Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)PL. ÚS 9/96
PDF · 414.32 KB
No categories available
PL. ÚS 9/96
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana
Èièa a zo sudcov JUDr. Júliusa Èernáka, JUDr. Anny Danielèákovej, JUDr.
¼ubomíra Dobríka, JUDr. Jána Drgonca, JUDr. Jána Kluèku, JUDr. Viery Mrázovej,
JUDr. Štefana Ogurèáka, JUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Tibora Šafárika, na
ústnom pojednávaní 11. novembra 1997 prerokoval návrh Okresného súdu
Bratislava V, Prokofievova 10-12, Bratislava, zastúpeného JUDr. Mariánom
Kurincom, predsedom senátu, proti Národnej rade Slovenskej republiky, zastúpenej
JUDr. Dušanom Macuškom, poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, za
úèasti ved¾ajších úèastníkov , podnikate¾a, zastúpeného
JUDr. ¼ubomírom Schweighoferom, advokátom v Bratislave a Slovenskej televízie
Bratislava, o vyslovenie nesúladu § 200i ods. 3 zákona è. 99/1963 Zb. Obèiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov s èl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a takto
r o z h o d o l :
Ustanovenie § 200i ods. 3 zákona è. 99/1963 Zb. Obèiansky súdny poriadok v
znení neskorších predpisov, pod¾a ktorého "Žalovaný je povinný do 30 dní od
doruèenia žaloby (§ 79) vyjadri sa k nej a navrhnú súdu prípadný dôkaz pravdy. Ak
to žalovaný neurobí, súd pri rozhodovaní o žalobe vychádza z tvrdení žalobcu
uvedených v žalobe. O tomto následku musí súd žalovaného pouèi." n i e j e v
súlade s èl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Bratislava V, zastúpený JUDr. Mariánom Kurincom, predsedom
senátu (ïalej len "navrhovate¾"), podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ïalej
len "ústavný súd") návrh na zaèatie konania, v ktorom žiadal ústavný súd o zaujatie
stanoviska vo veci súladu § 200i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku (ïalej len
"OSP") s èl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ïalej len "ústava").
Návrh na zaèatie konania podal Okresný súd Bratislava V na ústavný súd
pod¾a § 109 ods. 1 písm. b) OSP, keïže dospel k záveru, že § 200i ods. 3 OSP je v
rozpore s èl. 47 ods. 3 ústavy.
Pred podaním návrhu na ústavný súd okresný súd prerušil konanie vo veci 11
C 16/96 úèastníkov , žalobcu vo veci ochrany osobnosti proti
žalovanej Slovenskej televízii Bratislava.
Ústavný súd na neverejnom zasadnutí, konanom 12. novembra 1996 pod¾a §
25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky è. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v
znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky è. 293/1995 Z. z. (ïalej len "zákon
o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokoval, a pod¾a ods. 3 citovaného
ustanovenia p r i j a l na ïalšie konanie.
Navrhovate¾ svoj názor, že ustanovenie § 200i ods. 3 OSP nie je v súlade s èl.
47 ods. 3 ústavy odôvodnil týmito argumentami:
„ Pod¾a § 1 O.s.p., Obèiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a
úèastníkov v obèianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpeèená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov úèastníkov, ako aj výchova na zachovávanie
zákonov, na èestné plnenie povinností a na úctu k právam spoluobèanov.
Pod¾a § 2 cit. zák., v obèianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a
rozhodujú spory a iné právne veci, uskutoèòujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli
splnené dobrovo¾ne, a zameriavajú svoju èinnos na to, aby nedochádzalo k
porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby
sa nezneužívali na úkor týchto osôb.
Pod¾a § 3 cit. zák., obèianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a
slúži na jej upevòovanie a rozvíjanie. Každý má právo domáha sa na súde ochrany
práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené.
Pod¾a § 114 ods. 1 cit. zák., pojednávanie pripraví predseda senátu tak, aby
bolo možné rozhodnú o veci spravidla na jedinom pojednávaní.
Pod¾a ods. 2 písm. c) cit. ust. zák., za tým úèelom predseda senátu zabezpeèí,
aby bolo možné na pojednávaní vykona potrebné dôkazy, a ak je to úèelné, môže
vykona dôkaz prostredníctvom dožiadaného súdu.
Pod¾a § 117 ods. 1 veta prvá cit. zák., pojednávanie vedie predseda senátu, a
to tak, aby prispelo k spravodlivému rozhodnutiu, aby splnilo výchovný úèel a aby
prebiehalo dôstojne a nerušene.
Pod¾a § 120 ods. 1 cit. zák., úèastníci sú povinní oznaèi dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. Súd môže vykona aj také dôkazy, ktoré nie sú
navrhované. Súd rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných
dôkazov.
Pod¾a § 125 cit. zák., za dôkaz môžu slúži všetky prostriedky, ktorými možno
zisti stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenie
orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch úèastníkov. Pokia¾ nie je
spôsob vykonania dôkazu predpísaný, urèí ho súd.
Pod¾a § 128 cit. zák., orgány štátnej správy a samosprávy, ako aj právnické
osoby, sú povinné na dotaz oznámi súdu písomne alebo prostredníctvom povereného
zástupcu skutoènosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie.
Pod¾a § 129 ods. 1 cit. zák., dôkaz listinou sa vykoná tak, že ju alebo jej èas
na pojednávaní predseda senátu preèíta alebo oznámi jej obsah.
Pod¾a ods. 2 cit. ust. zák., predseda senátu môže uloži tomu, kto má listinu
potrebnú na dôkaz, aby ju predložil, alebo ju obstará sám od iného súdu, orgánu alebo
právnickej osoby.
Z uvedených ustanovení Obèianskeho súdneho poriadku je zrejmá základná
charakteristika obèianskeho súdneho konania, ïalej charakteristika prípravy
pojednávania, dokazovania, dôkazov ako takých aj ich získavania a predkladania.
Z h¾adiska dôkazov, dokazovania, ich získavania a predkladania obsahuje
šiesta hlava O.s.p. „konanie vo veciach ochrany osobnosti“ osobitné ustanovenie §
200i ods. 3, pod¾a ktorého je žalovaný povinný do 30 dní od doruèenia žaloby sa k
nej vyjadri a navrhnú súdu prípadný dôkaz pravdy.
Súd dospel k záveru, že do rozporu s èl. 47 ods. 3 Ústavy sa dostal § 200i ods.
3 O.s.p., pod¾a ktorého žalovaný je povinný do 30 dní od doruèenia žaloby vyjadri
sa k nej a navrhnú súdu prípadný dôkaz pravdy. Ak to žalovaný neurobí, súd pri
rozhodovaní o žalobe vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe. Pod¾a cit. èl.
Ústavy, všetci úèastníci sú si v konaní pod¾a odseku 2 (konanie pred súdmi, iným
štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy) rovní.
Na úvod je potrebné konštatova, že termín „dôkaz pravdy“ nie je termínom
novým, ale v minulosti bol známy z právnej teórie a až novelou O.s.p. sa dostal do
podoby inštitucionálnej. Znamená v zásade skutoènosti vyjadrujúce pravdivos
tvrdenia osoby, ktorá mala zasiahnu do osobnostných práv druhej osoby. Pokia¾ sa
použil výraz „pravdivos tvrdenia“, malo to svoj význam, ako bude ïalej ozrejmené.
Problém spoèíva v nemožnosti všeobecného použitia dôkazu pravdy, ako bude
ïalej na to podrobne poukázané. Okrem toho „pravdivos“ difamujúceho tvrdenia nie
je jedinou a rozhodujúcou skutoènosou pri posudzovaní dôvodnosti žaloby o ochranu
osobnosti. Ïalšími skutoènosami sú spôsobenie ujmy resp. èi zásah bol spôsobilý
privodi ujmu na týchto právach. Urèitá informácia môže by pravdivá resp. môže sa
preukáza jej pravdivos, nemusí to v koneènom dôsledku však znamena úspešnos v
konaní, ak by sa preukázalo, že informácia - skutkové tvrdenie nespôsobila zásah do
práv resp. nebola spôsobilá tento zásah privodi. Rovnako pravdivé skutkové tvrdenie
môže spôsobi ujmu resp. môže by spôsobilé privodi ujmu alebo naopak nepravdivé
skutkové tvrdenie môže privodi ujmu, ale aj nemusí (resp. môže alebo nemusí by
spôsobilé privodi ujmu).
