Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 624/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. augusta 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpených advokátkou Mgr. Evou Braxatorisovou, Trenčianska 17, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práv podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom

pod sp. zn. , postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 8. januára 2014, postupom Krajského súdu v Trnave

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 7. júla 2014,

ako aj postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta

2014 doručená sťažnosť a (ďalej len

„sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2,

a (ďalej len „“) a práv podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. ,

postupom Okresného súdu Trnava (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 8. januára 2014, postupom Krajského súdu v Trnave

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 7. júla 2014, ako aj postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky podali 23. októbra 2007 na Okresnom súde

Bratislava II „Návrh na úpravu styku mal. detí s blízkymi

osobami zomrelej matky“. Konanie bolo vedené pod sp. zn. . Predmetný návrh

podali na Okresnom súde Bratislava II v postavení starej matky a tety maloletých detí,

„v prípade osvojeného mal. , súčasne aj ako jediné biologické príbuzné

zo strany zomrelej matky“. Sťažovateľky uvádzajú, že „dôvodom podania návrhu bolo, že

sa o obe maloleté deti od narodenia starali a to aj v rámci jednej domácnosti, mali

vybudované blízke rodinné vzťahy, ktoré boli násilne a bezdôvodne prerušené otcom detí.

V čase úmrtia ich matky boli pre deti kľúčové vzťahové osoby a ich odlúčenie prežívali ony

samé, ale najmä deti, obzvlášť ťaživo. V záujme rozvíjania a udržania rodinných vzťahov

v línii zomrelej matky sa domáhali úpravy styku s deťmi súdom, neskôr aj o zverenie

do náhradnej osobnej starostlivosti.“.

Podľa sťažovateliek o blízkych vzťahoch a negatívnych následkoch odlúčenia

existujú konkrétne dôkazy, a to správy a vyjadrenia odborníkov psychológov, učiteľov detí

a inštitúcií, pričom tento fakt a dôležitosť sťažovateliek v živote detí neskôr potvrdila aj

2

súdom ustanovená znalkyňa a uvedené podľa sťažovateliek zdôrazňovali aj viaceré

rozhodnutia konajúcich súdov.

Sťažovateľky uvádzajú, že o ich návrhu konali a rozhodovali z dôvodu zmeny

miestnej príslušnosti okrem Okresného súdu Bratislava II aj viaceré ďalšie súdy, postupne

Okresný súd Piešťany, Okresný súd Trnava a ich nadriadené súdy vo veci odvolacích

konaní.

Okresný súd Bratislava II vydal 12. marca 2008 predbežné opatrenie, ktorým

dočasne upravil styk sťažovateliek s deťmi. Z dôvodu nedodržiavania tohto rozhodnutia

otcom sťažovateľky iniciovali vykonávacie konanie, ktoré bolo najskôr vedené Okresným

súde Bratislava II pod sp. zn. , neskôr Okresným súdom Piešťany pod sp. zn.

.

Sťažovateľky namietajú, že od podania návrhu 23. októbra 2007 bolo okrem

predbežného opatrenia Okresného súdu Bratislava II z 12. marca 2008 vydané vo veci samej

prvé rozhodnutie až 30. mája 2012, a to rozsudok Okresného súdu Trnava č. k.

-3122, t. j. po viac ako 4,5 rokoch, ktorým Okresný súd Trnava upravil styk

sťažovateliek s maloletými deťmi. Tento rozsudok bol neskôr krajským súdom odvolacím

súdom zrušený a vec bola 21. decembra 2012 vrátená okresnému súdu na opätovné konanie

a rozhodnutie, a to napriek tomu, že „odvolací súd na pojednávaní vo veci nariadil

zisťovanie, kto môže poskytnúť asistenciu pri styku sťažovateliek s deťmi a spolupôsobiť pri

opätovnom obnovovaní vzťahov“. Vo veci rozhodol po zrušení pojednávania tak, že nariadil

opätovné znalecké dokazovanie vzhľadom na podstatný čas, ktorý uplynul od posledného

znaleckého dokazovania. Po opätovnom prerokovaní veci rozhodol okresný súd 8. januára

2014 rozsudkom č. k. -3581 tak, že návrh sťažovateliek na podklade nového

znaleckého posudku zamietol. Dňa 7. júla 2014 krajský súd rozsudkom č. k.

-3626 rozsudok okresného súdu č. k. -3581 z 8. januára 2014

potvrdil. Rozhodnutie krajského súdu bolo sťažovateľkám doručené 22. júla 2014.

Sťažovateľky sú toho názoru, že postupom konajúcich súdov v konaní týkajúcom

sa maloletých detí, „ktoré je považované za konanie, ktoré je prioritné a súd má v ňom

rozhodovať bezodkladne“, došlo k vážnemu porušeniu práv maloletých detí aj

sťažovateliek. Podľa sťažovateliek „nedostatočnou reakciou súdov na správanie otca, ktorý

cielene deštruoval vzťahy v rodine a ignoroval rozhodnutia súdov, došlo k úplnému

odrezaniu maloletých detí a sťažovateliek, ktoré nemajú žiadnu možnosť participovať na

živote svojich najbližších“.

Podľa sťažovateliek napriek tomu, že v konaní vo veci maloletých detí preukázali

dôvodnosť ich návrhu, či už dôkazmi produkovanými rôznymi nezávislými inštitúciami

a osobami, ako aj pri nariadenom znaleckom dokazovaní, Okresný súd Trnava ich návrh

v konečnom dôsledku zamietol. Sťažovateľky zastávajú názor, že v konaní preukázali, že

otec vo veci konajúce súdy klamal, a preukázali aj zámerné protiprávne bránenie otca

v styku s deťmi.

Sťažovateľky zastávajú názor, že k zamietnutiu ich návrhu došlo takmer po siedmich

rokoch výlučne na podklade uplynutia času, keď druhý znalec vyslovil, že s takým časovým

odstupom už nie je možné ani vhodné narušené vzťahy „sanovať“.

Podľa sťažovateliek „napriek tomu, že súdne konanie bolo poznamenané

obštrukčnými návrhmi otca a jeho príbuzných, tým, že súdy nereagovali na návrhy otca

a jeho príbuzných správne a aktívne neprijímali opatrenia na udržanie či neskôr obnovenie

vzťahov v rodine, vytvorili priestor na úplnú deštrukciu rodinných vzťahov sťažovateliek“.

Zastávajú názor, že trvanie súdnych sporov týkajúcich sa maloletých detí sedem rokov

nemožno za žiadnych okolností ani napriek faktickej zložitosti považovať za adekvátne.

Rovnako podľa nich nie je nijako zdôvodniteľná nečinnosť súdov pri presadzovaní

dodržiavania rozhodnutí, ktoré vydali.

Zastávajú názor, že rozhodnutia označených súdov vo veci maloletých detí sú

v mnohých smeroch vnútorne rozporné, nereagujúce na námietky a argumenty sťažovateliek

4

a nevyhodnocujúce dôkaznú situáciu logicky, vo svojich súvislostiach, a teda v súlade

so zákonom.

Výsledkom enormného úsilia sťažovateliek o zachovanie vlastnej rodiny je, že

Okresný súd Trnava po siedmich rokoch určil, že na styk s vnúčatami a synovcami nemajú

nárok. Podľa sťažovateliek to „súd tak uzavrel bez toho, aby sa o nápravu evidentne

v minulosti živých a dôležitých vzťahov pokúsil, resp. v čase, kedy odlúčením deti trpeli, aby

sa pokúsil konkrétnymi opatreniami vzťahy zachovať a rozvíjať, napr. nariadením

výchovných opatrení, asistenciou pri styku či núteným výkonom rozhodnutia“.

Sťažovateľky uvádzajú, že „týmto došlo k nezvratnému narušeniu rodinného života

sťažovateliek, ktoré tento stav pociťujú ako vážnu a nenapraviteľnú ujmu. Sťažovateľky

počas 7 rokov prežívali a naďalej prežívajú pocit beznádeje a frustrácie z toho, že svoje

najprirodzenejšie práva nedokážu presadiť a nemajú možnosť prejavovať lásku

a starostlivosť o členov svojej rodiny. Naopak museli byť svedkami toho, ako otec detí

postupne ich vzťahy ničí, vytvára o nich bludné predstavy a trápi ich. Mohlo sa tak diať

však len z dôvodu, že súd ponechal otcovi ničím nerušený priestor na ovplyvňovanie

a formovanie detí a žiadnymi svojimi opatreniami reálne neposkytol príležitosť deťom ani

sťažovateľkám na udržiavanie reálnych vzťahov pravidelným kontaktovaním,

psychologickou starostlivosťou či asistenciou pri styku. Z dôkazov, ktoré boli do súdnych

spisov doručené je pritom zrejmé, že ak by takéto opatrenia prijal včas, teda úplne na

začiatku, je vylúčené, aby sa situácia vyvinula do stavu, v akom je dnes.

Sťažovateľky sú naďalej presvedčené, že rozhodnutím súdu o zamietnutí návrhu

na styk a neprijatím žiadnych iných opatrení na realizáciu ich rodinných vzťahov, došlo

k porušeniu práv tak maloletých detí ako aj ich vlastných práv. Z obsahu spisu existujú

vážne pochybnosti o tom, že otec zabezpečuje výchovu a starostlivosť riadne, pričom

s týmito dôkazmi sa súdy nijako nevysporiadali.

Rodinné vzťahy medzi deťmi a sťažovateľkami nezanikli, sťažovateľky majú naďalej

potrebu tieto vzťahy obnoviť a začleniť maloleté deti do ich rozrastajúcej sa rodiny.

Nakoniec v budúcnosti ich životy budú previazané aj prakticky, napr. v dedičskom konaní

a je nevyhnutné vytvoriť nejakú zmysluplnú bázu ich vzájomných vzťahov Súčasne otcom

deformované videnie detí ich osôb je nielen zraňujúce, ale ochudobňujúce deti o dôležitý

rozmer participácie na živote a spomienke na ich zomrelú matku. V prípade mal.

je to odrezanie od akýchkoľvek biologických vzťahov v rodine, keďže jeho biologický otec

sa ho vzdal a bol osvojený manželom zomrelej matky. Poznanie vlastných koreňov je pritom

pre utváranie osobnosti mladého človeka kľúčové a tento aspekt súdy nikdy nezobrali

do úvahy.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľky považujú rozsudok krajského súdu

č. k. -3626 za nesprávny, porušujúci ich práva a navrhujú, aby ho ústavný

súd zrušil.

Vo vzťahu ku konaniu, ktoré je vedené Okresným súdom Piešťany pod sp. zn.

, sťažovateľky namietajú, že v tomto konaní nedošlo ani po viac ako šiestich

rokoch jeho trvania k riadnemu zabezpečeniu plnenia predbežného opatrenia zo strany otca,

teda umožneniu realizácie styku sťažovateliek s deťmi. Na oznámenia o zmarených stykoch

Okresný súd Piešťany zareagoval uložením pokuty len dvakrát v roku 2010. Na ďalšie

podnety sťažovateliek o pokračujúcom marení konajúci Okresný súd Piešťany nereagoval

vôbec a podľa sťažovateliek ani neprijal žiadne efektívne opatrenie, ktorým by uložené

predbežné opatrenie voči povinnému vynútil.

V závere sťažovateľky zároveň uvádzajú, že podrobnejšie odôvodňovanie

a rozpísanie konkrétnych prieťahov a nesprávneho postupu konajúcich súdov doručia

ústavnému súdu vzhľadom na rozsiahlosť spisov bez zbytočného odkladu.

Sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie

a následne vydal tento nález:

„1. Základné právo , na súdnu a inú právnu ochranu podľa

SR, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

ods. 2 , práva na spravodlivé súdne konanie a na prejednanie

veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a porušenia práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života v zmysle čl. 8

6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na ochranu proti

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa ,

v konaní vo veci starostlivosti o maloletých a postupom Okresného

súdu Piešťany, Okresného súdu Trnava a Krajského súdu v Trnave a v konaní o výkon

rozhodnutia sp. zn. postupom Okresného súdu Piešťany porušené bolo.

2. Základné právo , na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie a na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a porušenia práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života v zmysle čl. 8

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na ochranu proti

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa ,

v konaní vo veci starostlivosti o maloletých postupom Okresného

súdu Piešťany, Okresného súdu Trnava a Krajského súdu v Trnave a v konaní o výkon

rozhodnutia sp. zn. postupom Okresného súdu Piešťany porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. -3626 zo dňa 7. 7. 2014

a rozsudok Okresného súdu Trnava -3581 sa zrušujú a vec sa mu vracia

Okresnému súd Trnava na ďalšie konanie.

4. Okresnému súdu Trnava sa prikazuje konať bez prieťahov.

5. Okresnému súd Piešťany sa prikazuje konať bez prieťahov.

6. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

30000 Eur (tridsaťtisíc eur), ktoré sú jej povinní uhradiť Okresný súd Piešťany, Okresný

súd Trnava a Krajský súd Trnava spoločne a nerozdielne, do 1 mesiaca od právoplatnosti

tohto nálezu.

7. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Eur

(tridsaťtisíc eur), ktoré sú jej povinní uhradiť Okresný súd Piešťany, Okresný súd Trnava

a Krajský súd Trnava spoločne a nerozdielne, do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

8. Okresný súd Piešťany, Okresný súd Trnava a Krajský súd Trnava sú povinní

nahradiť sťažovateľkám trovy konania na účet právnej zástupkyne Mgr. Evy Braxatorisovej,

advokátky so sídlom: Trenčianska 17, 821 09 Bratislava, do 15 dní od právoplatnosti tohto

nálezu, ktoré bude vyčíslené po vyjadrení sa k stanovisku súdov.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľky namietajú porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1

a a práv podľa a dohovoru postupom Okresného súdu

Piešťany, Okresného súdu Trnava a krajského súdu v konaní vo veci starostlivosti

o maloletých (ďalej len „konanie o úprave styku

s maloletými“) a žiadajú zrušiť rozsudok krajského súdu č. k. -3626

zo 7. júla 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“), ako aj rozsudok Okresného súdu

Trnava č. k. -3581 z 8. januára 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)

a vrátiť vec Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie.

8

Sťažovateľky zároveň namietajú porušenie označených práv podľa a práv

podľa dohovoru aj postupom Okresného súdu Piešťany v konaní o výkon rozhodnutia

vedeného pod sp. zn. .

Napriek tomu, že sťažovateľky v sťažnosti avizovali, že ústavnému súdu

ešte predložia doplnenie sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že ani k dnešnému dňu žiadne

doplnenie sťažnosti z ich strany ústavnému súdu doručené nebolo.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 8 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Vo vzťahu k základného právu podľa a právu podľa

dohovoru ústavný súd uvádza, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

a preto prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne (,

, , ).

Obdobne podľa judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ani

medzi obsahom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právom na prejednanie veci v primeranej lehoty podľa

dohovoru, pretože ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci

v primeranej lehote (napr. , , , ,

).

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateliek podľa čl. 19 ods. 2,

a a práv podľa a dohovoru postupom

Okresného súdu Piešťany, Okresného súdu Trnava a krajského súdu v konaní

o úprave styku s maloletými

K porušeniu označených základných práv podľa a práv podľa dohovoru

v konaní označených súdov došlo podľa sťažovateliek aj napriek tomu, že išlo o fakticky

zložitú vec s neúmerne dlhým trvaním predmetného súdneho konania, a tiež tým,

že rozsudok krajského súdu a rozsudok okresného súdu sú „v mnohých smeroch vnútorne

rozporné, nereagujúce na námietky a argumenty sťažovateliek a nevyhodnocujúce dôkaznú

situáciu logicky, vo svojich súvislostiach a teda v súlade so zákonom“.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že konanie o úprave styku s maloletými začalo

23. októbra 2007 podaním návrhu na úpravu styku s maloletými deťmi na Okresnom súde

Bratislava II.

Ústavný súd ďalej zistil, že Okresný súd Bratislava II uznesením č. k.

214 z 10. apríla 2008 preniesol miestnu príslušnosť na Okresný súd Piešťany z dôvodu, že

otec maloletých detí sa presťahoval do Piešťan, kde jeho maloleté deti nastúpili aj do škôlky

a školy.

Na Okresnom súde Piešťany bola konaniu pridelená sp. zn. .

10

Okresný súd Piešťany uznesením sp. zn. z 23. septembra 2011 preniesol

miestnu príslušnosť na Okresný súd Trnava. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť

19. októbra 2011, pričom súdny spis Okresného súdu Piešťany sp. zn. bol

odstúpený a doručený Okresnému súdu Trnava 14. marca 2012, kde bol zaevidovaný pod

sp. zn. .

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu vo veciach, ktoré patria do právomoci

všeobecných súdov, ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(, , ). Ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Kompetencie ústavného súdu preto nenahrádzajú postupy a rozhodnutia

všeobecných súdov a nepoužívajú sa ani na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti.

Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť

zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených

základných práv a slobôd a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide

o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd

().

V nadväznosti na to ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych

predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ,

). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

Prostredníctvom sa môže každý domáhať ochrany svojich práv

na súde. Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (, ). Súčasťou obsahu základného práva

podľa je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia (napr. , , ), t. j. na také odôvodnenie,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v rozsahu

sťažovateľkami nastolených námietok ústavný súd pristúpil k preskúmaniu rozsudku

krajského súdu, ktorý v odôvodnení svojho rozsudku po objasnení priebehu doterajšieho

konania vo veci sťažovateliek dospel k záveru, že „vo veciach starostlivosti o maloletých

je potrebné z časového hľadiska vzhľadom na vyspievanie maloletých s pribúdajúcim vekom

vychádzať z aktuálnych výsledkov vo veci vykonaného dokazovania. Vzhľadom na zložitosť

a zmeny rodinných vzťahov, o ktorý prípad ide aj v danej veci, sú smerodajnými výsledky

dokazovania, odrážajúce súčasnú realitu. Z uvedeného dôvodu je smerodajný aktuálny

znalecký posudok znalca (nielen), ktorý zodpovedá riešenej situácii

v čase svojho podania. Predchádzajúce znalecké posudky zachytili reálnu situáciu v rodine

v čase svojho podania, kedy pozitívne vzťahy maloletých s navrhovateľmi boli ešte v ich

živej pamäti a nepotlačené udalosťami vytvorenými dospelými osobami z ich okolia −

otcom a navrhovateľkami, ktoré nasledovali. Od ich podania, ako vyplynulo z dokazovania

výpoveďami účastníkov konania a listinnými dôkazmi, sa celková situácia menila, a menil

sa i vzťah maloletých k navrhovateľkám, i keď pravdepodobne za nepriameho pôsobenia ich

otca, ktorý je ich vzorom a mal na nich z uvedeného dôvodu najväčší vplyv. Nepochybne

do jeho vplyvu je potrebné podradiť aj formovanie názorov maloletých na vzťah

k navrhovateľkám, ktoré názory nemohli byť, vzhľadom na absenciu styku maloletých

s navrhovateľkami, objektívne konfrontované. Aj spôsob riešenia danej situácie zo strany

navrhovateliek, ktoré monitorovali maloleté deti, možno hodnotiť neštandardným spôsobom

riešenia a neprospešným pre maloleté deti. Súd prvého stupňa vzal do úvahy závery

aktuálneho znaleckého posudku, z ktorého vyplýva, že psychologicky najlepším riešením pre

12

maloleté deti je, aby sa nestretávali s navrhovateľkami, keď na druhej strane maloleté deti

netrpia tým, že sa s nimi nestretávajú. Nepochybne predovšetkým rodič je osobou, ktorá má

zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloleté deti, a len v prípade nedostatkov v jeho

starostlivosti možno pristúpiť k úvahe o inom riešení starostlivosti o maloleté dieťa. Rodič,

ktorý má vo svojej starostlivosti maloleté dieťa, formuje aj jeho vzťah, či už priamo alebo

nepriamo k ostatným príbuzným. Vzťah k ostatným príbuzným býva spravidla na prospech

maloletému dieťaťu.

I keď nie je spochybnenú osobná starostlivosť oboch navrhovateliek o maloleté deti

v čase krízového obdobia po smrti ich matky a ich pomoc pri výchove a starostlivosti

o maloleté deti otcovi, v riešenom prípade má obe maloleté deti v starostlivosti otec,

u ktorého v starostlivosti neboli zistené žiadne pochybenia. I keď prišlo k násilnému

prerušeniu vzťahov maloletých s navrhovateľkami, maloleté deti situáciu prekonali

a vytvorili si pozitívny vzťah v rodine otca a jeho príbuzenstvu. Z predchádzajúceho

znaleckého posudku vyplynulo, že otec pravdepodobne nepriamo

ovplyvňuje vzťah maloletých k navrhovateľkám, najmä tým, že sa im snaží vysvetliť rodinnú

situáciu (rok 2009). K. zmene postoja otca maloletých vo vzťahu k navrhovateľkám

neprispelo ani riešenie danej situácie navrhovateľkami - monitorovanie maloletých. Pre

maloletých, ako už bolo povedané, je určujúcim subjektom formovania ich náhľadu na svet

ich otec. Aj podľa názoru odvolacieho súdu, treba rešpektovať súčasný odmietavý postoj

oboch maloletých, bez ohľadu na príčinu ich postoja, ktorá ani nebola jednoznačne zistená

vzhľadom k nedôležitosti, ktorí styk s navrhovateľkami realizovať odmietajú. Vychádzajúc

z toho, že psychologicky najprospešnejším pre maloleté deti je nestretávanie sa

s navrhovateľkami, ktorým nestretávaním netrpia, vzhľadom aj k saturácii ich vzťahov

v rodine otca a jeho manželky, odvolací súd dospel k zhodnému záveru so súdom prvého

stupňa, že návrhu navrhovateliek nemožno priznať pozitívnu súdnu ochranu. V najlepšom

záujme maloletých detí, ktorý musí zabezpečovať súd svojimi rozhodnutiami, je riešenie

danej situácie nestretávaním sa s navrhovateľkami. Maloletí v súčasnosti sú v stabilnom

výchovnom prostredí, ktoré niet dôvodu meniť ani vo vzťahu k riešenému nároku styku

navrhovateliek s maloletými. Keďže aktuálny stav je maloletým na prospech, je v záujme

všetkých zúčastnených ho zachovať. Podľa názoru odvolacieho súdu, v budúcnosti

obnovenie vzťahov maloletých s navrhovateľkami tým nie je vylúčené, avšak musí vychádzať

z vôle maloletých, neovplyvnenej vzťahmi dospelých. Pokiaľ súd prvého stupňa zamietol

návrh na úpravu styku navrhovateliek s maloletými, rozhodol správne.

Odvolací súd postupujúc podľa a

rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.“

Pri hodnotení rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal z ustáleného

právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

Rozsudkom okresného súdu bol návrh sťažovateliek na úpravu styku s maloletými

deťmi zamietnutý. Okresný súd po zanalyzovaní priebehu konania uzavrel, že vzhľadom

na zistený skutkový stav s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania, najmä

s prihliadnutím na záver znaleckého dokazovania je toho názoru, že návrhu sťažovateliek

nemožno vyhovieť a upraviť ich styk s maloletými, pretože maloleté deti v súčasnosti

odmietajú styk so sťažovateľkami, vyjadrujú voči ním negatívne postoje a pocity. Deti

podľa okresného súdu netrpia tým, že sa s nimi nestretávajú. Podľa okresného súdu

v danom prípade psychologicky najzdravším riešením pre maloleté deti preto je, aby sa

so sťažovateľkami nestretávali.

Podľa názoru ústavného súdu vo veci konajúce súdy vo svojich rozhodnutiach,

v dostatočnej miere posúdili daný skutkový stav, prihliadajúc pritom na zákonnú právnu

úpravu relevantnú pre predmetnú vec. Vzali do úvahy postoj všetkých účastníkov konania,

predložené znalecké posudky, tieto riadne vyhodnotili a odôvodnili, prečo sa k tým-ktorým

priklonili. Napriek tomu, že v predmetnej veci konajúce súdy nevyhoveli návrhu

sťažovateliek, nevylúčili, že v budúcnosti bude možné obnovenie vzťahov maloletých

so sťažovateľkami. Ústavný súd sa prikláňa k názoru všeobecných súdov, že ak má dôjsť

14

v budúcnosti k obnoveniu vzťahov sťažovateliek s maloletými, musí to vyjsť predovšetkým

z vôle maloletých, ktorá nebude ovplyvnená vzťahmi dospelých.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

v spojení s rozsudkom okresného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zodpovedal

všetky právne a skutkovo relevantné otázky, ktoré súvisia s predmetom súdnej ochrany.

Postupoval v medziach svojej právomoci, jeho úvahy a závery vychádzajú z konkrétnych

faktov, sú logické, primeraným spôsobom odôvodnené, a preto ich možno aj z ústavného

hľadiska považovať za udržateľné a právne akceptovateľné.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej

už viackrát zdôraznil, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na

spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu

nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom (napr.

, , ).

Vo vzťahu k sťažovateľkami namietanému hodnoteniu dôkazov zo strany konajúcich

súdov ústavný súd už viackrát vyslovil názor, podľa ktorého do obsahu práva podľa čl. 6

dohovoru nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia dôkazov

súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia dôkazov

(, ). Do obsahu označeného práva nepatrí ani právo účastníka

konania a tomu zodpovedajúca povinnosť všeobecného súdu vykonať všetky účastníkom

konania navrhnuté dôkazy. Rozhodnutie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú

vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania.

Jedným z dôvodov, pre ktoré môže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť sťažnosť sťažovateľa, je jej zjavná neopodstatnenosť. V súlade s konštantnou

judikatúrou ústavného súdu sťažnosť je zjavne neopodstatnená predovšetkým vtedy,

keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (m. m. , , ).

Keďže ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia

základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, sťažnosť sťažovateliek v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Predmetom tejto časti sťažnosti je aj namietané porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie veci v primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu základnému právu podľa len

vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva

ešte mohlo trvať (, , , ,

). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať

k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne

neopodstatnenú ( ), pretože konanie o takej sťažnosti

pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje

vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 (m. m. ). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný

aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej

republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

16

Ústavný súd zistil, že sťažovateľky namietali porušenie označeného základného

práva podľa a práva podľa dohovoru v čase, keď konanie o úprave styku

s maloletými už bolo právoplatne skončené. Konanie o úprave styku s maloletými bolo

právoplatne skončené 25. júla 2014, pričom sťažnosť sťažovateliek, ktorou namietali aj

porušenie označených práv, bola ústavnému súdu doručená až 27. augusta 2014. Vzhľadom

na uvedené Okresný súd Piešťany, Okresný súd Trnava ani krajský súd už v čase doručenia

sťažnosti nemohli byť porušovateľmi sťažovateľkami označeného základného práva podľa

, resp. práva podľa dohovoru, preto je sťažnosť sťažovateliek

aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Pokiaľ ide o sťažovateľkami namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 19

ods. 2 a práva podľa dohovoru, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľky

namietali označené základné právo podľa a právo podľa

dohovoru v súvislosti s namietaným porušením a

(, , napr. aj ). Sťažnosť bola v tejto časti

odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, v nadväznosti na tento záver ústavný súd odmietol

aj túto časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateliek podľa čl. 19 ods. 2,

a a práv podľa a dohovoru postupom

Okresného súdu Piešťany v konaní o výkon rozhodnutia vedeného pod sp. zn.

Sťažovateľky porušenie označených práv podľa a práv podľa dohovoru

postupom Okresné súdu Piešťany v konaní o výkon rozhodnutia vedenom pod sp. zn.

odôvodňujú tým, že v tomto konaní nedošlo ani po viac ako šiestich rokoch

jeho trvania k riadnemu zabezpečeniu plnenia predbežného opatrenia zo strany otca. Na

oznámenia o zmarených stykoch Okresný súd Piešťany zareagoval uložením pokuty len

dvakrát v roku 2010. Na ďalšie podnety sťažovateliek o pokračujúcom marení konajúci

Okresný súd Piešťany nereagoval vôbec a podľa sťažovateliek ani neprijal žiadne efektívne

opatrenie, ktorým by uložené predbežné opatrenie voči povinnému vynútil.

Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľky napriek tomu, že v sťažnosti namietajú

porušenie základných práv podľa , a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru, v tejto časti sťažnosti odôvodňujú len porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa dohovoru.

Predmetom označeného konania Okresného súdu Piešťany vedeného pod sp. zn.

je nariadenie výkonu rozhodnutia o úprave styku nariadeného predbežným

opatrením. Napadnuté konanie bezprostredne súvisí s konaním o úpravu styku maloletých

detí s blízkymi osobami – sťažovateľkami pôvodne vedené Okresným súdom Bratislava II

pod sp. zn. , neskôr vedené pred Okresným súdom Piešťany pod sp. zn.

a napokon vedené Okresným súdom Trnava pod sp. zn. , v rámci

ktorého ešte Okresný súd Bratislava II predbežným opatrením upravil styk maloletých detí

so sťažovateľkami uznesením sp. zn. z 21. decembra 2007.

Konanie vo veci samej vedené naposledy Okresným súdom Trnava pod sp. zn.

18 bolo právoplatne skončené 25. júla 2014. Okresný súd Trnava rozsudkom č. k.

-3581 z 8. januára 2014 zamietol návrh sťažovateliek na úpravu styku

s maloletými. Rozsudok Okresného súdu Trnava následne potvrdil aj krajský súd

rozsudkom č. k. -3626 zo 7. júla 2014, právoplatným 25. júla 2014.

Podľa (účinného do 30. júna

2016, pozn.) predbežné opatrenie zanikne, ak sa návrhu vo veci samej nevyhovelo.

Z uvedeného je zrejmé, že predbežné opatrenie, ktoré nariadil Okresný súd

Bratislava II uznesením sp. zn. z 21. decembra 2007, zaniklo priamo

zo zákona (ex lege) nevyhovením návrhu vo veci samej. V danom prípade ide o tzv.

konštitutívny zánik práva, pri ktorom účinky nastávajú priamo zo zákona bez potreby

osobitného rozhodnutia zo strany súdu.

18

V prípade, že predbežné opatrenie zanikne z dôvodu podľa § 77 ods. 1 písm. b)

(účinného do 30. júna 2016, pozn.), súd zastaví výkon

rozhodnutia v celom rozsahu. V tomto prípade však rozhodnutie o zastavení konania má len

tzv. deklaratórny účinok, čo znamená, že toto rozhodnutie len deklaruje (potvrdí)

už existujúci právny stav.

V predmetnej veci to znamená, že sťažovateľky sa domáhali vyslovenia porušenia

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v čase, keď už

zo strany Okresného súdu Piešťany nemohlo reálne dochádzať k porušovaniu označených

práv, pretože ako už bolo uvedené, konanie vo veci samej bolo právoplatne skončené

25. júla 2014 a týmto momentnom zaniklo aj predbežné opatrenie (a teda vo veci konajúci

súd už nemal o čom konať, pozn.), pričom sťažovateľky sťažnosť ústavnému súdu doručili

až 27. augusta 2014.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd opätovne poukazuje na svoju ustálenú

judikatúru, podľa ktorej ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48

ods. 2 len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané

porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (, , ,

, ). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže

dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne

ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateliek v časti, v ktorej namietajú porušenie

základného práva podľa , resp. práva podľa dohovoru

postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. , odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Rovnako ako zjavne neopodstatnenú ústavný súd odmietol aj sťažnosť v časti,

v ktorej sťažovateľky namietajú porušenie základného práva na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa ,

práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa

čl. 8 dohovoru postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn.

, z dôvodu, že sťažovateľky okrem strohej konštatácie o porušení označených

práv postupom Okresného súdu Piešťany v označenom konaní ničím neodôvodnili

namietané porušenie svojich označených práv, a teda nepreukázali existenciu príčinnej

súvislosti medzi postupom Okresného súdu Piešťany v označenom konaní a označenými

právami.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateliek odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ich ďalšími požiadavkami obsiahnutými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. augusta 2016

20