Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Co-85-2025.pdf
PDF · 135.16 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/85/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov senátu Mgr. Miloša Greguša a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v spore žalobcu A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v D. E. D. F. G.XXXX/XX, zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Vincent Lechman, s.r.o., so sídlom v Košiciach na Južnej triede č. 2512/48B, IČO: 57 603 693, proti žalovanému Mesto Košice, so sídlom v Košiciach na Trieda SNP č. 48/A, IČO: 00 691 135, o zaplatenie 13.402,35 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k. 64C/33/2024-121 zo dňa 26.03.2025, takto
r o z h o d o l :
I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch I. a IV.
II. O d m i e t a odvolanie proti výroku II. a III.
III. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v celom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 12.285,49 Eur s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 12.285,49 Eur od 14.09.2021 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), v časti o zaplatenie sumy 1.116,86 Eur konanie zastavil (výrok II.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok III.) a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 83%.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca ako vlastník pozemku na parcele registra „C“ č. 2788/12, o výmere 3 081 m2, v katastrálnom území B. H., I. D. A., obec - Košice - Juh, zapísaného na LV č. XXXXX, domáhal proti žalovanému peňažného plnenia titulom náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku zriadením vecného bremena na základe zákona č. 66/2009 Z.z. (stavba umiestnená na pozemku - mestskej komunikácii vysokého dopravného významu mesta Košice), a to za obdobie od 14.08.2021 do 13.08.2022.
3. Vec právne posúdil podľa § 1, § 2 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 66/2009 Z.z.), § 151 n), § 151 o), § 517 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ), čl. 2 ods. 2, § 228 ods. 1, § 159 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti žaloby. Uviedol, že v konaní medzi stranami nebolo sporné vlastníctvo žalobcu k pozemku na parcele registra „C“ číslo 2788/12 o výmere 3 081 m2, v katastrálnom území B. H., I. D. A., obec D. - B., zapísane na LV č.
XXXXX a tiež nebolo sporné, že na pozemku žalobcu je umiestnená mestská komunikácia vysokého dopravného významu ako stavba, ktorej vlastníkom je žalovaný, na ktorého jej vlastníctvo prešlo podľa zákona č. 138/1991 Z. z. o majetku obcí. Žalovanému vzniklo dňom 01.07.2009 v súlade s § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. právo zodpovedajúce vecnému bremenu k pozemku vo vlastníctve žalobcu a zároveň žalobcovi vznikol nárok, aby mu žalovaný zámennou zmluvou poskytol náhradný pozemok v jeho vlastníctve, pričom do podania žaloby k takémuto postupu nedošlo. Rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 28C/94/2012 zo dňa 14.11.2016, ktorý bol potvrdený rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach č.k. 6Co/6/2014-135, bola žalobcovi priznaná náhrada za vecné bremeno vo výške 40.620,63 Eur za pozemok, ktorého sa týka aj nárok uplatnený v tomto konaní, pričom žalovaný si následne povinnosť uhrádzať žalobcovi nárok za obmedzenie jeho vlastníckeho práva plnil dobrovoľne za roky 2014 až 2020. Uviedol, že mu je známa rozhodovacia prax týkajúca sa otázky priznávania náhrady za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z., ktorá vychádza z priznania jednorazovej náhrady premlčujúcej sa v zákonnej trojročnej premlčacej lehote, ktorá plynie od účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., teda od 01.07.2009 a uplynie ku dňu 01.07.2012. Zároveň však poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/161/2020 zo dňa 29.06.2023, v ktorom sa uvádza, že právoplatným rozsudkom súdu, ktorým sa ukladá povinnosť, sa adresátom účinkov záväznosti tohto rozhodnutia označeným v ustanovení § 228 ods. 1 CSP zakladá prekážka právoplatne rozhodnutej veci (§ 230 CSP). Vo vzťahu k § 228 ods. 1 CSP poukázal aj na rozhodnutie NS SR sp.zn. 1Cdo/44/2010, a tiež na ďalšie rozhodnutia NS SR majúc za to, že z nich vyplýva prejudicialita - sp. zn. 5Cdo/13/2020, 4Cdo/231/2013 a pod.. V ďalšom poukázal na závery nálezu Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 171/2021 zo dňa 12.01.2022 vo vzťahu k prejudiciálnemu účinku súdneho rozhodnutia.
