Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 449/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť P. Ž., V., zastúpeného advokátom JUDr. B. K., V., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. septembra

2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. Ž. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. decembra

2011 doručená sťažnosť P. Ž., V.(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2

z 29. septembra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou Okresnému

súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) domáhal uložiť žalovaným povinnosť

zaplatiť mu ním požadovanú zľavu z kúpnej ceny ojazdeného motorového vozidla

a náhradu nákladov spojených s prepravou uvedeného vozidla, ako aj trovy konania.

Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. z 21. júla 2010 tak, že

žalobu zamietol a sťažovateľa zaviazal, aby žalovaným uhradil trovy konania. Proti tomuto

rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) tak, že v zamietajúcej časti potvrdil rozsudok okresného súdu vo veci samej

a zrušil ho vo výroku o trovách konania.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. septembra 2011 tak, že dovolanie

odmietol a žalobcu zaviazal uhradiť žalovaným trovy dovolacieho konania.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na skutkové okolnosti relevantné v predmetnej

veci, pričom namieta to, ako všeobecné súdy právne posúdili uvedené skutočnosti. V tejto

súvislosti v sťažnosti uvádza:

«Okrem tejto zistenej a prejavenej vady sa v priebehu konania zistilo, že informácie

predávajúceho o stave vozidla neboli úplné resp. boli nesprávne.

V podaní zo dňa 12. 3. 2009 sme napríklad preukázali, že pri kontrole 19. 1. 2007 sa

úradne potvrdzuje počet najazdených kilometrov na 136.616. V kúpnej zmluve zo dňa

29. 6. 2007 predávajúci potvrdzuje 136.000 najazdených kilometrov.

Z uvádzania nepravdivých údajov v kúpnej zmluve súd nevyvodil žiadne dôsledky.

Skutočnosť, že na telese turbodúchadla je výslovne uvedený zákaz použitia silikónu.

súdy obišli konštatovaním, že takýto postup síce nie je správny, avšak aplikácia tohto

materiálu neznamená okamžité spôsobenie vady alebo znefunkčnenie turbodúchadla,

pretože k jeho znefunkčneniu došlo až v neskoršom období.

Ide o nedodržanie predpísanej technológie pre opravu veci.

Súdy sa nevyporiadali ani s charakterom uzavretej kúpnej zmluvy v súvislosti

s oprávnením žalovaného i na podpísanie kúpnej zmluvy.

Na záver zmluvy je bez akéhokoľvek odkazu za predávajúceho pečiatka a podpis B.a

za kupujúceho Ž.. V záhlaví zmluvy meno B. T. sa neuvádza a neuvádza sa ani dôvod jeho

podpisu.

Vzhľadom na tento právny a faktický stav okresný súd sa nevysporiadal so vznesenou

námietkou, že žalovaný 2 konal v rozpore so znením a preto platí

nevyvrátiteľná domnienka ( ), že koná vo vlastnom mene. ...

Okresný súd nevyvodil z toho žiadne závery.

Listiny o sprostredkovaní predaja boli predložené až dodatočne v konaní pred

súdom.

Podľa posúdenia tejto otázky by mohla následne nastať situácia, že išlo o typ

spotrebiteľskej zmluvy ( a nasl. a a nasl. ).

Zhňujúc uvedené námietky možno konštatovať, že súd okrem toho, že vyhodnotil veci

jednostranne iba v prospech tvrdení žalovaných, nevyporiadal sa s jednotlivými bodmi

žaloby.

Na strane 2 rozsudku odvolacieho súdu je doslova uvedené:

„V tomto smere súd prvého stupňa správne analyzoval, že vytknutie vád a uplatnenie

práv vyplývajúcich zo zodpovednosti za vady, pokiaľ ide o vadu turbodúchadla, nie je

dôvodné, aj keď bolo robené v zákonom stanovenej lehote a uplatnenie ďalších nárokov

týkajúcich sa tzv. skrytých vád a nárokov súvisiacich s úhradou nevyhnutných nákladov

vzniknutých v súvislosti s uplatnením práv vyplývajúcich zo zodpovednosti za vady, nebolo

uskutočnené v zákonom stanovenej lehote danej ustanovením § 599 ods. 1, 2 Občianskeho

zákonníka.“

Z tohto pre nás ťažko zrozumiteľného textu nie je zrejmé, v čom spočíva chybný

postup žalobcu, alebo v čom spočíva odmietnutie práva žalobcu na účinnú reklamáciu vady

a náhradu nevyhnutných nákladov resp. na poskytnutie zľavy kúpnej ceny.

K prevzatiu vozidla došlo 29. 6. 2007 a po neúspešnej reklamácií žaloba na súd bola

podaná 16.7.2008 a žalovaní sa k nej vyjadrili 23. 9. 2008.

Všetko sa teda odohralo v lehote 24 mesiacov od prevzatia veci, ako sa to uvádza

v , .

Podobne nie je z rozsudku zrejmé, ako bola vyhodnotená znalcom zistená

a potvrdená vada na turbodúchadle. Predsa je úplne zrejmé, že táto skrytá vada trvala

v čase prevzatia vozidla.

Pri kúpe vozidla sa predsa nerozoberá turbodáchadlo, aby sa zistilo, či má

predpísané tesnenie.»

K namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

„Z hľadiska odôvodnenosti dovolania dovolací súd opomenul posúdiť skutočnosť, že

- išlo o vadu veci, ktorá sa prejavila po prevzatí veci ale nepochybne jestvovala

v čase prevzatia vozidla, keďže súčiastka turbodúchadla bola vadná takým spôsobom, že

proti výslovnému zákazu na tesnenie bol použitý silikon. Tento stav spôsobil, že pri drobení

sa silikonu upchali sa kanálikv na prívod oleja a auto funkčne zlyhalo.

- išlo o vadu, ktorá bola uplatnená včas v lehote podľa .

No a odvolací súd tento záver okresného súdu - bez prejednania veci na pojednávaní

a bez možnosti sa k zmene vyjadriť - uzavral tak, že je potrebné aplikovať § 599 ods. 1, 2

.

Súdy nesprávne aplikovali ustanovenie zákona. V rozsudku odvolacieho súdu sa

hodnotí iba postoj žalovanej 2 - majiteľky auta, a nie aj postoj žalovaného 1, ktorý podľa

sprostredkovateľskej zmluvy mal zabezpečiť pred predajom vozidla jeho odbornú

prehliadku, čo zrejme nesplnil a nevedel na súde predložiť o tom žiadny doklad. Nepredložil

ani servisnú knižku k vozidlu o opravách vozidla.

Súdy vo svojom stanovisku pochybili v tom, že nedodržali zásadu predvídateľnosti

práva, ako je priebežne judikované pri reklamácii skrytých vád u vecí, ktoré sa odpredávajú

cestou autobazáru.

Svoje odmietajúce stanovisko dovolací súd založil iba na tom, že v prípade

nesprávneho hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania.

Z toho dôvodu ani vecne nesprávne rozhodnutie nezakladá dôvod dovolania.

Nejde však iba o nesprávnosť hodnotenia dôkazov, ale ide o nesprávnu aplikáciu

právnych predpisov.

Nepochybne išlo o skrytú vadu, ktorá jestvovala v čase predaja vozidla, čo výslovne

vyplýva z posudku znalca. Nedovolené použitie silikonu namiesto tesnenia je vada, ktorá sa

prejaví postupne, ako sme už vyššie uviedli.

Ak pri bežnom použití auta toto turbodúchadlo zlyhá a zistí sa, že bolo zlepené

silikonom, potom tu nejde o názor žalobcu na vyhodnotenie súdu, že taká vada v čase

predaja nebola, ale o objektívne zistenie (viď R č. 9/2003. zošit 1. str. 46. sp. zn.

).

Princíp riadneho chodu spravodlivosti v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd resp. SR. zaväzuje súdy na

odôvodňovanie súdnych rozhodnutí (rozsudkov a uznesení); nemôže sa to chápať tak, že sa

vyžaduje podrobná odpoveď na každý argument. Pokiaľ sa však rozhodnutie odvolacieho

súdu nebude zaoberať odvolaním brojacim práve proti dôvodom uvedeným v rozhodnutí

prvého stupňa, takýto postup je nezlučiteľný so zásadou spravodlivosti konania (Rozsudok

NS SR sp. zn. ).“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„... Základné práva P. Ž. podľa uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 29. 9. 2011 boli

porušené.

... Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

29. 9. 2011 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

... P. Ž. priznáva náhradu trov konania (právneho zastupovania) v sume 228.-Eur,

ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu... do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti sudca IV. senátu ústavného súdu

Ladislav Orosz (ďalej aj „oznamovateľ“) listom z 28. marca 2013 v zmysle § 27 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) predsedníčke ústavného súdu oznámil, že

vo veciach uvedených v oznámení je členom senátu IV. ÚS (ako sudca spravodajca, resp.

člen senátu). Vo všetkých uvedených veciach figuruje na strane odporcu (aj) najvyšší súd,

a to v rámci jeho rozhodovacej činnosti (trestnoprávnej, občianskoprávnej,

obchodnoprávnej a správnej). Oznamovateľ, aj keď sa necítil byť v uvedených veciach

predpojatý pri výkone funkcie sudcu a bol pripravený rozhodnúť o sťažnostiach objektívne

a nestranne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie JUDr. Š. H. (predsedu najvyššieho

súdu) z 22. februára 2013 proti jeho osobe, ako aj (ii) JUDr. Š. H. v televízii 21. februára

2013 a 11. marca 2013 prezentované osobné invektívy proti jeho osobe predložil vec

predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o

ústavnom súde.

Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k. -8 z 5. júna 2013 rozhodol

tak, že sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz vo veci vedenej pod sp. zn.

nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie. V nadväznosti na to IV. senát

ústavného súdu v konaní o sťažnosti sťažovateľa pokračoval ďalej.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. septembra 2011.

Najvyšší súd ako dovolací súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 29. septembra

2011, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, poukázal na to, že procesné podmienky

v dovolacom konaní upravuje (ďalej aj „OSP“).

Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol:

„Keďže v preskúmavanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok v časti, v ktorej

odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, pričom vo výroku svojho

rozhodnutia nevyslovil prípustnosť dovolania, ani nebolo potvrdené rozhodnutie súdu

prvého stupňa, ktorým vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4, a vo veci samej dosiaľ nebolo dovolacím súdom vydané rozhodnutie, ktoré by

bolo pre odvolací súd záväzné, je nesporné, že prípustnosť dovolania žalobcu z ustanovenia

až 3 vyvodiť nemožno.“

Následne najvyšší súd skúmal, či dovolanie nie je prípustné podľa ,

pričom sa zaoberal osobitne tým, či je splnený dovolací dôvod podľa ,

teda či postupom všeobecných súdov sťažovateľovi nebola odňatá možnosť konať pred

súdom. Poukázal na dovolaciu námietku sťažovateľa, že odvolací súd rozhodol bez

nariadenia pojednávania, pričom uviedol:

„Odvolací súd rozhodol v predmetnej veci v súlade s bez nariadenia

pojednávania. Rozsudok v súlade s a verejne vyhlásil, pričom

oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo vyvesené na úradnej tabuli súdu 19. januára

2011 (rozhodnutie bolo vyhlásené 16. februára 2011 o 9.30 hod.). Odvolací súd neopakoval

a ani nevykonával doplnenie dokazovania, pri svojom rozhodnutí vychádzal zo skutkových

zistení na základe dokazovania vykonaného prvostupňovým súdom. Zo spisu nevyplýva ani

to, že by išlo o dôležitý verejný záujem (Dohovor o ľudských právach a základných

slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry ESĽP nevyplýva, že by sa malo na všetkých

súdnych inštanciách pojednávanie vykonať verejne). Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa

na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Doposiaľ ESĽP

nejudikoval, čo je dôležitý verejný záujem a navrhované ustanovenie necháva odvolacím

senátom voľnú úvahu, kedy nariadia pojednávanie z dôležitého verejného záujmu. Spravidla

pôjde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce

sa územného celku, sídliska a pod.“

K námietke sťažovateľa, že odvolací súd nevykonal dôkazy, ktoré v odvolaní

navrhol, najvyšší súd uviedol:

„Pokiaľ dovolateľ namietal, že odvolací súd mu odňal možnosť konať pred súdom

tým, že nevykonal ním navrhnuté dôkazy, treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry platí,

že takýto postup súdu nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom.

Účastníci sú totiž povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz

môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov,

znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka

a výsluch účastníkov ( veta prvá a veta prvá ). O tom, ktoré

z navrhnutých dôkazov (ale aj tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však

súd. Z uvedeného je zrejmé, že účastníkovi konania priznáva

právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľ v danej

veci aj využil (nebolo mu odňaté). Rozhodnutie o tom, či navrhnutý dôkaz bude vykonaný,

ponecháva súdu. Odvolací súd preto svojím postupom dovolateľa nevylúčil z realizácie

žiadneho procesného práva, ktoré mu Občianky súdny poriadok priznáva.“

Najvyšší súd poukázal tiež na námietku sťažovateľa o tom, že rozsudok krajského

súdu je nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený, čím mal byť naplnený dovolací

dôvod podľa . V tejto súvislosti najvyšší súd v odôvodnení svojho

uznesenia odkázal na relevantnú judikatúru ústavného súdu, pričom uviedol:

„... odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci

skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných

strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a citoval

právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne

závery. Závery, ktoré prijal, primerane vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty

a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k názoru, že skutkové a právne závery

odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods.

1 a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s.

p.). Za porušenie základného práva zaručeného v

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv žalobcu. Vadu konania v zmysle dovolací súd nezistil,

preto prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť ani z tohto ustanovenia.“

Najvyšší súd sa tiež vysporiadal s ďalšími dovolacími námietkami sťažovateľa takto:

„Žalobca ako dovolací dôvod ďalej uviedol, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). ...

Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na

zistený skutkový stav) je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil na zistený

skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy až

vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.

Pre úplnosť - k formuláciám v dovolaní, ktoré nasvedčujú, že dovolateľ namieta aj

nesprávne hodnotenie dôkazov - dovolací súd dodáva, že v prípade nesprávnosti hodnotenia

dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa Ak aj

súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto

dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá.

Nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdom nie je ani dovolacím dôvodom v

zmysle (viď tiež R 42/1993).“

Na tomto základe najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu, že

dovolanie podľa nebolo prípustné a vady podľa nezistil.

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia je zrejmé, že najvyšší súd ako dovolací súd sa

podrobne zaoberal jednotlivými dovolacími námietkami sťažovateľa, ktoré primeraným

spôsobom vyhodnotil a svoje závery odôvodnil. Ústavný súd konštatuje, že právne závery

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nie sú založené na svojvoľnej interpretácii, prípadne

aplikácii príslušných ustanovení (najmä ustanovenia

týkajúce sa podmienok konania o dovolaní). Najvyšší súd v odôvodnení namietaného

uznesenia uviedol argumentáciu, ktorá dostatočným spôsobom odôvodňuje jeho záver

o tom, že nie je naplnený dovolací dôvod podľa a že ďalšia dovolacia

argumentácia sťažovateľa (námietka nesprávneho právneho posúdenia veci) nezakladá

prípustnosť dovolania, preto nejde o rozhodnutie, ktoré by bolo zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a preto ústavný súd považuje namietané uznesenie najvyššieho súdu za ústavne

udržateľné.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že aj argumentácia sťažovateľa

v sťažnosti je zameraná na skutkové zistenia, ktoré okresný súd vyvodil z vykonaných

dôkazov, a tiež na právne hodnotenie tohto skutkového stavu. Ústavný súd už konštatoval,

že odlišné právne hodnotenie skutkového stavu je klasickým východiskom sporového

konania, kde v súdnom konaní proti sebe stoja účastníci konania, ktorí majú odlišný

a protichodný názor na vzniknutú skutkovú situáciu, ktorá spravidla vyplýva zo zmluvného

vzťahu medzi sporovými stranami. Súd, ktorý rozhoduje spor účastníkov konania, pri

rozhodnutí v prospech jedného z účastníkov rozhodne v zásade aj v súlade s právnym

názorom úspešného účastníka, teda spravidla v rozpore s právnym názorom neúspešného

účastníka (m. m. ). Skutočnosti, ktoré sťažovateľ uvádza v sťažnosti, sú

podľa názoru ústavného súdu výrazom výlučne jeho odlišného právneho názoru na predmet

sporu. Skutkové otázky nie sú predmetom dovolacieho konania, dovolací súd nie je súdom

skutkovým a nevykonáva dokazovanie ( ). Otázku právneho posúdenia

možno uplatniť len v prípade, ak je dovolanie inak prípustné, pričom v tomto prípade o takú

situáciu nešlo. Sťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako neindikujú také pochybenia

najvyššieho súdu v namietanom konaní a v jeho uznesení, ktoré by mali ústavnoprávny

rozmer, teda ktoré by naznačovali možnosť vysloviť porušenie označeného základného

práva sťažovateľa podľa .

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už konštatoval,

že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za

porušenie základného práva podľa (, ). Ústavný súd

nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva

sťažovateľa podľa postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a

jeho uznesením z 29. septembra 2011. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o

zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak

by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení

najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky

nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. septembra

2011 po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013