Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 497/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, Jarmočná 2264/3, Šaľa, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 a práv podľa , a 4 a

ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Trnava sp. zn. zo 7. apríla 2015 a uznesením Krajského súdu

v Trnave sp. zn. zo 16. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2015

doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom

Štanglovičom, Jarmočná 2264/3, Šaľa, ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a 5, a (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 7. apríla 2015

a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 16. apríla 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol obvinený z obzvlášť závažného zločinu

vydierania podľa a . V konaní bol vzatý do väzby

uznesením okresného súdu sp. zn. 104/2012 z 20. decembra 2012 z dôvodov podľa

ods. 1 písm. a) a c) s tým, že lehota väzby plynie od 18. decembra 2012

o 08.55 h. Prokurátor podal 13. septembra 2013 na sťažovateľa obžalobu, o ktorej je vedené

konanie pod sp. zn. .

O prepustenie z väzby požiadal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu žiadosťou

z 23. marca 2015, o ktorej rozhodol okresný súd napadnutým uznesením zo 7. apríla 2015

tak, že žiadosť zamietol, písomný sľub sťažovateľa neprijal a jeho väzbu nenahradil

dohľadom probačného a mediačného úradníka. Predmetné uznesenie bolo vyhlásené v

prítomnosti sťažovateľa na neverejnom zasadnutí. Hneď po vyhlásení napadnutého

uznesenia podal proti nemu sťažovateľ sťažnosť podľa .

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

„Sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Trnava sp. zn. zo dňa

07. 04. 2015 som zdôvodnil písomným podaním zo dňa 20. 04. 2015, teda v deň kedy mi

bolo doručené písomné vyhotovenie uznesenia Okresného súdu Trnava sp. zn.

zo dňa 11. 12. 2014 aj s odôvodnením, v ktorom zdôvodnení som prostredníctvom môjho

obhajcu JUDr. Ľudovíta Štangloviča poukazoval na porušenie ...

a ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR. Uznesením Krajského súdu v Trnave

č. k. 1892, zo dňa 16. 04. 2015 však bola podľa

moja sťažnosť proti uzneseniu OS Trnava zamietnutá a to bez oboznámenia sa s dôvodmi

2

sťažnosti, ktoré som mohol predložiť najskôr 16. 04. 2015, a ktoré som v ten deň

prostredníctvom svojho obhajcu odoslal na poštovú prepravu.“

Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na obhajobu, pričom tvrdí, že k tomu

došlo z dôvodov, za ktoré zodpovedajú okresný súd a krajský súd. V tejto súvislosti uvádza:

„Neverejné zasadnutie na OS Trnava ohľadom žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby sa konalo dňa 07. 04. 2015, pričom na uvedenom neverejnom zasadnutí bolo

uznesenie OS Trnava odôvodnené len veľmi stručne, jednou vetou a všeobecne len

s odkazom na predchádzajúce rozhodnutia... vzhľadom na ktorú situáciu som ako obhajca

sťažovateľa vyhlásil, že písomne odôvodním sťažnosť sťažovateľa ako obvineného

(resp. obžalovaného) po doručení písomného vyhotovenia Uznesenia OS Trnava, kde budú

uvedené dôvody zamietnutia žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.

OS Trnava svoje uznesenie však expedoval na poštovú prepravu... až 15. 04. 2015...

na doručenie obhajcovi sťažovateľa. OS Trnava pritom predložil spis... na KS Trnava

už dňa 13. 04. 2015... Pričom na druhý deň po expedovaní uznesenia OS Trnava, a to dňa

16. 04. 2015 KS Trnava vydal touto sťažnosťou napadnuté uznesenie KS Trnava...

Samotnému sťažovateľovi ako obvinenému bolo Uznesenie OS Trnava doručené

17. 04. 2015... a dostal sa k nemu v poobedňajších hodinách, v ktorý deň keďže bol piatok

a ani najbližšie víkendové dni, nemohol náležite reagovať... Za hrubé pochybenie

OS Trnava považujem skutočnosť, že OS Trnava expedoval obhajcovi sťažovateľa

na poštovú prepravu uznesenie OS Trnava až dva dni po doručení spisového materiálu

na rozhodnutie na KS Trnava, čím znemožnil doručenie uznesenia OS Trnava sťažovateľovi

na zdôvodnenie sťažnosti a arbitrárnym spôsobom porušil právo sťažovateľa na obhajobu. V

takýchto prípadoch mám za to, že je potrebné za účelom dodržania kontradiktórnosti

konania a práva obvineného na obhajobu najprv doručovať uznesenie o zamietnutí žiadosti

o prepustení z väzby najprv obvinenému na možnosť zdôvodniť sťažnosť proti takému

uzneseniu, navyše za situácie, kedy uznesenie o zamietnutí žiadosti o prepustenie

obvineného z väzby je len všeobecne zdôvodnené, keď sa obhajca obvineného vyjadrí,

že sťažnosť podrobne zdôvodní až po obdržaní rozhodnutia o zamietnutí žiadosti

o prepustenie z väzby. Ak prvostupňový súd predloží odvolaciemu súdu vec o prepustení

z väzby bez toho, aby počkal na písomné zdôvodnenie sťažnosti obvineného, spôsobí,

že takýto spis je nekompletný, odníme možnosť obvinenému náležite sa vyjadriť k dôvodom,

ktoré prvostupňový súd vyhodnotí ako dôvody na trvanie väzby a poprie tak jeho právo

na obhajobu, ktoré spočíva v práve vyjadriť sa k dôvodom na trvanie väzby a obmedzovania

jeho osobnej slobody...

