Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 492/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., spol. s r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr.

P. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v postupom

Okresného riaditeľstva Policajného zboru Banská Bystrica v konaní vedenom pod

ČVS: ORP-422/OV-BB-2011 (predtým ČVS: ORP-1422/2-OSV-BB-2008), postupom

Okresnej prokuratúry Banská Bystrica a postupom Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici

v konaniach súvisiacich s podaným trestným oznámením z 5. septembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti T., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra

2011 doručená sťažnosť spoločnosti T., spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v (ďalej len „“) postupom

Okresného riaditeľstva Policajného zboru Banská Bystrica (ďalej len „OR PZ“) v konaní

vedenom pod ČVS: ORP-422/OV-BB-2011 (predtým ČVS: ORP-1422/2-OSV-BB-2008),

postupom Okresnej prokuratúry Banská Bystrica (ďalej len „okresná prokuratúra“)

a postupom Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“)

v konaniach súvisiacich s trestným oznámením sťažovateľky z 5. septembra 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 5. septembra 2008 podala OR PZ

trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu „neoprávneného užívania

cudzej veci, resp. sprenevery“. Poverený príslušník OR PZ uznesením ČVS: ORP-1422/2-

OSV-BB-2008 z 1. novembra 2008 trestné oznámenie sťažovateľky odmietol. Na základe

sťažnosti sťažovateľky z 19. novembra 2008 okresná prokuratúra uznesením č. k.

-4 z 5. decembra 2008 zrušila rozhodnutie povereného príslušníka OR PZ

a uložila mu, aby vo veci znova konal a rozhodol.

Poverený príslušník OR PZ uznesením z 13. februára 2009 vo veci trestného

oznámenia sťažovateľky začal podľa Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) trestné stíhanie pre

prečin neoprávneného používania cudzej veci podľa § 215 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

avšak uznesením z 18. januára 2010 trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku zastavil, pretože sa nestal skutok, pre ktorý bolo trestné stíhanie vedené.

Sťažnosť sťažovateľky proti zastaveniu trestného stíhania okresná prokuratúra

uznesením č. k. -14 z 28. januára 2010 zamietla, pretože nebola dôvodná.

Sťažovateľka vzhľadom na nespokojnosť s postupom vo veci jej trestného oznámenia

podala „Sťažnosť na činnosť prokurátora Okresnej prokuratúry... vo veci č. “,

na základe ktorej krajská prokuratúra uložila okresnej prokuratúre zabezpečiť opätovné

začatie trestného stíhania podľa .

O opätovnom začatí trestného stíhania ( ) poverený

príslušník OR PZ upovedomil sťažovateľku listom z 29. júna 2010.

Uznesením ČVS: ORP-422/OV-BB-2011 (k zmene spisovej značky došlo z dôvodu

zmien v organizácii Policajného zboru) zo 4. februára 2011 poverený príslušník OR PZ

znovu trestné stíhanie pre prečin neoprávneného používania cudzej veci podľa § 215 ods. 1,

ods. 2 písm. a) zastavil [podľa ],

pretože sa nestal skutok, pre ktorý bolo trestné stíhanie vedené.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka sťažnosť, ktorú okresná prokuratúra

uznesením č. k. -32 zo 7. marca 2011 zamietla ako nedôvodnú. S týmto

postupom okresnej prokuratúry sťažovateľka nesúhlasila, preto 18. mája 2011 požiadala

o preskúmanie postupu a rozhodnutia okresnej prokuratúry, ako aj postupu a rozhodnutia

OR PZ. Krajská prokuratúra 13. júla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

podnet sťažovateľky vyhodnotila ako nedôvodný a odložila ho.

Sťažovateľka sa následne podaním z 22. júla 2011 obrátila na Generálnu prokuratúru

Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) so „žiadosťou o preskúmanie

postupu“ krajskej prokuratúry, na základe ktorej generálna prokuratúra uložila krajskej

prokuratúre zabezpečiť vo veci trestného oznámenia sťažovateľky opätovné začatie

trestného stíhania, o čom sťažovateľku upovedomila listom č. k. IV/6 GPt 58/11-7

z 26. septembra 2011.

Podľa názoru sťažovateľky vzhľadom na uvedený priebeh konania o jej trestnom

oznámení došlo postupom OR PZ, okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry k porušeniu

jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48

ods. 2 .

Sťažovateľka svoje presvedčenie odôvodnila takto:

„Zo skutkového stavu jednoznačne vyplývajú nasledovné fakty:

1. Orgány činné v trestnom konaní pristupovali k danej veci nedôsledne už od

začiatku. Z postupu a rozhodnutí je evidentné, že sa snažili predmetnej veci skôr rýchlo

zbaviť (ignorovali sťažovateľom navrhované dôkazy, rozhodnutia neboli dostatočne a

riadne odôvodnené, podklady k rozhodnutiam neboli nikdy kompletné) a nie ju riadne

vyšetriť, tak ako ukladá .

2. Každého úkonu orgánov činných v trestnom konaní sa musel sťažovateľ pracne

domáhať.

- sťažovateľ musel využívať všetky zákonom dostupné prostriedky, aby sa o jeho vec

začal niekto zaujímať, chyby pritom vznikali na strane orgánov činných v trestnom konaní a

nie v nedostatočnom poskytnutí súčinnosti sťažovateľa.

3. V trestnom stíhaní vznikali dlhé obdobia prestávok. Orgán činný v trestnom

konaní počas týchto období nereagoval na výzvy sťažovateľa.

4. Právny zástupca poškodeného, ako i konateľ spoločnosti T., spol. s r.o. museli

mnoho ráz vycestovať na výsluch a na doplnenia vyjadrení, ktoré vyžadovala polícia. Tým

im vznikali ďalšie náklady, ktoré im nikto neuhradil.

5. Orgány činné v trestnom konaní neboli schopné za Štyri roky posúdiť komplexne

danú trestnú vec a rozhodnúť. V postupe a rozhodnutiach sa vždy nachádzali chyby, ktoré

bolí odstraňované až na príkaz nadriadeného orgánu, čím sa celá vec zbytočne

preťahovala.

6. Sťažovateľ podal trestné oznámenie dňa 5. 9. 2008. Od tohto dátumu neboli

orgány činné v trestnom konaní schopné vec riadne vyšetriť. Trestné stíhanie stále

prebieha.

7. Nesprávna činnosť orgánov činných v trestnom konaní má za následok, že škoda

sťažovateľa spôsobená konaním zodpovedných osôb sa stále prehlbuje. Sťažovateľ nie je

schopný sa už štyri roky na orgáne ochrany práva poskytnutia tejto ochrany dovolať...

Orgány činné v trestnom konaní majú rovnako poskytovať ochranu zákonom

garantovaným právam a trestne stíhať tých čo tieto práva porušujú.

Orgány činné v trestnom konaní majú postupovať tak, aby trestné činy boli náležité

zistené a ich páchatelia podľa zákona starostlivo potrestaní, pričom treba rešpektovať

základné práva a slobody fyzických a právnických osôb.

Každý má právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote

prejednaná nestranným a nezávislým súdom. Táto zásada má rovnako platnosť i pre

prípravné konanie tak, aby nedochádzalo i v tejto fáze konania k zbytočným prieťahom vo

veci.

Sťažovateľ má za to, že orgány činné v trestnom konaní (ako orgány ochrany práva)

sa svojím postupom a rozhodnutiam dopustili nesprávnej činnosti. Táto nesprávna činnosť

mala za následok spôsobenie prieťahov v trestnom konaní. Tým došlo k porušeniu práva

sťažovateľa na bezprieťahové konanie podľa ods2 SR. Z uvedeného dôvodu sa

sťažovateľ domáha ochrany na Ústavnom súde SR.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa T. spol. s r.o., právo na bezprieťahové konanie

upravené v postupom Okresného riaditeľstva PZ

Banská Bystrica, Okresnej prokuratúry Banská Bystrica a Krajskej prokuratúry Banská

Bystrica porušené bolo.

2. Okresnému riaditeľstvu PZ Banská Bystrica, Okresnej prokuratúre Banská

Bystrica a Krajskej prokuratúre Banská Bystrica zakazuje pokračovať v porušovaní

základného práva na bezprieťahové konanie.

3. Spoločnosti T., spol. s r.o. sa priznáva finančné zadosťučinenie 5.000 €..., ktoré je

Okresné riaditeľstvo PZ Banská Bystrica povinné spoločnosti T. spol. s r.o. vyplatiť do 15

dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Spoločnosti T., spol. s r.o. priznáva trovy právneho zastúpenia 354,96 €..., ktoré je

Okresné riaditeľstvo PZ Banská Bystrica povinné zaplatiť na účet advokáta JUDr. P. B. do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh

preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

, ).

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, ku ktorému malo dôjsť postupom OR PZ v konaní vedenom pod

ČVS: ORP-422/OV-BB-2011 a postupom okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry

v konaniach súvisiacich s trestným oznámením sťažovateľky.

Účelom, podstatou a zmyslom základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa je odstránenie stavu právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ťažiskovým

pojmom a komponentom tohto základného práva je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci

účastníka, v jeho záležitosti. Súčasne je ústavný súd toho názoru, že uplatnenie tohto

základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom

alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prerokovanie a rozhodnutie je zahrnuté do

účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prerokovaní

veci účastníka (napr. ).

V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)

uplatnenie nároku na náhradu škody poškodeným v rámci trestného konania treba

považovať za začatie konania podľa príslušných ustanovení .

Akonáhle poškodený uplatní svoj nárok na náhradu škody v trestnom konaní, je to

prekážkou, aby si náhradu škody paralelne uplatnil aj v občianskoprávnom konaní. Preto

konanie a rozhodovanie o nároku na náhradu škody v rámci trestného konania vo vzťahu

k poškodenému spadá pod ochranu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd [ďalej len „dohovor“ (napr. , )].

Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí Krumpel a Krumpelová v. Slovensko

z 5. júla 2005 (sp. zn. ) uviedol, že poškodené osoby uplatňujúce si nárok na

náhradu škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pretože takéto konanie možno považovať za rozhodujúce pre určenie ich „občianskych

práv“. Je potrebné poznamenať, že ESĽP sa v danom prípade z hľadiska porušenia

základných práv sťažovateľov zaoberal ich trestnou vecou, v rámci ktorej nebolo len začaté

trestné stíhanie, ale došlo aj ku vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe (napr. ,

).

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru ESĽP k

dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto

práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , , ,

).

Z uvedeného vyplýva, že domáhanie sa ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2

poškodeným v rámci trestného konania je podmienené tým, aby bol uplatnený nárok

na náhradu škody v trestnom konaní, ktoré možno za určitých podmienok považovať za

konanie vo veci poškodeného (jeho záležitosti). Podľa

poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu

bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom

rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu. Podľa judikatúry

všeobecných súdov, ako aj zo znenia je jednou

zo základných podmienok na vyslovenie povinnosti nahradiť škodu, aby poškodený svoj

nárok uplatnil voči určitej osobe – obžalovanému. Z uvedeného vyplýva, že vo veci

poškodeného sa konanie začína uplatnením si nároku na náhradu škody voči určitej osobe,

ktorej určitosť je vyjadrená najskôr vznesením obvinenia.

Vo vzťahu k postupu OR PZ, okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry namieta

sťažovateľka skutočnosti zakladajúce podľa jej názoru zbytočné prieťahy. Podľa zistenia

ústavného súdu do času podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo v trestnej veci vedenej

OR PZ pod ČVS: ORP-422/OV-BB-2011 (predtým pod ČVS: ORP-1422/2-OSV-BB-2008)

vznesené obvinenie žiadnej konkrétnej osobe. V tejto súvislosti upriamuje ústavný súd

pozornosť na svoju doterajšiu judikatúru, z ktorej treba vyvodiť, že sťažovateľka ako

poškodená v trestnom konaní vedenom vo veci bez vznesenia obvinenia (proti konkrétnej

osobe) sa nemôže domáhať vyslovenia porušenia základného práva na konanie bez

zbytočných prieťahov zaručeného v (napr. , ,

). Až vznesenie obvinenia je teda tým momentom, ktorý dáva poškodenému

v trestnom konaní možnosť uplatňovať si ochranu proti konkrétnemu možnému pôvodcovi

svojho poškodenia, a teda z nej robí „vec“, na prerokovanie ktorej bez zbytočných

prieťahov má nárok v zmysle .

Základné právo poškodeného v trestnom konaní na prerokovanie jeho veci bez

zbytočných prieťahov zaručené v je preto uplatniteľné až po vznesení

obvinenia voči konkrétnej osobe (napr. , ).

Ústavný súd vzhľadom na už citovanú judikatúru, z ktorej treba vyvodiť, že

sťažovateľka ako poškodená v trestnom konaní vedenom vo veci bez vznesenia obvinenia

sa nemôže domáhať vyslovenia porušenia základného práva na konanie bez zbytočných

prieťahov, sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa jej ďalšími požiadavkami, rozhodovanie o ktorých je podmienené

vyslovením porušenia práva alebo slobody, k čomu v danom prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011