Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Saz-8-2018.pdf
PDF · 107.3 KB
Case nature
Area
Subarea
4Saz/8/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Mariannou Hraboveckou v právnej veci žalobcu: U. A., nar. XX.XX.XXXX v obci D., K. B. A., štátnej príslušnosti K., D. národnosti, B. vierovyznania, E. vetvy s prechodným pobytom Ž., E. A., zastúpeného ADRA - Adventistická agentúra pre pomoc a rozvoj, občianske združenie so sídlom Bratislava, Cabalkova 3, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad Bratislava, Pivonková 6, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-188-14/2018-Ž zo dňa 07.11.2018, takto
rozhodol:
I. Správnu žalobu z a m i e t a.
II. Účastníkom n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-PO-188-14/2018-Ž zo dňa 07.11.2018 podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle č. 480/2002 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) rozhodol o nepredĺžení doplnkovej ochrany žalobcovi.
2. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že cudzinec U. A. požiadal o predĺženie doplnkovej ochrany na území SR dňa 10.08.2018 pred pracovníkmi Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Žilina, kedy vyhlásil, že dôvody doplnkovej ochrany naďalej pretrvávajú. Rozhodnutím Ministerstva vnútra SR, Migračného úradu ČAS: MU-82-26/PO-Ž-2013 zo dňa 20.05.2013 bola menovanému poskytnutá doplnková ochrana na území SR na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle z dôvodu splnenia podmienok uvedených v § 2 písm. f) bod 3 zákona o azyle, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 23.05.2013. Menovanému bola opakovane predĺžená doplnková ochrana na území SR, ostatne rozhodnutím Ministerstva vnútra SR, Migračného úradu ČAS: MU-PO-78-18/2016-Ž zo dňa 26.09.2016 do 11.10.2018.
3. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia citoval, že v zmysle § 20 ods. 3 zákona o azyle sa doplnková ochrana podľa § 13a a 13b poskytuje na jeden rok; po uplynutí jedného roka sa poskytovanie doplnkovej ochrany na žiadosť predlží vždy o dva roky, ak sú splnené podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b a nie sú dôvody na jej neposkytnutie podľa § 13c ods. 2 až 4 zákona o azyle. Cudzinec je povinný podať žiadosť podľa predchádzajúcej vety najskôr 90 dní pred uplynutím lehoty, na ktorú bola poskytnutá, a najneskôr v posledný deň tejto lehoty; doplnková ochrana trvá až do rozhodnutia o žiadosti. Rovnako citoval, že podľa § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu, ak stanovisko podľa § 19a ods. 9 obsahuje nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany. Podľa § 19a ods. 9 zákona o azyle ministerstvo na posúdenie žiadosti o udelenie azylu žiadateľa staršieho ako 14 rokov vyžiada stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, ktoré svoje stanovisko obsahujúce súhlas alebo nesúhlas s udelením azylu, alebo s poskytnutím doplnkovej ochrany zašle ministerstvu do 20 dní od doručenia žiadosti o stanovisko. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo v stanovisku podľa predchádzajúcej vety posudzujú nebezpečnosť žiadateľa pre bezpečnosť Slovenskej republiky z hľadiska ohrozenia záujmu, ktorého ochrana patrí do pôsobnosti Slovenskej informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva. Podľa § 19b zákona o azyle sa ustanovenia § 6 a § 19a zákona o azyle primerane použijú aj na konanie o udelenie azylu podľa § 10 na dobu neurčitú a konanie podľa § 16 ods. 1 písm. b) až d).
4. Žalovaný pre potreby komplexného a objektívneho posúdenia žiadosti menovaného o predĺženie doplnkovej ochrany na území SR vyžiadal dňa 20.08.2018 v súlade s ustanovením § 19a ods. 9 a § 19b zákona o azyle stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva. Slovenská informačná služby doručila žalovanému príslušné stanovisko dňa 03.10.2018 pod č. p. E.-XX/XXXV-XX- X/XXXX-E., s ktorým sa žalovaný oboznámil. Konštatoval, že stanovisko Slovenskej informačnej služby s predmetnou informáciou podlieha utajeniu v zmysle zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, z toho dôvodu nie je súčasťou spisového materiálu žiadateľa o predĺženie doplnkovej ochrany na území SR, ale je evidované na Migračnom úrade v osobitnej evidencii utajovaných skutočností. Po posúdení žiadosti menovaného a vzhľadom na stanovisko Slovenskej informačnej služby podľa § 19a ods. 9 dospel k záveru, že je potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia.
5. Žalobca so správnou žalobou zo dňa 10.12.2018 (č.l. 1-3 spisu) sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-188-14/2018-Ž zo dňa 07.11.2018 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.
6. V žalobnom návrhu uviedol, že požiadal o predĺženie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky dňa 10.08.2018, nakoľko dôvody, pre ktoré mu bola poskytnutá doplnková ochrana prvýkrát, naďalej trvajú.
7. Rozhodnutie žalovaného napáda predovšetkým z dôvodov, že postup žalovaného pri posudzovaní žiadosti o predĺženie doplnkovej ochrany je v rozpore s ustanovením § 3 Správneho poriadku, článkom 46, 47 a 48 Ústavy SR, zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na riadne posúdenie veci a napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatočnú odôvodnenosť. S poukazom na § 206 ods. 3 Správneho súdneho poriadku, podľa ktorého správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi, žiadal, aby krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie aj nad rámec dôvodov uvedených v žalobe.
8. Žalobca konštatoval, že na území Slovenskej republiky žije od roku 2013, kedy mu bola prvý raz udelená doplnková ochrana, a to rozhodnutím Ministerstva vnútra SR, Migračného úradu ČAS: MU-82-26/PO-Ž-2013 zo dňa 20.05.2013 a následne mu bola opakovane predlžovaná doplnková ochrana rozhodnutiami Ministerstva vnútra SR, Migračného úradu, naposledy rozhodnutím ČAS: MU- PO-78-18/2016-Ž do 26.09.2016. Na území SR žije legálne od roku 2013 bez problémov a je dlhodobo aj v pracovnom pomere. Nie je si vedomý žiadneho svojho konania, na základe ktorého by bolo možné dôjsť k záveru, že je osobou nebezpečnou pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Pokiaľ vo vyšetrovacej činnosti Slovenskej informačnej služby (SIS) došlo k nastoleniu otázok, ktoré by mohli indikovať jeho nebezpečnosť pre bezpečnosť Slovenskej republiky, mal byť s uvedenou správou konfrontovaný s cieľom mať možnosť ju vyvrátiť, ozrejmiť, vysvetliť, či inak sa k nej vyjadriť. V skutočnosti nevie, čo by mohlo vzbudzovať dojem nebezpečenstva. Žalovaný svoje rozhodnutie opiera najmä o ustanovenie § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle v nadväznosti na ustanovenie § 19a ods. 9 zákona o azyle, ktorý pribudol do predmetného zákona novelou tohto zákona č. 198/2018 Z. z. zo dňa 13.06.2018 (ďalej len „novela zákona o azyle“). Z uvedených ustanovení vyplýva, že žalovaný rozhodne o udelení (neudelení) medzinárodnej ochrany na základe nesúhlasného stanovisko SIS. Z dôvodovej správy je možné vyvodiť, že zákonodarca prijal uvedenú právnu úpravu z dôvodu zabezpečenia ochrany utajovaných skutočností, no bez podrobnejšieho odôvodnenia. Má za to, že vyššie uvedené ustanovenia sú jednak v rozpore s Ústavou SR, Chartou základných práv Európskej únie, no zároveň aj so Správnym poriadkom, nakoľko žalovaný týmto ustanovením nezákonne a svojvoľne presunul svoju rozhodovaciu kompetenciu na iný orgán, t. j. SIS, ktorý by o tom, či sa udelí alebo neudelí medzinárodná ochrana, nemal rozhodovať, pretože rozhodovanie je výlučne v kompetencii Ministerstva vnútra SR, Migračného úradu. Ďalej má za to, že postup žalovaného pri posudzovaní žiadosti o predĺženie doplnkovej ochrany je aj po zavedení novely zákona o azyle v rozpore s ustanovením § 3 Správneho poriadku, pretože skutkové zistenia, na základe ktorých žalovaný rozhodol, sú v rozpore s obsahom spisu. V tejto súvislosti konštatoval, že obsahom administratívneho spisu je iba informácia o existencii utajených informácií vo forme úradných záznamov, je teda zjavným faktom, že administratívny spis neobsahuje dokumenty, na základe ktorých dospel žalovaný k záveru, že predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. Vyjadril názor, že postup správneho orgánu, ktorý nie je účastníkovi konania sprístupnené v skrátenej alebo agregovanej podobe informácie, na základe ktorých je považovaný účastník konania za osobu nebezpečnú pre bezpečnosť Slovenskej republiky, kde konaním, ktorým dochádza k porušeniu ústavných práv tohto účastníka konania, a to predovšetkým práv podľa článku 46, 47 a 48 Ústavy Slovenskej republiky. Bez možnosti vyjadriť sa k tak závažným skutočnostiam, akým je bezpečnostné riziko, nebolo možné zistiť riadne a úplne skutkový stav potrebný pre vydanie rozhodnutia správneho orgánu. Nedostal možnosť účinne obhajovať svoje práva a záujmy, preto rozhodnutie žalovaného nemôže vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu. Na tomto mieste poukázal na rozsudok Al-Nashif proti Bulharsku zo dňa 20.06.2002 sťažnosť č. 50963/99.
9. Zároveň žiadal, aby správny súd preskúmal administratívny spis vrátane podkladov, ktoré obsahujú utajené skutočnosti, ktoré viedli žalovaného k správnej úvahe, že predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku a ktoré ho viedli k rozhodnutiu o nepredlžení doplnkovej ochrany. Bez vysporiadania sa so skutočnosťou, či existujú dôkazy a skutočnosti preukazujúce ohrozenie bezpečnosti pre Slovenskú republiku a posúdením, nakoľko sú tieto informácie relevantným dôkazom o tom, že je osobou ohrozujúcou záujmy Slovenskej republiky, nie je možné posúdiť zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Na tomto mieste odkázal na rozhodnutie NS SR 10Sžak/11/2017 zo dňa 09.08.2017.
10. Žalovaný vo svojom rozhodnutí bez náležitého vysvetlenia len konštatuje, že na základe nesúhlasného stanoviska SIS rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia. Nie sú zrozumiteľné dôvody, ani správna úvaha žalovaného, ktorá viedla k vyhodnoteniu dôkazov a k záveru, že predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky, v dôsledku čoho považuje rozhodnutie za nezrozumiteľné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Na tomto mieste odkázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.04.2009 sp. zn. 2S/42/2008, ktorý rešpektuje nález Ústavného súdu SR, PL. ÚS 15/03-39 z 11.02.2004.
11. Žalobca v správnej žalobe na záver uviedol, že rozhodnutie správneho orgánu musí vychádzať z podkladov preukazujúcich presne a úplne zistený skutočný stav veci a za tým účelom je povinný obstarať potrebné podklady na rozhodnutie a vykonať náležité dokazovanie, v odôvodnení rozhodnutia uviesť všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu. Správny orgán musí v odôvodnení opísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, ktoré nesmú byť v rozpore s obsahom spisu, uviesť dôkazy z ktorých vychádzal a ako sa vysporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov konania, prípadne s ich námietkami k vykonaniu dôkazov. Na základe vyhodnotenia dôkazov je správny orgán povinný uviesť, ktoré skutočnosti považuje za nepochybne zistené a aký je právny význam týchto skutočností. V odôvodnení rozhodnutia je povinný uviesť aj záver o tom, z akého dôvodu aplikoval na predmet konania predpisy citované vo výrokovej časti rozhodnutia.
12. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 31.01.2019 (č.l. 26-27 spisu) navrhol správnemu súdu zamietnuť správnu žalobu žalobcu. K námietke žalobcu, že správny orgán nedostatočne odôvodnil rozhodnutie podľa § 3 zákona č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku poukázal na to, že v súvislosti s procesnými oprávneniami účastníkov konania Správny poriadok podľa § 23 ods. 3 stanovuje isté obmedzenia: „správny orgán je povinný urobiť opatrenie, aby sa postupom podľa odsekov 1 a 2 nesprístupnila utajovaná skutočnosť, bankové tajomstvo, daňové tajomstvo, obchodné tajomstvo alebo neporušila zákonom uložená alebo uznaná povinnosť mlčanlivosti“. V tejto súvislosti potom neobstojí námietka podľa § 31, § 46a a § 47 ods. 3 Správneho poriadku. O nepredlžení doplnkovej ochrany rozhodol na základe stanoviska SIS, ktoré stanovisko je pre žalovaného záväzné, preto je správna úvaha v prípade žalovaného obmedzená.
13. Nesúhlasil s konštatovaním žalobcu v bode I. správnej žaloby: „Dňa 30.01.2018 žalobca prevzal rozhodnutie zo dňa 07.11.2018 ČAS: MU-PO-188-14/2018-Ž, ktorým žalovaný nepredlžil žalobcovi poskytnutie doplnkovej ochrany podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) a podľa § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“), nakoľko žalovaný rozhodol podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 4 písm. d) bez toho, aby použil ustanovenie § 52 ods. 2 zákona o azyle.
14. Konštatoval, že všetky namietané skutočnosti právnou zástupkyňou žalobcu boli už v minulosti posúdené krajskými súdmi, ako aj Najvyšším súdom SR a Ústavným súdom SR. Na tomto mieste poukázal na závery ústavného súdu z rozhodnutia II. ÚS 480/2014-62 zo dňa 12.02.2015, kde boli analogicky namietané článok 46, 47 a 48 Ústavy SR v súvislosti s rozhodnutím cudzineckej polície sp. zn. PPZ-HCP-BA-6-Ž-1677-40/2012Cec z 12.07.2012, kde bola žiadosť cudzinca o trvalý pobyt zamietnutá podľa § 48 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) na základe informácií od SIS, ktoré mali formu utajovanej skutočnosti v zmysle zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o utajovaných skutočnostiach“) so stupňom „VYHRADENÉ“. Podstatou veci bolo posúdenie ústavnosti právnej situácie, v ktorej sťažovateľ
- cudzinec nemohol procesne pred nezávislým súdom oponovať tvrdeniu SIS a policajnému útvaru, že jeho trvalý pobyt je nebezpečný pre Slovenskú republiku. V tejto súvislosti rovnako poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 308/2011, v ktorom prípade išlo o zrušenie doplnkovej ochrany sťažovateľa.
15. Žalovaný vyjadril názor, že zákonná úprava je vo svojej podstate založená na dôvere v spravodajské poznatky Slovenskej informačnej služby, pričom zákon o ochrane utajovaných skutočností, ako aj zákon o Slovenskej informačnej službe a v neposlednom rade aj zákon o azyle alebo zákon o pobyte cudzincov, vychádza z potreby nesprístupnenia týchto informácií tretím osobám. S ich sprístupnením by mohol byť odkrytý spôsob získavania poznatkov SIS. K ich preskúmaniu sú v zmysle právnej úpravy oprávnené súdy a ich sprístupnenie tretej strane podlieha zákonným obmedzeniam. Oprávnenou osobou je aj advokát, ktorý sa so súhlasom vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorázovo oboznámi s utajovanými skutočnosťami podľa § 35 ods. 3 zákona o utajovaných skutočnostiach. Pre informáciu tiež poznamenal, že Úrad hraničnej a cudzineckej polície PZ listom PPZ-HCP-OCP2-2019/011020-005 zo dňa 23.01.2019 oznámil žalovanému, že žalobca bol 29.07.2018 odsúdený za neoprávnený pobyt a prácu v Dánsku, za čo bol dňa 08.08.2018 administratívne vyhostený na územie Slovenskej republiky a bol mu uložený zákaz vstupu na dva roky, t. j. do 07.08.2020.
16. Krajský súd v Košiciach preskúmal zákonnosť postupu a rozhodnutia správneho orgánu na základe správnej žaloby, teda to, či správny orgán pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektoval príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Na tomto mieste poznamenáva, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu (špecifiká správneho súdnictva).
