Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)I. ÚS 408/2020
PDF · 501.3 KB
No categories available
I. ÚS 408/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. augusta 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
, , , zastúpenej
advokátskou kanceláriou Hudzík & Partners s. r. o., Mnoheľova 830/15, Poprad, v mene
ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Ján Hudzík, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 3 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 21 CoP 84/2019 zo 7. mája 2020 v spojení s opravným uznesením
sp. zn. 21 CoP 84/2019 z 18. mája 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. júna 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“ alebo v citáciách aj „matka“),
ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 3 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2
Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 21 CoP 84/2019 zo 7. mája 2020 v spojení s opravným uznesením sp. zn.
21 CoP 84/2019 z 18. mája 2020 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Poprad (ďalej len
„okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 15 P 109/2017 zo 17. októbra 2018
- rozviedol manželstvo sťažovateľky a otca maloletých detí ,
, (ďalej len „otec“),
- na čas po rozvode manželstva zveril maloletého
, do osobnej starostlivosti otca a sťažovateľku zaviazal prispievať
na jeho výživu,
- na čas po rozvode manželstva zveril maloletú ,
do osobnej starostlivosti sťažovateľky a otcovi určil vyživovaciu povinnosti k maloletej,
- vyslovil, že obaja rodičia majú právo zastupovať maloleté deti a spravovať
ich majetok,
- upravil styk oboch rodičov s maloletým dieťaťom, ktoré im nebolo zverené
do osobnej starostlivosti a
- uložil otcovi a sťažovateľke, ako aj obom maloletým deťom výchovné opatrenie
spočívajúce v povinnosti podrobiť sa odbornému poradenstvu.
3. Na základe odvolania otca maloletých detí a Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
Poprad (ďalej len „kolízny opatrovník“) krajský súd napadnutým rozsudkom zmenil
rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch o úprave výkonu rodičovských práv
a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva tak, že
- maloletú zveril do osobnej starostlivosti otca a sťažovateľku zaviazal
prispievať na jej výživu,
- upravil styk sťažovateľky s obomi maloletými deťmi,
- uložil otcovi, sťažovateľke a obom maloletým deťom podrobiť sa psychologickému
poradenstvu u klinického psychológa po dobu šiestich mesiacov od začatia jeho realizácie,
- otcovi uložil povinnosť informovať sťažovateľku o všetkých podstatných
záležitostiach týkajúcich sa oboch maloletých detí,
- potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o práve oboch rodičov zastupovať
maloleté deti a spravovať ich majetok,
- odmietol odvolanie kolízneho opatrovníka ako oneskorene podané.
4. Napadnutý rozsudok krajského súdu označuje sťažovateľka za „svojvoľný
a neudržateľný“, pričom namieta, že krajský súd pri posúdení najvhodnejšej formy osobnej
starostlivosti o maloleté deti opomenul zohľadniť schopnosť otca zaistiť potreby maloletej
a predovšetkým prianie maloletej. Krajskému súdu sťažovateľka vytýka,
že jednostranne konštatuje jej ľahkovážny postoj vo vzťahu k dodržiavaniu nariadeného
neodkladného opatrenia a účasti na stretnutiach s klinickým psychológom, avšak
bezdôvodne prehliada správanie otca, ktoré sťažovateľka hodnotí ako výsostne „formálne“.
Z napadnutého rozsudku pritom nie je podľa sťažovateľky zrejmé, na základe akých
dôkazov dospel krajský súd k záveru, že otec má lepšie predpoklady pre zaistenie zdravého
vývoja a potrieb maloletej . V tejto súvislosti konštatuje, že od mája 2017 otec
o maloletú neprejavoval žiadny záujem a ak, tak len formálny. V konaní pred súdom pritom
otec v porovnaní so sťažovateľkou nemal žiadne vedomosti o potrebách maloletých detí,
pričom vzhľadom na pracovnú vyťaženosť otca je ich syn väčšiu časť dňa sám.
5. Za závažné pochybenie krajského súdu považuje sťažovateľka nezistenie názoru
a priania maloletej hoci vzhľadom na jej vek (9 rokov) je maloletá schopná
formulovať svoje názory. Zisťovanie názoru maloletého dieťaťa len nepriamo
prostredníctvom znaleckého posudku, ktorý bol vypracovaný pred dvomi rokmi,
predstavuje podľa sťažovateľky ústavne neakceptovateľný postup krajského súdu
odporujúci čl. 3 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa. Sťažovateľka namieta,
že krajský súd zdôvodnil záujem maloletej len formálne, poukazujúc na akési
nedostatky na strane sťažovateľky. O formálnom vyhodnotení záujmu maloletej svedčí
podľa sťažovateľky fakt, že sa na pojednávaní, ktoré predchádzalo vyhláseniu napadnutého
rozsudku, nezúčastnil kolízny opatrovník, resp. krajský súd si nezabezpečil jeho aktuálnu
správu, z ktorej by bol zrejmý aktuálny postoj maloletej a jej väzba k obom rodičom.
6. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd nerozhodoval so zreteľom na najlepší
záujem maloletej, nevyhodnotil dôležitosť stability výchovného prostredia a nevysporiadal
sa so skutočnosťou, že maloletá má v domácnosti sťažovateľky od mája 2017 nastavený
denný režim, na ktorý je zvyknutá. V tomto kontexte sťažovateľka zastáva názor, že krajský
súd sa od judikatúry ústavného súdu „odchýlil“ v otázke posúdenia priania dieťaťa,
a v otázke schopnosti toho ktorého rodiča zaistiť vývoj a fyzické, vzdelávacie, emocionálne
materiálne a iné potreby maloletej. Sťažovateľka namieta, že krajský súd bez akýchkoľvek
dôkazov tvrdí, že jej správanie ohrozuje zdravý vývoj maloletej, hoci z vykonaného
dokazovania (vyjadrenie školy, hodnotenie učiteľov) vyplýva pravý opak, a to, že má
pre maloletú vytvorené vhodné zázemie.
7. S ohľadom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí jej ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a základné právo na ochranu rodičovstva zaručené v článku 46 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky práva podľa článku 3 ods. 1 a článku 12 ods. l, ods. 2 Dohovoru
o právach dieťaťa boli porušené rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.
21CoP/84/2019 zo dňa 7.5.2020.
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21CoP/84/2019 zo dňa 7.5.2020
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia
v celkovej sume 375,24 Eur, a to na účet právneho zástupcu
do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“).
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11.1 Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť
vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať
ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05,
I. ÚS 453/2011). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08, I. ÚS 165/2015).
13. Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom
a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru.
Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana
detí a mladistvých.
14. Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;
deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť
a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu
na základe zákona.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť
prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných
súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými
orgánmi.
17. Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými
stranami tohto Dohovoru, musia zabezpečiť dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje
vlastné názory, právo slobodne sa vyjadrovať o všetkých záležitostiach, ktoré
sa ho dotýkajú, pričom sa názorom detí musí venovať primeraná pozornosť zodpovedajúca
ich veku a úrovni.
18. Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za týmto účelom sa dieťaťu musí
predovšetkým poskytnúť možnosť, aby bolo vypočuté v každom súdnom alebo
administratívnom pojednávaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo alebo prostredníctvom
zástupcu alebo jeho príslušného orgánu, a spôsobom, ktorý je v súlade s pravidlami
vnútroštátneho zákonodarstva.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
19. Vychádzajúc z dôvodov ústavnej sťažnosti, tak ako ich sťažovateľka
naformulovala, jej podstata spočíva v tvrdení sťažovateľky o porušení jej označených
základných práv z dôvodu, že krajský súd ako súd odvolací rozhodol o zmene úpravy
výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode vo vzťahu k maloletej
bez toho, aby
- mal na základe vykonaných dôkazov preukázané, že otec má vytvorené lepšie
predpoklady pre zabezpečenie potrieb maloletej a jej výchovu a
- vypočul maloletú zistil jej aktuálny postoj, citovú väzbu k obom rodičom
a zohľadnil tým najlepší záujem maloletej.
20. Ešte pred posúdením argumentácie sťažovateľky obsiahnutej v ústavnej sťažnosti
ústavný súd najskôr poukazuje na tú skutočnosť, že vo veciach, ktoré patria do právomoci
všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013). V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom
prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 13/01, II. ÚS 193/2010). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov
môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné zase uvažovať vtedy, ak by
sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho
predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03,
21. Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôrazňuje, že ochrana ústavnosti nie
je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu. Je úlohou všetkých orgánov
verejnej moci, v tomto rámci predovšetkým úlohou všeobecného súdnictva. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade
zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci
(napr. I. ÚS 214/09).
