Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 18 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (23)II. ÚS 202/2017
PDF · 303.09 KB
No categories available
II. ÚS 202/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa o sťažnosti Advokátskej kancelárie Mandzák
a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Petrou Rumanovou,
Zámocká 5, Bratislava, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžz 2/2014 a jeho uznesením z 12. decembra 2016,
za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto
rozhodol:
1. Základné právo Advokátskej kancelárie Mandzák a spol., s. r. o., na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžz 2/2014 a jeho
uznesením z 12. decembra 2016 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžz 2/2014
z 12. decembra 2016 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť Advokátskej
kancelárii Mandzák a spol., s. r. o., trovy konania v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť
eur a tridsaťštyri centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Petry Rumanovej,
Zámocká 5, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. februára 2017 doručená sťažnosť Advokátskej kancelárie Mandzák a spol., s. r. o.,
Zámocká 5, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej
advokátkou JUDr. Petrou Rumanovou, Zámocká 5, Bratislava, ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžz 2/2014 (ďalej
len „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 12. decembra 2016 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka podala
8. januára 2014 najvyššiemu súdu žalobu podľa v tom čase platného a účinného § 250v
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorou sa domáhala proti Kriminálnemu
úradu finančnej správy ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy
„v súvislosti s tým, že označený orgán štátnej správy inter alia žiadal o sťažovateľovi údaje
o jeho bankových účtoch, pohyboch na týchto účtoch a pod., a to bez akéhokoľvek
administratívneho spisu a bez akéhokoľvek relevantného záznamu“.
Podľa sťažovateľky ide o „flagrantné zneužitie právomoci, keďže úkon Kriminálneho
úradu finančnej správy bol odôvodnený podľa ustanovení Colného zákona, hoci vzhľadom
na predmet činnosti sťažovateľa /poskytovanie právnych služieb/ je vylúčené podozrenie
zo spáchania závažného colného deliktu tak, ako to prezentovali pracovníci Kriminálneho
úradu finančnej správy /vo vyjadrení k žalobe už Kriminálny úrad finančnej správy
uviedol, že sťažovateľ nie je podozrivý zo spáchania colného deliktu./. V uvedenej veci sa
dňa 18. 11. 2014 konalo jedno pojednávanie a od toho času sme zo strany všeobecného
súdu neregistrovali žiaden relevantný procesný úkon.“.
Najvyšší súd napadnutým uznesením postúpil vec Krajskému súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) s odôvodnením, že od 1. júla 2016 vstúpil do platnosti a účinnosti
Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“), v zmysle ktorého je na konanie vecne príslušný
krajský súd, a to napriek tomu, že «najvyšší súd v tejto veci už konal, tak pre sťažovateľa
je „výhodnejšie“, aby o jeho veci konal krajský súd, keďže voči rozhodnutiu krajského súdu
je prípustná kasačná sťažnosť».
Sťažovateľka zdôrazňuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je arbitrárne
a svojvoľné a nemá legitímny základ. Podľa jej názoru je nepochybné, že „zákonným
súdom bol a je senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to i napriek tej skutočnosti,
že od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť Správny súdny poriadok. Výnimku zo zásady
perpetuatio fori, v zmysle ktorej by sa mala prejednávaná vec postúpiť krajskému súdu by
musela byť priamo ustanovená zákonom (v danom prípade priamo v prechodných
ustanoveniach); inak sa jedná o porušenia práva na zákonného sudcu. Inými slovami
povedané, v procesnej teórii v zásade platí, že súd, ktorý začne vo veci konať, je príslušný
na ďalšie konanie do právoplatného skončenia veci. ... súd konal v príkrom rozpore
so zásadou perpetuatio fori, ktorá je normatívne vyjadrená v ustanovení § 9 ods. 1
C. s. p...“.
Sťažovateľka namieta aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu, ktorý síce v rozhodnutí zdôraznil, že postúpenie veci krajskému súdu
je v prospech sťažovateľky, keďže bude disponovať kasačnou sťažnosťou, ktorú môže
podať proti prípadnému rozhodnutiu krajského súdu, no neuviedol, v čom konkrétne
spočíva procesný prospech sťažovateľky, keďže «i tak rozhodne senát najvyššieho súdu,
čím sa stráca „výhoda sťažovateľa“, ktorá mala odôvodniť zmenu vecnej príslušnosti súdu.
V tomto smere poznamenávame, že postúpenie bude sťažovateľovi nie na prospech,
ale na neprospech, keďže kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi upravenými
v § 440 S. s. p... ak by naďalej konal najvyšší súd, tak by rozhodoval ako súd s plnou
jurisdikciou (t. j. na rozdiel od senátu rozhodujúceho o kasačnej sťažnosti by nebol striktne
viazaný judikatúrou kasačného súdu /§ 440 ods. 1 písm. h/ S. s. p./; sám by na základe
vykonaných dôkazov hodnotil dôkazný stav /a to i napriek obmedzeným možnostiam
správneho súdu vyhodnotiť skutkový stav a pod./). Takýmto postupom vlastne všeobecný súd
nielenže porušil právo sťažovateľa na prístup k súdu, ale zamedzil sťažovateľovi právo
na prístup k súdu (t. j. súdu s plnou jurisdikciou).».
V okolnostiach posudzovanej veci ide podľa sťažovateľky o prekvapivé rozhodnutie,
keďže najvyšší súd jej ako účastníčke konania neposkytol procesný priestor, aby sa
pred vydaním napadnutého uznesenia mohla vyjadriť k zamýšľanému postupu všeobecného
súdu. Takýto postup bol podľa sťažovateľky zo strany najvyššieho súdu žiaduci, keďže proti
napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu nie je prípustný opravný prostriedok.
Sťažovateľka zdôrazňuje, že týmto postupom jej najvyšší súd znemožnil uplatňovať právne
argumenty a porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 48 ods. 1 Ústavy
SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 10 Sžz 2/2014 zo dňa 12. 12. 2016
a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.
2. Zrušuje sa v celom rozsahu Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
spis. zn. 10 Sžz/2/2014 zo dňa 12. 12. 2016 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi... do 15 dní
od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Petry
Rumanovej.“
Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 202/2017 zo 16. marca 2017 sťažnosť
sťažovateľky prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu
sťažovateľky a predsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa
vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku najvyššieho súdu ústavný súd zároveň
vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti.
Predsedníčka najvyššieho súdu na výzvu ústavného súdu reagovala prípisom
č. k. KP 3/2017-28 z 20. apríla 2017, v ktorom zdôraznila, že postup najvyššieho súdu
v obdobných veciach nebol po prijatí novej právnej úpravy Správneho súdneho poriadku
ojedinelý a „opieral sa o kolektívne zdieľaný názor správneho kolégia najvyššieho súdu
vychádzajúci z formulácie prechodných ustanovení (v danom prípade ust. § 491 ods. 1
S. s. p.), v zmysle ktorého nová právna úprava platí aj na konania začaté podľa piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, pričom nová
právna úprava v ust. § 11 S. s. p. ustálila vecnú príslušnosť na konanie a rozhodovanie
v správnom súdnictve zásadne krajským súdom s tým, že s rozhodovaním najvyššieho súdu
ako súdu prvej inštancie počíta iba výnimočne v osobitne vymenovaných konaniach (§ 11
S. s. p.) medzi ktorými konanie (v predmetnej veci) o nezákonnom zásahu uvedené nie je.
S poukazom na to nie bez významu je skutočnosť, že samotný zákonodarca ako jeden
z dôvodov potreby zmeny doterajšej procesnej právnej úpravy označil v dôvodovej správe
predchádzajúci stav, kedy za nevhodné a neúnosné treba považovať doterajšie
rozhodovanie najvyššieho súdu ako súdu prvej a jedinej inštancie, a zdôraznil, že najvyšší
súd ako najvyšší súdny orgán by mal aj v správnom súdnictve rozhodovať zásadne len
v poslednej inštancii o mimoriadnych opravných prostriedkoch.“.
Predsedníčka najvyššieho súdu zároveň zdôraznila, že pri rozhodovaní v predmetnej
veci najvyšší súd zároveň zohľadnil princíp nekonať v neprospech žalobcu v súlade s § 491
ods. 2 druhou vetou SSP s tým, že „i keď procesné rozhodnutie o postúpení veci krajskému
súdu mohlo byť pre žalobcu neočakávané, takýto postup však pre neho nepredstavoval
odňatie možnosti konať pred súdom, keďže toto právo mu nepochybne ostalo zachované
so všetkými účinkami právnych úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti S. s. p... ale možno ho objektívne považovať za kvalitatívne hodnotnejšie
prinajmenšom tým, že žalobca bude mať v ďalšom konaní možnosť podať proti rozhodnutiu
krajského súdu kasačnú sťažnosť podľa § 438 a nasl. S. s. p., o ktorej rozhoduje Najvyšší
súd Slovenskej republiky, čím sa možnosť od súdu vyžadovanej ochrany práv alebo
chránených záujmov (§ 2 S. s. p.) poskytovanej v pôvodne jedinom stupni preskúmavacieho
konania rozšíri prípadným využitím opravného prostriedku o ďalší stupeň.“.
V závere svojho prípisu predsedníčka najvyššieho súdu uviedla, že námietka
sťažovateľky, ktorou napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu vytýka nedostatočné
zdôvodnenie, nie je dôvodná, a navrhla ústavnému súdu, aby sťažnosti nevyhovel.
Predsedníčka najvyššieho súdu ústavnému súdu zároveň oznámila, že netrvá na tom, aby sa
vo veci konalo ústne pojednávanie.
Prípisom z 3. mája 2017 ústavný súd v súlade s § 51 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) vyzval účastníka konania v procesnom postavení žalovaného vedeného
najvyšším súdom pod sp. zn. 10 Sžz 2/2014 (ďalej len „dotknutá osoba“), aby sa vyjadril
k sťažnosti. Dotknutá osoba podaním z 10. mája 2017 ústavnému súdu navrhla, aby
sťažnosti nevyhovel, pričom v konkrétnostiach uviedla výlučne vecné argumenty týkajúce
sa posúdenia samotného predmetu konania vo veci ochrany pred nezákonným zásahom
orgánu verejnej správy podľa § 250v OSP, v rámci ktorého sa sťažovateľka ako žalobkyňa
proti nej domáha predovšetkým zákazu žiadať informácie sťažovateľky od bánk.
Keďže argumentom dotknutej osoby chýba v konaní o sťažnosti, predmetom ktorého je
rozhodovanie o porušení sťažovateľkou označených práv zaručených ústavou a dohovorom
v súvislosti s procesným rozhodnutím najvyššieho súdu vo veci vecnej príslušnosti súdu
konajúceho o žalobe vo veci ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy,
ústavno-právny rámec a akákoľvek relevancia, ústavný súd nepovažoval za potrebné na
nich v tomto rozhodnutí poukázať, resp. na nich vecne reagovať.
Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 26. júna 2017
oznámila, že na ústnom pojednávaní v jej veci netrvá. K prípisu predsedníčky najvyššieho
súdu právna zástupkyňa sťažovateľky uviedla, že k nemu nezaujme stanovisko, keďže sa
„vôbec nevysporiadava s argumentáciou sťažovateľa“. Rovnako k argumentácii dotknutej
osoby sťažovateľka zdôrazňuje, že tá sa zaoberá „skôr meritórnymi aspektmi konania, a nie
samotnou ústavnou sťažnosťou (ktorej predmetom je posúdenie procesného uznesenia
najvyššieho súdu o postúpení veci Krajskému súdu v Bratislave a jeho súladnosti
s namietanými základnými právami a slobodami)“.
Právna zástupkyňa sťažovateľky zároveň navrhla, aby ústavný súd sťažovateľke
priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10 000 €, pričom priznanie náhrady odôvodňuje
pretrvávaním stavu, ktorý je podľa názoru sťažovateľky nezákonný a za ktorý zodpovedá
najvyšší súd. Sťažovateľka si v podaní zároveň uplatnila úhradu trov konania v celkovej
sume 312,34 € a ústavnému súdu oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho prerokovania
sťažnosti.
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedníčky
najvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný
súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože
dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka uplatňuje vo vzťahu k namietanému postupu najvyššieho súdu
a napadnutému uzneseniu, ktoré považuje za arbitrárne a nedostatočne odôvodnené,
dve kľúčové námietky, a síce
- že najvyšší súd porušil zásadu perpetuatio fori, keď postúpil vec sťažovateľky
po nadobudnutí účinnosti Správneho súdneho poriadku krajskému súdu, a to aj napriek
tomu, že nový procesný kódex takúto možnosť priamo neupravuje (ďalej len
„prvá námietka“), a
- že v okolnostiach posudzovanej veci ide podľa sťažovateľky o prekvapivé
rozhodnutie, keďže najvyšší súd jej ako účastníčke konania neposkytol procesný priestor,
aby sa pred vydaním napadnutého uznesenia mohla vyjadriť k zamýšľanému postupu
všeobecného súdu (ďalej len „druhá námietka“).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistujú zásadné
odlišnosti (m. m. II. ÚS 71/97), čo umožňuje, aby sa ich namietané porušenie preskúmavalo
spoločne.
V súlade s čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.
Pri ústavnom prieskume sťažnosti sťažovateľky ústavný súd vychádzal zo svojej
konštantnej judikatúry, podľa ktorej rozhodnutiu všeobecného súdu musí predchádzať
postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania vyvoditeľným
z príslušných ustanovení ústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách (v kontexte danej veci v súlade s dohovorom, najmä v súlade
s právom na spravodlivé prerokovanie veci, pozn.). Ústavný súd vo svojej judikatúre
opakovane zdôrazňuje, že dohovor a k nemu sa vzťahujúca judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva predstavujú pre vnútroštátne orgány záväzné výkladové smernice
pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec,
v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov
„práva na spravodlivé súdne konanie“ (m. m. I. ÚS 49/01, I. ÚS 230/03).
Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že mu v zásade
neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, resp. nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti. Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Povinnosť chrániť princípy spravodlivého
procesu na zákonnej úrovni patrí teda predovšetkým všeobecným súdom. Úloha ústavného
súdu pri rozhodovaní o sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva na súdnu
ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím všeobecného súdu,
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných
predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách najmä z toho hľadiska, či závery všeobecných súdov vyjadrené v napadnutom
rozhodnutí sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym
dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04,
K porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie môže dôjsť predovšetkým vtedy,
ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe)
fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98), ale tiež v prípade, ak by
rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade
a aplikácii právnej normy alebo ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom
konania.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa
v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy právneho poriadku Slovenskej
republiky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej
ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná
platná a účinná právna norma (II. ÚS 249/2011).
Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom práva
na spravodlivé súdne konanie (a jemu zodpovedajúcemu právu na súdnu ochranu), ktorým
je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania (IV. ÚS 520/2012).
V nadväznosti na sťažovateľkou namietané porušenie základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy ústavný súd považuje za nevyhnutné
zdôrazniť, že základné právo na zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu
zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu.
Toto základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci
bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel,
ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým
sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol
vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“
(m. m. I. ÚS 239/04). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným
predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09).
Pojem zákonného sudcu je definovaný viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami,
ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené garancie reálneho obsahu tohto základného práva.
K týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu príslušnosť súdov,
a následne obsadenie príslušného súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v zákone
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov vymedzené od samosudcu až po rozmanité rozhodovacie útvary (senáty) zložené
z troch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovanie vecí jednotlivým sudcom
alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý
určuje zákon. Iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce, ktorý je sudcom vecne a miestne
príslušného súdu ustanoveného zákonom, je zákonným sudcom v zmysle čl. 48 ods. 1
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
v napadnutej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich
skutočne všeobecný súd rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného
hľadiska akceptovateľná a udržateľná.
