Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 83/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. z 19. mája

2009 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 20. novembra 2009

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. T. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára

2010 faxom a 25. februára 2010 poštou doručená sťažnosť Ing. T. L. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou sa domáhal, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 19. mája 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 20. novembra 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a aby

označené rozsudky zrušil. Za dôvod namietaného porušenia svojich práv sťažovateľ

považuje arbitrárnosť právnych záverov všeobecných súdov oboch stupňov v konaní

o určení odstúpenia od kúpnej zmluvy a určení vlastníckeho práva. Sťažovateľ súčasne

navrhol odložiť vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí.

Z obsahu sťažnosti a napadnutých rozhodnutí ústavný súd zistil, že sťažovateľ

2. septembra 1999 uzavrel so spoločnosťou P., konajúcou prostredníctvom konateľky M. L.,

kúpnu zmluvu, na základe ktorej táto obchodná spoločnosť previedla na neho vlastníctvo

k nehnuteľnostiam zapísaným na LV... (ďalej len „predmetné nehnuteľnosti“). Vklad

vlastníckeho práva bol povolený 19. mája 2000 pod č... Súčasťou zmluvy bol tiež záväzok

sťažovateľa zaplatiť kúpnu cenu.

Dňa 5. apríla 2000 uvedená spoločnosť ako predávajúci doručila Okresnému úradu

v Prešove, katastrálnemu odboru (ďalej len „katastrálny odbor OÚ“), prostredníctvom

svojho právneho zástupcu oznámenie o odstúpení od predmetnej kúpnej zmluvy z 27. marca

2000 a zároveň požiadala o zastavenie katastrálneho konania o povolenie vkladu

vlastníckeho práva. Splnomocnenie konať za spoločnosť udelil právnemu zástupcovi jej

druhý konateľ Ing. M. H. Následne bolo 5. mája 2000 doručené katastrálnemu odboru OÚ

ďalšie podanie uvedenej spoločnosti prostredníctvom advokáta JUDr. L. L., a to na základe

splnomocnenia udeleného konateľkou M. L. V uvedenom podaní považuje právny zástupca

odstúpenie od zmluvy zo strany uvedenej obchodnej spoločnosti za právne neúčinné, lebo

podľa neho nie je zjavné, aký dôvod by mal viesť k odstúpeniu od zmluvy. Zároveň

z hľadiska právnej istoty konateľka M. L. oznámila, že berie odstúpenie späť. Rovnaké

vyjadrenie k odstúpeniu od zmluvy bolo zaslané aj právnemu zástupcovi JUDr. P. Č.

Napadnutým rozsudkom určil okresný súd vo veci žaloby Ing. M. H. proti

sťažovateľovi ako žalovanému, za účasti JUDr. M. P., správcu konkurznej podstaty úpadcu

obchodnej spoločnosti P. vlastnícke právo uvedenej obchodnej spoločnosti k predmetným

nehnuteľnostiam, ako aj to, že patria do konkurznej podstaty úpadcu v konkurznej veci

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. . V prevyšujúcej časti, ktorou žalobca žiadal

určenie právnej účinnosti odstúpenia od zmluvy, a to, aby sťažovateľ strpel zápis

vlastníckeho práva uvedenej obchodnej spoločnosti do katastra nehnuteľností k predmetným

nehnuteľnostiam, žalobu zamietol.

Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku odvolanie, ktorým namietal jeho vyhovujúci

výrok a výrok o trovách konania. Krajský súd o ňom rozsudkom sp. zn.

z 20. novembra 2009 rozhodol tak, že rozsudok prvostupňového súdu vo vyhovujúcom

výroku potvrdil.