4. Vychádzajúc z vyššie uvedeného mal za to, že nárok žalobcu vyplýva z posúdenia z hmotno- právnej otázky, ktorá už bola ako predbežná riešená v predchádzajúcom konaní (vedenom na okresnom súde Košice II pod sp. zn. 28C/94/2012) a vyriešená spôsobom, že žalobcovi za nehnuteľnosť v jeho vlastníctve patrí opakovaná náhrada za vecné bremeno. Hoci prejudiciálne rozhodnutie nezohľadňuje aktuálnu ustálenú rozhodovaciu prax súdov ohľadne jednorazovej náhrady za vecné bremeno a jej prípadné premlčanie, podľa súdu je potrebné vychádzať napr. aj z rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 12.04.2023 sp. zn. 6Co/9/2023, ktorým bol zrušený rozsudok Okresného súdu Košice II z 26.10.2022 sp. zn. 27C/90/2021 a vec vrátená prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie, v odôvodnení ktorého odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie sa mal odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, aby rešpektoval zásadu právnej istoty a vec nesprávne právne posúdil, ak dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva podľa zákona č. 66/2009 Z. z., ktorá je premlčaná. Dospel k záveru, že nárok žalobcu je prevažne dôvodný a žalobcovi patrí náhrada za toto vecné bremeno vo forme opakujúceho sa plnenia. Suma uplatnená žalobcom vyplýva z právne záväzného právoplatného rozsudku Okresného súdu Košice II sp.zn. 28C/94/2012 ustálená na základe znaleckého posudku č.27/2016 znalca Ing. Juraja Lenčáka. Táto bola stanovená v jednotkovej výške náhrady za vecné bremeno v sume 4,35 Eur/ m2/rok a pri výmere pozemku 3 081 m2 obmedzenia vlastníckeho práva od 14.08.2021 do 13.08.2022 predstavuje sumu vo výške 13.402,35 Eur. Súd konštatoval, že žalobca má nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, avšak až od 14.09.2021 do 13.08.2022, čo predstavuje sumu vo výške 12.285,49 Eur, nakoľko náhradu za obdobie od 14.08.2021 do 13.09.2021 si uplatnil žalobca v konaní vedenom pod sp. zn. 64C/15/2023. V časti nároku za obdobie od 14.08.2021 do 13.09.2021 je preto daná prekážka veci začatej (litispendencia) a teda v tejto časti bolo potrebné konanie zastaviť. Popri sume 12.285,49 Eur súd žalovanému uložil tiež povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania v súlade s § 517 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády vo výške 5 % ročne od 14.09.2021 s poukazom na § 563 OZ a tiež na skutočnosť, že žalobca preukázal, že žalovanému posielal výzvu zo dňa 08.08.2024, ktorej doručenie žalovaný nespochybnil. Keďže nedošlo k dobrovoľnému plneniu dostal sa žalovaný do omeškania, avšak až od 14.09.2021, nie pred obdobím, keď mu nárok na náhradu nevznikol, a preto v tejto časti žalobu zamietol.
5. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP, a to podľa pomeru úspechu vo vzťahu k prisúdenej istine, keď žalobca bol úspešný v rozsahu 91% a neúspešný v rozsahu 8%, a preto mu voči neúspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 83%.
6. Proti rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote v celom jeho rozsahu odvolanie z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Namietal, že súd prvej inštancie v rozpore s
ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR posúdil nárok uplatnený žalobcom ako nárok na opakovanú náhradu, pričom poukázal na viaceré rozhodnutia NR SR, od ktorých sa súd odklonil. Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, o ktoré sa opieral súd prvej inštancie – sp. zn. 1Cdo/133/2009, sp. zn. 4Cdo/231/2013, sp. zn. 5Cdo/13/2020 a sp. zn. 1Cdo/44/2010, buď priamo vychádzali z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, alebo si osvojili závery rozhodnutí vychádzajúcich z predchádzajúcej právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 135 ods. 2 a § 159 ods. 2 OSP. Podľa jeho názoru žiaden súd, ani najvyšší, ani ústavný, nemôže vystupovať v pozícii zákonodarcu, a teda aplikácia práva na konkrétny právny vzťah nemôže byť v rozpore s právnou normou vyjadrenou v platom a účinnom právnom predpise, pretože súdy musia reflektovať zmenu právnej úpravy, v tomto prípade procesného kódexu a túto sú povinní zohľadniť aj pri aplikácii skorších právnych záverov ustálenej rozhodovacej praxe. S poukazom na čl. 2 ods. 2 CSP uviedol, že Civilný sporový poriadok s účinnosťou od 01.07.2016 zaviedol definíciu princípu právnej istoty, ktorú Občiansky súdny poriadok neobsahoval, čo pripúšťalo určitú voľnosť súdov pri definovaní a aplikácii princípu právnej istoty. Avšak za situácie, kedy sa právnou istotou podľa CSP rozumie rozhodovanie v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, nemožno za zachovanie princípu právnej istoty považovať rozhodovanie v súlade s rozhodnutiami „nižších“ súdnych autorít. Podľa jeho názoru je neprípustné, aby s poukazom na zachovanie právnej istoty (v rozpore s jej legálnou definíciou) súd priznal žalobcovi nárok v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou (8Cdo/17/2019; 2Cdo/194/2018; IV. ÚS 539/2020-21) len preto, že za iné obdobie mu bol obdobný nárok priznaný v inom konaní. Súd prvej inštancie nemôže uspokojivo odôvodniť svoje rozhodnutie ani viazanosťou súdu inými rozhodnutiami s odkazom na § 193 CSP, nakoľko nie je viazaný iným rozhodnutím všeobecného súdu a ani odkazom na § 194 CSP, nakoľko všeobecný súd, ktorý rozhodol o nároku žalobcu za skoršie obdobie, nie je iným orgánom verejnej moci. Tiež zdôraznil, že podľa § 194 CSP ods. 2, ak bolo o otázke podľa ods. 1 rozhodnuté, súd na takéto rozhodnutie prihliadne a vysporiada sa s ním v odôvodnení rozhodnutia, a teda súd nie je skorším rozhodnutím viazaný. S poukazom na znenie § 288 CSP mal za to, že zákon obmedzuje záväznosť rozhodnutia, resp. právneho posúdenia na jeho výrok. Pre viazanosť súdu skorším rozhodnutím o nároku žalobcu v tomto konaní je podľa žalovaného nevyhnutné, aby výrok skoršieho rozhodnutia uvádzal, že sa jedná o opakovanú náhradu, čo však nie je tento prípad. Keďže odôvodnenie rozhodnutia nie je záväzné, nemožno žalobcovi v tomto konaní priznať nárok na opakovanú náhradu za zákonom zriadené vecné bremeno v rozpore so závermi obsiahnutými v uznesení z 30.11.2020, sp. zn. 8Cdo/17/2019, uznesení z 26.08.2019, sp. zn. 2Cdo/194/2018 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR z 28.10.2020, sp. zn. IV. ÚS 539/2020-21. V ďalšom poukázal na rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. 19C/32/2023, s ktorého znením vyjadril súhlas, v celom rozsahu sa naň odvolával. Uzavrel, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci dospel k nesprávnym záverom o právnej istote strán sporu, o viazanosti súdu skorším rozhodnutím, nesprávne posúdil otázku charakteru nároku (opakovaná/jednorazová náhrada), neprihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovaným a nedostatočne s poukazom na judikatúru vychádzajúcu z iného právneho stavu odôvodnil svoje rozhodnutie. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol, alebo aby v zmysle § 389 CSP rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Žalobca odvolanie žalovaného nepovažoval za dôvodné. Vzhľadom na rozvíjajúcu sa rozhodovaciu činnosť podľa neho nemožno hovoriť o ustálenej rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR, a to najmä za okolnosti, ak odvolateľ poukazuje na v podstate jediné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v danej veci. Naopak, žalobca v spore poukázal na viacero súdnych rozhodnutí vrátane ústavného súdu, v porovnaní s ktorým toto jediné označené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR podáva odlišný právny výklad vecných bremien podľa zákona č. 66/2009 Z.z. Mal za to, že výklad uplatnený odvolateľom je v rozpore so zmyslom a účelom zákona č. 66/2009 Z.z., keď sám žalovaný sa v dôsledku porušovania tohto zákona domáha ochrany svojich práv, pričom však na porušovaní zákona nemôže byť založená zákonnosť konania a jednania žalovaného, a teda poskytnutie mu súdnej ochrany. V danom prípade je na základe dôvodov uvádzaných odvolateľom dotknuté práve postavenie žalobcu a stav jeho právnej istoty. Žalovaný ako subjekt, ktorému zo zákona vzniklo vecné bremeno k pozemku žalobcu, napriek jeho zákonnej povinnosti ako vlastníka stavby vysporiadať vzťah s vlastníkom pozemku (i keď časovo neurčenej), je dlhodobo nečinný, a to napriek opakovaným žiadostiam a snahám žalobcu o vysporiadanie vzťahu v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z.. Argumentácia žalovaného založená na poukaze na rozhodnutie Mestského súdu Košice sp.zn. 19C/32/2023 podľa žalobcu neobstojí, pričom takúto považuje za účelovú aj vzhľadom na skutočnosť, že predmetné rozhodnutie ešte nie je právoplatné. Žalovaný opomína aj skutočnosť, že súd prvej inštancie poukázal aj na medzitýmny rozsudok Okresného súdu Košice II sp.zn. 28C/94/2012 zo dňa 16.09.2013, ktorým súd určil, že základ nároku na náhradu za
obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu je daný. Už týmto výrokom je v zmysle právoplatnej rozhodnutej veci daná správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie v súlade s prejudicialitou podľa § 194 CSP, keďže sa jedná o tých istých účastníkov a súčasne o ten istý predmet sporu. Opakovane poukázal na svoju doterajšiu argumentáciu, a to že z § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. a zákona č. 330/1991 Zb. vyplýva jednoznačná dočasnosť existencie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu žalovaného. K ustálenej rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít, na ktorú poukazoval žalovaný, žalobca uviedol, že jedno rozhodnutie nemôže takto ustálenú rozhodovaciu prax zakladať a v tomto smere poukázal na názor/ odôvodnenie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 328/2022. Žalovaným prezentované súdne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Cdo/17/2019 bolo podrobené aj odbornej kritike v 2 označených článkoch, s ktorou kritikou sa žalobca plne stotožnil, keď naďalej zotrval na stanovisku, že nemožno uvažovať o jednorazovej finančnej náhrade za obmedzenie vlastníckeho práva pri existencii zákonného vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z.. Súdna prax je jednotná v tom, že pokiaľ sa nejedná o trvalé usporiadanie vzťahov medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby pri zriadení vecného bremena, vlastníkovi pozemku prináleží opakovaná finančná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva, a to do doby vyporiadania majetkovoprávnych vzťahov k predmetnému pozemku. V tomto smere žalobca poukázal na právne závery vyplývajúce z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14.05.2015, sp. zn. 17Co/410/2014, v zmysle ktorého nie je porušenie princípu právnej istoty, ak konajúci súd sa odkloní od súdneho rozhodnutia najvyššieho súdu (rozhodnutia v inej veci) za okolností, ak v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia tento odklon vysvetlí. Záverom poukázal aj na právny názor vyjadrený v náleze Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 202/2017, z ktorého vyplýva, že výkladu právnych predpisov aj inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Za týchto okolností a pri dodržaní zásady spravodlivosti nemôže žiaden z odvolacích dôvodov žalovaného obstáť. Z uvedených dôvodov navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny.
