Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 408/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

, , , zastúpenej

advokátskou kanceláriou Hudzík & Partners s. r. o., Mnoheľova 830/15, Poprad, v mene

ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Ján Hudzík, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a 4 a a práva

podľa čl. 3 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského

súdu v Prešove sp. zn. zo 7. mája 2020 v spojení s opravným uznesením

sp. zn. z 18. mája 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. júna 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“ alebo v citáciách aj „matka“),

ktorou namieta porušenie základných práv podľa a 4 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 3 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2

Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 7. mája 2020 v spojení s opravným uznesením sp. zn.

z 18. mája 2020 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Poprad (ďalej len

„okresný súd“) rozsudkom sp. zn. zo 17. októbra 2018

- rozviedol manželstvo sťažovateľky a otca maloletých detí ,

, (ďalej len „otec“),

- na čas po rozvode manželstva zveril maloletého

, do osobnej starostlivosti otca a sťažovateľku zaviazal prispievať

na jeho výživu,

- na čas po rozvode manželstva zveril maloletú ,

do osobnej starostlivosti sťažovateľky a otcovi určil vyživovaciu povinnosti k maloletej,

- vyslovil, že obaja rodičia majú právo zastupovať maloleté deti a spravovať

ich majetok,

- upravil styk oboch rodičov s maloletým dieťaťom, ktoré im nebolo zverené

do osobnej starostlivosti a

- uložil otcovi a sťažovateľke, ako aj obom maloletým deťom výchovné opatrenie

spočívajúce v povinnosti podrobiť sa odbornému poradenstvu.

3. Na základe odvolania otca maloletých detí a Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny

Poprad (ďalej len „kolízny opatrovník“) krajský súd napadnutým rozsudkom zmenil

rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch o úprave výkonu rodičovských práv

a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva tak, že

- maloletú zveril do osobnej starostlivosti otca a sťažovateľku zaviazal

prispievať na jej výživu,

- upravil styk sťažovateľky s obomi maloletými deťmi,

- uložil otcovi, sťažovateľke a obom maloletým deťom podrobiť sa psychologickému

poradenstvu u klinického psychológa po dobu šiestich mesiacov od začatia jeho realizácie,

- otcovi uložil povinnosť informovať sťažovateľku o všetkých podstatných

záležitostiach týkajúcich sa oboch maloletých detí,

- potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o práve oboch rodičov zastupovať

maloleté deti a spravovať ich majetok,

- odmietol odvolanie kolízneho opatrovníka ako oneskorene podané.

4. Napadnutý rozsudok krajského súdu označuje sťažovateľka za „svojvoľný

a neudržateľný“, pričom namieta, že krajský súd pri posúdení najvhodnejšej formy osobnej

starostlivosti o maloleté deti opomenul zohľadniť schopnosť otca zaistiť potreby maloletej

a predovšetkým prianie maloletej. Krajskému súdu sťažovateľka vytýka,

že jednostranne konštatuje jej ľahkovážny postoj vo vzťahu k dodržiavaniu nariadeného

neodkladného opatrenia a účasti na stretnutiach s klinickým psychológom, avšak

bezdôvodne prehliada správanie otca, ktoré sťažovateľka hodnotí ako výsostne „formálne“.

Z napadnutého rozsudku pritom nie je podľa sťažovateľky zrejmé, na základe akých

dôkazov dospel krajský súd k záveru, že otec má lepšie predpoklady pre zaistenie zdravého

vývoja a potrieb maloletej . V tejto súvislosti konštatuje, že od mája 2017 otec

o maloletú neprejavoval žiadny záujem a ak, tak len formálny. V konaní pred súdom pritom

otec v porovnaní so sťažovateľkou nemal žiadne vedomosti o potrebách maloletých detí,

pričom vzhľadom na pracovnú vyťaženosť otca je ich syn väčšiu časť dňa sám.