Podstatou namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu je podľa

sťažovateľa skutočnosť, že právne závery okresného súdu a krajského súdu sú arbitrárne

a v rozpore so základnými zásadami logiky a právneho poriadku. Z ústavného hľadiska sú

teda neospravedlniteľné a neudržateľné. Zároveň pritom porušujú aj jeho právo na pokojné

užívanie svojho majetku a na jemu zodpovedajúcu ochranu pred nezákonným zbavením

majetku. Toto tvrdenie sa týka týchto právnych záverov:

V prvom rade sťažovateľ nesúhlasí s takým výkladom čl. IV bodu 4.4 kúpnej zmluvy

z 2. septembra 1999, že obsahuje dohodu o možnosti odstúpenia od zmluvy z iných ako

zákonných dôvodov. Aj keby bola táto interpretácia všeobecných súdov správna, bolo by

v rozpore so zákonom, a teda neplatné odstúpenie od zmluvy z 27. marca 2000. Sťažovateľ

pritom poukazuje na znenie druhej vety , podľa ktorého

nemôže od zmluvy odstúpiť, a to ani v prípade, keď poskytne odstupné, ten, kto zmluvu

splnil aspoň z časti alebo prijal hoci len čiastočné plnenie. Ako totiž vyplýva z čl. III bodu

3.3 dodatku č. 1 kúpnej zmluvy, časť kúpnej ceny bola kupujúcim uhradená v hotovosti

17. marca 2000, teda desať dní pred uskutočnením právneho úkonu odstúpenia od zmluvy.

Najneskôr od tohto okamihu pritom už ani jedna zo zmluvných strán nemohla v zmysle

druhej vety od zmluvy odstúpiť, a to ani v prípade, pre ktorý

si dohodli odstupné.

Sťažovateľ ale poukazuje aj na ďalšie (z jeho pohľadu) pochybenia súdov.

Predovšetkým spochybňuje ich skutkový záver, že odstúpenie od zmluvy muselo byť

sťažovateľovi doručené najneskôr 5. mája 2000. Tento záver bol vyvodený z jeho tvrdenia,

že ho v danej dobe zastupoval advokát JUDr. L. L. a akákoľvek korešpondencia adresovaná

žalovanému bola následne postupovaná tomuto právnemu zástupcovi, ako aj z toho, že tento

zástupca 5. mája 2000 doručil katastrálnemu odboru OÚ vyjadrenie k odstúpeniu od zmluvy

ako zástupca predávajúceho. Súdy sa podľa sťažovateľa vôbec nezaoberali otázkou, ako sa

JUDr. L., ktorý predmetné vyhlásenie zasielal ako zástupca predávajúceho, teda subjektu,

ktorý odstupoval od zmluvy, dozvedel o odstúpení od zmluvy, a prečo robil v tejto

súvislosti úkon za predávajúceho, a nie kupujúceho. Informácie o odstúpení totiž mohol

mať z rôznych zdrojov. Napokon skutočnosť, že všetky listiny doručené žalovanému boli

následne oznamované JUDr. L., čo by v danom prípade muselo byť preukázané,

neznamená, že to bolo i naopak. Pokiaľ teda JUDr. L. mal vedomosť o odstúpení

od zmluvy, neznamená to, že sa o túto vedomosť podelil so žalovaným.

Ďalšia námietka spočívala v tom, že podľa malo

byť odstúpenie od zmluvy uskutočnené písomnou formou. V danej veci sa však súdy

nezaoberali tým, či list, ktorým predávajúci odstupoval od zmluvy, bol doručený

žalovanému, alebo sa ten o jeho obsahu dozvedel inak, a či vôbec v čase, keď malo byť

odstúpenie od zmluvy doručované, sa zdržiaval na adrese trvalého bydliska. Aj keby sa

preto domnienky súdov oboch stupňov ukázali ako pravdivé, nepreukazovali by podľa

sťažovateľa platné písomné odstúpenie od zmluvy.