8. Ďalšie vyjadrenie v odvolacom konaní podané neboli
9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas, oprávnenou osobou (čo do výrokov I. a IV.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP) a dospel k záveru, že rozhodnutie je čo do výroku I. vecne správne, hoci z iného dôvodu, a preto rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku I. a v závislom výroku IV. o trovách konania potvrdil.
10. Žalovaný podal odvolanie proti rozsudku vo výroku, ktorým súd konanie v časti o zaplatenie sumy 1.116,86 Eur zastavil (výrok II.) a vo výroku, ktorým súd žalobu prevyšujúcej časti zamietol (výrok III.).
11. Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
12. Podľa § 386 písm. b) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.
13. Podmienkou prípustnosti odvolania je vždy procesná legitimácia odvolateľa vyplývajúca z § 359 CSP, podľa ktorého odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že žalovaný nie je stranou, v neprospech ktorej by bolo rozhodnutie o čiastočnom zastavení konania ako i čiastočnom zamietnutí žaloby v časti príslušenstva, a preto nie je oprávnenou osobou na podanie odvolania v tejto časti.
14. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný podal odvolanie proti rozsudku vo výrokoch II. a III., ktorými nebolo rozhodnuté v jeho neprospech, teda v tejto časti nie je oprávnenou osobou na podanie odvolania, odvolací súd odvolanie proti rozsudku vo výroku II. a III. podľa § 386 písm. b) CSP odmietol.
15. Predmetom konania je zaplatenie peňažnej pohľadávky, ktorú si žalobca uplatňuje voči žalovanému na základe toho, že žalovaný v rozhodnom období (od 14.08.2021 do 13.08.2022) užíval pozemky v jeho vlastníctve, na ktorých sa nachádza mestská komunikácia vysokého dopravného významu, a to titulom náhrady vecného bremena zriadeného podľa zákona č. 66/2009 Z.z..
16. Súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie založil na závere, že napriek jemu známej rozhodovacej praxi vychádzajúcej z jednorazovej náhrady za vecne bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z., danosť
nároku žalobcu na opakovanú náhradu vyplýva z posúdenia tejto predbežnej hmotno-právnej otázky v predchádzajúcom súdnom konaní (vedenom na okresnom súde Košice II. pod sp. zn. 28C/94/2012), pričom v tomto konaní je takýmto skorším posúdením viazaný.
17. Žalovaný v podanom odvolaní namietal neprípustnosť toho, aby súd s poukazom na zachovanie právnej istoty priznal žalobcovi nárok v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou len preto, že za iné obdobie mu bol obdobný nárok priznaný v inom konaní, majúc za to, že pre viazanosť súdu skorším rozhodnutím o nároku žalobcu i v tomto konaní je nevyhnutné, aby výrok skoršieho rozhodnutia uvádzal, že sa jedná o opakovanú náhradu. Uvedenú odvolaciu námietku odvolací súd vyhodnotil ako dôvodnú.
18. Odvolací súd k uvedenej odvolacej námietke poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.11.2024 sp. zn. 5Cdo/161/2023 vydaný v skutkovo a právne obdobnej veci, v ktorej predmetom konania bol nárok na peňažné plnenie uplatnené žalobkyňou (dovolateľkou), ako náhrada za zákonné vecné bremeno, ktoré žalovanému vzniklo podľa zákona č. 66/2009 Z.z. a ktoré si žalobkyňa uplatnila za konkrétne rozhodné obdobie s tým, že takáto náhrada jej bola už právoplatne priznaná v iných predchádzajúcich konania týkajúcich sa iného predchádzajúceho rozhodného obdobia. Dovolací súd v tomto rozhodnutí uviedol nasledovné: „Výrok o splnení povinnosti nemôže mať účinok na prejudiciálne posúdenie (určenie) existencie alebo neexistencie práva, ktoré determinuje výrok o plnení. Výrok o splnení povinnosti tak je prekážkou veci rozsúdenej len voči iným (ďalším) potenciálnym výrokom o splnení povinnosti vyplývajúcej z totožného skutkového základu medzi tými istými subjektami, nie voči neexistujúcemu meritórnemu určeniu determinujúceho práva. Nie je rozumne mysliteľné a nijako logicky vyvoditeľné z výroku o plnení dospieť k neexistujúcemu výroku o určení (a vice versa) - ak právoplatnosť môže nadobudnúť iba výrok rozhodnutia, nie je možné hovoriť o existencii prekážky veci rozsúdenej vo vzťahu k neexistujúcemu výroku. Z výroku, že žalovaný je povinný plniť žalobcovi určitú peňažnú sumu, nie je možné nijako rozumne vyvodiť výrok o platnosti určitého právneho úkonu či (ne)existencii práva. Dovodzovať tieto závery z odôvodnenia rozsudku je rovnako nesprávne, pretože účinky spojené s materiálnou právoplatnosťou môže nadobudnúť iba a výlučne enunciát rozsudku, nie jeho odôvodnenie. Z tohto dôvodu uvedený výrok netvorí prekážku res iudicata a ani nie je takým rozhodnutím, ktorým by bol v dôsledku prejudiciality súd viazaný pri meritórnom alebo prejudiciálnom posudzovaní tejto otázky. Posúdenie predbežnej otázky sa nemôže v žiadnom prípade vyjadriť formou výroku, ale môže sa prejaviť len v spôsobe rozhodnutia o návrhu vo veci samej a možno ho uviesť len v odôvodnení rozhodnutia (R 61/1965). Aby však takéto posúdenie bolo záväzné, otázka, ktorá je predbežnou otázkou v novom ďalšom konaní, musela byť v predchádzajúcom súdnom konaní právoplatne skončenom priamym predmetom sporu a musela byť posúdená vo výroku rozsudku. Právne posúdenie predbežnej otázky v odôvodnení rozhodnutia nemôže predurčovať hmotnoprávny stav pre rozhodnutie, ktoré ešte súdom nebolo vydané, pretože by tým dochádzalo k obmedzeniu subjektívneho hmotného práva žalobcu a jeho výkonu. Súd je teda viazaný iba výrokom rozsudku, nie jeho odôvodnením. Pre súd je záväzné posúdenie predbežnej otázky uskutočnené v inom konaní medzi totožnými účastníkmi, ak ide o otázku riešenú vo výroku rozhodnutia, t.j. otázku, ktorá bola predmetom konania, pričom riešenie ostatných otázok, s ktorými sa súd musel v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať, nie je pre súd v inej veci záväzné. V zmysle konštantnej judikatúry a riadiac sa zásadami prejudiciality a viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní, ak bola medzi účastníkmi s konečnou platnosťou vyriešená otázka hmotnoprávneho vzťahu, súd v inom (novom) súdnom konaní nemôže posudzovať danú otázku inak, pričom je viazaný iba výrokom rozhodnutia, nie jeho odôvodnením.“
19. K rovnakému záveru v otázke záväznosti posúdenia predbežnej otázky uskutočneného v inom konaní medzi totožnými účastníkmi dospel Najvyšší súd SR aj vo svojom ďalšom rozhodnutí zo dňa 17.12.2025 sp. zn. 9Cdo/112/2024 v skutkovo a právne obdobnej veci rozhodujúc o dovolaní žalovaného
- Mesta Košice proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 20.03.2024 sp. zn. 9Co/48/2022.
20. Odvolací súd zdôrazňuje, že uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn 5Cdo/161/2023 prešlo testom ústavnosti v konaní vedenom pod sp.zn. II. ÚS 352/2025, keď Ústavný súd SR uznesením zo dňa 11.06.2025 odmietol ústavnú sťažnosť, pričom vyhodnotil ako ústavne udržateľný záver najvyššieho súdu, v zmysle ktorého súd nemôže v inom súdnom konaní posudzovať otázku hmotnoprávneho vzťahu, ktorá bola medzi stranami sporu s konečnou platnosťou vyriešená v predchádzajúcom konaní inak, avšak je viazaný iba výrokom rozhodnutia, t.j. pre súd je záväzné posúdenie predbežnej otázky uskutočnené v inom konaní medzi totožnými sporovými stranami, ak
ide o otázku, ktorá bola predmetom konania a je obsiahnutá vo výroku rozhodnutia, pričom riešenie ostatných otázok, s ktorými sa súd musel v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať, nie je pre súd v inej veci záväzné. Uviedol, že tento právny záver je v línii s právnym názorom vysloveným ústavným súdom vo veci sp.zn. I. ÚS 171/2021 a najvyšším súdom v uznesení sp.zn. 1Cdo/44/2010 publikovanom ako judikát R 40/2013, ktorých aplikácie na vec sa sťažovateľka domáhala a podľa ktorých prejudicialita súdneho rozhodnutia znamená, že súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov.
21. S poukazom na vyššie uvedené rozhodnutia súdov najvyšších autorít potom odvolací súd v zhode so žalovaným v odvolaní prezentovanom názore konštatuje, že skutočnosť, že žalobcovi bola proti žalovanému odplata z vecného bremena vzniknutého na základe zákona č. 66/2009 Z.z už právoplatne priznaná v inom predchádzajúcom konaní, resp. konaniach (sp. zn. 28C/94/2012, sp. zn. 64C/15/2023) týkajúcich sa iných predchádzajúcich rozhodných období a že v prejednávanom spore si žalobca uplatňuje takýto nárok za ďalšie časové obdobie, vo vzťahu k predbežnej otázke povahy tejto odplaty (opakovanej alebo jednorazovej), nepredstavuje záväznosť pre súd v tu prejednávanej veci.
22. Uvedený záver odvolacieho súdu nemôže spochybniť ani skutočnosť, že skoršiemu rozhodnutiu priznávajúcemu žalobcovi peňažné plnenie proti žalovanému za predmetný pozemok za konkrétne skoršie rozhodné obdobie (rozsudok OS Košice II zo dňa 14.11.2016 sp. zn. 28C/94/2022) predchádzal medzitýmny rozsudok (sp. zn. K2-28C/94/2012 zo dňa 16.9.2013), ktorým súd rozhodol nasledovne: „Základ nároku navrhovateľa voči odporcovi, uplatnený návrhom za obdobie od 1.7.2009 do 27.4.2012, na primeranú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom zriadeným zákonom číslo 66/2009 Z. z. na pozemku parcele registra „C“, parcelné číslo 2788/12, evidovanom v katastri nehnuteľnosti na liste vlastníctva číslo XXXXX pre katastrálne územie B. H., ktorému zodpovedá právo odporcu držať a užívať pozemok pod stavbou cestného telesa, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov je daný“. Výrokom tohto medzitýmneho rozsudku síce bolo súdom určené, že základ nároku je daný, avšak uvedené sa viaže výlučne na konkrétne žalované obdobie. Zároveň danosť nároku na primeranú náhradu za obmedzenia vlastníckeho práva vecným bremenom zriadeným zákonom č. 66/2009 Z. z. za označené obdobie bola určená bez súčasného určenia, že takáto náhrada má povahu opakovanej náhrady.
23. Hoci súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru v otázke prejudiciality, odvolací súd sa stotožňuje s jeho právnym záverom, že žalobcovi patrí náhrada za vecné bremeno zriadené a upravené zákonom č. 66/2009 Z.z. vo forme opakujúceho sa plnenia.
24. Je potrebné uviesť, že názory najvyšších súdnych autorít, od ktorých sa odvíjala aj súdna prax v otázke formy náhrady za zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. neboli jednotné a postupom času sa vyvíjali, pričom došlo k ustáleniu záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom nehnuteľnosti ku dňu účinnosti zákona (viď rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/194/2018, 8Cdo/17/2019, 1Cdo/99/2019).
25. Princíp právnej istoty a legitímnych očakávaní nezahŕňa právo na ustálenú judikatúru (ESĽP: Unédic proti Francúzsku, č. 20153/04). Judikatúra nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to i pri nezmenenej právnej úprave) bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená. I keď zmena judikatúry vyvoláva konflikt medzi požiadavkou právnej istoty a požiadavkou materiálnej správnosti súdneho rozhodnutia, v aplikačnej praxi súdov je možná. S ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom, opodstatneným dôvodom odlišného právneho názoru môže byť vývoj judikatúry k posudzovanej otázke (porovnaj aj rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 46/2013, sp. zn. II. ÚS 346/08). Účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť len do budúcnosti, ale nový právny názor je potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Súdy majú, práve v súlade s princípom právnej istoty, nasledovať judikatúru najvyššieho súdu, ktorý ma úlohu zjednocovať rozdielnu judikatúru nižších súdov (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 621/2023 zo dňa 23.11.2023).
26. V súlade s uvedeným odvolací súd poukazuje na vývoj judikatúry k otázke charakteru náhrady za vecné bremeno vzniknutého na základe zákona č. 66/2009 Z.z., ktorá je pre rozhodnutie v preskúmavanej veci podstatná, ku ktorému došlo v priebehu odvolacieho konania.
27. Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. PL.ÚS 12/2025 zo dňa 28.05.2025 (ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27.06.2025) uviedol, že: „Ani ustálená súdna prax nie je nemenná a odklon od nej je možný (s povinnosťou dôkladného a presvedčivého odôvodnenia, § 220 ods. 3 CSP). V spore, z ktorého vyšiel prejednávaný návrh, môže byť okolnosťou odôvodňujúcou prekonanie skoršej judikatúry najvyšších súdnych autorít fakt, že ani po takmer 16 rokoch od nadobudnutia účinnosti zák. č. 66/2009 Z.z. nebol dosiahnutý jeho účel. Tým bolo prioritne definitívne usporiadanie vlastníckych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a obcou, resp. vyšším územným celkom, ako vlastníkom delimitovanej stavby, a to zákonom predpokladanými nástrojmi (§ 2 ods. 1 a 2 zákona), a nie ďalšie fakticky časovo neurčité (do vykonania pozemkových úprav) zakonzervovanie stavu núteného obmedzenia vlastníckeho práva vlastníka pozemku bez náležitej kompenzácie“.
28. K obdobným záverom dospel Ústavný súd SR následne i vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 369/2025 zo dňa 24.09.2025, v ktorom uviedol že: „sťažovatelia ako vlastníci pozemkov nedisponujú žiadnym z oprávnení vlastníka (nuda proprietas), ktoré tvoria obsah vlastníckeho práva v dôsledku dotknutej právnej úpravy a jej konštantného výkladu všeobecnými súdmi o nároku len na jednorazovú odmenu (navyše premlčateľnú v kontraste s nepremlčateľným vlastníckym právom), ktorú nemožno považovať za primeranú pre časové obdobie obmedzenia 16 rokov, za ktoré malo dôjsť k vysporiadaniu práv zmluvne. Bremeno kladené na vlastníkov z dôvodu verejného záujmu je tak neprimerané a nezodpovedá požiadavkám proporcionality. Jediným dôvodom hraničnej ústavnej akceptovateľnosti dosiaľ bola dočasnosť tohto riešenia, ktorá však nevyvíjala tlak na mestá a obce pristúpiť k zmluvnému riešeniu nežiaduceho stavu. Len opakovaná náhrada blížiaca sa k trhovej hodnote môže predstavovať nastolenie spravodlivej rovnováhy medzi potrebami verejného záujmu a vlastníckym právom sťažovateľov, teda viesť k ústavne aprobovateľnému stavu v právnom štáte. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že súdy vo veci sťažovateľov nemohli porušiť ich právo na súdnu ochranu, keď pri rozhodovaní vychádzali z (už) ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu. Bolo by možné uznať, že nemôže ísť o rozhodnutie zjavne nesprávne. Súdy sú však vždy povinné zvažovať, či je ustálená rozhodovacia prax, ktorú zvažujú v okolnostiach konkrétnej veci aplikovať na vec priliehavá, teda či sú okolnosti natoľko podobné, že umožňujú vo veci urobiť rovnaký právny záver. V tomto prípade išlo o aplikáciu zákona č. 66/2009 Z. z.
- o prípad nie ojedinelý, ktorý na prvý pohľad takú možnosť ponúka. Napriek tomu tu je okolnosť, ktorá prípad robí odlišným od tých predchádzajúcich, a tou okolnosťou je čas. Túto okolnosť zdôrazňovali sťažovatelia vo svojich podaniach, keď opakovane poukazovali na to, že ak aj rozhodovacia prax dávala zmysel po prijatí zákona č. 66/2009 Z. z., nedáva zmysel teraz, resp. aplikáciu takejto rozhodovacej praxe viac nemožno považovať za spravodlivú.“ .
29. Následne tieto svoje závery potvrdilo aj plénum Ústavného súdu SR v uznesení sp. zn. PL. ÚS 9/2026 z 25.03.2026, v ktorom okrem iného zdôraznil, že: „... dôvodom (potenciálne neúmerného) zásahu do vlastníckeho práva vlastníkov dotknutých pozemkov nie je samotná existencia napadnutého právneho predpisu (zákona č. 66/2009 Z. z.), ale dlhodobá nečinnosť samospráv, ako vlastníkov delimitovaných stavieb pri uskutočňovaní vyvažovacích opatrení podľa § 2 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. (pričom ústavný súd chápe, že táto nečinnosť môže mať rozličné príčiny), no predovšetkým nečinnosť štátu ako garanta pozemkových úprav (§ 2 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z.). Postačujúci bude nevyhnutný odklon od recentne ustáleného právneho názoru najvyššieho súdu o jednorazovom charaktere predmetnej náhrady. Samozrejme, ani posudzovanie náhrady ako opakujúceho sa nároku neznemožňuje všeobecnému súdu skúmať a zohľadniť individuálne relevantné okolnosti prípadu (vrátane napr. výšky už skôr priznanej náhrady alebo špekulatívneho postupu vlastníka dotknutého pozemku – k tomu pozri rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 02.07. 2019, sťažnosť č. 4014/12) tak, aby poskytnutá súdna ochrana bola spravodlivá...“
30. K otázke stanovenia časovej hranice, po ktorej presiahnutí je potrebné sa v obdobných právnych veciach odchýliť od doterajšej ustálenej judikatúry najvyššieho súdu, odvolací súd poukazuje na výrok uznesenia pléna Ústavného ústavu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2026 zo dňa 15.04.2026, podľa ktorého: „Právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého okolnosť odôvodňujúcu prekonanie skoršej judikatúry najvyšších súdnych autorít o povahe náhrady za vecné bremeno zriadené podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, môže tvoriť fakt, že ani po 16 rokoch od nadobudnutia účinnosti uvedeného zákona nebol dosiahnutý jeho účel spočívajúci v definitívnom usporiadaní vlastníckych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a obcou alebo vyšším územným celkom
ako vlastníkom delimitovanej stavby, je uplatniteľný len na právoplatné rozhodnutia všeobecných súdov vyhlásené po právoplatnosti uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 12/2025 z 28. mája 2025“. V tomto rozhodnutí Ústavný súd SR ďalej uviedol, že ak boli rozhodnutia všeobecných súdov vo veciach náhrady za vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z. vyhlásené pred právoplatnosťou uznesenia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 12/2025 (pred 27. júnom 2025 - poznámka odvolacieho súdu), v súlade s v tom období stabilnou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu i ústavného súdu o ľudskoprávnej udržateľnosti právneho názoru o jednorazovej povahe náhrady za zákonné vecné bremená, rešpektovali právnu istotu a z nej ústiace legitímne očakávania žalujúcich i žalovaných. Rozhodujúcim okamihom pre úvahy o zmene ustálenej judikatúry týkajúcej sa povahy náhrady za vecné bremená zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z. sa stala právoplatnosť uznesenia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 12/2025 z 28. mája 2025, v ktorom ústavný súd vniesol do prostredia stabilizovanej judikatórnej praxe náznak zmeny v uvažovaní o povahe predmetnej náhrady, a to na podklade doktríny o evolutívnom vývoji judikatúry. Uzavrel, že ak všeobecný súd svoje konečné rozhodnutie vyhlásil pred právoplatnosťou uznesenia sp. zn. PL. ÚS 12/2025 z 28. mája 2025, nemožno konštatovať, že porušil základné práva a slobody žalujúceho vlastníka vecným bremenom zaťaženého pozemku len preto, lebo ústavný súd o ústavnej sťažnosti smerujúcej proti takému rozhodnutiu všeobecného súdu rozhoduje až v neskoršom období vyznačujúcom sa narušenou právnou istotou a spochybnenými legitímnymi očakávaniami o riešení otázky povahy spornej náhrady, teda v období po právoplatnosti uznesenia sp. zn. PL. ÚS 12/2025 z 28. mája 2025.
