Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 383/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť R. S., T., zastúpeného advokátom JUDr. G. S., T., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a 5

Slovenskej republiky a porušenia , ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského

riaditeľstva Policajného zboru v Trnave, úradu justičnej a kriminálnej polície, postupom

Krajskej prokuratúry v Trnave, postupom Okresného súdu Trnava, postupom Krajského

súdu v Trnave, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 13. mája 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2009

doručená sťažnosť R. S. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená podaniami doručenými 15. júna

2009 a 20. októbra 2009, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17

ods. 2 a 5 (ďalej len „“) a namietaného porušenia

, ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave,

Úradu justičnej a kriminálnej polície (ďalej len „úrad justičnej a kriminálnej polície“)

spočívajúcim v „použití protiprávne získaných nezákonných telefónnych odposluchov“,

postupom Krajskej prokuratúry v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“) spočívajúcom

v „podaní obžaloby... na základe nezákonne získaných dôkazov v prípravnom konaní a bez

usvedčujúcich dôkazov“, postupom Okresného súdu Trnava (ďalej aj „okresný súd“)

spočívajúcim v „prijatí nezákonnej obžaloby na predbežnom prerokovaní obžaloby a bez

dostatočných dôkazov“, ako aj v „nezákonnom držaní mojej osoby vo vyšetrovacej väzbe“,

postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) spočívajúcom v „porušovaní

zákona v môj neprospech a nedostatočne vykonávanou kontrolnou činnosťou nad

rozhodnutiami Okresného súdu v Trnave“, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 13. mája 2009 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol väzobne stíhaný pre obzvlášť závažný

zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držanie a obchodovanie s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20 a § 172 ods. 1 písm. c)

a d) a ods. 2 písm. e) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) a iné.

Sťažovateľ poukazuje na to, že „bol... obvinený bez riadnych dôkazov... vinný... bol

len preto, že býva v jednej domácnosti s... matkou, ktorá je podľa polície podozrivá z tejto

trestnej činnosti“. Ďalej uvádza, že pri jeho „obvinení a súdení boli použité telefónne

hovory (odposluchy), na ktoré nevydal príkaz žiaden súd, čiže sú nezákonné. Napriek

nezákonnosti dôkazov v prípr. konaní krajský prokurátor v Trnave podal na mňa obžalobu...

Moje sťažnosti proti obvineniu boli stále zamietané a Okresný súd v Trnave obžalobu

prijal a odsúdil ma na nepodmienečný trest odňatia slobody...

Ani Krajský súd v Trnave nebral moje odvolania a sťažnosti v úvahu a tieto mi tiež

zamietal.

Podľa celkového priebehu a správania sa orgánov činných v predmetnej veci“

nadobudol sťažovateľ presvedčenie, že je diskriminovaný, a to z dôvodu, že je „Róm“.

Z uvedených dôvodov sťažovateľ podal na okresnom súde žalobu o ochranu

osobnosti proti sudcom krajského súdu a zároveň vzniesol proti nim námietku zaujatosti,

ktorú odôvodnil tým, že je „so sudcami KS Trnava v súdnom spore s poukazom na § 31

ods. 1 “.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 13. mája 2009 rozhodol, že predmetná

trestná vec sa krajskému súdu neodníma dôvodiac, že «skutočnosť, že som so sudcami

Krajského súdu v súdnom spore, nie je dôkazom, že títo sú kvôli tomu voči mne zaujatí..., že

moja žaloba o ochranu osobnosti môže byť účelová a „je otázne či ten súd vyhrám“».

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd svojím uznesením „prejudikoval výsledok

procesu ešte predtým, než by vo veci rozhodol príslušný súd v občiansko právnom konaní“,

čím podľa jeho názoru porušil jeho označené práva.

Sťažovateľ taktiež poukázal na skutočnosť, že najvyšší súd rozhodol o jeho návrhu

„za necelé dva dni“, preto je podľa jeho názoru „nepravdepodobné, aby v rozsahu jedného

– alebo dvoch dní čo i len povrchne preštudoval 2000 stranový trestný spis“.

