Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 283/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpeného spoločnosťou Advokátska

kancelária Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Michal Mandzák, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 14. decembra 2016

a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základné právo na zákonného sudcu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 14. decembra 2016 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 14. decembra 2016 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

trovy konania v sume 374,81 € (slovom tristosedemdesiatštyri eur a

osemdesiatjeden centov) na účet Advokátskej kancelárie Mandzák a spol., s. r. o.,

Zámocká 5, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára

2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané

porušenie a (ďalej len „“)

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 14. decembra 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a konaním, ktoré

mu predchádzalo.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na najvyššom súde

žalobu podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“) proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky

a Kriminálnemu úradu finančnej správy domáhajúc sa ochrany pred zápisom sťažovateľa do

zoznamu tzv. „bielych koní“ (ďalej len „žaloba“).

3. Najvyšší súd o žalobe rozhodol rozsudkom sp. zn. z 18. marca

2015, ktorým ju ako nedôvodnú zamietol. Ústavný súd nálezom sp. zn.

zo 7. októbra 2015 rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vec

bola následne evidovaná pod sp. zn. . Medzičasom však došlo v právnom

poriadku k zásadnej zmene procesných kódexov, v dôsledku ktorej bola na konanie

pôvodne vzťahujúca sa úprava piatej časti 1. júla 2016

nahradená úpravou v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „SSP“).

4. Najvyšší súd v napadnutom uznesení konštatoval: „[n]akoľko po začatí konania

od 01.07.2016 nadobudol účinnosť , bolo potrebné v zmysle

ods. 1 aplikovať na danú vec príslušné ustanovenia , podľa ktorých je na konanie a

rozhodnutie v tejto veci vecne príslušný krajský súd. Najvyšší súd pri postúpení veci vzal do

úvahy aj citované ustanovenie druhej vety , pričom dospel k záveru, že

rozhodovanie o vecnej príslušnosti v danej veci podľa ustanovení nie je v neprospech

navrhovateľa, keďže tento bude mať v ďalšom konaní možnosť podať proti rozhodnutiu

krajského súdu kasačnú sťažnosť podľa a nasl. , o ktorej rozhoduje Najvyšší súd

Slovenskej republiky, čím sa možnosť vyžadovanej ochrany práv alebo chránených záujmov

( ) poskytovanej v pôvodne jedinom stupni preskúmavacieho konania rozšíri o ďalší

stupeň prípadným využitím opravného prostriedku.“ Vzhľadom na to najvyšší súd v zmysle

v spojení s , a rozhodol o postúpení veci

Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) ako vecne príslušnému súdu.

5. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd prehodnotením už raz určenej príslušnosti (v čase

začatia konania), a to opätovne v priebehu konania porušil , pretože vec

odňal zákonnému sudcovi. Sťažovateľ v tomto zmysle poukazuje na znenie

a trvá na tom, že príslušnosť najvyššieho súdu na konanie bola v jeho veci určená podľa

okolností v čase začatia konania a trvá až do jeho skončenia (perpetuatio fori). V tejto

súvislosti zdôrazňuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je arbitrárne a svojvoľné

a nemá legitímny základ. Podľa jeho názoru „je nepochybné, že zákonným súdom bol a je

senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to i napriek tej skutočnosti, že od

01.07.2016 nadobudol účinnosť . Výnimka zo zásady perpetuatio

fori, v zmysle ktorej by sa mala prejednávaná vec postúpiť krajskému súdu, by musela byť

priamo ustanovená zákonom (v danom prípade priamo v prechodných ustanoveniach); inak

sa jedná o fragrantné porušenie práva na zákonného sudcu. Inými slovami povedané

v procesnej teórii v zásade platí, že súd, ktorý začne vo veci konať, je príslušný na ďalšie

konanie do právoplatného skončenia veci. Výklad prezentovaný najvyšším súdom

v napadnutom rozhodnutí je potrebné pomocou metódy redukcia ad absurdum /metóda

logického výkladu/ odmietnuť, keďže aplikácia takéhoto výkladu by priniesla absurdné

dôsledky (napr. ak by najvyšší súd vyhlásil rozsudok dňa 30.06.2016, tak jeho odôvodnenie

by mohol a mal napísať krajský súd, keďže tento by už vo veci nemal konať alebo ak by

najvyšší súd vykonal dokazovanie do 30.06.2016, tak hodnotenie skutkového stavu by

prislúchalo krajskému súdu, čo by bolo popretím zásady bezprostrednosti súdneho

konania /a to i napriek obmedzeným možnostiam správneho súdu vykonávať dokazovanie/).

Výklad prezentovaný najvyšším súdom by prakticky znamenal i neprípustný zásah do

činnosti súdnej moci zo strany zákonodarcu, keďže tento by v priebehu súdnych konaní

mohol meniť vecnú, funkčnú a miestnu príslušnosť súdov zmenou zákonov. Takýto postup

zasahovania do súdnej moci by nebol ani proporcionálny (t.j. medzi použitými

prostriedkami a sledovaným cieľom by nebol splnený princíp proporcionality).“.

6. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie .

Namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý síce

v rozhodnutí zdôraznil, že postúpenie veci krajskému súdu je v prospech sťažovateľa, keďže

bude disponovať kasačnou sťažnosťou, ktorú môže podať proti prípadnému rozhodnutiu

krajského súdu, no neuviedol, v čom konkrétne spočíva procesný prospech sťažovateľa,

keďže «i tak rozhodne senát najvyššieho súdu, čím sa stráca „výhoda sťažovateľa“, ktorá

mala odôvodniť zmenu vecnej príslušnosti súdu. V tomto smere poznamenávame, že

postúpenie bude sťažovateľovi nie na prospech, ale na neprospech, keďže kasačnú sťažnosť

možno odôvodniť len dôvodmi upravenými v § 440 S. s. p. (...) ak by naďalej konal najvyšší

súd, tak by rozhodoval ako súd s plnou jurisdikciou (t. j. na rozdiel od senátu

rozhodujúceho o kasačnej sťažnosti by nebol viazaný striktne judikatúrou kasačného

súdu /§ 440 ods. 1 písm. h/ S. s. p./; sám by na základe vykonaných dôkazov hodnotil

dôkazný stav /a to i napriek obmedzeným možnostiam správneho súdu vyhodnotiť skutkový

stav a pod./). Takýmto postupom vlastne všeobecný súd nielenže porušil právo sťažovateľa

na prístup k súdu, ale zamedzil sťažovateľovi právo na prístup k súdu (t. j. súdu s plnou

jurisdikciou). Nevýhodnosť takéhoto postúpenia pre sťažovateľa možno vidieť i v tom, že

porušuje právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov, pretože

takýmto postupom dôjde k zbytočným prieťahom.».

7. V okolnostiach posudzovanej veci ide podľa sťažovateľa o prekvapivé

rozhodnutie, keďže najvyšší súd mu ako účastníkovi konania neposkytol procesný priestor,

aby sa pred vydaním napadnutého uznesenia mohol vyjadriť k zamýšľanému postupu

všeobecného súdu. Takýto postup bol podľa neho zo strany najvyššieho súdu žiaduci, keďže

proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu nie je prípustný opravný prostriedok.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že týmto postupom mu najvyšší súd znemožnil uplatňovať právne

argumenty a porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie.

8. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa

SR, č. 48 ods. 1 SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. zo dňa

14.12.2016 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v celom rozsahu Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

spis. zn. zo dňa 14.12.2016 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi

do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho

zástupcu Advokátska kancelária Mandzák a spol., s.r.o.“

II.

9. Ústavný súd uznesením č. k. -15 z 26. apríla 2017 prijal sťažnosť

na ďalšie konanie.

10. Ústavný súd podľa predložil prijatú sťažnosť

najvyššiemu súdu na vyjadrenie a podľa účastníkov

konania vyzval na oznámenie, či v prejednávanej veci súhlasia s upustením od ústneho

pojednávania.

11. Predsedníčka najvyššieho súdu na výzvu ústavného súdu reagovala prípisom č. k.

KP 3/2017-38 zo 6. júna 2017, v ktorom zdôraznila, že postup najvyššieho súdu

v obdobných veciach nebol po prijatí novej právnej úpravy

ojedinelý a „opieral sa o kolektívne zdieľaný názor správneho kolégia najvyššieho súdu

vychádzajúci z formulácie prechodných ustanovení (v danom prípade ust. § 491 ods. 1

S. s. p.), v zmysle ktorého nová právna úprava platí aj na konania začaté podľa piatej časti

predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, pričom nová

právna úprava v ust. § 11 S. s. p. ustálila vecnú príslušnosť na konanie a rozhodovanie

v správnom súdnictve zásadne krajským súdom s tým, že s rozhodovaním najvyššieho súdu

ako súdu prvej inštancie počíta iba výnimočne v osobitne vymenovaných konaniach (§ 11

