Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 202/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa o sťažnosti Advokátskej kancelárie Mandzák

a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Petrou Rumanovou,

Zámocká 5, Bratislava, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 12. decembra 2016,

za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

rozhodol:

1. Základné právo Advokátskej kancelárie Mandzák a spol., s. r. o., na súdnu ochranu

podľa , základné právo na zákonného sudcu

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 12. decembra 2016 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 12. decembra 2016 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť Advokátskej

kancelárii Mandzák a spol., s. r. o., trovy konania v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť

eur a tridsaťštyri centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Petry Rumanovej,

Zámocká 5, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. februára 2017 doručená sťažnosť Advokátskej kancelárie Mandzák a spol., s. r. o.,

Zámocká 5, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej

advokátkou JUDr. Petrou Rumanovou, Zámocká 5, Bratislava, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

len „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 12. decembra 2016 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka podala

8. januára 2014 najvyššiemu súdu žalobu podľa v tom čase platného a účinného § 250v

(ďalej aj „OSP“), ktorou sa domáhala proti Kriminálnemu

úradu finančnej správy ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy

„v súvislosti s tým, že označený orgán štátnej správy inter alia žiadal o sťažovateľovi údaje

o jeho bankových účtoch, pohyboch na týchto účtoch a pod., a to bez akéhokoľvek

administratívneho spisu a bez akéhokoľvek relevantného záznamu“.

Podľa sťažovateľky ide o „flagrantné zneužitie právomoci, keďže úkon Kriminálneho

úradu finančnej správy bol odôvodnený podľa ustanovení Colného zákona, hoci vzhľadom

na predmet činnosti sťažovateľa /poskytovanie právnych služieb/ je vylúčené podozrenie

zo spáchania závažného colného deliktu tak, ako to prezentovali pracovníci Kriminálneho

úradu finančnej správy /vo vyjadrení k žalobe už Kriminálny úrad finančnej správy

uviedol, že sťažovateľ nie je podozrivý zo spáchania colného deliktu./. V uvedenej veci sa

dňa 18. 11. 2014 konalo jedno pojednávanie a od toho času sme zo strany všeobecného

súdu neregistrovali žiaden relevantný procesný úkon.“.

Najvyšší súd napadnutým uznesením postúpil vec Krajskému súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) s odôvodnením, že od 1. júla 2016 vstúpil do platnosti a účinnosti

(ďalej aj „“), v zmysle ktorého je na konanie vecne príslušný

krajský súd, a to napriek tomu, že «najvyšší súd v tejto veci už konal, tak pre sťažovateľa

je „výhodnejšie“, aby o jeho veci konal krajský súd, keďže voči rozhodnutiu krajského súdu

je prípustná kasačná sťažnosť».

Sťažovateľka zdôrazňuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je arbitrárne

a svojvoľné a nemá legitímny základ. Podľa jej názoru je nepochybné, že „zákonným

súdom bol a je senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to i napriek tej skutočnosti,

že od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť . Výnimku zo zásady

perpetuatio fori, v zmysle ktorej by sa mala prejednávaná vec postúpiť krajskému súdu by

musela byť priamo ustanovená zákonom (v danom prípade priamo v prechodných

ustanoveniach); inak sa jedná o porušenia práva na zákonného sudcu. Inými slovami

povedané, v procesnej teórii v zásade platí, že súd, ktorý začne vo veci konať, je príslušný

na ďalšie konanie do právoplatného skončenia veci. ... súd konal v príkrom rozpore

so zásadou perpetuatio fori, ktorá je normatívne vyjadrená v ustanovení § 9 ods. 1

..“.

Sťažovateľka namieta aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, ktorý síce v rozhodnutí zdôraznil, že postúpenie veci krajskému súdu

je v prospech sťažovateľky, keďže bude disponovať kasačnou sťažnosťou, ktorú môže

podať proti prípadnému rozhodnutiu krajského súdu, no neuviedol, v čom konkrétne

spočíva procesný prospech sťažovateľky, keďže «i tak rozhodne senát najvyššieho súdu,

čím sa stráca „výhoda sťažovateľa“, ktorá mala odôvodniť zmenu vecnej príslušnosti súdu.

V tomto smere poznamenávame, že postúpenie bude sťažovateľovi nie na prospech,

ale na neprospech, keďže kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi upravenými

v § 440 S. s. p... ak by naďalej konal najvyšší súd, tak by rozhodoval ako súd s plnou

jurisdikciou (t. j. na rozdiel od senátu rozhodujúceho o kasačnej sťažnosti by nebol striktne

viazaný judikatúrou kasačného súdu /§ 440 ods. 1 písm. h/ S. s. p./; sám by na základe

vykonaných dôkazov hodnotil dôkazný stav /a to i napriek obmedzeným možnostiam

správneho súdu vyhodnotiť skutkový stav a pod./). Takýmto postupom vlastne všeobecný súd

nielenže porušil právo sťažovateľa na prístup k súdu, ale zamedzil sťažovateľovi právo

na prístup k súdu (t. j. súdu s plnou jurisdikciou).».

V okolnostiach posudzovanej veci ide podľa sťažovateľky o prekvapivé rozhodnutie,

keďže najvyšší súd jej ako účastníčke konania neposkytol procesný priestor, aby sa

pred vydaním napadnutého uznesenia mohla vyjadriť k zamýšľanému postupu všeobecného

súdu. Takýto postup bol podľa sťažovateľky zo strany najvyššieho súdu žiaduci, keďže proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu nie je prípustný opravný prostriedok.

Sťažovateľka zdôrazňuje, že týmto postupom jej najvyšší súd znemožnil uplatňovať právne

argumenty a porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa... podľa SR,

SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. zo dňa 12. 12. 2016

a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v celom rozsahu Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

spis. zn. zo dňa 12. 12. 2016 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi... do 15 dní

od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Petry

Rumanovej.“

Ústavný súd uznesením sp. zn. zo 16. marca 2017 sťažnosť

sťažovateľky prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu

sťažovateľky a predsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa

vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku najvyššieho súdu ústavný súd zároveň

vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti.

Predsedníčka najvyššieho súdu na výzvu ústavného súdu reagovala prípisom

č. k. -28 z 20. apríla 2017, v ktorom zdôraznila, že postup najvyššieho súdu

v obdobných veciach nebol po prijatí novej právnej úpravy

ojedinelý a „opieral sa o kolektívne zdieľaný názor správneho kolégia najvyššieho súdu

vychádzajúci z formulácie prechodných ustanovení (v danom prípade ust. § 491 ods. 1

S. s. p.), v zmysle ktorého nová právna úprava platí aj na konania začaté podľa piatej časti

predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, pričom nová

právna úprava v ust. § 11 S. s. p. ustálila vecnú príslušnosť na konanie a rozhodovanie

v správnom súdnictve zásadne krajským súdom s tým, že s rozhodovaním najvyššieho súdu

ako súdu prvej inštancie počíta iba výnimočne v osobitne vymenovaných konaniach (§ 11

S. s. p.) medzi ktorými konanie (v predmetnej veci) o nezákonnom zásahu uvedené nie je.

S poukazom na to nie bez významu je skutočnosť, že samotný zákonodarca ako jeden

z dôvodov potreby zmeny doterajšej procesnej právnej úpravy označil v dôvodovej správe

predchádzajúci stav, kedy za nevhodné a neúnosné treba považovať doterajšie

rozhodovanie najvyššieho súdu ako súdu prvej a jedinej inštancie, a zdôraznil, že najvyšší

súd ako najvyšší súdny orgán by mal aj v správnom súdnictve rozhodovať zásadne len

v poslednej inštancii o mimoriadnych opravných prostriedkoch.“.

Predsedníčka najvyššieho súdu zároveň zdôraznila, že pri rozhodovaní v predmetnej

veci najvyšší súd zároveň zohľadnil princíp nekonať v neprospech žalobcu v súlade s § 491

ods. 2 druhou vetou s tým, že „i keď procesné rozhodnutie o postúpení veci krajskému

súdu mohlo byť pre žalobcu neočakávané, takýto postup však pre neho nepredstavoval

odňatie možnosti konať pred súdom, keďže toto právo mu nepochybne ostalo zachované

so všetkými účinkami právnych úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti S. s. p... ale možno ho objektívne považovať za kvalitatívne hodnotnejšie

prinajmenšom tým, že žalobca bude mať v ďalšom konaní možnosť podať proti rozhodnutiu

krajského súdu kasačnú sťažnosť podľa § 438 a nasl. S. s. p., o ktorej rozhoduje Najvyšší

súd Slovenskej republiky, čím sa možnosť od súdu vyžadovanej ochrany práv alebo

chránených záujmov (§ 2 S. s. p.) poskytovanej v pôvodne jedinom stupni preskúmavacieho

konania rozšíri prípadným využitím opravného prostriedku o ďalší stupeň.“.

V závere svojho prípisu predsedníčka najvyššieho súdu uviedla, že námietka

sťažovateľky, ktorou napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu vytýka nedostatočné

zdôvodnenie, nie je dôvodná, a navrhla ústavnému súdu, aby sťažnosti nevyhovel.

Predsedníčka najvyššieho súdu ústavnému súdu zároveň oznámila, že netrvá na tom, aby sa

vo veci konalo ústne pojednávanie.

Prípisom z 3. mája 2017 ústavný súd v súlade s § 51 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) vyzval účastníka konania v procesnom postavení žalovaného vedeného

najvyšším súdom pod sp. zn. (ďalej len „dotknutá osoba“), aby sa vyjadril

k sťažnosti. Dotknutá osoba podaním z 10. mája 2017 ústavnému súdu navrhla, aby

sťažnosti nevyhovel, pričom v konkrétnostiach uviedla výlučne vecné argumenty týkajúce

sa posúdenia samotného predmetu konania vo veci ochrany pred nezákonným zásahom

orgánu verejnej správy podľa , v rámci ktorého sa sťažovateľka ako žalobkyňa

proti nej domáha predovšetkým zákazu žiadať informácie sťažovateľky od bánk.

Keďže argumentom dotknutej osoby chýba v konaní o sťažnosti, predmetom ktorého je

rozhodovanie o porušení sťažovateľkou označených práv zaručených a dohovorom

v súvislosti s procesným rozhodnutím najvyššieho súdu vo veci vecnej príslušnosti súdu

konajúceho o žalobe vo veci ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy,

ústavno-právny rámec a akákoľvek relevancia, ústavný súd nepovažoval za potrebné na

nich v tomto rozhodnutí poukázať, resp. na nich vecne reagovať.

Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 26. júna 2017

oznámila, že na ústnom pojednávaní v jej veci netrvá. K prípisu predsedníčky najvyššieho

súdu právna zástupkyňa sťažovateľky uviedla, že k nemu nezaujme stanovisko, keďže sa

„vôbec nevysporiadava s argumentáciou sťažovateľa“. Rovnako k argumentácii dotknutej

osoby sťažovateľka zdôrazňuje, že tá sa zaoberá „skôr meritórnymi aspektmi konania, a nie

samotnou ústavnou sťažnosťou (ktorej predmetom je posúdenie procesného uznesenia

najvyššieho súdu o postúpení veci Krajskému súdu v Bratislave a jeho súladnosti

s namietanými základnými právami a slobodami)“.