Napokon sťažovateľ predložil ústavnému súdu fotokópiu uznesenia krajského súdu

sp. zn. z 11. mája 2009 vo veci účastníka konania J. H., ktorým krajský súd

rozhodol o vylúčení sudcov Okresného súdu Galanta a prikázaní veci Okresnému súdu

Trnava v konaní o ochrane osobnosti proti sudkyni Okresného súdu Galanta, ako aj

fotokópiu uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 1. októbra 2009, ktorým

najvyšší súd rozhodol o vylúčení sudcov krajského súdu z prerokúvania a rozhodovania

veci vedenej pod sp. zn. , v ktorej mali sudcovia krajského súdu rozhodnúť

o oznámení sudcov Okresného súdu Trnava, že sú u nich dané dôvody, pre ktoré sú

vylúčení z pojednávania vo veci sťažovateľovej žaloby o ochranu osobnosti podanej proti

sudcom krajského súdu.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť po predbežnom prerokovaní prijal

na ďalšie konanie, a vo veci samej vydal tento nález:

„1. Krajské riaditeľstvo PZ v Trnave, úrad justičnej a Kriminálnej polície použitím

protiprávne získaných – nezákonných – telefónnych odposluchov pri mojom trestnom

stíhaní.

2. Krajská prokuratúra Trnava podaním obžaloby na moju osobu na základe

nezákonne získaných dôkazov v prípravnom konaní a bez usvedčujúcich dôkazov.

3. Okresný súd Trnava prijatím nezákonnej obžaloby na predbežnom prerokovaní

obžaloby a bez dostatočných dôkazov.

Nezákonným držaním mojej osoby vo vyšetrovacej väzbe – vyšetrovacia väzba mi

skončila dňa 01. 12. 2006 a o jej ďalšom trvaní sa rozhodlo až dňa 19. 12. 2006

na predbežnom prejednaní obžaloby – Okresný súd Trnava nereagoval na rozhodnutie

Ústavného súdu /I. ÚS 6/02/, podľa ktorého v zmysle Slovenskej

republiky, resp. čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len

skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne

konajúcim súdom rozhodlo.

4. Krajský súd v Trnave v postavení Krajských sudcov a predsedkyne Krajského súdu

/pri všetkej úcte a rešpektovaní práva sudcov na ich právny názor/ vedomým porušovaním

zákona v môj neprospech a nedostatočne vykonávanou kontrolnou činnosťou nad

rozhodnutiami Okresného súdu v Trnave.

5. Najvyšší súd SR svojím nesprávnym a proti právnym rozhodnutím porušil právo

sťažovateľa R. S. na stíhanie a pozbavenie slobody iba v súlade so zákonom a z dôvodov

ustanovených zákonom garantované a ods. 5 , ako

aj jeho právo na spravodlivý súdny proces, stíhanie len zo zákonných dôvodov [čl. 7 ods. 5

(správne má byť )] a inej ujmy na právach alebo majetku,

garantované , a preto sa citované uznesenia a rozsudky

v celom rozsahu zrušujú a zároveň sa uvedeným orgánom prikazuje vo veci opätovne konať

a rozhodnúť.

6. Sťažovateľovi R. S. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

100 000 euro, ktoré sú porušovatelia povinní spoločne a nerozdielne mu vyplatiť v lehote

do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

7. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto

odmietne (m. m. , ).

Podľa jednou z podmienok prijatia sťažnosti

fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď

sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. ).

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,

prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania, a preto môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

( ); navyše sťažovateľ je v konaní pred ústavným súdom zastúpený

advokátom. Keďže petit sťažnosti nebol dostatočne jasný a zrozumiteľný, ústavný súd

vychádzal aj z jej odôvodnenia, z ktorého vyplýva, že sťažnosť smeruje proti:

