Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 278/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. júla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov

Ivana Fiačana a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, právne zastúpeného advokátkou JUDr. Sabínou

Hodoňovou, PhD., advokátska kancelária, Mariánske námestie 31, Žilina, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa v spojení s

Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 47 ods. 1 a 3, základného práva

podľa , práva podľa a 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 30. septembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu bola 27. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť

, , (ďalej len „sťažovateľ“),

právne zastúpeného advokátkou JUDr. Sabínou Hodoňovou, PhD., vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa v spojení s Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 47 ods. 1 a 3, základného práva

podľa , práva podľa a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. z 30. septembra 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) č. k. -86 z 21. marca 2016

uznaný vinným z prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2

v znení neskorších predpisov, pretože

„dňa 8. augusta 2015 v čase o 03:50 hod. v a následne

na križovatke na cestu I/18 v smere na , viedol osobné motorové vozidlo

továrenskej značky Kia Ceed, evidenčné číslo: , pričom o 03:50 hod. bol

v na zastávke SAD autobusov zastavený a kontrolovaný hliadkou OO PZ

Levoča a po tom, čo bol vyzvaný, aby sa podrobil dychovej skúške na zistenie alkoholu

v dychu, túto sa nepodarilo vykonať, pretože nedostatočne plnil pokyny hliadky PZ

a po zákonnej výzve, aby sa podrobil lekárskemu odberu krvi na zistenie alkoholu v krvi

napriek tomu, že tým nebolo ohrozené jeho zdravie, tejto výzve nevyhovel a odberu krvi sa

odmietol podrobiť, teda pri výkone zamestnania alebo inej činnosti, pri ktorej by mohol

ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku, odmietol sa

podrobiť vyšetreniu na zistenie návykovej látky, ktoré sa vykonáva dychovou skúškou alebo

orientačným testovacím prístrojom a tiež lekárskemu vyšetreniu odberom krvi, či nie je

ovplyvnený návykovou látkou, hoci by to pri vyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom

pre jeho zdravie“. Za to bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní osem mesiacov,

výkon trestu mu bol podmienečne odložený so skúšobnou dobou v trvaní dvoch rokov.

Zároveň mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel

v trvaní šiestich rokov.

3. Odvolanie sťažovateľa podané proti rozsudku okresného súdu č. k. -86

z 21. marca 2016 Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením

č. k. -122 z 27. júna 2016 zamietol.

4. Proti uzneseniu krajského súdu č. k. -122 z 27. júna 2016

podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 30. septembra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) odmietol podľa

v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“).

5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje:

„Orgány činné v trestnom konaní a v rámci voľného hodnotenia dôkazov dospeli

k tomu, že sťažovateľ odmietol lekárske vyšetrenie na zistenie alkoholu, keď využil svoje

právo mlčať a nepodať vysvetlenie. Sťažovateľ má za to, že využitie jeho zákonného práva

nemôže byť na ujmu sťažovateľa a nie je správne vykladať využitie práva mlčať

pred policajtmi ako odmietnutie podrobiť sa lekárskemu vyšetreniu na zistenie alkoholu.

Sťažovateľ nikdy výslovne nepovedal, že odmieta lekárske vyšetrenie na zistenie

alkoholu. Táto skutočnosť vyplýva z vykonaného dokazovania.

Úradné záznamy spísané policajtmi boli pred súdmi použité ako dôkazy v trestnom

konaní v rozpore s . Policajti v trestnom konaní v postavení svedkov boli

vypočúvaní o tom, čo je obsiahnuté v úradných záznamoch. Obsah úradných záznamov bol

prerozprávaný policajtmi, v postavení svedkov v rámci ich výsluchov v trestnom konaní.

Tieto dôkazy v trestnom konaní sú nepoužiteľné a získané nezákonným spôsobom.

V rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov aj zásadou in dubio pro reo je,

že sťažovateľ bol usvedčený so spáchania trestného činu, policajtmi, ktorí v rámci služby

vykonávali prvotné úkony so sťažovateľom (úradné záznamy, ktoré nemožno považovať

za dôkaz v trestnom konaní) a mohli mať záujem na odsúdení sťažovateľa a následne

vypovedali ako svedkovia v trestnom konaní proti sťažovateľovi a na dôkladné objasnenie

skutku nepostupovali v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Zo správania sťažovateľa pred policajtmi nebolo možné urobiť záver, že sťažovateľ

konal tak, že odmietol vyšetrenie na zistenie alkoholu. To, že nebol v súlade so zákonom

vyzvaný policajtmi na lekárske vyšetrenie na zistenie alkoholu bolo procesným zlyhaním

policajtov, a nemožno považovať právo na odmietnutie podať vysvetlenie za prejavenú vôľu

sťažovateľa odmietnuť vyšetrenie na alkohol.

... súdy nepostupovali v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov,

pretože považovali za dôkaz aj úradné záznamy spísané policajtmi, a v zhromaždených

dôkazoch, výpovediach policajtov v zápisniciach a prednesoch zachytených nahrávacím

zariadením na pojednávaní sa vyskytujú rozpory a medzery, a taktiež neprihliadli

k výpovedi sťažovateľa a matky sťažovateľa.

Konaním súdov nižšieho stupňa a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo

porušené právo sťažovateľa na obhajobu. Sťažovateľ nemal povinnosť žiadať o vyšetrenie

na zistenie alkoholu v krvi. Napokon ani z výpovedí policajtov, ktorí spísali úradný záznam,

nemožno vyvodiť, že sťažovateľ sa takému vyšetrenie odmietol podrobiť.

Sťažovateľ nesúhlasí s tým, že sa dovolaním domáhal revízie skutkových zistení

urobených súdmi nižších stupňov. Z vykonaných dôkazov však nevyplynulo, že sa sťažovateľ

odmietol podrobiť vyšetreniu na zistenie alkoholu v krvi.

V danom prípade existujú dôvody pre kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie

a aplikácie zákona Najvyšším súdom Slovenskej republiky.“

6. Z uvedených dôvodov sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález v znení:

„1. Právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1, čl. 47 ods. 1

a 3, článku 50 ods. 2 a článku 6 ods. 1 ods. 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn.: zo dňa 30. septembra 2019 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn.: zo dňa 30. septembra 2019 a vec mu vracia na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

vo výške 345,60 EUR do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho

zástupcu.“

II.

Relevantná právna úprava

7. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

14. Podľa každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil

nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.

15. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

16. Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje

sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

18. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

19. Podľa dovolanie možno podať,

ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

20. Podľa dovolanie možno podať,

ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

21. Podľa dovolací súd na neverejnom zasadnutí

uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené

dôvody dovolania podľa § 371.

III.

Predbežné prerokovanie návrhu

22. Podľa ústavný súd je viazaný rozsahom a dôvodmi

návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu návrhom

na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti,

v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 39 ods. 3 a § 43 ods. 1

), čím zároveň vymedzí rozsah a predmet konania pred ústavným

súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.

23. Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením práv v rozsahu, v akom ich

sťažovateľ v sťažnosti pred ústavným súdom vymedzil v petite návrhu, t. j. skúmal,

či napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva

podľa v spojení s , a 3,

a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru. Tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva podľa čl. 8

ods. 2, čl. 37 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd, ktoré sťažovateľ uvádza

v texte sťažnosti mimo petitu, ústavný súd považoval iba za súčasť jeho argumentácie

(napr. , , ).

24. K namietanému porušeniu ústavný súd uvádza, že jeho

aplikácia sa v sťažnostiach fyzických a právnických osôb v zásade viaže na porušenie

individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka

na vyslovenie porušenia bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu

alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (porov. , ,

, ).

25. Vo vzťahu k základnému právu podľa a právu podľa

ods. 1 dohovoru ústavný súd uvádza, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť, a preto prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne

(, , , ).

26. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej čl. 46

ods. 1 (obdobne aj dohovoru) je prvotným východiskom pre zákonom

upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie

právnej ochrany zaručenej v siedmom oddiele druhej hlavy ( až

).

27. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.

Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov.

28. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov tvorí súčasť spravodlivého súdneho

procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa a tiež

právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

29. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie označených práv podľa

a dohovoru, dôvodiac, že dovolaním sa nedomáhal revízie skutkových zistení urobených

súdmi nižších stupňov, z vykonaných dôkazov však nevyplynulo, že sa sťažovateľ odmietol

podrobiť vyšetreniu na zistenie alkoholu v krvi. Obsah úradných záznamov bol

prerozprávaný policajtmi v postavení svedkov v rámci ich výsluchov v trestnom konaní

a tieto dôkazy v trestnom konaní sú nepoužiteľné, získané nezákonným spôsobom. V danom

prípade existujú dôvody na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákona

najvyšším súdom.

30. Ústavný súd v úvode konštatuje, že nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim

o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , ).

31. Odkazujúc na závery uvedené v predchádzajúcom bode odôvodnenia, úloha

ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd

s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa vysporiadal adekvátne a preskúmateľne

a či výklad súdom aplikovaných právnych noriem neodporuje ich podstate a zmyslu,

teda či je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ústavnoprávne akceptovateľné.

32. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takého práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , , ).

33. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:

„V podanom dovolaní obvinený uplatnil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/

a i/ Porušenie práva na obhajobu videl v tom, že krajský súd mu odňal právo

na spravodlivé prejednanie veci pred súdom, keď odôvodnil len vierohodnosť výpovede

príslušníkov PZ a zároveň opomenul okolnosti svedčiace pre vierohodnosť výpovede

obvineného a jeho matky. V rámci dovolacieho dôvodu podľa

namietal, že v konaní pred okresným súdom nebolo zistené, že sa odmietol podrobiť

vyšetreniu na zistenie návykovej látky, ktoré sa vykonáva dychovou skúškou, ani sa

neodmietol podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi. Podľa názoru

dovolateľa tým, že využil svoje právo nevypovedať, sa automaticky neodmietol podrobiť

vyšetreniu na zistenie návykovej látky, ktoré má za následok naplnenie znakov skutkovej

podstaty trestného činu podľa § 289 ods. 2 Tr. zák. Poukázal tiež na rozpory

medzi zápisnicou z pojednávania a skutočným prednesom svedkov na pojednávaní,

ktoré boli zachytené nahrávacím zariadením. Na podklade týchto skutočností obvinený

navrhol podanému dovolaniu vyhovieť a po zrušení napadnutých rozhodnutí vec vrátiť

okresnému súdu, aby ju znovu prerokoval a rozhodol.

K dovolaciemu dôvodu uplatnenému obvineným podľa

považuje najvyšší súd za potrebné vo všeobecnosti uviesť, že právo na obhajobu patrí

k základným atribútom spravodlivého procesu, zabezpečuje rovnosť zbraní

medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na druhej strane. Je jedným

zo základných práv obvineného, ktoré je zakotvené v a

Listiny základných práv a slobôd a zásada práva na obhajobu je upravená aj v § 2 ods. 9

Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak,

aby v konaní boli objasnené všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného,

aby páchateľ bol odsúdený len za to, čo spáchal. Právo na obhajobu sa vzťahuje na celé

konanie, a preto jeho porušenie je aj dôvodom na podanie dovolania (§ 371 ods. 1 písm. c/

). Zákon pre uplatnenie dovolacieho dôvodu predpokladá len zásadné porušenie

práva na obhajobu (teda nie každé porušenie práva na obhajobu).

Pokiaľ ide o obvineným namietané vyhodnotenie svedeckých výpovedí príslušníkov

PZ, takúto námietku nemožno úspešne podať v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. c/ Za porušenie práva na obhajobu v zmysle

nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom

konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti

podľa , resp. práva podľa Ak by záver orgánu

činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle o tom, že určitú

skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal

opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa , odporovalo by to

viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom v zmysle ,

ktorá vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok,

nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (R 7/2011).

Súd vykonávajúci dokazovanie vo veci čo do rozsahu dokazovania nie je viazaný ani

návrhmi strán či ich názormi. Je výlučne na jeho zvážení, vykonanie ktorého z dôkazov má

pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie ktorého naopak nie je právne

významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných,

ale aká je ich dôkazná sila (argumenta ponderantur, non numeratur). Dovolací súd teda

nie je oprávnený preskúmavať skutkový stav ako taký, ani prehodnocovať rozsah

vykonaného dokazovania, či dôkazy samotné (okrem ich zákonnosti).

