Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 47 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (52)IV. ÚS 438/2010
PDF · 280.47 KB
No categories available
IV. ÚS 438/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť V. H., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I
v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 124/08 a jeho uzneseniami č. k. 21 C 124/08-41
z 30. januára 2009, č. k. 21 C 124/08-57 z 3. februára 2010 a č. k. 21 C 124/08-58
z 3. februára 2010, ako aj uzneseniami Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 39/09-49
z 27. februára 2009 a č. k. 4 Co/76/2010-63, 4 Co/77/2010 z 28. mája 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra
2010 doručená sťažnosť V. H. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 124/08 a jeho
uzneseniami č. k. 21 C 124/08-41 z 30. januára 2009, č. k. 21 C 124/08-57 z 3. februára
2010 a č. k. 21 C 124/08-58 z 3. februára 2010, ako aj uzneseniami Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 39/09-49 z 27. februára 2009 a č. k.
4 Co/76/2010-63, 4 Co/77/2010 z 28. mája 2010.
Zo sťažnosti sťažovateľa, ako aj z jej príloh a súvisiaceho spisového materiálu
vyplýva, že sťažovateľ 22. júla 2008 podal okresnému súdu podanie označené ako
„Žalobný návrh na ochranu osobnosti a škodu spôsobenú úradným postupom“, ktorým sa
domáhal zrušenia uznesení bývalého Mestského súdu v B. sp. zn. 2 T 38/94 z 2. októbra
1996 a 14. mája 1998, ako aj uhradenia majetkovej ujmy v sume 52 990 Sk a taktiež
nemajetkovej ujmy v sume 52 990 Sk. Sťažovateľ zároveň požiadal okresný súd
o oslobodenie od súdnych poplatkov z dôvodov, že sa nachádza vo výkone doživotného
trestu odňatia slobody, ako aj o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Po predložení
potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch sťažovateľa okresný súd
uznesením č. k. 21 C 124/08-41 z 30. januára 2009 sťažovateľovi oslobodenie od súdnych
poplatkov nepriznal a jeho žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov nevyhovel.
Odvolanie sťažovateľa bolo uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 39/09-49 z 27. februára
2009 odmietnuté, pretože sťažovateľ v podanom odvolaní neuviedol, v čom podľa neho
spočíva nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, z akého dôvodu nesúhlasí s rozhodnutím
súdu prvého stupňa a čoho sa domáha. Označené uznesenie krajského súdu bolo
sťažovateľovi doručené 17. apríla 2009. Nadväzne na to okresný súd vyzval sťažovateľa
28. mája 2009 na zaplatenie súdneho poplatku v sume 118,50 €, v spojitosti s čím tento
opätovne požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom svoj návrh nijako
neodôvodnil. Okresný súd uznesením č. k. 21 C 124/08-57 z 3. februára 2010 konanie
o návrhu sťažovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov zastavil. Zároveň uznesením
č. k. 21 C 124/08-58 z 3. februára 2010 okresný súd zastavil aj konanie o návrhu
sťažovateľa na zaplatenie nemajetkovej ujmy. Odvolací súd uznesením č. k.
4 Co/76/2010-63, 4 Co/77/2010 z 28. mája 2010 zastavujúce prvostupňové uznesenie ako
vecne správne potvrdil.
Sťažovateľ odôvodnil svoju sťažnosť takto:
«OS v BA 1 a KS v BA odôvodnili zamietnutie oslob. od súdneho poplatku v dvoch
bodoch.
Bod č. 1 – svoje nepriaznivé majetkové, osobné, zárobkové možnosti si zavinil sám
vlastným konaním páchaním trestnej činnosti, za ktorú bol právoplatne odsúdený a daný
do výkonu trestu odňatia slobody.
Bod č. 2 – bezúspešné uplatňovanie a bránenie práv.
2a – nedostatok právomoci všeobecných súdov preskúmavať uznesenia vydané trest.
súdom.
2b – nepreukázanie protiprávneho zásahu.
2c – nepreukázanie zásahu do osobnostnej zložky.
2d – nepreukázanie, v akej miere bola v značnom rozsahu znížená vážnosť
v spoločnosti.
