Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 19 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (25)I. ÚS 162/2020
PDF · 296.84 KB
No categories available
I. ÚS 162/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša
Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľov
, , , zastúpeného
advokátom JUDr. Vladimírom Štefekom, Škultétyho 1, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 24 CoP 190/2019
zo 17. decembra 2019 a maloletého , ,
, zastúpeného zákonným zástupcom ,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práv podľa čl. 3 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru
o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 24 CoP 190/2019
zo 17. decembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a maloletého o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľov ,
, (ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“),
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 4 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 24 CoP 190/2019 zo 17. decembra 2019
(ďalej len „napadnuté uznesenie“) a maloletého ,
, (ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“, spolu
aj „sťažovatelia“), zastúpeného zákonným zástupcom sťažovateľom v 1. rade, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práv podľa čl. 3 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a 2 a čl. 12
ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením krajského súdu.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v 2. rade a jeho sestra
, (ďalej len „maloletá“, spolu aj ako „maloleté
deti“), boli rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 15 P 227/2014 zo 17. júna 2016 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z toho istého
dňa a v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 CoP 29/2016 z 23. júla 2017 zverení
do osobnej starostlivosti matky a sťažovateľ v 1. rade (otec maloletých detí) bol zaviazaný
prispievať mesačne na výživu detí. Uznesením okresného súdu sp. zn. 14 P 136/2018
z 25. júna 2018 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 15 P 136/2018 z 31. augusta 2018
a následne uznesením krajského súdu sp. zn. 24 CoP 41/2018 z 25. októbra 2018 v spojení
s opravným uznesením krajského súdu sp. zn. 24 CoP 41/2018 z 29. januára 2019
bol upravený styk sťažovateľa v 1. rade s oboma maloletými deťmi.
3. Sťažovateľ v 1. rade podal 9. novembra 2019 na okresnom súde návrh na vydanie
neodkladného opatrenia týkajúci sa zmeny vo výkone osobnej starostlivosti o maloletú
a sťažovateľa v 2. rade, a to tak, že navrhol zverenie sťažovateľa v 2. rade do jeho osobnej
starostlivosti a ponechanie maloletej v osobnej starostlivosti jej matky.
4. Okresný súd uznesením sp. zn. 15 P 256/2019 z 12. novembra 2019
(ďalej len „uznesenie okresného súdu“) návrh na vydanie neodkladného opatrenia zamietol.
5. Sťažovateľ v 1. rade podal proti uzneseniu okresného súdu 14. novembra 2019
odvolanie, ktoré doplnil podaniami z 27. novembra 2019, 29. novembra 2019
a 15. decembra 2019. V doplnení odvolania z 29. novembra 2019 sťažovateľ
v 1. rade doplnil návrh na vydanie neodkladného opatrenia o alternatívny petit,
ktorým by boli maloletá a sťažovateľ v 2. rade zverení do jeho osobnej starostlivosti.
6. Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu.
7. Sťažovatelia namietajú, že k porušeniu v ústavnej sťažnosti označených práv
sťažovateľa v 2. rade došlo tým, že krajský súd ho nevypočul v konaní o podanom odvolaní,
keď krajský súd nezohľadnil jeho názor, a to napriek tomu, že má osem rokov
a je dostatočne rozumovo a emocionálne vyspelý a je schopný formulovať svoje vlastné
názory, a to napriek tomu, že mu bol známy z odborných šetrení, konkrétne z vyšetrenia
detskou psychologičkou 20. septembra 2019, zo znaleckého posudku č. 22
z 12. novembra 2019 vypracovaného súdnou znalkyňou
a zo záznamu kolízneho opatrovníka vykonaného 15. novembra 2019 v rodinnom prostredí
maloletých detí. V tomto kontexte sťažovatelia v ústavnej sťažnosti uvádzajú: „Postup
KS PO, ako aj postup OS PP, tým že rozhodli uvedenými uzneseniami
bez toho, aby zisťovali najlepší záujem mal. jeho výsluchom, resp. aby sa zistenému
názoru v 3 listinných dôkazoch venovala primeraná pozornosť, ako vedľajšieho účastníka,
je v rozpore so základnými právami dieťaťa zakotvenými v Dohovore o právach detí
a v Ústave SR, čo konštatoval aj Ústavný súd ČR v náleze IV.ÚS 1002/19 z 9.10.2019...
... Súd teda vôbec nezohľadnil vôľu, resp. prianie a očakávanie dieťaťa,
ktoré je dostatočne rozumovo vyspelé a vie formulovať svoj názor, pričom všetky
skutočnosti ohľadom názoru dieťaťa boli súdu preukázané listinnými dôkazmi...
... Vo všetkých šetreniach sa odborníci na zdravý vývoj mal. detí zhodli a
odporúčajú, aby bol maloletý zverený do starostlivosti otca v rozsahu cca. 27 dní za mesiac
a do starostlivosti matky cca. 3 dni za mesiac, resp. aby súd nariadil striedavú osobnú
starostlivosť - teda súdne rozhodnutie je v rozpore s odborným posudkom.“
8. Sťažovateľ v 1. rade v tejto časti ústavnej sťažnosti zdôrazňuje,
že pri zohľadňovaní názoru sťažovateľa v 2. rade oproti doterajším konaniam
pred všeobecnými súdmi, ktoré sa týkali rozhodovania o úprave práv a povinností
k maloletým deťom, je najpodstatnejším rozdielom existencia znaleckého posudku
vypracovaného z 12. novembra 2019. Zároveň poukazuje
na skutočnosť, že „korigovanie“ názoru sťažovateľa v 2. rade v bode 14 napadnutého
uznesenia považuje za „nezohľadnenie“ názoru dieťaťa.
9. Sťažovateľ v 1. rade zastáva názor, že nevyhovením jeho návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia došlo k zásahu do jeho základného práva (ako otca)
a do základného práva sťažovateľa v 2. rade (ako dieťaťa) na rodičovskú výchovu, a tiež
poukazuje na to, že napadnuté uznesenie nesleduje najlepší záujem dieťaťa.
10. Sťažovateľ v 1. rade názorne (vypracovanými tabuľkami, pozn.) poukazuje
na skutočnosť, že konštatovanie krajského súdu o jeho „nevylúčení“ zo života jeho
maloletých detí je „nepravdivé“ pri súčasne upravenom rozsahu jeho osobnej starostlivosti,
v dôsledku čoho je podľa jeho názoru porušené jeho základné právo na rodinný život.
11. Sťažovateľ namieta porušenie jeho základného práva podľa čl. 12
ods. 1 a 2 ústavy v kontexte skutočnosti, že všeobecné súdy „diskriminujú výchovné
prostredie otca detí“. V tejto súvislosti uvádza: «Odvolací súd v bode č.18 uvádza:
„Odvolací súd zároveň rešpektuje rodičovské práva a povinnosti otca a nie je v jeho záujme
vylučovať otca z výkonu osobnej starostlivosti o mal. deti.” Inak povedané, súd ten istý
rozsah starostlivosti o dieťa, tzn. “starostlivosť o dieťa cca. 3 dni za mesiac” vyhodnotil
a posúdil: - u matky (žena) tak, že navrhovaná zmena BY BOLA vylučovaním matky
zo starostlivosti o dieťa, - u otca/sťažovateľa (muž) tak, že súčasné status quo
NIE JE vylučovaním otca zo starostlivosti o dieťa. Tento názor súdu svedčí o zjavnej
diskriminácii otca detí (muža) zo strany súdu, čím bolo porušené ústavné právo sťažovateľa
na rovnosť zaručené v čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, pretože súd zvýhodňoval matku (ženu)
pred otcom (mužom). Otec bol napadnutým rozhodnutím z dôvodu opačného pohlavia
znevýhodňovaný.
Diskriminačným konaním súdu došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
pretože súd nekonal nestranne a nezávisle.»
12. V závere ústavnej sťažnosti sťažovatelia vo vzťahu k namietanému porušeniu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uvádzajú, že krajský súd
sa v napadnutom uznesení vôbec nevyjadril k zásadnému a relevantnému dôkazu –
znaleckému posudku č. 22, ktorý vypracovala znalkyňa ,
a ktorý krajský súd uvádza len v bode 8 napadnutého uznesenia v časti „Obsah odvolania
otca“. Sťažovatelia namietajú, že v časti napadnutého uznesenia „Hodnotenie odvolacieho
súdu“ sa krajský súd o tomto „podstatnom a zásadnom dôkaze vôbec nezmieňuje a vôbec
tento zásadný dôkaz nehodnotí“. Podľa názoru sťažovateľov došlo k porušeniu
ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nezohľadnením argumentácie o potrebe
analogickej aplikácie rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 2 P 38/2013
na vec sťažovateľov a taktiež nezohľadnením, resp. arbitrárnym posúdením dôkazov
o protiprávnom konaní matky detí, ktorý realizovala od 30. septembra 2019
do 4. januára 2020.
13. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na ochranu pred
diskrimináciou, základné právo starať sa o svoje deti a na spravodlivé súdne konanie
vyplývajúce z čl. 12 ods. 1, ods. 2, čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Prešove č.k. 24CoP/190/2019-85 zo dňa 17.12.2019 porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa mal. na rodičovskú výchovu
a spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na
zohľadnenie záujmu dieťaťa, právo aby dieťa nebolo oddelené od svojich rodičov a právo
byť vypočuté v súdnom konaní, ktoré sa ho dotýka podľa čl. 3 ods. 1, čl. 9 ods. 1, ods. 2 a čl.
12 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Prešove
č.k. 24CoP/190/2019-85 zo dňa 17.12.2019 porušené bolo.
3. Uznesenie Krajského súdu v Prešove č.k. 24CoP/190/2019-85 zo dňa 17.12.2019
sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu Prešove vracia na ďalšie konanie.
4. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
1,00 € (slovom: jedno euro).
5. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy
konania...“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
14. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
17. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
18. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
19. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
20. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
21. Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;
deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť
a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu
na základe zákona.
22. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
23. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
24. Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť
prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných
súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými
orgánmi.
25. Podľa čl. 9 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými
stranami tohto Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov
proti ich vôli, okrem prípadov, keď príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia
a v súlade s platným právom a v príslušnom jednaní určia, že takéto oddelenie je potrebné
v najlepšom záujme dieťaťa. Takéto určenie môže byť nevyhnutné v konkrétnom prípade,
napr. ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak žijú rodičia
oddelene a je potrebné rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.
26. Podľa čl. 9 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa v každom procese
podľa odstavca 1 sa poskytuje všetkým zainteresovaným stranám možnosť zúčastniť
sa jednania a uviesť svoje stanoviská.
27. Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými
stranami tohto Dohovoru, musia zabezpečiť dieťaťu, ktoré je schopné formulovať
svoje vlastné názory, právo slobodne sa vyjadrovať o všetkých záležitostiach,
ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názorom detí musí venovať primeraná pozornosť
zodpovedajúca ich veku a úrovni.
28. Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za týmto účelom sa dieťaťu musí
predovšetkým poskytnúť možnosť, aby bolo vypočuté v každom súdnom
alebo administratívnom pojednávaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo
alebo prostredníctvom zástupcu alebo jeho príslušného orgánu, a spôsobom,
ktorý je v súlade s pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
29. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľov spočíva v námietke, že krajský súd ako
súd odvolací nevypočul sťažovateľa v 2. rade, nerešpektoval jeho názor, keď nezohľadnil
jeho vôľu byť zverený do osobnej starostlivosti otca. Sťažovatelia namietajú, že krajský súd
sa v napadnutom uznesení vôbec nevyjadril k zásadnému a relevantnému dôkazu –
znaleckému posudku č. 22, ktorý vypracovala znalkyňa
Podľa názoru sťažovateľov došlo k porušeniu ich základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy aj nezohľadnením argumentácie o potrebe analogickej aplikácie rozsudku
Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 2 P 38/2013 na vec sťažovateľov
a taktiež nezohľadnením, resp. arbitrárnym posúdením dôkazov. Sťažovateľ v 1. rade
namieta aj jeho diskrimináciu ako muža – otca maloletých detí. V dôsledku uvedeného
došlo podľa názoru sťažovateľov k porušeniu ich v ústavnej sťažnosti označených práv.
30. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému
právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01,
III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy,
ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu
fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).
31. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy
len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
32. Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôrazňuje, že ochrana ústavnosti
nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu. Je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade
zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci
(napr. I. ÚS 214/09).
33. Z hľadiska sťažovateľmi uplatnenej argumentácie ústavný súd považoval
za potrebné zdôrazniť, že posudzovanie podmienok na vydanie neodkladného opatrenia
je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd meritórne
posudzuje neodkladné opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu
napadnutého rozhodnutia o vydaní neodkladného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu
na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd
môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o neodkladných opatreniach
iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,
ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.
34. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj v konaní
o návrhu na vydanie neodkladného opatrenia musia byť rešpektované minimálne
požiadavky, ktoré tvoria podstatu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie o návrhu na vydanie neodkladného opatrenia
musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané
príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným
spôsobom odôvodnené.
35. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti namietajú, že krajský súd ako odvolací súd
v konaní nevypočul maloletého sťažovateľa v 2. rade. Ústavný súd v tejto súvislosti
poukazuje na § 38 ods. 2 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CMP“), podľa ktorého názor maloletého zisťuje súd
spôsobom zodpovedajúcim jeho veku a vyspelosti. Podľa povahy veci zisťuje súd názor
maloletého bez prítomnosti iných osôb. Z uvedeného je zrejmé, že názor maloletého dieťaťa
všeobecný súd zisťuje nie len jeho výsluchom ale aj iným vhodným spôsobom. V tomto
prípade, vôľa sťažovateľa v 2. rade bola krajskému súdu známa práve z listinných dôkazov,
na ktoré poukazujú aj samotní sťažovatelia. Vzhľadom na uvedené nevykonaním výsluchu
sťažovateľa v 2. rade, s poukazom na to, že jeho názor bol krajskému súdu známy, nemohlo
dôjsť k porušeniu sťažovateľmi označených práv.
36. K námietke sťažovateľov o nezohľadnení názoru sťažovateľa v 2. rade,
ktorý prejavil svoju vôľu byť zverený do osobnej starostlivosti svojho otca sťažovateľa
v 1. rade, ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že uvedený návrh na zverenie
sťažovateľa v 2. rade do osobnej starostlivosti sťažovateľa bol aj predmetom konania,
vedeného okresným súdom pod sp. zn. 14 P 203/2019, a to na základe obdobného návrhu
sťažovateľa v 1. rade na vydanie neodkladného opatrenia a následne na základe podaného
odvolania sťažovateľom v 1. rade predmetom konania vedeného krajským súdom
pod sp. zn. 21 CoP 165/2019. Krajský súd v napadnutom uznesení poukazuje práve
na uznesenie krajského súdu sp. zn. 21 CoP 165/2019 zo 17. októbra 2019, keď v bode 13
cituje jeho relevantnú časť v nasledujúcom znení: „... odvolací súd sa zaoberal konfliktom
názoru maloletého ostať bývať s otcom v Bratislave, ktorý posudzoval v kontexte ostatných
kritérií najlepšieho záujmu mal. dieťaťa. Odvolací súd rešpektuje názor maloletého dieťaťa,
prihliada však na jeho rozumovú vyspelosť a dôvody, ktoré ho k formovaniu prejaveného
názoru viedli. Áno, otec sa mal. venuje voľno-časovým aktivitám, čo v očiach
maloletého môže vykresľovať výchovné prostredie otca v lepšom svetle ako je tomu
v prípade matky, žijúcej v obci , s pochopiteľne menej dostatočnými
príležitosťami voľno- časových aktivít. Otec však sám uviedol, že mal.
aj keď v menšom rozsahu, venuje sa športovým aktivitám aj v obci , zdokonaľuje
sa v nemeckom jazyku, a preto nemožno bez ďalšieho prijať záver o ohrození či porušení
zdravého fyzického a duševného vývinu mal. dieťaťa. Odvolací súd sa domnieva, že
maloletý si v súčasnosti zároveň neuvedomuje následky svojho rozhodnutia, ktoré sa môžu
prejaviť v ochladení jeho vzájomného vzťahu so sestrou, ktorá jeho prítomnosť nateraz
vyžaduje a je jeho blízkou osobou...
... Odvolací súd zároveň rešpektuje rodičovské práva a povinnosti otca
a nie je v jeho záujme vylučovať otca z výkonu osobnej starostlivosti o mal. deti. Z úradnej
činnosti je však odvolaciemu súdu známe, že styk otca s mal. deťmi je upravený, otec má
v rozsahu možností vytvorený priestor na budovanie vzájomného vzťahu s mal deťmi,
preto ani v tomto prípade nemožno prijať záver o porušení práva dieťaťa na rozvoj
vzťahových väzieb s rodičom, ktorému nie je zverené do osobnej starostlivosti.
Za daného stavu odvolací súd vyhodnotil vhodnosť prijatého opatrenia vo vzťahu
k mal. deťom, pričom sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o neosvedčení dôvodnosti
podaného návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Z tohto dôvodu odvolací súd
napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne postupom vyplývajúcim z ustanovenia
§ 387 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 2 ods. I CMP.
Záverom odvolací súd poznamenáva, že odôvodnenia svojho rozhodnutia ťažiskovo
zameral na mal. , keďže návrh otca na nariadenie neodkladného opatrenia
je zameraný prioritne na neho a len vo vzťahu ku sa rieši zmena výchovného
prostredia. Odvolací súd však neopomína mal , záujem ktorej na nariadení
neodkladného opatrenia vyhodnocoval, pričom dospel k záveru, že rozdelenie súrodencov
nie je vhodné a odporuje najlepšiemu záujmu mal. . Keďže k zmene osobnej
starostlivosti nedošlo a žiadne iné skutočnosti súdu osvedčené neboli, odvolací súd
sa návrhu na zmenu vyživovacej povinnosti rodičov ani vecne nevenoval.“
37. Ústavný súd v tomto kontexte upriamuje pozornosť na skutočnosť, že názor,
resp. vôľu či prianie maloletého dieťaťa, v dôsledku ktorej by v tomto prípade došlo
k zmene výkonu osobnej starostlivosti, nie je možné stotožňovať s pojmom „záujem
dieťaťa“. V prípade, ak sa rodičia nevedia dohodnúť na úprave práv a povinností
k ich maloletým deťom, je to práve všeobecný súd, komu prináleží vyhodnotiť obsah pojmu
najlepší záujem dieťaťa v kontexte individuálnych okolností toho ktorého prípadu
a tieto vyhodnotiť aj vo vzťahu k ostatným účastníkom konania, keď konkrétne v tejto
preskúmavanej veci je účastníkom o právach a povinnostiach, ktorého sa koná, aj maloletá
sestra sťažovateľa v 2. rade , a preto aj námietka o „korigovaní“ názoru sťažovateľa
v 2. rade krajským súdom je z tohto pohľadu z ústavnoprávneho hľadiska zjavne
neopodstatnená.
38. Ústavný súd pre úplnosť pripomína, že v súčasnosti existuje široká zhoda –
a to aj v medzinárodnom práve – na podpore myšlienky, že pri rozhodovaní príslušných
orgánov verejnej moci týkajúcom sa detí musí byť ich najlepší záujem prvoradým
hľadiskom rozhodovania. Uvedené potvrdzuje v priestore Európskej únie napr. aj Charta
základných práv Európskej únie, kde podľa čl. 24 ods. 2 „pri všetkých opatreniach
prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa
musia v prvom rade brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa“. Povinnosť aplikačnej praxe
sledovať pri rozhodovaní konkrétnej veci týkajúcej sa detí ich najlepší záujem vyplýva
okrem iného aj z čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Záujem dieťaťa sa pritom skladá
z dvoch častí. Na jednej strane stojí dikcia, že puto dieťaťa s jeho rodinou musí byť
zachované s výnimkou prípadov, keď sa rodinné prostredie ukázalo ako obzvlášť nevhodné.
Z toho vyplýva, že rodinné väzby môžu byť prerušené len vo veľmi výnimočných prípadoch
a je potrebné urobiť všetko pre zachovanie osobných vzťahov. Na druhej strane je v záujme
dieťaťa zabezpečiť jeho rozvoj v zdravom prostredí a rodičia nesmú profitovať z takých
opatrení alebo krokov, ktoré by v konečnom dôsledku poškodzovali zdravie a zdravý vývoj
dieťaťa [porov. Neulinger and Shuruk v. Švajčiarsko, č. 41615/07, rozsudok Veľkej komory
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zo 6. 7. 2010, bod 136; Elsholz
v. Nemecko, č. 25735/94, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 13. 7. 2000, bod 50; Maršálek
v. Česká republika, č. 8153/04, rozsudok ESĽP zo 4. 4. 2006, bod 71] (II. ÚS 330/2018).
39. Vzhľadom na uvedené pokiaľ krajský súd s prihliadnutím na skutočnosť,
že predmetom konania bol návrh na vydanie neodkladného opatrenia, ktorého účelom
je rýchle a pružné riešenie situácie, ktorá si vyžaduje okamžitý zásah všeobecného súdu,
nezistil dôvod bezodkladnej úpravy pomerov medzi účastníkmi konania, nemožno
jeho záver považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený a nevyplýva
z neho ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Krajský súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil
dôvody, pre ktoré sa stotožnil s názorom okresného súdu, že nebola osvedčená dôvodnosť
návrhu na vydanie neodkladného opatrenia.
40. Z obdobných dôvodov bola uznesením ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 111/2020
z 11. marca 2020 odmietnutá aj ústavná sťažnosť sťažovateľov proti uzneseniu krajského
súdu sp. zn. 21 CoP 165/2019 zo 17. októbra 2019, ktorým bolo potvrdené uznesenie
okresného súdu sp. zn. 14 P 203/2019 z 18. septembra 2019 o zamietnutí návrhu
sťažovateľa v 1. rade na vydanie obdobného neodkladného opatrenia.
41. Vo vzťahu k sťažovateľovej námietke, ktorou poukazuje na existenciu
znaleckého posudku č. 22, vypracovaného znalkyňou .,
z 12. novembra 2019 ako zásadného dôkazu, na základe ktorého je podľa názoru
sťažovateľov „nespochybniteľný skutkový stav, ktorý svedčí o vôli a názore dieťaťa“,
je potrebné uviesť, že krajský súd neopomenul tento dôkaz ani nespochybnil jeho obsah.
Zo záverov formulovaných krajským súdom je však zrejmé, že vôľu sťažovateľa v 2. rade
posudzoval v kontexte možného narušenia jeho súrodeneckého vzťahu s maloletou
, keď bydliská rodičov sú od seba vzdialené viac ako 350 km. Tieto námietky,
vzhľadom na uvedené, ústavný súd vyhodnotil taktiež ako zjavne neopodstatnené.
42. Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľov, ktorou poukazujú
na skutočnosť, že krajský súd rozhodol v rozpore s odbornými posudkami,
ktoré podľa názoru sťažovateľov sú rozhodujúcim a podstatným dôkazom,
pretože sú vypracované špecialistom/odborníkom v danej oblasti, poukazuje na § 191
ods. 1 Civilného sporového poriadku, ktorý sa s poukazom na § 2 ods. 1 CMP použije
aj na konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých a podľa ktorého dôkazy súd
hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
43. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že všeobecný súd pristupuje k hodnoteniu
jednotlivých vykonaných dôkazov z hľadiska ich hodnovernosti a pravdivosti. Súd
nie je obmedzovaný zákonnými predpismi v tom zmysle, ako má ten-ktorý dôkaz hodnotiť
– ide o zásadu voľného hodnotenia dôkazov. Všeobecný súd pritom nie je viazaný žiadnym
poradím významu a preukaznej sily jednotlivých dôkazov. Vzhľadom na uvedené
je námietka o neprihliadnutí krajského súdu na dôkaz „zásadného významu“ (znaleckého
posudku, pozn.) bez akejkoľvek ústavnoprávnej relevancie.
44. K námietke sťažovateľov o porušení ich základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy v dôsledku nepredvídateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu
platí obdobne to, čo už ústavný súd uviedol vo svojom uznesení II. ÚS 111/2020
z 11. marca 2020 (ktorého obsah je sťažovateľom známy, pozn.) v bode 32,
keďže ide o totožnú námietku, preto ústavný súd nepovažuje za potrebné opätovne citovať
časti rozhodnutí všeobecných súdov, v ktorých sťažovatelia dostali odpoveď na túto nimi
vznesenú námietku.
45. Zo samotného napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd mal
pri rozhodovaní na zreteli najlepší záujem dieťaťa, citové väzby medzi súrodencami,
zaoberal sa názorom maloletého na vec a zohľadnil aj aktuálnu úpravu rodičovských práv
a styku rodičov s maloletými deťmi rozhodnutiami všeobecných súdov. Skutočnosť,
že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu nestotožňujú, nepostačuje sama osebe
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
46. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (m. m. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu, vrátane ich dôvodov a námietok.
47. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa v 1. rade podľa čl. 12
ods. 1 a 2 ústavy je potrebné uviesť, že sťažovateľ v 1. rade svoju diskrimináciu ako muža –
otca namieta v spojení alebo v nadväznosti na namietané porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo
k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, je zjavné, že nemohlo dôjsť
ani k porušeniu týchto označených práv.
48. Na podklade uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a sťažovateľmi namietaným porušením
ich základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa
nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie
umožňovala vysloviť ich porušenie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní
odmietol ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
49. Ústavný súd v závere uvádza, že jemu doručené splnomocnenie je určené
na zastupovanie sťažovateľa v 1. rade v konaní pred ústavným súdom advokátom.
Do splnomocnenia nie je zahrnutý sťažovateľ v 2. rade. Ústavný súd napokon dodáva,
že sťažovateľ v 1. rade je v zjavnom konflikte záujmov vo vzťahu k jeho možnosti
ako zákonného zástupcu splnomocňovať akéhokoľvek právneho zástupcu na zastupovanie
maloletého sťažovateľa v 2. rade pred ústavným súdom či jeho zastupovaniu v tomto konaní
ako jeho zákonný zástupca, v smere dožadovania sa rozhodnutia ústavného súdu vo svoj
prospech, a to s poukazom na § 31 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého žiadny
z rodičov nemôže zastupovať svoje maloleté dieťa, ak ide o právne úkony,
pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom
alebo medzi maloletými deťmi zastúpenými tým istým rodičom navzájom; v takom prípade
súd ustanoví maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý ho bude v konaní alebo pri určitom
právnom úkone zastupovať.
50. Ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že odmieta ústavnú sťažnosť ako zjavne
neopodstatnenú, nepovažoval za potrebné sa riešením tejto kolízie ďalej procesne zaoberať.
51. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľov uvedenými v petite ich ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie
o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ústavy,
alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,
k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. apríla 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu