Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 102/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom

Štanglovičom, Jarmočná 2264/3, Šaľa, vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 , základného

práva na súdnu ochranu podľa , práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trnava

sp. zn. z 2. decembra 2015 a uznesením Krajského súdu v Trnave

č. k. -2089 zo 17. decembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, práva na slobodu a bezpečnosť podľa a ods. 3 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 2. decembra 2015 (ďalej aj „uznesenie okresného

súdu“) a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -2089 zo 17. decembra 2015 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je väzobne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin

vydierania podľa a , pričom trestné konanie je

v štádiu konania pred súdom po podaní obžaloby. Uznesením okresného súdu bolo podľa

rozhodnuté, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby

na slobodu zamieta, jeho sľub podľa neprijíma

a väzba sťažovateľa sa podľa nenahrádza. Krajský

súd svojím uznesením sp. zn. zo 17. decembra 2015 sťažnosť sťažovateľa

proti uzneseniu okresného súdu zamietol podľa .

Predmetom sťažovateľom napádaného postupu okresného súdu a krajského súdu

bolo rozhodovanie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, ktorej dôvod bol

založený na tvrdení o nesprávnej právnej kvalifikácii skutku, z ktorého je sťažovateľ

obžalovaný. Sťažovateľ uvádza, že „dôvody a nevyhnutný čas trvania väzby je súd

v súdnom konaní povinný skúmať aj vo vzťahu k právnej kvalifikácii. Ak teda vyjde najavo

dôvod pre zmenu právnej kvalifikácie, súd dokonca bez návrhu, sa s týmto musí

vysporiadať, a to aj vo vzťahu k trvaniu väzby. Uvedený postup súdu prikazuje ust. § 79

ods. 6 a , ktoré konkretizujú SR.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že súd je zároveň povinný skúmať

dôvody väzby v každom štádiu podľa prvá veta .“.

Sťažovateľ namieta, že okresný súd ani krajský súd sa touto jeho námietkou nezaoberali

a dôvodnosť väzby posudzovali len z hľadiska, či tieto dôvody aj naďalej trvajú. Krajským

súdom uvádzané právne závery, ktoré podľa sťažovateľa vylučujú aplikáciu § 79 ods. 9

v skutočnosti vedú k porušeniu ním označených práv. Poukazuje pritom

na „nereparovateľnosť obmedzenia osobnej slobody... v prípade prekvalifikovania skutku,

pre ktorý bola na sťažovateľa podaná obžaloba“, keďže väzba je „dočasný inštitút...

aplikujúci sa vo vzťahu k osobe, voči ktorej platí prezumpcia neviny... Ignoráciou

posudzovania právnej kvalifikácie skutku, pre ktorý bola podaná obžaloba na sťažovateľa

vo vzťahu k vykonaným dôkazom v súdnom konaní, tak zo strany Okresného súdu Trnava,

ako aj Krajského súdu Trnava dochádza k porušovaniu práva sťažovateľa podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 SR a Dohovoru, nakoľko právna kvalifikácia explicitne

determinuje celkovú lehotu väzby.“.

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti ďalej na podklade označenej judikatúry

ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva poukazujúc na dĺžku doterajšej väzby

(viac ako 3 roky) uvádza, že konajúce súdy mali skúmať, či existujú aj ďalšie dôvody

väzby, než tie, ktoré boli naplnené v počiatočnom štádiu jeho väzobného stíhania, pričom

podľa názoru sťažovateľa konajúce súdy len prekopírovali dôvody „z predchádzajúceho

rozhodnutia z 20.02.2012 do odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia“. Uvedené

skutočnosti tak spôsobujú porušenie práv sťažovateľa podľa , 2 a 5

a čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru uzneseniami okresného súdu aj krajského súdu.

S ohľadom na čl. 5 ods. 3 dohovoru sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namieta aj

celkovú dĺžku konania pred súdom, keďže väzobné veci je všeobecný súd povinný

prerokúvať prednostne a urýchlene. Poukazuje pritom na 19-mesačnú nečinnosť okresného

súdu od podania obžaloby a za prieťahy má zodpovedať okresný súd. Porušenie práv

zaručených a dohovoru sťažovateľ vidí v nedostatočnom

odôvodnení napadnutých uznesení, ktoré nespĺňajú „ústavné požiadavky“. Okresný súd sa

podľa názoru sťažovateľa v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal jeho

námietkami o nesprávnej právnej kvalifikácii skutku, zo spáchania ktorého bol sťažovateľ

obžalovaný. Namieta aj nedostatočnosť právneho zdôvodnenia uznesenia okresného súdu,

pokiaľ ide o trvanie väzobných dôvodov podľa a ,

a to aj v spojitosti s „inštitútom zahladenia odsúdenia“. V konečnom dôsledku konajúce

všeobecné súdy podľa sťažovateľa meritórne nepreskúmali ani alternatívu nahradenia väzby

ponúknutým sľubom sťažovateľa, resp. dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal v jeho veci

rozhodnutie, ktorým vysloví, že „uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn.

zo dňa 02.12.2015 a uznesením Krajského súdu v Trnave č.k. -2089 zo dňa

17.12.2015 boli porušené základné práva, a to podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1

SR a , a 4, a Dohovoru o ochrane

základných práv a ľudských slobôd, sťažovateľa a následne zrušil

uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. zo dňa 02.12.2015 a uznesenie

Krajského súdu v Trnave č. k. -2089 zo dňa 17.12.2015 a prikázal

Okresnému súdu v Trnave, aby prepustil neodkladne z väzby na slobodu

alebo prikázal, aby Okresný súd Trnava vec znova prejednal a rozhodol“. Sťažovateľ tiež

požaduje priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 eur.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

Pokiaľ ide o ústavný prieskum uznesenia okresného súdu, ústavný súd poukazuje

na princíp subsidiarity zakotvený v , obsahom ktorého je pravidlo, že

sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba

v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

V sťažovateľovom prípade mal pred zásahom do základných práv a slobôd okresným

súdom právomoc poskytnúť právnu ochranu krajský súd, ktorý konal o riadnom opravnom

prostriedku proti uzneseniu okresného súdu. Právo podať sťažnosť proti uzneseniu

okresného súdu pritom sťažovateľ využil. Pre rozhodnutie ústavného súdu je teda podstatné,

že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje , a to krajský súd ako súd

sťažnostný (obdobne , , ). Na základe uvedeného

ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť podľa a ods. 3

a 4 dohovoru uznesením krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade

ide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ).

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem prípadu zákonného zatknutia alebo

iného pozbavenia slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre

dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať

sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu, alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané

„v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je

jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom , ktorým

je ochrana jednotlivca proti svojvôli (, ale aj , ,

, ). Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákona v prípade

rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie a 5 , ako aj

dohovoru.

Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže

ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti

(). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu dbať o to, aby

doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu. Na ten účel patrí všeobecnému

súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného

verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla

rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o žiadostiach obvineného

o prepustenie na slobodu (Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991). Obvinený držaný

vo väzbe musí mať možnosť v primeraných intervaloch žiadať o súdnu kontrolu zákonnosti

väzby (Bezicheri c. Taliansko z 25. 10. 1989) vrátane možnosti žiadať, aby jeho väzba bola

nahradená zárukou.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc

na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní

pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej

slobody, akým je väzba obvineného (, , ).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu pritom vyplývajú viaceré záruky, ktoré väzobne

stíhaným obvineným (obžalovaným) poskytuje a dohovor. Ustanovenie

obsahuje pri väzbe také práva, akými sú právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v

ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,

resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť v

zákonom určených prípadoch podmienené zárukou (m. m. , ).

Z ďalej vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným

dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen

pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby

je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať

ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto

konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa , z ktorého

vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti

väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností,

a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne ).

Z doterajšej judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 3 dohovoru druhej vete, ktorá sa vytvárala

postupne, vyplýva, že prepustenie na základe záruky je len možnosťou, a nie oprávnením

osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť

pred pokračovaním väzby. Uplatňuje sa nielen v prípade takzvanej útekovej väzby, ako by

tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie prítomnosti

na pojednávaní), ale je možné ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov.

V rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade niektorých

trestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero c. Spojené kráľovstvo z 8. 2. 2000, S. B.

C. c. Spojené kráľovstvo z 19. 6. 2001).

Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia

závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (). Rovnako aj

z vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak

integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (). Aj čl. 5

ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním

ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5

ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne

právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných

štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody

zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred

svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. 5. 2004).

Podľa prvej a tretej vety obvinený má právo

kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu. O takej žiadosti sa musí bez meškania

rozhodnúť.

Podľa tretej vety ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť

závažný zločin, je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 2 písm. a) až c) alebo e), alebo

obvinený bol vzatý do väzby podľa odseku 3 alebo podľa § 81 ods. 4, možno záruku alebo

sľub prijať alebo uložiť dohľad, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu.

V sťažovateľovom prípade krajský súd uznesením č. k. -2089

zo 17. decembra 2015 zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola

zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, neprijatý ním daný sľub podľa

a nenahradená ani jeho väzba dohľadom probačného

a mediačného úradníka podľa . V relevantnej časti

odôvodnenia sťažnosti krajský súd uviedol, že «okresný súd vo veci postupoval zákonne

súladným spôsobom, pokiaľ nevyhovel žiadosti obžalovaného o

prepustenie z väzby na slobodu. Za zákonne súladné (aj keď bližšie neodôvodnené)

považuje konajúci (odvolací súd) aj výroky uznesenia okresného súdu v smere neprijatia

sľubu obžalovaného majúceho nahradiť v jeho prípade pretrvávajúce

dôvody väzby a tiež nenahradenie väzby obžalovaného dohľadom probačného a

mediačného úradníka nad ním.

Vo vzťahu k samotným (pretrvávajúcim dôvodom väzby („útekovým“

a „preventívnym“) považuje odvolací súd rozhodnutie okresného súdu za zákonne súladné.

Toto je objektivizované skutočnosťami, ktoré sa nachádzajú aj v samotnom odôvodnení

napadnutého uznesenia. Sú nimi jednak atribúty materiálne, ako i formátno - procesné.

Formálno - procesnými atribútmi je sama skutočnosť, že o podanej žiadosti bolo

rozhodované zákonným spôsobom (v príslušných lehotách). Materiálnymi atribútmi sú

jednak samotné realizované trestné konanie, ktoré na základe doposiaľ nazhromaždených

dôkazov je vedené nie na nedôvodnom základe.

Súčasne z doposiaľ realizovaných dôkazov je zrejmé, že dôvodne podozrivým

zo spáchania tejto (šetrenej trestnej činnosti) má byť práve obžalovaný .

Jeho (podiel na posudzovanej trestnej činnosti) v podobe osoby dôvodne podozrivej je

objektivizovaný práve výpoveďou poškodenej a .

I zo zabezpečenej zvukovej nahrávky možno dedukovať naplnenie znakov protiprávneho

konania obžalovaného . V kontexte podaných (sťažnostných námietok

obžalovaného), tunajší odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v rámci skúmania

pretrvávania dôvodov väzby u obžalovaného nie je úlohou odvolacieho súdu skúmať

skutočnú mieru zavinenia na šetrenej (posudzovanej trestnej činnosti) obžalovaného

. Túto (objektívnu mieru zavinenia) je kompetentný posudzovať konajúci súd

v rámci rozhodovania vo veci samej. K definitívnym záverom umožňujúcim vysloviť

objektívne závery o príslušnej právnej kvalifikácii posúdenia konania obžalovaného je

možné pristúpiť po vykonaní všetkých vo veci nazhromaždených dôkazov po ich

vyhodnotení, a to tak v smere dôkazov usvedčujúcich, resp. obžalovaného vyviňujúcich

zo spáchania príslušnej (trestnej činnosti). V aktuálnom štádiu má odvolací súd v súlade

s odôvodnením uznesenia okresného súdu za to, že zákonný predpoklad v podobe

dôvodného podozrenia zo spáchania protiprávneho konania zo strany

obžalovaného pretrváva. „Útekový“ dôvod väzby je indikovaný dôvodnou

hrozbou marenia ďalšieho konania vo veci pre prípad prepustenia tohto (obžalovaného

) z väzby na slobodu, keďže v prípade uznania viny za spáchanie trestnej

činnosti v právnej kvalifikácii nachádzajúcej sa v samotnej obžalobe mu hrozí uloženie

vysokého trestu tak, ako konštatuje okresný súd v napadnutom uznesení (v rozsahu 20 až 25

rokov). Súčasne je potrebné v súlade s argumentáciou nachádzajúcou sa v napadnutom

uznesení konštatovať, že v čase vzatia obžalovaného do väzby sa tento v mieste trvalého

bydliska nezdržiaval, ale prespával na rôznych miestach, ktorá okolnosť potencuje dôvodnú

hrozbu ďalšieho marenia trestného konania v prípade, že by tento obžalovaný bol z väzby

prepustený na slobodu. Dôvody väzby „preventívne“ sú rovnako, podľa názoru odvolacieho

súdu, objektivizované skutočnosťami nachádzajúcimi sa v napadnutom uznesení v tom

smere, že trestná činnosť závažného charakteru mala mať zo strany tohto (obžalovaného

) pokračujúcu formu. Súčasne nezanedbateľnou skutočnosťou, na ktorú,

podľa názoru tohto (odvolacieho súdu), správne poukázal aj konajúci súd je skutočnosť, že

v minulosti sa už obžalovaný trestnej činnosti dopustil, aj keď má mať túto (predchádzajúcu

trestnú činnosť ním spáchanú) zahladenú.

Skutočnosť zahladenia trestného odsúdenia osoby vo vzťahu k ďalšiemu trestnému

konaniu realizovanému v inej trestnej veci nie je okolnosťou neumožňujúcou jej

zohľadnenia. Naopak pri skúmaní osobného profilu osoby páchateľa je potrebné brať na

zreteľ aj tieto okolnosti (viažuce sa k samotnej osobe obžalovaného). Vo vzťahu k samotným

(pretrvávajúcim dôvodom väzby ustáleným okresným súdom) si toto ako správne zistené

osvojil aj súd odvolací.

Vo vzťahu k namietaným (prieťahom konania) zo strany obžalovaného, tunajší

odvolací súd považuje za potrebné uviesť (v súlade s argumentáciou nachádzajúcou sa

v napadnutom uznesení), že doposiaľ realizované trestné konanie prebiehalo plynulé až

do momentu, keď vo veci došlo k zmene v zložení senátu.

Z chronologického postupu úkonov trestného konania z pohľadu odvolacieho súdu

nie sú zistené zjavné subjektívne prieťahy konajúceho súdu. Nestotožnil sa preto odvolací

súd so sťažnostnými námietkami obžalovaného v smere porušenia práv obžalovaného

na prejednanie veci v primeranej lehote.

Za zákonne súladné ako je vyššie konštatované považuje tunajší odvolací súd aj

výroky uznesenia okresného súdu neprijímajúce sľub obžalovaného ako

náhradu za väzbu, resp. nenahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka

nad ním. V tomto smere je potrebné vytknúť preskúmavanému (uzneseniu okresného súdu)

skutočnosť, že príslušné výroky nie sú bližšie konajúcim súdom odôvodnené.

Sama táto skutočnosť však neznamená, že by sa jednalo o výroky nesúladné

so zákonom. Naopak odvolací súd preskúmavajúc napadnuté uznesenie zisťoval, či v danom

prípade je možné nahradiť pretrvávajúce („útekové“ a „preventívne“ dôvody väzby)

ponúknutým (písomným sľubom, resp. dohľadom probačného a mediačného úradníka

nad obžalovaným), pričom dospel k záveru, že takéto (väzbu nahradzujúce opatrenia)

vzhľadom na charakter trestnej činnosti majúcej sa spáchať samotným obžalovaným, ako aj

vzhľadom na jeho osobu, nie je možné akceptovať. V prípade ich realizácie by zrejme došlo

k zmareniu dosiahnutia účelu trestného konania realizovaného práve prostredníctvom

obmedzenia osobnej slobody páchateľa vo väzbe. Súčasne odvolací súd nezistil zjavnú

neprimeranosť medzi charakterom trestnej činnosti majúcej sa spáchať osobou páchateľa

a dobou doteraz realizovanej väzby u tohto v kontexte eventuálneho (možného) nahradenia

väzby inštitútmi alternatívnymi.

Záverom tunajší odvolací súd vo vzťahu k ostatným námietkam obžalovaného

prezentovaným v sťažnosti nevylučuje možnosť prípadnej revízie dôvodov väzby v ďalšom

priebehu dokazovania pre prípad, Že by došlo k zásadnej zmene (dôkaznej situácie), ktorú

skutočnosť v čase aktuálneho rozhodovania, odvolací súd nezistil.

Tiež upriamuje tunajší (odvolací súd) pozornosť súdu I. stupňa na ustanovenia § 2

ods. 6 , podľa ktorého (zákonného ustanovenia) orgány činné v trestnom

konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne

a urýchlene. Aj pri nedodržaní vyššie (citovaného zákonného ustanovenia) nie je vylúčené

prípadne modifikovať pôvodne ustálené dôvody väzby v posudzovanej veci.

Odvolací súd v aktuálnom štádiu trestného konania realizovaného proti

nezistil dôvod na zmenu, resp. zrušenie napadnutého uznesenia, preto rozhodol

spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto uznesenia.».

Podstatou sťažovateľových námietok proti uzneseniu krajského súdu je jeho nesúhlas

s právnym názorom krajského súdu o nedostatku dôvodov na zmenu kvalifikácie skutku,

zo spáchania ktorého je sťažovateľ obžalovaný, ako aj s krajským súdom tvrdenou

existenciou dostatočných dôvodov odôvodňujúcich ďalšie trvanie väzby vzhľadom na jej

celkovú dĺžku v danom prípade. Pritom namieta arbitrárnosť odôvodnenia napadnutých

uznesení (vrátane rozhodnutia o jeho žiadostiach o nahradenie väzby zárukou) i celkovú

dĺžku konania v jeho trestnej veci.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne

konformným spôsobom, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto

aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Krajský súd sa vo svojom uznesení vyjadril aj

k námietke sťažovateľa vzťahujúcej sa na právnu kvalifikáciu skutku, pričom jeho právny

názor o možnosti objektívneho ustálenia záveru o zmene právnej kvalifikácie až

po vykonaní všetkých vo veci nazhromaždených dôkazov je ústavne akceptovateľný.

Ústavný súd v súvislosti s uvedeným pripomína, že mu neprislúcha, aby v rámci konania

o ústavnej sťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal výsledky doteraz vykonaného

dokazovania a svojím rozhodnutím zasahoval do právomoci všeobecného súdu

na posúdenie právnej kvalifikácie skutku, z ktorého je sťažovateľ obžalovaný.

Na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj

ďalších dôkazov v trestnom konaní sú totiž funkčne uspôsobené všeobecné súdy, a preto

sťažovateľom iniciovaný ústavný prieskum jeho väzobného rozhodnutia môže spočívať len

v posúdení, či k zamietnutiu žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby došlo z dôvodov

a spôsobom, ktoré ustanovuje . Keďže všeobecný súd príslušný v danom

prípade ku dňu vydania uznesenia okresného súdu, resp. uznesenia krajského súdu

neupozornil sťažovateľa na zmenu právnej kvalifikácie skutku, v dôsledku ktorej by došlo

k prekročeniu celkovej lehoty väzby podľa , nemožno

považovať uznesenie krajského súdu za nezlučiteľné s obsahom základného práva

na osobnú slobodu podľa , resp. práva na slobodu a bezpečnosť podľa

dohovoru.

Aj keď ústavný súd z dôvodu nedostatku svojej právomoci nevykonal ústavný

prieskum uznesenia okresného súdu, v zmysle svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej

odôvodnenie uznesenia nadriadeného súdu nemožno posudzovať izolovane od odôvodnenia

uznesenia prvostupňového súdu (, a iné), prihliadal aj

na dôvody uvedené v uznesení okresného súdu. Z nich k ďalšej námietke sťažovateľa

o oslabovaní väzobných dôvodov vzhľadom na uplynutie času od jeho vzatia do väzby

vyplýva, že okresný súd nariaďoval termíny hlavných pojednávaní opakovane, pričom

mnohé z nich nemohli byť vykonané z dôvodu rôznych prekážok na strane sťažovateľa,

prípadne jeho obhajcu. Z tohto pohľadu sa potom nejaví celková dĺžka doterajšej väzby

sťažovateľa s prihliadnutím na dodržanie dosiaľ zákonom obmedzeného rozsahu 48

mesiacov ako ústavne neprípustná alebo v rozpore s verejným záujmom. Skutočnosť, že

väzobné dôvody podľa a boli naplnené už pri vzatí

do väzby, neznamená, že tieto nemôžu byť dané aj v čase vydania napadnutého uznesenia

krajského súdu a nemôžu odôvodňovať sťažovateľove ďalšie zákonného zadržiavanie

vo väzbe.

Rovnako nedôvodná je aj námietka porušenia práva zaručeného čl. 5 ods. 3 dohovoru

z dôvodu nedodržania primeranej lehoty rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie

z väzby. Zo sťažnosti, ako aj z uznesenia okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ podal

svoju žiadosť o prepustenie z väzby na hlavnom pojednávaní konanom 2. decembra 2015

a okresný súd o žiadosti rozhodol ešte v ten istý deň na tomto hlavnom pojednávaní.

O sťažnosti proti uvedenému uzneseniu rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -2089 zo 17. decembra 2015. Uvedené okolnosti tak vylučujú

akýkoľvek relevantný zásah do označeného základného práva z hľadiska neprimeranej

dĺžky rozhodovania o zákonnosti držania sťažovateľa vo väzbe napadnutým uznesením

krajského súdu. Ústavný súd berúc na zreteľ svoju viazanosť petitom sťažnosti, ktorá bola

podaná sťažovateľom kvalifikovane právne zastúpeným, ani neskúmal celkovú dĺžku

súdneho konania v sťažovateľovej veci, pretože tento žiadal vyslovenie porušenia

označených práv len uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu. V súvislosti

s ich vydaním však ústavný súd nepovažuje okolnosti odôvodňujúce zásah ústavného súdu

za naplnené.

Ústavný súd zároveň dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu bolo dostatočne

odôvodnené a nemožno ho hodnotiť ako arbitrárne. Ústavný súd sa nemôže stotožniť

s argumentáciou sťažovateľa, podstatou ktorej je spochybnenie naplnenia „útekových“

a „preventívnych“ väzobných dôvodov, pretože konajúce súdy tento zásah do osobnej

slobody sťažovateľa odôvodnili konkrétnymi skutkovými okolnosťami (v danom prípade

najmä správaním sťažovateľa pred jeho vzatím do väzby a jeho predchádzajúcou trestnou

činnosťou) a z nich vyvodenými závermi, do ktorých ústavný súd nemá dôvod zasahovať.

Sťažovateľ teda nie je väznený na základe abstraktnej úvahy súdu, ale na základe

konkrétnych okolností, ako boli tieto rozvedené v napadnutom uznesení a obdobne aj

v predchádzajúcich väzobných rozhodnutiach konajúcich súdov, ktoré sťažovateľ napádal aj

na ústavnom súde (bližšie uznesenie č. k. -16 z 15. októbra 2014,

uznesenie č. k. -18 z 20. augusta 2015 a uznesenie č. k. -16

z 1. decembra 2015). Pri realizovaní svojho prieskumu tak ústavný súd dospel k záveru, že

krajský súd odôvodnil danosť dôvodov väzby primerane a len všeobecné tvrdenie

sťažovateľa o ich oslabení nemôžu odôvodniť záver o ústavnej nekonformnosti

napadnutého uznesenia. Dostatočne odôvodnený je aj záver o nemožnosti nahradenia väzby

sľubom obžalovaného, prípadne dohľadom probačného a mediačného úradníka. Krajský súd

primerane vysvetlil svoj záver o možnom zmarení účelu trestného stíhania v prípade

použitia alternatívnych inštitútov nahradzujúcich väzbu, čo aj vzhľadom na podmienky ich

použitia vyplývajúce z v prípadoch stíhania obžalovaného

pre obzvlášť závažný zločin (t. j. len v prípade výnimočných okolností prípadu) možno

považovať za ústavne akceptovateľné.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že pre vyslovenie namietaného

porušenia označených práv nestačí subjektívny názor sťažovateľa o ich porušení, ale

k takémuto porušeniu práv aj reálne musí dôjsť. Pri svojej rozhodovacej činnosti ústavný

súd opakovane vyslovil, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného

súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným (). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia

sťažovateľových základných práv už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

Ústavný súd tak konštatuje, že v sťažovateľovom prípade sa nepreukázala

neoprávnenosť rozhodnutia obmedzujúceho osobnú slobodu sťažovateľa, resp. preukázala

sa jeho udržateľnosť vo vzťahu k dosiahnutiu legitímneho cieľa. Z odôvodnenia

napadnutého uznesenia v zásade nevyplýva nič relevantné, čo by signalizovalo arbitrárny

alebo zjavne neopodstatnený výklad zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi vrátane

základného práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 a práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru, ktoré mali byť podľa tvrdenia sťažovateľa

napadnutým uznesením krajského súdu porušené. Ústavný súd preto považoval sťažnosť

v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

2.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením krajského súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pokiaľ ide o vzťah ustanovenia upravujúceho základné právo

na súdnu ochranu a ustanovenia týkajúce sa špecificky základného práva

na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že zahŕňa základné hmotné a tiež

procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu

v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné

procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania

o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne

ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie

(napr. uznesenia o predbežnom prerokovaní sp. zn. z 28. apríla 2004,

z 11. októbra 2007).

Ústavný súd považuje za nevyhnutné uviesť, že konania všeobecných súdov,

ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami

vo veci samej o vine obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch

občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania

o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany

práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. , ).

Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje z hľadiska jeho pôsobnosti, výkladu

a aplikácie jeden celok. Rovnako tak aj procesnoprávne garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 2

a 3 dohovoru sa týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie

o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné

na konanie týkajúce sa väzby. Neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie

o osobnej slobode potvrdzuje aj judikatúra ESĽP (napr. rozsudok vo veci De Wilde et al.

v. Belgicko z 18. 6. 1971, séria A, č. 12, § 76).

Na základe toho ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva

sťažovateľa zaručeného a práva podľa dohovoru uznesením

krajského súdu sťažnosť podľa odmietol aj v tejto časti

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti (najmä návrhom

na zrušenie napadnutých uznesení, priznanie finančného zadosťučinenia a prepustenie

sťažovateľa z väzby).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2016