- postupu krajského riaditeľstva spočívajúcemu v „použití protiprávne získaných –

nezákonných – telefónnych odposluchov pri mojom trestnom stíhaní“,

- postupu krajskej prokuratúry spočívajúcemu v „podaní obžaloby na moju osobu

na základe nezákonne získaných dôkazov v prípravnom konaní a bez usvedčujúcich

dôkazov“,

- postupu okresného súdu spočívajúcemu v „prijatí nezákonnej obžaloby

na predbežnom prerokovaní obžaloby a bez dostatočných dôkazov“, ako aj „nezákonným

držaním mojej osoby vo vyšetrovacej väzbe – vyšetrovacia väzba mi skončila dňa

01. 12. 2006 a o jej ďalšom trvaní sa rozhodlo až dňa 19. 12. 2006 na predbežnom

prejednaní obžaloby“,

- postupu krajského súdu spočívajúcemu vo „vedomom porušovaní zákona v môj

neprospech a nedostatočne vykonávanou kontrolnou činnosťou nad rozhodnutiami

Okresného súdu v Trnave“,

- postupu a uzneseniu najvyššiemu súdu sp. zn. z 13. mája 2009

o rozhodovaní o vznesenej námietke zaujatosti proti sudcom krajského súdu, ktoré je podľa

sťažovateľa „nesprávnym a proti právnym rozhodnutím“.

1. K namietanému postupu krajského riaditeľstva a krajskej prokuratúry

Trestná vec sťažovateľa, ktorej sa okrem iného týka jeho sťažnosť, je v čase jej

predbežného prerokovania v štádiu odvolacieho konania na krajskom súde, kde je vedená

pod sp. zn. , pričom termín verejného zasadnutia je nariadený na 26. november

2009.

Preto, ak sťažovateľ tvrdí, že v jeho trestnej veci boli úkony vykonávané

nezákonným spôsobom, môže tento argument predniesť v rámci odvolacieho konania

(v rámci svojej obhajoby), prípadne následne aj v rámci konania o mimoriadnom opravnom

prostriedku – dovolaní (za predpokladu, že budú splnené podmienky prípustnosti tohto

mimoriadneho opravného prostriedku). Bude vecou všeobecného súdu, aby posúdil túto

argumentáciu sťažovateľa a vyvodil z nej závery. Závažné procesné chyby v konaní,

na ktoré sťažovateľ poukazuje, môžu byť dôvodom na zrušenie prvostupňového rozsudku

odvolacím súdom podľa , ako aj na podanie dovolania

podľa , pričom dovolací súd má oprávnenie podľa

zrušiť napadnuté uznesenie odvolacieho súdu (alebo jeho

časť, alebo aj chybné konanie, ktoré napadnutému rozhodnutiu predchádzalo) a podľa

okolností prípadu i predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho

začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých

úkonov a realizácie garancií na ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných

v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho

skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv

a slobôd označených v , ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr.

, , , , ).

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že sťažovateľ má

v prebiehajúcom trestnom konaní k dispozícii právne prostriedky, ktorými sa môže v rámci

uplatnenia svojho práva na obhajobu účinne domáhať ochrany namietaného porušenia

svojich základných práv na nezávislom a nestrannom súde v prebiehajúcom konaní v jeho

trestnej veci. Nevyužitie uvedených možností ochrany základných práv sťažovateľa

nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy,

ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv

( ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom

prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému postupu okresného súdu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv postupom

okresného súdu, ku ktorému malo podľa neho dôjsť „nezákonným držaním mojej osoby

vo vyšetrovacej väzbe – vyšetrovacia väzba mi skončila dňa 01. 12. 2006 a o jej ďalšom

trvaní sa rozhodlo až dňa 19. 12. 2006 na predbežnom prejednaní obžaloby“, ústavný súd

poukazuje na skutočnosť, že k namietanému postupu okresného súdu malo dôjsť ešte

v decembri 2006, teda dva a pol roka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu doručenej

v júni 2009.

Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti s poukazom na § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde odmietol podľa pre oneskorenosť.

