Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 236/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša

Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Dušanom Pálkom, Polianky 5,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k.

-494 zo 7. júna 2018 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.

-544 z 25. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára

2019 doručená ústavná sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“), práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -494 zo 7. júna 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie

okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-544 z 25. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením sp. zn.

z 28. októbra 2015 okresný súd ustanovil na vypracovanie znaleckého posudku Slovenskú

technickú univerzitu v Bratislave, ktorá vo svojom podaní 25. apríla 2016 okresnému súdu

oznámila, že na vypracovanie znaleckého posudku bude prizvaný externý riešiteľ,

sťažovateľ. Uznesením sp. zn. z 29. júna 2017 okresný súd rozhodol, že

ruší ustanovenie znaleckého ústavu Slovenskej technickej univerzity v Bratislave

a na vykonanie znaleckého posudku ustanovuje sťažovateľa. Dňa 3. augusta 2017 predložil

sťažovateľ okresnému súdu vypracovaný znalecký posudok a vyúčtovanie nákladov na jeho

vyhotovenie vo výške 5 693,37 €. Napadnutým uznesením okresný súd rozhodol,

že sťažovateľ má nárok na náhradu 100 % trov znaleckého dokazovania proti žalovanému.

Na základe odvolania podaného sťažovateľom krajský súd napadnutým uznesením

uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil.

3. Ťažiskovou námietkou ústavnej sťažnosti je tá, že okresný súd a krajský súd

nesprávne rozhodli o nároku sťažovateľa na náhradu trov znaleckého dokazovania proti

žalovanému, hoci správne mali aplikovať čl. 4 ods. 1 základných princípov zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„CSP“) a a o znalcoch, tlmočníkoch

a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o znalcoch“), podľa ktorých mali rozhodnúť, že sťažovateľ má právo

na znalečné proti štátu. V tejto súvislosti sťažovateľ namieta, že okresný súd a krajský súd

vychádzali z nesprávneho zistenia, že sťažovateľ bol ustanovený na vypracovanie

znaleckého posudku za účinnosti (ďalej aj „OSP“), podľa

ktorého súd nebol povinný uložiť strane povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého

dokazovania. Sťažovateľ uvádza, že na vypracovanie znaleckého posudku bol ustanovený

29. júna 2017 a nadobudol účinnosť 1. júla 2016, preto bol

okresný súd povinný v súlade s uložiť strane sporu povinnosť zložiť

preddavok na náklady znaleckého dokazovania. Okresný súd bol teda povinný vyzvať

stranu sporu na zloženie preddavku najneskôr 29. júna 2017, keď ustanovil sťažovateľa

na vypracovanie znaleckého posudku, no okresný súd si túto povinnosť splnil až 29. januára

2018. Sťažovateľ ďalej uvádza, že pokiaľ nárok na zaplatenie svedočného výslovne

neupravuje žiadne ustanovenie , konajúce súdy mali vec

na základe aplikácie základných princípov

posúdiť podľa zákona, ktorý upravuje vec, pokiaľ ide o obsah a účel najbližšie

posudzovanej právnej veci. Takýmto zákonom je podľa sťažovateľa zákon o znalcoch,

z ktorého ustanovení podľa sťažovateľa vyplýva, že znalec vykonávajúci svoju činnosť pre

zadávateľa (súd) má právo na zaplatenie svojej odmeny od zadávateľa (súdu), a nie od

iného subjektu. Napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu považuje sťažovateľ

za nezákonné a nespravodlivé, ktorými došlo k preneseniu povinnosti zaplatiť znalečné

zo štátu na iný subjekt, čím de facto došlo, ako sťažovateľ uvádza, k premene bonitnej

pohľadávky sťažovateľa proti súdu na dubióznu pohľadávku proti žalovanému. Sťažovateľ

poukazuje na skutočnosť, že „V režime je garancia zaplatenia znalečného štátom

vyjadrená explicitne tak, že trovy dôkazov, ktoré nie sú kryté preddavkom, ako aj hotové

výdavky ustanoveného zástupcu, ktorý nie je advokátom, a trovy spojené s tým, že účastník

koná vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumie, platí štát. V režime je

garancia zaplatenia znalečného štátom vyjadrená implicitne - povinnosťou súdu zabezpečiť,

najneskôr s ustanovením znalca, zloženie preddavku, pričom dôležitosť tejto povinnosti

vyjadruje aj to, že v prípade nezloženia preddavku súd nemôže vykonať znalecké

dokazovanie ( ).“. Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že za

zaplatenie znalečného v prípade súdom ustanoveného znalca zodpovedá štát. Sťažovateľ

zdôrazňuje, že je principiálne neprípustné, aby si súdom ustanovený znalec uplatňoval svoj

nárok na znalečné od strany sporu, keďže takýto postup narúša princíp nestrannosti

znaleckej činnosti.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1.) Uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: -544 zo dňa

25.10.2018 v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava I, sp. zn.: -494

zo dňa 07.06.2018 boli porušené ústavné práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces

a právo na pokojné užívanie majetku.

2) Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: -544 zo dňa

25.10.2018 v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn.: -494

zo dňa 07.06.2018 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3) Krajský súd je povinný zaplatiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu

JUDr. Dušana Pálku trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby (prevzatie

a príprava, podanie ústavnej sťažnosti) vo výške 421,30 eur do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4) Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 3 000,- eur (slovom tritisíc

eur).“

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „“), ktorý s účinnosťou od 1. marca 2019 upravuje

konanie pred ústavným súdom. V zmysle a sa tento

zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov,

ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované. Vzhľadom na uvedené

skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti, ktorá bola

doručená ústavnému súdu 11. februára 2019, postupoval v súlade s príslušnými

ustanoveniami .

8. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

9. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Právna vec sťažovateľa bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Sergejovi

Kohutovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára 2019.

Z tohto dôvodu bola táto vec s účinnosťou od 26. apríla 2019 v súlade s čl. X ods. 2

Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do

31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) prerozdelená a náhodným výberom pomocou

technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Ľubošovi

Szigetimu, ktorý v súlade s čl. II bodom 3 rozvrhu práce pracuje v druhom senáte ústavného

súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia, ktorý predbežne prerokoval túto

ústavnú sťažnosť.

III.

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením okresného

súdu

11. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

12. Z princípu subsidiarity vyplýva, že ústavný súd poskytuje ochranu základným

právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že

všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom

a upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje

až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis

, ).

13. Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv podľa a práv

podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým uznesením okresného súdu, ktorým

okresný súd priznal sťažovateľovi nárok na náhradu 100 % trov znaleckého dokazovania

proti žalovanému. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie ako riadny opravný

prostriedok (pozri bod 2), o ktorom bol oprávnený a povinný rozhodnúť krajský súd, a preto

právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal predovšetkým krajský

súd v rámci odvolacieho konania.

14. Z tohto dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu

okresného súdu, odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 56 ods. 2 písm. a)

.

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením krajského

súdu

15. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že jej podstatou sú dve námietky, z ktorých

prvá je založená na tvrdení, že v dôsledku procesného pochybenia nebola zo strany

okresného súdu uložená povinnosť strane sporu zložiť preddavok na trovy znaleckého

dokazovania najneskôr spolu s ustanovením znalca, a druhá je založená na presvedčení

sťažovateľa o nesprávnej aplikácii a , v dôsledku ktorej krajský súd

napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým okresný súd priznal

sťažovateľovi nárok na náhradu 100 % trov znaleckého dokazovania proti žalovanému,

a nie proti štátu, čím porušil jeho základné práva podľa a ,

právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

16. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek obvinenie proti nemu...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva...

17. Vo vzťahu k základnému právu podľa a právu podľa

ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že medzi

obsahom základného práva podľa a obsahom práva podľa

dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť a prípadné porušenie týchto práv je potrebné

posudzovať spoločne (, , , ).

18. Prostredníctvom sa môže každý domáhať ochrany svojich

práv na súde. Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (, ).

19. Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát zdôraznil, že vo veciach, ktoré patria

do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (, , ). Ústavný súd je oprávnený

preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd

nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom

prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ).

20. Ústavný súd pri uplatňovaní právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

21. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by

bolo možné zase uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , , ).

22. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania

za integrálnu súčasť civilného procesu a zásadnú výsadu všeobecného súdu. Ústavný súd

rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to

v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek

kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu

spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv

účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika

náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe

takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu,

ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v ,

, , , , z novšej judikatúry pozri

, , ).

23. Ďalej ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ak

(predtým ) vylučuje uplatnenie mimoriadneho opravného

prostriedku proti rozhodnutiu o trovách konania (, a ), bolo by proti

logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva.

Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do úvahy iba

v prípadoch extrémneho rozporu s princípmi spravodlivého súdneho konania

(, ).

24. Vzhľadom na vznesené námietky sťažovateľa bolo úlohou ústavného súdu

posúdiť, či v prerokovávanej veci ide o takýto prípad.

25. Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil napadnuté uznesenie okresného

súdu, ktorým rozhodol, že sťažovateľ má proti žalovanému nárok na náhradu 100 % trov

znaleckého dokazovania. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd v podstatnom

uviedol:

«6. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý v odôvodnení

odvolaním napadnutého rozhodnutia správne poukázal na skutočnosť, že v súvislosti

s rozhodovaním o trovách znaleckého dokazovania je aj znalec stranou sporu v tejto časti

konania, a preto rozhodoval o trovách konania aj voči jeho osobe. Znalec má po vykonaní

znaleckého dokazovania právo na náhradu účelne vynaložených hotových, preukázaných

a uplatnených výdavkov ( ), ktoré mu vzniknú pri výsluchu (

). Odmena znalca sa uhrádza podľa novej zákonnej úpravy z preddavkov, zložených

stranami sporu; pokiaľ preddavky neboli zložené, znalecké dokazovanie sa nevykoná (§ 253

).

7. Konanie v prejednávanom spore začalo podaním žaloby dňa 02.07.2009, teda ešte

za účinnosti , platného a účinného

do 30.06.2016 (ďalej len „“). Súd prvej inštancie uznesením č. k. -368

zo dňa 14.01.2014, právoplatným 07.02.2014 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

preddavok na znalecké dokazovanie vo výške 400,- eur a výzvou zo dňa 29.01.2018

na doplatenie trov na znalecké dokazovanie vo výške 5.293,37 eur. Žalovaný preddavok

na znalecké dokazovanie nezaplatil. Zálohu znalcovi nevyplatil ani štát, ktorý by podľa

veta prvá mal následne právo na náhradu trov konania, ktoré platil,

proti účastníkom podľa výsledku konania; pokiaľ štát vyplatil zálohu na znalca alebo

odmenu znalcovi (znalečné), súd mu náhradu týchto trov priznal v rozhodnutí, ktorým

konanie končil.

8. Súd prvej inštancie v danej veci rozhodoval za účinnosti nového procesného

predpisu, . Ustanovenie , účinné

do 30.06.2016, nemá ekvivalent v novom procesnom predpise, účinnom v čase

rozhodovania súdu prvej inštancie, t. j. v . V súvislosti

s vykonaným znaleckým dokazovaním vznikli trovy konania ustanovenému znalcovi.

9. Nová procesná úprava umožňuje v prípade, ak sa právna vec nedá prejednať

a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, aplikovať ustanovenie článku

4 ods. 1, 2 Základných princípov , podľa ktorého sa posúdi podľa ustanovenia tohto

alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu

posudzovanej právnej veci; ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec

podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy

všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon tak, aby výsledkom

bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov, zohľadňujúce stav a poznatky právnej

náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Odvolací súd považoval

za dôvodné použitie článku 4 Základných princípov

v prejednávanej veci. Konajúci súd ustanovil na vypracovanie znaleckého posudku znalca

za účinnosti bez zaplatenia zálohy, resp. preddavku

na znalecké dokazovanie od strán sporu. Znalec posudok vypracoval za účinnosti Civilného

sporového poriadku, ktorý neumožňuje súdu, aby zo svojich rozpočtových prostriedkov

uhradil trovy znaleckého dokazovania, ktoré nie sú kryté preddavkom procesnej strany.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že znalec má v konaní o náhradu

trov postavenie procesnej strany a z tohto procesného postavenia pre neho vyplýva nárok

na náhradu tých trov, ktoré mu vypracovaním znaleckého posudku vznikli. Žiadne

ustanovenie aktuálne účinného procesného predpisu takýto nárok znalca výslovne

nevylučuje.

10. Nedôvodná je námietka znalca, že súd porušil povinnosť podľa

tým, že neuložil strane sporu zložiť preddavok v zmysle citovaného ustanovenia ,

nakoľko súd prvej inštancie znalecké dokazovanie nariadil ešte za účinnosti Občianskeho

súdneho poriadku. Vzhľadom na to, že ani , ani

Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a ani vykonávacia vyhláška Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách, náhradách výdavkov

a náhradách za stratu času pre znalcov, tlmočníkov a prekladateľov, výslovnú úpravu

náhrady výdavkov spojených so znaleckým dokazovaním neobsahuje, a v tomto smere

neobsahuje ani prechodné ustanovenia pre rozhodovanie súdu

o náhrade výdavkov, spojených so znaleckým dokazovaním v konaní začatom

do 30.06.2016, odvolací súd v súlade s citovaným článkom 4 ods. 1, 2

a s prihliadnutím na princíp všeobecnej spravodlivosti dospel k záveru, že o trovách

znaleckého dokazovania je potrebné rozhodnúť podľa analogického použitia ustanovenia

, ktoré upravuje problematiku svojou povahou najbližšiu trovám znalca. Nárok

na náhradu trov konania sa aj v tomto prípade riadi zásadou úspechu v konaní, ktorá

vyplýva z . V konaní vo veci samej bol procesne neúspešný žalovaný, preto

súd prvej inštancie správne rozhodol, keď znalcovi priznal nárok na náhradu 100 %

znaleckého dokazovania proti žalovanému.»

26. V zmysle trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne

vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením

práva.

V zmysle súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej

úspechu vo veci.

V zmysle a svedkovi môže súd ako svedočné priznať náhradu

účelne vynaložených hotových, preukázaných a uplatnených výdavkov spojených s jeho

výsluchom. Náhradu účelne vynaložených hotových, preukázaných a uplatnených výdavkov

súd prizná aj znalcovi, ak bol vyslúchnutý podľa § 208 ods. 3.

27. Keďže krajský súd nevzhliadol také výslovné ustanovenie Civilného sporového

poriadku, podľa ktorého by mohol rozhodnúť o nároku sťažovateľa na zaplatenie jeho

nákladov na vypracovanie znaleckého posudku, aplikoval čl. 4 základných zásad Civilného

sporového poriadku, v zmysle ktorého analogicky použil ako ustanovenie

upravujúce vec, čo sa týka obsahu a účelu najbližšie posudzovanej právnej veci a podľa

zásady úspechu v konaní ( ) priznal sťažovateľovi nárok na náhradu trov

znaleckého dokazovania proti žalovanému.

28. Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že nezistil taký výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Civilného sporového

poriadku, predovšetkým so zameraním na sťažovateľom namietaný výklad a aplikáciu

ustanovenia , ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu a ktorá by

mohla vyvolať účinky nezlučiteľné so základným právom zaručeným v ,

resp. právom zaručeným v čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci rozhodovania o otázke priznania

nároku na náhradu trov konania sťažovateľovi krajský súd ústavne udržateľným spôsobom

interpretoval príslušné zákonné ustanovenia ( a ), do interpretácie

ktorých ústavný súd nie je zásadne oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté právne

závery krajského súdu.

29. Zo spisu vedeného na okresnom súde pod sp. zn. ústavný súd

zistil, že uznesením sp. zn. z 29. júna 2017 okresný súd rozhodol, že ruší

ustanovenie znaleckého ústavu Slovenskej technickej univerzity v Bratislave a na vykonanie

znaleckého posudku ustanovuje sťažovateľa. Na základe uvedeného je potrebné dať

za pravdu sťažovateľovi, že bol ako znalec v dotknutom konaní ustanovený už za účinnosti

, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016. V zmysle

ods. 1 prechodných ustanovení ak nie je ustanovené inak,

platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 253

ods. 2 ak súd ustanoví znalca a strane nebolo priznané oslobodenie od súdneho

poplatku, najneskôr spolu s ustanovením znalca uloží povinnosť zložiť preddavok v rozsahu

predpokladaných nákladov znaleckého dokazovania. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že

pokiaľ okresný súd neuložil strane najneskôr spolu s ustanovením znalca povinnosť zložiť

preddavok v rozsahu predpokladaných nákladov znaleckého dokazovania, procesne

pochybil. Okresný súd vyzval žalovaného na doplatenie trov na znalecké dokazovanie

vo výške 5 293,37 € až výzvou z 29. januára 2018.

30. Na druhej strane je potrebné uviesť, že skutočnosť, že nebol zložený preddavok

na trovy znaleckého dokazovania, automaticky neznamená, že trovy znaleckého

dokazovania znáša štát. na rozdiel od Občianskeho súdneho

poriadku účinného do 30. júna 2016 už neobsahuje ustanovenie obdobné ustanoveniu § 141

ods. 4 , podľa ktorého platilo, že trovy dôkazov, ktoré neboli kryté preddavkom, hradil

štát.

31. Strany musia v súvislosti so znaleckým dokazovaním zohľadniť, že štát

vo všeobecnosti neznáša trovy dôkazu vrátane trov znaleckého dokazovania. To platí aj

v prípade, ak trovy znaleckého dokazovania nemôžu byť podľa

preddavkované. Pokiaľ nedošlo k vysporiadaniu preddavku pred rozhodnutím, ktorým sa

konanie končí, musí byť oprávnenej osobe riadne priznaný nárok na náhradu trov konania

podľa proti konkrétnej sporovej strane. V zásade platí, že trovy

dokazovania je povinná nahradiť strana, ktorú zaväzuje povinnosť nahradiť trovy konania

ako celku v nadväznosti na procesný neúspech alebo zavinenie zastavenia konania. To platí

všeobecne, teda aj o trovách presahujúcich hodnotu zloženého preddavku (k tomu pozri

Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol.

, Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 905 a 906).

32. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia

krajského súdu dospel k názoru, že jeho rozhodnutie, ktorým v prerokovávanej veci

aplikoval a 2 , ako aj a , nie je svojvoľné, práve

naopak, je založené na takej interpretácii právnej normy, ktorá je založená na racionálnej

argumentácii, a preto ústavný súd nenašiel v napadnutom uznesení krajského súdu nič

ústavne nekonformné. Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvej

inštancie, ktorým bol sťažovateľovi ako oprávnenej osobe, ktorej preukázateľne vznikli

náklady v súvislosti s vypracovaním znaleckého posudku, priznaný nárok na náhradu trov

znaleckého dokazovania proti žalovanému ako neúspešnej sporovej strane, ktorú vzhľadom

na jej procesný neúspech zaväzuje povinnosť nahradiť trovy konania ako celku. Rovnako by

konajúce súdy postupovali aj v prípade, ak by zložený preddavok nepokryl všetky náklady

znaleckého dokazovania. Napriek zistenému procesnému pochybeniu spočívajúcemu

v neuložení povinnosti zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania najneskôr spolu

s ustanovením znalca, ústavný súd nezistil taký zásah do označených práv sťažovateľa, aby

vyslovil ich porušenie napadnutým uznesením krajského súdu a aby napadnuté uznesenie

krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Do budúcna je však potrebné, aby

konajúce súdy dôsledne uplatňovali povinnosť vyplývajúcu z , keďže

uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania zákonodarca

stanovil ako obligatórne.

33. Ústavný súd napokon dodáva, že nie je na mieste ani námietka sťažovateľa, že

súdom ustanovený znalec nemá možnosť využiť taký právny prostriedok, ktorým by si

zabezpečil, že ním vykonaný znalecký úkon bude uhradený. Sťažovateľ mohol v zmysle § 2

ods. 6 písm. a) zákona o znalcoch v znení účinnom do 30. júna 2018 sám požadovať

zloženie primeraného preddavku na znalečné a v prípade jeho nepriznania zo strany súdu

mal možnosť v zmysle § 12 ods. 2 písm. c) zákona o znalcoch odmietnuť vykonanie úkonu.

34. Podľa môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť

zjavne neopodstatnená vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

35. Na základe uvedeného nezistil ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej

sťažnosti v napadnutom uznesení krajského súdu pochybenia takej ústavnoprávnej intenzity,

aby mohol po prípadnom prijatí tejto časti ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať

porušenie základných práv podľa a a práv podľa

dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu, a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa

odmietol podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

36. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2019