V napadnutom uznesení najvyšší súd po citácii § 491 ods. 1 SSP, podľa ktorého
ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti
Občianskej súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a § 10 a § 11 SSP,
ktoré upravujú vecnú príslušnosť krajských súdov a najvyššieho súdu, uzavrel,
že predmetná vec ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy do novým
procesným kódexom vymedzenej vecnej príslušnosti najvyššieho súdu nepatrí, a preto ju
v zmysle § 18 ods. 2 SSP v spojení s § 13 ods. 1 SSP postúpil krajskému súdu ako súdu
vecne a miestne príslušnému.
Najvyšší súd na potvrdenie správnosti svojho rozhodnutia v odôvodnení ďalej
uviedol, že „vzal do úvahy aj ustanovenie § 491 ods. 2 druhej vety SSP, podľa ktorého, ak
sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním
fyzická osoba alebo právnická osoba. Najvyšší súd dospel k záveru, že rozhodovanie
o vecnej príslušnosti v danej veci podľa ustanovení SSP nie je v neprospech navrhovateľa,
keďže tento bude mať v ďalšom konaní možnosť podať proti rozhodnutiu krajského súdu
kasačnú sťažnosť podľa § 438 a nasl. SSP, o ktorej rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej
republiky, čím sa možnosť vyžadovanej ochrany práv alebo chránených záujmov (§ 2 SSP)
poskytovanej v pôvodne jedinom stupni preskúmavacieho konania rozšíri o ďalší stupeň
prípadným využitím opravného prostriedku.“.
Príslušnosť súdu ustanovuje zákon, ktorý nepriamo určuje aj osobu zákonného sudcu.
V zmysle § 11 ods. 1 OSP platného a účinného v čase podania žaloby najvyššiemu súdu
(8. januára 2014) sa konanie uskutočňuje na súde, ktorý je vecne a miestne príslušný;
príslušnosť sa určuje podľa okolností, ktoré tu sú v čase začatia konania, a trvá až do jeho
skončenia. Uvedené ustanovenie vyjadruje zásadu perpetuatio fori spočívajúcu v trvaní
súdnej príslušnosti raz určenej až do skončenia konania bez ohľadu na neskoršie zmeny
okolností, ktoré sú inak pre určenie príslušnosti rozhodné; výnimky z tejto zásady upravuje
zákon (porovnaj tiež R 3/1980).
Na príslušnosť správneho súdu ako na procesnú podmienku konania sa aj v súlade
s novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 1 SSP vzťahuje zásada perpetuatio fori,
podľa ktorej sa skutkové okolnosti významné pre príslušnosť správneho súdu zisťujú
z návrhu na začatie konania (resp. žaloby) k momentu začatia konania, teda k momentu
doručenia návrhu (resp. žaloby) súdu, pričom takto určená príslušnosť trvá až do skončenia
K nevyhnutnému predpokladu na vydanie meritórneho rozhodnutia patrí nepochybne
príslušnosť súdu, ktorej založenie a trvanie sa tak podľa „starej“, ako aj „novej“ právnej
úpravy riadi všeobecne akceptovanou zásadou perpetuatio fori obsiahnutou v úvodných
častiach procesných kódexov regulujúcich príslušnosť súdov (§ 9 ods. 1 SSP, obdobne § 11
ods. 1 OSP).
Stret „novej“ a „starej“ právnej úpravy rieši tzv. intertemporálne ustanovenie, ktoré
v § 491 ods. 1 SSP ustanovuje ako generálne pravidlo okamžitú použiteľnosť a aplikáciu
ustanovení Správneho súdneho poriadku aj na konania začaté za platnosti a účinnosti
V nadväzujúcom ustanovení § 491 ods. 2 prvej vety SSP sa režim vzájomného
spolupôsobenia skoršieho práva a neskoršieho práva upravuje výslovným zakotvením
zachovania právnych účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti Správneho súdneho poriadku, pričom sa dotýka tak úkonov samotného súdu,
ako aj úkonov účastníkov konania.
Aj napriek absencii výslovného zakotvenia zásady perpetuatio fori v prechodných
ustanoveniach Správneho súdneho poriadku (na rozdiel od § 470 ods. 4 Civilného
sporového poriadku) bude jej uplatnenie v konaniach začatých predo dňom nadobudnutia
účinnosti Správneho súdneho poriadku predurčené práve výkladom § 491 ods. 2 prvej vety
SSP.