Nesúhlasím s argumentačnými závermi oboch súdov, ak v bode č. 1 vyčíta páchanie
trestnej činnosti a právoplatné odsúdenie vo výkone trestu odňatia slobody. Len pobyt
„v base“ sám osebe nemôže byť v posudzovaní nepriaznivou okolnosťou podmieňujúcou
zamietnutie žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov.
Nesúhlasím s argumentačnými závermi oboch súdov, ak v bode č. 2
2a – domnieva sa, že všeobecné súdy môžu preskúmavať vydané uznesenia trestných
súdov, či svojím obsahom, formou nezasiahli do napr. práva na ochranu osobnosti,
ústavného alebo medzinárodného práva. Všeobecné súdy sú len viazané výrokmi trestných
súdov, výškou škody a pod. Tu som poopravil svoj žalobný petit, že ak všeobecný súd nemá
dostatok právomoci o zrušení chybných uznesení, jednať o nich netreba.
2b – protiprávnosť konania vidím v doručení chybných uznesení, ktoré ma priviedli
do omylu. Štátne orgány môžu podľa ústavy konať len v súlade so zákonmi. A doručenie
chybného uznesenia s chybou nie je v súlade s ústavou SR a trestným poriadkom. Pisárska
chyba prichádza do úvahy ako neúmyselné konanie.
2c – OZ uvádza len príkladom rozsah osobnostných práv a OZ uvádza česť, meno,
povesť a pod., čiže skôr vonkajší prejav osoby, jej identifikácie v spoločnosti a OZ skôr
myslí na defamačný – protiprávny zásah. Domnievam sa, že rozsah práv osobnostných je
ďaleko širší. Napr. vzťah občan a štát. Má štát právo jednať s občanom pohŕdavo,
svojvoľne, zlomyseľne a pod. Hlavne, keď zistí, že proti nemu stojí jedinec právne nezrelý,
bez právnej kvalifikovanej pomoci, bez finančných prostriedkov má právo nekydať
do uznesenia čo chce? Nesprávny úradný postup je spôsobilý zasiahnuť do osobnostných
práv.
2d – Pri zásahu do osobnostného práva nie je základný predpoklad znížená vážnosť
v spoločnosti, t. j. široká publicita. Nemôžem akceptovať argumentačný záver súdov, že
základnou podmienkou úspešného uplatňovania práva na ochranu osobnosti je značné
zníženie vážnosti v spoločnosti. Značné zníženie vážnosti v spoločnosti napr. printovým
médiom, elektronickým médiom má za následok ťažší zásah do tohto práva. Oba súdy
nadobudli predstavu, že ochrana osobnosti je len vtedy, keď protiprávny zásah má
publicitný účinok, t. j. že sa o ňom dozvedá x-tý počet osôb a pôvodca defamácie je
identifikovateľný ako fyzická osoba.»
Podľa názoru sťažovateľa zastavením konania v časti ochrany osobnosti a zaplatenia
nemajetkovej ujmy sa mu „uprelo... jeho právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy SR
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
takto rozhodne:
„Okresný súd v Bratislave 1 a Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
21 C 124/08 zo dňa 22. 7. 2008 porušil základné právo V. H. na súdnu ochranu čl. 46
Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach tým, že zastavil súdne konanie
v časti ochrany osobnosti a zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ústavný súd SR ruší
predmetné uznesenia, a to:
uznesenie OS v BA 1 č. k. 21 C 124/08-41, uznesenie OS v BA 1 č. k. 21 C 124/08-57,
uznesenie KS v BA č. k. 2 Co 39/09-49, uznesenie OS v BA 1 č. k. 21 C 124/08-58
a uznesenie KS v BA č. k. 4 Co 76/2010-63.“
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľnému
právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet odlišností a prípadné
porušenie týchto práv podľa je potrebné posudzovať spoločne (m. m. IV. ÚS 195/07).
