Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 298/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť I. H. st., N., a I. H. ml., N., t. č. obaja vo výkone trestu a vo

väzbe, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, 3 a 5, čl. 20

ods. 1, a a podľa Listiny

základných práv a slobôd a porušenia postupom

Okresnej prokuratúry G. v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom Okresného

súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniami z 3. októbra

2010 a 8. decembra 2010 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 11. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. H. st. a I. H. ml. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2011

doručená sťažnosť I. H. st., N., a I. H. ml., N., t. č. obaja vo výkone trestu a vo väzbe (ďalej

aj „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, 3

a 5, , a (ďalej len

„ústava“) a podľa čl. 8 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a

porušenia postupom Okresnej prokuratúry G. (ďalej len „okresná

prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom Okresného súdu

Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uzneseniami z 3. októbra 2010 a 8. decembra 2010 a postupom Krajského súdu v Trnave

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z

11. januára 2011.

Zo sťažnosti a z predložených príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia

Policajného zboru B., Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru B. sp. zn. PPZ-

237/BOK-B2-2010 z 1. októbra 2010 bolo proti sťažovateľom začaté trestné stíhanie a bolo

im vznesené obvinenie za zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami

spolupáchateľstvom podľa , , , a v

jednočinnom súbehu so zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami

spolupáchateľstvom podľa , a .

Sťažovatelia uviedli, že návrh okresnej prokuratúry na vzatie do väzby sp. zn.

2 z 2. októbra 2010 im bol doručený až 11. januára 2011, pričom na návrhu

nebolo vyznačené, kedy bol podaný na okresný súd. Domnievajú sa, že „v čase, kedy

rozhodovali o našom vzatí do väzby... na okr. súde v Galante, vôbec neexistoval, nikdy

predtým nebol vydaný prokurátorkou a ani nikdy nebol doručený sudcovi pre prípravné

konanie. Preto tvrdím, že bol zo strany prokuratúry v G. hrubo porušený zákon, nakoľko

nebola dodržaná 24 hodinová lehota na odovzdanie obvinených súdu. ...

Predovšetkým namietam nezákonné doručenie návrhu na vzatie do väzby až

11. 1. 2011... z ustanovení vyplýva, že návrhy a žiadosti

prokurátora sa bezodkladne doručia obvinenému..., aby sa k nim obvinený mal možnosť

pred rozhodnutím o väzbe vyjadriť. ...

Domová prehliadka vykonaná PZ ÚBOK B. dňa 30. 09. 2010 v N., bola nezákonne

vykonaná, nakoľko nikdy nebol vydaný príkaz na domovú prehliadku sudcom pre prípravné

konanie, takýto príkaz na domovú prehliadku na uvedených adresách (Š., N. a P., N.)

jednoducho neexistuje a taktiež nikdy takýto príkaz na domovú prehliadku nebol doručený

vlastníkovi alebo užívateľovi obydlia.“.

I. H. st. namietal, že počas domovej prehliadky „boli príslušníkmi PZ... zabavené

zbrane, ktoré som... riadne kúpil ako vášnivý zberateľ zbraní... môj syn... s touto mojou

zbierkou zbraní nikdy nič nemal spoločné... strelné zbrane som zakúpil legálne... expanznú

zbraň si v... uvedených predajniach môže zakúpiť každý občan s platným občianskym

preukazom, ktorý nemusí byť držiteľom zbrojného pasu“.

V sťažnosti sťažovatelia poukazujú na to, že z odôvodnenia uznesenia okresného

súdu sp. zn. z 3. októbra 2010 o vzatí do väzby vyplýva, že „u syna neboli

jednoznačne dané dôvody väzby v zmysle .

Ďalej namietam proti rozhodnutiu Krajského súdu Trnava dňa 11. 01. 2011

predsedníčkou senátu..., ktorá zastávala názor, že u oboch obvinených sú dané dôvody

väzby v zmysle písm. c) , existenciu dôvodov väzby videl Krajský

súd Trnava v hrozbe vysokého trestu a v tom, že sme boli obaja v minulosti trestne stíhaný,

s čím zásadne nesúhlasím..., pretože vysoký trest je taký trest pri ktorom je dolná hranica

sadzby 8 rokov, u nás je dolná hranica 7 rokov – 10 rokov. Taktiež nesúhlasím, že ja I. H.

st. mám trestnú minulosť...“.

