Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 298/2011
PDF · 399.97 KB
No categories available
IV. ÚS 298/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť I. H. st., N., a I. H. ml., N., t. č. obaja vo výkone trestu a vo
väzbe, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, 3 a 5, čl. 20
ods. 1, čl. 21 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd a porušenia čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresnej prokuratúry G. v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pv 599/10, postupom Okresného
súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp/49/2010 a jeho uzneseniami z 3. októbra
2010 a 8. decembra 2010 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Tpo/63/2010 a jeho uznesením z 11. januára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. H. st. a I. H. ml. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2011
doručená sťažnosť I. H. st., N., a I. H. ml., N., t. č. obaja vo výkone trestu a vo väzbe (ďalej
aj „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, 3
a 5, čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a podľa čl. 8 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a
porušenia čl. 2 ods. 3 ústavy postupom Okresnej prokuratúry G. (ďalej len „okresná
prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pv 599/10, postupom Okresného súdu
Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp/49/2010 a jeho
uzneseniami z 3. októbra 2010 a 8. decembra 2010 a postupom Krajského súdu v Trnave
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo/63/2010 a jeho uznesením z
11. januára 2011.
Zo sťažnosti a z predložených príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia
Policajného zboru B., Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru B. sp. zn. PPZ-
237/BOK-B2-2010 z 1. októbra 2010 bolo proti sťažovateľom začaté trestné stíhanie a bolo
im vznesené obvinenie za zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami
spolupáchateľstvom podľa § 20, § 294 ods. 1, 2, 3 a 4 písm. c) Trestného zákona v
jednočinnom súbehu so zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami
spolupáchateľstvom podľa § 20, § 295 ods. 1 písm. b) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona.
Sťažovatelia uviedli, že návrh okresnej prokuratúry na vzatie do väzby sp. zn.
2 Pv/599/10 z 2. októbra 2010 im bol doručený až 11. januára 2011, pričom na návrhu
nebolo vyznačené, kedy bol podaný na okresný súd. Domnievajú sa, že „v čase, kedy
rozhodovali o našom vzatí do väzby... na okr. súde v Galante, vôbec neexistoval, nikdy
predtým nebol vydaný prokurátorkou a ani nikdy nebol doručený sudcovi pre prípravné
konanie. Preto tvrdím, že bol zo strany prokuratúry v G. hrubo porušený zákon, nakoľko
nebola dodržaná 24 hodinová lehota na odovzdanie obvinených súdu. ...
Predovšetkým namietam nezákonné doručenie návrhu na vzatie do väzby až
11. 1. 2011... z ustanovení § 72 ods. 2 Tr. poriadku vyplýva, že návrhy a žiadosti
prokurátora sa bezodkladne doručia obvinenému..., aby sa k nim obvinený mal možnosť
pred rozhodnutím o väzbe vyjadriť. ...
Domová prehliadka vykonaná PZ ÚBOK B. dňa 30. 09. 2010 v N., bola nezákonne
vykonaná, nakoľko nikdy nebol vydaný príkaz na domovú prehliadku sudcom pre prípravné
konanie, takýto príkaz na domovú prehliadku na uvedených adresách (Š., N. a P., N.)
jednoducho neexistuje a taktiež nikdy takýto príkaz na domovú prehliadku nebol doručený
vlastníkovi alebo užívateľovi obydlia.“.
I. H. st. namietal, že počas domovej prehliadky „boli príslušníkmi PZ... zabavené
zbrane, ktoré som... riadne kúpil ako vášnivý zberateľ zbraní... môj syn... s touto mojou
zbierkou zbraní nikdy nič nemal spoločné... strelné zbrane som zakúpil legálne... expanznú
zbraň si v... uvedených predajniach môže zakúpiť každý občan s platným občianskym
preukazom, ktorý nemusí byť držiteľom zbrojného pasu“.
V sťažnosti sťažovatelia poukazujú na to, že z odôvodnenia uznesenia okresného
súdu sp. zn. 1 Tp/49/2010 z 3. októbra 2010 o vzatí do väzby vyplýva, že „u syna neboli
jednoznačne dané dôvody väzby v zmysle § 71 Tr. poriadku.
Ďalej namietam proti rozhodnutiu Krajského súdu Trnava dňa 11. 01. 2011
predsedníčkou senátu..., ktorá zastávala názor, že u oboch obvinených sú dané dôvody
väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a) písm. c) Tr. por., existenciu dôvodov väzby videl Krajský
súd Trnava v hrozbe vysokého trestu a v tom, že sme boli obaja v minulosti trestne stíhaný,
s čím zásadne nesúhlasím..., pretože vysoký trest je taký trest pri ktorom je dolná hranica
sadzby 8 rokov, u nás je dolná hranica 7 rokov – 10 rokov. Taktiež nesúhlasím, že ja I. H.
st. mám trestnú minulosť...“.
Čo sa týka namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy,
uviedli, že o ich vzatí do väzby rozhodoval 3. októbra 2010 JUDr. S. (sudca okresného
súdu) a o ich žiadosti o prepustenie z väzby rozhodovala 8. decembra 2010 sudkyňa JUDr.
S. (sudkyňa okresného súdu).
Na základe týchto skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd
„zrušil všetky doteraz nezákonné rozhodnutia okr. prokuratúry G. č. 2 Pv 599/10, zo
dňa 2. 10. 2010, Okresného súdu Galanta č. 1 Tp 49/2010, zo dňa 3. 10. 2010, Krajského
súdu v Trnave č. 3 Tpo/63/2010, zo dňa 11. 1. 2011.
... priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 35.000,- EUR od okr.
prokuratúry v G., od okr. súdu v Galante a od Krajského súdu v Trnave
... okamžite prepustil z väzby na slobodu... obv. I. H. st. a I. H. ml.“.
Sťažovatelia svojím podaním žiadali o ustanovenie zástupcu z radov advokátov na
konanie pred ústavným súdom a tiež, aby im ústavný súd priznal náhradu trov právneho
zastúpenia.
Predmetnú sťažnosť podpísal I. H. st. s tým, že k svojmu podpisu priložil doložku
„podpisujem za syna I. H. ml.“.
Ústavný súd podľa údajov poskytnutých vyšetrovateľkou Prezídia Policajného zboru
B., Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru B. z vyšetrovacieho spisu sp. zn.
PPZ-237/BOK-B2-2010 zistil tieto skutočnosti:
Sťažovateľom bola obmedzená osobná sloboda 30. septembra 2010 o 20.10 h., keď
boli zadržaní ako podozriví, boli oboznámení o dôvodoch zadržania a boli vypočutí ako
podozriví. O zadržaní sťažovateľov bola spísaná zápisnica, ktorá je súčasťou vyšetrovacieho
spisu. Dňa 1. októbra 2010 bolo sťažovateľom vznesené obvinenie pre vymedzený skutok,
pričom sťažovatelia boli vypočutí ako obvinení. Dňa 2. októbra 2010 bol okresnému súdu
doručený návrh na vzatie sťažovateľov do väzby. Okresný súd rozhodol o vzatí
sťažovateľov do väzby 3. októbra 2010 uznesením sp. zn. 1 Tp/49/2010.
Domová prehliadka na Š. v N. bola vykonaná 30. septembra 2010 s tým, že príkaz na
domovú prehliadku bol doručený toho istého dňa manželke I. H. st., I. H.
Domová prehliadka na P. v N. bola vykonaná 30. septembra 2010, pričom išlo o byt,
ktorý má prenajatý I. H. ml. a jeho manželka. Príkaz na domovú prehliadku prevzal I. H. ml.
30. septembra 2010.
Prehliadka v nebytových priestoroch v obci Trnovec nad Váhom na vymedzených
parcelách, ktoré užíva I. H. st., bola vykonaná 30. septembra 2010. Príkaz na prehliadku
iných priestorov a pozemkov bol doručený I. H. st. a aj majiteľovi predmetných objektov R.
L.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku
rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom,
čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde),
čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky
na poskytnutie ústavnej ochrany, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil
za porušovateľa svojich práv [čl. 2 ods. 2 ústavy (napr. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05,
IV. ÚS 355/09, IV. ÚS 415/09)]. Sťažovatelia v navrhovanom petite jednoznačne označili
orgány verejnej moci, ktoré považujú za porušiteľov nimi označených základných práv.
Čo sa týka identifikácie namietaného porušenia základných práv sťažovateľov, tá pomerne
jednoznačne vyplynula z obsahu/odôvodnenia sťažnosti; sťažovatelia ich porušenie
vo vzťahu k jednotlivým sťažovateľom nediferencujú celkom jednoznačne. Keďže v časti
sťažnosti označenej ako „petit“ (návrh na rozhodnutie, ktorého sa domáhajú) sťažovatelia
jednoznačne označili ako porušovateľov svojich základných práv okresnú prokuratúru,
okresný súd a krajský súd, ústavný súd vymedzil predmet sťažnosti na základe jej obsahu
tak, že je ním tvrdenie sťažovateľov o porušení ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, 3
a 5, čl. 48 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 21 ods. 2 ústavy a podľa čl. 8 ods. 3 listiny a porušení
- postupom okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pv 599/10,
- postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp/49/2010 a jeho
uzneseniami z 3. októbra 2010 a 8. decembra 2010 o zamietnutí žiadosti I. H. st. a I. H. ml.
o prepustenie z väzby na slobodu, o neprijatí ich písomného sľubu a o neprijatí peňažnej
záruky a
- postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo/63/2010 a jeho
uznesením z 11. januára 2011 o zamietnutí sťažnosti I. H. st. a I. H. ml.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno
zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď
oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu
alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných
trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej
prepustení na slobodu.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva.