Sťažovateľ nesúhlasil ani s hodnotením výpovede JUDr. Č., ktorý uviedol, že

oznámenie o odstúpení od kúpnej zmluvy bolo katastrálnemu odboru OÚ doručované

až po vykázanom doručovaní žalovanému. Tvrdenie označuje za účelové a nijakými

ďalšími dôkazmi nepreukázané. Logické by totiž bolo, keby odstúpenie od zmluvy zaslal

tomuto úradu až potom, ako nadobudol vedomosť o jeho doručení sťažovateľovi. List pre

kataster by bol preto napísaný v iný neskorší deň, než bolo napísané odstúpenie od zmluvy.

Za nedostatočný dôkaz považuje aj vyvodenie preukázania doručenia odstúpenia od zmluvy

sťažovateľovi citáciou z vyjadrenia JUDr. L. o späťvzatí odstúpenia od zmluvy.

Napokon nesúhlasil ani s tým, ako sa súdy vysporiadali s otázkou aktívnej

legitimácie žalobcu, ktorý žiadal, aby súd určil vlastnícke právo tretej osobe, čo vylučovalo

naliehavý právny záujem žalobcu. Navyše, nemožno rozhodnutím súdu ukladať práva

a povinnosti tretej osobe, ktorá nie je účastníkom konania, a tým menej možno pripustiť,

aby sa subjekt, ktorý nie je (domnelým) vlastníkom, domáhal ochrany tohto vlastníckeho

práva. Odkazuje pritom na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedený

v jeho rozsudku z 27. marca 2003 sp. zn. M Cdo 36/2000 publikovanom pod č. 62/2004.

V danej veci sa teda mohol vlastníctva veci domáhať len ten, kto sa cíti byť vlastníkom,

čo ale nebol prípad žalobcu. Ten sa súčasne nemohol domáhať ani určenia, že majetok patrí

do konkurznej podstaty úpadcu, pretože zákon o konkurze upravuje, kto a akým spôsobom

zisťuje, čo patrí do konkurznej podstaty, a spoločník úpadcu nemá podľa zákona o konkurze

v súvislosti s konkurznou podstatou žiadne oprávnenia.

II.

Ústavný súd si vyžiadal vyjadrenie krajského súdu a príslušný spis vedený okresným

súdom pod sp. zn. .

Krajský súd vo svojom vyjadrení zo 14. apríla 2010 navrhol neprijať sťažnosť

na ďalšie konanie. K námietkam sťažovateľa týkajúcim sa otázky dohodnutia možnosti

odstúpenia od zmluvy, samotného odstúpenia a aktívnej legitimácie žalobcu na podanie

určovacej žaloby zopakoval niektoré právne závery obsiahnuté vo svojom rozhodnutí, ako

aj v rozhodnutí okresného súdu.

Na toto vyjadrenie krajského súdu reagoval sťažovateľ stanoviskom z 11. mája 2010,

v ktorom označil vyjadrenie krajského súdu za nereagujúce na tvrdenia uvedené

v prerokúvanej sťažnosti, resp. len sumarizujúce alebo opakujúce už uvedené právne

závery.

III.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) prerokuje každý návrh predbežne na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia prijatiu návrhu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia môže

ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť i návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 19. mája 2009

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že

ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred

iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. ).

Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je tak vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach

porušenia jeho základných práv napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich

práv sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti nemu. Ústavný

súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku

okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej

vety . Ďalej sa preto zaoberal sťažnosťou len vo vzťahu

k napadnutému rozsudku krajského súdu.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 20. novembra 2009

V tomto rozsahu tvorili sťažnosť námietky týkajúce sa porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa , resp. listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom krajského súdu. Ústavný súd vo svojej ustálenej

judikatúre konštatuje, že pokiaľ rozhoduje o sťažnosti smerujúcej proti rozhodnutiu

všeobecného súdu, je oprávnený preskúmať len to, či v konaní, ktoré rozhodnutiu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Zásadne pritom nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (napr. , , , ). Skutkové a právne závery

súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(napr. , , ).

Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozsudku stotožnil s právnymi závermi

okresného súdu vo vzťahu k otázke, či súčasťou predmetnej kúpnej zmluvy z 2. septembra

1999 bola aj dohoda o možnosti odstúpenia od zmluvy. Vo svojom rozsudku uviedol, že

okresný súd postupoval pri výklade čl. IV bodu 4.4 kúpnej zmluvy v súlade

s interpretačným pravidlom obsiahnutým podľa , keď

dospel k záveru, že účastníci si dohodli možnosť odstúpenia od zmluvy pred zápisom

vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností pre prípad uzavretia ďalšej kúpnej zmluvy.

Podľa uvedeného ustanovenia zmluvy „pre prípad odstúpenia od tejto zmluvy pred

povolením vkladu vlastníckeho práva do KN alebo uzavretia ďalšej kúpnej zmluvy,

prípadne iného spôsobu naloženia s predmetnými nehnuteľnosťami zjednávajú účastníci

okrem povinnosti vrátiť to, čo už bolo plnené aj odstupné, podľa vo výške

3.000.000,- Sk (slovom: trimilióny slovenských korún), ktoré sa zaväzuje zaplatiť

odstupujúci druhému účastníkovi zmluvy“. Okresný súd k uvedenému ustanoveniu uviedol,

že ho nemožno vykladať z hľadiska zmyslu použitých slov inak, než tak, že účastníci

zmluvy majú právo do rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľností odstúpiť aj bez uvedenia dôvodu od kúpnej zmluvy, pričom pre tento prípad

si navzájom dohodli pre odstupujúceho účastníka povinnosť spolu s prijatým plnením

zaplatiť aj odstupné podľa . Výslovné uvedenie predmetného

ustanovenia navyše potvrdzuje vôľu zmluvných strán dohodnúť možnosť odstúpenia

od kúpnej zmluvy do povolenia vkladu vlastníckeho práva.

S týmito závermi všeobecných súdov vyslovuje sťažovateľ vo svojej sťažnosti

nesúhlas, ku ktorému však neuvádza žiadne ďalšie podrobnejšie odôvodnenie. Ústavný súd

s ohľadom na uvedenú argumentáciu krajského súdu, ako aj okresného súdu, na ktorú

krajský súd vo svojom rozsudku tiež odkázal, preto nemal žiaden dôvod považovať tento

právny záver za arbitrárny a toto odôvodnenie vyhodnotil z ústavnoprávneho hľadiska ako

dostatočné. Keďže v tejto časti sťažnosti argumenty sťažovateľa nesignalizujú žiadnu

možnosť porušenia jeho označených práv, a teda nie je daný dôvod, aby bola sťažnosť

prijatá na ďalšie konanie, ústavný súd ju pri jej predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

3. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa preukázania doručenia odstúpenia

od kúpnej zmluvy

K záveru o arbitrárnosti namietaného rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 20. novembra 2009 ústavný súd nedospel ani vo vzťahu k námietke sťažovateľa, ktorá sa

týkala preukázania doručenia odstúpenia od zmluvy sťažovateľovi najneskôr 5. mája 2000.

Okresný súd vo svojom rozsudku, na ktorý v tejto časti plne odkázal krajský súd, uviedol,

že doručenie odstúpenia od zmluvy sťažovateľ priznal už vo svojom písomnom vyjadrení

z 13. júna 2003 v konaní sp. zn. (č. l. 38). Vychádzal z výpovede

sťažovateľa, ktorý potvrdil, že v relevantnom čase ho zastupoval JUDr. L., ktorému bola

následne postupovaná všetka korešpondencia, pretože práve on ako zástupca obchodnej

spoločnosti P., spoločnosť s ručením obmedzeným, Prešov, doručil katastrálnemu odboru

OÚ vyjadrenie k odstúpeniu od kúpnej zmluvy, pričom v uvedenom čase zastupoval

aj žalovaného, a zo svedeckej výpovede JUDr. Č. vyplynulo, že oznámenie o odstúpení

od kúpnej zmluvy bolo okresnému úradu doručované až po vykázanom doručení

žalovanému. Okresný súd mal teda za preukázané, že žalovanému bolo odstúpenie od

kúpnej zmluvy doručené v časovom rozmedzí od 27. marca 2000 do 5. mája 2000. Odkázal

pritom aj na vyjadrenie JUDr. L. doručené katastrálnemu odboru OÚ 5. mája 2000,

v ktorom uvádza, že ho konateľka spoločnosti poverila oznámením o tom, že berie

odstúpenie od zmluvy ako jednostranný právny úkon spoločnosti v celom rozsahu späť.

Ani v prípade tejto námietky teda sťažnosť neobsahovala žiadnu ústavnoprávnu

argumentáciu a podľa názoru ústavného súdu nemožno uvedené právne závery označiť

za arbitrárne alebo v extrémnom nesúlade so skutkovými závermi. Aj v tejto časti je preto

sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená a ústavný súd ju podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pri jej predbežnom prerokovaní z tohto dôvodu odmietol.

4. K ostatným námietkam uplatneným sťažovateľom

Vo vzťahu k ostatným uplatneným námietkam ústavný súd upriamuje pozornosť

na to, že podľa vyžiadaného spisu okresného súdu neboli tieto námietky riadne uplatnené

v odvolacom konaní. S obsahom spisu korešponduje aj konštatovanie krajského súdu

obsiahnuté v napadnutom rozsudku, podľa ktorého sťažovateľ síce doplnil odvolanie

o ďalšie dôvody, ale stalo sa tak až po uplynutí odvolacej lehoty podľa § 205 ods. 3

. Tento záver sťažovateľ vo svojej sťažnosti nijako

nespochybňuje. Krajský súd sa preto nemohol zaoberať ani týmito námietkami, ktoré

spočívali v uvedení nesprávnosti zastupovania žalovaného v katastrálnom konaní, ako

aj v posúdení obsahu zmluvy v rozpore so závermi vyplývajúcimi z vykonaného

dokazovania.

Ústavný súd pripomína, že z už spomínaného princípu subsidiarity možno vyvodiť

aj povinnosť sťažovateľa efektívne uplatniť v konaní pred všeobecnými súdmi alebo

v konaní pred iným orgánom verejnej moci každú námietku na ochranu svojich základných

práv, t. j. povinnosť uplatniť ju (pokiaľ to prichádza do úvahy) ešte pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa

ktorého v prípade, ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní

v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol

v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc

(, , , ). Obdobne vo veci

vedenej pod sp. zn. ústavný súd uviedol, že „ak sťažovateľ uplatní určitú

námietku až v konaní pred ústavným súdom, hoci ju mohol predtým uplatniť v konaní pred

iným orgánom verejnej moci, nemožno uznať, že splnil podmienky na vyčerpanie všetkých

právnych prostriedkov nápravy v zmysle (m. m.

). Z toho vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodnúť o určitej námietke

sťažovateľa nemožno založiť až jej uplatnením v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

v prípade, ak ju sťažovateľ mohol uplatniť v napadnutom konaní, pričom podľa

platného poriadku o nej mohol a aj bol povinný meritórne rozhodnúť iný orgán verejnej

moci. Preto, ak takáto situácia nastane, treba podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v celej

časti týkajúcej sa námietky odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.“.

Ústavný súd sa z tohto dôvodu nemohol vyjadriť k ostatným námietkam sťažovateľa,

pretože takýto postup by bol s ohľadom na ich neuplatnenie riadnym spôsobom

v odvolacom konaní v rozpore s princípom subsidiarity. Z toho dôvodu sťažnosť v tejto

časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy, aby sa ústavný súd

zaoberal návrhom sťažovateľa na odloženie vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí,

a rovnako tak bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami, ktoré

sťažovateľ vo svojej sťažnosti uplatnil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011