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľovi ako obvinenému nebolo umožnené sa vyjadriť

k dôvodom zamietnutia jeho žiadosti o prepustenie z väzby, keďže uznesenie OS Trnava

nebolo v deň vyhlásenia takmer vôbec odôvodnené, nebolo možné sa k nemu skôr

ako po doručení písomného vyhotovenia s odôvodnením vyjadriť, prihliadnuc na skutočnosť,

že v sťažnostnom konaní... pred KS Trnava bolo zdôvodnenie sťažnosti jediným

prostriedkom jeho obrany.

Navyše, KS Trnava rozhodol o sťažnosti sťažovateľa ako obvineného bez toho,

aby prihliadal na písomné zdôvodnenie sťažnosti sťažovateľa obvineného...

Keďže KS Trnava nezahrnul dôvody sťažnosti proti uzneseniu OS Trnava, pričom

tieto mu boli zaslané ihneď v deň jeho doručenia obhajcovi sťažovateľa ako obvineného,

tak takýmto spôsobom bolo sťažovateľovi upreté právo brániť sa, resp. obhajovať sa proti

uzneseniu OS Trnava.“

S poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)

a ústavného súdu sťažovateľ argumentuje, že uvedeným postupom konajúcich súdov bola

porušená zásada kontradiktórnosti a rovnosti zbraní. Poukazuje tiež na to, že nemal možnosť

byť osobne prítomný v konaní o jeho sťažnosti pred krajským súdom, preto jediným

spôsobom, ako mohol uplatniť svoje výhrady, bolo predloženie písomnej sťažnosti, ktorú

však krajský súd pri svojom rozhodovaní nemal k dispozícii. Podľa sťažovateľa právo na

obhajobu a na vyjadrenie sa k dôvodom zamietnutia žiadosti o prepustenie z väzby realizuje

obvinený predovšetkým prostredníctvom odôvodnenia svojej sťažnosti, preto je „súd

povinný poskytnúť možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia a na tento prostriedok

obrany obvineného aj prihliadať“. Postup konajúcich súdov viedol aj k tomu, že mu nebol

poskytnutý čas na prípravu obhajoby, ktorú realizoval prostredníctvom svojho obhajcu.

4

Podľa sťažovateľa rýchlosť rozhodovania krajského súdu v tomto prípade bola

na úkor kvality, keďže súdny spis v rozsahu 1889 strán „za dobu dvoch alebo troch

pracovných dní prihliadnuc aj na inú zaťaženosť súdu, nebolo možné si... náležite

naštudovať“. O tom svedčí aj to, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu

je „všeobecným konštatovaním, nekritickým zovšeobecnením a prevzatím názorov

z uznesenia OS Trnava, bez toho aby sa zaoberalo námietkami sťažovateľa...“.

Sťažovateľ tiež namieta porušenie práva na osobnú slobodu a na dĺžku trvania väzby,

pričom poukazuje na to, že vo väzbe je od 18. decembra 2012. V sťažnosti sa odvoláva

na relevantné rozhodnutia ústavného súdu a ESĽP týkajúce sa vzťahu trvania väzby

a dôvodov väzby. V tejto súvislosti cituje rozhodnutie ústavného súdu a uvádza:

«Ústavný súd SR sa, pokiaľ ide o vzťah dĺžky trvania väzby a dôvodov väzby, vyjadril

nasledovne „štádium trvania väzby, ktoré v prípade väzby trvajúcej skoro šesť mesiacov

už nie je počiatočným, a teda na jej odôvodnenie už nemožno uplatniť kritériá uplatňované

v momente rozhodovania o vzatí do väzby a krátko po ňom. Šesťmesačné obmedzenie

osobnej slobody osoby, voči ktorej sa uplatňuje prezumpcia neviny, je dlhodobým“

().

Podľa názoru Ústavného súdu sa pri dlhodobom trvaní väzby uplatňujú prísnejšie

kritériá ako pri počiatočnom štádiu trvania väzby, pretože „podľa slovenského práva

v prípade dlhšie trvajúcej väzby musia byť splnené štyri podmienky. Musí existovať

po formálnej stránke uznesenie o vznesení obvinenia. Po materiálnej stránke sa vyžaduje

existencia kvalifikovaného podozrenia zo spáchania skutku, za ktorý je vznesené obvinenie.

Musí existovať niektorý z väzobných dôvodov podľa... . Napokon musí

byť splnená podmienka, aby orgány činné v trestnom konaní vo veci samej postupovali

s osobitnou starostlivosťou a urýchlením“ (, porov. aj ).»