Podľa čl. 21 ods. 2 ústavy domová prehliadka je prípustná len v súvislosti s trestným
konaním, a to na písomný a odôvodnený príkaz sudcu. Spôsob vykonania domovej
prehliadky ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho
nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
Podľa čl. 8 ods. 3 listiny obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno
zadržať iba v prípadoch ustanovených v zákone. Zadržaná osoba musí byť ihneď
oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 24 hodín prepustená na slobodu
alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 24 hodín od prevzatia vypočuť
a rozhodnúť o väzbe alebo ju prepustiť na slobodu.
K definovaniu vzťahu čl. 8 ods. 3 listiny a čl. 17 ods. 3 ústavy ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (napr. I. ÚS 141/04, I. ÚS 100/04 a III. ÚS 220/04)
uvádza, že podľa čl. 152 ods. 1 a 4 ústavy má ústava prednosť nielen pred zákonmi
a podzákonnými normatívnymi právnymi aktmi, ale i pred ústavnými zákonmi, teda i pred
listinou. Ak teda čl. 17 ods. 3 ústavy ustanovuje lehotu 48 hodín a čl. 8 ods. 3 listiny pre
rovnaké situácie lehotu 24 hodín, tak platí čl. 17 ods. 3 ústavy, čiže lehota 48 hodín.
A. K sťažnosti I. H. ml.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažnosť za I. H. ml., podal I. H. st. Tento záver
vyplýva z toho, že vlastnou rukou písanú sťažnosť podpísal I. H. st. s tým, že k svojmu
podpisu pripojil doložku „podpisujem za syna I. H. ml.“. Z priložených rozhodnutí
všeobecných súdov vyplýva, že obaja sťažovatelia sú v označenom trestnom konaní podľa
§ 294 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 4 písm. c) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so
zločinom podľa § 295 ods. 1 písm. b) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona trestne stíhaní,
a teda sú stranami trestného konania.
Ústavný súd poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
sťažnosť nemôže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie
základných práv alebo slobôd iných osôb, nie svojich (I. ÚS 56/98).
Je potrebné tiež uviesť, že sťažnosť nie je bežným opravným prostriedkom, ktorý je
k dispozícii všetkým stranám predchádzajúcich konaní na zvrátenie pre nich nepriaznivého
priebehu alebo výsledku konania. Účelom sťažnosti je rozhodovanie o tom, či napadnuté
orgány verejnej moci svojím postupom a rozhodnutím rešpektovali alebo chránili základné
práva a slobody fyzických alebo právnických osôb. Len na základe sťažnosti osoby, ktorá je
nositeľom základných práv, a po zistení, že orgán verejnej moci porušil jej základné práva,
možno kasáciou zvrátiť priebeh alebo výsledok napadnutého konania.
Na konanie podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno aplikovať § 308 ods. 2, resp. § 186
ods. 2 Trestného poriadku o oprávnení príbuzných v priamom rade podávať odvolania
a sťažnosti v prospech obvineného alebo obžalovaného. Ústavný súd poukazuje tiež na
§ 31a zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ustanovenia Trestného poriadku sa použijú
primerane aj na konanie pred ústavným súdom, ak to povaha veci nevylučuje. V tomto
prípade povaha konania o sťažnosti fyzických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje
aplikáciu uvedených ustanovení Trestného poriadku. V konaní o sťažnosti sa možno
domáhať len ochrany svojich práv (II. ÚS 128/95, I. ÚS 43/98, I. ÚS 56/98, III. ÚS 41/00).
Pretože sťažnosť ústavnému súdu za I. H. ml. podal jeho otec I. H. st. (ďalej len
„sťažovateľ“), ústavný súd dospel k záveru, že v časti týkajúcej sa I. H. ml. ide o sťažnosť
podanú zjavne neoprávnenou osobou, preto ju pri predbežnom prerokovaní v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
B. K sťažnosti I. H. st.
B.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2,
3 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 3 listiny vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Pv 599/10 postupom
okresnej prokuratúry a návrhom na vzatie sťažovateľa do väzby z 2. októbra 2010
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Z uvedeného
vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu
právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody
za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu
(m. m. I. ÚS 78/99).
Účinná ochrana základných práv a slobôd sťažovateľa sa zabezpečuje
prostredníctvom opravného prostriedku, ktorý má k dispozícii a ktorý mu umožňuje
odstrániť ten stav, ktorý považuje za porušenie svojho základného práva alebo slobody
(I. ÚS 6/96).
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa proti postupu okresnej prokuratúry v súvislosti
s návrhom na vzatie do väzby a nedodržania príslušných lehôt, ústavný súd uvádza, že tieto
skutočnosti mohol a mal sťažovateľ namietať pred okresným súdom, resp. krajským súdom.
Všeobecné súdy sa týmito skutočnosťami mali zaoberať pri rozhodovaní o návrhu na vzatie
sťažovateľov do väzby. Ústavný súd nemá právomoc preskúmať námietky sťažovateľa proti
postupu okresnej prokuratúry ani jej návrh na vzatie sťažovateľa do väzby, pretože tieto je
oprávnený a povinný preskúmať iný súd v systéme všeobecného súdnictva.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv postupom okresnej
prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pv 599/10 z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
Sťažovateľ označil v petite sťažnosti za porušiteľa svojich práv okresnú prokuratúru,
okresný súd a krajský súd, a preto ústavný súd, súc viazaný petitom na rozhodnutie,
posudzoval sťažnosť len z pohľadu namietaného porušenia jeho práv označenými orgánmi
verejnej moci.
B.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2,
3 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 3 listiny uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp/49/2010
z 3. októbra 2010 o jeho vzatí do väzby a uznesením okresného súdu
č. k. 1 Tp/49/2010-44 z 8. decembra 2010 o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie
z väzby na slobodu, o neprijatí písomného sľubu a o neprijatí peňažnej záruky
ponúknutej I. H. na nahradenie väzby sťažovateľa
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že
ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných právnych prostriedkov nápravy pred
iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej
právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 83/2011).
Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je tak vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach
porušenia jeho základných práv napadnutými uzneseniami okresného súdu o vzatí
sťažovateľa do väzby a o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.
Ochrany svojich práv sa sťažovateľ mohol domáhať podaním sťažnosti proti nim podľa
§ 83 ods. 1 v spojení s § 185 ods. 1 a ods. 2 Trestného poriadku. Ústavný súd z tohto
dôvodu sťažnosť sťažovateľa v tej časti, ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu
okresného súdu sp. zn. 1 Tp/49/2010 z 3. októbra 2010 a uzneseniu okresného súdu č. k.
1 Tp/49/2010-44 z 8. decembra 2010 odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa
§ 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.
B.3 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2,
3 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 3 listiny uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo/63/2010
z 11. januára 2011
Predmetom sťažnosti sťažovateľa v tejto časti je namietané porušenie základných
práv podľa čl. 17 ods. 2, 3 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 3 listiny napadnutým uznesením krajského
súdu sp. zn. 3 Tpo/63/2010 z 11. januára 2011, ktorým krajský súd zamietol sťažnosť
sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 Tp/49/2010 z 8. decembra 2010,
ktorým okresný súd zamietol jeho žiadosť o prepustenie na slobodu. Podstatou sťažnosti
sťažovateľa v tejto časti je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského súdu, ktorý vyslovil
v napadnutom uznesení, pričom sa domnieva, že väzba je nezákonná, pretože pre ňu
neexistujú zákonné dôvody.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:
„Odvolací súd nemal pochybnosti, že na základe doposiaľ vykonaného dokazovania
možno ustáliť, že skutok, pre ktorý sa voči obvineným vedie trestné stíhanie, sa stal a že
existujú dôvody na podozrenie, že sa tohoto dopustili obvinení. Z vykonaného dokazovania
vyplýva, že zbrane zaistené pri prehliadke iných priestorov a pozemkov dňa 30. 10. 2010
boli zadovážené obvinenými, boli prechovávané v priestoroch, ktoré si na tento účel
prenajal I. H. . V zmysle zmluvy o prenájme nebytových priestorov (č. l. 118) nie je zrejmé,
či túto uzavrel obvinený I. H. st. alebo I. H. ml., avšak z výpovede R. L. vyplýva, že pokiaľ
ho I. H. kontaktoval za účelom prenájmu tak z toho dôvodu, že predtým poznal jeho syna I.
H. ml.
Odvolací súd zhodne ako súd I. stupňa naďalej zastáva názor, že u oboch obvinených
sú dané dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Trestného poriadku. Existenciu
týchto dôvodov väzby videl odvolací súd jednak v hrozbe vysokého trestu, ktorý obom
obvineným, v prípade uznania ich viny, hrozí z trestnej minulosti oboch obvinených.
Z odpisu z registra trestov bolo zistené, že títo boli v minulosti viackrát súdne trestaní a to
aj za násilnú trestnú činnosť, čo odôvodňuje a zvyšuje obavu, že by mohli v budúcnosti
v páchaní trestnej činnosti pokračovať. Pri hodnotení osôb obvinených a ich sklonov
k páchaniu trestnej činnosti prihliadol odvolací súd aj na zahladené odsúdenia. Jedná sa
o konkrétnu skutočnosť, z ktorej možno vyvodiť odôvodnené obavy.
Vzhľadom na závažnosť a rozsah trestnej činnosti, ktorá je obvineným kladená
za vinu bol správny postup súdu I. stupňa, keď neprijal písomný sľub obvinených ako
náhradu väzby, keď aj odvolací súd mal za to, že takýto sľub nie je dostatočnou zárukou a
to aj s prihliadnutím na osoby obvinených.
Rovnako neboli splnené ani podmienky na prijatie peňažnej záruky ako náhrady
za väzbu, pretože prijatie takejto záruky by nebolo dostatočné vzhľadom na osoby
obvinených a závažnosť trestnej činnosti tak, ako už bolo uvedené už vyššie. Z tohoto
dôvodu súd I. stupňa nepochybil ak ohľadom ponúkanej peňažnej záruky nevypočul I. H.,
ktorá túto záruku ponúkala.“
Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu nemožno posudzovať izolovane a je
potrebné ho skúmať vo vzájomnej súvislosti s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu
(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 331/09, IV. ÚS 342/2010).
Z toho dôvodu je pre ústavný súd relevantné skúmať aj odôvodnenie rozhodnutia okresného
súdu.
Okresný súd v relevantnej časti svojho uznesenia č. k. 1 Tp/49/2010-44
z 8. decembra 2010 uviedol:
„Dôvod väzby u oboch obvinených je daný podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku,
nakoľko je dôvodná obava, že vzhľadom na trestnú sadzbu pri súčasnej právnej kvalifikácii
ich protiprávneho konania, by mohli ujsť alebo sa skrývať s prihliadnutím aj na
momentálny zdravotný stav I. H. st. I keď predmety - zbrane, ktoré boli použité a určené
na spáchanie trestnej činnosti boli políciou zabavené, treba poukázať na tú skutočnosť, že
ich obvinení mali uložené na viacerých miestach. Nie je vylúčené, že ešte takéto miesto
existuje. Okrem toho treba poukázať na osobu obvinených, hlavne na trestnú minulosť obv.
I. H. ml. Ide teda o skutočnosti, ktoré predpokladajú dôvodnú obavu z pokračovania trestnej
činnosti, teda dôvod väzby je daný aj podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku. Z uvedeného
dôvodu sudca pre prípravné konanie žiadosti oboch obvinených zamietol.“
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných
porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd
je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli
zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie
je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa ústavný súd
konštatuje, že z čl. 17 ods. 5 ústavy (v spojení s čl. 17 ods. 2 a 3 ústavy) vyplýva
neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím
sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho
trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami,
ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného
zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa
čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie
okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na
základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (III. ÚS 271/07,
III. ÚS 177/08, III. ÚS 285/2010).
Ústavný súd poukazuje na to, že pri skúmaní postupov všeobecných súdov
rozhodujúcich o zákonnosti väzby nie je jeho úlohou, aby posudzoval smer vedenia
vyšetrovania alebo aby sa zaoberal vhodnosťou a opodstatnenosťou získavaných dôkazov,
ktoré podľa názoru orgánov činných v trestnom konaní a následne aj všeobecných súdov sú
významným prostriedkom na odôvodnenie ďalšieho trvania väzby sťažovateľa. Úloha
ústavného súdu spočíva v zistení, či skutkové a právne závery všeobecných súdov obstoja
z hľadiska dodržania záruk podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Pritom je podstatné, aby tieto závery boli
dostatočne odôvodnené, teda aby boli preukázané zistenými skutkovými okolnosťami, aby
ich dôvodnosť vychádzala z relevantnej právnej normy a aby ako celok pôsobili
presvedčivo. Len vtedy, ak ústavný súd zistí splnenie tvrdených predpokladov
v rozhodnutiach všeobecných súdov, vylúči svojvôľu a nezákonnosť ich postupov.
Podľa názoru ústavného súdu je rozhodnutie krajského súdu v spojení s rozhodnutím
okresného súdu potrebné považovať za rozhodnutie, ktoré ako celok pôsobí presvedčivo
a ktoré nevyvoláva žiadne pochybnosti o správnosti prijatých záverov. Ústavný súd
konštatuje, že dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je u sťažovateľa daná tak skutkovými, ako
aj právnymi dôvodmi. Krajský súd rozhodnutie o dôvodnosti ďalšieho trvania útekovej
väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku odôvodnil konkrétnymi skutočnosťami
týkajúcimi sa osoby sťažovateľa a okolnosťami prípadu, ktoré reálne odôvodňujú obavu
z toho, že sťažovateľ ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo
trestu. Krajský súd prihliadol na hrozbu vysokého trestu (od 7 do 10 rokov trestu odňatia
slobody), ktorého uloženie sťažovateľovi hrozí. Z odôvodnenia rozhodnutia zároveň
vyplýva, že hrozba vysokého trestu nie je jediným dôvodom ďalšieho trvania väzby.
Ďalšími dôvodmi boli okolnosti prípadu, ktoré spočívali v tom, že zbrane určené alebo
použité na páchanie trestnej činnosti mali sťažovatelia ukryté na viacerých miestach, nie je
preto vylúčené, že stále existujú neobjavené miesta s ukrytými zbraňami. Krajský súd tiež
poukázal na trestnú minulosť sťažovateľa, pričom aj zahladené odsúdenia považoval
za skutočnosť, ktorá reálne odôvodňuje obavu z následku podľa ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku. V súvislosti so zdravotným stavom sťažovateľa ústavný súd poukazuje
na judikatúru všeobecných súdov, podľa ktorej choroba obvineného nie je dôvodom, aby
bol prepustený z väzby, ak jej dôvody trvajú. Dôvody preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku odôvodnil krajský súd už spomenutými okolnosťami
spáchaného skutku a trestnou minulosťou sťažovateľa, ktoré predpokladajú dôvodnú obavu
z pokračovania trestnej činnosti.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd dostatočne ozrejmil, ktoré okolnosti boli
podkladom pre prijatie záveru o nevyhnutnosti zotrvania sťažovateľa vo väzbe, a tieto
dôvody boli jednoznačné a konkrétne. Odvolanie sa na hrozbu uloženia vysokého trestu, na
konkrétne okolnosti spáchaného skutku a na trestnú minulosť sťažovateľa sú dostatočnými
dôvodmi trvania útekovej a preventívnej väzby sťažovateľa [§ 71 ods. 1 písm. a) a c)
Trestného poriadku]. Tieto okolnosti považoval krajský súd za dôvody, pre ktoré nebolo
možné nahradiť väzbu písomným sľubom sťažovateľa, prípadne peňažnou zárukou.
Väzba je výrazným zásahom do osobnej slobody obvineného a môže trvať len
nevyhnutnú dobu. Maximálna dĺžka väzobného stíhania je pritom ustanovená zákonom
(Trestným poriadkom) daná, ale skutočnosti, ktoré ju ovplyvňujú, závisia od zistení, ktoré tu
boli pri vzatí obvineného do väzby a dosiaľ nepominuli, a od okolností, ktoré vyplynú
z priebehu trestného konania.
Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nie je toho názoru, že by skutkové
alebo právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označeným článkom ústavy. Z tohto dôvodu ústavný
súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
B.4 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1
ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo/63/2010 z 11. januára 2011
Podľa názoru sťažovateľa uznesením okresného súdu č. k. 1 Tp/49/2010-44
z 8. decembra 2010 došlo aj k porušeniu jeho základného práva nebyť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pričom krajský súd svojím uznesením sp. zn.
3 Tpo/63/2010 z 11. januára 2011 toto pochybenie okresného súdu podľa názoru
sťažovateľa nenapravil. Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48
ods. 1 ústavy malo dôjsť tým, že o jeho vzatí do väzby rozhodol na okresnom súde
JUDr. M. S. ako sudca pre prípravné konanie, o žiadosti o prepustenie z väzby však
rozhodla JUDr. E. S. ako sudkyňa pre prípravné konanie.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia sp. zn. 3 Tpo/63/2010
z 11. januára 2011 uviedol:
„Odvolací súd za neopodstatnené považoval sťažnosti obvinených aj v tej časti, kde
namietali, že o ich žiadostiach bolo rozhodnuté nezákonným sudcom. Je zrejmé, že v tomto
štádiu konania rozhoduje o väzbe sudca pre prípravné konanie, ktorému napadne vec
v súlade s rozvrhom práce. Nejedná sa vždy o toho istého sudcu, ktorý ako sudca pre
prípravné konanie rozhodoval o vzatí do väzby. O návrhoch prokurátora na vzatie do väzby
rozhoduje ten sudca, ktorý má v čase podania návrhu a rozhodovania v mimo pracovnom
čase službu ako sudca pre prípravné konanie.“
Ústavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom určenej
právomoci, ako aj vecnej a miestnej príslušnosti súdu. Okrem toho je potrebné vziať
do úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie konkrétneho
prípadu (obdobne II. ÚS 47/99, I. ÚS 11/01, III. ÚS 285/2010).
Za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené
predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie
k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu
(napr. I. ÚS 239/04, II. ÚS 417/06, III. ÚS 285/2010).
Podľa názoru ústavného súdu má rozvrh práce zásadný význam pre uplatnenie
ústavného práva na zákonného sudcu. Zákonným sudcom môže byť ktorýkoľvek sudca
daného súdu, ktorý sa podľa rozvrhu práce má stať sudcom v danej veci. Elementárnou
podmienkou v tomto prípade však je, aby sa vec pridelila v súlade s rozvrhom práce pre
daný kalendárny rok, v ktorom je vec oprávnenej osoby doručená tomuto súdu
(IV. ÚS 3/08).
