Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (21)II. ÚS 492/2011
PDF · 184.16 KB
No categories available
II. ÚS 492/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., spol. s r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr.
P. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného riaditeľstva Policajného zboru Banská Bystrica v konaní vedenom pod
ČVS: ORP-422/OV-BB-2011 (predtým ČVS: ORP-1422/2-OSV-BB-2008), postupom
Okresnej prokuratúry Banská Bystrica a postupom Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici
v konaniach súvisiacich s podaným trestným oznámením z 5. septembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti T., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra
2011 doručená sťažnosť spoločnosti T., spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného riaditeľstva Policajného zboru Banská Bystrica (ďalej len „OR PZ“) v konaní
vedenom pod ČVS: ORP-422/OV-BB-2011 (predtým ČVS: ORP-1422/2-OSV-BB-2008),
postupom Okresnej prokuratúry Banská Bystrica (ďalej len „okresná prokuratúra“)
a postupom Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“)
v konaniach súvisiacich s trestným oznámením sťažovateľky z 5. septembra 2008.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 5. septembra 2008 podala OR PZ
trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu „neoprávneného užívania
cudzej veci, resp. sprenevery“. Poverený príslušník OR PZ uznesením ČVS: ORP-1422/2-
OSV-BB-2008 z 1. novembra 2008 trestné oznámenie sťažovateľky odmietol. Na základe
sťažnosti sťažovateľky z 19. novembra 2008 okresná prokuratúra uznesením č. k.
1 Pn 626/08-4 z 5. decembra 2008 zrušila rozhodnutie povereného príslušníka OR PZ
a uložila mu, aby vo veci znova konal a rozhodol.
Poverený príslušník OR PZ uznesením z 13. februára 2009 vo veci trestného
oznámenia sťažovateľky začal podľa § 199 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) trestné stíhanie pre
prečin neoprávneného používania cudzej veci podľa § 215 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
avšak uznesením z 18. januára 2010 trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku zastavil, pretože sa nestal skutok, pre ktorý bolo trestné stíhanie vedené.
Sťažnosť sťažovateľky proti zastaveniu trestného stíhania okresná prokuratúra
uznesením č. k. 3 Pv 104/09-14 z 28. januára 2010 zamietla, pretože nebola dôvodná.
Sťažovateľka vzhľadom na nespokojnosť s postupom vo veci jej trestného oznámenia
podala „Sťažnosť na činnosť prokurátora Okresnej prokuratúry... vo veci č. 3 Pv 104/09“,
na základe ktorej krajská prokuratúra uložila okresnej prokuratúre zabezpečiť opätovné
začatie trestného stíhania podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku.
O opätovnom začatí trestného stíhania (§ 199 ods. 1 Trestného poriadku) poverený
príslušník OR PZ upovedomil sťažovateľku listom z 29. júna 2010.
Uznesením ČVS: ORP-422/OV-BB-2011 (k zmene spisovej značky došlo z dôvodu
zmien v organizácii Policajného zboru) zo 4. februára 2011 poverený príslušník OR PZ
znovu trestné stíhanie pre prečin neoprávneného používania cudzej veci podľa § 215 ods. 1,
ods. 2 písm. a) Trestného zákona zastavil [podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku],
pretože sa nestal skutok, pre ktorý bolo trestné stíhanie vedené.
Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka sťažnosť, ktorú okresná prokuratúra
uznesením č. k. 3 Pv 104/09-32 zo 7. marca 2011 zamietla ako nedôvodnú. S týmto
postupom okresnej prokuratúry sťažovateľka nesúhlasila, preto 18. mája 2011 požiadala
o preskúmanie postupu a rozhodnutia okresnej prokuratúry, ako aj postupu a rozhodnutia
OR PZ. Krajská prokuratúra 13. júla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 KPt 141/10
podnet sťažovateľky vyhodnotila ako nedôvodný a odložila ho.
Sťažovateľka sa následne podaním z 22. júla 2011 obrátila na Generálnu prokuratúru
Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) so „žiadosťou o preskúmanie
postupu“ krajskej prokuratúry, na základe ktorej generálna prokuratúra uložila krajskej
prokuratúre zabezpečiť vo veci trestného oznámenia sťažovateľky opätovné začatie
trestného stíhania, o čom sťažovateľku upovedomila listom č. k. IV/6 GPt 58/11-7
z 26. septembra 2011.
Podľa názoru sťažovateľky vzhľadom na uvedený priebeh konania o jej trestnom
oznámení došlo postupom OR PZ, okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry k porušeniu
jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy.