31. V súlade s názormi vyjadrenými v rozhodnutiach sp. zn. PL.ÚS 12/2025 zo dňa 28.05.2025, II.ÚS 365/2025 zo dňa 24.09.2025 a PLz. ÚS 1/2026 z 15.4.2026 rozhodol Ústavný súd SR aj v rozhodnutiach III.ÚS 185/2026 zo dňa 23.04.2026, II.ÚS 402/2025 zo dňa 06.05.2026, III.ÚS 360/2025 zo dňa 06.05.2026, I.ÚS 65/2026 zo dňa 07.06.2026, I. ÚS 66/2026 (spojené s I. ÚS 736/2025) a II. ÚS 57/2026 (spojené s I. ÚS 736/2025) zo dňa 09.06.2026 a tiež aj Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn. 8Cdo 23/2025 zo dňa 27.02.2026. Ústavný súd SR svoje úvahy o odklone od rozhodovacej praxe a potrebe priznania opakovanej náhrady aplikoval aj na nároky uplatnené v porovnateľnom období (od 14.08.2021 do 13.08.2022), nakoľko tento názor uplatnil aj v už uvádzaných rozhodnutiach II. ÚS 57/2026 (obdobie 01/2020 - 10/2022 a 01/2022 - 10/2023) a I. ÚS 66/2026 (obdobie 11/2020 -10/2021).
32. Odvolací súd v prejednávanej veci rozhoduje po právoplatnosti nálezu sp. zn. PL. ÚS 12/2025 z 28.05.2025, t.j. po 27.06.2025, kedy je už dôvodné aplikovať závery o možnom odklone od ustálenej judikatórnej praxe v otázke povahy náhrady za vecné bremeno zriadené zák. č. 66/2009 Z.z. a žalovaný sa už nemôže spoliehať na stabilitu rozhodovacej praxe všeobecných súdov o jednorazovej, už premlčanej náhrade za zákonné vecné bremeno.
33. Odvolací súd tak dospel k záveru, že do popredia sa dostáva požiadavka spravodlivej rovnováhy medzi potrebami verejného záujmu vyplývajúcimi z účelu zák. č. 66/2009 Z.z. a vlastníckym právom žalobcu vzhľadom na časový odstup, keď takmer ani po 17 rokoch od nadobudnutia účinnosti zák. č. 66/2009 Z.z. nedošlo k majetkoprávnemu vysporiadaniu a ani k zmluvnému riešeniu daného stavu medzi stranami sporu. Niet pochýb o tom, že žalobca je dlhodobo obmedzovaný vo výkone svojho vlastníckeho práva bez toho, aby zo strany žalovaného bola vyvinutá snaha o usporiadanie veci, či prípadných nárokov žalobcu, čomu zodpovedá záver odvolacieho súdu, že len opakovaná náhrada blížiaca sa k trhovej hodnote prispeje k spravodlivému riešeniu daného sporu.
34. Žalovaným vznesená námietka premlčania, ktorú odvolateľ uplatnil ešte v priebehu konania majúc za to, že v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. žalobcom prináleží jednorazová náhrada, je nedôvodná. V spore bola požadovaná opakovaná náhrada za obdobie od 14.08.2021 do 13.08.2022, žaloba bola podaná dňa 10.08.2024, a teda nárok bol uplatnený v zákonom stanovenej trojročnej premlčacej dobe v zmysle § 101 OZ. Žalovaným vznesená námietka premlčania tak bola nedôvodná.
35. Žalovaný nevzniesol odvolacie námietky proti konkrétnej výške žalobcovi priznanej (opakovanej) náhrady za rozhodné obdobie a taktiež neboli zo strany žalovaného vznesené odvolacie námietky proti priznanému príslušenstvu v podobe uplatnených úrokov z omeškania.
36. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku I. ako vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP) vrátane závislého výroku IV. o trovách konania, ktorý odvolateľ osobitným spôsobom ani nenamietal.
37. Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
38. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
40. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).