Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 497/2015
PDF · 593.21 KB
No categories available
II. ÚS 497/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, Jarmočná 2264/3, Šaľa, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6
ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Trnava sp. zn. 5 T 81/2013 zo 7. apríla 2015 a uznesením Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 5 Tos 24/2015 zo 16. apríla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2015
doručená sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom
Štanglovičom, Jarmočná 2264/3, Šaľa, ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 T 81/2013 zo 7. apríla 2015
a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 24/2015
zo 16. apríla 2015.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol obvinený z obzvlášť závažného zločinu
vydierania podľa § 189 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného zákona. V konaní bol vzatý do väzby
uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 104/2012 z 20. decembra 2012 z dôvodov podľa § 71
ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku s tým, že lehota väzby plynie od 18. decembra 2012
o 08.55 h. Prokurátor podal 13. septembra 2013 na sťažovateľa obžalobu, o ktorej je vedené
konanie pod sp. zn. 5 T 81/2013.
O prepustenie z väzby požiadal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu žiadosťou
z 23. marca 2015, o ktorej rozhodol okresný súd napadnutým uznesením zo 7. apríla 2015
tak, že žiadosť zamietol, písomný sľub sťažovateľa neprijal a jeho väzbu nenahradil
dohľadom probačného a mediačného úradníka. Predmetné uznesenie bolo vyhlásené v
prítomnosti sťažovateľa na neverejnom zasadnutí. Hneď po vyhlásení napadnutého
uznesenia podal proti nemu sťažovateľ sťažnosť podľa Trestného poriadku.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:
„Sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Trnava sp. zn. 5 T/81/2013 zo dňa
07. 04. 2015 som zdôvodnil písomným podaním zo dňa 20. 04. 2015, teda v deň kedy mi
bolo doručené písomné vyhotovenie uznesenia Okresného súdu Trnava sp. zn. 5 T/81/2013
zo dňa 11. 12. 2014 aj s odôvodnením, v ktorom zdôvodnení som prostredníctvom môjho
obhajcu JUDr. Ľudovíta Štangloviča poukazoval na porušenie Trestného poriadku...
a ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR. Uznesením Krajského súdu v Trnave
č. k. 5 Tos/24/2015 1892, zo dňa 16. 04. 2015 však bola podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
moja sťažnosť proti uzneseniu OS Trnava zamietnutá a to bez oboznámenia sa s dôvodmi
2
sťažnosti, ktoré som mohol predložiť najskôr 16. 04. 2015, a ktoré som v ten deň
prostredníctvom svojho obhajcu odoslal na poštovú prepravu.“
Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na obhajobu, pričom tvrdí, že k tomu
došlo z dôvodov, za ktoré zodpovedajú okresný súd a krajský súd. V tejto súvislosti uvádza:
„Neverejné zasadnutie na OS Trnava ohľadom žiadosti sťažovateľa o prepustenie
z väzby sa konalo dňa 07. 04. 2015, pričom na uvedenom neverejnom zasadnutí bolo
uznesenie OS Trnava odôvodnené len veľmi stručne, jednou vetou a všeobecne len
s odkazom na predchádzajúce rozhodnutia... vzhľadom na ktorú situáciu som ako obhajca
sťažovateľa vyhlásil, že písomne odôvodním sťažnosť sťažovateľa ako obvineného
(resp. obžalovaného) po doručení písomného vyhotovenia Uznesenia OS Trnava, kde budú
uvedené dôvody zamietnutia žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.
OS Trnava svoje uznesenie však expedoval na poštovú prepravu... až 15. 04. 2015...
na doručenie obhajcovi sťažovateľa. OS Trnava pritom predložil spis... na KS Trnava
už dňa 13. 04. 2015... Pričom na druhý deň po expedovaní uznesenia OS Trnava, a to dňa
16. 04. 2015 KS Trnava vydal touto sťažnosťou napadnuté uznesenie KS Trnava...
Samotnému sťažovateľovi ako obvinenému bolo Uznesenie OS Trnava doručené
17. 04. 2015... a dostal sa k nemu v poobedňajších hodinách, v ktorý deň keďže bol piatok
a ani najbližšie víkendové dni, nemohol náležite reagovať... Za hrubé pochybenie
OS Trnava považujem skutočnosť, že OS Trnava expedoval obhajcovi sťažovateľa
na poštovú prepravu uznesenie OS Trnava až dva dni po doručení spisového materiálu
na rozhodnutie na KS Trnava, čím znemožnil doručenie uznesenia OS Trnava sťažovateľovi
na zdôvodnenie sťažnosti a arbitrárnym spôsobom porušil právo sťažovateľa na obhajobu. V
takýchto prípadoch mám za to, že je potrebné za účelom dodržania kontradiktórnosti
konania a práva obvineného na obhajobu najprv doručovať uznesenie o zamietnutí žiadosti
o prepustení z väzby najprv obvinenému na možnosť zdôvodniť sťažnosť proti takému
uzneseniu, navyše za situácie, kedy uznesenie o zamietnutí žiadosti o prepustenie
obvineného z väzby je len všeobecne zdôvodnené, keď sa obhajca obvineného vyjadrí,
že sťažnosť podrobne zdôvodní až po obdržaní rozhodnutia o zamietnutí žiadosti
o prepustenie z väzby. Ak prvostupňový súd predloží odvolaciemu súdu vec o prepustení
z väzby bez toho, aby počkal na písomné zdôvodnenie sťažnosti obvineného, spôsobí,
že takýto spis je nekompletný, odníme možnosť obvinenému náležite sa vyjadriť k dôvodom,
ktoré prvostupňový súd vyhodnotí ako dôvody na trvanie väzby a poprie tak jeho právo
na obhajobu, ktoré spočíva v práve vyjadriť sa k dôvodom na trvanie väzby a obmedzovania
jeho osobnej slobody...
