Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 792/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S. s. r. o., B., zastúpenej

konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. B., B., ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. decembra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. B., B., ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 19. decembra 2012

(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou Krajskému

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia

Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky [právny nástupca Daňového riaditeľstva

Slovenskej republiky, pozn. (ďalej len „finančné riaditeľstvo“)] č. I/226/8978-

61278/2011/994139-r z 8. júna 2011, ktorým potvrdilo dodatočný platobný výmer

Daňového úradu P. (ďalej len „daňový úrad“ alebo „správca dane“) č. /Kov

z 8. marca 2011, ktorým bol sťažovateľke vyrubený rozdiel dane z príjmov právnických

osôb za zdaňovacie obdobie roku 2008 v sume 10 861,68 €. Krajský súd žalobu

sťažovateľky rozsudkom sp. zn. z 8. februára 2012 zamietol. Proti

označenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. z 19. decembra 2012 tak, že

odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. z 8. februára 2012

potvrdil.

Sťažovateľka formuluje v sťažnosti výhrady voči napadnutému rozsudku najvyššieho

súdu, ktoré možno zhrnúť takto:

1. Najvyšší súd podľa sťažovateľky schválil postup správcu dane, ktorým bolo na ňu

uvalené neprimerané dôkazné bremeno, keďže „uvalenie dôkazného bremena v daňovom

konaní výlučne na daňový subjekt nemá oporu v zákone“. Sťažovateľka namieta hodnotenie

dôkazov a nedostatočne zistený skutkový stav zo strany správcu dane v otázke posúdenia

povahy nákladov ňou vynaložených na výmenu dverí, okna, elektroinštalácie a maliarske

práce v šatni, ako aj preukazovania dodania betonárskej ocele spoločnosťou F., s. r. o. V

tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu „sp. zn.

uverejnený v zbierke ZSP č. 21/2002“, v ktorom otázka dôkazného bremena bola posúdená

odlišne ako v napadnutom rozsudku predovšetkým preto, že „... Správca dane dbá, aby

skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo

najúplnejšie, a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov... Objasnenie

všetkých otázok, okolností, či vyvrátenie pochybností nemožno totiž podsunúť iba pod

dôkaznú povinnosť daňového subjektu.“ (ďalej len „prvá námietka“).

2. Zo strany žalovaného (finančného riaditeľstva, pozn.) došlo podľa tvrdenia

sťažovateľky k porušeniu a o správe daní

a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“), keďže „o výpovedi svedka (I. Š., bývalého

jediného konateľa obchodnej spoločnosti F., s. r. o., pozn.) bol upovedomený telefonicky len

krátko pred jej uskutočnením, čím mu Správca dane fakticky nedal možnosť byť prítomný

pri tejto výpovedi... Najvyšší súd... síce uviedol, že postup Správcu dane bol neštandardný

a neobvyklý, avšak napraviť ujmu spôsobenú sťažovateľovi postupom Správcu dane

odmietol“ (ďalej len „druhá námietka“).

3. Sťažovateľka nesúhlasí s hodnotením svedeckej výpovede svedka I. Š.

v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu, keďže podľa tejto výpovede «na otázku, čím sa

zaoberala spoločnosť F., s. r. o. v čase, keď bol jej konateľom... odpovedal svedok:

„Neviem, ja som na tú firmu nepodnikal...“. Na otázku Správcu dane, či spoločnosť F.,

s. r. o. so spoločnosťou S., s. r. o. obchodovala v roku 2008 so sťažovateľom svedok

odpovedal: „Nie, pokým som ja bol konateľom nespolupracovala firma F., s. r. o. so

spoločnosťou S., s. r. o.» (ďalej len „tretia námietka“).

4. Sťažovateľka, sumarizujúc predchádzajúcu argumentáciu namieta, že „... súdy

v konaní nezohľadnili právnu úpravu ukladajúcu správcovi dane postupovať v daňovom

konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania a vykonávať dokazovanie tak, aby čo

najúplnejšie zistil rozhodujúce skutočnosti... V napadnutom rozhodnutí sa Najvyšší súd...

odchýlil od súdnej praxe, ktorá bola ustálená v prípadoch s obdobným skutkovým základom

bez toho, aby pre túto odchýlku uviedol racionálne a právne udržateľné dôvody. Tým bol

narušený princíp právnej istoty...“ (ďalej len „štvrtá námietka“).

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že najvyšší

súd rozsudkom sp. zn. z 19. decembra 2012 „porušil právo sťažovateľa

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde zaručené v a v článku 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. decembra 2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v sťažnosti podľa vyjadruje výhrady voči

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 19. decembra 2012, na základe ktorých

malo podľa jej názoru dôjsť k neprípustnému zásahu do jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a podľa listiny, ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, proti ktorému sťažnosť

sťažovateľky smeruje, bolo rozhodnutie žalovaného správneho orgánu č. I/226/8978-

61278/2011/994139-r z 8. júna 2011, ktorým finančné riaditeľstvo potvrdilo dodatočný

platobný výmer daňového úradu č. z 8. marca 2011, ktorým správca

dane vyrubil sťažovateľke rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie

roku 2008 v sume 10 861,68 € z dôvodu porušenia § 2 písm. i) a § 21 ods. 1 písm. g) zákona

č. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa patrí aj

ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách proti

rozhodnutiam správnych orgánov. Poskytnutie takejto právnej ochrany však nemožno

považovať za právo na úspech v takomto konaní.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo

účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (,

).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že námietky uplatnené sťažovateľkou v žalobe

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia finančného riaditeľstva

č. I/226/8978-61278/2011/994139-r z 8. júna 2011, v odvolaní proti rozsudku krajského

súdu (sp. zn. z 8. februára 2012) a v samotnej sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu sú v zásade identické, a preto ústavný súd v ďalšom poukazuje na tie časti

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorých sa odvolací súd s týmito námietkami

zaoberal, pričom úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa najvyšší súd s nimi vysporiadal

ústavne akceptovateľným spôsobom.

K prvej námietke a s ňou súvisiacej tretej námietke najvyšší súd v napadnutom

rozsudku uviedol:

«Žalobca v roku 2007 obstaral a zaradil do užívania výrobnú budovu, pozostávajúcu

z troch častí, strojovne, teplovzdušného kanála a sušičky obilia. V priebehu roku 2007

žalobca prebudoval strojovňu na administratívne priestory, časť teplovzdušného kanála na

šatňu a sušičku obilia na výrobnú halu. V mesiacoch apríl a máj 2008 žalobca vykonal

v druhej časti teplovzdušného kanála stavebné práce, dodávku a montáž stavebného

materiálu a plastového okna, v celkovej sume 157 209,70 Sk, zaúčtovanej na ťarchu účtu

042 Obstaranie hmotného investičného majetku. Tieto stavebné práce súviseli

s vybudovaním druhej šatne. Na ťarchu účtu 511 - Opravy a údržba budov a strojov

zaúčtoval žalobca dodávku a montáž plastového okna vrátane príslušenstva,

elektroinštalácie (kábel, trubky, ističe, konvektory, trubice, svietidlá, zásuvky, vypínače,

krabice, ventilátor), dodávku interiérových dverí vrátane kovania, maliarske a natieračské

práce v celkovej sume 120 493,20 Sk. Uvedené náklady v sume 120 493,20 Sk súviseli

s vybudovaním druhej šatne v teplovzdušnom kanáli. Nakoľko predtým tam šatňa nebola,

došlo k zmene jeho účelu použitia.

S poukazom na znenie ustanovenia § 29 ods. 1 zákona o dani z príjmov najvyšší súd

zhodne so záverom žalovaného konštatuje, že sporné výdavky na dodávku a montáž okna,

dverí, elektroinštalácie a maliarske práce na šatni je potrebné klasifikovať ako výdavky na

technické zhodnotenie, rekonštrukciu a do času uvedenia majetku do užívania účtovať tieto

výdavky na ťarchu účtu 042 - Obstaranie hmotného investičného majetku. S poukazom na

§ 21 ods. 1 písm. g/ zákona o dani z príjmov sa nejednalo o daňové výdavky a preto správca

dane postupoval správne, keď v zmysle § 17 ods. 2 písm. a/ zákona o dani z príjmov zvýšil

základ dane o sumu 120 493,20 Sk.

Na základe vykonanej daňovej kontroly správca dane neuznal žalobcovi výdavky na

nákup betonárskej ocele od spoločnosti F., s. r. o., v celkovej hodnote 1 547 313,60 Sk.

Podľa žalovaného tieto výdavky neboli daňovými výdavkami v zmysle § 2 písm. i/ a § 21

ods. 1 zákona o dani z príjmov, nakoľko nebolo žiadnym hodnoverným spôsobom

preukázané, že deklarovaný obchod sa naozaj uskutočnil...

Preskúmaním napadnutého rozhodnutia, ako aj postupu, ktorý jeho vydaniu

predchádzal, najvyšší súd dospel k záveru, že nie je dôvodná... námietka žalobcu týkajúca

sa nezákonného hodnotenia dôkazov a nedostatočne zisteného skutkového stavu zo strany

správcu dane. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že výpoveď svedka I. Š. nie je jediným

dôkazom, z ktorého žalovaný vychádzal. Vo veci vykonal správca dane vlastné dokazovanie

a rozsiahle šetrenie na zistenie, či sa deklarovaný obchod uskutočnil... Správca dane okrem

iného preveroval jazdy vozidla, ktoré malo podľa žalobcom predložených dokladov dovážať

oceľ, pričom výsledkom preverenia boli nezrovnalosti, keď podľa fakturácie od spoločnosti

S., s. r. o. (ktorá mala prenajaté vozidlo) bola žalobcovi fakturovaná doprava na trase

Svrčinovec - Trenčín, ale podľa príjemok žalobcu bolo uvedené vozidlo v B., tiež sa

nezhodovali dátumy dodania a dátumy jazdy vozidla, a tiež vozidlo malo viesť oceľ iných

rozmerov ako mala byť dodaná žalobcovi.

Z ustanovení § 29 ods. 1, 2 a 8 zákona o správe daní a poplatkov vyplýva, že dôkazné

bremeno v daňovom konaní nesie daňový subjekt, ktorý preukazuje skutočnosti, ktoré majú

vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení

a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo

záznamov vedených daňovým subjektom. Dokazovanie vykonáva správca dane, ale dôkazné

bremeno leží na daňovom subjekte.

Pre uznanie daňového výdavku (§ 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov) nepostačuje len

jeho zaúčtovanie v účtovníctve daňovníka, ale zároveň musí byť splnená zákonná

podmienka jeho preukaznosti. Účelom daňovej kontroly nie je len formálne skontrolovanie

daňových dokladov správcom dane, ale aj preverenie reálnosti uskutočnenia jednotlivých

úkonov, ktoré majú vplyv na daňové výdavky (náklady) u kontrolovaného daňového

subjektu. Povinnosťou daňového subjektu je preukázať skutočnosti, ktoré uvádza v daňovom

priznaní, resp. ktoré vykazuje vo svojej účtovnej evidencii. V prejednávanom prípade

žalobca toto dôkazné bremeno neuniesol a hodnoverne nepreukázal, že dodávky ocele,

zúčtované do nákladov v roku 2004 (správne má byť „v roku 2008“, pozn.), boli skutočne

realizované. Vystavený doklad je použiteľný na daňové účely len vtedy, ak je nepochybné, že

v ňom uvedené údaje sú hodnoverné, tzn. že faktúry vystavil ten, kto ich vystaviť mal a za

plnenia, ktoré aj uskutočnil.»

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že vo vzťahu k prvej námietke

sťažovateľky je právny záver najvyššieho súdu vyjadrený v odôvodnení napadnutého

rozsudku (založený na neunesení dôkazného bremena sťažovateľky týkajúceho sa dodávky

ocele zúčtovanej do nákladov v roku 2008) z ústavného hľadiska akceptovateľný

a udržateľný.

Vo vzťahu k prvej, ale i tretej námietke sťažovateľky, ktoré súvisia s dôkazmi

vykonávanými správnymi orgánmi (daňovými orgánmi, pozn.) a ich hodnotením, ústavný

súd poznamenáva, že správny orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Zohľadňujúc odôvodnenie

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ústavný súd nedospel k záveru, že by

argumentácia sťažovateľky (spochybňovanie svedeckej výpovede, pozn.) bola v tejto

súvislosti spôsobilá na to, aby na jej základe bolo možné napadnutý rozsudok hodnotiť ako

ústavne neakceptovateľný a neudržateľný. Navyše, daňové orgány sa pri zisťovaní

skutkového stavu veci riadili aj inými vykonanými dôkazmi.

Ústavný súd taktiež zistil, že sťažovateľka svoje procesné právo predkladať dôkazy

nevyužila na pojednávaní v konaní pred prvostupňovým krajským súdom. V spise krajského

súdu je založené predvolanie na pojednávanie na 8. február 2012, ku ktorému sú pripojené

aj poštové doručenky, na základe ktorých je nepochybné, že predvolanie na pojednávanie

bolo doručené žalovanému (finančnému riaditeľstvu, pozn.), ako aj právnemu zástupcovi

sťažovateľky. Právny zástupca sťažovateľky predvolanie prevzal 19. januára 2012, čo je

potvrdené na doručenke jeho podpisom. Súčasťou spisu krajského súdu je aj zápisnica

o pojednávaní z 8. februára 2012, z ktorej vyplýva, že pojednávania sa z účastníkov konania

zúčastnila len zástupkyňa žalovaného. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich

základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú

mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej

posúdenie nemá právomoc (, , ).

V rámci prvej námietky sťažovateľka zároveň poukazovala na odlišné závery iného

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. v obdobnej veci, ktorý otázku dôkaznej

povinnosti daňového subjektu posúdil odlišne („... adekvátnym dôkazným prostriedkom

na objasnenie, či došlo k zakúpeniu stavebného materiálu, mal byť predovšetkým podrobný

výsluch konateľov žalobcu, prípadne ďalších zamestnancov žalobcu...“) ako v namietanom

rozsudku.

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na svoj ustálený právny

názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných

súdov a suplovať tak poslanie, ktoré o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,

§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám),

keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. ,

). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať

nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby

sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd

však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať

do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi

len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej

miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody.

Nejednotnosť judikatúry všeobecných súdov v identických, resp. porovnateľných

veciach je nepochybne nežiaduca, ale sama osebe spravidla nepostačuje na to, aby ústavný

súd len na jej základe vyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv, ak

v posudzovanej veci ide o také súdne rozhodnutia, ktoré sú primeraným spôsobom

odôvodnené a nemožno ich považovať za arbitrárne.

Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľky, podľa ktorej došlo v jej veci zo strany

žalovaného (finančného riaditeľstva, pozn.) k porušeniu zákona o správe daní tým, že

nemohla byť prítomná pri výsluchu svedka I. Š. a klásť svedkovi otázky, najvyšší súd

v napadnutom rozsudku najmä uviedol:

„Pokiaľ ide o dodržanie procesného postupu správcom dane, možno konštatovať, že

upovedomenie daňového subjektu o výsluchu svedka tesne pred jeho realizáciou nie je síce

štandardné a obvyklé, ale nie je v rozpore so zákonom. Naviac, vzhľadom na okolnosti

prípadu, keď snaha o predvolanie svedka bola zo začiatku neúspešná a správca dane

vypočúval svedka potom ako bol predvedený na obvodné oddelenie Policajného zboru v N.,

nemožno považovať postup správcu dane za nezákonný, resp. za neumožňujúci realizovať

žalobcovi jeho procesné práva. Žalobca bol o konaní výsluchu upovedomený, vzhľadom na

okolnosti včas, a nebolo mu odňaté právo klásť svedkovi otázky.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru,

podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ), preto

k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané

a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú

prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok

môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti

v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak

jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením

garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala

podstatný dosah (m. m. ). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie

každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok

porušenie garantovaného základného práva, v danom prípade základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru.

V danom prípade z citovaného vyplýva, že najvyšší súd sa s uvedenou námietkou

sťažovateľky v napadnutom rozsudku zaoberal, pričom pripustil možnosť, že zo strany

správneho orgánu došlo k pochybeniu, zároveň však primeraným spôsobom odôvodnil,

z akého dôvodu toto pochybenie nemalo najmä v súvislosti s vyhodnotením ďalších

dôkazov v rámci daňového konania zásadný vplyv na náležité zistenie skutkového stavu

veci. Za daných okolností ani druhá námietka sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu

nezakladá dôvod na vyhovenie jej sťažnosti, keďže nepreukazuje, že by postup najvyššieho

súdu, resp. jeho rozhodnutie bolo arbitrárne, resp. zjavne neodôvodnené. Naopak, ústavný

súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku ústavne akceptovateľným

spôsobom vysporiadal aj s touto námietkou sťažovateľky.

Štvrtou námietkou sťažovateľka v zásade opätovne poukazuje rovnako ako v prvej

námietke na podľa jej názoru svojvoľný výklad právnych predpisov upravujúcich

dokazovanie v daňovom konaní, ktorý najvyšší súd ako odvolací súd toleroval

a nezabezpečil nápravu. Uvedená námietka sťažovateľky má všeobecný a sumarizujúci

charakter, pričom jej ústavná relevancia by prichádzala do úvahy len vtedy, ak by boli

z ústavného hľadiska akceptovateľné aj jej ostatné námietky. S prihliadnutím na svoje

predbežné závery k predchádzajúcim námietkam sťažovateľky ústavný súd dospel k záveru,

že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu neobsahuje také nedostatky, ktoré by mohli

signalizovať, že na ich základe mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označeného

základného práva podľa a podľa listiny, ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru,

podľa ktorej o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. I. ÚS. 4/00, , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(m. m. , ), ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich

konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie

niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu presvedčil, že

najvyšší súd sa s odvolacími námietkami sťažovateľky (v zásade totožnými s námietkami

uvedenými v sťažnosti, pozn.) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska niet preto žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

vyjadrené v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu.

Ústavný súd na záver konštatuje, že dôvody, na ktorých je založený rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. decembra 2012, sú zrozumiteľné a dostatočne

logické, vychádzajúce z relevantných procesných noriem. Ide o rozhodnutie, ktoré podľa

názoru ústavného súdu nevykazuje znaky svojvôle, pričom právne závery, ku ktorým v nich

najvyšší súd dospel, sú založené na jeho vlastných myšlienkových postupoch

a hodnoteniach a sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné; ústavný súd ich

preto nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (m. m. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

sťažnosť sťažovateľky je zjavne neodôvodnená, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2

odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu, aby sa ústavný súd

zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013