Ako už bolo poukázané, dôkaz pravdy nebude možné použi vo všeobecnosti v
každom konaní o ochranu osobnosti.
Prakticky je dôkaz pravdy vylúèený, ak ide o skutoènosti súkromného života
bez oh¾adu na ich pravdivos, dokonca ani vtedy, ak nejde vôbec o skutoènosti
difamujúce.
Taktiež je dôkaz pravdy vylúèený pri kritike (hodnotiacich úsudkoch), keïže
nemožno vykona dôkaz pravdy o subjektívnom kritickom hodnotení (najmä
žurnalistika). Je nutné spomenú prípady neprípustnej kritiky (napr. nadávky), kedy by
pravdivos bola absolútne nemerate¾ná.
Treba tiež zdôrazni, že dôkaz pravdy môže by dôvodom plne vyluèujúcim
neoprávnenos zásahu do cti len vtedy, ak sa vzahuje na všetky tvrdenia difamujúcej
povahy. Ak by bol dôkaz pravdy vykonaný len o niektorých tvrdeniach, aj keby išlo
o tvrdenie v pomere k ostatným (podružným tvrdeniam) podstatné, vzahuje sa dôvod
vylúèenia neoprávnenosti zásahu vždy len na tie tvrdenia, o ktorých dôkaz pravdy
bol vykonaný (èiastoèný dôkaz pravdy), iba ak by difamaèná povaha ostatných
tvrdení vyplývala už z tých tvrdení, ktorých pravdivos preukázaná bola.
Pre úplnos treba doda, že vzh¾adom k zásade objektívnej zodpovednosti, na
ktorej je osobnostnoprávna ochrana založená, nemôže by nikdy neoprávnenos zásahu
vylúèená preto, že ten, kto do cti, dôstojnosti, mena a pod. druhého difamujúcim
skutkovým tvrdením zasiahol, konal v dobrej viere, že uvedené skutkové tvrdenie sú
pravdivé (tzv. dôkaz ospravedlnite¾ného omylu). Opä sa to môže týka najmä
žurnalistiky.“.
Návrh sa tiež zaoberá postavením dôkazu pravdy pri tzv. obrane chránených
záujmov a prípadmi, kedy uvedenie difamujúcich skutkových tvrdení nemožno
považova za neoprávnený zásah do cti; uvádza tiež prípady (sféra politického boja),
kde sa má ráta s istou toleranciou pri posudzovaní jednotlivých výrokov. Ïalej uvádza
prípady, kedy zásah do cti, dôstojnosti, mena a podobne ospravedlnite¾ný nie je a
pokraèuje:
„Dôkaz pravdy by doslova iluzórne pôsobil v konaniach o ochranu osobnosti,
kedy predmetom konania by bol zásah uskutoènený prostredníctvom spravodajstva.
Táto oblas je ve¾mi citlivá, najmä v dnešnej dobe, v dobe rozmachu informácií. Do
konfliktu sa dostáva právo na informácie s právom na ochranu osobnosti. Markantné
je to najmä v súvislosti s nutnou pohotovosou médií, s tým spojenou rýchlosou
informácií, ktoré sú èasto „horúce“, èo je zase spojené s ich nepreverenosou z
h¾adiska pravdivosti. Pri posudzovaní tohto zásahu je prioritná neoprávnenos,
kritérium pravdivosti je zatláèané resp. pravdivosou informácie sa nemožno bráni
zásahu, ktorého charakter je daný neoprávnenosou. Tieto prípady je treba odlíši od
kritiky (hodnotiacich úsudkov), èo už bolo spomenuté z h¾adiska dôkazu pravdy.“.
Ïalej sa návrh zaoberá podrobne možnými problémami, ktoré by vyvstali v
súvislosti s prezentovaním názorov z oblasti historiografie, v súvislosti so
zachovávaním štátneho, hospodárskeho, obchodného a služobného tajomstva a
štátom uznanej povinnosti mlèanlivosti. Rozoberá tiež možný dopad vzahu novinár -
zdroj informácií na výsledok sporu v prípade, že novinár z etických dôvodov zdroj
informácií nebude chcie uvies. Spomína tiež problematiku spovedného tajomstva,
jeho rešpektovanie a ïalej pokraèuje:
„Pre posúdenie dôvodnosti žaloby v konaní o ochranu osobnosti navyše nie je
dôležitý úmysel, nedbanlivos, vedomý, nevedomý zásah, zavinený zásah, nezavinený
zásah, konanie v dobrej viere (dôkaz tzv. ospravedlnite¾ného omylu), vyvolanie
následku. Významná je len neoprávnenos zásahu do cti, dôstojnosti, mena, a pod. Len
proti neoprávnenému zásahu sa poskytuje osobnostnoprávna ochrana. Táto všeobecná
zásada znaène relativizuje dôkaz pravdy. Napriek tomu sa dôkaz pravdy priorizuje,
èo je v rozpore s jednou zo základných zásad obèianskeho súdneho konania, a to
zásady rovnocennosti dôkazov.
Použitie dôkazu pravdy bude skutoène ve¾mi relatívne, a to i tam, kde by sa
teoreticky dal použi (skutkové tvrdenie), èi už z dôvodov zákonných, morálnych,
etických alebo jednoducho právno-logických.
Trva na dôkaze pravdy by znamenalo v urèitých prípadoch vystavi žalovaného
dileme - predloži dôkaz pravdy obsahujúce urèité skutoènosti (novinárska etika,
spovedné tajomstvo, štátne, hospodárske, služobné tajomstvo a pod.), a ma šancu na
úspech v konaní, ale by v rozpore s právom, etikou, svedomím alebo nepredloži ho a
by neúspešný v konaní.“.
Na základe uvedeného dochádza navrhovate¾ k záveru, "... že rozsah ochrany
osobnosti je ove¾a širší ako možné použitie dôkazu pravdy"." Je toho názoru (str. 10
návrhu), že dôkaz pravdy v podobe formálno-právneho zakotvenia v zákone v
kontexte celého predmetného ustanovenia § 200i ods. 3 OSP sa stáva samoúèelným.
Ïalej návrh pokraèuje:
„Všetky doposia¾ uvedené skutoènosti však môžu ma významné procesné
dôsledky. Takým ve¾mi závažným dôsledkom je to, že pokia¾ sa žalovaný k žalobe
nevyjadrí resp. nenavrhne súdu prípadný dôkaz, súd pri rozhodovaní o nej vychádza
z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe. Žalovaný má tento procesný krok urobi v
lehote 30 dní od doruèenia žaloby. Problémom je práve citovaný procesný dôsledok,
a to ten, že súd má vychádza pri rozhodovaní z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe.
Zo zákonnej formulácie vychádza, že súd je povinný vychádza pri rozhodovaní o
žalobe z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe.
V prvom rade je neprípustné, aby sa súdu ukladalo, z èoho má pri rozhodovaní
vychádza.“.
Návrh konštatuje, že toto ustanovenie je mimoriadnym zásahom do
nezávislosti justície. Cie¾ zákonodarcu vytvori právne predpoklady pre rýchlos
konania, èo v konaniach o ochranu osobnosti možno akceptova, môže výrazne
negatívne zasiahnu pod¾a navrhovate¾a do práv žalovaného. Túto problematiku
návrh konkretizuje:
„Ïalej je neprípustné a v tom je vlastne porušená zásada rovnosti úèastníkov
vystavova žalovaného procesne nevýhodnému postaveniu v konaní. Týmto
ustanovením § 200i ods. 3 veta prvá a druhá sa žalovaný dostáva do horšieho
postavenia ako žalobca.