3. K namietanému postupu krajského súdu

Čo sa týka namietaného porušenia sťažovateľom označených práv postupom

krajského súdu, sťažovateľ v texte odôvodnenia svojej sťažnosti neuviedol žiadne

argumenty, ktorými by konkretizoval, v čom má podľa neho spočívať namietané porušenie

jeho práv. Iba v petite sťažnosti v bode 4 žiadal, aby ústavný súd rozhodol, že jeho označené

práva boli porušené aj „Krajským súdom v Trnave v postavení Krajských sudcov

a predsedkyne Krajského súdu /pri všetkej úcte a rešpektovaní práva sudcov na ich právny

názor/ vedomým porušovaním zákona v môj neprospech a nedostatočne vykonávanou

kontrolnou činnosťou nad rozhodnutiami Okresného súdu v Trnave“. Argumentácia

sťažovateľa sa teda zúžila iba na samotné všeobecné konštatovanie o porušení jeho

označených práv bez zdôvodnenia, v čom má podľa neho toto porušenie spočívať. Keďže

sťažovateľ neuvádza žiadne konkrétne výhrady voči namietanému postupu krajského súdu,

nemožno sa nimi zaoberať ani mu oponovať konkrétnymi argumentmi.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy.

Podľa sťažnosť okrem všeobecných

náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody

sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právne

označením článkov alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovo.

Pretože sťažovateľ okrem strohej konštatácie o nepochybnom porušení jeho práv

postupom krajského súdu nijako neodôvodnil, v čom konkrétne spočívajú jeho výhrady voči

tomuto postupu, nepreukázal tým ani existenciu príčinnej súvislosti medzi týmto postupom

a namietaným porušením označených práv. Už z tohto samotného faktu možno vyvodiť

záver o zjavnej neopodstatnenosti jeho sťažnosti v tejto časti.

Podľa názoru ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia významné procesné

dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav,

z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem

opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne

argumenty a právne posúdenie predloženého sporu.

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej

osoby alebo právnickej osoby podľa je vznesenie relevantných námietok

zo strany sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho

základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou

aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy,

územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok sťažnosť

sťažovateľa neobsahuje.

Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho práv nie je dostatočným dôvodom

na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti,

ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Sťažnosť, ktorá bola doručená ústavnému súdu, neobsahuje kvalifikované

odôvodnenie, a preto nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú

v .

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd

uvádza, že sťažovateľ, ako už bolo uvedené, je v konaní pred ústavným súdom zastúpený

advokátom. Podľa o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky

právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými

začína konanie pred ústavným súdom (napr. ).

Pretože bez spojenia s adekvátnym odôvodnením neprichádzalo do úvahy

preskúmavať námietky sťažovateľa vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu,

ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, ako aj pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

4. K namietanému postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uzneseniu z 13. mája 2009

Sťažovateľ napokon namietal porušenie svojich označených práv postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 13. mája

2009, ktorým nebolo vyhovené jeho návrhu na odňatie a prikázanie veci podľa § 23 ods. 1

.

Sťažovateľ 8. apríla 2009, teda v čase, keď bolo proti nemu vedené trestné stíhanie

v štádiu odvolacieho konania pred krajským súdom (vec bola predložená krajskému súdu

9. júna 2008), podal na okresnom súde žalobu o ochranu osobnosti proti všetkým sudcom

krajského súdu, ktorú odôvodnil takto: „Krajská prokuratúra v Trnave dňa 27. 11. 2006

podala na mňa obžalobu za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby psychotropných

látok, jedov a prekurzorov... Bol som daný do väzby uznesením OS Trnava... zo dňa

21. 04. 2006... následne obžalovaný a odsúdený bez jediného dôkazu len na základe

údajných telefonických kontaktov medzi mnou a E. B. ... Som nevinný, žalovaného skutku

som sa nedopustil, z toho dôvodu som neustále podával ja a môj obhajca žiadosti

o prepustenie z väzby a takisto sme neustále podávali návrhy na vykonanie dôkazov... Keď

mi OS v Trnave moje neustále žiadosti o prepustenie z väzby a iné... zamietal, obracal som

sa so sťažnosťou na Krajský súd v Trnave, a aj priamo na predsedkyňu Krajského súdu

v Trnave... Aj tieto sťažnosti mi sudcovia Krajského súdu... a predsedníčka... zamietli.

Mám zato, že týmto spôsobom žalovaný v postavení krajských sudcov

a predsedkyne... vedome porušovali zákon v môj neprospech a nedostatočne vykonávali

kontrolnú činnosť nad rozhodnutiami Okresného súdu v Trnave, čím spôsobili, že aj keď

som sa skutku nedopustil, bol som vo väzbe až od: 21. 04. 2006 do 19. 10. 2008.

Žalovaní sudcovia Krajského súdu a predsedkyňa nerešpektovali moje ústavné,

ľudské a občianske práva a rozhodnutia a vedome ma držali vo väzbe na základe

protiprávne získaných dôkazov – telefónnych odposluchov a tak neoprávnene obmedzovali

moju osobnú slobodu.

Žalovaní týmto svojím konaním porušili zásadu prezumpcie neviny a významným

spôsobom porušili základné zásady trestného konania..., ako i ľudské a občianske práva

žalobcu...

Rovnako žalovaní týmto konaním porušili moje všeobecné práva spočívajúce

v duševnej a telesnej integrite mojej osobnosti, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti...

Preto som sa rozhodol iniciovať konanie pred všeobecnými súdmi na ochranu svojej

osobnosti touto žalobou.“

Sťažovateľ v závere žaloby navrhol okresnému súdu, aby vydal rozsudok, ktorým by

bolo žalovaným uložené „zdržať sa v budúcnosti takéhoto konania... po právoplatnosti

tohto rozhodnutia sa... ospravedlniť,... zaplatiť... spoločne nemajetkovú ujmu v sume

25 000 Sk a nahradiť... trovy konania...“.

V ten istý deň, ako sťažovateľ podal žalobu o ochranu osobnosti proti sudcom

krajského súdu (teda aj proti tým, ktorí mali rozhodovať v jeho trestnej veci ako členovia

odvolacieho senátu), vzniesol aj námietku zaujatosti a žiadal s poukazom na judikatúru

„Rč. 101/2000-I., II.“ (mohlo by ísť pravdepodobne o judikát najvyššieho súdu sp. zn.

Rt , pozn.) postupovať podľa (delegácia veci),

a to z dôvodu, že je so sudcami krajského súdu v súdnom spore.

Po vyjadrení všetkých sudcov krajského súdu (že sa necítia byť zaujatí, nemajú

žiadny vzťah k účastníkom konania a obžalovaných nepoznajú) bola vec predložená

najvyššiemu súdu na rozhodnutie, ktorý v napadnutom uznesení uviedol, že „nie je daný

dôvod na odňatie trestnej veci obžalovaného R. S. a spol. Krajskému súdu v Trnave a jej

prikázanie inému krajskému súdu“.

Najvyšší súd uvedený záver odôvodnil takto:

«Z obsahu spisu vyplýva, že vec napadla na Krajský súd v Trnave ešte 9. júna 2008.

Predsedníčka senátu určila termíny verejných zasadnutí na dni 17. júla 2008, 1. októbra

2008, 29. januára 2009 a 16. apríla 2009. Všetky tieto termíny museli byť zrušené z dôvodu,

že všetci obžalovaní postupne vznášali generálne námietky zaujatosti voči sudcom

Krajského súdu v Trnave a domáhali sa odňatia veci tomuto krajskému súdu a jej

prikázania inému krajskému súdu. O návrhoch obžalovaných rozhodol Najvyšší súd

Slovenskej republiky uzneseniami, sp. zn. , z 30. júla 2008 (námietka

obžalovaného R. S.), sp. zn. , z 19. novembra 2008 (námietka obžalovaného

J. S.) a sp. zn. , zo 16. apríla 2009 (námietka obžalovanej R. S.) vždy tak, že

trestnú vec obžalovaných S. Krajskému súdu v Trnave neodníma, pretože pre takýto postup

nebol zistený zákonný dôvod.

Podľa existujúcej súdnej praxe námietka zaujatosti vznesená procesnou stranou proti

všetkým sudcom konkrétneho súdu, v danom prípade proti sudcom Krajského súdu

v Trnave, sa považuje za návrh na delegáciu v zmysle ustanovenia

Podľa , z dôležitých dôvodov môže byť vec príslušnému súdu

odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí a prikázaní rozhoduje

súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.

Z dikcie vyššie citovaného ustanovenia jasne vyplýva, že odňatie

veci príslušnému súdu a jej prikázanie inému súdu toho istého stupňa je prípustné len

za podmienok, že existujú na to dôležité dôvody.

