Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 354/2010
PDF · 196.41 KB
No categories available
IV. ÚS 354/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti W., a. s., B., zastúpenej
advokátom JUDr. J. Č., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 48/2009 z 13. mája 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti W., a. s., o d m i e t a pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta
2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti W., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom JUDr. J. Č., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 48/2009 z 13. mája 2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v postavení žalobkyne podala Okresnému
súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) žalobu o zaplatenie sumy 51 446 Sk a prísl. proti
Ing. F. M. (ďalej len „žalovaný“). Svoj žalobný nárok sťažovateľka odvodzovala z
ustanovenia § 12 ods. 1 písm. f) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o povinnom zmluvnom
poistení“).
Pre účely oboznámenia so skutkovými okolnosťami prípadu sťažovateľka v sťažnosti
uvádza, že 15. júla 2004 uzatvorila so žalovaným poistnú zmluvu č. 7060012638
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla (ďalej len „poistenie zodpovednosti“) typu Ford... Dňa 11. februára
2005 došlo k poistnej udalosti tak, že vodič D. K. s motorovým vozidlom typu Ford...
neprispôsobil rýchlosť jazdy stavu vozovky, dostal šmyk, v dôsledku čoho narazil do
prednej časti nákladného motorového vozidla typu Daf... Vlastníkom poškodeného
motorového vozidla bola spoločnosť B., s. r. o., K. Poškodená spoločnosť mala označené
motorové vozidlo havarijne poistené v Č., a. s. Z titulu vyplateného poistného plnenia s
poukazom na § 813 Občianskeho zákonníka si Č., a. s., listom z 1. marca 2005 uplatnila
náhradu škody u sťažovateľky. Sťažovateľka vyplatila Č., a. s., z titulu poistenia
zodpovednosti náhradu škody vo výške 102 892 Sk.
V čase poistnej udalosti 11. februára 2005 bol žalovaný ako poistník v omeškaní
s platením poistného, keďže k úhrade splátky poistného splatnej 15. januára 2005 došlo až
17. februára 2005. Na základe ustanovení zákona o povinnom zmluvnom poistení uplatnila
sťažovateľka proti žalovanému nárok na náhradu poistného plnenia vo výške 51 446 Sk
(1 707,60 €).
Okresný súd rozsudkom č. k. 31 C 83/08-69 z 12. marca 2009 žalobu sťažovateľky
zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného. Proti rozsudku okresného
súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.
1 Co 48/2009 z 13. mája 2010 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako
vecne správny, avšak z odlišných dôvodov.
Sťažovateľka zastáva názor, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu vychádza
z takého právneho výkladu § 12 ods. 1 písm. f) zákona o povinnom zmluvnom poistení,
ktorý je zjavne nepodložený, svojvoľný (arbitrárny) a ktorým krajský súd celkom zrejme
poprel jeho účel a význam.
Podľa názoru sťažovateľky zmyslom ustanovenia § 12 ods. 1 písm. f) zákona
o povinnom zmluvnom poistení je „docieliť riadnu platobnú disciplínu poistníkov, aby
nikdy nedochádzalo k situácii, keď poisťovňa v čase poistnej udalosti poskytuje poistné
krytie bez náležitého plnenia si platobných povinností poistníka.
V prípade, že je dohodnuté platenie bežného poistného za poistné obdobie na
začiatku poistného obdobia – jednorázovo bez možnosti splátok, v prípade riadneho
zaplatenia poistného je uhradené poistné krytie za celé poistné obdobie, a naopak,
v prípade, že je poistník v omeškaní s platením, poisťovňa poskytuje poistné krytie bez
peňažnej protihodnoty zo strany poistníka. V prípade, že je dohodnuté platenie poistného
v splátkach, má poisťovňa, technicky vzaté, uhradené poistné krytie za splátkové obdobie.
To znamená, že v prípade neuhradenia splátky poistného v dohodnutom termíne splatnosti
poskytuje poisťovňa poistné krytie bez peňažnej protihodnoty.
Platenie poistného bolo jasne a zrozumiteľne zmluvne dohodnuté vo forme splátok
s dohodnutými termínmi splatnosti jednotlivých splátok, pričom poistník sa dostáva do
omeškania so zaplatením tej ktorej splátky v prípade jej nezaplatenia v termíne splatnosti.
Dojednanie poistného v splátkach však neznamená odklad platenia poistného do termínu
splatnosti poslednej splátky, či to, že až splatnosťou poslednej splátky vznikne poistníkovi
povinnosť uhradiť splatné splátky poistného.“.
Sťažovateľka tiež poukazuje na ustanovenie § 103 prvú vetu Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba
jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti.
Okrem už uvedeného sťažovateľka tvrdí, že aplikácia súdom uvedeného právneho
záveru by zároveň viedla k neodôvodnenému zvýhodneniu platobne nedisciplinovaných
poistníkov, ktorí majú dohodnuté platenie poistného v splátkach oproti platobne
nedisciplinovaným poistníkom, ktorí majú dojednané platenie bežného poistného
jednorázovo bez splátok, ktorí by boli za porušenie platobnej disciplíny bez ďalšieho
postihovaní.
Sťažovateľka sa domnieva, že krajský súd opomenul na vec aplikovať všeobecné
ustanovenia Občianskeho zákonníka o záväzkových vzťahoch, konkrétne § 517 ods. 1, vetu
prvú Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovujú moment vzniku omeškania s plnením
(peňažného) záväzku.
Keďže žalovaný neplatil splátky poistného v dohodnutých lehotách, dostal sa
v zmysle § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka do omeškania. Tým, že žalovaný ako
poistník porušil zmluvne dohodnuté podmienky platobnej disciplíny (čo bolo v konaní
nesporné), sťažovateľka poskytovala poistné krytie bez náležitej peňažnej protihodnoty
z jeho strany, preto má právo uplatniť si voči nemu nárok na náhradu vyplateného poistného
plnenia v zmysle § 12 ods. 1 písm. f) zákona o povinnom zmluvnom poistení.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd sa pri aplikácii § 12 ods. 1 písm. f) zákona
o povinnom zmluvnom poistení dopustil svojvôle, keď predmetné zákonné ustanovenie
aplikoval spôsobom, ktorým zásadne poprel jeho účel a význam. Uvedený záver
sťažovateľka vyvodzuje z toho, že krajský súd:
„(i) napriek tomu, že bolo nesporné, že poistné bolo dohodnuté v splátkach, ktorých
výška a splatnosť bola zmluvne dojednaná, pričom poistník (žalovaný) v čase poistnej
udalosti bol nesporne v omeškaní so zaplatením 3. splátky poistného, krajský súd
konštatoval, že hypotéza § 12 ods. 1 písm. f) zákona č. 381/2001 Z. z., teda omeškanie
poistníka s platením poistného naplnená nebola, pretože o omeškaní možno hovoriť až po
nezaplatení poslednej splátky, čo je celkom zjavne nesprávny záver,
(ii) nezohľadnil všeobecnú (avšak aplikovateľnú) úpravu o občianskych záväzkových
vzťahoch (§ 517 ods. 1 a § 103 Občianskeho zákonníka), z ktorej nesporne vyplýva, že pri
plnení dohodnutom v splátkach nastáva právny stav omeškania nezaplatením ktorejkoľvek
(a teda nie len poslednej) splátky, v dôsledku čoho
(iii) dospel k takému právnemu záveru (zjavne nesprávnemu), ktorý popiera účel
a zmysel predmetného právneho ustanovenia a potiera zákonné rozdiely vzniku omeškania
v prípade platenia poistného jednorazovo, resp. v splátkach a vytvára z pohľadu poistníkov
neakceptovateľné rozdiely v dôsledkoch nezaplatenia poistného jednorazovo a v splátkach
(viď vyššie).“
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom
o nej takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti W., a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v
Košiciach sp. zn. 1 Co 48/2009 z 13. 5. 2010 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 48/2009 z 13. 5. 2010 sa
zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume
303,31 EUR na účet JUDr. J. Č., advokáta, do troch dní od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstatou námietok sťažovateľky je tvrdenie, že krajský súd sa pri aplikácii § 12
ods. 1. písm. f) zákona o povinnom zmluvnom poistení dopustil svojvôle, keď predmetné
zákonné ustanovenie aplikoval spôsobom, ktorým zásadne poprel jeho účel a význam.
Závery, ku ktorým dospel krajský súd, sú podľa názoru sťažovateľky arbitrárne. Z okolností
prípadu vyplýva, že zásadnou právnou otázkou, ktorú pri posudzovaní dôvodnosti žaloby
sťažovateľky krajský súd riešil, bola otázka, či k nezaplateniu poistného dochádza až
momentom nezaplatenia poslednej splátky za dané poistné obdobie alebo nezaplatením
niektorej z predchádzajúcich splátok.
Z už uvedeného vyplýva, že krajský súd sťažnosťou napadnutým rozsudkom potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa, avšak na základe celkom odlišného právneho posúdenia veci.
V odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu sa okrem iného
uvádza:
„Z uvedeného teda vyplýva, že za moment splatnosti ročného poistného obdobia
v danom prípade je potrebné považovať dátum poslednej splátky ročného poistného
obdobia, teda 15. 4. 2005 resp. 15. 3. 2005. Pokiaľ teda je splatnosť poistného k tomuto
dátumu riešená v súvislosti so zánikom poistenia, obdobne je potrebné posudzovať aj
v súvislosti s posúdením porušenia zmluvnej povinnosti poistníka platiť poistné a teda
porušenie tejto povinnosti možno mať za preukázané iba v prípade, ak tento bol v omeškaní
s touto poslednou splátkou a tým aj v omeškaní s platením ročného poistného.
Uvedená otázka je upravená aj v čl. 9 bodu 6 Všeobecných poistných podmienok
žalobcu pre povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, ktoré sú súčasťou tejto zmluvy a podľa ktorého v prípade nezaplatenia
ktorejkoľvek splátky v lehote splatnosti sa celé poistné stáva splatným v deň splatnosti
nezaplatenej splátky poistného.
Práve zástupkyňa žalobcu na odvolacom pojednávaní k uvedenému ustanoveniu
uviedla, že poistnú zmluvu žalobca považuje za zmluvu spotrebiteľskú a dospel k záveru, že
toto ustanovenie by mohlo poškodzovať záujmy spotrebiteľa, a preto ho napriek tomu, že je
pojaté do všeobecných poistných podmienok, neaplikuje a preto má za to, že poistný vzťah
v tomto prípade v dôsledku nezaplatenia poistného zanikol až dňa 16. 5. 2008.
Pokiaľ je teda nárok poisťovne na náhradu poistného plnenia alebo jeho časti vo
vzťahu k poistníkovi podľa § 12 ods. 1 písm. f) zákona č. 381/2001 Z. z. viazané na
posúdenie omeškania s platením poistného, je treba mať za to, že sa tým mieni platenie
ročného poistného, a preto má odvolací súd za to, že porušenie tejto povinnosti zo strany
poistníka nastáva až momentom nezaplatenia poslednej dohodnutej splátky ročného
poistného obdobia, a to je dátum 15. 3. 2005, resp. 15. 4. 2005. Ani z obsahu samotnej
poistnej zmluvy, ani z obsahu Všeobecných poistných podmienok, ale ani zo zákonnej
úpravy nevyplýva skutočnosť, aby za nezaplatenie ročného poistného bolo možné považovať
omeškanie s ktoroukoľvek splátkou dohodnutého ročného poistného obdobia okrem splátky
poslednej.
Pokiaľ teda k poistnej udalosti došlo dňa 11. 2. 2005 a dátum poslednej splátky
ročného poistného obdobia bol stanovený na 15. 4. 2005, nemožno uzavrieť, aby ku dňu
poistnej udalosti bol žalovaný v omeškaní s platením ročného poistného.“
V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd ďalej uviedol:
„S poukazom na to, že pri takomto právnom závere odvolacieho súdu možno
konštatovať, že tento na vec aplikuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri konaní pred
okresným súdom nebolo použité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, odvolací súd
v súlade s ust. § 213 ods. 2 O. s. p. o tejto skutočnosti informoval právnych zástupcov
obidvoch procesných strán na odvolacom pojednávaní a týmto dal možnosť k použitiu tohto
ustanovenia sa vyjadriť. Ani jedna z procesných strán k tejto právnej otázke nezaujala
žiadne zásadné vyjadrenie.“
Zo zápisnice z odvolacieho pojednávania konaného 13. mája 2010, ktorú si ústavný
súd pre účely predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal, vyplýva, že „Predseda senátu
prítomných právnych zástupcov informoval, že odvolací senát sa zhoduje s právnym
názorom judikovaným ohľadne zániku poistenia pre nezaplatenie poistného v prípade
dohodnutých splátok podľa § 801 ods. 2 Obč. zák., teda že k nezaplateniu poistného
dochádza až momentom nezaplatenia poslednej splátky za dané poistné obdobie a nie
nezaplatením niektorej z predchádzajúcich splátok.
Právny zástupca žalovaného udáva, že tak ako to bolo žalovaným prezentované aj
pred súdom prvého stupňa tento vždy zastával stanovisko to, že on sa ako poistník pri
úhradách termínov jednotlivých štvrťročných splátok riadil tými termínmi ako boli vyplnené
na kópii poistnej zmluvy, ktorá mu bola daná pri podpise k dispozícii. Má teda za to, že
termín bol 15. 9., 15. 12. a 15. 3.
Na otázku predsedu senátu zástupcovia obidvoch procesných strán udávajú, že
v rámci záverečných prednesov už nič nové k veci nemajú čo dodať.“.
Ústavný súd po oboznámení sa s okolnosťami, za akých prebiehalo odvolacie
konanie, pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posudzoval, či meritórnemu preskúmaniu
námietok sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu nebráni nedostatok jeho
právomoci. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
Z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu možno vyvodiť aj povinnosť
sťažovateľov efektívne uplatniť v konaní pred všeobecnými súdmi, alebo v konaní pred
iným orgánom verejnej moci každú námietku na ochranu svojich základných práv, t. j.
povinnosť uplatniť ju (pokiaľ je to možné) ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého v prípade, ak
sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred
ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred
všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03,
III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08). Obdobne vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 284/08
ústavný súd uviedol, že „ak sťažovateľ uplatní určitú námietku až v konaní pred ústavným
súdom, hoci ju mohol predtým uplatniť v konaní pred iným orgánom verejnej moci,
nemožno uznať, že splnil podmienky na vyčerpanie všetkých právnych prostriedkov
nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. IV. ÚS 100/07). Z toho
vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodnúť o určitej námietke sťažovateľa nemožno
založiť až jej uplatnením v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v prípade, ak ju
sťažovateľ mohol uplatniť v napadnutom konaní, pričom podľa platného právneho poriadku
o nej mohol a aj bol povinný meritórne rozhodnúť iný orgán verejnej moci. Preto, ak takáto
situácia nastane, treba podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto
námietky odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.“.
Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj zo
zápisnice o odvolacom pojednávaní vyplýva, že krajský súd potom, ako dospel k záveru, že
na vec treba aplikovať ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní
veci nebolo použité a ktoré je pre rozhodnutie predmetnej veci kľúčové, oboznámil
účastníkov konania s týmto svojím právnym názorom, ako aj svojím úmyslom posudzovať
vec po právnej stránke odlišne ako súdu prvého stupňa, pričom účastníci konania, resp. ich
právni zástupcovia už k veci nič nedodali, hoci krajský súd im túto možnosť zjavne
poskytol.
Pokiaľ teda sťažovateľka, v odvolacom konaní zastúpená kvalifikovaným
advokátom, nesúhlasila s právnym názorom krajského súdu o tom, že k nezaplateniu
poistného dochádza až momentom nezaplatenia poslednej splátky za dané poistné obdobie,
a nie nezaplatením niektorej z predchádzajúcich splátok, mala možnosť svoje námietky
odvolaciemu súdu uviesť priamo na odvolacom pojednávaní. Sťažovateľka túto možnosť
nevyužila. Zaoberať sa námietkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti bez toho, aby
sťažovateľka tieto námietky vzniesla v odvolacom konaní, by bolo v rozpore s princípom
subsidiarity, ako aj s právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v jeho doterajšej
judikatúre. Sťažovateľka v sťažnosti nijakým spôsobom nevysvetľuje, prečo svoje námietky
proti právnemu názoru krajského súdu na odvolacom pojednávaní nevzniesla, hoci krajský
súd jej na to zjavne dal príležitosť.
Navyše, samotná právna zástupkyňa sťažovateľky na odvolacom pojednávaní
uviedla, že sťažovateľka z vlastného rozhodnutia neaplikuje ustanovenie čl. 9 bodu 6
všeobecných poistných podmienok, podľa ktorého v prípade nezaplatenia ktorejkoľvek
splátky v lehote splatnosti sa celé poistné stáva splatným v deň splatnosti nezaplatenej
splátky poistného, ako aj to, že v danom prípade poistný vzťah v dôsledku nezaplatenia
poistného zanikol až 16. mája 2008.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
sťažnosť je potrebné podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť z dôvodu
nedostatku právomoci, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2010