Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 609/2015
PDF · 521.37 KB
No categories available
II. ÚS 609/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval
sťažnosť , a maloletej , ,
zastúpenej zákonnou zástupkyňou – matkou , všetci bytom
, zastúpených Advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners,
s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokátky a konateľky
Mgr. Márie Kolíkovej, ktorou
1. namieta
- porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 2
a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 41
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie svojich práv podľa čl. 5,
čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa oznámením Krajského
súdu v Bratislave č. k. 1 S 166/2015-53 z 20. júla 2015,
- porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 41 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s porušením čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
svojho práva podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ako aj porušenie svojich práv podľa čl. 5, čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1
Dohovoru o právach dieťaťa iným zásahom Slovenskej informačnej služby
v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004 poskytnutím vyjadrenia
č. 65/152-D-12-200/2014-S a č. 65/152-D-12-220/2014-S,
- porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a porušenie čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenie
svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
zásahom Krajského súdu v Bratislave spočívajúcim v neobsadení senátu 1S zákonným
počtom sudcov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 166/2015,
- porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 166/2015;
2. a maloletá , , namietajú porušenie
svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 23 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s porušením čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práva podľa
čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd oznámením Krajského
súdu v Bratislave č. k. 1 S 166/2015-53 z 20. júla 2015 a iným zásahom Slovenskej
informačnej služby v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004
poskytnutím vyjadrenia č. 65/152-D-12-200/2014-S a č. 65/152-D-12-220/2014-S;
3. maloletá , , namieta porušenie základného práva
podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie svojich práv podľa čl. 5, čl. 8
ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa oznámením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 1 S 166/2015-53 z 20. júla 2015 a iným zásahom Slovenskej informačnej
služby v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004 poskytnutím
vyjadrenia č. 65/152-D-12-200/2014-S a č. 65/152-D-12-220/2014-S, a takto
rozhodol:
Sťažnosť , a maloletej
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
2
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), (ďalej len
„sťažovateľka“) a maloletej , (ďalej len „maloletá
sťažovateľka“), zastúpenej zákonnou zástupkyňou – matkou (spolu ďalej
len „sťažovatelia“), všetci bytom , zastúpených Advokátskou
kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, konajúcou
prostredníctvom advokátky a konateľky Mgr. Márie Kolíkovej, ktorou
1. sťažovateľ namieta
- porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 2
a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením
čl. 1 ods. 1 a čl. 41 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie svojich práv
podľa čl. 5, čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa oznámením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 S 166/2015-53 z 20. júla 2015,
- porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 41 ods. 4 ústavy
v spojení s porušením čl. 41 ods. 1 ústavy, svojho práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru,
ako aj porušenie svojich práv podľa čl. 5, čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru
o právach dieťaťa iným zásahom Slovenskej informačnej služby (ďalej len „SIS“)
v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004 poskytnutím vyjadrenia
č. 65/152-D-12-200/2014-S a č. 65/152-D-12-220/2014-S (ďalej aj „zásah SIS“),
- porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 ústavy
a porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
zásahom krajského súdu spočívajúcim v neobsadení senátu 1S zákonným počtom sudcov
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 166/2015,
- porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 166/2015;
2. sťažovateľka a maloletá sťažovateľka namietajú porušenie svojich
základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 23 ods. 4 ústavy v spojení s porušením
čl. 41 ods. 1 ústavy a porušenie práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru oznámením
krajského súdu č. k. 1 S 166/2015-53 z 20. júla 2015 a iným zásahom SIS
v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004 poskytnutím vyjadrenia
č. 65/152-D-12-200/2014-S a č. 65/152-D-12-220/2014-S;
3. maloletá sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 41 ods. 4
ústavy a porušenie svojich práv podľa čl. 5, čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru
o právach dieťaťa oznámením krajského súdu č. k. 1 S 166/2015-53 z 20. júla 2015 a iným
zásahom SIS v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004 poskytnutím
vyjadrenia č. 65/152-D-12-200/2014-S a č. 65/152-D-12-220/2014-S.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je občanom Izraela, ktorý v rokoch
1991 až 1996 študoval na území Slovenskej republiky (právo), na základe čoho mu bolo
udelené povolenie na pobyt. Po ukončení štúdia sa vrátil do Izraela a uzavrel manželstvo,
ktoré bolo po určitom čase ukončené rozvodom. Následne sťažovateľ uzavrel manželstvo
so sťažovateľkou, občiankou Slovenskej republiky, z ktorého sa narodila aj maloletá
sťažovateľka.
Sťažovateľ 23. júla 2014 podal žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu na území
Slovenskej republiky. O tejto žiadosti rozhodlo oddelenie cudzineckej polície Policajného
zboru Trnava (ďalej len „správny orgán“) rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA9-882-017/2014-Ž
(bez uvedenia dátumu vydania) doručeným sťažovateľovi 30. septembra 2014 tak,
že žiadosť zamietlo „z dôvodu, že sťažovateľ nedoložil správnym orgánom vyžadované
doklady o bezúhonnosti. Sťažovateľ tieto doklady nemohol doložiť z objektívnych príčin, a
to konkrétne z dôvodu, že príslušné orgány štátu Izrael... neboli schopné dodať tento doklad
v čase lehoty na vydanie rozhodnutia...“.
Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu správneho orgánu odvolanie, o ktorom rozhodlo
Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava (ďalej len „odvolací správny orgán“)
rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA2-2014/012463-005 zo 17. decembra 2014 tak, že rozhodnutie
správneho orgánu zrušilo. Sťažovateľ v odvolacom konaní predložil doklady preukazujúce
jeho bezúhonnosť.
4
V tom istom konaní bolo „Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície Bratislava...
dňa 12. novembra 2014 doručené vyjadrenie Slovenskej informačnej služby Bratislava...
č. 65/152-D-12-2002014-S, ktoré bolo zaevidované ako dôkaz č. PPZ-HCP-7/2014-BA9.
Predmetné vyjadrenie obsahuje dôvernú podľa nášho názoru neoverenú, zavádzajúcu
a s najvyššou pravdepodobnosťou nepravdivú, informáciu o sťažovateľovi. Táto informácia
bola a je jediným údajným dôkazom o domnelej spoločenskej nebezpečnosti sťažovateľa.
Samotná hodnota a kvalita tejto informácie je relatívna, nakoľko informácia sa dodnes
nestala podnetom na začatie trestného konania, priestupkového konania a taktiež sťažovateľ
na jej základe nebol vyhostený, ani inak potrestaný či už na území Slovenskej republiky
alebo inej krajiny. Z dôvodu, že predmetná informácia nebola podkladom pôvodného
rozhodnutia správneho orgánu, ako aj z dôvodu, že sťažovateľovi bolo objektívne
znemožnené sa k SIS-kou poskytnutej informácii vyjadriť, bolo rozhodnutie správneho
orgánu doručené dňa 30. septembra 2014 odvolacím orgánom zrušené...
V ďalšom konaní správny orgán dal priestor sťažovateľovi na vyjadrenie k novému
podkladu rozhodnutia, teda k utajovanej informácii, avšak bez toho, aby sťažovateľ mal
vedomosť o jej obsahu. Správny orgán iba informoval sťažovateľa o existencii dôvernej
informácie o činnosti, ktorou sťažovateľ vraj ohrozuje verejnú bezpečnosť a je spoločensky
nebezpečný, pričom táto informácia bola poskytnutá štátnym orgánom SIS. Správny orgán
nerešpektoval rozhodnutie odvolacieho orgánu v tom zmysle, že nevykonal žiadnu činnosť
na prešetrenie skutočností sťažovateľom uvádzaných, ako ani žiadny z ním
navrhovaných krokov schopných odhaliť pochybenie SIS a preukázať jeho tvrdenia
o nepravdivosti SIS-kou poskytnutej informácie.“.
Správny orgán následne opäť rozhodol rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA9-291-
038/2015-Ž z 5. februára 2015 tak, že žiadosť sťažovateľa o udelenie tolerovaného pobytu
zamietol, „ale tento krát sa hlavným argumentom správneho orgánu stala podľa nášho
názoru zjavne nepravdivá a zavádzajúca dôverná informácia poskytnutá SIS“.
Proti rozhodnutiu správneho orgánu z 5. februára 2015 podal sťažovateľ
odvolanie, o ktorom rozhodol odvolací správny orgán rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA2-
2015/005435-004 z 13. mája 2015 tak, že potvrdil rozhodnutie správneho orgánu.
Dňa 8. júla 2015 podal sťažovateľ krajskému súdu žalobu o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“). Spolu s podaním žaloby sťažovateľ žiadal, aby krajský súd
odložil vykonateľnosť rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu z 13. mája 2015.
Dňa 14. júla 2015 podal sťažovateľ opakovanú žiadosť o odklad vykonateľnosti
rozhodnutia.
Keďže krajský súd o žiadostiach sťažovateľa nerozhodol, podal 20. júla 2015
sťažnosť podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).
Dňa 24. júla 2015 bolo sťažovateľovi doručené „Oznámenie“ č. k. 1 S 166/2015-53
z 20. júla 2015, v ktorom krajský súd oznámil, že jeho žiadostiam o odklad vykonateľnosti
nebolo vyhovené.
Podľa sťažovateľa predmetné oznámenie krajského súdu z 20. júla 2015 „možno
definovať v intenciách tohto konkrétneho prípadu ako iný zásah, ktorým došlo k porušeniu
a ohrozeniu rozsiahleho počtu práv“ sťažovateľov.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že jeho úmyslom je zotrvať na území Slovenskej
republiky. Poukazuje na konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 5 S 289/2014 týkajúce
sa jeho trvalého pobytu, taktiež na predchádzajúce konanie s rovnakým predmetom, ktoré
bolo vedené pod sp. zn. 2 S 338/2010. Výsledok týchto konaní ovplyvnila informácia
obsiahnutá vo vyjadrení SIS.
V súvislosti s vyjadrením SIS podal sťažovateľ „žalobu na preverenie informácie
poskytnutej SIS-kou. Tieto kroky boli zamerané na oboznámenie sa s utajovanou
skutočnosťou, aby ju sťažovateľ mohol v prebiehajúcom konaní vyvrátiť (Žiadosť o vydanie
súhlasu s jednorazovým oboznámením sa s utajovanou skutočnosťou zo dňa 24. júna 2015
a zamietavá odpoveď riaditeľa SIS zo dňa 20. júla 2015), alebo kroky upozorňujúce SIS
6
na omyl v jej činnosti s výzvami na prehodnotenie a preverenie SIS-kou evidovaných
a poskytovaných informácii (Žiadosť o poskytnutie informácie, riadne vyhodnotenie
informácie a sťažnosť v zmysle zákona o sťažnostiach doručená SIS dňa 29. apríla 2015,
odpoveď SIS zo dňa 15. mája 2015, oznámenie prešetrenia sťažnosti zo dňa 15. júla 2015).
Ani jeden z týchto krokov nemal pozitívny úspech, tak ako v minulých konaniach
prebiehajúcich od roku 2009, kde sa taktiež jedinou prekážkou ich úspešného zavŕšenia
stala informácia poskytnutá SIS...
Domnievame sa, že vyjadrenie SIS obsahujúce utajovanú skutočnosť predstavuje iný
zásah, ktorý je v zmysle čl. 127 Ústavy schopný porušiť základné práva jednotlivca...“.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiadal krajský súd o informáciu o zložení senátu
krajského súdu 1S, ktorý prerokováva predmetnú vec. Krajský súd 5. augusta 2015 doručil
sťažovateľovi odpoveď na jeho žiadosť, v ktorej uvádza:
«... V tejto odpovedi súd konštatuje, že senát 1 S sa skladá z: „predseda senátu:
− zodpovedná za chod senátu, členovia senátu:
− neobsadené... jedno miesto člena senátu 1S je neobsadené
z dôvodu, že v súčasnosti je na tunajšom súde nedostatočný počet sudcov“. Na základe
vyššie uvedeného sa sťažovateľ dňom doručenia dozvedel o ďalšom inom zásahu súdu,
ktorým spočíva v neobsadení zákonného senátu a pravdepodobnej nečinnosti súdu.
Neobsadením zákonného senátu došlo zo strany súdu k porušeniu práva na zákonného
sudcu, nakoľko vo veci by nerozhodoval zákonný sudca, respektíve senát v zákonom
predpísanom zložení... Zároveň sa sťažovateľ domnieva, že ak súd vo veci nekoná z dôvodu
neobsadenia zákonného senátu dostatočným počtom sudcov, jedná sa o nečinnosť...»
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:
«Existenciu zásahu súdu preukazuje listina doručená dňa 24. júla 2015 označená
ako „Oznámenie“, v ktorej súd oznamuje sťažovateľovi, že jeho žiadosti o odklad
vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu č. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004
nebolo vyhovené...
Existenciu zásahu SIS dokazujú vyjadrenie SIS č.: 65/152-D-12-200/2014-S, ktoré
správny orgán zaevidoval ako č. p.: PPZ-HCP-D-7/2014-BA9 a vyjadrenie SIS č.: 65/152-
D-12-220/2014-S, ktoré správny orgán zaevidoval ako č. p.: PPZ-HCP-D-8/2014-BA9.
Sťažovateľ sa o skutočnosti, že sa jedná o reálne zásahy do jeho základných práv a slobôd
dozvedel až prostredníctvom rozhodnutia odvolacieho orgánu č. p.: PPZ-HCP-BA2-
2015/005435-004 doručeného sťažovateľovi dňa 9. júna 2015...
Existenciu iného zásahu súdu v konaní sp. zn.: 1 S/166/2015 spočívajúceho
v neobsadení zákonného senátu a pravdepodobnej nečinnosti súdu sťažovateľ
dokazuje prostredníctvom odpovede súdu na žiadosť o sprístupnenie informácii zo dňa
5. augusta 2015...»
K namietanému porušeniu práva sťažovateľov na súkromie a rodinný život
sťažovateľ poukazuje predovšetkým na to, že výsledok doterajších konaní týkajúcich
sa jeho trvalého pobytu ovplyvnilo vyjadrenie SIS. V týchto konaniach správny orgán,
odvolací správny orgán a aj krajský súd konštatovali, že «nemajú právomoc prešetrovať
kvalitu SIS-kou poskytnutej informácie. Odvolací orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia
konštatuje: „Odvolací orgán ďalej konštatuje, že SIS pri plnení úloh podľa § 2 ods. 1 a 2
zákona NR SR č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe získava informácie
ku konkrétnej osobne a na OCP PZ Trnava bola dňa 16. mája 2015 doručená informácia,
ktorá je utajovanou skutočnosťou so stupňom utajenia „Dôverné“. Odvolací orgán ďalej
uvádza, že nemá v kompetencii posudzovať, či je poskytnutá informácia nepreverenou
a nedôvodnou, ale po doručení takejto informácie zo SIS postupuje v zmysle zákona
č. 404/2011 Z. z.“ Hoci zákon o pobyte cudzincov neustanovuje viazanosť správneho alebo
odvolacieho orgánu informáciou pochádzajúcou od SIS, domnievame sa, že sa
v rozhodovacej praxi správneho orgánu vytvorila mimozákonná prax, podľa ktorej ak SIS
poskytne informáciu o nebezpečnosti určitej osoby, je to dôvod na odopretie udelenia
tolerovaného, ako aj iného druhu pobytu.
Nakoľko žiadny z orgánov... podľa ich stanovísk nemá právomoc vyhodnocovať
pravdivosť a preverenie informácií poskytovaných SIS-kou, sme toho názoru, že túto činnosť
s ohľadom na následky a ujmu spôsobenú sťažovateľovi a celej jeho rodine môže v tomto
momente vykonať jedine Ústavný súd...».
Vzhľadom na reálnu nemožnosť prešetriť informáciu SIS iným štátnym orgánom
nesie podľa sťažovateľa SIS «zodpovednosť za kvalitu a hodnovernosť informácie, ktorú
8
poskytuje... SIS musí mať vedomosť o vplyve ňou poskytovanej informácie na rozhodovanie
správneho orgánu... SIS nemôže poskytnúť správnemu orgánu len čistú informáciu o tom,
že disponuje určitou informáciou o konkrétnej osobe. Pre samostatné objektívne
rozhodovanie správneho orgánu je nevyhnutne potrebné, aby SIS zhrnula vo svojom
vyjadrení aspoň základné skutočnosti o spôsobe získania informácie (či pochádza
od anonyma, alebo je získaná činnosťou agentov, prípadne inou činnosťou SIS), o jej
preverení (či došlo k prevereniu, kedy a akým spôsobom, prípadne či bola informácia viac
krát preverovaná) a výsledky takéhoto preverenia. Podľa nášho názoru zákonodarca
v zákone o pobyte cudzincov predpokladá, že SIS poskytne práve takéto komplexné
stanovisko, čím umožní správnemu orgánu dôkladne a objektívne vyhodnotiť závažnosť
a pravdivosť informácie. Následne potom môže správny orgán objektívne zvážiť celý
skutkový stav, prihliadnuť na ďalšie skutočnosti uvádzané sťažovateľom ako aj existenciu
jeho rodinných pút vo vzájomnej súvislosti s poskytnutým vyjadrením SIS a samostatne
rozhodnúť... S ohľadom na vyššie uvedené sa domnievame, že správny a odvolací orgán
v kooperácii so SIS vytvorili akúsi mimozákonnú aplikačnú prax, kde správny ani odvolací
orgán nie sú hodnotiacimi orgánmi rozhodujúcimi o existencii ohrozenia verejnej
bezpečnosti v konkrétnom prípade. Práve naopak, stali sa len akýmsi ďalším potvrdením
pravdivosti informácie SIS, ktorá tým že utajovanú skutočnosť o sťažovateľovi poskytne,
alebo neposkytne, reálne rozhodne o udelení tolerovaného, ale aj trvalého pobytu. Uvedený
stav je o to závažnejší, že sťažovateľovi ani jeho právnemu zástupcovi nebolo povolené
oboznámiť sa s utajovanou informáciou poskytnutou SIS, a teda správnemu orgánu reálne
ani nemohol preukázať, že od jeho osoby nehrozí Slovenskej republike žiadne
nebezpečenstvo.
Sme toho názoru, že informácia poskytnutá SIS správnemu a odvolaciemu orgánu
je identická s informáciou poskytnutou SIS príslušnému orgánu vo vyjadrení SIS zo dňa
7. novembra 2007 č. p.: 63/964-V-407-64/2007-S, a teda: „Osoba ,
sa zapájal do organizovania trestnej činnosti, ilegálne dovážal zbrane
z Ukrajiny a následne ich predával do arabského...“. I keď táto informácia bola
sťažovateľom viac krát spochybnená, domnievame sa, že správny a odvolací orgán
ju naďalej považujú za pravdivú. Je to zarážajúce najmä s ohľadom na skutočnosť,
že sťažovateľ správnemu aj odvolaciemu orgánu doložil vyjadrenie Veľvyslanectva
Ukrajiny v Slovenskej republike zo dňa 16. septembra 2009, ktorým Ukrajina deklaruje, že
sťažovateľ nikdy nevstúpil na územie Ukrajiny. Okrem toho sťažovateľ poskytol týmto
orgánom aj vyjadrenie Zastupiteľského úradu Slovenskej republiky na Ukrajine Úradu
policajného pridelenca Kyjev zo dňa 6. novembra 2009, ktorý po dopyte na Ministerstve
vnútra Ukrajiny a týmto orgánom vykonanej lustrácie osoby konštatoval, že
Ukrajina nemá k dispozícii žiadne informácie o tejto osobe. Z uvedeného jednoznačne
vyplýva, že sťažovateľ sa nemohol dopustiť činností, o ktorých SIS tvrdí, že k nim podľa jej
informácii došlo.».
Podľa sťažovateľa informácia v stanovisku SIS je neopodstatnená, o čom svedčí
aj to, že v roku 2014 mu Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Tel Avive udelilo vízum
typu „D“, a to «po lustrácii jeho osoby a doručení odobrujúceho stanoviska Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky... v roku 2014 Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
nevyhodnotilo osobu sťažovateľa ako ohrozujúcu bezpečnosť Slovenskej republiky. Tvrdíme,
že k tomu došlo tak, že Ministerstvo vnútra buď nemalo k dispozícii, alebo neprikladalo
dôležitosť informácii, ktorú SIS poskytuje iným štátnym orgánom. Sťažovateľovi do dnes nie
je jasné, ako mohla SIS dňa 7. novembra 2007 poskytnúť príslušnému orgánu informáciu
o nebezpečnosti sťažovateľa a jeho údajnej ilegálnej aktivite a dňa 23. septembra 2008
už SIS vo vyjadrení pre Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Skalica č. p.:
UHCP-145-3/RHCP-BA-SI-Ž-2008 poprela túto skutočnosť tvrdením: „nezískala
k menovanej osobe informácie, ktoré by sme poskytli príjemcom“... Z dostupných zdrojov
nadobudol sťažovateľ dojem, že informácia o ilegálnych činnostiach sťažovateľa, ktorou
disponuje SIS bola poskytnutá práve anonymným zdrojom z blízkeho okolia sťažovateľa.
Poskytnutie tejto nepravdivej informácie podľa sťažovateľovej mienky súvisí s jeho
predchádzajúcim rozvodom ukončeným manželstvom, nakoľko s bývalou manželkou a jej
rodinou sa rozišiel za dramatických okolnosti, pričom existuje podozrenie, že sa mu práve
takýmto spôsobom (znemožnením jeho ďalšieho života v Slovenskej republike s novou
manželkou) chce rodina bývalej manželky pomstiť.
Domnievame sa, že práve na základe vyššie uvedenej utajovanej informácie správny
a odvolací orgán odmietli udeliť sťažovateľovi tolerovaný pobyt, i napriek tomu, že táto
informácia bola sťažovateľom spochybnená. Domnievame sa, že SIS má povinnosť
10
vo vyjadrení poskytovať komplexné informácie získané so svojej činnosti, a to
aj s informáciu o zdroji či druhu činnosti, pri akej bola táto informácia získaná, či bola
preverená a ako dopadlo prešetrenie, preverenie tejto informácie. Bez takejto činnosti
si správny ani odvolací orgán nemôžu spraviť komplexný obraz o veci.
Práve z dôvodu, že správny orgán nemal ako prešetriť zjavne zavádzajúcu a mylnú
informáciu poskytnutú SIS-kou, je dnes sťažovateľ povinný opustiť územie Slovenskej
republiky, čo môže spôsobiť definitívnu a fatálnu nielen ujmu, ale de facto odňatie jeho práv
a právnych záujmov obzvlášť práva na rodinný život a rodičovských práv. Fatálnosť
takéhoto poškodenia práva na rodinný život možno vyvodzovať z reálnej vzdialenosti medzi
Izraelom a Slovenskou republikou. Ak bude sťažovateľ nútený opustiť územie Slovenskej
republiky, stratí možnosť fyzického kontaktu s manželkou ako aj s maloletou dcérou... Ujma
spôsobená odlúčením sťažovateľa od jeho rodiny sa ukazuje ako najzávažnejšia práve
vo vzťahu k maloletej dcére sťažovateľa. Jedná sa o dieťa, ktoré ešte nedovŕšilo 2 roky
a práve v tomto období si buduje psychický a sociálny vzťah k svojmu okoliu...».
Právo sťažovateľa na súkromie a rodinný život porušil aj krajský súd tým,
ako posúdil jeho žiadosť o odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho správneho
orgánu.
„Žiadosť... odôvodnil sťažovateľ skutočnosťou, že ak nedôjde k odkladu, tak bude
v zmysle ustanovenia § 111 ods. 1 písm. p) zákona o pobyte cudzincov musieť opustiť
územie Slovenskej republiky, v opačnom prípade mu bude hroziť administratívne vyhostenie
podľa ustanovenia § 82 a nasledujúcich zákona o pobyte cudzincov. Sťažovateľ upozornil
súd, že ak nedôjde k odkladu vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu a sťažovateľ
bude pod hrozbou opustenia krajiny, alebo krajinu nútene opustí, bude de facto odňaté jeho
právo na rodinný život... Súd podľa nášho názoru vôbec nevzal do úvahy skutočnosť,
že žalobca je v manželskom zväzku s občiankou Slovenskej republiky. Súd tak urobil napriek
tomu, že v zmysle ustanovenia čl. 41 ods. 1 Ústavy musí takýto manželský zväzok v rámci
ústavných a zákonných limitov všestranne chrániť. Preto sa domnievame, že súd
pri vyhodnocovaní sťažovateľovej žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia prekročil
Ústavou mu ustanovené limity, rozhodol svojvoľne bez toho, aby vzal do úvahy právo
na súkromie a rodinný život sťažovateľa, čím toto právo porušil.“
Podľa sťažovateľa poskytovaním a šírením predmetnej informácie zo strany SIS
a tiež tým, že krajský súd nevyhovel jeho žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia,
dochádza k rozdeleniu rodiny a nútenému odňatiu dieťaťa otcovi, teda aj k porušeniu
rodičovských práv sťažovateľa a práv maloletej sťažovateľky podľa čl. 5, čl. 9 ods. 1, čl. 10
ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s čl. 41 ods. 4 ústavy.
Uvedeným zásahom SIS a tým, že krajský súd nevyhovel žiadosti o odklad
vykonateľnosti, dochádza aj k porušeniu základného práva sťažovateľky a maloletej
sťažovateľky podľa čl. 23 ods. 4 ústavy. Nútený odchod sťažovateľa z územia Slovenskej
republiky bude mať výrazný dopad na chod jeho domácnosti – predovšetkým emocionálny,
psychický a tiež ekonomický. Túto situáciu bude možné riešiť len odchodom sťažovateľky
a maloletej sťažovateľky za sťažovateľom, „teda opustením Slovenskej republiky
spôsobeným nátlakom a bezohľadným správaním štátnych orgánov Slovenskej republiky,
ktoré nedostatočne zohľadňujú právo sťažovateľov na rodinný život“.
Sťažovateľ namieta tiež porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 ústavy a porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti poukazuje
na svoju argumentáciu v žalobe o preskúmanie zákonnosti a v žiadostiach o odklad
vykonateľnosti rozhodnutia. Uvádza, že svoje žiadosti odôvodnil aj tým, že po odchode
alebo nútenom vyhostení zo Slovenska mu bude prakticky znemožnené domáhať sa svojich
práv v konaniach pred súdom, a „... preto aj s ohľadom na argumentáciu k porušeniu
rodičovských práv a práva na rodinný život sa domnievame, že súd nezvážil dôkladne všetky
aspekty konkrétneho prípadu a nezohľadnil hľadisko proporcionality pri rozhodovaní
o odklade vykonateľnosti rozhodnutia. Zároveň súd dospel k záveru, ktorý je v rozpore
s účelom a významom inštitútu odkladu vykonateľnosti rozhodnutia podľa § 250c OSP.
Na základe vyššie uvedeného sa preto domnievame, že súd sa pri svojej úvahe o (ne)udelení
odkladu vykonateľnosti rozhodnutia dopustil zjavnej svojvôle.
Súčasne sa domnievame, že vybavenie žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia
len oznámením bez odôvodnenia je neprípustné, obzvlášť v takomto zložitom prípade.
12
Takáto forma nedáva sťažovateľovi žiadne záruky, že súd sa vysporiadal dostatočne vážne
s jeho žiadosťou a vyvážil všetky sťažovateľove práva v konflikte, prípade zohľadnil
jedinečnosti konkrétneho prípadu.
Osobitnou okolnosťou pri porušení práva na spravodlivý proces je skutočnosť,
že v konaní sp. zn.: 1 S/166/2015 do dnešného dňa nie je plne obsadený zákonný senát. Súd
teda nemá možnosť vo veci v súlade s právom rozhodnúť a podľa nášho názoru nemohol
zákonne rozhodnúť ani o sťažovateľovej žiadosti na odklad vykonateľnosti rozhodnutia.
Zároveň upozorňujeme Ústavný súd, že v súdnom konaní sp. zn.: 1 S/166/2015
prebiehajúcom pred súdom máme, s ohľadom na nekompletnosť zákonného senátu,
podozrenie na nečinnosť súdu.“.
Sťažovateľ tiež namieta porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež má „podozrenie“ na
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
„Súd sa neobsadením všetkých sudcov v senáte 1 S rozhodujúcom v konaní sp. zn.:
1 S/166/2015 dopustil nezákonnosti, ktorá má aj svoj ústavný rozmer. Je zrejmé, že len
krajský senát zložený z 3 sudcov možno z hľadiska právnej úpravy Slovenskej republiky
(podľa zákona o súdoch) možno považovať za zákonný. Na základe vyššie uvedeného
sa domnievame, že sa súd dopustil porušenia práva sťažovateľa podľa ustanovenia čl. 48
ods. 1 Ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že neobsadil celý zákonný senát.
S ohľadom na skutočnosť, že v konaní sp. zn.: 1 S/166/2015 prebiehajúcom pred
súdom máme zároveň podozrenie, že v súčasnosti dochádza k nečinnosti súdu, a teda súd
nekoná hoci v tom nemá žiadnu zákonnú prekážku. Začatie súdneho konania súd zaväzuje,
aby v konaní konal. Ak súd konanie začal, no vo veci nekoná z dôvodu vlastnej chyby, jedná
sa podľa nášho názoru o zjavnú nečinnosť súdu a prieťahy v konaní porušujúce právo
sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy.“
Sťažovateľ zastáva názor, že skutočnosti, ktoré uvádza vo svojej sťažnosti,
odôvodňujú, aby ústavný súd v predmetnej veci prijal sťažnosť na ďalšie konanie
aj v prípade, ak dospeje k záveru, že sťažovatelia nevyčerpali dostupné prostriedky nápravy,
t. j. žiada, aby ústavný súd neaplikoval princíp subsidiarity.
„Podľa vyššie uvedeného je zrejmé, že v tomto konkrétnom prípade je kľúčovým
hľadiskom čas. Ak nedôjde k čo najskoršiemu konečnému rozhodnutiu vo veci samej alebo
odkladu vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu, tak sťažovateľ bude musieť
opustiť územie Slovenskej republiky. V tomto momente neexistuje orgán, ktorý by o
predmetných zásahoch do práv žalobcu mohol rozhodnúť ako konečná inštancia rýchlejšie
ako Ústavný súd... s ohľadom na špecifiká tohto konkrétneho prípadu sa domnievame, že
všetky ostatné orgány verejnej moci a procesy ochrany práv (s výnimkou Ústavného súdu a
konania pred ním) sú neefektívne a nefunkčné.
Z uvedeného podľa nášho názoru jednoznačne vyplýva, že aplikovanie princípu
subsidiarity pre rozhodovanie Ústavného súdu na úkor princípu právneho štátu, právnej
istoty a práv sťažovateľov na súkromie a rodinný život, či spravodlivý proces a súdnu
ochranu je v priamom rozpore s cieľom princípu subsidiarity. Domnievame sa, že ak
by došlo k otestovaniu možnej ujmy na právach spôsobených v tomto prípade bezvýhradným
aplikovaním princípu subsidiarity prostredníctvom testu proporcionality, počínanie
Ústavného súdu, ktorým by z dôvodu princípu subsidiarity rozhodovania Ústavného súdu
odmietol sťažnosť sťažovateľov, takýto zásah by nevyhovel už v prvej zložke testu
proporcionality, nie to ešte vo zvyšných dvoch.
Vzhľadom na uvedené máme za preukázané, že je nevyhnutne potrebné, aby Ústavný
súd či už s ohľadom na uskutočnené kroky sťažovateľa pre vyriešenie tejto veci, alebo
z dôvodu jeho ťažkej životnej situácie nepristupoval k výkladu ustanovenia čl. 127 ods. 1
príliš formalisticky, ale práve naopak a prijal túto sťažnosť na ďalšie konanie.“
Na tomto základe sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„... Základné právo sťažovateľa na súkromie a rodinný život podľa čl. 8 ods. 1
Dohovoru v spojení s čl. 19 ods. 1 a čl. 41 ods. Ústavy; ako aj rodičovské práva sťažovateľa
podľa čl. 5, čl. 9 ods. 1, čl. 10 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení
iným zásahom Krajského súdu v Bratislave č. k.: 1 S/166/2015-53 z 20. júla 2015
(oznámením o nevyhovení žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia Prezídia
14
Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej
a cudzineckej polície Bratislava č. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004) porušené boli
a iným zásahom Slovenskej informačnej služby obzvlášť v konaní č. k.: PPZ-HCP-
BA2-2015/005435-004 (poskytovaním vyjadrenia obsahujúceho neurčité utajované
informácie o sťažovateľovi s cieľom zabrániť sťažovateľovi v získaní pobytu na území
Slovenskej republiky) porušené boli.
... Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy v spojení
s právom na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy
a v spojení s čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy
iným zásahom Krajského súdu v Bratislave č. k.: 1 S/166/2015-53 z 20. júla 2015
(oznámením o nevyhovení žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia Prezídia
Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej
a cudzineckej polície Bratislava č. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004) porušené bolo
a iným zásahom Krajského súdu v Bratislave spočívajúcom v neobsadení zákonného
senátu 1 S zákonným počtom sudcov v konaní sp. zn.: 1 S/166/2015 porušené bolo.
... Právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy s spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru
iným zásahom Krajského súdu v Bratislave spočívajúcom v neobsadení zákonného
senátu 1S zákonným počtom sudcov v konaní sp. zn.: 1 S/166/2015 porušené bolo.
... Právo sťažovateľa podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1
Dohovoru
iným zásahom Krajského súdu v Bratislave spočívajúcom v neobsadení zákonného
senátu 1S zákonným počtom sudcov v konaní sp. zn.: 1 S/166/2015 porušené bolo.
... Práva maloletej dcéry sťažovateľa na súkromie a rodinný život podľa čl. 8 ods. 1
Dohovoru v spojení s čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 Ústavy; ako aj práva dieťaťa podľa čl. 5,
čl. 9 ods. 1, čl. 10 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s čl. 41 ods. 4
Ústavy; ako aj právo podľa čl. 23 ods. 4 Ústavy
iným zásahom Krajského súdu v Bratislave č. k.: 1 S/166/2015-53 z 20. júla 2015
(oznámením o nevyhovení žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia Prezídia
Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej
a cudzineckej polície Bratislava č. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004) porušené boli
a iným zásahom Slovenskej informačnej služby obzvlášť v konaní č. k.: PPZ-HCP-
BA2-2015/005435-004 (poskytovaním vyjadrenia obsahujúceho neurčité utajované
informácie o sťažovateľovi s cieľom zabrániť sťažovateľovi v získaní pobytu na území
Slovenskej republiky) porušené boli.
... Právo manželky sťažovateľa na súkromie a rodinný život podľa čl. 8 ods. 1
Dohovoru v spojení s čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 Ústavy; ako aj právo podľa čl. 23 ods. 4
iným zásahom Krajského súdu v Bratislave č. k.: 1 S/166/2015-53 z 20. júla 2015
(oznámením o nevyhovení žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia Prezídia
Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej
a cudzineckej polície Bratislava č. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004) porušené boli
a iným zásahom Slovenskej informačnej služby obzvlášť v konaní č. k.: PPZ-HCP-
BA2-2015/005435-004 (poskytovaním vyjadrenia obsahujúceho neurčité utajované
informácie o sťažovateľovi s cieľom zabrániť sťažovateľovi v získaní pobytu na území
Slovenskej republiky) porušené boli.
... Iný zásah Krajského súdu v Bratislave č. k.: 1 S/166/2015-53 z 20. júla 2015
(oznámenie o nevyhovení žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia Prezídia
Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej
a cudzineckej polície Bratislava č. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004) sa zrušuje a vracia
na ďalšie konanie.
... Prikazuje Krajskému súdu v Bratislave urobiť v konaní sp. zn.: 1 S/166/2015
úkony podľa príslušných právnych predpisov na zákonné obsadenie senátu 1 S
... Slovenskej informačnej službe obzvlášť v konaní č. k.: PPZ-HCP-BA2-
2015/005435-004 sa zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd
sťažovateľa, manželky sťažovateľa a jeho maloletej dcéry poskytovaním vyjadrení
príslušným orgánom, ktoré obsahujú neurčité utajované informácie o sťažovateľovi s
cieľom zabrániť sťažovateľovi v získaní pobytu na území Slovenskej republiky
... Krajský súd v Bratislave a Slovenská informačná služba sú povinní
spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľom náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške
15 000.- EUR... každému po 5.000,- EUR do 30 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho
právneho zástupcu.
16
Krajský súd v Bratislave a Slovenská informačná služba sú povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť sťažovateľom trovy konania do 30 dní od doručenia tohto nálezu
na účet jeho právneho zástupcu.“
Sťažovateľ v sťažnosti tiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení
podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a odložil vykonateľnosť
rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu z 13. mája 2015.
„Sťažovatelia sa nachádzajú v životnej situácii, ktorú bez pomoci Ústavného súdu
nedokážu riešiť. Jedinou alternatívou prípadnému definitívnemu opusteniu Slovenskej
republiky sa v tomto čase javí právomoc Ústavného súdu rozhodnúť o dočasnom opatrení,
ktorým odloží vykonateľnosť rozhodnutia odvolacieho orgánu v konaní o žiadosti o udelenie
tolerovaného pobytu. Odkladom vykonateľnosti tohto rozhodnutia nadobudne v zmysle
zákona o pobyte cudzincov sťažovateľ titul na legálny pobyt na území Slovenskej republiky.
Hoci je zrejmé, že sťažnosťou nie je napádané rozhodnutie odvolacieho orgánu, iba
odkladom vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu, ktoré úzko súvisí s iným
zásahom tak súdu ako aj SIS, môže dôjsť k zabezpečeniu práv sťažovateľa pred ich odňatím,
respektíve pred závažnou ujmou, ktorá by na nich mohla vzniknúť. Preto žiadame Ústavný
súd, aby pristúpil k implicitnému výkladu ustanovenia § 52 ods. 2 zákona o Ústavnom súde
a odložil vykonateľnosť rozhodnutia odvolacieho orgánu, ako rozhodnutia úzko súvisiaceho
s napádanými inými zásahmi súdu a SIS...“
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovatelia odôvodňujú
takto:
„... je potrebné brať do úvahy aj vzniknutú nemajetkovú ujmu. Jedná sa najmä
o ujmu spôsobenú neustálym stresom z možného odchodu sťažovateľa a nebezpečenstvom
začatia konania o administratívnom vyhostení proti nemu, ale aj ujmu spôsobenú
sťažovateľovej manželke a jeho maloletej dcére nátlakom vyvíjaným na nich súdom a SIS.
Obzvlášť s ohľadom na významne porušené právo na rodinný život sťažovateľov,
ako aj s ohľadom na vek maloletej dcéry, ktorá môže byť protiprávnou činnosťou štátnych
orgánov najviac zasiahnutá (čo sa môže v neskoršom období odraziť na jej psychickom
a fyzickom zdraví)...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
18
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
II.1 K namietanému porušeniu práv sťažovateľov oznámením krajského súdu
č. k. 1 S 166/2015-53 z 20. júla 2015
V tejto časti sťažnosti sťažovatelia namietajú, že oznámením č. k. 1 S 166/2015-53
z 20. júla 2015, ktorým krajský súd oznámil sťažovateľovi, že nevyhovel jeho žiadosti
o odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu z 13. mája 2015, boli
porušené
- základné práva sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 1, čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 2
a čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 41 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 5, čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10
ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa,
- základné práva sťažovateľky a maloletej sťažovateľky podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 23
ods. 4 ústavy v spojení s porušením čl. 41 ods. 1 ústavy a ich právo podľa čl. 8 ods. 1
dohovoru a
- základné právo maloletej sťažovateľky podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a jej práva podľa
čl. 5, čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa.
Sťažovateľ sa domnieva, že vo svojich žiadostiach o odklad vykonateľnosti
rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu dostatočne preukázal na hrozbu závažnej ujmy.
Podľa sťažovateľa ak nedôjde k odkladu vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho správneho
orgánu, bude musieť opustiť územie Slovenskej republiky, v opačnom prípade bude môcť
byť administratívne vyhostený. Takto by došlo k zásahu do súkromného a rodinného života
sťažovateľov. Sťažovateľ sa domnieva, že preukázal zákonné dôvody na odklad
vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu podľa § 250c ods. 1 OSP, preto
sa krajský súd dopustil svojvôle, keď jeho žiadostiam nevyhovel a odoprel mu reálny
prístup k súdu.
Sťažovateľ tiež tvrdí, že krajský súd mal svoje oznámenie náležite odôvodniť tak,
aby bolo zrejmé, z akých dôvodov nevyhovel žiadostiam o odklad vykonateľnosti
rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu.
Sťažovateľ podal krajskému súdu 8. júla 2015 žalobu o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu a tiež návrh na odklad vykonateľnosti tohto
rozhodnutia. Dňa 14. júla 2015 podal opakovanú žiadosť, ktorou žiadal, aby krajský súd
odložil vykonateľnosť rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu.
Oznámením č. k. 1 S 166/2015-53 z 20. júla 2015 predsedníčka senátu krajského
súdu sťažovateľovi oznámila, že „v súlade s ustanovením § 250c ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku... žiadosti zo dňa 08. 07. 2015 a zo dňa 14. 07. 2015 o odklad
vykonateľnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004 zo dňa
13. 5. 2015 nebolo vyhovené“.
Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto
časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný
prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.
20
Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,
v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto
rozhodnutia a postupu.
Podľa § 250c ods. 1 OSP žaloba nemá odkladný účinok na vykonateľnosť
rozhodnutia správneho orgánu, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje niečo iné. Na žiadosť
účastníka môže predseda senátu uznesením vykonateľnosť rozhodnutia odložiť,
ak by okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia hrozila závažná ujma. Ak predseda
senátu nevyhovie žiadosti, upovedomí o tom účastníka.
Ústavný súd už v predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. III. ÚS 456/2014) uviedol,
že odklad vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia správneho orgánu má mimoriadny
charakter, keďže súd v ňom prelamuje právne účinky právoplatného správneho aktu.
Správny súd o ňom rozhodne v prípade, že dospeje k záveru o existencii hrozby závažnej
ujmy, ktorá je v príčinnej súvislosti s okamžitým výkonom správneho rozhodnutia (nie
s výkonom ako takým). Reálnosť hrozby závažnej ujmy posudzuje súd v medziach správnej
úvahy, ktorej možnosť vyplýva z formulácie § 250c ods. 1 OSP, podľa ktorej predseda
senátu môže uznesením odložiť vykonateľnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy.
Z § 250c ods. 1 OSP tiež vyplýva, že ak súd vyhovie žiadosti účastníka konania, rozhodne
o tom uznesením. Zo znenia uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku však
nevyplýva, že súd by mal vydať zamietavé rozhodnutie (uznesenie), keďže Občiansky
súdny poriadok v druhej vete § 250c ods. 1 uvádza, že ak predseda senátu nevyhovie
žiadosti, upovedomí o tom účastníka. Takáto formulácia bola v záujme ochrany princípu
právnej istoty účastníkov konania do § 250c OSP doplnená zákonom č. 424/2002 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov, ktorý týmto poskytol účastníkom konania právo na oboznámenie sa
s nesúhlasným posúdením žiadosti o odklad vykonateľnosti správneho rozhodnutia formou
upovedomenia.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd dospel prostredníctvom postupu predsedníčky
senátu 1S k záveru vyjadrenému v oznámení z 20. júla 2015 na základe postupu upraveného
v zákone a v medziach svojich právomocí (m. m. I. ÚS 4/08, III. ÚS 456/2014), a preto
ústavný súd nemá dôvod zasahovať do postupu krajského súdu.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,
že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať
za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
Ústavný súd považoval postup krajského súdu, v rámci ktorého nevyhovel žiadosti
sťažovateľa o odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu, o čom
ho upovedomil v súlade s ustanoveniami procesného práva, za ústavne akceptovateľný
a udržateľný, preto nemožno uvažovať o vyslovení porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti neuviedol také skutočnosti, ktoré by naznačovali
možnú príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základných práv podľa čl. 48
ods. 1 a 2 ústavy a oznámením krajského súdu z 20. júla 2015.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných
princípov (čl. 46 až čl. 48 ústavy) v zásade vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti
všeobecných súdov za porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa hmotnoprávneho
charakteru, medzi ktoré patria aj sťažovateľmi označené základné práva podľa čl. 19 ods. 1
a 2, čl. 23 ods. 4 a čl. 41 ods. 4 ústavy, právo podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru a práva podľa
čl. 5, čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa
(m. m. IV. ÚS 116/05, II. ÚS 78/05). Ústavný súd totižto nie je opravnou inštanciou voči
všeobecným súdom, ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení
s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by potom v zásade nahradzoval skutkové a právne
závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré
22
je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných
súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.
Ústavný súd tiež zdôrazňuje, že čl. 1 ods. 1, resp. čl. 41 ods. 1 ústavy majú charakter
ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných pravidiel, ktoré sú všetky orgány
verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní ústavy, a preto sú vždy
implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o
sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Keďže predmetom tohto
konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a
základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomto
konaní uvažovať o porušení čl. 1 ods. 1 a čl. 41 ods. 1 ústavy len v spojení s porušením
konkrétneho základného práva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd
nedospel k záveru o porušení niektorého základného práva alebo slobody, nemohol dospieť
ani k záveru o porušení čl. 1 ods. 1 a čl. 41 ods. 1 ústavy.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Navyše ústavný súd uvádza, že rozhodovanie správneho súdu podľa § 250c ods. 1
OSP nevylučuje právo na ochranu tých práv, ktorých porušenie sa namieta v sťažnosti,
pretože o napadnutom rozhodnutí odvolacieho správneho orgánu (o odklad ktorého
predbežne ide) má právomoc rozhodnúť krajský súd vo veci samej (§ 247 a nasl. OSP;
porovnaj tiež I. ÚS 4/08).
Ústavný súd prihliadol aj na to, že účelom rozhodovania o odložení vykonateľnosti
rozhodnutia správneho orgánu (§ 250c ods. 1 OSP) je iba predbežná a dočasná úprava práv
a povinností, ktorá ešte nevylučuje, že ochrana právam sťažovateľov bude konečným
rozhodnutím vo veci samej poskytnutá (I. ÚS 4/08). Sťažovatelia nemôžu zo skutočnosti,
že žiadostiam sťažovateľa o odloženie vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho správneho
orgánu nebolo nevyhovené, odvodiť, že žaloba sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu nie je v ich prípade účinným prostriedkom
ochrany ich základných práv (m. m. II. ÚS 99/07).
Prihliadnuc na tieto skutočnosti, ústavný súd neakceptoval argumentáciu
sťažovateľov, ktorou sa domáhali, aby ústavný súd v tejto veci neaplikoval princíp
subsidiarity. Ústavný súd zo sťažnosti nezistil také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu,
že aktuálne uplatňovaná ochrana práv sťažovateľov krajským súdom v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 S 166/2015 v systéme správneho súdnictva podľa § 247 a nasl. Občianskeho
súdneho poriadku na základe žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podanej
sťažovateľom nie je dostupná a účinná.
II.2 K namietanému porušeniu práv sťažovateľov zásahom SIS
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto
je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu
ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
24
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Z tejto časti sťažnosti vyplýva, že
- sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 41
ods. 4 ústavy v spojení s porušením čl. 41 ods. 1 ústavy, svojho práva podľa čl. 8 ods. 1
dohovoru, ako aj porušenie svojich práv podľa čl. 5, čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1
Dohovoru o právach dieťaťa zásahom SIS,
- sťažovateľka a maloletá sťažovateľka namietajú porušenie základných práv podľa
čl. 19 ods. 2 a čl. 23 ods. 4 ústavy v spojení s porušením čl. 41 ods. 1 ústavy a porušenie
práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru zásahom SIS a
- maloletá sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 41 ods. 4
ústavy a porušenie svojich práv podľa čl. 5, čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru
o právach dieťaťa zásahom SIS.
Z argumentácie v tejto časti sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie
označených práv podľa ústavy, dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa zásahom SIS –
poskytnutím vyjadrenia SIS správnemu orgánu, ktoré obsahuje utajované skutočnosti
týkajúce sa sťažovateľa, ktoré boli rozhodujúce pre zamietnutie jeho žiadosti o udelenie
tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky správnym orgánom. Zo sťažnosti tiež
vyplýva, že sťažovateľ namieta, že
- správny orgán ho neoboznámil s obsahom vyjadrenia SIS a nebolo to umožnené
ani jeho právnemu zástupcovi;
- správny orgán nevykonal ním navrhnuté šetrenie, ktoré malo preukázať
nepravdivosť vyjadrenia SIS;
- správny orgán, odvolací správny orgán a aj krajský súd si osvojili „mimozákonnú
prax“, podľa ktorej nehodnotia informácie poskytnuté SIS ako dôkaz, ale svojím postupom
fakticky zaviedli zásadu viazanosti informáciou poskytnutou SIS. V tejto súvislosti
poukazuje sťažovateľ na postup správnych orgánov v konaní o udelenie trvalého pobytu
a na postup krajského súdu v konaniach, v ktorých preskúmaval zákonnosť rozhodnutí
o trvalom pobyte sťažovateľa;
- vyjadrenie SIS musí mať určité formálne a obsahové náležitosti, t. j. vyjadrenie
musí obsahovať spôsob získania informácie, údaje o preverení informácie a výsledky tohto
preverenia tak, aby vyjadrenie mohlo byť vecne preskúmané správnymi orgánmi, prípadne
krajským súdom z hľadiska úplnosti, pravdivosti, hodnovernosti a pod.
Predmetným zásahom SIS (poskytnutím vyjadrení v konaní správneho orgánu
o žiadosti sťažovateľa o udelenie tolerovaného pobytu) malo dôjsť aj k porušeniu
označených práv sťažovateľky a maloletej sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru, ako aj
k porušeniu práv maloletej sťažovateľky podľa Dohovoru o právach dieťaťa.
Správny orgán v rozhodnutí z 5. februára 2015, ktorým zamietol žiadosť sťažovateľa
o udelenie tolerovaného pobytu, poukazuje na informáciu o sťažovateľovi, ktorú získal
12. novembra 2014 a 11. decembra 2014 a «ktorá je utajovanou skutočnosťou so stupňom
utajenia „Dôverné“... Vzhľadom na to, že získané informácie sú utajovaného charakteru...
nie je možné uvedené informácie zverejniť... Pretože sa jedná o informáciu poskytnutú
Slovenskou informačnou službou ako jediným oprávneným orgánom štátu, v ktorého
kompetencii je posudzovanie možného ohrozenia bezpečnosti štátu, správny orgán nemá
dôvod túto informáciu spochybňovať.» (citované z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho
správneho orgánu z 13. mája 2015, pozn.).
Odvolací správny orgán v rozhodnutí z 13. mája 2015 tiež poukázal na vyjadrenia
SIS č. 65/152-D-12-200/2014-S a č. 65/152-D12-220/2014-S a uviedol, že sa s nimi
„oboznámil... sú informáciami získanými spravodajskou činnosťou... V prípade uvedenia
týchto informácií v odôvodnení rozhodnutia, ktoré je utajovanou písomnosťou by mohlo
dôjsť k vyzradeniu utajovaných skutočností nepovolanej osobe.“.
Ústavný súd pripúšťa, že sťažovateľom namietaný postup správnych orgánov by
mohol vyvolať neprípustný zásah do jeho práv. Sťažovateľ napokon v tejto súvislosti a aj
26
z tohto dôvodu podal proti rozhodnutiu odvolacieho správneho orgánu žalobu, ktorou
sa domáha, aby krajský súd preskúmal zákonnosť jeho rozhodnutia. Vo svojej žalobe
uviedol v zásade zhodnú argumentáciu na ochranu svojich práv, ktoré mali byť podľa jeho
tvrdenia porušené, ako vo svojej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Nepochybne bude
úlohou krajského súdu preskúmať námietky sťažovateľa týkajúce sa vyjadrení SIS,
predovšetkým toho, či a v akej miere a akým spôsobom je potrebné oboznámiť účastníka,
prípadne jeho právneho zástupcu s informáciami, ktoré sú utajovanou skutočnosťou,
či je správny orgán viazaný vyjadrením SIS, alebo je povinný takéto vyjadrenie hodnotiť
ako iný dôkaz a pod.
Právomoc krajského súdu, ktorý v čase rozhodovania ústavného súdu o žalobe
sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ešte nerozhodol, vylučuje, aby o týchto
námietkach rozhodoval ústavný súd, preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci.
Nad rámec veci ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že krajský súd
pri rozhodovaní o žalobe sťažovateľa bude viazaný právnymi závermi ústavného súdu, ktoré
už vo svojej doterajšej judikatúre uviedol v súvislosti s rozhodovaním vo veciach
s podobným predmetom konania.
II.3 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
a 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru iným zásahom krajského súdu spočívajúcim v neobsadení
senátu 1S zákonným počtom sudcov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 166/2015
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti v prvom rade namieta porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 ústavy,
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a ekvivalentnej garancie,
ktorá tvorí obsah práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, z dôvodu, že vec bola pridelená senátu
krajského súdu 1S, v ktorom je podľa rozvrhu práce jedno miesto sudcu neobsadené.
Ústavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom
ustanovenej právomoci, ako aj vecnej a miestnej príslušnosti súdu. Okrem toho je potrebné
vziať do úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie
konkrétneho prípadu (obdobne II. ÚS 47/99, I. ÚS 11/01, III. ÚS 285/2010,
28
Za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom ustanovené
predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie
k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu
(napr. I. ÚS 239/04, II. ÚS 417/06, III. ÚS 285/2010, IV. ÚS 298/2011).
Podľa názoru ústavného súdu má rozvrh práce zásadný význam pre uplatnenie
ústavou garantovaného práva na zákonného sudcu. Zákonným sudcom môže byť
ktorýkoľvek sudca daného súdu, ktorý sa podľa rozvrhu práce má stať sudcom v danej veci.
Elementárnou podmienkou v tomto prípade však je, aby sa vec pridelila v súlade
s rozvrhom práce pre daný kalendárny rok, v ktorom je vec oprávnenej osoby doručená
tomuto súdu (IV. ÚS 3/08, IV. ÚS 298/2011).
Podľa § 3 ods. 3 zákona o súdoch zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu
sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie
a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami
sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Účastník
konania alebo strana v konaní, v ktorom rozhoduje súd v senáte, nemá právo na vopred
určeného sudcu spravodajcu. Zákonným sudcom je aj sudca určený podľa odseku 4.
Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať
len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.
Podľa § 49 písm. a) zákona o súdoch predsedovia súdov zabezpečujú riadenie súdov
v oblasti výkonu súdnictva najmä rozvrhom práce.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie
akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní
výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje
a) určenie senátov, samosudcov, súdnych úradníkov a notárov poverených
vybavovaním jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd,
b) zloženie senátov s uvedením predsedu senátu a ďalších sudcov; v rozvrhu práce
sa tiež uvedie, ktorý z viacerých predsedov senátov určených do toho istého senátu riadi
a organizuje činnosť senátu,
c) určenie spôsobu zastupovania senátov, sudcov, samosudcov, predsedov senátov
a súdnych úradníkov tak, aby bolo možné zabezpečiť v súlade s osobitnými zákonmi
konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci v prípade vylúčenia sudcu alebo súdneho
úradníka a v prípade náhlej prekážky brániacej sudcovi alebo súdnemu úradníkovi vykonať
jednotlivé úkony,
d) spôsob a podmienky vykonania zmien v rozvrhu práce v prípade dlhodobej
neprítomnosti sudcu a ak sa zmení personálne obsadenie súdu.
Podľa § 52 ods. 1 zákona o súdoch rozvrh práce zostavuje predseda súdu tak, aby bol
zabezpečený výkon súdnictva. Pri tvorbe rozvrhu práce je povinný rešpektovať zásadu
rovnomernej zaťaženosti sudcov a súdnych úradníkov.
Podľa § 52 ods. 7 zákona o súdoch zmeny a dodatky rozvrhu práce, ktoré sa dotýkajú
sudcov a súdnych úradníkov poverených konaním a rozhodovaním, vykoná predseda súdu
spôsobom určeným v rozvrhu práce po ich prerokovaní v sudcovskej rade. Po každej zmene
rozvrhu práce je predseda súdu povinný zabezpečiť vyhotovenie úplného znenia rozvrhu
práce. Úplne znenie rozvrhu práce zverejní predseda súdu rovnako ako rozvrh práce.
Predseda krajského súdu na žiadosť právneho zástupcu sťažovateľa mailom
(zaevidovaným pod sp. zn. Spr. 6210/15) zo 4. augusta 2015 oznámil, že „senát 1S
je personálne obsadený tak, ako je uvedené v zverejnenom rozvrhu práce... na r. 2015
(predseda senátu: – zodpovedná za chod senátu, členovia
senátu: – neobsadené).
... jedno miesto člena senátu 1S je neobsadené z dôvodu, že v súčasnosti
je na tunajšom súde nedostatočný počet sudcov potrebných na zaplnenie neobsadených
30
miest, pričom počty voľných miest sudcov na jednotlivých súdoch určuje Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky.“.
Podľa rozvrhu práce krajského súdu na rok 2015 (Spr. 3520/14) v znení dodatku
č. 7 účinného od 4. septembra 2015 senát 1S nie je obsadený tromi sudcami krajského súdu.
Z mailovej správy krajského súdu zo 4. augusta 2015 vyplýva, že nedostatočné
personálne obsadenie krajského súdu sudcami spôsobuje stav, že jedno miesto sudcu senátu
1S je neobsadené. Predseda krajského súdu neuviedol, akým spôsobom sa uprázdnilo
miesto príslušného sudcu v senáte 1S. Tento stav (neobsadenie miesta sudcu) a stav
s podobnými účinkami mohol byť spôsobený právnymi skutočnosťami, ktoré majú
za následok zánik funkcie sudcu [porovnaj § 17 a nasl. zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o sudcoch“)], preložením sudcu na iný súd podľa § 14 zákona o sudcoch,
prerušením výkonu funkcie sudcu podľa § 24 zákona o sudcoch alebo pre existenciu
prekážky výkonu funkcie sudcu (predovšetkým rodičovskej dovolenky) podľa § 60 zákona
o sudcoch. Tento stav v zásade vzniká prirodzene zo zákonom predpokladaných dôvodov.
Úlohou predsedu súdu ako orgánu riadenia a správy súdu (§ 33 ods. 2 zákona
o súdoch) je vytvárať podmienky na riadny výkon súdnictva (§ 32 ods. 1 zákona o súdoch).
Jeho povinnosťou je zabezpečiť, aby výkon súdnictva vo všeobecnosti vrátane vo veci
sťažovateľa, t. j. prerokovanie a rozhodnutie vo veci, ktorá tvorí predmet konania, prebiehal
riadne a bez zbytočných prieťahov, a to bez ohľadu na to, že právomoci pri určovaní počtu
sudcov a obsadzovaní voľných miest sudcov vykonáva aj Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky. Predseda súdu pritom postupuje podľa zákona o súdoch a podľa
rozvrhu práce [§ 49 písm. a) zákona o súdoch], predovšetkým podľa všeobecných zásad
platných pre občianskoprávne, správne a obchodné kolégium na príslušný kalendárny rok
a na základe rozdelenia agendy medzi jednotlivé senáty a prostredníctvom inštitútu
zastupujúceho senátu, ktoré sú obsahom rozvrhu práce.
Vychádzajúc z uvedeného vyplýva, že neobsadenie senátu všeobecného súdu
zákonom predpokladaným počtom sudcov nepredstavuje samo osebe porušenie základného
práva na zákonného sudcu. Z uvedených dôvodov nemožno dospieť ani k záveru
o existencii príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, namietaným porušením čl. 1 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a špecifikovaným zásahom krajského súdu.
Sťažovateľ v súvislosti s neobsadeným senátom krajského súdu 1S namieta aj
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 166/2015.
Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti namieta, že neobsadenie senátu krajského súdu 1S tromi
sudcami predstavuje stav, ktorý znemožňuje, aby krajský súd prerokoval a rozhodol
predmetnú vec. Krajský súd je takto podľa jeho tvrdenia nečinný a vznikajú zbytočné
prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 166/2015.
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
I. ÚS 280/08, I. ÚS 326/2010).
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
32
ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta
v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak
dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (II. ÚS 92/05). Dôvodom
na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup
všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04).
Sťažovateľ podal 8. júla 2015 žalobu o preskúmanie rozhodnutia odvolacieho
správneho orgánu z 13. mája 2015. Sťažovateľ tiež podal 20. júla 2015 sťažnosť na prieťahy
v konaní podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch. Krajský súd prípisom z 20. júla 2015 oznámil
účastníkom konania, že nevyhovel žiadosti sťažovateľa z 8. júla 2015 a zo 14. júla 2015
o odklad vykonateľnosti odvolacieho správneho súdu. Zo zistení ústavného súdu vyplýva,
že krajský súd následne doručoval žalobu sťažovateľa na vyjadrenie, resp. si aj vyžiadal
administratívny spis. V čase predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľov ústavným
súdom krajský súd vo veci samej nerozhodol.
Konanie o žalobe sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia trvá dva
mesiace, pričom krajský súd sa vysporiadal so žiadosťami sťažovateľa o odklad
vykonateľnosti odvolacieho správneho orgánu a vykonal procesné úkony nevyhnutné
na rozhodnutie vo veci samej. Aj s prihliadnutím na predmet konania a jeho význam
pre sťažovateľa nemožno v tomto konaní uvažovať o porušení základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 166/2015. Tento záver je opodstatnený
aj napriek tomu, že senát krajského súdu 1S nie je podľa odpovede z 5. augusta 2015
obsadený tromi sudcami krajského súdu. Neobsadenie senátu predpísaným počtom sudcov
je zákonom predpokladanou skutočnosťou, pričom existuje kvalifikovaný postup
na odstránenie tohto stavu na základe zákona o súdoch a rozvrhu práce príslušného súdu
(napr. inštitút zastupovania sudcu, resp. senátu, zmena rozvrhu práce opatrením predsedu
súdu).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti týkajúcej sa
namietaného porušenia práv sťažovateľov v súvislosti s neúplným obsadením senátu
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2015
34