Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 40/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť , mal. ,

, a mal. , , ,

zastúpených advokátom JUDr. Marcelom Habrmanom, advokátska kancelária,

Tajovského 12, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru

o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -100

zo 6. septembra 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , mal. a mal.

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. decembra 2018 doručená sťažnosť (ďalej aj „matka

maloletých“ alebo „sťažovateľka“), mal. , , a mal.

, (ďalej aj „maloletí“, ďalej spolu so sťažovateľkou aj

„sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2

Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -100 zo 6. septembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd v konaní o návrhu otca

maloletých na nariadenie neodkladného opatrenia na odvolanie otca proti uzneseniu

Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „súd prvej inštancie“) č. k. -64

z 2. augusta 2018 napadnutým uznesením rozhodol, že uznesenie súdu prvej inštancie sa

mení tak, že matka je povinná maloleté deti , , a ,

, odovzdať do osobnej starostlivosti otca. Ďalej krajský súd výrokom

rozhodol, že matka je oprávnená stretávať sa s maloletými každý párny kalendárny týždeň

v roku od piatka od 16.30 h do nedele do 18.00 h a každý kalendárny týždeň v roku v utorok

a vo štvrtok od 16.30 h do 18.00 h tak, že matka si maloletých od otca prevezme a otcovi

ich odovzdá v mieste jeho bydliska. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia

uviedol:

„Odvolací súd zdôrazňuje, že účelom neodkladných opatrení v konaní starostlivosti

súdu o maloletých, je ochrana práv detí v prípade konkrétneho ohrozenia, kedy možno

nariadiť odovzdať maloletého do starostlivosti toho, koho označí súd, alebo do striedavej

osobnej starostlivosti ( ), prípadne určiť výživné v nevyhnutnej miere

( ), alebo ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery maloletého dieťaťa (

ods. 1 )! Ďalej treba uviesť, že inštitút neodkladného opatrenia v uvedených konaniach

má slúžiť k ochrane práv maloletých detí v situáciách, keď sú práva detí zjavne ohrozené,

a to do doby, keď o výchove detí, ktorá je inštitútom hmotného práva, nebude rozhodnuté

podľa príslušných ustanovení Zákona o rodine. Odvolací súd zdôrazňuje, že účelom

neodkladných opatrení vo veciach maloletých je poskytnutie preventívnej ochrany ich

právam a záujmom, ešte pred ich porušením či ohrozením. Z charakteru neodkladného

opatrenia vyplýva, že pred jeho nariadením súd nemusí zistiť všetky skutočnosti, ktoré sú

potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia a pri zisťovaní nemusí byť vždy dodržaný

formálny postup stanovený na dokazovanie. Takýmto spôsobom sa zabezpečuje rýchla

úprava jestvujúcich pomerov, ktoré, ako vyplýva zo samotného pojmu, neznesú ďalší

odklad. Musí ísť teda o taký stav, ktorý si vyžaduje okamžitý zásah zo strany súdu,

bez ktorého by mohlo dôjsť k ťažko napraviteľnému, resp. nezvratnému poškodeniu

oprávnených záujmov maloletého dieťaťa a to aj bez vykonania potrebného dokazovania.

Odvolací súd po preskúmaní danej prejednávanej veci obsahom spisu a pripojených

spisov Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. , , ,

, , ako aj znaleckým posudkom zo dňa

09.08.2018, znalca z odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia detí a dospelých,

zadaného súdom prvej inštancie v prebiehajúcom konaní o rozvod manželstva a úpravu

pomerov manželov k maloletým deťom na čas po rozvode, dospel k záveru, že súd prvej

inštancie sa uvedenými zásadami dostatočne neriadil, s jeho názorom o tom, že nenastala

podstatná zmena pomerov v rodine, ktorá si nevyžaduje potrebu zmeny rozhodnutia

o dočasnej úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom, sa nestotožnil. Tým, že

v konaní starostlivosti o maloleté deti sú súdy povinné poskytnúť maloletým deťom zvýšenú

ochranu, ktorá vyplýva ako z príslušných ustanovení Zákona o rodine, tak aj z príslušných

článkov Dohovoru o právach dieťaťa, pochybil súd prvej inštancie, keď v záujme ochrany

práv maloletých detí, svojím rozhodnutím nereflektoval na svojvoľné rozhodnutie matky

presťahovať maloleté deti z miesta ich obvyklého pobytu, mimo rodičovského vplyvu ich

otca, bez jeho súhlasu im zmeniť miesto trvalého pobytu a prehlásiť ich do iných školských

zariadení.