Podľa dovolanie možno podať, ak je

rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. V rámci posudzovania existencie tohto

dovolacieho dôvodu je dovolací súd oprávnený skúmať iba to, či skutok ustálený súdmi

v pôvodnom konaní bol subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu trestného činu

upravenú v . Len opačný prípad odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho

dôvodu. Do úvahy prichádzajú dve alternatívy a síce. že skutok mal byť právne posúdený

ako iný trestný čin alebo že skutok nie je trestným činom. Spomenutý dovolací dôvod napĺňa

aj zistenie, že rozhodnutie je založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia.

Dôvod dovolania podľa slúži výlučne

na nápravu hmotnoprávnych chýb. Dikciou za bodkočiarkou vylučuje námietky skutkové,

to znamená nie je prípustné právne účinne namietať, že skutok tak, ako bol zistený súdmi

prvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne, ani hodnotenie vykonaných

dôkazov, pretože určitý skutkový stav je vždy výsledkom tohto hodnotiaceho procesu

(uznesenie najvyššieho súdu z 18. decembra 2012, sp. zn. , uverejnené

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 47,

roč. 2014 - II.).

Obvinený v podanom dovolaní namietal hodnotenie dôkazov, najmä svedeckých

výpovedí. Všetky tieto námietky sú však tzv. námietkami skutkovými, t. j. námietkami

vzťahujúcimi sa k správnosti a úplnosti zisteného skutkového stavu, ktorý však dovolací súd

pri dovolaní podanom obvineným nemôže v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/, časť vety

za bodkočiarkou skúmať ani meniť. Skutkový prieskum by bol

v dovolacom konaní možný len v prípade dovolania podaného ministrom spravodlivosti

Slovenskej republiky z dôvodu uvedeného v .

Na základe uvedeného najvyšší súd dospel k záveru, že v rozsahu námietok

obvineného nie sú splnené dôvody dovolania podľa , a preto ho podľa

písm. c/ na neverejnom zasadnutí ako nedôvodné odmietol.“

34. Pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta nezákonnosť vykonaných

dôkazov – úradných záznamov, výpovedí príslušníkov Policajného zboru, k tomuto ústavný

súd uvádza, že sťažovateľ v dovolaní podanom proti rozsudku krajského súdu síce uviedol,

že „Obaja svedkovia boli príslušníkmi policajného zboru, ktorí sú nielen svedkami

v trestnom konaní, ale najmä OČTK majúcimi záujem na mojom odsúdení. Napokon ich

výpovede v otázke toho, ako som mal odmietnuť lekárske vyšetrenie odberom krvi, sa líšia

od ich vyjadrení v prípravnom konaní... V úradnom zázname svedkovia uviedli, že som

v súvislosti s lekárskym vyšetrením použil slová — využívam ústavné právo odoprieť

vypovedať, čo vyhodnotili ako odmietnutie podrobiť sa odberom krvi, hoci som nikdy odber

krvi neodmietol...“, nezákonnosť dôkazov (úradných záznamov, výpovedí príslušníkov

Policajného zboru) však sťažovateľ v dovolaní nenamietal, napriek tomu, že bol

v dovolacom konaní právne zastúpený [tu pre úplnosť ústavný súd uvádza, že sťažovateľ

v odvolaní proti rozsudku okresného súdu namietal nemožnosť použitia úradných záznamov

a výpovedí príslušníkov Policajného zboru ako dôkazných prostriedkov, pričom poukázal

na to, že pokiaľ z nich rozhodnutie súdu vychádza, môže to byť dôvodom na jeho zrušenie

odvolacím súdom podľa , prípadne aj na jeho

zrušenie v dovolacom konaní podľa , ].

Z dovolania sťažovateľa v spojení s jeho doplnením vyplýva, že sťažovateľ iba spochybňuje

vierohodnosť, relevanciu výpovedí príslušníkov Policajného zboru ako svedkov a poukazuje

na rozpory v ich výpovediach. Tieto okolnosti uvádza v kontexte nesprávneho vyhodnotenia

jeho konania súdmi ako odmietnutia podrobiť sa lekárskemu vyšetreniu odberom krvi.

35. Ústavný súd v tomto smere poukazuje na princíp subsidiarity v zmysle čl. 127

ods. 1 limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom, z ktorého okrem

iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi, resp. iným orgánom verejnej

moci musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým

spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom,

pretože v opačnom prípade by ústavný súd nedisponoval právomocou na posúdenie takejto

argumentácie (, , ).

36. Sťažovateľ uplatnil námietku nezákonnosti vykonaných dôkazov až v konaní

pred ústavným súdom, hoci túto mohol efektívne uplatniť v dovolaní proti rozsudku

krajského súdu. To má za následok, že nevyčerpal právny prostriedok (dovolanie), ktorý mu

priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd. V tejto časti bolo preto nutné

ústavnú sťažnosť odmietnuť ako neprípustnú podľa § 132 ods. 2 v spojení § 56 ods. 2

písm. d) .

37. Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, podľa ktorého sa dovolaním nedomáhal

revízie skutkových zistení urobených súdmi nižších stupňov a z vykonaných dôkazov

nevyplynulo, že sa sťažovateľ odmietol podrobiť vyšetreniu na zistenie alkoholu v krvi,

ústavný súd považuje za potrebné opätovne zdôrazniť, že z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. ,

).

38. Najvyšší súd v napadnutom uznesení vyčerpávajúcim, logickým

a zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, z akých dôvodov dovolanie sťažovateľa odmietol,

a v odôvodnení poukázal aj na svoju skoršiu judikatúru, z ktorej pri rozhodovaní o dovolaní

vychádzal. Najvyšší súd objasnil, že dovolacie námietky sťažovateľa predstavujú námietky

skutkového charakteru a že v rámci dovolacieho konania nie je oprávnený preskúmavať,

prehodnocovať skutkový stav zistený súdmi nižšieho stupňa. Najvyšší súd tak na základe

uvedeného konštatoval nenaplnenie žiadneho z dovolacích dôvodov uvedených

v ustanovení a uplatňovaných sťažovateľom v jeho dovolaní

a jeho dovolanie odmietol. Ústavný súd uzatvára, že takýto postup najvyššieho súdu plne

zodpovedal ustanoveniu . Najvyšší súd sa s právne

relevantnou argumentáciou sťažovateľa vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a výklad

najvyšším súdom aplikovaných právnych noriem neodporuje ich podstate a zmyslu.

39. Vzhľadom na už uvedené argumentácia sťažovateľa obsiahnutá v sťažnosti

neindikuje možnosť porušenia označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Tvrdenia sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny výsledku

trestného konania, ktoré neskončilo podľa jeho predstáv, čo však nemožno automaticky

spájať s porušením jeho základných práv podľa a práv podľa dohovoru. K porušeniu

základných práv a slobôd nemôže dôjsť postupom a rozhodnutím všeobecného súdu,

ktorým tento uplatní svoju právomoc spôsobom, ktorý zákon umožňuje. O takýto postup

išlo aj v posudzovanej veci v prípade najvyššieho súdu, ktorý zákonom zverenú právomoc

rozhodnúť o ne/splnení dôvodov dovolania v prípade sťažovateľa uplatnil ústavne

konformným spôsobom v súlade s príslušným procesnoprávnym predpisom.

40. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a obsahom základného práva sťažovateľa podľa v spojení s

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

signalizovala možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť pri predbežnom prerokovaní

aj v tejto časti odmietol, a to podľa z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

41. Obdobne podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ nepreukázal existenciu

príčinnej súvislosti ani medzi uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením jeho

základných práv podľa a 3, a práva podľa

dohovoru, preto aj v tejto časti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

42. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu ( prvá veta ) a rozhodnutie o náhrade trov

konania je viazané na vyslovenie porušenia práv alebo slobôd, ústavný súd o týchto častiach

sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júla 2020

Martin Vernarský predseda senátu