Čo sa týka namietaného porušenia ich základného práva podľa ,

uviedli, že o ich vzatí do väzby rozhodoval 3. októbra 2010 JUDr. S. (sudca okresného

súdu) a o ich žiadosti o prepustenie z väzby rozhodovala 8. decembra 2010 sudkyňa JUDr.

S. (sudkyňa okresného súdu).

Na základe týchto skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd

„zrušil všetky doteraz nezákonné rozhodnutia okr. prokuratúry G. č. , zo

dňa 2. 10. 2010, Okresného súdu Galanta č. , zo dňa 3. 10. 2010, Krajského

súdu v Trnave č. , zo dňa 11. 1. 2011.

... priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 35.000,- EUR od okr.

prokuratúry v G., od okr. súdu v Galante a od Krajského súdu v Trnave

... okamžite prepustil z väzby na slobodu... obv. I. H. st. a I. H. ml.“.

Sťažovatelia svojím podaním žiadali o ustanovenie zástupcu z radov advokátov na

konanie pred ústavným súdom a tiež, aby im ústavný súd priznal náhradu trov právneho

zastúpenia.

Predmetnú sťažnosť podpísal I. H. st. s tým, že k svojmu podpisu priložil doložku

„podpisujem za syna I. H. ml.“.

Ústavný súd podľa údajov poskytnutých vyšetrovateľkou Prezídia Policajného zboru

B., Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru B. z vyšetrovacieho spisu sp. zn.

PPZ-237/BOK-B2-2010 zistil tieto skutočnosti:

Sťažovateľom bola obmedzená osobná sloboda 30. septembra 2010 o 20.10 h., keď

boli zadržaní ako podozriví, boli oboznámení o dôvodoch zadržania a boli vypočutí ako

podozriví. O zadržaní sťažovateľov bola spísaná zápisnica, ktorá je súčasťou vyšetrovacieho

spisu. Dňa 1. októbra 2010 bolo sťažovateľom vznesené obvinenie pre vymedzený skutok,

pričom sťažovatelia boli vypočutí ako obvinení. Dňa 2. októbra 2010 bol okresnému súdu

doručený návrh na vzatie sťažovateľov do väzby. Okresný súd rozhodol o vzatí

sťažovateľov do väzby 3. októbra 2010 uznesením sp. zn. .

Domová prehliadka na Š. v N. bola vykonaná 30. septembra 2010 s tým, že príkaz na

domovú prehliadku bol doručený toho istého dňa manželke I. H. st., I. H.

Domová prehliadka na P. v N. bola vykonaná 30. septembra 2010, pričom išlo o byt,

ktorý má prenajatý I. H. ml. a jeho manželka. Príkaz na domovú prehliadku prevzal I. H. ml.

30. septembra 2010.

Prehliadka v nebytových priestoroch v obci Trnovec nad Váhom na vymedzených

parcelách, ktoré užíva I. H. st., bola vykonaná 30. septembra 2010. Príkaz na prehliadku

iných priestorov a pozemkov bol doručený I. H. st. a aj majiteľovi predmetných objektov R.

L.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku

rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom,

čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti ( ),

čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky

na poskytnutie ústavnej ochrany, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil

za porušovateľa svojich práv [ (napr. , ,

, )]. Sťažovatelia v navrhovanom petite jednoznačne označili

orgány verejnej moci, ktoré považujú za porušiteľov nimi označených základných práv.

Čo sa týka identifikácie namietaného porušenia základných práv sťažovateľov, tá pomerne

jednoznačne vyplynula z obsahu/odôvodnenia sťažnosti; sťažovatelia ich porušenie

vo vzťahu k jednotlivým sťažovateľom nediferencujú celkom jednoznačne. Keďže v časti

sťažnosti označenej ako „petit“ (návrh na rozhodnutie, ktorého sa domáhajú) sťažovatelia

jednoznačne označili ako porušovateľov svojich základných práv okresnú prokuratúru,

okresný súd a krajský súd, ústavný súd vymedzil predmet sťažnosti na základe jej obsahu

tak, že je ním tvrdenie sťažovateľov o porušení ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, 3

a 5, , a a podľa listiny a porušení

- postupom okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. ,

- postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uzneseniami z 3. októbra 2010 a 8. decembra 2010 o zamietnutí žiadosti I. H. st. a I. H. ml.

o prepustenie z väzby na slobodu, o neprijatí ich písomného sľubu a o neprijatí peňažnej

záruky a

- postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 11. januára 2011 o zamietnutí sťažnosti I. H. st. a I. H. ml.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno

zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď

oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu

alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných

trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej

prepustení na slobodu.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

Podľa domová prehliadka je prípustná len v súvislosti s trestným

konaním, a to na písomný a odôvodnený príkaz sudcu. Spôsob vykonania domovej

prehliadky ustanoví zákon.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho

nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa čl. 8 ods. 3 listiny obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno

zadržať iba v prípadoch ustanovených v zákone. Zadržaná osoba musí byť ihneď

oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 24 hodín prepustená na slobodu

alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 24 hodín od prevzatia vypočuť

a rozhodnúť o väzbe alebo ju prepustiť na slobodu.

K definovaniu vzťahu listiny a ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (napr. , a )

uvádza, že podľa a 4 má prednosť nielen pred zákonmi

a podzákonnými normatívnymi právnymi aktmi, ale i pred ústavnými zákonmi, teda i pred

listinou. Ak teda ustanovuje lehotu 48 hodín a listiny pre

rovnaké situácie lehotu 24 hodín, tak platí , čiže lehota 48 hodín.

A. K sťažnosti I. H. ml.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažnosť za I. H. ml., podal I. H. st. Tento záver

vyplýva z toho, že vlastnou rukou písanú sťažnosť podpísal I. H. st. s tým, že k svojmu

podpisu pripojil doložku „podpisujem za syna I. H. ml.“. Z priložených rozhodnutí

všeobecných súdov vyplýva, že obaja sťažovatelia sú v označenom trestnom konaní podľa

, , a v jednočinnom súbehu so

zločinom podľa a trestne stíhaní,

a teda sú stranami trestného konania.

Ústavný súd poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

sťažnosť nemôže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie

základných práv alebo slobôd iných osôb, nie svojich ().

Je potrebné tiež uviesť, že sťažnosť nie je bežným opravným prostriedkom, ktorý je

k dispozícii všetkým stranám predchádzajúcich konaní na zvrátenie pre nich nepriaznivého

priebehu alebo výsledku konania. Účelom sťažnosti je rozhodovanie o tom, či napadnuté

orgány verejnej moci svojím postupom a rozhodnutím rešpektovali alebo chránili základné

práva a slobody fyzických alebo právnických osôb. Len na základe sťažnosti osoby, ktorá je

nositeľom základných práv, a po zistení, že orgán verejnej moci porušil jej základné práva,

možno kasáciou zvrátiť priebeh alebo výsledok napadnutého konania.

Na konanie podľa nemožno aplikovať , resp.

ods. 2 o oprávnení príbuzných v priamom rade podávať odvolania

a sťažnosti v prospech obvineného alebo obžalovaného. Ústavný súd poukazuje tiež na

, podľa ktorého ustanovenia sa použijú

primerane aj na konanie pred ústavným súdom, ak to povaha veci nevylučuje. V tomto

prípade povaha konania o sťažnosti fyzických osôb podľa vylučuje

aplikáciu uvedených ustanovení . V konaní o sťažnosti sa možno

domáhať len ochrany svojich práv (, , , ).

Pretože sťažnosť ústavnému súdu za I. H. ml. podal jeho otec I. H. st. (ďalej len

„sťažovateľ“), ústavný súd dospel k záveru, že v časti týkajúcej sa I. H. ml. ide o sťažnosť

podanú zjavne neoprávnenou osobou, preto ju pri predbežnom prerokovaní v tejto časti

odmietol podľa .

B. K sťažnosti I. H. st.

B.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2,

3 a 5 a listiny vo veci vedenej pod sp. zn. postupom

okresnej prokuratúry a návrhom na vzatie sťažovateľa do väzby z 2. októbra 2010

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Z uvedeného

vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu

právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody

za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu

(m. m. ).

Účinná ochrana základných práv a slobôd sťažovateľa sa zabezpečuje

prostredníctvom opravného prostriedku, ktorý má k dispozícii a ktorý mu umožňuje

odstrániť ten stav, ktorý považuje za porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa proti postupu okresnej prokuratúry v súvislosti

s návrhom na vzatie do väzby a nedodržania príslušných lehôt, ústavný súd uvádza, že tieto

skutočnosti mohol a mal sťažovateľ namietať pred okresným súdom, resp. krajským súdom.

Všeobecné súdy sa týmito skutočnosťami mali zaoberať pri rozhodovaní o návrhu na vzatie

sťažovateľov do väzby. Ústavný súd nemá právomoc preskúmať námietky sťažovateľa proti

postupu okresnej prokuratúry ani jej návrh na vzatie sťažovateľa do väzby, pretože tieto je

oprávnený a povinný preskúmať iný súd v systéme všeobecného súdnictva.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv postupom okresnej

prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

Sťažovateľ označil v petite sťažnosti za porušiteľa svojich práv okresnú prokuratúru,

okresný súd a krajský súd, a preto ústavný súd, súc viazaný petitom na rozhodnutie,

posudzoval sťažnosť len z pohľadu namietaného porušenia jeho práv označenými orgánmi

verejnej moci.

B.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2,

3 a 5 a listiny uznesením okresného súdu sp. zn.

z 3. októbra 2010 o jeho vzatí do väzby a uznesením okresného súdu

č. k. -44 z 8. decembra 2010 o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu, o neprijatí písomného sľubu a o neprijatí peňažnej záruky

ponúknutej I. H. na nahradenie väzby sťažovateľa

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že

ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných právnych prostriedkov nápravy pred

iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej

právomoci na jej prerokovanie (napr. , ).

Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je tak vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach

porušenia jeho základných práv napadnutými uzneseniami okresného súdu o vzatí

sťažovateľa do väzby a o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Ochrany svojich práv sa sťažovateľ mohol domáhať podaním sťažnosti proti nim podľa

v spojení s a . Ústavný súd z tohto

dôvodu sťažnosť sťažovateľa v tej časti, ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu

okresného súdu sp. zn. z 3. októbra 2010 a uzneseniu okresného súdu č. k.

-44 z 8. decembra 2010 odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa

prvej vety .

B.3 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2,

3 a 5 a listiny uznesením krajského súdu sp. zn.

z 11. januára 2011

Predmetom sťažnosti sťažovateľa v tejto časti je namietané porušenie základných

práv podľa , 3 a 5 a listiny napadnutým uznesením krajského

súdu sp. zn. z 11. januára 2011, ktorým krajský súd zamietol sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 8. decembra 2010,

ktorým okresný súd zamietol jeho žiadosť o prepustenie na slobodu. Podstatou sťažnosti

sťažovateľa v tejto časti je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského súdu, ktorý vyslovil

v napadnutom uznesení, pričom sa domnieva, že väzba je nezákonná, pretože pre ňu

neexistujú zákonné dôvody.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

„Odvolací súd nemal pochybnosti, že na základe doposiaľ vykonaného dokazovania

možno ustáliť, že skutok, pre ktorý sa voči obvineným vedie trestné stíhanie, sa stal a že

existujú dôvody na podozrenie, že sa tohoto dopustili obvinení. Z vykonaného dokazovania

vyplýva, že zbrane zaistené pri prehliadke iných priestorov a pozemkov dňa 30. 10. 2010

boli zadovážené obvinenými, boli prechovávané v priestoroch, ktoré si na tento účel

prenajal I. H. . V zmysle zmluvy o prenájme nebytových priestorov (č. l. 118) nie je zrejmé,

či túto uzavrel obvinený I. H. st. alebo I. H. ml., avšak z výpovede R. L. vyplýva, že pokiaľ

ho I. H. kontaktoval za účelom prenájmu tak z toho dôvodu, že predtým poznal jeho syna I.

H. ml.

Odvolací súd zhodne ako súd I. stupňa naďalej zastáva názor, že u oboch obvinených

sú dané dôvody väzby v zmysle , . Existenciu

týchto dôvodov väzby videl odvolací súd jednak v hrozbe vysokého trestu, ktorý obom

obvineným, v prípade uznania ich viny, hrozí z trestnej minulosti oboch obvinených.

Z odpisu z registra trestov bolo zistené, že títo boli v minulosti viackrát súdne trestaní a to

aj za násilnú trestnú činnosť, čo odôvodňuje a zvyšuje obavu, že by mohli v budúcnosti

v páchaní trestnej činnosti pokračovať. Pri hodnotení osôb obvinených a ich sklonov

k páchaniu trestnej činnosti prihliadol odvolací súd aj na zahladené odsúdenia. Jedná sa

o konkrétnu skutočnosť, z ktorej možno vyvodiť odôvodnené obavy.

Vzhľadom na závažnosť a rozsah trestnej činnosti, ktorá je obvineným kladená

za vinu bol správny postup súdu I. stupňa, keď neprijal písomný sľub obvinených ako

náhradu väzby, keď aj odvolací súd mal za to, že takýto sľub nie je dostatočnou zárukou a

to aj s prihliadnutím na osoby obvinených.

