Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 164/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-61

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku

(sudca spravodajca) a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného

advokátskou kanceláriou BUZINGER & PARTNERS s. r. o., Námestie M. Benku 15,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Martin Buzinger, PhD., vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa , a

Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 10 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práv podľa čl. 7 a čl. 47 druhej vety Charty základných práv

Európskej únie postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 18. decembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. apríla 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 10 ods. 2 a čl. 36

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práv podľa čl. 7 a čl. 47 druhej vety Charty základných práv Európskej únie

(ďalej len „charta“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“)

a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 18. decembra 2018 (ďalej len

„napadnutý rozsudok“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresným súdom Bratislava II

(ďalej len „okresný súd“) bolo pod sp. zn. vedené konanie o úpravu práv

a povinností k maloletému dieťaťu ,

(ďalej len „maloletý“), a to na základe návrhu sťažovateľa ako jeho otca, ako aj na základe

návrhu jeho matky , ,

(ďalej len „matka“). Predmetné konanie bolo vedené za účasti

Okresnej prokuratúry Bratislava II.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 17. mája 2016 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) zveril maloletého do osobnej starostlivosti matky, sťažovateľa

zaviazal prispievať na jeho výživu sumou 300 € mesačne vždy do 15. mája v mesiaci

vopred k rukám matky, počnúc 18. decembrom 2012, uložil sťažovateľovi povinnosť

uhradiť zročné výživné za obdobie od 18. decembra 2012 do 31. mája 2016 v sume 5 840 €

do 31. júla 2016, určil, že obaja rodičia sú oprávnení zastupovať maloleté dieťa a spravovať

jeho majetok. Matke uložil povinnosť písomne informovať sťažovateľa o zdravotnom stave

maloletého, o jeho vývoji a o podstatných veciach týkajúcich sa maloletého. Okresný súd

sťažovateľovi upravil stretávanie sa s maloletým synom každú stredu v mesiaci v čase

od 16.30 h do 18.00 h a každú párnu sobotu v mesiaci v čase od 9.30 h do 11.00 h

v priestoroch Linky detskej istoty, Fialkovo údolie 5, Bratislava, s tým, že stretnutia budú

asistované v prítomnosti matky a psychológa Linky detskej istoty po dobu piatich mesiacov.

Po uplynutí piatich mesiacov od právoplatnosti rozsudku okresný súd upravil stretávanie

sa sťažovateľa s maloletým synom každú stredu v mesiaci v čase od 16.30 h do 18.00 h

a každú párnu sobotu a nedeľu v mesiaci v čase od 9.30 h do 11.00 h s tým, že stretnutia sa

budú realizovať v prítomnosti matky. Okresný súd uložil matke povinnosť zabezpečiť účasť

maloletého na stretnutí v čase určenom, maloletého na stretnutia riadne pripraviť a dva dni

pred termínom stretnutia informovať sťažovateľa o určení miesta stretnutia písomne,

mailom alebo SMS správou. Vo zvyšku návrh matky, ako aj otca zamietol a rozhodol

o trovách konania.

4. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ aj kolízny opatrovník maloletého

odvolanie. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

zo 7. februára 2017 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok

okresného súdu v časti úpravy styku zmenil tak, že sťažovateľovi upravil stretávanie

sa s maloletým každú stredu od 16.30 h do 19.00 h, v párnom týždni v piatok od 16.30 h

do 19.00 h a v nepárnom týždni v sobotu a v nedeľu od 16.30 h do 19.00 h,

vždy za prítomnosti matky maloletého. Výrok, ktorým sa uložilo matke dva dni

pred termínom stretnutia informovať sťažovateľa o mieste stretnutia, zrušil. Matke krajský

súd uložil povinnosť maloletého na styk riadne pripraviť, odovzdať a prevziať

od sťažovateľa s tým, že sťažovateľ si maloletého prevezme a odovzdá v mieste bydliska

matky. Vo zvyšku rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil a rozhodol

o náhrade trov celého konania.

5. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Najvyšší súd

napadnutým rozsudkom dovolanie sťažovateľa zamietol.