K právnym účinkom, ktoré má na mysli citované ustanovenie Správneho súdneho
poriadku, patria tak právne účinky spojené s podaním žaloby, a to v konkrétnych
okolnostiach veci sťažovateľky podanie žaloby najvyššiemu súdu, a síce začatie konania
vo veci ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v OSP
a založenie a trvanie vecnej príslušnosti najvyššieho súdu v tejto veci (§ 11 ods. 1 OSP),
ako aj posúdenie vlastnej príslušnosti v rámci skúmania podmienok konania zo strany
samotného najvyššieho súdu po podaní žaloby. Nie je sporné, že po podaní žaloby najvyšší
súd vo veci sťažovateľky minimálne implicitne svoju príslušnosť uznal, a dokonca
18. novembra 2014 vo veci uskutočnil pojednávanie.
Ústavný súd už viackrát zdôraznil, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov
nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť
ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad
môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné
priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis;
na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom
slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä
teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré
sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív
pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010,
m. m. I. ÚS 306/2010).
V prípade kódexov, ktorými nepochybne Občiansky súdny poriadok, ako aj Správny
súdny poriadok sú, nemožno opomenúť metódu systematického výkladu, ktorého podstatou
je poznanie, skúmanie a objasnenie právnej normy v súlade s inými právnymi normami
a v súvislostiach s celým systémom práva (Bröstl, A., Dobrovičová, G., Kanárik, I. Teória
práva. UPJŠ Košice, 2007, s. 138 a 139).
Záver, ku ktorému najvyšší súd izolovanou aplikáciou a výkladom § 491 ods. 1
v spojení s § 10 a § 11 SSP a s prihliadnutím na § 491 ods. 2 druhú vetu SSP dospel
(možnosť „zmeny vecnej príslušnosti súdu“ v konaniach o ochrane pred nezákonným
zásahom orgánu verejnej správy začatých počas platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku), požiadavku systematického výkladu Správneho súdneho poriadku nerešpektuje.
Najvyšší súd sa predovšetkým nezaoberal výkladom a aplikáciou ustanovenia, ktoré
ustanovuje zachovanie právnych účinkov úkonov vykonaných predo dňom nadobudnutia
účinnosti novej právnej úpravy, a neprihliadol na všeobecne akceptovanú zásadu trvania
príslušnosti súdu obsiahnutej v úvodných častiach oboch procesných kódexov, čo spôsobuje
arbitrárnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v rozpore so zárukami vyplývajúcimi
zo základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Záver ústavného súdu o arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
nemôže spochybniť ani argumentácia najvyššieho súdu o neúnosnosti či nevhodnosti „starej
právnej úpravy“ vecnej príslušnosti najvyššieho súdu rozhodujúceho v základnom konaní
ako súd prvej a jedinej inštancie [§ 250v OSP v spojení s § 246 ods. 2 písm. b) OSP],
ani o prípadnom zlepšení postavenia účastníka konania, na prospech ktorého je uplatnenie
„novej právnej úpravy“, ktorá zavádza dvojinštančnosť v konaní, a tým aj možnosť podania
kasačnej sťažnosti. Napokon argumenty o neúnosnosti či nevhodnosti právnej úpravy
vyúsťujúce do pochybností o jej súlade s ústavou, by mohli byť predmetom preskúmavania
v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, v rámci ktorého
vykonáva za splnenia príslušných podmienok svoju právomoc ústavný súd, ale nie súd
všeobecný. V okolnostiach prerokúvanej veci tak neúnosnosť „starej právnej úpravy“ ani
argument o zlepšení postavenia účastníka konania nemôžu predstavovať nosnú časť
argumentácie, ktorou vo veci konajúci všeobecný súd odôvodňuje nerešpektovanie
všeobecne uznanej zásady perpetuatio fori.
