Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 624/2016
PDF · 341.98 KB
No categories available
II. ÚS 624/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. augusta 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpených advokátkou Mgr. Evou Braxatorisovou, Trenčianska 17, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 P 11/2008, postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.
18 P 18/2012 a jeho rozsudkom z 8. januára 2014, postupom Krajského súdu v Trnave
v konaní vedenom pod sp. zn. 23 CoP 14/2014 a jeho rozsudkom zo 7. júla 2014,
ako aj postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Em 4/2008
a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta
2014 doručená sťažnosť a (ďalej len
„sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa
čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 3 P 11/2008,
postupom Okresného súdu Trnava (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
18 P 18/2012 a jeho rozsudkom z 8. januára 2014, postupom Krajského súdu v Trnave
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 CoP 14/2014 a jeho rozsudkom
zo 7. júla 2014, ako aj postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky podali 23. októbra 2007 na Okresnom súde
Bratislava II „Návrh na úpravu styku mal. detí s blízkymi
osobami zomrelej matky“. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 49 P 397/07. Predmetný návrh
podali na Okresnom súde Bratislava II v postavení starej matky a tety maloletých detí,
„v prípade osvojeného mal. , súčasne aj ako jediné biologické príbuzné
zo strany zomrelej matky“. Sťažovateľky uvádzajú, že „dôvodom podania návrhu bolo, že
sa o obe maloleté deti od narodenia starali a to aj v rámci jednej domácnosti, mali
vybudované blízke rodinné vzťahy, ktoré boli násilne a bezdôvodne prerušené otcom detí.
V čase úmrtia ich matky boli pre deti kľúčové vzťahové osoby a ich odlúčenie prežívali ony
samé, ale najmä deti, obzvlášť ťaživo. V záujme rozvíjania a udržania rodinných vzťahov
v línii zomrelej matky sa domáhali úpravy styku s deťmi súdom, neskôr aj o zverenie
do náhradnej osobnej starostlivosti.“.
Podľa sťažovateliek o blízkych vzťahoch a negatívnych následkoch odlúčenia
existujú konkrétne dôkazy, a to správy a vyjadrenia odborníkov psychológov, učiteľov detí
a inštitúcií, pričom tento fakt a dôležitosť sťažovateliek v živote detí neskôr potvrdila aj
2
súdom ustanovená znalkyňa a uvedené podľa sťažovateliek zdôrazňovali aj viaceré
rozhodnutia konajúcich súdov.
Sťažovateľky uvádzajú, že o ich návrhu konali a rozhodovali z dôvodu zmeny
miestnej príslušnosti okrem Okresného súdu Bratislava II aj viaceré ďalšie súdy, postupne
Okresný súd Piešťany, Okresný súd Trnava a ich nadriadené súdy vo veci odvolacích
konaní.
Okresný súd Bratislava II vydal 12. marca 2008 predbežné opatrenie, ktorým
dočasne upravil styk sťažovateliek s deťmi. Z dôvodu nedodržiavania tohto rozhodnutia
otcom sťažovateľky iniciovali vykonávacie konanie, ktoré bolo najskôr vedené Okresným
súde Bratislava II pod sp. zn. 41 Em 1/2008, neskôr Okresným súdom Piešťany pod sp. zn.
Sťažovateľky namietajú, že od podania návrhu 23. októbra 2007 bolo okrem
predbežného opatrenia Okresného súdu Bratislava II z 12. marca 2008 vydané vo veci samej
prvé rozhodnutie až 30. mája 2012, a to rozsudok Okresného súdu Trnava č. k.
18 P 18/2012-3122, t. j. po viac ako 4,5 rokoch, ktorým Okresný súd Trnava upravil styk
sťažovateliek s maloletými deťmi. Tento rozsudok bol neskôr krajským súdom odvolacím
súdom zrušený a vec bola 21. decembra 2012 vrátená okresnému súdu na opätovné konanie
a rozhodnutie, a to napriek tomu, že „odvolací súd na pojednávaní vo veci nariadil
zisťovanie, kto môže poskytnúť asistenciu pri styku sťažovateliek s deťmi a spolupôsobiť pri
opätovnom obnovovaní vzťahov“. Vo veci rozhodol po zrušení pojednávania tak, že nariadil
opätovné znalecké dokazovanie vzhľadom na podstatný čas, ktorý uplynul od posledného
znaleckého dokazovania. Po opätovnom prerokovaní veci rozhodol okresný súd 8. januára
2014 rozsudkom č. k. 18 P 18/2010-3581 tak, že návrh sťažovateliek na podklade nového
znaleckého posudku zamietol. Dňa 7. júla 2014 krajský súd rozsudkom č. k.