6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že všeobecné súdy

rozhodli o úprave jeho styku s jeho maloletým synom výlučne zo zdravotných dôvodov

maloletého a svojimi rozhodnutiami výrazným, zjavne neprimeraným spôsobom obmedzili

výkon jeho rodičovských práv. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza: „Pri zisťovaní

zdravotného stavu dieťaťa súdy oboch stupňov v podstate vychádzali len z lekárskych správ

predložených súdu matkou maloletého dieťaťa, ktorá je sama lekárkou, rovnako ako jej otec

(starý otec maloletého dieťaťa).

Sťažovateľ sám alebo prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v konaní, tak pred

súdom prvej inštancie ako aj odvolacím súdom, opakovane namietal objektívnosť

lekárskych správ predložených matkou dieťaťa, upozorňoval na jej možnosť ako lekárky

ovplyvňovať úsudok svojich kolegov lekárov pri vyšetrovaní dieťaťa a vyhotovovaní

jednotlivých lekárskych správ a v tejto súvislosti tiež opakovane namietal zaujatosť týchto

lekárov.“

7. Sťažovateľ po citáciách z jednotlivých lekárskych správ

uvádza: „Obsah lekárskych správ vyhotovených teda

naznačuje, že svoje odborné vyjadrenia založila viac na vyjadreniach matky maloletého

dieťaťa (lekárky) než na reálnom vyšetrení (pozorovaní) maloletého dieťaťa.

Sťažovateľ sám aj prostredníctvom svojej právnej zástupkyne opakovane žiadal súd

prvej inštancie aj odvolací súd, aby nariadil vyhotovenie znaleckého posudku

a uskutočnenie znaleckého dokazovania, a to za účelom objektívneho, nezaujatého

a nestranného zistenia zdravotného stavu maloletého syna a zistenia, či zdravotný

stav maloletého dieťaťa odôvodňuje obmedzenie styku otca s dieťaťom, a ak áno, v akom

rozsahu, za akých podmienok a na aké obdobie. Nariadenie znaleckého dokazovania

za účelom preskúmania zdravotného stavu dieťaťa a preskúmania oboch rodičov

psychiatrom súdu navrhovala aj zástupkyňa Okresnej prokuratúry Bratislava II, ktorá tiež

navrhovala, aby sa znalec vyjadril, či je dieťa schopné absolvovať stretnutia s otcom

bez prítomnosti matky. Nariadiť znalecké dokazovanie navrhol tiež kolízny opatrovník

maloletého dieťaťa, a to tak vo vzťahu k dieťaťu ako aj k rodičom.“

8. Sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy výrazné obmedzenie výkonu jeho

rodičovských práv odôvodňujú záujmom maloletého dieťaťa na ochrane jeho zdravotného

stavu, pričom v súdnom konaní nebolo podľa názoru sťažovateľa nijakým spôsobom

preukázané, že rozšírenie výkonu rodičovských práv sťažovateľa by sa malo akokoľvek

negatívne prejavovať na zdravotnom stave maloletého.

9. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ďalej poukazuje na skutočnosť, že zdravotný stav

maloletého je len jedna z viacerých skutočností, ktoré je potrebné zohľadňovať pri určovaní

a posudzovaní záujmu maloletého. Podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy nechali úplne

bez povšimnutia iné prvky tvoriace záujem maloletého, a to napríklad úroveň starostlivosti

o dieťa, ochranu duševného, telesného a citového vývinu dieťaťa, podmienky na zachovanie

identity dieťaťa a na rozvoj schopností a vlôh dieťaťa, podmienky na vytváranie a rozvoj

vzťahových väzieb s obidvomi rodičmi, súrodencami a s inými blízkymi osobami, využitie

možných prostriedkov na zachovanie rodinného prostredia dieťaťa, ak sa zvažuje zásah

do rodičovských práv a povinností.

10. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ s poukázaním na

o rodine a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého ak sa

zmenia pomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o výkone rodičovských práv

a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností, argumentuje

skutočnosťou, že v tomto prípade to znamená, že: «... ak sa pomery nezmenia, t. j. zhoršený

zdravotný stav maloletého dieťaťa bude pretrvávať, čo sa na základe zisteného skutkového

stavu v súdnom konaní, aj z aktuálnych lekárskych správ, javí ako veľmi pravdepodobné,

súd svoje rozhodnutie nie je oprávnený zmeniť, a teda zúžený rozsah výkonu rodičovských

práv otca zostane „zakonzervovaný“ na veľmi dlhú neurčitú dobu, prípadne až natrvalo.

