Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 438/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť V. H., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniami č. k. -41

z 30. januára 2009, č. k. -57 z 3. februára 2010 a č. k. -58

z 3. februára 2010, ako aj uzneseniami Krajského súdu v Bratislave č. k. -49

z 27. februára 2009 a č. k. -63, z 28. mája 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra

2010 doručená sťažnosť V. H. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uzneseniami č. k. -41 z 30. januára 2009, č. k. -57 z 3. februára

2010 a č. k. -58 z 3. februára 2010, ako aj uzneseniami Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -49 z 27. februára 2009 a č. k.

-63, z 28. mája 2010.

Zo sťažnosti sťažovateľa, ako aj z jej príloh a súvisiaceho spisového materiálu

vyplýva, že sťažovateľ 22. júla 2008 podal okresnému súdu podanie označené ako

„Žalobný návrh na ochranu osobnosti a škodu spôsobenú úradným postupom“, ktorým sa

domáhal zrušenia uznesení bývalého Mestského súdu v B. sp. zn. z 2. októbra

1996 a 14. mája 1998, ako aj uhradenia majetkovej ujmy v sume 52 990 Sk a taktiež

nemajetkovej ujmy v sume 52 990 Sk. Sťažovateľ zároveň požiadal okresný súd

o oslobodenie od súdnych poplatkov z dôvodov, že sa nachádza vo výkone doživotného

trestu odňatia slobody, ako aj o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Po predložení

potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch sťažovateľa okresný súd

uznesením č. k. -41 z 30. januára 2009 sťažovateľovi oslobodenie od súdnych

poplatkov nepriznal a jeho žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov nevyhovel.

Odvolanie sťažovateľa bolo uznesením krajského súdu č. k. -49 z 27. februára

2009 odmietnuté, pretože sťažovateľ v podanom odvolaní neuviedol, v čom podľa neho

spočíva nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, z akého dôvodu nesúhlasí s rozhodnutím

súdu prvého stupňa a čoho sa domáha. Označené uznesenie krajského súdu bolo

sťažovateľovi doručené 17. apríla 2009. Nadväzne na to okresný súd vyzval sťažovateľa

28. mája 2009 na zaplatenie súdneho poplatku v sume 118,50 €, v spojitosti s čím tento

opätovne požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom svoj návrh nijako

neodôvodnil. Okresný súd uznesením č. k. -57 z 3. februára 2010 konanie

o návrhu sťažovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov zastavil. Zároveň uznesením

č. k. -58 z 3. februára 2010 okresný súd zastavil aj konanie o návrhu

sťažovateľa na zaplatenie nemajetkovej ujmy. Odvolací súd uznesením č. k.

-63, z 28. mája 2010 zastavujúce prvostupňové uznesenie ako

vecne správne potvrdil.

Sťažovateľ odôvodnil svoju sťažnosť takto:

«OS v BA 1 a KS v BA odôvodnili zamietnutie oslob. od súdneho poplatku v dvoch

bodoch.

Bod č. 1 – svoje nepriaznivé majetkové, osobné, zárobkové možnosti si zavinil sám

vlastným konaním páchaním trestnej činnosti, za ktorú bol právoplatne odsúdený a daný

do výkonu trestu odňatia slobody.

Bod č. 2 – bezúspešné uplatňovanie a bránenie práv.

2a – nedostatok právomoci všeobecných súdov preskúmavať uznesenia vydané trest.

súdom.

2b – nepreukázanie protiprávneho zásahu.

2c – nepreukázanie zásahu do osobnostnej zložky.

2d – nepreukázanie, v akej miere bola v značnom rozsahu znížená vážnosť

v spoločnosti.