Podľa rozvrhu práce na rok 2010 okresného súdu sp. zn. Spr 1130/2009 účinného
od 1. januára 2010 [dostupného na internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky www.justice.gov.sk; (ďalej len „rozvrh práce“)] do súdneho registra
„Tp“ (register trestných vecí prípravného konania) sa zapisuje najmä:
a) návrh na ustanovenie obhajcu,
b) návrh na vydanie príkazu na zatknutie,
c) návrh na vydanie zatýkacieho rozkazu,
d) návrh na vzatie obvineného do väzby,
e) nariadenie vyšetrenia duševného stavu,
f) sťažnosť proti rozhodnutiu o zaistení majetku,
g) návrh na vydanie príkazu na domovú prehliadku (s. 13 rozvrhu práce).
Podľa rozvrhu práce okresného súdu trestný úsek tvoria 3 oddelenia 1T, 2T a 3T,
pričom v oddelení „1T“ je predsedom senátu JUDr. M. S., v oddelení „2T“ je predsedníčkou
senátu JUDr. E. S. a v oddelení „3T“ je predsedom senátu JUDr. D. M. (s. 21 rozvrhu
práce).
Odborom pôsobnosti sudcov v súdnych oddeleniach 1T, 2T a 3T je zhodne pre sudcu
v každom z uvedených súdnych oddelení rozhodovanie v trestných veciach reg. T – 1/3
nápadu, vybavovanie vecí Nt, Td, Tcud – 1/3 nápadu, Tp (s. 26 rozvrhu práce).
Z prílohy č. 3 rozvrhu práce označenej ako „Rozvrh pohotovostných služieb“
vyplýva, že súdny register „Tp“ sa z hľadiska vecného zamerania člení na oddelenie 1Tp,
2Tp, 3Tp, 4Tp, 5Tp a Protokol utajovaných písomností (s. 39 rozvrhu práce).
Podľa prílohy č. 3 rozvrhu práce sudcovia v pohotovosti konajú v oddelení 1Tp
o väzbách obvineného v prípravnom konaní, o príkaze na dodanie do väzby a o vydaní
príkazu na zatknutie a vydanie zatýkacieho rozkazu (s. 39 rozvrhu práce).
Podľa prílohy č. 3 rozvrhu práce zaradenie sudcov do pohotovostných služieb sa
vykoná na základe štvrťročného plánu pohotovostných služieb okresného súdu.
Pohotovostné služby vykonávajú sudcovia trestného úseku JUDr. E. S., JUDr. M. S. a
JUDr. D. M. (s. 40 rozvrhu práce).
Podľa „Rozvrhu služieb pohotovosti“ pre účely trestného konania na okresnom súde
(ďalej aj „rozvrh služieb“) na III. štvrťrok 2010 z 26. júla 2010 sp. zn. Spr/872/2010 bol
JUDr. M. S. v službe pohotovosti v období od 27. septembra 2010 do 11. októbra 2010.
Podľa rozvrhu služieb na IV. štvrťrok 2010 z 12. októbra 2010 sp. zn. Spr/1106/2010
bola JUDr. E. S. v službe pohotovosti v období od 22. novembra 2010 do 6. decembra 2010.
Z rozvrhu práce okresného súdu vyplýva, že v rozhodnom čase boli sudcovia
JUDr. M. S. a JUDr. E. S. pridelení na výkon funkcie sudcu na trestnom úseku okresného
súdu v oddelení 1T a 2T s tým, že u oboch sudcov odborom pôsobnosti bolo aj vybavovanie
vecí súdneho registra Tp. Rozvrhom práce bolo určené, že pohotovostné služby vykonávajú
sudcovia trestného úseku na základe štvrťročného plánu pohotovostných služieb, pričom
sudcovia v pohotovosti konajú aj vo veciach súdneho registra Tp. Z rozvrhu práce vyplýva,
že súdny register Tp sa z hľadiska vecného delí na oddelenia s tým, že v oddelení 1Tp
sudcovia v pohotovosti konajú okrem iných o väzbe obvineného v prípravnom konaní.
Z týchto skutočností vyplýva, že sudcovia JUDr. M. S. a JUDr. E. S. ako sudcovia
trestného úseku vykonávajúci pohotovostné služby majú ako odbor pôsobnosti aj
vybavovanie vecí súdneho registra Tp s tým, že konajú v každom z uvedených oddelení
súdneho registra Tp, teda aj v oddelení 1Tp.
Na základe týchto skutočností možno uzavrieť, že sudcovia pre prípravné konanie
JUDr. M. S. a JUDr. E. S. boli zákonnými sudcami pre konanie a rozhodovanie v právnej
veci sťažovateľa sp. zn. 1 Tp/49/2010, ktorí boli určení podľa § 51 ods. 3 zákona č.
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov a v súlade s rozvrhom práce okresného súdu na rok 2010 a príslušným
štvrťročným rozpisom pohotovostných služieb.
Krajský súd sa námietkou sťažovateľa týkajúcou sa porušenia jeho základného práva
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy zaoberal a svoje rozhodnutie primeraným spôsobom odôvodnil.
Nebolo potrebné, aby svoje závery výslovne podložil konkrétnymi ustanoveniami rozvrhu
práce okresného súdu, pretože ide o bežne dostupné údaje, ktoré si mohol priamo overiť
aj sťažovateľ (m. m. I. ÚS 386/2010).
Určenie zákonného sudcu rozvrhom práce tak, že o návrhu na vzatie do väzby alebo
o žiadosti o prepustenie z väzby rozhodne sudca vykonávajúci v rozhodnom období službu
pohotovosti, rešpektuje požiadavku, aby rozhodovanie o návrhu na vzatie do väzby, resp.
o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu bolo realizované nestranným
súdom (m. m. IV. ÚS 3/08), a tiež garantuje, aby sa zabezpečila ústavná požiadavka
urýchleného rozhodnutia o zákonnosti väzby v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2
ústavy (m. m. III. ÚS 199/05, II. ÚS 142/07, II. ÚS 372/08), a tým aj právo sťažovateľa
na kontrolu zákonnosti väzby v pravidelných intervaloch.
Z uvedených dôvodov je preto sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy zjavne neopodstatnená pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom a rozhodnutím krajského súdu
a namietaným porušením označeného základného práva sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu
ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre
jej zjavnú neopodstatnenosť.
Čo sa týka namietaného porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 21 ods. 2 ústavy, ústavný súd konštatuje, že porušenie základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 21 ods. 2 ústavy možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len
v spojení s namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov
podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy. Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená
so vznikom jeho oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov,
ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov. Keďže ústavný súd dospel
k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného
práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, tak v danom prípade nemožno uvažovať ani
o porušení jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 21 ods. 2 ústavy. Na základe
uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Sťažovateľ namieta aj porušenie čl. 2 ods. 3 ústavy označeným uznesením krajského
súdu. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu ustanovenia čl. 2 ods. 3 ústavy má
charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci
pri výklade a uplatňovaní ústavy. Toto ustanovenie ústavy je vždy implicitnou súčasťou
rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv
a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak ústavný súd
nedospel k záveru, že boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, neexistuje ani
dôvod na vyslovenie porušenia týchto ustanovení ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Z tohto
dôvodu ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Ústavný súd, viazaný vymedzením porušiteľa jeho práv v petite sťažnosti,
v súvislosti s námietkami sťažovateľa spojenými s vykonaním domovej prehliadky
policajnými orgánmi nad rámec svojho rozhodnutia uvádza, že sťažovateľ má možnosť
namietať nezákonnosť uvedeného postupu orgánov činných v trestnom konaní v ďalšom
priebehu trestného konania (dokonca aj po rozhodnutí súdu prvého stupňa má možnosť
namietať, že toto rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli zaobstarané zákonným
spôsobom podľa § 119 ods. 2 Trestného poriadku). Ústavný súd k tomu dodáva, že
v prípravnom konaní vykonáva v trestnom konaní dozor prokurátor (§ 230 Trestného
poriadku). V tejto súvislosti môže obvinený žiadať prokurátora, aby preskúmal postup
policajta (§ 210 Trestného poriadku). V rámci trestného konania sa obvinenému poskytuje
celý systém opravných prostriedkov proti rozhodnutiam orgánov činných v trestnom
konaní, napr. sťažnosť (§ 185 Trestného poriadku), odvolanie (§ 306 a nasl. Trestného
poriadku), dovolanie (§ 368 a nasl. Trestného poriadku) a pod. Na rozhodovanie
o námietkach a výhradách proti postupu a rozhodnutiam orgánov činným v trestnom konaní
ústavný súd nemá právomoc.
V súlade so svojou doterajšou judikatúrou ústavný súd uvádza, že pri posudzovaní
ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti rozhodnutia súdu druhého stupňa, ktorým
potvrdzuje prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu, ústavný súd zároveň vychádza
z toho, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a inštančne nadriadeného súdu
(odvolacieho, resp. sťažnostného súdu) nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa v trestnom konaní
aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí nielen všeobecných súdov,
ale aj orgánov činných v trestnom konaní, ktoré boli vydané v priebehu príslušného
trestného konania (m. m. IV. ÚS 350/09). Z uvedeného vyplýva, že je ústavne
aprobovateľné, ak súd druhého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje
a stotožňuje sa so závermi, ku ktorým dospel súd prvého stupňa, príp. so závermi,
ku ktorým dospeli orgány činné v predmetnom trestnom konaní (vyšetrovateľ, prokurátor).
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol v celom rozsahu, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími v nej uvedenými požiadavkami sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. júla 2011