17. Správny súd rozhodol o správnej žalobe rozsudkom 20.03.2019 bez nariadenia pojednávania (§ 107 SSP). Na verejnom vyhlásení rozsudku (§ 137 ods. 3 SSP) sa žiaden z účastníkov konania nezúčastnil, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudkom bol 04.03.2019 uverejnený na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach a na jeho internetovej stránke (§ 137 ods. 4 SSP).
18. Podľa § 20 ods. 3 zákona o azyle doplnková ochrana podľa § 13a a § 13b sa poskytuje na jeden rok; po uplynutí jedného roka sa poskytovanie doplnkovej ochrany na žiadosť predĺži o dva roky, ak sú splnené podmienky uvedené v § 13a alebo v § 13b a nie sú dôvody na jej neposkytnutie podľa § 13c ods. 2 a 4 alebo na jej zrušenie podľa § 15b ods. 3. Cudzinec je povinný podať žiadosť podľa predchádzajúcej vety najskôr 90 dní pred uplynutím lehoty, na ktorú bola poskytnutá a najneskôr v posledný deň tejto lehoty; doplnková ochrana trvá až do rozhodnutia o žiadosti. Žiadosť sa podáva na úradnom tlačive, ktorého vzor je uvedený v Prílohe č. 2A, osobne na policajnom útvare podľa miesta pobytu; vyplnenú žiadosť policajný útvar bezodkladne zašle ministerstvu.
19. Podľa § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu ak stanovisko podľa § 19a ods. 9 obsahuje nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany. Ministerstvo si na posúdenie žiadosti o udelenie azylu žiadateľa staršieho ako 14 rokov vyžiadal stanovisko Slovenskej informačnej služby a vojenského spravodajstva, ktoré svoje stanovisko obsahujúce súhlas alebo nesúhlas udelením azylu alebo poskytnutím doplnkovej ochrany zašlú ministerstvu do 20 dní od doručenia žiadosti o stanovisko. Slovenská informačná služby a Vojenské spravodajstvo v stanovisku podľa prechádzajúcej vety posudzujú nebezpečnosť žiadateľa pre bezpečnosť Slovenskej republiky z hľadiska ohrozenia záujmu, ktorého ochrana patrí do pôsobnosti Slovenskej informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva; ministerstvo na ten účel umožní Slovenskej informačnej službe a Vojenskému spravodajstvu vstup do evidencií podľa § 48 ods. 1. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo sú oprávnené na účely vypracovania stanoviska spracúvať osobné údaje podľa § 48 ods. 1.
20. Podľa § 19b zákona o azyle, ustanovenia § 6 a § 19a sa primerane použijú aj na konanie o udelenie azylu podľa § 10 na dobu neurčitú a konanie podľa § 16 ods. 1 písm. b) až d).
21. Podľa § 34 ods. 1 písm. f) zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“) oprávnenou osobou s osobitným postavením podľa tohto zákona je v rozsahu svojej funkcie sudca.
22. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-188-14/2018-Ž zo dňa 07.11.2018, ktorým žalovaný podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle nepredlžil doplnkovú ochranu žalobcovi.
23. Krajský súd v Košiciach k dôvodom uvedeným v správnej žalobe uzatvára: Rozhodnutie správneho orgánu ČAS: MU-PO-188-14/2018-Ž zo dňa 07.11.2018, ktorým nepredlžil doplnkovú ochranu žalobcovi podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle rešpektuje príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a posudzovanie nebezpečnosti žiadateľa U. A. pre bezpečnosť Slovenskej republiky podložené stanoviskom Slovenskej informačnej služby č. p. E.-XX/XXXV-XX-X/XXXX-E. (doručené správnemu orgánu 03.10.2018) je správne a v súlade s vyššie citovanými relevantnými zákonnými ustanoveniami zákona o azyle.