22. Zvlášť rezervovaný postoj je podľa názoru ústavného súdu potrebné zaujať práve
vo vzťahu k prieskumu rozhodnutí všeobecných súdov v rodinnoprávnych veciach, pretože
práve všeobecné súdy majú vzhľadom na svoju nezastupiteľnú osobnú skúsenosť
vyplývajúcu z bezprostredného kontaktu s účastníkmi konania a inými osobami
zúčastneným na konaní a z ich znalosti rodinnej situácie vytvorené najlepšie podmienky
pre vykonanie dokazovania, zistenie skutočného stavu veci [§ 35 Civilného mimosporového
poriadku (ďalej len „CMP“)] a spravodlivé rozhodnutie vo veci reflektujúce predovšetkým
najlepší záujem maloletého dieťaťa v súlade s čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa [porovnaj
uznesenia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 1551/20 z 23. júna 2020 a sp. zn.
III. ÚS 1283/20 zo 16. júna 2020, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) vo veci Bronda proti Taliansku z 9. 6. 1998, č. sťažnosti 22430/93, bod 59].
Do rozhodovania všeobecných súdov teda ústavný súd zasahuje len v prípade zistenia
extrémneho excesu predstavujúceho porušenie ústavou alebo medzinárodnými zmluvami
zaručených práv. Ústavnému súdu teda neprináleží rozhodovať či zaujímať stanovisko
k tomu, komu má byť maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, resp. či má byť
zverené do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, ale len posúdiť, či rozhodnutia
všeobecných súdov neprekračujú medze ústavnosti.
23. Ústavný súd všeobecne k rodinnoprávnej problematike konštatuje,
že v súčasnosti existuje široká zhoda – a to aj v medzinárodnom práve – na podpore
myšlienky, že pri rozhodovaní príslušných orgánov verejnej moci týkajúcom sa maloletých
detí musí byť ich najlepší záujem prvoradým hľadiskom rozhodovania [„primary
consideration“ (m. m. II. ÚS 40/2019, III. ÚS 164/2020)]. Povinnosť konať v najlepšom
záujme maloletého dieťaťa predstavuje jeden zo základných princípov mimosporového
procesu vyjadreného v čl. 4 CMP. Zákonným kritériom pre rozhodnutie vo veci maloletého
je teda „záujem maloletého dieťaťa“, ktorý je však definovaný vždy individuálne s ohľadom
na špecifickú situáciu dieťaťa. Záujem maloletého dieťaťa musí súd vyhodnocovať
a zdôvodniť nielen mechanicky a formálne, ale aj s ohľadom na in concreto okolnosti
spočívajúce v danosti prípadne v absencii nielen „technických“ podmienok na výchovu,
starostlivosť a všestranný vývoj maloletého (bytové predpoklady, dochádzka do školy alebo
na voľnočasové aktivity, lekárska starostlivosť a pod.), ale aj vzhľadom na emocionálne
(či už pozitívne alebo negatívne) väzby maloletého ku každému z rodičov, tobôž
ak o kvalite týchto väzieb vypovedá nestranné znalecké posúdenie (m. m. I. ÚS 216/2018).
24. Zohľadňujúc sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky sa ústavný súd oboznámil
s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu, predovšetkým s tou časťou jeho
odôvodnenia, ktorá sa týka záverov krajského súdu o nutnosti zmeny výchovného prostredia
maloletej a jej zverenia do osobnej starostlivosti otca, aby posúdil, či spĺňa
požiadavky na riadne odôvodnenie vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd
sa súčasne zameral na posúdenie, či krajský súd v konaní sledoval predovšetkým najlepší
záujem maloletej ako primárne hľadisko pre rozhodnutie a či v tomto zmysle rozhodol
o podobe najvhodnejšieho usporiadania vzťahov medzi rodičmi a maloletými deťmi.
25. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd pri rozhodovaní o osobnej
starostlivosti o maloleté dieťa, resp. o zmene osobnej starostlivosti vzal do úvahy viaceré
kľúčové referenčné kritéria, ktorých splnenie skúmal a hodnotil (bod 28). Jedno
z relevantných kritérií, ktoré bolo podľa krajského súdu potrebné vyhodnotiť, bol prístup
sťažovateľky a otca prezentovaný v priebehu súdneho konania na účel posúdenia ich
schopnosti zabezpečiť maloletej zachovanie jej identity a rodinných väzieb. Na základe
vykonaných dôkazov, najmä záverov psychológov, správ kolízneho opatrovníka, mediátora
a ďalších subjektov zaangažovaných na konaní krajský súd síce skonštatoval, že obaja
rodičia majú vytvorené vhodné predpoklady na zabezpečenie starostlivosti o maloleté deti
(bod 37), avšak súčasne mal preukázaný manipulatívny a odmietavý postoj sťažovateľky
vo vzťahu k realizácii styku a akéhokoľvek kontaktu maloletej s jej otcom a bratom
zvereným do osobnej starostlivosti otca. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky,
že pre maloletú má vytvorené vhodné prostredie, čo podľa jej názoru nebolo v konaní
žiadnym spôsobom spochybnené, ústavný súd uvádza, že krajský súd nepovažoval
prostredie u sťažovateľky z materiálneho hľadiska (bytové pomery, zabezpečenie
materiálnych potrieb maloletej) za nedostačujúce, ale práve jej prístup k udržaniu,
budovaniu a ďalšiemu rozvíjaniu citových väzieb maloletej k jej otcovi ako
aj zachovaniu vzájomného súrodeneckého vzťahu vyhodnotil ako nekooperujúci,
ľahkovážny a odporujúci najlepšiemu záujmu maloletej. Svoj záver krajský súd odôvodnil
tým, že napriek viacerým prijatým opatreniam (neodkladné opatrenia, opatrenia o úprave
asistovaného styku rodičov a maloletých detí, opatrenia pre poskytnutie odbornej pomoci
vo forme výchovného opatrenia a odbornej psychologickej pomoci) smerujúcim
k odstráneniu rodičovského konfliktu „matka nerešpektovala neodkladné opatrenie
o nariadenej striedavej osobnej starostlivosti, ani opatrenie o asistovanom styku. Zúčastnila
sa iba jedného stretnutia, išlo o určený styk otca s maloletou dcérou na ktorom sa matka
zúčastnila. Na styku so synom sa nezúčastnila a nevyužila tak možnosť kontaktu
s ním. Matka sa nezúčastnila ani stretnutia dňa 03.02. 2020 u klinickej psychologičky,
ktorého sa otec so synom sa zúčastnil. Matka komunikovala prostredníctvom SMS
s ustanovenou psychologičkou až dňa 12.03.2020... (bod 31)
... Postoj matky sa prejavil ako ľahkovážny, počas celého konania pristupovala
k prijatým opatreniam s určitým dešpektom. Jediným dôvodom pre jej správanie má byť
odmietavý postoj mal. k otcovi a bratovi... (bod 32)
... Správanie matky je manipulatívne a odmietanie otca je výsledkom jej správania.
Matka neuznáva úlohu otca v živote maloletej dcéry, čoho dôkazom je aj to, že maloletá
dcéra neoslovuje po krátkej dobe po rozpade rodiny otca otcom. Povinnosťou súdu
je hľadať a prijať také opatrenia, ktoré musí pomôcť maloletému dieťaťu odstrihnúť
sa od vplyvu takéhoto rodiča, ktorý má negatívny vplyv na správanie svojho vlastného
dieťaťa. Manipulácia a nesprávne správanie sa matky vyplýva aj z toho, že má
preferovať len jedného rodiča, pričom takéto správanie nie je prirodzené pre ...
Odvolací súd je presvedčený, že pokiaľ by matka mala úprimný záujem o revitalizáciu
vzťahov, tak by využila všetky možné prostriedky ponúkanej odbornej pomoci a snažila
sa o to, aby došlo k opätovnému stretávaniu sa detí navzájom a vytvorili by sa podmienky
aby každý rodič, mal rovnaký priestor na realizáciu svojho práva podieľať sa na výchove
detí a zostal zachovaný súrodenecký vzťah... (bod 33)
... Kolízny opatrovník konštatoval v závere že, matka má laxný prístup k dodržiavaniu
a nastaveniu pravidiel, nerešpektuje vykonateľné súdne rozhodnutia, neumožňuje kontakt
s otcom a s bratom, nerobí žiaden krok k tomu, aby k obnoveniu vzťahov došlo
(bod 34).“.