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľovi ako obvinenému nebolo umožnené sa vyjadriť
k dôvodom zamietnutia jeho žiadosti o prepustenie z väzby, keďže uznesenie OS Trnava
nebolo v deň vyhlásenia takmer vôbec odôvodnené, nebolo možné sa k nemu skôr
ako po doručení písomného vyhotovenia s odôvodnením vyjadriť, prihliadnuc na skutočnosť,
že v sťažnostnom konaní... pred KS Trnava bolo zdôvodnenie sťažnosti jediným
prostriedkom jeho obrany.
Navyše, KS Trnava rozhodol o sťažnosti sťažovateľa ako obvineného bez toho,
aby prihliadal na písomné zdôvodnenie sťažnosti sťažovateľa obvineného...
Keďže KS Trnava nezahrnul dôvody sťažnosti proti uzneseniu OS Trnava, pričom
tieto mu boli zaslané ihneď v deň jeho doručenia obhajcovi sťažovateľa ako obvineného,
tak takýmto spôsobom bolo sťažovateľovi upreté právo brániť sa, resp. obhajovať sa proti
uzneseniu OS Trnava.“
S poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)
a ústavného súdu sťažovateľ argumentuje, že uvedeným postupom konajúcich súdov bola
porušená zásada kontradiktórnosti a rovnosti zbraní. Poukazuje tiež na to, že nemal možnosť
byť osobne prítomný v konaní o jeho sťažnosti pred krajským súdom, preto jediným
spôsobom, ako mohol uplatniť svoje výhrady, bolo predloženie písomnej sťažnosti, ktorú
však krajský súd pri svojom rozhodovaní nemal k dispozícii. Podľa sťažovateľa právo na
obhajobu a na vyjadrenie sa k dôvodom zamietnutia žiadosti o prepustenie z väzby realizuje
obvinený predovšetkým prostredníctvom odôvodnenia svojej sťažnosti, preto je „súd
povinný poskytnúť možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia a na tento prostriedok
obrany obvineného aj prihliadať“. Postup konajúcich súdov viedol aj k tomu, že mu nebol
poskytnutý čas na prípravu obhajoby, ktorú realizoval prostredníctvom svojho obhajcu.
4
Podľa sťažovateľa rýchlosť rozhodovania krajského súdu v tomto prípade bola
na úkor kvality, keďže súdny spis v rozsahu 1889 strán „za dobu dvoch alebo troch
pracovných dní prihliadnuc aj na inú zaťaženosť súdu, nebolo možné si... náležite
naštudovať“. O tom svedčí aj to, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu
je „všeobecným konštatovaním, nekritickým zovšeobecnením a prevzatím názorov
z uznesenia OS Trnava, bez toho aby sa zaoberalo námietkami sťažovateľa...“.
Sťažovateľ tiež namieta porušenie práva na osobnú slobodu a na dĺžku trvania väzby,
pričom poukazuje na to, že vo väzbe je od 18. decembra 2012. V sťažnosti sa odvoláva
na relevantné rozhodnutia ústavného súdu a ESĽP týkajúce sa vzťahu trvania väzby
a dôvodov väzby. V tejto súvislosti cituje rozhodnutie ústavného súdu a uvádza:
«Ústavný súd SR sa, pokiaľ ide o vzťah dĺžky trvania väzby a dôvodov väzby, vyjadril
nasledovne „štádium trvania väzby, ktoré v prípade väzby trvajúcej skoro šesť mesiacov
už nie je počiatočným, a teda na jej odôvodnenie už nemožno uplatniť kritériá uplatňované
v momente rozhodovania o vzatí do väzby a krátko po ňom. Šesťmesačné obmedzenie
osobnej slobody osoby, voči ktorej sa uplatňuje prezumpcia neviny, je dlhodobým“
(I. ÚS 100/04).
Podľa názoru Ústavného súdu sa pri dlhodobom trvaní väzby uplatňujú prísnejšie
kritériá ako pri počiatočnom štádiu trvania väzby, pretože „podľa slovenského práva
v prípade dlhšie trvajúcej väzby musia byť splnené štyri podmienky. Musí existovať
po formálnej stránke uznesenie o vznesení obvinenia. Po materiálnej stránke sa vyžaduje
existencia kvalifikovaného podozrenia zo spáchania skutku, za ktorý je vznesené obvinenie.
Musí existovať niektorý z väzobných dôvodov podľa... Trestného poriadku. Napokon musí
byť splnená podmienka, aby orgány činné v trestnom konaní vo veci samej postupovali
s osobitnou starostlivosťou a urýchlením“ (I. US 100/04, porov. aj I. ÚS 34/04).»
Sťažovateľ tiež poukazuje na právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa
ktorého sa tiež vyžaduje, aby orgány činné v trestnom konaní postupovali vo veci samej
s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (sťažovateľ uvádza rozsudky ESĽP vo veciach
Toth proti Rakúsku z 12. 12. 1991, Tomasi proti Francúzsku a Abdoella proti Holandsku,
pozn.). Postup s osobitnou starostlivosťou a urýchlením vyplýva tiež z čl. 5 ods. 3 dohovoru.
