Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 162/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša

Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľov

, , , zastúpeného

advokátom JUDr. Vladimírom Štefekom, Škultétyho 1, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a 2, a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo 17. decembra 2019 a maloletého , ,

, zastúpeného zákonným zástupcom ,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práv podľa čl. 3 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru

o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo 17. decembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a maloletého o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľov ,

, (ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“),

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 4 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 17. decembra 2019

(ďalej len „napadnuté uznesenie“) a maloletého ,

, (ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“, spolu

aj „sťažovatelia“), zastúpeného zákonným zástupcom sťažovateľom v 1. rade, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a , práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práv podľa čl. 3 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a 2 a čl. 12

ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením krajského súdu.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v 2. rade a jeho sestra

, (ďalej len „maloletá“, spolu aj ako „maloleté

deti“), boli rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. zo 17. júna 2016 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z toho istého

dňa a v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 23. júla 2017 zverení

do osobnej starostlivosti matky a sťažovateľ v 1. rade (otec maloletých detí) bol zaviazaný

prispievať mesačne na výživu detí. Uznesením okresného súdu sp. zn.

z 25. júna 2018 v spojení s opravným uznesením sp. zn. z 31. augusta 2018

a následne uznesením krajského súdu sp. zn. z 25. októbra 2018 v spojení

s opravným uznesením krajského súdu sp. zn. z 29. januára 2019

bol upravený styk sťažovateľa v 1. rade s oboma maloletými deťmi.

3. Sťažovateľ v 1. rade podal 9. novembra 2019 na okresnom súde návrh na vydanie

neodkladného opatrenia týkajúci sa zmeny vo výkone osobnej starostlivosti o maloletú

a sťažovateľa v 2. rade, a to tak, že navrhol zverenie sťažovateľa v 2. rade do jeho osobnej

starostlivosti a ponechanie maloletej v osobnej starostlivosti jej matky.

4. Okresný súd uznesením sp. zn. z 12. novembra 2019

(ďalej len „uznesenie okresného súdu“) návrh na vydanie neodkladného opatrenia zamietol.

5. Sťažovateľ v 1. rade podal proti uzneseniu okresného súdu 14. novembra 2019

odvolanie, ktoré doplnil podaniami z 27. novembra 2019, 29. novembra 2019

a 15. decembra 2019. V doplnení odvolania z 29. novembra 2019 sťažovateľ

v 1. rade doplnil návrh na vydanie neodkladného opatrenia o alternatívny petit,

ktorým by boli maloletá a sťažovateľ v 2. rade zverení do jeho osobnej starostlivosti.

6. Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu.

7. Sťažovatelia namietajú, že k porušeniu v ústavnej sťažnosti označených práv

sťažovateľa v 2. rade došlo tým, že krajský súd ho nevypočul v konaní o podanom odvolaní,

keď krajský súd nezohľadnil jeho názor, a to napriek tomu, že má osem rokov

a je dostatočne rozumovo a emocionálne vyspelý a je schopný formulovať svoje vlastné

názory, a to napriek tomu, že mu bol známy z odborných šetrení, konkrétne z vyšetrenia

detskou psychologičkou 20. septembra 2019, zo znaleckého posudku č. 22

z 12. novembra 2019 vypracovaného súdnou znalkyňou

a zo záznamu kolízneho opatrovníka vykonaného 15. novembra 2019 v rodinnom prostredí

maloletých detí. V tomto kontexte sťažovatelia v ústavnej sťažnosti uvádzajú: „Postup

KS PO, ako aj postup OS PP, tým že rozhodli uvedenými uzneseniami

bez toho, aby zisťovali najlepší záujem mal. jeho výsluchom, resp. aby sa zistenému

názoru v 3 listinných dôkazoch venovala primeraná pozornosť, ako vedľajšieho účastníka,

je v rozpore so základnými právami dieťaťa zakotvenými v Dohovore o právach detí

a v Ústave SR, čo konštatoval aj Ústavný súd ČR v náleze z 9.10.2019...

... Súd teda vôbec nezohľadnil vôľu, resp. prianie a očakávanie dieťaťa,

ktoré je dostatočne rozumovo vyspelé a vie formulovať svoj názor, pričom všetky

skutočnosti ohľadom názoru dieťaťa boli súdu preukázané listinnými dôkazmi...

... Vo všetkých šetreniach sa odborníci na zdravý vývoj mal. detí zhodli a

odporúčajú, aby bol maloletý zverený do starostlivosti otca v rozsahu cca. 27 dní za mesiac

a do starostlivosti matky cca. 3 dni za mesiac, resp. aby súd nariadil striedavú osobnú

starostlivosť - teda súdne rozhodnutie je v rozpore s odborným posudkom.“

8. Sťažovateľ v 1. rade v tejto časti ústavnej sťažnosti zdôrazňuje,

že pri zohľadňovaní názoru sťažovateľa v 2. rade oproti doterajším konaniam

pred všeobecnými súdmi, ktoré sa týkali rozhodovania o úprave práv a povinností

k maloletým deťom, je najpodstatnejším rozdielom existencia znaleckého posudku

vypracovaného z 12. novembra 2019. Zároveň poukazuje

na skutočnosť, že „korigovanie“ názoru sťažovateľa v 2. rade v bode 14 napadnutého

uznesenia považuje za „nezohľadnenie“ názoru dieťaťa.

9. Sťažovateľ v 1. rade zastáva názor, že nevyhovením jeho návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia došlo k zásahu do jeho základného práva (ako otca)

a do základného práva sťažovateľa v 2. rade (ako dieťaťa) na rodičovskú výchovu, a tiež

poukazuje na to, že napadnuté uznesenie nesleduje najlepší záujem dieťaťa.

