Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 278/2020
PDF · 496.53 KB
No categories available
III. ÚS 278/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. júla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov
Ivana Fiačana a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, právne zastúpeného advokátkou JUDr. Sabínou
Hodoňovou, PhD., advokátska kancelária, Mariánske námestie 31, Žilina, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 47 ods. 1 a 3, základného práva
podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Tdo 54/2019 z 30. septembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu bola 27. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť
, , (ďalej len „sťažovateľ“),
právne zastúpeného advokátkou JUDr. Sabínou Hodoňovou, PhD., vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 47 ods. 1 a 3, základného práva
podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 54/2019 z 30. septembra 2019.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) č. k. 0 T 67/2015-86 z 21. marca 2016
uznaný vinným z prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov, pretože
„dňa 8. augusta 2015 v čase o 03:50 hod. v a následne
na križovatke na cestu I/18 v smere na , viedol osobné motorové vozidlo
továrenskej značky Kia Ceed, evidenčné číslo: , pričom o 03:50 hod. bol
v na zastávke SAD autobusov zastavený a kontrolovaný hliadkou OO PZ
Levoča a po tom, čo bol vyzvaný, aby sa podrobil dychovej skúške na zistenie alkoholu
v dychu, túto sa nepodarilo vykonať, pretože nedostatočne plnil pokyny hliadky PZ
a po zákonnej výzve, aby sa podrobil lekárskemu odberu krvi na zistenie alkoholu v krvi
napriek tomu, že tým nebolo ohrozené jeho zdravie, tejto výzve nevyhovel a odberu krvi sa
odmietol podrobiť, teda pri výkone zamestnania alebo inej činnosti, pri ktorej by mohol
ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku, odmietol sa
podrobiť vyšetreniu na zistenie návykovej látky, ktoré sa vykonáva dychovou skúškou alebo
orientačným testovacím prístrojom a tiež lekárskemu vyšetreniu odberom krvi, či nie je
ovplyvnený návykovou látkou, hoci by to pri vyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom
pre jeho zdravie“. Za to bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní osem mesiacov,
výkon trestu mu bol podmienečne odložený so skúšobnou dobou v trvaní dvoch rokov.
Zároveň mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel
v trvaní šiestich rokov.
3. Odvolanie sťažovateľa podané proti rozsudku okresného súdu č. k. 0 T 67/2015-86
z 21. marca 2016 Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením
č. k. 8 To 63/2016-122 z 27. júna 2016 zamietol.
4. Proti uzneseniu krajského súdu č. k. 8 To 63/2016-122 z 27. júna 2016
podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tdo 54/2019
z 30. septembra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) odmietol podľa
§ 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný poriadok“).
5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje:
„Orgány činné v trestnom konaní a v rámci voľného hodnotenia dôkazov dospeli
k tomu, že sťažovateľ odmietol lekárske vyšetrenie na zistenie alkoholu, keď využil svoje
právo mlčať a nepodať vysvetlenie. Sťažovateľ má za to, že využitie jeho zákonného práva
nemôže byť na ujmu sťažovateľa a nie je správne vykladať využitie práva mlčať
pred policajtmi ako odmietnutie podrobiť sa lekárskemu vyšetreniu na zistenie alkoholu.
Sťažovateľ nikdy výslovne nepovedal, že odmieta lekárske vyšetrenie na zistenie
alkoholu. Táto skutočnosť vyplýva z vykonaného dokazovania.
Úradné záznamy spísané policajtmi boli pred súdmi použité ako dôkazy v trestnom
konaní v rozpore s Tr. poriadkom. Policajti v trestnom konaní v postavení svedkov boli
vypočúvaní o tom, čo je obsiahnuté v úradných záznamoch. Obsah úradných záznamov bol
prerozprávaný policajtmi, v postavení svedkov v rámci ich výsluchov v trestnom konaní.
Tieto dôkazy v trestnom konaní sú nepoužiteľné a získané nezákonným spôsobom.
V rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov aj zásadou in dubio pro reo je,
že sťažovateľ bol usvedčený so spáchania trestného činu, policajtmi, ktorí v rámci služby
vykonávali prvotné úkony so sťažovateľom (úradné záznamy, ktoré nemožno považovať
za dôkaz v trestnom konaní) a mohli mať záujem na odsúdení sťažovateľa a následne
vypovedali ako svedkovia v trestnom konaní proti sťažovateľovi a na dôkladné objasnenie
skutku nepostupovali v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Zo správania sťažovateľa pred policajtmi nebolo možné urobiť záver, že sťažovateľ
konal tak, že odmietol vyšetrenie na zistenie alkoholu. To, že nebol v súlade so zákonom
vyzvaný policajtmi na lekárske vyšetrenie na zistenie alkoholu bolo procesným zlyhaním
policajtov, a nemožno považovať právo na odmietnutie podať vysvetlenie za prejavenú vôľu
sťažovateľa odmietnuť vyšetrenie na alkohol.
... súdy nepostupovali v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov,
pretože považovali za dôkaz aj úradné záznamy spísané policajtmi, a v zhromaždených
dôkazoch, výpovediach policajtov v zápisniciach a prednesoch zachytených nahrávacím
zariadením na pojednávaní sa vyskytujú rozpory a medzery, a taktiež neprihliadli
k výpovedi sťažovateľa a matky sťažovateľa.
Konaním súdov nižšieho stupňa a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo
porušené právo sťažovateľa na obhajobu. Sťažovateľ nemal povinnosť žiadať o vyšetrenie
na zistenie alkoholu v krvi. Napokon ani z výpovedí policajtov, ktorí spísali úradný záznam,
nemožno vyvodiť, že sťažovateľ sa takému vyšetrenie odmietol podrobiť.
Sťažovateľ nesúhlasí s tým, že sa dovolaním domáhal revízie skutkových zistení
urobených súdmi nižších stupňov. Z vykonaných dôkazov však nevyplynulo, že sa sťažovateľ
odmietol podrobiť vyšetreniu na zistenie alkoholu v krvi.
V danom prípade existujú dôvody pre kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie
a aplikácie zákona Najvyšším súdom Slovenskej republiky.“
6. Z uvedených dôvodov sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález v znení:
„1. Právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1, čl. 47 ods. 1
a 3, článku 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 ods. 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn.: 5Tdo 54/2019 zo dňa 30. septembra 2019 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn.: 5Tdo 54 /2019 zo dňa 30. septembra 2019 a vec mu vracia na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
vo výške 345,60 EUR do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho
zástupcu.“
II.
Relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
14. Podľa čl. 47 ods. 1 ústavy každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil
nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.
15. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
16. Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje
sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
18. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa
za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
19. Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať,
ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.
20. Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať,
ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného
skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
21. Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí
uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené
dôvody dovolania podľa § 371.
III.
Predbežné prerokovanie návrhu
22. Podľa § 45 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný rozsahom a dôvodmi
návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu návrhom
na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti,
v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 39 ods. 3 a § 43 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah a predmet konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.
23. Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením práv v rozsahu, v akom ich
sťažovateľ v sťažnosti pred ústavným súdom vymedzil v petite návrhu, t. j. skúmal,
či napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 1 a 3, čl. 50 ods. 2 ústavy
a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru. Tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva podľa čl. 8
ods. 2, čl. 37 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd, ktoré sťažovateľ uvádza
v texte sťažnosti mimo petitu, ústavný súd považoval iba za súčasť jeho argumentácie
(napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).
24. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že jeho
aplikácia sa v sťažnostiach fyzických a právnických osôb v zásade viaže na porušenie
individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka
na vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1 ústavy bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu
alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (porov. I. ÚS 34/96, II. ÚS 85/01,
II. ÚS 167/04, IV. ÚS 281/2012).
25. Vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru ústavný súd uvádza, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť, a preto prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne
(II. ÚS 71/97, III. ÚS 470/2010, IV. ÚS 438/2010, IV. ÚS 195/07).
26. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej čl. 46
ods. 1 ústavy (obdobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je prvotným východiskom pre zákonom
upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie
právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50
ústavy).
27. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.
Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov.
28. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov tvorí súčasť spravodlivého súdneho
procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež
právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
29. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie označených práv podľa ústavy
a dohovoru, dôvodiac, že dovolaním sa nedomáhal revízie skutkových zistení urobených
súdmi nižších stupňov, z vykonaných dôkazov však nevyplynulo, že sa sťažovateľ odmietol
podrobiť vyšetreniu na zistenie alkoholu v krvi. Obsah úradných záznamov bol
prerozprávaný policajtmi v postavení svedkov v rámci ich výsluchov v trestnom konaní
a tieto dôkazy v trestnom konaní sú nepoužiteľné, získané nezákonným spôsobom. V danom
prípade existujú dôvody na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákona
najvyšším súdom.
30. Ústavný súd v úvode konštatuje, že nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim
o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,
ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05, III. ÚS 337/2018).
31. Odkazujúc na závery uvedené v predchádzajúcom bode odôvodnenia, úloha
ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd
s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa vysporiadal adekvátne a preskúmateľne
a či výklad súdom aplikovaných právnych noriem neodporuje ich podstate a zmyslu,
teda či je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ústavnoprávne akceptovateľné.
32. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takého práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 79/2012).
33. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:
„V podanom dovolaní obvinený uplatnil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/
a i/ Tr. por. Porušenie práva na obhajobu videl v tom, že krajský súd mu odňal právo
na spravodlivé prejednanie veci pred súdom, keď odôvodnil len vierohodnosť výpovede
príslušníkov PZ a zároveň opomenul okolnosti svedčiace pre vierohodnosť výpovede
obvineného a jeho matky. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
namietal, že v konaní pred okresným súdom nebolo zistené, že sa odmietol podrobiť
vyšetreniu na zistenie návykovej látky, ktoré sa vykonáva dychovou skúškou, ani sa
neodmietol podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi. Podľa názoru
dovolateľa tým, že využil svoje právo nevypovedať, sa automaticky neodmietol podrobiť
vyšetreniu na zistenie návykovej látky, ktoré má za následok naplnenie znakov skutkovej
podstaty trestného činu podľa § 289 ods. 2 Tr. zák. Poukázal tiež na rozpory
medzi zápisnicou z pojednávania a skutočným prednesom svedkov na pojednávaní,
ktoré boli zachytené nahrávacím zariadením. Na podklade týchto skutočností obvinený
navrhol podanému dovolaniu vyhovieť a po zrušení napadnutých rozhodnutí vec vrátiť
okresnému súdu, aby ju znovu prerokoval a rozhodol.
K dovolaciemu dôvodu uplatnenému obvineným podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
považuje najvyšší súd za potrebné vo všeobecnosti uviesť, že právo na obhajobu patrí
k základným atribútom spravodlivého procesu, zabezpečuje rovnosť zbraní
medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na druhej strane. Je jedným
zo základných práv obvineného, ktoré je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy a čl. 40 ods. 3
Listiny základných práv a slobôd a zásada práva na obhajobu je upravená aj v § 2 ods. 9
Tr. por. Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak,
aby v konaní boli objasnené všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného,
aby páchateľ bol odsúdený len za to, čo spáchal. Právo na obhajobu sa vzťahuje na celé
konanie, a preto jeho porušenie je aj dôvodom na podanie dovolania (§ 371 ods. 1 písm. c/
Tr. por.). Zákon pre uplatnenie dovolacieho dôvodu predpokladá len zásadné porušenie
práva na obhajobu (teda nie každé porušenie práva na obhajobu).
Pokiaľ ide o obvineným namietané vyhodnotenie svedeckých výpovedí príslušníkov
PZ, takúto námietku nemožno úspešne podať v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. c/ Tr. por. Za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/
Tr. por. nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom
konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti
podľa § 2 ods. 10 Tr. por., resp. práva podľa § 2 ods. 11 Tr. por. Ak by záver orgánu
činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. o tom, že určitú
skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal
opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. d Tr. por., odporovalo by to
viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.,
ktorá vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok,
nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (R 7/2011).