Sťažovateľ tvrdí, že v jeho veci konajúce súdy nepostupujú s osobitnou starostlivosťou a
urýchlením, keďže „obžaloba... bola podaná pred vyše rokom a siedmimi mesiacmi (a to
dňa 13. 09. 2013... no i napriek tomu sa vo veci obvineného doteraz nekonalo hlavné
pojednávanie vo veci samej“. Poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného
súdu a uvádza:
„... mám za to, že súd svoju nečinnosť nemôže ospravedlňovať poukazovaním
na prípadné dôvody na strane obvineného, ktorý nakoľko je stále vo väzbe je k dispozícii
k účasti na hlavné pojednávania, ani z dôvodov na strane zvoleného obhajcu obvineného,
pretože v predmetnej veci bol obvinenému ustanovený náhradný obhajca... pred vyše
rokom. Aj napriek tomu k dnešnému dňu sa ešte nekonalo pojednávanie vo veci samej,
za čo je zodpovedný len súd jeho nečinnosťou, pretože súd má zákonom stanovenú
povinnosť v zmysle § 238 ods. 2 Tr. por. na zabezpečenie plynulého a riadneho priebehu
súdneho konania bez prieťahov, o ktorej nečinnosti súdu príkladmo svedčí aj fakt,
že pojednávania nariadené na deň 26. 08. 2014 a 13. 11. 2014 boli odročené z dôvodu
na strane súdu a svedčí o tom aj zmena zloženia senátu, ktoré skutočnosti obvinený a ani
zvolený alebo náhradný obhajca nezavinili. Pokiaľ ide o zmenu zloženia senátu,
tak o jej dôvode mal vedomosť OS Trnava už od októbra 2014 (konkrétne o zmene
pôsobenia predchádzajúceho predsedu senátu z OS Trnava
na KS Trnava), avšak obhajcovi sťažovateľa ako obvineného bola zmena zákonného sudcu
oznámená až v marci 2015 (list z 03. 03. 2015 − viď. spis).
Preto mám za to, že zo strany súdu jeho nečinnosťou a nepostupovaniu s osobitnou
starostlivosťou a urýchlením nedochádza k naplneniu kumulatívnej podmienky trvania
väzby, ktorou je v prípade trvania väzby dlhšie ako 6 mesiacov postup s osobitnou
starostlivosťou a urýchlením.“
Sťažovateľ s poukazom na judikatúru ESĽP, ústavného súdu a Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky ďalej uvádza, že nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia je porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti tvrdí, že napadnuté uznesenia okresného súdu
6
a krajského súdu „nespĺňajú ústavné požiadavky na riadne zdôvodnenie rozhodnutí“.
Sťažovateľ namieta, že okresný súd sa v napadnutom uznesení zo 7. apríla 2015 dostatočne
nevysporiadal s jeho námietkou v žiadosti o prepustenie z väzby, že okresný súd vo veci
samej nepostupuje s osobitnou starostlivosťou a urýchlením. Uvádza, že okresný súd „nesie
objektívnu zodpovednosť za dĺžku konania a nemôže poukazovať na dôvody na strane
obžalovaného, obhajcu, či náhradného obhajcu...“. Krajský súd v napadnutom uznesení
podľa sťažovateľa „neuvádza ani len základné náležitosti, ale len všeobecne sumarizuje
a nekriticky preberá názory z Uznesenia OS Trnava... vôbec nedal odpoveď na podstatný
argument sťažovateľa uvedený v jeho žiadosti na prepustenie z väzby... i keď naznačil, že OS
Trnava musí postupovať s najvyšším urýchlením“. Keďže sa konajúce súdy v napadnutých
uzneseniach nezaoberali podstatnou námietkou sťažovateľa, nevyhodnotili ju, sú tieto
uznesenia podľa sťažovateľa nepreskúmateľné.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd svojím rozhodnutím
„vyslovil, že uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 5 T/81/2013 zo dňa 07. 04. 2015
a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 5 Tos 24/2015 1892 zo dňa 16. 04. 2015 boli
porušené základné práva, a to podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 50 ods. 3, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a čl. 5 ods. 1 písm. c/, čl. 5 ods. 3 a 4, a čl. 6 ods. 3 písm. b/, c/ Dohovoru... sťažovateľa...
a následne zrušil uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. 5 T/81/2013 zo dňa 07. 04. 2015
a uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 5 Tos 24/2015 1892 zo dňa 16. 04. 2015
a prikázal Okresnému súdu v Trnave, aby (sťažovateľa, pozn.)... prepustil neodkladne
z väzby na slobodu alebo prikázal, aby Okresný súd Trnava vec znova prejednal
a rozhodol“.
Sťažovateľ navrhuje, aby mu ústavný súd rozhodnutím priznal primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 2 000 € vzhľadom na to, že „porušovatelia nerešpektovali
judikatúru Ústavného súdu SR a vôbec náležite nezdôvodnili, že prečo sa s ňou
nevysporiadali, ale prihliadajú na tie isté dôvody ako na začiatku trvania už viac ako
2 ročnej väzby u sťažovateľa, a hrubým spôsobom porušili zásadu kontradiktórnosti
sťažnostného konania na KS Trnava, keď neumožnili sťažovateľovi vyjadriť sa k uzneseniu
OS Trnava o zamietnutí jeho žiadosti na prepustenie z väzby, ktorý jediný prostriedok
vyjadrenia cez zdôvodnenie sťažnosti po obdržaní vyhotovenia uznesenia OS Trnava mohol
v sťažnostnom konaní na KS Trnava reprezentovať argumenty sťažovateľa ako obvineného“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
8
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak
stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu,
alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného
činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci
a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie
sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má mať
minimálne tieto práva:
právo na primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby a
právo obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,
alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,
ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46
ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6
ods. 3 písm. b) a c) dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu zo 7. apríla 2015
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,
že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta,
sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných právnych prostriedkov
nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku
svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 83/2011).
Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je tak vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach
porušenia jeho základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru napadnutým
uznesením okresného súdu zo 7. apríla 2015. Ochrany svojich práv sa sťažovateľ domáhal
podaním sťažnosti podľa ustanovení Trestného poriadku, preto ústavný súd sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2
prvej vety zákona o ústavnom súde.
10
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru napadnutým uznesením krajského
súdu zo 16. apríla 2015
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, o veci sťažovateľa, t. j. o jeho trestnom obvinení,
rozhoduje okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 81/2013. Napadnuté uznesenie
krajského súdu zo 16. apríla 2015 sa týka rozhodovania o sťažnosti proti uzneseniu o väzbe.
Pokiaľ ide o vzťah čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné právo na súdnu
ochranu a čl. 17 ústavy týkajúceho sa špecificky základného práva na osobnú slobodu,
ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty
základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch
pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie
spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto
je na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľný špeciálne čl. 17 ústavy o osobnej
slobode, a nie všeobecný čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. uznesenia o predbežnom prerokovaní
sp. zn. III. ÚS 135/04 z 28. apríla 2004 a sp. zn. III. ÚS 277/07 z 11. októbra 2007, sp. zn.
V tejto súvislosti považuje ústavný súd tiež za nevyhnutné uviesť, že konania
všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení
samotnom (konaniami vo veci samej o vine obvinenej osoby) a ani konaniami o právach
alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto
oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06,
III. ÚS 277/07, porovnaj tiež rozsudok ESĽP vo veci De Wilde et al. v. Belgicko
z 18. 6. 1971). Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje z hľadiska jeho pôsobnosti,
výkladu a aplikácie jeden celok. Procesnoprávne garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 a 3
dohovoru sa preto tiež týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie
o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné
na konanie týkajúce sa väzby.
Na základe toho ústavný súd sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a
c) dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu zo 16. apríla 2015 odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 50
ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým
uznesením krajského súdu zo 16. apríla 2015
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto
ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
12
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou
medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity,
v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak
by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Sťažovateľ namieta porušenie kvalifikovaných aspektov práva na osobnú slobodu
podľa ústavy a podľa dohovoru a tiež základného práva na obhajobu podľa ústavy
napadnutým uznesením krajského súdu zo 16. apríla 2015 predovšetkým z toho dôvodu,
že krajský súd rozhodol bez toho, aby mal k dispozícii jeho písomne odôvodnenú sťažnosť
proti uzneseniu okresného súdu, a z dôvodu, že konajúce súdy dostatočne nevyhodnotili
podmienky na ďalšie trvanie väzby, a to konkrétne vo vzťahu k jeho námietke, že okresný
súd nepostupuje vo veci samej s osobitnou starostlivosťou a urýchlením, a svoje závery
v tomto smere nedostatočne odôvodnili.
Krajský súd napadnutým uznesením zo 16. apríla 2015 zamietol sťažnosť sťažovateľa
podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V odôvodnení poukázal na uznesenie
okresného súdu, ktorým tento zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na
slobodu, pričom uviedol:
„Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote sťažnosť obžalovaný
, a to po porade so svojim obhajcom na neverejnom zasadnutí
dňa 7. apríla 2015 priamo do zápisnice. Do dňa neverejného zasadnutia sťažnostného
Krajského súdu v Trnave sťažnosť bližšie nezdôvodnil...
Krajský súd v Trnave na podklade podanej sťažnosti podľa § 192 ods. 1 písm. a/,
písm. b/ Tr. por. preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým
sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého
uznesenia a tak zistil, že sťažnosť obžalovaného... nie je dôvodná.
Senát okresného súdu postupoval v danej veci v súlade so zákonom a správne, keď
na podklade doposiaľ zhromaždeného a dokumentovaného spisového materiálu
bez neprimeraného meškania po podaní žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby
na slobodu určil termín procesného úkonu na deň 7. apríla 2015, neverejné zasadnutie
v rozsahu č. l. 1880 − 1882 spisu procesne správne zrealizoval a napokon dospel
k správnym skutkovým i právnym záverom. Dôvodne zistil, že sú splnené všetky formálne
i materiálne podmienky k tomu, aby postupom podľa § 79 ods. 3 Tr. por. žiadosť
obžalovaného... o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a tým rozhodol o jeho ponechaní
vo väzbe v rozsahu dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/
Tr. por. Toto rozhodnutie i procesný postup súd prvého stupňa v súlade so zákonom
aj odôvodnil, takže tento je preskúmateľný. Obžalovaný je zákonne trestne stíhaný
pre vysoko spoločensky nebezpečný obzvlášť závažný zločin, za ktorý mu hrozí citeľná
sankcia vo výmere od 20 do 25 rokov odňatia slobody. S poukazom na správne závery
okresného súdu si senát krajského súdu ako sťažnostný súd tieto plne osvojuje a v celom
rozsahu na ne odkazuje, a to bez potreby opakovania takýchto dôvodov vo svojom
sťažnostnom uznesení. Rovnako odkazuje na správne závery aj vo vzťahu k ustáleniu
aktuálnosti dôvodov väzby obžalovaného v rozsahu § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por.
