Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 15/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2020 v pléne

zloženom z predsedu Ivana Fiačana a zo sudcov Jany Baricovej, Ladislava Duditša, Libora

Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany Laššákovej, Miloša Maďara (sudca

spravodajca), Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho a Martina Vernarského

predbežne prerokoval návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na začatie konania

podľa a podľa a nasl. zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

o súlade , a

ods. 3 v časti „... a nie sú dôvody na jej neposkytnutie podľa § 13c ods. 2 až 4“ zákona

č. o azyle a o zmene doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47

ods. 3 a s a s Charty základných práv

Európskej únie a takto

rozhodol:

Návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky p r i j í m a na ďalšie konanie

v celom rozsahu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Argumentácia navrhovateľa

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 11. októbra

2019 doručený návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo

„navrhovateľ“) na začatie konania podľa Slovenskej

republiky a podľa a nasl. o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) o súlade , a

v časti „... a nie sú dôvody na jej poskytnutie (správne neposkytnutie, pozn.) podľa § 13c

ods. 2 až 4“ Z. z o azyle a o zmene doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2

a v spojení s a 2, a s Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len

„charta“).

1.1 I napriek skutočnosti, že návrh najvyššieho súdu vo svojom obsahu pri označení

s potenciálne kolidujúcich referenčných zákonných ustanovení zákona o azyle

obsahuje evidentné pochybenie v citácii časti § 20 ods. 3, keď sa opakovane v návrhu

uvádza „...a nie sú dôvody na jej poskytnutie podľa § 13c ods. 2 až 4“, pričom správne má

byť „...a nie sú dôvody na jej neposkytnutie podľa § 13c ods. 2 až 4“, ústavný súd túto

skutočnosť vyhodnotil ako zrejmú nesprávnosť a konštatuje, že toto pochybenie nevyvoláva

pochybnosti o zámere navrhovateľa, pokiaľ ide o rozsah a obsah napádanej právnej úpravy

v zákone o azyle či petit samotného návrhu. Ústavný súd preto ďalej zohľadňuje túto

skutočnosť tak, že pri citácii návrhu najvyššieho súdu s neprávne citovanou právnou

úpravou časti § 20 ods. 3 zákona o azyle do zátvorky uvádza správne znenie príslušnej

zákonnej formulácie.

2. Najvyšší súd v odôvodnení svojho návrhu informuje, že mu v zákonnej lehote bola

doručená kasačná sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -41 z 20. marca 2019, v ktorom krajský súd zamietol žalobu,

ktorou sa žalobca ( ) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia

žalovaného (Migračný úrad Ministerstva Slovenskej republiky ako správny orgán)

ČAS: MU-PO-188-14/2018-Ž zo 7. novembra 2018, ktorý podľa § 20 ods. 3 z dôvodu

podľa § 13c ods. 4 písm. d) a podľa § 19a ods. 9 zákona o azyle rozhodol o nepredĺžení

doplnkovej ochrany žalobcovi.

V dôvodoch rozhodnutia krajský súd uviedol, že napadnuté rozhodnutie žalovaného,

ktorým sa nepredĺžila doplnková ochrana žalobcovi podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c

ods. 4 písm. d) zákona o azyle, rešpektuje príslušné právne predpisy a posudzovanie

nebezpečnosti žalobcu pre bezpečnosť Slovenskej republiky podložené stanoviskom

Slovenskej informačnej služby č. p. SIS-65/152V-87-2/2018-S.

Rozhodnutie správneho orgánu podľa krajského súdu nie je svojvoľné ani zákonne

neudržateľné a nesignalizuje možnosť porušenia , 47 a 48 či charty. Podľa

krajského súdu je rozhodovacia činnosť v tejto veci v kompetencii správneho orgánu

(správneho súdu) a stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva

je zo zákona podkladom pre rozhodnutie, pričom je povinnosťou správneho orgánu, resp.

súdu sa so skutočnosťami uvedenými v stanovisku oboznámiť.

