Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 609/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval

sťažnosť , a maloletej , ,

zastúpenej zákonnou zástupkyňou – matkou , všetci bytom

, zastúpených Advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners,

s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokátky a konateľky

Mgr. Márie Kolíkovej, ktorou

1. namieta

- porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 2

a a 2 v spojení s porušením a

ods. 1 , práv podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie svojich práv podľa čl. 5,

čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa oznámením Krajského

súdu v Bratislave č. k. -53 z 20. júla 2015,

- porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky v spojení s porušením ,

svojho práva podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako aj porušenie svojich práv podľa čl. 5, čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1

Dohovoru o právach dieťaťa iným zásahom Slovenskej informačnej služby

v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004 poskytnutím vyjadrenia

č. 65/152-D-12-200/2014-S a č. 65/152-D-12-220/2014-S,

- porušenie svojich základných práv podľa a 2 a

Slovenskej republiky a porušenie , ako aj porušenie

svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

zásahom Krajského súdu v Bratislave spočívajúcim v neobsadení senátu 1S zákonným

počtom sudcov v konaní vedenom pod sp. zn. ,

- porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. ;

2. a maloletá , , namietajú porušenie

svojich základných práv podľa a

v spojení s porušením a porušenie práva podľa

čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd oznámením Krajského

súdu v Bratislave č. k. -53 z 20. júla 2015 a iným zásahom Slovenskej

informačnej služby v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004

poskytnutím vyjadrenia č. 65/152-D-12-200/2014-S a č. 65/152-D-12-220/2014-S;

3. maloletá , , namieta porušenie základného práva

podľa a porušenie svojich práv podľa ,

ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa oznámením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -53 z 20. júla 2015 a iným zásahom Slovenskej informačnej

služby v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004 poskytnutím

vyjadrenia č. 65/152-D-12-200/2014-S a č. 65/152-D-12-220/2014-S, a takto

rozhodol:

Sťažnosť , a maloletej

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

2

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), (ďalej len

„sťažovateľka“) a maloletej , (ďalej len „maloletá

sťažovateľka“), zastúpenej zákonnou zástupkyňou – matkou (spolu ďalej

len „sťažovatelia“), všetci bytom , zastúpených Advokátskou

kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, konajúcou

prostredníctvom advokátky a konateľky Mgr. Márie Kolíkovej, ktorou

1. sťažovateľ namieta

- porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 2

a a 2 (ďalej len „“) v spojení s porušením

a , práv podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie svojich práv

podľa čl. 5, čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa oznámením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -53 z 20. júla 2015,

- porušenie svojich základných práv podľa a

v spojení s porušením , svojho práva podľa dohovoru,

ako aj porušenie svojich práv podľa čl. 5, čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru

o právach dieťaťa iným zásahom Slovenskej informačnej služby (ďalej len „SIS“)

v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004 poskytnutím vyjadrenia

č. 65/152-D-12-200/2014-S a č. 65/152-D-12-220/2014-S (ďalej aj „zásah SIS“),

- porušenie svojich základných práv podľa a 2 a

a porušenie , ako aj porušenie svojho práva podľa dohovoru

zásahom krajského súdu spočívajúcim v neobsadení senátu 1S zákonným počtom sudcov

v konaní vedenom pod sp. zn. ,

- porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ;

2. sťažovateľka a maloletá sťažovateľka namietajú porušenie svojich

základných práv podľa a v spojení s porušením

a porušenie práva podľa dohovoru oznámením

krajského súdu č. k. -53 z 20. júla 2015 a iným zásahom SIS

v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004 poskytnutím vyjadrenia

č. 65/152-D-12-200/2014-S a č. 65/152-D-12-220/2014-S;

3. maloletá sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 41 ods. 4

a porušenie svojich práv podľa , , a Dohovoru

o právach dieťaťa oznámením krajského súdu č. k. -53 z 20. júla 2015 a iným

zásahom SIS v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004 poskytnutím

vyjadrenia č. 65/152-D-12-200/2014-S a č. 65/152-D-12-220/2014-S.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je občanom Izraela, ktorý v rokoch

1991 až 1996 študoval na území Slovenskej republiky (právo), na základe čoho mu bolo

udelené povolenie na pobyt. Po ukončení štúdia sa vrátil do Izraela a uzavrel manželstvo,

ktoré bolo po určitom čase ukončené rozvodom. Následne sťažovateľ uzavrel manželstvo

so sťažovateľkou, občiankou Slovenskej republiky, z ktorého sa narodila aj maloletá

sťažovateľka.

Sťažovateľ 23. júla 2014 podal žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu na území

Slovenskej republiky. O tejto žiadosti rozhodlo oddelenie cudzineckej polície Policajného

zboru Trnava (ďalej len „správny orgán“) rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA9-882-017/2014-Ž

(bez uvedenia dátumu vydania) doručeným sťažovateľovi 30. septembra 2014 tak,

že žiadosť zamietlo „z dôvodu, že sťažovateľ nedoložil správnym orgánom vyžadované

doklady o bezúhonnosti. Sťažovateľ tieto doklady nemohol doložiť z objektívnych príčin, a

to konkrétne z dôvodu, že príslušné orgány štátu Izrael... neboli schopné dodať tento doklad

v čase lehoty na vydanie rozhodnutia...“.

Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu správneho orgánu odvolanie, o ktorom rozhodlo

Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava (ďalej len „odvolací správny orgán“)

rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA2-2014/012463-005 zo 17. decembra 2014 tak, že rozhodnutie

správneho orgánu zrušilo. Sťažovateľ v odvolacom konaní predložil doklady preukazujúce

jeho bezúhonnosť.

4

V tom istom konaní bolo „Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície Bratislava...

dňa 12. novembra 2014 doručené vyjadrenie Slovenskej informačnej služby Bratislava...

č. 65/152-D-12-2002014-S, ktoré bolo zaevidované ako dôkaz č. PPZ-HCP-7/2014-BA9.

Predmetné vyjadrenie obsahuje dôvernú podľa nášho názoru neoverenú, zavádzajúcu

a s najvyššou pravdepodobnosťou nepravdivú, informáciu o sťažovateľovi. Táto informácia

bola a je jediným údajným dôkazom o domnelej spoločenskej nebezpečnosti sťažovateľa.

Samotná hodnota a kvalita tejto informácie je relatívna, nakoľko informácia sa dodnes

nestala podnetom na začatie trestného konania, priestupkového konania a taktiež sťažovateľ

na jej základe nebol vyhostený, ani inak potrestaný či už na území Slovenskej republiky

alebo inej krajiny. Z dôvodu, že predmetná informácia nebola podkladom pôvodného

rozhodnutia správneho orgánu, ako aj z dôvodu, že sťažovateľovi bolo objektívne

znemožnené sa k SIS-kou poskytnutej informácii vyjadriť, bolo rozhodnutie správneho

orgánu doručené dňa 30. septembra 2014 odvolacím orgánom zrušené...

V ďalšom konaní správny orgán dal priestor sťažovateľovi na vyjadrenie k novému

podkladu rozhodnutia, teda k utajovanej informácii, avšak bez toho, aby sťažovateľ mal

vedomosť o jej obsahu. Správny orgán iba informoval sťažovateľa o existencii dôvernej

informácie o činnosti, ktorou sťažovateľ vraj ohrozuje verejnú bezpečnosť a je spoločensky

nebezpečný, pričom táto informácia bola poskytnutá štátnym orgánom SIS. Správny orgán

nerešpektoval rozhodnutie odvolacieho orgánu v tom zmysle, že nevykonal žiadnu činnosť

na prešetrenie skutočností sťažovateľom uvádzaných, ako ani žiadny z ním

navrhovaných krokov schopných odhaliť pochybenie SIS a preukázať jeho tvrdenia

o nepravdivosti SIS-kou poskytnutej informácie.“.

