Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 775/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa

Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného

advokátom JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, Advokátska kancelária, Jarmočná 2264/3,

Šaľa, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46

ods. 1 a , práv podľa , ods. 3

a 4, čl. 6 ods. 3 písm. b) a písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. z 11. decembra 2014 a uznesením

Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo 16. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2015

prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť

(ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5,

a (ďalej len „“) a práv

podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 3 písm. b) a písm. c) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 11. decembra 2014 (ďalej

len „uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. zo 16. decembra 2014 (ďalej len „uznesenie

krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva:

«O prepustenie z väzby som prostredníctvom svojho obhajcu požiadal žiadosťou

z 21. 11. 2014.

Uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „OS Trnava“) sp. zn.:

zo dňa 11. 12. 2014 bolo rozhodnuté nasledovne:

„I. Podľa súd žiadosť obžalovaného ...,

o prepustenie z väzby na slobodu zamieta“...

Uvedené uznesenie bolo vyhlásené v mojej prítomnosti dňa 11. 12. 2014. Hneď

po jeho vyhlásení som proti nemu podal sťažnosť...

Sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Trnava sp. zn.: zo dňa

11. 12. 2014 som zdôvodnil písomným podaním zo dňa 16. 12. 2014... bola... moja sťažnosť

proti uzneseniu OS Trnava zamietnutá, a to bez oboznámenia sa s dôvodmi sťažnosti...

Neverejné zasadnutie na OS Trnava ohľadom žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby sa konalo dňa 11. 12. 2014, pričom neverejné zasadnutie o rozhodovaní o sťažnosti

na KS Trnava sa konalo dňa 16. 12. 2014, teda na tretí pracovný deň po prvostupňovom

rozhodnutí. Pritom nie je pravdou, že by sťažovateľ neodôvodnil sťažnosť proti uzneseniu

do dňa neverejného zasadnutia o rozhodovaní o sťažnosti na KS Trnava, pretože tá bola

zaslaná faxom na KS Trnava dňa 16. 12. 2014 o 11:28 hod. (fax č. 033/5512662).

Keďže KS Trnava nezahrnul dôvody sťažnosti proti uzneseniu OS Trnava, pričom

tieto mu boli zaslané, tak takýmto spôsobom bolo sťažovateľovi upreté právo brániť sa,

resp. obhajovať sa proti rozhodnutiu o predlžení väzby...

V tejto súvislosti poukazujem na to, že obžaloba vo veci vedenej na Okresnom súd

v Trnave sp. zn.: bola podaná pred vyše rokom a dvomi mesiacmi

(a to dňa 13. 09. 2013 Obžaloba sp. zn. -107 z 13. 09. 2013 - viď. spis) v porovnaní

s časom podania žiadosti o prepustenie z väzby (november 2014) a i napriek tomu sa vo

veci obvineného doteraz nekonalo hlavné pojednávanie vo veci samej...

Vzhľadom na uvedené nemožno mať za to, že by súd postupoval s osobitnou

starostlivosťou a urýchlením, a teda nie je splnená kumulatívna podmienka na trvanie väzby

obv. v zmysle príslušnej judikatúry Ústavného súdu SR a ESĽP, a teda preto došlo

aj k porušeniu práva sťažovateľa podľa a 5 SR, keďže na trvanie väzby

nie sú dané ústavné dôvody, nakoľko súd prejednávajúci vec nepostupuje s osobitnou

starostlivosťou. Na tento nedostatok však OS Trnava ani KS Trnava neprihliadali, čím

porušili a 5 SR...

V rámci výkladov a prípadov porušenia SR a

Dohovoru poukazujem na nasledovné právne názory zhrnuté v rozhodnutí Ústavného súdu

z 12. mája 2004: „Článok 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje

rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola

daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy

rozhodnutia... Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument“ (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra

1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,

č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára

1998).

Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A č. 254-B, s. 49,

§ 30).

Z uvedeného vyplýva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

(napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie

(napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91),

Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn.: )

a aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn.:

) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať tiež

nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„... aby Ústavný súd SR svojím rozhodnutím vyslovil, že uznesením Okresného súdu

Trnava sp. zn.: zo dňa 11. 12. 2014 a uznesením Krajského súdu v Trnave

sp. zn.: -1842 zo dňa 16. 12. 2014 boli porušené základné práva, a to podľa

, 2 a 5, , SR a ,

a 4, a čl. 6 ods. 3 písm. b/, c/ Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd,

sťažovateľa a následne zrušil obe rozhodnutia a prikázal Okresnému

súdu v Trnave, aby prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

Zároveň navrhujem, aby po vyslovení porušenia práv(a) sťažovateľa Ústavný súd SR

priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2000,- Eur,

a to vzhľadom na skutočnosť, že porušovatelia nerešpektovali judikatúru Ústavného súdu

SR a vôbec nezdôvodnili, že prečo sa s ňou nevysporiadali, ale prihliadajú na tie isté

dôvody ako na začiatku trvania už viac ako 2 ročnej väzby u sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha

vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1

a a práv podľa , ods. 3 a 4 a a

dohovoru uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa,

že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa

môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva: mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva: obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,

alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,

ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,

že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených článkov

a dohovoru uznesením okresného súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa uznesením okresného súdu,

ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v , obsahom

ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva

pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je

a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal,

či sú splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala

voči napadnutému uzneseniu okresného súdu, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp

subsidiarity vyplývajúci z je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne

konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných

práv týmto rozhodnutím súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu je zverené krajskému

súdu ako odvolaciemu súdu. Krajský súd vo veci o podanej sťažnosti sťažovateľa rozhodol

uznesením sp. zn. zo 16. decembra 2014.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal v systéme

všeobecného súdnictva právo podať proti uzneseniu okresného súdu účinný opravný

prostriedok (sťažnosť) na dosiahnutie nápravy ním tvrdeného porušenia označených práv

(čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Využitie tejto

zákonnej možnosti účinnej ochrany označených práv vylučuje prijatie sťažnosti ústavným

súdom na ďalšie konanie, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak sťažovateľ

nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá

smerovala proti uzneseniu okresného súdu, pre nedostatok právomoci.

2. K namietanému porušeniu a a

písm. b) a c) dohovoru uznesením krajského súdu

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že napadnuté uznesenie krajského súdu

je rozhodnutím, ktorým ako nadriadený súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti

rozhodnutiu prvostupňového súdu o predĺžení väzby, t. j. je rozhodnutím o osobnej slobode.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva zaručeného v dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju

judikatúru, ako aj rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“), podľa ktorej sa osobná sloboda v súvislosti s rozhodovaním o väzbe a jej ďalšom

trvaní chráni prostredníctvom ustanovení čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al.

v. Belgicko z 18. 6. 1971, séria A, č. 12, body 65, 67, 71, 72, 73, 75, 76, 77 atď.), resp.

ustanovení , pretože tieto predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania

zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než akú má na mysli

dohovoru, resp. . Ustanovenia dohovoru a

totiž zahŕňajú tak hmotné, ako aj procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva

na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe

sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie

čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie či ustanovenie čl. 46 ods. 1

garantujúce základné právo na súdnu ochranu (m. m. ,

).

Pokiaľ teda sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru,

ako aj a , nebolo možné sťažnosti vyhovieť,

lebo ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru je v pomere špeciality vo vzťahu k všeobecnému

ustanoveniu a dohovoru. Rovnako aj uvedené ustanovenia

sú všeobecnými ustanoveniami, ktoré platia spravidla pre konanie vo veci samej, nie teda

pre konanie o väzbe. Tejto časti sťažnosti preto nebolo možné vyhovieť.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti

sťažnosti konštatoval, že sťažovateľ v súvislosti s rozhodovaním krajského súdu namietal

porušenie takých práv, ktoré na konanie a rozhodovanie nie sú aplikovateľné, a preto

k ich porušeniu nemohlo dôjsť vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti

medzi sťažovateľom označenými právami a namietaným uznesením krajského súdu.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie svojho

základného práva zaručeného v a a práv zaručených v

ods. 3 písm. b) a c) dohovoru odmietol podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu , 2 a 5 a a 4

dohovoru uznesením krajského súdu v súvislosti s právom na rozhodnutie

o zákonnosti väzby v súlade s konaním ustanoveným zákonom a s právom

na obhajobu

Krajský súd v namietanom uznesení konštatoval, že sťažovateľ zahlásil sťažnosť

proti uzneseniu okresného súdu priamo do zápisnice, pričom do dňa konania neverejného

zasadnutia na krajskom súde túto sťažnosť bližšie písomne neodôvodnil.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti uviedol: „... nie je pravdou, že by sťažovateľ

neodôvodnil sťažnosť proti uzneseniu do dňa neverejného zasadnutia o rozhodovaní

o sťažnosti na KS Trnava, pretože tá bola zaslaná faxom na KS Trnava dňa 16. 12. 2014

o 11:28 hod...“

Sťažovateľ prostredníctvom faxového podania z 2. novembra 2015 doručil

ústavnému súdu listinu – „Zdôvodnenie sťažnosti obvineného proti uzneseniu OS Trnava

sp. zn. z 11. 12. 2014“ (ďalej len „písomné odôvodnenie sťažnosti“) opatrenú

prijímacou pečiatkou okresného súdu, obsahom ktorej je údaj: „Došlo faxom o 11.00 hod.,

16. 12. 2014.“ Sťažovateľ ďalej ústavnému súdu doručil aj prípis okresného súdu

adresovaný krajskému súdu, opatrený prijímacou pečiatkou krajského súdu, obsahom ktorej

je údaj: „Došlo 16. 12. 2014 o 14.00 hod.“ Prílohou uvedeného prípisu bolo písomné

odôvodnenie sťažnosti. Sťažovateľ doručil ústavnému súdu aj prvú stranu zápisnice

o neverejnom zasadnutí na krajskom súde zo 16. decembra 2014, z ktorej je zrejmé,

že neverejné zasadnutie sa na krajskom súde vykonalo o 10.00 h.

Z priloženej dokumentácie predloženej sťažovateľom teda vyplýva, že sťažovateľ

písomné odôvodnenie sťažnosti podal prostredníctvom faxu 16. decembra 2014 o 11.00 h

na okresný súd, pričom neverejné zasadnutie bolo na krajskom súde vykonané

16. decembra 2014 už o 10.00 h. Z uvedeného je zrejmé, že záver krajského súdu,

podľa ktorého sťažovateľ sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu zahlásenú priamo

do zápisnice bližšie písomne nezdôvodnil, je správne. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd

nemal a ani nemohol mať v čase rozhodovania o sťažnosti (16. decembra 2014 o 10.00 h)

k dispozícii písomné odôvodnenie sťažnosti, keďže ho sťažovateľ do tohto momentu

nedoplnil.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné

v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať

prednostne a urýchlene. Na obsah petícií zasahujúcich do plnenia týchto povinností orgány

činné v trestnom konaní ani súd neprihliadajú.

Podľa uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej sa

priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu sa

oznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho,

komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia.

Podľa ak sa však oznamuje obvinenému, ktorý

je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ktorého spôsobilosť na právne úkony

je obmedzená, uznesenie, proti ktorému môže podať sťažnosť, treba ho oznámiť

obvinenému, jeho obhajcovi a zákonnému zástupcovi. Ak je obvinený vo väzbe, vo výkone

trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave, treba uznesenie,

proti ktorému je prípustná sťažnosť, oznámiť obvinenému a jeho obhajcovi aj vtedy,

ak obvinený nemá obmedzenú spôsobilosť na právne úkony.

Podľa sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého

uzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia, s výnimkou sťažnosti

proti uzneseniam podľa § 83 ods. 2; ak sa koná podľa § 204 ods. 1, sťažnosť sa podáva

do skončenia skráteného vyšetrovania. Ak sa uznesenie oznamuje tak obvinenému,

ako aj jeho zákonnému zástupcovi alebo obhajcovi, plynie lehota od toho oznámenia, ktoré

bolo vykonané najneskoršie.

Podľa ak podáva sťažnosť prokurátor, orgán

sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately alebo obhajca za obvineného alebo

vo vlastnom mene, musí byť sťažnosť zároveň odôvodnená, s výnimkou sťažnosti

prokurátora proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby.

Podľa ak lehota na podanie sťažnosti

už všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1,

predloží vec na rozhodnutie prokurátor alebo súd nadriadenému prokurátorovi alebo súdu.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ po oboznámení sa s dôvodmi zamietnutia

jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a dôvodmi neprijatia písomného sľubu

(po vyhlásení uznesenia okresného súdu, pri vyhlásení ktorého bol sťažovateľ aj jeho

obhajca prítomní) mal možnosť predniesť za pomoci svojho obhajcu všetky námietky proti

uvedenému uzneseniu, pretože okolnosti trestného stíhania mu boli známe, a o skutkových

okolnostiach, ktoré podľa názoru okresného súdu opodstatňujú zamietnutie jeho žiadosti

o prepustenie na slobodu, bol oboznámený vyhlásením uznesenia okresného súdu. Ústavný

súd sa oboznámil s dôvodmi sťažnosti a neboli zistené nové skutočnosti, ktoré by neboli

známe zo spisu všeobecného súdu.

Obvinený, ktorý sa obhajuje za pomoci obhajcu, musí predpokladať, že všeobecné

súdy budú v sťažnostnom konaní postupovať podľa právnej úpravy, ktorá ukladá súdu

prvého stupňa, aby po uplynutí lehoty na podanie sťažnosti všetkým oprávneným osobám

predložil vec na rozhodnutie nadriadenému súdu ( ).

Okresný súd vyhlásil uznesenie o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby

na slobodu a neprijatí písomného sľubu sťažovateľa 11. decembra 2014 za prítomnosti

sťažovateľa a jeho obhajcu, čím bolo uznesenie oznámené podľa § 179 ods. 1 Trestného

poriadku sťažovateľovi, jeho obhajcovi a prokurátorovi. Od tohto momentu začala plynúť

oprávneným osobám (sťažovateľovi a prokurátorovi) trojdňová lehota na podanie sťažnosti

podľa . Sťažovateľ zahlásil podanie sťažnosti do zápisnice

bezprostredne po vyhlásení uznesenia. neustanovuje explicitne, dokedy

musí obvinený, ktorý sám podal sťažnosť, túto aj odôvodniť. V tejto veci nejde o situáciu

podľa ustanovenia , t. j. situáciu, ak by sťažnosť podal

za obvineného obhajca, ktorý musí podanú sťažnosť zároveň aj odôvodniť.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sústredil

na posúdenie otázky, či možno považovať postup krajského súdu za ústavne udržateľný

a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatnil.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením, resp. postupom krajského súdu a obsahom sťažovateľom

označených článkov a dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej

by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť

k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

4. K namietanému porušeniu , 2 a 5 a ,

ods. 3 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu v súvislosti s existenciou dôvodov

väzby, primeranosti lehoty väzby a v tejto súvislosti s právom na zákonné

a preskúmateľné rozhodnutie

Vo väzobných veciach platí, že skúmanie dôvodov väzby a primeranosti lehoty

väzby prináleží predovšetkým všeobecným súdom. Pre ten účel im patrí skúmať všetky

okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu

odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania

osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe. Predovšetkým na základe dôvodov

uvedených v týchto rozhodnutiach (prípadne aj na základe nesporných skutočností

uvedených obvineným v žiadostiach) ústavný súd zisťuje, či boli, alebo neboli porušené

označené články a dohovoru (mutatis mutandis Toth c. Rakúsko z 12. 12. 1991).

Ústavný súd taktiež vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ( ) nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým patrí interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa

obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,

pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna

alebo zjavne neopodstatnená (, , , ).

V odôvodnení uznesenia krajský súd uviedol: „V prvom rade je potrebné

skonštatovať, že pokiaľ ide o väzobné dôvody obžalovaného v predmetnej veci rozhodovali

súdy už viackrát. Obžalovaný bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu v Trnave

dňa 20. 12. 2012 pod sp. zn. z dôvodov uvedených v ,

písm. c/ . Samotné dôvody väzby súdy v konaní tak o žiadostiach

ako i o sťažnostiach resp. o predlžení lehoty trvania väzby obžalovaného vo svojich

rozhodnutiach jednoznačne skonštatovali a uviedli konkrétne skutočnosti zakladajúce

dôvody väzby tak, ako boli ustálené v pôvodnom konaní.

Na margo tejto skutočnosti je potrebné poukázať len to, že pokiaľ ide o dôvod väzby

v zmysle tento vyplýva predovšetkým z toho,

že obžalovaný je stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, kde mu hrozí uloženie trestu v rozpätí

20 až 25 rokov a tak, ako vyplýva z doposiaľ vykonaného dokazovania, obžalovaný sa

nezdržiaval v mieste trvalého bydliska, prespáva na rôznych miestach, ktorá skutočnosť

v dostatočnej miere odôvodňuje obavu, že v prípade jeho prepustenia z väzby, by tento

mohol mariť priebeh vyšetrovania tým, že by sa zdržiaval na neznámom mieste.

Rovnako pokiaľ ide o dôvody väzby v zmysle § 71 odsek 1 písm. c/ Trestného

poriadku je potrebné poukázať na to, že výsledkami vykonaného dokazovania je dôvodné

podozrenie, že trestnou činnosťou si obžalovaný zabezpečoval finančné prostriedky.

Z odpisu registra trestov možno na základe predchádzajúcich odsúdení konštatovať, že

obžalovaný má sklony k páchaniu trestnej činnosti a preto dôvodná obava, že v prípade

jeho prepustenia z väzby na slobodu, by mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti je

plne opodstatnená a to aj v súčasnom štádiu konania.

Pokiaľ ide o ponúknutú alternatívu v podobe písomného sľubu obžalovaného

je potrebné poukázať na to, že dôvody väzby sa v danom prípade viažu predovšetkým

k povahe prejednávanej trestnej činnosti, z ktorej je obvinený dôvodne podozrivý,

kde obžalovaný mal páchať trestnú činnosť s viacerými skutkami, ktorá mala gradovať,

z čoho vyplýva, že v danom prípade nie je možné nahradiť väzbu obvineného ani touto

zákonnou alternatívou rovnako ani alternatívou v podobe dohľadu probačného

a mediačného úradníka, nakoľko tieto inštitúty neposkytujú pre súd dostatočné záruky,

aby ich prijatím nahradil účel, ktorým sleduje väzobné stíhanie obvineného.“

Ústavný súd pri hodnotení uznesenia krajského súdu vychádzal z ustáleného

právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého a druhého stupňa nemožno

posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a druhostupňové konanie z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného

posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj druhostupňového), ktoré

boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu s uznesením okresného

súdu a v nadväznosti na citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom

poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu. Okresný súd

v označenom uznesení uviedol najmä: „Zo spisového materiálu vyplynulo, že skutky

pre ktoré bola podaná obžaloba majú znaky trestného činu a sú dostatočné dôvody

na podozrenie, že ich mal spáchať obžalovaný. Tu je možné poukázať na výpoveď

poškodenej, a ostatné listinné dôkazy. Zo spisového materiálu zároveň

vyplynulo, že po podaní obžaloby sa Okresný súd bez akýchkoľvek prieťahov

pokúsil viackrát vykonať hlavné pojednávanie a to konkrétne 8. 11. 2013, 12. 11. 2013,

17. 12. 2013, 20. 02. 2014, 18. 3. 2014, 17. 4. 2014, 22. 5. 2014, 03. 07. 2014, 29. 7. 2014,

26. 8. 2014, 15. 10. 2014 13. 11. 2014. Väčšina z uvedených hlavných pojednávaní

sa nemohla uskutočniť z dôvodu PN a iných prekážok na strane obžalovaného, obhajcu,

či náhradného obhajcu. Vôbec nebolo zistené, že by súd zo subjektívnych dôvodov hlavné

pojednávanie nevykonal. V danej veci je aktuálne nariadený termín hlavného pojednávania

na deň 27.1.2015.

Na základe takto vykonaného dokazovania súd prišiel k záveru, že žiadosť

obžalovaného o prepustenie z väzby nie je dôvodná a nie je dôvod ani na nahradenie väzby

písomným sľubom. Obhajca poukazoval na nedôveryhodnosť svedkyne poškodenej

Lengyelovej avšak posúdenie dôveryhodnosti, resp. nedôveryhodnosti bude môcť byť

vykonané až po vypočutí svedkyne a konfrontácii jej výpovede s ostatnými dôkazmi. Súd

zotrváva na názore, že naďalej je podozrenie, že obžalovaný spáchal žalovaný trestný čin

dostatočne preukazované zabezpečenými dôkazmi ich súhrne. Zároveň ako už bolo

konštatované nebol zistený subjektívny prieťah zo strany súdu. Vo väčšine prípadov

sa hlavné pojednávanie nekonalo pre prekážky na strane obhajoby...

Obžalovaný sa mal aktuálnej trestnej činnosti dopustiť viacerými skutkami a táto

mala gradovať. V minulosti už bol stíhaný pre násilnú trestnú činnosť a to s účinkami, že sa

na neho hľadí akoby nebol odsúdený. Súd však poukazuje na to, že aj zahladené odsúdenia

môžu poskytnúť reálny obraz o predispozíciách obžalovaného k páchaniu trestnej činnosti.

Súd na ne preto prihliadol.“

Pri posudzovaní prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov tak v danom

prípade ide o posúdenie, či rozhodnutia všeobecných súdov nevykazujú známky svojvôle,

o čom by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by rozhodnutia všeobecných

súdov neobsahovali dostatok dôvodov na ich vydanie, resp. ak by sa všeobecné súdy

dostatočne presvedčivým spôsobom nevysporiadali s relevantnou argumentáciou

sťažovateľa.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom sťažovateľom označených článkov

a dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom

prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

Ústavný súd preto túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pre úplnosť v súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorého je neprípustné,

aby súd pri rozhodovaní prihliadol aj na predchádzajúce stíhanie pre násilnú trestnú činnosť,

pokiaľ bolo zahladené, je potrebné uviesť, že zahladením odsúdenia zaniká iba skutočnosť

odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin. Fikcia,

v zmysle ktorej sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený, nelikviduje samotný fakt

spáchania činu, nebráni tomu, aby súd pri hodnotení osoby páchateľa v neskoršom trestnom

konaní pre iný trestný čin prizeral na skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin,

a aby z tohto vyvodil príslušné závery z hľadiska sklonu páchateľa k trestnej činnosti,

jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným , možnosti jeho

nápravy a podobne.

V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského

súdu nie je podľa názoru ústavného súdu prejavom interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle,

a preto sa úvahy krajského súdu z pohľadu ústavného súdu nejavia ako arbitrárne či zjavne

neodôvodnené.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2015