Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)IV. ÚS 792/2013
PDF · 224.1 KB
No categories available
IV. ÚS 792/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S. s. r. o., B., zastúpenej
konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. B., B., ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 17/2012 z 19. decembra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2013
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. B., B., ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 17/2012 z 19. decembra 2012
(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou Krajskému
súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia
Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky [právny nástupca Daňového riaditeľstva
Slovenskej republiky, pozn. (ďalej len „finančné riaditeľstvo“)] č. I/226/8978-
61278/2011/994139-r z 8. júna 2011, ktorým potvrdilo dodatočný platobný výmer
Daňového úradu P. (ďalej len „daňový úrad“ alebo „správca dane“) č. 671/230/4840/11/Kov
z 8. marca 2011, ktorým bol sťažovateľke vyrubený rozdiel dane z príjmov právnických
osôb za zdaňovacie obdobie roku 2008 v sume 10 861,68 €. Krajský súd žalobu
sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 13 S 75/2011 z 8. februára 2012 zamietol. Proti
označenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 17/2012 z 19. decembra 2012 tak, že
odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 13 S 75/2011 z 8. februára 2012
potvrdil.
Sťažovateľka formuluje v sťažnosti výhrady voči napadnutému rozsudku najvyššieho
súdu, ktoré možno zhrnúť takto:
1. Najvyšší súd podľa sťažovateľky schválil postup správcu dane, ktorým bolo na ňu
uvalené neprimerané dôkazné bremeno, keďže „uvalenie dôkazného bremena v daňovom
konaní výlučne na daňový subjekt nemá oporu v zákone“. Sťažovateľka namieta hodnotenie
dôkazov a nedostatočne zistený skutkový stav zo strany správcu dane v otázke posúdenia
povahy nákladov ňou vynaložených na výmenu dverí, okna, elektroinštalácie a maliarske
práce v šatni, ako aj preukazovania dodania betonárskej ocele spoločnosťou F., s. r. o. V
tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu „sp. zn. 7 Sž 124/01
uverejnený v zbierke ZSP č. 21/2002“, v ktorom otázka dôkazného bremena bola posúdená
odlišne ako v napadnutom rozsudku predovšetkým preto, že „... Správca dane dbá, aby
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo
najúplnejšie, a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov... Objasnenie
všetkých otázok, okolností, či vyvrátenie pochybností nemožno totiž podsunúť iba pod
dôkaznú povinnosť daňového subjektu.“ (ďalej len „prvá námietka“).
2. Zo strany žalovaného (finančného riaditeľstva, pozn.) došlo podľa tvrdenia
sťažovateľky k porušeniu § 15 ods. 5 písm. d) a e) zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“), keďže „o výpovedi svedka (I. Š., bývalého
jediného konateľa obchodnej spoločnosti F., s. r. o., pozn.) bol upovedomený telefonicky len
krátko pred jej uskutočnením, čím mu Správca dane fakticky nedal možnosť byť prítomný
pri tejto výpovedi... Najvyšší súd... síce uviedol, že postup Správcu dane bol neštandardný
a neobvyklý, avšak napraviť ujmu spôsobenú sťažovateľovi postupom Správcu dane
odmietol“ (ďalej len „druhá námietka“).
3. Sťažovateľka nesúhlasí s hodnotením svedeckej výpovede svedka I. Š.
v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu, keďže podľa tejto výpovede «na otázku, čím sa
zaoberala spoločnosť F., s. r. o. v čase, keď bol jej konateľom... odpovedal svedok:
„Neviem, ja som na tú firmu nepodnikal...“. Na otázku Správcu dane, či spoločnosť F.,
s. r. o. so spoločnosťou S., s. r. o. obchodovala v roku 2008 so sťažovateľom svedok
odpovedal: „Nie, pokým som ja bol konateľom nespolupracovala firma F., s. r. o. so
spoločnosťou S., s. r. o.» (ďalej len „tretia námietka“).
4. Sťažovateľka, sumarizujúc predchádzajúcu argumentáciu namieta, že „... súdy
v konaní nezohľadnili právnu úpravu ukladajúcu správcovi dane postupovať v daňovom
konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania a vykonávať dokazovanie tak, aby čo
najúplnejšie zistil rozhodujúce skutočnosti... V napadnutom rozhodnutí sa Najvyšší súd...
odchýlil od súdnej praxe, ktorá bola ustálená v prípadoch s obdobným skutkovým základom
bez toho, aby pre túto odchýlku uviedol racionálne a právne udržateľné dôvody. Tým bol
narušený princíp právnej istoty...“ (ďalej len „štvrtá námietka“).