26. V danom prípade boli teda dôvodom na zmenu rozhodnutia o zverení maloletej
do osobnej starostlivosti otca konkrétne skutočnosti, ktoré krajský súd po komplexnom
zhodnotení všetkých okolností prejednávanej veci viedli k záveru, že úprava výkonu
rodičovských práv a povinností tak, ako o nej rozhodol okresný súd, nie je v najlepšom
záujme maloletej Práve vplyv sťažovateľky bol podľa názoru krajského súdu
dôvodom navonok deklarovaného postupného odmietania otca a brata zo strany maloletej
hoci výsledky vykonaného dokazovania preukázali, že ich vzťah je v skutočnosti
pozitívny. Je pritom potrebné obzvlášť poukázať na snahu krajského súdu (aj)
prostredníctvom neodkladnej úpravy styku rodičov s maloletými deťmi (uznesenie sp. zn.
21 CoPno 8/2019 z 5. decembra 2019) a následným uložením povinnosti podrobiť
sa odbornému psychologickému poradenstvu (uznesenie sp. zn. 21 CoPno 9/2019
z 19. decembra 2019) eliminovať konfliktnú situáciu v rodine maloletého dieťaťa
a zabezpečiť udržanie a prehlbovanie citovej väzby maloletej k obom jej rodičom
a bratovi Krajský súd v tejto súvislosti uviedol (bod 35), že „napriek snahe
súdu, kolízneho opatrovníka, mediátora, psychológov obnoviť komunikáciu rodičov
a nastoliť čo najvhodnejšie podmienky pre zvládnutie rozpadu rodiny týchto dvoch
maloletých detí k tomu nedošlo. Matka bola zo strany súdu, kolízneho opatrovníka
upozorňovaná na nebezpečnosť takéhoto správania, na skutočnosť, že súd vyhodnotí postoje
každého z rodičov ako sa v priebehu konania správali a ako konali, prijímali prijaté
opatrenia. Odvolací súd nemal pochybnosti o preukázaní toho, že otec sa nestaval k matke
spôsobom ako to učinila ona, pretože otec uznáva úlohu matky a nepoužíva manipulatívne
postoje a metódy ako matka.“. Sťažovateľkou napadnuté závery krajského súdu prijaté
v napadnutom rozsudku preto nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať
za svojvoľné či kolidujúce s najlepším záujmom maloletého dieťaťa. Krajský súd dôkladne
a dostatočne objasnil a vysvetlil, na základe akých dôkazov a úvah dospel k týmto záverom,
pričom prioritným hľadiskom pre jeho rozhodnutie bol práve najlepší záujem maloletej
tak ako to vyžaduje čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Výhrady sťažovateľky
predostreté v ústavnej sťažnosti preto v tomto smere neboli opodstatnené.
27. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že maloletá nebola konajúcimi súdmi
vypočutá, prípadne že nebol zisťovaný jej aktuálny názor, ústavný súd zdôrazňuje,
že primárne ide o právo maloletého dieťaťa byť vypočutý, prípadne právo na zistenie jeho
názoru. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
ústavnú sťažnosť nemôže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta
porušenie základných práv alebo slobôd iných osôb, nie svojich (m. m. I. ÚS 56/98,
IV. ÚS 298/2011). Ústavný súd sa však zaoberal aj touto námietkou sťažovateľky, keďže
nevypočutím maloletej resp. tým, že krajský súd nezistil jej aktuálny postoj,
a na tomto základe zmenil rozsudok okresného súdu a rozhodol o zverení maloletej
do osobnej starostlivosti otca, malo dôjsť k porušeniu ústavou zaručených práv
sťažovateľky (obdobne II. ÚS 659/2017).
28. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 38 ods. 2 zákona CMP, podľa
ktorého názor maloletého zisťuje súd spôsobom zodpovedajúcim jeho veku a vyspelosti.
