Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)III. ÚS 164/2020
PDF · 284.17 KB
No categories available
III. ÚS 164/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku
(sudca spravodajca) a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného
advokátskou kanceláriou BUZINGER & PARTNERS s. r. o., Námestie M. Benku 15,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Martin Buzinger, PhD., vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 10 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práv podľa čl. 7 a čl. 47 druhej vety Charty základných práv
Európskej únie postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Cdo 166/2017 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Cdo 166/2017 z 18. decembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. apríla 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 10 ods. 2 a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práv podľa čl. 7 a čl. 47 druhej vety Charty základných práv Európskej únie
(ďalej len „charta“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 166/2017 (ďalej len „napadnuté konanie“)
a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 166/2017 z 18. decembra 2018 (ďalej len
„napadnutý rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresným súdom Bratislava II
(ďalej len „okresný súd“) bolo pod sp. zn. 49 P 284/2012 vedené konanie o úpravu práv
a povinností k maloletému dieťaťu ,
(ďalej len „maloletý“), a to na základe návrhu sťažovateľa ako jeho otca, ako aj na základe
návrhu jeho matky , ,
(ďalej len „matka“). Predmetné konanie bolo vedené za účasti
Okresnej prokuratúry Bratislava II.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 49 P 284/2012 zo 17. mája 2016 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) zveril maloletého do osobnej starostlivosti matky, sťažovateľa
zaviazal prispievať na jeho výživu sumou 300 € mesačne vždy do 15. mája v mesiaci
vopred k rukám matky, počnúc 18. decembrom 2012, uložil sťažovateľovi povinnosť
uhradiť zročné výživné za obdobie od 18. decembra 2012 do 31. mája 2016 v sume 5 840 €
do 31. júla 2016, určil, že obaja rodičia sú oprávnení zastupovať maloleté dieťa a spravovať
jeho majetok. Matke uložil povinnosť písomne informovať sťažovateľa o zdravotnom stave
maloletého, o jeho vývoji a o podstatných veciach týkajúcich sa maloletého. Okresný súd
sťažovateľovi upravil stretávanie sa s maloletým synom každú stredu v mesiaci v čase
od 16.30 h do 18.00 h a každú párnu sobotu v mesiaci v čase od 9.30 h do 11.00 h
v priestoroch Linky detskej istoty, Fialkovo údolie 5, Bratislava, s tým, že stretnutia budú
asistované v prítomnosti matky a psychológa Linky detskej istoty po dobu piatich mesiacov.
Po uplynutí piatich mesiacov od právoplatnosti rozsudku okresný súd upravil stretávanie
sa sťažovateľa s maloletým synom každú stredu v mesiaci v čase od 16.30 h do 18.00 h
a každú párnu sobotu a nedeľu v mesiaci v čase od 9.30 h do 11.00 h s tým, že stretnutia sa
budú realizovať v prítomnosti matky. Okresný súd uložil matke povinnosť zabezpečiť účasť
maloletého na stretnutí v čase určenom, maloletého na stretnutia riadne pripraviť a dva dni
pred termínom stretnutia informovať sťažovateľa o určení miesta stretnutia písomne,
mailom alebo SMS správou. Vo zvyšku návrh matky, ako aj otca zamietol a rozhodol
o trovách konania.
4. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ aj kolízny opatrovník maloletého
odvolanie. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.
11 CoP 446/2016 zo 7. februára 2017 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok
okresného súdu v časti úpravy styku zmenil tak, že sťažovateľovi upravil stretávanie
sa s maloletým každú stredu od 16.30 h do 19.00 h, v párnom týždni v piatok od 16.30 h
do 19.00 h a v nepárnom týždni v sobotu a v nedeľu od 16.30 h do 19.00 h,
vždy za prítomnosti matky maloletého. Výrok, ktorým sa uložilo matke dva dni
pred termínom stretnutia informovať sťažovateľa o mieste stretnutia, zrušil. Matke krajský
súd uložil povinnosť maloletého na styk riadne pripraviť, odovzdať a prevziať
od sťažovateľa s tým, že sťažovateľ si maloletého prevezme a odovzdá v mieste bydliska
matky. Vo zvyšku rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil a rozhodol
o náhrade trov celého konania.
5. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Najvyšší súd
napadnutým rozsudkom dovolanie sťažovateľa zamietol.
6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že všeobecné súdy
rozhodli o úprave jeho styku s jeho maloletým synom výlučne zo zdravotných dôvodov
maloletého a svojimi rozhodnutiami výrazným, zjavne neprimeraným spôsobom obmedzili
výkon jeho rodičovských práv. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza: „Pri zisťovaní
zdravotného stavu dieťaťa súdy oboch stupňov v podstate vychádzali len z lekárskych správ
predložených súdu matkou maloletého dieťaťa, ktorá je sama lekárkou, rovnako ako jej otec
(starý otec maloletého dieťaťa).
Sťažovateľ sám alebo prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v konaní, tak pred
súdom prvej inštancie ako aj odvolacím súdom, opakovane namietal objektívnosť
lekárskych správ predložených matkou dieťaťa, upozorňoval na jej možnosť ako lekárky
ovplyvňovať úsudok svojich kolegov lekárov pri vyšetrovaní dieťaťa a vyhotovovaní
jednotlivých lekárskych správ a v tejto súvislosti tiež opakovane namietal zaujatosť týchto
lekárov.“
7. Sťažovateľ po citáciách z jednotlivých lekárskych správ
uvádza: „Obsah lekárskych správ vyhotovených teda
naznačuje, že svoje odborné vyjadrenia založila viac na vyjadreniach matky maloletého
dieťaťa (lekárky) než na reálnom vyšetrení (pozorovaní) maloletého dieťaťa.
Sťažovateľ sám aj prostredníctvom svojej právnej zástupkyne opakovane žiadal súd
prvej inštancie aj odvolací súd, aby nariadil vyhotovenie znaleckého posudku
a uskutočnenie znaleckého dokazovania, a to za účelom objektívneho, nezaujatého
a nestranného zistenia zdravotného stavu maloletého syna a zistenia, či zdravotný
stav maloletého dieťaťa odôvodňuje obmedzenie styku otca s dieťaťom, a ak áno, v akom
rozsahu, za akých podmienok a na aké obdobie. Nariadenie znaleckého dokazovania
za účelom preskúmania zdravotného stavu dieťaťa a preskúmania oboch rodičov
psychiatrom súdu navrhovala aj zástupkyňa Okresnej prokuratúry Bratislava II, ktorá tiež
navrhovala, aby sa znalec vyjadril, či je dieťa schopné absolvovať stretnutia s otcom
bez prítomnosti matky. Nariadiť znalecké dokazovanie navrhol tiež kolízny opatrovník
maloletého dieťaťa, a to tak vo vzťahu k dieťaťu ako aj k rodičom.“
8. Sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy výrazné obmedzenie výkonu jeho
rodičovských práv odôvodňujú záujmom maloletého dieťaťa na ochrane jeho zdravotného
stavu, pričom v súdnom konaní nebolo podľa názoru sťažovateľa nijakým spôsobom
preukázané, že rozšírenie výkonu rodičovských práv sťažovateľa by sa malo akokoľvek
negatívne prejavovať na zdravotnom stave maloletého.
9. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ďalej poukazuje na skutočnosť, že zdravotný stav
maloletého je len jedna z viacerých skutočností, ktoré je potrebné zohľadňovať pri určovaní
a posudzovaní záujmu maloletého. Podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy nechali úplne
bez povšimnutia iné prvky tvoriace záujem maloletého, a to napríklad úroveň starostlivosti
o dieťa, ochranu duševného, telesného a citového vývinu dieťaťa, podmienky na zachovanie
identity dieťaťa a na rozvoj schopností a vlôh dieťaťa, podmienky na vytváranie a rozvoj
vzťahových väzieb s obidvomi rodičmi, súrodencami a s inými blízkymi osobami, využitie
možných prostriedkov na zachovanie rodinného prostredia dieťaťa, ak sa zvažuje zásah
do rodičovských práv a povinností.
10. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ s poukázaním na § 26 zákona č. 36/2005 Z. z.
o rodine a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého ak sa
zmenia pomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o výkone rodičovských práv
a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností, argumentuje
skutočnosťou, že v tomto prípade to znamená, že: «... ak sa pomery nezmenia, t. j. zhoršený
zdravotný stav maloletého dieťaťa bude pretrvávať, čo sa na základe zisteného skutkového
stavu v súdnom konaní, aj z aktuálnych lekárskych správ, javí ako veľmi pravdepodobné,
súd svoje rozhodnutie nie je oprávnený zmeniť, a teda zúžený rozsah výkonu rodičovských
práv otca zostane „zakonzervovaný“ na veľmi dlhú neurčitú dobu, prípadne až natrvalo.
Samozrejme, takýto stav, ktorý sám osebe vytvára značný stav právnej neistoty, bude mať
nezvratné a ťažko reparovateľné negatívne následky nielen pre otca, ale predovšetkým
pre maloleté dieťa (možný negatívny vplyv na fyzické a psychické zdravie).»
11. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že širšia, a nie užšia účasť otca na výchove
a starostlivosti o maloletého je v jeho najlepšom záujme. Podľa názoru sťažovateľa práve
dlhodobo zhoršený zdravotný stav maloletého odôvodňuje čo najširšie zapojenie
sťažovateľa aj pri výkone jednotlivých úkonov zdravotnej starostlivosti, ktorým sa maloletý
podrobuje. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza: «Prvostupňový, odvolací ani dovolací súd
sa vôbec nezaoberali otázkou primeranosti obmedzenia styku otca a maloletého dieťaťa
(a tiež negatívnymi dopadmi takéhoto obmedzenia), t. j. či nedochádza k obmedzeniu práv
otca a dieťaťa vo väčšom rozsahu ako je nevyhnutne potrebné pre ochranu legitímneho
záujmu (zdravia dieťaťa). Inými slovami, uvedené súdy úplne opomenuli postupovať ústavne
konformným spôsobom pri (údajnej) kolízii základných práv, konkrétne na jednej strane
práva (otca aj dieťaťa) na ochranu súkromného a rodinného života (čl. 19 ods. 2 Ústavy
SR, čl. 8 Dohovoru) a práva na rodičovskú výchovu a starostlivosť (čl. 41 ods. 4 Ústavy SR)
a na strane druhej práva dieťaťa na ochranu zdravia a zdravotnú starostlivosť (čl. 40
Ústavy SR). Táto skutočnosť je zarážajúca najmä pri postupe najvyššieho súdu, ktorý
v rozsudku konštatuje, že otázka, či zdravotným stavom maloletého dieťaťa možno
odôvodniť obmedzenie styku rodiča s dieťaťom, „nebola dosiaľ dovolacím súdom
vyriešená“ (s. 10 rozsudku), čiže išlo o precedentný prípad, ktorý môže ovplyvniť judikatúru
súdov všetkých stupňov do budúcnosti, čo samé osebe kladie vyššie nároky na právne
posúdenie nastolenej otázky a jej dôkladné a presvedčivé odôvodnenie. Najvyšší súd týmto
rozhodnutím tiež vytvoril značný priestor pre možnosť zneužívania argumentu zdravotného
stavu dieťaťa jedným z rodičov pri obmedzovaní styku druhého rodiča s dieťaťom,
keďže na takéto obmedzenia (obmedzenia neurčitého rozsahu a neurčitého času) postačí
súdu predložiť obyčajnú lekársku správa s odporučením na obmedzenie styku. Zákonite
vzniká otázka, podľa akých kritérií budú v takýchto prípadoch súdy postupovať, či budú ich
rozhodnutia predvídateľné, alebo budú rozhodovať na základe voľnej úvahy či nebodaj
svojvôle. Takýto postup a rozhodovanie súdov by samozrejme vytváral neprimeraný stav
právnej neistoty pre dotknuté osoby.
Ak by súdy v danom prípade postupovali ústavne konformným spôsobom, pri zistení
kolízie dvoch či viacerých základných práv, pred rozhodnutím o obmedzení niektorého
z kolidujúcich práv mali vykonať ich ústavný test proporcionality, čo však zjavne
neurobili.»
12. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje taktiež na skutočnosť, že obmedzenie
výkonu rodičovských práv sťažovateľa by „neprešlo“ testom proporcionality. Podľa jeho
názoru ochranu zdravia maloletého je v danom prípade objektívne možné dosiahnuť
aj menej intenzívnymi a invazívnymi prostriedkami ako výrazným až „drastickým“
zúžením výkonu rodičovských práv sťažovateľa ako otca maloletého.
13. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn.
6Cdo 166/2017 a rozsudkom sp. zn. 6Cdo 166/2017 z 18. decembra 2018 porušil základné
právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na
spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a článku 47 druhá veta Charty základných práv Európskej únie, právo
na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa
článku 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 10 ods. 2 Listiny základných práv a
slobôd, právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa článku 8 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 7 Charty základných
práv Európskej únie a právo na výchovu a starostlivosť o svoje dieťa podľa článku 41 ods.
4 Ústavy Slovenskej republiky.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 166/2017
z 18. decembra 2018 zrušuje.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný sťažovateľovi zaplatiť náhradu trov
právneho zastúpenia zvýšenú o daň z pridanej hodnoty v zákonom ustanovenej výške na
účet spoločnosti BUZINGER & PARTNERS s. r. o., so sídlom Námestie Martina Benku 15,
811 07 Bratislava, IČO: 47 253 401, vedený v , číslo účtu
(IBAN): do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava
14. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
15. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
17. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný
súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
18. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
19. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
20. Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;
deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť
a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu
na základe zákona.
21. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
22. Podľa čl. 10 ods. 2 listiny každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
23. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
24. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
25. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho
súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
26. Podľa čl. 7 charty každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a komunikácie.
27. Podľa čl. 47 druhej vety charty každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať
sa zastupovať.
III.
Právne hodnotenie ústavného súdu
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 47
druhej vety charty postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Cdo 166/2017 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 166/2017
z 18. decembra 2018
28. Podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v námietke, že obmedzenie výkonu jeho
rodičovských práv k maloletému sa objektívne javí ako neodôvodnené a zjavne
neprimerané, porušujúce jeho „základné právo na súkromný a rodinný život a základné
právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť“.
29. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(m. m. I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
30. Ústavný súd všeobecne k rodinnoprávnej problematike konštatuje, že
v súčasnosti existuje široká zhoda – a to aj v medzinárodnom práve – na podpore
myšlienky, že pri rozhodovaní príslušných orgánov verejnej moci týkajúcom sa detí musí
byť ich najlepší záujem prvoradým hľadiskom rozhodovania (m. m. II. ÚS 40/2019).
31. Uvedené potvrdzuje v priestore Európskej únie napr. aj charta, v ktorej podľa
čl. 24 ods. 2 „pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými
inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať do úvahy najlepšie záujmy
dieťaťa“ (m. m. II. ÚS 40/2019).
32. Záujem dieťaťa sa skladá z dvoch častí. Na jednej strane stojí dikcia, že puto
dieťaťa s jeho rodinou musí byť zachované s výnimkou prípadov, keď sa rodinné prostredie
ukázalo ako obzvlášť nevhodné. Z toho vyplýva, že rodinné väzby môžu byť prerušené len
vo veľmi výnimočných prípadoch a je potrebné urobiť všetko pre zachovanie osobných
vzťahov. Na druhej strane je v záujme dieťaťa zabezpečiť jeho rozvoj v zdravom prostredí
a rodičia nesmú profitovať z takých opatrení alebo krokov, ktoré by v konečnom dôsledku
poškodzovali zdravie a zdravý vývoj dieťaťa [porov. Neulinger and Shuruk v. Švajčiarsko,
č. 41615/07, rozsudok Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) zo 6. 7. 2010, bod 136; Elsholz v. Nemecko, č. 25735/94, rozsudok Veľkej
komory ESĽP z 13. 7. 2000, bod 50; Maršálek v. Česká republika, č. 8153/04, rozsudok
ESĽP zo 4. 4. 2006, bod 71].
33. V tomto ohľade platí aj pre rozhodovanie súdov, že prijaté opatrenia musia
sledovať najlepší záujem dieťaťa. Povinnosť aplikačnej praxe sledovať pri rozhodovaní
konkrétnej veci týkajúcej sa detí ich najlepší záujem vyplýva okrem iného aj z čl. 3
Dohovoru o právach dieťaťa.
34. V prípade, keď súdy rozhodujú o úprave styku rodičov s dieťaťom, je nutné
vychádzať z toho, že právom oboch rodičov je v zásade rovnakou mierou sa o dieťa starať
a podieľať sa na jeho výchove, s čím korešponduje i právo samotného dieťaťa
na starostlivosť oboch rodičov. Rozhodnutím súdu by tomuto dieťaťu malo byť umožnené
stýkať sa s oboma rodičmi v takej miere, aby bol postulát rovnakej rodičovskej starostlivosti
čo najviac naplnený. Takéto usporiadanie vzťahov je spravidla vždy v „najlepšom záujme
dieťaťa“, pričom odchýlky od tohto princípu musia byť odôvodnené ochranou nejakého
iného, dostatočne silného legitímneho záujmu, pričom konkrétne skutočnosti, o ktoré
sa tento záujem opiera, musia byť v danom konaní preukázané (m. m. II. ÚS 40/2019).
35. Ústavný súd v tejto časti zdôrazňuje, že predmetom konania pred ústavným
súdom je preskúmanie, či postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené v sťažnosti označené práva sťažovateľa.
36. Ústavný súd pri príprave predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal
napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a postup, ktorý mu predchádzal.
37. Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že tento zamietol dovolanie
sťažovateľa jednak z časti pre neprípustnosť (bod 12 napadnutého rozsudku, pozn.) a z časti
ako nedôvodne podané (bod 22 napadnutého rozsudku, pozn.).
38. Ústavný súd konkrétne k námietke sťažovateľa, že všeobecné súdy vychádzali
len z lekárskych správ predložených matkou, uvádza, že z rozsudku okresného súdu
je zrejmé, že tento sa pri hodnotení predložených dôkazov vysporiadal aj s dôkazmi
predloženými sťažovateľom, a to konkrétne so znaleckým posudkom vypracovaným
. Tak, ako to uvádza okresný súd (strana 25, pozn.), zo záverov uvedeného
znaleckého posudku je zrejmé, že u sťažovateľa sa nezistili žiadne objektívne dôvody,
ktoré by ho mali deklasifikovať v jeho výchovných úlohách.
39. K uvedenému ústavný súd uvádza, že tieto závery nič nemenia na skutočnosti,
ktorá bola všeobecnými súdmi zohľadnená ako prioritná, a to že u maloletého je potrebné
prihliadať na jeho zdravotný stav, ktorý je poznačený viacerými diagnózami,
ktoré si vyžadujú osobitný prístup k maloletému (DMO ‒spastická diparéza, diskenézy,
detský autizmus-vysokofunkčný v liečbe detského psychiatra, tiková porucha, pavor
nocturnus, afektívne záchvaty, predráždenosť, zvýšená dráždivosť centrálnej nervovej
sústavy, poruchy spánku v liečbe, ADHD, vývinová dysfázia, dyslalia, inkontinencia
III. stupňa, pozn.). S prihliadnutím na uvedené všeobecné súdy konštatovali nevyhnutnosť
prispôsobenia sa výkonu rodičovských práv tomuto dlhodobo nepriaznivému zdravotnému
stavu maloletého. Vzhľadom na uvedené je námietka sťažovateľa týkajúca sa skutočností,
že zdravotný stav je len jednou zo skutočností, na ktorú je potrebné prihliadať, zjavne
neopodstatnená. Ústavný súd sa presvedčil, že všeobecné súdy zohľadnili náležite všetky
faktory vstupujúce do výchovného procesu maloletého, avšak v danom prípade je prioritou
potreba zohľadniť nepriaznivý zdravotný stav maloletého, o ktorom nemožno pochybovať.
40. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku (bod 21, pozn.) uvádza:
«... maloletý z hľadiska jeho zdravotného stavu nie je „obyčajným“ dieťaťom, ale je
dieťaťom, ktoré si vyžaduje osobitný, citlivý prístup a pravidelný režim a stabilné
prostredie. Odvolací súd pri úprave stretávania sa otca s maloletým správne vzal
do úvahy v prvom rade najlepší záujem maloletého dieťaťa a správne prihliadol
na okolnosti týkajúce sa jeho zdravotného stavu, ktoré v tomto prípade majú pre určenie
styku podstatný význam. Pri určení frekvencie styku otca s dieťaťom dal správne prednosť
záujmu maloletého dieťaťa (zachovania, čo možno najväčšej stability jeho zdravotného
stavu) pred záujmom otca, ktorý častejší styk odôvodňoval najmä rýchlejšou šancou
budovania jeho vzťahu s dieťaťom. Odvolací súd dospel preto k správnemu právnemu
názoru, že najvhodnejšou úpravou stretávania sa otca s dieťaťom, najmä s ohľadom
na zdravotný stav dieťaťa, sa javí byť styk v rozsahu dvoch, resp. troch dní v týždni a jeho
časová dĺžka dve a pol hodiny za prítomnosti matky, ktorá najlepšie pozná potreby
maloletého dieťaťa a jej prítomnosť pri stretávaní zabezpečí maloletému istotu a umožní jej
v prípade špecifických situácii poskytnúť isté usmernenie pri realizácii styku.»
41. Ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy nepopreli významnú úlohu
sťažovateľa ako otca maloletého v jeho živote. Okresný súd k osobe sťažovateľa ako otca
maloletého uviedol (strana 26 rozsudku okresného súdu, pozn.), že záujem sťažovateľa
o maloletého je zrejmý z priebehu celého konania, sťažovateľ má záujem tento vzťah
budovať, upevňovať a rozširovať kontakt so svojím maloletým synom. Krajský súd
v odôvodnení uviedol (strana 15, pozn.), že sťažovateľovi nemožno uprieť snahu starať sa
o maloletého, za danej situácie ju však nemožno realizovať podľa predstáv sťažovateľa bez
rešpektovania obmedzení, ktoré maloletý objektívne má.
42. Ústavný súd k uvedenému dodáva, že sťažovateľ nie je zo života svojho
maloletého syna vylúčený. Z priebehu celého konania považuje ústavný súd za preukázané,
že napriek námietkam sťažovateľa o neprimeranosti obmedzení výkonu jeho rodičovských
práv sa časový rozsah kontaktu sťažovateľa s maloletým, aj keď pomaly, ale predsa
postupne rozširuje s prihliadnutím práve na obmedzenia, ktoré vyplývajú z nepriaznivého
zdravotného stavu maloletého (krajský súd upustil od potreby asistovaného styku
a čiastočne vyhovel sťažovateľovi v rozšírení úpravy styku v pravidelných časových
intervaloch, pozn.). Sťažovateľ tak má možnosť pomaly a postupne budovať svoj vzťah
k maloletému synovi. Ide o oblasť vzťahov, pre ktoré je zmena pomerov obvyklá, a to už
len so zreteľom na zvyšovanie veku dieťaťa. Obavy sťažovateľa zo zakonzervovania vzťahu
s dieťaťom sa javia zbytočné. Pri nespochybniteľnom záujme sťažovateľa o dieťa je
pravdepodobnosť hraničiaca s istotou, že nateraz judikovaný vzťah nepredstavuje prekážku
rozsúdenej veci a že v budúcnosti sa rozsudok zmení v prospech zintenzívnenia styku.
43. Čo sa týka právnych záverov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu, nemôže podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľ
nestotožňuje s právnymi závermi najvyššieho súdu, viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok najvyššieho súdu takéto
prvky nevykazuje.
44. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že z obsahu napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu sa presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa
zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v súdnom konaní dostal
odpoveď na podstatné otázky týkajúce sa jeho námietok, najvyšší súd konal v medziach
svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia dotknutých právnych predpisov, ktoré boli
podstatné pre posúdenie veci, ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval,
pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom
legitímne a právne akceptovateľné.
45. Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ani
postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní nedošlo k porušeniu sťažovateľovho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani k porušeniu
sťažovateľových práv podľa čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 druhej vety
charty, a preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 4
ústavy, práva podľa čl. 10 ods. 2 listiny, práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru
a práva podľa čl. 7 charty postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Cdo 166/2017 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 166/2017
z 18. decembra 2018
46. V súvislosti s namietaným porušením hmotných práv sťažovateľa (čl. 19 ods. 2
a čl. 41 ods. 4 ústavy, čl. 10 ods. 2 listiny, čl. 8 ods. 1 dohovoru a čl. 7 charty) ústavný súd
konštatuje, že najvyšší súd, rešpektujúc ústavnoprocesné princípy garantujúce základné
právo strán sporu na súdnu ochranu, podľa názoru ústavného súdu v konaní o ochranu tohto
práva a v spojení s ním posúdil aj namietané porušenie týchto základných práv sťažovateľa.
Ústavný súd dospel k záveru, že aj z hľadiska posúdenia týchto práv nie je rozsudok
najvyššieho súdu ani svojvoľný a ani arbitrárny.
47. Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné ústavnú sťažnosť aj v tejto časti
odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre zjavnú
neopodstatnenosť.
48. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2020
Mojmír Mamojka predseda senátu