Sťažovateľ tiež poukazuje na právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa

ktorého sa tiež vyžaduje, aby orgány činné v trestnom konaní postupovali vo veci samej

s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (sťažovateľ uvádza rozsudky ESĽP vo veciach

Toth proti Rakúsku z 12. 12. 1991, Tomasi proti Francúzsku a Abdoella proti Holandsku,

pozn.). Postup s osobitnou starostlivosťou a urýchlením vyplýva tiež z čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Sťažovateľ tvrdí, že v jeho veci konajúce súdy nepostupujú s osobitnou starostlivosťou a

urýchlením, keďže „obžaloba... bola podaná pred vyše rokom a siedmimi mesiacmi (a to

dňa 13. 09. 2013... no i napriek tomu sa vo veci obvineného doteraz nekonalo hlavné

pojednávanie vo veci samej“. Poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného

súdu a uvádza:

„... mám za to, že súd svoju nečinnosť nemôže ospravedlňovať poukazovaním

na prípadné dôvody na strane obvineného, ktorý nakoľko je stále vo väzbe je k dispozícii

k účasti na hlavné pojednávania, ani z dôvodov na strane zvoleného obhajcu obvineného,

pretože v predmetnej veci bol obvinenému ustanovený náhradný obhajca... pred vyše

rokom. Aj napriek tomu k dnešnému dňu sa ešte nekonalo pojednávanie vo veci samej,

za čo je zodpovedný len súd jeho nečinnosťou, pretože súd má zákonom stanovenú

povinnosť v zmysle na zabezpečenie plynulého a riadneho priebehu

súdneho konania bez prieťahov, o ktorej nečinnosti súdu príkladmo svedčí aj fakt,

že pojednávania nariadené na deň 26. 08. 2014 a 13. 11. 2014 boli odročené z dôvodu

na strane súdu a svedčí o tom aj zmena zloženia senátu, ktoré skutočnosti obvinený a ani

zvolený alebo náhradný obhajca nezavinili. Pokiaľ ide o zmenu zloženia senátu,

tak o jej dôvode mal vedomosť OS Trnava už od októbra 2014 (konkrétne o zmene

pôsobenia predchádzajúceho predsedu senátu z OS Trnava

na KS Trnava), avšak obhajcovi sťažovateľa ako obvineného bola zmena zákonného sudcu

oznámená až v marci 2015 (list z 03. 03. 2015 − viď. spis).

Preto mám za to, že zo strany súdu jeho nečinnosťou a nepostupovaniu s osobitnou

starostlivosťou a urýchlením nedochádza k naplneniu kumulatívnej podmienky trvania

väzby, ktorou je v prípade trvania väzby dlhšie ako 6 mesiacov postup s osobitnou

starostlivosťou a urýchlením.“

Sťažovateľ s poukazom na judikatúru ESĽP, ústavného súdu a Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky ďalej uvádza, že nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho

rozhodnutia je porušením základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti tvrdí, že napadnuté uznesenia okresného súdu

6

a krajského súdu „nespĺňajú ústavné požiadavky na riadne zdôvodnenie rozhodnutí“.

Sťažovateľ namieta, že okresný súd sa v napadnutom uznesení zo 7. apríla 2015 dostatočne

nevysporiadal s jeho námietkou v žiadosti o prepustenie z väzby, že okresný súd vo veci

samej nepostupuje s osobitnou starostlivosťou a urýchlením. Uvádza, že okresný súd „nesie

objektívnu zodpovednosť za dĺžku konania a nemôže poukazovať na dôvody na strane

obžalovaného, obhajcu, či náhradného obhajcu...“. Krajský súd v napadnutom uznesení

podľa sťažovateľa „neuvádza ani len základné náležitosti, ale len všeobecne sumarizuje

a nekriticky preberá názory z Uznesenia OS Trnava... vôbec nedal odpoveď na podstatný

argument sťažovateľa uvedený v jeho žiadosti na prepustenie z väzby... i keď naznačil, že OS

Trnava musí postupovať s najvyšším urýchlením“. Keďže sa konajúce súdy v napadnutých

uzneseniach nezaoberali podstatnou námietkou sťažovateľa, nevyhodnotili ju, sú tieto

uznesenia podľa sťažovateľa nepreskúmateľné.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd svojím rozhodnutím

„vyslovil, že uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. zo dňa 07. 04. 2015

a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 1892 zo dňa 16. 04. 2015 boli

porušené základné práva, a to podľa a 5, , SR

a čl. 5 ods. 1 písm. c/, čl. 5 ods. 3 a 4, a čl. 6 ods. 3 písm. b/, c/ Dohovoru... sťažovateľa...

a následne zrušil uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. zo dňa 07. 04. 2015

a uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 1892 zo dňa 16. 04. 2015

a prikázal Okresnému súdu v Trnave, aby (sťažovateľa, pozn.)... prepustil neodkladne

z väzby na slobodu alebo prikázal, aby Okresný súd Trnava vec znova prejednal

a rozhodol“.

Sťažovateľ navrhuje, aby mu ústavný súd rozhodnutím priznal primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 2 000 € vzhľadom na to, že „porušovatelia nerešpektovali

judikatúru Ústavného súdu SR a vôbec náležite nezdôvodnili, že prečo sa s ňou

nevysporiadali, ale prihliadajú na tie isté dôvody ako na začiatku trvania už viac ako

2 ročnej väzby u sťažovateľa, a hrubým spôsobom porušili zásadu kontradiktórnosti

sťažnostného konania na KS Trnava, keď neumožnili sťažovateľovi vyjadriť sa k uzneseniu

OS Trnava o zamietnutí jeho žiadosti na prepustenie z väzby, ktorý jediný prostriedok

vyjadrenia cez zdôvodnenie sťažnosti po obdržaní vyhotovenia uznesenia OS Trnava mohol

v sťažnostnom konaní na KS Trnava reprezentovať argumenty sťažovateľa ako obvineného“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

8

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak

stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu,

alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného

činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie

sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má mať

minimálne tieto práva:

právo na primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby a

právo obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,

alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,

ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46

ods. 1 a a práv podľa , a 4 a

ods. 3 písm. b) a c) dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu zo 7. apríla 2015

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,

že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta,

sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných právnych prostriedkov

nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku

svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. , ).

Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je tak vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach

porušenia jeho základných práv podľa a práv podľa dohovoru napadnutým

uznesením okresného súdu zo 7. apríla 2015. Ochrany svojich práv sa sťažovateľ domáhal

podaním sťažnosti podľa ustanovení , preto ústavný súd sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2

prvej vety .

10

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu zo 16. apríla 2015

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, o veci sťažovateľa, t. j. o jeho trestnom obvinení,

rozhoduje okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. . Napadnuté uznesenie

krajského súdu zo 16. apríla 2015 sa týka rozhodovania o sťažnosti proti uzneseniu o väzbe.

Pokiaľ ide o vzťah upravujúceho základné právo na súdnu

ochranu a týkajúceho sa špecificky základného práva na osobnú slobodu,

ústavný súd konštatoval, že zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty

základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch

pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie

spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto

je na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľný špeciálne o osobnej

slobode, a nie všeobecný (napr. uznesenia o predbežnom prerokovaní

sp. zn. z 28. apríla 2004 a sp. zn. z 11. októbra 2007, sp. zn.

).

V tejto súvislosti považuje ústavný súd tiež za nevyhnutné uviesť, že konania

všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení

samotnom (konaniami vo veci samej o vine obvinenej osoby) a ani konaniami o právach

alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto

oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. ,

, porovnaj tiež rozsudok ESĽP vo veci De Wilde et al. v. Belgicko

z 18. 6. 1971). Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje z hľadiska jeho pôsobnosti,

výkladu a aplikácie jeden celok. Procesnoprávne garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 a 3

dohovoru sa preto tiež týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie

o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné

na konanie týkajúce sa väzby.

Na základe toho ústavný súd sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa a

c) dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu zo 16. apríla 2015 odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 50

ods. 3 a práv podľa , ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu zo 16. apríla 2015

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto

ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

12

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať

podľa o namietaných porušeniach alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity,

v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak

by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Sťažovateľ namieta porušenie kvalifikovaných aspektov práva na osobnú slobodu

podľa a podľa dohovoru a tiež základného práva na obhajobu podľa

napadnutým uznesením krajského súdu zo 16. apríla 2015 predovšetkým z toho dôvodu,

že krajský súd rozhodol bez toho, aby mal k dispozícii jeho písomne odôvodnenú sťažnosť

proti uzneseniu okresného súdu, a z dôvodu, že konajúce súdy dostatočne nevyhodnotili

podmienky na ďalšie trvanie väzby, a to konkrétne vo vzťahu k jeho námietke, že okresný

súd nepostupuje vo veci samej s osobitnou starostlivosťou a urýchlením, a svoje závery

v tomto smere nedostatočne odôvodnili.

Krajský súd napadnutým uznesením zo 16. apríla 2015 zamietol sťažnosť sťažovateľa

podľa . V odôvodnení poukázal na uznesenie

okresného súdu, ktorým tento zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na

slobodu, pričom uviedol:

„Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote sťažnosť obžalovaný

, a to po porade so svojim obhajcom na neverejnom zasadnutí

dňa 7. apríla 2015 priamo do zápisnice. Do dňa neverejného zasadnutia sťažnostného

Krajského súdu v Trnave sťažnosť bližšie nezdôvodnil...

Krajský súd v Trnave na podklade podanej sťažnosti podľa § 192 ods. 1 písm. a/,

písm. b/ preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým

sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého

uznesenia a tak zistil, že sťažnosť obžalovaného... nie je dôvodná.

Senát okresného súdu postupoval v danej veci v súlade so zákonom a správne, keď

na podklade doposiaľ zhromaždeného a dokumentovaného spisového materiálu

bez neprimeraného meškania po podaní žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby

na slobodu určil termín procesného úkonu na deň 7. apríla 2015, neverejné zasadnutie

v rozsahu č. l. 1880 − 1882 spisu procesne správne zrealizoval a napokon dospel

k správnym skutkovým i právnym záverom. Dôvodne zistil, že sú splnené všetky formálne

i materiálne podmienky k tomu, aby postupom podľa žiadosť

obžalovaného... o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a tým rozhodol o jeho ponechaní

vo väzbe v rozsahu dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/

Toto rozhodnutie i procesný postup súd prvého stupňa v súlade so zákonom

aj odôvodnil, takže tento je preskúmateľný. Obžalovaný je zákonne trestne stíhaný

pre vysoko spoločensky nebezpečný obzvlášť závažný zločin, za ktorý mu hrozí citeľná

sankcia vo výmere od 20 do 25 rokov odňatia slobody. S poukazom na správne závery

okresného súdu si senát krajského súdu ako sťažnostný súd tieto plne osvojuje a v celom

rozsahu na ne odkazuje, a to bez potreby opakovania takýchto dôvodov vo svojom

sťažnostnom uznesení. Rovnako odkazuje na správne závery aj vo vzťahu k ustáleniu

aktuálnosti dôvodov väzby obžalovaného v rozsahu ,

z hľadiska jeho možných prípadných útekových a predstihových, resp. pokračovacích

aktivít. Okresný súd postupoval správne aj v ďalších výrokoch napadnutého uznesenia,

v ktorých ustálil, že nezistil podmienky pre nahradenie väzby obžalovaného prijatím jeho

písomného sľubu v zmysle , ani nahradením jeho väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka v zmysle ,

14

čo dostatočne vo svojom uznesení aj odôvodnil. Krajský súd v Trnave k tomu dodáva,

že ustálená súdna prax i súvisiaca platná judikatúra v dostatočnom rozsahu prezentujú

závery, z obsahu ktorých vyplýva, že nahradenie väzby obžalovaného písomným sľubom

alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka je síce v zásade možné pri všetkých

trestných činoch, avšak ak je obžalovaný trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin,

nahradenie jeho väzby iným opatrením je možné len vtedy, ak to odôvodňujú výnimočné

okolnosti prípadu. V posudzovanej trestnej veci však druhostupňový súd žiadne takéto

výnimočné okolnosti prípadu nezistil.

Pokiaľ ide o časové súvislosti namietané v žiadosti obžalovaného o prepustenie

z väzby na slobodu, sťažnostný súd v zhode s okresným súdom poukazuje na faktografiu

jednotlivých úkonov, sumár dôvodov, ktoré bránili vo veci vykonať hlavné pojednávania

v meritórnom rozsahu v časoch a dňoch uvádzaných okresným súdom v napadnutom

uznesení. Rovnako zo spisu vyplýva okolnosť dvojnásobnej zmeny zákonného sudcu v osobe

konajúceho predsedu senátu. Napriek tomu sťažnostný súd uzatvára, že bude povinnosťou

okresného súdu konať vo veci s najvyšším urýchlením.“

Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno posudzovať izolovane

a je potrebné ho skúmať vo vzájomnej súvislosti s odôvodnením napadnutého uznesenia

okresného súdu (m. m. , , , ,

, ). Z toho dôvodu je pre ústavný súd relevantné skúmať aj

odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu zo 7. apríla 2015.

Okresný súd v relevantnej časti svojho uznesenia zo 7. apríla 2015 uviedol:

„Dňa 26.03.2015 podal obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu žiadosť

o prepustenie z väzby na slobodu. Uviedol v nej, že dĺžka väzby už presahuje dva roky

a tri mesiace a súd pri rozhodovaní nepostupuje s osobitnou starostlivosťou a urýchlením

a teda nie je splnená podmienka trvania väzby. Pojednávanie sa niekoľkokrát nekonalo,

pričom nečinnosť nemožno pripísať dôvodom na strane obžalovaného ani jeho obhajcu.

Zároveň alternatívne navrhol nahradiť väzbu ponúknutým písomným sľubom.

Na základe podanej žiadosti určil súd neverejné zasadnutie na ktorom vypočul

obžalovaného, oboznámil sa so spisovým materiálom tunajšieho súdu a svoje

návrhy predniesli obhajca a prokurátor.

Zo spisového materiálu vyplynulo, že skutky pre ktoré bola podaná obžaloba majú

znaky trestného činu a sú dostatočné dôvody na podozrenie, že ich mal spáchať obžalovaný.

Tu je možné poukázať na výpoveď poškodenej, a ostatné listinné dôkazy.

Zo spisového materiálu zároveň vyplynulo, že po podaní obžaloby sa Okresný súd

bez akýchkoľvek prieťahov pokúsil viackrát vykonať hlavné pojednávanie a to konkrétne

08. 11. 2013, 12. 11. 2013, 17. 12. 2013, 20. 02. 2014, 18. 03. 2014, 17. 04. 2014,

22. 05. 2014, 03. 07. 2014, 29. 07. 2014, 26. 08. 2014, 15. 10. 2014, 13. 11. 2014

a 27. 01. 2015. Väčšina z uvedených hlavných pojednávaní sa nemohla uskutočniť z dôvodu

práceneschopnosti a iných prekážok na strane obžalovaného, obhajcu, či náhradného

obhajcu. Vôbec nebolo zistené, že by súd zo subjektívnych dôvodov hlavné pojednávanie

nevykonal. Súd taktiež poukazuje na skutočnosť, že vo veci došlo dvakrát k zmene

zákonného sudcu a s tým nevyhnutne spojená potreba opätovného naštudovania rozsiahleho

spisového materiálu. V danej veci je aktuálne nariadený termín hlavného pojednávania

na deň 09. 06. 2015.

Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žiadosť obžalovaného

o prepustenie z väzby nie je dôvodná a nie je ani dôvod na nahradenie väzby písomným

sľubom. Súd v plnom rozsahu poukazuje na predchádzajúce rozhodnutie o zamietnutí

žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby a teda aj naďalej pretrváva podozrenie,

že obžalovaný spáchal trestný čin, pre ktorý bolo vznesené obvinenie a podaná obžaloba

a toto je dostatočne preukazované zabezpečenými dôkazmi. Súd nezistil subjektívny prieťah

zo strany súdu. Vo väčšine prípadov sa hlavné pojednávanie nekonalo pre prekážky

na strane obhajoby. Zároveň možno konštatovať, že obžalovaný je stíhaný pre obzvlášť

závažný zločin, kde mu hrozí uloženie vysokého trestu v rozpätí 20 až 25 rokov. Je pravdou,

že v rámci plynutia doby k tomuto dôvodu nepristúpila žiadna nová okolnosť,

ale už pri rozhodovaní o vzatí do väzby bolo jasne skonštatované, že obžalovaný sa v mieste

trvalého bydliska nezdržiava a prespáva na rôznych miestach. To i naďalej odôvodňuje

16

väzobný dôvod podľa , pretože existuje dôvodná

obava, že v prípade prepustenia na slobodu sa bude trestnému stíhaniu vyhýbať.

Obžalovaný sa mal aktuálnej trestnej činnosti dopustiť viacerými skutkami a táto

mala gradovať. V minulosti už bol stíhaný pre násilnú trestnú činnosť a to s účinkami,

že sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený. Súd však poukazuje na to, že aj zahladené

odsúdenia môžu poskytnúť reálny obraz o predispozíciach obžalovaného k páchaniu trestnej

činnosti. Súd na ne preto prihliadol. Vzhľadom na uvedené možno skonštatovať,

že u obžalovaného naďalej pretrváva dôvodná obava, že v prípade prepustenia na slobodu

by v trestnej činnosti najmä násilného charakteru mohol pokračovať, čo i naďalej

odôvodňuje väzobný dôvod podľa .

Vzhľadom na vyššie uvedené konkrétne okolnosti zakladajúce dôvody väzby

u obžalovaného, súd dospel k presvedčeniu, že jeho väzbu nie je možné nahradiť písomným

sľubom ani dohľadom probačného a mediačného úradníka za súčasného uloženia

primeraných povinností a obmedzení. Ponechanie obžalovaného na slobode by aj

po zohľadnení účinkov písomného sľubu a dohľadu probačného a mediačného úradníka

(i s uložením primeraných povinností a obmedzení) výrazne zvýšilo riziko zmarenia účelu

trestného konania vyhýbaním sa trestnému stíhaniu a pokračovaním v páchaní trestnej

činnosti. V posudzovanom prípade nie je možné konštatovať celkom zjavnú neprimeranosť

väzby v porovnaní s jej nahradením písomným sľubom alebo dohľadom probačného

a mediačného úradníka za súčasného uloženia primeraných povinností a obmedzení. Súd

preto väzbu obžalovaného dohľadom probačného a mediačného úradníka nenahradil a ani

neprijal písomný sľub obžalovaného ako nahradenie väzby.“

Sťažovateľ v prvom rade namieta, že krajský súd rozhodol bez toho, aby mal

k dispozícii jeho písomnú sťažnosť s odôvodnením.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa poukazuje ústavný súd na právo podľa

čl. 5 ods. 4 dohovoru, t. j. právo navrhnúť konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil

judikatúru ESĽP, podľa ktorej uvedené ustanovenie dopadá aj na konania o opravnom

prostriedku proti rozhodnutiu o vzatí obvineného do väzby (napr. rozsudok ESĽP Krejčíř

proti Českej republike z 26. 3. 2009, č. 39298/04). V zmysle uvedeného ustanovenia

dohovoru má mať orgán rozhodujúci o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody povahu súdu

(t. j. orgánu nezávislého na výkonnej moci, ako aj na účastníkoch konania), pričom

o návrhoch účastníkov má byť rozhodnuté urýchlene („speedily“, resp. „à bref délai“).

Úplné písomné konanie alebo kontradiktórne ústne konanie pri prieskume týchto opatrení

by mohli spôsobiť prieťahy, ktorým je potrebné sa v tejto oblasti vyhnúť (bližšie pozri

rozsudok ESĽP Neumeister proti Rakúsku z 27. 6. 1968, č. 1936/63). Tieto právne závery

možno aplikovať nielen v konaní, v ktorom sa preskúmava zákonnosť vzatia obvineného

do väzby, ale aj v konaní, v ktorom sa preskúmava zákonnosť ďalšieho trvania väzby, t. j.

aj v konaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu.

Osoba vo väzbe musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty

a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam

týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti. Musí jej byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam

protistrany (prokurátora) o odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich. Pre tento účel jej

nemôže byť odopreté právo oboznámiť sa s dôkazmi a skutočnosťami, o ktoré by sa malo

opierať rozhodnutie súdu o väzbe (kontradiktórnosť konania). Procesný postup súdu musí

zabezpečiť, aby bola obvinenému/obžalovanému v týchto smeroch poskytnutá rozumná

príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia do podstatne

nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhou stranou (princíp „rovnosti zbraní“).

Zabezpečenie kontradiktórnej povahy konania a rešpektovanie princípu „rovnosti zbraní“

predstavujú základné procesné garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia

osobnej slobody väzbou (pozri napr. nález sp. zn. ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu k väzbe

obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu

a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd

neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto

nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu,

18

alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III.

ÚS 7/00, , ). Z vyplýva neodmysliteľná

súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a

to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť

väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali

dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto

konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa , z ktorého

vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti

väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie

na základe abstraktnej úvahy (obdobne , ).

Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia

závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (). Rovnako

aj z vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v zákone

č. v znení neskorších predpisov je tak integrálnou súčasťou

ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (, ). Aj čl. 5 ods. 1

dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním

ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5

ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne

právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov

(rozsudok ESĽP vo veci Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Každé pozbavenie

osobnej slobody zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana

jednotlivca pred svojvôľou (rozsudok ESĽP vo veci Morsink v. Holandsko z 11. 5.2004).

Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že všeobecný súd rozhodujúci o sťažnosti

proti uzneseniu o vzatí do väzby sa musí vyrovnať s právne relevantnou argumentáciou

sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne (), a tiež, že z odôvodnenia

rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti obvineného proti prvostupňovému súdnemu rozhodnutiu,

ktorým bolo rozhodované o väzbe, musí byť zrejmé, že sa súd náležite zaoberal všetkými

argumentmi a námietkami, ktoré obvinený vo svojej sťažnosti uviedol (m. m. ).

Ústavný súd sa už vyjadroval k prípadu, keď došlo k doručeniu písomnej sťažnosti

(resp. jej doplneniu) v deň, keď bolo o sťažnosti ústne zahlásenej do zápisnice súdu prvej

inštancie rozhodované nadriadeným súdom (), avšak v uvádzanom prípade

bolo vyslovené porušenie práv podľa , resp. dohovoru, z dôvodu, že osoba

vzatá do väzby nebola vôbec vypočutá, a to ani súdom druhej inštancie. Neodmysliteľnou

procesnou zárukou pri zásahu do základného práva jednotlivca do osobnej slobody musí byť

právo dotknutej osoby vyjadriť sa, teda právo na vypočutie súdom k dôvodom a okolnostiam

ďalšieho zotrvania vo väzbe (mutatis mutandis , ).

Ústavný súd tiež rozhodol, že pokiaľ sa krajský súd vo svojom rozhodnutí

nevysporiadal s argumentmi sťažovateľa obsiahnutými v písomnom podaní z dôvodu,

že toto podanie nemal pri rozhodovaní k dispozícii a oboznámenie sa s jeho obsahom ani

nemožno rozumne očakávať, pretože takéto podanie bolo doručené súdu nižšej inštancie

v ten istý deň, v ktorý rozhodoval súd vyššej inštancie, a súčasne ostatné záruky

spravodlivého procesu vzťahujúce sa na rozhodovanie o väzbe, predovšetkým právo

dotknutej osoby byť vypočutý súdom k dôvodom a okolnostiam vzatia do väzby boli

zachované, nemôže to bez ďalšieho viesť k vysloveniu porušenia práva na osobnú slobodu

vyplývajúceho z , resp. dohovoru ().

Sťažovateľ svoju žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu odôvodnil totožne

ako svoju sťažnosť podľa – namietal, že vzhľadom na doterajšiu dĺžku

väzby je podmienkou jej ďalšieho trvania to, aby okresný súd vo veci samej konal

s osobitnou starostlivosťou a urýchlením. Podľa neho táto podmienka nie je splnená

vzhľadom na časté odročovanie hlavného pojednávania. Túto argumentáciu zopakoval

aj v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu zo 7. apríla 2015. Takto možno konštatovať,

že krajský súd v zásade preskúmal jeho námietky proti ďalšiemu trvaniu väzby aj napriek

20

tomu, že pri rozhodovaní o jeho sťažnosti nemal k dispozícii písomnú sťažnosť

s odôvodnením.

Sťažovateľ zhodnú argumentáciu uvádzal už vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby

na slobodu z 27. novembra 2014, o ktorej rozhodol okresný súd uznesením

z 11. decembra 2014, a vo svojej sťažnosti proti tomuto uzneseniu, o ktorej rozhodol krajský

súd uznesením zo 16. decembra 2014, pričom tieto súdy argumentáciu sťažovateľa

nepovažovali za dôvod na prepustenie z väzby na slobodu.

Ústavný súd zo súdneho spisu sp. zn. a zo zápisnice okresného súdu

o neverejnom zasadnutí zo 7. apríla 2015 tiež zistil, že sťažovateľ bol prítomný

na neverejnom zasadnutí spolu so svojím obhajcom. Sťažovateľ aj obhajca mali možnosť

sa vyjadriť pred rozhodnutím okresného súdu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby

na slobodu – sťažovateľ aj obhajca odkázali na písomnú žiadosť a na argumentáciu

v nej uvedenú.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že námietka, že krajský súd

rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa bez toho, aby mal k dispozícii písomnú sťažnosť

s odôvodnením, v okolnostiach danej veci nedosahuje takú intenzitu nedostatkov v postupe

krajského súdu, ktorý by umožňoval vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľa

podľa a 5 a a jeho práv podľa , ods. 3

a 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu zo 16. apríla 2015 po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie.

Sťažovateľ ďalej namieta, že konajúce súdy dostatočne nevyhodnotili jeho námietku,

že tieto nekonajú vo veci samej s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.

Okresný súd v napadnutom uznesení a krajský súd v napadnutom uznesení uviedli,

že okresný súd nariadil hlavné pojednávanie bezprostredne po podaní obžaloby s tým, že

bolo potrebné ho viackrát odročiť vo väčšine prípadov z dôvodov na strane obhajcu,

náhradného obhajcu a sťažovateľa.

Zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil,

že prokurátor podal obžalobu okresnému súdu 13. septembra 2013.

Obhajca sťažovateľa ospravedlnil svoju neúčasť na hlavnom pojednávaní

12. novembra 2013 a 17. decembra 2013 z dôvodu práceneschopnosti. Dňa 28. januára 2014

ospravedlnil obhajca sťažovateľa svoju neúčasť z dôvodu kolízie pojednávaní

a z rovnakého dôvodu ospravedlnil svoju neúčasť aj na hlavnom pojednávaní nariadenom na

4. február 2014, a to napriek predchádzajúcej konzultácii zákonného sudcu o vhodnom

termíne. Dňa 20. februára 2014 ospravedlnil obhajca sťažovateľa svoju neúčasť z dôvodu

úrazu v domácnosti.

Okresný súd následne opatrením z 21. februára 2014 ustanovil sťažovateľovi

náhradného obhajcu.

Neúčasť na hlavnom pojednávaní 18. marca 2014 ospravedlnil obhajca sťažovateľa

„zo závažných rodinných dôvodov“ a rovnako tak aj sťažovateľ, ktorého zdravotný stav

podľa správy ústavu na výkon väzby neumožňoval predvedenie na hlavné pojednávanie.

Neúčasť na hlavnom pojednávaní 17. apríla 2014 ospravedlnila splnomocnená zástupkyňa

poškodených z dôvodu plánovanej dovolenky v zahraničí. Obhajca sťažovateľa ospravedlnil

svoju neúčasť na tomto hlavnom pojednávaní, keďže sa nachádzal „na pracovnej ceste

v zahraničí/obchodné rokovania s klientom a protistranou/, ktoré mali byť ukončené

dnešného dňa, avšak vzhľadom na závažnosť a rozsah rokovaní, tieto budú pokračovať

i v ďalších dňoch...“. Uvedené ospravedlnenie bolo doručené okresnému súdu faxom

17. apríla 2014 ráno o 7.30 h.

Hlavné pojednávanie nariadené na 12. jún 2014 bolo zrušené z dôvodu dlhodobej

práceneschopnosti zákonného sudcu. Predmetná vec bola následne pridelená 23. júna 2014

inému zákonnému sudcovi – .

22

Neúčasť na hlavnom pojednávaní nariadenom na 29. júl 2014 ospravedlnili obhajca

a náhradný obhajca sťažovateľa z dôvodu čerpania dovolenky. Neúčasť na hlavnom

pojednávaní 26. augusta 2014 ospravedlnil náhradný obhajca sťažovateľa z dôvodu čerpania

dovolenky. Toto hlavné pojednávanie okresný súd odročil z dôvodu, že sťažovateľ, ktorý bol

prítomný, nemal vykázané doručenie predvolania na hlavné pojednávanie.

Neúčasť na hlavnom pojednávaní 15. októbra 2014 ospravedlnil náhradný obhajca

kolíziou pojednávaní a obhajca sťažovateľa pracovnou neschopnosťou. Neúčasť na hlavnom

pojednávaní 13. novembra 2014 ospravedlnila splnomocnená zástupkyňa poškodených

z dôvodu kolízie pojednávaní.

Dňa 2. januára 2015 bol spis pridelený novému zákonnému sudcovi –

. Hlavné pojednávanie nariadené na 27. január 2015 bolo

zrušené z dôvodu zmeny zákonného sudcu a potreby naštudovania súdneho spisu.

Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd nariaďuje hlavné pojednávanie

v pravidelných intervaloch, z ktorých drvivú väčšinu bolo potrebné odročiť z dôvodov

na strane obhajcu, náhradného obhajcu a sťažovateľa. Na tomto základe nemožno považovať

právny záver krajského súdu v spojení s okresným súdom o tom, že okresný súd koná vo

veci samej bez prieťahov, za arbitrárny. Konajúce súdy svoje závery v tomto

smere odôvodnili ústavne akceptovateľne, preto napadnuté uznesenie krajského súdu

zo 16. apríla 2015 v spojení s uznesením okresného súdu nie je zjavne neodôvodnené.

Krajský súd a okresný súd sa v napadnutých uzneseniach vysporiadali aj s ďalšími

relevantnými skutočnosťami – uviedli, že skutky, pre ktoré bola podaná obžaloba, majú

znaky trestného činu, existujú dostatočné dôvody pre podozrenie, že ich mal spáchať

sťažovateľ, poukázali na osobnosť sťažovateľa a skutočnosti týkajúce sa jeho životného štýlu

a tiež na spôsob páchania trestnej činnosti, ktorá sa mu kladie za vinu, a jej závažnosť.

Týmito skutočnosťami odôvodnili naďalej trvajúce väzobné dôvody podľa § 71 ods. 1

písm. a) a c) . Podľa ústavného súdu tieto závery nie sú arbitrárne,

konajúce súdy ich dostatočne odôvodnili, nemožno ich považovať za zjavne neodôvodnené,

preto sú ústavne udržateľné.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť aj vo vzťahu k namietanému porušeniu

základných práv sťažovateľa podľa a 5 a a práv podľa

ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

zo 16. apríla 2015 odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2015

24