Správny orgán následne opäť rozhodol rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA9-291-

038/2015-Ž z 5. februára 2015 tak, že žiadosť sťažovateľa o udelenie tolerovaného pobytu

zamietol, „ale tento krát sa hlavným argumentom správneho orgánu stala podľa nášho

názoru zjavne nepravdivá a zavádzajúca dôverná informácia poskytnutá SIS“.

Proti rozhodnutiu správneho orgánu z 5. februára 2015 podal sťažovateľ

odvolanie, o ktorom rozhodol odvolací správny orgán rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA2-

-004 z 13. mája 2015 tak, že potvrdil rozhodnutie správneho orgánu.

Dňa 8. júla 2015 podal sťažovateľ krajskému súdu žalobu o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“). Spolu s podaním žaloby sťažovateľ žiadal, aby krajský súd

odložil vykonateľnosť rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu z 13. mája 2015.

Dňa 14. júla 2015 podal sťažovateľ opakovanú žiadosť o odklad vykonateľnosti

rozhodnutia.

Keďže krajský súd o žiadostiach sťažovateľa nerozhodol, podal 20. júla 2015

sťažnosť podľa o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Dňa 24. júla 2015 bolo sťažovateľovi doručené „Oznámenie“ č. k. -53

z 20. júla 2015, v ktorom krajský súd oznámil, že jeho žiadostiam o odklad vykonateľnosti

nebolo vyhovené.

Podľa sťažovateľa predmetné oznámenie krajského súdu z 20. júla 2015 „možno

definovať v intenciách tohto konkrétneho prípadu ako iný zásah, ktorým došlo k porušeniu

a ohrozeniu rozsiahleho počtu práv“ sťažovateľov.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že jeho úmyslom je zotrvať na území Slovenskej

republiky. Poukazuje na konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. týkajúce

sa jeho trvalého pobytu, taktiež na predchádzajúce konanie s rovnakým predmetom, ktoré

bolo vedené pod sp. zn. . Výsledok týchto konaní ovplyvnila informácia

obsiahnutá vo vyjadrení SIS.

V súvislosti s vyjadrením SIS podal sťažovateľ „žalobu na preverenie informácie

poskytnutej SIS-kou. Tieto kroky boli zamerané na oboznámenie sa s utajovanou

skutočnosťou, aby ju sťažovateľ mohol v prebiehajúcom konaní vyvrátiť (Žiadosť o vydanie

súhlasu s jednorazovým oboznámením sa s utajovanou skutočnosťou zo dňa 24. júna 2015

a zamietavá odpoveď riaditeľa SIS zo dňa 20. júla 2015), alebo kroky upozorňujúce SIS

6

na omyl v jej činnosti s výzvami na prehodnotenie a preverenie SIS-kou evidovaných

a poskytovaných informácii (Žiadosť o poskytnutie informácie, riadne vyhodnotenie

informácie a sťažnosť v zmysle zákona o sťažnostiach doručená SIS dňa 29. apríla 2015,

odpoveď SIS zo dňa 15. mája 2015, oznámenie prešetrenia sťažnosti zo dňa 15. júla 2015).

Ani jeden z týchto krokov nemal pozitívny úspech, tak ako v minulých konaniach

prebiehajúcich od roku 2009, kde sa taktiež jedinou prekážkou ich úspešného zavŕšenia

stala informácia poskytnutá SIS...

Domnievame sa, že vyjadrenie SIS obsahujúce utajovanú skutočnosť predstavuje iný

zásah, ktorý je v zmysle schopný porušiť základné práva jednotlivca...“.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiadal krajský súd o informáciu o zložení senátu

krajského súdu 1S, ktorý prerokováva predmetnú vec. Krajský súd 5. augusta 2015 doručil

sťažovateľovi odpoveď na jeho žiadosť, v ktorej uvádza:

«... V tejto odpovedi súd konštatuje, že senát 1 S sa skladá z: „predseda senátu:

− zodpovedná za chod senátu, členovia senátu:

− neobsadené... jedno miesto člena senátu 1S je neobsadené

z dôvodu, že v súčasnosti je na tunajšom súde nedostatočný počet sudcov“. Na základe

vyššie uvedeného sa sťažovateľ dňom doručenia dozvedel o ďalšom inom zásahu súdu,

ktorým spočíva v neobsadení zákonného senátu a pravdepodobnej nečinnosti súdu.

Neobsadením zákonného senátu došlo zo strany súdu k porušeniu práva na zákonného

sudcu, nakoľko vo veci by nerozhodoval zákonný sudca, respektíve senát v zákonom

predpísanom zložení... Zároveň sa sťažovateľ domnieva, že ak súd vo veci nekoná z dôvodu

neobsadenia zákonného senátu dostatočným počtom sudcov, jedná sa o nečinnosť...»

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

«Existenciu zásahu súdu preukazuje listina doručená dňa 24. júla 2015 označená

ako „Oznámenie“, v ktorej súd oznamuje sťažovateľovi, že jeho žiadosti o odklad

vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu č. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004

nebolo vyhovené...

Existenciu zásahu SIS dokazujú vyjadrenie SIS č.: 65/152-D-12-200/2014-S, ktoré

správny orgán zaevidoval ako č. p.: PPZ-HCP-D-7/2014-BA9 a vyjadrenie SIS č.: 65/152-

D-12-220/2014-S, ktoré správny orgán zaevidoval ako č. p.: PPZ-HCP-D-8/2014-BA9.

Sťažovateľ sa o skutočnosti, že sa jedná o reálne zásahy do jeho základných práv a slobôd

dozvedel až prostredníctvom rozhodnutia odvolacieho orgánu č. p.: PPZ-HCP-BA2-

-004 doručeného sťažovateľovi dňa 9. júna 2015...

Existenciu iného zásahu súdu v konaní sp. zn.: spočívajúceho

v neobsadení zákonného senátu a pravdepodobnej nečinnosti súdu sťažovateľ

dokazuje prostredníctvom odpovede súdu na žiadosť o sprístupnenie informácii zo dňa

5. augusta 2015...»

K namietanému porušeniu práva sťažovateľov na súkromie a rodinný život

sťažovateľ poukazuje predovšetkým na to, že výsledok doterajších konaní týkajúcich

sa jeho trvalého pobytu ovplyvnilo vyjadrenie SIS. V týchto konaniach správny orgán,

odvolací správny orgán a aj krajský súd konštatovali, že «nemajú právomoc prešetrovať

kvalitu SIS-kou poskytnutej informácie. Odvolací orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia

konštatuje: „Odvolací orgán ďalej konštatuje, že SIS pri plnení úloh podľa § 2 ods. 1 a 2

o Slovenskej informačnej službe získava informácie

ku konkrétnej osobne a na OCP PZ Trnava bola dňa 16. mája 2015 doručená informácia,

ktorá je utajovanou skutočnosťou so stupňom utajenia „Dôverné“. Odvolací orgán ďalej

uvádza, že nemá v kompetencii posudzovať, či je poskytnutá informácia nepreverenou

a nedôvodnou, ale po doručení takejto informácie zo SIS postupuje v zmysle zákona

č. “ Hoci zákon o pobyte cudzincov neustanovuje viazanosť správneho alebo

odvolacieho orgánu informáciou pochádzajúcou od SIS, domnievame sa, že sa

v rozhodovacej praxi správneho orgánu vytvorila mimozákonná prax, podľa ktorej ak SIS

poskytne informáciu o nebezpečnosti určitej osoby, je to dôvod na odopretie udelenia

tolerovaného, ako aj iného druhu pobytu.

Nakoľko žiadny z orgánov... podľa ich stanovísk nemá právomoc vyhodnocovať

pravdivosť a preverenie informácií poskytovaných SIS-kou, sme toho názoru, že túto činnosť

s ohľadom na následky a ujmu spôsobenú sťažovateľovi a celej jeho rodine môže v tomto

momente vykonať jedine Ústavný súd...».

Vzhľadom na reálnu nemožnosť prešetriť informáciu SIS iným štátnym orgánom

nesie podľa sťažovateľa SIS «zodpovednosť za kvalitu a hodnovernosť informácie, ktorú

8

poskytuje... SIS musí mať vedomosť o vplyve ňou poskytovanej informácie na rozhodovanie

správneho orgánu... SIS nemôže poskytnúť správnemu orgánu len čistú informáciu o tom,

že disponuje určitou informáciou o konkrétnej osobe. Pre samostatné objektívne

rozhodovanie správneho orgánu je nevyhnutne potrebné, aby SIS zhrnula vo svojom

vyjadrení aspoň základné skutočnosti o spôsobe získania informácie (či pochádza

od anonyma, alebo je získaná činnosťou agentov, prípadne inou činnosťou SIS), o jej

preverení (či došlo k prevereniu, kedy a akým spôsobom, prípadne či bola informácia viac

krát preverovaná) a výsledky takéhoto preverenia. Podľa nášho názoru zákonodarca

v zákone o pobyte cudzincov predpokladá, že SIS poskytne práve takéto komplexné

stanovisko, čím umožní správnemu orgánu dôkladne a objektívne vyhodnotiť závažnosť

a pravdivosť informácie. Následne potom môže správny orgán objektívne zvážiť celý

skutkový stav, prihliadnuť na ďalšie skutočnosti uvádzané sťažovateľom ako aj existenciu

jeho rodinných pút vo vzájomnej súvislosti s poskytnutým vyjadrením SIS a samostatne

rozhodnúť... S ohľadom na vyššie uvedené sa domnievame, že správny a odvolací orgán

v kooperácii so SIS vytvorili akúsi mimozákonnú aplikačnú prax, kde správny ani odvolací

orgán nie sú hodnotiacimi orgánmi rozhodujúcimi o existencii ohrozenia verejnej

bezpečnosti v konkrétnom prípade. Práve naopak, stali sa len akýmsi ďalším potvrdením

pravdivosti informácie SIS, ktorá tým že utajovanú skutočnosť o sťažovateľovi poskytne,

alebo neposkytne, reálne rozhodne o udelení tolerovaného, ale aj trvalého pobytu. Uvedený

stav je o to závažnejší, že sťažovateľovi ani jeho právnemu zástupcovi nebolo povolené

oboznámiť sa s utajovanou informáciou poskytnutou SIS, a teda správnemu orgánu reálne

ani nemohol preukázať, že od jeho osoby nehrozí Slovenskej republike žiadne

nebezpečenstvo.

Sme toho názoru, že informácia poskytnutá SIS správnemu a odvolaciemu orgánu

je identická s informáciou poskytnutou SIS príslušnému orgánu vo vyjadrení SIS zo dňa

7. novembra 2007 č. p.: , a teda: „Osoba ,

sa zapájal do organizovania trestnej činnosti, ilegálne dovážal zbrane

z Ukrajiny a následne ich predával do arabského...“. I keď táto informácia bola

sťažovateľom viac krát spochybnená, domnievame sa, že správny a odvolací orgán

ju naďalej považujú za pravdivú. Je to zarážajúce najmä s ohľadom na skutočnosť,

že sťažovateľ správnemu aj odvolaciemu orgánu doložil vyjadrenie Veľvyslanectva

Ukrajiny v Slovenskej republike zo dňa 16. septembra 2009, ktorým Ukrajina deklaruje, že

sťažovateľ nikdy nevstúpil na územie Ukrajiny. Okrem toho sťažovateľ poskytol týmto

orgánom aj vyjadrenie Zastupiteľského úradu Slovenskej republiky na Ukrajine Úradu

policajného pridelenca Kyjev zo dňa 6. novembra 2009, ktorý po dopyte na Ministerstve

vnútra Ukrajiny a týmto orgánom vykonanej lustrácie osoby konštatoval, že

Ukrajina nemá k dispozícii žiadne informácie o tejto osobe. Z uvedeného jednoznačne

vyplýva, že sťažovateľ sa nemohol dopustiť činností, o ktorých SIS tvrdí, že k nim podľa jej

informácii došlo.».

Podľa sťažovateľa informácia v stanovisku SIS je neopodstatnená, o čom svedčí

aj to, že v roku 2014 mu Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Tel Avive udelilo vízum

typu „D“, a to «po lustrácii jeho osoby a doručení odobrujúceho stanoviska Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky... v roku 2014 Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky

nevyhodnotilo osobu sťažovateľa ako ohrozujúcu bezpečnosť Slovenskej republiky. Tvrdíme,

že k tomu došlo tak, že Ministerstvo vnútra buď nemalo k dispozícii, alebo neprikladalo

dôležitosť informácii, ktorú SIS poskytuje iným štátnym orgánom. Sťažovateľovi do dnes nie

je jasné, ako mohla SIS dňa 7. novembra 2007 poskytnúť príslušnému orgánu informáciu

o nebezpečnosti sťažovateľa a jeho údajnej ilegálnej aktivite a dňa 23. septembra 2008

už SIS vo vyjadrení pre Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Skalica č. p.:

UHCP-145-3/RHCP-BA-SI-Ž-2008 poprela túto skutočnosť tvrdením: „nezískala

k menovanej osobe informácie, ktoré by sme poskytli príjemcom“... Z dostupných zdrojov

nadobudol sťažovateľ dojem, že informácia o ilegálnych činnostiach sťažovateľa, ktorou

disponuje SIS bola poskytnutá práve anonymným zdrojom z blízkeho okolia sťažovateľa.

Poskytnutie tejto nepravdivej informácie podľa sťažovateľovej mienky súvisí s jeho

predchádzajúcim rozvodom ukončeným manželstvom, nakoľko s bývalou manželkou a jej

rodinou sa rozišiel za dramatických okolnosti, pričom existuje podozrenie, že sa mu práve

takýmto spôsobom (znemožnením jeho ďalšieho života v Slovenskej republike s novou

manželkou) chce rodina bývalej manželky pomstiť.

Domnievame sa, že práve na základe vyššie uvedenej utajovanej informácie správny

a odvolací orgán odmietli udeliť sťažovateľovi tolerovaný pobyt, i napriek tomu, že táto

informácia bola sťažovateľom spochybnená. Domnievame sa, že SIS má povinnosť

10

vo vyjadrení poskytovať komplexné informácie získané so svojej činnosti, a to

aj s informáciu o zdroji či druhu činnosti, pri akej bola táto informácia získaná, či bola

preverená a ako dopadlo prešetrenie, preverenie tejto informácie. Bez takejto činnosti

si správny ani odvolací orgán nemôžu spraviť komplexný obraz o veci.

Práve z dôvodu, že správny orgán nemal ako prešetriť zjavne zavádzajúcu a mylnú

informáciu poskytnutú SIS-kou, je dnes sťažovateľ povinný opustiť územie Slovenskej

republiky, čo môže spôsobiť definitívnu a fatálnu nielen ujmu, ale de facto odňatie jeho práv

a právnych záujmov obzvlášť práva na rodinný život a rodičovských práv. Fatálnosť

takéhoto poškodenia práva na rodinný život možno vyvodzovať z reálnej vzdialenosti medzi

Izraelom a Slovenskou republikou. Ak bude sťažovateľ nútený opustiť územie Slovenskej

republiky, stratí možnosť fyzického kontaktu s manželkou ako aj s maloletou dcérou... Ujma

spôsobená odlúčením sťažovateľa od jeho rodiny sa ukazuje ako najzávažnejšia práve

vo vzťahu k maloletej dcére sťažovateľa. Jedná sa o dieťa, ktoré ešte nedovŕšilo 2 roky

a práve v tomto období si buduje psychický a sociálny vzťah k svojmu okoliu...».

