Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 12/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júla 2012 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,

Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho,

Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej a Rudolfa Tkáčika predbežne

prerokoval návrh Okresného súdu Bratislava I, zastúpeného sudkyňou JUDr. D. K.,

na začatie konania podľa a Slovenskej

republiky o súlade o európskom zatýkacom rozkaze

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 23 ods. 4

a s Zmluvy medzi Československou

socialistickou republikou a Maďarskou ľudovou republikou o právnej pomoci a úprave

právnych vzťahov v občianskych, rodinných a trestných veciach, ktorá bola uverejnená pod

č. , a takto

rozhodol:

Návrh Okresného súdu Bratislava I o d m i e t a ako podaný zjavne neoprávnenou

osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 9. marca 2009

doručený návrh Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“ alebo „navrhovateľ“)

na začatie konania podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) o súlade o európskom

zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o európskom zatýkacom rozkaze“ alebo „napadnuté ustanovenie“) s čl. 23

ods. 4 a s Zmluvy medzi Československou socialistickou

republikou a Maďarskou ľudovou republikou o právnej pomoci a úprave právnych vzťahov

v občianskych, rodinných a trestných veciach, ktorá bola uverejnená pod č.

(ďalej len „zmluva o právnej pomoci“).

2. Podstata uvedeného návrhu spočíva v tom, že napadnuté ustanovenie malo

umožniť vydanie občana Slovenskej republiky do Maďarskej republiky na výkon trestu

odňatia slobody, čím sa podľa okresného súdu nastolila otázka jeho súladu s čl. 23 ods. 4

, ktorý zakazuje nútiť svojho občana, aby opustil svoju vlasť. Okresný súd má taktiež

pochybnosti o súlade napadnutého ustanovenia s čl. 74 ods. 1 písm. a) zmluvy o právnej

pomoci, ktoré zakazuje vzájomné vydávanie si vlastných občanov medzi Slovenskou

republikou a Maďarskou republikou.

3. Okresný súd vo svojom návrhu uviedol, že J. B., M. (ďalej aj „žalobca“),

po návrate z výkonu trestu odňatia slobody, na ktorý bol vydaný do Maďarskej republiky,

žalobou podanou 12. januára 2007 uplatnil proti Slovenskej republike nárok na zaplatenie

890 000 Sk z titulu náhrady škody na základe o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), pretože svoje vydanie na výkon

trestu považuje za nezákonné z dôvodu neľudského zaobchádzania s ním počas výkonu

trestu odňatia slobody.

4. J. B. bol odsúdený v Maďarskej republike za trestný čin zavinenia smrteľnej

dopravnej nehody z nedbanlivosti na trest odňatia slobody v trvaní 1 roka a 6 mesiacov.

Krajskej prokuratúre v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) bol 14. decembra 2004

doručený list Ministerstva spravodlivosti Maďarskej republiky, ktorého prílohou bol aj

európsky zatýkací rozkaz (ďalej aj „EZR“) vydaný Župným súdom Fejér v Székesfehérvári

pod sp. zn. Szv.60/2004/3 dňa 31. marca 2004 na odsúdeného občana Slovenskej republiky

J. B. Krajský prokurátor v Košiciach 28. decembra 2004 pod sp. zn. podal

na Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) návrh na vzatie do väzby žalobcu podľa

§ 15 zákona o európskom zatýkacom rozkaze. Krajský súd uznesením č. k. -124

z 22. februára 2005 rozhodol, že európsky zatýkací rozkaz vydaný 31. marca 2004 Župným

súdom Fejér pod sp. zn. Szv.60/2004/3 sa vykoná, a zároveň rozhodol, že Slovenská

republika žalobcu odovzdá na výkon trestu odňatia slobody do Maďarskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sťažnosť žalobcu proti

uvedenému uzneseniu krajského súdu zamietol.

5. Slovenské, ani maďarské orgány neumožnili J. B. vykonať trest odňatia slobody

na Slovensku. Od 6. júna 2005 do 18. júla 2005 vykonával menovaný trest odňatia slobody

v M. a od 18. júla 2005 bol 6 mesiacov vo výkone trestu odňatia slobody v D. v Maďarsku.

Žalobca si odpykával trest za trestný čin zavinenia smrteľnej dopravnej nehody v cele

s ostatnými väzňami za rôznu úmyselnú trestnú činnosť, medzi ktorými boli vrahovia, díleri

drog, odsúdení za lúpeže, krádeže a pod. Cely boli podľa žalobcu zanedbané, malé, netiekla

čistá voda, neposkytovala sa výmena šiat, odsúdení nedostávali pracie prášky, žalobca

dostával vykradnuté balíky. Spoluväzni sa bili, kradli žalovanému veci, správali sa

agresívne. Žalobca nevedel po maďarsky, cítil sa byť ohrozený, ponížený a diskriminovaný,

celý čas prežil v neľudských podmienkach.