Súd vykonávajúci dokazovanie vo veci čo do rozsahu dokazovania nie je viazaný ani
návrhmi strán či ich názormi. Je výlučne na jeho zvážení, vykonanie ktorého z dôkazov má
pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie ktorého naopak nie je právne
významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných,
ale aká je ich dôkazná sila (argumenta ponderantur, non numeratur). Dovolací súd teda
nie je oprávnený preskúmavať skutkový stav ako taký, ani prehodnocovať rozsah
vykonaného dokazovania, či dôkazy samotné (okrem ich zákonnosti).
Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak je
rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného
skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. V rámci posudzovania existencie tohto
dovolacieho dôvodu je dovolací súd oprávnený skúmať iba to, či skutok ustálený súdmi
v pôvodnom konaní bol subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu trestného činu
upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho
dôvodu. Do úvahy prichádzajú dve alternatívy a síce. že skutok mal byť právne posúdený
ako iný trestný čin alebo že skutok nie je trestným činom. Spomenutý dovolací dôvod napĺňa
aj zistenie, že rozhodnutie je založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia.
Dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku slúži výlučne
na nápravu hmotnoprávnych chýb. Dikciou za bodkočiarkou vylučuje námietky skutkové,
to znamená nie je prípustné právne účinne namietať, že skutok tak, ako bol zistený súdmi
prvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne, ani hodnotenie vykonaných
dôkazov, pretože určitý skutkový stav je vždy výsledkom tohto hodnotiaceho procesu
(uznesenie najvyššieho súdu z 18. decembra 2012, sp. zn. 2 Tdo 73/2012, uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 47,
roč. 2014 - II.).
Obvinený v podanom dovolaní namietal hodnotenie dôkazov, najmä svedeckých
výpovedí. Všetky tieto námietky sú však tzv. námietkami skutkovými, t. j. námietkami
vzťahujúcimi sa k správnosti a úplnosti zisteného skutkového stavu, ktorý však dovolací súd
pri dovolaní podanom obvineným nemôže v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/, časť vety
za bodkočiarkou Trestného poriadku skúmať ani meniť. Skutkový prieskum by bol
v dovolacom konaní možný len v prípade dovolania podaného ministrom spravodlivosti
Slovenskej republiky z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 3 Trestného poriadku.
Na základe uvedeného najvyšší súd dospel k záveru, že v rozsahu námietok
obvineného nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por., a preto ho podľa § 382
písm. c/ Tr. por. na neverejnom zasadnutí ako nedôvodné odmietol.“
34. Pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta nezákonnosť vykonaných
dôkazov – úradných záznamov, výpovedí príslušníkov Policajného zboru, k tomuto ústavný
súd uvádza, že sťažovateľ v dovolaní podanom proti rozsudku krajského súdu síce uviedol,
že „Obaja svedkovia boli príslušníkmi policajného zboru, ktorí sú nielen svedkami
v trestnom konaní, ale najmä OČTK majúcimi záujem na mojom odsúdení. Napokon ich
výpovede v otázke toho, ako som mal odmietnuť lekárske vyšetrenie odberom krvi, sa líšia
od ich vyjadrení v prípravnom konaní... V úradnom zázname svedkovia uviedli, že som
v súvislosti s lekárskym vyšetrením použil slová — využívam ústavné právo odoprieť
vypovedať, čo vyhodnotili ako odmietnutie podrobiť sa odberom krvi, hoci som nikdy odber
krvi neodmietol...“, nezákonnosť dôkazov (úradných záznamov, výpovedí príslušníkov
Policajného zboru) však sťažovateľ v dovolaní nenamietal, napriek tomu, že bol
v dovolacom konaní právne zastúpený [tu pre úplnosť ústavný súd uvádza, že sťažovateľ
v odvolaní proti rozsudku okresného súdu namietal nemožnosť použitia úradných záznamov
a výpovedí príslušníkov Policajného zboru ako dôkazných prostriedkov, pričom poukázal
na to, že pokiaľ z nich rozhodnutie súdu vychádza, môže to byť dôvodom na jeho zrušenie
odvolacím súdom podľa § 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, prípadne aj na jeho
zrušenie v dovolacom konaní podľa § 317 ods. 1, § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku].