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami okresného súdu č. k. 21 C 124/08-41
z 30. januára 2009, č. k. 21 C 124/08-57 z 3. februára 2010 a č. k. 21 C 124/08-58
z 3. februára 2010
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva princíp subsidiarity, podľa ktorého
právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri
zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu predstavuje ústavný príkaz pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti namietanému postupu, ako aj proti označeným uzneseniam okresného súdu bol
sťažovateľ oprávnený podať odvolanie (zo sťažnosti, ako aj zo spisu vyplýva, že toto
oprávnenie využil). O odvolaniach sťažovateľa bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť
krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu
rozhodovať o jeho sťažnosti smerujúcej proti označenému postupu a označeným
uzneseniam okresného súdu.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti
rozhodol o jej odmietnutí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku
svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 39/09-49
z 27. februára 2009
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti
na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je jej podanie v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody. Zmeškanie tejto
lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej
lehoty odpustiť (pozri napr. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05).
Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať
za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd
(napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že namietané uznesenie krajského súdu
nadobudlo právoplatnosť 17. apríla 2009.
Nadobudnutím právoplatnosti predmetného uznesenia krajského súdu začala
sťažovateľovi plynúť lehota na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde. Sťažnosť bola v danej veci podaná na poštovú prepravu 6. septembra 2010 a doručená
ústavnému súdu 9. septembra 2010.
Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd skonštatoval, že sťažnosť bola v časti
týkajúcej sa namietaného uznesenia krajského súdu doručená ústavnému súdu po uplynutí
lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ju pri predbežnom
prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že
bola podaná oneskorene.
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 4 Co/76/2010-63,
4 Co/77/2010 z 28. mája 2010
Sťažovateľ napokon namietal porušenie svojich označených práv uznesením
krajského súdu č. k. 4 Co/76/2010-63, 4 Co/77/2010 z 28. mája 2010, ktorým boli
potvrdené uznesenia okresného súdu z 3. februára 2010 a ktorým bolo zastavené konanie
o jeho návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj konanie o jeho návrhu
o priznanie nemajetkovej ujmy. Namietané porušenie označených práv však nijako
neodôvodnil. Odôvodnenie sťažnosti sa týka výlučne napadnutého uznesenia okresného
súdu č. k. 21 C 124/08-41 z 30. januára 2009, ktorým okresný súd nepriznal sťažovateľovi
oslobodenie od súdnych poplatkov a nevyhovel jeho žiadosti o ustanovenie zástupcu
z radov advokátov.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy.
Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných
náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody
sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právne
označením článkov ústavy alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovo (napr.
Keďže sťažovateľ nebol pri podaní sťažnosti zastúpený advokátom a ani o jeho
ustanovenie v konaní pred ústavným súdom nepožiadal, ústavný súd neodmietol jeho
sťažnosť v tejto časti s poukazom na citované ustanovenia zákona o ústavnom súde pre
nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí, ale napadnuté uznesenie preskúmal.
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre už vyslovil, že k porušeniu základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola
odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,
predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu
fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo v prípade opravných konaní by
všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho
meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným
zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Krajský súd vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu č. k.
21 C 124/2008-57 z 3. februára 2010, ktorým bolo zastavené konanie o oslobodenie
od súdnych poplatkov, uviedol:
„V prípade prvého uznesenia súd prvého stupňa napadnutým uznesením rozhodoval
o návrhu navrhovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov, ktorý bol v poradí už druhou
takouto žiadosťou navrhovateľa v konaní, o ktorej rozhoduje súd podľa ustanovenia § 138
ods. 1 O. s. p. Súd prvého stupňa sa správne zaoberal najskôr tým, či sú splnené podmienky
na konanie o tomto návrhu s prihliadnutím na ustanovenie § 159 ods. 3 O. s. p. (v spojení
s ustanovením § 167 ods. 2 O. s. p.), podľa ktorého len čo sa o veci právoplatne rozhodlo,
nemôže sa prejednávať znova. Pre konanie o novom návrhu na oslobodenie od súdnych
poplatkov navrhovateľa bolo rozhodujúce zistenie, ako je nový návrh odôvodnený a či
medzičasom došlo k zmene majetkových a sociálnych pomerov navrhovateľa a k zmene
žalobného návrhu podporeného inými skutkovými tvrdeniami, ktoré by samé, alebo
v spojení s tvrdeniami odôvodňujúcimi pôvodný návrh, mohli zmeniť záver súdu prvého
stupňa o zrejmej bezúspešnosti uplatňovania práva, ku ktorému dospel pri rozhodovaní
o prvom návrhu navrhovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov.