6. Okresný súd vo svojom návrhu – vzhľadom na tvrdenia žalobcu – poukazuje

na skutočnosť, že občana Slovenskej republiky nemožno vydať na trestné stíhanie a výkon

trestu odňatia slobody do iného štátu. Bránia tomu a zmluva o právnej pomoci.

Konkrétne , ktorého druhá veta ustanovuje, že občana nemožno nútiť,

aby opustil vlasť, a nemožno ho vyhostiť, ako aj čl. 74 ods. 1 zmluvy o právnej pomoci,

podľa ktorej k vydaniu nedôjde, ak vyžiadaná osoba je štátnym občanom dožiadanej

zmluvnej strany v čase, keď dôjde žiadosť o vydanie. Viazanosť súdu prednostnou

medzinárodnou zmluvou podľa znamená povinnosť súdu použiť ako

právnu normu pre rozhodnutie o veci každé ustanovenie prednostnej medzinárodnej

zmluvy, ktoré sa týka prerokúvanej veci a ktoré je zároveň spôsobilé na priamu aplikáciu,

t. j. obsahuje úpravu dostatočne jednoznačnú a konkrétnu na to, aby túto úpravu bolo možné

použiť ako právnu normu pre rozhodnutie o veci.

7. Vzhľadom na uvedené relevantné skutočnosti sa okresný súd domáha toho, aby

ústavný súd po prijatí tohto návrhu na ďalšie konanie a po konkrétnej kontrole ústavnosti

normy nálezom vyslovil, že ustanovenie o európskom

zatýkacom rozkaze nie je v súlade s a s zmluvy

o právnej pomoci.

II.

8. Ústavný súd na základe zapožičaného spisu krajského súdu o extradičnom konaní

sp. zn. Ntc 2/04 zrekapituloval skutkové i právne okolnosti vydania J. B. na výkon trestu

do Maďarska na základe EZR.

9. Z uvedeného spisu predovšetkým vyplýva, že podkladom EZR vydaného na J. B.

bol rozsudok Mestského súdu Székesfehérvár č. 9.B.1658/2002/6. z 23. septembra 2003,

ktorý v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho Župného súdu Fejér

č. Bf.594/2003/6. z 22. januára 2004 nadobudol právoplatnosť 22. januára 2004.

10. J. B. v čase spáchania trestného činu pracoval ako vodič nákladného motorového

vozidla, pričom podľa uvedených rozsudkov 20. marca 2002 viedol zo smeru Pécs smerom

k Budapešti na hlavnej ceste č. 6 vozidlovú súpravu pozostávajúcu z návesového ťahača

značky Iveco a návesu, ktoré boli majetkom jeho zamestnávateľa, a to rýchlosťou okolo 80

– 90 km/h, v daždivom počasí, na mokrej asfaltovej vozovke. Svojím vozidlom dobehol

vozidlovú súpravu pozostávajúcu z ťahača značky Mercedes a ťažkého návesu jazdiacu

rýchlosťou 70 km/h, pričom sa rozhodol, že túto súpravu predbehne. Rozhodol sa tak

napriek tomu, že kvôli pravotočivej oblúkovitej zákrute nemal dohľad na 480 – 500

metrový úsek cesty potrebný na bezpečné predbiehanie. J. B. počas predbiehania zvýšil

rýchlosť asi na 100 km/h a potom, keď sa dostal k vozidlu, ktoré chcel predbehnúť,

spozoroval s rýchlosťou 85 – 90 km/h naproti prichádzajúce osobné motorové vozidlo

značky Peugeot riadené S. S. Vodička osobného motorového vozidla sa rozhodla núdzovo

brzdiť, ale počas brzdenia nemohla ovládať vozidlo, ktoré sa strhlo do pruhu na ľavej

strane, kde narazilo do ľavého predného rohu ťahača, ktorý sa vrátil už na pravú stranu, a to

takým spôsobom, že sa medzitým náves ešte nenastavil úplne späť do pruhu na pravej

strane. Zrážka odrazila osobné motorové vozidlo značky Peugeot späť na spodok hrádze

podľa smeru jazdy na pravej strane, kde sa vozidlo prevrátilo, a vozidlová súprava J. B. sa

zastavila na spodku hrádze podľa smeru jazdy na ľavej strane. S. S. počas nehody utrpela

fraktúru krčnej chrbtice a pomliaždenie mozgu, následkom čoho na mieste zomrela.

11. J. B. bol odsúdený za spáchanie trestného činu zavinenia smrteľnej dopravnej

nehody z nedbanlivosti podľa § 187. ods. (1) a ods. (2) písmeno b) zákona IV. z roku 1978

o Trestnom zákonníku. J. B. bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 1 rok a 6 mesiacov.

12. Krajskej prokuratúre bol 14. decembra 2004 doručený list Ministerstva

spravodlivosti Maďarskej republiky sp. zn. IM/NEMBZ/2004/NKBÚNT/2/1256

z 13. decembra 2004, ktorého prílohou bol EZR vydaný Župným súdom Fejér

v Székesfehérvári pod číslom Szv.60/2004/3 dňa 31. marca 2004 na odsúdeného občana

Slovenskej republiky menom J. B. pre trestný čin zavinenia smrteľnej dopravnej nehody

z nedbanlivosti podľa § 187. ods. (1) a ods. (2) písmeno b) zákona číslo IV. z roku 1978

o Trestnom zákonníku.

13. Informácia o existencii tohto európskeho zatýkacieho rozkazu bola 17. decembra

2004 prostredníctvom krajskej prokuratúry doručená Krajskému riaditeľstvu Policajného

zboru v K. Následne, 20. decembra 2004 bol krajskej prokuratúre doručený originál listu

Ministerstva spravodlivosti Maďarskej republiky spolu s originálom predmetného EZR

v maďarskom jazyku.

14. J. B. bol na základe vydaného EZR zadržaný policajnými orgánmi 27. decembra

2004. Podľa zápisnice o predbežnom vyšetrovaní spísanej na krajskej prokuratúre

uvedeného dňa J. B. k zadržaniu uviedol, že v súvislosti s trestným konaním v Maďarsku

mu bol prostredníctvom obhajcu ustanoveného v Maďarskej republike doručený len

prvostupňový rozsudok. Druhostupňový rozsudok mu bol doručený na domácu adresu.

O skutočnosti, že sa bude konať druhostupňové pojednávanie, nebol vyrozumený, vôbec

o tom nevedel. Po poučení podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o európskom zatýkacom rozkaze

o možnosti udelenia súhlasu na jeho vydanie do Maďarskej republiky uviedol, že nesúhlasí

s tým, aby bol vydaný na výkon trestu do Maďarska.

15. Krajská prokuratúra nasledujúci deň podala na krajský súd návrh na vzatie

do väzby, ktorý odôvodnila tým, že podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona o európskom

zatýkacom rozkaze sa vydávanie osôb na základe EZR uskutočňuje medzi členskými štátmi

Európskej únie podľa zásady vzájomného uznávania rozhodnutí justičných orgánov

členských štátov a v danom prípade už samotná existencia vydaného EZR zakladá

odôvodnenie, že žiadaná osoba sa vyhýbala výkonu trestu, z tohto dôvodu bolo konanie

v Maďarskej republike vykonané v jej neprítomnosti.

16. Krajský súd J. B. uznesením sp. zn. Ntc 2/04 z 29. decembra 2004 vzal do väzby,

pričom v odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že podmienky, ktoré umožňujú

odmietnutie vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu, sú uvedené v § 14 zákona

o európskom zatýkacom rozkaze. Krajský súd preskúmal, či neexistuje skutočnosť, ktorá by

odôvodňovala odmietnutie vykonania EZR, takúto skutočnosť však nezistil. Podľa

krajského súdu ani samotná skutočnosť, že vyžiadaná osoba je občanom Slovenskej

republiky, nie je dôvodom na odmietnutie vykonania EZR. J. B. bol právoplatne uložený

trest odňatia slobody v trvaní 1 rok a 6 mesiacov. Výkon trestu dosiaľ nenastúpil.

Preskúmaním spisového materiálu neboli zistené podmienky na odmietnutie vykonania

EZR v zmysle § 14 ods. l písm. g) zákona o európskom zatýkacom rozkaze, resp. § 68 ods. l

písm. d) . Krajský súd po preskúmaní dôvodnosti návrhu krajského

prokurátora na vzatie J. B. do väzby v zmysle § 17 ods. l zákona o európskom zatýkacom

rozkaze dospel k záveru, že návrh je dôvodný a že sú splnené pre pozitívne rozhodnutie

všetky zákonné podmienky, ktoré odôvodňujú obmedzenie osobnej slobody menovaného aj

podľa dôvodov uvedených v § 4 ods. 8 zákona o európskom zatýkacom rozkaze.

17. Proti uzneseniu o vzatí do väzby podal J. B. 5. januára 2005 sťažnosť, v ktorej

uviedol, že má trvalú adresu, ako aj pobyt na území Slovenskej republiky a bol riadne

zamestnaný. Výkon trestu, ktorý mu bol uložený na území Maďarskej republiky, chce

nastúpiť na území Slovenskej republiky, o čo požiadal príslušné orgány v Maďarskej

republike. Na území Slovenskej republiky má rodinu a dve nezaopatrené deti, ktoré by

výkon jeho trestu na území Maďarskej republiky ťažko pociťovali. K samotnému trestu

odňatia slobody uviedol, že dopravnú nehodu nezavinil a cíti sa byť nevinný. Svoju nevinu

však nevedel pred súdom v Maďarskej republike obhájiť. V tejto súvislosti chce iniciovať

obnovu konania. Nariadený výkon väzby považoval za nezákonný, a preto žiadal, aby bol

z väzby prepustený na slobodu.

18. J. B. sa 9. januára 2005 obrátil na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej aj „ministerstvo spravodlivosti“) so žiadosťou o výkon predmetného

rozhodnutia na území Slovenskej republiky. Ministerstvo spravodlivosti v odpovedi na túto

žiadosť 12. januára 2005 uviedlo, že Slovenská republika a Maďarská republika nie sú

viazané medzinárodnou zmluvou, ktorá by umožňovala postup navrhovaný J. B.

V odpovedi sa uvádza, že na základe rozhodnutia slovenského súdu, ktorý je v zmysle

zákona o európskom zatýkacom rozkaze príslušný na vykonanie EZR, bude J. B. vydaný

na výkon trestu odňatia slobody do Maďarskej republiky (ak nenastane niektorý z dôvodov

na odmietnutie vykonania EZR podľa § 14 zákona o európskom zatýkacom rozkaze).

Následne po jeho realizácii je v danom prípade možné postupovať podľa Dohovoru

o odovzdávaní odsúdených osôb, ktorý bol uverejnený pod č. (ďalej len

„Dohovor o odovzdávaní“). Ak J. B. trvá na tom, aby sa aj po prípadnom vydaní

do Maďarskej republiky Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky zaoberalo jeho

žiadosťou o odovzdanie na výkon trestu odňatia slobody do Slovenskej republiky, má

o tejto skutočnosti informovať ministerstvo spravodlivosti.

19. Dňa 3. februára 2005 J. B. požiadal o výkon trestu na území Slovenskej republiky

aj Ministerstvo spravodlivosti Maďarskej republiky, pričom uviedol aj tieto skutočnosti:

„Nariadenie na nástup výkonu trestu mi nebolo doručené, vykonaniu uloženému trestu

odňatia slobody sa nebránim, chcem ho vykonať avšak na území Slovenskej republiky. Som

toho názoru, že tým by odpadli náklady Maďarskej republike na transport a výkon trestu,

navyše je u mňa jazyková bariéra, keďže Váš jazyk vôbec neovládam.“

20. Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 14. februára 2005 sťažnosť J. B.

proti uzneseniu o vzatí do väzby zamietol, pretože podľa jeho názoru napadnuté rozhodnutie

krajského súdu je v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o európskom zatýkacom

rozkaze a pre takýto postup boli splnené všetky zákonné podmienky. J. B. bol za uvedený

trestný čin uložený súdmi v Maďarskej republike trest odňatia slobody vo výmere 1 rok a 6

mesiacov, pričom výkon tohto trestu dosiaľ nenastúpil. Krajský súd na základe návrhu

krajského prokurátora rozhodol v predmetnej veci v súlade so zákonom, pričom na jeho

postup boli splnené aj zákonné podmienky uvedené v § 4 ods. 8 zákona o európskom

zatýkacom rozkaze. Podľa právneho názoru najvyššieho súdu v takomto prípade súd ani nie

je pri rozhodovaní o vzatí zadržanej osoby do väzby viazaný dôvodmi väzby podľa

osobitného zákona. V súčasnej dobe sú rozhodnutia súdov Maďarskej republiky právoplatné

a vykonateľné a o žiadosti J. B., aby mohol trest vykonať na území Slovenskej republiky,

nebolo dosiaľ rozhodnuté. Najvyšší súd z uvedených dôvodov nepovažoval za opodstatnené

a dôvodné sťažnostné námietky J. B., a preto ich podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku zamietol.

21. Krajský súd na verejnom zasadnutí konanom 22. februára 2005 prerokoval návrh

krajského prokurátora na vykonanie predmetného EZR. J. B. na tomto zasadnutí uviedol, že

nesúhlasí so svojím vydaním, pretože počas troch mesiacov od momentu, ako sa stala

dopravná nehoda, bol k dispozícii orgánom činným v trestnom konaní na území Maďarskej

republiky, nevyhýbal sa trestnému konaniu, ale pre nedostatok finančných prostriedkov bol

nútený vrátiť sa domov, pred súdom prvého stupňa sa hlavného pojednávania nezúčastnil a

o termíne odvolacieho konania vôbec nemal vedomosť. Nebolo mu teda umožnené svoje

záujmy chrániť tak, ako by to malo byť v zmysle platných ustanovení o obhajobe.

Opakovane zdôraznil, že sa nikdy nevyhýbal žiadnemu čiastkovému úkonu v trestnom

konaní a ani po odsúdení sa nevyhýbal výkonu trestu, ale žiada, aby tento trest mohol

vykonať na území Slovenskej republiky. Zároveň dodal, že všetky trovy spojené s týmto

konaním je ochotný znášať.

Krajský súd uznesením č. k. -124 z 22. februára 2005 rozhodol, že EZR sa

vykoná a J. B. bude odovzdaný na výkon trestu odňatia slobody do Maďarskej republiky.

V odôvodnení uznesenia krajský súd uviedol, že justičný orgán vykonávajúceho štátu nie je

oprávnený skúmať vinu, resp. nevinu vyžiadanej osoby, proti ktorej bol vydaný EZR, ale

rozhoduje o tom, či sa EZR vykoná alebo nevykoná. Rozhoduje, či sú splnené podmienky

na jeho vykonanie, a posudzuje predovšetkým to, či bol vydaný príslušným justičným

orgánom členského štátu Európskej únie, či bol vydaný pre skutok, pre ktorý možno EZR

vydať, a či nie je splnený niektorý z dôvodov odmietnutia jeho vykonania.

Krajský súd na podklade predbežného vyšetrovania, ktoré podľa § 18 zákona

o európskom zatýkacom rozkaze vykonala krajská prokuratúra, zistil, že sú splnené zákonné

podmienky na vykonanie EZR vydaného Župným súdom Fejér pod č. k. Szv.60/2004/3

z 31. marca 2004 na občana Slovenskej republiky menom J. B. Neboli zistené žiadne také

skutočnosti, ktoré by podľa § 14 zákona o európskom zatýkacom rozkaze, ako aj čl. 3 a 4

Rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a

postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (ďalej aj „rámcové rozhodnutie“)

odôvodňovali odmietnutie vykonania EZR. Maďarská strana v zmysle § 392 ods. l písm. e)

zákonom XIX. z roku 1998 o Trestnom konaní poskytla právne záruky, keďže rozhodnutia

boli vynesené v neprítomnosti J. B., že menovaný môže podľa právneho poriadku

Maďarskej republiky požiadať o obnovu konania, čo v prípade neposkytnutia takejto záruky

by bolo možné posúdiť ako fakultatívny dôvod odmietnutia výkonu EZR.

Osobitne bol skúmaný najmä dôvod uvedený v čl. 4 ods. 6 rámcového rozhodnutia,

podľa ktorého je možné odmietnuť výkon EZR, pričom jednou z podmienok odmietnutia

výkonu je skutočnosť, že sa vykonávajúci štát zaviaže, že vykoná rozsudok v súlade

so svojím vnútroštátnym právom. Predmetná podmienka nebola splnená, keďže

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky nevyhovelo žiadosti obhajcu J. B.

o uznanie rozhodnutí maďarských súdov na území Slovenskej republiky, aby mohol J. B.

uložený trest odňatia slobody vykonať v domovskom štáte.

Krajský súd v Košiciach zistil, že Maďarská republika vydala EZR na účely výkonu

už uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody na občana Slovenskej republiky J. B.

pre trestný čin zavinenia smrteľnej dopravnej nehody z nedbanlivosti podľa § 187. ods. (1)

a ods. (2) písmeno b) zákona č. IV/1978 o Trestnom zákonníku, pri ktorom možno uložiť

trest odňatia slobody od 1 do 5 rokov. Podľa Slovenskej republiky

konanie J. B., na ktorého bol vydaný EZR, bolo by možné posúdiť ako trestný čin ublíženia

na zdraví podľa ods. l a 2 , za ktorý možno uložiť trest odňatia

slobody od 6 mesiacov do 5 rokov. Keďže trest, ktorý bol J. B. uložený, presahuje výmeru

najmenej 4 mesiacov a ide o čin obojstranne trestný, ktorého výkon trestu nie je premlčaný,

na predmetný trestný čin sa nevzťahuje amnestia a vyžiadaná osoba je z hľadiska veku

trestne zodpovednou osobou, bolo rozhodnuté tak, že sa EZR vykoná a vyžiadaná osoba –

J. B. – bude odovzdaná na výkon trestu odňatia slobody v trvaní 1 rok a 6 mesiacov

do väznice v Maďarskej republiky.