Podľa povahy veci zisťuje súd názor maloletého bez prítomnosti iných osôb. Z uvedeného
je zrejmé, že názor maloletého dieťaťa všeobecný súd zisťuje nie len jeho výsluchom,
ale aj iným vhodným spôsobom (obdobne I. ÚS 162/2020). V tomto prípade krajský súd
zrozumiteľne a jasne vysvetlil, z akého dôvodu nepovažoval za potrebné opätovne maloletú
vypočuť. Z dokazovania vykonaného v prvoinštančnom a odvolacom konaní,
ako aj zo všetkých listinných dôkazov predostretých v konaní bola totiž vôľa maloletej
krajskému súdu známa, preto zvolený postup krajského súdu nepovažuje ústavný súd
aj pri rešpektovaní judikatúry ESĽP (pozri napríklad rozsudok vo veci Havelka a ďalší proti
Českej republike z 21. 6. 2007, č. sťažnosti 23499/06) za neústavný. Napriek deklarovanej
vôli maloletej byť v starostlivosti sťažovateľky však krajský súd vyjadril presvedčenie
o nevyhnutnej potrebe korigovania postoja a názoru maloletej, ktorý je výsledkom
manipulácie a vplyvu sťažovateľky (bod 40 a 43 rozsudku). Zohľadňujúc záujem maloletej
na jej zdravom psychickom a fyzickom vývoji, stabilite a bezpečí výchovného prostredia,
krajský súd dospel k záveru, že „v najlepšom záujme maloletej rozhodne nie je rezignovať
na správanie matky, ktorá ignoruje právoplatné rozhodnutia súdu a pristupuje ľahkovážne
a dešpektom k ponúkanej odbornej pomoci a so snahou eliminovať otca zo života maloletej
dcéry. Maloleté dieťa má nepochybne právo na oboch rodičov. Odvolací súd
je presvedčený, že pre bezpečný ďalší zdravý vývoj mal. je bezpečným a stabilným
prostredím prostredie otca, v ktorom sa zdržiava aj mal. Navyše sa zachová
prirodzené rodinné prostredie pre obe maloleté deti, pokiaľ budú vyrastať spoločne. Vzťah
súrodencov je dôležitý aj z dôvodu rozpadu rodiny, súrodenci spoločne môžu lepšie
zvládnuť rozpad vlastnej rodiny.“.
29. Na základe uvedeného zastáva ústavný súd názor, že krajský súd mal
pri rozhodovaní na zreteli v prvom rade najlepší záujem maloletej zachovanie
a prehlbovanie vzájomných citových väzieb medzi súrodencami a budovanie jej vzťahu
s otcom, pričom nevychádzal izolovane len z názoru maloletej ako jedného z referenčných
kritérií, ale podrobne opísal vývoj a aktuálny stav rodinnej situácie a komplexne zhodnotil
okolnosti na strane maloletého dieťaťa a každého z rodičov. Ústavný súd preto nevidel
ústavne relevantný dôvod na to, aby do napadnutého rozsudku krajského súdu akýmkoľvek
spôsobom zasahoval, keďže nebol zistený taký výklad ustanovení citovaných v napadnutom
rozsudku a ich uplatnenie vo veci sťažovateľky, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné
s čl. 46 ods. 1 ústavy. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(m. m. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno
právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný
súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu vrátane ich
dôvodov a námietok.
30. Na záver ústavný súd považuje za potrebné dodať, že rozhodnutie súdu o úprave
výkonu rodičovských práv a povinnosti nie je nezmeniteľné a v prípade, že v budúcnosti
dôjde k relevantnej zmene pomerov (§ 121 CMP), môžu obaja rodičia prípadne konajúci
súd sám aj bez návrhu začať konanie o zmene úpravy výkonu rodičovských práv
a povinností k maloletým deťom.
31. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že v rozhodovaní
krajského súdu o otázke zmeny osobnej starostlivosti o maloletú nebolo zistené ani také
pochybenie, ktoré by mohlo indikovať možnosť porušenia v ústavnej sťažnosti označených
práv sťažovateľky hmotného charakteru, t. j. základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy.
32. Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom krajského súdu nedošlo k porušeniu
označených práv sťažovateľky, ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
33. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie
o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu
v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. augusta 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu