Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 484/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. novembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť I. H. st., N., a I. H. ml., N., obaja tohto času vo väzbe

v Ústave na výkon väzby L., zastúpených advokátom JUDr. Ľ. Š., Advokátska kancelária,

Š., vo veci namietaného porušenia ich základných práv garantovaných čl. 17 ods. 1, 2 a 5

, na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 v spojení s jej a práv podľa

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Galanta sp. zn. z 8. decembra 2010 a uznesením Krajského

súdu v Trnave sp. zn. z 11. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. H. st. a I. H. ml. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2011

doručená sťažnosť I. H. st. (ďalej len „sťažovateľ v l. rade“) a I. H. ml. (ďalej len

„sťažovateľ v 2. rade“ spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich

základných práv garantovaných , 2 a 5 (ďalej len

„ústava“), na súdnu ochranu podľa a Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“), na zákonného sudcu podľa v spojení

s jej čl. 2 ods. 2, práv podľa čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Galanta (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 8. decembra 2010 a uznesením Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 11. januára 2011.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli uznesením okresného súdu

sp. zn. z 3. októbra 2010 vzatí do väzby z dôvodov podľa

a písm. c) .

Podaním z 18. novembra 2010 sťažovatelia žiadali o prepustenie z väzby na slobodu,

spolu s návrhom na nahradenie väzby písomným sľubom obvineného. Sťažovateľ v 1. rade

tiež navrhol nahradenie väzby peňažnou zárukou.

O žiadosti sťažovateľov rozhodol okresný súd uznesením sp. zn.

z 8. decembra 2010 tak, že ich žiadosť zamietol.

Podľa názoru sťažovateľov o ich žiadosti na okresnom súde „rozhodoval nezákonný

sudca, t. j. sudca neurčený v súlade s rozvrhom práce“.

Proti uzneseniu okresného súdu podali sťažovatelia 8. decembra 2010 sťažnosť,

v ktorej, ako uviedli, namietali aj porušenie práva na zákonného sudcu. V ďalšej časti

sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovatelia citujú z odôvodnenia tejto námietky

adresovanej krajskému súdu, v ktorej okrem iného uviedli:

«Podľa (o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

predpisov) „zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde

a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie

o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia

určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Podľa (o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

predpisov) „zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom

a s rozvrhom práce“.

Podľa rozvrhu práce OS Galanta na rok 2010 so zapracovanými dodatkami vedený

pod Spr J130/2009 v znení účinnom ku dňu 2.10.2010 je v súdnom oddelení 1T pre

rozhodovanie vecí súdneho registra určený predseda senátu JUDr. M. S. a jeho určený

zástupca je v súlade s rozvrhom práce určený JUDr. D. M.

Je síce pravdou, že citovaný rozvrh práce v prílohe č. 3 stanovuje, že sudcovia

v pohotovosti konajú v oddelení ITp vo veci väzby obvineného v prípravnom konaní, avšak

následne pokiaľ JUDr. M. S. konal vo veci ako sudca vykonávajúci pohotovosť na základe

štvrťročného plánu pohotovostných služieb OS Galanta, potom chýba v rozvrhu práce OS

Galanta určenie zákonného sudcu JUDr. E. S. v oddelení 1T pre veci zapísané do súdneho

resistra , a teda nie je splnená podmienka zákonného sudcu podľa zák.

č. 757/2004 z z., nakoľko z rozvrhu práce OS Galanta nevyplýva zaradene sudkyne JUDr.

E. S. do súdneho oddelenia 1T pre veci zapísané do súdneho registra . Na uvedenom nič

nemení ani znenie Rovnako tak navrhujem aby KS Trnava

preskúmal aj formálne a obsahové náležitosti štvrťročného plánu pohotovostných služieb na

základe ktorého bol určený zákonný sudca, ktorý rozhodol o mojom vzatí do väzby.»

Sťažovatelia zopakovali uvedený názor týkajúci sa zákonného sudcu aj v ďalšej časti

odôvodnenia sťažnosti predloženej ústavnému súdu.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 11. januára 2011 sťažnosť

sťažovateľov zamietol.

Sťažovatelia tvrdia, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal s ich námietkou

nezákonného sudcu v dostatočnej miere, pričom opätovne poukázali na skutočnosť, že

„v rozvrhu práce OS Galanta absentuje určenie zákonného sudcu JUDr. E. S. v oddelení

1 T pre veci zapísané do súdneho registra “. Krajský súd uvedenej námietke

sťažovateľov „neporozumel, vôbec sa jej pri svojom rozhodovaní nevenoval a vôbec sa

s ňou relevantným spôsobom nevysporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia“.

Rovnako tak sa krajský súd nevenoval „námietkam k štvrťročnému plánu služieb a tým aj

zákonnému určeniu sudcu ...“.

Na základe týchto skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol vo veci

týmto nálezom:

„1. Okresný súd Galanta svojím rozhodnutím, sp. zn. zo dňa 8.12.2010

v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave, sp. zn. zo dňa 11.1.2011,

porušili základné právo sťažovateľov I. H. st, trvale bytom: N., t. č. vo väzbe v ÚVV L. a I.

H. ml., trvale bytom: N., prechodne bytom: N., t. č. vo väzbe v ÚVV L. na súdnu a inú

právnu ochranu a právo na spravodlivý proces v podobe práva na náležité odôvodnenie

rozhodnutia podľa SR a podľa Európskeho dohovoru a

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv, ako aj práva sťažovateľov na zákonného sudcu

a na nezávislý a nestranný súd podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 1, v spojení s čl. 2

ods. 2 SR a podľa Európskeho dohovoru.

2. Uznesenie Okresného súdu Galanta svojím rozhodnutím, sp. zn.

zo dňa 8.12.2010 a rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. zo dňa

11.1.2011 sa zrušujú a vec vracia Okresnému súdu Galanta na ďalšie konanie.“

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov

konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia namietajú v petite sťažnosti porušenie svojich základných práv podľa

, 2 a 5, a v spojení s , podľa

čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného

súdu sp. zn. z 8. decembra 2010 a uznesením krajského súdu sp. zn.

z 11. januára 2011.

1. Pokiaľ ide o časť sťažnosti namierenú proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 8. decembra 2010, ústavný súd vo svojej judikatúre pravidelne konštatuje,

že v zmysle rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia

základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj

právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. ,

).

Z takto formulovaného princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu

meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľmi uplatnených námietkach porušenia ich

označených práv napadnutým uznesením okresného súdu o zamietnutí ich žiadostí

o prepustenie z väzby na slobodu je tak vylúčená. Ochrany svojich práv sa sťažovatelia

mohli domáhať podaním sťažností proti nemu a toto svoje právo aj využili. O sťažnostiach

rozhodoval krajský súd, ktorý mal právo i povinnosť poskytnúť im ochranu aj vo vzťahu

k označeným základným právam podľa a právam podľa dohovoru, preto ústavný súd

v tejto časti sťažnosť odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2

prvej vety .

2. Ústavný súd zistil, že sťažovatelia sa svojou predchádzajúcou sťažnosťou

doručenou ústavnému súdu 18. marca 2011 domáhali okrem iného aj vyslovenia porušenia

svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, 3 a 5, čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 2 a čl. 48

ods. 1 a listiny uznesením okresného súdu sp. zn.

z 8. decembra 2010 a uznesením krajského súdu sp. zn. z 11. januára 2011,

a to na základe totožných argumentov spočívajúcich v tvrdení nezákonnosti sudcu

rozhodujúceho o väzbe a v tvrdení nedostatočného odôvodnenia uznesenia krajského súdu

v tejto súvislosti.

Ústavný súd o predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľov rozhodol uznesením č. k.

-28 z 27. júla 2011 tak, že ju ako celok odmietol, pričom sťažnosť

sťažovateľa v 2. rade odmietol ako podanú neoprávnenou osobou a časť sťažnosti týkajúcu

sa uznesenia okresného súdu z 8. decembra 2010 odmietol z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

2.1 Sťažnosť sťažovateľa v 1. rade v rozsahu zhodnom s touto sťažnosťou, konkrétne

v časti namietaného porušenia základného práva podľa a 5

a na zákonného sudcu podľa uznesením krajského súdu sp. zn.

z 11. januára 2011, ústavný súd v uvedenom predchádzajúcom rozhodnutí

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Keďže v danom prípade neprichádza do úvahy splnenie podmienok v ďalšom návrhu

zo strany sťažovateľa v 1. rade, keďže ide o rovnaké námietky proti tomu istému

rozhodnutiu krajského súdu, ústavný súd jeho sťažnosť v tomto rozsahu (čl. 17 ods. 2 a 5

a ) odmietol podľa ako

neprípustnú.

2.2 Za týchto okolností bolo úlohou ústavného súdu posúdiť námietky porušenia

základných práv sťažovateľa v 2. rade podľa a 5 a jeho základného

práva na zákonného sudcu podľa napadnutým uznesením krajského

súdu.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Vo vzťahu k námietke nezákonného sudcu pri rozhodovaní okresného súdu, ktorú

sťažovateľ v 2. rade odôvodnil zhodne s predchádzajúcou sťažnosťou, sa ústavný súd

v plnom rozsahu opiera o odôvodnenie uznesenia ústavného súdu v konaní sp. zn.

. V tomto konaní sa ústavný súd touto námietkou podrobne zaoberal,

pričom okrem iného uviedol: „Z rozvrhu práce okresného súdu vyplýva, že v rozhodnom

čase boli sudcovia JUDr. M. S. a JUDr. E. S. pridelení na výkon funkcie sudcu na trestnom

úseku okresného súdu v oddelení 1T a 2T s tým, že u oboch sudcov odborom pôsobnosti

bolo aj vybavovanie vecí súdneho registra . Rozvrhom práce bolo určené, že

pohotovostné služby vykonávajú sudcovia trestného úseku na základe štvrťročného plánu

pohotovostných služieb, pričom sudcovia v pohotovosti konajú aj vo veciach súdneho

registra . Z rozvrhu práce vyplýva, že súdny register sa z hľadiska vecného delí

na oddelenia s tým, že v oddelení 1Tp sudcovia v pohotovosti konajú okrem iných o väzbe

obvineného v prípravnom konaní.

Z týchto skutočností vyplýva, že sudcovia JUDr. M. S. a JUDr. E. S. ako sudcovia

trestného úseku vykonávajúci pohotovostné služby majú ako odbor pôsobnosti aj

vybavovanie vecí súdneho registra s tým, že konajú v každom z uvedených oddelení

súdneho registra , teda aj v oddelení 1Tp.

Na základe týchto skutočností možno uzavrieť, že sudcovia pre prípravné konanie

JUDr. M. S. a JUDr. E. S. boli zákonnými sudcami pre konanie a rozhodovanie v právnej

veci sťažovateľa sp. zn. , ktorí boli určení podľa zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov a v súlade s rozvrhom práce okresného súdu na rok 2010 a príslušným

štvrťročným rozpisom pohotovostných služieb.“

K tej istej námietke vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu ústavný súd uviedol:

„Krajský súd sa námietkou sťažovateľa týkajúcou sa porušenia jeho základného práva podľa

zaoberal a svoje rozhodnutie primeraným spôsobom odôvodnil. Nebolo

potrebné, aby svoje závery výslovne podložil konkrétnymi ustanoveniami rozvrhu práce

okresného súdu, pretože ide o bežne dostupné údaje, ktoré si mohol priamo overiť aj

sťažovateľ (m. m. ). Určenie zákonného sudcu rozvrhom práce tak, že

o návrhu na vzatie do väzby alebo o žiadosti o prepustenie z väzby rozhodne sudca

vykonávajúci v rozhodnom období službu pohotovosti, rešpektuje požiadavku, aby

rozhodovanie o návrhu na vzatie do väzby, resp. o žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby na slobodu bolo realizované nestranným súdom (m. m. ), a tiež

garantuje, aby sa zabezpečila ústavná požiadavka urýchleného rozhodnutia o zákonnosti

väzby v zmysle dohovoru a (m. m. ,

, ), a tým aj právo sťažovateľa na kontrolu zákonnosti väzby

v pravidelných intervaloch.“

Ústavný súd konštatuje, že neexistuje žiadny rozumný dôvod, aby sa v tejto otázke,

aj keď posudzuje sťažnosť iného sťažovateľa (v tomto prípade sťažovateľa v 2. rade),

odchýlil od záverov predchádzajúceho rozhodnutia ústavného súdu čo do obsahu v rovnakej

veci, preto aj sťažnosť sťažovateľa v 2. rade v časti namietajúcej porušenie jeho základného

práva na zákonného sudcu podľa uznesením krajského súdu sp. zn.

z 11. januára 2011 odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd posúdil ako zjavne neopodstatnenú aj tú časť sťažnosti sťažovateľa v 2.

rade, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a 5 ,

pretože medzi obsahom týchto článkov a odôvodnením sťažnosti, ktoré je výlučne zamerané

na tvrdenia o nezákonnosti sudcu v konaní prvostupňového súdu, nie je žiadna relevantná

súvislosť.

3. Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti namietajú aj porušenie základných práv

garantovaných , na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 listiny v spojení s a práv podľa a dohovoru.

Ústavný súd aj vo vzťahu k namietanému porušeniu týchto základných práv a práv

podľa dohovoru považuje sťažnosť sťažovateľov za zjavne neopodstatnenú.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pokiaľ ide základné právo sťažovateľov podľa , ústavný súd

vo svojej judikatúre opakovane konštatoval (napr. , ), že ide

o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu

ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné

ustanovenie a 5 , ktoré je vo vzťahu k v pomere

špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného

práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej

slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého

súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie

a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia a 5

o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie .

Z uvedeného dôvodu je sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva

podľa a rovnakého základného práva podľa listiny v konaní

o väzbe zjavne neopodstatnená (obdobne napr. ).

Ústavný súd z rovnakých dôvodov odmietol aj časť sťažnosti týkajúcu sa čl. 17

ods. 1 , ktorý všeobecne a univerzálnym spôsobom zaručuje osobnú slobodu

každému, ale jeho porušenie všeobecným súdom bez zistenia procesných pochybení

neprichádza do úvahy. Na tomto mieste ústavný súd poznamenáva, že v prípade tejto

námietky (a týka sa to tiež už uvedených námietok vo vzťahu k a 5 )

bolo možné odmietnuť sťažnosť aj pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí,

pretože v sťažnosti vo vzťahu k týmto námietkam absentuje akékoľvek relevantné

odôvodnenie napriek tomu, že sťažovatelia sú zastúpení v konaní advokátom. To isté potom

v celom rozsahu platí aj v prípade označeného práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru, najmä ak

berieme do úvahy, že príslušné súdy sa žiadosťou sťažovateľov o prepustenie z väzby

na slobodu riadne zaoberali a rozhodli o nej v primeranej lehote.

K námietke porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, ktorú sťažovatelia spájajú s nedostatočným odôvodnením uznesenia krajského

súdu, treba uviesť jednak spojitosť s dôvodmi, pre ktoré bolo odmietnuté namietané

porušenie základného práva podľa , ale tiež poukázať na závery

ústavného súdu v tomto odôvodnení, ako aj v odôvodnení predchádzajúceho rozhodnutia

ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľov o tom, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu

netrpí vadou svojvôle ani arbitrárnosti a je primerane, ústavne akceptovateľným spôsobom

odôvodnené.

Sťažovatelia namietajú porušenie označených základných práv podľa

napadnutým uznesením krajského súdu „v spojení s “. Podľa

stabilizovanej judikatúry ústavného súdu ustanovenia má charakter

ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade

a uplatňovaní . Toto ustanovenie je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania

ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd

garantovaných podľa , a preto ak ústavný súd nedospel

k záveru, že boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, neexistuje ani dôvod

na vyslovenie porušenia týchto ustanovení (m. m. ).

Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. novembra 2011