22. Proti uzneseniu o vykonaní EZR a vydaní na výkon trestu podal J. B. 24. februára

2005 sťažnosť, v ktorej uviedol, že výkonu uloženého trestu odňatia slobody sa nebránil

a ani sa nebráni. Chcel by ho však vykonať na území Slovenskej republiky z dôvodu, že

vôbec neovláda maďarský jazyk. Výkon trestu v Maďarskej republike za tejto situácie by

mohol značne ponižovať jeho ľudskú dôstojnosť, čo iste nie je účelom trestu. Taktiež

poukázal na skutočnosť, že písomne požiadal Ministerstvo spravodlivosti Maďarskej

republiky o začatie uznávacieho konania rozsudkov, ktorými bol odsúdený, pričom uvedenú

žiadosť zaslal na vedomie aj Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky a aj

Krajskému súdu v Košiciach. Zatiaľ nemal vedomosť o stanoviskách k jeho žiadosti,

predpokladal však, že uvedené rozsudky budú uznané orgánmi Slovenskej republiky a bude

mu umožnené vykonať trest na území republiky, ktorej je občanom.

23. V máji 2005 J. B. požiadal Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

o odloženie výkonu EZR, pričom uviedol: „Chcem poukázať predovšetkým na skutočnosť,

že výkon trestu odňatia slobody v Maďarskej republike, ktorej jazyk vôbec neovládam, ani

mu nerozumiem do značnej miery bude ponižovať moju ľudskú dôstojnosť. To by bolo

v rozpore s SR . Aj keď som bol odsúdený pre nedbanlivostný trestný

čin súdom v Maďarskej republike, som toho názoru, že ponižovanie ľudskej dôstojnosti nie

je účelom trestu odňatia slobody. Nezanedbateľnou skutočnosťou je odlúčenie od blízkej

rodiny bez možnosti návštev mojej rodiny. Tiež môj zdravotný stav je vážny nakoľko ako

ukázali lekárske vyšetrenia mám poškodené tri stavce a bola mi doporučená jej operácia.

Opätovne poukazujem na skutočnosť, že som bol odsúdený v mojej neprítomnosti

a v pôvodnom konaní boli porušené viaceré procesné ustanovenia, čo vyplýva zo spisového

materiálu a konštatuje to i Krajský súd v Košiciach v odôvodnení svojho uznesenia

z 22. februára 2005.“

24. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 5. mája 2005 rozhodol, že sa EZR

vykoná a vyžiadaná osoba J. B. sa odovzdá na výkon trestu odňatia slobody do Maďarskej

republiky. Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že krajský súd riadne zistil všetky

rozhodné okolnosti, správne rozhodol o vykonaní EZR a svoje uznesenie odôvodnil

v súlade s ustanovením a . Najvyšší súd preto v otázke

akceptácie EZR v plnom rozsahu poukázal na odôvodnenie písomného vyhotovenia

napadnutého uznesenia, lebo tam uvedené právne závery si plne osvojil. Podľa § 21 ods. 6

zákona o európskom zatýkacom rozkaze právo subjektov oprávnených na podanie sťažnosti

je obmedzené, lebo opravný prostriedok je prípustný len pre niektorý z dôvodov

odmietnutia vykonania EZR podľa § 14 zákona o európskom zatýkacom rozkaze, pričom

sťažnosť vyžiadanej osoby žiadny z dôvodov uvedených v § 14 zákona o európskom

zatýkacom rozkaze neuvádzal a z jej obsahu sa taký dôvod ani nedal vyvodiť.

25. V júni 2005 J. B. oznámil Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, že

EZR už bol realizovaný a že žiada o uznávacie konanie a výkon trestu na území Slovenskej

republiky. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky J. B. 7. júla 2005 informovalo,

že minister spravodlivosti Maďarskej republiky v súlade s čl. 5 ods. 4 Dohovoru

o odovzdávaní zamietol jeho žiadosť o odovzdanie na výkon trestu odňatia slobody

do Slovenskej republiky.

26. J. B. podal proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 5. mája 2005

ústavnú sťažnosť, ktorou namietal, že najvyšší súd sa ako sťažnostný súd nevyrovnal

so všetkými jeho námietkami (napr. ani s tým, že jeho vydanie by ťažko pociťovala rodina),

čím došlo k porušeniu , Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 2 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Taktiež namietal svoju neprítomnosť na konaní najvyššieho súdu.

Napokon namietal aj porušenie čl. 74 ods. 1 písm. a) zmluvy o právnej pomoci. Sťažnosť

bola uznesením sp. zn. odmietnutá ako podaná oneskorene.

27. Ústavný súd umožnil J. B. ako dotknutej osobe, aby sa vyjadril k predmetnému

návrhu okresného súdu. Menovaný vo svojom prípise ústavnému súdu z 28. februára 2012

zrekapituloval svoju korešpondenciu s prokuratúrou, súdmi a ministerstvami spravodlivosti

(bližšie uvedenú v predchádzajúcej časti tohto uznesenia) a dodal, že trvá na svojich

podaniach, ktoré dosiaľ uskutočnil.