Sťažovateľka svoje presvedčenie odôvodnila takto:
„Zo skutkového stavu jednoznačne vyplývajú nasledovné fakty:
1. Orgány činné v trestnom konaní pristupovali k danej veci nedôsledne už od
začiatku. Z postupu a rozhodnutí je evidentné, že sa snažili predmetnej veci skôr rýchlo
zbaviť (ignorovali sťažovateľom navrhované dôkazy, rozhodnutia neboli dostatočne a
riadne odôvodnené, podklady k rozhodnutiam neboli nikdy kompletné) a nie ju riadne
vyšetriť, tak ako ukladá Trestný poriadok.
2. Každého úkonu orgánov činných v trestnom konaní sa musel sťažovateľ pracne
domáhať.
- sťažovateľ musel využívať všetky zákonom dostupné prostriedky, aby sa o jeho vec
začal niekto zaujímať, chyby pritom vznikali na strane orgánov činných v trestnom konaní a
nie v nedostatočnom poskytnutí súčinnosti sťažovateľa.
3. V trestnom stíhaní vznikali dlhé obdobia prestávok. Orgán činný v trestnom
konaní počas týchto období nereagoval na výzvy sťažovateľa.
4. Právny zástupca poškodeného, ako i konateľ spoločnosti T., spol. s r.o. museli
mnoho ráz vycestovať na výsluch a na doplnenia vyjadrení, ktoré vyžadovala polícia. Tým
im vznikali ďalšie náklady, ktoré im nikto neuhradil.
5. Orgány činné v trestnom konaní neboli schopné za Štyri roky posúdiť komplexne
danú trestnú vec a rozhodnúť. V postupe a rozhodnutiach sa vždy nachádzali chyby, ktoré
bolí odstraňované až na príkaz nadriadeného orgánu, čím sa celá vec zbytočne
preťahovala.
6. Sťažovateľ podal trestné oznámenie dňa 5. 9. 2008. Od tohto dátumu neboli
orgány činné v trestnom konaní schopné vec riadne vyšetriť. Trestné stíhanie stále
prebieha.
7. Nesprávna činnosť orgánov činných v trestnom konaní má za následok, že škoda
sťažovateľa spôsobená konaním zodpovedných osôb sa stále prehlbuje. Sťažovateľ nie je
schopný sa už štyri roky na orgáne ochrany práva poskytnutia tejto ochrany dovolať...
Orgány činné v trestnom konaní majú rovnako poskytovať ochranu zákonom
garantovaným právam a trestne stíhať tých čo tieto práva porušujú.
Orgány činné v trestnom konaní majú postupovať tak, aby trestné činy boli náležité
zistené a ich páchatelia podľa zákona starostlivo potrestaní, pričom treba rešpektovať
základné práva a slobody fyzických a právnických osôb.
Každý má právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote
prejednaná nestranným a nezávislým súdom. Táto zásada má rovnako platnosť i pre
prípravné konanie tak, aby nedochádzalo i v tejto fáze konania k zbytočným prieťahom vo
veci.
Sťažovateľ má za to, že orgány činné v trestnom konaní (ako orgány ochrany práva)
sa svojím postupom a rozhodnutiam dopustili nesprávnej činnosti. Táto nesprávna činnosť
mala za následok spôsobenie prieťahov v trestnom konaní. Tým došlo k porušeniu práva
sťažovateľa na bezprieťahové konanie podľa čl. 48 ods2 Ústavy SR. Z uvedeného dôvodu sa
sťažovateľ domáha ochrany na Ústavnom súde SR.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa T. spol. s r.o., právo na bezprieťahové konanie
upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného riaditeľstva PZ
Banská Bystrica, Okresnej prokuratúry Banská Bystrica a Krajskej prokuratúry Banská
Bystrica porušené bolo.
2. Okresnému riaditeľstvu PZ Banská Bystrica, Okresnej prokuratúre Banská
Bystrica a Krajskej prokuratúre Banská Bystrica zakazuje pokračovať v porušovaní
základného práva na bezprieťahové konanie.
3. Spoločnosti T., spol. s r.o. sa priznáva finančné zadosťučinenie 5.000 €..., ktoré je
Okresné riaditeľstvo PZ Banská Bystrica povinné spoločnosti T. spol. s r.o. vyplatiť do 15
dní od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Spoločnosti T., spol. s r.o. priznáva trovy právneho zastúpenia 354,96 €..., ktoré je
Okresné riaditeľstvo PZ Banská Bystrica povinné zaplatiť na účet advokáta JUDr. P. B. do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh
preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, ku ktorému malo dôjsť postupom OR PZ v konaní vedenom pod
ČVS: ORP-422/OV-BB-2011 a postupom okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry
v konaniach súvisiacich s trestným oznámením sťažovateľky.
Účelom, podstatou a zmyslom základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ťažiskovým
pojmom a komponentom tohto základného práva je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci
účastníka, v jeho záležitosti. Súčasne je ústavný súd toho názoru, že uplatnenie tohto
základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom
alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prerokovanie a rozhodnutie je zahrnuté do
účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prerokovaní
veci účastníka (napr. I. ÚS 18/06).
V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)
uplatnenie nároku na náhradu škody poškodeným v rámci trestného konania treba
považovať za začatie konania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Akonáhle poškodený uplatní svoj nárok na náhradu škody v trestnom konaní, je to
prekážkou, aby si náhradu škody paralelne uplatnil aj v občianskoprávnom konaní. Preto
konanie a rozhodovanie o nároku na náhradu škody v rámci trestného konania vo vzťahu
k poškodenému spadá pod ochranu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd [ďalej len „dohovor“ (napr. I. ÚS 18/06, IV. ÚS 44/06)].
Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí Krumpel a Krumpelová v. Slovensko
z 5. júla 2005 (sp. zn. 56195/00) uviedol, že poškodené osoby uplatňujúce si nárok na
náhradu škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pretože takéto konanie možno považovať za rozhodujúce pre určenie ich „občianskych
práv“. Je potrebné poznamenať, že ESĽP sa v danom prípade z hľadiska porušenia
základných práv sťažovateľov zaoberal ich trestnou vecou, v rámci ktorej nebolo len začaté
trestné stíhanie, ale došlo aj ku vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe (napr. III. ÚS 189/06,
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto
práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04,
Z uvedeného vyplýva, že domáhanie sa ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy poškodeným v rámci trestného konania je podmienené tým, aby bol uplatnený nárok
na náhradu škody v trestnom konaní, ktoré možno za určitých podmienok považovať za
konanie vo veci poškodeného (jeho záležitosti). Podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku
poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu
bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom
rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu. Podľa judikatúry
všeobecných súdov, ako aj zo znenia § 46 ods. 3 Trestného poriadku je jednou
zo základných podmienok na vyslovenie povinnosti nahradiť škodu, aby poškodený svoj
nárok uplatnil voči určitej osobe – obžalovanému. Z uvedeného vyplýva, že vo veci
poškodeného sa konanie začína uplatnením si nároku na náhradu škody voči určitej osobe,
ktorej určitosť je vyjadrená najskôr vznesením obvinenia.
Vo vzťahu k postupu OR PZ, okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry namieta
sťažovateľka skutočnosti zakladajúce podľa jej názoru zbytočné prieťahy. Podľa zistenia
ústavného súdu do času podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo v trestnej veci vedenej
OR PZ pod ČVS: ORP-422/OV-BB-2011 (predtým pod ČVS: ORP-1422/2-OSV-BB-2008)
vznesené obvinenie žiadnej konkrétnej osobe. V tejto súvislosti upriamuje ústavný súd
pozornosť na svoju doterajšiu judikatúru, z ktorej treba vyvodiť, že sťažovateľka ako
poškodená v trestnom konaní vedenom vo veci bez vznesenia obvinenia (proti konkrétnej
osobe) sa nemôže domáhať vyslovenia porušenia základného práva na konanie bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 212/07, II. ÚS 212/07,
III. ÚS 109/06). Až vznesenie obvinenia je teda tým momentom, ktorý dáva poškodenému
v trestnom konaní možnosť uplatňovať si ochranu proti konkrétnemu možnému pôvodcovi
svojho poškodenia, a teda z nej robí „vec“, na prerokovanie ktorej bez zbytočných
prieťahov má nárok v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.
Základné právo poškodeného v trestnom konaní na prerokovanie jeho veci bez
zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy je preto uplatniteľné až po vznesení
obvinenia voči konkrétnej osobe (napr. III. ÚS 109/06, I. ÚS 18/06).
Ústavný súd vzhľadom na už citovanú judikatúru, z ktorej treba vyvodiť, že
sťažovateľka ako poškodená v trestnom konaní vedenom vo veci bez vznesenia obvinenia
sa nemôže domáhať vyslovenia porušenia základného práva na konanie bez zbytočných
prieťahov, sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2
Pretože sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho
významu zaoberať sa jej ďalšími požiadavkami, rozhodovanie o ktorých je podmienené
vyslovením porušenia práva alebo slobody, k čomu v danom prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. októbra 2011