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný
súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že najvyšší
súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 17/2012 z 19. decembra 2012 „porušil právo sťažovateľa
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
2 Sžf 17/2012 z 19. decembra 2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyjadruje výhrady voči
rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 17/2012 z 19. decembra 2012, na základe ktorých
malo podľa jej názoru dôjsť k neprípustnému zásahu do jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, proti ktorému sťažnosť
sťažovateľky smeruje, bolo rozhodnutie žalovaného správneho orgánu č. I/226/8978-
61278/2011/994139-r z 8. júna 2011, ktorým finančné riaditeľstvo potvrdilo dodatočný
platobný výmer daňového úradu č. 671/230/4840/111Kov z 8. marca 2011, ktorým správca
dane vyrubil sťažovateľke rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie
roku 2008 v sume 10 861,68 € z dôvodu porušenia § 2 písm. i) a § 21 ods. 1 písm. g) zákona
č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj
ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách proti
rozhodnutiam správnych orgánov. Poskytnutie takejto právnej ochrany však nemožno
považovať za právo na úspech v takomto konaní.
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo
účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03,
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že námietky uplatnené sťažovateľkou v žalobe
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia finančného riaditeľstva
č. I/226/8978-61278/2011/994139-r z 8. júna 2011, v odvolaní proti rozsudku krajského
súdu (sp. zn. 13 S 75/2011 z 8. februára 2012) a v samotnej sťažnosti adresovanej
ústavnému súdu sú v zásade identické, a preto ústavný súd v ďalšom poukazuje na tie časti
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorých sa odvolací súd s týmito námietkami
zaoberal, pričom úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa najvyšší súd s nimi vysporiadal
ústavne akceptovateľným spôsobom.
K prvej námietke a s ňou súvisiacej tretej námietke najvyšší súd v napadnutom
rozsudku uviedol:
«Žalobca v roku 2007 obstaral a zaradil do užívania výrobnú budovu, pozostávajúcu
z troch častí, strojovne, teplovzdušného kanála a sušičky obilia. V priebehu roku 2007
žalobca prebudoval strojovňu na administratívne priestory, časť teplovzdušného kanála na
šatňu a sušičku obilia na výrobnú halu. V mesiacoch apríl a máj 2008 žalobca vykonal
v druhej časti teplovzdušného kanála stavebné práce, dodávku a montáž stavebného
materiálu a plastového okna, v celkovej sume 157 209,70 Sk, zaúčtovanej na ťarchu účtu
042 Obstaranie hmotného investičného majetku. Tieto stavebné práce súviseli
s vybudovaním druhej šatne. Na ťarchu účtu 511 - Opravy a údržba budov a strojov
zaúčtoval žalobca dodávku a montáž plastového okna vrátane príslušenstva,
elektroinštalácie (kábel, trubky, ističe, konvektory, trubice, svietidlá, zásuvky, vypínače,
krabice, ventilátor), dodávku interiérových dverí vrátane kovania, maliarske a natieračské
práce v celkovej sume 120 493,20 Sk. Uvedené náklady v sume 120 493,20 Sk súviseli
s vybudovaním druhej šatne v teplovzdušnom kanáli. Nakoľko predtým tam šatňa nebola,
došlo k zmene jeho účelu použitia.
S poukazom na znenie ustanovenia § 29 ods. 1 zákona o dani z príjmov najvyšší súd
zhodne so záverom žalovaného konštatuje, že sporné výdavky na dodávku a montáž okna,
dverí, elektroinštalácie a maliarske práce na šatni je potrebné klasifikovať ako výdavky na
technické zhodnotenie, rekonštrukciu a do času uvedenia majetku do užívania účtovať tieto
výdavky na ťarchu účtu 042 - Obstaranie hmotného investičného majetku. S poukazom na
§ 21 ods. 1 písm. g/ zákona o dani z príjmov sa nejednalo o daňové výdavky a preto správca
dane postupoval správne, keď v zmysle § 17 ods. 2 písm. a/ zákona o dani z príjmov zvýšil
základ dane o sumu 120 493,20 Sk.
Na základe vykonanej daňovej kontroly správca dane neuznal žalobcovi výdavky na
nákup betonárskej ocele od spoločnosti F., s. r. o., v celkovej hodnote 1 547 313,60 Sk.
Podľa žalovaného tieto výdavky neboli daňovými výdavkami v zmysle § 2 písm. i/ a § 21
ods. 1 zákona o dani z príjmov, nakoľko nebolo žiadnym hodnoverným spôsobom
preukázané, že deklarovaný obchod sa naozaj uskutočnil...