V danom posudzovanom prípade odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že

matka svojím konaním bez súhlasu druhého rodiča - otca, konala v rozpore so záujmom

maloletých detí, keď len na základe svojvoľného rozhodnutia presťahovať maloleté deti

do Nových Zámkov, obmedzila výkon rodičovských práv a povinností otca a porušila právo

maloletých detí na starostlivosť zo strany obidvoch rodičov. Takýmto konaním maloleté deti

vyňala z doterajšieho sociálneho a rodinného zázemia a premiestnila ich do takej

vzdialenosti, že maloleté deti úplne odňala z prirodzeného plnohodnotného výchovného

vplyvu otca. Matka rovnako bez súhlasu otca, ako rovnocenného rodiča, zmenila deťom

trvalé bydlisko a školské zariadenia. Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 35 Zákona

o rodine upravujúceho rozhodovanie súdu pri nezhode rodičov o podstatných veciach

súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností, ktorými sú okrem iného aj zmena

bydliska dieťaťa a výber školského zariadenia. V prípade takejto nezhody rodičov je

neprípustné svojvoľné rozhodovanie o podstatných veciach súvisiacich s výkonom

rodičovských práv a povinností len jedným z nich. Dôvody konania matky prezentované v

jej podaniach a to finančná tieseň vyplývajúca zo zvýšených nákladov na bývanie po jej

odsťahovaní sa zo spoločnej domácnosti, odvolací súd nemohol považovať za dôvodné.

Odvolací súd rozumie tomu, že matke sa po jej rozhodnutí ukončiť manželské spolužitie

a presťahovať sa s deťmi do prenajatého bytu zvýšili náklady na bývanie, avšak takúto

situáciu vzhľadom na zamestnanie matky a jej príjem nemožno vyhodnotiť ako hraničnú.

Uvedené a matkou prezentované skutočnosti, ktoré majú byť dôvodom jej rozhodnutia

presťahovať maloleté deti do Nových Zámkov, navyše počas prebiehajúceho konania

o rozvod manželstva, v ktorom bude povinnosťou súdu posudzovať aj možnosť zverenia detí

do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, odvolací súd vyhodnotil skôr ako

účelové. Odvolací súd takéto konanie matky vo vzťahu k maloletým deťom hodnotí tiež ako

málo citlivé a v rozpore so záujmom maloletých detí, ktoré sú takto nútené vyrovnať sa

nielen s rozpadom primárnej rodiny a s komplikovanými vzťahmi medzi rodičmi, novým

sociálnym prostredím a školou (škôlkou), ale aj ohrozením stability ich blízkeho vzťahu

s otcom, ktorého existencia sa v konaní doposiaľ vykonaným dokazovaním nepochybne

potvrdila. Vybudovaný blízky citový vzťah medzi otcom a maloletými deťmi bol pre odvolací

súd dostatočne osvedčený závermi znaleckého posudku, v ktorom znalec odporúča ako

najvhodnejšie riešenie vzniknutej rodinnej situácie, zverenie detí do striedavej osobnej

starostlivosti obidvoch rodičov, ktorí obidvaja majú potrebné schopnosti pre realizáciu

takejto formy starostlivosti, spĺňajú psychologické kritéria potrebné pre zabezpečovanie

osobnej starostlivosti o svoje deti a sú k nej aj motivovaní. Uvedené je podložené aj

správami a závermi z vykonávaných mediácií a z psychoterapeutických intervencií v rodine

(prebiehajúcich do odchodu matky z Bratislavy), z ktorých okrem iného aj vyplýva, že

individuálnu starostlivosť si maloleté deti u každého z rodičov už vyskúšali. Z vykonaného

dokazovania taktiež vyplynulo, že matka je menej spolupracujúcim rodičom, keď ako

dočasný rezidenčný rodič, nepreukázala dostatočný cit pre potreby maloletých detí,

zabezpečiť pre ne v aktuálnom záťažovom období, maximálne možné a rovnomerné

stretávanie sa s otcom, tak veľmi potrebné na udržanie a rozvíjanie ich vzájomného vzťahu,

citových väzieb ako aj výchovného vplyvu otca na maloleté deti. Matka sa tvrdenia uvedené

v odvolaní otca nepokúsila vyvrátiť, keď k jeho odvolaniu písomné vyjadrenie nepodala...