V okolnostiach prerokúvanej veci bolo nevyhnutné, aby výklad a aplikácia práva
zo strany najvyššieho súdu boli v súlade so základným účelom základného práva
na zákonného sudcu, ktorým je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať
a rozhodnúť o nej, bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo
prinajmenšom za účelový (k účelu základného práva na zákonného sudcu pozri
napr. IV. ÚS 479/2013). Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pri ktorom
absentuje systematický výklad ustanovení Správneho súdneho poriadku a ktorý obchádza
všeobecne uznanú zásadu perpetuatio fori, je podľa názoru ústavného súdu za hranicou
ústavnej udržateľnosti, keďže výklad a aplikácia príslušných ustanovení Správneho súdneho
poriadku najvyšším súdom v napadnutom konaní popiera zároveň základný účel základného
práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Pri uplatňovaní základného práva
na zákonného sudcu správnymi súdmi totiž neprichádza do úvahy jeho zužujúci výklad
a ani také interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho arbitrárne
(svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že postupom najvyššieho
súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením došlo k porušeniu základného
práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na zákonného sudcu
zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).
Keďže už prvá námietka sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu postačuje na to,
aby ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv zaručených ústavou
a dohovorom postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým
uznesením, nebolo potrebné, aby sa ústavný súd osobitne zaoberal ústavnou
akceptovateľnosťou postupu najvyššieho súdu, v rámci ktorého sťažovateľke nebol daný
procesný priestor, aby sa pred vydaním napadnutého uznesenia mohla vyjadriť
k zamýšľanému postupu všeobecného súdu.
III.
V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom
súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd
také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
V zmysle čl. 127 ods. 2 tretej vety ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona
o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd uznesením
sp. zn. 10 Sžz 2/2014 z 12. decembra 2016 porušil ústavou a dohovorom garantované práva
sťažovateľky, zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie
konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Zrušením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa obnovuje procesný stav, ktorý
bol pred vydaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, teda pred postúpením veci
krajskému súdu. V ďalšom konaní bude najvyšší súd povinný vo veci sťažovateľky konať
a rozhodnúť, pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II
tohto nálezu, ktorých podstata je založená na požiadavke uplatnenia systematického
výkladu jednotlivých ustanovení Správneho súdneho poriadku a všeobecne akceptovanej
zásady perpetuatio fori obsiahnutej v úvodných častiach oboch procesných kódexov.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu
nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Sťažovateľka sa do prijatia sťažnosti na ďalšie
konanie priznania primeraného finančného zadosťučinenia nedomáhala. Až vo vyjadrení,
ktoré doručila ústavnému súdu 26. júna 2016 (po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie)
sa domáha, aby jej bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na osobitosť konania pred ústavným súdom,
ktorá spočíva v tom, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrh (sťažnosť)
neodloží alebo neodmietne, prijme ho podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde na ďalšie
konanie „v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu“. Uvedená
skutočnosť vylučuje v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu možnosť navrhovateľa
(sťažovateľa) meniť po prijatí sťažnosti návrh na začatie konania (napr. I. ÚS 36/02,
I. ÚS 109/02, I. ÚS 196/03). Ústavný súd je preto viazaný predmetom konania, ktorý bol
primárne vymedzený v petite sťažnosti a následne v uznesení o jej prijatí na ďalšie konanie
(m. m. IV. ÚS 30/08).
Sťažovateľka sa svojím (pôvodným) návrhom nedomáhala priznania primeraného
finančného zadosťučinenia v zmysle § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde v čase do prijatia
sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd sa preto návrhom sťažovateľky na priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia vzhľadom na viazanosť petitom sťažnosti podľa
§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde (ako aj uznesením o jej prijatí na ďalšie konanie)
už v konaní vo veci samej nezaoberal.
Ústavný súd napokon rozhodol o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľke vznikli
v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátkou JUDr. Petrou Rumanovou.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2016, ktorá bola
884 €, keďže ide o úkony právnej služby vykonané v roku 2017.
Úhradu trov konania priznal ústavný súd za dva uplatnené úkony právnej služby
(prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11
ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Sťažovateľke priznal ústavný súd úhradu odmeny za každý úkon po 147,33 €
a režijného paušálu (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za každý úkon v sume 8,84 €, čo spolu
predstavuje sumu 312,34 € (bod 3 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného
sporového poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. júla 2017