V zmysle ustanovenia za dôležité dôvody je potrebné považovať

také okolnosti, ktoré umožnia celkovo lepšie uplatniť základné zásady trestného konania

a splnenie účelu trestného konania iným súdom ako súdom miestne príslušným. Dôležitými

dôvodmi sú okolnosti, ktoré zabezpečia zistenie skutkového stavu veci, dodržanie zásady

ústnosti a bezprostrednosti, výchovné pôsobenie trestného konania na obžalovaného

i na ostatných občanov a zabezpečia najmä dôveru občanov v nestranné, objektívne

a spravodlivé rozhodnutie súdu.

Z článku 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 48 ods. 1

Slovenskej republiky vyplýva, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Pre zmenu príslušnosti súdu určenej zákonom, a teda pre rozhodnutie o odňatí veci

a jej prikázaní inému súdu toho istého druhu a stupňa musia existovať závažné „dôležité

dôvody“. V predmetnej veci obžalovaný uviedol ako dôvod vznesenej námietky skutočnosť,

že na Okresný súd v Trnave podal občiansko-právnu žalobu na ochranu osobnosti, pričom

sudcovia Krajského súdu v Trnave vystupujú v tomto spore v pozícii žalovaných.

Z kópie žaloby, ktorú obžalovaný pripojil k námietke zaujatosti ako dôkaz o tom, že

je v súdnom spore so sudcami krajského súdu, však nevyplýva, že táto bola na Okresnom

súde v Trnave skutočne aj podaná, chýba na nej prezentačná pečiatka súdu. V prípade, že

by aj takáto žaloba na súd bola skutočne podaná, vzhľadom na dispozičné právo

obžalovaného s touto žalobou a jeho právo vziať ju v ktoromkoľvek štádiu späť, ako aj

vzhľadom na predchádzajúci postup obžalovaných pri podávaní námietok zaujatosti,

Najvyšší súd Slovenskej republiky vníma konanie obžalovaného skôr ako snahu oddialiť

konečné rozhodnutie v predmetnej trestnej veci a prípadné potvrdenie uložených vysokých

nepodmienečných trestov odňatia slobody.

Pri posudzovaní, či v konkrétnej trestnej veci existujú dôležité dôvody na delegáciu,

nemožno vychádzať len z jedného hľadiska, ale vo vzájomnej súvislosti treba hodnotiť

všetky okolnosti prípadu, ktoré prichádzajú do úvahy. Súd musí posudzovať, či návrh strany

na delegáciu obsahuje dôležitý dôvod v zmysle a či nie je len účelovým

krokom smerujúcim k predĺženiu konania.

Z obsahu predloženého spisového materiálu nevyplývajú žiadne okolnosti, ktoré by

odôvodňovali postup podľa Dôležitým dôvodom odňatia a prikázania

veci nemôže byť skutočnosť, že obžalovaný sa nestotožní s vecným rozhodnutím súdu.

Na nápravu prípadných pochybení v rozhodovacej činnosti súdov slúžia výlučne

riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktorými sa obžalovaný môže domáhať

preskúmania jednotlivých rozhodnutí v jeho trestnej veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky

preto môže konštatovať, že v posudzovanom prípade neboli splnené zákonné podmienky tak,

ako ich má na mysli ustanovenie , a preto rozhodol tak, že trestnú vec

obžalovaného R. S. a spol. Krajskému súdu v Trnave neodníma.»

Ústavný súd uvádza, že príslušný všeobecný súd môže rozhodnúť o odňatí

a prikázaní veci v rámci trestného konania na základe relevantného návrhu, pričom

výsledok rozhodovacej činnosti musí mať oporu v zákone.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na postup

podľa , ktorý umožňuje súdu z dôležitých dôvodov

delegovať vec inému súdu toho istého druhu a stupňa. Ústavný súd v týchto súvislostiach

upriamuje pozornosť na pojem „z dôležitých dôvodov“. Niet pochýb o tom, že Trestný

poriadok taxatívne nevymedzuje predpoklady, na základe ktorých možno realizovať daný

postup. Je preto na úvahe všeobecného súdu ustáliť, ktoré dôvody považuje za dôležité.