23 CoP 14/2014-3626 rozsudok okresného súdu č. k. 18 P 18/2010-3581 z 8. januára 2014
potvrdil. Rozhodnutie krajského súdu bolo sťažovateľkám doručené 22. júla 2014.
Sťažovateľky sú toho názoru, že postupom konajúcich súdov v konaní týkajúcom
sa maloletých detí, „ktoré je považované za konanie, ktoré je prioritné a súd má v ňom
rozhodovať bezodkladne“, došlo k vážnemu porušeniu práv maloletých detí aj
sťažovateliek. Podľa sťažovateliek „nedostatočnou reakciou súdov na správanie otca, ktorý
cielene deštruoval vzťahy v rodine a ignoroval rozhodnutia súdov, došlo k úplnému
odrezaniu maloletých detí a sťažovateliek, ktoré nemajú žiadnu možnosť participovať na
živote svojich najbližších“.
Podľa sťažovateliek napriek tomu, že v konaní vo veci maloletých detí preukázali
dôvodnosť ich návrhu, či už dôkazmi produkovanými rôznymi nezávislými inštitúciami
a osobami, ako aj pri nariadenom znaleckom dokazovaní, Okresný súd Trnava ich návrh
v konečnom dôsledku zamietol. Sťažovateľky zastávajú názor, že v konaní preukázali, že
otec vo veci konajúce súdy klamal, a preukázali aj zámerné protiprávne bránenie otca
v styku s deťmi.
Sťažovateľky zastávajú názor, že k zamietnutiu ich návrhu došlo takmer po siedmich
rokoch výlučne na podklade uplynutia času, keď druhý znalec vyslovil, že s takým časovým
odstupom už nie je možné ani vhodné narušené vzťahy „sanovať“.
Podľa sťažovateliek „napriek tomu, že súdne konanie bolo poznamenané
obštrukčnými návrhmi otca a jeho príbuzných, tým, že súdy nereagovali na návrhy otca
a jeho príbuzných správne a aktívne neprijímali opatrenia na udržanie či neskôr obnovenie
vzťahov v rodine, vytvorili priestor na úplnú deštrukciu rodinných vzťahov sťažovateliek“.
Zastávajú názor, že trvanie súdnych sporov týkajúcich sa maloletých detí sedem rokov
nemožno za žiadnych okolností ani napriek faktickej zložitosti považovať za adekvátne.
Rovnako podľa nich nie je nijako zdôvodniteľná nečinnosť súdov pri presadzovaní
dodržiavania rozhodnutí, ktoré vydali.
Zastávajú názor, že rozhodnutia označených súdov vo veci maloletých detí sú
v mnohých smeroch vnútorne rozporné, nereagujúce na námietky a argumenty sťažovateliek
4
a nevyhodnocujúce dôkaznú situáciu logicky, vo svojich súvislostiach, a teda v súlade
so zákonom.
Výsledkom enormného úsilia sťažovateliek o zachovanie vlastnej rodiny je, že
Okresný súd Trnava po siedmich rokoch určil, že na styk s vnúčatami a synovcami nemajú
nárok. Podľa sťažovateliek to „súd tak uzavrel bez toho, aby sa o nápravu evidentne
v minulosti živých a dôležitých vzťahov pokúsil, resp. v čase, kedy odlúčením deti trpeli, aby
sa pokúsil konkrétnymi opatreniami vzťahy zachovať a rozvíjať, napr. nariadením
výchovných opatrení, asistenciou pri styku či núteným výkonom rozhodnutia“.