Odvolací súd pri preskúmavaní veci zistil, že nový návrh navrhovateľa
na oslobodenie od súdnych poplatkov, ktorý bol doručený súdu 16. 6. 2009 nie je ničím
odôvodnený (č. l. 56) a že od rozhodovania o prvom návrhu navrhovateľa na oslobodenie
od súdnych poplatkov uznesením z 30. 1. 2009 č. k. 21 C 124/2008-41 v spojení s uznesením
odvolacieho súdu z 27. 2. 2009 č. k. 2Co 39/2009-49 navrhovateľ nezmenil svoj žalobný
návrh a ani nedoplnil jeho odôvodnenie, a teda že závery súdu prvého stupňa o týchto
rozhodných skutočnostiach 4 Co/76/2010, 4 Co/77/2010 zodpovedajú obsahu návrhu
(č. l. 56) a obsahu súdneho spisu. Za takéhoto stavu, keď nedošlo k žiadnym zmenám
vo veci, aj odvolací súd, zhodne so súdom prvého stupňa, považuje rozhodnutie súdu prvého
stupňa z 30. 1. 2009 č. k. 21C 124/08-41 v spojení s uznesením odvolacieho súdu
z 27. 2. 2009 č. k. 2 Co 39/2009-49, ktoré nadobudlo právoplatnosť 25. 2. 2009, za
prekážku (už právoplatne rozhodnutej veci), pre ktorú nie je možné konať o druhom návrhu
na oslobodenie od súdnych poplatkoch a pre ktorú bolo potrebné konanie o tomto návrhu
navrhovateľa zastaviť.“
K zastaveniu konania v časti návrhu sťažovateľa o priznanie nemajetkovej ujmy, teda
vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu č. k. 21 C 124/2008-58 z 3. februára 2010 krajský
súd okrem iného uviedol:
„Námietka navrhovateľa, že súd prvého stupňa nemohol toto konanie zastaviť,
pretože už začal konať vo veci samej nebola dôvodná, pretože do rozhodnutia súdu prvého
stupňa o zastavení konania v časti nemajetkovej ujmy, boli vykonané len úkony smerujúce
k spresneniu žalobného návrhu a k rozhodnutiu o návrhu na oslobodenie navrhovateľa
od súdnych poplatkov a nebol zaslaný návrh na vyjadrenie odporcovi. Súd prvého stupňa
teda ešte nezačal konať vo veci samej (nebol prednesený návrh na pojednávaní pred
súdom), a preto je jeho rozhodnutie o zastavení konania v súlade aj s úpravou v ustanovení
§ 10 ods. 2 písm. a/ zák. o súdnych poplatkoch, podľa ktorej súd pre nezaplatenie poplatku
prvostupňový súd konanie nezastaví, ak už začal konať vo veci samej.“
Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že hodnotenie skutkového
a právneho stavu nevykazuje žiadne odchýlky od pravidiel logického uvažovania, ktoré by
vyústilo do nezrozumiteľného alebo nejasného záveru o jeho zisteniach. Krajský súd sa
stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu a jeho rozhodnutia ako vecne správne
potvrdil.
Ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nezistil, že by
jeho závery boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom
omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Rozhodnutie krajského súdu je potrebné
kvalifikovať ako ústavne konformné a zlučiteľné s obsahom základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu
je jasné a zrozumiteľné, a keďže sa opiera o relevantné ustanovenia procesného kódexu,
jeho závery nie je ústavný súd oprávnený korigovať, resp. nahrádzať. Sťažovateľova
nespokojnosť s obsahom tohto rozhodnutia nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá
ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.
Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu vyzývať sťažovateľa
na predloženie splnomocnenia na zastupovanie advokátom v konaní pred ústavným súdom
(§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Rovnako tak rozhodovanie o ďalších návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2010