Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)IV. ÚS 55/2021
PDF · 473.06 KB
No categories available
IV. ÚS 55/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2021 v senáte
zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov Ladislava Duditša a Miroslava Duriša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátkou
JUDr. Sabínou Hodoňovou, PhD., Mariánske námestie 31, Žilina, ktorou namieta porušenie
základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 166/2020
z 21. októbra 2020 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. decembra 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátkou JUDr. Sabínou Hodoňovou, PhD., Mariánske námestie 31, Žilina, ktorou
namieta porušenie základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 166/2020
z 21. októbra 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a postupom predchádzajúcim jeho
vydaniu.
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ uzatvoril
26. októbra 1973 so žalovanou – Allianz poisťovňa, a. s., poistnú zmluvu .
Žalovaná vyplatila sťažovateľovi poistné plnenie za každý úraz, ktorý sa sťažovateľovi stal
v období od uzatvorenia poistnej zmluvy až do 11. decembra 2001. Sťažovateľ
zdôrazňuje, že „bol počas celého vymedzeného obdobia poistený u žalovanej a žalovaná tak
mala z vlastnej činnosti poisťovateľa vedomosť o všetkých úrazoch sťažovateľa, ktoré
prešetrovala v rámci likvidácií, a za ktoré sťažovateľovi poskytla poistné plnenie.“.
3. Sťažovateľ so žalovanou uzatvorili aj ďalšie poistné zmluvy, a to
9. decembra 1983, 2. septembra 1998, 10. decembra 2001 a 26. novembra 2001, pričom
sťažovateľ bol pri ich uzatváraní žalovanou „ubezpečený, že do dotazníkov nie je potrebné
vpisovať predchádzajúce ochorenia a úrazy, o ktorých mala žalovaná z vlastnej činnosti
vedomosť.“.
4. Sťažovateľ utrpel 11. decembra 2001 úraz, ktorý ho oprávňoval na uplatnenie
poistného plnenia, ktoré však žalovaná odmietla poskytnúť. V predmetnej veci preto
sťažovateľ podal proti žalovanej žalobu o zaplatenie odškodného z titulu poistného plnenia
za úraz, o ktorej rozhodol Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom
sp. zn. 9 C 204/2004 zo 6. novembra 2009 (ďalej len „rozsudok zo 6. novembra 2009“),
ktorým žalobu zamietol. O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu
zo 6. novembra 2009 rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
rozsudkom sp. zn. 9 Co 73/2010 z 27. januára 2011 (ďalej len „rozsudok
z 27. januára 2011“) tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne.
5. Sťažovateľ následne podal návrh na obnovu konania, ktorým sa domáhal obnovy
konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 C 204/2004. O návrhu na obnovu konania
rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 11 C 67/2011 z 9. júla 2012 (ďalej len „uznesenie
z 9. júla 2012“) tak, že obnovu konania nepovolil. Krajský súd následne uznesením
sp. zn. 9 Co 240/2012 z 28. februára 2013 (ďalej len „uznesenie z 28. februára 2013“)
rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne.
6. O v poradí druhom návrhu na povolenie obnovy konania rozhodol okresný súd
uznesením sp. zn. 20 C 99/2014 z 24. apríla 2018 (ďalej len „uznesenie z 24. apríla 2018“)
tak, že konanie vo veci návrhu zastavil s odôvodnením, že právoplatné uznesenie okresného
súdu z 9. júla 2012 v spojení s uznesením krajského súdu z 28. februára 2013 predstavuje
vo vzťahu ku konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 20 C 99/2014 prekážku
právoplatne rozhodnutej veci. O odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu
z 24. apríla 2018 rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 15 Co 32/2019 z 31. júla 2019
(ďalej len „uznesenie z 31. júla 2019“) tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako
vecne správne. Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu z 31. júla 2019 dovolanie,
tvrdiac existenciu vady zmätočnosti v súlade s § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“). Dovolanie bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietnuté
v súlade s § 447 písm. c) CSP.
7. Sťažovateľ zdôrazňuje, že z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva,
že prekážka rozhodnutej veci v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 11 C 67/2011
je rozhodujúcou skutočnosťou, pre ktorú bolo konanie o v poradí druhom návrhu
sťažovateľa na povolenie obnovy konania zastavené. Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta,
že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 11 C 67/2011 bolo vydané len uznesenie,
pričom v súlade s § 234 ods. 1 CSP súd rozhoduje uznesením len vtedy, ak nerozhoduje
vo veci samej. Dôvodí ďalej, že zo systematického výkladu § 230 CSP (Ak sa o veci
právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.) vyplýva,
že zákonodarca zakotvil toto ustanovenie k ustanoveniam vzťahujúcim sa na rozsudky, a nie
uznesenia. Uvedené podľa sťažovateľa postačí na konštatovanie, že záver najvyššieho súdu,
podľa ktorého v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 67/2011 bolo vydané
rozhodnutie tvoriace prekážku veci rozhodnutej, nie je správny. Napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu preto nie je podľa sťažovateľa riadne odôvodnené.
8. V ďalšej časti sťažovateľ vznáša námietky namierené proti meritórnemu posúdeniu
ním podanej žaloby, pričom zdôrazňuje, že rozsudok okresného súdu zo 6. novembra 2009
v spojení s rozsudkom krajského súdu z 27. januára 2011 sú nepreskúmateľné
a „nepodporené dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise“. V tomto kontexte namieta,
že aplikácia § 802 ods. 2 Občianskeho zákonníka zo strany konajúcich všeobecných súdov
nebola možná.
9. Podľa sťažovateľa sa dovolací súd žiadnym spôsobom nezaoberal jeho námietkou
týkajúcou sa prípustnosti aplikácie § 793 Občianskeho zákonníka v základnom konaní.
Sťažovateľ osobitne zdôrazňuje, že v základnom konaní rozhodujúce všeobecné súdy
„odmietli vykonať ním navrhnuté dôkazy, ktoré boli pre posúdenie veci podstatné, lebo
návrh bol odmietnutý tak v základnom ako aj následnom konaní o povolenie obnovy
konania. Ide potom o také dôkazy, ktoré by po rokoch trvania súdneho sporu mohli
zodpovedať na ústrednú otázku celého konania, t. j. či v prípade sťažovateľa žalovaná
mohla aplikovať § 802 ods. 2 zákona... Súdy bez vykonania potrebného dokazovania iba na
podklade tvrdení žalovanej dospeli k záveru, že odmietnutie poskytnutia poistného plnenia
bolo dôvodné.“.
10. Sťažovateľ dôvodí, že v jeho prípade na podklade totožných skutkových
okolností rozhodli všeobecné súdy rozdielne. Zatiaľ čo v základnom konaní „bola žaloba
sťažovateľa zamietnutá... v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.:
9 Co 233/2017 súd žalobe sťažovateľa v takmer totožnej veci vyhovel. Tým je predovšetkým
narušená právna istota na strane sťažovateľa, ktorý by mal byť v konaní pred súdmi
chránený minimálne v rozsahu, že súdy budú na skutkovo totožné veci nahliadať rovnako
a rovnako ich aj budú posudzovať.“. Keďže najvyšší súd ako dovolací súd dovolanie
odmietol, podľa sťažovateľa tým vážne zasiahol do jeho práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj do majetkového práva zaručeného čl. 20
ods. 1 ústavy.
11. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom
predchádzajúcim jeho vydaniu. Sťažovateľ súčasne požaduje zrušenie napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu a vrátenie veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia v sume 3 000 €, ako aj náhradu trov konania
v sume 375,24 €.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
12. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. V súlade s čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
V súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený. V súlade s § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie
konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
14. V súlade s čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke
právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý
v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
15. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti predostiera dve zásadné námietky, ktorými brojí
proti podľa svojho názoru nedostatočne odôvodnenému napadnutému uzneseniu
najvyššieho súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu – argumentácia obsiahnutá
v bode 7 tohto uznesenia (ďalej aj „prvá námietka“) a proti meritórnemu posúdeniu ním
podanej žaloby (body 8 až 10 tohto uznesenia), pričom namieta nepreskúmateľnosť
rozsudku okresného súdu zo 6. novembra 2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu
z 27. januára 2011. V tejto súvislosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
tvrdí, že nedostatočnosť odôvodnenia citovaného rozhodnutia spočíva v tom, že najvyšší
súd sa ako dovolací súd nezaoberal jeho námietkami týkajúcimi sa meritórneho posúdenia
veci v základnom konaní (ďalej len „druhá námietka“).
16. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 dohovoru nie je zásadná odlišnosť
(m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma spoločne (IV. ÚS 195/07, II. ÚS 7/97).
Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že v súlade so svojou konštantnou judikatúrou nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,
ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 209/05).
17. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol, že podstata
základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého reálne sa
domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu
nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana
v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda, že základné
právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj
v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní
a jeho kvalita predurčená zákonom je vyjadrením základného práva na súdnu ochranu
účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu základným právam
a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný súd súdnu ochranu
v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv strán sporu
chránených zákonmi je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody upravených
ústavou alebo medzinárodnou zmluvou (m. m. I. ÚS 54/97, IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 16/09).
18. V konkrétnych okolnostiach veci bolo úlohou ústavného súdu posúdiť,
či námietky sťažovateľa komplexne obsiahnuté v bode 15 tohto uznesenia dostatočným
spôsobom odôvodňujú vyslovenie porušenia jeho práv zaručených ústavou a dohovorom
z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým
bolo dovolanie proti uzneseniu krajského súdu z 31. júla 2019 odmietnuté.
19. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ústavný súd vo svojej
ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových princípov spravodlivého
súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo na náležité
odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Jeho obsahom je právo strany sporu na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje
rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05,
III. ÚS 34/07). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom
záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný
a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
20. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu je rozhodnúť o jeho prijatí
na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred
ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Podľa ustálenej judikatúry ústavného
súdu je dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť
absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej
strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
21. Ústavný súd v úvode tejto časti rozhodnutia v súvislosti s námietkami
sťažovateľa, ktoré smerujú proti rozhodnutiu dovolacieho súdu a postupu
predchádzajúcemu jeho vydaniu, aj s poukazom na svoju stabilizovanú judikatúru
zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu, s výnimkou ústavnej neudržateľnosti
jeho rozhodnutia. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy
(čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých
sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
22. Vo vzťahu k prvej námietke (bod 7 tohto uznesenia), ktorou sťažovateľ
odôvodňoval porušenie svojho práva na spravodlivý proces, čím zároveň odôvodňoval
prípustnosť a dôvodnosť dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP, ústavný súd
po preskúmaní relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že sa
ním najvyšší súd ústavno-konformným spôsobom vysporiadal s otázkou existencie
prekážky rozhodnutej veci (res iudicata), keď v podstatnom zdôraznil, že prekážka res
iudicata patrí k procesným podmienkam a jej existencia v každom štádiu konania vedie bez
ďalšieho k jeho zastaveniu. Najvyšší súd v napadnutom uznesení akcentoval, že totožnosť
veci je daná, ak sa táto týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom
vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva
z rovnakého skutku). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní
vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania (či už z dôvodu univerzálnej,
alebo singulárnej sukcesie). Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne
rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový stav, ktorý bol
predmetom pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy,
pokiaľ určitý skutkový stav bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený nesprávne
alebo neúplne (k tomu pozri aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 120/2009
z 13. októbra 2009).
23. Sťažovateľ v súvislosti s prvou námietkou v konkrétnostiach argumentuje,
že § 230 CSP, podľa ktorého ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať
a rozhodovať znova, možno vztiahnuť len na rozsudky, nie však na uznesenia, teda
rozhodnutia nemeritórnej povahy.
24. V bode 18 napadnutého uznesenia najvyšší súd vyhodnotil citovanú
argumentáciu sťažovateľa (ktorú predniesol aj v dovolacom konaní) za nedôvodnú, pričom
uviedol, že pre posúdenie existencie prekážky rozhodnutej veci nie je významná forma
rozhodnutia v pôvodnom konaní, lebo súd skúma existenciu podmienok charakterizujúcich
prekážku res iudicata, t. j. totožnosť veci a totožnosť strán, ktoré boli podľa záveru
dovolacieho súdu v prejednávanej veci dané.