Takýto postup v konaniach o ochrane osobnosti, ktoré sú svojím charakterom
konania mimoriadne právne nároèné najmä po stránke hmotnoprávnej nie je na
mieste a celé konanie neprípustne z¾ahèuje a zjednodušuje. Konania o ochrane
osobnosti sú príliš komplikované, aby sa v nich postupovalo uvedeným spôsobom. Zo
zákonnej dikcie totiž vyplýva, že v prípade, ak sa žalovaný v lehote 30 dní nevyjadrí
k žalobe a nenavrhne súdu prípadný dôkaz pravdy, súd teoreticky a vlastne i
prakticky rozhodne na základe tvrdení žalobcu uvedených v žalobe, to znamená, že
rozhodne v jeho prospech. Taktiež je zrejmé, že ak by aj žalovaný predložil súdu i
dodatoène vyjadrenie a návrh prípadného dôkazu pravdy, súd by nemal resp. nesmel
k nemu prihliada. Oprávnenos tohto záveru možno vyvodi z toho, že zákonodarca
vyjadril, že sa bude v týchto prípadoch vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v
žalobe, to znamená, že ïalšie dokazovanie sa nepredpokladá. Zákonodarca vyjadril
závažnos tejto úpravy tým, že o tomto následku musí súd žalovaného pouèi. Z
celkovej koncepcie ust. § 200i O.s.p., je zrejmé podriadenos jedinému cie¾u -
rýchlosti.“.
Návrh sa dotýka možnosti uplatnenia § 58 OSP., možnosti uplatnenia
prejednacej zásady a dochádza k záveru, že žalovaný po uplynutí 30-dòovej lehoty už
nemôže súdu predklada ïalšie dôkazy a pokraèuje:
„Ve¾mi závažnou skutoènosou je aj to, že žalovaný nemusí správne
kvalifikova skutoènosti tvoriace dôkaz pravdy, èím sa dostane do zlej situácie z
h¾adiska úspechu v konaní.
Závažnos je daná tým, že zo zákonného ustanovenia sa dá dôjs k tomu, že aj
nekvalifikované vyjadrenie a nekvalifikovaný návrh prípadného dôkazu pravdy v
stanovenej lehote, môže ma pre žalovaného tie isté dôsledky (neúspech v konaní),
ako keby sa nevyjadril vôbec spolu s návrhom na prípadný dôkaz pravdy. A èo je
ešte závažnejšie v oboch uvedených prípadoch, ak by sudca vykonával ïalej
dokazovanie, dá sa z doposia¾ uvedeného dovodi záver, že sudca porušuje zákon!
Posledný problém je v gramatickom znení predmetného ustanovenia,
konkrétne spojka „a“ v spojení „....... vyjadri sa k nej „a“ navrhnú súdu prípadný
dôkaz pravdy“. Táto formulácia nie je presná. Z právneho h¾adiska je totiž význam
spojok jasný. Tým sa totiž toto ustanovenie stáva nezmyselným, keïže žalovaný sa v
podstate núti k vyjadreniu, ktorého obsahom by mal by prípadný dôkaz pravdy, èo z
doposia¾ uvedeného vyznieva mimoriadne nepresne a zavádzajúco.
Zo samotnej formulácie citovanej èasti ustanovenia vyplýva, že obsahom nie každého
vyjadrenia k žalobe bude dôkaz pravdy. Bude tak zrejme v tých prípadoch, kedy by
použitie dôkazu pravdy prichádzalo do úvahy, teda pôjde o prípady zásahov do
osobnostných práv skutkovými tvrdeniami, a to výluène. V iných prípadoch zásahov
do osobnostných práv, ako už bolo nieko¾kokrát konštatované, jeho použitie
prakticky neprichádza do úvahy. Avšak problém pre žalovaného nastane, keï sa síce
vyjadrí k žalobe, avšak nenavrhne súdu prípadný dôkaz pravdy, hoci by v
konkrétnom prípade do úvahy prichádzal. Pre konajúceho sudcu by to znamenalo
nutnos ihneï vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe, a to práve z dôvodu
použitia spojky „a“ v spomínanom slovnom spojení. To isté platí aj ak ho nesprávne
kvalifikuje, teda ak žalovaný navrhne súdu dôkaz, o ktorom sa domnieva, že je
dôkazom pravdy, ale v skutoènosti z právneho h¾adiska o dôkaz pravdy nepôjde v
dôsledku jeho mylného názoru.
Ïalej je treba sa pristavi pri obsahu samotného pojmu „vyjadrenie“. Už bol
vyslovený v tomto návrhu názor, že vyjadrenie k žalobe slúži viac-menej k orientácii
súdu pred ïalším dokazovaním, tak ako to vyplýva z § 114 ods. 2 písm. a) O.s.p.,
pod¾a ktorého za tým úèelom (prípravy pojednávania) predseda senátu spravidla
zistí stanovisko odporcu a pokúsi sa prípadne predbežne o zmiernené vybavenie
prípadu.
Kým v uvedenom ustanovení je dané získanie vyjadrenia fakultatívne, v ust.
§ 200i ods. 3 je predloženie vyjadrenia obligatórne, pokia¾ sa nemá naplni následok
v tomto ustanovení obsiahnutý.
Dá sa usúdi, že obsahom vyjadrenia v konaní o ochranu osobnosti musia by
skutoènosti, ktoré vecne „zabránia“ už spomenutému následku. Týmto zákonodarca
urèil a vymedzil prakticky obsah pojmu „vyjadrenie“. V opaènom prípade, teda, ak
vyjadrenie k žalobe nebude obsahova tieto skutoènosti, postup súdu bude rovnaký
ako v prípade absencie dôkazu pravdy, resp. kvalifikovaného (z právneho
h¾adiska ) dôkazu pravdy, t.j. súd bude musie vychádza z tvrdení žalobcu
uvedených v žalobe. To znamená, že nie každé vyjadrenie bude právne
kvalifikovaným vyjadrením slúžiacim k tomu.
Samozrejme, to isté platí ak sa žalovaný nevyjadrí vôbec. Z uvedeného je
zrejmé, že úmyslom zákonodarcu bolo nielen formálno-právne, ale i obsahovo
stanovi pojmy vyjadrenie a návrh dôkazu pravdy.
Èo sa týka pojmu „navrhnú“ prípadný dôkaz pravdy, z gramatického výkladu
je zrejmé, že dôkaz pravdy nie je treba konkrétne oznaèi, staèí ho len navrhnú t.j.
napríklad oznaèi spôsob jeho získania, dôkazný prostriedok. To znamená, že staèí len
„nenavrhnú“ súdu dôkaz pravdy, aby bol splnený predpokladaný následok
vychádzania z tvrdení žalobcu.“.
Navrhovate¾ napokon porovnáva posudzované ustanovenie OSP s § 153c
OSP a záverom konštatuje, že "...Vyjadreniu k žalobe a návrhu prípadného dôkazu
pravdy sa pripisuje ove¾a väèší význam než si zaslúžia a napriek tomu, èo bolo o
týchto pojmoch konštatované ich nenaplnenie môže ma tak závažný dopad, aký
stanovil zákon.“, z ktorého dôvodu považuje ust. § 200i ods. 3 OSP za nevyhovujúce
po stránke obsahovej i formálno-právnej.
Ústavný súd si pre potreby konania a rozhodnutia zaobstaral Dôvodovú správu
k posudzovanému ustanoveniu, predloženú Národnej rade Slovenskej republiky v
súvislosti s navrhovaným prijatím § 200i OSP v rámci novely è. 232/1995 Z. z.
Predseda ústavného súdu vyžiadal pod¾a § 39 zákona è. 38/1993 Z. z.
stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky ako orgánu, ktorý všeobecne záväzný
právny predpis vydal. Vyžiadal si tiež stanovisko predsedu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a Generálneho prokurátora Slovenskej republiky.
Národná rada Slovenskej republiky písomné stanovisko k návrhu na zaèatie
konania nepredložila.
Dôvodová správa k posudzovanému ustanoveniu uvádza:
"Ustanovenia doterajšej šiestej hlavy boli prevzaté do predchádzajúcich
ustanovení ako úpravy všeobecne platné v obèianskoprávnom procese. Šiestu hlavu
je preto možné využi na osobitnú právnu úpravu konania vo veciach ochrany
osobnosti zakotvenej v § 11 a nasl. O.s.p.
Opodstatnenos navrhovanej právnej úpravy v § 200i a jej odlišnos od právnej
úpravy konania v iných veciach vyplýva zo samotnej povahy osoèovania a urážky na
cti spôsobovaných verbálnymi výrokmi pred verejnosou a výrokmi uverejnenými v
hromadných oznamovacích prostriedkoch, proti ktorým sa poškodený nemá možnos
úèinne bráni iným spôsobom ako popieraním ich pravdivosti. Preto sa spravidla v
navrhovanej právnej úprave prenáša dôkazné bremeno na žalovaného, ktorý sa môže
liberova len vtedy, keï dokáže pravdivos svojho tvrdenia.“.
Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Milan Karabín zaslal
ústavnému súdu stanovisko tohto obsahu:
„Predložený návrh Obvodného súdu Bratislava 5 široko rozoberá procesný
stav, ale vyjadruje sa aj k viacerým hmotnoprávnym otázkam právnej úpravy ochrany
osobnosti v súvislostiach s inými základnými právami a slobodami.
Pri posúdení nastoleného problému treba vychádza z jednoty hmotnoprávnej
úpravy a procesnej úpravy, ako procesného postupu príslušného štátneho orgánu (v
danom prípade súdu), ktorého procesné prostriedky musia zabezpeèova úèinnú
realizáciu jeho hmotnoprávnych práv a slobôd. V tomto smere obvodný súd v
niektorých èastiach svojho podania správne poukázal na tieto súvislosti v konkrétnej
oblasti právnej úpravy. Svoje vyjadrenie však zameriavam na existujúci procesný
stav a jeho dopad na súlad s Èl. 47 ods. 3 Ústavy, Èl. 11 a Èl. 6 Dohovoru o ochrane
¾udských práv a slobôd, uverejnený pod è. 209/1992 Zb., ktorým je Slovenská
republika viazaná.
Pod¾a Èl. 47 ods. 2 Ústavy: „Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred
súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od zaèiatku konania, a
to za podmienok ustanovených zákonom“.
Pod¾a Èl. 47 ods. 3 Ústavy: Všetci úèastníci sú si v konaní pod¾a odseku 2
rovní.“ (rozumej odsek 2 Èl. 47 Ústavy).
Pod¾a Èl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ¾udských práv a slobôd, uverejnenom
pod è. 209/1992 Zb.: „Každý má právo na to, aby jeho záležitos bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho obèianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhoko¾vek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí by
vyhlásený verejne, ale tlaè a verejnos môžu by vylúèené buï po dobu celého, alebo
èasti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpeènosti v
demokratickej spoloènosti, alebo keï to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana
súkromného života úèastníkov, alebo v rozsahu považovanom súdom za úplne
nevyhnutný, pokia¾ by, vzh¾adom na osobitné okolnosti, verejnos konania mohla by
na ujmu záujmom spoloènosti“.
Som toho názoru, že znenie ustanovenia § 200i ods. 3 veta prvá a druhá:
„Žalovaný je povinný do 30 dní od doruèenia žaloby (§ 79) vyjadri sa k nej a navrhnú
súdu prípadný dôkaz pravdy. Ak to žalovaný neurobí, súd pri rozhodovaní o žalobe
vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe“,
n i e j e
v súlade s Èl. 47 ods. 3, v spojení s Èl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a Èl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ¾udských práv a slobôd, uverejnenom pod è. 209/1992
Zb., v spojení s Èl. 11 Ústavy Slovenskej republiky.
D ô v o d y :
Obèiansky súdny poriadok (ïalej len OSP), vychádzajúc z Èl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky v ustanovení § 18, garantuje rovnaké postavenie úèastníkov v
konaní. Pod rovnakým postavením úèastníkov treba rozumie také procesné
postavenie každého úèastníka, ktoré zabezpeèí spravodlivý proces. Obèiansky súdny
poriadok až do novelizácie ustanovenia § 200i najmä v záujme poskytnutia ochrany
porušeným alebo ohrozeným právam v primeranej lehote, zdanlivo staval úèastníkov
konania do nerovného postavenia (napr. v skrátenom konaní, pri vydávaní rozsudkov
pre zmeškanie). Aj v týchto konaniach však rovnos úèastníkov bola zabezpeèená
ïalšími procesnými prostriedkami. A v neposlednom rade aj súdom realizovanou
zásadou vo¾ného hodnotenia dôkazov a jeho oprávnenia vykona akýko¾vek dôkaz,
vrátane dôkazu, ktorý úèastníci nenavrhli.
Súèasné znenie ustanovenia § 200i OSP vo veciach ochrany osobnosti, súdu
takýto postup neumožòuje. Toto ustanovenie totiž ukladá súdu expresis verbis
povinnos vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe, bez toho, aby súd mal
možnos vykona dôkaz. Súèasne tým zákon neumožòuje súdu inak hodnoti tvrdenia
uvedené v žalobe a to ani vtedy, ak by išlo o skutoènosti, ktoré sú v rozpore so
všeobecne známymi skutoènosami, alebo sú tieto v rozpore s poznatkami súdu z jeho
úradnej èinnosti. Tým sa uvedená právna úprava podstatne líši od ustanovení OSP
upravujúcich procesný postup v ostatných veciach. Tie totiž umožòujú, aby sa súd na
základe jeho poznatkov a skúseností rozhodol, èi vykoná v záujme poskytnutia
spravodlivej ochrany ïalšie dôkazy. V tomto smere poukazujem na ustanovenia: §
120 ods. 3 OSP-“súd si môže osvoji skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení
úèastníkov“ a „ § 153b ods. 3 OSP - „Skutkovým základom rozsudku pod¾a odseku
1 je žalobcom tvrdený skutkový stav, ak ho súd považuje za nesporný.“
Uvedená rozdielnos právnej úpravy v ustanovení § 200i ods. 3 OSP a
ostatných ustanovení OSP má ten dôsledok, že úèastník konania, ktorý èo aj
nezavinene zmešká zákonnú lehotu 30 dní uvedenú v prvej vete § 200i ods. 3, bez
možnosti ingerencie súdu sa dostáva do výrazne nevýhodnejšieho postavenia v
porovnaní so žalobcom. Jeho postavenie je o to aživejšie, že existujúca právna úprava
pri tomto spôsobe rozhodnutia neumožòuje dosiahnu nápravu takto vydaného
rozhodnutia ani riadnym opravným prostriedkom z dôvodov uvedených v ustanovení
§ 221 ods. 1 písm. a) OSP. Problematickou a spornou výkladovou otázkou zostáva aj
možnos odlišného skutkového hodnotenia zo strany súdu, ak odvolací súd zruší
rozsudok vydaný za predpokladov uvedených v ustanovení § 200i ods. 3 OSP pre
porušenie zákona z iného ako dôvodu uvedeného v ustanovení § 221 ods. 1 písm. a)
OSP. Skôr sa zdá, že ak nemožno súdu prvého stupòa vytknú nedostatoène zistený
skutkový stav, aj po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom bude súd viazaný
skutkovým stavom uvedeným v žalobe.
Celkove teda možno urobi záver, že rovnos úèastníkov nie je v ustanovení
§ 200i ods. 3 OSP procesným predpisom reálne garantovaná a v dôsledku toho nie je
reálne garantovaná ani ochrana hmotnoprávnych práv a slobôd, ktoré úzko súvisia s
ochranou osobnosti (napr. právo na informácie, právo na prejav, právo na slobodu
názoru, sloboda tlaèe), ktorým v hierarchii práv a slobôd je èasto v medzinárodných
dokumentoch poskytovaná väèšia ochrana ako právu na ochranu osobnosti (pozri
napr. Èl. 10 Dohovoru o ochrane ¾udských práv a slobôd, uverejnený pod è.
V uvedených súvislostiach poukazujem aj na judikatúru k Èl. 6 Dohovoru o
ochrane ¾udských práv a slobôd, uverejnený pod è. 209/1992 Zb.