Krajský súd z preskúmavaného spisu zistil, že dokument (stanovisko SIS), na základe

ktorého správny orgán dospel k záveru, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo

pre Slovenskú republiku, je zaradený v osobitnej evidencii utajovaných skutočností

na Migračnom úrade Ministerstva Slovenskej republiky a v odôvodnení svojho rozhodnutia

žalovaný uviedol iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky [§ 23

ods. 3 o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších

predpisov] a nemôže bližšie uvádzať dôvody, ktoré ho viedli k výroku o nepredĺžení

doplnkovej ochrany, nota bene správna úvaha v prípade žalovaného je obmedzená, inak by

bol popretý zjavný bezpečnostný záujem Slovenskej republiky.

Podľa krajského súdu zákon vylučuje vykonávanie dôkazov pochádzajúcich od SIS,

a preto je aj vylúčená možnosť vyjadrenia sa k nim. Vyjadrenie SIS možno podľa krajského

súdu dokonca vnímať ako zákonnú podmienku, ktorá nepodlieha dokazovaniu, a je teda

mimo režim .

Na základe uvedeného krajský súd uzavrel, že napadnutým rozhodnutím nebolo

porušené základné právo žalobcu garantované , postup žalovaného bol správny

a zákonný a dôvody uvedené v správnej žalobe sú nedôvodné a nespôsobilé spochybniť

vecnú správnosť rozhodnutia žalovaného. Preto správnu žalobu zamietol podľa § 219

v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“).

3. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal kasačnú sťažnosť z dôvodov, že:

(i) krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby

uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces; (ii) krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho

posúdenia veci; (iii) krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného

súdu.

Sťažovateľ trvá na tom, že v tomto konaní bol porušený základný princíp konania,

a to rovnosť účastníkov konania. Sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť sa ku všetkým

skutočnostiam, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie vo veci samej. V správnej žalobe

namietal postup správneho orgánu, ktorý považuje za nesprávny, keďže pri ňom dochádza

k porušeniu ústavných práv, a to predovšetkým práv podľa , a .

Zastáva názor, že rozsudok krajského súdu je porušením ústavnoprávne

a medzinárodnoprávne garantovaných základných princípov a zásad materiálneho právneho

štátu, najmä princípu materiálnej spravodlivosti a materiálnej ochrany zákonností vrátane

princípov riadneho a spravodlivého procesu, princípu právnej istoty a princípu

predvídateľnosti práva vrátane predvídateľnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci, ako aj

princípu ochrany legitímnych očakávaní a tiež princípu, že právo nemôže vzniknúť

z bezprávia a nespravodlivosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby

kasačný súd zmenil napádaný rozsudok krajského súdu tak, že zruší rozhodnutie orgánu

verejnej správy a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Senát najvyššieho súdu, ktorý je podľa

kasačným súdom, dospel k záveru, že «ustanovenie § 13c ods. 4 písm. d) a § 19a ods. 9

a § 20 ods. 3 v časti „... a nie sú dôvody na jej poskytnutie podľa § 13c ods. 2 až 4“ zákona

o azyle môžu byť v rozpore s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1

ods. 1, a 2 a s a s charty». Preto uznesením

sp. zn. z 21. augusta 2019 konanie o kasačnej sťažnosti prerušil

a po právoplatnosti tohto uznesenia podal návrh na začatie konania o súlade právnych

predpisov podľa č. 125 ods. 1 písm. a) .

5. Najvyšší súd návrh na začatie konania odôvodňuje takto:

„Senát najvyššieho súdu počas konania o kasačnej sťažnosti sťažovateľa (žalobcu)

proti rozsudku krajského súdu zistil skutočnosti, ktoré u neho vyvolávajú pochybnosti

o ústavnosti a rozpornosti ustanovenia § 13c ods. 4, § 19a ods. 9 zákona a § 20 ods. 3

zákona v časti ...a nie sú dôvody na jej poskytnutie podľa § 13c ods. 2 až 4 zákona

č. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov ktoré boli v prejednávanej veci aplikované správnym orgánom s Chartou

základných práv EÚ.