25. Argumentáciu predkladanú sťažovateľom nemožno podľa názoru ústavného súdu
už na prvý pohľad považovať za dôvodnú, teda takú, ktorá by v konečnom dôsledku
spochybňovala najvyšším súdom prezentovaný záver, podľa ktorého v konaní vedenom
na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 67/2011 bolo vydané rozhodnutie tvoriace prekážku veci
rozhodnutej, ktorá bráni v tej istej veci žaloby o obnovu konania konať a rozhodnúť.
26. Podstatou systematického výkladu (na ktorý odkazuje aj samotný sťažovateľ
v bode 7 tohto uznesenia) je poznanie, skúmanie a objasnenie právnej normy v súlade
s inými právnymi normami a v súvislostiach s celým systémom práva
(m. m. II. ÚS 283/2017). Sťažovateľova argumentácia upriamujúca izolovanú pozornosť
na § 230 CSP zaradený do časti nazvanej subjektívna záväznosť rozsudku totiž
v skutočnosti nezohľadňuje ďalšie ustanovenia procesného kódexu obsiahnuté v časti
týkajúcej sa ďalších foriem rozhodnutia súdu, a to uznesení. V súlade s § 234 ods. 2 CSP
ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.
V konkrétnych okolnostiach veci bolo preto na mieste primerane aplikovať (aj) ustanovenia
o rozsudku.
27. Argumentácia poskytnutá sťažovateľom je teda založená len na izolovanom
výklade jednotlivej právnej normy bez náležitého prihliadania na ďalšie vecne previazané
ustanovenia, a preto nemôže byť ani opodstatnená.
28. Okrem toho neopodstatnenosť dôvodov uvádzaných sťažovateľom v tomto
kontexte potvrdzuje aj ďalšia rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu, z ktorej vyplýva,
že prekážku res iudicata je potrebné uplatniť aj vo vzťahu k uzneseniam vydaným
všeobecným súdom (Bez zmeny skutkových okolností tvorí právoplatné uznesenie, ktorým
súd zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia prekážku veci právoplatne
rozsúdenej. – stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu zo 16. mája 2011
publikované pod R 25/2011 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 3/2011).
29. Názor, podľa ktorého právoplatné uznesenie vydané vo veci žaloby o obnovu
konania zakladá procesnú prekážku res iudicata pre novú žalobu, ktorou by sa žalobca
z rovnakých dôvodov a za nezmenenej skutkovej situácie domáhal povolenia obnovy
konania s totožným obsahom, je preto ústavne udržateľný.
30. V kontexte inštitútu „žaloby o obnovu konania“, o ktorú v okolnostiach ústavnej
sťažnosti ide, už len pre úplnosť ústavný súd poukazuje aj na totožný prístup samotného
ústavného súdu, ktorý vo veciach týkajúcich sa obdobného inštitútu „návrhu na obnovu
konania pred ústavným súdom“ považuje za plne uplatniteľnú zásadu, podľa ktorej sa
zakazuje rozhodovať a konať vo veciach už raz rozhodnutých (res iudicata). Aj v prípade
návrhu na obnovu konania pred ústavným súdom preto ústavný súd v súlade s princípom
právnej istoty ako súčasti konceptu právneho štátu skúma, či tu (ne)existuje procesný dôvod
na vyslovenie neprípustnosti takého návrhu, ktorý sa týka veci, o ktorej ústavný súd už
rozhodoval (k tomu pozri uznesenie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 1/2016
z 19. januára 2016).
31. Prihliadajúc na citované relevantné časti napadnutého uznesenia a berúc do úvahy
dosiaľ uvedené čiastkové závery, ústavný súd v kontexte prvej námietky konštatuje,
že najvyšší súd sa ako dovolací súd v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne
akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s námietkou sťažovateľa, ktorou odôvodňoval
prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP v súvislosti s otázkou
existencie prekážky rozhodnutej veci (res iudicata).
32. V kontexte druhej námietky sťažovateľa ústavný súd opakovane s poukazom
na bod 19 tohto uznesenia zdôrazňuje, že splnenie povinnosti najvyššieho súdu odpovedať
na námietky a otázky dovolateľa si pre záver o preskúmateľnosti, jasnosti a zrozumiteľnosti
ním vydaného rozhodnutia nevyžadovalo odpoveď na každú dovolateľom vznesenú
námietku či otázku. Nie každá takáto otázka totiž je aj relevantná, a teda súvisiaca
s predmetom súdnej ochrany. Relevantnosť otázky predloženej v rámci dovolacieho konania
bola determinovaná a zároveň aj ohraničená vymedzením predmetu dovolacieho konania,
ktorým v konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľa bolo rozhodovanie o dovolaní proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo preskúmavané rozhodnutie súdu prvej inštancie
o zastavení konania vo veci žaloby o obnovu základného konania pre prekážku res iudicata.
Predmetom dovolacieho konania sa preto relevantne mohli stať len námietky sťažovateľa
o nesprávnom vyhodnotení existencie prekážky res iudicata, ktorá všeobecnému súdu
bránila vec obnovy konania základného konania povoliť pre procesnú prekážku, na ktorú
musí všeobecný súd prihliadať ex officio, nie však meritórne otázky týkajúce sa posúdenia
dôvodnosti samotnej žaloby v základnom konaní (konanie vedené okresným súdom pod
sp. zn. 9 C 204/2004 v spojení s konaním krajského súdu sp. zn. 9 Co 73/2010).
33. Najvyšší súd sa síce v napadnutom uznesení osobitne námietkou sťažovateľa
týkajúcou sa meritórneho posúdenia veci v základnom konaní nezaoberal, tá však bola pre
posúdenie prípustnosti a dôvodnosti dovolania vzhľadom na už citované právne závery
irelevantná. Uvedené zároveň už na prvý pohľad vylučuje možnosť hodnotiť postup
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu ako nesprávny procesný postup znemožňujúci
sťažovateľovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Samotné nevysporiadanie sa najvyššieho
súdu s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa ústavnej neudržateľnosti meritórneho posúdenia
veci v základnom konaní v kontexte namietanej prípustnosti a dôvodnosti dovolacieho
dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP preto nemá už na prvý pohľad ústavnoprávnu relevanciu.
34. S prihliadnutím na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, berúc
do úvahy absenciu právnej relevancie druhej námietky v súvislosti s posúdením prípustnosti
dovolania, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako dovolací súd sa v ňom zaoberal
a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so zásadnou námietkou sťažovateľa,
ktorou odôvodňoval prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Najvyšší
súd sa s dovolacou argumentáciou sťažovateľa nestotožnil, a preto jeho dovolanie odmietol
ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Otázku vysporiadania sa
odvolacieho súdu s dôvodom zastavenia konania posúdil najvyšší súd vecne, preto pre
ústavný súd nie je podstatná forma rozhodnutia o dovolaní. Postup najvyššieho súdu, ktorý
vyústil do vydania napadnutého uznesenia, nemožno podľa názoru ústavného súdu
považovať za taký, ktorým by došlo k popretiu podstaty, zmyslu alebo účelu vo veci
sťažovateľa použitých právnych noriem. Vzhľadom na uvedené ani uznesenie najvyššieho
súdu vydané v napadnutom konaní nemožno považovať za neodôvodnené či arbitrárne.
35. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ani postup predchádzajúci jeho vydaniu,
ústavný súd ústavnú sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie práv zaručených čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom
predchádzajúcim jeho vydaniu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú v súlade s § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde.
36. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti pre namietané porušenie práv
na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim jeho
vydaniu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti ústavnej
sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy, je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomnej previazanosti
ním použitej argumentácie. Aj v tejto časti je preto jeho ústavná sťažnosť zjavne
neopodstatnená v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
37. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi v nej uplatnenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. februára 2021
Libor Duľa
predseda senátu