Rovnako neboli splnené ani podmienky na prijatie peňažnej záruky ako náhrady

za väzbu, pretože prijatie takejto záruky by nebolo dostatočné vzhľadom na osoby

obvinených a závažnosť trestnej činnosti tak, ako už bolo uvedené už vyššie. Z tohoto

dôvodu súd I. stupňa nepochybil ak ohľadom ponúkanej peňažnej záruky nevypočul I. H.,

ktorá túto záruku ponúkala.“

Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu nemožno posudzovať izolovane a je

potrebné ho skúmať vo vzájomnej súvislosti s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu

(m. m. , , , , ).

Z toho dôvodu je pre ústavný súd relevantné skúmať aj odôvodnenie rozhodnutia okresného

súdu.

Okresný súd v relevantnej časti svojho uznesenia č. k. -44

z 8. decembra 2010 uviedol:

„Dôvod väzby u oboch obvinených je daný podľa ,

nakoľko je dôvodná obava, že vzhľadom na trestnú sadzbu pri súčasnej právnej kvalifikácii

ich protiprávneho konania, by mohli ujsť alebo sa skrývať s prihliadnutím aj na

momentálny zdravotný stav I. H. st. I keď predmety - zbrane, ktoré boli použité a určené

na spáchanie trestnej činnosti boli políciou zabavené, treba poukázať na tú skutočnosť, že

ich obvinení mali uložené na viacerých miestach. Nie je vylúčené, že ešte takéto miesto

existuje. Okrem toho treba poukázať na osobu obvinených, hlavne na trestnú minulosť obv.

I. H. ml. Ide teda o skutočnosti, ktoré predpokladajú dôvodnú obavu z pokračovania trestnej

činnosti, teda dôvod väzby je daný aj podľa . Z uvedeného

dôvodu sudca pre prípravné konanie žiadosti oboch obvinených zamietol.“

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných

porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd

je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli

zlučiteľné s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie

je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa ústavný súd

konštatuje, že z (v spojení s a 3 ) vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami,

ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného

zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa

, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie

okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na

základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (,

, ).

Ústavný súd poukazuje na to, že pri skúmaní postupov všeobecných súdov

rozhodujúcich o zákonnosti väzby nie je jeho úlohou, aby posudzoval smer vedenia

vyšetrovania alebo aby sa zaoberal vhodnosťou a opodstatnenosťou získavaných dôkazov,

ktoré podľa názoru orgánov činných v trestnom konaní a následne aj všeobecných súdov sú

významným prostriedkom na odôvodnenie ďalšieho trvania väzby sťažovateľa. Úloha

ústavného súdu spočíva v zistení, či skutkové a právne závery všeobecných súdov obstoja

z hľadiska dodržania záruk podľa a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Pritom je podstatné, aby tieto závery boli

dostatočne odôvodnené, teda aby boli preukázané zistenými skutkovými okolnosťami, aby

ich dôvodnosť vychádzala z relevantnej právnej normy a aby ako celok pôsobili

presvedčivo. Len vtedy, ak ústavný súd zistí splnenie tvrdených predpokladov

v rozhodnutiach všeobecných súdov, vylúči svojvôľu a nezákonnosť ich postupov.

Podľa názoru ústavného súdu je rozhodnutie krajského súdu v spojení s rozhodnutím

okresného súdu potrebné považovať za rozhodnutie, ktoré ako celok pôsobí presvedčivo

a ktoré nevyvoláva žiadne pochybnosti o správnosti prijatých záverov. Ústavný súd

konštatuje, že dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je u sťažovateľa daná tak skutkovými, ako

aj právnymi dôvodmi. Krajský súd rozhodnutie o dôvodnosti ďalšieho trvania útekovej

väzby podľa odôvodnil konkrétnymi skutočnosťami

týkajúcimi sa osoby sťažovateľa a okolnosťami prípadu, ktoré reálne odôvodňujú obavu

z toho, že sťažovateľ ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo

trestu. Krajský súd prihliadol na hrozbu vysokého trestu (od 7 do 10 rokov trestu odňatia

slobody), ktorého uloženie sťažovateľovi hrozí. Z odôvodnenia rozhodnutia zároveň

vyplýva, že hrozba vysokého trestu nie je jediným dôvodom ďalšieho trvania väzby.

Ďalšími dôvodmi boli okolnosti prípadu, ktoré spočívali v tom, že zbrane určené alebo

použité na páchanie trestnej činnosti mali sťažovatelia ukryté na viacerých miestach, nie je

preto vylúčené, že stále existujú neobjavené miesta s ukrytými zbraňami. Krajský súd tiež

poukázal na trestnú minulosť sťažovateľa, pričom aj zahladené odsúdenia považoval

za skutočnosť, ktorá reálne odôvodňuje obavu z následku podľa ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku. V súvislosti so zdravotným stavom sťažovateľa ústavný súd poukazuje

na judikatúru všeobecných súdov, podľa ktorej choroba obvineného nie je dôvodom, aby

bol prepustený z väzby, ak jej dôvody trvajú. Dôvody preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1

písm. c) odôvodnil krajský súd už spomenutými okolnosťami

spáchaného skutku a trestnou minulosťou sťažovateľa, ktoré predpokladajú dôvodnú obavu

z pokračovania trestnej činnosti.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd dostatočne ozrejmil, ktoré okolnosti boli

podkladom pre prijatie záveru o nevyhnutnosti zotrvania sťažovateľa vo väzbe, a tieto

dôvody boli jednoznačné a konkrétne. Odvolanie sa na hrozbu uloženia vysokého trestu, na

konkrétne okolnosti spáchaného skutku a na trestnú minulosť sťažovateľa sú dostatočnými

dôvodmi trvania útekovej a preventívnej väzby sťažovateľa [§ 71 ods. 1 písm. a) a c)

]. Tieto okolnosti považoval krajský súd za dôvody, pre ktoré nebolo

možné nahradiť väzbu písomným sľubom sťažovateľa, prípadne peňažnou zárukou.

Väzba je výrazným zásahom do osobnej slobody obvineného a môže trvať len

nevyhnutnú dobu. Maximálna dĺžka väzobného stíhania je pritom ustanovená zákonom

() daná, ale skutočnosti, ktoré ju ovplyvňujú, závisia od zistení, ktoré tu

boli pri vzatí obvineného do väzby a dosiaľ nepominuli, a od okolností, ktoré vyplynú

z priebehu trestného konania.

Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nie je toho názoru, že by skutkové

alebo právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označeným článkom . Z tohto dôvodu ústavný

súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

B.4 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1

uznesením krajského súdu sp. zn. z 11. januára 2011

Podľa názoru sťažovateľa uznesením okresného súdu č. k. -44

z 8. decembra 2010 došlo aj k porušeniu jeho základného práva nebyť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi podľa , pričom krajský súd svojím uznesením sp. zn.

z 11. januára 2011 toto pochybenie okresného súdu podľa názoru

sťažovateľa nenapravil. Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48

ods. 1 malo dôjsť tým, že o jeho vzatí do väzby rozhodol na okresnom súde

JUDr. M. S. ako sudca pre prípravné konanie, o žiadosti o prepustenie z väzby však

rozhodla JUDr. E. S. ako sudkyňa pre prípravné konanie.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia sp. zn.

z 11. januára 2011 uviedol:

„Odvolací súd za neopodstatnené považoval sťažnosti obvinených aj v tej časti, kde

namietali, že o ich žiadostiach bolo rozhodnuté nezákonným sudcom. Je zrejmé, že v tomto

štádiu konania rozhoduje o väzbe sudca pre prípravné konanie, ktorému napadne vec

v súlade s rozvrhom práce. Nejedná sa vždy o toho istého sudcu, ktorý ako sudca pre

prípravné konanie rozhodoval o vzatí do väzby. O návrhoch prokurátora na vzatie do väzby

rozhoduje ten sudca, ktorý má v čase podania návrhu a rozhodovania v mimo pracovnom

čase službu ako sudca pre prípravné konanie.“

Ústavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom určenej

právomoci, ako aj vecnej a miestnej príslušnosti súdu. Okrem toho je potrebné vziať

do úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie konkrétneho

prípadu (obdobne , , ).

Za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené

predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie

k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu

(napr. , , ).

Podľa názoru ústavného súdu má rozvrh práce zásadný význam pre uplatnenie

ústavného práva na zákonného sudcu. Zákonným sudcom môže byť ktorýkoľvek sudca

daného súdu, ktorý sa podľa rozvrhu práce má stať sudcom v danej veci. Elementárnou

podmienkou v tomto prípade však je, aby sa vec pridelila v súlade s rozvrhom práce pre

daný kalendárny rok, v ktorom je vec oprávnenej osoby doručená tomuto súdu

().

Podľa rozvrhu práce na rok 2010 okresného súdu sp. zn. Spr 1130/2009 účinného

od 1. januára 2010 [dostupného na internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky www.justice.gov.sk; (ďalej len „rozvrh práce“)] do súdneho registra

„Tp“ (register trestných vecí prípravného konania) sa zapisuje najmä:

a) návrh na ustanovenie obhajcu,

b) návrh na vydanie príkazu na zatknutie,

c) návrh na vydanie zatýkacieho rozkazu,

d) návrh na vzatie obvineného do väzby,

e) nariadenie vyšetrenia duševného stavu,

f) sťažnosť proti rozhodnutiu o zaistení majetku,

g) návrh na vydanie príkazu na domovú prehliadku (s. 13 rozvrhu práce).

Podľa rozvrhu práce okresného súdu trestný úsek tvoria 3 oddelenia 1T, 2T a 3T,

pričom v oddelení „1T“ je predsedom senátu JUDr. M. S., v oddelení „2T“ je predsedníčkou

senátu JUDr. E. S. a v oddelení „3T“ je predsedom senátu JUDr. D. M. (s. 21 rozvrhu

práce).

Odborom pôsobnosti sudcov v súdnych oddeleniach 1T, 2T a 3T je zhodne pre sudcu

v každom z uvedených súdnych oddelení rozhodovanie v trestných veciach reg. T – 1/3

nápadu, vybavovanie vecí Nt, Td, Tcud – 1/3 nápadu, (s. 26 rozvrhu práce).

Z prílohy č. 3 rozvrhu práce označenej ako „Rozvrh pohotovostných služieb“

vyplýva, že súdny register „Tp“ sa z hľadiska vecného zamerania člení na oddelenie 1Tp,

2Tp, 3Tp, 4Tp, 5Tp a Protokol utajovaných písomností (s. 39 rozvrhu práce).

Podľa prílohy č. 3 rozvrhu práce sudcovia v pohotovosti konajú v oddelení 1Tp

o väzbách obvineného v prípravnom konaní, o príkaze na dodanie do väzby a o vydaní

príkazu na zatknutie a vydanie zatýkacieho rozkazu (s. 39 rozvrhu práce).

Podľa prílohy č. 3 rozvrhu práce zaradenie sudcov do pohotovostných služieb sa

vykoná na základe štvrťročného plánu pohotovostných služieb okresného súdu.

Pohotovostné služby vykonávajú sudcovia trestného úseku JUDr. E. S., JUDr. M. S. a

JUDr. D. M. (s. 40 rozvrhu práce).

Podľa „Rozvrhu služieb pohotovosti“ pre účely trestného konania na okresnom súde

(ďalej aj „rozvrh služieb“) na III. štvrťrok 2010 z 26. júla 2010 sp. zn. bol

JUDr. M. S. v službe pohotovosti v období od 27. septembra 2010 do 11. októbra 2010.

Podľa rozvrhu služieb na IV. štvrťrok 2010 z 12. októbra 2010 sp. zn.

bola JUDr. E. S. v službe pohotovosti v období od 22. novembra 2010 do 6. decembra 2010.

Z rozvrhu práce okresného súdu vyplýva, že v rozhodnom čase boli sudcovia

JUDr. M. S. a JUDr. E. S. pridelení na výkon funkcie sudcu na trestnom úseku okresného

súdu v oddelení 1T a 2T s tým, že u oboch sudcov odborom pôsobnosti bolo aj vybavovanie

vecí súdneho registra . Rozvrhom práce bolo určené, že pohotovostné služby vykonávajú

sudcovia trestného úseku na základe štvrťročného plánu pohotovostných služieb, pričom

sudcovia v pohotovosti konajú aj vo veciach súdneho registra . Z rozvrhu práce vyplýva,

že súdny register sa z hľadiska vecného delí na oddelenia s tým, že v oddelení 1Tp

sudcovia v pohotovosti konajú okrem iných o väzbe obvineného v prípravnom konaní.

Z týchto skutočností vyplýva, že sudcovia JUDr. M. S. a JUDr. E. S. ako sudcovia

trestného úseku vykonávajúci pohotovostné služby majú ako odbor pôsobnosti aj

vybavovanie vecí súdneho registra s tým, že konajú v každom z uvedených oddelení

súdneho registra , teda aj v oddelení 1Tp.

Na základe týchto skutočností možno uzavrieť, že sudcovia pre prípravné konanie

JUDr. M. S. a JUDr. E. S. boli zákonnými sudcami pre konanie a rozhodovanie v právnej

veci sťažovateľa sp. zn. , ktorí boli určení podľa zákona č.

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov a v súlade s rozvrhom práce okresného súdu na rok 2010 a príslušným

štvrťročným rozpisom pohotovostných služieb.

Krajský súd sa námietkou sťažovateľa týkajúcou sa porušenia jeho základného práva

podľa zaoberal a svoje rozhodnutie primeraným spôsobom odôvodnil.

Nebolo potrebné, aby svoje závery výslovne podložil konkrétnymi ustanoveniami rozvrhu

práce okresného súdu, pretože ide o bežne dostupné údaje, ktoré si mohol priamo overiť

aj sťažovateľ (m. m. ).

Určenie zákonného sudcu rozvrhom práce tak, že o návrhu na vzatie do väzby alebo

o žiadosti o prepustenie z väzby rozhodne sudca vykonávajúci v rozhodnom období službu

pohotovosti, rešpektuje požiadavku, aby rozhodovanie o návrhu na vzatie do väzby, resp.

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu bolo realizované nestranným

súdom (m. m. ), a tiež garantuje, aby sa zabezpečila ústavná požiadavka

urýchleného rozhodnutia o zákonnosti väzby v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2

(m. m. , , ), a tým aj právo sťažovateľa

na kontrolu zákonnosti väzby v pravidelných intervaloch.

Z uvedených dôvodov je preto sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta

porušenie základného práva podľa zjavne neopodstatnená pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom a rozhodnutím krajského súdu

a namietaným porušením označeného základného práva sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu

ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa odmietol pre

jej zjavnú neopodstatnenosť.

Čo sa týka namietaného porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1

a , ústavný súd konštatuje, že porušenie základných práv podľa

ods. 1 a možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len

v spojení s namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov

podľa až . Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená

so vznikom jeho oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov,

ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov. Keďže ústavný súd dospel

k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného

práva sťažovateľa podľa , tak v danom prípade nemožno uvažovať ani

o porušení jeho základného práva podľa a . Na základe

uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ namieta aj porušenie označeným uznesením krajského

súdu. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu ustanovenia má

charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci

pri výklade a uplatňovaní . Toto ustanovenie je vždy implicitnou súčasťou

rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv

a slobôd garantovaných podľa , a preto ak ústavný súd

nedospel k záveru, že boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, neexistuje ani

dôvod na vyslovenie porušenia týchto ustanovení (m. m. ). Z tohto

dôvodu ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd, viazaný vymedzením porušiteľa jeho práv v petite sťažnosti,

v súvislosti s námietkami sťažovateľa spojenými s vykonaním domovej prehliadky

policajnými orgánmi nad rámec svojho rozhodnutia uvádza, že sťažovateľ má možnosť

namietať nezákonnosť uvedeného postupu orgánov činných v trestnom konaní v ďalšom

priebehu trestného konania (dokonca aj po rozhodnutí súdu prvého stupňa má možnosť

namietať, že toto rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli zaobstarané zákonným

spôsobom podľa ). Ústavný súd k tomu dodáva, že

v prípravnom konaní vykonáva v trestnom konaní dozor prokurátor (§ 230 Trestného

poriadku). V tejto súvislosti môže obvinený žiadať prokurátora, aby preskúmal postup

policajta ( ). V rámci trestného konania sa obvinenému poskytuje

celý systém opravných prostriedkov proti rozhodnutiam orgánov činných v trestnom

konaní, napr. sťažnosť ( ), odvolanie ( a nasl. Trestného

poriadku), dovolanie ( a nasl. ) a pod. Na rozhodovanie

o námietkach a výhradách proti postupu a rozhodnutiam orgánov činným v trestnom konaní

ústavný súd nemá právomoc.

V súlade so svojou doterajšou judikatúrou ústavný súd uvádza, že pri posudzovaní

ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti rozhodnutia súdu druhého stupňa, ktorým

potvrdzuje prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu, ústavný súd zároveň vychádza

z toho, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a inštančne nadriadeného súdu

(odvolacieho, resp. sťažnostného súdu) nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa v trestnom konaní

aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí nielen všeobecných súdov,

ale aj orgánov činných v trestnom konaní, ktoré boli vydané v priebehu príslušného

trestného konania (m. m. ). Z uvedeného vyplýva, že je ústavne

aprobovateľné, ak súd druhého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje

a stotožňuje sa so závermi, ku ktorým dospel súd prvého stupňa, príp. so závermi,

ku ktorým dospeli orgány činné v predmetnom trestnom konaní (vyšetrovateľ, prokurátor).

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol v celom rozsahu, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími v nej uvedenými požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011