Napadnuté ustanovenia o azyle a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov podľa názoru senátu najvyššieho súdu

popierajú princíp rovnosti účastníkov súdneho konania, ktorý je nevyhnutnou súčasťou

každého právneho štátu (ako sa k nemu hlási aj vo svojom ) a ktorý je

podporovaný aj zákazom diskriminácie obsiahnutom v (a ktorého súčasťou je

aj princíp rovnosti pred zákonom), v spojení s .

Napadnuté ustanovenie o azyle a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odopierajú tiež procesné práva

garantované v a 2, a a v Charty

základných práv Európskej únie.

Ústavne garantovaná rovnosť pred zákonom a rovnosť účastníkov súdneho konania

pritom zabezpečuje rovnaké postavenie všetkých procesných strán (účastníkov súdneho

konania) tak pri aplikácii hmotných, ako aj procesných predpisov.“

Tieto tvrdenia senát najvyššieho súdu opiera o viaceré rozhodnutia ústavného súdu,

ktoré sa týkali bezvýhradného zabezpečovania rovného postavenia účastníkov súdneho

konania (napr. , , ). Podľa senátu najvyššieho súdu

«Podstatu ústavnoprávneho princípu rovnosti účastníkov v konaní pred orgánom súdnej

alebo inej právnej ochrany Ústavný súd SR definoval ako situáciu, pri ktorej, všetci

účastníci občianskeho súdneho konania vrátane konania pred správnym súdnictvom majú

rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných

podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje

procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý

z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný“ ().

Princíp rovnosti účastníkov pred súdom (ako princíp ústavný) sa teda musí

vzťahovať aj na správne súdnictvo, t. j. na konania, ktoré sú upravené v

Z. z. ().».

Senát najvyššieho súdu k tomu dodáva, že «na konanie podľa zákona o azyle sa

vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa

§ 3 ods. 2 Správneho poriadku; „Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej

súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa

konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať,

najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania,

zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány

poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní

ujmu“ a podľa § 33 ods. 2 toho istého zákona; „Správny orgán je povinný dať účastníkom

konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť

k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.».

Ďalej najvyšší súd dodáva, že «v rámci súčasnej zákonnej úpravy pri použití § 13c

ods. 4 v spojení s § 20 ods. 3 zákona o azyle nie sú už pre správny orgán (na rozdiel

od úpravy zákona o azyle úspešne napadnutej najvyšším súdom pred ústavným súdom)

podstatné dôvody, na základe ktorých spravodajská služba nesúhlasí s predĺžením

doplnkovej ochrany, pričom podstatná je iba existencia stanoviska Slovenskej informačnej

služby a Vojenského spravodajstva obsahujúceho nesúhlas s predĺžením doplnkovej

ochrany, ktorú chápe správny orgán ako „záväzné“ stanovisko, ktoré je povinný

rešpektovať, je preto podľa názoru senátu najvyššieho súdu nielen v rozpore s vyššie

uvedenou ústavnou požiadavkou rovnosti účastníkov ( ), ale tiež aj s ich

právom na spravodlivé konanie ( ), nakoľko z odôvodnenia rozhodnutia

je len zrejmé, že správny orgán sa odvolal na stanovisko SIS č. p. SIS-65/152V-87-2/2018S,

ktoré ako uviedol podlieha utajeniu v zmysle o ochrane

utajovaných skutočností.».