z hľadiska jeho možných prípadných útekových a predstihových, resp. pokračovacích
aktivít. Okresný súd postupoval správne aj v ďalších výrokoch napadnutého uznesenia,
v ktorých ustálil, že nezistil podmienky pre nahradenie väzby obžalovaného prijatím jeho
písomného sľubu v zmysle § 80 ods. 1 písm. b/ Tr. por., ani nahradením jeho väzby
dohľadom probačného a mediačného úradníka v zmysle § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por.,
14
čo dostatočne vo svojom uznesení aj odôvodnil. Krajský súd v Trnave k tomu dodáva,
že ustálená súdna prax i súvisiaca platná judikatúra v dostatočnom rozsahu prezentujú
závery, z obsahu ktorých vyplýva, že nahradenie väzby obžalovaného písomným sľubom
alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka je síce v zásade možné pri všetkých
trestných činoch, avšak ak je obžalovaný trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin,
nahradenie jeho väzby iným opatrením je možné len vtedy, ak to odôvodňujú výnimočné
okolnosti prípadu. V posudzovanej trestnej veci však druhostupňový súd žiadne takéto
výnimočné okolnosti prípadu nezistil.
Pokiaľ ide o časové súvislosti namietané v žiadosti obžalovaného o prepustenie
z väzby na slobodu, sťažnostný súd v zhode s okresným súdom poukazuje na faktografiu
jednotlivých úkonov, sumár dôvodov, ktoré bránili vo veci vykonať hlavné pojednávania
v meritórnom rozsahu v časoch a dňoch uvádzaných okresným súdom v napadnutom
uznesení. Rovnako zo spisu vyplýva okolnosť dvojnásobnej zmeny zákonného sudcu v osobe
konajúceho predsedu senátu. Napriek tomu sťažnostný súd uzatvára, že bude povinnosťou
okresného súdu konať vo veci s najvyšším urýchlením.“
Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno posudzovať izolovane
a je potrebné ho skúmať vo vzájomnej súvislosti s odôvodnením napadnutého uznesenia
okresného súdu (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 331/09,
IV. ÚS 342/2010, IV. ÚS 301/2011). Z toho dôvodu je pre ústavný súd relevantné skúmať aj
odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu zo 7. apríla 2015.
Okresný súd v relevantnej časti svojho uznesenia zo 7. apríla 2015 uviedol:
„Dňa 26.03.2015 podal obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu žiadosť
o prepustenie z väzby na slobodu. Uviedol v nej, že dĺžka väzby už presahuje dva roky
a tri mesiace a súd pri rozhodovaní nepostupuje s osobitnou starostlivosťou a urýchlením
a teda nie je splnená podmienka trvania väzby. Pojednávanie sa niekoľkokrát nekonalo,
pričom nečinnosť nemožno pripísať dôvodom na strane obžalovaného ani jeho obhajcu.
Zároveň alternatívne navrhol nahradiť väzbu ponúknutým písomným sľubom.
Na základe podanej žiadosti určil súd neverejné zasadnutie na ktorom vypočul
obžalovaného, oboznámil sa so spisovým materiálom tunajšieho súdu 5 T/81/2013 a svoje
návrhy predniesli obhajca a prokurátor.
Zo spisového materiálu vyplynulo, že skutky pre ktoré bola podaná obžaloba majú
znaky trestného činu a sú dostatočné dôvody na podozrenie, že ich mal spáchať obžalovaný.
Tu je možné poukázať na výpoveď poškodenej, a ostatné listinné dôkazy.
Zo spisového materiálu zároveň vyplynulo, že po podaní obžaloby sa Okresný súd
bez akýchkoľvek prieťahov pokúsil viackrát vykonať hlavné pojednávanie a to konkrétne
08. 11. 2013, 12. 11. 2013, 17. 12. 2013, 20. 02. 2014, 18. 03. 2014, 17. 04. 2014,
22. 05. 2014, 03. 07. 2014, 29. 07. 2014, 26. 08. 2014, 15. 10. 2014, 13. 11. 2014
a 27. 01. 2015. Väčšina z uvedených hlavných pojednávaní sa nemohla uskutočniť z dôvodu
práceneschopnosti a iných prekážok na strane obžalovaného, obhajcu, či náhradného
obhajcu. Vôbec nebolo zistené, že by súd zo subjektívnych dôvodov hlavné pojednávanie
nevykonal. Súd taktiež poukazuje na skutočnosť, že vo veci došlo dvakrát k zmene
zákonného sudcu a s tým nevyhnutne spojená potreba opätovného naštudovania rozsiahleho
spisového materiálu. V danej veci je aktuálne nariadený termín hlavného pojednávania
na deň 09. 06. 2015.
Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žiadosť obžalovaného
o prepustenie z väzby nie je dôvodná a nie je ani dôvod na nahradenie väzby písomným
sľubom. Súd v plnom rozsahu poukazuje na predchádzajúce rozhodnutie o zamietnutí
žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby a teda aj naďalej pretrváva podozrenie,
že obžalovaný spáchal trestný čin, pre ktorý bolo vznesené obvinenie a podaná obžaloba
a toto je dostatočne preukazované zabezpečenými dôkazmi. Súd nezistil subjektívny prieťah
zo strany súdu. Vo väčšine prípadov sa hlavné pojednávanie nekonalo pre prekážky
na strane obhajoby. Zároveň možno konštatovať, že obžalovaný je stíhaný pre obzvlášť
závažný zločin, kde mu hrozí uloženie vysokého trestu v rozpätí 20 až 25 rokov. Je pravdou,
že v rámci plynutia doby k tomuto dôvodu nepristúpila žiadna nová okolnosť,
ale už pri rozhodovaní o vzatí do väzby bolo jasne skonštatované, že obžalovaný sa v mieste
trvalého bydliska nezdržiava a prespáva na rôznych miestach. To i naďalej odôvodňuje
16
väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pretože existuje dôvodná
obava, že v prípade prepustenia na slobodu sa bude trestnému stíhaniu vyhýbať.
Obžalovaný sa mal aktuálnej trestnej činnosti dopustiť viacerými skutkami a táto
mala gradovať. V minulosti už bol stíhaný pre násilnú trestnú činnosť a to s účinkami,
že sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený. Súd však poukazuje na to, že aj zahladené
odsúdenia môžu poskytnúť reálny obraz o predispozíciach obžalovaného k páchaniu trestnej
činnosti. Súd na ne preto prihliadol. Vzhľadom na uvedené možno skonštatovať,
že u obžalovaného naďalej pretrváva dôvodná obava, že v prípade prepustenia na slobodu
by v trestnej činnosti najmä násilného charakteru mohol pokračovať, čo i naďalej
odôvodňuje väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Vzhľadom na vyššie uvedené konkrétne okolnosti zakladajúce dôvody väzby
u obžalovaného, súd dospel k presvedčeniu, že jeho väzbu nie je možné nahradiť písomným
sľubom ani dohľadom probačného a mediačného úradníka za súčasného uloženia
primeraných povinností a obmedzení. Ponechanie obžalovaného na slobode by aj
po zohľadnení účinkov písomného sľubu a dohľadu probačného a mediačného úradníka
(i s uložením primeraných povinností a obmedzení) výrazne zvýšilo riziko zmarenia účelu
trestného konania vyhýbaním sa trestnému stíhaniu a pokračovaním v páchaní trestnej
činnosti. V posudzovanom prípade nie je možné konštatovať celkom zjavnú neprimeranosť
väzby v porovnaní s jej nahradením písomným sľubom alebo dohľadom probačného
a mediačného úradníka za súčasného uloženia primeraných povinností a obmedzení. Súd
preto väzbu obžalovaného dohľadom probačného a mediačného úradníka nenahradil a ani
neprijal písomný sľub obžalovaného ako nahradenie väzby.“
Sťažovateľ v prvom rade namieta, že krajský súd rozhodol bez toho, aby mal
k dispozícii jeho písomnú sťažnosť s odôvodnením.
V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa poukazuje ústavný súd na právo podľa
čl. 5 ods. 4 dohovoru, t. j. právo navrhnúť konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil
judikatúru ESĽP, podľa ktorej uvedené ustanovenie dopadá aj na konania o opravnom
prostriedku proti rozhodnutiu o vzatí obvineného do väzby (napr. rozsudok ESĽP Krejčíř
proti Českej republike z 26. 3. 2009, č. 39298/04). V zmysle uvedeného ustanovenia
dohovoru má mať orgán rozhodujúci o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody povahu súdu
(t. j. orgánu nezávislého na výkonnej moci, ako aj na účastníkoch konania), pričom
o návrhoch účastníkov má byť rozhodnuté urýchlene („speedily“, resp. „à bref délai“).
Úplné písomné konanie alebo kontradiktórne ústne konanie pri prieskume týchto opatrení
by mohli spôsobiť prieťahy, ktorým je potrebné sa v tejto oblasti vyhnúť (bližšie pozri
rozsudok ESĽP Neumeister proti Rakúsku z 27. 6. 1968, č. 1936/63). Tieto právne závery
možno aplikovať nielen v konaní, v ktorom sa preskúmava zákonnosť vzatia obvineného
do väzby, ale aj v konaní, v ktorom sa preskúmava zákonnosť ďalšieho trvania väzby, t. j.
aj v konaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu.
Osoba vo väzbe musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty
a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam
týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti. Musí jej byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam
protistrany (prokurátora) o odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich. Pre tento účel jej
nemôže byť odopreté právo oboznámiť sa s dôkazmi a skutočnosťami, o ktoré by sa malo
opierať rozhodnutie súdu o väzbe (kontradiktórnosť konania). Procesný postup súdu musí
zabezpečiť, aby bola obvinenému/obžalovanému v týchto smeroch poskytnutá rozumná
príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia do podstatne
nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhou stranou (princíp „rovnosti zbraní“).
Zabezpečenie kontradiktórnej povahy konania a rešpektovanie princípu „rovnosti zbraní“
predstavujú základné procesné garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia
osobnej slobody väzbou (pozri napr. nález sp. zn. III. ÚS 198/05).
Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe
obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu
a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd
neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto
nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu,
18
alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III.