Právo sťažovateľa na súkromie a rodinný život porušil aj krajský súd tým,

ako posúdil jeho žiadosť o odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho správneho

orgánu.

„Žiadosť... odôvodnil sťažovateľ skutočnosťou, že ak nedôjde k odkladu, tak bude

v zmysle ustanovenia § 111 ods. 1 písm. p) zákona o pobyte cudzincov musieť opustiť

územie Slovenskej republiky, v opačnom prípade mu bude hroziť administratívne vyhostenie

podľa ustanovenia § 82 a nasledujúcich zákona o pobyte cudzincov. Sťažovateľ upozornil

súd, že ak nedôjde k odkladu vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu a sťažovateľ

bude pod hrozbou opustenia krajiny, alebo krajinu nútene opustí, bude de facto odňaté jeho

právo na rodinný život... Súd podľa nášho názoru vôbec nevzal do úvahy skutočnosť,

že žalobca je v manželskom zväzku s občiankou Slovenskej republiky. Súd tak urobil napriek

tomu, že v zmysle ustanovenia musí takýto manželský zväzok v rámci

ústavných a zákonných limitov všestranne chrániť. Preto sa domnievame, že súd

pri vyhodnocovaní sťažovateľovej žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia prekročil

mu ustanovené limity, rozhodol svojvoľne bez toho, aby vzal do úvahy právo

na súkromie a rodinný život sťažovateľa, čím toto právo porušil.“

Podľa sťažovateľa poskytovaním a šírením predmetnej informácie zo strany SIS

a tiež tým, že krajský súd nevyhovel jeho žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia,

dochádza k rozdeleniu rodiny a nútenému odňatiu dieťaťa otcovi, teda aj k porušeniu

rodičovských práv sťažovateľa a práv maloletej sťažovateľky podľa čl. 5, čl. 9 ods. 1, čl. 10

ods. 1 a Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s .

Uvedeným zásahom SIS a tým, že krajský súd nevyhovel žiadosti o odklad

vykonateľnosti, dochádza aj k porušeniu základného práva sťažovateľky a maloletej

sťažovateľky podľa . Nútený odchod sťažovateľa z územia Slovenskej

republiky bude mať výrazný dopad na chod jeho domácnosti – predovšetkým emocionálny,

psychický a tiež ekonomický. Túto situáciu bude možné riešiť len odchodom sťažovateľky

a maloletej sťažovateľky za sťažovateľom, „teda opustením Slovenskej republiky

spôsobeným nátlakom a bezohľadným správaním štátnych orgánov Slovenskej republiky,

ktoré nedostatočne zohľadňujú právo sťažovateľov na rodinný život“.

Sťažovateľ namieta tiež porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a 2 v spojení s porušením a porušenie práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti poukazuje

na svoju argumentáciu v žalobe o preskúmanie zákonnosti a v žiadostiach o odklad

vykonateľnosti rozhodnutia. Uvádza, že svoje žiadosti odôvodnil aj tým, že po odchode

alebo nútenom vyhostení zo Slovenska mu bude prakticky znemožnené domáhať sa svojich

práv v konaniach pred súdom, a „... preto aj s ohľadom na argumentáciu k porušeniu

rodičovských práv a práva na rodinný život sa domnievame, že súd nezvážil dôkladne všetky

aspekty konkrétneho prípadu a nezohľadnil hľadisko proporcionality pri rozhodovaní

o odklade vykonateľnosti rozhodnutia. Zároveň súd dospel k záveru, ktorý je v rozpore

s účelom a významom inštitútu odkladu vykonateľnosti rozhodnutia podľa .

Na základe vyššie uvedeného sa preto domnievame, že súd sa pri svojej úvahe o (ne)udelení

odkladu vykonateľnosti rozhodnutia dopustil zjavnej svojvôle.

Súčasne sa domnievame, že vybavenie žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia

len oznámením bez odôvodnenia je neprípustné, obzvlášť v takomto zložitom prípade.

12

Takáto forma nedáva sťažovateľovi žiadne záruky, že súd sa vysporiadal dostatočne vážne

s jeho žiadosťou a vyvážil všetky sťažovateľove práva v konflikte, prípade zohľadnil

jedinečnosti konkrétneho prípadu.

Osobitnou okolnosťou pri porušení práva na spravodlivý proces je skutočnosť,

že v konaní sp. zn.: do dnešného dňa nie je plne obsadený zákonný senát. Súd

teda nemá možnosť vo veci v súlade s právom rozhodnúť a podľa nášho názoru nemohol

zákonne rozhodnúť ani o sťažovateľovej žiadosti na odklad vykonateľnosti rozhodnutia.

Zároveň upozorňujeme Ústavný súd, že v súdnom konaní sp. zn.:

prebiehajúcom pred súdom máme, s ohľadom na nekompletnosť zákonného senátu,

podozrenie na nečinnosť súdu.“.

Sťažovateľ tiež namieta porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu

podľa a práva podľa dohovoru a tiež má „podozrenie“ na

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru.

„Súd sa neobsadením všetkých sudcov v senáte 1 S rozhodujúcom v konaní sp. zn.:

dopustil nezákonnosti, ktorá má aj svoj ústavný rozmer. Je zrejmé, že len

krajský senát zložený z 3 sudcov možno z hľadiska právnej úpravy Slovenskej republiky

(podľa zákona o súdoch) možno považovať za zákonný. Na základe vyššie uvedeného

sa domnievame, že sa súd dopustil porušenia práva sťažovateľa podľa ustanovenia čl. 48

ods. 1 v spojení s Dohovoru tým, že neobsadil celý zákonný senát.

S ohľadom na skutočnosť, že v konaní sp. zn.: prebiehajúcom pred

súdom máme zároveň podozrenie, že v súčasnosti dochádza k nečinnosti súdu, a teda súd

nekoná hoci v tom nemá žiadnu zákonnú prekážku. Začatie súdneho konania súd zaväzuje,

aby v konaní konal. Ak súd konanie začal, no vo veci nekoná z dôvodu vlastnej chyby, jedná

sa podľa nášho názoru o zjavnú nečinnosť súdu a prieťahy v konaní porušujúce právo

sťažovateľa podľa .“

Sťažovateľ zastáva názor, že skutočnosti, ktoré uvádza vo svojej sťažnosti,

odôvodňujú, aby ústavný súd v predmetnej veci prijal sťažnosť na ďalšie konanie

aj v prípade, ak dospeje k záveru, že sťažovatelia nevyčerpali dostupné prostriedky nápravy,

t. j. žiada, aby ústavný súd neaplikoval princíp subsidiarity.

„Podľa vyššie uvedeného je zrejmé, že v tomto konkrétnom prípade je kľúčovým

hľadiskom čas. Ak nedôjde k čo najskoršiemu konečnému rozhodnutiu vo veci samej alebo

odkladu vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu, tak sťažovateľ bude musieť

opustiť územie Slovenskej republiky. V tomto momente neexistuje orgán, ktorý by o

predmetných zásahoch do práv žalobcu mohol rozhodnúť ako konečná inštancia rýchlejšie

ako Ústavný súd... s ohľadom na špecifiká tohto konkrétneho prípadu sa domnievame, že

všetky ostatné orgány verejnej moci a procesy ochrany práv (s výnimkou Ústavného súdu a

konania pred ním) sú neefektívne a nefunkčné.

Z uvedeného podľa nášho názoru jednoznačne vyplýva, že aplikovanie princípu

subsidiarity pre rozhodovanie Ústavného súdu na úkor princípu právneho štátu, právnej

istoty a práv sťažovateľov na súkromie a rodinný život, či spravodlivý proces a súdnu

ochranu je v priamom rozpore s cieľom princípu subsidiarity. Domnievame sa, že ak

by došlo k otestovaniu možnej ujmy na právach spôsobených v tomto prípade bezvýhradným

aplikovaním princípu subsidiarity prostredníctvom testu proporcionality, počínanie

Ústavného súdu, ktorým by z dôvodu princípu subsidiarity rozhodovania Ústavného súdu

odmietol sťažnosť sťažovateľov, takýto zásah by nevyhovel už v prvej zložke testu

proporcionality, nie to ešte vo zvyšných dvoch.

Vzhľadom na uvedené máme za preukázané, že je nevyhnutne potrebné, aby Ústavný

súd či už s ohľadom na uskutočnené kroky sťažovateľa pre vyriešenie tejto veci, alebo

z dôvodu jeho ťažkej životnej situácie nepristupoval k výkladu ustanovenia čl. 127 ods. 1

príliš formalisticky, ale práve naopak a prijal túto sťažnosť na ďalšie konanie.“

Na tomto základe sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo sťažovateľa na súkromie a rodinný život podľa čl. 8 ods. 1

Dohovoru v spojení s a ods. ; ako aj rodičovské práva sťažovateľa

podľa čl. 5, čl. 9 ods. 1, čl. 10 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení

s

iným zásahom Krajského súdu v Bratislave č. k.: -53 z 20. júla 2015

(oznámením o nevyhovení žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia Prezídia

14

Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej

a cudzineckej polície Bratislava č. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004) porušené boli

a iným zásahom Slovenskej informačnej služby obzvlášť v konaní č. k.: PPZ-HCP-

BA2-2015/005435-004 (poskytovaním vyjadrenia obsahujúceho neurčité utajované

informácie o sťažovateľovi s cieľom zabrániť sťažovateľovi v získaní pobytu na území

Slovenskej republiky) porušené boli.

... Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a 2 v spojení

s právom na spravodlivý proces podľa Dohovoru v spojení s

a v spojení s a 2

iným zásahom Krajského súdu v Bratislave č. k.: -53 z 20. júla 2015

(oznámením o nevyhovení žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia Prezídia

Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej

a cudzineckej polície Bratislava č. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004) porušené bolo

a iným zásahom Krajského súdu v Bratislave spočívajúcom v neobsadení zákonného

senátu 1 S zákonným počtom sudcov v konaní sp. zn.: porušené bolo.

... Právo sťažovateľa podľa s spojení s Dohovoru

iným zásahom Krajského súdu v Bratislave spočívajúcom v neobsadení zákonného

senátu 1S zákonným počtom sudcov v konaní sp. zn.: porušené bolo.

... Právo sťažovateľa podľa ustanovenia v spojení s

Dohovoru

iným zásahom Krajského súdu v Bratislave spočívajúcom v neobsadení zákonného

senátu 1S zákonným počtom sudcov v konaní sp. zn.: porušené bolo.

... Práva maloletej dcéry sťažovateľa na súkromie a rodinný život podľa čl. 8 ods. 1

Dohovoru v spojení s a ; ako aj práva dieťaťa podľa ,

čl. 9 ods. 1, čl. 10 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s čl. 41 ods. 4

; ako aj právo podľa

iným zásahom Krajského súdu v Bratislave č. k.: -53 z 20. júla 2015

(oznámením o nevyhovení žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia Prezídia

Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej

a cudzineckej polície Bratislava č. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004) porušené boli

a iným zásahom Slovenskej informačnej služby obzvlášť v konaní č. k.: PPZ-HCP-

BA2-2015/005435-004 (poskytovaním vyjadrenia obsahujúceho neurčité utajované

informácie o sťažovateľovi s cieľom zabrániť sťažovateľovi v získaní pobytu na území

Slovenskej republiky) porušené boli.

... Právo manželky sťažovateľa na súkromie a rodinný život podľa čl. 8 ods. 1

Dohovoru v spojení s a ; ako aj právo podľa

iným zásahom Krajského súdu v Bratislave č. k.: -53 z 20. júla 2015

(oznámením o nevyhovení žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia Prezídia

Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej

a cudzineckej polície Bratislava č. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004) porušené boli

a iným zásahom Slovenskej informačnej služby obzvlášť v konaní č. k.: PPZ-HCP-

BA2-2015/005435-004 (poskytovaním vyjadrenia obsahujúceho neurčité utajované

informácie o sťažovateľovi s cieľom zabrániť sťažovateľovi v získaní pobytu na území

Slovenskej republiky) porušené boli.

... Iný zásah Krajského súdu v Bratislave č. k.: -53 z 20. júla 2015

(oznámenie o nevyhovení žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia Prezídia

Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej

a cudzineckej polície Bratislava č. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004) sa zrušuje a vracia

na ďalšie konanie.

... Prikazuje Krajskému súdu v Bratislave urobiť v konaní sp. zn.:

úkony podľa príslušných právnych predpisov na zákonné obsadenie senátu 1 S

... Slovenskej informačnej službe obzvlášť v konaní č. k.: PPZ-HCP-BA2-

-004 sa zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd

sťažovateľa, manželky sťažovateľa a jeho maloletej dcéry poskytovaním vyjadrení

príslušným orgánom, ktoré obsahujú neurčité utajované informácie o sťažovateľovi s

cieľom zabrániť sťažovateľovi v získaní pobytu na území Slovenskej republiky

... Krajský súd v Bratislave a Slovenská informačná služba sú povinní

spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľom náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške

15 000.- EUR... každému po 5.000,- EUR do 30 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho

právneho zástupcu.

16

Krajský súd v Bratislave a Slovenská informačná služba sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť sťažovateľom trovy konania do 30 dní od doručenia tohto nálezu

na účet jeho právneho zástupcu.“

Sťažovateľ v sťažnosti tiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení

podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) a odložil vykonateľnosť

rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu z 13. mája 2015.

„Sťažovatelia sa nachádzajú v životnej situácii, ktorú bez pomoci Ústavného súdu

nedokážu riešiť. Jedinou alternatívou prípadnému definitívnemu opusteniu Slovenskej

republiky sa v tomto čase javí právomoc Ústavného súdu rozhodnúť o dočasnom opatrení,

ktorým odloží vykonateľnosť rozhodnutia odvolacieho orgánu v konaní o žiadosti o udelenie

tolerovaného pobytu. Odkladom vykonateľnosti tohto rozhodnutia nadobudne v zmysle

zákona o pobyte cudzincov sťažovateľ titul na legálny pobyt na území Slovenskej republiky.

Hoci je zrejmé, že sťažnosťou nie je napádané rozhodnutie odvolacieho orgánu, iba

odkladom vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu, ktoré úzko súvisí s iným

zásahom tak súdu ako aj SIS, môže dôjsť k zabezpečeniu práv sťažovateľa pred ich odňatím,

respektíve pred závažnou ujmou, ktorá by na nich mohla vzniknúť. Preto žiadame Ústavný

súd, aby pristúpil k implicitnému výkladu ustanovenia

a odložil vykonateľnosť rozhodnutia odvolacieho orgánu, ako rozhodnutia úzko súvisiaceho

s napádanými inými zásahmi súdu a SIS...“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovatelia odôvodňujú

takto:

„... je potrebné brať do úvahy aj vzniknutú nemajetkovú ujmu. Jedná sa najmä

o ujmu spôsobenú neustálym stresom z možného odchodu sťažovateľa a nebezpečenstvom

začatia konania o administratívnom vyhostení proti nemu, ale aj ujmu spôsobenú

sťažovateľovej manželke a jeho maloletej dcére nátlakom vyvíjaným na nich súdom a SIS.

Obzvlášť s ohľadom na významne porušené právo na rodinný život sťažovateľov,

ako aj s ohľadom na vek maloletej dcéry, ktorá môže byť protiprávnou činnosťou štátnych

orgánov najviac zasiahnutá (čo sa môže v neskoršom období odraziť na jej psychickom

a fyzickom zdraví)...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

18

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

II.1 K namietanému porušeniu práv sťažovateľov oznámením krajského súdu

č. k. -53 z 20. júla 2015

V tejto časti sťažnosti sťažovatelia namietajú, že oznámením č. k. -53

z 20. júla 2015, ktorým krajský súd oznámil sťažovateľovi, že nevyhovel jeho žiadosti

o odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu z 13. mája 2015, boli

porušené

- základné práva sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 1, čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 2

a a 2 v spojení s porušením a , práva podľa

ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 5, čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10

ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa,

- základné práva sťažovateľky a maloletej sťažovateľky podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 23

ods. 4 v spojení s porušením a ich právo podľa

dohovoru a

- základné právo maloletej sťažovateľky podľa a jej práva podľa

čl. 5, čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa.

Sťažovateľ sa domnieva, že vo svojich žiadostiach o odklad vykonateľnosti

rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu dostatočne preukázal na hrozbu závažnej ujmy.

Podľa sťažovateľa ak nedôjde k odkladu vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho správneho

orgánu, bude musieť opustiť územie Slovenskej republiky, v opačnom prípade bude môcť

byť administratívne vyhostený. Takto by došlo k zásahu do súkromného a rodinného života

sťažovateľov. Sťažovateľ sa domnieva, že preukázal zákonné dôvody na odklad

vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu podľa , preto

sa krajský súd dopustil svojvôle, keď jeho žiadostiam nevyhovel a odoprel mu reálny

prístup k súdu.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že krajský súd mal svoje oznámenie náležite odôvodniť tak,

aby bolo zrejmé, z akých dôvodov nevyhovel žiadostiam o odklad vykonateľnosti

rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu.

Sťažovateľ podal krajskému súdu 8. júla 2015 žalobu o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu a tiež návrh na odklad vykonateľnosti tohto

rozhodnutia. Dňa 14. júla 2015 podal opakovanú žiadosť, ktorou žiadal, aby krajský súd

odložil vykonateľnosť rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu.

Oznámením č. k. -53 z 20. júla 2015 predsedníčka senátu krajského

súdu sťažovateľovi oznámila, že „v súlade s ustanovením § 250c ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku... žiadosti zo dňa 08. 07. 2015 a zo dňa 14. 07. 2015 o odklad

vykonateľnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004 zo dňa

13. 5. 2015 nebolo vyhovené“.

Podľa pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto

časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný

prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.

20

Podľa podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,

v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená

rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto

rozhodnutia a postupu.

Podľa žaloba nemá odkladný účinok na vykonateľnosť

rozhodnutia správneho orgánu, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje niečo iné. Na žiadosť

účastníka môže predseda senátu uznesením vykonateľnosť rozhodnutia odložiť,

ak by okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia hrozila závažná ujma. Ak predseda

senátu nevyhovie žiadosti, upovedomí o tom účastníka.

Ústavný súd už v predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. ) uviedol,

že odklad vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia správneho orgánu má mimoriadny

charakter, keďže súd v ňom prelamuje právne účinky právoplatného správneho aktu.

Správny súd o ňom rozhodne v prípade, že dospeje k záveru o existencii hrozby závažnej

ujmy, ktorá je v príčinnej súvislosti s okamžitým výkonom správneho rozhodnutia (nie

s výkonom ako takým). Reálnosť hrozby závažnej ujmy posudzuje súd v medziach správnej

úvahy, ktorej možnosť vyplýva z formulácie , podľa ktorej predseda

senátu môže uznesením odložiť vykonateľnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Z tiež vyplýva, že ak súd vyhovie žiadosti účastníka konania, rozhodne

o tom uznesením. Zo znenia uvedeného ustanovenia však

nevyplýva, že súd by mal vydať zamietavé rozhodnutie (uznesenie), keďže Občiansky

súdny poriadok v druhej vete § 250c ods. 1 uvádza, že ak predseda senátu nevyhovie

žiadosti, upovedomí o tom účastníka. Takáto formulácia bola v záujme ochrany princípu

právnej istoty účastníkov konania do doplnená ,

ktorým sa mení a dopĺňa v znení

neskorších predpisov, ktorý týmto poskytol účastníkom konania právo na oboznámenie sa

s nesúhlasným posúdením žiadosti o odklad vykonateľnosti správneho rozhodnutia formou

upovedomenia.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd dospel prostredníctvom postupu predsedníčky

senátu 1S k záveru vyjadrenému v oznámení z 20. júla 2015 na základe postupu upraveného

v zákone a v medziach svojich právomocí (m. m. , ), a preto

ústavný súd nemá dôvod zasahovať do postupu krajského súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,

že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať

za porušenie základného práva podľa a 2 alebo práva podľa

dohovoru (, ).

Ústavný súd považoval postup krajského súdu, v rámci ktorého nevyhovel žiadosti

sťažovateľa o odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu, o čom

ho upovedomil v súlade s ustanoveniami procesného práva, za ústavne akceptovateľný

a udržateľný, preto nemožno uvažovať o vyslovení porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a práva podľa dohovoru.

Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti neuviedol také skutočnosti, ktoré by naznačovali

možnú príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základných práv podľa čl. 48

ods. 1 a 2 a oznámením krajského súdu z 20. júla 2015.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných

princípov ( až ) v zásade vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti

všeobecných súdov za porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa hmotnoprávneho

charakteru, medzi ktoré patria aj sťažovateľmi označené základné práva podľa čl. 19 ods. 1

a 2, a , právo podľa dohovoru a práva podľa

čl. 5, čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa

(m. m. , ). Ústavný súd totižto nie je opravnou inštanciou voči

všeobecným súdom, ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení

s . Ústavný súd by potom v zásade nahradzoval skutkové a právne

závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré

22

je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných

súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Ústavný súd tiež zdôrazňuje, že , resp. majú charakter

ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných pravidiel, ktoré sú všetky orgány

verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní , a preto sú vždy

implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o

sťažnostiach podľa (m. m. ). Keďže predmetom tohto

konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a

základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomto

konaní uvažovať o porušení a len v spojení s porušením

konkrétneho základného práva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd

nedospel k záveru o porušení niektorého základného práva alebo slobody, nemohol dospieť

ani k záveru o porušení a .

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Navyše ústavný súd uvádza, že rozhodovanie správneho súdu podľa § 250c ods. 1

nevylučuje právo na ochranu tých práv, ktorých porušenie sa namieta v sťažnosti,

pretože o napadnutom rozhodnutí odvolacieho správneho orgánu (o odklad ktorého

predbežne ide) má právomoc rozhodnúť krajský súd vo veci samej ( a nasl. ;

porovnaj tiež ).

Ústavný súd prihliadol aj na to, že účelom rozhodovania o odložení vykonateľnosti

rozhodnutia správneho orgánu ( ) je iba predbežná a dočasná úprava práv

a povinností, ktorá ešte nevylučuje, že ochrana právam sťažovateľov bude konečným

rozhodnutím vo veci samej poskytnutá (). Sťažovatelia nemôžu zo skutočnosti,

že žiadostiam sťažovateľa o odloženie vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho správneho

orgánu nebolo nevyhovené, odvodiť, že žaloba sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu nie je v ich prípade účinným prostriedkom

ochrany ich základných práv (m. m. ).

Prihliadnuc na tieto skutočnosti, ústavný súd neakceptoval argumentáciu

sťažovateľov, ktorou sa domáhali, aby ústavný súd v tejto veci neaplikoval princíp

subsidiarity. Ústavný súd zo sťažnosti nezistil také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu,

že aktuálne uplatňovaná ochrana práv sťažovateľov krajským súdom v konaní vedenom pod

sp. zn. v systéme správneho súdnictva podľa § 247 a nasl. Občianskeho

súdneho poriadku na základe žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podanej

sťažovateľom nie je dostupná a účinná.

II.2 K namietanému porušeniu práv sťažovateľov zásahom SIS

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto

je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu

ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

24

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Z tejto časti sťažnosti vyplýva, že

- sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 41

ods. 4 v spojení s porušením , svojho práva podľa

dohovoru, ako aj porušenie svojich práv podľa čl. 5, čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1

Dohovoru o právach dieťaťa zásahom SIS,

- sťažovateľka a maloletá sťažovateľka namietajú porušenie základných práv podľa

a v spojení s porušením a porušenie

práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru zásahom SIS a

- maloletá sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 41 ods. 4

a porušenie svojich práv podľa , , a Dohovoru

o právach dieťaťa zásahom SIS.

Z argumentácie v tejto časti sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie

označených práv podľa , dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa zásahom SIS –

poskytnutím vyjadrenia SIS správnemu orgánu, ktoré obsahuje utajované skutočnosti

týkajúce sa sťažovateľa, ktoré boli rozhodujúce pre zamietnutie jeho žiadosti o udelenie

tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky správnym orgánom. Zo sťažnosti tiež

vyplýva, že sťažovateľ namieta, že

- správny orgán ho neoboznámil s obsahom vyjadrenia SIS a nebolo to umožnené

ani jeho právnemu zástupcovi;

- správny orgán nevykonal ním navrhnuté šetrenie, ktoré malo preukázať

nepravdivosť vyjadrenia SIS;

- správny orgán, odvolací správny orgán a aj krajský súd si osvojili „mimozákonnú

prax“, podľa ktorej nehodnotia informácie poskytnuté SIS ako dôkaz, ale svojím postupom

fakticky zaviedli zásadu viazanosti informáciou poskytnutou SIS. V tejto súvislosti

poukazuje sťažovateľ na postup správnych orgánov v konaní o udelenie trvalého pobytu

a na postup krajského súdu v konaniach, v ktorých preskúmaval zákonnosť rozhodnutí

o trvalom pobyte sťažovateľa;

- vyjadrenie SIS musí mať určité formálne a obsahové náležitosti, t. j. vyjadrenie

musí obsahovať spôsob získania informácie, údaje o preverení informácie a výsledky tohto

preverenia tak, aby vyjadrenie mohlo byť vecne preskúmané správnymi orgánmi, prípadne

krajským súdom z hľadiska úplnosti, pravdivosti, hodnovernosti a pod.

Predmetným zásahom SIS (poskytnutím vyjadrení v konaní správneho orgánu

o žiadosti sťažovateľa o udelenie tolerovaného pobytu) malo dôjsť aj k porušeniu

označených práv sťažovateľky a maloletej sťažovateľky podľa a dohovoru, ako aj

k porušeniu práv maloletej sťažovateľky podľa Dohovoru o právach dieťaťa.

Správny orgán v rozhodnutí z 5. februára 2015, ktorým zamietol žiadosť sťažovateľa

o udelenie tolerovaného pobytu, poukazuje na informáciu o sťažovateľovi, ktorú získal

12. novembra 2014 a 11. decembra 2014 a «ktorá je utajovanou skutočnosťou so stupňom

utajenia „Dôverné“... Vzhľadom na to, že získané informácie sú utajovaného charakteru...

nie je možné uvedené informácie zverejniť... Pretože sa jedná o informáciu poskytnutú

Slovenskou informačnou službou ako jediným oprávneným orgánom štátu, v ktorého

kompetencii je posudzovanie možného ohrozenia bezpečnosti štátu, správny orgán nemá

dôvod túto informáciu spochybňovať.» (citované z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho

správneho orgánu z 13. mája 2015, pozn.).

Odvolací správny orgán v rozhodnutí z 13. mája 2015 tiež poukázal na vyjadrenia

SIS č. 65/152-D-12-200/2014-S a č. 65/152-D12-220/2014-S a uviedol, že sa s nimi

„oboznámil... sú informáciami získanými spravodajskou činnosťou... V prípade uvedenia

týchto informácií v odôvodnení rozhodnutia, ktoré je utajovanou písomnosťou by mohlo

dôjsť k vyzradeniu utajovaných skutočností nepovolanej osobe.“.

Ústavný súd pripúšťa, že sťažovateľom namietaný postup správnych orgánov by

mohol vyvolať neprípustný zásah do jeho práv. Sťažovateľ napokon v tejto súvislosti a aj

26

z tohto dôvodu podal proti rozhodnutiu odvolacieho správneho orgánu žalobu, ktorou

sa domáha, aby krajský súd preskúmal zákonnosť jeho rozhodnutia. Vo svojej žalobe

uviedol v zásade zhodnú argumentáciu na ochranu svojich práv, ktoré mali byť podľa jeho

tvrdenia porušené, ako vo svojej sťažnosti podľa . Nepochybne bude

úlohou krajského súdu preskúmať námietky sťažovateľa týkajúce sa vyjadrení SIS,

predovšetkým toho, či a v akej miere a akým spôsobom je potrebné oboznámiť účastníka,

prípadne jeho právneho zástupcu s informáciami, ktoré sú utajovanou skutočnosťou,

či je správny orgán viazaný vyjadrením SIS, alebo je povinný takéto vyjadrenie hodnotiť

ako iný dôkaz a pod.

Právomoc krajského súdu, ktorý v čase rozhodovania ústavného súdu o žalobe

sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ešte nerozhodol, vylučuje, aby o týchto

námietkach rozhodoval ústavný súd, preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci.

Nad rámec veci ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že krajský súd

pri rozhodovaní o žalobe sťažovateľa bude viazaný právnymi závermi ústavného súdu, ktoré

už vo svojej doterajšej judikatúre uviedol v súvislosti s rozhodovaním vo veciach

s podobným predmetom konania.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a 2 a a 2 a namietanému porušeniu , ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru iným zásahom krajského súdu spočívajúcim v neobsadení

senátu 1S zákonným počtom sudcov v konaní vedenom pod sp. zn.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti v prvom rade namieta porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa a 2 v spojení s porušením ,

porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie

základného práva na zákonného sudcu podľa a ekvivalentnej garancie,

ktorá tvorí obsah práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, z dôvodu, že vec bola pridelená senátu

krajského súdu 1S, v ktorom je podľa rozvrhu práce jedno miesto sudcu neobsadené.

Ústavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom

ustanovenej právomoci, ako aj vecnej a miestnej príslušnosti súdu. Okrem toho je potrebné

vziať do úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie

konkrétneho prípadu (obdobne , , ,

).

28

Za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom ustanovené

predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie

k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu

(napr. , , , ).

Podľa názoru ústavného súdu má rozvrh práce zásadný význam pre uplatnenie

garantovaného práva na zákonného sudcu. Zákonným sudcom môže byť

ktorýkoľvek sudca daného súdu, ktorý sa podľa rozvrhu práce má stať sudcom v danej veci.

Elementárnou podmienkou v tomto prípade však je, aby sa vec pridelila v súlade

s rozvrhom práce pre daný kalendárny rok, v ktorom je vec oprávnenej osoby doručená

tomuto súdu (, ).

Podľa § 3 ods. 3 zákona o súdoch zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu

sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie

a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami

sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Účastník

konania alebo strana v konaní, v ktorom rozhoduje súd v senáte, nemá právo na vopred

určeného sudcu spravodajcu. Zákonným sudcom je aj sudca určený podľa odseku 4.

Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať

len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

Podľa § 49 písm. a) zákona o súdoch predsedovia súdov zabezpečujú riadenie súdov

v oblasti výkonu súdnictva najmä rozvrhom práce.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie

akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní

výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje

a) určenie senátov, samosudcov, súdnych úradníkov a notárov poverených

vybavovaním jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd,

b) zloženie senátov s uvedením predsedu senátu a ďalších sudcov; v rozvrhu práce

sa tiež uvedie, ktorý z viacerých predsedov senátov určených do toho istého senátu riadi

a organizuje činnosť senátu,

c) určenie spôsobu zastupovania senátov, sudcov, samosudcov, predsedov senátov

a súdnych úradníkov tak, aby bolo možné zabezpečiť v súlade s osobitnými zákonmi

konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci v prípade vylúčenia sudcu alebo súdneho

úradníka a v prípade náhlej prekážky brániacej sudcovi alebo súdnemu úradníkovi vykonať

jednotlivé úkony,

d) spôsob a podmienky vykonania zmien v rozvrhu práce v prípade dlhodobej

neprítomnosti sudcu a ak sa zmení personálne obsadenie súdu.

Podľa § 52 ods. 1 zákona o súdoch rozvrh práce zostavuje predseda súdu tak, aby bol

zabezpečený výkon súdnictva. Pri tvorbe rozvrhu práce je povinný rešpektovať zásadu

rovnomernej zaťaženosti sudcov a súdnych úradníkov.

Podľa § 52 ods. 7 zákona o súdoch zmeny a dodatky rozvrhu práce, ktoré sa dotýkajú

sudcov a súdnych úradníkov poverených konaním a rozhodovaním, vykoná predseda súdu

spôsobom určeným v rozvrhu práce po ich prerokovaní v sudcovskej rade. Po každej zmene

rozvrhu práce je predseda súdu povinný zabezpečiť vyhotovenie úplného znenia rozvrhu

práce. Úplne znenie rozvrhu práce zverejní predseda súdu rovnako ako rozvrh práce.

Predseda krajského súdu na žiadosť právneho zástupcu sťažovateľa mailom

(zaevidovaným pod sp. zn. Spr. 6210/15) zo 4. augusta 2015 oznámil, že „senát 1S

je personálne obsadený tak, ako je uvedené v zverejnenom rozvrhu práce... na r. 2015

(predseda senátu: – zodpovedná za chod senátu, členovia

senátu: – neobsadené).

... jedno miesto člena senátu 1S je neobsadené z dôvodu, že v súčasnosti

je na tunajšom súde nedostatočný počet sudcov potrebných na zaplnenie neobsadených

30

miest, pričom počty voľných miest sudcov na jednotlivých súdoch určuje Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky.“.

Podľa rozvrhu práce krajského súdu na rok 2015 (Spr. 3520/14) v znení dodatku

č. 7 účinného od 4. septembra 2015 senát 1S nie je obsadený tromi sudcami krajského súdu.

Z mailovej správy krajského súdu zo 4. augusta 2015 vyplýva, že nedostatočné

personálne obsadenie krajského súdu sudcami spôsobuje stav, že jedno miesto sudcu senátu

1S je neobsadené. Predseda krajského súdu neuviedol, akým spôsobom sa uprázdnilo

miesto príslušného sudcu v senáte 1S. Tento stav (neobsadenie miesta sudcu) a stav

s podobnými účinkami mohol byť spôsobený právnymi skutočnosťami, ktoré majú

za následok zánik funkcie sudcu [porovnaj a nasl. o sudcoch

a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o sudcoch“)], preložením sudcu na iný súd podľa § 14 zákona o sudcoch,

prerušením výkonu funkcie sudcu podľa § 24 zákona o sudcoch alebo pre existenciu

prekážky výkonu funkcie sudcu (predovšetkým rodičovskej dovolenky) podľa § 60 zákona

o sudcoch. Tento stav v zásade vzniká prirodzene zo zákonom predpokladaných dôvodov.

Úlohou predsedu súdu ako orgánu riadenia a správy súdu (§ 33 ods. 2 zákona

o súdoch) je vytvárať podmienky na riadny výkon súdnictva (§ 32 ods. 1 zákona o súdoch).

Jeho povinnosťou je zabezpečiť, aby výkon súdnictva vo všeobecnosti vrátane vo veci

sťažovateľa, t. j. prerokovanie a rozhodnutie vo veci, ktorá tvorí predmet konania, prebiehal

riadne a bez zbytočných prieťahov, a to bez ohľadu na to, že právomoci pri určovaní počtu

sudcov a obsadzovaní voľných miest sudcov vykonáva aj Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky. Predseda súdu pritom postupuje podľa zákona o súdoch a podľa

rozvrhu práce [§ 49 písm. a) zákona o súdoch], predovšetkým podľa všeobecných zásad

platných pre občianskoprávne, správne a obchodné kolégium na príslušný kalendárny rok

a na základe rozdelenia agendy medzi jednotlivé senáty a prostredníctvom inštitútu

zastupujúceho senátu, ktoré sú obsahom rozvrhu práce.

Vychádzajúc z uvedeného vyplýva, že neobsadenie senátu všeobecného súdu

zákonom predpokladaným počtom sudcov nepredstavuje samo osebe porušenie základného

práva na zákonného sudcu. Z uvedených dôvodov nemožno dospieť ani k záveru

o existencii príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva podľa

a 2 , namietaným porušením a práva podľa

dohovoru a špecifikovaným zásahom krajského súdu.

Sťažovateľ v súvislosti s neobsadeným senátom krajského súdu 1S namieta aj

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti namieta, že neobsadenie senátu krajského súdu 1S tromi

sudcami predstavuje stav, ktorý znemožňuje, aby krajský súd prerokoval a rozhodol

predmetnú vec. Krajský súd je takto podľa jeho tvrdenia nečinný a vznikajú zbytočné

prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. .

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ,

, ).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní

má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného v (, ,

). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v je pojem

autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom

na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“

v zmysle (napr. ). Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

32

ods. 2 môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta

v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak

dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (). Dôvodom

na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup

všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné

kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (, , ).

Sťažovateľ podal 8. júla 2015 žalobu o preskúmanie rozhodnutia odvolacieho

správneho orgánu z 13. mája 2015. Sťažovateľ tiež podal 20. júla 2015 sťažnosť na prieťahy

v konaní podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch. Krajský súd prípisom z 20. júla 2015 oznámil

účastníkom konania, že nevyhovel žiadosti sťažovateľa z 8. júla 2015 a zo 14. júla 2015

o odklad vykonateľnosti odvolacieho správneho súdu. Zo zistení ústavného súdu vyplýva,

že krajský súd následne doručoval žalobu sťažovateľa na vyjadrenie, resp. si aj vyžiadal

administratívny spis. V čase predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľov ústavným

súdom krajský súd vo veci samej nerozhodol.

Konanie o žalobe sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia trvá dva

mesiace, pričom krajský súd sa vysporiadal so žiadosťami sťažovateľa o odklad

vykonateľnosti odvolacieho správneho orgánu a vykonal procesné úkony nevyhnutné

na rozhodnutie vo veci samej. Aj s prihliadnutím na predmet konania a jeho význam

pre sťažovateľa nemožno v tomto konaní uvažovať o porušení základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. . Tento záver je opodstatnený

aj napriek tomu, že senát krajského súdu 1S nie je podľa odpovede z 5. augusta 2015

obsadený tromi sudcami krajského súdu. Neobsadenie senátu predpísaným počtom sudcov

je zákonom predpokladanou skutočnosťou, pričom existuje kvalifikovaný postup

na odstránenie tohto stavu na základe zákona o súdoch a rozvrhu práce príslušného súdu

(napr. inštitút zastupovania sudcu, resp. senátu, zmena rozvrhu práce opatrením predsedu

súdu).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti týkajúcej sa

namietaného porušenia práv sťažovateľov v súvislosti s neúplným obsadením senátu

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2015

34