Podľa senátu najvyššieho súdu môže byť zákonným postupom, v ktorom má správny

orgán „k dispozícii dôkazy (utajované skutočnosti), ktorými cudzinec nedisponuje a nemá

žiadnu možnosť sa s týmito dôkazmi oboznámiť“, zásadným spôsobom porušená zásada

rovnosti účastníkov konaní. Rovnaké závery možno podľa senátu najvyššieho súdu

skonštatovať aj v konaní, v ktorom súd preskúmava zákonnosť rozhodnutia správneho

orgánu, vydaného podľa napadnutých ustanovení zákona o azyle. Súd totiž účastníkovi

konania nesprístupňuje v žiadnom rozsahu a v žiadnej forme dôvody rozhodnutia

(utajovanú skutočnosť). „Nesprístupnenie dôvodov, na základe ktorých orgán verejnej

správy rozhodol, podľa názoru senátu najvyššieho súdu odníma účastníkovi konania

možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. V prípade administratívneho

konania a rovnako aj konania na základe správnej žaloby a kasačnej sťažnosti uvedené

vytvára pre tohto účastníka podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich

tvrdení, než akými disponuje druhý účastník konania (orgán verejnej správy). Podľa senátu

najvyššieho súdu tu ide nielen o porušenie práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným

dôkazom podľa , ale ide aj o porušenie princípu kontradiktórnosti

a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne

konanie.“

Podľa senátu najvyššieho súdu má byť účastníkovi konania (cudzincovi) daná

možnosť účinne sa brániť (§ 33 ods. 2 Správneho poriadku) už v konaní pred správnym

orgánom, ak napr. má dôkazy, ktoré môžu vyvrátiť skutočnosti, ktoré tvoria podklad

rozhodnutia alebo ak z iného dôvodu nesúhlasí s podkladom rozhodnutia (utajovanou

skutočnosťou).

Napadnuté ustanovenia zákona o azyle podľa názoru senátu najvyššieho súdu

odnímajú dotknutému cudzincovi možnosť uplatniť svoje základné právo na prístup

ku všetkým vykonávaným dôkazom, ako ich garantuje .

V ďalších argumentoch senát najvyššieho súdu cituje judikatúru ústavného súdu

(s ohľadom na základné právo na súdnu ochranu podľa , ako aj

vo vzťahu k princípu proporcionality pri obmedzovaní základných práv) a súčasne aj

rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (s ohľadom na právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv).

„Podľa najvyššieho súdu je ústavne neprijateľné, aby bolo rozhodovanie o udelení

azylu, doplnkovej ochrany a o nepredĺžení doplnkovej ochrany založené výhradne

na stanovisku SIS a Vojenského spravodajstva, ktoré obsahuje súhlas alebo nesúhlas

s udelením azylu alebo s poskytnutím doplnkovej ochrany, keď dotknutý žiadateľ sa

nedozvie žiadne dôvody stanoviska, pre ktoré jeho žiadosti nebolo vyhovené.

Najvyšší súd si je vedomý, že poskytnutie plnej informácie v autentickej podobe,

ktorá je často výsledkom operatívneho šetrenia SIS a Vojenského spravodajstva a je

predmetom utajenia, by mohlo potenciálne spôsobiť ohrozenie základného cieľa utajovanie

skutočností, ako je implicitne vymedzený definíciou utajovanej skutočnosti v ustanovení § 2

písm. a) o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení

niektorých zákonov, t. j., aby bolo vylúčené neoprávnené nakladanie s informácií, ktoré by

mohlo spôsobiť ujmu záujmom Slovenskej republiky alebo záujmom, ku ktorých ochrane sa

Slovenská republika zaviazala, alebo by mohlo byť pre tieto záujmy nevýhodné. Záujmom

Slovenskej republiky je potom potrebné chápať v zmysle tohto zákona záujem na zachovaní

ústavnosti, zvrchovanosti a územnej celistvosti štátu, zabezpečenie obrany, bezpečnosti,

ekonomických záujmov, zahraničnej politiky alebo medzinárodných vzťahov, práv a slobôd

fyzických a právnických osôb.

V tomto prípade, však správny orgán pri aplikácii napadnutých ustanovení

zákona o azyle vychádza len zo stanoviska Slovenskej informačnej služby

a Vojenského spravodajstva, ktoré obsahuje iba súhlas alebo nesúhlas s udelením azylu

alebo s poskytnutím doplnkovej ochrany. Slovenská informačná služba a Vojenské

spravodajstvo v stanovisku posudzujú nebezpečnosť žiadateľa pre bezpečnosť Slovenskej

republiky z hľadiska ohrozenia záujmu, ktorého ochrana patrí do pôsobnosti Slovenskej

informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva. Posúdenie nebezpečnosti žiadateľa pre

bezpečnosť Slovenskej republiky z hľadísk vyššie uvedených je však plne v kompetencii

Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, ktoré sa prejaví v stanovisku

o súhlase alebo nesúhlase uvedených subjektov bez povinnosti uviesť dôvody takéhoto

súhlasu, resp. nesúhlasu.“

Podľa názoru najvyššieho súdu je po novele zákona o azyle, účinnej od 20. júla 2018,

takáto právna úprava v podmienkach právneho štátu neprijateľná. „Za neprijateľné je

potrebné považovať predovšetkým to, že akékoľvek zneužitie tejto procedúry je nie len

účastníkom konania, keďže s utajenou skutočnosťou sa nemôže oboznámiť, ale aj pre

správny orgán, ktorý rozhoduje o žiadosti vnímajúc stanovisko ako záväzné, ale napokon aj

pre súd, ktorý rozhodnutie preskúmava neznáma, pretože dôvody stanoviska SIS neuvádza

a tým je aj neoveriteľná a neverifikovateľná.“

V záverečnej časti návrhu senát najvyššieho súdu podporuje svoje názory aj

pomocou judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), ktorá sa

vzťahuje k čl. 47 charty. Poukazuje pritom na to, že „základné právo na účinný prostriedok

nápravy a spravodlivý súdny proces je súčasťou práva Európskej únie a je zaručené v čl. 47

Charty. Východiská pre uvažovanie senátu najvyššieho súdu v prejednávanej veci, v ktorých

senát vidí rozpor napadnutých ustanovení zákona o azyle s čl. 47 Charty obsahuje

rozhodnutie Veľkej komory SD EÚ o predbežnej otázke v prípade ZZ proti Sccretary of

State for the Home Department, (rozsudok z 4. júna 2013, ZZ/ Secretary of State for the

Home Department, C-300/11, EU:C:2013:363).“. Súdny dvor pri tom rozhodol tak, že

čl. 30 ods. 2 a čl. v spojení s čl. 47 charty sa majú vykladať tak, že

vyžadujú, aby v prípade, ak vnútroštátny orgán dotknutej osobe nesprístupní presné a úplné

dôvody, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté na základe čl. 27 tejto smernice, ako ani

s tým súvisiace dôkazy, príslušný vnútroštátny súd zabezpečil, že sa to obmedzí

na nevyhnutnú mieru a že sa dotknutej osobe v každom prípade oznámi podstata týchto

dôvodov spôsobom, pri ktorom sa zohľadní nevyhnutný dôverný charakter dôkazov.

Senát najvyššieho súdu konštatuje, že ako Súdny dvor, tak aj Európsky súd

pre ľudské práva „zdôrazňujú zásadu účinného opravného prostriedku a spravodlivého

súdneho konania a nepriznávajú štátom právom rezignovať na tieto práva ani v prípade, ak

je ohrozená ich bezpečnosť. Podľa oboch súdov v konkrétnom konaní platí pravidlo

sprístupnenia všetkých dôvodov a dôkazov, ale výnimočne je možné utajiť dôvody a dôkazy,

na ktorých je prijaté opatrenie (rozhodnutie) založené. Dotknutá osoba musí mať prístup

k poznaniu minimálne podstaty dôvodov verejnej bezpečnosti, na základe ktorých boli

predmetné opatrenia prijaté. To je minimálny štandard, za ktorý by štáty nemali zájsť.

Aj v prípade prijatia najvýraznejších dovolených obmedzení práv účastníka konania

(t. j. sprístupnenie len podstaty dôvodov), sú štáty povinné prijať také vyrovnávacie

opatrenia, ktoré zabezpečia, že dotknutá osoba bude mať stále možnosť podať účinný

opravný prostriedok.“.