Odvolací súd vzhľadom na všetky okolnosti daného prejednávaného prípadu, berúc

do úvahy najmä záujem maloletých detí a považujúc odsťahovanie maloletých detí matkou

bez súhlasu otca z miesta ich obvyklého pobytu a pôvodného sociálneho zázemia pred

konečným rozhodnutím súdu vo veci samej v rozpore s ich záujmami, pri súčasnom

osvedčení dostatočných podmienok pre starostlivosť o maloleté deti na strane otca a ich

vzájomný blízky citový vzťah, dospel k záveru o potrebe dočasne odovzdať maloleté deti

do osobnej starostlivosti otca a vrátiť ich tak ešte pred rozhodnutím súdu vo veci samej do

pôvodného prostredia. Odvolací súd vzhľadom na predbežný a výlučne zabezpečovací

charakter tohto rozhodnutia upravil aj rozsah styku matky s maloletými deťmi čo ale

nevylučuje, že rodičia sa môžu na širšom styku matky s maloletými deťmi dohodnúť.

Odvolací súd zdôrazňuje, že toto rozhodnutie nie je definitívnym rozhodnutím, avšak

z pohľadu objektívneho rešpektovania najlepšieho záujmu maloletých detí sa vzhľadom

na vzniknutú situáciu v rodine a prístup matky javí ako vôbec jediná možnosť dosiahnuť

reparáciu aktuálneho pre maloleté deti nežiaduceho stavu, ktorého pretrvávanie bez

predbežného zásahu by v tomto štádiu konania mohlo mať pre maloleté deti z dlhodobého

hľadiska ťažko napraviteľné negatívne dôsledky. Rovnako by sťažilo postup a rozhodovanie

súdu prvej inštancie vo veci samej. Uvedené riešenie nie je ideálnym riešením pre maloleté

deti, ale vzhľadom na svojvoľné konanie matky jediným možným, aby sa predišlo úplnému

citovému odcudzeniu medzi maloletými deťmi a otcom a poškodeniu ich vzájomných

citových väzieb, tiež zabezpečí možnosť nerušeného postupu súdu prvej inštancie a čo

najobjektívnejšieho posúdenia. Odvolací súd na tomto mieste dodáva, že predpokladá aj

aktívnu spoluprácu otca pri zabezpečení pôvodného stavu, aby matka mohla mať čo najskôr

vytvorené podmienky pre získanie vhodného bývania pre maloleté deti a seba v Bratislave.

Konečné rozhodnutie vo veci bude závisieť od výsledkov ďalšieho dokazovania, pričom súd

bude prihliadať na rodičovské kompetencie u každého z rodičov, ich výchovný vplyv

na maloleté deti a podmienky, ako aj vzájomné citové väzby medzi maloletými deťmi

a rodičmi.“

3. Podľa sťažovateľov k porušeniu ich práva na spravodlivý súdny proces došlo

najmä z dôvodu ústavne neakceptovateľného hodnotenia dôkazov zo strany odvolacieho

súdu a z dôvodu arbitrárnosti a svojvôle pri hodnotení dôkazov a konštrukcii právnych

záverov. K porušeniu práva sťažovateľov na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu

podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú

pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa a práva dieťaťa

formulovať vlastné názory a byť vypočutý v súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2

Dohovoru o právach dieťaťa došlo podľa sťažovateľov zo strany odvolacieho súdu, keď bez

toho, aby zisťoval názory a záujmy maloletých bezprostredne, resp. prostredníctvom ich

kolízneho opatrovníka, ktorý ich v konaní zastupuje, vyvodil svojvoľné závery založené

na subjektívnych predstavách súdu o tom, čo je v najlepšom záujme maloletých.

3.1 Sťažovatelia v nadväznosti na uvedené ďalej argumentovali:

„Uznesením č. k. -100 zo dňa 06.09.2018 Krajský súd v Bratislave

porušil základné práva sťažovateľov, a to právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý

proces, keď nesprávne, svojvoľne a arbitrárne vyhodnotil dôkazy vyplývajúce z predošlého

konania a vykonaného dokazovania, a následne vadne konštruoval svoje právne závery...

Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacím súdom nie je vôbec zrejmé, ako k takýmto

záverom dospel a o aké zistenia sa pri svojom konštatovaní oprel. Uvedené závery súdu sú

svojvoľné a neakceptovateľné. Zo spisu jasne vyplýva, že sťažovateľka v 1. rade vždy mala

záujem na riešení vzniknutej situácie, od začiatku konania sa sťažovateľka v 1. rade pokúša

nájsť s otcom nejaký kompromis týkajúci sa spoločných detí, je nepopierateľné, že

sťažovateľka v 1. rade absolvovala 16 mediačných stretnutí za účelom hľadania najlepšieho

riešenia pre maloleté deti. Ako vyplýva z jednotlivých mediačných stretnutí, postupne sa

sťažovateľka v 1. rade snažila nájsť optimálnu formu stretávania otca s deťmi. Vyskúšali

viacero režimov, pričom k ideálnemu modelu nedospeli. Je neodškriepiteľnou skutočnosťou,

že sťažovateľka v 1. rade otcovi po celý čas umožňovala kontakt aj nad rámec nariadeného

neodkladného opatrenia. Preto je nepochopiteľné označenie sťažovateľky v 1. rade

odvolacím súdom za menej spolupracujúceho rodiča. Sťažovateľka v 1. rade vždy vyvíjala

maximálne úsilie, aby ochránila záujmy svojich maloletých detí.

Predpokladáme, že odvolací súd vzal do úvahy iba nezmyselné tvrdenia otca

maloletých detí, ktorými sťažovateľku v 1. rade trvale vykresľuje ako osobu, ktorá

nespolupracuje, marí dosiahnutie pokroku pri riešení situácie, obviňuje ju z manipulácie

detí a podobne, pričom žiadnym spôsobom nezohľadnil argumenty uvádzané a dôkazy

predložené sťažovateľkou v 1. rade, čím markantne porušuje právo na súdnu ochranu

a spravodlivý proces nielen jej, ale aj maloletých sťažovateľov v 2. a 3. rade.

Odvolací súd absolútne nevzal do úvahy a žiadnym spôsobom nehodnotil skutočnosti

viackrát v konaní uvádzané sťažovateľkou v 1. rade, a to, že maloleté deti (sťažovatelia

v 2. a 3. rade ) po tom, čo otec fyzicky a slovne útočil pred očami maloletých detí

na sťažovateľku v 1. rade, tieto majú problém otcovi dôverovať, majú z neho strach a nie sú

ochotné sa s ním stretávať bez prítomnosti sťažovateľky v 1. rade, alebo bez toho, aby ich

sťažovateľka v 1. rade na takéto stretnutie s otcom vopred psychicky pripravila

a upokojovala ich, že nedôjde k ďalšiemu excesu otca. Situácia vyvrcholila dňa 23. 6. 2018,

kedy otec sťažovateľke v 1. rade deti odmietol odovzdať po ukončení styku v zmysle

nariadeného neodkladného opatrenia, takže bola nútená privolať políciu, ktorá celý

incident riešila v prítomnosti maloletých. Otec tak znova úplne zbytočne vystavil deti

nadmerne stresujúcej situácii, ktorá ešte umocnila neochotu detí sa stretávať s otcom.

Odvolací súd ale nemal za potreby prihliadnuť na uvedené skutočnosti, ani

na skutočnosť, že otec opakovane zaťahuje deti do svojej hostility voči sťažovateľke

v 1. rade, fyzicky a slovne sťažovateľku v 1. rade pred očami detí napáda, nerešpektuje

vzájomné dohody a totálne ignoruje zhoršenie stavu detí vplyvom týchto okolností. Odvolací

súd ignoroval fakt, že otec namiesto toho, aby si uvedomil, že svojím správaním deti

zneisťuje, stresuje a vzďaľuje sa im, obracia svoj hnev a frustráciu smerom k sťažovateľke

v 1. rade, ktorú všemožným spôsobom bezdôvodne očierňuje. Z priebehu konania je zjavné,

že nie sťažovateľka v 1. rade, je nedostatočne citlivá voči potrebám maloletých, ako to

odvolací súd konštatoval vo svojom arbitrárnom rozhodnutí, ale naopak práve otec

maloletých detí narúša ich zdravý psychický vývoj, nedokáže sa v stresových situáciách

ovládať, je násilnícky a absolútne mu nezáleží na tom, aký vplyv bude mať jeho nevhodné

správanie na duševný stav jeho maloletých detí. Vlastné deti otec dokáže s nulovou

empatiou vystavovať v útlom veku takýmto krajným, vyhroteným situáciám a pred ich očami

fyzicky napádať ich matku, sťažovateľku v 1. rade. Deti sa ho následkom toho boja

a odmietajú sa s ním stretávať. Aj napriek tomu, sa sťažovateľka v 1. rade čo možno

v najväčšej miere snaží o udržanie kontaktu medzi maloletými deťmi a otcom, ktorú

skutočnosť odvolací súd nevzal vôbec do úvahy.

Podotýkame tiež, že Krajský súd v Bratislave vydal predmetné napádané rozhodnutie

bez toho, aby zobral do úvahy vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľky v 1. rade a tiež

vyjadrenie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, oddelenie sociálnoprávnej

ochrany detí a sociálnej kurately, ktoré uviedlo, že nie je vhodné riešiť úpravu výkonu

rodičovských práv a povinností k maloletým deťom formou neodkladného opatrenia...

Považujeme naopak za absolútne v rozpore so záujmami maloletých sťažovateľov

v 2. a 3. rade, odňať ich z osobnej starostlivosti sťažovateľky v 1. rade, s ktorou

od narodenia trvale trávia podstatne viac času ako s otcom, poskytuje im plnohodnotne

všetku potrebnú starostlivosť, pokojné výchovné prostredie a sú na ňu silno emocionálne

naviazané, a tiež ich opätovne do rozhodnutia súdu vo veci samej dočasne vyňať z ich teraz

už domáceho prostredia a školského a predškolského zariadenia, v ktorých preukázateľne

prosperujú, len aby boli v zmysle uznesenia Krajského súdu Bratislava v starostlivosti otca

s násilníckym správaním, ktorého sa boja a odmietajú ho.

Výsledkom takéhoto nesprávneho rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý je zjavne

v rozpore s najlepším záujmom maloletých sťažovateľov v 2. a 3. rade (ktoré majú byť

takýmto rozhodnutím v útlom veku vytrhnuté od tak nevyhnutne potrebnej osoby v živote

maloletých detí - matky, a to z ich teraz a už domáceho a fungujúceho sociálneho

prostredia) je, že samotné maloleté deti sa mu, ako sme už naznačili vyššie, striktne

odmietajú podrobiť...

Naopak za daných okolností je práve naopak absolútne v rozpore so záujmami

maloletých sťažovateľov a zároveň ich zdravý vývoj ohrozujúce, ak by boli maloleté deti

zo dňa na deň bez predchádzajúcej náležitej prípravy výlučne v starostlivosti otca (okrem

iného si budú musieť znova vo veľmi krátkom čase zvykať na nové prostredie), a to najmä

opäť len dočasne, dokým súd rozhodne vo veci samej, kedy prichádza do úvahy možnosť, že

budú zverené do osobnej starostlivosti matky (v dôsledku čoho sa následne po tretíkrát budú

musieť adaptovať na nové podmienky, čo nepochybne bude mať pri takom stupni psychickej

záťaže nenapraviteľné následky na ich psychiku a ďalší zdravý vývoj).“

4. Sťažovatelia navrhli vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľky v 1. rade na spravodlivý súdny proces vyplývajúce

z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

SR uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -100 zo dňa 6. septembra

2018 porušené bolo.

Základné právo sťažovateľky v 2. rade na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, právo na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu

podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, právo na ochranu a starostlivosť

nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa a právo

dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočutý v súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2

Dohovoru o právach dieťaťa, uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.

-100 zo dňa 6. septembra 2018 porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa v 3. rade na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, právo na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu

podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, právo na ochranu a starostlivosť

nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa a právo

dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočutý v súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2

Dohovoru o právach dieťaťa, uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.

-100 zo dňa 6. septembra 2018 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -100 zo dňa

6. septembra 2018 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Bratislave vracia na ďalšie

konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

K sťažnosti maloletých

7. Ústavný súd oboznamuje, že jemu doručené splnomocnenie je určené

na zastupovanie matky maloletých v konaní pred ústavným súdom advokátom.

Do splnomocnenia nie sú zahrnutí maloletí, pričom zo sťažnosti je zrejmé, že sťažnosť

označuje za sťažovateľov aj maloletých.

7.1 Ďalej ústavný súd uvádza, že aj keby bola splnená náležitosť splnomocnenia

advokáta na zastupovanie pred ústavným súdom, nemožno splnomocnenie udelené matkou

maloletých na zastupovanie maloletých advokátom považovať vzhľadom na okolnosti

a špecifiká veci za prípustné v tomto konaní pred ústavným súdom. Totiž matka maloletých

v zmysle obsahu sťažnosti a v nej uvedených argumentov sa touto sťažnosťou snaží zvrátiť

rozhodnutie krajského súdu, ktoré je v jej neprospech, resp. ktoré je v prospech otca

maloletých. Matka maloletých je v tomto prípade v konflikte záujmov, čo sa týka jej

možnosti ako zákonného zástupcu splnomocňovať akéhokoľvek právneho zástupcu

na zastupovanie maloletých pred ústavným súdom v smere dožadovania sa rozhodnutia

ústavného súdu v prospech matky [podľa o rodine

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o rodine“): „Žiadny z rodičov nemôže zastupovať svoje maloleté dieťa, ak ide o právne

úkony, pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom

alebo medzi maloletými deťmi zastúpenými tým istým rodičom navzájom; v takom prípade

súd ustanoví maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý ho bude v konaní alebo pri určitom

právnom úkone zastupovať.“].

7.2 Ústavný súd preto hodnotí, že sťažnosť maloletých nespĺňa zákonom o ústavnom

súde predpísané náležitosti splnomocnenia (a to náležitosti v zmysle § 20 ods. 2 zákona

o ústavnom súde) a zároveň je podaná zjavne neoprávnenou osobou a je potrebné ju

z týchto dôvodov podľa odmietnuť.

K sťažovateľkou (matkou maloletých) namietanému porušeniu označených

ústavných práv napadnutým uznesením krajského súdu

8. Ústavný súd všeobecne k rodinnoprávnej problematike konštatuje, že v súčasnosti

existuje široká zhoda – a to aj v medzinárodnom práve – na podpore myšlienky, že

pri rozhodovaní príslušných orgánov verejnej moci týkajúcom sa detí musí byť ich najlepší

záujem prvoradým hľadiskom rozhodovania.

8.1 Uvedené potvrdzuje v priestore Európskej únie napr. aj Charta základných práv

Európskej únie, v ktorej podľa čl. 24 ods. 2 „pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi

verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade

brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa“.

8.2 Záujem dieťaťa sa skladá z dvoch častí. Na jednej strane stojí dikcia, že puto

dieťaťa s jeho rodinou musí byť zachované s výnimkou prípadov, keď sa rodinné prostredie

ukázalo ako obzvlášť nevhodné. Z toho vyplýva, že rodinné väzby môžu byť prerušené len

vo veľmi výnimočných prípadoch a je potrebné urobiť všetko pre zachovanie osobných

vzťahov. Na druhej strane je v záujme dieťaťa zabezpečiť jeho rozvoj v zdravom prostredí

a rodičia nesmú profitovať z takých opatrení alebo krokov, ktoré by v konečnom dôsledku

poškodzovali zdravie a zdravý vývoj dieťaťa [porov. Neulinger and Shuruk v. Švajčiarsko,

č. 41615/07, rozsudok Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) zo 6. 7. 2010, bod 136; Elsholz v. Nemecko, č. 25735/94, rozsudok Veľkej

komory ESĽP z 13. 7. 2000, bod 50; Maršálek v. Česká republika, č. 8153/04, rozsudok

ESĽP zo 4. 4. 2006, bod 71].

8.3 V tomto ohľade platí aj pre rozhodovanie súdov, že prijaté opatrenia musia

sledovať najlepší záujem dieťaťa. Povinnosť aplikačnej praxe sledovať pri rozhodovaní

konkrétnej veci týkajúcej sa detí ich najlepší záujem vyplýva okrem iného aj z čl. 3

Dohovoru o právach dieťaťa.

8.4 Podľa § 24 ods. 2 zákona o rodine ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa

vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže

zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa

a ak budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa. Ak so striedavou osobnou starostlivosťou

súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude striedavá osobná

starostlivosť v záujme dieťaťa.

Podľa § 24 ods. 4 zákona o rodine súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv

a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa

na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého

dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného

prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým

rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany

obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného,

rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.

8.5 V prípade, keď súdy rozhodujú o úprave styku rodičov s dieťaťom, je nutné

vychádzať z toho, že právom oboch rodičov je v zásade rovnakou mierou sa o dieťa starať

a podieľať sa na jeho výchove, s čím korešponduje i právo samotného dieťaťa

na starostlivosť oboch rodičov. Rozhodnutím súdu by tomuto dieťaťu malo byť umožnené

stýkať sa s oboma rodičmi v takej miere, aby bol postulát rovnakej rodičovskej starostlivosti

čo najviac naplnený. Takéto usporiadanie vzťahov je spravidla vždy v „najlepšom záujme

dieťaťa“, pričom odchýlky od tohto princípu musia byť odôvodnené ochranou nejakého

iného, dostatočne silného legitímneho záujmu, pričom konkrétne skutočnosti, o ktoré sa

tento záujem opiera, musia byť v danom konaní preukázané (porov. nálezy Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. – bod 16, , ).

8.6 Pre dosiahnutie spravodlivého rozhodnutia o úprave styku rodičov s dieťaťom

v zmysle premís popísaných v predchádzajúcom bode je potrebné zo strany konajúceho

súdu (resp. zainteresovaných orgánov verejnej moci) zohľadniť viaceré konkrétne kritériá.

Ide predovšetkým o nasledujúce 4 kritériá:

(1) existencia pokrvného puta medzi dieťaťom a o jeho zverenie do starostlivosti

usilujúcimi osobami,

(2) miera zachovania identity dieťaťa a jeho rodinných väzieb v prípade jeho

zverenia do starostlivosti tej-ktorej osoby,

(3) schopnosť osôb usilujúcich o zverenie dieťaťa do starostlivosti zaistiť jeho vývoj

a fyzické, vzdelávacie, emocionálne, materiálne a iné potreby,

(4) prianie dieťaťa [porov. 52 a nasl. Všeobecného komentára č. 14 Výboru pre práva

dieťaťa z 29. 5. 2013 o práve dieťaťa na to, aby jeho najlepšie záujmy boli prvoradým

hľadiskom (General comment No. 14 on the right of the child to have his or her best

interests taken as primary consideration), 2003, CRC/C/GC/14; k tomu porov. aj nálezy

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. a ].

9. Je potrebné ďalej vzhľadom na predmet sporu pred všeobecnými súdmi

v sťažovateľkinej veci poukázať na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa neodkladných

opatrení (predtým „predbežných opatrení“ v zmysle ).

Ústavný súd už vo veciach sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

(ako príklad ústavný súd poukázal len na najnovšie rozhodnutia) mutatis

mutandis uviedol, že rozhodovanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia možno

považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa .

Posúdenie podmienok na nariadenie neodkladného opatrenia je predovšetkým vecou

všeobecných súdov ( ). Aj v konaniach, v rámci ktorých všeobecný súd

rozhoduje o neodkladných opatreniach, musia byť dodržané minimálne požiadavky

zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu. To znamená, že takéto rozhodnutie musí

obsahovať výrok, ktorý je koncentrovaným vyjadrením odôvodnenia právneho názoru

všeobecného súdu.

9.1 Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné následnou činnosťou všeobecného

súdu napr. v konaní o veci samej (porov. , ).

9.2 Ústavný súd si uvedomuje rozdielnosť bývalej právnej úpravy predbežných

opatrení a súčasnej právnej úpravy neodkladných opatrení. Inak povedané, prijatím

(ďalej len „“) sa zmenila koncepcia právnej úpravy

predbežných opatrení podľa , podľa ktorej bolo cieľom

predbežných opatrení dočasne upraviť pomery účastníkov konania a následne rozhodnúť

vo veci samej, resp. cieľom bolo eliminovať ohrozenie budúcej exekúcie. Nová právna

úprava upúšťa od doterajšej koncepcie predbežnosti poskytovanej ochrany, pretože

po nariadení navrhovaných opatrení nemusí nevyhnutne nasledovať konanie vo veci samej.

Podľa môže súd pri nariadení neodkladného opatrenia pred začatím

konania vo výroku uznesenia uložiť navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu

vo veci samej. Ak je predpoklad, že neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú

úpravu pomerov medzi stranami, súd túto povinnosť neuloží. Nová právna úprava pripúšťa

nariadenie neodkladného opatrenia, ktorého obsah by bol totožný s výrokom vo veci samej

( ), na rozdiel od úpravy podľa , pri ktorej

dočasnosť predbežných opatrení vylučovala možnosť takého výroku, ktorý by bol obsahovo

totožný s výrokom vo veci samej.

9.3 Súd môže tiež určiť, že neodkladné opatrenie bude trvať len po určený čas (§ 330

ods. 1 ). Neodkladné opatrenie zanikne, ak uplynul čas, na ktorý bolo nariadené (

).

9.4 Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) sa tak

nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o neodkladných opatreniach

v prípadoch, kde neodkladné opatrenia do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú

konečným spôsobom (porov. m. m. ), resp. kde s ohľadom na charakter

konkrétneho rozhodnutia o neodkladnom opatrení nemôže toto zasiahnuť do základných

práv alebo slobôd účastníkov konania, keďže nemusí zodpovedať konečnému meritórnemu

rozhodnutiu (porov. m. m. ).

10. Aplikujúc uvedené východiská na vec sťažovateľov (resp. sťažovateľky), ústavný

súd hodnotí, že krajský súd pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení vychádzal z v tom čase

jemu známych okolností a skutočností, pričom jeho závery o potrebe dočasného odovzdania

maloletých do osobnej starostlivosti otca sú riadne odôvodnené.

10.1 Krajský súd vychádzal jednak zo znaleckého dokazovania a najmä zohľadnil

ťažiskový a rozhodujúci fakt, že matka maloletých (sťažovateľka) svojím konaním bez

súhlasu druhého rodiča – otca konala v rozpore so záujmom maloletých, keď len na základe

svojvoľného rozhodnutia presťahovať maloletých do Nových Zámkov obmedzila výkon

rodičovských práv a povinností otca a porušila právo maloletých na starostlivosť zo strany

obidvoch rodičov. Takýmto konaním maloletých v zmysle záverov krajského súdu vyňala

z doterajšieho sociálneho a rodinného zázemia a premiestnila ich do takej vzdialenosti, že

ich úplne odňala z prirodzeného plnohodnotného výchovného vplyvu otca. Tieto závery

krajského súdu nemožno považovať za bezdôvodné a arbitrárne. Pre účely dočasnej úpravy

(t. j. pre účely neodkladného opatrenia) vzťahov v rodine (sám krajský súd hovorí

„o potrebe dočasne odovzdať maloleté deti do osobnej starostlivosti otca a vrátiť ich tak

ešte pred rozhodnutím súdu vo veci samej do pôvodného prostredia“) do rozhodnutia

vo veci samej je napadnuté uznesenie krajského súdu ústavne udržateľné a neporušujúce

označené práva sťažovateľky.

10.2 Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že napadnutým uznesením

krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označených ústavných práv sťažovateľky tak,

ako to tá vo svojej sťažnosti namieta, a ani po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie by nebolo

ani potenciálne možné dospieť k záveru o porušení označených ústavných práv

sťažovateľky. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2019