Samozrejme, v takýchto prípadoch nemôže ísť o ničím neodôvodnenú úvahu súdu, pretože

aj v rámci takejto úvahy je súd povinný rešpektovať princípy spravodlivého procesu

a v neposlednom rade aj ustálenú súdnu prax.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne ozrejmil dôvody

nevyhovenia návrhu sťažovateľa na delegáciu veci podľa ,

keď poukázal aj na postup sťažovateľa a ďalších dvoch spoluobžalovaných spočívajúci

v postupnom vznášaní námietok zaujatosti voči sudcom krajského súdu a domáhaní sa

delegácie veci (z dôvodu ktorého museli byť zrušené už štyri nariadené termíny verejných

zasadnutí), ktorým nebolo ani v jednom prípade vyhovené, pretože nebol zistený zákonný

dôvod na takýto postup. Najvyšší súd sa oboznámil so žalobou sťažovateľa o ochranu

osobnosti (založenou na jeho výhradách vo vzťahu k tvrdeným pochybeniam sudcov

krajského súdu pri rozhodovaní v jeho trestnej veci, z čoho sťažovateľ usúdil, že došlo

k zásahu do jeho osobnosti, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti) a uviedol, že pri

posudzovaní, či v konkrétnej trestnej veci existujú dôležité dôvody na delegáciu, treba

hodnotiť všetky okolnosti daného prípadu v ich vzájomnej súvislosti, a nie jednotlivo.

Taktiež je podľa názoru najvyššieho súdu potrebné posúdiť, či takýto návrh na delegáciu

nebol len zámerom, ktorý mal viesť iba k predĺženiu konania a oddialeniu konečného

rozhodnutia. V tejto súvislosti argumentoval aj tým, že na nápravu procesných pochybení,

ktoré vytýka sťažovateľ v podanej žalobe o ochranu osobnosti, slúžia výlučne riadne

a mimoriadne opravné prostriedky.

Ústavný súd uvádza, že nemá pozíciu opravnej inštancie voči rozhodnutiam

všeobecných súdov a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa zakladajú

na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené, o to viac, ak v zmysle všeobecne

záväzných právnych predpisov sa má verdikt súdu zakladať na voľnej úvahe (obdobne napr.

).

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a uznesenia najvyššieho súdu

nezistil skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné hodnotiť vyvodené závery ako

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a ktoré by mali zároveň za následok porušenie práva sťažovateľa podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že najvyšší súd za dva dni nemohol dôkladne

preštudovať jeho trestný spis, ktorý má viac ako 2000 strán, ústavný súd uvádza, že najvyšší

súd nerozhodoval o vine a treste sťažovateľa, ale o námietke zaujatosti, keď podstatný pre

rozhodnutie bol obsah žaloby sťažovateľa o ochranu osobnosti, jeho návrhu na delegáciu,

ako aj vyjadrenia sudcov o ich zaujatosti.

Čo sa týka predložených fotokópií uznesení všeobecných súdov, ktorými boli civilné

veci sťažovateľa, ako aj inej fyzickej osoby prikázané (delegované) inému všeobecnému

súdu, ústavný súd poukazuje na inú procesnú situáciu, keď v uvedených prípadoch samotní

sudcovia všeobecných súdov oznámili skutočnosti, pre ktoré sú vylúčení pri rozhodovaní

o námietke zaujatosti iných sudcov, resp. v konaní o ochrane osobnosti smerujúcej proti ich

kolegyni.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti už pri jej

predbežnom prerokovaní podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Sťažovateľ napokon namieta okrem iného aj porušenie . Tento článok je

ústavným príkazom pre zákonodarcu upraviť zákonom, čo je trestný čin, a tiež tresty a iné

ujmy na právach alebo majetku, ktoré môžu byť uložené za spáchanie trestného činu.

Tento ústavný článok nie je sám osebe priamo aplikovateľný v konaní o sťažnosti

podľa , a preto nie je daná ani príčinná súvislosť medzi týmto článkom

a namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu. Vzhľadom na to ústavný súd

sťažnosť v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, neprichádzalo už do úvahy

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2009