III.

28. Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom.

Podľa ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny

predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,

odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,

konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor

ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Podľa ústavný súd začne konanie, ak podá návrh

na začatie konania súd.

Podľa

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

začne konanie, ak návrh podá súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Podľa

sa súdom podľa uvedeného zákona

rozumie príslušný senát alebo samosudca. Podľa ak je

účastníkom konania súd, zastupuje senát jeho predseda.

Podľa ak osoby uvedené v

až e) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym

predpisom vyššej právnej sily(...), môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

29. Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (,

) vyplýva, že okrem iných procesných náležitostí aj samotné prerušenie

konania je procesným predpokladom na podanie návrhu na začatie konania o súlade

právnych predpisov všeobecným súdom. Tento procesný predpoklad všeobecný súd

v danom prípade preukázal uznesením č. k. -62 z 24. februára 2009 o prerušení

konania, ktoré nadobudlo právoplatnosť 3. marca 2009.

30. Predmetom konania podľa návrhu okresného súdu je posúdenie, či ustanovenie

§ 14 ods. 4 zákona o európskom zatýkacom rozkaze, teda výluka štátneho občianstva

Slovenskej republiky ako dôvodu neprípustnosti vydania v režime EZR, je v súlade

s návrhom vymedzenými referenčnými normami, a to s a s

písm. a) zmluvy o právnej pomoci.

Podľa o európskom zatýkacom rozkaze

skutočnosť, že je vyžiadaná osoba občanom Slovenskej republiky, nie je dôvodom pre

odmietnutie vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu. Rovnako sa postupuje aj

vo vzťahu k vyžiadanej osobe, na ktorú sa podľa medzinárodného práva vzťahuje rovnaké

zaobchádzanie ako na občana Slovenskej republiky.

Podľa druhej vety občana nemožno nútiť, aby opustil vlasť,

a nemožno ho vyhostiť.

Podľa čl. 74 ods. 1 písm. a) zmluvy o právnej pomoci [odmietnutie vydania]

k vydaniu nedôjde, ak vyžiadaná osoba je štátnym občanom dožiadanej zmluvnej strany

v čase, keď dôjde žiadosť o vydanie.

31. Ústavný súd predovšetkým musí preskúmať aplikovateľnosť napadnutého

ustanovenia v konaní pred všeobecným súdom.

32. Návrh na preskúmanie ústavnej súladnosti zákona pochádzajúci od všeobecného

súdu má nenahraditeľné miesto v systéme špecifickej a koncentrovanej súdnej kontroly

ústavnosti, pretože je nástrojom ochrany konkrétneho jednotlivca priamo pred legislatívnou

mocou, pričom rozhodnutie má všeobecne záväzné derogačné účinky. V slovenskom

ústavnom systéme je uvedená nenahraditeľnosť umocnená tým, že jednotlivec nemôže

prostredníctvom ústavnej sťažnosti nárokovo vyvolať konanie o súlade a na podanie návrhu

na vyslovenie nesúladu zákona s alebo kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami

nemá k dispozícii ani actio popularis.

33. Všeobecný súd však nemôže napadnúť akýkoľvek zákon alebo ustanovenie

zákona, o ktorom by teoreticky mohol mať pochybnosti, ale na rozdiel od iných procesne

legitimovaných subjektov podľa môže napadnúť len taký zákon,

ktorého aplikácia pripadá do úvahy vo veci, ktorý prerokúva. Na základe tohto incidenčného

(a možno dodať aj nepolitického) prvku spočívajúcom v konkrétnom prípade s konkrétnymi

účastníkmi nazýva európska konštitucionalistika uvedenú kompetenciu ako konkrétnu

kontrolu noriem [konkrete Normenkontrole, čl. 125 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 2

a s čl. 130 ods. 1, okrem písm. d)]. Uvedenú kompetenciu už poznala rakúska úprava

v ústave z roku 1920, ako aj nemecký Základný zákon z roku 1949. V súčasnosti túto

kompetenciu poznajú všetky európske ústavný súdy, pričom napríklad taliansky ústavný súd

posudzuje ústavnosť zákonov v podstate výlučne na návrh všeobecných súdov (pozri štúdiu

Benátskej komisie o individuálnej ochrane ústavnosti, dostupnú na internete:

<http://portal.concourt.sk/plugins/servlet/get/attachment/main/dokumenty_data/D_2011_22.

pdf)>.

34. Aplikácia konkrétnej normy v konkrétnom prípade teda leží v samej podstate

tejto kompetencie. Je nutné priznať, že v zložitosti konania na všeobecnom súde nie je vždy

jednoduché určiť, či napadnutá norma sa v danom prípade aplikuje. Môžu nastať situácie,

keď napadnutá norma má súvis s prerokúvanou vecou, ale napriek tomu sa neaplikuje.

35. Ústavný súd sa k aplikácii napadnutej normy vyjadril vo veci sp. zn.

takto: „Legitimácia všeobecného súdu na podanie návrhu na začatie konania pred ústavným

súdom teda predpokladá spojitosť konania pred všeobecným súdom vyjadrenú tak, že

podaniu návrhu musí predchádzať rozhodovacia činnosť takého súdu. V tejto rozhodovacej

činnosti ako zákonom upravenom postupe je potrebné podľa úsudku všeobecného súdu

vyložiť a použiť všeobecne záväzný právny predpis, ktorého nesúlad s , so zákonom

alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, všeobecný súd

mieni uplatniť v návrhu na začatie konania pred ústavným súdom. Rozhodovaciu činnosť

všeobecného súdu v zmysle ústavný súd preto

chápe ako postup, v ktorom po začatí konania všeobecný súd smeruje k rozhodnutiu vo veci

samej, t. j. k výroku o tom, čo je požadované v návrhu na začatie konania (v žalobe)

a v jeho odôvodnení. Ak v tomto postupe nemá miesto interpretácia a aplikácia všeobecne

záväzného právneho predpisu, ktorého vyslovenie nesúladu všeobecný súd mieni uplatniť

v návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, potom nie je splnený základný

predpoklad na ochranu ústavnosti poskytovanú ústavným súdom v konaní podľa čl. 125

, za ktorý treba považovať len také konanie o súlade právnych predpisov začaté

všeobecným súdom, ktorému predchádza konanie pred všeobecným súdom, v ktorom má

materiálne dôjsť (podľa obsahu prítomného návrhu) k použitiu napadnutého ustanovenia

zákona, t. j. k subsumpcii skutkového stavu pod napádanú právnu normu (právne normy).

Tento predpoklad nie je splnený, ak k takému použitiu napadnutého ustanovenia nielenže

nedochádza, ale pre nedostatok procesných podmienok alebo zjavnú neopodstatnenosť

žaloby ani nemôže dôjsť.

Ak všeobecný súd napriek tomu, že nie sú splnené tieto dva kumulatívne

predpoklady jeho aktívnej legitimácie na podanie návrhu na začatie konania pred ústavným

súdom o súlade právnych predpisov, podá návrh na také konanie, je návrh podaný zjavne

neoprávnenou osobou [§ 25 ods. 2 v spojení s § 18 ods. 1 písm. e) zákona o ústavnom

súde].“ Uvedený prístup potvrdil ústavný súd aj vo veci sp. zn. .

36. V predmetnej veci J. B. po návrate z výkonu trestu, na ktorý bol vydaný

na základe EZR do Maďarskej republiky, žaloval Slovenskú republiku o náhradu škody –

nemajetkovej ujmy za tvrdené zlé zaobchádzanie, ku ktorému malo dôjsť vo výkone trestu

v Maďarskej republike. Podľa presvedčenia žalobcu, ak by nebol aplikáciou napadnutého

ustanovenia vydaný inému štátu na výkon trestu, tak by nebolo ani zlého zaobchádzania.

J. B. žaloval Slovenskú republiku v hmotnoprávnom režime

Titulom, na základe ktorého bol J. B. prevedený do Maďarskej republiky, a teda aktom

moci, ktorý mal byť v príčinnej súvislosti so zlým zaobchádzaním, bolo uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 5. mája 2005 v spojení s uznesením krajského súdu

č. k. -124 z 22. februára 2005.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, právo na

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak

právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre

nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný

rozhodnutím tohto orgánu.

Zákonnou podmienkou náhrady škody v okolnostiach danej veci je teda zrušenie

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 5. mája 2005 v spojení s uznesením

krajského súdu č. k. -124 z 22. februára 2005, ku ktorému však nedošlo.

Z doteraz uvedeného vyplýva, že napadnuté ustanovenie síce zohralo zásadnú rolu

pri odovzdaní J. B., ale v konaní o náhradu škody sa neaplikuje, pretože vychádzajúc

zo prichádza do úvahy zamietnutie žaloby okresným súdom skôr,

než by došlo k úvahám o aplikovateľnosti a ústavnosti napadnutého ustanovenia.

Vzhľadom na skutočnosť, že sa napadnuté ustanovenie neaplikuje v konaní pred

všeobecným súdom, je nutné považovať okresný súd za zjavne neoprávnenú osobu a návrh

odmietnuť.

37. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

38. Podľa sa k rozhodnutiu pripájajú odlišné

stanoviská sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Lajosa Mészárosa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2012