Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)IV. ÚS 449/2013
PDF · 210.41 KB
No categories available
IV. ÚS 449/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť P. Ž., V., zastúpeného advokátom JUDr. B. K., V., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo/133/2011 z 29. septembra
2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. Ž. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. decembra
2011 doručená sťažnosť P. Ž., V.(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2
Cdo/133/2011 z 29. septembra 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou Okresnému
súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) domáhal uložiť žalovaným povinnosť
zaplatiť mu ním požadovanú zľavu z kúpnej ceny ojazdeného motorového vozidla
a náhradu nákladov spojených s prepravou uvedeného vozidla, ako aj trovy konania.
Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 11 C/150/2008 z 21. júla 2010 tak, že
žalobu zamietol a sťažovateľa zaviazal, aby žalovaným uhradil trovy konania. Proti tomuto
rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) tak, že v zamietajúcej časti potvrdil rozsudok okresného súdu vo veci samej
a zrušil ho vo výroku o trovách konania.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo/133/2011 z 29. septembra 2011 tak, že dovolanie
odmietol a žalobcu zaviazal uhradiť žalovaným trovy dovolacieho konania.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na skutkové okolnosti relevantné v predmetnej
veci, pričom namieta to, ako všeobecné súdy právne posúdili uvedené skutočnosti. V tejto
súvislosti v sťažnosti uvádza:
«Okrem tejto zistenej a prejavenej vady sa v priebehu konania zistilo, že informácie
predávajúceho o stave vozidla neboli úplné resp. boli nesprávne.
V podaní zo dňa 12. 3. 2009 sme napríklad preukázali, že pri kontrole 19. 1. 2007 sa
úradne potvrdzuje počet najazdených kilometrov na 136.616. V kúpnej zmluve zo dňa
29. 6. 2007 predávajúci potvrdzuje 136.000 najazdených kilometrov.
Z uvádzania nepravdivých údajov v kúpnej zmluve súd nevyvodil žiadne dôsledky.
Skutočnosť, že na telese turbodúchadla je výslovne uvedený zákaz použitia silikónu.
súdy obišli konštatovaním, že takýto postup síce nie je správny, avšak aplikácia tohto
materiálu neznamená okamžité spôsobenie vady alebo znefunkčnenie turbodúchadla,
pretože k jeho znefunkčneniu došlo až v neskoršom období.
Ide o nedodržanie predpísanej technológie pre opravu veci.
Súdy sa nevyporiadali ani s charakterom uzavretej kúpnej zmluvy v súvislosti
s oprávnením žalovaného i na podpísanie kúpnej zmluvy.
Na záver zmluvy je bez akéhokoľvek odkazu za predávajúceho pečiatka a podpis B.a
za kupujúceho Ž.. V záhlaví zmluvy meno B. T. sa neuvádza a neuvádza sa ani dôvod jeho
podpisu.
Vzhľadom na tento právny a faktický stav okresný súd sa nevysporiadal so vznesenou
námietkou, že žalovaný 2 konal v rozpore so znením § 31 ods. 1 OZ a preto platí
nevyvrátiteľná domnienka (§ 32 ods. 1 OZ), že koná vo vlastnom mene. ...
Okresný súd nevyvodil z toho žiadne závery.
Listiny o sprostredkovaní predaja boli predložené až dodatočne v konaní pred
súdom.
Podľa posúdenia tejto otázky by mohla následne nastať situácia, že išlo o typ
spotrebiteľskej zmluvy (§ 2 a nasl. zák. č. 250/2007 Z. z. a § 52 a nasl. OZ).
Zhňujúc uvedené námietky možno konštatovať, že súd okrem toho, že vyhodnotil veci
jednostranne iba v prospech tvrdení žalovaných, nevyporiadal sa s jednotlivými bodmi
žaloby.
Na strane 2 rozsudku odvolacieho súdu je doslova uvedené:
„V tomto smere súd prvého stupňa správne analyzoval, že vytknutie vád a uplatnenie
práv vyplývajúcich zo zodpovednosti za vady, pokiaľ ide o vadu turbodúchadla, nie je
dôvodné, aj keď bolo robené v zákonom stanovenej lehote a uplatnenie ďalších nárokov
týkajúcich sa tzv. skrytých vád a nárokov súvisiacich s úhradou nevyhnutných nákladov
vzniknutých v súvislosti s uplatnením práv vyplývajúcich zo zodpovednosti za vady, nebolo
uskutočnené v zákonom stanovenej lehote danej ustanovením § 599 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka.“
Z tohto pre nás ťažko zrozumiteľného textu nie je zrejmé, v čom spočíva chybný
postup žalobcu, alebo v čom spočíva odmietnutie práva žalobcu na účinnú reklamáciu vady
a náhradu nevyhnutných nákladov resp. na poskytnutie zľavy kúpnej ceny.
K prevzatiu vozidla došlo 29. 6. 2007 a po neúspešnej reklamácií žaloba na súd bola
podaná 16.7.2008 a žalovaní sa k nej vyjadrili 23. 9. 2008.
Všetko sa teda odohralo v lehote 24 mesiacov od prevzatia veci, ako sa to uvádza
v § 599 ods. 1, 2 OZ.
Podobne nie je z rozsudku zrejmé, ako bola vyhodnotená znalcom zistená
a potvrdená vada na turbodúchadle. Predsa je úplne zrejmé, že táto skrytá vada trvala
v čase prevzatia vozidla.
Pri kúpe vozidla sa predsa nerozoberá turbodáchadlo, aby sa zistilo, či má
predpísané tesnenie.»
K namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ v sťažnosti uvádza:
„Z hľadiska odôvodnenosti dovolania dovolací súd opomenul posúdiť skutočnosť, že
- išlo o vadu veci, ktorá sa prejavila po prevzatí veci ale nepochybne jestvovala
v čase prevzatia vozidla, keďže súčiastka turbodúchadla bola vadná takým spôsobom, že
proti výslovnému zákazu na tesnenie bol použitý silikon. Tento stav spôsobil, že pri drobení
sa silikonu upchali sa kanálikv na prívod oleja a auto funkčne zlyhalo.
- išlo o vadu, ktorá bola uplatnená včas v lehote podľa § 597 ods. 1 OZ.
No a odvolací súd tento záver okresného súdu - bez prejednania veci na pojednávaní
a bez možnosti sa k zmene vyjadriť - uzavral tak, že je potrebné aplikovať § 599 ods. 1, 2
OZ.
Súdy nesprávne aplikovali ustanovenie zákona. V rozsudku odvolacieho súdu sa
hodnotí iba postoj žalovanej 2 - majiteľky auta, a nie aj postoj žalovaného 1, ktorý podľa
sprostredkovateľskej zmluvy mal zabezpečiť pred predajom vozidla jeho odbornú
prehliadku, čo zrejme nesplnil a nevedel na súde predložiť o tom žiadny doklad. Nepredložil
ani servisnú knižku k vozidlu o opravách vozidla.
Súdy vo svojom stanovisku pochybili v tom, že nedodržali zásadu predvídateľnosti
práva, ako je priebežne judikované pri reklamácii skrytých vád u vecí, ktoré sa odpredávajú
cestou autobazáru.
Svoje odmietajúce stanovisko dovolací súd založil iba na tom, že v prípade
nesprávneho hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania.
Z toho dôvodu ani vecne nesprávne rozhodnutie nezakladá dôvod dovolania.
Nejde však iba o nesprávnosť hodnotenia dôkazov, ale ide o nesprávnu aplikáciu
právnych predpisov.
Nepochybne išlo o skrytú vadu, ktorá jestvovala v čase predaja vozidla, čo výslovne
vyplýva z posudku znalca. Nedovolené použitie silikonu namiesto tesnenia je vada, ktorá sa
prejaví postupne, ako sme už vyššie uviedli.
Ak pri bežnom použití auta toto turbodúchadlo zlyhá a zistí sa, že bolo zlepené
silikonom, potom tu nejde o názor žalobcu na vyhodnotenie súdu, že taká vada v čase
predaja nebola, ale o objektívne zistenie (viď R č. 9/2003. zošit 1. str. 46. sp. zn.
Princíp riadneho chodu spravodlivosti v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. zaväzuje súdy na
odôvodňovanie súdnych rozhodnutí (rozsudkov a uznesení); nemôže sa to chápať tak, že sa
vyžaduje podrobná odpoveď na každý argument. Pokiaľ sa však rozhodnutie odvolacieho
súdu nebude zaoberať odvolaním brojacim práve proti dôvodom uvedeným v rozhodnutí
prvého stupňa, takýto postup je nezlučiteľný so zásadou spravodlivosti konania (Rozsudok
NS SR sp. zn. 2Cdo 170/2005).“
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„... Základné práva P. Ž. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 133/2011 zo dňa 29. 9. 2011 boli
porušené.
... Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 133/2011 zo dňa
29. 9. 2011 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
... P. Ž. priznáva náhradu trov konania (právneho zastupovania) v sume 228.-Eur,
ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu... do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti sudca IV. senátu ústavného súdu
Ladislav Orosz (ďalej aj „oznamovateľ“) listom z 28. marca 2013 v zmysle § 27 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu oznámil, že
vo veciach uvedených v oznámení je členom senátu IV. ÚS (ako sudca spravodajca, resp.
člen senátu). Vo všetkých uvedených veciach figuruje na strane odporcu (aj) najvyšší súd,
a to v rámci jeho rozhodovacej činnosti (trestnoprávnej, občianskoprávnej,
obchodnoprávnej a správnej). Oznamovateľ, aj keď sa necítil byť v uvedených veciach
predpojatý pri výkone funkcie sudcu a bol pripravený rozhodnúť o sťažnostiach objektívne
a nestranne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie JUDr. Š. H. (predsedu najvyššieho
súdu) z 22. februára 2013 proti jeho osobe, ako aj (ii) JUDr. Š. H. v televízii 21. februára
2013 a 11. marca 2013 prezentované osobné invektívy proti jeho osobe predložil vec
predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o
ústavnom súde.
Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 rozhodol
tak, že sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz vo veci vedenej pod sp. zn.
Rvp 4136/2011 nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie. V nadväznosti na to IV. senát
ústavného súdu v konaní o sťažnosti sťažovateľa pokračoval ďalej.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo/133/2011 z 29. septembra 2011.
Najvyšší súd ako dovolací súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 29. septembra
2011, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, poukázal na to, že procesné podmienky
v dovolacom konaní upravuje § 236 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol:
„Keďže v preskúmavanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok v časti, v ktorej
odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, pričom vo výroku svojho
rozhodnutia nevyslovil prípustnosť dovolania, ani nebolo potvrdené rozhodnutie súdu
prvého stupňa, ktorým vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4, a vo veci samej dosiaľ nebolo dovolacím súdom vydané rozhodnutie, ktoré by
bolo pre odvolací súd záväzné, je nesporné, že prípustnosť dovolania žalobcu z ustanovenia
§ 238 ods. 1 až 3 O. s. p. vyvodiť nemožno.“
Následne najvyšší súd skúmal, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 OSP,
pričom sa zaoberal osobitne tým, či je splnený dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP,
teda či postupom všeobecných súdov sťažovateľovi nebola odňatá možnosť konať pred
súdom. Poukázal na dovolaciu námietku sťažovateľa, že odvolací súd rozhodol bez
nariadenia pojednávania, pričom uviedol:
„Odvolací súd rozhodol v predmetnej veci v súlade s § 214 O. s. p. bez nariadenia
pojednávania. Rozsudok v súlade s § 156 ods. 1 a 3 O. s. p. verejne vyhlásil, pričom
oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo vyvesené na úradnej tabuli súdu 19. januára
2011 (rozhodnutie bolo vyhlásené 16. februára 2011 o 9.30 hod.). Odvolací súd neopakoval
a ani nevykonával doplnenie dokazovania, pri svojom rozhodnutí vychádzal zo skutkových
zistení na základe dokazovania vykonaného prvostupňovým súdom. Zo spisu nevyplýva ani
to, že by išlo o dôležitý verejný záujem (Dohovor o ľudských právach a základných
slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry ESĽP nevyplýva, že by sa malo na všetkých
súdnych inštanciách pojednávanie vykonať verejne). Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa
na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Doposiaľ ESĽP
nejudikoval, čo je dôležitý verejný záujem a navrhované ustanovenie necháva odvolacím
senátom voľnú úvahu, kedy nariadia pojednávanie z dôležitého verejného záujmu. Spravidla
pôjde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce
sa územného celku, sídliska a pod.“
K námietke sťažovateľa, že odvolací súd nevykonal dôkazy, ktoré v odvolaní
navrhol, najvyšší súd uviedol:
„Pokiaľ dovolateľ namietal, že odvolací súd mu odňal možnosť konať pred súdom
tým, že nevykonal ním navrhnuté dôkazy, treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry platí,
že takýto postup súdu nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom.
Účastníci sú totiž povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz
môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov,
znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka
a výsluch účastníkov (§ 120 ods. 1 veta prvá a § 125 veta prvá O. s. p.). O tom, ktoré
z navrhnutých dôkazov (ale aj tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však
súd. Z uvedeného je zrejmé, že Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva
právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľ v danej
veci aj využil (nebolo mu odňaté). Rozhodnutie o tom, či navrhnutý dôkaz bude vykonaný,
ponecháva súdu. Odvolací súd preto svojím postupom dovolateľa nevylúčil z realizácie
žiadneho procesného práva, ktoré mu Občianky súdny poriadok priznáva.“
Najvyšší súd poukázal tiež na námietku sťažovateľa o tom, že rozsudok krajského
súdu je nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený, čím mal byť naplnený dovolací
dôvod podľa § 237 písm. f) OSP. V tejto súvislosti najvyšší súd v odôvodnení svojho
uznesenia odkázal na relevantnú judikatúru ústavného súdu, pričom uviedol:
„... odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných
strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne
závery. Závery, ktoré prijal, primerane vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty
a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k názoru, že skutkové a právne závery
odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s.
p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv žalobcu. Vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. dovolací súd nezistil,
preto prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť ani z tohto ustanovenia.“
Najvyšší súd sa tiež vysporiadal s ďalšími dovolacími námietkami sťažovateľa takto:
„Žalobca ako dovolací dôvod ďalej uviedol, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). ...
Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na
zistený skutkový stav) je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil na zistený
skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy až
vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.
Pre úplnosť - k formuláciám v dovolaní, ktoré nasvedčujú, že dovolateľ namieta aj
nesprávne hodnotenie dôkazov - dovolací súd dodáva, že v prípade nesprávnosti hodnotenia
dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. Ak aj
súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto
dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá.
Nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdom nie je ani dovolacím dôvodom v
zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. (viď tiež R 42/1993).“
Na tomto základe najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu, že
dovolanie podľa § 238 OSP nebolo prípustné a vady podľa § 237 OSP nezistil.
Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.
Z odôvodnenia namietaného uznesenia je zrejmé, že najvyšší súd ako dovolací súd sa
podrobne zaoberal jednotlivými dovolacími námietkami sťažovateľa, ktoré primeraným
spôsobom vyhodnotil a svoje závery odôvodnil. Ústavný súd konštatuje, že právne závery
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nie sú založené na svojvoľnej interpretácii, prípadne
aplikácii príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (najmä ustanovenia
týkajúce sa podmienok konania o dovolaní). Najvyšší súd v odôvodnení namietaného
uznesenia uviedol argumentáciu, ktorá dostatočným spôsobom odôvodňuje jeho záver
o tom, že nie je naplnený dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP a že ďalšia dovolacia
argumentácia sťažovateľa (námietka nesprávneho právneho posúdenia veci) nezakladá
prípustnosť dovolania, preto nejde o rozhodnutie, ktoré by bolo zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a preto ústavný súd považuje namietané uznesenie najvyššieho súdu za ústavne
udržateľné.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že aj argumentácia sťažovateľa
v sťažnosti je zameraná na skutkové zistenia, ktoré okresný súd vyvodil z vykonaných
dôkazov, a tiež na právne hodnotenie tohto skutkového stavu. Ústavný súd už konštatoval,
že odlišné právne hodnotenie skutkového stavu je klasickým východiskom sporového
konania, kde v súdnom konaní proti sebe stoja účastníci konania, ktorí majú odlišný
a protichodný názor na vzniknutú skutkovú situáciu, ktorá spravidla vyplýva zo zmluvného
vzťahu medzi sporovými stranami. Súd, ktorý rozhoduje spor účastníkov konania, pri
rozhodnutí v prospech jedného z účastníkov rozhodne v zásade aj v súlade s právnym
názorom úspešného účastníka, teda spravidla v rozpore s právnym názorom neúspešného
účastníka (m. m. IV. ÚS 135/2012). Skutočnosti, ktoré sťažovateľ uvádza v sťažnosti, sú
podľa názoru ústavného súdu výrazom výlučne jeho odlišného právneho názoru na predmet
sporu. Skutkové otázky nie sú predmetom dovolacieho konania, dovolací súd nie je súdom
skutkovým a nevykonáva dokazovanie (§ 243a ods. 2 OSP). Otázku právneho posúdenia
možno uplatniť len v prípade, ak je dovolanie inak prípustné, pričom v tomto prípade o takú
situáciu nešlo. Sťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako neindikujú také pochybenia
najvyššieho súdu v namietanom konaní a v jeho uznesení, ktoré by mali ústavnoprávny
rozmer, teda ktoré by naznačovali možnosť vysloviť porušenie označeného základného
práva sťažovateľa podľa ústavy.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už konštatoval,
že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd
nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a
jeho uznesením z 29. septembra 2011. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o
zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a
aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak
by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky
nevykazuje.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú
skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo/133/2011 z 29. septembra
2011 po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júla 2013