Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 5/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 5. marca 2014

predbežne prerokoval návrh verejnej ochrankyne práv na začatie konania podľa čl. 125

ods. 1 písm. a) o súlade ustanovení zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o pobyte cudzincov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a § 52 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o azyle a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení

s a 2, a ,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného

paktu o občianskych a politických právach a takto

rozhodol:

Návrh verejnej ochrankyne práv o d m i e t a z dôvodov podania zjavne

neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bol 2. decembra 2013

doručený návrh verejnej ochrankyne práv (ďalej len „navrhovateľka“) na začatie konania

podľa (ďalej aj „“), v ktorom

žiada, aby ústavný súd vyslovil nesúlad ustanovenia

o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) a ustanovenia

o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o azyle“) s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2,

a a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“). Zároveň žiada podľa

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) aj o pozastavení účinnosti týchto

ustanovení zákona o pobyte cudzincov a zákona o azyle.

Navrhovateľka uviedla:

«Dňa 1. januára 2008 nadobudol účinnosť ktorým sa mení

a dopĺňa o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Tento zákon vo svojom

bode 49 doplnil ustanovenie o azyle a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) o nový druhý

odsek 2. V zmysle nového ustanovenia § 52 ods. 2:

„V odôvodnení rozhodnutia ministerstva o neudelení azylu podľa § 13 ods. 5

písm. a), neposkytnutí doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 2 písm. d), odňatí azylu podľa

§ 15 ods. 3 písm. a), zrušení doplnkovej ochrany podľa § 15b ods. 1 písm. b) z dôvodu

podľa § 13c ods. 2 písm. d), nepredĺžení doplnkovej ochrany podľa § 20 ods. 3 z dôvodu

podľa § 13c ods. 2 písm. d) a zrušení poskytovania dočasného útočiska podľa § 33 písm. c)

sa uvedie iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky.“

Predkladateľ v dôvodovej správe k návrhu zákona k tomuto ustanoveniu rovnako iba

stručne uviedol: „Podľa tohto ustanovenia sa umožní ministerstvu odôvodňovať

rozhodnutia vydané v konaní o azyle iba skutočnosťou, že ide o bezpečnostný záujem

Slovenskej republiky v prípadoch, ak účastník konania je nebezpečný pre bezpečnosť

Slovenskej republiky. Prístup k utajovaným skutočnostiam bude mať len súd.“

Z dôvodových správ je možné vyvodiť, že zákonodarca prijal uvedenú právnu úpravu

z dôvodu zabezpečenia ochrany utajovaných skutočností, bez podrobnejšieho

odôvodnenia.»

K námietkam nesúladu a a 2 v spojení s

a 2, a , dohovoru a medzinárodného

paktu po citácii týchto článkov a niektorých rozhodnutí ústavného súdu navrhovateľka

uviedla:

«V súlade s ústavným textom a stanoviskami Ústavného súdu SR som presvedčená, že

v právnom štáte je nevyhnutné, aby zákonodarca osobitne pri tvorbe právnych noriem,

ktoré vykonávajú ustanovenia ( ) nielen dôsledne dbal na ich

súlad s ústavným textom a medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky, ale aby aj

vytváral podmienky preto, aby sa tieto právne normy uplatňovali rovnako na každého a tiež

aj preto, aby sa uplatňovali a interpretovali v súlade s príkazmi a limitmi, ako ich obsahuje

.

Cudzincom sa na území Slovenskej republiky zaručujú všetky práva uvedené v čl. 46

až 50 , pretože oprávnený subjekt sa v týchto článkoch označuje

slovom „každý“ ( ).

Napadnuté ustanovenia o pobyte cudzincov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a § 52 ods. 2 zákona

č. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, však podľa môjho názoru, popierajú princíp rovnosti účastníkov súdneho

konania, ktorý je nevyhnutnou súčasťou každého právneho štátu (ako sa k nemu hlási aj

vo svojom ) a ktorý je podporovaný aj zákazom diskriminácie

obsiahnutom v (a ktorého súčasťou je aj princíp rovnosti pred zákonom),

v spojení s a dotknutým cudzincom odopierajú tiež procesné práva

garantované v a 2, a , v Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach.

Ústavne garantovaná rovnosť pred zákonom a rovnosť účastníkov súdneho konania

pritom zabezpečuje rovnaké postavenie všetkých procesných strán (účastníkov súdneho

konania) tak pri aplikácii hmotných, ako aj procesných predpisov.

K bezvýhradnému zabezpečovaniu rovného postavenia účastníkov súdneho konania

zaväzuje okrem (viď napr. , , , ,

), aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (viď

napríklad rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudského práva, ktorý uvedené spája

s požiadavkou po „rovnosti zbraní“ v súdnom konaní (napr. Beer proti Rakúsku, 2004,

Baumann proti Rakúsku, 2001, Dombo Beheer B. V. proti Holandsku, 1993, Ankerl proti

Švajčiarsku, 1996, Komanický proti Slovensku, 2002) a tiež aj čl. 14 ods. 1

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.

Obsahom rovného postavenia účastníkov konania je ich právo dostať pred súdom

možnosť obhajovať svoju záležitosť za podmienok, ktoré ich podstatne nezvýhodňujú voči

druhej zúčastnenej strane.

Princíp rovnosti rozširuje aj na konania pred inými

štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy. Táto rovnosť je ústavne zabezpečená

od začiatku konania po ich právoplatné skončenie.

Podstatu ústavnoprávneho princípu rovnosti účastníkov v konaní pred orgánom

súdnej alebo inej právnej ochrany Ústavný súd SR definoval ako situáciu, pri ktorej: „všetci

účastníci občianskeho súdneho konania vrátane konania pred správnym súdnictvom majú

rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných

podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje

procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý

z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný.“ ()

Tento prístup podporuje aj právna teória pri charakteristike správneho súdnictva.