5. Za závažné pochybenie krajského súdu považuje sťažovateľka nezistenie názoru

a priania maloletej hoci vzhľadom na jej vek (9 rokov) je maloletá schopná

formulovať svoje názory. Zisťovanie názoru maloletého dieťaťa len nepriamo

prostredníctvom znaleckého posudku, ktorý bol vypracovaný pred dvomi rokmi,

predstavuje podľa sťažovateľky ústavne neakceptovateľný postup krajského súdu

odporujúci čl. 3 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa. Sťažovateľka namieta,

že krajský súd zdôvodnil záujem maloletej len formálne, poukazujúc na akési

nedostatky na strane sťažovateľky. O formálnom vyhodnotení záujmu maloletej svedčí

podľa sťažovateľky fakt, že sa na pojednávaní, ktoré predchádzalo vyhláseniu napadnutého

rozsudku, nezúčastnil kolízny opatrovník, resp. krajský súd si nezabezpečil jeho aktuálnu

správu, z ktorej by bol zrejmý aktuálny postoj maloletej a jej väzba k obom rodičom.

6. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd nerozhodoval so zreteľom na najlepší

záujem maloletej, nevyhodnotil dôležitosť stability výchovného prostredia a nevysporiadal

sa so skutočnosťou, že maloletá má v domácnosti sťažovateľky od mája 2017 nastavený

denný režim, na ktorý je zvyknutá. V tomto kontexte sťažovateľka zastáva názor, že krajský

súd sa od judikatúry ústavného súdu „odchýlil“ v otázke posúdenia priania dieťaťa,

a v otázke schopnosti toho ktorého rodiča zaistiť vývoj a fyzické, vzdelávacie, emocionálne

materiálne a iné potreby maloletej. Sťažovateľka namieta, že krajský súd bez akýchkoľvek

dôkazov tvrdí, že jej správanie ohrozuje zdravý vývoj maloletej, hoci z vykonaného

dokazovania (vyjadrenie školy, hodnotenie učiteľov) vyplýva pravý opak, a to, že má

pre maloletú vytvorené vhodné zázemie.

7. S ohľadom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí jej ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky zaručené v Slovenskej

republiky a základné právo na ochranu rodičovstva zaručené v článku 46 ods. 1 a 4

Slovenskej republiky práva podľa článku 3 ods. 1 a článku 12 ods. l, ods. 2 Dohovoru

o právach dieťaťa boli porušené rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo dňa 7.5.2020.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 7.5.2020

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia

v celkovej sume 375,24 Eur, a to na účet právneho zástupcu

do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

11. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11.1 Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť

vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať

ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (, , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. , ).

13. Podľa manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom

a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru.

Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana

detí a mladistvých.

14. Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;

deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu

na základe zákona.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť

prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných

súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými

orgánmi.

17. Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými

stranami tohto Dohovoru, musia zabezpečiť dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje

vlastné názory, právo slobodne sa vyjadrovať o všetkých záležitostiach, ktoré

sa ho dotýkajú, pričom sa názorom detí musí venovať primeraná pozornosť zodpovedajúca

ich veku a úrovni.

18. Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za týmto účelom sa dieťaťu musí

predovšetkým poskytnúť možnosť, aby bolo vypočuté v každom súdnom alebo

administratívnom pojednávaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo alebo prostredníctvom

zástupcu alebo jeho príslušného orgánu, a spôsobom, ktorý je v súlade s pravidlami

vnútroštátneho zákonodarstva.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

19. Vychádzajúc z dôvodov ústavnej sťažnosti, tak ako ich sťažovateľka

naformulovala, jej podstata spočíva v tvrdení sťažovateľky o porušení jej označených

základných práv z dôvodu, že krajský súd ako súd odvolací rozhodol o zmene úpravy

výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode vo vzťahu k maloletej

bez toho, aby

- mal na základe vykonaných dôkazov preukázané, že otec má vytvorené lepšie

predpoklady pre zabezpečenie potrieb maloletej a jej výchovu a

- vypočul maloletú zistil jej aktuálny postoj, citovú väzbu k obom rodičom

a zohľadnil tým najlepší záujem maloletej.

20. Ešte pred posúdením argumentácie sťažovateľky obsiahnutej v ústavnej sťažnosti

ústavný súd najskôr poukazuje na tú skutočnosť, že vo veciach, ktoré patria do právomoci

všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (,

, ). V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom

prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ). Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov

môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , ). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné zase uvažovať vtedy, ak by

sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho

predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ,

).

21. Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôrazňuje, že ochrana ústavnosti nie

je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu. Je úlohou všetkých orgánov

verejnej moci, v tomto rámci predovšetkým úlohou všeobecného súdnictva. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade

zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci

(napr. ).

22. Zvlášť rezervovaný postoj je podľa názoru ústavného súdu potrebné zaujať práve

vo vzťahu k prieskumu rozhodnutí všeobecných súdov v rodinnoprávnych veciach, pretože

práve všeobecné súdy majú vzhľadom na svoju nezastupiteľnú osobnú skúsenosť

vyplývajúcu z bezprostredného kontaktu s účastníkmi konania a inými osobami

zúčastneným na konaní a z ich znalosti rodinnej situácie vytvorené najlepšie podmienky

pre vykonanie dokazovania, zistenie skutočného stavu veci [§ 35 Civilného mimosporového

poriadku (ďalej len „CMP“)] a spravodlivé rozhodnutie vo veci reflektujúce predovšetkým

najlepší záujem maloletého dieťaťa v súlade s čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa [porovnaj

uznesenia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 23. júna 2020 a sp. zn.

zo 16. júna 2020, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) vo veci Bronda proti Taliansku z 9. 6. 1998, č. sťažnosti 22430/93, bod 59].

Do rozhodovania všeobecných súdov teda ústavný súd zasahuje len v prípade zistenia

extrémneho excesu predstavujúceho porušenie alebo medzinárodnými zmluvami

zaručených práv. Ústavnému súdu teda neprináleží rozhodovať či zaujímať stanovisko

k tomu, komu má byť maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, resp. či má byť

zverené do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, ale len posúdiť, či rozhodnutia

všeobecných súdov neprekračujú medze ústavnosti.

23. Ústavný súd všeobecne k rodinnoprávnej problematike konštatuje,

že v súčasnosti existuje široká zhoda – a to aj v medzinárodnom práve – na podpore

myšlienky, že pri rozhodovaní príslušných orgánov verejnej moci týkajúcom sa maloletých

detí musí byť ich najlepší záujem prvoradým hľadiskom rozhodovania [„primary

consideration“ (m. m. , )]. Povinnosť konať v najlepšom

záujme maloletého dieťaťa predstavuje jeden zo základných princípov mimosporového

procesu vyjadreného v . Zákonným kritériom pre rozhodnutie vo veci maloletého

je teda „záujem maloletého dieťaťa“, ktorý je však definovaný vždy individuálne s ohľadom

na špecifickú situáciu dieťaťa. Záujem maloletého dieťaťa musí súd vyhodnocovať

a zdôvodniť nielen mechanicky a formálne, ale aj s ohľadom na in concreto okolnosti

spočívajúce v danosti prípadne v absencii nielen „technických“ podmienok na výchovu,

starostlivosť a všestranný vývoj maloletého (bytové predpoklady, dochádzka do školy alebo

na voľnočasové aktivity, lekárska starostlivosť a pod.), ale aj vzhľadom na emocionálne

(či už pozitívne alebo negatívne) väzby maloletého ku každému z rodičov, tobôž

ak o kvalite týchto väzieb vypovedá nestranné znalecké posúdenie (m. m. ).

24. Zohľadňujúc sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky sa ústavný súd oboznámil

s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu, predovšetkým s tou časťou jeho

odôvodnenia, ktorá sa týka záverov krajského súdu o nutnosti zmeny výchovného prostredia

maloletej a jej zverenia do osobnej starostlivosti otca, aby posúdil, či spĺňa

požiadavky na riadne odôvodnenie vyplývajúce z . Ústavný súd

sa súčasne zameral na posúdenie, či krajský súd v konaní sledoval predovšetkým najlepší

záujem maloletej ako primárne hľadisko pre rozhodnutie a či v tomto zmysle rozhodol

o podobe najvhodnejšieho usporiadania vzťahov medzi rodičmi a maloletými deťmi.

25. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd pri rozhodovaní o osobnej

starostlivosti o maloleté dieťa, resp. o zmene osobnej starostlivosti vzal do úvahy viaceré

kľúčové referenčné kritéria, ktorých splnenie skúmal a hodnotil (bod 28). Jedno

z relevantných kritérií, ktoré bolo podľa krajského súdu potrebné vyhodnotiť, bol prístup

sťažovateľky a otca prezentovaný v priebehu súdneho konania na účel posúdenia ich

schopnosti zabezpečiť maloletej zachovanie jej identity a rodinných väzieb. Na základe

vykonaných dôkazov, najmä záverov psychológov, správ kolízneho opatrovníka, mediátora

a ďalších subjektov zaangažovaných na konaní krajský súd síce skonštatoval, že obaja

rodičia majú vytvorené vhodné predpoklady na zabezpečenie starostlivosti o maloleté deti

(bod 37), avšak súčasne mal preukázaný manipulatívny a odmietavý postoj sťažovateľky

vo vzťahu k realizácii styku a akéhokoľvek kontaktu maloletej s jej otcom a bratom

zvereným do osobnej starostlivosti otca. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky,

že pre maloletú má vytvorené vhodné prostredie, čo podľa jej názoru nebolo v konaní

žiadnym spôsobom spochybnené, ústavný súd uvádza, že krajský súd nepovažoval

prostredie u sťažovateľky z materiálneho hľadiska (bytové pomery, zabezpečenie

materiálnych potrieb maloletej) za nedostačujúce, ale práve jej prístup k udržaniu,

budovaniu a ďalšiemu rozvíjaniu citových väzieb maloletej k jej otcovi ako

aj zachovaniu vzájomného súrodeneckého vzťahu vyhodnotil ako nekooperujúci,

ľahkovážny a odporujúci najlepšiemu záujmu maloletej. Svoj záver krajský súd odôvodnil

tým, že napriek viacerým prijatým opatreniam (neodkladné opatrenia, opatrenia o úprave

asistovaného styku rodičov a maloletých detí, opatrenia pre poskytnutie odbornej pomoci

vo forme výchovného opatrenia a odbornej psychologickej pomoci) smerujúcim

k odstráneniu rodičovského konfliktu „matka nerešpektovala neodkladné opatrenie

o nariadenej striedavej osobnej starostlivosti, ani opatrenie o asistovanom styku. Zúčastnila

sa iba jedného stretnutia, išlo o určený styk otca s maloletou dcérou na ktorom sa matka

zúčastnila. Na styku so synom sa nezúčastnila a nevyužila tak možnosť kontaktu

s ním. Matka sa nezúčastnila ani stretnutia dňa 03.02. 2020 u klinickej psychologičky,

ktorého sa otec so synom sa zúčastnil. Matka komunikovala prostredníctvom SMS

s ustanovenou psychologičkou až dňa 12.03.2020... (bod 31)

... Postoj matky sa prejavil ako ľahkovážny, počas celého konania pristupovala

k prijatým opatreniam s určitým dešpektom. Jediným dôvodom pre jej správanie má byť

odmietavý postoj mal. k otcovi a bratovi... (bod 32)

... Správanie matky je manipulatívne a odmietanie otca je výsledkom jej správania.

Matka neuznáva úlohu otca v živote maloletej dcéry, čoho dôkazom je aj to, že maloletá

dcéra neoslovuje po krátkej dobe po rozpade rodiny otca otcom. Povinnosťou súdu

je hľadať a prijať také opatrenia, ktoré musí pomôcť maloletému dieťaťu odstrihnúť

sa od vplyvu takéhoto rodiča, ktorý má negatívny vplyv na správanie svojho vlastného

dieťaťa. Manipulácia a nesprávne správanie sa matky vyplýva aj z toho, že má

preferovať len jedného rodiča, pričom takéto správanie nie je prirodzené pre ...

Odvolací súd je presvedčený, že pokiaľ by matka mala úprimný záujem o revitalizáciu

vzťahov, tak by využila všetky možné prostriedky ponúkanej odbornej pomoci a snažila

sa o to, aby došlo k opätovnému stretávaniu sa detí navzájom a vytvorili by sa podmienky

aby každý rodič, mal rovnaký priestor na realizáciu svojho práva podieľať sa na výchove

detí a zostal zachovaný súrodenecký vzťah... (bod 33)

... Kolízny opatrovník konštatoval v závere že, matka má laxný prístup k dodržiavaniu

a nastaveniu pravidiel, nerešpektuje vykonateľné súdne rozhodnutia, neumožňuje kontakt

s otcom a s bratom, nerobí žiaden krok k tomu, aby k obnoveniu vzťahov došlo

(bod 34).“.

26. V danom prípade boli teda dôvodom na zmenu rozhodnutia o zverení maloletej

do osobnej starostlivosti otca konkrétne skutočnosti, ktoré krajský súd po komplexnom

zhodnotení všetkých okolností prejednávanej veci viedli k záveru, že úprava výkonu

rodičovských práv a povinností tak, ako o nej rozhodol okresný súd, nie je v najlepšom

záujme maloletej Práve vplyv sťažovateľky bol podľa názoru krajského súdu

dôvodom navonok deklarovaného postupného odmietania otca a brata zo strany maloletej

hoci výsledky vykonaného dokazovania preukázali, že ich vzťah je v skutočnosti

pozitívny. Je pritom potrebné obzvlášť poukázať na snahu krajského súdu (aj)

prostredníctvom neodkladnej úpravy styku rodičov s maloletými deťmi (uznesenie sp. zn.

z 5. decembra 2019) a následným uložením povinnosti podrobiť

sa odbornému psychologickému poradenstvu (uznesenie sp. zn.

z 19. decembra 2019) eliminovať konfliktnú situáciu v rodine maloletého dieťaťa

a zabezpečiť udržanie a prehlbovanie citovej väzby maloletej k obom jej rodičom

a bratovi Krajský súd v tejto súvislosti uviedol (bod 35), že „napriek snahe

súdu, kolízneho opatrovníka, mediátora, psychológov obnoviť komunikáciu rodičov

a nastoliť čo najvhodnejšie podmienky pre zvládnutie rozpadu rodiny týchto dvoch

maloletých detí k tomu nedošlo. Matka bola zo strany súdu, kolízneho opatrovníka

upozorňovaná na nebezpečnosť takéhoto správania, na skutočnosť, že súd vyhodnotí postoje

každého z rodičov ako sa v priebehu konania správali a ako konali, prijímali prijaté

opatrenia. Odvolací súd nemal pochybnosti o preukázaní toho, že otec sa nestaval k matke

spôsobom ako to učinila ona, pretože otec uznáva úlohu matky a nepoužíva manipulatívne

postoje a metódy ako matka.“. Sťažovateľkou napadnuté závery krajského súdu prijaté

v napadnutom rozsudku preto nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať

za svojvoľné či kolidujúce s najlepším záujmom maloletého dieťaťa. Krajský súd dôkladne

a dostatočne objasnil a vysvetlil, na základe akých dôkazov a úvah dospel k týmto záverom,

pričom prioritným hľadiskom pre jeho rozhodnutie bol práve najlepší záujem maloletej

tak ako to vyžaduje čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Výhrady sťažovateľky

predostreté v ústavnej sťažnosti preto v tomto smere neboli opodstatnené.

27. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že maloletá nebola konajúcimi súdmi

vypočutá, prípadne že nebol zisťovaný jej aktuálny názor, ústavný súd zdôrazňuje,

že primárne ide o právo maloletého dieťaťa byť vypočutý, prípadne právo na zistenie jeho

názoru. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

ústavnú sťažnosť nemôže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta

porušenie základných práv alebo slobôd iných osôb, nie svojich (m. m. ,

). Ústavný súd sa však zaoberal aj touto námietkou sťažovateľky, keďže

nevypočutím maloletej resp. tým, že krajský súd nezistil jej aktuálny postoj,

a na tomto základe zmenil rozsudok okresného súdu a rozhodol o zverení maloletej

do osobnej starostlivosti otca, malo dôjsť k porušeniu zaručených práv

sťažovateľky (obdobne ).

28. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na zákona , podľa

ktorého názor maloletého zisťuje súd spôsobom zodpovedajúcim jeho veku a vyspelosti.

Podľa povahy veci zisťuje súd názor maloletého bez prítomnosti iných osôb. Z uvedeného

je zrejmé, že názor maloletého dieťaťa všeobecný súd zisťuje nie len jeho výsluchom,

ale aj iným vhodným spôsobom (obdobne ). V tomto prípade krajský súd

zrozumiteľne a jasne vysvetlil, z akého dôvodu nepovažoval za potrebné opätovne maloletú

vypočuť. Z dokazovania vykonaného v prvoinštančnom a odvolacom konaní,

ako aj zo všetkých listinných dôkazov predostretých v konaní bola totiž vôľa maloletej

krajskému súdu známa, preto zvolený postup krajského súdu nepovažuje ústavný súd

aj pri rešpektovaní judikatúry ESĽP (pozri napríklad rozsudok vo veci Havelka a ďalší proti

Českej republike z 21. 6. 2007, č. sťažnosti 23499/06) za neústavný. Napriek deklarovanej

vôli maloletej byť v starostlivosti sťažovateľky však krajský súd vyjadril presvedčenie

o nevyhnutnej potrebe korigovania postoja a názoru maloletej, ktorý je výsledkom

manipulácie a vplyvu sťažovateľky (bod 40 a 43 rozsudku). Zohľadňujúc záujem maloletej

na jej zdravom psychickom a fyzickom vývoji, stabilite a bezpečí výchovného prostredia,

krajský súd dospel k záveru, že „v najlepšom záujme maloletej rozhodne nie je rezignovať

na správanie matky, ktorá ignoruje právoplatné rozhodnutia súdu a pristupuje ľahkovážne

a dešpektom k ponúkanej odbornej pomoci a so snahou eliminovať otca zo života maloletej

dcéry. Maloleté dieťa má nepochybne právo na oboch rodičov. Odvolací súd

je presvedčený, že pre bezpečný ďalší zdravý vývoj mal. je bezpečným a stabilným

prostredím prostredie otca, v ktorom sa zdržiava aj mal. Navyše sa zachová

prirodzené rodinné prostredie pre obe maloleté deti, pokiaľ budú vyrastať spoločne. Vzťah

súrodencov je dôležitý aj z dôvodu rozpadu rodiny, súrodenci spoločne môžu lepšie

zvládnuť rozpad vlastnej rodiny.“.

29. Na základe uvedeného zastáva ústavný súd názor, že krajský súd mal

pri rozhodovaní na zreteli v prvom rade najlepší záujem maloletej zachovanie

a prehlbovanie vzájomných citových väzieb medzi súrodencami a budovanie jej vzťahu

s otcom, pričom nevychádzal izolovane len z názoru maloletej ako jedného z referenčných

kritérií, ale podrobne opísal vývoj a aktuálny stav rodinnej situácie a komplexne zhodnotil

okolnosti na strane maloletého dieťaťa a každého z rodičov. Ústavný súd preto nevidel

ústavne relevantný dôvod na to, aby do napadnutého rozsudku krajského súdu akýmkoľvek

spôsobom zasahoval, keďže nebol zistený taký výklad ustanovení citovaných v napadnutom

rozsudku a ich uplatnenie vo veci sťažovateľky, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné

s . Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(m. m. , , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno

právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu vrátane ich

dôvodov a námietok.

30. Na záver ústavný súd považuje za potrebné dodať, že rozhodnutie súdu o úprave

výkonu rodičovských práv a povinnosti nie je nezmeniteľné a v prípade, že v budúcnosti

dôjde k relevantnej zmene pomerov ( ), môžu obaja rodičia prípadne konajúci

súd sám aj bez návrhu začať konanie o zmene úpravy výkonu rodičovských práv

a povinností k maloletým deťom.

31. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že v rozhodovaní

krajského súdu o otázke zmeny osobnej starostlivosti o maloletú nebolo zistené ani také

pochybenie, ktoré by mohlo indikovať možnosť porušenia v ústavnej sťažnosti označených

práv sťažovateľky hmotného charakteru, t. j. základných práv podľa a 4 .

32. Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom krajského súdu nedošlo k porušeniu

označených práv sťažovateľky, ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

33. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie

o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu

v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. augusta 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu