Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 267/2017
PDF · 455.3 KB
No categories available
II. ÚS 267/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou,
Kukorelliho 58, Humenné, v mene ktorej koná advokát JUDr. Peter Barňák, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Cbs 7/2004 a jeho rozsudkom z 20. marca 2012 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 47/2012 a jeho
rozsudkom z 29. októbra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3
ústavy a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na majetok
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej
len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cbs 7/2004 (ďalej len konanie
„krajského súdu“) a jeho rozsudkom č. k. 5 Cbs 7/2004-634 z 20. marca 2012 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 47/2012 (ďalej len „konanie
najvyššieho súdu“) a jeho rozsudkom č. k. 4 Obo 47/2012-691 z 29. októbra 2014 (ďalej len
„rozsudok najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou na krajskom súde domáhal určenia
neplatnosti darovacej zmluvy, ktorú uzatvorili 14. septembra 2004
ako žalovaný v 1. rade a
ako žalovaný v 2. rade (ďalej len „žalovaní
v 1. a 2. rade“) a ktorá bola vložená na Správe katastra 28. septembra 2004
pod č.
Krajský súd najskôr rozsudkom č. k. 5 Cbs 7/04-425 z 24. marca 2009 vyhovel
návrhu žalobcu a určil, že darovacia zmluva je neplatná. Svoje rozhodnutie podľa
sťažovateľa odôvodnil § 56a a § 123 ods. 3 Obchodného zákonníka a § 39 Občianskeho
zákonníka. Darovaciu zmluvu považoval za absolútne neplatnú, pretože obchádza zákon
a je v rozpore s dobrými mravmi. Sťažovateľ uvádza, že naliehavosť právneho záujmu
na strane žalobcu − sťažovateľa krajský súd videl v tom, že darovacou zmluvou došlo
k zníženiu čistého obchodného imania obchodnej spoločnosti žalovaného v 1. rade, a tým
aj k zníženiu obchodného podielu sťažovateľa ako spoločníka tejto obchodnej spoločnosti.
Najvyšší súd na podklade podaného odvolania uznesením sp. zn. 5 Obo 73/2009
z 15. decembra 2010 zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 5 Cbs 7/04-425 z 24. marca 2009
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ uvádza, že najvyšší súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia „poukazoval na to, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s otázkou,
či nehnuteľnosti, ktoré tvorili predmet darovacej zmluvy, mohli reálne ovplyvniť výšku
obchodného podielu žalobcu. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol,
že v spornom prípade nestačí len tvrdenie žalobcu, že darovacia zmluva nepriaznivo
ovplyvnila hodnotu jeho obchodného podielu, ktorý je odôvodnený od čistého obchodného
imania spoločnosti. Toto tvrdenie musí aj relevantne dokázať, či predmet darovacej zmluvy
v skutočnosti aj reálne ovplyvnil aj jeho výšku.“.
Krajský súd následne po vrátení veci na nové konanie a rozhodnutie napadnutým
rozsudkom žalobu o určenie neplatnosti darovacej zmluvy v celom rozsahu zamietol.
Sťažovateľ uvádza, že krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „nehnuteľnosti,
tvoriace predmet darovacej zmluvy, patrili 4 zo 6 zakladajúcich spoločníkov žalovaného
v 1. rade ako podielovým spoluvlastníkom a ich hodnota podľa znaleckého posudku bola
261.456.000,- Sk, ktorá netvorí základné imanie spoločnosti, a do majetku spoločnosti,
slúžiaceho pre výpočet obchodných podielov, sa mali započítať iba výnosy z tohto
majetku. ... nakoľko obchodný majetok žalovaného v 1. rade pozostáva aj z nepeňažných
vkladov (nehnuteľností v k. ú. a k. ú. ) v hodnote podľa znaleckého posudku
vo výške 261.456.000,- Sk (pričom štyria spoločníci v spoločenskej zmluve o založení
spoločnosti žalovaného v 1. rade nehnuteľnosti započítali dohodou na peňažný vklad
v celkovej výške 360.000,- Sk) a na jeho nadobudnutí sa žalobca žiadnym spôsobom
nepodieľal, potom prevod tohto majetku napadnutou darovacou zmluvou na žalovaného
v 2. rade bez toho, aby došlo k zníženiu základného imania spoločnosti (750.000,- Sk),
nemôže znamenať neplatnosť darovacej zmluvy v rozpore so zákonom (§ 39 Občianskeho
zákonníka). Spoločnosť žalovaného v 1. rade i naďalej má základné imanie 750.000,- Sk
(24.895,42 Eur) a na tomto základnom imaní participuje aj žalobca svojím podielom.“.
Krajský súd preto uzavrel, že „darovacia zmluva uzavretá medzi žalovaným v 1. rade
a žalovaným v 2. rade nie je v rozpore so zákonom, ani ho neobchádza, a neprieči
sa dobrým mravom, teda ide o platný právny úkon“.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd napadnutým
rozsudkom potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu. Napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu bol sťažovateľovi doručený 14. januára 2015, pričom právoplatnosť nadobudol
17. januára 2015. Sťažovateľ uvádza, že najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým,
že „po preskúmaní napadnutého rozsudku zistil, že súd prvého stupňa na základe
vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne
posúdil. So závermi súdu prvého stupňa, ako aj s dôvodmi v nich uvedenými sa stotožnil
v celom rozsahu, a preto napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny
potvrdil.“.
Sťažovateľ uvádza, že aj najvyšší súd považoval pri posúdení neplatnosti darovacej
zmluvy za podstatnú otázku, či „prevodom nehnuteľností došlo k zníženiu základného
imania spoločnosti žalovaného v 1. rade a či to malo vplyv na hodnotu obchodného podielu
žalobcu spoločnosti žalovaného v 1. rade“. Vo veci konajúce súdy podľa sťažovateľa
konštatovali, že prevodom nehnuteľností nedošlo k zníženiu základného imania
v spoločnosti žalovaného v 1. rade, a preto sa hodnota obchodného podielu sťažovateľa
v spoločnosti žalovaného v 1. rade neznížila. Sťažovateľ uvádza, že oba vo veci konajúce
súdy sa pritom opierali o závery znaleckého dokazovania.
Sťažovateľ namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ako aj
napadnutým rozsudkom krajského súdu a konaniami, ktoré predchádzali vydaniu týchto
rozhodnutí, boli porušené sťažovateľom označené základné práva podľa ústavy a práva
podľa dohovoru. V súvislosti s namietaným porušením práva na spravodlivé súdne konanie
sťažovateľ uvádza, že toto právo bolo porušené aj preto, že najvyšší súd napriek jeho návrhu
na pripustenie dovolania v prípade potvrdzujúceho rozhodnutia sa s týmto návrhom
žiadnym spôsobom nevysporiadal, z čoho zároveň vyplýva, že proti napadnutému rozsudku
najvyššieho súdu nie je prípustné ani dovolanie.
Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ odôvodňuje tiež tým,
že napadnutý rozsudok krajského súdu je „nedostatočne odôvodnený, uvádzajú sa v ňom
nepresvedčivé stanoviská, ktoré naviac nevyplývajú z vykonaných dôkazov, pričom právne
závery k týmto zisteniam sú neúplné resp. celkom absentujú“. Sťažovateľ namieta,
že krajský súd sa nevysporiadal so všetkými tvrdeniami a dôkazmi, ktoré predložil a ktoré
majú podľa neho zásadný význam pre posúdenie dôvodnosti jeho žaloby. Zastáva preto
názor, že právne posúdenie veci krajským súdom je neúplné a nesprávne.
Sťažovateľ uvádza, že podľa najvyššieho súdu a zároveň aj podľa jeho názoru
je v predmetnej veci rozhodujúce posúdenie dvoch základných otázok; otázka naliehavého
právneho záujmu sťažovateľa na neplatnosti darovacej zmluvy a posúdenie skutočnosti,
či sa prevodom nehnuteľností z vlastníctva žalovaného v 1. rade znížila hodnota čistého
obchodného imania žalovaného v 1. rade, a tým aj hodnota obchodného podielu
sťažovateľa.
Sťažovateľ k nastoleným otázkam najvyššieho súdu, vykonaným dôkazom,
znaleckému dokazovaniu, skutkovým zisteniam a právnemu posúdeniu veci podal
16. marca 2012 vyjadrenie, ku ktorému doložil aj listinné dôkazy preukazujúce jeho
tvrdenia, pričom považuje za potrebné aj v tejto sťažnosti sa k tomu bližšie vyjadriť.
Sťažovateľ najskôr v sťažnosti bližšie vysvetľuje, čo je to kapitálová spoločnosť, základné
imanie, obchodný majetok, pričom následne uvádza, že darovacia zmluva „bola evidentne
urobená v snahe znížiť hodnotu obchodného majetku spoločnosti, a teda aj obchodného
podielu žalobcu (§ 115 ObchZ.), vyrovnávacieho podielu (§ 61 ods. 2, § 150 ObchZ),
či podielu na likvidačnom zostatku (§ 61 ods. 4, § 153 ObchZ) práve tým, že celý nepeňažný
vklad spoločnosti bol bezplatne prevedený na inú spoločnosť“ a zároveň, že „sledovala
obchádzanie citovaných ustanovení zákona a spoločenskej zmluvy“. Sťažovateľ zastáva
názor, že keďže sa hodnota obchodného majetku žalovaného v 1. rade znížila o hodnotu
nehnuteľností darovaných zmluvou zo 14. septembra 2004, došlo aj k obmedzeniu vecných
a majetkových práv sťažovateľa a tým, že sa obchodný majetok spoločnosti znížil o hodnotu
nehnuteľností, znížila sa aj hodnota čistého obchodného imania, a tým aj hodnota
obchodného podielu, ktorý mu patrí.
Podľa sťažovateľa žalovaný v 1. rade prevodom nehnuteľného majetku darovacou
zmluvou na inú obchodnú spoločnosť ohrozil a znefunkčnil činnosť a existenciu vlastnej
spoločnosti, prestal vykonávať akúkoľvek podnikateľskú činnosť, lebo stratil obchodný
majetok, na ktorom túto vykonával. Sťažovateľ zastáva názor, že týmto konaním
nie je poškodený iba on, ale celá spoločnosť žalovaného v 1. rade, ako aj ďalší spoločníci.
Správanie sa väčšinových spoločníkov obchodnej spoločnosti žalovaného v 1. rade bolo
podľa neho „neobvyklé, nepoctivé a nespravodlivé, odporuje morálnym zásadám, ktoré
vymedzujú konanie zodpovedajúce dobrým mravom“.
Sťažovateľ uvádza, že 9. septembra 2004 podal na krajskom súde návrh
na vyhlásenie neplatnosti rozhodnutia valného zhromaždenia žalovaného v 1. rade
z 24. augusta 2004. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 7 Cbs 6/04. Krajský súd žalobe
vyhovel rozsudkom č. k. 7 Cbs 6/04-153 z 1. decembra 2004. V rámci tohto konania bol
podaný aj návrh na vydanie predbežného opatrenia, aby krajský súd zakázal prevod
nehnuteľností žalovaného v 1. rade. Krajský súd však už nestihol vydať predbežné
opatrenie, pretože žalovaný v 1. rade postupoval tak rýchlo, že už 14. septembra 2004
uzavrel darovaciu zmluvu so žalovaným v 2. rade, ktorý právne vznikol tiež 14. septembra
2004 a už 16. septembra 2004 bola darovacia zmluva predložená na vkladové konanie
Správe katastra , ktorá vklad povolila 28. septembra 2004. Sťažovateľ uvádza,
že krajský súd v tomto rozsudku určil, že „rozhodnutie mimo valného zhromaždenia v znení
VZ schvaľuje prevod nehnuteľností darovacou zmluvou z vlastníctva
do vlastníctva novovznikajúcej spoločnosti zakladanej
pôvodnými spoluvlastníkmi týchto nehnuteľností, resp. ich právnymi nástupcami, oznámené
dňa 24. 08. 2004, je neplatné“. Tento rozsudok krajského súdu bol potvrdený rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 35/2005 z 2. augusta 2006, právoplatným 12. októbra 2006.
Sťažovateľ uvádza, že týmito rozsudkami sa úspešne domohol neplatnosti uznesenia
valného zhromaždenia, ktoré majú za následok relatívnu neplatnosť predmetnej darovacej
zmluvy.
Podľa sťažovateľa skutočnosť, že došlo k faktickému zníženiu obchodného majetku
žalovaného v 1. rade, možno konštatovať aj zo záverov znaleckého dokazovania znalca
Napriek tomu, že tento znalec zodpovedal otázky krajského
súdu iba z pohľadu účtovných hodnôt žalovaného v 1. rade, sťažovateľ je toho názoru,
že z jeho záverov, ktoré boli doplnené jeho výpoveďou na pojednávaní 6. marca 2012,
možno vyvodiť záver, že výška hodnoty čistého obchodného imania žalovaného v 1. rade
pred darovacou zmluvou zo 14. septembra 2004 a následne po tejto darovacej zmluve
k 31. decembru 2004 sa znížila o 1 484 000 Sk (čo bolo spôsobené poklesom hodnoty
obchodného majetku, najmä pozemkov a stavieb, pozn. sťažovateľa) a zároveň výška
obchodného podielu sťažovateľa v spoločnosti žalovaného v 1. rade pred darovacou
zmluvou zodpovedala sume 291 120 Sk a po jej uzatvorení sa znížila k 31. decembru 2004
na sumu 113 000 Sk, teda poklesla o 178 120 Sk. Uvedené zodpovedá 61 % zníženiu
účtovnej hodnoty obchodného podielu sťažovateľa. Sťažovateľ ďalej uvádza, že tento
znalec vo svojom písomnom posudku a aj pri výpovedi uviedol, že „rozdiel v účtovných
hodnotách obchodného majetku žalovaného v 1. rade a všeobecnou hodnotou obchodného
majetku tejto spoločnosti, je mimoriadne veľký, a účtovné ukazovatele nezodpovedajú
skutočnému obchodnému majetku spoločnosti“. Podľa sťažovateľa žalovaný v 1. rade svoj
majetok, najmä lesy, zveľaďoval výsadbou, a preto sa aj hodnota majetku spoločnosti
zvyšovala o prírastky drevnej hmoty. Sťažovateľ tiež uvádza, že podľa odborných vyjadrení
znalcov z odboru lesníctva sa lesný majetok žalovaného v 1. rade od založenia spoločnosti
až do aktu darovania nehnuteľností v septembri 2004 pravdepodobne zvýšil a narástol
v rozsahu 10 % až 15 % a k roku 2012 o ďalších 10 %. Keďže podľa sťažovateľa je rozdiel
medzi účtovnými hodnotami a skutočným obchodným majetkom veľmi veľký, pričom
hodnota obchodného majetku sa pri podnikaní neustále mení, navrhol doplniť znalecké
dokazovanie na zodpovedanie otázky: „Vyčíslenie všeobecnej hodnoty obchodného majetku
spoločnosti žalovaného v 1. rade pred darovacou zmluvou zo dňa 14. 9. 2004 a následne
po tejto darovacej zmluve ku dňu 31. 12. 2004“. Podľa sťažovateľa len po takomto
dokazovaní by bolo možné objektívne zodpovedať skutkovú aj právnu otázku stanovenú
najvyšším súdom „či nehnuteľnosti, ktoré tvorili predmet darovacej zmluvy, reálne
ovplyvnili výšku obchodného podielu žalobcu“.
Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku
vyjadrením sťažovateľa ani predloženými listinnými dôkazmi vôbec nezaoberal. Najvyšší
súd podľa neho rozhodol arbitrárne, pretože svoje skutkové zistenia a právne závery riadne
neodôvodnil, len sa obmedzil na konštatovanie „výsledkov jeho hodnotenia bez logického
vysvetlenia zistených skutočností s použitím súvisiacich právnych ustanovení“. Jeho
rozhodnutie je preto nepresvedčivé a popiera základné princípy spravodlivého procesu.
Tým, že najvyšší súd potvrdil v celom rozsahu rozsudok krajského súdu a stotožnil
sa aj s jeho odôvodnením, konal „vadne“, osvojil si nesprávne právne posúdenie veci
a nezistil riadne skutkový stav. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci došlo najmä tým,
že najvyšší súd sa síce v odôvodnení svojho rozsudku odvoláva na znalecký posudok
, č. , avšak vyvodzuje z neho závery, ktoré
zo znaleckého posudku a doplnenia , na pojednávaní 6. marca 2012
nevyplývajú. Podľa sťažovateľa keďže hodnoty, ktoré sú uvádzané v znaleckom posudku,
vychádzajú iba z účtovníctva žalovaného v 1. rade za roky 2003 a 2004, a to z daňových
priznaní a súvahy, pričom znalec zodpovedal otázky krajského súdu len z pohľadu
účtovných hodnôt podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších
predpisov, je jeho znalecký posudok neúplný a nedostatočný. Sťažovateľ zastáva názor,
že bolo potrebné zabezpečiť posudok „znalcom − právnickou osobou alebo znaleckou
organizáciou, ktorá je oprávnená hodnotiť majetok podniku ako celku podľa § 3 vyhl.
490/2004 Z. z. o znalcoch a tlmočníkoch“. Uvedené podľa neho vyplýva aj z vyjadrenia
samotného znalca, ktorý na pojednávaní 6. marca 2012 mal uviesť: „znalecký posudok
zodpovedá súdom stanovené otázky iba z pohľadu zákona o účtovníctve a hodnoty
vychádzajú iba z účtovníctva žalovaného v 1. rade, ktoré bolo vedené nesprávne,
a to v súvislosti s výškou čistého obchodného imania spoločnosti. Rozdiel vo výške
261.096.000 Sk mal byť účtovaný na účte spoločnosti v zmysle opatrenia Ministerstva
financií SR, a to § 59 ods. 6 na účte 413. Teda reálna hodnota majetku žalovaného v 1. rade
po prijatí nepeňažných vkladov do spoločností bola oveľa vyššia, než bola účtovne
zaevidovaná. Reálnu hodnotu majetku spoločnosti pred darovacou zmluvou a po nej je
možné vypočítať ďalším znaleckým dokazovaním prostredníctvom znaleckej organizácie
podľa Inštrukcie Ministerstva spravodlivosti SR č. 9/2007 v zmysle ktorej oceňovanie lesov
uskutočňuje znalecká organizácia, teda právnická osoba. Taktiež príloha č. 7 vyhlášky
č. 492/2004 Z. z. hovorí o tom, že všeobecnú hodnotu vkladov v podnikoch s podielom
na základnom imaní vyšším ako 20 % stanovuje znalec ako právnická osoba. Z tohto vlastne
usudzujem, že nie som kompetentný vypracovať znalecký posudok na skutočnú hodnotu
darovaného majetku na základe napadnutej darovacej zmluvy. Ak by takýto znalecký
posudok vypracovala právnická osoba, vyšli by úplne odlišné hodnoty, než v mojom
znaleckom posudku. Podľa môjho názoru bol poškodený nielen žalobca, ale všetci
spoločníci žalovaného v 1. rade.“ Sťažovateľ preto naďalej trvá na doplnení znaleckého
dokazovania.