Nesúhlasím s argumentačnými závermi oboch súdov, ak v bode č. 1 vyčíta páchanie

trestnej činnosti a právoplatné odsúdenie vo výkone trestu odňatia slobody. Len pobyt

„v base“ sám osebe nemôže byť v posudzovaní nepriaznivou okolnosťou podmieňujúcou

zamietnutie žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Nesúhlasím s argumentačnými závermi oboch súdov, ak v bode č. 2

2a – domnieva sa, že všeobecné súdy môžu preskúmavať vydané uznesenia trestných

súdov, či svojím obsahom, formou nezasiahli do napr. práva na ochranu osobnosti,

ústavného alebo medzinárodného práva. Všeobecné súdy sú len viazané výrokmi trestných

súdov, výškou škody a pod. Tu som poopravil svoj žalobný petit, že ak všeobecný súd nemá

dostatok právomoci o zrušení chybných uznesení, jednať o nich netreba.

2b – protiprávnosť konania vidím v doručení chybných uznesení, ktoré ma priviedli

do omylu. Štátne orgány môžu podľa konať len v súlade so zákonmi. A doručenie

chybného uznesenia s chybou nie je v súlade s SR a . Pisárska

chyba prichádza do úvahy ako neúmyselné konanie.

2c – uvádza len príkladom rozsah osobnostných práv a uvádza česť, meno,

povesť a pod., čiže skôr vonkajší prejav osoby, jej identifikácie v spoločnosti a skôr

myslí na defamačný – protiprávny zásah. Domnievam sa, že rozsah práv osobnostných je

ďaleko širší. Napr. vzťah občan a štát. Má štát právo jednať s občanom pohŕdavo,

svojvoľne, zlomyseľne a pod. Hlavne, keď zistí, že proti nemu stojí jedinec právne nezrelý,

bez právnej kvalifikovanej pomoci, bez finančných prostriedkov má právo nekydať

do uznesenia čo chce? Nesprávny úradný postup je spôsobilý zasiahnuť do osobnostných

práv.

2d – Pri zásahu do osobnostného práva nie je základný predpoklad znížená vážnosť

v spoločnosti, t. j. široká publicita. Nemôžem akceptovať argumentačný záver súdov, že

základnou podmienkou úspešného uplatňovania práva na ochranu osobnosti je značné

zníženie vážnosti v spoločnosti. Značné zníženie vážnosti v spoločnosti napr. printovým

médiom, elektronickým médiom má za následok ťažší zásah do tohto práva. Oba súdy

nadobudli predstavu, že ochrana osobnosti je len vtedy, keď protiprávny zásah má

publicitný účinok, t. j. že sa o ňom dozvedá x-tý počet osôb a pôvodca defamácie je

identifikovateľný ako fyzická osoba.»

Podľa názoru sťažovateľa zastavením konania v časti ochrany osobnosti a zaplatenia

nemajetkovej ujmy sa mu „uprelo... jeho právo na súdnu ochranu podľa SR

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

takto rozhodne:

„Okresný súd v Bratislave 1 a Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

zo dňa 22. 7. 2008 porušil základné právo V. H. na súdnu ochranu čl. 46

SR a Dohovoru o ľudských právach tým, že zastavil súdne konanie

v časti ochrany osobnosti a zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ústavný súd SR ruší

predmetné uznesenia, a to:

uznesenie OS v BA 1 č. k. -41, uznesenie OS v BA 1 č. k. -57,

uznesenie KS v BA č. k. -49, uznesenie OS v BA 1 č. k. -58

a uznesenie KS v BA č. k. -63.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu a jemu porovnateľnému

právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet odlišností a prípadné

porušenie týchto práv podľa je potrebné posudzovať spoločne (m. m. ).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami okresného súdu č. k. -41

z 30. januára 2009, č. k. -57 z 3. februára 2010 a č. k. -58

z 3. februára 2010

Z citovaného vyplýva princíp subsidiarity, podľa ktorého

právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu predstavuje ústavný príkaz pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti namietanému postupu, ako aj proti označeným uzneseniam okresného súdu bol

sťažovateľ oprávnený podať odvolanie (zo sťažnosti, ako aj zo spisu vyplýva, že toto

