Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 26 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (32)II. ÚS 236/2019
PDF · 284.31 KB
No categories available
II. ÚS 236/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša
Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Dušanom Pálkom, Polianky 5,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k.
33 Cb 167/2009-494 zo 7. júna 2018 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.
4 Cob 141/2018-544 z 25. októbra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára
2019 doručená ústavná sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 33 Cb 167/2009-494 zo 7. júna 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie
okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
4 Cob 141/2018-544 z 25. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením sp. zn. 33 Cb 167/2009
z 28. októbra 2015 okresný súd ustanovil na vypracovanie znaleckého posudku Slovenskú
technickú univerzitu v Bratislave, ktorá vo svojom podaní 25. apríla 2016 okresnému súdu
oznámila, že na vypracovanie znaleckého posudku bude prizvaný externý riešiteľ,
sťažovateľ. Uznesením sp. zn. 33 Cb 167/2009 z 29. júna 2017 okresný súd rozhodol, že
ruší ustanovenie znaleckého ústavu Slovenskej technickej univerzity v Bratislave
a na vykonanie znaleckého posudku ustanovuje sťažovateľa. Dňa 3. augusta 2017 predložil
sťažovateľ okresnému súdu vypracovaný znalecký posudok a vyúčtovanie nákladov na jeho
vyhotovenie vo výške 5 693,37 €. Napadnutým uznesením okresný súd rozhodol,
že sťažovateľ má nárok na náhradu 100 % trov znaleckého dokazovania proti žalovanému.
Na základe odvolania podaného sťažovateľom krajský súd napadnutým uznesením
uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil.
3. Ťažiskovou námietkou ústavnej sťažnosti je tá, že okresný súd a krajský súd
nesprávne rozhodli o nároku sťažovateľa na náhradu trov znaleckého dokazovania proti
žalovanému, hoci správne mali aplikovať čl. 4 ods. 1 základných princípov zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„CSP“) a § 2 ods. 5 a § 2 ods. 6 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch
a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o znalcoch“), podľa ktorých mali rozhodnúť, že sťažovateľ má právo
na znalečné proti štátu. V tejto súvislosti sťažovateľ namieta, že okresný súd a krajský súd
vychádzali z nesprávneho zistenia, že sťažovateľ bol ustanovený na vypracovanie
znaleckého posudku za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa
ktorého súd nebol povinný uložiť strane povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého
dokazovania. Sťažovateľ uvádza, že na vypracovanie znaleckého posudku bol ustanovený
29. júna 2017 a Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť 1. júla 2016, preto bol
okresný súd povinný v súlade s § 253 ods. 2 CSP uložiť strane sporu povinnosť zložiť
preddavok na náklady znaleckého dokazovania. Okresný súd bol teda povinný vyzvať
stranu sporu na zloženie preddavku najneskôr 29. júna 2017, keď ustanovil sťažovateľa
na vypracovanie znaleckého posudku, no okresný súd si túto povinnosť splnil až 29. januára
2018. Sťažovateľ ďalej uvádza, že pokiaľ nárok na zaplatenie svedočného výslovne
neupravuje žiadne ustanovenie Civilného sporového poriadku, konajúce súdy mali vec
na základe aplikácie čl. 4 ods. 1 základných princípov Civilného sporového poriadku
posúdiť podľa zákona, ktorý upravuje vec, pokiaľ ide o obsah a účel najbližšie
posudzovanej právnej veci. Takýmto zákonom je podľa sťažovateľa zákon o znalcoch,
z ktorého ustanovení podľa sťažovateľa vyplýva, že znalec vykonávajúci svoju činnosť pre
zadávateľa (súd) má právo na zaplatenie svojej odmeny od zadávateľa (súdu), a nie od
iného subjektu. Napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu považuje sťažovateľ
za nezákonné a nespravodlivé, ktorými došlo k preneseniu povinnosti zaplatiť znalečné
zo štátu na iný subjekt, čím de facto došlo, ako sťažovateľ uvádza, k premene bonitnej
pohľadávky sťažovateľa proti súdu na dubióznu pohľadávku proti žalovanému. Sťažovateľ
poukazuje na skutočnosť, že „V režime OSP je garancia zaplatenia znalečného štátom
vyjadrená explicitne tak, že trovy dôkazov, ktoré nie sú kryté preddavkom, ako aj hotové
výdavky ustanoveného zástupcu, ktorý nie je advokátom, a trovy spojené s tým, že účastník
koná vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumie, platí štát. V režime CSP je
garancia zaplatenia znalečného štátom vyjadrená implicitne - povinnosťou súdu zabezpečiť,
najneskôr s ustanovením znalca, zloženie preddavku, pričom dôležitosť tejto povinnosti
vyjadruje aj to, že v prípade nezloženia preddavku súd nemôže vykonať znalecké
dokazovanie (§ 253 ods. 3 CSP).“. Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že za
zaplatenie znalečného v prípade súdom ustanoveného znalca zodpovedá štát. Sťažovateľ
zdôrazňuje, že je principiálne neprípustné, aby si súdom ustanovený znalec uplatňoval svoj
nárok na znalečné od strany sporu, keďže takýto postup narúša princíp nestrannosti
znaleckej činnosti.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1.) Uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: 4Cob/141/2018-544 zo dňa
25.10.2018 v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava I, sp. zn.: 33Cb/167/2009-494
zo dňa 07.06.2018 boli porušené ústavné práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces
a právo na pokojné užívanie majetku.
2) Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 4Cob/141/2018-544 zo dňa
25.10.2018 v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn.: 33Cb/167/2009-494
zo dňa 07.06.2018 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3) Krajský súd je povinný zaplatiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu
JUDr. Dušana Pálku trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby (prevzatie
a príprava, podanie ústavnej sťažnosti) vo výške 421,30 eur do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4) Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 3 000,- eur (slovom tritisíc
eur).“
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorý s účinnosťou od 1. marca 2019 upravuje
konanie pred ústavným súdom. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento
zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov,
ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti, ktorá bola
doručená ústavnému súdu 11. februára 2019, postupoval v súlade s príslušnými
ustanoveniami zákona o ústavnom súde.
8. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
9. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Právna vec sťažovateľa bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Sergejovi
Kohutovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára 2019.
Z tohto dôvodu bola táto vec s účinnosťou od 26. apríla 2019 v súlade s čl. X ods. 2
Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do
31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) prerozdelená a náhodným výberom pomocou
technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Ľubošovi
Szigetimu, ktorý v súlade s čl. II bodom 3 rozvrhu práce pracuje v druhom senáte ústavného
súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia, ktorý predbežne prerokoval túto
ústavnú sťažnosť.
III.
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením okresného
súdu
11. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
12. Z princípu subsidiarity vyplýva, že ústavný súd poskytuje ochranu základným
právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že
všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom ústavou
a zákonom o ústavnom súde upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje
až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis
13. Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv podľa ústavy a práv
podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým uznesením okresného súdu, ktorým
okresný súd priznal sťažovateľovi nárok na náhradu 100 % trov znaleckého dokazovania
proti žalovanému. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie ako riadny opravný
prostriedok (pozri bod 2), o ktorom bol oprávnený a povinný rozhodnúť krajský súd, a preto
právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal predovšetkým krajský
súd v rámci odvolacieho konania.
14. Z tohto dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu
okresného súdu, odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 56 ods. 2 písm. a)
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením krajského
súdu
15. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že jej podstatou sú dve námietky, z ktorých
prvá je založená na tvrdení, že v dôsledku procesného pochybenia nebola zo strany
okresného súdu uložená povinnosť strane sporu zložiť preddavok na trovy znaleckého
dokazovania najneskôr spolu s ustanovením znalca, a druhá je založená na presvedčení
sťažovateľa o nesprávnej aplikácii § 255 ods. 1 a § 258 CSP, v dôsledku ktorej krajský súd
napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým okresný súd priznal
sťažovateľovi nárok na náhradu 100 % trov znaleckého dokazovania proti žalovanému,
a nie proti štátu, čím porušil jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
16. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek obvinenie proti nemu...
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva...
17. Vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že medzi
obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť a prípadné porušenie týchto práv je potrebné
posudzovať spoločne (II. ÚS 71/97, III. ÚS 470/2010, IV. ÚS 438/2010, IV. ÚS 195/07).
18. Prostredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať ochrany svojich
práv na súde. Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 339/2013).
19. Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát zdôraznil, že vo veciach, ktoré patria
do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013). Ústavný súd je oprávnený
preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd
nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom
prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).
20. Ústavný súd pri uplatňovaní právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 13/01, II. ÚS 193/2010). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
21. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by
bolo možné zase uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam
(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03, IV. ÚS 792/2013).
22. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania
za integrálnu súčasť civilného procesu a zásadnú výsadu všeobecného súdu. Ústavný súd
rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to
v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek
kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu
spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv
účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika
náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho
vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe
takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu,
ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v I. ÚS 40/2012,
II. ÚS 364/2014, II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08, z novšej judikatúry pozri
II. ÚS 153/2016, II. ÚS 357/2016, II. ÚS 681/2016).
23. Ďalej ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ak Civilný sporový poriadok
(predtým Občiansky súdny poriadok) vylučuje uplatnenie mimoriadneho opravného
prostriedku proti rozhodnutiu o trovách konania (§ 419, § 420 a § 421 CSP), bolo by proti
logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva.
Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba
v prípadoch extrémneho rozporu s princípmi spravodlivého súdneho konania
(I. ÚS 56/2017, I. ÚS 188/2018).
24. Vzhľadom na vznesené námietky sťažovateľa bolo úlohou ústavného súdu
posúdiť, či v prerokovávanej veci ide o takýto prípad.
25. Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil napadnuté uznesenie okresného
súdu, ktorým rozhodol, že sťažovateľ má proti žalovanému nárok na náhradu 100 % trov
znaleckého dokazovania. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd v podstatnom
uviedol:
«6. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozhodnutia správne poukázal na skutočnosť, že v súvislosti
s rozhodovaním o trovách znaleckého dokazovania je aj znalec stranou sporu v tejto časti
konania, a preto rozhodoval o trovách konania aj voči jeho osobe. Znalec má po vykonaní
znaleckého dokazovania právo na náhradu účelne vynaložených hotových, preukázaných
a uplatnených výdavkov (§ 258 ods. 2 CSP), ktoré mu vzniknú pri výsluchu (§ 208 ods. 3
CSP). Odmena znalca sa uhrádza podľa novej zákonnej úpravy z preddavkov, zložených
stranami sporu; pokiaľ preddavky neboli zložené, znalecké dokazovanie sa nevykoná (§ 253
CSP).
7. Konanie v prejednávanom spore začalo podaním žaloby dňa 02.07.2009, teda ešte
za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, platného a účinného
do 30.06.2016 (ďalej len „O.s.p.“). Súd prvej inštancie uznesením č. k. 33Cb/167/2009-368
zo dňa 14.01.2014, právoplatným 07.02.2014 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
preddavok na znalecké dokazovanie vo výške 400,- eur a výzvou zo dňa 29.01.2018
na doplatenie trov na znalecké dokazovanie vo výške 5.293,37 eur. Žalovaný preddavok
na znalecké dokazovanie nezaplatil. Zálohu znalcovi nevyplatil ani štát, ktorý by podľa
§ 148 ods. 1 veta prvá O.s.p. mal následne právo na náhradu trov konania, ktoré platil,
proti účastníkom podľa výsledku konania; pokiaľ štát vyplatil zálohu na znalca alebo
odmenu znalcovi (znalečné), súd mu náhradu týchto trov priznal v rozhodnutí, ktorým
konanie končil.
8. Súd prvej inštancie v danej veci rozhodoval za účinnosti nového procesného
predpisu, Civilného sporového poriadku. Ustanovenie § 148 ods. 1 O.s.p., účinné
do 30.06.2016, nemá ekvivalent v novom procesnom predpise, účinnom v čase
rozhodovania súdu prvej inštancie, t. j. v Civilnom sporovom poriadku. V súvislosti
s vykonaným znaleckým dokazovaním vznikli trovy konania ustanovenému znalcovi.
9. Nová procesná úprava umožňuje v prípade, ak sa právna vec nedá prejednať
a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, aplikovať ustanovenie článku
4 ods. 1, 2 Základných princípov CSP, podľa ktorého sa posúdi podľa ustanovenia tohto
alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu
posudzovanej právnej veci; ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec
podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy
všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon tak, aby výsledkom
bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov, zohľadňujúce stav a poznatky právnej
náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Odvolací súd považoval
za dôvodné použitie článku 4 Základných princípov Civilného sporového poriadku
v prejednávanej veci. Konajúci súd ustanovil na vypracovanie znaleckého posudku znalca
za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku bez zaplatenia zálohy, resp. preddavku
na znalecké dokazovanie od strán sporu. Znalec posudok vypracoval za účinnosti Civilného
sporového poriadku, ktorý neumožňuje súdu, aby zo svojich rozpočtových prostriedkov
uhradil trovy znaleckého dokazovania, ktoré nie sú kryté preddavkom procesnej strany.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že znalec má v konaní o náhradu
trov postavenie procesnej strany a z tohto procesného postavenia pre neho vyplýva nárok
na náhradu tých trov, ktoré mu vypracovaním znaleckého posudku vznikli. Žiadne
ustanovenie aktuálne účinného procesného predpisu takýto nárok znalca výslovne
nevylučuje.
10. Nedôvodná je námietka znalca, že súd porušil povinnosť podľa § 253 ods. 2 CSP
tým, že neuložil strane sporu zložiť preddavok v zmysle citovaného ustanovenia CSP,
nakoľko súd prvej inštancie znalecké dokazovanie nariadil ešte za účinnosti Občianskeho
súdneho poriadku. Vzhľadom na to, že ani Civilný sporový poriadok, ani zákon č. 382/2004
Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a ani vykonávacia vyhláška Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 491/2004 Z. z. o odmenách, náhradách výdavkov
a náhradách za stratu času pre znalcov, tlmočníkov a prekladateľov, výslovnú úpravu
náhrady výdavkov spojených so znaleckým dokazovaním neobsahuje, a v tomto smere
Civilný sporový poriadok neobsahuje ani prechodné ustanovenia pre rozhodovanie súdu
o náhrade výdavkov, spojených so znaleckým dokazovaním v konaní začatom
do 30.06.2016, odvolací súd v súlade s citovaným článkom 4 ods. 1, 2 CSP
a s prihliadnutím na princíp všeobecnej spravodlivosti dospel k záveru, že o trovách
znaleckého dokazovania je potrebné rozhodnúť podľa analogického použitia ustanovenia
§ 258 CSP, ktoré upravuje problematiku svojou povahou najbližšiu trovám znalca. Nárok
na náhradu trov konania sa aj v tomto prípade riadi zásadou úspechu v konaní, ktorá
vyplýva z § 255 ods. 1 CSP. V konaní vo veci samej bol procesne neúspešný žalovaný, preto
súd prvej inštancie správne rozhodol, keď znalcovi priznal nárok na náhradu 100 %
znaleckého dokazovania proti žalovanému.»
26. V zmysle § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne
vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením
práva.
V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej
úspechu vo veci.
V zmysle § 258 ods. 1 a 2 CSP svedkovi môže súd ako svedočné priznať náhradu
účelne vynaložených hotových, preukázaných a uplatnených výdavkov spojených s jeho
výsluchom. Náhradu účelne vynaložených hotových, preukázaných a uplatnených výdavkov
súd prizná aj znalcovi, ak bol vyslúchnutý podľa § 208 ods. 3.
27. Keďže krajský súd nevzhliadol také výslovné ustanovenie Civilného sporového
poriadku, podľa ktorého by mohol rozhodnúť o nároku sťažovateľa na zaplatenie jeho
nákladov na vypracovanie znaleckého posudku, aplikoval čl. 4 základných zásad Civilného
sporového poriadku, v zmysle ktorého analogicky použil § 258 CSP ako ustanovenie
upravujúce vec, čo sa týka obsahu a účelu najbližšie posudzovanej právnej veci a podľa
zásady úspechu v konaní (§ 255 ods. 1 CSP) priznal sťažovateľovi nárok na náhradu trov
znaleckého dokazovania proti žalovanému.
28. Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že nezistil taký výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Civilného sporového
poriadku, predovšetkým so zameraním na sťažovateľom namietaný výklad a aplikáciu
ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu a ktorá by
mohla vyvolať účinky nezlučiteľné so základným právom zaručeným v čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. právom zaručeným v čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci rozhodovania o otázke priznania
nároku na náhradu trov konania sťažovateľovi krajský súd ústavne udržateľným spôsobom
interpretoval príslušné zákonné ustanovenia (§ 255 ods. 1 a § 258 CSP), do interpretácie
ktorých ústavný súd nie je zásadne oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté právne
závery krajského súdu.
29. Zo spisu vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 33 Cb 167/2009 ústavný súd
zistil, že uznesením sp. zn. 33 Cb 167/2009 z 29. júna 2017 okresný súd rozhodol, že ruší
ustanovenie znaleckého ústavu Slovenskej technickej univerzity v Bratislave a na vykonanie
znaleckého posudku ustanovuje sťažovateľa. Na základe uvedeného je potrebné dať
za pravdu sťažovateľovi, že bol ako znalec v dotknutom konaní ustanovený už za účinnosti
Civilného sporového poriadku, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016. V zmysle § 470
ods. 1 prechodných ustanovení Civilného sporového poriadku ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 253
ods. 2 CSP ak súd ustanoví znalca a strane nebolo priznané oslobodenie od súdneho
poplatku, najneskôr spolu s ustanovením znalca uloží povinnosť zložiť preddavok v rozsahu
predpokladaných nákladov znaleckého dokazovania. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že
pokiaľ okresný súd neuložil strane najneskôr spolu s ustanovením znalca povinnosť zložiť
preddavok v rozsahu predpokladaných nákladov znaleckého dokazovania, procesne
pochybil. Okresný súd vyzval žalovaného na doplatenie trov na znalecké dokazovanie
vo výške 5 293,37 € až výzvou z 29. januára 2018.
30. Na druhej strane je potrebné uviesť, že skutočnosť, že nebol zložený preddavok
na trovy znaleckého dokazovania, automaticky neznamená, že trovy znaleckého
dokazovania znáša štát. Civilný sporový poriadok na rozdiel od Občianskeho súdneho
poriadku účinného do 30. júna 2016 už neobsahuje ustanovenie obdobné ustanoveniu § 141
ods. 4 OSP, podľa ktorého platilo, že trovy dôkazov, ktoré neboli kryté preddavkom, hradil
štát.
31. Strany musia v súvislosti so znaleckým dokazovaním zohľadniť, že štát
vo všeobecnosti neznáša trovy dôkazu vrátane trov znaleckého dokazovania. To platí aj
v prípade, ak trovy znaleckého dokazovania nemôžu byť podľa § 253 ods. 2 CSP
preddavkované. Pokiaľ nedošlo k vysporiadaniu preddavku pred rozhodnutím, ktorým sa
konanie končí, musí byť oprávnenej osobe riadne priznaný nárok na náhradu trov konania
podľa § 262 ods. 1 CSP proti konkrétnej sporovej strane. V zásade platí, že trovy
dokazovania je povinná nahradiť strana, ktorú zaväzuje povinnosť nahradiť trovy konania
ako celku v nadväznosti na procesný neúspech alebo zavinenie zastavenia konania. To platí
všeobecne, teda aj o trovách presahujúcich hodnotu zloženého preddavku (k tomu pozri
Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol.
Civilný sporový poriadok, Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 905 a 906).
32. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia
krajského súdu dospel k názoru, že jeho rozhodnutie, ktorým v prerokovávanej veci
aplikoval čl. 4 ods. 1 a 2 CSP, ako aj § 255 ods. 1 a § 258 CSP, nie je svojvoľné, práve
naopak, je založené na takej interpretácii právnej normy, ktorá je založená na racionálnej
argumentácii, a preto ústavný súd nenašiel v napadnutom uznesení krajského súdu nič
ústavne nekonformné. Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvej
inštancie, ktorým bol sťažovateľovi ako oprávnenej osobe, ktorej preukázateľne vznikli
náklady v súvislosti s vypracovaním znaleckého posudku, priznaný nárok na náhradu trov
znaleckého dokazovania proti žalovanému ako neúspešnej sporovej strane, ktorú vzhľadom
na jej procesný neúspech zaväzuje povinnosť nahradiť trovy konania ako celku. Rovnako by
konajúce súdy postupovali aj v prípade, ak by zložený preddavok nepokryl všetky náklady
znaleckého dokazovania. Napriek zistenému procesnému pochybeniu spočívajúcemu
v neuložení povinnosti zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania najneskôr spolu
s ustanovením znalca, ústavný súd nezistil taký zásah do označených práv sťažovateľa, aby
vyslovil ich porušenie napadnutým uznesením krajského súdu a aby napadnuté uznesenie
krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Do budúcna je však potrebné, aby
konajúce súdy dôsledne uplatňovali povinnosť vyplývajúcu z § 253 ods. 2 CSP, keďže
uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania zákonodarca
stanovil ako obligatórne.
33. Ústavný súd napokon dodáva, že nie je na mieste ani námietka sťažovateľa, že
súdom ustanovený znalec nemá možnosť využiť taký právny prostriedok, ktorým by si
zabezpečil, že ním vykonaný znalecký úkon bude uhradený. Sťažovateľ mohol v zmysle § 2
ods. 6 písm. a) zákona o znalcoch v znení účinnom do 30. júna 2018 sám požadovať
zloženie primeraného preddavku na znalečné a v prípade jeho nepriznania zo strany súdu
mal možnosť v zmysle § 12 ods. 2 písm. c) zákona o znalcoch odmietnuť vykonanie úkonu.
34. Podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť
zjavne neopodstatnená vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí
aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.
nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná
v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
35. Na základe uvedeného nezistil ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej
sťažnosti v napadnutom uznesení krajského súdu pochybenia takej ústavnoprávnej intenzity,
aby mohol po prípadnom prijatí tejto časti ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať
porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu, a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
36. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2019