„V správnom súdnictve správny orgán už nemá autoritatívne postavenie, ale postavenie

účastníka konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide. V tomto konaní

sa teda uplatňuje zásada rovnosti účastníkov konania, čo znamená, že všetci účastníci majú

rovnaké postavenie.“

Princíp rovnosti účastníkov pred súdom (ako princíp ústavný) sa teda musí

vzťahovať aj na správne súdnictvo, t. j. na konania, ktoré sú upravené v piatej časti zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

V tejto súvislosti pokladám tiež za potrebné zvýrazniť, že v zmysle ustanovenia §

246c prvej vety pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa

použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Súčasťou prvej

časti je pritom aj ustanovenie , v ktorom sa konštatuje: „Účastníci majú v

občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Majú právo konať pred súdom vo svojej

materčine alebo v jazyku, ktorému rozumejú. Súd je povinný zabezpečiť im rovnaké

možnosti na uplatnenie ich práv." Z uvedeného vyplýva, že správny orgán, ktorého

rozhodnutie je preskúmavané súdom na základe žaloby alebo opravného prostriedku a

fyzická alebo právnická osoba, ktorá žiada, aby súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia a

postupu správneho orgánu, si musia byť v tomto konaní rovní.

Tiež pokladám za potrebné konštatovať, že na rozhodovanie Migračného úradu

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o azyle a doplnkovej ochrane a tiež aj

na rozhodovanie oddelení cudzineckej polície Policajného zboru o administratívnom

vyhostení a o jednotlivých druhoch pobytov podľa zákona o pobyte cudzincov (v rámci

prvostupňového konania) sa subsidiárne používa o správnom konaní

(správny poriadok) v znení neskorších predpisov.

Podľa § 3 ods. 2 správneho poriadku; „Správne orgány sú povinné postupovať

v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami,

ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne

obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom

konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne

orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli

v konaní ujmu“ a podľa § 33 ods. 2 toho istého zákona; „Správny orgán je povinný dať

účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia

mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho

doplnenie“.

Napadnuté ustanovenia o pobyte cudzincov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a § 52 ods. 2 zákona

č. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov sú preto, podľa môjho názoru, nielen v rozpore s vyššie uvedenou ústavnou

požiadavkou rovnosti účastníkov, ( ) ale tiež aj s ich právom

na spravodlivé konanie ( , Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických

právach), nakoľko na ich základe policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba

skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie;

- o zamietnutí žiadosti o udelenie prechodného pobytu podľa § 33 ods. 4 písm. b)

zákona o pobyte cudzincov, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri

svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu,

- o zrušení prechodného pobytu podľa § 36 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte

cudzincov, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte

ohrozí bezpečnosť štátu,

- o zamietnutí žiadosti o vydanie modrej karty podľa § 39 ods. 1 písm. c) zákona

o pobyte cudzincov, ak je štátny príslušník tretej krajiny hrozbou pre bezpečnosť štátu,

- o zamietnutí žiadosti o obnovenie modrej karty alebo o odňatí modrej karty podľa

§ 41 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, ak je držiteľ modrej karty hrozbou pre

bezpečnosť štátu,

- o zamietnutí žiadosti o udelenie trvalého pobytu podľa § 48 ods. 2 písm. b) zákona

o pobyte cudzincov, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom

pobyte ohrozí bezpečnosť štátu,

- o zrušení trvalého pobytu podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, ak

je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí

bezpečnosť štátu,

- o zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b)

zákona o pobyte cudzincov, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny

ohrozí bezpečnosť štátu,

- o zrušení tolerovaného pobytu podľa § 61 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte

cudzincov, ak štátny príslušník tretej krajiny ohrozuje bezpečnosť štátu,

- o administratívnom vyhostení podľa § 82 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte

cudzincov, ak štátny príslušník tretej krajiny predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť

štátu, alebo podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, ak štátny príslušník

tretej krajiny ohrozuje bezpečnosť štátu, a Ministerstvo vnútra SR v odôvodnení

rozhodnutia

- o neudelení azylu podľa § 13 ods. 5 písm. a) zákona o azyle,

- o neposkytnutí doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle

- o odňatí azylu podľa § 15 ods. 3 písm. a) zákona o azyle

- o zrušení doplnkovej ochrany podľa § 15b ods. 1 písm. b) z dôvodu podľa § 13c

ods. 2 písm. d) zákona o azyle

- o nepredĺžení doplnkovej ochrany podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 2

písm. d) zákona o azyle

- o zrušení poskytovania dočasného útočiska podľa § 33 písm. c) zákona o azyle tiež

uvedie iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky.

Zásada rovnosti účastníkov konania, v konaniach, ktoré predchádzali vyššie

uvedeným rozhodnutiam, je narušená tým, že správny orgán má k dispozícii dôkazy

(utajované skutočnosti), ktorými cudzinec nedisponuje a nemá ani žiadnu možnosť sa

s týmito dôkazmi oboznámiť. Tieto dôkazy nie sú súčasťou spisu a ani správny orgán

utajovanú skutočnosť cudzincovi v žiadnom rozsahu a v žiadnej forme nesprístupňujú.

Rovnaké možno konštatovať aj v konaní, v ktorom súd preskúmava zákonnosť

rozhodnutia správneho orgánu, vydaného podľa § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov

alebo podľa § 52 ods. 2 zákona o azyle. Súd totiž navrhovateľovi, ako účastníkovi konania

a ani jeho právnemu zástupcovi nesprístupňuje v žiadnom rozsahu a v žiadnej forme dôvody

rozhodnutia (utajovanú skutočnosť).

Nesprístupnenie dôvodov na základe ktorých orgán verejnej správy rozhodol,

odníma účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom. V

prípade prvostupňového konania a rovnako aj odvolacieho konania pred súdom uvedené

vytvára pre tohto účastníka podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich

tvrdení, než akými disponuje druhý účastník konania (orgán verejnej správy).

Ide tu nielen o porušenie práva vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom podľa

, ale aj o porušenie princípu kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní

ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie.

Pokladám za potrebné na tomto mieste tiež zdôrazniť, že už v konaní pred správnym

orgánom má byť účastníkovi konania (cudzincovi) daná možnosť účinne sa brániť (§ 33

ods. 2 správneho poriadku), ak napr. má dôkazy, ktoré môžu vyvrátiť skutočnosti, ktoré

horia podklad rozhodnutia alebo ak z iného dôvodu nesúhlasí s podkladom rozhodnutia

(utajovanou skutočnosťou).