oprávnenie využil). O odvolaniach sťažovateľa bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť

krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu

rozhodovať o jeho sťažnosti smerujúcej proti označenému postupu a označeným

uzneseniam okresného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti

rozhodol o jej odmietnutí podľa z dôvodu nedostatku

svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -49

z 27. februára 2009

Podľa jednou z podmienok prijatia sťažnosti

na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa je jej podanie v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody. Zmeškanie tejto

lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde), pričom neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej

lehoty odpustiť (pozri napr. , , ).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa nemožno považovať

za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd

(napr. , ).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že namietané uznesenie krajského súdu

nadobudlo právoplatnosť 17. apríla 2009.

Nadobudnutím právoplatnosti predmetného uznesenia krajského súdu začala

sťažovateľovi plynúť lehota na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde. Sťažnosť bola v danej veci podaná na poštovú prepravu 6. septembra 2010 a doručená

ústavnému súdu 9. septembra 2010.

Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd skonštatoval, že sťažnosť bola v časti

týkajúcej sa namietaného uznesenia krajského súdu doručená ústavnému súdu po uplynutí

lehoty ustanovenej v , a preto ju pri predbežnom

prerokovaní v tejto časti odmietol podľa z dôvodu, že

bola podaná oneskorene.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -63,

z 28. mája 2010

Sťažovateľ napokon namietal porušenie svojich označených práv uznesením

krajského súdu č. k. -63, z 28. mája 2010, ktorým boli

potvrdené uznesenia okresného súdu z 3. februára 2010 a ktorým bolo zastavené konanie

o jeho návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj konanie o jeho návrhu

o priznanie nemajetkovej ujmy. Namietané porušenie označených práv však nijako

neodôvodnil. Odôvodnenie sťažnosti sa týka výlučne napadnutého uznesenia okresného

súdu č. k. -41 z 30. januára 2009, ktorým okresný súd nepriznal sťažovateľovi

oslobodenie od súdnych poplatkov a nevyhovel jeho žiadosti o ustanovenie zástupcu

z radov advokátov.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy.

Podľa sťažnosť okrem všeobecných

náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody

sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právne

označením článkov alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovo (napr.

).

Keďže sťažovateľ nebol pri podaní sťažnosti zastúpený advokátom a ani o jeho

ustanovenie v konaní pred ústavným súdom nepožiadal, ústavný súd neodmietol jeho

sťažnosť v tejto časti s poukazom na citované ustanovenia pre

nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí, ale napadnuté uznesenie preskúmal.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre už vyslovil, že k porušeniu základného

práva na súdnu ochranu podľa by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola

odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,

predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

fyzickej osoby alebo právnickej osoby () alebo v prípade opravných konaní by

všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho

meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným

zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Krajský súd vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu č. k.

-57 z 3. februára 2010, ktorým bolo zastavené konanie o oslobodenie

od súdnych poplatkov, uviedol:

„V prípade prvého uznesenia súd prvého stupňa napadnutým uznesením rozhodoval

o návrhu navrhovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov, ktorý bol v poradí už druhou

takouto žiadosťou navrhovateľa v konaní, o ktorej rozhoduje súd podľa ustanovenia § 138

ods. 1 Súd prvého stupňa sa správne zaoberal najskôr tým, či sú splnené podmienky

na konanie o tomto návrhu s prihliadnutím na ustanovenie (v spojení

s ustanovením ), podľa ktorého len čo sa o veci právoplatne rozhodlo,

nemôže sa prejednávať znova. Pre konanie o novom návrhu na oslobodenie od súdnych

poplatkov navrhovateľa bolo rozhodujúce zistenie, ako je nový návrh odôvodnený a či

medzičasom došlo k zmene majetkových a sociálnych pomerov navrhovateľa a k zmene

žalobného návrhu podporeného inými skutkovými tvrdeniami, ktoré by samé, alebo

v spojení s tvrdeniami odôvodňujúcimi pôvodný návrh, mohli zmeniť záver súdu prvého

stupňa o zrejmej bezúspešnosti uplatňovania práva, ku ktorému dospel pri rozhodovaní

o prvom návrhu navrhovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Odvolací súd pri preskúmavaní veci zistil, že nový návrh navrhovateľa

na oslobodenie od súdnych poplatkov, ktorý bol doručený súdu 16. 6. 2009 nie je ničím

odôvodnený (č. l. 56) a že od rozhodovania o prvom návrhu navrhovateľa na oslobodenie

od súdnych poplatkov uznesením z 30. 1. 2009 č. k. -41 v spojení s uznesením

odvolacieho súdu z 27. 2. 2009 č. k. -49 navrhovateľ nezmenil svoj žalobný

návrh a ani nedoplnil jeho odôvodnenie, a teda že závery súdu prvého stupňa o týchto

rozhodných skutočnostiach , zodpovedajú obsahu návrhu

(č. l. 56) a obsahu súdneho spisu. Za takéhoto stavu, keď nedošlo k žiadnym zmenám

vo veci, aj odvolací súd, zhodne so súdom prvého stupňa, považuje rozhodnutie súdu prvého

stupňa z 30. 1. 2009 č. k. -41 v spojení s uznesením odvolacieho súdu

z 27. 2. 2009 č. k. -49, ktoré nadobudlo právoplatnosť 25. 2. 2009, za

prekážku (už právoplatne rozhodnutej veci), pre ktorú nie je možné konať o druhom návrhu

na oslobodenie od súdnych poplatkoch a pre ktorú bolo potrebné konanie o tomto návrhu

navrhovateľa zastaviť.“

K zastaveniu konania v časti návrhu sťažovateľa o priznanie nemajetkovej ujmy, teda

vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu č. k. -58 z 3. februára 2010 krajský

súd okrem iného uviedol:

„Námietka navrhovateľa, že súd prvého stupňa nemohol toto konanie zastaviť,

pretože už začal konať vo veci samej nebola dôvodná, pretože do rozhodnutia súdu prvého

stupňa o zastavení konania v časti nemajetkovej ujmy, boli vykonané len úkony smerujúce

k spresneniu žalobného návrhu a k rozhodnutiu o návrhu na oslobodenie navrhovateľa

od súdnych poplatkov a nebol zaslaný návrh na vyjadrenie odporcovi. Súd prvého stupňa

teda ešte nezačal konať vo veci samej (nebol prednesený návrh na pojednávaní pred

súdom), a preto je jeho rozhodnutie o zastavení konania v súlade aj s úpravou v ustanovení

§ 10 ods. 2 písm. a/ zák. o súdnych poplatkoch, podľa ktorej súd pre nezaplatenie poplatku

prvostupňový súd konanie nezastaví, ak už začal konať vo veci samej.“

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že hodnotenie skutkového

a právneho stavu nevykazuje žiadne odchýlky od pravidiel logického uvažovania, ktoré by

vyústilo do nezrozumiteľného alebo nejasného záveru o jeho zisteniach. Krajský súd sa

stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu a jeho rozhodnutia ako vecne správne

potvrdil.

Ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nezistil, že by

jeho závery boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom

omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Rozhodnutie krajského súdu je potrebné

kvalifikovať ako ústavne konformné a zlučiteľné s obsahom základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu

je jasné a zrozumiteľné, a keďže sa opiera o relevantné ustanovenia procesného kódexu,

jeho závery nie je ústavný súd oprávnený korigovať, resp. nahrádzať. Sťažovateľova

nespokojnosť s obsahom tohto rozhodnutia nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť

( ).

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu vyzývať sťažovateľa

na predloženie splnomocnenia na zastupovanie advokátom v konaní pred ústavným súdom

( ). Rovnako tak rozhodovanie o ďalších návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010