6. Vychádzajúc z uvedenej, ako aj ďalšej v návrhu podrobnejšie rozpracovanej

argumentácie najvyšší súd navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Ustanovenia § 13c ods. 4 písm. d), § 19a ods. 9 a § 20 ods. 3 v časti: ... a nie sú

dôvody na jej poskytnutie (správne neposkytnutie, pozn.) podľa § 13c ods. 2 až 4 zákona

č. 480/2002 Z. z o azyle a o zmene doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov sú v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, ods. 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46

ods. 1, ods. 2, a s a s Charty

základných práv Európskej únie.“

II.

Namietaná právna úprava

7. Podľa § 13 ods. 4 písm. d) zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl, ak žiadateľ

nemá opodstatnenú obavu z prenasledovania v inej časti krajiny pôvodu alebo má v nej

prístup k ochrane pred prenasledovaním, môže bezpečne a oprávnene vycestovať a vstúpiť

do tejto časti krajiny pôvodu, pričom sa v nej môže usadiť; pri posudzovaní opodstatnenej

obavy z prenasledovania alebo prístupu k ochrane ministerstvo prihliada na všeobecné

okolnosti prevládajúce v tejto časti krajiny pôvodu a na osobné pomery žiadateľa.

8. V zmysle § 19a ods. 9 zákona o azyle ministerstvo si na posúdenie žiadosti

o udelenie azylu žiadateľa staršieho ako 14 rokov vyžiada stanovisko Slovenskej

informačnej služby a Vojenského spravodajstva, ktoré svoje stanovisko obsahujúce súhlas

alebo nesúhlas s udelením azylu alebo s poskytnutím doplnkovej ochrany zašlú ministerstvu

do 20 dní od doručenia žiadosti o stanovisko. Slovenská informačná služba a Vojenské

spravodajstvo v stanovisku podľa predchádzajúcej vety posudzujú nebezpečnosť žiadateľa

pre bezpečnosť Slovenskej republiky z hľadiska ohrozenia záujmu, ktorého ochrana patrí

do pôsobnosti Slovenskej informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva; ministerstvo

na ten účel umožní Slovenskej informačnej službe a Vojenskému spravodajstvu vstup

do evidencií podľa § 48 ods. 1. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo sú

oprávnené na účely vypracovania stanoviska spracúvať osobné údaje podľa § 48 ods. 1.

9. Z ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o azyle vyplýva, že doplnková ochrana podľa

§ 13a a § 13b sa poskytuje na jeden rok; po uplynutí jedného roka sa poskytovanie

doplnkovej ochrany na žiadosť predĺži vždy o dva roky, ak sú splnené podmienky uvedené

v § 13a alebo § 13b a nie sú dôvody na jej neposkytnutie podľa § 13c ods. 2 až 4 alebo

na jej zrušenie podľa § 15b ods. 3. Cudzinec je povinný podať žiadosť podľa

predchádzajúcej vety najskôr 90 dní pred uplynutím lehoty, na ktorú bola poskytnutá,

a najneskôr v posledný deň tejto lehoty; doplnková ochrana trvá až do rozhodnutia

o žiadosti. Žiadosť sa podáva na úradnom tlačive, ktorého vzor je uvedený v prílohe č. 2a,

osobne na policajnom útvare podľa miesta pobytu; vyplnenú žiadosť policajný útvar

bezodkladne zašle ministerstvu.

III.

Relevantná právna úprava

10. Podľa je ústavný súd nezávislým orgánom ochrany ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom.

12. Podľa ústavný súd začne konanie, ak podá návrh

súd.

13. Podľa ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný

právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej

veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo

zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny

názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

14. Podľa § 42 ods. 1 zákona ústavnom súde podanie, ktorým sa začína konanie

pred ústavným súdom, je návrhom na začatie konania.

15. Podľa § 42 ods. 2 písm. a) zákona ústavnom súde návrhom na začatie konania je

návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa .

16. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri

predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 56

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré sú podané navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd

nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti ustanovené zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané zjavne

neoprávnenými osobami, ako aj návrhy podané oneskorene, či zjavne neopodstatnené

návrhy môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania.

17. Podľa § 74 písm. d) zákona ústavnom súde návrh na začatie konania podľa

o súlade právnych predpisov nižšej právnej sily s právnym predpisom

vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou, s ktorou vyslovila súhlas národná rada

a ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, môže podať súd

v súvislosti s prejednávanou vecou.

18. Podľa § 75 návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov okrem

všeobecných náležitostí podľa § 43 musí obsahovať označenie právneho predpisu, jeho časti

alebo niektorého jeho ustanovenia, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej

sily alebo medzinárodnou zmluvou navrhovateľ namieta; dôvody, ktoré vedú navrhovateľa

k pochybnostiam o súlade napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho

ustanovenia s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou;

označenie predpisu vyššej právnej sily, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia alebo

medzinárodnej zmluvy, jej časti alebo niektorého jej ustanovenia, s ktorým napadnutý

právny predpis podľa navrhovateľa nie je v súlade.

IV.

Predbežné prerokovanie návrhu a závery ústavného súdu

19. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o súlade zákonov s , ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými

vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené

spôsobom ustanoveným zákonom [ a ], pristúpil

na neverejnom zasadnutí pléna k predbežnému prerokovaniu návrhu na začatie konania, a to

v súlade s , ako aj s a zákona o ústavnom

súde. Účelom predbežného prerokovania návrhu je určenie, či a v akom rozsahu možno

návrh prijať na ďalšie konanie ( ).

20. Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd zistil, že navrhovateľ podal návrh ako

subjekt procesne legitimovaný podľa (pozri tiež zákona

o ústavnom súde). V konaní je najvyšší súd podľa

zastúpený predsedom príslušného senátu, ktorý návrh na začatie konania inicioval.

21. K návrhu na začatie konania navrhovateľ priložil aj svoje uznesenie

sp. zn. z 21. augusta 2019 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. septembra

2019 a vykonateľnosť 30. septembra 2019), ktorým prerušil konanie o kasačnej sťažnosti

sťažovateľa (pôvodne žalobcu) proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach, č. k. -41 z 20. marca 2019. Tým bolo preukázané splnenie

procesnej podmienky nevyhnutnej pre začatie konania o súlade právnych predpisov

na návrh všeobecného súdu vyplývajúcej z , spočívajúcej

v právoplatnom prerušení dotknutého konania pred všeobecným súdom (pozri

sp. zn. ).

22. Návrh na začatie konania spĺňa požiadavky podľa § 39, všeobecné náležitosti

návrhu na začatie konania podľa § 43, ako aj požiadavky pre návrh na začatie konania

o súlade právnych predpisov podľa . Na základe uvedeného je

možné konštatovať, že predmetný návrh má náležitosti ustanovené zákonom. Návrh

na začatie konania súčasne nie je neprípustný podľa .

23. Najvyšší súd v návrhu na začatie konania preukázal, že v predmetnom konaní je

potrebné použiť všeobecne záväzný právny predpis (napadnuté zákonné právne normy),

ktorého nesúlad s a s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika

viazaná, je uplatnený v návrhu na začatie konania pred ústavným súdom (podmienka čl. 144

ods. 2 ). Rozhodnutie vo veci teda nebude mať len hypotetický rozmer a prípadný

derogačný nález má potenciál ovplyvniť meritórne rozhodnutie všeobecného súdu

().

24. Najvyšší súd v návrhu namieta nesúlad § 13c ods. 4 písm. d), § 19a ods. 9 a § 20

ods. 3 v časti: „... a nie sú dôvody na jej poskytnutie (správne neposkytnutie, pozn.) podľa

§ 13c ods. 2 až 4“ zákona o azyle aj s čl. 47 charty.