Právna zástupkyňa sťažovateľky zároveň navrhla, aby ústavný súd sťažovateľke

priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10 000 €, pričom priznanie náhrady odôvodňuje

pretrvávaním stavu, ktorý je podľa názoru sťažovateľky nezákonný a za ktorý zodpovedá

najvyšší súd. Sťažovateľka si v podaní zároveň uplatnila úhradu trov konania v celkovej

sume 312,34 € a ústavnému súdu oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho prerokovania

sťažnosti.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedníčky

najvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný

súd v súlade s upustil od ústneho pojednávania, pretože

dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka uplatňuje vo vzťahu k namietanému postupu najvyššieho súdu

a napadnutému uzneseniu, ktoré považuje za arbitrárne a nedostatočne odôvodnené,

dve kľúčové námietky, a síce

- že najvyšší súd porušil zásadu perpetuatio fori, keď postúpil vec sťažovateľky

po nadobudnutí účinnosti krajskému súdu, a to aj napriek

tomu, že nový procesný kódex takúto možnosť priamo neupravuje (ďalej len

„prvá námietka“), a

- že v okolnostiach posudzovanej veci ide podľa sťažovateľky o prekvapivé

rozhodnutie, keďže najvyšší súd jej ako účastníčke konania neposkytol procesný priestor,

aby sa pred vydaním napadnutého uznesenia mohla vyjadriť k zamýšľanému postupu

všeobecného súdu (ďalej len „druhá námietka“).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru neexistujú zásadné

odlišnosti (m. m. ), čo umožňuje, aby sa ich namietané porušenie preskúmavalo

spoločne.

V súlade s nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Pri ústavnom prieskume sťažnosti sťažovateľky ústavný súd vychádzal zo svojej

konštantnej judikatúry, podľa ktorej rozhodnutiu všeobecného súdu musí predchádzať

postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania vyvoditeľným

z príslušných ustanovení a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach

a základných slobodách (v kontexte danej veci v súlade s dohovorom, najmä v súlade

s právom na spravodlivé prerokovanie veci, pozn.). Ústavný súd vo svojej judikatúre

opakovane zdôrazňuje, že dohovor a k nemu sa vzťahujúca judikatúra Európskeho súdu

pre ľudské práva predstavujú pre vnútroštátne orgány záväzné výkladové smernice

pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy , a tým normujú rámec,

v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov

„práva na spravodlivé súdne konanie“ (m. m. , ).

Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že mu v zásade

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, resp. nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Povinnosť chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni patrí teda predovšetkým všeobecným súdom. Úloha ústavného

súdu pri rozhodovaní o sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím všeobecného súdu,

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných

predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách najmä z toho hľadiska, či závery všeobecných súdov vyjadrené v napadnutom

rozhodnutí sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym

dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. , ,

).

K porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie môže dôjsť predovšetkým vtedy,

ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe)

fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. ), ale tiež v prípade, ak by

rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade

a aplikácii právnej normy alebo ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom

konania.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy právneho poriadku Slovenskej

republiky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej

ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná

platná a účinná právna norma ().

Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom práva

na spravodlivé súdne konanie (a jemu zodpovedajúcemu právu na súdnu ochranu), ktorým

je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá

ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania ().

V nadväznosti na sťažovateľkou namietané porušenie základného práva

na zákonného sudcu podľa ústavný súd považuje za nevyhnutné

zdôrazniť, že základné právo na zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu

zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu.

Toto základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci

bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel,

ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým

sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol

vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“

(m. m. ). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným

predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu ().

Pojem zákonného sudcu je definovaný viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami,

ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené garancie reálneho obsahu tohto základného práva.

K týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu príslušnosť súdov,

a následne obsadenie príslušného súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v zákone

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov vymedzené od samosudcu až po rozmanité rozhodovacie útvary (senáty) zložené

z troch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovanie vecí jednotlivým sudcom

alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý

určuje zákon. Iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce, ktorý je sudcom vecne a miestne

príslušného súdu ustanoveného zákonom, je zákonným sudcom v zmysle čl. 48 ods. 1

.

