Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 463/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., a. s., zastúpenej advokátkou

Mgr. A. M., P., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 , prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Topoľčany pod sp. zn.

a Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta

2013 osobne do podateľne doručená sťažnosť spoločnosti P., a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“), prvej vety Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) v konaniach vedených Okresným súdom Topoľčany (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. a Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľka je

výlučnou vlastníčkou nehnuteľností ležiacich v kat. území T., ktoré sú zapísané v katastri

nehnuteľností na liste vlastníctve č. 2463 ako parc. č. 4785/1 (orná pôda – 131 364 m²)

a parc. č. 4785/9 (zastavané plochy a nádvoria – 15 131 m²). Napriek uvedenej skutočnosti

rozsudkom okresného súdu č. k. -448 zo 14. mája 2007 bola sťažovateľka

zaviazaná zaplatiť M. V. ako žalobkyni 6 339 070 Sk, a to ako vydanie bezdôvodného

obohatenia získaného užívaním časti uvedených pozemkov zo strany sťažovateľky bez

právneho dôvodu. Rozsudkom krajského súdu č. k. -506 z 28. apríla 2008 bol

rozsudok okresného súdu zmenený tak, že sťažovateľka bola zaviazaná zaplatiť

6 104 896 Sk. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 20. decembra 2010 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky ako neprípustné. Napokon

uznesením ústavného súdu č. k. -24 z 24. augusta 2011 bola odmietnutá

sťažnosť podaná sťažovateľkou proti uvedeným rozhodnutiam všeobecných súdov, a to pre

zjavnú neopodstatnenosť.

Počas súdneho konania vyšlo najavo, že niektoré časti sporných pozemkov boli

duplicitne vedené jednak ako vlastníctvo sťažovateľky, ale aj ako vlastníctvo pani V.

Pani V. sa domáha ochrany svojich tvrdených práv k nehnuteľnostiam v rámci katastrálneho

opravného konania, ktoré nebolo v celosti dosiaľ ukončené. Tiež opakovane vyhlásila, že

nehodlá predložiť okresnému súdu žalobu o určenie jej vlastníckeho práva k sporným

pozemkom.

Za uvedeného stavu sa sťažovateľka žalobou z 30. októbra 2011 domáhala určenia,

že pani V. nie je vlastníčkou a ani spoluvlastníčkou nehnuteľností ležiacich v kat. území T.

zapísaných v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. 2331 ako parc. č. 1954/2 (trvale

trávne porasty – 11 667 m²), ako aj nehnuteľností ležiacich v kat. území T. zapísaných

v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. 2463 ako parc. č. 4785/1 (orná pôda –

131 364 m²) a parc. č. 4785/9 (zastavané plochy a nádvoria – 15 131 m²). Ďalej sa domáhala

aj určenia, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností ležiacich v kat. území T. zapísaných

v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. 2463 ako parc. č. 4785/1 (orná pôda –

131 364 m²) a parc. č. 4785/9 (zastavené plochy a nádvoria – 15 131 m²).

Rozsudkom okresného súdu č. k. -162 z 29. februára 2012 bola žaloba

sťažovateľky zamietnutá. Podľa názoru okresného súdu z listu vlastníctva č. 2463 vyplýva,

že sťažovateľka je výlučnou vlastníčkou parc. č. 4785/1 a parc. č. 4785/9. Z listu vlastníctva

č. 2331 zasa vyplýva, že pani V. ako žalovaná je výlučnou vlastníčkou parc. č. 1954/2

(trvalé trávne porasty – 350 m²). Z vyjadrenia Správy katastra T. z 3. februára 2012

vyplýva, že duplicitné vlastníctvo vo výmere 111 667 m² bolo odstránené a súčasná parc.

č. 1954/2 o výmere 350 m² nie je duplicitná so žiadnou inou parcelou. Naliehavý právny

záujem na určovacom výroku podľa sa viaže

na konkrétny určovací petit a súvisí s riešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím

petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho

právnom vzťahu. Záver súdu o existencii či neexistencii naliehavého právneho záujmu

žalobcu predpokladá posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesne prípustným

nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva

konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Určovacia žaloba nie je

spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné

vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva alebo ak požadované

určenie má povahu len predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je alebo nie je

právny vzťah alebo právo. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby,

musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným

určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.

Vo všeobecnosti tiež platí, že pozitívne určenie vlastníckeho práva, teda že žalobca je

vlastníkom, má spravidla prednosť pred negatívnym určením, teda že žalovaný nie je

vlastníkom, lebo z negatívneho určenia nevyplýva jasne a jednoznačne, kto je skutočným

vlastníkom, pretože bez takéhoto pozitívneho určenia treba pripustiť aj možnosť, že

vlastníkom je aj tretia osoba (ktorá nie je účastníkom konania). Sťažovateľka nepreukázala

naliehavý právny záujem na požadovanom negatívnom, ale ani pozitívnom určení. Pokiaľ

tvrdila (v rozpore s právnym, skutkovým a evidenčným stavom), že je vlastníčkou parc.

č. 1954/2 vo výmere 11 667 m², potom sa mala domáhať určenia vlastníctva k takej parcele,

a tak preukázať konkrétny a právne nespochybniteľný titul nadobudnutia vlastníckeho práva

k predmetu sporu. Totiž len na základe súdneho rozhodnutia určujúceho vlastníctvo

sťažovateľky by bolo možné vykonať v katastri nehnuteľností zmenu zápisu v prospech jej

vlastníctva. Naproti tomu v prípade, že by sa žalobe o určenie, že pani V. nie je vlastníčkou

a ani spoluvlastníčkou parc. č. 1954/2, vyhovelo, nedostala by sa sťažovateľka do

výhodnejšieho právneho postavenia, než v akom sa podľa vlastného tvrdenia nachádza.

V konaní bolo preukázané, že pani V. nadobudla vlastníctvo k parc. č. 1954/2 vo výmere

11 667 m² súdnym rozhodnutím z roku 1974, a to v polovici, pričom druhú polovicu

zdedila. V súčasnosti je však zapísaná ako výlučná vlastníčka parc. č. 1954/2 iba vo výmere

350 m² a domáha sa v správnom konaní opravy chyby v operáte katastra nehnuteľností.

Vzhľadom na to žalobkyňa neosvedčila naliehavý právny záujem na požadovanom určení,

že pani V. nie je vlastníčkou, ale ani spoluvlastníčkou parc. č. 1954/2. Pokiaľ sa

sťažovateľka domáhala jednak negatívneho určenia, že pani V. nie je vlastníčkou ani

spoluvlastníčkou parc. č. 4785/1 a parc. č. 4785/9, ale tiež pozitívneho určenia, že

sťažovateľka je výlučnou vlastníčkou týchto parciel, ani v tomto rozsahu nepreukázala

naliehavý právny záujem na požadovaných negatívnych a pozitívnych určeniach. Pani V.

totiž nie je a ani nebola v minulosti zapísaná ako vlastníčka či spoluvlastníčka týchto parciel

a sťažovateľka je už teraz vedená ako výlučná vlastníčka týchto parciel. Preto prípadné

rozhodnutie okresného súdu negatívne určujúce, že pani V. nie je vlastníčkou a zároveň aj

pozitívne určujúce, že sťažovateľka je vlastníčkou, nemôže byť spôsobilé zlepšiť právne

postavenie sťažovateľky, ktorá svoje vlastníctvo už má zapísané v katastri nehnuteľností.

Podanou určovacou žalobou sťažovateľka nemôže dosiahnuť odstránenie spornosti práva

alebo neistoty v jej právnom vzťahu.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -203 z 9. mája 2013 vyplýva, že ním

bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -162 z 29. februára 2012. Podľa

názoru krajského súdu okresný súd úplne zistil skutkový stav veci, dospel k správnym

skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Krajský súd sa v celom rozsahu

stotožňuje s dôvodmi rozsudku okresného súdu. Ani podľa krajského súdu nie je daný

naliehavý právny záujem podľa na

požadovanom určení, keďže nie je možné prijať záver, že by bez tohto určenia bolo

ohrozené právo sťažovateľky, resp. bola odstránená spornosť práva, príp. neistota v právach

a oprávnených záujmoch sťažovateľky, čo sa týka nehnuteľností, ktorých sa určovací petit

týka. Keďže sťažovateľka sa domáhala určenia, že pani V. nie je vlastníčkou parc. č. 1954/2

vo výmere 11 667 m², pričom podľa aktuálneho zápisu na liste vlastníctva má táto parcela

inú výmeru, potom ani z tohto dôvodu nie je na požadovanom určení daný naliehavý právny

záujem, a to preto, že nejde o prípad, keď by súdne rozhodnutie určujúce vlastnícke právo

malo byť zapísané do katastra nehnuteľností a týmto spôsobom dosiahnutý stav zhody

medzi právnym stavom a stavom evidovaným v katastri nehnuteľností. Ani podľa krajského

súdu požadované určenie s poukazom na aktuálny zápis na liste vlastníctva nie je spôsobilé

zlepšiť právne postavenie sťažovateľky. Daný určovací návrh nie je vhodným procesným

nástrojom ochrany práva sťažovateľky, keďže tento návrh spornosť práv a oprávnených

záujmov neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom je možné, že bude

nasledovať aj tak iné konanie, a to v prípade neúspechu pani V. v konaní o oprave chýb

v katastri nehnuteľností. Rozsudok krajského súdu bol právnej zástupkyni sťažovateľky

doručený 19. júna 2013.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd neuviedol, aké právne spory by mali

nasledovať po určení vlastníckeho práva na základe žaloby sťažovateľky. Naliehavý právny

záujem sťažovateľky je daný viac ako očividne, veď aké iné okolnosti by mali zakladať

naliehavosť právneho záujmu účastníka konania pred súdom, ak nie dlhoročný spor

o vlastníctvo pozemku, ktorého dôsledkom je množstvo konaní o nárokoch oboch strán

sporu pred súdom, ako aj pred orgánmi verejnej správy. Pritom dochádza k navzájom si

protirečiacim právoplatným rozhodnutiam v otázke legitimity vzniku, zmeny alebo zániku

vlastníckeho práva k pozemku. Rozsudky všeobecných súdov trpia aj vadou

nepreskúmateľnosti v dôsledku nedostatočného odôvodnenia výroku, keďže sa oba súdy

obmedzili na pomerne strohé všeobecné konštatovanie, že na určení vlastníckeho práva

k spornému pozemku nie je naliehavý právny záujem, a to bez podrobnejšieho zdôvodnenia

tohto záveru, ktorý je navyše v rozpore so zisteným skutkovým stavom. Krajský súd

neuviedol, na základe akých konkrétnych zistení dospel k záveru, že rozhodnutie o žalobe

by neodstránilo spornosť práv medzi účastníkmi konania, resp. ohrozenie práv

sťažovateľky. Rozsudky všeobecných súdov spočívajú aj na nesprávnom právnom posúdení

veci. Síce správne poukázali na závery ustálenej súdnej praxe, ale tieto nesprávne

interpretovali a aplikovali na daný prípad. Ponechali bez povšimnutia, že pani V. otvorene

na pojednávaní okresného súdu 29. februára 2012 prostredníctvom svojej právnej

zástupkyne potvrdila existenciu sporu o vlastníctvo k nehnuteľnostiam, pričom zároveň

vyhlásila, že v budúcnosti podnikne všetky právne kroky na dosiahnutie opravy údajov

katastra nehnuteľností, avšak odmieta akékoľvek konanie o určenie vlastníckeho práva.

Napokon sťažovateľka namieta, že v konaní vedenom krajským súdom došlo

k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu a dohovoru.

V tejto súvislosti sťažovateľka podala sťažnosť predsedovi krajského súdu. Sťažnosť bola

posúdená ako nedôvodná.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov , dohovoru a dodatkového protokolu v konaniach vedených

okresným súdom pod sp. zn. a krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby boli rozsudky okresného súdu z 29. februára 2012 a krajského súdu z 9. mája

2013 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie okresnému súdu. Požaduje tiež priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1 € od krajského súdu. Napokon sa

domáha náhrady trov konania taktiež od krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. pre porušenie , 3, 4 a 5 a ,

ako aj čl. 1 dodatkového protokolu, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky mal

krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného

súdu. Treba tiež uviesť, že sťažovateľka využila právo podať odvolanie proti rozsudku

okresného súdu.

Odlišná je situácia týkajúca sa zvyšnej časti sťažnosti. Túto treba považovať za

zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Pokiaľ sťažovateľka namieta prieťahy v odvolacom konaní vedenom krajským

súdom (porušenie a dohovoru), treba uviesť, že v čase

podania sťažnosti ústavnému súdu bola už právna vec sťažovateľky pred všeobecnými

súdmi právoplatne skončená vrátane namietaného odvolacieho konania. To znamená, že

stav právnej neistoty účastníka konania týkajúci sa ním uplatňovaných práv už netrval,

keďže sa ukončil zároveň s právoplatným rozhodnutím vo veci samej. V takejto situácii

treba sťažnosť podľa považovať za bezpredmetnú.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu , 3, 4 a 5 a , ako

aj čl. 1 dodatkového protokolu v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

treba uviesť, že úvahy všeobecných súdov sú konzistentné, logické

a presvedčivé, pričom vychádzajú z ustálenej súdnej praxe týkajúcej sa určovacích žalôb

podľa v súvislosti s otázkou naliehavého

právneho záujmu. V žiadnom prípade nemožno argumentáciu všeobecných súdov

považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Skutočnosť, že sťažovateľka má

v uvedených súvislostiach odlišný názor, nemôže znamenať sama osebe porušenie

označených práv.

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, možno považovať za

jednoznačné, že medzi sťažovateľkou a pani V. je sporná otázka vlastníckeho práva

k niektorým častiam pozemkov užívaným sťažovateľkou. Skutočnosť existencie takéhoto

sporu uznali aj všeobecné súdy.

Rozhodujúcou otázkou sporu v danom prípade je právna otázka, či sťažovateľkou

presadzované určujúce výroky sú alebo nie sú spôsobilé za existujúcej konkrétnej situácie

zlepšiť jej postavenie, alebo dokonca spornosť v právach odstrániť. Všeobecné súdy v tejto

súvislosti dospeli k záveru v neprospech sťažovateľky. Tieto závery sú dostatočne

presvedčivé.

Pokiaľ sa sťažovateľka domáha určenia, že pani V. nie je vlastníčkou či

spoluvlastníčkou parc. č. 1954/2 vo výmere 11 667 m² (zároveň v priebehu konania tvrdí, že

ona sama je jej vlastníčkou), prípadné vyhovenie žalobe v tejto časti by nemohlo mať za

následok zápis vlastníckeho práva sťažovateľky k tejto parcele, a teda zlepšenie právneho

postavenia sťažovateľky. Navyše, takýto negatívny určujúci výrok by nevylučoval možnosť,

že vlastníkom parcely je niekto tretí. Ďalším argumentom je aj skutočnosť, že dnes

existujúca parc. č. 1954/2 nemá výmeru 11 667 m² (ale len 350 m²), a preto požadovaný

výrok by sa netýkal súčasne existujúcej parcely. Vzhľadom na daný skutkový stav

a stanovisko tvrdené sťažovateľkou by táto mohla prípadne mať naliehavý právny záujem

na pozitívnom určení, teda na určení, že ona sama je vlastníčkou tejto parcely. Ak by sa

totiž takejto žalobe vyhovelo, potom by na jej základe prichádzala do úvahy zmena zápisu

vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností v prospech sťažovateľky. Samozrejme,

úspešnosť takéhoto pozitívneho určujúceho výroku by si vyžadovala aj ujasnenie skutočnej

veľkosti a tvaru parcely, ktorej by sa takéto určenie týkalo.

Vo vzťahu k parc. č. 4785/1 a parc. č. 4785/9 treba za rozhodujúcu skutočnosť

považovať, že obe tieto parcely boli v čase rozhodovania všeobecných súdov vedené

v katastri nehnuteľností ako výlučné vlastníctvo sťažovateľky. Práve vzhľadom na túto

skutočnosť ani negatívny určujúci výrok o tom, že pani V. nie je vlastníčkou týchto parciel,

ale ani pozitívny určujúci výrok o tom, že vlastníčkou týchto parciel je sťažovateľka,

by nemal za následok nijakú zmenu v zápise vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam.

V danej súvislosti je ďalej významné, že nie sťažovateľka, ale pani V. namieta, že

súčasne zapísaný vlastnícky stav k týmto parcelám nie je správny, a preto naliehavý právny

záujem na zmene zápisu vlastníckeho práva môže mať za daného stavu pani V. Táto sa

snaží zmenu dosiahnuť v rámci katastrálneho opravného konania, ktoré v čase rozhodovania

všeobecných súdov nebolo ukončené. Pokiaľ pani V. nebude v rámci katastrálneho konania

úspešná, potom bude môcť dosiahnuť zmenu vo svoj prospech iba žalobou o určenie jej

vlastníckeho práva. Bude vecou jej slobodného rozhodnutia, či v naznačenej hypotetickej

situácii tento právny prostriedok ochrany svojho tvrdeného práva využije alebo nie. Naopak,

ak by sa katastrálne konanie skončilo v prospech pani V. (označené parcely či nejaká ich

časť by boli zapísané v rámci katastrálneho konania ako vlastníctvo pani V.), potom by

mala sťažovateľka naliehavý právny záujem na súdnom určení, že vlastníčkou parciel či ich

častí je ona.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013