ÚS 7/00, I. ÚS 100/04, III. ÚS 466/2010). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná
súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a
to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť
väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali
dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto
konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého
vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti
väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie
na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07, III. ÚS 466/2010).
Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,
a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd
do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia
závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako
aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v zákone
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov je tak integrálnou súčasťou
ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98, III. ÚS 466/2010). Aj čl. 5 ods. 1
dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním
ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5
ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne
právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov
(rozsudok ESĽP vo veci Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Každé pozbavenie
osobnej slobody zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana
jednotlivca pred svojvôľou (rozsudok ESĽP vo veci Morsink v. Holandsko z 11. 5.2004).
Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že všeobecný súd rozhodujúci o sťažnosti
proti uzneseniu o vzatí do väzby sa musí vyrovnať s právne relevantnou argumentáciou
sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne (III. ÚS 135/04), a tiež, že z odôvodnenia
rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti obvineného proti prvostupňovému súdnemu rozhodnutiu,
ktorým bolo rozhodované o väzbe, musí byť zrejmé, že sa súd náležite zaoberal všetkými
argumentmi a námietkami, ktoré obvinený vo svojej sťažnosti uviedol (m. m. III. ÚS 34/07).
Ústavný súd sa už vyjadroval k prípadu, keď došlo k doručeniu písomnej sťažnosti
(resp. jej doplneniu) v deň, keď bolo o sťažnosti ústne zahlásenej do zápisnice súdu prvej
inštancie rozhodované nadriadeným súdom (II. ÚS 108/08), avšak v uvádzanom prípade
bolo vyslovené porušenie práv podľa čl. 17 ústavy, resp. čl. 5 dohovoru, z dôvodu, že osoba
vzatá do väzby nebola vôbec vypočutá, a to ani súdom druhej inštancie. Neodmysliteľnou
procesnou zárukou pri zásahu do základného práva jednotlivca do osobnej slobody musí byť
právo dotknutej osoby vyjadriť sa, teda právo na vypočutie súdom k dôvodom a okolnostiam
ďalšieho zotrvania vo väzbe (mutatis mutandis III. ÚS 84/06, II. ÚS 108/08).
Ústavný súd tiež rozhodol, že pokiaľ sa krajský súd vo svojom rozhodnutí
nevysporiadal s argumentmi sťažovateľa obsiahnutými v písomnom podaní z dôvodu,
že toto podanie nemal pri rozhodovaní k dispozícii a oboznámenie sa s jeho obsahom ani
nemožno rozumne očakávať, pretože takéto podanie bolo doručené súdu nižšej inštancie
v ten istý deň, v ktorý rozhodoval súd vyššej inštancie, a súčasne ostatné záruky
spravodlivého procesu vzťahujúce sa na rozhodovanie o väzbe, predovšetkým právo
dotknutej osoby byť vypočutý súdom k dôvodom a okolnostiam vzatia do väzby boli
zachované, nemôže to bez ďalšieho viesť k vysloveniu porušenia práva na osobnú slobodu
vyplývajúceho z čl. 17 ústavy, resp. čl. 5 dohovoru (III. ÚS 466/2010).
Sťažovateľ svoju žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu odôvodnil totožne
ako svoju sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy – namietal, že vzhľadom na doterajšiu dĺžku
väzby je podmienkou jej ďalšieho trvania to, aby okresný súd vo veci samej konal
s osobitnou starostlivosťou a urýchlením. Podľa neho táto podmienka nie je splnená
vzhľadom na časté odročovanie hlavného pojednávania. Túto argumentáciu zopakoval
aj v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu zo 7. apríla 2015. Takto možno konštatovať,
že krajský súd v zásade preskúmal jeho námietky proti ďalšiemu trvaniu väzby aj napriek
20
tomu, že pri rozhodovaní o jeho sťažnosti nemal k dispozícii písomnú sťažnosť
s odôvodnením.
Sťažovateľ zhodnú argumentáciu uvádzal už vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby
na slobodu z 27. novembra 2014, o ktorej rozhodol okresný súd uznesením
z 11. decembra 2014, a vo svojej sťažnosti proti tomuto uzneseniu, o ktorej rozhodol krajský
súd uznesením zo 16. decembra 2014, pričom tieto súdy argumentáciu sťažovateľa
nepovažovali za dôvod na prepustenie z väzby na slobodu.
Ústavný súd zo súdneho spisu sp. zn. 5 T 81/2013 a zo zápisnice okresného súdu
o neverejnom zasadnutí zo 7. apríla 2015 tiež zistil, že sťažovateľ bol prítomný
na neverejnom zasadnutí spolu so svojím obhajcom. Sťažovateľ aj obhajca mali možnosť
sa vyjadriť pred rozhodnutím okresného súdu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby
na slobodu – sťažovateľ aj obhajca odkázali na písomnú žiadosť a na argumentáciu
v nej uvedenú.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že námietka, že krajský súd
rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa bez toho, aby mal k dispozícii písomnú sťažnosť
s odôvodnením, v okolnostiach danej veci nedosahuje takú intenzitu nedostatkov v postupe
krajského súdu, ktorý by umožňoval vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľa
podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 ústavy a jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3
a 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu zo 16. apríla 2015 po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie.
Sťažovateľ ďalej namieta, že konajúce súdy dostatočne nevyhodnotili jeho námietku,
že tieto nekonajú vo veci samej s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.