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich

skutočne všeobecný súd rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného

hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

V napadnutom uznesení najvyšší súd po citácii , podľa ktorého

ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti

Občianskej súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a a ,

ktoré upravujú vecnú príslušnosť krajských súdov a najvyššieho súdu, uzavrel,

že predmetná vec ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy do novým

procesným kódexom vymedzenej vecnej príslušnosti najvyššieho súdu nepatrí, a preto ju

v zmysle v spojení s postúpil krajskému súdu ako súdu

vecne a miestne príslušnému.

Najvyšší súd na potvrdenie správnosti svojho rozhodnutia v odôvodnení ďalej

uviedol, že „vzal do úvahy aj ustanovenie druhej vety , podľa ktorého, ak

sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,

nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním

fyzická osoba alebo právnická osoba. Najvyšší súd dospel k záveru, že rozhodovanie

o vecnej príslušnosti v danej veci podľa ustanovení nie je v neprospech navrhovateľa,

keďže tento bude mať v ďalšom konaní možnosť podať proti rozhodnutiu krajského súdu

kasačnú sťažnosť podľa a nasl. , o ktorej rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej

republiky, čím sa možnosť vyžadovanej ochrany práv alebo chránených záujmov ( )

poskytovanej v pôvodne jedinom stupni preskúmavacieho konania rozšíri o ďalší stupeň

prípadným využitím opravného prostriedku.“.

Príslušnosť súdu ustanovuje zákon, ktorý nepriamo určuje aj osobu zákonného sudcu.

V zmysle platného a účinného v čase podania žaloby najvyššiemu súdu

(8. januára 2014) sa konanie uskutočňuje na súde, ktorý je vecne a miestne príslušný;

príslušnosť sa určuje podľa okolností, ktoré tu sú v čase začatia konania, a trvá až do jeho

skončenia. Uvedené ustanovenie vyjadruje zásadu perpetuatio fori spočívajúcu v trvaní

súdnej príslušnosti raz určenej až do skončenia konania bez ohľadu na neskoršie zmeny

okolností, ktoré sú inak pre určenie príslušnosti rozhodné; výnimky z tejto zásady upravuje

zákon (porovnaj tiež R 3/1980).

Na príslušnosť správneho súdu ako na procesnú podmienku konania sa aj v súlade

s novou právnou úpravou obsiahnutou v vzťahuje zásada perpetuatio fori,

podľa ktorej sa skutkové okolnosti významné pre príslušnosť správneho súdu zisťujú

z návrhu na začatie konania (resp. žaloby) k momentu začatia konania, teda k momentu

doručenia návrhu (resp. žaloby) súdu, pričom takto určená príslušnosť trvá až do skončenia

konania ( ).

K nevyhnutnému predpokladu na vydanie meritórneho rozhodnutia patrí nepochybne

príslušnosť súdu, ktorej založenie a trvanie sa tak podľa „starej“, ako aj „novej“ právnej

úpravy riadi všeobecne akceptovanou zásadou perpetuatio fori obsiahnutou v úvodných

častiach procesných kódexov regulujúcich príslušnosť súdov ( , obdobne

ods. 1 ).

Stret „novej“ a „starej“ právnej úpravy rieši tzv. intertemporálne ustanovenie, ktoré

v ustanovuje ako generálne pravidlo okamžitú použiteľnosť a aplikáciu

ustanovení aj na konania začaté za platnosti a účinnosti

.

V nadväzujúcom ustanovení prvej vety sa režim vzájomného

spolupôsobenia skoršieho práva a neskoršieho práva upravuje výslovným zakotvením

zachovania právnych účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti , pričom sa dotýka tak úkonov samotného súdu,

ako aj úkonov účastníkov konania.

Aj napriek absencii výslovného zakotvenia zásady perpetuatio fori v prechodných

ustanoveniach (na rozdiel od Civilného

sporového poriadku) bude jej uplatnenie v konaniach začatých predo dňom nadobudnutia

účinnosti predurčené práve výkladom prvej vety

.

K právnym účinkom, ktoré má na mysli citované ustanovenie Správneho súdneho

poriadku, patria tak právne účinky spojené s podaním žaloby, a to v konkrétnych

okolnostiach veci sťažovateľky podanie žaloby najvyššiemu súdu, a síce začatie konania

vo veci ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa

a založenie a trvanie vecnej príslušnosti najvyššieho súdu v tejto veci ( ),

ako aj posúdenie vlastnej príslušnosti v rámci skúmania podmienok konania zo strany

samotného najvyššieho súdu po podaní žaloby. Nie je sporné, že po podaní žaloby najvyšší

súd vo veci sťažovateľky minimálne implicitne svoju príslušnosť uznal, a dokonca

18. novembra 2014 vo veci uskutočnil pojednávanie.

Ústavný súd už viackrát zdôraznil, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov

nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť

ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad

môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné

priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis;

na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom

slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä

teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré

sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív

pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (, ,

m. m. ).

V prípade kódexov, ktorými nepochybne , ako aj Správny

súdny poriadok sú, nemožno opomenúť metódu systematického výkladu, ktorého podstatou

je poznanie, skúmanie a objasnenie právnej normy v súlade s inými právnymi normami

a v súvislostiach s celým systémom práva (Bröstl, A., Dobrovičová, G., Kanárik, I. Teória

práva. UPJŠ Košice, 2007, s. 138 a 139).

Záver, ku ktorému najvyšší súd izolovanou aplikáciou a výkladom § 491 ods. 1

v spojení s a a s prihliadnutím na druhú vetu dospel

(možnosť „zmeny vecnej príslušnosti súdu“ v konaniach o ochrane pred nezákonným

zásahom orgánu verejnej správy začatých počas platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho

poriadku), požiadavku systematického výkladu nerešpektuje.

Najvyšší súd sa predovšetkým nezaoberal výkladom a aplikáciou ustanovenia, ktoré

ustanovuje zachovanie právnych účinkov úkonov vykonaných predo dňom nadobudnutia

účinnosti novej právnej úpravy, a neprihliadol na všeobecne akceptovanú zásadu trvania

príslušnosti súdu obsiahnutej v úvodných častiach oboch procesných kódexov, čo spôsobuje

arbitrárnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v rozpore so zárukami vyplývajúcimi

zo základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Záver ústavného súdu o arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

nemôže spochybniť ani argumentácia najvyššieho súdu o neúnosnosti či nevhodnosti „starej

právnej úpravy“ vecnej príslušnosti najvyššieho súdu rozhodujúceho v základnom konaní

ako súd prvej a jedinej inštancie [ v spojení s ],

ani o prípadnom zlepšení postavenia účastníka konania, na prospech ktorého je uplatnenie

„novej právnej úpravy“, ktorá zavádza dvojinštančnosť v konaní, a tým aj možnosť podania

kasačnej sťažnosti. Napokon argumenty o neúnosnosti či nevhodnosti právnej úpravy

vyúsťujúce do pochybností o jej súlade s , by mohli byť predmetom preskúmavania

v konaní o súlade právnych predpisov podľa , v rámci ktorého

vykonáva za splnenia príslušných podmienok svoju právomoc ústavný súd, ale nie súd

všeobecný. V okolnostiach prerokúvanej veci tak neúnosnosť „starej právnej úpravy“ ani

argument o zlepšení postavenia účastníka konania nemôžu predstavovať nosnú časť

argumentácie, ktorou vo veci konajúci všeobecný súd odôvodňuje nerešpektovanie

všeobecne uznanej zásady perpetuatio fori.