Samozrejme, takýto stav, ktorý sám osebe vytvára značný stav právnej neistoty, bude mať

nezvratné a ťažko reparovateľné negatívne následky nielen pre otca, ale predovšetkým

pre maloleté dieťa (možný negatívny vplyv na fyzické a psychické zdravie).»

11. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že širšia, a nie užšia účasť otca na výchove

a starostlivosti o maloletého je v jeho najlepšom záujme. Podľa názoru sťažovateľa práve

dlhodobo zhoršený zdravotný stav maloletého odôvodňuje čo najširšie zapojenie

sťažovateľa aj pri výkone jednotlivých úkonov zdravotnej starostlivosti, ktorým sa maloletý

podrobuje. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza: «Prvostupňový, odvolací ani dovolací súd

sa vôbec nezaoberali otázkou primeranosti obmedzenia styku otca a maloletého dieťaťa

(a tiež negatívnymi dopadmi takéhoto obmedzenia), t. j. či nedochádza k obmedzeniu práv

otca a dieťaťa vo väčšom rozsahu ako je nevyhnutne potrebné pre ochranu legitímneho

záujmu (zdravia dieťaťa). Inými slovami, uvedené súdy úplne opomenuli postupovať ústavne

konformným spôsobom pri (údajnej) kolízii základných práv, konkrétne na jednej strane

práva (otca aj dieťaťa) na ochranu súkromného a rodinného života (

SR, Dohovoru) a práva na rodičovskú výchovu a starostlivosť ( SR)

a na strane druhej práva dieťaťa na ochranu zdravia a zdravotnú starostlivosť (čl. 40

SR). Táto skutočnosť je zarážajúca najmä pri postupe najvyššieho súdu, ktorý

v rozsudku konštatuje, že otázka, či zdravotným stavom maloletého dieťaťa možno

odôvodniť obmedzenie styku rodiča s dieťaťom, „nebola dosiaľ dovolacím súdom

vyriešená“ (s. 10 rozsudku), čiže išlo o precedentný prípad, ktorý môže ovplyvniť judikatúru

súdov všetkých stupňov do budúcnosti, čo samé osebe kladie vyššie nároky na právne

posúdenie nastolenej otázky a jej dôkladné a presvedčivé odôvodnenie. Najvyšší súd týmto

rozhodnutím tiež vytvoril značný priestor pre možnosť zneužívania argumentu zdravotného

stavu dieťaťa jedným z rodičov pri obmedzovaní styku druhého rodiča s dieťaťom,

keďže na takéto obmedzenia (obmedzenia neurčitého rozsahu a neurčitého času) postačí

súdu predložiť obyčajnú lekársku správa s odporučením na obmedzenie styku. Zákonite

vzniká otázka, podľa akých kritérií budú v takýchto prípadoch súdy postupovať, či budú ich

rozhodnutia predvídateľné, alebo budú rozhodovať na základe voľnej úvahy či nebodaj

svojvôle. Takýto postup a rozhodovanie súdov by samozrejme vytváral neprimeraný stav

právnej neistoty pre dotknuté osoby.

Ak by súdy v danom prípade postupovali ústavne konformným spôsobom, pri zistení

kolízie dvoch či viacerých základných práv, pred rozhodnutím o obmedzení niektorého

z kolidujúcich práv mali vykonať ich ústavný test proporcionality, čo však zjavne

neurobili.»

12. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje taktiež na skutočnosť, že obmedzenie

výkonu rodičovských práv sťažovateľa by „neprešlo“ testom proporcionality. Podľa jeho

názoru ochranu zdravia maloletého je v danom prípade objektívne možné dosiahnuť

aj menej intenzívnymi a invazívnymi prostriedkami ako výrazným až „drastickým“

zúžením výkonu rodičovských práv sťažovateľa ako otca maloletého.

13. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn.

a rozsudkom sp. zn. z 18. decembra 2018 porušil základné

právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na

spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a článku 47 druhá veta Charty základných práv Európskej únie, právo

na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa

článku 19 ods. 2 a článku 10 ods. 2 Listiny základných práv a

slobôd, právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa článku 8 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 7 Charty základných

práv Európskej únie a právo na výchovu a starostlivosť o svoje dieťa podľa článku 41 ods.

4 .

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 18. decembra 2018 zrušuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný sťažovateľovi zaplatiť náhradu trov

právneho zastúpenia zvýšenú o daň z pridanej hodnoty v zákonom ustanovenej výške na

účet spoločnosti BUZINGER & PARTNERS s. r. o., so sídlom Námestie Martina Benku 15,

811 07 Bratislava, IČO: 47 253 401, vedený v , číslo účtu

(IBAN): do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava

14. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

17. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný

súd zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

18. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

19. Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

20. Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;

deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu

na základe zákona.

21. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

22. Podľa čl. 10 ods. 2 listiny každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

23. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

24. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

25. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho

súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

26. Podľa čl. 7 charty každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a komunikácie.

27. Podľa čl. 47 druhej vety charty každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať

sa zastupovať.

III.

Právne hodnotenie ústavného súdu

K namietanému porušeniu základného práva podľa ,

práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 47

druhej vety charty postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. decembra 2018

28. Podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v námietke, že obmedzenie výkonu jeho

rodičovských práv k maloletému sa objektívne javí ako neodôvodnené a zjavne

neprimerané, porušujúce jeho „základné právo na súkromný a rodinný život a základné

právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť“.

29. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , tiež napr. , , , ).

30. Ústavný súd všeobecne k rodinnoprávnej problematike konštatuje, že

v súčasnosti existuje široká zhoda – a to aj v medzinárodnom práve – na podpore

myšlienky, že pri rozhodovaní príslušných orgánov verejnej moci týkajúcom sa detí musí

byť ich najlepší záujem prvoradým hľadiskom rozhodovania (m. m. ).

31. Uvedené potvrdzuje v priestore Európskej únie napr. aj charta, v ktorej podľa

čl. 24 ods. 2 „pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými

inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať do úvahy najlepšie záujmy

dieťaťa“ (m. m. ).

32. Záujem dieťaťa sa skladá z dvoch častí. Na jednej strane stojí dikcia, že puto

dieťaťa s jeho rodinou musí byť zachované s výnimkou prípadov, keď sa rodinné prostredie

ukázalo ako obzvlášť nevhodné. Z toho vyplýva, že rodinné väzby môžu byť prerušené len

vo veľmi výnimočných prípadoch a je potrebné urobiť všetko pre zachovanie osobných

vzťahov. Na druhej strane je v záujme dieťaťa zabezpečiť jeho rozvoj v zdravom prostredí

a rodičia nesmú profitovať z takých opatrení alebo krokov, ktoré by v konečnom dôsledku

poškodzovali zdravie a zdravý vývoj dieťaťa [porov. Neulinger and Shuruk v. Švajčiarsko,

č. 41615/07, rozsudok Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) zo 6. 7. 2010, bod 136; Elsholz v. Nemecko, č. 25735/94, rozsudok Veľkej

komory ESĽP z 13. 7. 2000, bod 50; Maršálek v. Česká republika, č. 8153/04, rozsudok

ESĽP zo 4. 4. 2006, bod 71].

33. V tomto ohľade platí aj pre rozhodovanie súdov, že prijaté opatrenia musia

sledovať najlepší záujem dieťaťa. Povinnosť aplikačnej praxe sledovať pri rozhodovaní

konkrétnej veci týkajúcej sa detí ich najlepší záujem vyplýva okrem iného aj z čl. 3

Dohovoru o právach dieťaťa.

34. V prípade, keď súdy rozhodujú o úprave styku rodičov s dieťaťom, je nutné

vychádzať z toho, že právom oboch rodičov je v zásade rovnakou mierou sa o dieťa starať

a podieľať sa na jeho výchove, s čím korešponduje i právo samotného dieťaťa

na starostlivosť oboch rodičov. Rozhodnutím súdu by tomuto dieťaťu malo byť umožnené

stýkať sa s oboma rodičmi v takej miere, aby bol postulát rovnakej rodičovskej starostlivosti

čo najviac naplnený. Takéto usporiadanie vzťahov je spravidla vždy v „najlepšom záujme

dieťaťa“, pričom odchýlky od tohto princípu musia byť odôvodnené ochranou nejakého

iného, dostatočne silného legitímneho záujmu, pričom konkrétne skutočnosti, o ktoré

sa tento záujem opiera, musia byť v danom konaní preukázané (m. m. ).

35. Ústavný súd v tejto časti zdôrazňuje, že predmetom konania pred ústavným

súdom je preskúmanie, či postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené v sťažnosti označené práva sťažovateľa.

36. Ústavný súd pri príprave predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a postup, ktorý mu predchádzal.

37. Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že tento zamietol dovolanie

sťažovateľa jednak z časti pre neprípustnosť (bod 12 napadnutého rozsudku, pozn.) a z časti

ako nedôvodne podané (bod 22 napadnutého rozsudku, pozn.).

38. Ústavný súd konkrétne k námietke sťažovateľa, že všeobecné súdy vychádzali

len z lekárskych správ predložených matkou, uvádza, že z rozsudku okresného súdu

je zrejmé, že tento sa pri hodnotení predložených dôkazov vysporiadal aj s dôkazmi

predloženými sťažovateľom, a to konkrétne so znaleckým posudkom vypracovaným

. Tak, ako to uvádza okresný súd (strana 25, pozn.), zo záverov uvedeného

znaleckého posudku je zrejmé, že u sťažovateľa sa nezistili žiadne objektívne dôvody,

ktoré by ho mali deklasifikovať v jeho výchovných úlohách.

39. K uvedenému ústavný súd uvádza, že tieto závery nič nemenia na skutočnosti,

ktorá bola všeobecnými súdmi zohľadnená ako prioritná, a to že u maloletého je potrebné

prihliadať na jeho zdravotný stav, ktorý je poznačený viacerými diagnózami,

ktoré si vyžadujú osobitný prístup k maloletému (DMO ‒spastická diparéza, diskenézy,

detský autizmus-vysokofunkčný v liečbe detského psychiatra, tiková porucha, pavor

nocturnus, afektívne záchvaty, predráždenosť, zvýšená dráždivosť centrálnej nervovej

sústavy, poruchy spánku v liečbe, ADHD, vývinová dysfázia, dyslalia, inkontinencia

III. stupňa, pozn.). S prihliadnutím na uvedené všeobecné súdy konštatovali nevyhnutnosť

prispôsobenia sa výkonu rodičovských práv tomuto dlhodobo nepriaznivému zdravotnému

stavu maloletého. Vzhľadom na uvedené je námietka sťažovateľa týkajúca sa skutočností,

že zdravotný stav je len jednou zo skutočností, na ktorú je potrebné prihliadať, zjavne

neopodstatnená. Ústavný súd sa presvedčil, že všeobecné súdy zohľadnili náležite všetky

faktory vstupujúce do výchovného procesu maloletého, avšak v danom prípade je prioritou

potreba zohľadniť nepriaznivý zdravotný stav maloletého, o ktorom nemožno pochybovať.

40. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku (bod 21, pozn.) uvádza:

«... maloletý z hľadiska jeho zdravotného stavu nie je „obyčajným“ dieťaťom, ale je

dieťaťom, ktoré si vyžaduje osobitný, citlivý prístup a pravidelný režim a stabilné

prostredie. Odvolací súd pri úprave stretávania sa otca s maloletým správne vzal

do úvahy v prvom rade najlepší záujem maloletého dieťaťa a správne prihliadol

na okolnosti týkajúce sa jeho zdravotného stavu, ktoré v tomto prípade majú pre určenie

styku podstatný význam. Pri určení frekvencie styku otca s dieťaťom dal správne prednosť

záujmu maloletého dieťaťa (zachovania, čo možno najväčšej stability jeho zdravotného

stavu) pred záujmom otca, ktorý častejší styk odôvodňoval najmä rýchlejšou šancou

budovania jeho vzťahu s dieťaťom. Odvolací súd dospel preto k správnemu právnemu

názoru, že najvhodnejšou úpravou stretávania sa otca s dieťaťom, najmä s ohľadom

na zdravotný stav dieťaťa, sa javí byť styk v rozsahu dvoch, resp. troch dní v týždni a jeho

časová dĺžka dve a pol hodiny za prítomnosti matky, ktorá najlepšie pozná potreby

maloletého dieťaťa a jej prítomnosť pri stretávaní zabezpečí maloletému istotu a umožní jej

v prípade špecifických situácii poskytnúť isté usmernenie pri realizácii styku.»

41. Ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy nepopreli významnú úlohu

sťažovateľa ako otca maloletého v jeho živote. Okresný súd k osobe sťažovateľa ako otca

maloletého uviedol (strana 26 rozsudku okresného súdu, pozn.), že záujem sťažovateľa

o maloletého je zrejmý z priebehu celého konania, sťažovateľ má záujem tento vzťah

budovať, upevňovať a rozširovať kontakt so svojím maloletým synom. Krajský súd

v odôvodnení uviedol (strana 15, pozn.), že sťažovateľovi nemožno uprieť snahu starať sa

o maloletého, za danej situácie ju však nemožno realizovať podľa predstáv sťažovateľa bez

rešpektovania obmedzení, ktoré maloletý objektívne má.

42. Ústavný súd k uvedenému dodáva, že sťažovateľ nie je zo života svojho

maloletého syna vylúčený. Z priebehu celého konania považuje ústavný súd za preukázané,

že napriek námietkam sťažovateľa o neprimeranosti obmedzení výkonu jeho rodičovských

práv sa časový rozsah kontaktu sťažovateľa s maloletým, aj keď pomaly, ale predsa

postupne rozširuje s prihliadnutím práve na obmedzenia, ktoré vyplývajú z nepriaznivého

zdravotného stavu maloletého (krajský súd upustil od potreby asistovaného styku

a čiastočne vyhovel sťažovateľovi v rozšírení úpravy styku v pravidelných časových

intervaloch, pozn.). Sťažovateľ tak má možnosť pomaly a postupne budovať svoj vzťah

k maloletému synovi. Ide o oblasť vzťahov, pre ktoré je zmena pomerov obvyklá, a to už

len so zreteľom na zvyšovanie veku dieťaťa. Obavy sťažovateľa zo zakonzervovania vzťahu

s dieťaťom sa javia zbytočné. Pri nespochybniteľnom záujme sťažovateľa o dieťa je

pravdepodobnosť hraničiaca s istotou, že nateraz judikovaný vzťah nepredstavuje prekážku

rozsúdenej veci a že v budúcnosti sa rozsudok zmení v prospech zintenzívnenia styku.

43. Čo sa týka právnych záverov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu, nemôže podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľ

nestotožňuje s právnymi závermi najvyššieho súdu, viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok najvyššieho súdu takéto

prvky nevykazuje.

44. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že z obsahu napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu sa presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa

zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v súdnom konaní dostal

odpoveď na podstatné otázky týkajúce sa jeho námietok, najvyšší súd konal v medziach

svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia dotknutých právnych predpisov, ktoré boli

podstatné pre posúdenie veci, ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval,

pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne a právne akceptovateľné.

45. Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ani

postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní nedošlo k porušeniu sťažovateľovho

základného práva na súdnu ochranu podľa ani k porušeniu

sťažovateľových práv podľa čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 druhej vety

charty, a preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 4

, práva podľa listiny, práva podľa dohovoru

a práva podľa čl. 7 charty postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. decembra 2018

46. V súvislosti s namietaným porušením hmotných práv sťažovateľa (čl. 19 ods. 2

a , listiny, dohovoru a charty) ústavný súd

konštatuje, že najvyšší súd, rešpektujúc ústavnoprocesné princípy garantujúce základné

právo strán sporu na súdnu ochranu, podľa názoru ústavného súdu v konaní o ochranu tohto

práva a v spojení s ním posúdil aj namietané porušenie týchto základných práv sťažovateľa.

Ústavný súd dospel k záveru, že aj z hľadiska posúdenia týchto práv nie je rozsudok

najvyššieho súdu ani svojvoľný a ani arbitrárny.

47. Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné ústavnú sťažnosť aj v tejto časti

odmietnuť podľa pre zjavnú

neopodstatnenosť.

48. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2020

Mojmír Mamojka predseda senátu