Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 267/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou,

Kukorelliho 58, Humenné, v mene ktorej koná advokát JUDr. Peter Barňák, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a , práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 20. marca 2012 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 29. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa

a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

ods. 2 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na majetok

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej

len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len konanie

„krajského súdu“) a jeho rozsudkom č. k. -634 z 20. marca 2012 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „konanie

najvyššieho súdu“) a jeho rozsudkom č. k. -691 z 29. októbra 2014 (ďalej len

„rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou na krajskom súde domáhal určenia

neplatnosti darovacej zmluvy, ktorú uzatvorili 14. septembra 2004

ako žalovaný v 1. rade a

ako žalovaný v 2. rade (ďalej len „žalovaní

v 1. a 2. rade“) a ktorá bola vložená na Správe katastra 28. septembra 2004

pod č.

Krajský súd najskôr rozsudkom č. k. -425 z 24. marca 2009 vyhovel

návrhu žalobcu a určil, že darovacia zmluva je neplatná. Svoje rozhodnutie podľa

sťažovateľa odôvodnil a a Občianskeho

zákonníka. Darovaciu zmluvu považoval za absolútne neplatnú, pretože obchádza zákon

a je v rozpore s dobrými mravmi. Sťažovateľ uvádza, že naliehavosť právneho záujmu

na strane žalobcu − sťažovateľa krajský súd videl v tom, že darovacou zmluvou došlo

k zníženiu čistého obchodného imania obchodnej spoločnosti žalovaného v 1. rade, a tým

aj k zníženiu obchodného podielu sťažovateľa ako spoločníka tejto obchodnej spoločnosti.

Najvyšší súd na podklade podaného odvolania uznesením sp. zn.

z 15. decembra 2010 zrušil rozsudok krajského súdu č. k. -425 z 24. marca 2009

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ uvádza, že najvyšší súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia „poukazoval na to, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s otázkou,

či nehnuteľnosti, ktoré tvorili predmet darovacej zmluvy, mohli reálne ovplyvniť výšku

obchodného podielu žalobcu. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol,

že v spornom prípade nestačí len tvrdenie žalobcu, že darovacia zmluva nepriaznivo

ovplyvnila hodnotu jeho obchodného podielu, ktorý je odôvodnený od čistého obchodného

imania spoločnosti. Toto tvrdenie musí aj relevantne dokázať, či predmet darovacej zmluvy

v skutočnosti aj reálne ovplyvnil aj jeho výšku.“.

Krajský súd následne po vrátení veci na nové konanie a rozhodnutie napadnutým

rozsudkom žalobu o určenie neplatnosti darovacej zmluvy v celom rozsahu zamietol.

Sťažovateľ uvádza, že krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „nehnuteľnosti,

tvoriace predmet darovacej zmluvy, patrili 4 zo 6 zakladajúcich spoločníkov žalovaného

v 1. rade ako podielovým spoluvlastníkom a ich hodnota podľa znaleckého posudku bola

261.456.000,- Sk, ktorá netvorí základné imanie spoločnosti, a do majetku spoločnosti,

slúžiaceho pre výpočet obchodných podielov, sa mali započítať iba výnosy z tohto

majetku. ... nakoľko obchodný majetok žalovaného v 1. rade pozostáva aj z nepeňažných

vkladov (nehnuteľností v k. ú. a k. ú. ) v hodnote podľa znaleckého posudku

vo výške 261.456.000,- Sk (pričom štyria spoločníci v spoločenskej zmluve o založení

spoločnosti žalovaného v 1. rade nehnuteľnosti započítali dohodou na peňažný vklad

v celkovej výške 360.000,- Sk) a na jeho nadobudnutí sa žalobca žiadnym spôsobom

nepodieľal, potom prevod tohto majetku napadnutou darovacou zmluvou na žalovaného

v 2. rade bez toho, aby došlo k zníženiu základného imania spoločnosti (750.000,- Sk),

nemôže znamenať neplatnosť darovacej zmluvy v rozpore so zákonom (§ 39 Občianskeho

zákonníka). Spoločnosť žalovaného v 1. rade i naďalej má základné imanie 750.000,- Sk

(24.895,42 Eur) a na tomto základnom imaní participuje aj žalobca svojím podielom.“.

Krajský súd preto uzavrel, že „darovacia zmluva uzavretá medzi žalovaným v 1. rade

a žalovaným v 2. rade nie je v rozpore so zákonom, ani ho neobchádza, a neprieči

sa dobrým mravom, teda ide o platný právny úkon“.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd napadnutým

rozsudkom potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu. Napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu bol sťažovateľovi doručený 14. januára 2015, pričom právoplatnosť nadobudol

17. januára 2015. Sťažovateľ uvádza, že najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým,

že „po preskúmaní napadnutého rozsudku zistil, že súd prvého stupňa na základe

vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne

posúdil. So závermi súdu prvého stupňa, ako aj s dôvodmi v nich uvedenými sa stotožnil

v celom rozsahu, a preto napadnutý rozsudok podľa ako vecne správny

potvrdil.“.

Sťažovateľ uvádza, že aj najvyšší súd považoval pri posúdení neplatnosti darovacej

zmluvy za podstatnú otázku, či „prevodom nehnuteľností došlo k zníženiu základného

imania spoločnosti žalovaného v 1. rade a či to malo vplyv na hodnotu obchodného podielu

žalobcu spoločnosti žalovaného v 1. rade“. Vo veci konajúce súdy podľa sťažovateľa

konštatovali, že prevodom nehnuteľností nedošlo k zníženiu základného imania

v spoločnosti žalovaného v 1. rade, a preto sa hodnota obchodného podielu sťažovateľa

v spoločnosti žalovaného v 1. rade neznížila. Sťažovateľ uvádza, že oba vo veci konajúce

súdy sa pritom opierali o závery znaleckého dokazovania.

Sťažovateľ namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ako aj

napadnutým rozsudkom krajského súdu a konaniami, ktoré predchádzali vydaniu týchto

rozhodnutí, boli porušené sťažovateľom označené základné práva podľa a práva

podľa dohovoru. V súvislosti s namietaným porušením práva na spravodlivé súdne konanie

sťažovateľ uvádza, že toto právo bolo porušené aj preto, že najvyšší súd napriek jeho návrhu

na pripustenie dovolania v prípade potvrdzujúceho rozhodnutia sa s týmto návrhom

žiadnym spôsobom nevysporiadal, z čoho zároveň vyplýva, že proti napadnutému rozsudku

najvyššieho súdu nie je prípustné ani dovolanie.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ odôvodňuje tiež tým,

že napadnutý rozsudok krajského súdu je „nedostatočne odôvodnený, uvádzajú sa v ňom

nepresvedčivé stanoviská, ktoré naviac nevyplývajú z vykonaných dôkazov, pričom právne

závery k týmto zisteniam sú neúplné resp. celkom absentujú“. Sťažovateľ namieta,

že krajský súd sa nevysporiadal so všetkými tvrdeniami a dôkazmi, ktoré predložil a ktoré

majú podľa neho zásadný význam pre posúdenie dôvodnosti jeho žaloby. Zastáva preto

názor, že právne posúdenie veci krajským súdom je neúplné a nesprávne.

Sťažovateľ uvádza, že podľa najvyššieho súdu a zároveň aj podľa jeho názoru

je v predmetnej veci rozhodujúce posúdenie dvoch základných otázok; otázka naliehavého

právneho záujmu sťažovateľa na neplatnosti darovacej zmluvy a posúdenie skutočnosti,

či sa prevodom nehnuteľností z vlastníctva žalovaného v 1. rade znížila hodnota čistého

obchodného imania žalovaného v 1. rade, a tým aj hodnota obchodného podielu

sťažovateľa.

Sťažovateľ k nastoleným otázkam najvyššieho súdu, vykonaným dôkazom,

znaleckému dokazovaniu, skutkovým zisteniam a právnemu posúdeniu veci podal

16. marca 2012 vyjadrenie, ku ktorému doložil aj listinné dôkazy preukazujúce jeho

tvrdenia, pričom považuje za potrebné aj v tejto sťažnosti sa k tomu bližšie vyjadriť.

Sťažovateľ najskôr v sťažnosti bližšie vysvetľuje, čo je to kapitálová spoločnosť, základné

imanie, obchodný majetok, pričom následne uvádza, že darovacia zmluva „bola evidentne

urobená v snahe znížiť hodnotu obchodného majetku spoločnosti, a teda aj obchodného

podielu žalobcu (§ 115 ObchZ.), vyrovnávacieho podielu (§ 61 ods. 2, § 150 ObchZ),

či podielu na likvidačnom zostatku (§ 61 ods. 4, § 153 ObchZ) práve tým, že celý nepeňažný

vklad spoločnosti bol bezplatne prevedený na inú spoločnosť“ a zároveň, že „sledovala

obchádzanie citovaných ustanovení zákona a spoločenskej zmluvy“. Sťažovateľ zastáva

názor, že keďže sa hodnota obchodného majetku žalovaného v 1. rade znížila o hodnotu

nehnuteľností darovaných zmluvou zo 14. septembra 2004, došlo aj k obmedzeniu vecných

a majetkových práv sťažovateľa a tým, že sa obchodný majetok spoločnosti znížil o hodnotu

nehnuteľností, znížila sa aj hodnota čistého obchodného imania, a tým aj hodnota

obchodného podielu, ktorý mu patrí.

Podľa sťažovateľa žalovaný v 1. rade prevodom nehnuteľného majetku darovacou

zmluvou na inú obchodnú spoločnosť ohrozil a znefunkčnil činnosť a existenciu vlastnej

spoločnosti, prestal vykonávať akúkoľvek podnikateľskú činnosť, lebo stratil obchodný

majetok, na ktorom túto vykonával. Sťažovateľ zastáva názor, že týmto konaním

nie je poškodený iba on, ale celá spoločnosť žalovaného v 1. rade, ako aj ďalší spoločníci.

Správanie sa väčšinových spoločníkov obchodnej spoločnosti žalovaného v 1. rade bolo

podľa neho „neobvyklé, nepoctivé a nespravodlivé, odporuje morálnym zásadám, ktoré

vymedzujú konanie zodpovedajúce dobrým mravom“.

Sťažovateľ uvádza, že 9. septembra 2004 podal na krajskom súde návrh

na vyhlásenie neplatnosti rozhodnutia valného zhromaždenia žalovaného v 1. rade

z 24. augusta 2004. Konanie bolo vedené pod sp. zn. . Krajský súd žalobe

vyhovel rozsudkom č. k. -153 z 1. decembra 2004. V rámci tohto konania bol

podaný aj návrh na vydanie predbežného opatrenia, aby krajský súd zakázal prevod

nehnuteľností žalovaného v 1. rade. Krajský súd však už nestihol vydať predbežné

opatrenie, pretože žalovaný v 1. rade postupoval tak rýchlo, že už 14. septembra 2004

uzavrel darovaciu zmluvu so žalovaným v 2. rade, ktorý právne vznikol tiež 14. septembra

2004 a už 16. septembra 2004 bola darovacia zmluva predložená na vkladové konanie

Správe katastra , ktorá vklad povolila 28. septembra 2004. Sťažovateľ uvádza,

že krajský súd v tomto rozsudku určil, že „rozhodnutie mimo valného zhromaždenia v znení

VZ schvaľuje prevod nehnuteľností darovacou zmluvou z vlastníctva

do vlastníctva novovznikajúcej spoločnosti zakladanej

pôvodnými spoluvlastníkmi týchto nehnuteľností, resp. ich právnymi nástupcami, oznámené

dňa 24. 08. 2004, je neplatné“. Tento rozsudok krajského súdu bol potvrdený rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 2. augusta 2006, právoplatným 12. októbra 2006.

Sťažovateľ uvádza, že týmito rozsudkami sa úspešne domohol neplatnosti uznesenia

valného zhromaždenia, ktoré majú za následok relatívnu neplatnosť predmetnej darovacej

zmluvy.

Podľa sťažovateľa skutočnosť, že došlo k faktickému zníženiu obchodného majetku

žalovaného v 1. rade, možno konštatovať aj zo záverov znaleckého dokazovania znalca

Napriek tomu, že tento znalec zodpovedal otázky krajského

súdu iba z pohľadu účtovných hodnôt žalovaného v 1. rade, sťažovateľ je toho názoru,

že z jeho záverov, ktoré boli doplnené jeho výpoveďou na pojednávaní 6. marca 2012,

možno vyvodiť záver, že výška hodnoty čistého obchodného imania žalovaného v 1. rade

pred darovacou zmluvou zo 14. septembra 2004 a následne po tejto darovacej zmluve

k 31. decembru 2004 sa znížila o 1 484 000 Sk (čo bolo spôsobené poklesom hodnoty

obchodného majetku, najmä pozemkov a stavieb, pozn. sťažovateľa) a zároveň výška

obchodného podielu sťažovateľa v spoločnosti žalovaného v 1. rade pred darovacou

zmluvou zodpovedala sume 291 120 Sk a po jej uzatvorení sa znížila k 31. decembru 2004

na sumu 113 000 Sk, teda poklesla o 178 120 Sk. Uvedené zodpovedá 61 % zníženiu

účtovnej hodnoty obchodného podielu sťažovateľa. Sťažovateľ ďalej uvádza, že tento

znalec vo svojom písomnom posudku a aj pri výpovedi uviedol, že „rozdiel v účtovných

hodnotách obchodného majetku žalovaného v 1. rade a všeobecnou hodnotou obchodného

majetku tejto spoločnosti, je mimoriadne veľký, a účtovné ukazovatele nezodpovedajú

skutočnému obchodnému majetku spoločnosti“. Podľa sťažovateľa žalovaný v 1. rade svoj

majetok, najmä lesy, zveľaďoval výsadbou, a preto sa aj hodnota majetku spoločnosti

zvyšovala o prírastky drevnej hmoty. Sťažovateľ tiež uvádza, že podľa odborných vyjadrení

znalcov z odboru lesníctva sa lesný majetok žalovaného v 1. rade od založenia spoločnosti

až do aktu darovania nehnuteľností v septembri 2004 pravdepodobne zvýšil a narástol

v rozsahu 10 % až 15 % a k roku 2012 o ďalších 10 %. Keďže podľa sťažovateľa je rozdiel

medzi účtovnými hodnotami a skutočným obchodným majetkom veľmi veľký, pričom

hodnota obchodného majetku sa pri podnikaní neustále mení, navrhol doplniť znalecké

dokazovanie na zodpovedanie otázky: „Vyčíslenie všeobecnej hodnoty obchodného majetku

spoločnosti žalovaného v 1. rade pred darovacou zmluvou zo dňa 14. 9. 2004 a následne

po tejto darovacej zmluve ku dňu 31. 12. 2004“. Podľa sťažovateľa len po takomto

dokazovaní by bolo možné objektívne zodpovedať skutkovú aj právnu otázku stanovenú

najvyšším súdom „či nehnuteľnosti, ktoré tvorili predmet darovacej zmluvy, reálne

ovplyvnili výšku obchodného podielu žalobcu“.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku

vyjadrením sťažovateľa ani predloženými listinnými dôkazmi vôbec nezaoberal. Najvyšší

súd podľa neho rozhodol arbitrárne, pretože svoje skutkové zistenia a právne závery riadne

neodôvodnil, len sa obmedzil na konštatovanie „výsledkov jeho hodnotenia bez logického

vysvetlenia zistených skutočností s použitím súvisiacich právnych ustanovení“. Jeho

rozhodnutie je preto nepresvedčivé a popiera základné princípy spravodlivého procesu.

Tým, že najvyšší súd potvrdil v celom rozsahu rozsudok krajského súdu a stotožnil

sa aj s jeho odôvodnením, konal „vadne“, osvojil si nesprávne právne posúdenie veci

a nezistil riadne skutkový stav. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci došlo najmä tým,

že najvyšší súd sa síce v odôvodnení svojho rozsudku odvoláva na znalecký posudok

, č. , avšak vyvodzuje z neho závery, ktoré

zo znaleckého posudku a doplnenia , na pojednávaní 6. marca 2012

nevyplývajú. Podľa sťažovateľa keďže hodnoty, ktoré sú uvádzané v znaleckom posudku,

vychádzajú iba z účtovníctva žalovaného v 1. rade za roky 2003 a 2004, a to z daňových

priznaní a súvahy, pričom znalec zodpovedal otázky krajského súdu len z pohľadu

účtovných hodnôt podľa o účtovníctve v znení neskorších

predpisov, je jeho znalecký posudok neúplný a nedostatočný. Sťažovateľ zastáva názor,

že bolo potrebné zabezpečiť posudok „znalcom − právnickou osobou alebo znaleckou

organizáciou, ktorá je oprávnená hodnotiť majetok podniku ako celku podľa § 3 vyhl.

o znalcoch a tlmočníkoch“. Uvedené podľa neho vyplýva aj z vyjadrenia

samotného znalca, ktorý na pojednávaní 6. marca 2012 mal uviesť: „znalecký posudok

zodpovedá súdom stanovené otázky iba z pohľadu zákona o účtovníctve a hodnoty

vychádzajú iba z účtovníctva žalovaného v 1. rade, ktoré bolo vedené nesprávne,

a to v súvislosti s výškou čistého obchodného imania spoločnosti. Rozdiel vo výške

261.096.000 Sk mal byť účtovaný na účte spoločnosti v zmysle opatrenia Ministerstva

financií SR, a to § 59 ods. 6 na účte 413. Teda reálna hodnota majetku žalovaného v 1. rade

po prijatí nepeňažných vkladov do spoločností bola oveľa vyššia, než bola účtovne

zaevidovaná. Reálnu hodnotu majetku spoločnosti pred darovacou zmluvou a po nej je

možné vypočítať ďalším znaleckým dokazovaním prostredníctvom znaleckej organizácie

podľa Inštrukcie Ministerstva spravodlivosti SR č. 9/2007 v zmysle ktorej oceňovanie lesov

uskutočňuje znalecká organizácia, teda právnická osoba. Taktiež príloha č. 7 vyhlášky

č. hovorí o tom, že všeobecnú hodnotu vkladov v podnikoch s podielom

na základnom imaní vyšším ako 20 % stanovuje znalec ako právnická osoba. Z tohto vlastne

usudzujem, že nie som kompetentný vypracovať znalecký posudok na skutočnú hodnotu

darovaného majetku na základe napadnutej darovacej zmluvy. Ak by takýto znalecký

posudok vypracovala právnická osoba, vyšli by úplne odlišné hodnoty, než v mojom

znaleckom posudku. Podľa môjho názoru bol poškodený nielen žalobca, ale všetci

spoločníci žalovaného v 1. rade.“ Sťažovateľ preto naďalej trvá na doplnení znaleckého

dokazovania.