Sťažovateľky uvádzajú, že „týmto došlo k nezvratnému narušeniu rodinného života
sťažovateliek, ktoré tento stav pociťujú ako vážnu a nenapraviteľnú ujmu. Sťažovateľky
počas 7 rokov prežívali a naďalej prežívajú pocit beznádeje a frustrácie z toho, že svoje
najprirodzenejšie práva nedokážu presadiť a nemajú možnosť prejavovať lásku
a starostlivosť o členov svojej rodiny. Naopak museli byť svedkami toho, ako otec detí
postupne ich vzťahy ničí, vytvára o nich bludné predstavy a trápi ich. Mohlo sa tak diať
však len z dôvodu, že súd ponechal otcovi ničím nerušený priestor na ovplyvňovanie
a formovanie detí a žiadnymi svojimi opatreniami reálne neposkytol príležitosť deťom ani
sťažovateľkám na udržiavanie reálnych vzťahov pravidelným kontaktovaním,
psychologickou starostlivosťou či asistenciou pri styku. Z dôkazov, ktoré boli do súdnych
spisov doručené je pritom zrejmé, že ak by takéto opatrenia prijal včas, teda úplne na
začiatku, je vylúčené, aby sa situácia vyvinula do stavu, v akom je dnes.
Sťažovateľky sú naďalej presvedčené, že rozhodnutím súdu o zamietnutí návrhu
na styk a neprijatím žiadnych iných opatrení na realizáciu ich rodinných vzťahov, došlo
k porušeniu práv tak maloletých detí ako aj ich vlastných práv. Z obsahu spisu existujú
vážne pochybnosti o tom, že otec zabezpečuje výchovu a starostlivosť riadne, pričom
s týmito dôkazmi sa súdy nijako nevysporiadali.
Rodinné vzťahy medzi deťmi a sťažovateľkami nezanikli, sťažovateľky majú naďalej
potrebu tieto vzťahy obnoviť a začleniť maloleté deti do ich rozrastajúcej sa rodiny.
Nakoniec v budúcnosti ich životy budú previazané aj prakticky, napr. v dedičskom konaní
a je nevyhnutné vytvoriť nejakú zmysluplnú bázu ich vzájomných vzťahov Súčasne otcom
deformované videnie detí ich osôb je nielen zraňujúce, ale ochudobňujúce deti o dôležitý
rozmer participácie na živote a spomienke na ich zomrelú matku. V prípade mal.
je to odrezanie od akýchkoľvek biologických vzťahov v rodine, keďže jeho biologický otec
sa ho vzdal a bol osvojený manželom zomrelej matky. Poznanie vlastných koreňov je pritom
pre utváranie osobnosti mladého človeka kľúčové a tento aspekt súdy nikdy nezobrali
do úvahy.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľky považujú rozsudok krajského súdu
č. k. 23 CoP 14/2014-3626 za nesprávny, porušujúci ich práva a navrhujú, aby ho ústavný
súd zrušil.
Vo vzťahu ku konaniu, ktoré je vedené Okresným súdom Piešťany pod sp. zn.
7 Em 4/2008, sťažovateľky namietajú, že v tomto konaní nedošlo ani po viac ako šiestich
rokoch jeho trvania k riadnemu zabezpečeniu plnenia predbežného opatrenia zo strany otca,
teda umožneniu realizácie styku sťažovateliek s deťmi. Na oznámenia o zmarených stykoch
Okresný súd Piešťany zareagoval uložením pokuty len dvakrát v roku 2010. Na ďalšie
podnety sťažovateliek o pokračujúcom marení konajúci Okresný súd Piešťany nereagoval
vôbec a podľa sťažovateliek ani neprijal žiadne efektívne opatrenie, ktorým by uložené
predbežné opatrenie voči povinnému vynútil.
V závere sťažovateľky zároveň uvádzajú, že podrobnejšie odôvodňovanie
a rozpísanie konkrétnych prieťahov a nesprávneho postupu konajúcich súdov doručia
ústavnému súdu vzhľadom na rozsiahlosť spisov bez zbytočného odkladu.
Sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie
a následne vydal tento nález:
„1. Základné právo , na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie a na prejednanie
veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a porušenia práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života v zmysle čl. 8
6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na ochranu proti
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy,
v konaní vo veci starostlivosti o maloletých a postupom Okresného
súdu Piešťany, Okresného súdu Trnava a Krajského súdu v Trnave a v konaní o výkon
rozhodnutia sp. zn. 7 Em/4/2008 postupom Okresného súdu Piešťany porušené bolo.