Z dovolania sťažovateľa v spojení s jeho doplnením vyplýva, že sťažovateľ iba spochybňuje
vierohodnosť, relevanciu výpovedí príslušníkov Policajného zboru ako svedkov a poukazuje
na rozpory v ich výpovediach. Tieto okolnosti uvádza v kontexte nesprávneho vyhodnotenia
jeho konania súdmi ako odmietnutia podrobiť sa lekárskemu vyšetreniu odberom krvi.
35. Ústavný súd v tomto smere poukazuje na princíp subsidiarity v zmysle čl. 127
ods. 1 ústavy limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom, z ktorého okrem
iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi, resp. iným orgánom verejnej
moci musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým
spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom,
pretože v opačnom prípade by ústavný súd nedisponoval právomocou na posúdenie takejto
argumentácie (III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04).
36. Sťažovateľ uplatnil námietku nezákonnosti vykonaných dôkazov až v konaní
pred ústavným súdom, hoci túto mohol efektívne uplatniť v dovolaní proti rozsudku
krajského súdu. To má za následok, že nevyčerpal právny prostriedok (dovolanie), ktorý mu
priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd. V tejto časti bolo preto nutné
ústavnú sťažnosť odmietnuť ako neprípustnú podľa § 132 ods. 2 v spojení § 56 ods. 2
písm. d) zákona o ústavnom súde.
37. Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, podľa ktorého sa dovolaním nedomáhal
revízie skutkových zistení urobených súdmi nižších stupňov a z vykonaných dôkazov
nevyplynulo, že sa sťažovateľ odmietol podrobiť vyšetreniu na zistenie alkoholu v krvi,
ústavný súd považuje za potrebné opätovne zdôrazniť, že z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný
súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95,
38. Najvyšší súd v napadnutom uznesení vyčerpávajúcim, logickým
a zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, z akých dôvodov dovolanie sťažovateľa odmietol,
a v odôvodnení poukázal aj na svoju skoršiu judikatúru, z ktorej pri rozhodovaní o dovolaní
vychádzal. Najvyšší súd objasnil, že dovolacie námietky sťažovateľa predstavujú námietky
skutkového charakteru a že v rámci dovolacieho konania nie je oprávnený preskúmavať,
prehodnocovať skutkový stav zistený súdmi nižšieho stupňa. Najvyšší súd tak na základe
uvedeného konštatoval nenaplnenie žiadneho z dovolacích dôvodov uvedených
v ustanovení § 371 Trestného poriadku a uplatňovaných sťažovateľom v jeho dovolaní
a jeho dovolanie odmietol. Ústavný súd uzatvára, že takýto postup najvyššieho súdu plne
zodpovedal ustanoveniu § 382 písm. c) Trestného poriadku. Najvyšší súd sa s právne
relevantnou argumentáciou sťažovateľa vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a výklad
najvyšším súdom aplikovaných právnych noriem neodporuje ich podstate a zmyslu.
39. Vzhľadom na už uvedené argumentácia sťažovateľa obsiahnutá v sťažnosti
neindikuje možnosť porušenia označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
Tvrdenia sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny výsledku
trestného konania, ktoré neskončilo podľa jeho predstáv, čo však nemožno automaticky
spájať s porušením jeho základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru. K porušeniu
základných práv a slobôd nemôže dôjsť postupom a rozhodnutím všeobecného súdu,
ktorým tento uplatní svoju právomoc spôsobom, ktorý zákon umožňuje. O takýto postup
išlo aj v posudzovanej veci v prípade najvyššieho súdu, ktorý zákonom zverenú právomoc
rozhodnúť o ne/splnení dôvodov dovolania v prípade sťažovateľa uplatnil ústavne
konformným spôsobom v súlade s príslušným procesnoprávnym predpisom.
40. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a obsahom základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s § 12 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by
signalizovala možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť pri predbežnom prerokovaní
aj v tejto časti odmietol, a to podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti.
41. Obdobne podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ nepreukázal existenciu
príčinnej súvislosti ani medzi uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením jeho
základných práv podľa čl. 47 ods. 1 a 3, čl. 50 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 2
dohovoru, preto aj v tejto časti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
42. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy) a rozhodnutie o náhrade trov
konania je viazané na vyslovenie porušenia práv alebo slobôd, ústavný súd o týchto častiach
sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júla 2020
Martin Vernarský predseda senátu