V okolnostiach prerokúvanej veci bolo nevyhnutné, aby výklad a aplikácia práva

zo strany najvyššieho súdu boli v súlade so základným účelom základného práva

na zákonného sudcu, ktorým je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať

a rozhodnúť o nej, bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo

prinajmenšom za účelový (k účelu základného práva na zákonného sudcu pozri

napr. ). Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pri ktorom

absentuje systematický výklad ustanovení a ktorý obchádza

všeobecne uznanú zásadu perpetuatio fori, je podľa názoru ústavného súdu za hranicou

ústavnej udržateľnosti, keďže výklad a aplikácia príslušných ustanovení Správneho súdneho

poriadku najvyšším súdom v napadnutom konaní popiera zároveň základný účel základného

práva na zákonného sudcu podľa . Pri uplatňovaní základného práva

na zákonného sudcu správnymi súdmi totiž neprichádza do úvahy jeho zužujúci výklad

a ani také interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho arbitrárne

(svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že postupom najvyššieho

súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením došlo k porušeniu základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na zákonného sudcu

zaručeného v (bod 1 výroku tohto nálezu).

Keďže už prvá námietka sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu postačuje na to,

aby ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv zaručených

a dohovorom postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým

uznesením, nebolo potrebné, aby sa ústavný súd osobitne zaoberal ústavnou

akceptovateľnosťou postupu najvyššieho súdu, v rámci ktorého sťažovateľke nebol daný

procesný priestor, aby sa pred vydaním napadnutého uznesenia mohla vyjadriť

k zamýšľanému postupu všeobecného súdu.

III.

V zmysle a podľa prvej vety zákona o ústavnom

súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd

také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

V zmysle tretej vety a podľa zákona

o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 12. decembra 2016 porušil a dohovorom garantované práva

sťažovateľky, zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie

konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Zrušením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa obnovuje procesný stav, ktorý

bol pred vydaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, teda pred postúpením veci

krajskému súdu. V ďalšom konaní bude najvyšší súd povinný vo veci sťažovateľky konať

a rozhodnúť, pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II

tohto nálezu, ktorých podstata je založená na požiadavke uplatnenia systematického

výkladu jednotlivých ustanovení a všeobecne akceptovanej

zásady perpetuatio fori obsiahnutej v úvodných častiach oboch procesných kódexov.

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu

nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Sťažovateľka sa do prijatia sťažnosti na ďalšie

konanie priznania primeraného finančného zadosťučinenia nedomáhala. Až vo vyjadrení,

ktoré doručila ústavnému súdu 26. júna 2016 (po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie)

sa domáha, aby jej bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na osobitosť konania pred ústavným súdom,

ktorá spočíva v tom, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrh (sťažnosť)

neodloží alebo neodmietne, prijme ho podľa na ďalšie

konanie „v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu“. Uvedená

skutočnosť vylučuje v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu možnosť navrhovateľa

(sťažovateľa) meniť po prijatí sťažnosti návrh na začatie konania (napr. ,

, ). Ústavný súd je preto viazaný predmetom konania, ktorý bol

primárne vymedzený v petite sťažnosti a následne v uznesení o jej prijatí na ďalšie konanie

(m. m. ).

Sťažovateľka sa svojím (pôvodným) návrhom nedomáhala priznania primeraného

finančného zadosťučinenia v zmysle v čase do prijatia

sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd sa preto návrhom sťažovateľky na priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia vzhľadom na viazanosť petitom sťažnosti podľa

(ako aj uznesením o jej prijatí na ďalšie konanie)

už v konaní vo veci samej nezaoberal.

Ústavný súd napokon rozhodol o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľke vznikli

v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátkou JUDr. Petrou Rumanovou.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2016, ktorá bola

884 €, keďže ide o úkony právnej služby vykonané v roku 2017.

Úhradu trov konania priznal ústavný súd za dva uplatnené úkony právnej služby

(prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11

ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Sťažovateľke priznal ústavný súd úhradu odmeny za každý úkon po 147,33 €

a režijného paušálu (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za každý úkon v sume 8,84 €, čo spolu

predstavuje sumu 312,34 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s Civilného

sporového poriadku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júla 2017