Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 55/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2021 v senáte

zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov Ladislava Duditša a Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátkou

JUDr. Sabínou Hodoňovou, PhD., Mariánske námestie 31, Žilina, ktorou namieta porušenie

základných práv zaručených a

a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 21. októbra 2020 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. decembra 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátkou JUDr. Sabínou Hodoňovou, PhD., Mariánske námestie 31, Žilina, ktorou

namieta porušenie základných práv zaručených a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 21. októbra 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a postupom predchádzajúcim jeho

vydaniu.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ uzatvoril

26. októbra 1973 so žalovanou – Allianz poisťovňa, a. s., poistnú zmluvu .

Žalovaná vyplatila sťažovateľovi poistné plnenie za každý úraz, ktorý sa sťažovateľovi stal

v období od uzatvorenia poistnej zmluvy až do 11. decembra 2001. Sťažovateľ

zdôrazňuje, že „bol počas celého vymedzeného obdobia poistený u žalovanej a žalovaná tak

mala z vlastnej činnosti poisťovateľa vedomosť o všetkých úrazoch sťažovateľa, ktoré

prešetrovala v rámci likvidácií, a za ktoré sťažovateľovi poskytla poistné plnenie.“.

3. Sťažovateľ so žalovanou uzatvorili aj ďalšie poistné zmluvy, a to

9. decembra 1983, 2. septembra 1998, 10. decembra 2001 a 26. novembra 2001, pričom

sťažovateľ bol pri ich uzatváraní žalovanou „ubezpečený, že do dotazníkov nie je potrebné

vpisovať predchádzajúce ochorenia a úrazy, o ktorých mala žalovaná z vlastnej činnosti

vedomosť.“.

4. Sťažovateľ utrpel 11. decembra 2001 úraz, ktorý ho oprávňoval na uplatnenie

poistného plnenia, ktoré však žalovaná odmietla poskytnúť. V predmetnej veci preto

sťažovateľ podal proti žalovanej žalobu o zaplatenie odškodného z titulu poistného plnenia

za úraz, o ktorej rozhodol Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom

sp. zn. zo 6. novembra 2009 (ďalej len „rozsudok zo 6. novembra 2009“),

ktorým žalobu zamietol. O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu

zo 6. novembra 2009 rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. z 27. januára 2011 (ďalej len „rozsudok

z 27. januára 2011“) tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne.

5. Sťažovateľ následne podal návrh na obnovu konania, ktorým sa domáhal obnovy

konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. . O návrhu na obnovu konania

rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. z 9. júla 2012 (ďalej len „uznesenie

z 9. júla 2012“) tak, že obnovu konania nepovolil. Krajský súd následne uznesením

sp. zn. z 28. februára 2013 (ďalej len „uznesenie z 28. februára 2013“)

rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne.

6. O v poradí druhom návrhu na povolenie obnovy konania rozhodol okresný súd

uznesením sp. zn. z 24. apríla 2018 (ďalej len „uznesenie z 24. apríla 2018“)

tak, že konanie vo veci návrhu zastavil s odôvodnením, že právoplatné uznesenie okresného

súdu z 9. júla 2012 v spojení s uznesením krajského súdu z 28. februára 2013 predstavuje

vo vzťahu ku konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. prekážku

právoplatne rozhodnutej veci. O odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu

z 24. apríla 2018 rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 31. júla 2019

(ďalej len „uznesenie z 31. júla 2019“) tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako

vecne správne. Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu z 31. júla 2019 dovolanie,

tvrdiac existenciu vady zmätočnosti v súlade s

(ďalej len „CSP“). Dovolanie bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietnuté

v súlade s .

7. Sťažovateľ zdôrazňuje, že z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva,

že prekážka rozhodnutej veci v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

je rozhodujúcou skutočnosťou, pre ktorú bolo konanie o v poradí druhom návrhu

sťažovateľa na povolenie obnovy konania zastavené. Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta,

že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. bolo vydané len uznesenie,

pričom v súlade s súd rozhoduje uznesením len vtedy, ak nerozhoduje

vo veci samej. Dôvodí ďalej, že zo systematického výkladu (Ak sa o veci

právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.) vyplýva,

že zákonodarca zakotvil toto ustanovenie k ustanoveniam vzťahujúcim sa na rozsudky, a nie

uznesenia. Uvedené podľa sťažovateľa postačí na konštatovanie, že záver najvyššieho súdu,

podľa ktorého v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. bolo vydané

rozhodnutie tvoriace prekážku veci rozhodnutej, nie je správny. Napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu preto nie je podľa sťažovateľa riadne odôvodnené.

8. V ďalšej časti sťažovateľ vznáša námietky namierené proti meritórnemu posúdeniu

ním podanej žaloby, pričom zdôrazňuje, že rozsudok okresného súdu zo 6. novembra 2009

v spojení s rozsudkom krajského súdu z 27. januára 2011 sú nepreskúmateľné

a „nepodporené dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise“. V tomto kontexte namieta,

že aplikácia zo strany konajúcich všeobecných súdov

nebola možná.

9. Podľa sťažovateľa sa dovolací súd žiadnym spôsobom nezaoberal jeho námietkou

týkajúcou sa prípustnosti aplikácie v základnom konaní.

Sťažovateľ osobitne zdôrazňuje, že v základnom konaní rozhodujúce všeobecné súdy

„odmietli vykonať ním navrhnuté dôkazy, ktoré boli pre posúdenie veci podstatné, lebo

návrh bol odmietnutý tak v základnom ako aj následnom konaní o povolenie obnovy

konania. Ide potom o také dôkazy, ktoré by po rokoch trvania súdneho sporu mohli

zodpovedať na ústrednú otázku celého konania, t. j. či v prípade sťažovateľa žalovaná

mohla aplikovať § 802 ods. 2 zákona... Súdy bez vykonania potrebného dokazovania iba na

podklade tvrdení žalovanej dospeli k záveru, že odmietnutie poskytnutia poistného plnenia

bolo dôvodné.“.

10. Sťažovateľ dôvodí, že v jeho prípade na podklade totožných skutkových

okolností rozhodli všeobecné súdy rozdielne. Zatiaľ čo v základnom konaní „bola žaloba

sťažovateľa zamietnutá... v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.:

súd žalobe sťažovateľa v takmer totožnej veci vyhovel. Tým je predovšetkým

narušená právna istota na strane sťažovateľa, ktorý by mal byť v konaní pred súdmi

chránený minimálne v rozsahu, že súdy budú na skutkovo totožné veci nahliadať rovnako

a rovnako ich aj budú posudzovať.“. Keďže najvyšší súd ako dovolací súd dovolanie

odmietol, podľa sťažovateľa tým vážne zasiahol do jeho práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného , ako aj do majetkového práva zaručeného

ods. 1 .

11. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základných práv zaručených a a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom

predchádzajúcim jeho vydaniu. Sťažovateľ súčasne požaduje zrušenie napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu a vrátenie veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia v sume 3 000 €, ako aj náhradu trov konania

v sume 375,24 €.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. V súlade s podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

V súlade s ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený. V súlade s návrhom na začatie

konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa .

14. V súlade s každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke

právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý

v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

15. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti predostiera dve zásadné námietky, ktorými brojí

proti podľa svojho názoru nedostatočne odôvodnenému napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu – argumentácia obsiahnutá

v bode 7 tohto uznesenia (ďalej aj „prvá námietka“) a proti meritórnemu posúdeniu ním

podanej žaloby (body 8 až 10 tohto uznesenia), pričom namieta nepreskúmateľnosť

rozsudku okresného súdu zo 6. novembra 2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu

z 27. januára 2011. V tejto súvislosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

tvrdí, že nedostatočnosť odôvodnenia citovaného rozhodnutia spočíva v tom, že najvyšší

súd sa ako dovolací súd nezaoberal jeho námietkami týkajúcimi sa meritórneho posúdenia

veci v základnom konaní (ďalej len „druhá námietka“).

16. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nie je zásadná odlišnosť

(m. m. ), a preto ich porušenie skúma spoločne (, ).

Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že v súlade so svojou konštantnou judikatúrou nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , ).

17. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol, že podstata

základného práva priznaného spočíva v oprávnení každého reálne sa

domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu

nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana

v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda, že základné

právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj

v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní

a jeho kvalita predurčená zákonom je vyjadrením základného práva na súdnu ochranu

účastníka konania vyplývajúceho z . Ochranu základným právam

a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný súd súdnu ochranu

v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv strán sporu

chránených zákonmi je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody upravených

alebo medzinárodnou zmluvou (m. m. , , ).

18. V konkrétnych okolnostiach veci bolo úlohou ústavného súdu posúdiť,

či námietky sťažovateľa komplexne obsiahnuté v bode 15 tohto uznesenia dostatočným

spôsobom odôvodňujú vyslovenie porušenia jeho práv zaručených a dohovorom

z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým

bolo dovolanie proti uzneseniu krajského súdu z 31. júla 2019 odmietnuté.

19. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ústavný súd vo svojej

ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových princípov spravodlivého

súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo na náležité

odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Jeho obsahom je právo strany sporu na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje

rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. , ,

). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom

záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný

a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

20. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu je rozhodnúť o jeho prijatí

na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred

ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Podľa ustálenej judikatúry ústavného

súdu je dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť

absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej

strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, , ).

21. Ústavný súd v úvode tejto časti rozhodnutia v súvislosti s námietkami

sťažovateľa, ktoré smerujú proti rozhodnutiu dovolacieho súdu a postupu

predchádzajúcemu jeho vydaniu, aj s poukazom na svoju stabilizovanú judikatúru

zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu, s výnimkou ústavnej neudržateľnosti

jeho rozhodnutia. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy

(čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých

sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

22. Vo vzťahu k prvej námietke (bod 7 tohto uznesenia), ktorou sťažovateľ

odôvodňoval porušenie svojho práva na spravodlivý proces, čím zároveň odôvodňoval

prípustnosť a dôvodnosť dovolacieho dôvodu podľa , ústavný súd

po preskúmaní relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že sa

ním najvyšší súd ústavno-konformným spôsobom vysporiadal s otázkou existencie

prekážky rozhodnutej veci (res iudicata), keď v podstatnom zdôraznil, že prekážka res

iudicata patrí k procesným podmienkam a jej existencia v každom štádiu konania vedie bez

ďalšieho k jeho zastaveniu. Najvyšší súd v napadnutom uznesení akcentoval, že totožnosť

veci je daná, ak sa táto týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva

z rovnakého skutku). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní

vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania (či už z dôvodu univerzálnej,

alebo singulárnej sukcesie). Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne

rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový stav, ktorý bol

predmetom pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy,

pokiaľ určitý skutkový stav bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený nesprávne

alebo neúplne (k tomu pozri aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 13. októbra 2009).

23. Sťažovateľ v súvislosti s prvou námietkou v konkrétnostiach argumentuje,

že , podľa ktorého ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať

a rozhodovať znova, možno vztiahnuť len na rozsudky, nie však na uznesenia, teda

rozhodnutia nemeritórnej povahy.

24. V bode 18 napadnutého uznesenia najvyšší súd vyhodnotil citovanú

argumentáciu sťažovateľa (ktorú predniesol aj v dovolacom konaní) za nedôvodnú, pričom

uviedol, že pre posúdenie existencie prekážky rozhodnutej veci nie je významná forma

rozhodnutia v pôvodnom konaní, lebo súd skúma existenciu podmienok charakterizujúcich

prekážku res iudicata, t. j. totožnosť veci a totožnosť strán, ktoré boli podľa záveru

dovolacieho súdu v prejednávanej veci dané.

25. Argumentáciu predkladanú sťažovateľom nemožno podľa názoru ústavného súdu

už na prvý pohľad považovať za dôvodnú, teda takú, ktorá by v konečnom dôsledku

spochybňovala najvyšším súdom prezentovaný záver, podľa ktorého v konaní vedenom

na okresnom súde pod sp. zn. bolo vydané rozhodnutie tvoriace prekážku veci

rozhodnutej, ktorá bráni v tej istej veci žaloby o obnovu konania konať a rozhodnúť.

26. Podstatou systematického výkladu (na ktorý odkazuje aj samotný sťažovateľ

v bode 7 tohto uznesenia) je poznanie, skúmanie a objasnenie právnej normy v súlade

s inými právnymi normami a v súvislostiach s celým systémom práva

(m. m. ). Sťažovateľova argumentácia upriamujúca izolovanú pozornosť

na zaradený do časti nazvanej subjektívna záväznosť rozsudku totiž

v skutočnosti nezohľadňuje ďalšie ustanovenia procesného kódexu obsiahnuté v časti

týkajúcej sa ďalších foriem rozhodnutia súdu, a to uznesení. V súlade s

ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

V konkrétnych okolnostiach veci bolo preto na mieste primerane aplikovať (aj) ustanovenia

o rozsudku.

27. Argumentácia poskytnutá sťažovateľom je teda založená len na izolovanom

výklade jednotlivej právnej normy bez náležitého prihliadania na ďalšie vecne previazané

ustanovenia, a preto nemôže byť ani opodstatnená.

28. Okrem toho neopodstatnenosť dôvodov uvádzaných sťažovateľom v tomto

kontexte potvrdzuje aj ďalšia rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu, z ktorej vyplýva,

že prekážku res iudicata je potrebné uplatniť aj vo vzťahu k uzneseniam vydaným

všeobecným súdom (Bez zmeny skutkových okolností tvorí právoplatné uznesenie, ktorým

súd zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia prekážku veci právoplatne

rozsúdenej. – stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu zo 16. mája 2011

publikované pod R 25/2011 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky č. 3/2011).

29. Názor, podľa ktorého právoplatné uznesenie vydané vo veci žaloby o obnovu

konania zakladá procesnú prekážku res iudicata pre novú žalobu, ktorou by sa žalobca

z rovnakých dôvodov a za nezmenenej skutkovej situácie domáhal povolenia obnovy

konania s totožným obsahom, je preto ústavne udržateľný.

30. V kontexte inštitútu „žaloby o obnovu konania“, o ktorú v okolnostiach ústavnej

sťažnosti ide, už len pre úplnosť ústavný súd poukazuje aj na totožný prístup samotného

ústavného súdu, ktorý vo veciach týkajúcich sa obdobného inštitútu „návrhu na obnovu

konania pred ústavným súdom“ považuje za plne uplatniteľnú zásadu, podľa ktorej sa

zakazuje rozhodovať a konať vo veciach už raz rozhodnutých (res iudicata). Aj v prípade

návrhu na obnovu konania pred ústavným súdom preto ústavný súd v súlade s princípom

právnej istoty ako súčasti konceptu právneho štátu skúma, či tu (ne)existuje procesný dôvod

na vyslovenie neprípustnosti takého návrhu, ktorý sa týka veci, o ktorej ústavný súd už

rozhodoval (k tomu pozri uznesenie ústavného súdu sp. zn.

z 19. januára 2016).

31. Prihliadajúc na citované relevantné časti napadnutého uznesenia a berúc do úvahy

dosiaľ uvedené čiastkové závery, ústavný súd v kontexte prvej námietky konštatuje,

že najvyšší súd sa ako dovolací súd v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne

akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s námietkou sťažovateľa, ktorou odôvodňoval

prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania podľa v súvislosti s otázkou

existencie prekážky rozhodnutej veci (res iudicata).

32. V kontexte druhej námietky sťažovateľa ústavný súd opakovane s poukazom

na bod 19 tohto uznesenia zdôrazňuje, že splnenie povinnosti najvyššieho súdu odpovedať

na námietky a otázky dovolateľa si pre záver o preskúmateľnosti, jasnosti a zrozumiteľnosti

ním vydaného rozhodnutia nevyžadovalo odpoveď na každú dovolateľom vznesenú

námietku či otázku. Nie každá takáto otázka totiž je aj relevantná, a teda súvisiaca

s predmetom súdnej ochrany. Relevantnosť otázky predloženej v rámci dovolacieho konania

bola determinovaná a zároveň aj ohraničená vymedzením predmetu dovolacieho konania,

ktorým v konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľa bolo rozhodovanie o dovolaní proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo preskúmavané rozhodnutie súdu prvej inštancie

o zastavení konania vo veci žaloby o obnovu základného konania pre prekážku res iudicata.

Predmetom dovolacieho konania sa preto relevantne mohli stať len námietky sťažovateľa

o nesprávnom vyhodnotení existencie prekážky res iudicata, ktorá všeobecnému súdu

bránila vec obnovy konania základného konania povoliť pre procesnú prekážku, na ktorú

musí všeobecný súd prihliadať ex officio, nie však meritórne otázky týkajúce sa posúdenia

dôvodnosti samotnej žaloby v základnom konaní (konanie vedené okresným súdom pod

sp. zn. v spojení s konaním krajského súdu sp. zn. ).

33. Najvyšší súd sa síce v napadnutom uznesení osobitne námietkou sťažovateľa

týkajúcou sa meritórneho posúdenia veci v základnom konaní nezaoberal, tá však bola pre

posúdenie prípustnosti a dôvodnosti dovolania vzhľadom na už citované právne závery

irelevantná. Uvedené zároveň už na prvý pohľad vylučuje možnosť hodnotiť postup

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu ako nesprávny procesný postup znemožňujúci

sťažovateľovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Samotné nevysporiadanie sa najvyššieho

súdu s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa ústavnej neudržateľnosti meritórneho posúdenia

veci v základnom konaní v kontexte namietanej prípustnosti a dôvodnosti dovolacieho

dôvodu podľa preto nemá už na prvý pohľad ústavnoprávnu relevanciu.

34. S prihliadnutím na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, berúc

do úvahy absenciu právnej relevancie druhej námietky v súvislosti s posúdením prípustnosti

dovolania, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako dovolací súd sa v ňom zaoberal

a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so zásadnou námietkou sťažovateľa,

ktorou odôvodňoval prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa . Najvyšší

súd sa s dovolacou argumentáciou sťažovateľa nestotožnil, a preto jeho dovolanie odmietol

ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Otázku vysporiadania sa

odvolacieho súdu s dôvodom zastavenia konania posúdil najvyšší súd vecne, preto pre

ústavný súd nie je podstatná forma rozhodnutia o dovolaní. Postup najvyššieho súdu, ktorý

vyústil do vydania napadnutého uznesenia, nemožno podľa názoru ústavného súdu

považovať za taký, ktorým by došlo k popretiu podstaty, zmyslu alebo účelu vo veci

sťažovateľa použitých právnych noriem. Vzhľadom na uvedené ani uznesenie najvyššieho

súdu vydané v napadnutom konaní nemožno považovať za neodôvodnené či arbitrárne.

35. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ani postup predchádzajúci jeho vydaniu,

ústavný súd ústavnú sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie práv zaručených čl. 46

ods. 1 a dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom

predchádzajúcim jeho vydaniu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú v súlade s § 56 ods. 2

písm. g) .

36. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti pre namietané porušenie práv

na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie zaručených a

dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim jeho

vydaniu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti ústavnej

sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva vlastniť majetok podľa

, je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomnej previazanosti

ním použitej argumentácie. Aj v tejto časti je preto jeho ústavná sťažnosť zjavne

neopodstatnená v súlade s .

37. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi v nej uplatnenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2021

Libor Duľa

predseda senátu