Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 9/96

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana

Èièa a zo sudcov JUDr. Júliusa Èernáka, JUDr. Anny Danielèákovej, JUDr.

¼ubomíra Dobríka, JUDr. Jána Drgonca, JUDr. Jána Kluèku, JUDr. Viery Mrázovej,

JUDr. Štefana Ogurèáka, JUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Tibora Šafárika, na

ústnom pojednávaní 11. novembra 1997 prerokoval návrh Okresného súdu

Bratislava V, Prokofievova 10-12, Bratislava, zastúpeného JUDr. Mariánom

Kurincom, predsedom senátu, proti Národnej rade Slovenskej republiky, zastúpenej

JUDr. Dušanom Macuškom, poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, za

úèasti ved¾ajších úèastníkov , podnikate¾a, zastúpeného

JUDr. ¼ubomírom Schweighoferom, advokátom v Bratislave a Slovenskej televízie

Bratislava, o vyslovenie nesúladu zákona è. Obèiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov s èl. 47 ods. 3 Slovenskej

republiky a takto

r o z h o d o l :

Ustanovenie zákona è. Obèiansky súdny poriadok v

znení neskorších predpisov, pod¾a ktorého "Žalovaný je povinný do 30 dní od

doruèenia žaloby (§ 79) vyjadri sa k nej a navrhnú súdu prípadný dôkaz pravdy. Ak

to žalovaný neurobí, súd pri rozhodovaní o žalobe vychádza z tvrdení žalobcu

uvedených v žalobe. O tomto následku musí súd žalovaného pouèi." n i e j e v

súlade s èl. 47 ods. 3

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava V, zastúpený JUDr. Mariánom Kurincom, predsedom

senátu (ïalej len "navrhovate¾"), podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ïalej

len "ústavný súd") návrh na zaèatie konania, v ktorom žiadal ústavný súd o zaujatie

stanoviska vo veci súladu § 200i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku (ïalej len

"OSP") s èl. 47 ods. 3 (ïalej len "ústava").

Návrh na zaèatie konania podal Okresný súd Bratislava V na ústavný súd

pod¾a , keïže dospel k záveru, že je v

rozpore s èl. 47 ods. 3 .

Pred podaním návrhu na ústavný súd okresný súd prerušil konanie vo veci 11

C 16/96 úèastníkov , žalobcu vo veci ochrany osobnosti proti

žalovanej Slovenskej televízii Bratislava.

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí, konanom 12. novembra 1996 pod¾a §

25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky è. o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v

znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky è. (ïalej len "zákon

o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokoval, a pod¾a ods. 3 citovaného

ustanovenia p r i j a l na ïalšie konanie.

Navrhovate¾ svoj názor, že ustanovenie nie je v súlade s èl.

47 ods. 3 odôvodnil týmito argumentami:

„ Pod¾a , Obèiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a

úèastníkov v obèianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpeèená spravodlivá

ochrana práv a oprávnených záujmov úèastníkov, ako aj výchova na zachovávanie

zákonov, na èestné plnenie povinností a na úctu k právam spoluobèanov.

Pod¾a § 2 cit. zák., v obèianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a

rozhodujú spory a iné právne veci, uskutoèòujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli

splnené dobrovo¾ne, a zameriavajú svoju èinnos na to, aby nedochádzalo k

porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby

sa nezneužívali na úkor týchto osôb.

Pod¾a § 3 cit. zák., obèianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a

slúži na jej upevòovanie a rozvíjanie. Každý má právo domáha sa na súde ochrany

práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené.

Pod¾a § 114 ods. 1 cit. zák., pojednávanie pripraví predseda senátu tak, aby

bolo možné rozhodnú o veci spravidla na jedinom pojednávaní.

Pod¾a ods. 2 písm. c) cit. ust. zák., za tým úèelom predseda senátu zabezpeèí,

aby bolo možné na pojednávaní vykona potrebné dôkazy, a ak je to úèelné, môže

vykona dôkaz prostredníctvom dožiadaného súdu.

Pod¾a § 117 ods. 1 veta prvá cit. zák., pojednávanie vedie predseda senátu, a

to tak, aby prispelo k spravodlivému rozhodnutiu, aby splnilo výchovný úèel a aby

prebiehalo dôstojne a nerušene.

Pod¾a § 120 ods. 1 cit. zák., úèastníci sú povinní oznaèi dôkazy na

preukázanie svojich tvrdení. Súd môže vykona aj také dôkazy, ktoré nie sú

navrhované. Súd rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných

dôkazov.

Pod¾a § 125 cit. zák., za dôkaz môžu slúži všetky prostriedky, ktorými možno

zisti stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenie

orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch úèastníkov. Pokia¾ nie je

spôsob vykonania dôkazu predpísaný, urèí ho súd.

Pod¾a § 128 cit. zák., orgány štátnej správy a samosprávy, ako aj právnické

osoby, sú povinné na dotaz oznámi súdu písomne alebo prostredníctvom povereného

zástupcu skutoènosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie.

Pod¾a § 129 ods. 1 cit. zák., dôkaz listinou sa vykoná tak, že ju alebo jej èas

na pojednávaní predseda senátu preèíta alebo oznámi jej obsah.

Pod¾a ods. 2 cit. ust. zák., predseda senátu môže uloži tomu, kto má listinu

potrebnú na dôkaz, aby ju predložil, alebo ju obstará sám od iného súdu, orgánu alebo

právnickej osoby.

Z uvedených ustanovení Obèianskeho súdneho poriadku je zrejmá základná

charakteristika obèianskeho súdneho konania, ïalej charakteristika prípravy

pojednávania, dokazovania, dôkazov ako takých aj ich získavania a predkladania.

Z h¾adiska dôkazov, dokazovania, ich získavania a predkladania obsahuje

šiesta hlava „konanie vo veciach ochrany osobnosti“ osobitné ustanovenie §

200i ods. 3, pod¾a ktorého je žalovaný povinný do 30 dní od doruèenia žaloby sa k

nej vyjadri a navrhnú súdu prípadný dôkaz pravdy.

Súd dospel k záveru, že do rozporu s èl. 47 ods. 3 sa dostal ods.

3 , pod¾a ktorého žalovaný je povinný do 30 dní od doruèenia žaloby vyjadri

sa k nej a navrhnú súdu prípadný dôkaz pravdy. Ak to žalovaný neurobí, súd pri

rozhodovaní o žalobe vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe. Pod¾a cit. èl.

, všetci úèastníci sú si v konaní pod¾a odseku 2 (konanie pred súdmi, iným

štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy) rovní.

Na úvod je potrebné konštatova, že termín „dôkaz pravdy“ nie je termínom

novým, ale v minulosti bol známy z právnej teórie a až novelou sa dostal do

podoby inštitucionálnej. Znamená v zásade skutoènosti vyjadrujúce pravdivos

tvrdenia osoby, ktorá mala zasiahnu do osobnostných práv druhej osoby. Pokia¾ sa

použil výraz „pravdivos tvrdenia“, malo to svoj význam, ako bude ïalej ozrejmené.

Problém spoèíva v nemožnosti všeobecného použitia dôkazu pravdy, ako bude

ïalej na to podrobne poukázané. Okrem toho „pravdivos“ difamujúceho tvrdenia nie

je jedinou a rozhodujúcou skutoènosou pri posudzovaní dôvodnosti žaloby o ochranu

osobnosti. Ïalšími skutoènosami sú spôsobenie ujmy resp. èi zásah bol spôsobilý

privodi ujmu na týchto právach. Urèitá informácia môže by pravdivá resp. môže sa

preukáza jej pravdivos, nemusí to v koneènom dôsledku však znamena úspešnos v

konaní, ak by sa preukázalo, že informácia - skutkové tvrdenie nespôsobila zásah do

práv resp. nebola spôsobilá tento zásah privodi. Rovnako pravdivé skutkové tvrdenie

môže spôsobi ujmu resp. môže by spôsobilé privodi ujmu alebo naopak nepravdivé

skutkové tvrdenie môže privodi ujmu, ale aj nemusí (resp. môže alebo nemusí by

spôsobilé privodi ujmu).

Ako už bolo poukázané, dôkaz pravdy nebude možné použi vo všeobecnosti v

každom konaní o ochranu osobnosti.

Prakticky je dôkaz pravdy vylúèený, ak ide o skutoènosti súkromného života

bez oh¾adu na ich pravdivos, dokonca ani vtedy, ak nejde vôbec o skutoènosti

difamujúce.

Taktiež je dôkaz pravdy vylúèený pri kritike (hodnotiacich úsudkoch), keïže

nemožno vykona dôkaz pravdy o subjektívnom kritickom hodnotení (najmä

žurnalistika). Je nutné spomenú prípady neprípustnej kritiky (napr. nadávky), kedy by

pravdivos bola absolútne nemerate¾ná.

Treba tiež zdôrazni, že dôkaz pravdy môže by dôvodom plne vyluèujúcim

neoprávnenos zásahu do cti len vtedy, ak sa vzahuje na všetky tvrdenia difamujúcej

povahy. Ak by bol dôkaz pravdy vykonaný len o niektorých tvrdeniach, aj keby išlo

o tvrdenie v pomere k ostatným (podružným tvrdeniam) podstatné, vzahuje sa dôvod

vylúèenia neoprávnenosti zásahu vždy len na tie tvrdenia, o ktorých dôkaz pravdy

bol vykonaný (èiastoèný dôkaz pravdy), iba ak by difamaèná povaha ostatných

tvrdení vyplývala už z tých tvrdení, ktorých pravdivos preukázaná bola.

Pre úplnos treba doda, že vzh¾adom k zásade objektívnej zodpovednosti, na

ktorej je osobnostnoprávna ochrana založená, nemôže by nikdy neoprávnenos zásahu

vylúèená preto, že ten, kto do cti, dôstojnosti, mena a pod. druhého difamujúcim

skutkovým tvrdením zasiahol, konal v dobrej viere, že uvedené skutkové tvrdenie sú

pravdivé (tzv. dôkaz ospravedlnite¾ného omylu). Opä sa to môže týka najmä

žurnalistiky.“.

Návrh sa tiež zaoberá postavením dôkazu pravdy pri tzv. obrane chránených

záujmov a prípadmi, kedy uvedenie difamujúcich skutkových tvrdení nemožno

považova za neoprávnený zásah do cti; uvádza tiež prípady (sféra politického boja),

kde sa má ráta s istou toleranciou pri posudzovaní jednotlivých výrokov. Ïalej uvádza

prípady, kedy zásah do cti, dôstojnosti, mena a podobne ospravedlnite¾ný nie je a

pokraèuje:

„Dôkaz pravdy by doslova iluzórne pôsobil v konaniach o ochranu osobnosti,

kedy predmetom konania by bol zásah uskutoènený prostredníctvom spravodajstva.

Táto oblas je ve¾mi citlivá, najmä v dnešnej dobe, v dobe rozmachu informácií. Do

konfliktu sa dostáva právo na informácie s právom na ochranu osobnosti. Markantné

je to najmä v súvislosti s nutnou pohotovosou médií, s tým spojenou rýchlosou

informácií, ktoré sú èasto „horúce“, èo je zase spojené s ich nepreverenosou z

h¾adiska pravdivosti. Pri posudzovaní tohto zásahu je prioritná neoprávnenos,

kritérium pravdivosti je zatláèané resp. pravdivosou informácie sa nemožno bráni

zásahu, ktorého charakter je daný neoprávnenosou. Tieto prípady je treba odlíši od

kritiky (hodnotiacich úsudkov), èo už bolo spomenuté z h¾adiska dôkazu pravdy.“.

Ïalej sa návrh zaoberá podrobne možnými problémami, ktoré by vyvstali v

súvislosti s prezentovaním názorov z oblasti historiografie, v súvislosti so

zachovávaním štátneho, hospodárskeho, obchodného a služobného tajomstva a

štátom uznanej povinnosti mlèanlivosti. Rozoberá tiež možný dopad vzahu novinár -

zdroj informácií na výsledok sporu v prípade, že novinár z etických dôvodov zdroj

informácií nebude chcie uvies. Spomína tiež problematiku spovedného tajomstva,

jeho rešpektovanie a ïalej pokraèuje:

„Pre posúdenie dôvodnosti žaloby v konaní o ochranu osobnosti navyše nie je

dôležitý úmysel, nedbanlivos, vedomý, nevedomý zásah, zavinený zásah, nezavinený

zásah, konanie v dobrej viere (dôkaz tzv. ospravedlnite¾ného omylu), vyvolanie

následku. Významná je len neoprávnenos zásahu do cti, dôstojnosti, mena, a pod. Len

proti neoprávnenému zásahu sa poskytuje osobnostnoprávna ochrana. Táto všeobecná

zásada znaène relativizuje dôkaz pravdy. Napriek tomu sa dôkaz pravdy priorizuje,

èo je v rozpore s jednou zo základných zásad obèianskeho súdneho konania, a to

zásady rovnocennosti dôkazov.

Použitie dôkazu pravdy bude skutoène ve¾mi relatívne, a to i tam, kde by sa

teoreticky dal použi (skutkové tvrdenie), èi už z dôvodov zákonných, morálnych,

etických alebo jednoducho právno-logických.

Trva na dôkaze pravdy by znamenalo v urèitých prípadoch vystavi žalovaného

dileme - predloži dôkaz pravdy obsahujúce urèité skutoènosti (novinárska etika,

spovedné tajomstvo, štátne, hospodárske, služobné tajomstvo a pod.), a ma šancu na

úspech v konaní, ale by v rozpore s právom, etikou, svedomím alebo nepredloži ho a

by neúspešný v konaní.“.

Na základe uvedeného dochádza navrhovate¾ k záveru, "... že rozsah ochrany

osobnosti je ove¾a širší ako možné použitie dôkazu pravdy"." Je toho názoru (str. 10

návrhu), že dôkaz pravdy v podobe formálno-právneho zakotvenia v zákone v

kontexte celého predmetného ustanovenia sa stáva samoúèelným.

Ïalej návrh pokraèuje:

„Všetky doposia¾ uvedené skutoènosti však môžu ma významné procesné

dôsledky. Takým ve¾mi závažným dôsledkom je to, že pokia¾ sa žalovaný k žalobe

nevyjadrí resp. nenavrhne súdu prípadný dôkaz, súd pri rozhodovaní o nej vychádza

z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe. Žalovaný má tento procesný krok urobi v

lehote 30 dní od doruèenia žaloby. Problémom je práve citovaný procesný dôsledok,

a to ten, že súd má vychádza pri rozhodovaní z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe.

Zo zákonnej formulácie vychádza, že súd je povinný vychádza pri rozhodovaní o

žalobe z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe.

V prvom rade je neprípustné, aby sa súdu ukladalo, z èoho má pri rozhodovaní

vychádza.“.

Návrh konštatuje, že toto ustanovenie je mimoriadnym zásahom do

nezávislosti justície. Cie¾ zákonodarcu vytvori právne predpoklady pre rýchlos

konania, èo v konaniach o ochranu osobnosti možno akceptova, môže výrazne

negatívne zasiahnu pod¾a navrhovate¾a do práv žalovaného. Túto problematiku

návrh konkretizuje:

„Ïalej je neprípustné a v tom je vlastne porušená zásada rovnosti úèastníkov

vystavova žalovaného procesne nevýhodnému postaveniu v konaní. Týmto

ustanovením § 200i ods. 3 veta prvá a druhá sa žalovaný dostáva do horšieho

postavenia ako žalobca.

Takýto postup v konaniach o ochrane osobnosti, ktoré sú svojím charakterom

konania mimoriadne právne nároèné najmä po stránke hmotnoprávnej nie je na

mieste a celé konanie neprípustne z¾ahèuje a zjednodušuje. Konania o ochrane

osobnosti sú príliš komplikované, aby sa v nich postupovalo uvedeným spôsobom. Zo

zákonnej dikcie totiž vyplýva, že v prípade, ak sa žalovaný v lehote 30 dní nevyjadrí

k žalobe a nenavrhne súdu prípadný dôkaz pravdy, súd teoreticky a vlastne i

prakticky rozhodne na základe tvrdení žalobcu uvedených v žalobe, to znamená, že

rozhodne v jeho prospech. Taktiež je zrejmé, že ak by aj žalovaný predložil súdu i

dodatoène vyjadrenie a návrh prípadného dôkazu pravdy, súd by nemal resp. nesmel

k nemu prihliada. Oprávnenos tohto záveru možno vyvodi z toho, že zákonodarca

vyjadril, že sa bude v týchto prípadoch vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v

žalobe, to znamená, že ïalšie dokazovanie sa nepredpokladá. Zákonodarca vyjadril

závažnos tejto úpravy tým, že o tomto následku musí súd žalovaného pouèi. Z

celkovej koncepcie ust. , je zrejmé podriadenos jedinému cie¾u -

rýchlosti.“.

Návrh sa dotýka možnosti uplatnenia ., možnosti uplatnenia

prejednacej zásady a dochádza k záveru, že žalovaný po uplynutí 30-dòovej lehoty už

nemôže súdu predklada ïalšie dôkazy a pokraèuje:

„Ve¾mi závažnou skutoènosou je aj to, že žalovaný nemusí správne

kvalifikova skutoènosti tvoriace dôkaz pravdy, èím sa dostane do zlej situácie z

h¾adiska úspechu v konaní.

Závažnos je daná tým, že zo zákonného ustanovenia sa dá dôjs k tomu, že aj

nekvalifikované vyjadrenie a nekvalifikovaný návrh prípadného dôkazu pravdy v

stanovenej lehote, môže ma pre žalovaného tie isté dôsledky (neúspech v konaní),

ako keby sa nevyjadril vôbec spolu s návrhom na prípadný dôkaz pravdy. A èo je

ešte závažnejšie v oboch uvedených prípadoch, ak by sudca vykonával ïalej

dokazovanie, dá sa z doposia¾ uvedeného dovodi záver, že sudca porušuje zákon!

Posledný problém je v gramatickom znení predmetného ustanovenia,

konkrétne spojka „a“ v spojení „....... vyjadri sa k nej „a“ navrhnú súdu prípadný

dôkaz pravdy“. Táto formulácia nie je presná. Z právneho h¾adiska je totiž význam

spojok jasný. Tým sa totiž toto ustanovenie stáva nezmyselným, keïže žalovaný sa v

podstate núti k vyjadreniu, ktorého obsahom by mal by prípadný dôkaz pravdy, èo z

doposia¾ uvedeného vyznieva mimoriadne nepresne a zavádzajúco.

Zo samotnej formulácie citovanej èasti ustanovenia vyplýva, že obsahom nie každého

vyjadrenia k žalobe bude dôkaz pravdy. Bude tak zrejme v tých prípadoch, kedy by

použitie dôkazu pravdy prichádzalo do úvahy, teda pôjde o prípady zásahov do

osobnostných práv skutkovými tvrdeniami, a to výluène. V iných prípadoch zásahov

do osobnostných práv, ako už bolo nieko¾kokrát konštatované, jeho použitie

prakticky neprichádza do úvahy. Avšak problém pre žalovaného nastane, keï sa síce

vyjadrí k žalobe, avšak nenavrhne súdu prípadný dôkaz pravdy, hoci by v

konkrétnom prípade do úvahy prichádzal. Pre konajúceho sudcu by to znamenalo

nutnos ihneï vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe, a to práve z dôvodu

použitia spojky „a“ v spomínanom slovnom spojení. To isté platí aj ak ho nesprávne

kvalifikuje, teda ak žalovaný navrhne súdu dôkaz, o ktorom sa domnieva, že je

dôkazom pravdy, ale v skutoènosti z právneho h¾adiska o dôkaz pravdy nepôjde v

dôsledku jeho mylného názoru.

Ïalej je treba sa pristavi pri obsahu samotného pojmu „vyjadrenie“. Už bol

vyslovený v tomto návrhu názor, že vyjadrenie k žalobe slúži viac-menej k orientácii

súdu pred ïalším dokazovaním, tak ako to vyplýva z ,

pod¾a ktorého za tým úèelom (prípravy pojednávania) predseda senátu spravidla

zistí stanovisko odporcu a pokúsi sa prípadne predbežne o zmiernené vybavenie

prípadu.

Kým v uvedenom ustanovení je dané získanie vyjadrenia fakultatívne, v ust.

§ 200i ods. 3 je predloženie vyjadrenia obligatórne, pokia¾ sa nemá naplni následok

v tomto ustanovení obsiahnutý.

Dá sa usúdi, že obsahom vyjadrenia v konaní o ochranu osobnosti musia by

skutoènosti, ktoré vecne „zabránia“ už spomenutému následku. Týmto zákonodarca

urèil a vymedzil prakticky obsah pojmu „vyjadrenie“. V opaènom prípade, teda, ak

vyjadrenie k žalobe nebude obsahova tieto skutoènosti, postup súdu bude rovnaký

ako v prípade absencie dôkazu pravdy, resp. kvalifikovaného (z právneho

h¾adiska ) dôkazu pravdy, t.j. súd bude musie vychádza z tvrdení žalobcu

uvedených v žalobe. To znamená, že nie každé vyjadrenie bude právne

kvalifikovaným vyjadrením slúžiacim k tomu.

Samozrejme, to isté platí ak sa žalovaný nevyjadrí vôbec. Z uvedeného je

zrejmé, že úmyslom zákonodarcu bolo nielen formálno-právne, ale i obsahovo

stanovi pojmy vyjadrenie a návrh dôkazu pravdy.

Èo sa týka pojmu „navrhnú“ prípadný dôkaz pravdy, z gramatického výkladu

je zrejmé, že dôkaz pravdy nie je treba konkrétne oznaèi, staèí ho len navrhnú t.j.

napríklad oznaèi spôsob jeho získania, dôkazný prostriedok. To znamená, že staèí len

„nenavrhnú“ súdu dôkaz pravdy, aby bol splnený predpokladaný následok

vychádzania z tvrdení žalobcu.“.

Navrhovate¾ napokon porovnáva posudzované ustanovenie s

a záverom konštatuje, že "...Vyjadreniu k žalobe a návrhu prípadného dôkazu

pravdy sa pripisuje ove¾a väèší význam než si zaslúžia a napriek tomu, èo bolo o

týchto pojmoch konštatované ich nenaplnenie môže ma tak závažný dopad, aký

stanovil zákon.“, z ktorého dôvodu považuje ust. za nevyhovujúce

po stránke obsahovej i formálno-právnej.

Ústavný súd si pre potreby konania a rozhodnutia zaobstaral Dôvodovú správu

k posudzovanému ustanoveniu, predloženú Národnej rade Slovenskej republiky v

súvislosti s navrhovaným prijatím v rámci novely è.

Predseda ústavného súdu vyžiadal pod¾a zákona è.

stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky ako orgánu, ktorý všeobecne záväzný

právny predpis vydal. Vyžiadal si tiež stanovisko predsedu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky a Generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Národná rada Slovenskej republiky písomné stanovisko k návrhu na zaèatie

konania nepredložila.

Dôvodová správa k posudzovanému ustanoveniu uvádza:

"Ustanovenia doterajšej šiestej hlavy boli prevzaté do predchádzajúcich

ustanovení ako úpravy všeobecne platné v obèianskoprávnom procese. Šiestu hlavu

je preto možné využi na osobitnú právnu úpravu konania vo veciach ochrany

osobnosti zakotvenej v a nasl.

Opodstatnenos navrhovanej právnej úpravy v § 200i a jej odlišnos od právnej

úpravy konania v iných veciach vyplýva zo samotnej povahy osoèovania a urážky na

cti spôsobovaných verbálnymi výrokmi pred verejnosou a výrokmi uverejnenými v

hromadných oznamovacích prostriedkoch, proti ktorým sa poškodený nemá možnos

úèinne bráni iným spôsobom ako popieraním ich pravdivosti. Preto sa spravidla v

navrhovanej právnej úprave prenáša dôkazné bremeno na žalovaného, ktorý sa môže

liberova len vtedy, keï dokáže pravdivos svojho tvrdenia.“.

Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Milan Karabín zaslal

ústavnému súdu stanovisko tohto obsahu:

„Predložený návrh Obvodného súdu Bratislava 5 široko rozoberá procesný

stav, ale vyjadruje sa aj k viacerým hmotnoprávnym otázkam právnej úpravy ochrany

osobnosti v súvislostiach s inými základnými právami a slobodami.

Pri posúdení nastoleného problému treba vychádza z jednoty hmotnoprávnej

úpravy a procesnej úpravy, ako procesného postupu príslušného štátneho orgánu (v

danom prípade súdu), ktorého procesné prostriedky musia zabezpeèova úèinnú

realizáciu jeho hmotnoprávnych práv a slobôd. V tomto smere obvodný súd v

niektorých èastiach svojho podania správne poukázal na tieto súvislosti v konkrétnej

oblasti právnej úpravy. Svoje vyjadrenie však zameriavam na existujúci procesný

stav a jeho dopad na súlad s Èl. 47 ods. 3 , Èl. 11 a Èl. 6 Dohovoru o ochrane

¾udských práv a slobôd, uverejnený pod è. , ktorým je Slovenská

republika viazaná.

Pod¾a Èl. 47 ods. 2 : „Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred

súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od zaèiatku konania, a

to za podmienok ustanovených zákonom“.

Pod¾a Èl. 47 ods. 3 : Všetci úèastníci sú si v konaní pod¾a odseku 2

rovní.“ (rozumej odsek 2 Èl. 47 ).

Pod¾a Èl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ¾udských práv a slobôd, uverejnenom

pod è. : „Každý má právo na to, aby jeho záležitos bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho obèianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhoko¾vek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí by

vyhlásený verejne, ale tlaè a verejnos môžu by vylúèené buï po dobu celého, alebo

èasti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpeènosti v

demokratickej spoloènosti, alebo keï to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana

súkromného života úèastníkov, alebo v rozsahu považovanom súdom za úplne

nevyhnutný, pokia¾ by, vzh¾adom na osobitné okolnosti, verejnos konania mohla by

na ujmu záujmom spoloènosti“.

Som toho názoru, že znenie ustanovenia § 200i ods. 3 veta prvá a druhá:

„Žalovaný je povinný do 30 dní od doruèenia žaloby (§ 79) vyjadri sa k nej a navrhnú

súdu prípadný dôkaz pravdy. Ak to žalovaný neurobí, súd pri rozhodovaní o žalobe

vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe“,

n i e j e

v súlade s Èl. 47 ods. 3, v spojení s Èl. 46 ods. 1 a Èl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ¾udských práv a slobôd, uverejnenom pod è. 209/1992

Zb., v spojení s Èl. 11 .

D ô v o d y :

Obèiansky súdny poriadok (ïalej len ), vychádzajúc z Èl. 47 ods. 3

Slovenskej republiky v ustanovení § 18, garantuje rovnaké postavenie úèastníkov v

konaní. Pod rovnakým postavením úèastníkov treba rozumie také procesné

postavenie každého úèastníka, ktoré zabezpeèí spravodlivý proces. Obèiansky súdny

poriadok až do novelizácie ustanovenia § 200i najmä v záujme poskytnutia ochrany

porušeným alebo ohrozeným právam v primeranej lehote, zdanlivo staval úèastníkov

konania do nerovného postavenia (napr. v skrátenom konaní, pri vydávaní rozsudkov

pre zmeškanie). Aj v týchto konaniach však rovnos úèastníkov bola zabezpeèená

ïalšími procesnými prostriedkami. A v neposlednom rade aj súdom realizovanou

zásadou vo¾ného hodnotenia dôkazov a jeho oprávnenia vykona akýko¾vek dôkaz,

vrátane dôkazu, ktorý úèastníci nenavrhli.

Súèasné znenie ustanovenia vo veciach ochrany osobnosti, súdu

takýto postup neumožòuje. Toto ustanovenie totiž ukladá súdu expresis verbis

povinnos vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe, bez toho, aby súd mal

možnos vykona dôkaz. Súèasne tým zákon neumožòuje súdu inak hodnoti tvrdenia

uvedené v žalobe a to ani vtedy, ak by išlo o skutoènosti, ktoré sú v rozpore so

všeobecne známymi skutoènosami, alebo sú tieto v rozpore s poznatkami súdu z jeho

úradnej èinnosti. Tým sa uvedená právna úprava podstatne líši od ustanovení

upravujúcich procesný postup v ostatných veciach. Tie totiž umožòujú, aby sa súd na

základe jeho poznatkov a skúseností rozhodol, èi vykoná v záujme poskytnutia

spravodlivej ochrany ïalšie dôkazy. V tomto smere poukazujem na ustanovenia: §

120 ods. 3 -“súd si môže osvoji skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení

úèastníkov“ a „ - „Skutkovým základom rozsudku pod¾a odseku

1 je žalobcom tvrdený skutkový stav, ak ho súd považuje za nesporný.“

Uvedená rozdielnos právnej úpravy v ustanovení a

ostatných ustanovení má ten dôsledok, že úèastník konania, ktorý èo aj

nezavinene zmešká zákonnú lehotu 30 dní uvedenú v prvej vete § 200i ods. 3, bez

možnosti ingerencie súdu sa dostáva do výrazne nevýhodnejšieho postavenia v

porovnaní so žalobcom. Jeho postavenie je o to aživejšie, že existujúca právna úprava

pri tomto spôsobe rozhodnutia neumožòuje dosiahnu nápravu takto vydaného

rozhodnutia ani riadnym opravným prostriedkom z dôvodov uvedených v ustanovení

. Problematickou a spornou výkladovou otázkou zostáva aj

možnos odlišného skutkového hodnotenia zo strany súdu, ak odvolací súd zruší

rozsudok vydaný za predpokladov uvedených v ustanovení pre

porušenie zákona z iného ako dôvodu uvedeného v ustanovení § 221 ods. 1 písm. a)

. Skôr sa zdá, že ak nemožno súdu prvého stupòa vytknú nedostatoène zistený

skutkový stav, aj po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom bude súd viazaný

skutkovým stavom uvedeným v žalobe.

Celkove teda možno urobi záver, že rovnos úèastníkov nie je v ustanovení

procesným predpisom reálne garantovaná a v dôsledku toho nie je

reálne garantovaná ani ochrana hmotnoprávnych práv a slobôd, ktoré úzko súvisia s

ochranou osobnosti (napr. právo na informácie, právo na prejav, právo na slobodu

názoru, sloboda tlaèe), ktorým v hierarchii práv a slobôd je èasto v medzinárodných

dokumentoch poskytovaná väèšia ochrana ako právu na ochranu osobnosti (pozri

napr. Èl. 10 Dohovoru o ochrane ¾udských práv a slobôd, uverejnený pod è.

).

V uvedených súvislostiach poukazujem aj na judikatúru k Èl. 6 Dohovoru o

ochrane ¾udských práv a slobôd, uverejnený pod è.

(Rozsudok vo veci Ekbatani, séria A-134 z roku 1988)

„Právo obhajoby a princíp rovnosti zbraní sú elementmi širšieho pojmu

spravodlivý proces.“

(Rozsudok vo veci Delcourt, séria A z roku 1970)

„Spravodlivé konanie v sebe zahròuje predovšetkým princíp „rovnosti zbraní“,

t.j. princíp, že každá strana v procese musí ma rovnakú možnos háji svoje záujmy a

že každá z nich nesmie ma podstatnú výhodu voèi protistrane. Princípom rovnosti

zbraní nie je ovšem požiadavka spravodlivosti konania vyèerpaná a tento princíp je

iba jedným z dielèích aspektov širšieho pojmu spravodlivého procesu.“.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky JUDr. Michal Va¾o, CSc.

predložil nasledovné stanovisko:

„Obvodný súd Bratislava 5 pod¾a § 109 ods. 1 písm. b) druhá veta

Obèianskeho súdneho poriadku postúpil Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh

na zaujatie stanoviska o rozpore § 200i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku s

èlánkom 47 ods. 3 .

Obvodný súd vo svojom návrhu rozsiahle analyzuje procesný stav, navodzuje

z neho vyplývajúce situácie, poukazuje na problémy, s ktorými sa súd v sporoch o

ochranu osobnosti musí vysporiada, a taktiež charakterizuje i hmotnoprávne aspekty

danej oblasti, a to aj v spojitosti s právnou ochranou ïalších základných práv a

slobôd.

Z takéhoto širokého základu obvodný súd potom uzatvára, že spomenutý §

200i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku je v rozpore so zásadou rovnosti

úèastníkov konania obsiahnutou v èlánku 47 ods. 3 .

Pri posudzovaní predloženého návrhu obvodného súdu treba ma na zreteli

jednotu hmotnoprávnej úpravy a procesnej úpravy ochrany osobnosti (v širších

súvislostiach samozrejme i ïalších základných práv a slobôd) tak, ako vyplýva z

, z Dohovoru o ochrane ¾udských práv a slobôd, ktorým

je Slovenská republika viazaná a zo zákonov, najmä Obèianskeho zákonníka a

Obèianskeho súdneho poriadku. Takto možno ustáli, èi namietaný § 200i ods. 3

Obèianskeho súdneho poriadku napomáha úèinnej ochrane práv úèastníkov, garantuje

ich práva a teda èi v koneènom dôsledku je alebo nie je v súlade so zásadou rovnosti

úèastníkov obsiahnutou v èlánku 47 ods. 3 .

Pod¾a èlánku 46 ods. 1 každý sa môže domáha

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v

prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi

orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od zaèiatku konania, a to za podmienok

ustanovených zákonom (èlánok 47 ods. 2 ). Pod¾a

èlánku 47 ods. 3 všetci úèastníci sú si v konaní pod¾a

odseku 2 rovní.

Pod¾a èlánku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ¾udských práv a slobôd,

ktorým je Slovenská republika viazaná, uverejnenom pod è. každý má

právo na to, aby jeho záležitos bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o

jeho obèianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhoko¾vek

trestného obvinenia proti nemu.

Pod¾a § 200i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku žalovaný je povinný do

30 dní od doruèenia žaloby (§ 79) vyjadri sa k nej a navrhnú súdu prípadný dôkaz

pravdy. Ak to žalovaný neurobí, súd pri rozhodovaní o žalobe vychádza z tvrdení

žalobcu uvedených v žalobe. O tomto následku musí súd žalovaného pouèi.

v citovanom èlánku 47 ods. 3 garantuje rovnos

úèastníkov v konaní pred súdom. Rovnos úèastníkov v súdnom konaní ako

prirodzený dôsledok rovnosti všetkých obèanov bližšie charakterizuje § 18 prvá veta

Obèianskeho súdneho poriadku, pod¾a ktorého úèastníci majú v obèianskom súdnom

konaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením úèastníkov možno rozumie

iba také procesné postavenie, ktoré zabezpeèí spravodlivý proces. Požiadavka

spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaruèujúcu pre každú stranu v procese

ma rovnakú možnos obhajova svoje záujmy a zároveò vyluèujúcu ma možnos

podstatnej výhody voèi protistrane.

Zo znenia § 200i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku vyplýva, že spomenuté

zásady a garancie sú plne reálne, pokia¾ žalovaný v stanovenej lehote splní zákonnú

povinnos, a teda vyjadrí sa k žalobe a navrhne súdu prípadný dôkaz pravdy. Súd,

postupom pod¾a § 120 ods. 1, § 125 a § 132 Obèianskeho súdneho poriadku zistí

skutkový stav potrebný ako podklad pre spo¾ahlivé rozhodnutie.

Prinajmenšom aživý je však ïalší postup súdu za predpokladu, že žalovaný

nesplnil povinnos uloženú v druhej vete § 200 i ods. 3 Obèianskeho súdneho

poriadku. Nemožno totiž vylúèi, že tvrdenia žalobcu budú v rozpore so skutoènosami

všeobecne známymi, alebo známymi súdu z jeho èinnosti alebo tieto tvrdenia budú

nepravdivo interpretova právne predpisy uverejnené alebo oznámené v Zbierke

zákonov Slovenskej republiky (§ 121 Obèianskeho súdneho poriadku). Potom, aj keï

povinnos súdu vychádza z tvrdení žalobcu neznamená povinnos bezvýhradne sa s

nimi stotožni, vznikajú pre súd dve možnosti ïalšieho postupu. Buï bude súd

vychádza z tvrdení žalobcu, ako mu to výslovne ukladá druhá veta § 200i ods. 3

Obèianskeho súdneho poriadku, bez oh¾adu na ich obsah, alebo s prihliadnutím na

obsah týchto tvrdení bude súd postupova pod¾a § 120 ods. 1, § 125 a § 132

Obèianskeho súdneho poriadku.

V oboch prípadoch takto modelovanej situácie sa však súd nevyhne porušeniu

zákona.

V prvom predpokladanom prípade výsledkom konania bude rozhodnutie

porušujúce zásadu rovnosti úèastníkov. Tento záver možno podpori i úvahou o

situácii keï žalovaný nezavinene nesplnil povinnos uloženú v druhej vete § 200i ods.

3 Obèianskeho súdneho poriadku, dokonca ak túto povinnos nesplnil v dôsledku

protiprávneho konania žalobcu (ktorý mu zabránil ju splni) a navyše možno túto

úvahu akcelerova i vedomosou súdu o takomto poèínaní žalobcu.

V druhom predpokladanom prípade bude výsledkom konania rozhodnutie,

podklady ktorého súd zistil postupom v rozpore s povinnosou uloženou v druhej vete

§ 200i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku.

Rovnako aživá procesná situácia vznikne v oboch modelovaných prípadoch i

pre odvolací súd pri rozhodovaní pod¾a § 221 ods. 1 písm. a) Obèianskeho súdneho

poriadku, pretože niet procesnej súvislosti medzi týmto ustanovením a § 200i ods. 3

Obèianskeho súdneho poriadku.

Možno teda uzavrie, že § 200i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku dôsledne

a reálne negarantuje ústavnú zásadu rovnosti úèastníkov, prièom v dôsledku toho nie

je dôsledne a bezo zvyšku zabezpeèená ani realizácia hmotnoprávnych ustanovení o

ochrane osobnosti.

Zastávam preto názor, že § 200i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku je v

rozpore s èlánkom 47 ods. 3 .“.

Na ústnom pojednávaní, na ktoré boli úèastníci, ved¾ajší úèastníci a ich

právni zástupcovia riadne a vèas predvolaní, bol prítomný zástupca navrhovate¾a

JUDr. Marián Kurinec.

Zástupca navrhovate¾a predniesol svoj návrh zhodne s jeho písomným

vyhotovením. Vo svojom vystúpení, doplnenom o odpovede na otázky položené

predsedom ústavného súdu a èlenmi pléna ústavného súdu okrem argumentov,

uvedených v návrhu uviedol, že sa dôkazu pravdy ako takému nebráni. Pod¾a jeho

názoru ide o inštitút známy i v iných krajinách Európy. V každom právnom poriadku,

ktorý tento pojem pozná, je dôkaz pravdy rozpracovaný precíznejšie, v širšom rozsahu

a vo viacerých paragrafoch. Sám ako sudca, ktorému je zverená agenda ochrany

osobnosti, naráža na neprekonate¾né ažkosti, spôsobené textom posudzovaného

ustanovenia. Uviedol, že má ve¾a tzv. nepríjemných káuz, najmä z h¾adiska

úèastníkov konania, ktoré kauzy sú verejnosou ve¾mi sledované. Uviedol ïalej, že

považuje za nepredstavite¾né, aby boli vypoèúvaní novinári ako svedkovia a pod

trestnoprávnymi následkami by mali by donucovaní vypoveda pravdu a prezrádza

tak zdroj informácií. Pod¾a jeho názoru by žurnalistika stratila poslanie, ktoré je

citované v niektorých rozhodnutiach Európskeho súdu pre ¾udské práva. Napokon

zdôraznil, že v aplikaènej praxi spôsobuje sporné ustanovenie ve¾ké problémy medzi

iným i preto, lebo nie je vôbec riešené prepojenie tohto ustanovenia na odvolacie a

dovolacie konanie.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z týchto právnych úvah:

Pod¾a . „Žalovaný je povinný do 30 dní od doruèenia

žaloby (§ 79) vyjadri sa k nej a navrhnú súdu prípadný dôkaz pravdy. Ak to žalovaný

neurobí, súd pri rozhodovaní o žalobe vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v

žalobe. O tomto následku musí súd žalovaného pouèi.“

Skutoènos, že uvedené ustanovenie tvorí jeden významový celok nebráni

tomu, aby každá z jeho viet - vyjmúc vetu tretiu - mohla by samostatne posudzovaná

z h¾adiska jej vzahu a súladu s èl. 47 ods. 3 . (Obsah tretej vety ju

automaticky vyluèuje z takéhoto posudzovania.) V dôsledku tejto skutoènosti sa však

právny záver ústavného súdu, vyjadrený v náleze, vzahuje na celé ustanovenie.

Prvá veta ukladá žalovanému dve povinnosti: v urèenej lehote sa vyjadri a

navrhnú dôkaz. Ustanovené sú ako lehota, tak povaha dôkazu.

Všeobecnou lehotou na vyjadrenie k žalobe je 15 dní od jej doruèenia

( ). Urèenie dlhšej, 30-dòovej lehoty zrejme súviselo so

zvýšenou toleranciou zákonodarcu k obtiažnosti, spojenej so získaním

kvalifikovaného dôkazu, alebo možnosti navrhnú ho.

Povaha dôkazu a spôsob ako sa stane známym súdu sú èiastoène špecifikom

ustanovenia. Slová navrhnú a oznaèi dôkazy ( ) možno považova za

synonymá. Špecifikom je dôkaz pravdy použitý v spojení s adjektívom prípadný.

Synonymický slovník slovenèiny (Bratislava, Veda, 1995) k heslu prípadný

uvádza synonymum možný, u ktorého jestvuje možnos uskutoènenia, splnenia. Tento

význam slova nedáva za pravdu názorom, že ustanovenie

neposkytuje možnos rozdielneho prístupu k tzv. hodnotiacim úsudkom a faktom, z

ktorých iba fakty možno preukazova dôkazmi. Tam, kde je dôkaz pravdy logicky

nemožný, nie je možné a ani zákonné takýto dôkaz žiada a jeho nenavrhnutie

akoko¾vek (!) sankcionova. Neodmyslite¾nou súèasou sudcovskej erudície je

schopnos hodnoti dôkazy, ako to ukladá . Osvojený, zvládnutý obsah

pojmu dôkaz pravdy nedovo¾uje excesy ani výnimoène. Toto mal zákonodarca na

mysli, keï v prvej vete termín prípadný použil.

Navrhovate¾ je toho názoru, že zákon neprípustným spôsobom preferuje

žalobcu tým, že žalovanému ukladá navrhnú nie akýko¾vek dôkaz, ale dôkaz pravdy.

Tento názor nemožno považova za správny.

Pod¾a súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu

veci. K spravodlivému rozhodnutiu, ktorým súd poskytne ochranu právam a

oprávneným záujmom obèanov dôjde po prejednaní obèianskoprávnych vecí v

obèianskom súdnom konaní, po takej èinnosti súdu, záverom ktorej môže existova

istota, že súd vyvinul všetko úsilie, aby skutkový stav veci zistil.

Potrebné poznatky pre rozhodnutie dovo¾ujú utvori dôkazy. Podmienkou

každého dôkazu, aby za dôkaz mohol by považovaný, je tvrdenie o skutoènosti,

ktorá má by preukázaná. Toto tvrdenie tvorí predmet dôkazu. Tézu, obsiahnutú v

návrhu (nielen na zaèiatku konania, ale návrhu na rozhodnutie vôbec) je potrebné

podpori argumentami. Ak argumenty nemajú priamy alebo nepriamy vzah k téze,

nemajú povahu dôkazu. Už na úvod je preto potrebné zdôrazni to, že pre súd sú v

konaní prekážkou, ktorej treba predchádza, ako aj to, že sa javí vhodným každé

opatrenie, ktoré tomuto zámeru napomôže.

Pod¾a má návrh okrem všeobecných náležitostí obsahova

pravdivé opísanie rozhodujúcich skutoèností a oznaèenie dôkazov, ktorých sa

navrhovate¾ dovoláva. Pod¾a ods. 2 tohto ustanovenia je navrhovate¾ povinný k

návrhu pripoji listinné dôkazy, na ktoré sa odvolal.

Pod¾a sú úèastníci povinní oznaèi dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení. Dôkazná povinnos, inak tiež tzv. bremeno tvrdenia, teda zaažuje

oboch úèastníkov konania. Ten, kto má v obèianskom súdnom konaní povinnos tvrdi

urèité skutoènosti, je s oh¾adom na uvedené povinný tiež o týchto svojich tvrdeniach

ponúknu potrebné dôkazy. Ak nebudú k predneseným tvrdeniam ponúknuté žiadne

dôkazy, potom - ak nepôjde o skutoènosti, ktoré netreba dokazova - nebude možné

tvrdenie preukáza. Nepriaznivý úèinok nedokázania urèitej skutoènosti musí postihnú

toho, kto bol povinný dôkaz ponúknu. Úèinok spojený v obèianskom súdnom konaní

s dôkaznou povinnosou všeobecne chápeme ako dôkazné bremeno. V koneènom

dôsledku ide o zodpovednos za výsledok dokazovania. Ak dôkazné bremeno úèastník

"uniesol", nastáva preòho v obèianskom súdnom konaní priaznivý stav.

Úèinok unesenia alebo neunesenia dôkazného bremena sa môže prejavi iba v

obèianskom súdnom konaní, teda iba v procesnoprávnom vzahu, a to priaznivým

alebo nepriaznivým súdnym rozhodnutím. Tento úèinok však sa nemôže prejavi v

hmotnoprávnom vzahu. Hmotnoprávny vzah je poznávanou skutoènosou a poznatok

o nej - kladný alebo záporný - na samej tejto skutoènosti niè nemení. Za týchto

okolností sa úèinok unesenia alebo neunesenia dôkazného bremena, ako bolo

uvedené, môže prejavi iba v priaznivom alebo nepriaznivom súdnom rozhodnutí pre

toho úèastníka, ktorého dôkazné bremeno zaažovalo, prièom najmä jeho negatívny

dopad nemusí by prejavom alebo reflexiou toho, že potrebný dôkaz èi argument

neexistuje.

Dôkazné bremeno vždy zaažuje toho úèastníka, ktorý má v koneènej fáze

procesu dokáza pravdivos urèitého tvrdenia, ktorým odôvodòuje svoj návrh,

prednesený súdu žalobca. Zaažuje teda dôkazné bremeno vždy vo vzahu ku všetkým

tvrdeniam, potrebným k odôvodneniu jeho návrhu. Pokia¾ ide o žalovaného,

nezaažuje tohto dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia vtedy, ak iba žiada

nevyhovie návrhu. Zaažuje ho však bremeno tvrdenia i dôkazné bremeno vtedy, ak

sa jeho návrh na rozhodnutie neopiera iba o popieranie tvrdení navrhovate¾a. Z

takejto konštrukcie postavenia odporcu nemožno vychádza vo všetkých sporoch o

ochranu osobnosti. Vystaèí sa s òou iba v tých prípadoch, keï odporca v takomto

konaní popiera autorstvo útoku takéhoto druhu. Zákonodarca zaviedol inštitút dôkazu

pravdy v snahe predís situáciám, za ktorých mohol žalovaný v konaní o ochranu

osobnosti predklada bezcenné dôkazy a tým neúmerne predlžova konanie.

Zákonodarca spojil pasivitu žalovaného s nepriaznivým dôsledkom, ktorý

preòho z tejto pasivity vyplýva. Viedlo ho k tomu zrejme viacero závažných

dôvodov, z ktorých akiste záujem zabezpeèi rovnováhu medzi právom na ochranu

osobnosti a právom šíri informácie bol dominantný. Záujem spoloènosti na

rýchlom preukázaní pravdivosti urèitej správy je rovnako významný, ako záujem

jednotlivca na zistení jej nepravdivosti. Budúci (potenciálni) žalobca a žalovaný sa

do interakcie dostávajú vïaka aktívnemu chovaniu žalovaného. Obom hrozí

následkom neho ujma: jednému i druhému „vïaka“ uverejneniu nepravdivej správy

(ak vynecháme oznam síce pravdivý, ale neoprávnený). Žalovaný je povinný

uvedomova si objektívne èo riskuje, ak už v èase zverejòovania správy nemá

dostatok dôkazov o jej preukázate¾nosti. Má možnos vo¾by medzi vlastnou ujmou

po prehratom spore a „ujmou spoloènosti“, ktorá nebude môc pôsobi silou verejnej

mienky na zmenu pomerov.

Za prijate¾ný motív zákonodarcu je možné považova i snahu maximálne

urýchli konanie. Rýchlos konania sa však nemôže presadzova na úkor jeho

zákonnosti a ústavnosti. Posudzovaná právna norma sa dostala do nesúladu s èl. 47

ods. 3 z dôvodov, uvedených v ïalšej èasti odôvodnenia nálezu.

Ústavný súd si neosvojil argumenty navrhovate¾a oh¾adne otázky, v èom

zákonodarca objektívne u¾ahèil a v èom sažil procesnú situáciu jednotlivých

úèastníkov konania tým, že prikázal žalovanému v lehote 30 dní vyjadri sa a navrhnú

prípadný dôkaz pravdy.

Za objektívne saženú situáciu nemožno považova povinnos dokáza svoje

tvrdenie a zvládnu tým dôkazné bremeno. Pod¾a stanoviska Európskeho súdu pre

¾udské práva vo veci Dombo Beher z roku 1993 zahròuje „rovnos zbraní“ zásadu,

„... že každej strane musí by poskytnutá primeraná príležitos prezentova svoj prípad

vrátane potrebných dôkazov ...“. Výzva k vyjadreniu a navrhnutiu dôkazu nemôže by

preto v rozpore so záujmami úèastníka a touto zásadou, pretože týmto spôsobom je

bezozvyšku rešpektovaná.

Ochrana osobnosti nie je iba oblasou obèianskoprávnou a predmetom

obèianskeho súdneho konania. Ak útok na osobnú èes obèana dosahuje urèitú kvalitu,

stáva sa jeho pôvodca páchate¾om trestného èinu (napríklad ohovárania pod¾a

). Z h¾adiska objektu a objektívnej stránky civilného i

trestného deliktu niet medzi nimi diferencií. Iné postavenie má však trestne stíhaná

osoba z h¾adiska preukazovania subjektívnej stránky èinu a iné postavenie žalovaný

v civilnom procese. Bez opakovania známych skutoèností je potrebné uvies, že

trestne stíhaný obèan bez nebezpeèenstva nepriaznivého výsledku môže iba popiera

(okrem skutoènosti, že ku skutku vôbec došlo) úmysly, ktoré sú mu kladené za vinu a

orgán èinný v trestnom konaní je povinný mu ich preukáza. Výrazná odlišnos medzi

týmito dvoma druhmi ochrany osobnosti znemožòuje preto akéko¾vek porovnávanie

postavenia žalovaného a obžalovaného z h¾adiska ich obrany.

Ustanovenie je v uvedené v šiestej hlave pod marginálnou

rubrikou "Konanie vo veciach ochrany osobnosti". Táto skutoènos predznaèuje úvahy

o tom, èo bolo prioritou pre zákonodarcu pri jeho tvorbe a èi táto priorita mala svoje

opodstatnenie.

poskytuje ochranu ¾udskej dôstojnosti, osobnej

cti, dobrej povesti a mena v èl. 19 ods. 1. V èl. 26 sa zaruèuje sloboda prejavu,

právo na informácie, právo na vyjadrovanie svojich názorov, prijímanie a

rozširovanie informácií atï. Kým v èl. 26 ods. 4 sa za podmienok, že ide o

opatrenia v demokratickej spoloènosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných

etc. umožòuje slobodu prejavu a právo vyh¾adáva a šíri informácie obmedzi

zákonom, práva zakotvené v èl. 19 takýmto spôsobom obmedzi nemožno.

Obèiansky zákonník v § 11 a nasl. špecifikuje o aké práva v rámci tejto ochrany ide.

Èl. 46 a nasl. pojednáva o "práve na súdnu a inú právnu ochranu". Súdnu a inú

právnu ochranu je príslušný orgán povinný poskytnú tomu, kto sa o òu zákonom

predpísaným spôsobom uchádza.

V konaní o ochranu osobnosti sa na strane žalobcu o súdnu ochranu uchádza

obèan, subjektívne presvedèený o tom, že jeho právo bolo porušené. Nie je

porušením princípu rovnosti úèastníkov, ak je žalovaný v takomto spore vyzvaný

preukáza, že právo na ochranu osobnosti neporušil. Rovnako je legitímne požadova,

aby tak urobil v urèenej lehote bez agravaèných tendencií a špekulatívneho

predlžovania súdneho sporu.

Európsky súd pre ¾udské práva vyslovil v kauze Eriksson z roku 1989

(identicky v kauze Kruslin z 1970) stanovisko, že "...interpretácia a aplikácia

vnútroštátneho práva prislúcha vnútroštátnym orgánom, predovšetkým súdom.".

Ak v absentuje legálna definícia pojmu dôkaz pravdy, nebránilo by to

súdom interpretova i aplikova ho tak, ako to zodpovedá kontextu, v ktorom tvorí

logický celok s princípom objektívnej zodpovednosti za neoprávnený zásah do

osobnostných práv.

V podstate jednoduchú ale výstižnú definíciu dôkazu pravdy predstavoval § 6

ods. 2 písm. a) zákona è. 108/1933 Sb. o ochrane cti. Vzdor tomu, že ide o

trestnoprávny predpis, niet dôvodu h¾ada pre tento termín iný obsah. Spomínané

ustanovenie je uvedené medzi dôvodmi vyluèujúcimi trestnos a jeho konkrétna

podoba je: ak sa dokáže, že uvedené alebo oznámené skutoènosti sú pravdivé (dôkaz

pravdy). Je h¾adaním neexistujúceho problému považova tento pojem za nieèo, s

èím by súd mohol ma ažkosti pri jeho výklade. Vychádzajúc z uvedeného stanoviska

Európskeho súdu oh¾adne interpretácie vnútroštátneho práva nemá v právnej praxi

opodstatnenie aplikaèná neistota. Tvrdenie žalovaného o žalobcovi má totiž presný

obsah. Pravdivos tohto obsahu má preukáza ten, kto ho tvrdí. Iba dôkaz smerujúci k

preukázaniu pravdivosti tvrdenia je možné považova za dôkaz pravdy. Rozsah

liberaèných možností zákon nezužuje. Sú dané objektívne - alebo je údaj pravdivý,

odsúhlasený žalobcom, èi inak právne bezchybný, alebo nie. Sú dané pravdaže i

subjektívne; akéko¾vek presvedèenie žalovaného o „svojej pravde“ však nemôže ma

povahu dôkazu. Tieto detaily však presahujú rámec posudzovania súladu § 200i ods.

3 s . Mimo tohto rámca sú tiež odpovede na viacero nejasností, ktoré

navrhovate¾ovi vyvstávajú v dôsledku rôznych kombinácií vzájomného chápania èi

nechápania žalovaného a súdu. Podstatné je, že nie je v nesúlade s èl. 47 ods. 3

, ak je to žalovaný, ktorý má navrhnú dôkaz o pravdivosti svojho tvrdenia. V

uvedenom zmysle preto nie zaaženie žalovaného dôkazným bremenom je opatrením,

ktoré by bolo v rozpore s jeho ústavnými právami. Ak je teda „žalovaný povinný do

30 dní od doruèenia žaloby ... vyjadri sa k nej a navrhnú súdu prípadný dôkaz

pravdy“, nestavia to samo o sebe žalobcu do výhodnejšej pozície, znamenajúcej

porušenie rovnosti úèastníkov v procese.

Rovnos úèastníkov patrí k základným, ažiskovým princípom obèianskeho

súdneho konania. Je ved¾a princípu verejnosti jedným z dvoch, ktoré priamo

vo svojich èlánkoch zakotvuje. Svoj pôvod má v prirodzeno-právnej teórii rovnosti

obèanov, garantovanej v našej ústave èl. 12. Pod¾a , ktorý predstavuje

zákonnú transformáciu èl. 47 ods. 3 "Úèastníci majú v obèianskom súdnom

konaní rovnaké postavenie. Majú právo kona pred súdom vo svojej materèine. Súd je

povinný zabezpeèi im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.".

Ústavný súd posudzuje právnu normu výluène z h¾adiska jej súladu s

.

Napriek tomu, že predmetom posudzovania je i to, èi právna norma

predstavuje možnos reálneho uplatnenia ústavných práv, nezahròuje jej hodnotenie

otázky, aké problémy môže spôsobi v aplikaènej praxi.

V stanovisku ku kauze Sunday Times z roku 1979 Európsky súd uviedol:

„Mnohé zákony používajú èasto termíny, ktoré sú v tej èi onej miere vágne a ich

interpretácia a aplikácia sú otázkou praxe.“ Možnos rozdielnej interpretácie

nespochybòuje právnu podstatu právneho predpisu.

Viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ¾udské práva obsahujú stanoviská

k pojmu rovnos úèastníkov. Vo veci Delcourt z roku 1970 ho hodnotil ako "... princíp

rovnosti zbraní, t.j. princíp, že každá strana v procese musí ma rovnakú možnos

obhajova svoje záujmy a žiadna z nich nesmie ma podstatnú výhodu voèi

protistrane.". S nevýznamnými, skôr štylistickými obmenami je rovnos úèastníkov

charakterizovaná i v iných rozhodnutiach.

Zásada rovnosti úèastníkov sa uplatòuje nielen v prvostupòovom konaní.

Úèastníci sú si rovní v priebehu celého konania, ukonèeného doruèeným rozsudkom,

ktorý nemožno napadnú odvolaním ( ).

Pod¾a úèastníci môžu napadnú rozhodnutie súdu prvého stupòa

odvolaním, pokia¾ to zákon nevyluèuje.

Pod¾a platia pre konanie na odvolacom súde primerane

ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupòa, pokia¾ nie je ustanovené nieèo iné.

neobsahuje osobitné ustanovenia, ktorými by sa riadil odvolací súd vo veciach

rozhodovaných pod¾a .

Zásada rovnosti úèastníkov vyžaduje, aby jej uplatòovanie bolo koherentné vo

všetkých štádiách obèianskeho súdneho konania. Obaja úèastníci majú právo na

efektívny opravný prostriedok a na odvolacie konanie bez faktických a právnych

prekážok. Nedostatoèná kompatibilita (jeho druhej vety) a a

nasl. takúto prekážku predstavuje.

Dôvody, pre ktoré môže odvolací súd zruši napadnuté rozhodnutie nie sú v

uvedené taxatívne (arg.: najmä ho zruší, ak ...). Pod¾a písm. a)

citovaného ustanovenia zruší súd rozhodnutie v prípade, že rozsudok bol vydaný na

základe nedostatoène zisteného skutkového stavu. Napriek príkladmo uvedeným

dôvodom pre zrušenie napadnutého rozsudku, táto skutoènos pripúša konštatova ïalší,

v ustanovení neuvedený dôvod, táto možnos je pre potreby konania o ochranu

osobnosti nepraktická. Celé ustanovenie sa dotýka dokazovania,

teda zisovania skutkového stavu. Vadu prvostupòového rozsudku, spoèívajúcu v

nedostatoène zistenom skutkovom stave, je možné pod¾a uvedeného ustanovenia

napravi. Nie však za situácie, ktorú vytvára druhá veta

.

S pasivitou žalovaného musí súd reálne ráta aj napriek opatreniam, ktorými ho

môže k súèinnosti „núti“. Súd musí rozhodnú, aj keï žalovaný nemá na rozhodnutí

záujem. Napriek zneniu (...pravdivé opísanie rozhodujúcich

skutoèností, oznaèenie dôkazov ...) a možností daných súdu žalobcovi niè

nehrozí, ak koncipuje žalobu tak, ako skutkový a právny stav vidí on sám.

„Vychádza“ z tvrdení žalobcu pod¾a názoru ústavného súdu neznamená povinnos

súdu nekriticky prija všetko, èo je v žalobe uvedené. Jej obsah tvorí východisko pre

úsudok o jej opodstatnenosti. Porušenie práv na ochranu osobnosti predpokladá

aspekt „verejnosti“, nemôže teda k nemu dôjs tzv. medzi štyrmi oèami. Vo väèšine

prípadov sú však argumenty vyluèujúce zodpovednos žalobcu známe iba jemu. Ak

ich neuvedie pred súdom prvého stupòa, bude rozsudok vynesený na základe

zákonne zisteného skutkového stavu. Nie je pritom nevyhnutné uplatòova zásadu „èo

nie je v spisoch, nie je na svete“ s prihliadnutím na možnosti súdu v istom rozsahu

vïaka svojim prípadným poznatkom skutkový stav korigova. Pri nedostatoène

zistenom skutkovom

stave však nejde iba o nevykonanie dôkazov už známych, ale i tých, ktoré sa

medzièasom objavili, alebo sú dosiahnute¾né a pre spravodlivé rozhodnutie

potrebné. Zásadne však by bolo v rozpore s autonómiou vôle úèastníka nerešpektova

jeho rozhodnutie k žalobe sa vôbec nevyjadrova (viï tiež nález ).

To však neznamená, že po vynesení prvostupòového rozhodnutia žalovanému v

rozpore so zásadou rovnosti úèastníkov môže by upreté právo navrhova dôkazy a

vyjadrova sa ku všetkým vykonávaným dôkazom (èl. 48 ods. 2 ). Uplatnenie

procesných práv úèastníka v celej šírke poskytovanej v odvolacom konaní musí

súdu umožòova medzi iným i také reparácie, aké riešil Najvyšší súd Slovenskej

republiky v konaní è. , keï vyriekol, že: „Podmienka prípustnosti

dovolania pod¾a nie je splnená v prípade, že sa úèastníkovi

odòala možnos kona pred súdom len pre èas konania do takej miery, že úèastník

následne mohol uplatni svoj vplyv na výsledok konania, napr. tým, že mohol poda

proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doruèený, odvolanie.“ Ak by odvolací súd

musel konštatova, že skutkový stav bol zistený dostatoène, pretože iný záver mu

zákon neumožòuje, nemožno hovori o rovnosti úèastníkov, platnej v priebehu celého

obèianskeho súdneho konania v prípade, že žalovaný sa rozhodne využi právo

odvola sa a navrhnú prípadný dôkaz pravdy až v odvolacom konaní.

Zhodnotenie postoja žalovaného, ktorým zapríèinil, že súd nemohol rozhodnú

v zmysle nájde svoj výraz vo výroku o trovách a nákladoch konania, èo

je jedinou možnou sankciou, ktorá je v súlade so zákonom a .

Ústavný súd preto rozhodol, že ustanovenie nie je v súlade s

èl. 47 ods. 3 , ktorý predstavuje ústavnú garanciu

rovnosti úèastníkov v obèianskom súdnom konaní.

P o u è e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno poda opravný

prostriedok.

Vyhlásené v Košiciach 19. novembra 1997