Okresný súd v napadnutom uznesení a krajský súd v napadnutom uznesení uviedli,
že okresný súd nariadil hlavné pojednávanie bezprostredne po podaní obžaloby s tým, že
bolo potrebné ho viackrát odročiť vo väčšine prípadov z dôvodov na strane obhajcu,
náhradného obhajcu a sťažovateľa.
Zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 5 T 81/2013 ústavný súd zistil,
že prokurátor podal obžalobu okresnému súdu 13. septembra 2013.
Obhajca sťažovateľa ospravedlnil svoju neúčasť na hlavnom pojednávaní
12. novembra 2013 a 17. decembra 2013 z dôvodu práceneschopnosti. Dňa 28. januára 2014
ospravedlnil obhajca sťažovateľa svoju neúčasť z dôvodu kolízie pojednávaní
a z rovnakého dôvodu ospravedlnil svoju neúčasť aj na hlavnom pojednávaní nariadenom na
4. február 2014, a to napriek predchádzajúcej konzultácii zákonného sudcu o vhodnom
termíne. Dňa 20. februára 2014 ospravedlnil obhajca sťažovateľa svoju neúčasť z dôvodu
úrazu v domácnosti.
Okresný súd následne opatrením z 21. februára 2014 ustanovil sťažovateľovi
náhradného obhajcu.
Neúčasť na hlavnom pojednávaní 18. marca 2014 ospravedlnil obhajca sťažovateľa
„zo závažných rodinných dôvodov“ a rovnako tak aj sťažovateľ, ktorého zdravotný stav
podľa správy ústavu na výkon väzby neumožňoval predvedenie na hlavné pojednávanie.
Neúčasť na hlavnom pojednávaní 17. apríla 2014 ospravedlnila splnomocnená zástupkyňa
poškodených z dôvodu plánovanej dovolenky v zahraničí. Obhajca sťažovateľa ospravedlnil
svoju neúčasť na tomto hlavnom pojednávaní, keďže sa nachádzal „na pracovnej ceste
v zahraničí/obchodné rokovania s klientom a protistranou/, ktoré mali byť ukončené
dnešného dňa, avšak vzhľadom na závažnosť a rozsah rokovaní, tieto budú pokračovať
i v ďalších dňoch...“. Uvedené ospravedlnenie bolo doručené okresnému súdu faxom
17. apríla 2014 ráno o 7.30 h.
Hlavné pojednávanie nariadené na 12. jún 2014 bolo zrušené z dôvodu dlhodobej
práceneschopnosti zákonného sudcu. Predmetná vec bola následne pridelená 23. júna 2014
inému zákonnému sudcovi – .
22
Neúčasť na hlavnom pojednávaní nariadenom na 29. júl 2014 ospravedlnili obhajca
a náhradný obhajca sťažovateľa z dôvodu čerpania dovolenky. Neúčasť na hlavnom
pojednávaní 26. augusta 2014 ospravedlnil náhradný obhajca sťažovateľa z dôvodu čerpania
dovolenky. Toto hlavné pojednávanie okresný súd odročil z dôvodu, že sťažovateľ, ktorý bol
prítomný, nemal vykázané doručenie predvolania na hlavné pojednávanie.
Neúčasť na hlavnom pojednávaní 15. októbra 2014 ospravedlnil náhradný obhajca
kolíziou pojednávaní a obhajca sťažovateľa pracovnou neschopnosťou. Neúčasť na hlavnom
pojednávaní 13. novembra 2014 ospravedlnila splnomocnená zástupkyňa poškodených
z dôvodu kolízie pojednávaní.
Dňa 2. januára 2015 bol spis pridelený novému zákonnému sudcovi –
. Hlavné pojednávanie nariadené na 27. január 2015 bolo
zrušené z dôvodu zmeny zákonného sudcu a potreby naštudovania súdneho spisu.
Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd nariaďuje hlavné pojednávanie
v pravidelných intervaloch, z ktorých drvivú väčšinu bolo potrebné odročiť z dôvodov
na strane obhajcu, náhradného obhajcu a sťažovateľa. Na tomto základe nemožno považovať
právny záver krajského súdu v spojení s okresným súdom o tom, že okresný súd koná vo
veci samej bez prieťahov, za arbitrárny. Konajúce súdy svoje závery v tomto
smere odôvodnili ústavne akceptovateľne, preto napadnuté uznesenie krajského súdu
zo 16. apríla 2015 v spojení s uznesením okresného súdu nie je zjavne neodôvodnené.
Krajský súd a okresný súd sa v napadnutých uzneseniach vysporiadali aj s ďalšími
relevantnými skutočnosťami – uviedli, že skutky, pre ktoré bola podaná obžaloba, majú
znaky trestného činu, existujú dostatočné dôvody pre podozrenie, že ich mal spáchať
sťažovateľ, poukázali na osobnosť sťažovateľa a skutočnosti týkajúce sa jeho životného štýlu
a tiež na spôsob páchania trestnej činnosti, ktorá sa mu kladie za vinu, a jej závažnosť.
Týmito skutočnosťami odôvodnili naďalej trvajúce väzobné dôvody podľa § 71 ods. 1
písm. a) a c) Trestného poriadku. Podľa ústavného súdu tieto závery nie sú arbitrárne,
konajúce súdy ich dostatočne odôvodnili, nemožno ich považovať za zjavne neodôvodnené,
preto sú ústavne udržateľné.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť aj vo vzťahu k namietanému porušeniu
základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5
ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
zo 16. apríla 2015 odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. augusta 2015
24