25. Podľa čl. 51 ods. 1 charty sú ustanovenia charty určené pre členské štáty výlučne

vtedy, ak vykonávajú právo Únie.

26. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 56 zákona

o ústavnom súde taktiež preskúmal, či najvyšším súdom napadnutá právna úprava

predstavuje vykonávanie práva Únie v zmysle čl. 51 ods. 1 charty. Ak by napadnutá právna

úprava nepredstavovala vykonávanie práva Únie v zmysle čl. 51 ods. 1 charty, ústavný súd

by sa návrhom v referenčnej časti nemohol vecne zaoberať.

27. Podľa vysvetliviek k charte (Ú. v. EÚ C 303, 14. 12. 2007, s. 17 – 35), ktoré

vychádzajú z judikatúry Súdneho dvora, povinnosť rešpektovať základné práva vymedzené

v rámci Únie je pre členské štáty záväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci rozsahu

pôsobnosti práva Únie. Ak vnútroštátna právna úprava patrí do pôsobnosti práva Únie,

základné práva zaručené chartou musia byť dodržané a nemôže nastať prípad, ktorý by

spadal pod právo Únie a neuplatnili by sa základné práva zaručené chartou (rozsudok

Åklagaren proti Hans Åkerberg Fransson, C-617/10, EU:C:2013:105, bod 21).

Z uplatniteľnosti práva Únie vyplýva uplatniteľnosť základných práv zaručených chartou.

28. Prípady, keď konanie členských štátov spadá do rámca pôsobnosti práva

Európskej únie, upresňuje judikatúra Súdneho dvora. Podľa judikatúry Súdneho dvora

konanie členských štátov spadá do rámca pôsobnosti práva Únie v troch prípadoch. Po prvé,

ak členské štáty preberajú (implementujú) právo Únie (rozsudok Hubert Wachauf proti

Bundesamt für Ernährung und Forstwirtschaft, 5/88, EU:C:1989:321), po druhé, ak ich

konanie spadá pod výnimku z uplatňovania únijných pravidiel prípustnú samotným právom

Únie (rozsudok Elliniki Radiophonia Tiléorassi AE a Panellinia Omospondia Syllogon

Prossopikou proti Dimotiki Etairia Pliroforissis a Sotirios Kouvelas a Nicolaos Avdellas

a iní. („ERT“), C-260/89 EU:C:1991:254), a napokon po tretie, vtedy, ak vo všeobecnosti

ich konanie spadá do rámca práva Únie (rozsudok Daniele Annibaldi proti Sindaco del

Comune di Guidonia a Presidente Regione Lazio („Annibaldi“), C-309/96,

EU:C:1997:631). O tretiu situáciu ide vtedy, ak v konkrétnej situácii medzi vnútroštátnym

aktom a právom Európskej únie existuje dostatočná väzba (rozsudok Åklagaren proti Hans

Åkerberg Fransson, C-617/10, EU:C:2013:105).

29. Najvyšší súd označuje za nesúladné s čl. 47 charty ustanovenie právnej úpravy,

ktorou Slovenská republika preberá do svojho právneho poriadku viaceré právne záväzné

akty Európskej únie, najmä smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna

2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Ú. v. EÚ

L 180, 29.6.2013) a smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra

2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho

občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo

osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ

L 337, 20.12.2011).

30. Keďže najvyšším súdom napadnutou právnou úpravou Slovenská republika

preberá (implementuje) právo Únie, napadnutá právna úprava spadá do rámca pôsobnosti

práva Únie a predstavuje vykonávanie práva Únie v zmysle čl. 51 ods. 1 charty. Charta je

na ňu preto aplikovateľná.

31. Ústavný súd návrh najvyššieho súdu predbežne prerokoval a zistil, že na jeho

prerokovanie má zverenú právomoc, návrh má zákonom predpísané náležitosti,

nie je neprípustný a je podaný oprávnenou osobou. Preto rozhodol o jeho prijatí na ďalšie

konanie tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2020

Ivan Fiačan

predseda pléna Ústavného súdu

Slovenskej republiky