(Rozsudok vo veci Ekbatani, séria A-134 z roku 1988)
„Právo obhajoby a princíp rovnosti zbraní sú elementmi širšieho pojmu
spravodlivý proces.“
(Rozsudok vo veci Delcourt, séria A z roku 1970)
„Spravodlivé konanie v sebe zahròuje predovšetkým princíp „rovnosti zbraní“,
t.j. princíp, že každá strana v procese musí ma rovnakú možnos háji svoje záujmy a
že každá z nich nesmie ma podstatnú výhodu voèi protistrane. Princípom rovnosti
zbraní nie je ovšem požiadavka spravodlivosti konania vyèerpaná a tento princíp je
iba jedným z dielèích aspektov širšieho pojmu spravodlivého procesu.“.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky JUDr. Michal Va¾o, CSc.
predložil nasledovné stanovisko:
„Obvodný súd Bratislava 5 pod¾a § 109 ods. 1 písm. b) druhá veta
Obèianskeho súdneho poriadku postúpil Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh
na zaujatie stanoviska o rozpore § 200i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku s
èlánkom 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
Obvodný súd vo svojom návrhu rozsiahle analyzuje procesný stav, navodzuje
z neho vyplývajúce situácie, poukazuje na problémy, s ktorými sa súd v sporoch o
ochranu osobnosti musí vysporiada, a taktiež charakterizuje i hmotnoprávne aspekty
danej oblasti, a to aj v spojitosti s právnou ochranou ïalších základných práv a
slobôd.
Z takéhoto širokého základu obvodný súd potom uzatvára, že spomenutý §
200i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku je v rozpore so zásadou rovnosti
úèastníkov konania obsiahnutou v èlánku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
Pri posudzovaní predloženého návrhu obvodného súdu treba ma na zreteli
jednotu hmotnoprávnej úpravy a procesnej úpravy ochrany osobnosti (v širších
súvislostiach samozrejme i ïalších základných práv a slobôd) tak, ako vyplýva z
Ústavy Slovenskej republiky, z Dohovoru o ochrane ¾udských práv a slobôd, ktorým
je Slovenská republika viazaná a zo zákonov, najmä Obèianskeho zákonníka a
Obèianskeho súdneho poriadku. Takto možno ustáli, èi namietaný § 200i ods. 3
Obèianskeho súdneho poriadku napomáha úèinnej ochrane práv úèastníkov, garantuje
ich práva a teda èi v koneènom dôsledku je alebo nie je v súlade so zásadou rovnosti
úèastníkov obsiahnutou v èlánku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
Pod¾a èlánku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáha
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v
prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi
orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od zaèiatku konania, a to za podmienok
ustanovených zákonom (èlánok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Pod¾a
èlánku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky všetci úèastníci sú si v konaní pod¾a
odseku 2 rovní.
Pod¾a èlánku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ¾udských práv a slobôd,
ktorým je Slovenská republika viazaná, uverejnenom pod è. 209/1992 Zb. každý má
právo na to, aby jeho záležitos bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o
jeho obèianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhoko¾vek
trestného obvinenia proti nemu.
Pod¾a § 200i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku žalovaný je povinný do
30 dní od doruèenia žaloby (§ 79) vyjadri sa k nej a navrhnú súdu prípadný dôkaz
pravdy. Ak to žalovaný neurobí, súd pri rozhodovaní o žalobe vychádza z tvrdení
žalobcu uvedených v žalobe. O tomto následku musí súd žalovaného pouèi.
Ústava Slovenskej republiky v citovanom èlánku 47 ods. 3 garantuje rovnos
úèastníkov v konaní pred súdom. Rovnos úèastníkov v súdnom konaní ako
prirodzený dôsledok rovnosti všetkých obèanov bližšie charakterizuje § 18 prvá veta
Obèianskeho súdneho poriadku, pod¾a ktorého úèastníci majú v obèianskom súdnom
konaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením úèastníkov možno rozumie
iba také procesné postavenie, ktoré zabezpeèí spravodlivý proces. Požiadavka
spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaruèujúcu pre každú stranu v procese
ma rovnakú možnos obhajova svoje záujmy a zároveò vyluèujúcu ma možnos
podstatnej výhody voèi protistrane.
Zo znenia § 200i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku vyplýva, že spomenuté
zásady a garancie sú plne reálne, pokia¾ žalovaný v stanovenej lehote splní zákonnú
povinnos, a teda vyjadrí sa k žalobe a navrhne súdu prípadný dôkaz pravdy. Súd,
postupom pod¾a § 120 ods. 1, § 125 a § 132 Obèianskeho súdneho poriadku zistí
skutkový stav potrebný ako podklad pre spo¾ahlivé rozhodnutie.
Prinajmenšom aživý je však ïalší postup súdu za predpokladu, že žalovaný
nesplnil povinnos uloženú v druhej vete § 200 i ods. 3 Obèianskeho súdneho
poriadku. Nemožno totiž vylúèi, že tvrdenia žalobcu budú v rozpore so skutoènosami
všeobecne známymi, alebo známymi súdu z jeho èinnosti alebo tieto tvrdenia budú
nepravdivo interpretova právne predpisy uverejnené alebo oznámené v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky (§ 121 Obèianskeho súdneho poriadku). Potom, aj keï
povinnos súdu vychádza z tvrdení žalobcu neznamená povinnos bezvýhradne sa s
nimi stotožni, vznikajú pre súd dve možnosti ïalšieho postupu. Buï bude súd
vychádza z tvrdení žalobcu, ako mu to výslovne ukladá druhá veta § 200i ods. 3
Obèianskeho súdneho poriadku, bez oh¾adu na ich obsah, alebo s prihliadnutím na
obsah týchto tvrdení bude súd postupova pod¾a § 120 ods. 1, § 125 a § 132
Obèianskeho súdneho poriadku.
V oboch prípadoch takto modelovanej situácie sa však súd nevyhne porušeniu
zákona.
V prvom predpokladanom prípade výsledkom konania bude rozhodnutie
porušujúce zásadu rovnosti úèastníkov. Tento záver možno podpori i úvahou o
situácii keï žalovaný nezavinene nesplnil povinnos uloženú v druhej vete § 200i ods.
3 Obèianskeho súdneho poriadku, dokonca ak túto povinnos nesplnil v dôsledku
protiprávneho konania žalobcu (ktorý mu zabránil ju splni) a navyše možno túto
úvahu akcelerova i vedomosou súdu o takomto poèínaní žalobcu.
V druhom predpokladanom prípade bude výsledkom konania rozhodnutie,
podklady ktorého súd zistil postupom v rozpore s povinnosou uloženou v druhej vete
§ 200i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku.
Rovnako aživá procesná situácia vznikne v oboch modelovaných prípadoch i
pre odvolací súd pri rozhodovaní pod¾a § 221 ods. 1 písm. a) Obèianskeho súdneho
poriadku, pretože niet procesnej súvislosti medzi týmto ustanovením a § 200i ods. 3
Obèianskeho súdneho poriadku.
Možno teda uzavrie, že § 200i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku dôsledne
a reálne negarantuje ústavnú zásadu rovnosti úèastníkov, prièom v dôsledku toho nie
je dôsledne a bezo zvyšku zabezpeèená ani realizácia hmotnoprávnych ustanovení o
ochrane osobnosti.
Zastávam preto názor, že § 200i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku je v
rozpore s èlánkom 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.“.
Na ústnom pojednávaní, na ktoré boli úèastníci, ved¾ajší úèastníci a ich
právni zástupcovia riadne a vèas predvolaní, bol prítomný zástupca navrhovate¾a
JUDr. Marián Kurinec.
Zástupca navrhovate¾a predniesol svoj návrh zhodne s jeho písomným
vyhotovením. Vo svojom vystúpení, doplnenom o odpovede na otázky položené
predsedom ústavného súdu a èlenmi pléna ústavného súdu okrem argumentov,
uvedených v návrhu uviedol, že sa dôkazu pravdy ako takému nebráni. Pod¾a jeho
názoru ide o inštitút známy i v iných krajinách Európy. V každom právnom poriadku,
ktorý tento pojem pozná, je dôkaz pravdy rozpracovaný precíznejšie, v širšom rozsahu
a vo viacerých paragrafoch. Sám ako sudca, ktorému je zverená agenda ochrany
osobnosti, naráža na neprekonate¾né ažkosti, spôsobené textom posudzovaného
ustanovenia. Uviedol, že má ve¾a tzv. nepríjemných káuz, najmä z h¾adiska
úèastníkov konania, ktoré kauzy sú verejnosou ve¾mi sledované. Uviedol ïalej, že
považuje za nepredstavite¾né, aby boli vypoèúvaní novinári ako svedkovia a pod
trestnoprávnymi následkami by mali by donucovaní vypoveda pravdu a prezrádza
tak zdroj informácií. Pod¾a jeho názoru by žurnalistika stratila poslanie, ktoré je
citované v niektorých rozhodnutiach Európskeho súdu pre ¾udské práva. Napokon
zdôraznil, že v aplikaènej praxi spôsobuje sporné ustanovenie ve¾ké problémy medzi
iným i preto, lebo nie je vôbec riešené prepojenie tohto ustanovenia na odvolacie a
dovolacie konanie.
Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z týchto právnych úvah:
Pod¾a § 200i ods. 3 OSP. „Žalovaný je povinný do 30 dní od doruèenia
žaloby (§ 79) vyjadri sa k nej a navrhnú súdu prípadný dôkaz pravdy. Ak to žalovaný
neurobí, súd pri rozhodovaní o žalobe vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v
žalobe. O tomto následku musí súd žalovaného pouèi.“
Skutoènos, že uvedené ustanovenie tvorí jeden významový celok nebráni
tomu, aby každá z jeho viet - vyjmúc vetu tretiu - mohla by samostatne posudzovaná
z h¾adiska jej vzahu a súladu s èl. 47 ods. 3 ústavy. (Obsah tretej vety ju
automaticky vyluèuje z takéhoto posudzovania.) V dôsledku tejto skutoènosti sa však
právny záver ústavného súdu, vyjadrený v náleze, vzahuje na celé ustanovenie.
Prvá veta ukladá žalovanému dve povinnosti: v urèenej lehote sa vyjadri a
navrhnú dôkaz. Ustanovené sú ako lehota, tak povaha dôkazu.
Všeobecnou lehotou na vyjadrenie k žalobe je 15 dní od jej doruèenia
(§ 14 ods. 1 písm. a) OSP). Urèenie dlhšej, 30-dòovej lehoty zrejme súviselo so
zvýšenou toleranciou zákonodarcu k obtiažnosti, spojenej so získaním
kvalifikovaného dôkazu, alebo možnosti navrhnú ho.
Povaha dôkazu a spôsob ako sa stane známym súdu sú èiastoène špecifikom
ustanovenia. Slová navrhnú a oznaèi dôkazy (§ 120 OSP) možno považova za
synonymá. Špecifikom je dôkaz pravdy použitý v spojení s adjektívom prípadný.
Synonymický slovník slovenèiny (Bratislava, Veda, 1995) k heslu prípadný
uvádza synonymum možný, u ktorého jestvuje možnos uskutoènenia, splnenia. Tento
význam slova nedáva za pravdu názorom, že ustanovenie § 200i ods. 3 OSP
neposkytuje možnos rozdielneho prístupu k tzv. hodnotiacim úsudkom a faktom, z
ktorých iba fakty možno preukazova dôkazmi. Tam, kde je dôkaz pravdy logicky
nemožný, nie je možné a ani zákonné takýto dôkaz žiada a jeho nenavrhnutie
akoko¾vek (!) sankcionova. Neodmyslite¾nou súèasou sudcovskej erudície je
schopnos hodnoti dôkazy, ako to ukladá § 132 OSP. Osvojený, zvládnutý obsah
pojmu dôkaz pravdy nedovo¾uje excesy ani výnimoène. Toto mal zákonodarca na
mysli, keï v prvej vete termín prípadný použil.
Navrhovate¾ je toho názoru, že zákon neprípustným spôsobom preferuje
žalobcu tým, že žalovanému ukladá navrhnú nie akýko¾vek dôkaz, ale dôkaz pravdy.
Tento názor nemožno považova za správny.
Pod¾a § 153 ods. 1 OSP súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu
veci. K spravodlivému rozhodnutiu, ktorým súd poskytne ochranu právam a
oprávneným záujmom obèanov dôjde po prejednaní obèianskoprávnych vecí v
obèianskom súdnom konaní, po takej èinnosti súdu, záverom ktorej môže existova
istota, že súd vyvinul všetko úsilie, aby skutkový stav veci zistil.
Potrebné poznatky pre rozhodnutie dovo¾ujú utvori dôkazy. Podmienkou
každého dôkazu, aby za dôkaz mohol by považovaný, je tvrdenie o skutoènosti,
ktorá má by preukázaná. Toto tvrdenie tvorí predmet dôkazu. Tézu, obsiahnutú v
návrhu (nielen na zaèiatku konania, ale návrhu na rozhodnutie vôbec) je potrebné
podpori argumentami. Ak argumenty nemajú priamy alebo nepriamy vzah k téze,
nemajú povahu dôkazu. Už na úvod je preto potrebné zdôrazni to, že pre súd sú v
konaní prekážkou, ktorej treba predchádza, ako aj to, že sa javí vhodným každé
opatrenie, ktoré tomuto zámeru napomôže.
Pod¾a § 79 ods. 1 OSP má návrh okrem všeobecných náležitostí obsahova
pravdivé opísanie rozhodujúcich skutoèností a oznaèenie dôkazov, ktorých sa
navrhovate¾ dovoláva. Pod¾a ods. 2 tohto ustanovenia je navrhovate¾ povinný k
návrhu pripoji listinné dôkazy, na ktoré sa odvolal.
Pod¾a § 120 ods. 1 OSP sú úèastníci povinní oznaèi dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení. Dôkazná povinnos, inak tiež tzv. bremeno tvrdenia, teda zaažuje
oboch úèastníkov konania. Ten, kto má v obèianskom súdnom konaní povinnos tvrdi
urèité skutoènosti, je s oh¾adom na uvedené povinný tiež o týchto svojich tvrdeniach
ponúknu potrebné dôkazy. Ak nebudú k predneseným tvrdeniam ponúknuté žiadne
dôkazy, potom - ak nepôjde o skutoènosti, ktoré netreba dokazova - nebude možné
tvrdenie preukáza. Nepriaznivý úèinok nedokázania urèitej skutoènosti musí postihnú
toho, kto bol povinný dôkaz ponúknu. Úèinok spojený v obèianskom súdnom konaní
s dôkaznou povinnosou všeobecne chápeme ako dôkazné bremeno. V koneènom
dôsledku ide o zodpovednos za výsledok dokazovania. Ak dôkazné bremeno úèastník
"uniesol", nastáva preòho v obèianskom súdnom konaní priaznivý stav.
Úèinok unesenia alebo neunesenia dôkazného bremena sa môže prejavi iba v
obèianskom súdnom konaní, teda iba v procesnoprávnom vzahu, a to priaznivým
alebo nepriaznivým súdnym rozhodnutím. Tento úèinok však sa nemôže prejavi v
hmotnoprávnom vzahu. Hmotnoprávny vzah je poznávanou skutoènosou a poznatok
o nej - kladný alebo záporný - na samej tejto skutoènosti niè nemení. Za týchto
okolností sa úèinok unesenia alebo neunesenia dôkazného bremena, ako bolo
uvedené, môže prejavi iba v priaznivom alebo nepriaznivom súdnom rozhodnutí pre
toho úèastníka, ktorého dôkazné bremeno zaažovalo, prièom najmä jeho negatívny
dopad nemusí by prejavom alebo reflexiou toho, že potrebný dôkaz èi argument
neexistuje.
Dôkazné bremeno vždy zaažuje toho úèastníka, ktorý má v koneènej fáze
procesu dokáza pravdivos urèitého tvrdenia, ktorým odôvodòuje svoj návrh,
prednesený súdu žalobca. Zaažuje teda dôkazné bremeno vždy vo vzahu ku všetkým
tvrdeniam, potrebným k odôvodneniu jeho návrhu. Pokia¾ ide o žalovaného,
nezaažuje tohto dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia vtedy, ak iba žiada
nevyhovie návrhu. Zaažuje ho však bremeno tvrdenia i dôkazné bremeno vtedy, ak
sa jeho návrh na rozhodnutie neopiera iba o popieranie tvrdení navrhovate¾a. Z
takejto konštrukcie postavenia odporcu nemožno vychádza vo všetkých sporoch o
ochranu osobnosti. Vystaèí sa s òou iba v tých prípadoch, keï odporca v takomto
konaní popiera autorstvo útoku takéhoto druhu. Zákonodarca zaviedol inštitút dôkazu
pravdy v snahe predís situáciám, za ktorých mohol žalovaný v konaní o ochranu
osobnosti predklada bezcenné dôkazy a tým neúmerne predlžova konanie.