Sťažovateľ teda zastáva názor, že „arbitrárnosť a svojvôľa ohľadom vysporiadania

sa súdov s potrebou a návrhom na doplnenie znaleckého dokazovania v spojení s návrhom

sťažovateľa na prípustnosť dovolania v prípade potvrdzujúceho rozsudku, ktorú odvolací

súd nepripustil, bez bližšej argumentácie, ako aj nenariadením odvolacieho pojednávania

odňal sťažovateľovi právo na presvedčivé súdne rozhodnutie ako jedno zo základných

procesných práv, ktoré účastníkovi súdneho konania garantuje a tým porušil právo

na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa SR a

dohovoru“.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dohovoru sťažovateľ uvádza, že keďže bola darovacia zmluva urobená

v snahe znížiť hodnotu obchodného majetku spoločnosti, a teda aj obchodného podielu

sťažovateľa, vyrovnávacieho podielu či podielu na likvidačnom zostatku, obrátil

sa sťažovateľ, aby bránil svoje zákonné právo vlastniť majetok proti tým, ktorí doň

neoprávnene zasiahli, so svojou žalobou o určenie neplatnosti tejto darovacej zmluvy

na všeobecné súdy. Vo veci konajúce súdy však podľa neho rozhodli v rozpore so zákonom,

aj dohovorom, neposkytli mu právnu ochranu jeho vlastníctva, čím mu vznikla

materiálna, morálna aj nemajetková ujma, a tým došlo aj k porušeniu jeho základného práva

podľa , ako aj práva podľa dodatkového protokolu.

Sťažovateľ zastáva tiež názor, že „postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím zo dňa 14. 10. 2012 došlo

k flagrantnému porušeniu princípu rovnosti strán v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 ako

aj k porušeniu práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

SR“. Následne sťažovateľ uvádza, že napadnutý rozsudok krajského súdu

je nedostatočne odôvodnený, uvádzajú sa v ňom nepresvedčivé a problematické stanoviská,

ktoré podľa neho nevyplývajú z vykonaných dôkazov, pričom právne závery krajského súdu

k týmto zisteniam sú neúplné, resp. celkom absentujú. Krajský súd podľa sťažovateľa

neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal ním navrhnuté dôkazy na zistenie

rozhodujúcich skutočností, a týmto svojím konaním mu zároveň odňal možnosť konať pred

súdom. K odňatiu jeho možnosti konať pred súdom došlo podľa sťažovateľa aj postupom

najvyššieho súdu, ktorý v napadnutom konaní o takých závažných skutočnostiach nenariadil

pojednávanie. Sťažovateľ s poukazom na judikatúru ústavného súdu (, pozn.)

namieta, že „nevykonaný rozsah dokazovania v kombinácii s nesprávne zhodnoteným

výsledkom dokazovania, mal za následok nesprávne rozhodnutie prvostupňového súdu

(krajského súdu, pozn.) v predmetnej veci“. Sťažovateľ tiež namieta, že postupom krajského

súdu v napadnutom konaní bolo porušené aj jeho „právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia“. Podľa neho sú skutkové a právne závery krajského súdu zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s a .

Sťažovateľ si zároveň uplatňuje aj primerané finančné zadosťučinenie, ktorého sumu

odôvodňuje tým, že právna neistota, v ktorej sa dlhodobo nachádza, mu spôsobila nielen

materiálnu škodu, ale aj nemateriálnu škodu, ktorá sa v prípade ďalších prevodov

nehnuteľností môže stať nezvratnou.

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť

majetok v zmysle článku 20 ods. 1 , právo na majetok podľa čl.

1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (správne má byť

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, pozn.), právo na rovnosť účastníkov konania podľa Slovenskej

republiky a základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48

ods. 2 , postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Prešove

v konaní vedenom pod sp. zn. a ich rozsudkami č. k. -691

zo dňa 29. 10. 2014 a č. k. -634 zo dňa 20. 03. 2014 (správne má byť

z 20. marca 2012, pozn.) porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -691 zo dňa

29. 10. 2014 a rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. -634 zo dňa

20. 03. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné

zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 33.000,- eur (slovom tridsaťtritisíc eur) na účet

právneho zástupcu sťažovateľa.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom predbežného prerokovania bolo sťažovateľom namietané porušenie jeho

základných práv podľa , , a , práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského

súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom a postupom najvyššieho súdu v napadnutom

konaní a jeho rozsudkom.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva...

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom krajského

súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity

svojej právomoci podľa . Z princípu subsidiarity zakotveného v

ods. 1 vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam

a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú

povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného

súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m.

). Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie

svojho základného práva, preto musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany

a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý

pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (napr. , ,

, , ).

Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo

slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť

už pri predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Vo vzťahu k napadnutému postupu krajského súdu a jeho rozsudku ústavný súd

konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z , nemá

ústavný súd právomoc preskúmavať postup krajského súdu a jeho rozsudok, pretože

príslušným súdom na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu označených práv

bol v odvolacom konaní najvyšší súd.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

v časti, ktorá smeruje proti postupu krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudku,

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom

najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom

2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní

a jeho rozsudkom

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo podľa sťažovateľa dôjsť

tým, že najvyšší súd sa v odôvodení svojho rozhodnutia nevysporiadal so všetkými

sťažovateľom predloženými vyjadreniami, listinnými dôkazmi ani s jeho návrhom

na vyslovenie prípustnosti dovolania v predmetnej veci. Najvyšší súd nesprávne právne

posúdil vec a nedostatočne zistil skutkový stav. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

je tak podľa sťažovateľa arbitrárny, svojvoľný a nedostatočne odôvodnený. K porušeniu

označených práv malo dôjsť tiež tým, že najvyšší súd vo veci nenariadil pojednávanie.

Vo vzťahu k základnému právu podľa a právu podľa

dohovoru ústavný súd najskôr poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej medzi obsahom

základného práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať

spoločne ( , , , ).

