Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 11/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2018

v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra

Brňáka, Miroslava Duriša (sudca spravodajca), Ľudmily Gajdošíkovej, Jany Laššákovej,

Mojmíra Mamojku, Lajosa Mészárosa, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika predbežne

prerokoval návrh verejnej ochrankyne práv prof. JUDr. Márie Patakyovej, PhD., na začatie

konania podľa o súlade ustanovenia

o miestnych daniach a miestnom poplatku

za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov s čl. 41

ods. 1 poslednou vetou v spojení s čl. 13 ods. 4, s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4,

s , s Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a takto

rozhodol:

Návrh verejnej ochrankyne práv o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol

12. januára 2018 doručený návrh verejnej ochrankyne práv (ďalej aj „navrhovateľka“)

na začatie konania podľa (ďalej len

„ústava“) o súlade ustanovenia o miestnych

daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o miestnych daniach a miestnom poplatku“ alebo

„napadnuté ustanovenie”) s čl. 41 ods. 1 poslednou vetou v spojení s čl. 13 ods. 4, s čl. 20

ods. 1 v spojení s , s , s Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol”)

a s čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa.

2. Navrhovateľka vo svojom podaní uvádza, že jej vzťah ku konkrétnej veci, ktorá

viedla k podaniu návrhu na ústavnom súde, je «založený rozhodnutím verejnej ochrankyne

práv o začatí konania z vlastnej iniciatívy zo dňa 20. júla 2017, sp. zn. 2433/2017/KVOP

(ďalej len „vlastná iniciatíva“) ako aj preskúmavaním písomného podnetu pána

, bytom (ďalej len „pán ”),

sp. zn. 2548/2017/VOP doručený do Kancelárie verejného ochrancu práv dňa 17. júla 2017

a písomného podnetu pána a jeho partnerky pani ,

bytom (ďalej len „pán a pani “)

doručený do Kancelárie verejného ochrancu práv dňa 21. augusta 2017, sp. zn.

2729/2017/VOP.».

3. Konanie z vlastnej iniciatívy navrhovateľky a dva už uvedené podnety sa týkali

postupu mesta Žilina v súvislosti so zabezpečením náhradného ubytovania pre rodiny

postihnuté požiarom na Bratislavskej ulici, taktiež v súvislosti so zrušením elokovaného

školského pracoviska, následným prerozdelením žiakov do deviatich základných škôl

a školských zariadení v zriaďovateľskej pôsobnosti mesta Žilina a najmä zavedením

bezplatnej mestskej hromadnej dopravy pre žiakov do 15 rokov veku života len za

predpokladu splnenia podmienky bezdlžnosti voči mestu Žilina a voči Dopravnému podniku

mesta Žiliny.

4. Ešte pred podaním návrhu ústavnému súdu mesto Žilina s účinnosťou

od 1. januára 2018 zrušilo podmienku bezdlžnosti na využívanie bezplatnej mestskej

hromadnej dopravy pre žiakov, ktorí majú trvalý pobyt v meste Žilina. Navrhovateľka

napriek tomu zastáva názor, že ak tento dlh vznikol pre neplatenie miestneho poplatku

za komunálne odpady a drobné stavebné odpady, zákonné ustanovenie, ktoré umožňuje

vyrubiť tento poplatok aj maloletým, je v rozpore s čl. 41 ods. 1 poslednou vetou v spojení

s , s v spojení s , s , s

dodatkového protokolu a s čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa.

5. Navrhovateľka poukazuje na extrémnu disproporčnosť napadnutého ustanovenia,

ktorú odôvodňuje takto:

«Okruh subjektov, na ktoré sa vzťahuje miestna daň a miestny poplatok definuje

zákon o miestnych daniach a poplatku v ust. § 77 ods. 2 písm. a) nasledovne: ak ďalej nie je

ustanovené inak, poplatok platí poplatník, ktorým je:

a) fyzická osobu, ktorá má v obci trvalý pobyt alebo prechodný pobyt alebo ktorá je

na území obce oprávnená užívať alebo užíva byt, nebytový priestor, pozemnú stavbu alebo

jej časť, alebo objekt, ktorý nie je stavbou, alebo záhradu, vinicu, ovocný sad, trvalý trávny

porast na iný účel ako na podnikanie, pozemok v zastavanom území obce okrem lesného

pozemku a pozemku, ktorý je evidovaný v katastri nehnuteľnosti ako vodná plocha (ďalej

len „nehnuteľnosť“).

Podľa ust. § 77 ods. 8 zákona o miestnych daniach a poplatku „poplatková

povinnosť vzniká dňom, ktorým nastane skutočnosť uvedená v odseku 2, a zaniká dňom,

ktorým táto skutočnosť zanikne“.

Z dikcie citovaných ustanovení vyplýva, že poplatníkom, t.j. daňovým subjektom pre

účely ust. § 77 ods. 2 písm. a) môžu byť aj deti, nakoľko zákon o miestnych daniach

a poplatku ako kritérium pre vznik poplatkovej povinnosti vychádza iba z kritérií uvedených

v odseku 2, t.j. existencia trvalého alebo prechodného pobytu, oprávnenie užívať alebo

užívanie bytu, nebytového priestoru atď.

Tento výklad podporuje aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky

z 21. 11. 2017 (ďalej len „Stanovisko MF SR“), v ktorom MF SR uvádza, že aj maloletá

osoba je na účely poplatku poplatníkom, pričom v prípade nedoplatkov je potrebné viesť

exekučné konanie vo vzťahu k maloletej osobe...

Mám za to, že ust. § 77 ods. 2 písm. a) je extrémne disproporčné, nakoľko deťom na

jednej strane ukladá poplatkovú povinnosť, nijako však pritom nezohľadňuje, že táto

skupina poplatníkov bude len výnimočne disponovať majetkom, z ktorého by mohli svoju

povinnosť splniť. Deti sú tak prostredníctvom napadnutého ustanovenia vystavené

povinnosti, ktorej splnenie od nich nemožno rozumne očakávať. Na rozdiel od plnoletých

osôb totiž nemajú vytvorené podmienky, aby mohli splniť povinnosť, ktorú im ukladá

napadnuté ustanovenie...

Mám za to, že na extrémnej disproporčnosti napadnutého ustanovenia nič nemení

ani fakt, že ust. § 77 ods. 7 druhá veta zákona o miestnych daniach a poplatku ustanovuje,

že: „Za poplatníka, ktorý nie je spôsobilý na právne úkony v plnom rozsahu, plní povinnosti

poplatníka jeho zákonný zástupca, prípadne opatrovník“.

Z dikcie citovaného zákonného ustanovenia ako aj vyššie uvedeného Stanoviska

MF SR, nepochybne a jednoznačne vyplýva, že nositeľom poplatkovej povinnosti aj naďalej

ostáva dieťa, voči ktorému je v prípade nedoplatkov vedená exekúcia. Dôsledkom tejto

konštrukcie je, že hoci zákonodarca očakáva splnenie povinnosti od zákonného zástupcu

dieťaťa, neprenáša na neho následky jej nesplnenia, ale postihuje nimi dieťa samotné,

nakoľko práve ono je nositeľom poplatkovej povinnosti.

Túto skutočnosť potvrdzuje aj stanovisko mesta Žilina zo 14. decembra 2017,

z ktorého vyplýva, že momentálne je v exekúcii z dôvodu neuhrádzania miestneho poplatku

za komunálne odpady a drobné stavebné odpady 259 detí vo veku do 15 rokov (výška

nedoplatku je v tomto prípade 15 544,84 EUR) a 78 detí vo veku od 15 do 18 rokov (výška

nedoplatku je v tomto prípade 4 983,79 EUR )...

Z ust. § 77 ods. 8 zákona o miestnych daniach a poplatku súčasne vyplýva, že vznik

poplatkovej povinnosti nie je nijako viazaný na produkciu komunálneho odpadu konkrétnou

osobou, ale výlučne na splnenie kritérií uvedených ust. § 77 ods. 2 zákona o miestnych

daniach a poplatku.

Podľa ust. zákona o hlásení pobytu občanov

Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky (ďalej len „zákon o hlásení

pobytu občanov“) za občana mladšieho ako 18 rokov a za občana, ktorý je pozbavený

spôsobilosti na právne úkony alebo ktorého spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, je

povinný hlásiť trvalý pobyt jeho zákonný zástupca, prípadne opatrovník.

To znamená, že deti ani nemajú možnosť ovplyvniť, či im poplatková povinnosť

vznikne alebo nie, nakoľko trvalý pobyt, t.j. okolnosť, u ktorej možno predpokladať, že bude

najčastejším dôvodom vzniku poplatkovej povinnosti u detí, nahlasuje ich zákonný zástupca.

Okrem toho. podľa zákona o hlásení pobytu občanov má dieťa už v čase svojho narodenia

trvalý pobyt, ktorý sa riadi podľa trvalého pobytu jeho matky. Nakoľko podľa zákona

o miestnych daniach a poplatku je pre vznik poplatkovej povinnosti rozhodujúce iba to, či

fyzická osoba má v obci trvalý pobyt, zákon tak umožňuje, aby sa táto povinnosť vzťahovala

už na novonarodené deti.

Dieťa sa zároveň o svojej poplatkovej povinnosti alebo o svojich dlhoch mnohokrát

ani nemusí dozvedieť. Platobné výmery ako aj výkazy daňových nedoplatkov sú mu

doručované prostredníctvom jeho zákonného zástupcu, ktorý ho o tejto skutočnosti vôbec

nemusí oboznámiť. Zákon totiž bez ďalšieho predpokladá, že o jeho poplatkovej povinnosti

ho informuje jeho zákonný zástupca, tak ako automaticky predpokladá, že zákonný zástupca

za neho bude plniť aj jeho poplatkovú povinnosť. Ak si však zákonný zástupca tieto

povinnosti neplní, dlh vzniká dieťaťu, pričom tento dlh mu môže vznikať doslova od

narodenia.

Mám za to, že napadnuté ustanovenie je v rozpore s právom na ochranu vlastníctva,

ktoré garantuje a s právom na pokojné užívanie majetku garantovanom

v čl. 1 Dodatkového protokolu k Európskemu Dohovoru o ľudských právach (ďalej len

„Dodatkový protokol k Dohovoru“).

Tak v zmysle judikatúry ústavného súdu, ako aj v zmysle judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, štáty síce

požívajú v rámci daňovej a poplatkovej politiky vysokú mieru voľnej úvahy, majú však

povinnosť vytvoriť spravodlivú rovnováhu medzi verejným záujmom a potrebou ochrany

základných práv jednotlivca. Podľa názoru ESĽP táto rovnováha môže byť porušená, ak

daňový systém daňovníka excesívne (neprimerane) zaťažuje alebo fundamentálne zasahuje

do jeho finančnej situácie.

Mám za to, že napadnuté ustanovenie neprimerane zaťažuje deti ako skupinu

poplatníkov, nakoľko im ukladá povinnosť platiť poplatok za komunálny odpad bez ohľadu

na to, že maloletí poplatníci vo väčšine prípadov ani nemajú možnosť túto povinnosť splniť.

Napadnuté ustanovenie môže mať zároveň za následok až popretie vlastníckeho

práva detí. V prípade, že zákonný zástupca si riadne neplní povinnosť vyplývajúcu z ust.

§ 77 ods. 7 zákona o miestnych daniach a poplatku, zhromažďujú sa dieťaťu dlhy, s ktorými

potom dieťa vstupuje do dospelosti, a v momente, keď si nájde prácu, jeho prvý príjem môže

byť postihnutý exekúciou, čím dochádza k zlikvidovaniu majetkovej základne daňového

subjektu.

Takáto situácia je v rozpore s , v zmysle ktorého sa pri

obmedzovaní základných práv a slobôd musí dbať na ich podstatu a zmysel.»

6. Navrhovateľka v napadnutom ustanovení vidí aj porušenie princípu rovnosti,

pretože napadnuté ustanovenie neposkytuje vyššiu mieru ochrany maloletým, ktorí

pochádzajú zo sociálne znevýhodneného prostredia alebo z nefungujúcich rodín, kde si

rodičia neplnia riadne svoje rodičovské povinnosti, ale v porovnaní s ostatnými poplatníkmi

ich stavia do výrazne horšieho postavenia. Princíp rovnosti by štáty mali dodržiavať aj pri

alokovaní verejných zdrojov. To neznamená, že štát musí na každé dieťa utratiť rovnakú

sumu finančných zdrojov, jeho finančné rozhodnutia by však mali podporovať reálnu

rovnosť medzi deťmi. Napadnuté ustanovenie podľa navrhovateľky ukladá deťom

poplatkovú povinnosť bez ohľadu na ich majetkové pomery. Označená právna úprava

zároveň neumožňuje vymáhať plnenie od tých, od ktorých plnenie predpokladá a prijíma,

teda od zákonných zástupcov dieťaťa. Súčasná právna úprava podľa navrhovateľky

neobsahuje žiadne efektívne záruky, ktoré by zabránili jej negatívnemu dopadu na

maloletých poplatníkov. Zákon o miestnych daniach a miestnom poplatku síce pozná

inštitút zníženia alebo odpustenia poplatku, avšak zníženie alebo odpustenie poplatku podľa

§ 82 ods. 2 a 3 zákona o miestnych daniach a miestnom poplatku si vyžaduje súčinnosť

zákonného zástupcu, ktorý by v prípade ods. 2 predmetného ustanovenia mal dieťa odhlásiť

z trvalého pobytu v obci, príp. ohlásiť zmenu trvalého pobytu dieťaťa, a v prípade ods. 3

tohto ustanovenia by za dieťa podal žiadosť o zníženie alebo odpustenie poplatku na

zmiernenie alebo odstránenie tvrdosti zákona. Využitie týchto inštitútov teda opätovne

prichádza do úvahy výlučne vo fungujúcich rodinách. V prípade detí z nefungujúcich rodín

je však nepravdepodobné, že by ho zákonní zástupcovia využili, a preto ho nemožno

považovať za efektívny prostriedok ochrany maloletého.

7. Navrhovateľka poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky

(ďalej aj „český ústavný súd“) sp. zn. z 8. augusta 2017, ktorý riešil obdobný

prípad. Rovnako ako na Slovensku, český zákon o miestnych poplatkoch v znení účinnom

do 30. júna 2012 v § 10b ods. 1 písm. a) ustanovoval za poplatníka „fyzickú osobu, ktorá

má v obci trvalý pobyt...“. Na základe tejto právnej úpravy bol poplatok za prevádzkovanie

systému zhromažďovania, zberu, prepravy, triedenia, využívania a odstraňovania

komunálnych odpadov (ďalej len „poplatok za prevádzkovanie systému zhromažďovania

odpadov“) vymeriavaný deťom ako daňovým subjektom. Po nadobudnutí dospelosti bola

proti nim vedená exekúcia z dôvodu dlhov na poplatku za prevádzkovanie systému

zhromažďovania odpadov za obdobie, keď boli ešte neplnoletí. Podľa názoru českého

ústavného súdu mal poplatok na deti škrtiaci účinok a súčasne odporoval princípu rovnosti.

Český ústavný súd preto dospel k záveru, že dotknutá právna úprava bola v rozpore s čl. 32

ods. 1 v spojení s čl. 4 ods. 4., čl. 3 ods. 1 a s čl. 11 ods. 1 v spojení s čl. 4 ods. 4 Listiny

základných práv a slobôd. Navrhovateľka súhlasí s názorom českého ústavného súdu, podľa

ktorého „je (najmä v prípade malých detí) výlučným producentom odpadu ten rodič, ktorý

sa stará o výživu dieťaťa faktickým plnením pri ktorom odpad vzniká. Vyživovacia

povinnosť rodičov k dieťaťu totiž zahŕňa všetku bežne potrebnú starostlivosť o dieťa, teda v

tomto prípade nie len zabezpečenie dodania potrebných vecí do domácnosti, v ktorej dieťa

žije, ale aj likvidáciu následne vzniknutých odpadov. Bolo by preto racionálne uvažovať o

uložení poplatkovej povinnosti namiesto dieťaťu priamo rodičovi, ktorý požíva výhody

systému likvidácie komunálneho odpadu.“.

8. Vzhľadom na uvedené dôvody verejná ochrankyňa práv navrhuje, aby ústavný

súd po prijatí návrhu na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Ustanovenie o miestnych daniach

a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších

predpisov nie je v súlade s čl. 41 ods. 1 posledná veta v spojení s čl. 13 ods. 4, s čl. 20 ods.

1 v spojení s , s s Dodatkového protokolu

k Európskemu Dohovoru o Ľudských právach a s čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa.“

II.

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s ... a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada

Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom.

11. Podľa ústavný súd začne konanie, ak podá návrh

verejný ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1, ak ich

ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva

a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom...

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

13. Podľa a ods. 1 verejný ochranca práv je nezávislý orgán Slovenskej

republiky, ktorý v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom chráni základné práva

a slobody fyzických osôb a právnických osôb v konaní pred orgánmi verejnej správy

a ďalšími orgánmi verejnej moci, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore

s právnym poriadkom. V zákonom ustanovených prípadoch sa verejný ochranca práv môže

podieľať na uplatnení zodpovednosti osôb pôsobiacich v orgánoch verejnej moci, ak tieto

osoby porušili základné právo alebo slobodu fyzických osôb a právnických osôb. Všetky

orgány verejnej moci poskytnú verejnému ochrancovi práv potrebnú súčinnosť.

14. Podľa a ods. 2 verejný ochranca práv môže predložiť Ústavnému

súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania podľa čl. 125, ak všeobecne záväzný

právny predpis porušuje základné právo alebo slobodu priznanú fyzickej osobe alebo

právnickej osobe.

15. Podľa a ods. 6 podrobnosti o voľbe a odvolávaní verejného

ochrancu práv, o jeho pôsobnosti, o podmienkach výkonu jeho funkcie, o spôsobe právnej

ochrany, o predkladaní návrhov na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej

republiky podľa čl. 130 ods. 1 písm. f) a o uplatňovaní práv fyzických osôb a právnických

osôb ustanoví zákon.

16. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak osoby

uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až g) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily

nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou,

môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

17. Podľa návrh na začatie konania sa

ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,

prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,

odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ

(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

18. Podľa návrh na začatie konania okrem

všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať a) označenie predpisu, ktorého

nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily sa namieta, s vyjadrením, či navrhovateľ

napáda predpis v celom rozsahu alebo v jeho časti, prípadne v jednotlivom ustanovení,

b) označenie predpisu vyššej právnej sily, jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie alebo

označenie medzinárodnej zmluvy, jej časti, alebo jednotlivého ustanovenia, s ktorým

napadnutý predpis nie je v súlade.

19. Podľa o verejnom ochrancovi práv v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom ochrancovi práv“) ak pri vybavovaní

podnetu verejný ochranca práv zistí skutočnosti nasvedčujúce tomu, že zákon, iný

všeobecne záväzný právny predpis alebo vnútorný predpis vydaný orgánom verejnej správy

porušuje základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb, môže podať podnet

na jeho zmenu alebo zrušenie príslušnému orgánu.

20. Podľa § 21 ods. 3 zákona o verejnom ochrancovi práv verejný ochranca práv

vo veciach súladu právnych predpisov podľa , ak

ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva

a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, môže podať návrh na

začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.

21. Podľa § 22 ods. 2 zákona o verejnom ochrancovi práv ustanovenia § 14 ods. 3

a § 17 až § 21 sa vzťahujú na verejného ochrancu práv a orgány verejnej správy aj vtedy, ak

verejný ochranca práv plní úlohy, ktoré patria do jeho pôsobnosti, z vlastnej iniciatívy bez

toho, aby vo veci bol podaný podnet.

22. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

23. Ústavný súd návrh navrhovateľky predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí

pléna ústavného súdu podľa a dospel k záverom

uvedeným v nasledujúcich bodoch tohto odôvodnenia.

24. Pri skúmaní aktívnej legitimácie verejného ochrancu práv v konaní o súlade

právnych predpisov ústavný súd konštatuje, že k aktívnej legitimácii sa ústavný súd už

vyjadril v rozhodnutí pléna vo veci sp. zn. , pričom v uvedenom rozhodnutí

ústavný súd konštatoval, že aktívna legitimácia verejného ochrancu práv v konaní o súlade

právnych predpisov nie je generálna, t. j. bez vzťahu ku konkrétnej fyzickej osobe alebo

právnickej osobe, ktoré sa dožadujú u verejného ochrancu práv ochrany základných práv

a slobôd v zmysle a ods. 1 a zákona o verejnom ochrancovi práv.

Vychádzajúc z a ods. 6 , ústavný súd konštatoval, že ústavný text

splnomocňuje zákon na úpravu postupu v konaní verejného ochrancu práv. Referenčným

ustanovením na aktívnu legitimáciu verejného ochrancu práv v konaní o súlade právnych

predpisov podľa preto zostáva zákonná úprava vyplývajúca z

zákona o verejnom ochrancovi práv, ktorého úvodné slová „ak pri vybavovaní podnetu

verejný ochranca práv zistí...“ znamenajú, že ide o zistenia viažuce sa na konkrétnu činnosť

ochrancu verejných práv. Ústavný súd v rozhodnutí vo veci sp. zn. dospel

k záveru, že § 21 ods. 2 a 3 zákona o verejnom ochrancovi práv sa viaže na konkrétne

zistenia a preskúmavania podnetov právnických osôb a fyzických osôb, čo zdôrazňuje aj

nadpis kapitoly „Postup pri vybavovaní podnetov“, ktorej obsahom je aj § 21. Podľa

ústavného súdu verejný ochranca práv môže podať návrh podľa len

v súvislosti so svojou základnou ústavnou právomocou ochraňovať konkrétne, a nie

abstraktné práva fyzických osôb a právnických osôb. Ústavný súd k tomuto záveru dospel

inter alia vychádzajúc aj z a ods. 1 , v zmysle ktorého hlavný účel zriadenia

inštitútu verejného ochrancu práv obsiahnutý v predmetnom ustanovení sa viaže

na poskytnutie konkrétnej ochrany právnickým osobám a fyzickým osobám.

25. Splnenie procesnej podmienky podania návrhu procesne aktívne legitimovaným

subjektom posudzoval ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou týkajúcou sa

podávania návrhov na konanie o súlade právnych predpisov verejným ochrancom práv

(napr. , , , , ,

).

26. Ústavný súd v už spomínanom uznesení vo veci sp. zn. dospel

k záveru, že na rozdiel od iných procesne legitimovaných subjektov podľa čl. 130 ods. 1

verejný ochranca práv môže namietať neústavnosť len takého zákona, ktorý upravuje

základné práva a slobody a ktorého aplikácia pripadá do úvahy vo veci, ktorú preskúmava

v konaní o podnete právnickej osoby alebo fyzickej osoby alebo z vlastnej iniciatívy bez

podnetu, ale v súvislosti so svojou konkrétnou činnosťou v rámci zverenej

právomoci.

27. S poukazom na už uvedené pre prijatie návrhu navrhovateľky na ďalšie konanie

je potrebné, aby navrhovateľka preukázala svoj vzťah k riešeniu problému v konkrétnej

veci, v ktorej podala návrh na vyslovenie nesúladu právnej normy podľa čl. 125 ods. 1

a . Inak ústavný súd návrh odmietne podľa

ako podaný zjavne neoprávnenou osobou.

28. Navrhovateľka vo svojom návrhu uviedla, že jej vzťah k predmetnej veci je

založený rozhodnutím o začatí konania z vlastnej iniciatívy sp. zn. 2433/2017/KVOP, ako aj

podnetmi sp. zn. 2548/2017/VOP a sp. zn. 2729/2017/VOP.

29. Z obsahu listín, ktoré priložila navrhovateľka ako prílohy svojho návrhu je

zrejmé, že už uvedené konania sa týkali nezabezpečenia primeranej bytovej náhrady

zo strany mesta Žilina rodinám, ktorých obydlia na Bratislavskej ulici v Žiline boli

postihnuté požiarom, a taktiež situácie, ktorá nastala po zrušení elokovaného pracoviska na

adrese Hollého 66, Žilina, ako súčasti Základnej školy s materskou školou, Do Stošky 8,

Žilina, prerozdelením žiakov navštevujúcich toto elokované pracovisko do deviatich

základných škôl a školských zariadení v zriaďovateľskej pôsobnosti mesta Žilina

a zavedením bezplatnej mestskej hromadnej dopravy pre žiakov do 15 rokov veku života

len za predpokladu splnenia podmienky bezdlžnosti voči mestu Žilina, ako aj voči

Dopravnému podniku mesta Žiliny, ktorý dopravu zabezpečuje.

30. Hoci okolnosti zabezpečenia bytovej náhrady a zrušenia elokovaného pracoviska

základnej školy s materskou školou nesúvisia s napadnutým ustanovením, slúžia ako

východiská pre situáciu, v ktorej niektorí žiaci mladší ako 15 rokov z rodín, ktorých sa

týkali uvedené okolnosti, nemohli využívať bezplatnú mestskú hromadnú dopravu (najmä

na dopravu do škôl), pretože nespĺňali v tom čase platnú podmienku bezdlžnosti voči mestu

Žilina, resp. voči Dopravnému podniku mesta Žiliny, ktorý dopravu zabezpečuje.

Navrhovateľka poukázala na skutočnosť, že dlh týchto maloletých žiakov voči mestu Žilina

vznikol z dôvodu nezaplatenia miestneho poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné

odpady a aj keď v čase podania jej návrhu ústavnému súdu takáto podmienka pre

využívanie bezplatnej mestskej hromadnej dopravy už neplatila, nemení to nič na

skutočnosti, že opísaná situácia odhalila, že miestny poplatok za komunálne odpady

a drobné stavebné odpady, ktorý má zákonný základ v napadnutom zákonnom ustanovení,

je minimálne v meste Žilina vyrubovaný aj deťom mladším ako 15 rokov, čo sťažovateľka

považuje voči týmto deťom za extrémne disproporčné, porušujúce princíp zvýšenej ochrany

maloletých, princíp rovnosti a právo na ochranu vlastníctva.

31. Po posúdení podnetov adresovaných verejnej ochrankyni práv a jej rozhodnutia

o začatí konania z vlastnej iniciatívy ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu

dospel k záveru, že tieto spĺňajú náležitosti podľa § 13 v spojení s § 21 ods. 3, resp. s § 22

ods. 2 zákona o verejnom ochrancovi práv. Podľa názoru ústavného súdu je preto potrebné

návrh navrhovateľky na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1

a považovať za návrh spĺňajúci vymedzené ústavné

požiadavky aktívnej legitimácie verejného ochrancu práv, pretože predmetný návrh súvisí

so základnou ústavnou právomocou verejného ochrancu práv ochraňovať konkrétne, a nie

abstraktné práva fyzických osôb a právnických osôb.

32. Ústavný súd s poukazom na všetky zistené skutočnosti konštatuje, že

navrhovateľka je v tomto konkrétnom prípade oprávnenou podať návrh podľa čl. 130 ods. 1

písm. g) v spojení s a ,

pričom jej návrh obsahuje všetky náležitosti požadované v § 20 a § 37 ods. 3 zákona

o ústavnom súde.

33. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní návrhu navrhovateľky ďalej zameral

na zistenie, či nie sú dané iné dôvody na odmietnutie jej návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Ústavný súd zistil, že na prerokovanie návrhu má danú právomoc,

návrh má predpísané náležitosti, nie je neprípustný a návrh nemožno považovať ani za

oneskorene podaný, keďže podávanie návrhov na začatie konania o súlade právnych

predpisov nie je viazané na žiadnu lehotu. Ďalej sa ústavný súd zaoberal otázkou, či tento

návrh nie je zjavne neopodstatnený, pretože aj v konaní o súlade právnych predpisov môže

zaujať názor, že návrh treba odmietnuť ako zjavne neopodstatnený (m. m. ,

, , , , ,

).

III.

34. Navrhovateľka vo svojom návrhu namieta nesúlad § 77 ods. 2 písm. a) zákona

o miestnych daniach a miestnom poplatku s čl. 41 ods. 1 poslednou vetou v spojení s čl. 13

ods. 4, s v spojení s , s , s dodatkového

protokolu a s čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa.

35. Podľa § 77 ods. 2 písm. a) zákona o miestnych daniach a miestnom poplatku ak

ďalej nie je ustanovené inak, poplatok platí poplatník, ktorým je fyzická osoba, ktorá má

v obci trvalý pobyt alebo prechodný pobyt alebo ktorá je na území obce oprávnená užívať

alebo užíva byt, nebytový priestor, pozemnú stavbu alebo jej časť, alebo objekt, ktorý nie je

stavbou, alebo záhradu, vinicu, ovocný sad, trvalý trávny porast na iný účel ako na

podnikanie, pozemok v zastavanom území obce okrem lesného pozemku a pozemku, ktorý

je evidovaný v katastri nehnuteľností ako vodná plocha (ďalej len „nehnuteľnosť“).

36. Podľa § 77 ods. 7 zákona o miestnych daniach a miestnom poplatku ak viacero

poplatníkov podľa odseku 2 písm. a) žije v spoločnej domácnosti, plnenie povinností

poplatníka môže za ostatných členov tejto domácnosti na seba prevziať jeden z nich.

Za poplatníka, ktorý nie je spôsobilý na právne úkony v plnom rozsahu, plní povinnosti

poplatníka jeho zákonný zástupca, prípadne opatrovník. Povinnosti poplatníka nesmie

za iného prevziať alebo plniť osoba, ktorá sa dlhodobo zdržiava mimo územia Slovenskej

republiky alebo je nezvestná. Tieto skutočnosti, ako aj ich zmeny je osoba, ktorá za iného

plní povinnosti poplatníka, povinná oznámiť obci.

37. Podľa § 82 ods. 3 zákona o miestnych daniach a miestnom poplatku obec môže

na základe žiadosti poplatníka na zmiernenie alebo odstránenie tvrdosti zákona vyrubený

poplatok znížiť alebo odpustiť rozhodnutím.

38. Zákon o miestnych daniach a miestnom poplatku pri určení poplatníka poplatku

za komunálne odpady a drobné stavebné odpady vychádza zo zásady, že každá osoba je

pôvodcom komunálneho odpadu alebo drobného stavebného odpadu v obci, ak sa

zdržiava na jej území. Napadnuté zákonné ustanovenie stanovuje vo vzťahu k fyzickým

osobám – nepodnikateľom, že poplatníkom je každá fyzická osoba, ak má v obci trvalý

alebo prechodný pobyt alebo je oprávnená užívať alebo užíva v obci nehnuteľnosť.

Nehnuteľnosť je vymedzená ako byt, nebytový priestor, pozemná stavba alebo jej časť,

objekt, ktorý nie je stavbou, záhrada, vinica, ovocný sad, trvalý trávny porast a iné

pozemky.

39. Napadnuté ustanovenie vychádza z princípu, že miestny poplatok za komunálne

odpady a drobné stavebné odpady pri fyzických osobách – nepodnikateľoch sa platí podľa

počtu osôb nahlásených na trvalý alebo prechodný pobyt, resp. podľa počtu osôb

oprávnených užívať nehnuteľnosť v danej obci. Ide o zákonné uznanie skutočnosti, že viac

osôb vyprodukuje viac komunálneho odpadu, preto by mali zaplatiť vyšší poplatok. Ide

samozrejme o zovšeobecnenie bez ohľadu na šetrnosť alebo plytvanie konkrétnych

jednotlivcov. Na základe tohto usmernenia vydáva každá obec všeobecne záväzné

nariadenie, v ktorom určí presné sadzby poplatkov, prípadne podmienky na uplatnenie

zníženej sadzby a postup vyrubovania týchto poplatkov. Napokon na základe konkrétneho

všeobecne záväzného nariadenia potom obec vyrubuje tieto miestne poplatky jednotlivým

poplatníkom prostredníctvom konkrétnych rozhodnutí, proti ktorým je prípustný opravný

prostriedok s odkladným účinkom.

40. Komunálnymi odpadmi sú (vo vzťahu k fyzickým osobám – nepodnikateľom)

odpady z domácnosti, ktorou sa chápe priestor obývaný fyzickými osobami. Komunálny

odpad v rámci domácnosti „produkujú“ aj maloleté deti, a to už od útleho veku, pretože

tvorba odpadu je v dnešnej dobe sprievodným znakom existencie človeka. Výsledkom tohto

všeobecného usmernenia (napadnutého ustanovenia) je, že napr. manželský pár s troma

deťmi by mal platiť poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady za päť osôb,

pričom bezdetný pár len za dve osoby. Toto schematické nastavenie poplatkovej povinnosti

samozrejme nemôže reflektovať reálnu produkciu komunálneho odpadu každou konkrétnou

osobou, ale v súlade s princípom rovnosti vyjadruje všeobecné pravidlo, na základe ktorého

logicky viac osôb produkuje aj viac odpadu.

41. Poplatková povinnosť vzniká dňom, keď sa fyzická osoba stane poplatníkom

(§ 77 ods. 8 zákona o miestnych daniach a miestnom poplatku). Aby mohli byť teda do

súčtu osôb – pôvodcov komunálneho odpadu – zahrnuté aj deti, musia byť de facto

„evidované“ ako poplatníci. Samozrejme zákonodarca si uvedomoval administratívnu

náročnosť osobitného vyrubovania poplatku každému takému de facto „evidovanému“

poplatníkovi a taktiež aj skutočnosť, že viacčlenné domácnosti pozostávajú aj z maloletých

detí, ktoré objektívne nemajú vedomosť o „svojej“ poplatkovej povinnosti. V prvých dvoch

vetách § 77 ods. 7 zákon o miestnych daniach a miestnom poplatku (v znení účinnom

od 1. novembra 2004) preto stanovil: „Ak viacero poplatníkov podľa odseku 2 písm. a) žije

v spoločnej domácnosti, plnenie povinností poplatníka môže za ostatných členov tejto

domácnosti na seba prevziať jeden z nich. Za poplatníka, ktorý nie je spôsobilý na právne

úkony v plnom rozsahu, plní povinnosti poplatníka jeho zákonný zástupca, prípadne

opatrovník.“ S tým súvisí ďalšia nadväzujúca právna úprava v § 81 ods. 3 zákona

o miestnych daniach a miestnom poplatku, podľa ktorého ak poplatníkov žijúcich

v spoločnej domácnosti zastupuje jeden z nich, obec vyrubí poplatok rozhodnutím

v celkovej sume tomuto zástupcovi. Reálnym výsledkom už citovaných zákonných

ustanovení je, že miestne poplatky za komunálny odpad a drobný stavebný odpad všetkým

členom domácnosti môžu byť vyrubované jediným rozhodnutím zaväzujúcim jedného člena

domácnosti (jedného z rodičov, prípadne vlastníka nehnuteľnosti... ). Ak by sa preto už

uvedená právna úprava komplexne vztiahla na poplatníka, ktorým je maloleté dieťa,

poplatková povinnosť za toto maloleté dieťa by vznikla dňom, keď sa evidenčne stane

poplatníkom (keď ho zákonný zástupca alebo opatrovník nahlási na trvalý alebo prechodný

pobyt), ale splniť túto poplatkovú povinnosť musí zákonný zástupca maloletého dieťaťa,

prípadne jeho opatrovník, tak ako musí splniť aj povinnosť nahlásenia maloletého na pobyt.

Uvedené je zrejmé aj z formulácie, ktorú použil zákonodarca, keď neuviedol, že zákonný

zástupca „zastupuje“ maloleté dieťa, ale že zákonný zástupca „plní“ jeho poplatkovú

povinnosť. Napadnuté ustanovenie preto nestanovuje výlučné pravidlo, ktoré by

v konečnom dôsledku určovalo osoby povinné platiť miestny poplatok za komunálny odpad

a drobný stavebný odpad, vo vzťahu ku ktorým by mali zároveň nastupovať následky jeho

nezaplatenia.

42. Zákonodarca myslel aj na možnosť nepriaznivej majetkovej situácie poplatníka,

keď v § 82 ods. 3 zákona o miestnych daniach a miestnom poplatku stanovil, že obec môže

na základe žiadosti poplatníka na zmiernenie alebo odstránenie tvrdosti zákona vyrubený

poplatok znížiť alebo odpustiť rozhodnutím. Obec teda disponuje možnosťou

v individuálnych prípadoch prihliadnuť na nepriaznivú majetkovú, prípadne sociálnu

situáciu, poplatníka (nielen maloletého dieťaťa, ale celkovú situáciu domácnosti, v ktorej sú

aj maloleté deti) a vyrubený poplatok znížiť alebo odpustiť. Nevýhodou tohto inštitútu je

síce potreba podania žiadosti zo strany poplatníka, avšak nevylučuje možnosť zníženia

alebo aj odpustenia vyrubeného poplatku, zvlášť keď už pri samotnej povinnosti nahlásenia

maloletého na pobyt môže signalizovať svoju nepriaznivú majetkovú situáciu odôvodňujúcu

zníženie alebo odpustenie poplatku.

43. Podľa poslednej vety sa zaručuje osobitná ochrana detí

a mladistvých.

44. Podľa čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým

hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými

zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú

ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva

a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho

zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia.

Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby inštitúcie, služby

a zariadenia zodpovedné za starostlivosť a ochranu detí zodpovedali štandardom

ustanoveným kompetentnými úradmi, najmä v oblastiach bezpečnosti a ochrany zdravia,

počtu a vhodnosti svojho personálu, ako aj kompetentného dozoru.

45. Dohovor o právach dieťaťa v čl. 3 zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho

najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo

rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére. Cieľom čl. 3

Dohovoru o právach dieťaťa je garantovať právo vo všetkých rozhodnutiach a postupoch

týkajúcich sa detí, čo znamená, že každý postup týkajúci sa dieťaťa alebo detí musí

prednostne prihliadať na najlepší záujem dieťaťa. Pojem „najlepší záujem dieťaťa“ je

nesmierne komplexný a jeho obsah je preto potrebné stanovovať a aplikovať podľa

konkrétnych prípadov. Slovo „postupy“ vzhľadom na jeho význam zahŕňa nielen

rozhodnutia, ale aj všetky kroky, konanie, návrhy, služby, procedúry a taktiež nekonanie

alebo opomenutie. V skutočnosti a v reálnych situáciách, ktoré nastanú, možno konštatovať

že všetky postupy štátu určitým spôsobom či už priamo, alebo nepriamo ovplyvňujú deti

a ich záujmy, čo ale ešte neznamená, že každý postup uskutočnený štátom bezpodmienečne

musí zahŕňať úplný formálny proces posudzovania a určovania najlepšieho záujmu dieťaťa.

Rozšírenie povinnosti zmluvných štátov Dohovoru o právach dieťaťa na ich „zákonodarné

zbory“ zreteľne poukazuje na to, že čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa sa vzťahuje na deti

všeobecne, nielen na deti ako jednotlivcov. Pri prijímaní akéhokoľvek zákona, predpisu

s vplyvom na deti by sa vždy mal zohľadňovať najlepší záujem dieťaťa. Právo dieťaťa na

posúdenie a prednostné zohľadnenie jeho najlepšieho záujmu je teda potrebné začleniť do

všetkých relevantných právnych predpisov, nie iba do tých, ktoré sa konkrétne zameriavajú

na deti.

46. Základných práv, ktoré sa priznávajú podľa , sa možno domáhať iba

v medziach zákonov, ktoré vykonávajú . Aj osobitná ochrana detí

a mladistvých je poskytovaná prostredníctvom početných noriem rodinného, pracovného,

ale aj finančného práva. Pod osobitnú ochranu v rámci poslednej vety ale

nemožno bez ďalšieho zahrnúť požiadavku, aby deti, resp. ich zákonní zástupcovia neboli

apriori adresátmi poplatkových povinností vo všeobecnosti.

47. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

48. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby podrobnejšie upravil užívanie majetku v súlade so

všeobecným záujmom alebo aby zabezpečil platenie daní, iných poplatkov alebo pokút.

49. Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí

dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

50. Aj keď ochrana vlastníctva podľa nie je identická s ochranou práva

pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, platí všeobecné tvrdenie,

že obe upravujú ochranu vlastníckeho práva a obe aj pripúšťajú zásah do vlastníckeho práva

vyrubením zákonných poplatkov. Právny názor ústavného súdu (,

), ktorým sa účel ochrany vlastníka podľa identifikuje s osobou,

ktorá naozaj je vlastníkom, a nie aj s tými, ktorí sa usilujú o nadobudnutie vlastníctva, je

konformný s právnym názorom Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorého

vlastnícke právo zaručené čl. 1 dodatkového protokolu nezahŕňa právo nadobudnúť majetok

(Marckx Case, Séria A, 1979, č. 31; Van der Mussele Case, Séria A, 1983, č. 70).

Subjektom, ktorému sa priznáva ochrana podľa , je teda každý vlastník

nadobudnutého majetku, ako aj každý, kto ma legitímnu nádej na nadobudnutie majetku.

Článok 13 ods. 4 obsahuje všeobecnú úpravu obmedzovania všetkých základných

práv a slobôd priznaných .

51. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

52. Ustanovenie má všeobecný, deklaratívny charakter, a nie

charakter základného ľudského práva a slobody. Dovolávať sa jeho použitia je možné len

v spojení s porušením určitého konkrétneho základného práva alebo slobody (,

, ).

IV.

53.1 O zjavne neopodstatnený návrh v konaní o súlade právnych predpisov podľa

pôjde predovšetkým vtedy, keď aplikácia napadnutého právneho predpisu,

resp. konkrétneho ustanovenia napadnutého právneho predpisu (zjavne) nemôže vyvolať

neprípustný zásah do základného práva alebo slobody, alebo iných chránených

hodnôt, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi aplikáciou

napadnutého zákonného ustanovenia a obsahom dotknutého základného práva alebo

slobody a iných chránených hodnôt, alebo z iných ústavne relevantných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnený návrh teda možno považovať taký návrh na začatie konania, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistí žiadnu možnosť neprípustného zásahu

napadnutého právneho predpisu, resp. konkrétneho ustanovenia napadnutého právneho

predpisu do obsahu dotknutého základného práva alebo slobody a iných chránených

hodnôt, ktorého reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , , , , ,

, ).

53.2 Odmietnutie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov pre jeho

zjavnú neopodstatnenosť predstavuje akýsi medzistupeň, resp. prechodový článok medzi

odmietaním pre existenciu čisto procesných prekážok (napr. pre nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí, nedostatok právomoci) a meritórnym prieskumom návrhu. V praxi

Ústavného súdu Českej republiky a v odbornej literatúre sa pre tento prostriedok vžilo

označenie „kvázimeritórny prieskum“ (WAGNEROVÁ E. a spol. Zákon o Ústavním soudu

s komentářem. ASPI, 2007, s. 149.).

54.1 Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124

). V konaní o súlade právnych predpisov podľa ústavný súd

vystupuje v pozícii tzv. negatívneho zákonodarcu, ktorého úlohou je posúdiť ústavnú

konformitu napadnutých právnych predpisov či ich vymedzených častí a zároveň aj

eventuálne posúdiť, či je možné napadnuté predpisy (ich časti) interpretovať a aplikovať

ústavne konformným spôsobom.

54.2 Nadväzujúc na už uvedené, ústavný súd pripomína, že v sa

ustanovuje interpretačné pravidlo pre výklad a uplatňovanie zákonov a podzákonných

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorým sa okrem iného určuje, že zákon sa musí

vysvetliť a uplatniť tak, aby bol v súlade s . K uplatňovaniu metódy prednosti

ústavne konformného výkladu sa ústavný súd prihlásil už v konaní vedenom pod sp. zn.

, pričom jeho podstatu vyjadril touto právnou vetou: „Keď právnu normu

možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s Ústavu SR

a medzinárodnými dohovormi podľa SR (citovaný právny názor formuloval

ústavný súd v čase, keď bol ešte platný a účinný, pozn.) a druhý výklad je

s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie (presnejšie by malo byť

„vyslovenie jej nesúladu s , resp. právnou normou vyššej právnej sily“, pozn.).

Všetky štátne orgány majú vtedy určenú povinnosť uplatňovať právnu normu

v súlade s SR.“ V konaní vedenom pod sp. zn. sa ústavný súd

vyjadril k limitom uplatnenia metódy (doktríny) ústavne konformného výkladu v konaní

o súlade právnych predpisov, keď uviedol, že ju možno uplatniť len v prípadoch, keď to

povaha preskúmavanej veci a jej konkrétne okolnosti umožňujú (dovoľujú) a keď to je

účelné, a pritom z hľadiska ochrany ústavnosti aj dostatočne účinné. Ústavný súd v tejto

súvislosti považoval za vhodné poukázať na judikatúru Spolkového ústavného súdu

Spolkovej republiky Nemecko, v ktorej sú limity uplatnenia ústavne konformného výkladu

formulované tak, že „Zákon nie je protiústavný, pokiaľ je možný jeho výklad, ktorý je

v súlade s , a zákon pri takomto výklade zostáva zmysluplný.“ (napr.

alebo 8/34).

54.3 Povedané inak, zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež

požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do

úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten výklad, ktorý

zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv

fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú preto

povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie

(a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd

(m. m. ).

55. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po rámcovom posúdení námietok verejnej

ochrankyne práv dospel k záveru, že vo vzťahu k jej návrhu prichádza do úvahy uplatnenie

metódy ústavne konformného výkladu napadnutého ustanovenia zákona o miestnych

daniach a miestnom poplatku v spojení so súvisiacimi právnymi normami, a svoj záver

zhmotnil a premietol v nasledujúcich bodoch tohto odôvodnenia.

K namietanému nesúladu napadnutého ustanovenia s , resp.

s čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa

56. Navrhovateľka síce logicky poukazuje na skutočnosť, že maloleté deti najmä

v nižšom veku nemajú vedomosť ani zdroje na platenie poplatku za komunálne odpady

a drobné stavebné odpady, avšak túto dilemu podľa názoru ústavného súdu efektívne

a komplexne riešia platné právne predpisy, v tejto konkrétnej súvislosti jednak samotný

zákon o miestnych daniach a miestnom poplatku a jednak základné a súvisiace právne

predpisy upravujúce samotnú vyživovaciu povinnosť medzi rodičmi a deťmi.

57. Ustanovenie § 77 ods. 7 zákona o miestnych daniach a miestnom poplatku

vo svojej druhej vete stanovuje: „Za poplatníka, ktorý nie je spôsobilý na právne úkony

v plnom rozsahu, plní povinnosti poplatníka jeho zákonný zástupca, prípadne opatrovník.“

Uvedené ustanovenie rieši situáciu nielen maloletých detí, ale aj situáciu iných osôb, ktoré

nemajú plnú spôsobilosť na právne úkony z iných dôvodov, preto nemožno prisvedčiť

tvrdeniu navrhovateľky, že týmto ustanovením zákonodarca len „nezáväzne očakáva

splnenie poplatkovej povinnosti od zákonného zástupcu, alebo opatrovníka maloletého

dieťaťa“. Predmetné ustanovenie výslovne stanovuje povinnosť zákonného zástupcu

zaplatiť predmetný poplatok za maloleté dieťa, čím zároveň efektívne „prenáša“ poplatkovú

povinnosť z maloletého poplatníka na jeho zákonného zástupcu. Postavenie dieťaťa, resp.

osoby, ktorá nie je spôsobilá na právne úkony v plnom rozsahu ako „poplatník“, má v tomto

prípade len „evidenčný charakter“ pre účely stanovenia správneho počtu osôb, na ktoré sa

vzťahuje poplatková povinnosť. Pri ústavne konformnom výklade napadnutého

ustanovenia, ktoré nie je možné vykladať izolovane, ale v súvislosti aj s inými relevantnými

právnymi predpismi (napr. , zákon o rodine...), preto podľa ústavného

súdu nemožno dospieť k záveru, že napadnuté zákonné ustanovenie umožňuje vyrubiť

miestny poplatok za komunálny odpad a drobný stavebný odpad aj maloletým deťom.

58. Uvedené skutočnosti navyše vyplývajú aj z navrhovateľkou predloženého

stanoviska Ministerstva financií Slovenskej republiky MF/016556/2017-726 z 21. novembra

2017, ktorým Ministerstvo financií Slovenskej republiky odpovedalo na otázku pána

(bod 2) k určeniu poplatníka miestneho poplatku za komunálne odpady, podľa

ktorého „... je maloletá osoba poplatníkom, avšak všetky povinnosti (a teda aj platenie

poplatku) za ňu preberá zákonný zástupca.“ Uvedené stanovisko ale pokračuje ďalšou

vetou o ktorú sa opiera aj navrhovateľka vo svojom návrhu a ktorá znie: „Podľa názoru

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky má maloleté dieťa postavenie poplatníka,

a teda v prípade nedoplatkov je potrebné viesť exekučné konanie vo vzťahu k maloletej

osobe.“ Tieto dve vety (ide o posledné dve vety stanoviska Ministerstva financií Slovenskej

republiky MF/016556/2017-726 z 21. novembra 2017) si ale podľa názoru ústavného súdu

odporujú, keďže povinnosť zaplatiť poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné

odpady podľa zákona preberá zákonný zástupca maloletého dieťaťa, preto následne

nemožno nesplnenie tejto povinnosti zákonným zástupcom vymáhať v exekučnom konaní

od maloletého dieťaťa. Okrem vnútornej rozpornosti je predmetné stanovisko aj neurčité,

pretože neuvádza v akej konkrétnej forme (vyhláška, rozhodnutie, stanovisko, oznámenie...)

a v akom kontexte bolo vydané v ňom citované stanovisko Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky (ktoré k návrhu pripojené samostatne nebolo), podľa ktorého je ale

exekučné konanie potrebné viesť vo vzťahu k maloletej osobe. Napokon predmetné

stanovisko bolo odpoveďou Ministerstva financií Slovenskej republiky na konkrétnu otázku

(určenie poplatníka miestneho poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady)

jedného z pôvodcov podnetu (pána ) adresovaného verejnej ochrankyni práv, teda

v danom prípade nešlo o komplexný výklad alebo usmernenie adresované (všetkým)

mestám a obciam.

59. Navrhovateľka vo svojej argumentácii neprikladala väčší význam prvej

z citovaných viet predmetného stanoviska, naopak zdôrazňovala práve obsah druhej

citovanej vety a to napriek jej rozporu s predchádzajúcou vetou, resp. jej neurčitosťou,

poukazujúc len na prax jedného konkrétneho mesta (Žilina), ktoré nezaplatené poplatky za

komunálne odpady a drobné stavebné odpady vymáha v exekučnom konaní od maloletých

detí. Navrhovateľka v tejto súvislosti ale už nepredložila žiadne bližšie informácie ani

podklady týkajúce sa týchto exekučných konaní (napr.: exekučný titul...) iba prezentovala

svoj záver, že skutočnosť vedenia exekučného konania voči maloletým deťom je dôsledkom

napadnutej právnej úpravy, a v ňou prezentovaných súvislostiach toho, že aj maloleté deti

majú formálne postavenie poplatníka.

60. Ako už ústavný súd uviedol vyššie (bod 46) najlepší záujem dieťaťa nemožno

jednoducho stotožniť s absenciou povinností adresovaných rodičom s deťmi, resp.

poplatkových povinností viažucich sa na deti. Pri spätnom hodnotení, či v konkrétnom

zákonnom ustanovení sa premieta najlepší záujem dieťaťa ako bol opísaný vyššie (body 45

a 46), nemožno hodnotiť konkrétne zákonné ustanovenie izolovane (§ 77 ods. 2

písm. a) zákona o miestnych daniach a miestnom poplatku), ale v súvislosti s ostatnými

súvisiacimi ustanoveniami zákona (v tomto prípade s ustanoveniami § 77 ods. 7 a 82 ods. 3

zákona o miestnych daniach a miestnom poplatku). Pri takomto komplexnom hodnotení

napadnutého ustanovenia je identifikovateľné aj zohľadnenie záujmu detí (prenesenie

poplatkovej povinnosti na rodičov, možnosť znížiť alebo odpustiť vyrubený poplatok), preto

má ústavný súd za to, že aplikácia napadnutého zákonného ustanovenia nemôže spôsobovať

porušenie princípu zvýšenej ochrany maloletých.

61.1 Ústavný súd navyše dodáva, že povinnosť zaplatiť za maloleté dieťa poplatok za

komunálne odpady a drobné stavebné odpady nepochybne vyplýva aj z rozsahu vyživovacej

povinnosti medzi rodičmi a deťmi. Ústavný súd sa v tomto smere nestotožňuje s tvrdením

navrhovateľky, že „výlučným producentom odpadu je ten rodič, ktorý sa stará o výživu

dieťaťa faktickým plnením pri ktorom odpad vzniká“, pretože dieťa akokoľvek malé

produkuje vlastný odpad (ktorý by jeho rodičom napríklad ani nevznikol nebyť dieťaťa)

a náklady na jeho odvoz a zneškodnenie, sú práve premietnuté do samotného poplatku za

komunálne odpady a drobné stavebné odpady, a teda vzhľadom na uvedené sa ústavný súd

logicky práve stotožňuje s tvrdením navrhovateľky, podľa ktorého „... vyživovacia

povinnosť rodičov k dieťaťu totiž zahŕňa všetku bežne potrebnú starostlivosť o dieťa, teda

v tomto prípade nie len zabezpečenie dodania potrebných vecí do domácnosti, v ktorej dieťa

žije, ale aj likvidáciu následne vzniknutých odpadov.“

61.2 Ústavnému súdu sa len žiada dodať, že celková likvidácia týchto následne

vzniknutých odpadov nespočíva len v ich fyzickom „vynesení do zberných nádob“, ale

práve aj ich ďalším spracovaním na ktoré slúži zaplatenie poplatku za komunálne odpady

a drobné stavebné odpady, a to aj za dieťa voči ktorému má jeho zákonný zástupca

vyživovaciu povinnosť.

K namietanému nesúladu s , resp. s dodatkového

protokolu

62. Ukladanie poplatkov je vo všeobecnosti ústavne prípustným zásahom do

vlastníckeho práva ( ). Poplatok možno chápať ako peňažné plnenie

vyberané štátom vo vzťahu ku konkrétnemu protiplneniu – k pokrytiu aspoň časti nákladov

tohto protiplnenia (napr.: súdny poplatok, poplatok za vydanie cestovného pasu, poplatok za

návrh na začatie konania o povolení vkladu práva k nehnuteľnosti do katastra

nehnuteľností...). Zákonné prenesenie poplatkovej povinnosti na zákonných zástupcov

maloletých detí (§ 77 ods. 7 druhej vety zákona o miestnych daniach a miestnom poplatku)

má práve predísť situácii, aby maloleté dieťa nieslo výlučnú zodpovednosť za dlh, ktorý

objektívne nemôže splniť. Ani tvrdenie navrhovateľky že napadnuté ustanovenie môže mať

za následok až popretie vlastníckeho práva detí nemôže v uvedených súvislostiach obstáť,

pretože neústavnosť napadnutého ustanovenia odôvodňuje faktickým porušením § 77 ods. 7

druhej vety zákona o miestnych daniach a miestnom poplatku a v konečnom dôsledku aj

porušením vyživovacej povinnosti vyplývajúcej zo zákona, pričom porušovanie právnych

predpisov ale nemôže byť dôvodom na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia

so základným právom vlastniť majetok.

K namietanému nesúladu s

63.1 Navrhovateľka poukazuje aj na porušenie princípu práva rovnosti

a nediskriminácie pri platení poplatku za komunálny odpad a drobný stavebný odpad

vo vzťahu k deťom pochádzajúcich zo sociálne znevýhodneného prostredia s tým, že za

efektívnu záruku, ktorá by zabránila negatívnemu dopadu na maloletých poplatníkov

nepovažuje ani ustanovenie § 82 ods. 3 zákona o miestnych daniach a miestnom poplatku,

podľa ktorého môže obec na základe žiadosti poplatníka na zmiernenie alebo odstránenie

tvrdosti zákona vyrubený poplatok znížiť alebo odpustiť svojim rozhodnutím.

Navrhovateľka svoj predpoklad, že je nepravdepodobné, aby tento inštitút využili aj

zákonný zástupcovia v nefungujúcich alebo extrémne chudobných rodinách, však okrem

vlastného konštatovania ničím nepodložila, čím zostal len v rovine dohadov. V prípade, ak

by aj ústavný súd pripustil, že pre nezáujem niektorých zákonných zástupcov by inštitút

odpustenia poplatku nebol v niektorých prípadoch efektívnym prostriedkom ochrany

maloletého dieťaťa, požiadavka, aby štát vstúpil do osobnej sféry týchto jednotlivcov

a „postaral“ sa o ich záležitosti aj napriek ich nezáujmu, by predstavovala takú výnimočnú

situáciu, pri ktorej nemožno očakávať, aby ju upravovalo všeobecné zákonné ustanovenie

stanovujúce počet osôb, za ktoré je potrebné zaplatiť predmetný poplatok, resp. zákon

o miestnych daniach a miestnom poplatku vo všeobecnosti.

Na riešenie takýchto situácii vytvára štát sústavu špecializovaných štátnych orgánov

(úrady práce, sociálnych vecí a rodiny; terénni sociálni pracovníci...), ktoré sa majú

zaoberať aj problémami extrémne chudobných alebo nezodpovedných rodičov a ich

riešením takým spôsobom, aby bol zabezpečený najlepší záujem maloletých detí.

63.2 Ako už bolo uvedené (bod 39), napadnuté ustanovenie predstavuje všeobecnú

zákonnú úroveň úpravy podmienok ukladania poplatku za komunálne odpady a drobné

stavebné odpady, pričom konkrétne poplatkové povinnosti sa „zhmotňujú“ na úrovní obcí

(všeobecne záväzné nariadenie obce, resp. konkrétne rozhodnutia o vyrubení poplatku),

ktoré plnia taktiež úlohy v sociálnej oblasti a aj vo vzťahu k sociálne vylúčeným skupinám

obyvateľov [podľa

o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov obec pri výkone samosprávy plní úlohy na

úseku sociálnej pomoci v rozsahu podľa o sociálnej pomoci

v znení neskorších predpisov]. Ústavný súd preto dospel k záveru, že aplikácia napadnutého

zákonného ustanovenia žiadnym spôsobom nesúvisí s princípom rovnosti a nediskriminácie

na rozdiel od situácie u osôb, ktoré by si aj napriek svojej nepriaznivej majetkovej situácii

oproti iným osobám v obdobnom postavení riadne svoje povinnosti plnili.

Záver

64. Navrhovateľka v prílohách k svojmu návrhu pomerne podrobne opísala

a zdokladovala okolnosti týkajúce sa následkov požiaru na Bratislavskej ulici v Žiline,

následných pochybení mesta Žilina pri zabezpečovaní náhradného ubytovania, následky

zrušenia elokovaného školského pracoviska, najmä problému, ktorý sa ukázal v súvislosti

s podmienkou bezdlžnosti voči mestu na uplatnenie nároku na bezplatnú mestskú hromadnú

dopravu detí dochádzajúcich do iných škôl v meste. Napriek tomu, že táto podmienka

bezdlžnosti bola od 1. januára 2018 zrušená, navrhovateľka veľmi správne poukázala na

problém, ktorý predstavuje samotná skutočnosť, že maloleté deti majú voči mestu dlh, ktorý

je vymáhaný v exekučnom konaní. Navrhovateľka však už ďalej neskúmala (resp. aspoň

v rámci podaného návrhu nepredložila ústavnému súdu žiadne podklady preukazujúce, že

by sa tejto téme hlbšie venovala) okolnosti týchto exekučných konaní, resp. stav

v konkrétnych exekučných konaniach, ani nepredložila žiadne konkrétne rozhodnutie

o vyrubení poplatku za komunálny odpad a drobný stavebný odpad, a teda z jej návrhu nie

je možné identifikovať ani žiadny exekučný titul. Navrhovateľka nepredložila ani

všeobecne záväzné nariadenie mesta Žilina o miestnych daniach a miestnom poplatku, na

základe ktorého mali byť vydávané rozhodnutia o vyrubení poplatku, nevykonala ani žiaden

prieskum ako postupujú pri vyrubovaní miestnych poplatkov za komunálny odpad a drobný

stavebný odpad týkajúcich sa maloletých detí iné mestá a obce v Slovenskej republike, na

ktoré sa komplexne napádaná právna úprava tiež vzťahuje a ktorých by sa vyslovenie

nesúladu napádaného ustanovenia nevyhnutne dotklo. Navrhovateľka teda venovala

podstatne viac času a energie opísaniu a zdokladovaniu takých skutočností, ktoré priamo

so samotným vyslovením nesúladu nesúvisia, a samotný návrh potom aj založila zväčša na

svojich domnienkach a na svojom právnom hodnotení.

65. V rámci trendu presúvania kompetencií a rozhodovacích oprávnení čo najbližšie

k občanovi rozhodujú mestá a obce prostredníctvom všeobecne záväzných alebo

individuálnych právnych aktov o množstve ďalších práv a povinností občanov, resp.

obyvateľov, pričom aj tieto akty musia byť samozrejme v súlade s , ústavnými

zákonmi, s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej

republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom,

a so zákonmi. Proti porušovaniu zákonnosti orgánmi verejnej správy poskytuje právny

poriadok občanom, resp. obyvateľom prostriedky nápravy, ktoré môžu využiť na ochranu

svojich základných práv a slobôd (správne súdnictvo, prokurátorsky dozor...).

Navrhovateľka akoby ani nepripúšťala, že k akémukoľvek pochybeniu mohlo prísť aj na

úrovni vydaného všeobecne záväzného nariadenia, resp. na úrovni vydania rozhodnutia

o vyrubení poplatku, alebo aj v samotnom exekučnom konaní, preto bez podrobnejšieho

skúmania navrhla vysloviť nesúlad napadnutého ustanovenia s uvedenými základnými

právami a ústavnými princípmi.

66.1 Navrhovateľka bola vo svojich úvahách a záveroch zrejme ovplyvnená aj tým,

že nedávno obdobný (a na prvý pohľad aj totožný) prípad riešil aj český ústavný súd,

pričom vo svojom návrhu na viacerých miestach poukázala aj na jeho rozhodnutie sp. zn.

z 8. augusta 2017, v ktorom český ústavný súd vyslovil nesúlad § 10b ods. 1

písm. a) zákona České národní rady č. 565/1990 Sb. o místních poplatcích v znení účinnom

do 30. júna 2012 v rozsahu, v ktorom ukladal povinnosti maloletým poplatníkom, s

a medzinárodnými dohovormi. Tu ale treba poznamenať, že kontext, v ktorom o súlade

obdobného ustanovenia rozhodoval český ústavný súd, bol odlišný od okolností návrhu

v tomto konaní, pretože český ústavný súd rozhodoval o nesúlade ustanovenia v neplatnom

zákonnom znení (v zákonnom znení platnom do 30. júna 2012) a len v rozsahu proti

maloletým poplatníkom. Český zákonodarca novelou zákona o miestnych poplatkoch

s účinnosťou od 1. júla 2012 zaviedol solidárnu zodpovednosť maloletého poplatníka a jeho

zákonných zástupcov a novelou s účinnosťou od 1. januára 2016 stanovil v novom

ustanovení § 10b ods. 3 oslobodenie od miestneho poplatku pre tam vymedzené subjekty

a stanovil, že ak vznikne nedoplatok na poplatku poplatníkovi, ktorý nie je ku dňu jeho

splatnosti plnoletý, resp. nie je spôsobilý na právne úkony, prechádza poplatková povinnosť

tohto poplatníka na zákonného zástupcu alebo opatrovníka, ktorému je orgán verejnej moci

oprávnený vymerať poplatok. V dôsledku znenia tohto ustanovenia nie je možné vymáhať

poplatok od neplnoletých osôb, resp. osôb, ktoré nie sú spôsobilé na právne úkony. Ústavný

súd podotýka, že práve obdobné zákonné ustanovenie už samotný zákon o miestnych

daniach a miestnom poplatku (už spomínaná druhá veta § 77 ods. 7 zákona o miestnych

daniach a miestnom poplatku) obsahuje. Z uvedeného vyplýva, že český ústavný súd síce

o nesúlade napadnutého ustanovenia právneho predpisu rozhodol, ale v časovej verzii, ktorá

ešte neobsahovala obdobné ustanovenia, ktoré ,naopak, „slovenský“ zákon o miestnych

daniach a miestnom poplatku už obsahuje, preto je v tomto prípade argumentácia

navrhovateľky s poukazovaním na uvedené rozhodnutie českého ústavného súdu

irelevantná.

66.2 Rozhodovanie českého ústavného súdu malo preto dopad iba na niekoľko

konaní vedených v rámci správneho súdnictva, ktoré sa týkali konkrétnych rozhodnutí

o vyrubení poplatku za prevádzkovanie systému zhromažďovania odpadov na základe

zákonného znenia účinného do 30. júna 2012.

67. V prípade, ak by sa ústavný súd stotožnil s návrhom navrhovateľky tak, ako ho

uviedla v petite, konečným dôsledkom by bolo, že obce by tak mali zákonné splnomocnenie

vyrubovať poplatky za komunálny odpad a drobný stavebný odpad čisto a len právnickým

osobám a fyzickým osobám – podnikateľom, pretože navrhovateľka svoj návrh

neobmedzila len vo vzťahu k maloletým osobám alebo k maloletým osobám

zo znevýhodneného prostredia (hoci k týmto smerovala argumentácia navrhovateľky).

Navrhované vyslovenie nesúladu tak, ako bolo koncipované, by znemožnilo obciam

vyrubovať poplatok za komunálny odpad a drobný stavebný odpad všetkým fyzickým

osobám – nepodnikateľom, preto je v tomto ohľade vzhľadom na jeho odôvodnenie návrh

navrhovateľky aj značne nepresný.

68. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že na základe dôvodov

a skutočností, ktoré navrhovateľka uviedla vo svojom návrhu, nezistil ani potenciálnu

možnosť rozporu medzi napadnutou právnou úpravou a princípom zvýšenej ochrany

maloletých (bod 60), právom vlastniť majetok a princípom účelného obmedzovania

základných práv a slobôd (bod 62) a ani princípom rovnosti a nediskriminácie (body 63.1,

63.2). Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom

súde vyhodnotil návrh navrhovateľky na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia ako

zjavne neopodstatnený, a preto ho podľa odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2018