Zákonodarca spojil pasivitu žalovaného s nepriaznivým dôsledkom, ktorý
preòho z tejto pasivity vyplýva. Viedlo ho k tomu zrejme viacero závažných
dôvodov, z ktorých akiste záujem zabezpeèi rovnováhu medzi právom na ochranu
osobnosti a právom šíri informácie bol dominantný. Záujem spoloènosti na
rýchlom preukázaní pravdivosti urèitej správy je rovnako významný, ako záujem
jednotlivca na zistení jej nepravdivosti. Budúci (potenciálni) žalobca a žalovaný sa
do interakcie dostávajú vïaka aktívnemu chovaniu žalovaného. Obom hrozí
následkom neho ujma: jednému i druhému „vïaka“ uverejneniu nepravdivej správy
(ak vynecháme oznam síce pravdivý, ale neoprávnený). Žalovaný je povinný
uvedomova si objektívne èo riskuje, ak už v èase zverejòovania správy nemá
dostatok dôkazov o jej preukázate¾nosti. Má možnos vo¾by medzi vlastnou ujmou
po prehratom spore a „ujmou spoloènosti“, ktorá nebude môc pôsobi silou verejnej
mienky na zmenu pomerov.
Za prijate¾ný motív zákonodarcu je možné považova i snahu maximálne
urýchli konanie. Rýchlos konania sa však nemôže presadzova na úkor jeho
zákonnosti a ústavnosti. Posudzovaná právna norma sa dostala do nesúladu s èl. 47
ods. 3 ústavy z dôvodov, uvedených v ïalšej èasti odôvodnenia nálezu.
Ústavný súd si neosvojil argumenty navrhovate¾a oh¾adne otázky, v èom
zákonodarca objektívne u¾ahèil a v èom sažil procesnú situáciu jednotlivých
úèastníkov konania tým, že prikázal žalovanému v lehote 30 dní vyjadri sa a navrhnú
prípadný dôkaz pravdy.
Za objektívne saženú situáciu nemožno považova povinnos dokáza svoje
tvrdenie a zvládnu tým dôkazné bremeno. Pod¾a stanoviska Európskeho súdu pre
¾udské práva vo veci Dombo Beher z roku 1993 zahròuje „rovnos zbraní“ zásadu,
„... že každej strane musí by poskytnutá primeraná príležitos prezentova svoj prípad
vrátane potrebných dôkazov ...“. Výzva k vyjadreniu a navrhnutiu dôkazu nemôže by
preto v rozpore so záujmami úèastníka a touto zásadou, pretože týmto spôsobom je
bezozvyšku rešpektovaná.
Ochrana osobnosti nie je iba oblasou obèianskoprávnou a predmetom
obèianskeho súdneho konania. Ak útok na osobnú èes obèana dosahuje urèitú kvalitu,
stáva sa jeho pôvodca páchate¾om trestného èinu (napríklad ohovárania pod¾a
§ 206 Trestného zákona). Z h¾adiska objektu a objektívnej stránky civilného i
trestného deliktu niet medzi nimi diferencií. Iné postavenie má však trestne stíhaná
osoba z h¾adiska preukazovania subjektívnej stránky èinu a iné postavenie žalovaný
v civilnom procese. Bez opakovania známych skutoèností je potrebné uvies, že
trestne stíhaný obèan bez nebezpeèenstva nepriaznivého výsledku môže iba popiera
(okrem skutoènosti, že ku skutku vôbec došlo) úmysly, ktoré sú mu kladené za vinu a
orgán èinný v trestnom konaní je povinný mu ich preukáza. Výrazná odlišnos medzi
týmito dvoma druhmi ochrany osobnosti znemožòuje preto akéko¾vek porovnávanie
postavenia žalovaného a obžalovaného z h¾adiska ich obrany.
Ustanovenie § 200i OSP je v uvedené v šiestej hlave OSP pod marginálnou
rubrikou "Konanie vo veciach ochrany osobnosti". Táto skutoènos predznaèuje úvahy
o tom, èo bolo prioritou pre zákonodarcu pri jeho tvorbe a èi táto priorita mala svoje
opodstatnenie.
Ústava Slovenskej republiky poskytuje ochranu ¾udskej dôstojnosti, osobnej
cti, dobrej povesti a mena v èl. 19 ods. 1. V èl. 26 ústavy sa zaruèuje sloboda prejavu,
právo na informácie, právo na vyjadrovanie svojich názorov, prijímanie a
rozširovanie informácií atï. Kým v èl. 26 ods. 4 ústavy sa za podmienok, že ide o
opatrenia v demokratickej spoloènosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných
etc. umožòuje slobodu prejavu a právo vyh¾adáva a šíri informácie obmedzi
zákonom, práva zakotvené v èl. 19 ústavy takýmto spôsobom obmedzi nemožno.
Obèiansky zákonník v § 11 a nasl. špecifikuje o aké práva v rámci tejto ochrany ide.
Èl. 46 a nasl. ústavy pojednáva o "práve na súdnu a inú právnu ochranu". Súdnu a inú
právnu ochranu je príslušný orgán povinný poskytnú tomu, kto sa o òu zákonom
predpísaným spôsobom uchádza.
V konaní o ochranu osobnosti sa na strane žalobcu o súdnu ochranu uchádza
obèan, subjektívne presvedèený o tom, že jeho právo bolo porušené. Nie je
porušením princípu rovnosti úèastníkov, ak je žalovaný v takomto spore vyzvaný
preukáza, že právo na ochranu osobnosti neporušil. Rovnako je legitímne požadova,
aby tak urobil v urèenej lehote bez agravaèných tendencií a špekulatívneho
predlžovania súdneho sporu.
Európsky súd pre ¾udské práva vyslovil v kauze Eriksson z roku 1989
(identicky v kauze Kruslin z 1970) stanovisko, že "...interpretácia a aplikácia
vnútroštátneho práva prislúcha vnútroštátnym orgánom, predovšetkým súdom.".
Ak v OSP absentuje legálna definícia pojmu dôkaz pravdy, nebránilo by to
súdom interpretova i aplikova ho tak, ako to zodpovedá kontextu, v ktorom tvorí
logický celok s princípom objektívnej zodpovednosti za neoprávnený zásah do
osobnostných práv.
V podstate jednoduchú ale výstižnú definíciu dôkazu pravdy predstavoval § 6
ods. 2 písm. a) zákona è. 108/1933 Sb. o ochrane cti. Vzdor tomu, že ide o
trestnoprávny predpis, niet dôvodu h¾ada pre tento termín iný obsah. Spomínané
ustanovenie je uvedené medzi dôvodmi vyluèujúcimi trestnos a jeho konkrétna
podoba je: ak sa dokáže, že uvedené alebo oznámené skutoènosti sú pravdivé (dôkaz
pravdy). Je h¾adaním neexistujúceho problému považova tento pojem za nieèo, s
èím by súd mohol ma ažkosti pri jeho výklade. Vychádzajúc z uvedeného stanoviska
Európskeho súdu oh¾adne interpretácie vnútroštátneho práva nemá v právnej praxi
opodstatnenie aplikaèná neistota. Tvrdenie žalovaného o žalobcovi má totiž presný
obsah. Pravdivos tohto obsahu má preukáza ten, kto ho tvrdí. Iba dôkaz smerujúci k
preukázaniu pravdivosti tvrdenia je možné považova za dôkaz pravdy. Rozsah
liberaèných možností zákon nezužuje. Sú dané objektívne - alebo je údaj pravdivý,
odsúhlasený žalobcom, èi inak právne bezchybný, alebo nie. Sú dané pravdaže i
subjektívne; akéko¾vek presvedèenie žalovaného o „svojej pravde“ však nemôže ma
povahu dôkazu. Tieto detaily však presahujú rámec posudzovania súladu § 200i ods.
3 OSP s ústavou. Mimo tohto rámca sú tiež odpovede na viacero nejasností, ktoré
navrhovate¾ovi vyvstávajú v dôsledku rôznych kombinácií vzájomného chápania èi
nechápania žalovaného a súdu. Podstatné je, že nie je v nesúlade s èl. 47 ods. 3
ústavy, ak je to žalovaný, ktorý má navrhnú dôkaz o pravdivosti svojho tvrdenia. V
uvedenom zmysle preto nie zaaženie žalovaného dôkazným bremenom je opatrením,
ktoré by bolo v rozpore s jeho ústavnými právami. Ak je teda „žalovaný povinný do
30 dní od doruèenia žaloby ... vyjadri sa k nej a navrhnú súdu prípadný dôkaz
pravdy“, nestavia to samo o sebe žalobcu do výhodnejšej pozície, znamenajúcej
porušenie rovnosti úèastníkov v procese.
Rovnos úèastníkov patrí k základným, ažiskovým princípom obèianskeho
súdneho konania. Je ved¾a princípu verejnosti jedným z dvoch, ktoré ústava priamo
vo svojich èlánkoch zakotvuje. Svoj pôvod má v prirodzeno-právnej teórii rovnosti
obèanov, garantovanej v našej ústave èl. 12. Pod¾a § 18 OSP, ktorý predstavuje
zákonnú transformáciu èl. 47 ods. 3 ústavy "Úèastníci majú v obèianskom súdnom
konaní rovnaké postavenie. Majú právo kona pred súdom vo svojej materèine. Súd je
povinný zabezpeèi im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.".
Ústavný súd posudzuje právnu normu výluène z h¾adiska jej súladu s
Napriek tomu, že predmetom posudzovania je i to, èi právna norma
predstavuje možnos reálneho uplatnenia ústavných práv, nezahròuje jej hodnotenie
otázky, aké problémy môže spôsobi v aplikaènej praxi.
V stanovisku ku kauze Sunday Times z roku 1979 Európsky súd uviedol:
„Mnohé zákony používajú èasto termíny, ktoré sú v tej èi onej miere vágne a ich
interpretácia a aplikácia sú otázkou praxe.“ Možnos rozdielnej interpretácie
nespochybòuje právnu podstatu právneho predpisu.
Viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ¾udské práva obsahujú stanoviská
k pojmu rovnos úèastníkov. Vo veci Delcourt z roku 1970 ho hodnotil ako "... princíp
rovnosti zbraní, t.j. princíp, že každá strana v procese musí ma rovnakú možnos
obhajova svoje záujmy a žiadna z nich nesmie ma podstatnú výhodu voèi
protistrane.". S nevýznamnými, skôr štylistickými obmenami je rovnos úèastníkov
charakterizovaná i v iných rozhodnutiach.
Zásada rovnosti úèastníkov sa uplatòuje nielen v prvostupòovom konaní.
Úèastníci sú si rovní v priebehu celého konania, ukonèeného doruèeným rozsudkom,
ktorý nemožno napadnú odvolaním (§ 159 ods. 1 OSP).
Pod¾a § 201 OSP úèastníci môžu napadnú rozhodnutie súdu prvého stupòa
odvolaním, pokia¾ to zákon nevyluèuje.
Pod¾a § 211 OSP platia pre konanie na odvolacom súde primerane
ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupòa, pokia¾ nie je ustanovené nieèo iné.
OSP neobsahuje osobitné ustanovenia, ktorými by sa riadil odvolací súd vo veciach
rozhodovaných pod¾a § 200i OSP.
Zásada rovnosti úèastníkov vyžaduje, aby jej uplatòovanie bolo koherentné vo
všetkých štádiách obèianskeho súdneho konania. Obaja úèastníci majú právo na
efektívny opravný prostriedok a na odvolacie konanie bez faktických a právnych
prekážok. Nedostatoèná kompatibilita § 200i ods. 3 OSP (jeho druhej vety) a § 218 a
nasl. OSP takúto prekážku predstavuje.
Dôvody, pre ktoré môže odvolací súd zruši napadnuté rozhodnutie nie sú v
§ 221 ods. 1 OSP uvedené taxatívne (arg.: najmä ho zruší, ak ...). Pod¾a písm. a)
citovaného ustanovenia zruší súd rozhodnutie v prípade, že rozsudok bol vydaný na
základe nedostatoène zisteného skutkového stavu. Napriek príkladmo uvedeným
dôvodom pre zrušenie napadnutého rozsudku, táto skutoènos pripúša konštatova ïalší,
v ustanovení neuvedený dôvod, táto možnos je pre potreby konania o ochranu
osobnosti nepraktická. Celé ustanovenie § 200i ods. 3 OSP sa dotýka dokazovania,
teda zisovania skutkového stavu. Vadu prvostupòového rozsudku, spoèívajúcu v
nedostatoène zistenom skutkovom stave, je možné pod¾a uvedeného ustanovenia
§ 221 ods. 1 písm. a) OSP napravi. Nie však za situácie, ktorú vytvára druhá veta
S pasivitou žalovaného musí súd reálne ráta aj napriek opatreniam, ktorými ho
môže k súèinnosti „núti“. Súd musí rozhodnú, aj keï žalovaný nemá na rozhodnutí
záujem. Napriek zneniu § 79 ods. 1 OSP (...pravdivé opísanie rozhodujúcich
skutoèností, oznaèenie dôkazov ...) a možností daných súdu § 43 OSP žalobcovi niè
nehrozí, ak koncipuje žalobu tak, ako skutkový a právny stav vidí on sám.
„Vychádza“ z tvrdení žalobcu pod¾a názoru ústavného súdu neznamená povinnos
súdu nekriticky prija všetko, èo je v žalobe uvedené. Jej obsah tvorí východisko pre
úsudok o jej opodstatnenosti. Porušenie práv na ochranu osobnosti predpokladá
aspekt „verejnosti“, nemôže teda k nemu dôjs tzv. medzi štyrmi oèami. Vo väèšine
prípadov sú však argumenty vyluèujúce zodpovednos žalobcu známe iba jemu. Ak
ich neuvedie pred súdom prvého stupòa, bude rozsudok vynesený na základe
zákonne zisteného skutkového stavu. Nie je pritom nevyhnutné uplatòova zásadu „èo
nie je v spisoch, nie je na svete“ s prihliadnutím na možnosti súdu v istom rozsahu
vïaka svojim prípadným poznatkom skutkový stav korigova. Pri nedostatoène
zistenom skutkovom
stave však nejde iba o nevykonanie dôkazov už známych, ale i tých, ktoré sa
medzièasom objavili, alebo sú dosiahnute¾né a pre spravodlivé rozhodnutie
potrebné. Zásadne však by bolo v rozpore s autonómiou vôle úèastníka nerešpektova
jeho rozhodnutie k žalobe sa vôbec nevyjadrova (viï tiež nález PL. ÚS 43/95).
To však neznamená, že po vynesení prvostupòového rozhodnutia žalovanému v
rozpore so zásadou rovnosti úèastníkov môže by upreté právo navrhova dôkazy a
vyjadrova sa ku všetkým vykonávaným dôkazom (èl. 48 ods. 2 ústavy). Uplatnenie
procesných práv úèastníka v celej šírke poskytovanej OSP v odvolacom konaní musí
súdu umožòova medzi iným i také reparácie, aké riešil Najvyšší súd Slovenskej
republiky v konaní è. 2 Cdo 29/92, keï vyriekol, že: „Podmienka prípustnosti
dovolania pod¾a § 237 písm. f) OSP nie je splnená v prípade, že sa úèastníkovi
odòala možnos kona pred súdom len pre èas konania do takej miery, že úèastník
následne mohol uplatni svoj vplyv na výsledok konania, napr. tým, že mohol poda
proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doruèený, odvolanie.“ Ak by odvolací súd
musel konštatova, že skutkový stav bol zistený dostatoène, pretože iný záver mu
zákon neumožòuje, nemožno hovori o rovnosti úèastníkov, platnej v priebehu celého
obèianskeho súdneho konania v prípade, že žalovaný sa rozhodne využi právo
odvola sa a navrhnú prípadný dôkaz pravdy až v odvolacom konaní.
Zhodnotenie postoja žalovaného, ktorým zapríèinil, že súd nemohol rozhodnú
v zmysle § 114 OSP nájde svoj výraz vo výroku o trovách a nákladoch konania, èo
je jedinou možnou sankciou, ktorá je v súlade so zákonom a ústavou.
Ústavný súd preto rozhodol, že ustanovenie § 200i ods. 3 OSP nie je v súlade s
èl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý predstavuje ústavnú garanciu
rovnosti úèastníkov v obèianskom súdnom konaní.
P o u è e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno poda opravný
prostriedok.
Vyhlásené v Košiciach 19. novembra 1997