Sťažovateľ teda zastáva názor, že „arbitrárnosť a svojvôľa ohľadom vysporiadania
sa súdov s potrebou a návrhom na doplnenie znaleckého dokazovania v spojení s návrhom
sťažovateľa na prípustnosť dovolania v prípade potvrdzujúceho rozsudku, ktorú odvolací
súd nepripustil, bez bližšej argumentácie, ako aj nenariadením odvolacieho pojednávania
odňal sťažovateľovi právo na presvedčivé súdne rozhodnutie ako jedno zo základných
procesných práv, ktoré účastníkovi súdneho konania garantuje a tým porušil právo
na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
dohovoru“.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dohovoru sťažovateľ uvádza, že keďže bola darovacia zmluva urobená
v snahe znížiť hodnotu obchodného majetku spoločnosti, a teda aj obchodného podielu
sťažovateľa, vyrovnávacieho podielu či podielu na likvidačnom zostatku, obrátil
sa sťažovateľ, aby bránil svoje zákonné právo vlastniť majetok proti tým, ktorí doň
neoprávnene zasiahli, so svojou žalobou o určenie neplatnosti tejto darovacej zmluvy
na všeobecné súdy. Vo veci konajúce súdy však podľa neho rozhodli v rozpore so zákonom,
ústavou aj dohovorom, neposkytli mu právnu ochranu jeho vlastníctva, čím mu vznikla
materiálna, morálna aj nemajetková ujma, a tým došlo aj k porušeniu jeho základného práva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Sťažovateľ zastáva tiež názor, že „postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 7/2009 a jeho rozhodnutím zo dňa 14. 10. 2012 došlo
k flagrantnému porušeniu princípu rovnosti strán v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 ako
aj k porušeniu práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy SR“. Následne sťažovateľ uvádza, že napadnutý rozsudok krajského súdu
je nedostatočne odôvodnený, uvádzajú sa v ňom nepresvedčivé a problematické stanoviská,
ktoré podľa neho nevyplývajú z vykonaných dôkazov, pričom právne závery krajského súdu
k týmto zisteniam sú neúplné, resp. celkom absentujú. Krajský súd podľa sťažovateľa
neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal ním navrhnuté dôkazy na zistenie
rozhodujúcich skutočností, a týmto svojím konaním mu zároveň odňal možnosť konať pred
súdom. K odňatiu jeho možnosti konať pred súdom došlo podľa sťažovateľa aj postupom
najvyššieho súdu, ktorý v napadnutom konaní o takých závažných skutočnostiach nenariadil
pojednávanie. Sťažovateľ s poukazom na judikatúru ústavného súdu (III. ÚS 332/09, pozn.)
namieta, že „nevykonaný rozsah dokazovania v kombinácii s nesprávne zhodnoteným
výsledkom dokazovania, mal za následok nesprávne rozhodnutie prvostupňového súdu
(krajského súdu, pozn.) v predmetnej veci“. Sťažovateľ tiež namieta, že postupom krajského
súdu v napadnutom konaní bolo porušené aj jeho „právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia“. Podľa neho sú skutkové a právne závery krajského súdu zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.
Sťažovateľ si zároveň uplatňuje aj primerané finančné zadosťučinenie, ktorého sumu
odôvodňuje tým, že právna neistota, v ktorej sa dlhodobo nachádza, mu spôsobila nielen
materiálnu škodu, ale aj nemateriálnu škodu, ktorá sa v prípade ďalších prevodov
nehnuteľností môže stať nezvratnou.
Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť
majetok v zmysle článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na majetok podľa čl.
1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (správne má byť
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, pozn.), právo na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 47/2012 a postupom Krajského súdu v Prešove
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cbs/7/2004 a ich rozsudkami č. k. 4 Obo/47/2012-691
zo dňa 29. 10. 2014 a č. k. 5 Cbs/7/2004-634 zo dňa 20. 03. 2014 (správne má byť
z 20. marca 2012, pozn.) porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Obo/47/2012-691 zo dňa
29. 10. 2014 a rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 5 Cbs/7/2004-634 zo dňa
20. 03. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné
zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 33.000,- eur (slovom tridsaťtritisíc eur) na účet
právneho zástupcu sťažovateľa.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Predmetom predbežného prerokovania bolo sťažovateľom namietané porušenie jeho
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského
súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom a postupom najvyššieho súdu v napadnutom
konaní a jeho rozsudkom.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva...
1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom krajského
súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom
Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity
svojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127
ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam
a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú
ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného
súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m.
IV. ÚS 236/07). Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie
svojho základného práva, preto musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany
a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý
pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (napr. II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04,
I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04, II. ÚS 372/08).
Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo
slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť
už pri predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Vo vzťahu k napadnutému postupu krajského súdu a jeho rozsudku ústavný súd
konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá
ústavný súd právomoc preskúmavať postup krajského súdu a jeho rozsudok, pretože
príslušným súdom na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu označených práv
bol v odvolacom konaní najvyšší súd.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
v časti, ktorá smeruje proti postupu krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudku,
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom
najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom
2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní
a jeho rozsudkom
K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo podľa sťažovateľa dôjsť
tým, že najvyšší súd sa v odôvodení svojho rozhodnutia nevysporiadal so všetkými
sťažovateľom predloženými vyjadreniami, listinnými dôkazmi ani s jeho návrhom
na vyslovenie prípustnosti dovolania v predmetnej veci. Najvyšší súd nesprávne právne
posúdil vec a nedostatočne zistil skutkový stav. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu
je tak podľa sťažovateľa arbitrárny, svojvoľný a nedostatočne odôvodnený. K porušeniu
označených práv malo dôjsť tiež tým, že najvyšší súd vo veci nenariadil pojednávanie.
Vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru ústavný súd najskôr poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej medzi obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať
spoločne ( II. ÚS 71/97, III. ÚS 470/2010, IV. ÚS 438/2010, IV. ÚS 195/07).
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu,
pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť
(napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie
v súdnom konaní.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd tiež zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03).
Z týchto hľadísk ústavný súd pristúpil aj k preskúmaniu postupu najvyššieho súdu
v napadnutom konaní a jeho rozsudku.
Najvyšší súd napadnutým rozsudkom podľa § 219 Občianskeho súdneho poriadku
účinného do 30. júna 2016 (ďalej aj „OSP“) potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne
správny. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd
po preskúmaní rozsudku krajského súdu a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, zistil,
že krajský súd ako súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel
k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, preto sa najvyšší súd
v celom rozsahu stotožnil so závermi krajského súdu, ako aj s dôvodmi uvedenými v jeho
rozhodnutí. Na zdôraznenie ich správnosti najvyšší súd v súlade s § 219 ods. 2 OSP
poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia na to, že „rozhodnutie Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 7 Cbs/6/04 zo dňa 01. 12. 2004 (v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo/35/2005 zo dňa 02. 08. 2006), právoplatné dňa
12. 10. 2006, o určení neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, ktoré schválilo prevod
nehnuteľností darovacou zmluvou, nemalo za následok neplatnosť darovacej zmluvy, ako sa
mylne domnieva žalobca (pričom uvedené skonštatoval už odvolací súd vo svojom
predchádzajúcom uznesení č. k. 5 Obo/29/2006-278 a zopakoval v uznesení č. k.
5 Obo/73/2009-466).
Podstatnou pre posúdenie neplatnosti darovacej zmluvy bolo vysporiadanie
sa s otázkou, či prevodom nehnuteľností došlo k zníženiu základného imania spoločnosti
žalovaného v 1. rade (750.000,-- Sk).
Nakoľko ide o posúdenie otázky odborného charakteru, vyžadujúce si iné než
vyslovene právne vedomosti, súd prvého stupňa správne za účelom vyhodnotenia kľúčovej
otázky týkajúcej sa posúdenia vplyvu namietanej darovacej zmluvy na hodnotu obchodného
podielu žalobcu v spoločnosti žalovaného v 1. rade, ako aj na výšku jeho podielu zo zisku
tejto spoločnosti, nariadil znalecké dokazovanie, postupujúc tak v intenciách odvolacieho
súdu v zmysle § 226 O. s. p.. Súdom ustanovený znalec po odborne opísanom spôsobe
vykonania znaleckého dokazovania, vo svojom znaleckom posudku č. 2/2012 zodpovedal
všetky súdom položené otázky, z ktorých vyplýva záver, konštatovaný aj súdom prvého
stupňa, že hodnota obchodného podielu žalobcu v období pred uzavretím darovacej zmluvy
predstavovala 104.000,-- Sk, kým v období po uzavretí darovacej zmluvy 113.000,-- Sk,
a teda hodnota jeho obchodného podielu v spoločnosti žalovaného v 1. rade sa po uzavretí
darovacej zmluvy zvýšila o 9.000,- Sk. Vlastné imanie spoločnosti žalovaného v 1. rade pred
uzavretím darovacej zmluvy predstavovalo 865.000,-- Sk po vykonaní predmetného
právneho úkonu predstavovalo sumu 942.000,- Sk, a teda opäť narástlo. Znalecký posudok
bol vypracovaný v súlade so zákonom o účtovníctve, preto súd nemal (ani nemá) dôvod
o záveroch z neho vyplývajúcich pochybovať.
Podľa § 58 ods. 1 ObchZ... Z aktuálneho výpisu z obchodného registra Okresného
súdu Prešov Oddiel: Sro vložka číslo vyplýva, že žalovaný v 1. rade má naďalej
základné imanie 7 500 000 Sk /24.895,42 eur/, z čoho nesporne vyplýva, že prevodom
nehnuteľností formou predmetnej darovacej zmluvy medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným
v 2. rade nedošlo k zníženiu základného imania spoločnosti žalovaného v 1. rade a hodnota
prevedených nehnuteľností netvorila základné imanie spoločnosti −
. Odvolací súd sa stotožnil zo záverom súdu prvého stupňa, že sa preto
nejedná o neplatný právny úkon s poukazom na ust. §§ 30 ods. 1 a 39 Občianskeho
zákonníka...“.
V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia sa najvyšší súd vyjadril k odvolacím
námietkam sťažovateľa (že sa na vytvorení spoločnosti žalovaného v 1. rade sťažovateľ
podieľal nielen peňažným vkladom, ale aj niekoľkoročnou odbornou prácou, že v dôsledku
uzavretej darovacej zmluvy došlo k zníženiu jeho prípadného vyrovnacieho podielu,
že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože krajský súd neúplne zistil skutkový
stav veci, nevykonal všetky ním navrhnuté dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností,
že rozsudok krajského súdu je nedostatočne odôvodnený, pozn.) a zároveň poukázal
aj na príslušne ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, ako aj v tom
čase platného a účinného Občianskeho súdneho poriadku.
Vo vzťahu k návrhu sťažovateľa, ktorým žiadal vysloviť prípustnosť dovolania proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podľa § 238 ods. 3 OSP, najvyšší súd uviedol,
že „pripustenie dovolania odvolacím súdom neznamená, že by odvolací súd bol oprávnený
vysloviť prípustnosť dovolania kedykoľvek a úplne podľa svojej voľnej úvahy, ale jeho
voľnú úvahu zákon striktne ohraničuje do rámca posúdenia zásadnosti rozhodnutia z
právnej stránky. Nastolená právna otázka pritom nesmie ísť nad právny rámec podstatný
pre rozhodnutie súdu v konkrétnej právnej veci.
V preskúmavanej veci odvolací súd dôvod pre pripustenie dovolania nevzhliadol.
Predmetom konania je určenie neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 14. 09. 2004, ktorú
podpísali žalovaní v 1. a 2. rade prostredníctvom svojich štatutárnych zástupcov, ktorých
právomoc konať za spoločnosť obmedzená nebola, súčasne ich podpisy boli riadne
osvedčené notárkou (jej povereným pracovníkom) so sídlom v Otázku majúcu
zásadný význam pre posúdenie vplyvu žalobcom namietanej darovacej zmluvy na hodnotu
jeho obchodného podielu súd vyriešil s poukazom na závery znaleckého dokazovania,
pričom tento jeho postup korešponduje s právnym názorom vysloveným odvolacím súdom
v jeho zrušujúcom uznesení č. k. 5 Obo/73/2009-466, z obsahu ktorého vyplýva, že hľadisko
menšinového a väčšinového spoločníka nie je v konkrétnom prípade pre hodnotenie
platnosti, či neplatnosti posudzovaného právneho úkonu (t. j. darovacej zmluvy) právne
relevantné.“.
Keďže sa najvyšší súd stotožnil so skutkovými a právnym závermi krajského súdu,
ústavný súd, vychádzajúc aj zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého
odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, preskúmal aj rozsudok krajského
súdu.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku, ktorým zamietol návrh sťažovateľa,
najskôr zrekapituloval celý priebeh konania. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva,
že krajský súd najskôr vyhovel návrhu sťažovateľa a určil, že darovacia zmluva, ktorú
uzavreli žalovaní v 1. a 2. rade 14. septembra 2004 a ktorá bola vložená na Správe katastra
28. septembra 2004 pod č. , je neplatná. Najvyšší súd však na podklade
žalovanými podaného odvolania zrušil toto rozhodnutie krajského súdu a vrátil mu vec
na ďalšie konanie. Krajský súd následne v intenciách rozhodnutia najvyššieho súdu doplnil
dokazovanie, po ktorom dospel k záveru, že „Žalobca sa domáha určenia neplatnosti vyššie
označenej darovacej zmluvy podľa § 80 písm. c/ O. s. p. Predpokladom úspešnosti takéhoto
návrhu je preukázanie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Ten je podľa
ustálenej judikatúry daný najmä vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo
žalobcu, alebo by sa jeho právne postavenie stalo neistým. V tejto súvislosti je nedôvodná
obrana žalovaného v 2. rade, že takýto naliehavý právny záujem žalobca nepreukázal.
Je potrebné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obo 222/01, podľa
právnej vety ktorého, spoločníkovi spoločnosti s ručením obmedzeným nemožno uprieť
naliehavý právny záujem na určení, že zmluvy, ktoré spoločnosť uzavrela s inými
spoločníkmi alebo tretími osobami a ktoré môžu mať vplyv na výšku jeho podielu zo zisku
spoločnosti, sú absolútne neplatné. Poukazujúc na tento rozsudok je súd toho názoru,
že v danom prípade žalobca takýto naliehavý právny záujem preukázal. Taktiež sa nemožno
stotožniť s názorom žalovaného v 2. rade, že v tomto prípade sa jedná o občianskoprávnu
vec, nie obchodnú, pretože žalobca jednak nebol účastníkom darovacej zmluvy, pričom
darovacia zmluva je ako právny inštitút výslovne upravená v ustanoveniach Občianskeho
zákonníka, i keď uzavretá bola medzi právnickými osobami. Zásadne platí ustanovenie § 1
ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa
spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto
ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Dôležité je ustanovenie § 261
ods. 5 Obchodného zákonníka, podľa ktorého, pri použití tejto časti zákona podľa odsekov 1
a 2 je rozhodujúca povaha účastníkov pri vzniku záväzkového vzťahu. Keďže darovacia
zmluva bola uzavretá medzi žalovanými v 1. a 2. rade ako právnickými osobami, ide o
obchodnú vec.
Z návrhu žalobcu, ako aj jeho doterajších vyjadrení vyplýva, že neplatnosti
predmetnej darovacej zmluvy sa domáha podľa § 39 Občianskeho zákonníka, a to z dôvodu,
že zmluva má zásadný dopad na hodnotu jeho obchodného podielu v spoločnosti,
ako aj na výšku podielu zo zisku spoločnosti. Ďalej že darovacou zmluvou ide o zastretý
právny úkon a v skutočnosti je rozhodnutím o vrátení nepeňažných vkladov spoločníkom,
a preto sa ňou obchádza ustanovenie § 123 ods. 3 Obchodného zákonníka. Nehnuteľnosti,
ktoré sú predmetom darovacej zmluvy, tvorili základné imanie žalovaného v 1. rade, v
ktorej je spoločníkom a disponuje obchodným podielom vo výške 12 %. Spoločnosť
žalovaného v 1. rade vykonávala podnikateľskú činnosť na týchto nehnuteľnostiach a ich
stratou stratila možnosť vykonávať predmet podnikania. Zároveň sa prevodom týchto
nehnuteľností výrazne znížila hodnota jeho obchodného podielu. Takéto konanie a postup
niektorých spoločníkov a konateľov žalovaného v 1. rade sa preto prieči dobrým mravom,
pretože ho poškodzuje ako minoritného spoločníka v spoločnosti. Napadnutou darovacou
zmluvou mu obaja žalovaní chcú znemožniť realizovať práva spoločníka a spoluvlastníka
nehnuteľností, čo je v rozpore s ustanovením § 123 a § 124 Občianskeho zákonníka.
Podľa § 37 Občianskeho zákonníka...
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka...
Podľa § 265 Obchodného zákonníka...
Z doposiaľ vykonaného dokazovania vyplýva, že spoločníci žalovaného v 1. rade
pri založení spoločnosti , , a
vniesli do spoločnosti nepeňažné vklady, pozostávajúce z nehnuteľností,
zapísaných v k. ú. a k. ú. v hodnote stanovenej dohodou na 43.576.000,-
Sk ( ), 43.576.000,- Sk ( ), 43.576.000,- Sk (
) a 130.726.000,- ( ). Hodnota týchto nepeňažných podielov
na nehnuteľnostiach bola započítaná na peňažné vklady 60.000,- Sk pre ,
a a 180.000,- Sk na . Ďalší
spoločníci vložili peňažné vklady po 60.000,- Sk ( ,
) a 20.000,- Sk ( ). Takto základné imanie spoločnosti
žalovaného v 1. rade pri jej založení činilo 500.000,- Sk. Dodatkom č. 1 zo dňa 17. 4. 1998
došlo k zmene článku III. spoločenskej zmluvy tak, že sa základné imanie zvýšilo
na 750.000,- Sk, pričom sa zmenila aj výška vkladov jednotlivých spoločníkov. V súčasnosti
sú (podľa aktuálneho výpisu z obchodného registra) spoločníkmi žalovaného v 1. rade −
(splatený peňažný vklad 90.000,- Sk), (splatený
peňažný vklad 270.000,- Sk), (splatený peňažný vklad 90.000,- Sk),
(splatený peňažný vklad 90.000,- Sk), (splatený
peňažný vklad 75.000,- Sk), (splatený peňažný vklad 45.000,- Sk),
(splatený peňažný vklad 45.000,- Sk) a (splatený peňažný
vklad 45.000,- Sk). Jej konateľmi sú a , pričom
písomnosti zakladajúce práva a povinnosti spoločnosti podpisujú obaja konatelia spoločne
tak, že k vyznačenému obchodnému menu pripoja svoje vlastnoručné podpisy.
Na tvrdenie žalobcu, že darovacia zmluva nepriaznivo ovplyvnila hodnotu jeho
obchodného podielu, ktorý je odvodený od čistého imania spoločnosti, ako už bolo vyššie
uvedené, súd nariadil znalecké dokazovanie. Zo znaleckého posudku č. ,
vypracovaného (č. l. 544), okrem iného, vyplýva, že hodnota
obchodného podielu žalobcu k 31.12.2003 (pred uzavretím darovacej zmluvy)
predstavovala 104.000,- Sk a k 31.12.2004 (po uzavretí darovacej zmluvy) 113.000,- Sk.
Znalec pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzal z účtovnej evidencie žalovaného
v 1. rade, a to aj čo do výšky obchodného podielu žalobcu pred a po uzavretí darovacej
zmluvy. Spôsob vypracovania zadaného znaleckého posudku je v súlade so zákonom
o účtovníctve, a preto súd sa s výsledkami znaleckého dokazovania plne stotožnil.
Nepovažoval za potrebné nariadiť doplnenie znaleckého posudku na návrh žalobcu
právnickou osobou z pohľadu zhodnotenia majetku žalovaného v 1. rade ako podniku, teda
celku, v zmysle § 3 vyhlášky č. 490/2004 Z. z. Jeho úvaha, že účtovníctvo žalovaného
v 1. rade nezahrňovalo a nezahŕňa všetok obchodný majetok, predovšetkým lesné pozemky,
ktoré boli predmetom darovacej zmluvy, je nesprávna, pretože v tabuľke č. 3 znaleckého
posudku je účtovná hodnota týchto nehnuteľností vyjadrená k 13.9.2004 (deň pred
uzavretím darovacej zmluvy) sumou 306.000,- Sk. Keďže tieto lesné pozemky boli súčasťou
darovacej zmluvy, je logické, že o túto hodnotu sa obchodný majetok žalovaného v 1. rade
k 31. 12. 2004 znížil. Nehnuteľnosti, tvoriace predmet darovacej zmluvy, patrili 4 zo 6
zakladajúcich spoločníkov žalovaného v 1. rade ako podielových spoluvlastníkov a jeho
hodnota podľa znaleckého posudku bola 261.456.000,- Sk, ktorá netvorí základné imanie
spoločnosti, a do majetku spoločnosti, slúžiaceho pre výpočet obchodných podielov, sa mali
započítať iba výnosy z tohto majetku. Žalobca sa pri vytvorení základného imania
spoločnosti podieľal peňažným vkladom 90.000,- Sk a od roku 2002 nevykonáva pre
spoločnosť žalovaného v 1. rade, v ktorej je spoločníkom, žiadnu činnosť. Preto v tejto
súvislosti nie je možné použiť ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka.
Keďže obchodný majetok žalovaného v 1. rade pozostáva aj z nepeňažných vkladov
(nehnuteľností v k. ú. a k. ú. ) v hodnote podľa znaleckého posudku
vo výške 261.456.000,- Sk (pričom štyria spoločníci v spoločenskej zmluve o založení
spoločnosti žalovaného v 1. rade nehnuteľnosti započítali dohodou na peňažný vklad
v celkovej výške 360.000,- Sk) a na jeho nadobudnutí sa žalobca žiadnym spôsobom
nepodieľal, potom prevod tohto majetku napadnutou darovacou zmluvou na žalovaného
v 2. rade bez toho, aby došlo k zníženiu základného imania spoločnosti (750.000,- Sk),
nemôže znamenať neplatnosť darovacej zmluvy v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka), ani v rozpore so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Žalobca
podľa aktuálneho výpisu z obchodného registra žalovaného v 1. rade je i naďalej
minoritným spoločníkom tohto žalovaného, čo nakoniec žalovaný ani nepopiera.
Pre výpočet prípadného vyrovnacieho podielu žalobcu sa vychádza výlučne z účtovníctva
žalovaného v 1. rade a riadnej individuálnej účtovnej závierky. Spoločnosť žalovaného
v 1. rade i naďalej má základné imanie 750.000,- Sk (24.895,42 Eur) a na tomto základnom
imaní participuje aj žalobca svojím podielom. Z tohto dôvodu darovacia zmluva uzavretá
medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade nie je v rozpore so zákonom,
ani ho obchádza, a neprieči sa dobrým mravom, teda ide o platný právny úkon. Z týchto
dôvodov súd uzavrel, že návrh žalobcu na určenie jej neplatnosti je nedôvodný a návrh
v celom rozsahu zamietol.“.
Ako z rozhodnutí najvyššieho súdu a krajského súdu vyplýva, vo veci konajúce súdy
rozhodli, že darovacia zmluva uzavretá medzi žalovanými v 1. a 2. rade nie v rozpore
so zákonom, ani sa neprieči dobrým mravom, a teda ide o platný právny úkon. Najvyšší súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia potom, ako zrekapituloval podstatnú časť konania,
poukázal na argumentáciu sťažovateľa, ktorá bola obsahom jeho odvolania a vyjadrenia
žalovaných, sa stotožnil so skutkovým aj právnym názorom krajského súdu a dôvody jeho
rozhodnutia doplnil. Následne sa najvyšší súd zaoberal jednotlivými z jeho pohľadu pre vec
podstatnými námietkami, ktoré sťažovateľ predniesol prostredníctvom podaného odvolania.
Ústavný súd v tejto súvislosti zistil, že obsahom odvolania boli obdobné námietky, ktoré
sťažovateľ predostrel aj ústavnému súdu prostredníctvom jeho sťažnosti. Napriek tomu,
že sťažovateľ nesúhlasí s tým, ako sa najvyšší súd vysporiadal s jeho námietkami, podľa
názoru ústavného súdu najvyšší súd sa s týmito námietkami sťažovateľa vysporiadal
primeraným spôsobom, pričom svoje závery oprel aj o príslušné na vec sa vzťahujúce
ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, ako aj Občianskeho súdneho
poriadku. Namieste nie je podľa názoru ústavného súdu ani námietka sťažovateľa,
že najvyšší súd sa nezaoberal jeho návrhom na vyslovenie prípustnosti dovolania
v predmetnej veci, keďže z odôvodnenia jeho rozsudku vyplýva, že najvyšší súd sa týmto
návrhom zaoberal, no keďže nevzhliadol dôvod na pripustenie dovolania, návrhu
nevyhovel, čo zároveň aj odôvodnil.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že najvyšší súd svoje skutkové zistenia a právne
závery riadne neodôvodnil, len sa obmedzil na stotožnenie so závermi krajského súdu,
ústavný súd uvádza, že § 219 ods. 2 OSP umožňuje odvolaciemu súdu v prípade,
ak je odvolací súd presvedčený o správnosti a presvedčivosti dôvodov rozhodnutia súdu
prvého stupňa tak po skutkovej, ako aj právnej stránke, aby sa obmedzil len
na skonštatovanie správnosti týchto dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa,
príp. aby tieto len doplnil o ďalšie dôvody na zdôraznenie ich správnosti. Vzhľadom
na uvedené ústavný súd uvedenú námietku sťažovateľa považuje za neopodstatnenú, navyše
ak najvyšší súd nezostal len pri stotožnení sa so závermi rozhodnutia súdu prvého stupňa,
ale v rozsahu, ktorý považoval pre vec za podstatný a právne významný, sa vyjadril
aj k jednotlivým odvolacím námietkam sťažovateľa.
V nadväznosti na to ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľovej námietke týkajúcej
sa nesprávneho právneho posúdenia zisteného skutkového stavu poukazuje na to,
že rozdielne právne posúdenie skutkového stavu je klasickým východiskom sporového
konania, kde v súdnom konaní proti sebe stoja účastníci konania, ktorí majú odlišný
a protichodný názor na vzniknutú skutkovú situáciu. Súd, ktorý rozhoduje spor účastníkov
konania, pri rozhodnutí v prospech jedného z účastníkov rozhodne v zásade aj v súlade
s právnym názorom úspešného účastníka, teda spravidla v rozpore s právnym názorom
neúspešného účastníka (m. m. IV. ÚS 135/2012, IV. ÚS 449/2013, IV. ÚS 113/2014).
Skutočnosti, ktoré sťažovateľ uvádza v sťažnosti, sú podľa názoru ústavného súdu výrazom
výlučne jeho odlišného právneho názoru na predmet sporu.
S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v spojení
s krajským súdom primeraným spôsobom zaoberal predmetnou vecou, prihliadol pritom aj
na konkrétne okolnosti prípadu, ktoré považoval pre posúdenie veci za podstatné, a následne
dostatočným spôsobom odôvodnil svoje závery. Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný
postup odvolacieho súdu, t. j. taký postup, ktorý by nemal oporu v zákone. Pokiaľ
má sťažovateľ na danú vec iný názor, uvedené samo osebe ešte neznamená, že zo strany
konajúcich súdov došlo k porušeniu ním označených práv. V tejto súvislosti ústavný súd
poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už viackrát zdôraznil, že nejde o porušenie
základného práva na súdnu ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania
a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom
(napr. IV. ÚS 340/04, II. ÚS 519/2012, II. ÚS 140/2013). Podľa názoru ústavného súdu
je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony a ak tento výklad nie je
arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že najvyšší súd rozhodol o jeho dovolaní
bez nariadenia pojednávania, ústavný súd uvádza, že v tom čase platný a účinný Občiansky
súdny poriadok umožňoval konať v odvolacom konaní s pojednávaním, prípadne
bez pojednávania, pričom základnou formou konania o odvolaní bolo podľa § 214 OSP
konanie bez pojednávania. Preto ak najvyšší súd v danom prípade bol toho názoru, že
nie sú splnené podmienky na nariadenie pojednávania podľa § 214 ods. 1 OSP, bolo v jeho
právomoci rozhodnúť aj bez pojednávania.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietnuť sťažnosť sťažovateľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Podľa
konštantnej judikatúry ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená vtedy, keď
namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08, III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným
porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a postupom najvyššieho súdu
v napadnutom konaní a jeho rozsudkom nie je príčinná súvislosť, ktorá by mala za následok
porušenie sťažovateľom označených práv, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2
ústavy postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom
Napriek tomu, že sťažovateľ v petite sťažnosti žiada vysloviť postupom najvyššieho
súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom aj porušenie základného práva na rovnosť
účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva na vyjadrenie
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, z odôvodnenia jeho
sťažnosti vyplýva, že argumentácia sťažovateľa týkajúca sa namietaného porušenia
označených základných práv smeruje tak k postupu krajského súdu v napadnutom konaní
a jeho rozsudku, ako aj postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Obdo 7/2009 a jeho rozhodnutiu zo 14. októbra 2012.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že nevyhnutnou podmienkou konania
ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa
čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľa spočívajúcich
v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho základných práv alebo slobôd
rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou aktivitou alebo nečinnosťou
konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo záujmovej
samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podľa názoru ústavného súdu
podanie sťažovateľa neobsahuje.
Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho práv nie je dostatočným dôvodom
na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti,
ktoré by umožnili prijatie takéhoto záveru aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie
konanie.
Podľa názoru ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia sťažnosti (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde) významné procesné dôsledky.
V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd
poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej ústavný súd nie je povinný
odstraňovať nedostatky zákonom predpísaných náležitostí z úradnej povinnosti. Na taký
postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným
súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd
posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(napr. IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 77/08, IV. ÚS 159/2010).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov,
ktorými začína konanie pred ústavným súdom. (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 252/09,
IV. ÚS 159/2010, II. ÚS 522/2014).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol
už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, ako aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
2.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v napadnutom
konaní a jeho rozsudkom
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu malo podľa sťažovateľa dôjsť preto, že keďže vo veci konajúce
súdy rozhodli v rozpore so zákonom, ústavou aj dohovorom, neposkytli mu právnu ochranu
jeho vlastníctva, čím mu vznikla materiálna, morálna aj nemajetková ujma.
V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že keďže nepovažuje právne závery
najvyššieho súdu v spojení s právnymi závermi krajského súdu za arbitrárne a ani za zjavne
neodôvodnené, skutočnosti, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, neumožňujú prijať
záver ani o porušení základného práva podľa čl. 20 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom. Ústavný súd
preto rozhodol tak, že sťažnosť aj v tejto časti podľa odmietol § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo už bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2017