2. Základné právo , na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie a na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a porušenia práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života v zmysle čl. 8
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na ochranu proti
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy,
v konaní vo veci starostlivosti o maloletých postupom Okresného
súdu Piešťany, Okresného súdu Trnava a Krajského súdu v Trnave a v konaní o výkon
rozhodnutia sp. zn. 7 Em/4/2008 postupom Okresného súdu Piešťany porušené bolo.
3. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23 CoP/14/2014-3626 zo dňa 7. 7. 2014
a rozsudok Okresného súdu Trnava 18 P/18/2012-3581 sa zrušujú a vec sa mu vracia
Okresnému súd Trnava na ďalšie konanie.
4. Okresnému súdu Trnava sa prikazuje konať bez prieťahov.
5. Okresnému súd Piešťany sa prikazuje konať bez prieťahov.
6. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
30000 Eur (tridsaťtisíc eur), ktoré sú jej povinní uhradiť Okresný súd Piešťany, Okresný
súd Trnava a Krajský súd Trnava spoločne a nerozdielne, do 1 mesiaca od právoplatnosti
tohto nálezu.
7. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Eur
(tridsaťtisíc eur), ktoré sú jej povinní uhradiť Okresný súd Piešťany, Okresný súd Trnava
a Krajský súd Trnava spoločne a nerozdielne, do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
8. Okresný súd Piešťany, Okresný súd Trnava a Krajský súd Trnava sú povinní
nahradiť sťažovateľkám trovy konania na účet právnej zástupkyne Mgr. Evy Braxatorisovej,
advokátky so sídlom: Trenčianska 17, 821 09 Bratislava, do 15 dní od právoplatnosti tohto
nálezu, ktoré bude vyčíslené po vyjadrení sa k stanovisku súdov.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľky namietajú porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru postupom Okresného súdu
Piešťany, Okresného súdu Trnava a krajského súdu v konaní vo veci starostlivosti
o maloletých (ďalej len „konanie o úprave styku
s maloletými“) a žiadajú zrušiť rozsudok krajského súdu č. k. 23 CoP 14/2014-3626
zo 7. júla 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“), ako aj rozsudok Okresného súdu
Trnava č. k. 18 P 18/2012-3581 z 8. januára 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)
a vrátiť vec Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie.
8
Sťažovateľky zároveň namietajú porušenie označených práv podľa ústavy a práv
podľa dohovoru aj postupom Okresného súdu Piešťany v konaní o výkon rozhodnutia
vedeného pod sp. zn. 7 Em 4/2008.
Napriek tomu, že sťažovateľky v sťažnosti avizovali, že ústavnému súdu
ešte predložia doplnenie sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že ani k dnešnému dňu žiadne
doplnenie sťažnosti z ich strany ústavnému súdu doručené nebolo.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Podľa čl. 8 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Vo vzťahu k základného právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru ústavný súd uvádza, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
a preto prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne (II. ÚS 71/97,
III. ÚS 470/2010, IV. ÚS 438/2010, IV. ÚS 195/07).
Obdobne podľa judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ani
medzi obsahom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a právom na prejednanie veci v primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, pretože ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci
v primeranej lehote (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 95/06,
1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateliek podľa čl. 19 ods. 2,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru postupom
Okresného súdu Piešťany, Okresného súdu Trnava a krajského súdu v konaní
o úprave styku s maloletými
K porušeniu označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru
v konaní označených súdov došlo podľa sťažovateliek aj napriek tomu, že išlo o fakticky
zložitú vec s neúmerne dlhým trvaním predmetného súdneho konania, a tiež tým,
že rozsudok krajského súdu a rozsudok okresného súdu sú „v mnohých smeroch vnútorne
rozporné, nereagujúce na námietky a argumenty sťažovateliek a nevyhodnocujúce dôkaznú
situáciu logicky, vo svojich súvislostiach a teda v súlade so zákonom“.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že konanie o úprave styku s maloletými začalo
23. októbra 2007 podaním návrhu na úpravu styku s maloletými deťmi na Okresnom súde
Bratislava II.