S. s. p.) medzi ktorými konanie (v predmetnej veci) o nezákonnom zásahu uvedené nie je.

Nie bez významu je aj skutočnosť, že samotný zákonodarca ako jeden z dôvodov potreby

zmeny doterajšej procesnej právnej úpravy označil v dôvodovej správe predchádzajúci stav,

kedy za nevhodné a neúnosné treba považovať doterajšie rozhodovanie najvyššieho súdu

ako súdu prvej a jedinej inštancie, a zdôraznil, že najvyšší súd ako najvyšší súdny orgán by

mal aj v správnom súdnictve rozhodovať zásadne len v poslednej inštancii o mimoriadnych

opravných prostriedkoch.“.

12. Predsedníčka najvyššieho súdu zároveň zdôraznila, že pri rozhodovaní

v predmetnej veci najvyšší súd zároveň zohľadnil princíp nekonať v neprospech žalobcu

v súlade s druhou vetou s tým, že „i keď procesné rozhodnutie o

postúpení veci krajskému súdu mohlo byť pre žalobcu neočakávané, takýto postup však pre

neho nepredstavoval odňatie možnosti konať pred súdom, keďže toto právo mu nepochybne

ostalo zachované so všetkými účinkami právnych úkonov, ktoré v konaní nastali predo

dňom nadobudnutia účinnosti S. s. p... ale možno ho objektívne považovať za vydané v jeho

prospech prinajmenšom tým, že sťažovateľ bude mať v ďalšom konaní možnosť podať proti

rozhodnutiu krajského súdu kasačnú sťažnosť podľa § 438 a nasl. S. s. p., o ktorej

rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky, čím sa možnosť súdnej ochrany práv alebo

chránených záujmov (§ 2 S. s. p.) poskytovanej pôvodne v jedinom stupni preskúmavacieho

konania rozšíri prípadným využitím opravného prostriedku o ďalší stupeň“.

13. V závere svojho prípisu predsedníčka najvyššieho súdu uviedla, že námietka

sťažovateľa, ktorou napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu vytýka nedostatočné

zdôvodnenie, nie je dôvodná, a navrhla ústavnému súdu, aby sťažnosti nevyhovel.

Predsedníčka najvyššieho súdu ústavnému súdu zároveň oznámila, že v zmysle § 30 ods. 2

súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

14. Právny zástupca sťažovateľa prípisom z 25. septembra 2017 ústavnému súdu

oznámil, že sa k vyjadreniu odporcu nebude vyjadrovať. V zmysle § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Zároveň vyčíslil

trovy právneho zastúpenia vrátane DPH (dva úkony právnej služby – príprava a prevzatie

zastúpenia a ústavná sťažnosť) vo výške 374,81 € s DPH.

15. Vzhľadom na to, že účastníci konania netrvali na ústnom prerokovaní veci,

ústavný súd v súlade s upustil od ústneho

pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie

objasnenie veci.

II.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Sťažovateľ uplatňuje vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu,

ktoré považuje za arbitrárne a nedostatočne odôvodnené, dve kľúčové námietky, a síce

- že najvyšší súd porušil zásadu perpetuatio fori, keď postúpil vec sťažovateľa po

nadobudnutí účinnosti krajskému súdu, a to aj napriek tomu,

že nový procesný kódex takúto možnosť priamo neupravuje (ďalej len „prvá námietka“), a

- že v okolnostiach posudzovanej veci ide podľa sťažovateľa o prekvapivé

rozhodnutie, keďže najvyšší súd mu ako účastníkovi konania neposkytol procesný priestor,

aby sa pred vydaním napadnutého uznesenia mohol vyjadriť k zamýšľanému postupu

všeobecného súdu.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru neexistujú zásadné

odlišnosti (m. m. ), čo umožňuje, aby sa ich namietané porušenie preskúmavalo

spoločne.

19. V súlade s nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

20. Ústavný súd v úvode konštatuje, že obdobnou ústavnou sťažnosťou sa zaoberal

v rozhodnutí sp. zn. z 25. júla 2017, pričom nemá dôvod sa od tam

uvedených záverov odchyľovať a plne na ne odkazuje.

21. Pri ústavnom prieskume sťažnosti sťažovateľa ústavný súd vychádzal zo svojej

konštantnej judikatúry, podľa ktorej rozhodnutiu všeobecného súdu musí predchádzať

postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania vyvoditeľným

z príslušných ustanovení a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach

a základných slobodách (v kontexte danej veci v súlade s dohovorom, najmä v súlade

s právom na spravodlivé prerokovanie veci, pozn.). Ústavný súd vo svojej judikatúre

opakovane zdôrazňuje, že dohovor a k nemu sa vzťahujúca judikatúra Európskeho súdu pre

ľudské práva predstavujú pre vnútroštátne orgány záväzné výkladové smernice pre výklad a

uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu

ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy , a tým normujú rámec,

v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov

„práva na spravodlivé súdne konanie“ (m. m. , ).

22. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že mu v zásade

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, resp. nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Povinnosť chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni patrí teda predovšetkým všeobecným súdom. Úloha ústavného

súdu pri rozhodovaní o sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím všeobecného súdu, sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

z toho hľadiska, či závery všeobecných súdov vyjadrené v napadnutom rozhodnutí sú

dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na

niektoré zo základných práv a slobôd (napr. , , ).

23. K porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie môže dôjsť predovšetkým

vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

(žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. ), ale tiež v prípade, ak by

rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade

a aplikácii právnej normy alebo ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom

konania.

24. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby

sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy právneho poriadku Slovenskej

republiky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej

ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná

platná a účinná právna norma ().

25. Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom práva

na spravodlivé súdne konanie (a jemu zodpovedajúcemu právu na súdnu ochranu), ktorým

je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá

ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania ().

26. V nadväznosti na sťažovateľom namietané porušenie základného práva na

zákonného sudcu podľa ústavný súd považuje za nevyhnutné zdôrazniť,

že základné právo na zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných

garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Toto základné právo je

ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a

sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom

rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby

bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne

dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. ).

Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na

naplnenie podmienok spravodlivého procesu ().

27. Pojem zákonného sudcu je definovaný viacerými na seba nadväzujúcimi

kritériami, ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené garancie reálneho obsahu tohto

základného práva. K týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu

príslušnosť súdov, a následne obsadenie príslušného súdu, ktoré je v procesných poriadkoch

a v o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov vymedzené od samosudcu až po rozmanité rozhodovacie útvary

(senáty) zložené z troch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovania vecí

jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a

spôsobom, ktorý určuje zákon. Iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce, ktorý je sudcom

vecne a miestne príslušného súdu ustanoveného zákonom, je zákonným sudcom v zmysle

.

28. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich

skutočne všeobecný súd rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného

hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

29. V napadnutom uznesení najvyšší súd po citácii , podľa ktorého

ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti

predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a a ,

ktoré upravujú vecnú príslušnosť krajských súdov a najvyššieho súdu, uzavrel, že

predmetná vec ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy do novým

procesným kódexom vymedzenej vecnej príslušnosti najvyššieho súdu nepatrí, a preto ju

v zmysle v spojení s postúpil krajskému súdu ako súdu

vecne a miestne príslušnému.

30. Najvyšší súd na potvrdenie správnosti svojho rozhodnutia v odôvodnení ďalej

uviedol, že „vzal do úvahy aj ustanovenie druhej vety , podľa ktorého, ak

sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,

nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním

fyzická osoba alebo právnická osoba. Najvyšší súd dospel k záveru, že rozhodovanie

o vecnej príslušnosti v danej veci podľa ustanovení nie je v neprospech navrhovateľa,

keďže tento bude mať v ďalšom konaní možnosť podať proti rozhodnutiu krajského súdu

kasačnú sťažnosť podľa a nasl. , o ktorej rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej

republiky, čím sa možnosť vyžadovanej ochrany práv alebo chránených záujmov ( )

poskytovanej v pôvodne jedinom stupni preskúmavacieho konania rozšíri o ďalší stupeň

prípadným využitím opravného prostriedku.“.

31. Príslušnosť súdu ustanovuje zákon, ktorý nepriamo určuje aj osobu zákonného

sudcu. V zmysle platného a účinného v čase podania žaloby najvyššiemu

súdu (26. mája 2014) sa konanie uskutočňuje na súde, ktorý je vecne a miestne príslušný;

príslušnosť sa určuje podľa okolností, ktoré tu sú v čase začatia konania, a trvá až do jeho

skončenia. Uvedené ustanovenie vyjadruje zásadu perpetuatio fori spočívajúcu v trvaní

súdnej príslušnosti raz určenej až do skončenia konania bez ohľadu na neskoršie zmeny

okolností, ktoré sú inak pre určenie príslušnosti rozhodné; výnimky z tejto zásady upravuje

zákon (porovnaj tiež R 3/1980).

32. Na príslušnosť správneho súdu ako na procesnú podmienku konania sa aj

v súlade s novou právnou úpravou obsiahnutou v vzťahuje zásada

perpetuatio fori, podľa ktorej sa skutkové okolnosti významné pre príslušnosť správneho

súdu zisťujú z návrhu na začatie konania (resp. žaloby) k momentu začatia konania, teda

k momentu doručenia návrhu (resp. žaloby) súdu, pričom takto určená príslušnosť trvá až

do skončenia konania ( ).

33. K nevyhnutnému predpokladu na vydanie meritórneho rozhodnutia patrí

nepochybne príslušnosť súdu, ktorej založenie a trvanie sa tak podľa „starej“, ako aj „novej“

právnej úpravy riadi všeobecne akceptovanou zásadou perpetuatio fori obsiahnutou

v úvodných častiach procesných kódexov regulujúcich príslušnosť súdov ( ,

obdobne ).

34. Stret „novej“ a „starej“ právnej úpravy rieši tzv. intertemporálne ustanovenie,

ktoré v ustanovuje ako generálne pravidlo okamžitú použiteľnosť

a aplikáciu ustanovení aj na konania začaté za platnosti

a účinnosti .

35. V nadväzujúcom ustanovení prvej vety sa režim vzájomného

spolupôsobenia skoršieho práva a neskoršieho práva upravuje výslovným zakotvením

zachovania právnych účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti , pričom sa dotýka tak úkonov samotného súdu, ako

aj úkonov účastníkov konania.

36. Aj napriek absencii výslovného zakotvenia zásady perpetuatio fori

v prechodných ustanoveniach (na rozdiel od

) bude jej uplatnenie v konaniach začatých predo dňom

nadobudnutia účinnosti predurčené práve výkladom

ods. 2 prvej vety .

37. K právnym účinkom, ktoré má na mysli citované ustanovenie Správneho súdneho

poriadku, patria tak právne účinky spojené s podaním žaloby, a to v konkrétnych

okolnostiach veci sťažovateľa podanie žaloby najvyššiemu súdu, a síce začatie konania

vo veci ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa

a založenie a trvanie vecnej príslušnosti najvyššieho súdu v tejto veci ( ), ako

aj posúdenie vlastnej príslušnosti v rámci skúmania podmienok konania zo strany

samotného najvyššieho súdu po podaní žaloby.

38. Ústavný súd už viackrát zdôraznil, že k výkladu právnych predpisov a ich

inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text

môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona.

Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len

prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny

predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či

spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému

výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu,

ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri

zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (, , m. m.

).

39. V prípade kódexov, ktorými nepochybne , ako aj

sú, nemožno opomenúť metódu systematického výkladu, ktorého

podstatou je poznanie, skúmanie a objasnenie právnej normy v súlade s inými právnymi

normami a v súvislostiach s celým systémom práva (Bröstl, A., Dobrovičová, G., Kanárik,

I. Teória práva. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2007. s. 138 – 139).

40. Záver, ku ktorému najvyšší súd izolovanou aplikáciou a výkladom § 491 ods. 1

v spojení s a a s prihliadnutím na druhú vetu dospel

(možnosť „zmeny vecnej príslušnosti súdu“ v konaniach o ochrane pred nezákonným

zásahom orgánu verejnej správy začatých počas platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho

poriadku), požiadavku systematického výkladu nerešpektuje.

Najvyšší súd sa predovšetkým nezaoberal výkladom a aplikáciou ustanovenia, ktoré

ustanovuje zachovanie právnych účinkov úkonov vykonaných predo dňom nadobudnutia

účinnosti novej právnej úpravy, a neprihliadol na všeobecne akceptovanú zásadu trvania

príslušnosti súdu obsiahnutej v úvodných častiach oboch procesných kódexov, čo spôsobuje

arbitrárnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v rozpore so zárukami vyplývajúcimi

zo základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

41. Záver ústavného súdu o arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

nemôže spochybniť ani argumentácia najvyššieho súdu o neúnosnosti či nevhodnosti „starej

právnej úpravy“ vecnej príslušnosti najvyššieho súdu rozhodujúceho v základnom konaní

ako súd prvej a jedinej inštancie [ v spojení s ], ani

o prípadnom zlepšení postavenia účastníka konania, na prospech ktorého je uplatnenie

„novej právnej úpravy“, ktorá zavádza dvojinštančnosť v konaní, a tým aj možnosť podania

kasačnej sťažnosti. Napokon argumenty o neúnosnosti či nevhodnosti právnej úpravy

vyúsťujúce do pochybností o jej súlade s , by mohli byť predmetom preskúmavania

v konaní o súlade právnych predpisov podľa , v rámci ktorého

vykonáva za splnenia príslušných podmienok svoju právomoc ústavný súd, ale nie súd

všeobecný. V okolnostiach prerokúvanej veci tak neúnosnosť „starej právnej úpravy“ ani

argument o zlepšení postavenia účastníka konania nemôžu predstavovať nosnú časť

argumentácie, ktorou vo veci konajúci všeobecný súd odôvodňuje nerešpektovanie

všeobecne uznanej zásady perpetuatio fori.

42. V okolnostiach prerokúvanej veci bolo nevyhnutné, aby výklad a aplikácia práva

zo strany najvyššieho súdu boli v súlade so základným účelom základného práva na

zákonného sudcu, ktorým je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať

a rozhodnúť o nej, bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo

prinajmenšom za účelový (k účelu základného práva na zákonného sudcu pozri napr.

). Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pri ktorom

absentuje systematický výklad ustanovení a ktorý obchádza

všeobecne uznanú zásadu perpetuatio fori, je podľa názoru ústavného súdu za hranicou

ústavnej udržateľnosti, keďže výklad a aplikácia príslušných ustanovení Správneho súdneho

poriadku najvyšším súdom v napadnutom konaní popiera zároveň základný účel základného

práva na zákonného sudcu podľa . Pri uplatňovaní základného práva na

zákonného sudcu správnymi súdmi totiž neprichádza do úvahy jeho zužujúci výklad a ani

také interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho arbitrárne (svojvoľné)

obmedzenie, či dokonca popretie.

43. Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že napadnutým

uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ako aj základného práva na zákonného sudcu zaručeného v

(bod 1 výroku tohto nálezu).

44. Keďže už prvá námietka sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu postačuje na

to, aby ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľom označených práv zaručených

a dohovorom napadnutým uznesením najvyššieho súdu, nebolo potrebné, aby sa ústavný

súd osobitne zaoberal ústavnou akceptovateľnosťou postupu najvyššieho súdu, v rámci

ktorého sťažovateľovi nebol daný procesný priestor, aby sa pred vydaním napadnutého

uznesenia mohol vyjadriť k zamýšľanému postupu všeobecného súdu.

III.

45. V zmysle a podľa prvej vety zákona o ústavnom

súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd

také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

V zmysle tretej vety a podľa zákona

o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

46. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd uznesením

sp. zn. zo 14. decembra 2016 porušil a dohovorom garantované

práva sťažovateľa, zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie

konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

47. Podľa ak ústavný súd právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci

vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova

prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom

ústavného súdu.

48. Zrušením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa obnovuje procesný stav,

ktorý bol pred vydaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, teda pred postúpením

veci krajskému súdu. V ďalšom konaní bude najvyšší súd povinný vo veci sťažovateľa

konať a rozhodnúť, pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými

v časti II tohto nálezu, ktorých podstata je založená na požiadavke uplatnenia

systematického výkladu jednotlivých ustanovení a všeobecne

akceptovanej zásady perpetuatio fori obsiahnutej v úvodných častiach oboch procesných

kódexov.

49. Ústavný súd napokon rozhodol o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľovi

vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátom.

50. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

51. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2016, ktorá

bola 884 €, keďže ide o úkony právnej služby vykonané v roku 2017.

52. Úhradu trov konania priznal ústavný súd za dva uplatnené úkony právnej služby

(prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11

ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

53. Ústavný súd priznal úhradu odmeny za každý úkon po 147,33 € a režijného

paušálu (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za každý úkon v sume 8,84 €, čo spolu predstavuje sumu

312,34 €. Keďže právny zástupca sťažovateľa je platiteľom dane z pridanej hodnoty,

uvedená suma bola navýšená o 20 % na sumu 374, 81 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

54. Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s Civilného

sporového poriadku).

55. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2017