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

(ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu,

pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. , ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie

v súdnom konaní.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd tiež zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(m. m. , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (m. m. ).

Z týchto hľadísk ústavný súd pristúpil aj k preskúmaniu postupu najvyššieho súdu

v napadnutom konaní a jeho rozsudku.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom podľa

účinného do 30. júna 2016 (ďalej aj „OSP“) potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne

správny. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

po preskúmaní rozsudku krajského súdu a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, zistil,

že krajský súd ako súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel

k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, preto sa najvyšší súd

v celom rozsahu stotožnil so závermi krajského súdu, ako aj s dôvodmi uvedenými v jeho

rozhodnutí. Na zdôraznenie ich správnosti najvyšší súd v súlade s

poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia na to, že „rozhodnutie Krajského súdu

v Prešove sp. zn. zo dňa 01. 12. 2004 (v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 02. 08. 2006), právoplatné dňa

12. 10. 2006, o určení neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, ktoré schválilo prevod

nehnuteľností darovacou zmluvou, nemalo za následok neplatnosť darovacej zmluvy, ako sa

mylne domnieva žalobca (pričom uvedené skonštatoval už odvolací súd vo svojom

predchádzajúcom uznesení č. k. -278 a zopakoval v uznesení č. k.

-466).

Podstatnou pre posúdenie neplatnosti darovacej zmluvy bolo vysporiadanie

sa s otázkou, či prevodom nehnuteľností došlo k zníženiu základného imania spoločnosti

žalovaného v 1. rade (750.000,-- Sk).

Nakoľko ide o posúdenie otázky odborného charakteru, vyžadujúce si iné než

vyslovene právne vedomosti, súd prvého stupňa správne za účelom vyhodnotenia kľúčovej

otázky týkajúcej sa posúdenia vplyvu namietanej darovacej zmluvy na hodnotu obchodného

podielu žalobcu v spoločnosti žalovaného v 1. rade, ako aj na výšku jeho podielu zo zisku

tejto spoločnosti, nariadil znalecké dokazovanie, postupujúc tak v intenciách odvolacieho

súdu v zmysle . Súdom ustanovený znalec po odborne opísanom spôsobe

vykonania znaleckého dokazovania, vo svojom znaleckom posudku č. 2/2012 zodpovedal

všetky súdom položené otázky, z ktorých vyplýva záver, konštatovaný aj súdom prvého

stupňa, že hodnota obchodného podielu žalobcu v období pred uzavretím darovacej zmluvy

predstavovala 104.000,-- Sk, kým v období po uzavretí darovacej zmluvy 113.000,-- Sk,

a teda hodnota jeho obchodného podielu v spoločnosti žalovaného v 1. rade sa po uzavretí

darovacej zmluvy zvýšila o 9.000,- Sk. Vlastné imanie spoločnosti žalovaného v 1. rade pred

uzavretím darovacej zmluvy predstavovalo 865.000,-- Sk po vykonaní predmetného

právneho úkonu predstavovalo sumu 942.000,- Sk, a teda opäť narástlo. Znalecký posudok

bol vypracovaný v súlade so zákonom o účtovníctve, preto súd nemal (ani nemá) dôvod

o záveroch z neho vyplývajúcich pochybovať.

Podľa § 58 ods. 1 ObchZ... Z aktuálneho výpisu z obchodného registra Okresného

súdu Prešov Oddiel: Sro vložka číslo vyplýva, že žalovaný v 1. rade má naďalej

základné imanie 7 500 000 Sk /24.895,42 eur/, z čoho nesporne vyplýva, že prevodom

nehnuteľností formou predmetnej darovacej zmluvy medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným

v 2. rade nedošlo k zníženiu základného imania spoločnosti žalovaného v 1. rade a hodnota

prevedených nehnuteľností netvorila základné imanie spoločnosti −

. Odvolací súd sa stotožnil zo záverom súdu prvého stupňa, že sa preto

nejedná o neplatný právny úkon s poukazom na ust. §§ 30 ods. 1 a 39 Občianskeho

zákonníka...“.

V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia sa najvyšší súd vyjadril k odvolacím

námietkam sťažovateľa (že sa na vytvorení spoločnosti žalovaného v 1. rade sťažovateľ

podieľal nielen peňažným vkladom, ale aj niekoľkoročnou odbornou prácou, že v dôsledku

uzavretej darovacej zmluvy došlo k zníženiu jeho prípadného vyrovnacieho podielu,

že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože krajský súd neúplne zistil skutkový

stav veci, nevykonal všetky ním navrhnuté dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností,

že rozsudok krajského súdu je nedostatočne odôvodnený, pozn.) a zároveň poukázal

aj na príslušne ustanovenia , , ako aj v tom

čase platného a účinného .

Vo vzťahu k návrhu sťažovateľa, ktorým žiadal vysloviť prípustnosť dovolania proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podľa , najvyšší súd uviedol,

že „pripustenie dovolania odvolacím súdom neznamená, že by odvolací súd bol oprávnený

vysloviť prípustnosť dovolania kedykoľvek a úplne podľa svojej voľnej úvahy, ale jeho

voľnú úvahu zákon striktne ohraničuje do rámca posúdenia zásadnosti rozhodnutia z

právnej stránky. Nastolená právna otázka pritom nesmie ísť nad právny rámec podstatný

pre rozhodnutie súdu v konkrétnej právnej veci.

V preskúmavanej veci odvolací súd dôvod pre pripustenie dovolania nevzhliadol.

Predmetom konania je určenie neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 14. 09. 2004, ktorú

podpísali žalovaní v 1. a 2. rade prostredníctvom svojich štatutárnych zástupcov, ktorých

právomoc konať za spoločnosť obmedzená nebola, súčasne ich podpisy boli riadne

osvedčené notárkou (jej povereným pracovníkom) so sídlom v Otázku majúcu

zásadný význam pre posúdenie vplyvu žalobcom namietanej darovacej zmluvy na hodnotu

jeho obchodného podielu súd vyriešil s poukazom na závery znaleckého dokazovania,

pričom tento jeho postup korešponduje s právnym názorom vysloveným odvolacím súdom

v jeho zrušujúcom uznesení č. k. -466, z obsahu ktorého vyplýva, že hľadisko

menšinového a väčšinového spoločníka nie je v konkrétnom prípade pre hodnotenie

platnosti, či neplatnosti posudzovaného právneho úkonu (t. j. darovacej zmluvy) právne

relevantné.“.

Keďže sa najvyšší súd stotožnil so skutkovými a právnym závermi krajského súdu,

ústavný súd, vychádzajúc aj zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, preskúmal aj rozsudok krajského

súdu.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku, ktorým zamietol návrh sťažovateľa,

najskôr zrekapituloval celý priebeh konania. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva,

že krajský súd najskôr vyhovel návrhu sťažovateľa a určil, že darovacia zmluva, ktorú

uzavreli žalovaní v 1. a 2. rade 14. septembra 2004 a ktorá bola vložená na Správe katastra

28. septembra 2004 pod č. , je neplatná. Najvyšší súd však na podklade

žalovanými podaného odvolania zrušil toto rozhodnutie krajského súdu a vrátil mu vec

na ďalšie konanie. Krajský súd následne v intenciách rozhodnutia najvyššieho súdu doplnil

dokazovanie, po ktorom dospel k záveru, že „Žalobca sa domáha určenia neplatnosti vyššie

označenej darovacej zmluvy podľa Predpokladom úspešnosti takéhoto

návrhu je preukázanie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Ten je podľa

ustálenej judikatúry daný najmä vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo

žalobcu, alebo by sa jeho právne postavenie stalo neistým. V tejto súvislosti je nedôvodná

obrana žalovaného v 2. rade, že takýto naliehavý právny záujem žalobca nepreukázal.

Je potrebné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , podľa

právnej vety ktorého, spoločníkovi spoločnosti s ručením obmedzeným nemožno uprieť

naliehavý právny záujem na určení, že zmluvy, ktoré spoločnosť uzavrela s inými

spoločníkmi alebo tretími osobami a ktoré môžu mať vplyv na výšku jeho podielu zo zisku

spoločnosti, sú absolútne neplatné. Poukazujúc na tento rozsudok je súd toho názoru,

že v danom prípade žalobca takýto naliehavý právny záujem preukázal. Taktiež sa nemožno

stotožniť s názorom žalovaného v 2. rade, že v tomto prípade sa jedná o občianskoprávnu

vec, nie obchodnú, pretože žalobca jednak nebol účastníkom darovacej zmluvy, pričom

darovacia zmluva je ako právny inštitút výslovne upravená v ustanoveniach Občianskeho

zákonníka, i keď uzavretá bola medzi právnickými osobami. Zásadne platí ustanovenie § 1

ods. 2 , podľa ktorého právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa

spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto

ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Dôležité je ustanovenie § 261

ods. 5 , podľa ktorého, pri použití tejto časti zákona podľa odsekov 1

a 2 je rozhodujúca povaha účastníkov pri vzniku záväzkového vzťahu. Keďže darovacia

zmluva bola uzavretá medzi žalovanými v 1. a 2. rade ako právnickými osobami, ide o

obchodnú vec.

Z návrhu žalobcu, ako aj jeho doterajších vyjadrení vyplýva, že neplatnosti

predmetnej darovacej zmluvy sa domáha podľa , a to z dôvodu,

že zmluva má zásadný dopad na hodnotu jeho obchodného podielu v spoločnosti,

ako aj na výšku podielu zo zisku spoločnosti. Ďalej že darovacou zmluvou ide o zastretý

právny úkon a v skutočnosti je rozhodnutím o vrátení nepeňažných vkladov spoločníkom,

a preto sa ňou obchádza ustanovenie . Nehnuteľnosti,

ktoré sú predmetom darovacej zmluvy, tvorili základné imanie žalovaného v 1. rade, v

ktorej je spoločníkom a disponuje obchodným podielom vo výške 12 %. Spoločnosť

žalovaného v 1. rade vykonávala podnikateľskú činnosť na týchto nehnuteľnostiach a ich

stratou stratila možnosť vykonávať predmet podnikania. Zároveň sa prevodom týchto

nehnuteľností výrazne znížila hodnota jeho obchodného podielu. Takéto konanie a postup

niektorých spoločníkov a konateľov žalovaného v 1. rade sa preto prieči dobrým mravom,

pretože ho poškodzuje ako minoritného spoločníka v spoločnosti. Napadnutou darovacou

zmluvou mu obaja žalovaní chcú znemožniť realizovať práva spoločníka a spoluvlastníka

nehnuteľností, čo je v rozpore s ustanovením a .

Podľa ...

Podľa ...

Podľa ...

Z doposiaľ vykonaného dokazovania vyplýva, že spoločníci žalovaného v 1. rade

pri založení spoločnosti , , a

vniesli do spoločnosti nepeňažné vklady, pozostávajúce z nehnuteľností,

zapísaných v k. ú. a k. ú. v hodnote stanovenej dohodou na 43.576.000,-

Sk ( ), 43.576.000,- Sk ( ), 43.576.000,- Sk (

) a 130.726.000,- ( ). Hodnota týchto nepeňažných podielov

na nehnuteľnostiach bola započítaná na peňažné vklady 60.000,- Sk pre ,

a a 180.000,- Sk na . Ďalší

spoločníci vložili peňažné vklady po 60.000,- Sk ( ,

) a 20.000,- Sk ( ). Takto základné imanie spoločnosti

žalovaného v 1. rade pri jej založení činilo 500.000,- Sk. Dodatkom č. 1 zo dňa 17. 4. 1998

došlo k zmene článku III. spoločenskej zmluvy tak, že sa základné imanie zvýšilo

na 750.000,- Sk, pričom sa zmenila aj výška vkladov jednotlivých spoločníkov. V súčasnosti

sú (podľa aktuálneho výpisu z obchodného registra) spoločníkmi žalovaného v 1. rade −

(splatený peňažný vklad 90.000,- Sk), (splatený

peňažný vklad 270.000,- Sk), (splatený peňažný vklad 90.000,- Sk),

(splatený peňažný vklad 90.000,- Sk), (splatený

peňažný vklad 75.000,- Sk), (splatený peňažný vklad 45.000,- Sk),

(splatený peňažný vklad 45.000,- Sk) a (splatený peňažný

vklad 45.000,- Sk). Jej konateľmi sú a , pričom

písomnosti zakladajúce práva a povinnosti spoločnosti podpisujú obaja konatelia spoločne

tak, že k vyznačenému obchodnému menu pripoja svoje vlastnoručné podpisy.

Na tvrdenie žalobcu, že darovacia zmluva nepriaznivo ovplyvnila hodnotu jeho

obchodného podielu, ktorý je odvodený od čistého imania spoločnosti, ako už bolo vyššie

uvedené, súd nariadil znalecké dokazovanie. Zo znaleckého posudku č. ,

vypracovaného (č. l. 544), okrem iného, vyplýva, že hodnota

obchodného podielu žalobcu k 31.12.2003 (pred uzavretím darovacej zmluvy)

predstavovala 104.000,- Sk a k 31.12.2004 (po uzavretí darovacej zmluvy) 113.000,- Sk.

Znalec pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzal z účtovnej evidencie žalovaného

v 1. rade, a to aj čo do výšky obchodného podielu žalobcu pred a po uzavretí darovacej

zmluvy. Spôsob vypracovania zadaného znaleckého posudku je v súlade so zákonom

o účtovníctve, a preto súd sa s výsledkami znaleckého dokazovania plne stotožnil.

Nepovažoval za potrebné nariadiť doplnenie znaleckého posudku na návrh žalobcu

právnickou osobou z pohľadu zhodnotenia majetku žalovaného v 1. rade ako podniku, teda

celku, v zmysle vyhlášky č. Jeho úvaha, že účtovníctvo žalovaného

v 1. rade nezahrňovalo a nezahŕňa všetok obchodný majetok, predovšetkým lesné pozemky,

ktoré boli predmetom darovacej zmluvy, je nesprávna, pretože v tabuľke č. 3 znaleckého

posudku je účtovná hodnota týchto nehnuteľností vyjadrená k 13.9.2004 (deň pred

uzavretím darovacej zmluvy) sumou 306.000,- Sk. Keďže tieto lesné pozemky boli súčasťou

darovacej zmluvy, je logické, že o túto hodnotu sa obchodný majetok žalovaného v 1. rade

k 31. 12. 2004 znížil. Nehnuteľnosti, tvoriace predmet darovacej zmluvy, patrili 4 zo 6

zakladajúcich spoločníkov žalovaného v 1. rade ako podielových spoluvlastníkov a jeho

hodnota podľa znaleckého posudku bola 261.456.000,- Sk, ktorá netvorí základné imanie

spoločnosti, a do majetku spoločnosti, slúžiaceho pre výpočet obchodných podielov, sa mali

započítať iba výnosy z tohto majetku. Žalobca sa pri vytvorení základného imania

spoločnosti podieľal peňažným vkladom 90.000,- Sk a od roku 2002 nevykonáva pre

spoločnosť žalovaného v 1. rade, v ktorej je spoločníkom, žiadnu činnosť. Preto v tejto

súvislosti nie je možné použiť ustanovenie .

Keďže obchodný majetok žalovaného v 1. rade pozostáva aj z nepeňažných vkladov

(nehnuteľností v k. ú. a k. ú. ) v hodnote podľa znaleckého posudku

vo výške 261.456.000,- Sk (pričom štyria spoločníci v spoločenskej zmluve o založení

spoločnosti žalovaného v 1. rade nehnuteľnosti započítali dohodou na peňažný vklad

v celkovej výške 360.000,- Sk) a na jeho nadobudnutí sa žalobca žiadnym spôsobom

nepodieľal, potom prevod tohto majetku napadnutou darovacou zmluvou na žalovaného

v 2. rade bez toho, aby došlo k zníženiu základného imania spoločnosti (750.000,- Sk),

nemôže znamenať neplatnosť darovacej zmluvy v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1

), ani v rozpore so zákonom ( ). Žalobca

podľa aktuálneho výpisu z obchodného registra žalovaného v 1. rade je i naďalej

minoritným spoločníkom tohto žalovaného, čo nakoniec žalovaný ani nepopiera.

Pre výpočet prípadného vyrovnacieho podielu žalobcu sa vychádza výlučne z účtovníctva

žalovaného v 1. rade a riadnej individuálnej účtovnej závierky. Spoločnosť žalovaného

v 1. rade i naďalej má základné imanie 750.000,- Sk (24.895,42 Eur) a na tomto základnom

imaní participuje aj žalobca svojím podielom. Z tohto dôvodu darovacia zmluva uzavretá

medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade nie je v rozpore so zákonom,

ani ho obchádza, a neprieči sa dobrým mravom, teda ide o platný právny úkon. Z týchto

dôvodov súd uzavrel, že návrh žalobcu na určenie jej neplatnosti je nedôvodný a návrh

v celom rozsahu zamietol.“.

Ako z rozhodnutí najvyššieho súdu a krajského súdu vyplýva, vo veci konajúce súdy

rozhodli, že darovacia zmluva uzavretá medzi žalovanými v 1. a 2. rade nie v rozpore

so zákonom, ani sa neprieči dobrým mravom, a teda ide o platný právny úkon. Najvyšší súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia potom, ako zrekapituloval podstatnú časť konania,

poukázal na argumentáciu sťažovateľa, ktorá bola obsahom jeho odvolania a vyjadrenia

žalovaných, sa stotožnil so skutkovým aj právnym názorom krajského súdu a dôvody jeho

rozhodnutia doplnil. Následne sa najvyšší súd zaoberal jednotlivými z jeho pohľadu pre vec

podstatnými námietkami, ktoré sťažovateľ predniesol prostredníctvom podaného odvolania.

Ústavný súd v tejto súvislosti zistil, že obsahom odvolania boli obdobné námietky, ktoré

sťažovateľ predostrel aj ústavnému súdu prostredníctvom jeho sťažnosti. Napriek tomu,

že sťažovateľ nesúhlasí s tým, ako sa najvyšší súd vysporiadal s jeho námietkami, podľa

názoru ústavného súdu najvyšší súd sa s týmito námietkami sťažovateľa vysporiadal

primeraným spôsobom, pričom svoje závery oprel aj o príslušné na vec sa vzťahujúce

ustanovenia , , ako aj Občianskeho súdneho

poriadku. Namieste nie je podľa názoru ústavného súdu ani námietka sťažovateľa,

že najvyšší súd sa nezaoberal jeho návrhom na vyslovenie prípustnosti dovolania

v predmetnej veci, keďže z odôvodnenia jeho rozsudku vyplýva, že najvyšší súd sa týmto

návrhom zaoberal, no keďže nevzhliadol dôvod na pripustenie dovolania, návrhu

nevyhovel, čo zároveň aj odôvodnil.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že najvyšší súd svoje skutkové zistenia a právne

závery riadne neodôvodnil, len sa obmedzil na stotožnenie so závermi krajského súdu,

ústavný súd uvádza, že umožňuje odvolaciemu súdu v prípade,

ak je odvolací súd presvedčený o správnosti a presvedčivosti dôvodov rozhodnutia súdu

prvého stupňa tak po skutkovej, ako aj právnej stránke, aby sa obmedzil len

na skonštatovanie správnosti týchto dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa,

príp. aby tieto len doplnil o ďalšie dôvody na zdôraznenie ich správnosti. Vzhľadom

na uvedené ústavný súd uvedenú námietku sťažovateľa považuje za neopodstatnenú, navyše

ak najvyšší súd nezostal len pri stotožnení sa so závermi rozhodnutia súdu prvého stupňa,

ale v rozsahu, ktorý považoval pre vec za podstatný a právne významný, sa vyjadril

aj k jednotlivým odvolacím námietkam sťažovateľa.

V nadväznosti na to ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľovej námietke týkajúcej

sa nesprávneho právneho posúdenia zisteného skutkového stavu poukazuje na to,

že rozdielne právne posúdenie skutkového stavu je klasickým východiskom sporového

konania, kde v súdnom konaní proti sebe stoja účastníci konania, ktorí majú odlišný

a protichodný názor na vzniknutú skutkovú situáciu. Súd, ktorý rozhoduje spor účastníkov

konania, pri rozhodnutí v prospech jedného z účastníkov rozhodne v zásade aj v súlade

s právnym názorom úspešného účastníka, teda spravidla v rozpore s právnym názorom

neúspešného účastníka (m. m. , , ).

Skutočnosti, ktoré sťažovateľ uvádza v sťažnosti, sú podľa názoru ústavného súdu výrazom

výlučne jeho odlišného právneho názoru na predmet sporu.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v spojení

s krajským súdom primeraným spôsobom zaoberal predmetnou vecou, prihliadol pritom aj

na konkrétne okolnosti prípadu, ktoré považoval pre posúdenie veci za podstatné, a následne

dostatočným spôsobom odôvodnil svoje závery. Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný

postup odvolacieho súdu, t. j. taký postup, ktorý by nemal oporu v zákone. Pokiaľ

má sťažovateľ na danú vec iný názor, uvedené samo osebe ešte neznamená, že zo strany

konajúcich súdov došlo k porušeniu ním označených práv. V tejto súvislosti ústavný súd

poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už viackrát zdôraznil, že nejde o porušenie

základného práva na súdnu ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania

a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom

(napr. , , ). Podľa názoru ústavného súdu

je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony a ak tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že najvyšší súd rozhodol o jeho dovolaní

bez nariadenia pojednávania, ústavný súd uvádza, že v tom čase platný a účinný Občiansky

súdny poriadok umožňoval konať v odvolacom konaní s pojednávaním, prípadne

bez pojednávania, pričom základnou formou konania o odvolaní bolo podľa

konanie bez pojednávania. Preto ak najvyšší súd v danom prípade bol toho názoru, že

nie sú splnené podmienky na nariadenie pojednávania podľa , bolo v jeho

právomoci rozhodnúť aj bez pojednávania.

Podľa môže ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietnuť sťažnosť sťažovateľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Podľa

konštantnej judikatúry ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená vtedy, keď

namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (m. m. , , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

porušením základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a postupom najvyššieho súdu

v napadnutom konaní a jeho rozsudkom nie je príčinná súvislosť, ktorá by mala za následok

porušenie sťažovateľom označených práv, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom

Napriek tomu, že sťažovateľ v petite sťažnosti žiada vysloviť postupom najvyššieho

súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom aj porušenie základného práva na rovnosť

účastníkov konania podľa a základného práva na vyjadrenie

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , z odôvodnenia jeho

sťažnosti vyplýva, že argumentácia sťažovateľa týkajúca sa namietaného porušenia

označených základných práv smeruje tak k postupu krajského súdu v napadnutom konaní

a jeho rozsudku, ako aj postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozhodnutiu zo 14. októbra 2012.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že nevyhnutnou podmienkou konania

ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa

je vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľa spočívajúcich

v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho základných práv alebo slobôd

rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou aktivitou alebo nečinnosťou

konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo záujmovej

samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podľa názoru ústavného súdu

podanie sťažovateľa neobsahuje.

Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho práv nie je dostatočným dôvodom

na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti,

ktoré by umožnili prijatie takéhoto záveru aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie

konanie.

Podľa názoru ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia sťažnosti (§ 20 ods. 1

) významné procesné dôsledky.

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd

poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej ústavný súd nie je povinný

odstraňovať nedostatky zákonom predpísaných náležitostí z úradnej povinnosti. Na taký

postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným

súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd

posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

(napr. , , ).

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov,

ktorými začína konanie pred ústavným súdom. (napr. , ,

, ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol

už pri predbežnom prerokovaní podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, ako aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

2.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v napadnutom

konaní a jeho rozsudkom

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu malo podľa sťažovateľa dôjsť preto, že keďže vo veci konajúce

súdy rozhodli v rozpore so zákonom, aj dohovorom, neposkytli mu právnu ochranu

jeho vlastníctva, čím mu vznikla materiálna, morálna aj nemajetková ujma.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že keďže nepovažuje právne závery

najvyššieho súdu v spojení s právnymi závermi krajského súdu za arbitrárne a ani za zjavne

neodôvodnené, skutočnosti, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, neumožňujú prijať

záver ani o porušení základného práva podľa a práva podľa dodatkového

protokolu postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom. Ústavný súd

preto rozhodol tak, že sťažnosť aj v tejto časti podľa odmietol § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo už bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2017