V tejto súvislosti k aplikácii Ústavný súd SR

uviedol: „Podstatou základného práva na inú právnu ochranu (napr. orgánom štátnej

správy) je umožniť každému reálny prístup k takému orgánu a tomu zodpovedajúca

povinnosť o veci konať tak, aby nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov

upravených v druhej hlave siedmom oddiele () a tiež, konštatoval, že

„... právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom nemôže byť obmedzené ani

zákonom. Znenie ustanovenia to neumožňuje. Z uvedeného vyplýva, že

uvedené ustanovenie neposkytuje zákonodarcovi priestor k obmedzeniu v ňom

obsiahnutých práv a ani nevyníma z priamej pôsobnosti,

t. j. realizovateľnosti priamo ex constitutione.“ (PL. ÚS. 14/98)

Napadnuté zákonné ustanovenia teda podľa môjho názoru odnímajú dotknutým

cudzincom možnosť uplatniť svoje základné právo na prístup ku všetkým vykonávaným

dôkazom ako ich garantuje .

V súvislosti s obsahom a dohovoru Ústavný súd SR

tiež opakovane konštatoval, že: „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie (obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu) podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. ,

, , ).

Podľa názoru Ústavného súdu SR obsah základného práva na súdnu ochranu podľa

však nespočíva iba v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich

práv na súde. Zahŕňa taktiež právo na určitú kvalitu súdneho konania definovanú

procesnými garanciami spravodlivého súdneho konania, ako sú požiadavky rešpektovania

zásad kontradiktórnosti alebo rovnosť zbraní, či právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť

v konkrétnom prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé

súdne konanie, ktoré vyplýva z , totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje

rozhodnutia na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym

okolnostiam prerokúvanej veci. Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka

súdneho konania má svoj ústavný základ v , je súd konajúci vo veci

viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z .

()

Nakoľko napadnuté zákonné ustanovenia

o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

a o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov, zaväzujú dotknuté orgány verejnej správy (Ministerstvo

vnútra SR a policajný útvar) vydávať rozhodnutia, ktorých odôvodnenia obsahujú iba

konštatovanie, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, tieto ustanovenia nemôžu

vyhovovať ani štandardu spravodlivého konania, ktorý v sebe obsahuje ustanovenie čl. 46

ods. 1 , Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.

Uvedené ma osobitný význam aj vzhľadom na skutočnosť, že preskúmavanie týchto

rozhodnutí sa deje v Slovenskej republike na základe správneho súdnictva, ktorého úlohou

nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich

postupov a rozhodnutí na základe žalôb alebo opravných prostriedkov ( ),

teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených

žalobou/opravným prostriedkom, rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne

predpisy.

Pri uvedenom je teda významnou aj skutočnosť, že v zmysle slovenskej právnej

úpravy správny súd nie je súdom skutkovým, ale súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky

napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy, čo podľa môjho názoru,

do značnej miery (a otázkou je tiež, či v súlade s obsahom ) zužuje možnosti žalobcu

alebo navrhovateľa, plnohodnotne sa domáhať a domôcť ochrany svojich práv.

V súvislosti s obsahom článku 1 ods. 1 v spojení s jej článkom 46 ods. 1

(princíp proporcionality) Ústavný súd SR konštatoval, že: „Zákonodarca musí aj pri zmene

chráneného právneho postavenia - aby zásah bol ústavnoprávne prípustný - vychádzať

z princípu proporcionality, ktorý je vlastný právnemu štátu. Tento princíp predovšetkým

znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom a použitými

prostriedkami.“ () a v súvislosti s utajovanými skutočnosťami tiež, že:

„Zákonodarca preto musí hľadať takú právnu úpravu, ktorá dosiahne správnu proporciu

medzi ústavnými hodnotami, a to základnými právami a slobodami fyzických osôb

a efektívnym dosahovaním účelu špecifického zákona, akým je nesporne zákon o ochrane

utajovaných skutočností, ktorý reprezentuje verejný záujem.“ ()

Správne uplatnenie princípu proporcionality teda vyžaduje hľadanie a nachádzanie

spravodlivej rovnováhy medzi závažnosťou obmedzenia základného práva a hodnotou cieľa,

ktorý štát sleduje obmedzením tohto práva. „Rovnováha verejného a súkromného záujmu je

dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva

alebo slobody.“ ()

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v otázkach

súvisiacich s ochranou národnej bezpečnosti spojených s odňatím možnosti pre fyzickú

osobu získať určité informácie od štátu (orgánu výkonnej moci) za účelom jej obrany proti

vzneseným obvineniam, pritom tiež konštantné poukazuje na porušenie práv zaručených

Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Pozri napr. Chahal proti

Spojenému kráľovstvu zo dňa 15. novembra 1996, sťažnosť č. 22414/93, Al-Nashif proti

Bulharsku zo dňa 20. júna 2002, sťažnosť č. 50963/99, Lupsa proti Rumunsku

zo dňa 8. júna 2006, sťažnosť č. 10337/04 alebo Nolan a K. proti Rusku zo dňa 12. februára

2009, sťažnosť č. 2512/04).

V prípade Al-Nashif proti Bulharsku ESĽP napríklad priamo konštatoval: „Aj tam,

kde je národná bezpečnosť v ohrození, koncept zákonnosti a vlády zákona v demokratickej

spoločnosti vyžaduje, aby opatrenia ovplyvňujúce základné práva podliehali istej forme

kontradiktórneho konania pred nezávislým orgánom oprávneným posúdiť dôvody

rozhodnutia a príslušné dôkazy, v prípade potreby s primeranými procesnými

obmedzeniami na použitie utajovaných informácií. Jednotlivec musí byť schopný napadnúť

tvrdenie exekutívy, že národná bezpečnosť je v ohrození. Zatiaľ čo posúdenie exekutívy, čo

predstavuje hrozbu pre národnú bezpečnosť, bude prirodzene podstatne dôležité, nezávislý

orgán musí byť schopný reagovať v prípadoch , keď uplatnenie tohto konceptu nemá žiadny

primeraný základ vo faktoch alebo keď odhalí výklad „národnej bezpečnosti“, ktorý je

nezákonný alebo v rozpore so zdravým rozumom a arbitrárny“(body 123 - 124).

V prípade Nolan a K. proti Rusku ESĽP tiež konštatoval: „Súd ďalej opakuje, že aj

keď sa jedná o národnú bezpečnosť, princípy zákonnosti a právneho štátu v demokratickej

spoločnosti vyžadujú, aby opatrenia, ktoré majú dopad na základné ľudské práva podliehali

určitej forme konania pred nezávislým orgánom príslušným na preskúmanie dôvodov

rozhodnutia a relevantných dôkazov v prípade potreby s príslušnými procesnými

obmedzeniami a použitie utajovanej informácie. Jednotlivec musí byť schopný napadnúť

tvrdenie výkonnej moci, že národná bezpečnosť je „v stávke“ (je ohrozená).“ (body 69-71)

V prípade napadnutých ustanovení zákonodarca nerešpektoval ani právne názory,

ktoré vyslovil Ústavný súd SR v minulosti, v súvislosti so záujmom na ochrane utajovaných

skutočností a právami preverovanej osoby, získať základné informácie o tom, prečo sa

previerka v jej prípade skončila bez vyjadrenia podľa § 26 ods. 3 zákona o ochrane

utajovaných skutočností.