Ústavný súd ďalej zistil, že Okresný súd Bratislava II uznesením č. k. 49 P 397/2007-
214 z 10. apríla 2008 preniesol miestnu príslušnosť na Okresný súd Piešťany z dôvodu, že
otec maloletých detí sa presťahoval do Piešťan, kde jeho maloleté deti nastúpili aj do škôlky
a školy.
Na Okresnom súde Piešťany bola konaniu pridelená sp. zn. 3 P 11/2008.
10
Okresný súd Piešťany uznesením sp. zn. 3 P 11/2008 z 23. septembra 2011 preniesol
miestnu príslušnosť na Okresný súd Trnava. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť
19. októbra 2011, pričom súdny spis Okresného súdu Piešťany sp. zn. 3 P 11/2008 bol
odstúpený a doručený Okresnému súdu Trnava 14. marca 2012, kde bol zaevidovaný pod
sp. zn. 18 P 18/2012.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu vo veciach, ktoré patria do právomoci
všeobecných súdov, ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
(II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013). Ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Kompetencie ústavného súdu preto nenahrádzajú postupy a rozhodnutia
všeobecných súdov a nepoužívajú sa ani na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti.
Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť
zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených
základných práv a slobôd a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide
o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd
V nadväznosti na to ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych
predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 78/07,
IV. ÚS 27/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(II. ÚS 58/98, I. ÚS 13/00, II. ÚS 5/00).
Prostredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať ochrany svojich práv
na súde. Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 339/2013). Súčasťou obsahu základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v rozsahu
sťažovateľkami nastolených námietok ústavný súd pristúpil k preskúmaniu rozsudku
krajského súdu, ktorý v odôvodnení svojho rozsudku po objasnení priebehu doterajšieho
konania vo veci sťažovateliek dospel k záveru, že „vo veciach starostlivosti o maloletých
je potrebné z časového hľadiska vzhľadom na vyspievanie maloletých s pribúdajúcim vekom
vychádzať z aktuálnych výsledkov vo veci vykonaného dokazovania. Vzhľadom na zložitosť
a zmeny rodinných vzťahov, o ktorý prípad ide aj v danej veci, sú smerodajnými výsledky
dokazovania, odrážajúce súčasnú realitu. Z uvedeného dôvodu je smerodajný aktuálny
znalecký posudok znalca (nielen), ktorý zodpovedá riešenej situácii
v čase svojho podania. Predchádzajúce znalecké posudky zachytili reálnu situáciu v rodine
v čase svojho podania, kedy pozitívne vzťahy maloletých s navrhovateľmi boli ešte v ich
živej pamäti a nepotlačené udalosťami vytvorenými dospelými osobami z ich okolia −
otcom a navrhovateľkami, ktoré nasledovali. Od ich podania, ako vyplynulo z dokazovania
výpoveďami účastníkov konania a listinnými dôkazmi, sa celková situácia menila, a menil
sa i vzťah maloletých k navrhovateľkám, i keď pravdepodobne za nepriameho pôsobenia ich
otca, ktorý je ich vzorom a mal na nich z uvedeného dôvodu najväčší vplyv. Nepochybne
do jeho vplyvu je potrebné podradiť aj formovanie názorov maloletých na vzťah
k navrhovateľkám, ktoré názory nemohli byť, vzhľadom na absenciu styku maloletých
s navrhovateľkami, objektívne konfrontované. Aj spôsob riešenia danej situácie zo strany
navrhovateliek, ktoré monitorovali maloleté deti, možno hodnotiť neštandardným spôsobom
riešenia a neprospešným pre maloleté deti. Súd prvého stupňa vzal do úvahy závery
aktuálneho znaleckého posudku, z ktorého vyplýva, že psychologicky najlepším riešením pre
12
maloleté deti je, aby sa nestretávali s navrhovateľkami, keď na druhej strane maloleté deti
netrpia tým, že sa s nimi nestretávajú. Nepochybne predovšetkým rodič je osobou, ktorá má
zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloleté deti, a len v prípade nedostatkov v jeho
starostlivosti možno pristúpiť k úvahe o inom riešení starostlivosti o maloleté dieťa. Rodič,
ktorý má vo svojej starostlivosti maloleté dieťa, formuje aj jeho vzťah, či už priamo alebo
nepriamo k ostatným príbuzným. Vzťah k ostatným príbuzným býva spravidla na prospech
maloletému dieťaťu.
I keď nie je spochybnenú osobná starostlivosť oboch navrhovateliek o maloleté deti
v čase krízového obdobia po smrti ich matky a ich pomoc pri výchove a starostlivosti
o maloleté deti otcovi, v riešenom prípade má obe maloleté deti v starostlivosti otec,
u ktorého v starostlivosti neboli zistené žiadne pochybenia. I keď prišlo k násilnému
prerušeniu vzťahov maloletých s navrhovateľkami, maloleté deti situáciu prekonali
a vytvorili si pozitívny vzťah v rodine otca a jeho príbuzenstvu. Z predchádzajúceho
znaleckého posudku vyplynulo, že otec pravdepodobne nepriamo
ovplyvňuje vzťah maloletých k navrhovateľkám, najmä tým, že sa im snaží vysvetliť rodinnú
situáciu (rok 2009). K. zmene postoja otca maloletých vo vzťahu k navrhovateľkám
neprispelo ani riešenie danej situácie navrhovateľkami - monitorovanie maloletých. Pre
maloletých, ako už bolo povedané, je určujúcim subjektom formovania ich náhľadu na svet
ich otec. Aj podľa názoru odvolacieho súdu, treba rešpektovať súčasný odmietavý postoj
oboch maloletých, bez ohľadu na príčinu ich postoja, ktorá ani nebola jednoznačne zistená
vzhľadom k nedôležitosti, ktorí styk s navrhovateľkami realizovať odmietajú. Vychádzajúc
z toho, že psychologicky najprospešnejším pre maloleté deti je nestretávanie sa
s navrhovateľkami, ktorým nestretávaním netrpia, vzhľadom aj k saturácii ich vzťahov
v rodine otca a jeho manželky, odvolací súd dospel k zhodnému záveru so súdom prvého
stupňa, že návrhu navrhovateliek nemožno priznať pozitívnu súdnu ochranu. V najlepšom
záujme maloletých detí, ktorý musí zabezpečovať súd svojimi rozhodnutiami, je riešenie
danej situácie nestretávaním sa s navrhovateľkami. Maloletí v súčasnosti sú v stabilnom
výchovnom prostredí, ktoré niet dôvodu meniť ani vo vzťahu k riešenému nároku styku
navrhovateliek s maloletými. Keďže aktuálny stav je maloletým na prospech, je v záujme
všetkých zúčastnených ho zachovať. Podľa názoru odvolacieho súdu, v budúcnosti
obnovenie vzťahov maloletých s navrhovateľkami tým nie je vylúčené, avšak musí vychádzať
z vôle maloletých, neovplyvnenej vzťahmi dospelých. Pokiaľ súd prvého stupňa zamietol
návrh na úpravu styku navrhovateliek s maloletými, rozhodol správne.
Odvolací súd postupujúc podľa § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku
rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.“
Pri hodnotení rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal z ustáleného
právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
Rozsudkom okresného súdu bol návrh sťažovateliek na úpravu styku s maloletými
deťmi zamietnutý. Okresný súd po zanalyzovaní priebehu konania uzavrel, že vzhľadom
na zistený skutkový stav s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania, najmä
s prihliadnutím na záver znaleckého dokazovania je toho názoru, že návrhu sťažovateliek
nemožno vyhovieť a upraviť ich styk s maloletými, pretože maloleté deti v súčasnosti
odmietajú styk so sťažovateľkami, vyjadrujú voči ním negatívne postoje a pocity. Deti
podľa okresného súdu netrpia tým, že sa s nimi nestretávajú. Podľa okresného súdu
v danom prípade psychologicky najzdravším riešením pre maloleté deti preto je, aby sa
so sťažovateľkami nestretávali.
Podľa názoru ústavného súdu vo veci konajúce súdy vo svojich rozhodnutiach,
v dostatočnej miere posúdili daný skutkový stav, prihliadajúc pritom na zákonnú právnu
úpravu relevantnú pre predmetnú vec. Vzali do úvahy postoj všetkých účastníkov konania,
predložené znalecké posudky, tieto riadne vyhodnotili a odôvodnili, prečo sa k tým-ktorým
priklonili. Napriek tomu, že v predmetnej veci konajúce súdy nevyhoveli návrhu
sťažovateliek, nevylúčili, že v budúcnosti bude možné obnovenie vzťahov maloletých
so sťažovateľkami. Ústavný súd sa prikláňa k názoru všeobecných súdov, že ak má dôjsť
14
v budúcnosti k obnoveniu vzťahov sťažovateliek s maloletými, musí to vyjsť predovšetkým
z vôle maloletých, ktorá nebude ovplyvnená vzťahmi dospelých.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
v spojení s rozsudkom okresného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zodpovedal
všetky právne a skutkovo relevantné otázky, ktoré súvisia s predmetom súdnej ochrany.
Postupoval v medziach svojej právomoci, jeho úvahy a závery vychádzajú z konkrétnych
faktov, sú logické, primeraným spôsobom odôvodnené, a preto ich možno aj z ústavného
hľadiska považovať za udržateľné a právne akceptovateľné.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej
už viackrát zdôraznil, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na
spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu
nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom (napr.
IV. ÚS 340/04, II. ÚS 519/2012, II. ÚS 140/2013).
Vo vzťahu k sťažovateľkami namietanému hodnoteniu dôkazov zo strany konajúcich
súdov ústavný súd už viackrát vyslovil názor, podľa ktorého do obsahu práva podľa čl. 6
dohovoru nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia dôkazov
(II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Do obsahu označeného práva nepatrí ani právo účastníka
konania a tomu zodpovedajúca povinnosť všeobecného súdu vykonať všetky účastníkom
konania navrhnuté dôkazy. Rozhodnutie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú
vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania.
Jedným z dôvodov, pre ktoré môže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť sťažnosť sťažovateľa, je jej zjavná neopodstatnenosť. V súlade s konštantnou
judikatúrou ústavného súdu sťažnosť je zjavne neopodstatnená predovšetkým vtedy,
keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej
moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08, III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09).
Keďže ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia
základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, sťažnosť sťažovateliek v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Predmetom tejto časti sťažnosti je aj namietané porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie veci v primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len
vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva
ešte mohlo trvať (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05,
II. ÚS 175/2015). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať
k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti
pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje
vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný
aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej
republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
16
Ústavný súd zistil, že sťažovateľky namietali porušenie označeného základného
práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru v čase, keď konanie o úprave styku
s maloletými už bolo právoplatne skončené. Konanie o úprave styku s maloletými bolo
právoplatne skončené 25. júla 2014, pričom sťažnosť sťažovateliek, ktorou namietali aj
porušenie označených práv, bola ústavnému súdu doručená až 27. augusta 2014. Vzhľadom
na uvedené Okresný súd Piešťany, Okresný súd Trnava ani krajský súd už v čase doručenia
sťažnosti nemohli byť porušovateľmi sťažovateľkami označeného základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto je sťažnosť sťažovateliek
aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.
Pokiaľ ide o sťažovateľkami namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 19
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľky
namietali označené základné právo podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 8 ods. 1
dohovoru v súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy
(IV. ÚS 116/05, II. ÚS 78/05, napr. aj II. ÚS 609/2015). Sťažnosť bola v tejto časti
odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, v nadväznosti na tento záver ústavný súd odmietol
aj túto časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateliek podľa čl. 19 ods. 2,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru postupom
Okresného súdu Piešťany v konaní o výkon rozhodnutia vedeného pod sp. zn.
Sťažovateľky porušenie označených práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru
postupom Okresné súdu Piešťany v konaní o výkon rozhodnutia vedenom pod sp. zn.
7 Em 4/2008 odôvodňujú tým, že v tomto konaní nedošlo ani po viac ako šiestich rokoch
jeho trvania k riadnemu zabezpečeniu plnenia predbežného opatrenia zo strany otca. Na
oznámenia o zmarených stykoch Okresný súd Piešťany zareagoval uložením pokuty len
dvakrát v roku 2010. Na ďalšie podnety sťažovateliek o pokračujúcom marení konajúci
Okresný súd Piešťany nereagoval vôbec a podľa sťažovateliek ani neprijal žiadne efektívne
opatrenie, ktorým by uložené predbežné opatrenie voči povinnému vynútil.
Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľky napriek tomu, že v sťažnosti namietajú
porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru, v tejto časti sťažnosti odôvodňujú len porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Predmetom označeného konania Okresného súdu Piešťany vedeného pod sp. zn.
7 Em 4/2008 je nariadenie výkonu rozhodnutia o úprave styku nariadeného predbežným
opatrením. Napadnuté konanie bezprostredne súvisí s konaním o úpravu styku maloletých
detí s blízkymi osobami – sťažovateľkami pôvodne vedené Okresným súdom Bratislava II
pod sp. zn. 49 P 397/2007, neskôr vedené pred Okresným súdom Piešťany pod sp. zn.
3 P 11/2008 a napokon vedené Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 18 P 18/2012, v rámci
ktorého ešte Okresný súd Bratislava II predbežným opatrením upravil styk maloletých detí
so sťažovateľkami uznesením sp. zn. 49 P 397/2007 z 21. decembra 2007.
Konanie vo veci samej vedené naposledy Okresným súdom Trnava pod sp. zn.
18 P 18/2012 bolo právoplatne skončené 25. júla 2014. Okresný súd Trnava rozsudkom č. k.
18 P 18/2012-3581 z 8. januára 2014 zamietol návrh sťažovateliek na úpravu styku
s maloletými. Rozsudok Okresného súdu Trnava následne potvrdil aj krajský súd
rozsudkom č. k. 23 CoP 14/2014-3626 zo 7. júla 2014, právoplatným 25. júla 2014.
Podľa § 77 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30. júna
2016, pozn.) predbežné opatrenie zanikne, ak sa návrhu vo veci samej nevyhovelo.
Z uvedeného je zrejmé, že predbežné opatrenie, ktoré nariadil Okresný súd
Bratislava II uznesením sp. zn. 49 P 397/2007 z 21. decembra 2007, zaniklo priamo
zo zákona (ex lege) nevyhovením návrhu vo veci samej. V danom prípade ide o tzv.
konštitutívny zánik práva, pri ktorom účinky nastávajú priamo zo zákona bez potreby
osobitného rozhodnutia zo strany súdu.
18
V prípade, že predbežné opatrenie zanikne z dôvodu podľa § 77 ods. 1 písm. b)
Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30. júna 2016, pozn.), súd zastaví výkon
rozhodnutia v celom rozsahu. V tomto prípade však rozhodnutie o zastavení konania má len
tzv. deklaratórny účinok, čo znamená, že toto rozhodnutie len deklaruje (potvrdí)
už existujúci právny stav.
V predmetnej veci to znamená, že sťažovateľky sa domáhali vyslovenia porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v čase, keď už
zo strany Okresného súdu Piešťany nemohlo reálne dochádzať k porušovaniu označených
práv, pretože ako už bolo uvedené, konanie vo veci samej bolo právoplatne skončené
25. júla 2014 a týmto momentnom zaniklo aj predbežné opatrenie (a teda vo veci konajúci
súd už nemal o čom konať, pozn.), pričom sťažovateľky sťažnosť ústavnému súdu doručili
až 27. augusta 2014.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd opätovne poukazuje na svoju ustálenú
judikatúru, podľa ktorej ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48
ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané
porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03,
IV. ÚS 102/05, II. ÚS 175/2015). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže
dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne
ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateliek v časti, v ktorej namietajú porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Em 4/2008, odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Rovnako ako zjavne neopodstatnenú ústavný súd odmietol aj sťažnosť v časti,
v ktorej sťažovateľky namietajú porušenie základného práva na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy,
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa
čl. 8 dohovoru postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn.
7 Em 4/2008, z dôvodu, že sťažovateľky okrem strohej konštatácie o porušení označených
práv postupom Okresného súdu Piešťany v označenom konaní ničím neodôvodnili
namietané porušenie svojich označených práv, a teda nepreukázali existenciu príčinnej
súvislosti medzi postupom Okresného súdu Piešťany v označenom konaní a označenými
právami.
Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateliek odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ich ďalšími požiadavkami obsiahnutými v petite sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. augusta 2016
20