24. Rozhodnutie žalovaného nie je svojvoľné (arbitrárne), ani zákonne neudržateľné a nesignalizuje možnosť porušenia článku 46, 47 a 48 Ústavy Slovenskej republiky, a to ani z hľadiska názoru žalobcu, že ustanovenie § 19a ods. 9 zákona o azyle má byť v rozpore s Ústavou SR (Chartou základných práv Európskej únie a Správneho súdneho poriadku) vychádzajúc z úvahy, že novela zákona o azyle ustanovením § 19a ods. 9 nezákonne a svojvoľne posunul rozhodovaciu činnosť správneho orgánu na Slovenskú informačnú službu. Správny súd sa s touto úvahou nestotožňuje, pretože rozhodovacia činnosť je v kompetencii správneho orgánu (správneho súdu) a stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva je zo zákona podkladom pre rozhodnutie, ale je povinnosťou správneho orgánu, respektíve súdu, sa so skutočnosťami uvedenými v stanovisku oboznámiť. Rovnako je irelevantná aj z toho uhla pohľadu, že správny orgán, respektíve správny súd, pri svojej rozhodovacej činnosti aplikuje platné relevantné zákonné ustanovenia Slovenskej republiky a neposudzuje ich z hľadiska ústavnosti, respektíve neústavnosti.
25. Správny súd z preskúmavaného spisu zistil, že dokument (stanovisko SIS), na základe ktorého správny orgán dospel k záveru, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku, je zaradený v osobitnej evidencii utajovaných skutočností na Migračnom úrade a v odôvodnení svojho rozhodnutia, žalovaný správne uviedol iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky (§ 23 ods. 3 Správneho poriadku) a nemôže bližšie uvádzať dôvody, ktoré ho viedli k výroku o nepredlžení doplnkovej ochrany, nota bene správna úvaha v prípade žalovaného je obmedzená, inak by bol popretý zjavný bezpečnostný záujem Slovenskej republiky.
26. Sudkyňa, ktorej bola vec pridelená zákonným spôsobom na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, ako oprávnená osoba s osobitným postavením v rozsahu svojej funkcie podľa § 34 ods. 1 písm. f) zákona o utajovaných skutočnostiach sa oboznámila s obsahom stanoviska Slovenskej informačnej služby z 24.09.2018, z ktorého možno vyvodiť záver, že žalobca je osobou nebezpečnou pre bezpečnosť Slovenskej republiky.
27. V správnej žalobe uvedenému dôvodu, že žalobca mal byť so stanoviskom SIS konfrontovaný s cieľom mať možnosť ju vyvrátiť, vysvetliť, či inak sa k nej vyjadriť, správny súd poukazuje na vyjadrenie žalovaného (č.l. 26 pv spisu), kde poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu II. ÚS 130/2013 „Rozsah procesov, na ktoré dopadá článok 48 ods. 2 Ústavy, je z hľadiska textuálneho veľmi široký, je zrejmé, že ho nemožno aplikovať bezozvyšku na akýkoľvek súdny proces, nie to na proces právny. Inými slovami zákony, ktoré konkretizujú ústavné hodnoty, môžu modifikovať rozsah aplikácie článku 48 ods. 2 Ústavy. V prerokúvanej veci (sťažovateľ - cudzinec nemohol procesne pred nezávislým súdom oponovať tvrdeniu Slovenskej informačnej služby a policajnému útvaru, že jeho trvalý pobyt je nebezpečný pre Slovenskú republiku, pozn. súdu) zákon dokonca vylučuje vykonávanie dôkazov pochádzajúcich od Slovenskej informačnej služby a preto je aj vylúčená možnosť vyjadrenia sa k nim. Vyjadrenie od SIS možno dokonca vnímať ako zákonnú podmienku, ktorá nepodlieha dokazovaniu, a je teda mimo režim článku 48 ods. 2 Ústavy.
28. Správny súd uzatvára: Rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Migračného úradu ČAS: MU-PO-188-14/2018-Ž zo dňa 07.11.2018 nebolo porušené základné právo žalobcu garantované Ústavou Slovenskej republiky a postup žalovaného bol správny a zákonný v záujme ochrany bezpečnosti Slovenskej republiky a dôvody uvedené v správnej žalobe sú nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia žalovaného, preto súd správnu žalobu z 10.12.2018 zamietol podľa § 219 Správneho súdneho poriadku.
29. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že nepriznal ich náhradu účastníkom konania, nakoľko žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému právo na náhradu trov konania nepatrí.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.