V tejto súvislosti totiž Ústavný súd SR konštatoval, že: „Obmedzenie tejto

preskúmateľnosti však nesmie viesť k tomu, aby sa preverovaná osoba nedozvedela aspoň

základné informácie o tom, prečo sa previerka skončila bez vyjadrenia podľa § 26 ods. 3

zákona o ochrane utajovaných skutočností alebo bola ukončená platnosť vyjadrenia pred

uplynutím doby platnosti podľa § 27 ods. 1 citovaného zákona“ a tiež, že: „... s ohľadom

na to, že preverovaná osoba sa nedozvie aspoň základné informácie o tom, prečo sa

previerka skončila bez vyjadrenia podľa § 26 ods. 3 zákona, takýto súdny prieskum nemôže

byť z hľadiska ochrany práv a právom chránených záujmov takejto osoby efektívny, nemôže

byť dostatočnou zárukou proti svojvôli ani nemôže reálne napĺňať základné právo dotknutej

osoby na súdnu ochranu. Napadnuté ustanovenia z týchto dôvodov obmedzujú prístup

preverovanej osoby k súdnej ochrane takým spôsobom a v takej miere, že sa pri tom

zasahuje do samej podstaty jej práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2

.“ ().

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva sa pritom tiež zmieňuje aj

o spôsoboch/metódach, prostredníctvom ktorých možno zabezpečiť právo na spravodlivé

správne/súdne konanie aj v tých konaniach, ktoré sa týkajú národnej bezpečnosti štátu

a stým spojenou potrebou ochrany utajovaných skutočností, t. j. aby sa účastník konania

do určitej miery dozvedel aspoň rámcové dôvody, pre ktoré je považovaný za hrozbu pre

národnú bezpečnosť.

Prostriedkom k tomu je napr. inštitút špecializovaného advokáta s bezpečnostnou

previerkou (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci A. a ostatní proti

Spojenému kráľovstvu zo dňa 19. februára 2009, sťažnosť č. 3455/05 a tiež aj Chahal proti

Spojenému kráľovstvu zo dňa 15. novembra 1996, sťažnosť č. 22414/93) a ďalšie riešenie

ponúka napr. aj Česká republika v § 38 ods. 6 zákona č. 500/2005 Sb. Správní řád ve znění

pozdějších předpisů. V jeho zmysle „Z nahlížení do spisu jsou vyloučeny jeho části, které

obsahují utajované informace nebo skutečnosti, na něž se vztahuje zákonem uložená nebo

uznaná povinnost mlčenlivosti; to neplatí o částech spisu, jimiž byl nebo bude prováděn

důkaz, do takových částí spisu však může nahlížet pouze účastník řízení nebo jeho zástupce

za předpokladu, že jsou předem seznámeni s následky porušení povinnosti mlčenlivosti

o těchto skutečnostech a že o poučení je sepsán protokol, který podepíší. Ustanovení

odstavce 4 se nepoužije.“

Ako vidno z vyššie uvedeného zákonodarca v napadnutých zákonných ustanoveniach

nevyužil žiadne zo spomínaných riešení a nijakým spôsobom nevyvážil záujem štátu

na ochrane utajovaných skutočností/bezpečnosti a záujem na ochrane základných práv

štátnych príslušníkov tretích krajín.

Stret týchto záujmov (základného práva na spravodlivé správne a súdne konanie,

záujem štátu na ochrane utajovaných skutočností/bezpečnosti) riešia napadnuté

ustanovenia bezvýhradným uprednostnením záujmu štátu na ochrane utajovaných

skutočností a popretím základných práv účastníka konania.

V prípade napadnutých ustanovení o pobyte

cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a § 52

ods. 2 o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov preto podľa môjho názoru prostriedok, ktorý použil zákonodarca

na dosiahnutie sledovaného cieľa (účelu), ktorým je zrejme ochrana utajovaných

skutočnosti/bezpečnosti Slovenskej republiky, preto rozhodne nemožno označiť za „vhodný,

potrebný alebo nevyhnutný“, nakoľko tento popiera základné právo na spravodlivé konanie

(obsiahnuté v základnom práve na súdnu ochranu) podľa ,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 14 ods. 1 Medzinárodného

paktu o občianskych a politických právach vo svojej samotnej podstate.»

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ,

s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná

rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom.

Podľa ústavný súd začne konanie, ak podá návrh

verejný ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1, ak ich

ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva

a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom...

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa a ods. 1 verejný ochranca práv je nezávislý orgán Slovenskej

republiky, ktorý v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom chráni základné práva

a slobody fyzických osôb a právnických osôb v konaní pred orgánmi verejnej správy

a ďalšími orgánmi verejnej moci, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore

s právnym poriadkom. V zákonom ustanovených prípadoch sa verejný ochranca práv môže

podieľať na uplatnení zodpovednosti osôb pôsobiacich v orgánoch verejnej moci, ak tieto

osoby porušili základné právo alebo slobodu fyzických osôb a právnických osôb. Všetky

orgány verejnej moci poskytnú verejnému ochrancovi práv potrebnú súčinnosť.

Podľa a ods. 2 verejný ochranca práv môže predložiť Ústavnému súdu

Slovenskej republiky návrh na začatie konania podľa čl. 125, ak všeobecne záväzný právny

predpis porušuje základné právo alebo slobodu priznanú fyzickej osobe alebo právnickej

osobe.

Podľa a ods. 6 podrobnosti o voľbe a odvolávaní verejného ochrancu

práv, o jeho pôsobnosti, o podmienkach výkonu jeho funkcie, o spôsobe právnej ochrany,

o predkladaní návrhov na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

podľa čl. 130 ods. 1 písm. f) a o uplatňovaní práv fyzických osôb a právnických osôb

ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa toho ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd vo veciach sp. zn. (11. júla 2012) a sp. zn.

(29. júna 2012) vyzval navrhovateľku, aby doplnila návrhy na začatie

konania o nesúlade právnych predpisov s a medzinárodnými zmluvami, keď

uviedol:

«Konanie ústavného súdu podľa je zásadne založené

na uplatňovaní dispozičnej zásady, ktorá neumožňuje ústavnému súdu vlastnou úvahou

odvodiť splnenie procesných podmienok z meritórnej časti návrhu [z namietaného nesúladu

napadnutých právnych noriem s (aj) článkami garantujúcimi niektoré základné práva

by mohol takýto záver implicitne vyplynúť] ani dopĺňať z vlastnej iniciatívy procesne

relevantným spôsobom nedostatky posudzovaného návrhu na začatie konania, a tým

suplovať zodpovednosť navrhovateľa za perfektnosť návrhu. Splnenie tejto procesnej

podmienky musí navrhovateľ sám deklarovať a preukázať explicitne v návrhu.

Celkom konkrétne ide o to, že z predmetného návrhu nie je možné zistiť, či a aké

základné práva alebo slobody môže ďalšie uplatňovanie napadnutých právnych noriem

ohroziť, ale najmä z neho vôbec nevyplýva súvislosť s výkonom pôsobnosti verejného

ochrancu práv.

Podľa a ods. 6 podrobnosti o voľbe a odvolávaní verejného ochrancu

práv, o jeho pôsobnosti, o podmienkach výkonu jeho funkcie, o spôsobe právnej ochrany,

o predkladaní návrhov na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

podľa čl. 130 ods. 1 písm. f) a o uplatňovaní práv fyzických osôb a právnických osôb

ustanoví zákon.

Z o verejnom ochrancovi práv v znení

neskorších predpisov jednoznačne vyplýva viazanosť možného zistenia, „že zákon, iný

všeobecne záväzný právny predpis alebo vnútorný predpis vydaný orgánom verejnej správy

porušuje základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb“ na vybavovanie

podnetu verejným ochrancom práv, ako aj jeho postup (prvý krok) pri zistení uvedených

skutočností. Ďalšie odseky tohto ustanovenia potom dopĺňajú postup verejného ochrancu

práv a podanie návrhu na ústavnom súde (odsek 3) sú zavŕšením tohto procesu.»

Podľa o verejnom ochrancovi práv v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom ochrancovi práv“) verejný ochranca

práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa Slovenskej

republiky, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo

ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská

republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, môže podať

návrh na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.

Navrhovateľka v oboch už uvedených veciach zobrala návrhy späť a plénum

ústavného súdu následne konanie zastavilo uznesením sp. zn.

z 19. septembra 2012 a sp. zn. z 12. decembra 2012.

Späťvzatiu návrhu predchádzala výzva ústavného súdu, aby verejná ochrankyňa práv

konkretizovala podnet, ktorý v spojení s oboma návrhmi riešila. Namiesto označenia

konkrétnych podnetov vybavovaných verejnou ochrankyňou práv došlo k ich späťvzatiu.

Navrhovateľka na túto právnu situáciu reagovala v návrhu sp. zn. ,

keď uviedla, že:

«Ako verejná ochrankyňa práv som v roku 2012 obdržala od sudcov spravodajcov

Rudolfa Tkáčika a Milana Ľalíka dve výzvy na doplnenie (-12

a -24), ktorými Ústavný súd SR reagoval na podania môjho predchodcu...

Pretože z uvedeného môže vyplývať spochybnenie oprávnenia verejného ochrancu

práv, ako mu priamo vyplýva z a ods. 2 prostredníctvom nesprávneho výkladu

zákona, pokladám za potrebné v úvode tohto podania a na vysvetlenie aktívnej legitimácie

verejného ochrancu práv podávať návrhy na začatie konania pred Ústavným súdom SR

vo veciach súladu právnych predpisov podľa , ak ich ďalšie

uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné

slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá

bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, uviesť nasledovné:

Verejný ochranca práv sa stal súčasťou ústavného systému Slovenskej republiky

schválením ústavného z 23. februára 2001, ktorým sa menila

a dopĺňala č. v znení neskorších predpisov.

V novom článku 151a , bol verejný ochranca práv definovaný ako nezávislý

orgán, ktorý sa v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom podieľa na ochrane

základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb pri konaní, rozhodovaní alebo

nečinnosti orgánov verejnej správy, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť

v rozpore s právnym poriadkom alebo s princípmi demokratického a právneho štátu.

Podrobnosti o voľbe a odvolávaní verejného ochrancu práv, o jeho pôsobnosti,

o podmienkach výkonu jeho funkcie, o spôsobe právnej ochrany a o uplatňovaní práv

fyzických osôb a právnických osôb, v zmysle , ustanovuje zákon.

Týmto o verejnom ochrancovi práv, ktorý

prijala Národná rada Slovenskej republiky dňa 4. decembra 2001 (ďalej len „zákon

o VOP“).

Vo vymedzení predmetu úpravy zákona o VOP (§ 1) sa konštatovalo, že tento zákon

upravuje rozsah a spôsob, ktorým sa verejný ochranca práv ako nezávislý orgán podieľa

na ochrane základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb pri konaní,

rozhodovaní alebo nečinnosti orgánov verejnej správy, ak je ich konanie, rozhodovanie

alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom alebo princípmi demokratického

a právneho štátu, podrobnosti o pôsobnosti verejného ochrancu práv, o podmienkach

výkonu jeho funkcie, o spôsobe právnej ochrany a o uplatňovaní práv fyzických osôb

a právnických osôb.

V zmysle § 13 ods. 1 získal verejný ochranca práv oprávnenie konať na základe

podnetu fyzickej osoby alebo právnickej osoby alebo z vlastnej iniciatívy.

V ustanovení § 21 ods. 1 tohto zákona sa pritom konštatovalo, že „... ak pri

vybavovaní podnetu verejný ochranca práv zistí skutočnosti nasvedčujúce tomu, že zákon,

iný všeobecne záväzný právny predpis alebo vnútorný predpis vydaný orgánom verejnej

správy porušuje základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb, môže podať

podnet na jeho zmenu alebo zrušenie príslušnému orgánu.“

Na uvedené nadväzoval text ods. 2 toho istého ustanovenia, v ktorom sa

konštatovalo, že orgán, ktorému verejný ochranca práv podal podnet podľa odseku 1, musí

upovedomiť verejného ochrancu práv do tridsiatich dní o opatreniach, ktoré na základe

jeho podnetu vykonal.

Pôvodné znenie § 21 zákona o VOP pritom neobsahovalo ods. 3

Podávanie podnetu na zmenu zákona, iného všeobecne záväzného právneho predpisu

alebo vnútorného predpisu vydaného orgánom verejnej správy, sa tak stalo osobitným

zákonným oprávnením verejného ochrancu práv v prípadoch, ak verejný ochranca práv pri

vybavovaní podnetu fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí skutočnosti nasvedčujúce

tomu, že zákon, iný všeobecne záväzný právny predpis alebo vnútorný predpis vydaný

orgánom verejnej správy porušuje základné práva a slobody fyzických osôb a právnických

osôb.

O tom, že uvedené nemožno spájať s oprávnením verejného ochrancu práv

predkladať Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania podľa čl. 125

(ktoré zaviedla až novela v roku 2006), svedčí najmä skutočnosť, že oprávneniu

verejného ochrancu práv podávať podnet na zmenu zákona, iného všeobecne záväzného

právneho predpisu alebo vnútorného predpisu (§ 21 ods. 1 zákona o VOP) korešpondovala

povinnosť dotknutého orgánu upovedomiť verejného ochrancu práv do tridsiatich dní

o opatreniach, ktoré na základe jeho podnetu vykonal (§ 21 ods. 2 zákona o VOP).

Existujúce oprávnenia verejného ochrancu práv ďalej významným spôsobom rozšíril

ústavný z 3. februára 2006, ktorým sa menila a dopĺňala

Slovenskej republiky č. v znení neskorších predpisov.

Tento ústavný zákon vložil do a nový text odseku 2, ktorý definoval

samostatné oprávnenie verejného ochrancu práv predkladať Ústavnému súdu SR návrh

na začatie konania podľa čl. 125. ak všeobecne záväzný právny predpis porušuje základné

právo alebo slobodu priznanú fyzickej osobe alebo právnickej osobe a spresnil aj znenie

článku 151a ods. 6 keď ustanovil, že: „... podrobnosti o predkladaní návrhov

na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky podľa čl. 130 ods. 1 písm. f)

ustanoví zákon.“...

Úmysel ústavodarcu, teda jednoznačne smeroval k rozšíreniu oprávnenia verejného

ochrancu práv o novú právomoc podávať návrh na začatie konania pred Ústavným súdom

Slovenskej republiky vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 odsek 1, buď

na základe podnetu fyzickej osoby alebo právnickej osoby alebo z vlastnej iniciatívy.

Na vyššie uvedené ústavné zmeny reagovala Národná rada Slovenskej republiky

novelou o verejnom ochrancovi práv.

V súvislosti s novým ústavným oprávnením verejného ochrancu práv sa súčasťou

§ 21 zákona o VOP stal nový samostatný odsek 3, v ktorom sa konštatuje: „Verejný

ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa

Slovenskej republiky, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo

slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

môže podať návrh na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky“.

V dôvodovej správe k predkladanému návrhu zákona, sa podobne ako v dôvodovej

správe k novele , tiež konštatovalo, že: „Pri svojej činnosti sa verejný ochranca práv

riadi a celým právnym poriadkom, z čoho pre neho vyplýva

povinnosť, aby kontroloval orgány verejnej správy, či tieto pri svojej činnosti, pri svojom

konaní, rozhodovaní postupujú v súlade s , zákonmi, ale aj princípmi

demokratického a právneho štátu. Tiež skúma, či orgány verejnej správy sú činné, či

nečinné. Je kontrolným orgánom vo vzťahu k orgánom verejnej správy a svoje povinnosti

uskutočňuje nielen v súlade so zákonom, ale aj v súlade so základnými zásadami etiky.

Koná predovšetkým na základe podnetu, ale je mu daná možnosť konať i z vlastnej

iniciatívy.“

Text nového ustanovenia § 21 ods. 3 zákona o VOP (teda slovné spojenie „... ak ich

ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva

a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom“), pritom zmocňuje

verejného ochrancu práv, aby podal návrh na začatie konania pred Ústavným súdom SR

vo veci súladu podľa aj v situácii, keď dospeje k záveru, že ďalšie

uplatňovanie právneho predpisu môže v budúcnosti ohroziť základné práva alebo slobody.

Aj na základe uvedeného je zrejmé, že uplatnenie tohto oprávnenia sa nemôže

výlučne spájať s podnetom od fyzickej alebo právnickej osoby.

Ustanovenie § 21 ods. 3, ktoré prijal zákonodarca na vykonanie ústavného zákona

č. , nielenže vôbec nenadväzuje na obsah predchádzajúcich ods. 1 a 2

(v ktorých je upravené osobitné konanie - podávanie podnetu na zmenu alebo zrušenie

právneho predpisu príslušnému orgánu), ale ako vyplýva z jeho znenia, jednoznačne sa

vzťahuje aj na prípady, pri ktorých ešte nemuselo dôjsť k porušeniu niektorého základného

práva alebo slobody alebo ľudského práva a základnej slobody a ku ktorým ešte verejný

ochranca práv ani nemusel dostať podnet naznačujúci prípadný nesúlad takýchto právnych

predpisov podľa .

V súčasnosti platné a účinné znenie celého § 21 zákona o VOP (ktorý v zmysle

a ods. 6 ustanovuje podrobnosti o pôsobnosti verejného ochrancu práv,

o podmienkach výkonu jeho funkcie, o predkladaní návrhov na začatie konania pred

Ústavným súdom SR podľa čl. 130 ods. 1 písm. f) a o uplatňovaní práv fyzických osôb

a právnických osôb) teda v zmocňuje verejného ochrancu práv, aby:

- v prípade, ak pri vybavovaní podnetu zistí skutočnosti nasvedčujúce tomu, že zákon,

iný všeobecne záväzný právny predpis alebo vnútorný predpis vydaný orgánom verejnej

správy porušuje základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb, podal podnet

na jeho zmenu alebo zrušenie príslušnému orgánu (v zmysle § 21 ods. 2 orgán, ktorému

verejný ochranca práv podal podnet, musí upovedomiť verejného ochrancu práv do 20 dní

o opatreniach, ktoré na základe jeho podnetu vykonal) a

- v prípade, ak ďalšie uplatňovanie právnych predpisov môže ohroziť základné práva

alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, podal návrh na začatie konania pred Ústavným súdom SR vo veciach súladu

právnych predpisov podľa .

Zásadný rozdiel pritom existuje:

- v nástroji, ktorý má verejný ochranca práv v týchto prípadoch k dispozícii (podľa

§ 21 ods. 1 je to podnet a podľa § 21 ods. 3 je to návrh na začatie konania),

- v orgáne voči ktorému môže verejný ochranca práv uplatniť svoje oprávnenie

(podľa § 21 ods. 1 verejný ochranca podáva svoj podnet na zmenu alebo zrušenie zákona,

iného všeobecne záväzného právneho predpisu alebo vnútorného predpisu príslušnému

orgánu, v prípade ak zistí skutočností nasvedčujúce tomu, že takýto predpis porušuje

základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb a podľa § 21 ods. 3 verejný

ochranca práv podáva návrh na začatie konania na Ústavný súd SR),

- v procesnom postupe verejného ochrancu práv (podľa § 21 ods. 1 postupuje verejný

ochranca práv podľa zákona o VOP a podľa § 21 ods. 3 musí verejný ochranca práv pri

podávaní návrhu na začatie konania Ústavného súdu SR postupovať podľa zákona

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov) a tiež aj

- v konaní, ktoré nasleduje po tom, ako verejný ochranca práv uplatní svoje

oprávnenie a v právnych následkoch takéhoto konania (podľa § 21 ods. 2 je príslušný orgán

povinný upovedomiť verejného ochrancu práv do 20 dní o opatreniach, ktoré na základe

jeho podnetu vykonal a podľa § 21 ods. 3 Ústavný súd SR zaháji svoje konanie).

V tejto súvislosti pokladám na tomto mieste za potrebné upozorniť tiež aj na znenie

§ 22 ods. 2 zákon o VOP, v zmysle ktorého ustanovenia § 14 ods. 3 a § 17 až 21 sa vzťahujú

na verejného ochrancu práv a orgány verejnej správy aj vtedy, ak verejný ochranca práv

plní úlohy, ktoré patria do jeho pôsobnosti, z vlastnej iniciatívy bez toho, aby vo veci bol

podaný podnet.

V zmysle vyššie uvedeného je teda verejný ochranca práv, v súlade s a ,

oprávnený predkladať Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania podľa čl. 125, ak

všeobecne záväzný právny predpis porušuje základné právo alebo slobodu priznanú fyzickej

osobe alebo právnickej osobe a môže tak urobiť buď na základe podnetu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby alebo z vlastnej iniciatívy.

Uvedené potvrdzuje aj právna teória. V najnovšom komentári k ústave sa napr.

konštatuje: „Verejný ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125

ods. 1 , ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva

alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, má možnosť podľa svojej úvahy predložiť Ústavnému súdu Slovenskej republiky

návrh na začatie konania.“

Popri vyššie uvedenej právnej argumentácii pokladám za potrebné vysloviť aj

presvedčenie, že pre materiálny právny štát (ku ktorého podpore sa Ústavný súd SR

vo svojich rozhodnutiach opakovane prihlásil) je neprijateľné akceptovanie stavu, keď

právna norma popiera základné práva alebo slobody garantované v ústave alebo

medzinárodných zmluvách.

Aj z tohto dôvodu je pre materiálny štát charakteristické aj rozširovanie ochrany

základných práv a slobôd, ktorú zabezpečujú orgány ochrany ústavnosti, aj multiplikáciou

subjektov oprávnených iniciovať konanie na preskúmanie ústavnosti právnych noriem.

Verejný ochranca práv patrí do skupiny orgánov ochrany práva, ktorému

ústavodarca zveril ochranu základných práva a slobôd fyzických osôb a právnických osôb

v konaní pred orgánmi verejnej správy a ďalšími orgánmi verejnej moci a tiež aj

oprávnenie predkladať Ústavnému súdu SR návrhy na začatie konania podľa čl. 125, ak

všeobecne záväzný právny predpis porušuje základné právo alebo slobodu priznanú fyzickej

osobe alebo právnickej osobe.

Tieto oprávnenia verejného ochrancu práv slúžia nielen na podporu samotného

materiálneho právneho štátu a jeho demokratického charakteru, ale tiež významne

prispievajú k skvalitňovaniu ochrany fyzických a právnických osôb.»

Uvedený názor na aktívnu legitimáciu navrhovateľkou v konaní o súlade právnych

predpisov možno zhrnúť tak, že sa domnieva, že jej aktívna legitimácia je generálna, bez

vzťahu ku konkrétnej fyzickej osobe alebo právnickej osobe, ktoré sa dožadujú u nej

ochrany základných práv a slobôd v zmysle a ods. 1 a zákona

o verejnom ochrancovi práv.

Navrhovateľka síce citovala a ods. 6 , nezdôraznila však, že tento

ústavný text odkazuje v podrobnostiach jej činnosti od voľby až po rozhodovaciu činnosť

na zákonnú úpravu. Teda ústavný text splnomocňuje zákon na úpravu postupu v konaní

verejného ochrancu práv.

Referenčným ustanovením na jej aktívnu legitimáciu v konaní o súlade právnych

predpisov podľa preto zostáva zákonná úprava vyplývajúca

z ustanovenia § 21 zákona o verejnom ochrancovi práv, ktorého úvodné slová „ak pri

vybavovaní podnetu verejný ochranca práv zistí...“ znamenajú, že ide o zistenia viažuce sa

na konkrétnu činnosť ochrankyne verejných práv. Odporovalo by právnej logike, aby každé

ustanovenie zákona o verejnom ochrancovi práv začínalo úvodom „ak pri vybavovaní

podnetu...“. Je zrejmé, že aj § 21 ods. 2 a 3 zákona o verejnom ochrancovi práv sa viaže

na konkrétne zistenia a preskúmavania podnetov právnických a fyzických osôb, čo dokonca

zdôrazňuje nadpis kapitoly „Postup pri vybavovaní podnetov“, ktorej obsahom je aj

ustanovenie § 21. Celá táto časť zákonnej úpravy sa teda vzťahuje na postup pri vybavovaní

podnetov.

Zákonná úprava postavenia verejného ochrancu práv vyplýva z ustanovenia § 1

zákona o verejnom ochrancovi práv, ktorý zdôrazňuje jej právne postavenie pri ochrane

základných práv a slobôd, konkrétnych právnických a fyzických osôb.

