Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 329/2019
PDF · 204.5 KB
No categories available
II. ÚS 329/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa),
zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
Ladislava Suchého – KOVOFINIŠ, Nová 16, Hrabušice, IČO 10766898, zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Taragel a Počubayová, s. r. o., Starosaská 11, Spišská Nová Ves,
v mene ktorej koná advokátka JUDr. Natália Počubayová, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 7 C 215/2016 z 15. júla 2019 a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť Ladislava Suchého – KOVOFINIŠ o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. septembra 2019 doručená v elektronickej podobe ústavná sťažnosť Ladislava Suchého –
KOVOFINIŠ, Nová 16, Hrabušice, IČO 10766898 (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 215/2016 z 15. júla 2019 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalovanou stranou
v spore o zaplatenie sumy 19 089,14 € s príslušenstvom (pôvodná žaloba bola
na sumu 11 269,13 €, pozn.) a náhrady trov konania z titulu bezdôvodného obohatenia.
Sťažovateľ neuznal stanovenú výšku žalovanej sumy, k čomu predložil súkromný znalecký
posudok, navrhol dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, vzniesol námietku premlčania
a kompenzačnú námietku v novej sume 2 430,79 €. Pred druhým pojednávaním žalobca
písomným podaním zobral žalobu v celom rozsahu späť (bez uvedenia dôvodu), žiadal,
aby súd konanie zastavil a o trovách konania rozhodol tak, že strany sporu nebudú mať
nárok na ich náhradu, resp. aby im náhradu trov konania súd nepriznal. Sťažovateľ súhlasil
so späťvzatím návrhu a zastavením konania, nesúhlasil však s návrhom o trovách konania.
Okresný súd uznesením z 26. septembra 2018 konanie zastavil a priznal
sťažovateľovi náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie
okresný súd odôvodnil tým, že zastavenie konania procesne zavinil žalobca a v konaní
nebolo preukázané, či žaloba bola podaná dôvodne. Toto rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť 4. apríla 2019. Následne na základe výzvy okresného súdu sťažovateľ
podaním zo 17. apríla 2019 vyčíslil trovy konania v celkovej výške 5 816,18 €.
Okresný súd uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom sp. zn. 7 C 215/2016
z 29. mája 2019 (ďalej len „uznesenie okresného súdu vydané súdnym úradníkom“) priznal
sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 3 379,08 €. Okresný súd „okrem iného
nepriznal žalovanému náhradu trov dôkazov za vypracované súkromné znalecké posudky
spolu vo výške 900 €, s odôvodnením, že súd na predloženie takého dôkazu sťažovateľa
nevyzval, bola to jeho iniciatíva ako žalovaného a v danom prípade nebolo vo veci
rozhodnuté v merite, nebolo zistené kto spor zapríčinil a preukázané, kto by mal mať vo veci
úspech.“.
Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu vydanému súdnym úradníkom
v zákonnej lehote sťažnosť, v ktorej namietal nesprávnosť nepriznania náhrady trov
dôkazov za vypracované súkromné znalecké posudky. Okresný súd napadnutým uznesením
sp. zn. 7 C 215/2016 z 15. júla 2019 sťažnosť sťažovateľa zamietol ako nedôvodnú.
3. S uvedeným záverom okresného súdu sťažovateľ nesúhlasí a namieta porušenie
označených práv z dôvodu, že mu nebola priznaná náhrada trov konania „za vypracované
súkromné znalecké posudky predložené v súdnom konaní, čo súd odôvodnil tak,
že sťažovateľa ako žalovaného na predloženie takéhoto dôkazu nevyzval, v danom prípade
nebolo vo veci rozhodnuté v merite, nebolo taktiež zistené kto spor zapríčinil a nebolo
preukázané, kto by mal mať vo veci úspech.
Nepriznanie náhrady za súkromný znalecký posudok s odôvodnením
a argumentáciou všeobecného súdu považuje sťažovateľ za exces z požiadaviek kladených
na spravodlivý súdny proces a extrémne vybočenie z princípu spravodlivosti, ktoré sú
spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny práv sťažovateľa.
Pri svojom rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania za súkromný znalecký
posudok súd nevzal do úvahy fakt, že sťažovateľ ako žalovaný v danom spore využil
súkromné znalecké posudky ako prostriedok svojej obrany. Súd pri rozhodovaní o náhrade
trov konania nesprávne aplikoval a interpretoval príslušné ustanovenia zákona
upravujúcich náhradu trov konania. Sťažovateľ má za to, že ním predložené súkromné
znalecké posudky spĺňajú znaky súkromného znaleckého posudku uvedené v zákone, a má
za to, že Uznesenie 2 má znaky svojvôle uplatnenej súdom.
Finančné prostriedky vynaložené sťažovateľom na predložené súkromné znalecké
posudky napĺňajú zákonné znaky trov konania, a teda ide o preukázané, odôvodnené
a účelné vynaložené výdavky, ktoré sťažovateľovi vznikli v súvislosti s bránením jeho práv
pred súdom.
... Obidva znalecké posudky, vrátane doplnenia znaleckého posudku predložené
sťažovateľom v konaní, boli vypracované na stanovenie hodnoty bezdôvodného obohatenia,
ktorého výšku sťažovateľ nemal akým iným spôsobom preukázať. Znalecké posudky boli
buď prostriedkom na preukázanie výšky bezdôvodného obohatenia, ktorého sa týkala
kompenzačná námietka sťažovateľa, alebo smerovali k vyvráteniu správnosti stanovenia
výšky bezdôvodného obohatenia požadovaného žalobcom. Nakoľko žalobca výšku svojho
nároku odôvodňoval závermi znaleckého posudku, ktorý predložil, nemal žalovaný inú
možnosť ako si dať tiež vypracovať iný znalecký posudok. Obyčajné tvrdenia sťažovateľa by
výšku nároku tvrdeného žalobcom, ktorú preukazoval znaleckým posudkom, nevyvrátili.
... Argumentácia súdu, že neprizná náhradu trov konania za dôkazy predložené
bez vyzvania nemá oporu v zákone, keďže Civilný sporový poriadok predpokladá
predloženie dôkazov bez vyzvania súdom.“.
Podľa sťažovateľa je napadnuté uznesenie okresného súdu nedostatočne odôvodnené,
absolútne nepreskúmateľné a arbitrárne, čím sú porušené ním označené práva.
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhol, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„Základné práva Ladislava Suchého – KOVOFINIŠ... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6
ods. 1 Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Spišská Nová Ves sp. zn. 7C/215/2016 zo dňa 15.07.2019, ako aj postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, porušené boli.
Uznesenie Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 7C/215/2016 zo dňa 15.07.2019
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Okresný súd Spišská Nová Ves je povinný uhradiť Ladislavovi Suchému -
KOVOFINIŠ, trovy konania v sume 415,51 € (slovom štyristopätnásť eur a päťdesiatjeden
centov) na účet jeho právneho zástupcu Advokátskej kancelárie Taragel a Počubayová,
s.r.o.“
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
7. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
8. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
11. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že okresný súd napadnutým
uznesením o sume náhrady trov konania nepriznal sťažovateľovi aj náhradu trov konania
za vypracované súkromné znalecké posudky predložené v súdnom konaní.
12. Vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny
a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej
vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1
listiny a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne (II. ÚS 71/97,
II. ÚS 27/07, III. ÚS 470/2010, IV. ÚS 438/2010).
13. Prostredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať ochrany svojich
práv na súde. Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 339/2013).
14. Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát zdôraznil, že vo veciach, ktoré patria
do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013). Ústavný súd je oprávnený
preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd
nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom
prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).
15. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania
za integrálnu súčasť civilného procesu a zásadnú výsadu všeobecného súdu. Ústavný súd
rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to
v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek
kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu
spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv
účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika
náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho
vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe
takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu,
ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v IV. ÚS 248/08,
II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, I. ÚS 40/2012, II. ÚS 364/2014, z novšej judikatúry
II. ÚS 153/2016, II. ÚS 357/2016, II. ÚS 681/2016).
16. Ďalej ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ak zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) vylučuje uplatnenie
mimoriadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu o trovách konania (§ 419, § 420
a § 421 CSP), bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý
do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho rozporu s princípmi
spravodlivého súdneho konania (I. ÚS 56/2017, I. ÚS 188/2018, II. ÚS 236/2019).
17. Vzhľadom na vznesené námietky sťažovateľa bolo úlohou ústavného súdu
posúdiť, či v prerokovávanej veci ide o takýto prípad.
18. Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým uznesením okresného súdu
porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny alebo
právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda otázky, či označené rozhodnutie nie je zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého
uznesenia okresného súdu, ale aj uznesenie okresného súdu vydané súdnym úradníkom,
s ktorým sa sudca okresného súdu v celom rozsahu stotožnil.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru,
podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho (sťažnostného)
súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08),
pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých
rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
19. V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia okresného súdu vydaného súdnym
úradníkom je uvedené:
„Súd priznal advokátovi náhradu trov právneho zastúpenia v zmysle § 13a vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. v účinnom znení za nasledovné úkony a v nasledovnej výške...
Vzhľadom na vyššie uvedené, nevyhnutné trovy právneho zastúpenia žalovaného
predstavujú sumu 3 379,08 €.
Súd sa nestotožnil s postupom výpočtu tarifnej odmeny z hodnoty sporu 19 089,14 €
za úkony právnej služby pred dňom 22.1.2018, t. j. pred nadobudnutím právoplatnosti
uznesenia, ktorým súd pripustil zmenu žaloby. Za úkony právnej služby pred nadobudnutím
právoplatnosti uznesenia, ktorým súd pripustil zmenu žaloby, súd určil tarifnú hodnotu
vo výške 11 269,13 € ( tarifná hodnota pri začatí poskytovania právnej služby).
Súd nepriznal advokátovi odmenu za úkon - návrh na vykonanie dokazovania zo dňa
27.4.2017, nakoľko ide len o písomné doplnenie návrhov na vykonanie dokazovania
k vyjadreniu žalovaného k zmene žaloby zo dňa 17.2.2017, za čo bola priznaná plná
odmena. Súd pri úkonoch právnej služby zo dňa 18.5.2018 - predloženie doplnenia
znaleckého posudku a zo dňa 24.9.2018 -predloženie znaleckého posudku postupoval podľa
§ 13a ods. 5 cit. vyhlášky, nakoľko má za to, že právnemu zástupcovi prislúcha odmena
za tieto úkony v 1/2 -ici, nakoľko nešlo o náročnosť takého charakteru, za ktorý by mal súd
priznať odmenu v plnej výške, navyše súd na predloženie takého dôkazu žalovaného
nevyzval. Súd nepriznal žalovanému náhradu trov dôkazov za vypracované znalecké
posudky spolu vo výške 900 €, nakoľko súd na predloženie takého dôkazu nevyzval, bola to
iniciatíva žalovaného. V danom prípade nebolo vo veci rozhodnuté v merite, nebolo zistené
kto spor zapríčinil a preukázané, kto by mal mať vo veci úspech.“
20. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo sporovej strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý
proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, II. ÚS 112/2018). Splnenie povinnosti
odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad
(m. m. II. ÚS 44/03, III. ÚS 36/08, II. ÚS 754/2015).
21. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia okresného súdu
ústavný súd dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov
vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvostupňové konanie, a nezistil, že by závery
okresného súdu vzhľadom na jeho právomoci (kompetencie) v sťažnostnom konaní boli
svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty
a zmyslu. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia ústavný súd zistil, že okresný súd sa
sťažnostnými námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,
že dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Sudca okresného súdu sa stotožnil
s rozhodnutím súdneho úradníka o výške náhrady trov konania, z ktorého vyplynulo,
že vzhľadom na skutočnosť, že vo veci sporu žalobcu a sťažovateľa nebolo meritórne
rozhodnuté, a teda preukázané, či žaloba bola podaná dôvodne, okresný súd nepriznal
sťažovateľovi náhradu trov dôkazov za súkromný znalecký posudok, ktorý z dôvodu
zastavenia konania v uvedenom spore nebol súdom ako dôkaz vykonaný.
22. Z tohto pohľadu považuje ústavný súd právny záver okresného súdu za ústavne
plne udržateľný. V rámci rozhodovania o výške náhrady trov konania sťažovateľovi
okresný súd ústavne udržateľným spôsobom interpretoval príslušné zákonné ustanovenia,
do interpretácie ktorých ústavný súd nie je zásadne oprávnený vstupovať a nahradzovať
prijaté právne závery okresného súdu. Inak povedané, interpretácia príslušných procesných
ustanovení týkajúcich sa rozhodovania o výške náhrady trov konania zo strany okresného
súdu nevykazuje žiaden extrém, a preto nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv
sťažovateľa.
23. Berúc do úvahy tieto okolnosti veci, ústavný súd rozhodol tak, že ústavnú
sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
24. Pretože ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (zrušenie napadnutého uznesenia, priznanie trov
konania), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo
slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. novembra 2019
Jana Laššáková
predsedníčka senátu