Preskúmaním napadnutého rozhodnutia, ako aj postupu, ktorý jeho vydaniu
predchádzal, najvyšší súd dospel k záveru, že nie je dôvodná... námietka žalobcu týkajúca
sa nezákonného hodnotenia dôkazov a nedostatočne zisteného skutkového stavu zo strany
správcu dane. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že výpoveď svedka I. Š. nie je jediným
dôkazom, z ktorého žalovaný vychádzal. Vo veci vykonal správca dane vlastné dokazovanie
a rozsiahle šetrenie na zistenie, či sa deklarovaný obchod uskutočnil... Správca dane okrem
iného preveroval jazdy vozidla, ktoré malo podľa žalobcom predložených dokladov dovážať
oceľ, pričom výsledkom preverenia boli nezrovnalosti, keď podľa fakturácie od spoločnosti
S., s. r. o. (ktorá mala prenajaté vozidlo) bola žalobcovi fakturovaná doprava na trase
Svrčinovec - Trenčín, ale podľa príjemok žalobcu bolo uvedené vozidlo v B., tiež sa
nezhodovali dátumy dodania a dátumy jazdy vozidla, a tiež vozidlo malo viesť oceľ iných
rozmerov ako mala byť dodaná žalobcovi.
Z ustanovení § 29 ods. 1, 2 a 8 zákona o správe daní a poplatkov vyplýva, že dôkazné
bremeno v daňovom konaní nesie daňový subjekt, ktorý preukazuje skutočnosti, ktoré majú
vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení
a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu
daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov vedených daňovým subjektom. Dokazovanie vykonáva správca dane, ale dôkazné
bremeno leží na daňovom subjekte.
Pre uznanie daňového výdavku (§ 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov) nepostačuje len
jeho zaúčtovanie v účtovníctve daňovníka, ale zároveň musí byť splnená zákonná
podmienka jeho preukaznosti. Účelom daňovej kontroly nie je len formálne skontrolovanie
daňových dokladov správcom dane, ale aj preverenie reálnosti uskutočnenia jednotlivých
úkonov, ktoré majú vplyv na daňové výdavky (náklady) u kontrolovaného daňového
subjektu. Povinnosťou daňového subjektu je preukázať skutočnosti, ktoré uvádza v daňovom
priznaní, resp. ktoré vykazuje vo svojej účtovnej evidencii. V prejednávanom prípade
žalobca toto dôkazné bremeno neuniesol a hodnoverne nepreukázal, že dodávky ocele,
zúčtované do nákladov v roku 2004 (správne má byť „v roku 2008“, pozn.), boli skutočne
realizované. Vystavený doklad je použiteľný na daňové účely len vtedy, ak je nepochybné, že
v ňom uvedené údaje sú hodnoverné, tzn. že faktúry vystavil ten, kto ich vystaviť mal a za
plnenia, ktoré aj uskutočnil.»
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že vo vzťahu k prvej námietke
sťažovateľky je právny záver najvyššieho súdu vyjadrený v odôvodnení napadnutého
rozsudku (založený na neunesení dôkazného bremena sťažovateľky týkajúceho sa dodávky
ocele zúčtovanej do nákladov v roku 2008) z ústavného hľadiska akceptovateľný
a udržateľný.
Vo vzťahu k prvej, ale i tretej námietke sťažovateľky, ktoré súvisia s dôkazmi
vykonávanými správnymi orgánmi (daňovými orgánmi, pozn.) a ich hodnotením, ústavný
súd poznamenáva, že správny orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Zohľadňujúc odôvodnenie
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ústavný súd nedospel k záveru, že by
argumentácia sťažovateľky (spochybňovanie svedeckej výpovede, pozn.) bola v tejto
súvislosti spôsobilá na to, aby na jej základe bolo možné napadnutý rozsudok hodnotiť ako
ústavne neakceptovateľný a neudržateľný. Navyše, daňové orgány sa pri zisťovaní
skutkového stavu veci riadili aj inými vykonanými dôkazmi.
Ústavný súd taktiež zistil, že sťažovateľka svoje procesné právo predkladať dôkazy
nevyužila na pojednávaní v konaní pred prvostupňovým krajským súdom. V spise krajského
súdu je založené predvolanie na pojednávanie na 8. február 2012, ku ktorému sú pripojené
aj poštové doručenky, na základe ktorých je nepochybné, že predvolanie na pojednávanie
bolo doručené žalovanému (finančnému riaditeľstvu, pozn.), ako aj právnemu zástupcovi
sťažovateľky. Právny zástupca sťažovateľky predvolanie prevzal 19. januára 2012, čo je
potvrdené na doručenke jeho podpisom. Súčasťou spisu krajského súdu je aj zápisnica
o pojednávaní z 8. februára 2012, z ktorej vyplýva, že pojednávania sa z účastníkov konania
zúčastnila len zástupkyňa žalovaného. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje
na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich
základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú
mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej
posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08).
V rámci prvej námietky sťažovateľka zároveň poukazovala na odlišné závery iného
rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sž 124/2001 v obdobnej veci, ktorý otázku dôkaznej
povinnosti daňového subjektu posúdil odlišne („... adekvátnym dôkazným prostriedkom
na objasnenie, či došlo k zakúpeniu stavebného materiálu, mal byť predovšetkým podrobný
výsluch konateľov žalobcu, prípadne ďalších zamestnancov žalobcu...“) ako v namietanom
rozsudku.
Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na svoj ustálený právny
názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných
súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,
§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám),
keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01,
IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať
nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby
sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd
však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať
do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi
len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej
miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody.
Nejednotnosť judikatúry všeobecných súdov v identických, resp. porovnateľných
veciach je nepochybne nežiaduca, ale sama osebe spravidla nepostačuje na to, aby ústavný
súd len na jej základe vyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv, ak
v posudzovanej veci ide o také súdne rozhodnutia, ktoré sú primeraným spôsobom
odôvodnené a nemožno ich považovať za arbitrárne.
Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľky, podľa ktorej došlo v jej veci zo strany
žalovaného (finančného riaditeľstva, pozn.) k porušeniu zákona o správe daní tým, že
nemohla byť prítomná pri výsluchu svedka I. Š. a klásť svedkovi otázky, najvyšší súd
v napadnutom rozsudku najmä uviedol:
„Pokiaľ ide o dodržanie procesného postupu správcom dane, možno konštatovať, že
upovedomenie daňového subjektu o výsluchu svedka tesne pred jeho realizáciou nie je síce
štandardné a obvyklé, ale nie je v rozpore so zákonom. Naviac, vzhľadom na okolnosti
prípadu, keď snaha o predvolanie svedka bola zo začiatku neúspešná a správca dane
vypočúval svedka potom ako bol predvedený na obvodné oddelenie Policajného zboru v N.,
nemožno považovať postup správcu dane za nezákonný, resp. za neumožňujúci realizovať
žalobcovi jeho procesné práva. Žalobca bol o konaní výsluchu upovedomený, vzhľadom na
okolnosti včas, a nebolo mu odňaté právo klásť svedkovi otázky.“
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru,
podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto
k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané
a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú
prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok
môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti
v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak
jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou
garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala
podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie
každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok
porušenie ústavou garantovaného základného práva, v danom prípade základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
V danom prípade z citovaného vyplýva, že najvyšší súd sa s uvedenou námietkou
sťažovateľky v napadnutom rozsudku zaoberal, pričom pripustil možnosť, že zo strany
správneho orgánu došlo k pochybeniu, zároveň však primeraným spôsobom odôvodnil,
z akého dôvodu toto pochybenie nemalo najmä v súvislosti s vyhodnotením ďalších
dôkazov v rámci daňového konania zásadný vplyv na náležité zistenie skutkového stavu
veci. Za daných okolností ani druhá námietka sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu
nezakladá dôvod na vyhovenie jej sťažnosti, keďže nepreukazuje, že by postup najvyššieho
súdu, resp. jeho rozhodnutie bolo arbitrárne, resp. zjavne neodôvodnené. Naopak, ústavný
súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku ústavne akceptovateľným
spôsobom vysporiadal aj s touto námietkou sťažovateľky.
Štvrtou námietkou sťažovateľka v zásade opätovne poukazuje rovnako ako v prvej
námietke na podľa jej názoru svojvoľný výklad právnych predpisov upravujúcich
dokazovanie v daňovom konaní, ktorý najvyšší súd ako odvolací súd toleroval
a nezabezpečil nápravu. Uvedená námietka sťažovateľky má všeobecný a sumarizujúci
charakter, pričom jej ústavná relevancia by prichádzala do úvahy len vtedy, ak by boli
z ústavného hľadiska akceptovateľné aj jej ostatné námietky. S prihliadnutím na svoje
predbežné závery k predchádzajúcim námietkam sťažovateľky ústavný súd dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu neobsahuje také nedostatky, ktoré by mohli
signalizovať, že na ich základe mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označeného
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru,
podľa ktorej o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok
príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS. 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Preto nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich
konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie
niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam
(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu presvedčil, že
najvyšší súd sa s odvolacími námietkami sťažovateľky (v zásade totožnými s námietkami
uvedenými v sťažnosti, pozn.) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska niet preto žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
vyjadrené v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu.
Ústavný súd na záver konštatuje, že dôvody, na ktorých je založený rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 17/2012 z 19. decembra 2012, sú zrozumiteľné a dostatočne
logické, vychádzajúce z relevantných procesných noriem. Ide o rozhodnutie, ktoré podľa
názoru ústavného súdu nevykazuje znaky svojvôle, pričom právne závery, ku ktorým v nich
najvyšší súd dospel, sú založené na jeho vlastných myšlienkových postupoch
a hodnoteniach a sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné; ústavný súd ich
preto nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (m. m. I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
sťažnosť sťažovateľky je zjavne neodôvodnená, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu, aby sa ústavný súd
zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. decembra 2013