutiu pléna ústavného súdu, rozhoduje plénum ústavného súdu.
Podľa § 75b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zistí, že z rozhodnutia
orgánu medzinárodnej organizácie nevyplýva povinnosť opätovného preskúmania
napadnutého rozhodnutia ústavného súdu, návrh na obnovu konania ako zjavne
neopodstatnený uznesením odmietne.
Podľa § 75b ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zistí, že z rozhodnutia
orgánu medzinárodnej organizácie vyplýva povinnosť opätovného preskúmania
napadnutého rozhodnutia Ústavného súdu, svojím nálezom obnovu konania povolí
a napadnuté rozhodnutie ústavného súdu zruší. Ústavný súd môže zrušiť aj ďalšie
rozhodnutia ústavného súdu vydané v pôvodnom konaní, ak to vyplýva z právneho názoru
vysloveného v rozhodnutí orgánu medzinárodnej organizácie a je to potrebné na
dosiahnutie účelu obnovy konania.
Podľa § 75b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak na základe návrhu na obnovu
konania ústavný súd obnovu konania povolí, znovu prerokuje pôvodný návrh na začatie
konania podľa príslušných ustanovení tohto zákona, pričom vychádza z právneho názoru
vysloveného v rozhodnutí orgánu medzinárodnej organizácie.»
12. Navrhovateľ žiada obnovu konania sp. zn. PL. ÚS 92/2011 na základe čl. 133
ústavy v spojení s § 18 ods. 1 písm. h) a § 75 a nasl. zákona o ústavnom súde. Tento návrh
nie je prvý návrh JUDr. Štefana Harabina na obnovu disciplinárneho konania. Uznesením
sp. zn. PL. ÚS 6/2013 ústavný súd prvý návrh na obnovu zamietol. Podstatou návrhu na
obnovu konania je vzhľadom na rozsudok ESĽP č. 58688/11 z 20. 11. 2012 opäť rozhodnúť
o návrhu na obnovu konania vedeného pod sp. zn. PL. ÚS 92/2011, ako i o zaujatosti
sudcov, ktorí rozhodovali o disciplinárnom previnení navrhovateľa.
13. Navrhovateľ je v konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom v zmysle
§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Návrh obsahuje všeobecné náležitosti podľa § 20
ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde. Pokiaľ ide o osobitné náležitosti v zmysle § 75 ods. 2
zákona o ústavnom súde, navrhovateľ bol účastníkom konania pred ústavným súdom, v jeho
prospech rozhodol orgán medzinárodnej organizácie a navrhovateľ riadne označil
vnútroštátne aj medzinárodné rozhodnutie. Tieto zákonné podmienky teda riadne splnil.
(Možno dodať, že v predmetnej veci ide o obnovu jednostupňového konania ústavného
súdu, a preto nie je potrebné zaoberať sa prípadnou kolíziou s možnosťou obnovy podľa
procesných kódexov.)
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
14. Ústavný súd konštatuje, že prerokúvaný návrh na obnovu konania nie je
prípustný, pretože sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol.
15. Ústavný súd vníma citlivosť veci jednak vzhľadom na skutočnosť, že ide
o fixáciu viny z disciplinárneho odsúdenia v „objektívnom práve“ tvorenom aktmi aplikácie
práva u navrhovateľa, ktorý je sudcom najvyššieho súdu, a taktiež vzhľadom na rozsudok
ESĽP č. 58688/11 z 20. 11. 2012. Takto sústredene pristupoval ústavný súd k veci už
v konaní sp. zn. PL. ÚS 6/2013.
16. Vzhľadom na to, že v čase rozhodovania ústavného súdu o prvom návrhu
JUDr. Štefana Harabina na obnovu konania absentovala v zákone o ústavnom súde
výslovná právna úprava obnovy konania pred ústavným súdom, ústavný súd v konaní
sp. zn. PL. ÚS 6/2013 rozhodoval tým spôsobom, že nerozlišoval (i) konanie o prijatí
návrhu na obnovu konania a (ii) konanie o povolení obnovy. Vychádzal pritom zároveň
i zo skutočnosti, že špecificky v konaní o povolení obnovy konania sa značne prelínajú
kritériá obidvoch konaní.
Vychádzajúc z uvedeného, sudca spravodajca v konaní sp. zn. PL. ÚS 6/2013
predložil plénu ústavného súdu návrh meritórneho rozhodnutia, pričom, ako vyplýva
z odôvodnenia uznesenia č. k. PL. ÚS 6/2013-61 z 29. októbra 2013 (s. 8), sudca
spravodajca po uvedení východísk právnych záverov navrhol, aby plénum ústavného súdu
rozhodlo tak, že:
„1. Obnovu konania vedeného Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.
PL. ÚS 92/2011 povoľuje.
2. Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 92/2011 z 29. júna
2011 zrušuje.“
Návrh na povolenie obnovy konania bol však zamietnutý. Tieto skutočnosti
znamenajú, že ústavný súd vtedy meritórne rozhodoval o samotnom povolení obnovy
konania, nielen o tom, či môže rozhodovať o povolení obnovy konania – teda či prijme
návrh na obnovu konania na ďalšie konanie. Tento záver v istom zmysle naznačujú aj
disenty k tomuto zamietaciemu uzneseniu. Z týchto dôvodov možno hovoriť o meritórnom
rozhodnutí ústavného súdu v zmysle schopnosti založiť účinky res iudicata.
17. Na rozdiel od prvého návrhu JUDr. Štefana Harabina (ktorý ústavným súdom
nebol predbežne prerokovaný, ale ústavný súd hneď pristúpil k meritórnemu rozhodnutiu
o obnove konania), v prípade druhého návrhu JUDr. Štefana Harabina na obnovu konania
ústavný súd už najprv pristúpil k predbežnému prerokovaniu tohto návrhu.
Tento odlišný postup ústavného súdu pri rozhodovaní o druhom návrhu na obnovu
konania bol odôvodnený zmenenou právnou úpravou, t. j. výslovným zakotvením právnej
úpravy obnovy konania pred ústavným súdom do zákona o ústavnom súde.
Od účinnosti tejto novej právnej úpravy ústavný súd postupuje v senátnych veciach
tak, že návrh na obnovu konania najprv predbežne prerokuje a až následne meritórne
rozhoduje, či sú splnené podmienky na povolenie obnovy konania (napr. uznesením sp. zn.
III. ÚS 347/2015 z 30. júna 2015 ústavný súd prijal návrh na obnovu konania na ďalšie
konanie a následne nálezom sp. zn. III. ÚS 347/2015 z 27. októbra 2015 v tejto veci
rozhodol tak, že obnovu konania povoľuje a zároveň zrušil príslušné rozhodnutie, ktoré bolo
výrokom o povolení obnovy konania dotknuté; obdobne ústavný súd uznesením sp. zn.
III. ÚS 650/2015 zo 16. decembra 2015 prijal návrh na obnovu konania na ďalšie konanie
a následne nálezom sp. zn. III. ÚS 650/2015 z 24. februára 2016 v tejto veci rozhodol tak,
že obnovu konania povoľuje a zároveň zrušil príslušné rozhodnutie, ktoré bolo výrokom
o povolení obnovy konania dotknuté).
18. V druhom návrhu na obnovu konania navrhovateľ argumentuje novou právnou
úpravou. Nová právna úprava však neobsahuje osobitné intertemporálne ustanovenie, ktoré
by umožňovalo jej retroaktívnu aplikáciu na prípady, o ktorých už ústavný súd pred
nadobudnutím jej účinnosti rozhodol. Inak povedané, nová právna úprava mieri do
budúcnosti a jej zmyslom nie je zavedenie akéhosi rehabilitačného konania, ktoré spätne
uchopí minulé právne deje, teda nejde o konanie podobné tým, aké poznáme z obdobia
krátko po dobe neslobody. Norma v § 75 ods. 5 zákona o ústavnom súde nesmeruje na
normatívny právny akt – novelu, zákon č. 353/2014 Z. z., ale na externú skutočnosť
týkajúcu sa medzinárodného rozhodnutia.
19. Navrhovateľ sa teda obrátil na ústavný súd, ktorý už rozhodol o jeho veci. Zásada
zákazu rozhodovať a konať vo veciach už raz rozhodnutých (res iudicata) vyplýva
z princípu právnej istoty, ktorý možno vyvodiť z princípu právneho štátu. Ide o procesný
dôvod na vyslovenie neprípustnosti takého návrhu, ktorý sa týka veci, o ktorej ústavný súd
rozhodoval meritórnym spôsobom. Zásadné je pritom vymedzenie kritérií, podľa ktorých je
vec možné hodnotiť ako vec identickú. V prípade návrhu na obnovu konania je za tieto
kritériá možné považovať (i) konanie, o obnovu ktorého ide, (ii) dôvod, pre ktorý má byť
konanie obnovené, (iii) rozhodnutia, ktoré môžu byť návrhom na obnovu konania dotknuté.
V prípade predmetných návrhov na obnovu konania bola podmienka identity splnená
vo všetkých uvedených kritériách:
- obidvoma návrhmi sa navrhovateľ domáha obnovy konania vo veci sp. zn.
- v obidvoch návrhoch na obnovu konania je dôvodom obnovy konania rozhodnutie
ESĽP vo veci Harabin proti Slovenskej republike č. 58688/11 z 20. 11. 2012,
- v obidvoch návrhoch na obnovu konania navrhovateľ navrhuje zrušiť uznesenie
ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 92/2011 z 29. júna 2011.
20. Keďže v posudzovanom prípade ide o identické veci, pričom o predchádzajúcom
návrhu navrhovateľa na obnovu konania vo veci sp. zn. PL. ÚS 6/2013 ústavný súd
rozhodol meritórne, sú v danom prípade splnené podmienky na odmietnutie druhého návrhu
na obnovu konania z dôvodu prekážky res iudicata.
21. Ústavný súd v predmetnej veci odmietnutím pre neprípustnosť z dôvodu res
iudicata akcentuje zhodnosť vecí, a predsa len aj istý meritórny komponent v prvom konaní
o obnove, a preto nepoužil výrok o nepovolení obnovy. Vzhľadom na skutočnosť, že nová
právna úprava nespadá na navrhovateľa, tak ide o úplne identický návrh.
Ústavný súd pritom už aj v minulosti rozhodoval týmto spôsobom, keď uznesením
sp. zn. PL. ÚS 40/2014 zo 17. decembra 2014 odmietol návrh verejnej ochrankyne práv ako
neprípustný, pretože sa týkal veci, o ktorej už rozhodol uznesením sp. zn. PL. ÚS 5/2014
z 5. marca 2014.
22. Neprípustné návrhy môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej
ústavný súd už rozhodol. Ústavný súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa sa týka veci,
o ktorej už rozhodol uznesením sp. zn. PL. ÚS 6/2013, a preto ho podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol z dôvodu neprípustnosti [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde].
Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia.
23. K tomuto uzneseniu sa podľa § 32 zákona o ústavnom súde pripájajú odlišné
stanoviská sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Petra Brňáka a doplňujúce stanovisko
sudcu Lajosa Mészárosa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2016