Takto je potrebné vykladať aj ustanovenie § 22 ods. 2 zákona o verejnom ochrancovi

práv, keď ústavne konformný výklad a ukladá verejnému ochrancovi práv

zaisťovať ochranu základných práv a slobôd fyzickým alebo právnickým osobám. Túto

ochranu zabezpečuje v konaniach pred orgánmi verejnej správy a ďalšími orgánmi verejnej

moci. Spôsob ochrany a jej rozsah ustanovuje zákon, podľa ktorého môže byť prioritne

prijímateľom podnetov fyzických a právnických osôb, ktoré sa podnetmi domáhajú ochrany

pred nezákonným postupom orgánov verejnej moci.

Aj v súlade s ustanovením § 22 ods. 2 zákona o verejnom ochrancovi práv môže však

iniciatívne preskúmavať a vyhľadávať možné porušenie základných práv fyzických

a právnických osôb v konkrétnych prípadoch, a potom zaistiť postup v súlade s ustanovením

§ 14 ods. 3 a § 17 až § 21 zákona o verejnom ochrancovi práv tak, ako keby sa na neho

obrátila podnetom fyzická alebo právnická osoba.

Súčasťou takéhoto postupu je potom možnosť podať návrh podľa ,

vždy však v súvislosti so svojou základnou ústavnou právomocou ochraňovať konkrétne,

a nie abstraktné práva fyzických a právnických osôb.

Pre otázku riešenia právneho postavenia verejného ochrancu práv ako navrhovateľa

vo veci súladu právnych predpisov s a medzinárodnými zmluvami, ktoré sú

súčasťou právneho poriadku podľa , je referenčným

ustanovením .

Ak by ústavný súd prijal názor na aktívnu legitimáciu v konaní o súlade právnych

predpisov podľa prezentovaný verejnou ochrankyňou práv, určil by jej

silnejšie právne postavenie v parlamentnej republike, ako majú priamo volení zástupcovia –

poslanci, pretože títo, ak chcú podať takýto návrh, musia ho podať najmenej v počte jednej

pätiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky. Podobne je to i s vrcholným

orgánom výkonnej moci – vládou, ktorá v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl.

125 ods. 1 je aktívne legitimovaná ako kolektívny orgán. Ak by si ústavný súd

osvojil názor na aktívnu legitimáciu predložený verejnou ochrankyňou práv, predstavovalo

by to jej osobitné postavenie v systéme kontroly ústavnosti právneho poriadku prevyšujúce

aktívnu legitimáciu zákonnej a výkonnej moci. Takéto široké ponímanie aktívnej

legitimácie nemá opodstatnenie v ústavnom poriadku Slovenskej republiky. Umožňovalo by

verejnej ochrankyni práv dožadovať sa kontroly ústavnosti pri riešení podnetov konkrétnych

právnických alebo fyzických osôb, ktoré sa uchádzajú o jej ochranu, ale aj vždy podľa jej

voľných úvah bez riešenia podnetov konkrétnych subjektov, ktorých ochranu vykonáva.

Pokiaľ dôvodová správa k rozšíreniu právomocí verejného ochrancu práv uvádza aj

možnosť iniciovať konanie pred ústavným súdom z vlastnej iniciatívy, ide o závažné

rozšírenie jeho právomocí. Ak v konkrétnom prípade, ktorý si verejný ochranca práv

vyhľadá, zistí, že právny predpis môže byť v nesúlade s a medzinárodnými

záväzkami z oblasti základných práv a slobôd, bez ďalšieho môže podať návrh

na preskúmanie takéhoto právneho predpisu ústavným súdom. Je potrebné znovu zdôrazniť

hlavný účel zriadenia inštitútu verejného ochrancu práv obsiahnutý v a ods. 1

viažuci sa na poskytnutie konkrétnej ochrany právnickým a fyzickým osobám.

obmedzuje oproti iným subjektom (jedna pätina poslancov, prezident

Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky a generálny prokurátor Slovenskej

republiky) verejného ochrancu práv vo veci podania návrhu na vyslovenie nesúladu

s a medzinárodnými zmluvami podľa tak, že môže podať

návrh na začatie konania iba vo vzťahu k prameňom práva, ktorých ďalšie uplatňovanie

môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody

vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

Aj už uvedené vecné obmedzenie právomoci verejného ochrancu práv smeruje k jeho

základnej právomoci ochraňovať základné ľudské práva a slobody fyzických a právnických

osôb.

Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. z 11. júla 2012 (bod 32)

zdôraznil význam preskúmania ústavnej súladnosti zákona pochádzajúci zo všeobecného

súdu ako nenahraditeľný v systéme špecifickej a koncentrovanej súdnej kontroly ústavnosti

pre priamu ochranu jednotlivca pred legislatívnou mocou a zdôraznil aj skutočnosť, že

rozhodnutie má všeobecne záväzné derogačné účinky.

Tento právny názor ústavný súd zdôraznil aj na konanie iniciované verejnou

ochrankyňou práv, kde tiež dochádza k mimosúdnemu prieskumu rozhodnutí orgánov

verejnej moci na základe podnetu právnickej alebo fyzickej osoby, ktorá sa o takýto

prieskum uchádza podaním podnetu.

Ústavný súd trvá na svojom predchádzajúcom názore, že na rozdiel od iných

procesne legitimovaných subjektov podľa verejný ochranca práv môže

namietať neústavnosť len takého zákona, ktorý upravuje základné práva a slobody a ktorého

aplikácia pripadá do úvahy vo veci, ktorú preskúmava v konaní o podnete právnickej alebo

fyzickej osoby alebo z vlastnej iniciatívy bez podnetu, ale v súvislosti s konkrétnou svojou

činnosťou v rámci zverenej právomoci.

To znamená, že v prípade, že verejná ochrankyňa práv nepreukáže svoj vzťah

k riešeniu problému v konkrétnej veci, v ktorej podala návrh na vyslovenie nesúladu právnej

normy podľa , ústavný súd ho odmietne podľa zákona

o ústavnom súde ako podaný zjavne neoprávnenou osobou.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd návrh odmietol, a preto bolo bez ďalšieho

právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi obsiahnutými v návrhu (pozastavenie

účinnosti právnych predpisov).

Na strane verejnej ochrankyne práv požiadal vo veci o štatút vedľajšieho účastníka Z.

J. Rozhodnutie o pripustení, resp. nepripustení vedľajšieho účastníka v konaní sa viaže na

vec, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie s tým, že ústavný súd rozhodne v merite veci.

Vzhľadom na to, že návrh bol odmietnutý, je bez ďalšieho právneho významu

zaoberať sa návrhom na pripustenie vedľajšieho účastníka v konaní.

Podľa sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej, sudcu Ladislava Orosza a sudcu Lajosa

Mészárosa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2014