10. Sťažovateľ v 1. rade názorne (vypracovanými tabuľkami, pozn.) poukazuje

na skutočnosť, že konštatovanie krajského súdu o jeho „nevylúčení“ zo života jeho

maloletých detí je „nepravdivé“ pri súčasne upravenom rozsahu jeho osobnej starostlivosti,

v dôsledku čoho je podľa jeho názoru porušené jeho základné právo na rodinný život.

11. Sťažovateľ namieta porušenie jeho základného práva podľa čl. 12

ods. 1 a 2 v kontexte skutočnosti, že všeobecné súdy „diskriminujú výchovné

prostredie otca detí“. V tejto súvislosti uvádza: «Odvolací súd v bode č.18 uvádza:

„Odvolací súd zároveň rešpektuje rodičovské práva a povinnosti otca a nie je v jeho záujme

vylučovať otca z výkonu osobnej starostlivosti o mal. deti.” Inak povedané, súd ten istý

rozsah starostlivosti o dieťa, tzn. “starostlivosť o dieťa cca. 3 dni za mesiac” vyhodnotil

a posúdil: - u matky (žena) tak, že navrhovaná zmena BY BOLA vylučovaním matky

zo starostlivosti o dieťa, - u otca/sťažovateľa (muž) tak, že súčasné status quo

NIE JE vylučovaním otca zo starostlivosti o dieťa. Tento názor súdu svedčí o zjavnej

diskriminácii otca detí (muža) zo strany súdu, čím bolo porušené ústavné právo sťažovateľa

na rovnosť zaručené v a 2 SR, pretože súd zvýhodňoval matku (ženu)

pred otcom (mužom). Otec bol napadnutým rozhodnutím z dôvodu opačného pohlavia

znevýhodňovaný.

Diskriminačným konaním súdu došlo k porušeniu SR,

pretože súd nekonal nestranne a nezávisle.»

12. V závere ústavnej sťažnosti sťažovatelia vo vzťahu k namietanému porušeniu

základného práva na súdnu ochranu podľa uvádzajú, že krajský súd

sa v napadnutom uznesení vôbec nevyjadril k zásadnému a relevantnému dôkazu –

znaleckému posudku č. 22, ktorý vypracovala znalkyňa ,

a ktorý krajský súd uvádza len v bode 8 napadnutého uznesenia v časti „Obsah odvolania

otca“. Sťažovatelia namietajú, že v časti napadnutého uznesenia „Hodnotenie odvolacieho

súdu“ sa krajský súd o tomto „podstatnom a zásadnom dôkaze vôbec nezmieňuje a vôbec

tento zásadný dôkaz nehodnotí“. Podľa názoru sťažovateľov došlo k porušeniu

ich základného práva podľa nezohľadnením argumentácie o potrebe

analogickej aplikácie rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn.

na vec sťažovateľov a taktiež nezohľadnením, resp. arbitrárnym posúdením dôkazov

o protiprávnom konaní matky detí, ktorý realizovala od 30. septembra 2019

do 4. januára 2020.

13. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na ochranu pred

diskrimináciou, základné právo starať sa o svoje deti a na spravodlivé súdne konanie

vyplývajúce z , ods. 2, a SR a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Prešove č.k. -85 zo dňa 17.12.2019 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa mal. na rodičovskú výchovu

a spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z a SR a právo

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na

zohľadnenie záujmu dieťaťa, právo aby dieťa nebolo oddelené od svojich rodičov a právo

byť vypočuté v súdnom konaní, ktoré sa ho dotýka podľa čl. 3 ods. 1, čl. 9 ods. 1, ods. 2 a čl.

12 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Prešove

č.k. -85 zo dňa 17.12.2019 porušené bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu v Prešove č.k. -85 zo dňa 17.12.2019

sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu Prešove vracia na ďalšie konanie.

4. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

1,00 € (slovom: jedno euro).

5. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy

konania...“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

14. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

17. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

18. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

19. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

20. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

21. Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;

deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu

na základe zákona.

22. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

23. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

24. Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť

prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných

súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými

orgánmi.

25. Podľa čl. 9 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými

stranami tohto Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov

proti ich vôli, okrem prípadov, keď príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia

a v súlade s platným právom a v príslušnom jednaní určia, že takéto oddelenie je potrebné

v najlepšom záujme dieťaťa. Takéto určenie môže byť nevyhnutné v konkrétnom prípade,

napr. ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak žijú rodičia

oddelene a je potrebné rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.

26. Podľa čl. 9 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa v každom procese

podľa odstavca 1 sa poskytuje všetkým zainteresovaným stranám možnosť zúčastniť

sa jednania a uviesť svoje stanoviská.

27. Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými

stranami tohto Dohovoru, musia zabezpečiť dieťaťu, ktoré je schopné formulovať

svoje vlastné názory, právo slobodne sa vyjadrovať o všetkých záležitostiach,

ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názorom detí musí venovať primeraná pozornosť

zodpovedajúca ich veku a úrovni.

28. Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za týmto účelom sa dieťaťu musí

predovšetkým poskytnúť možnosť, aby bolo vypočuté v každom súdnom

alebo administratívnom pojednávaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo

alebo prostredníctvom zástupcu alebo jeho príslušného orgánu, a spôsobom,

ktorý je v súlade s pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

29. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľov spočíva v námietke, že krajský súd ako

súd odvolací nevypočul sťažovateľa v 2. rade, nerešpektoval jeho názor, keď nezohľadnil

jeho vôľu byť zverený do osobnej starostlivosti otca. Sťažovatelia namietajú, že krajský súd

sa v napadnutom uznesení vôbec nevyjadril k zásadnému a relevantnému dôkazu –

znaleckému posudku č. 22, ktorý vypracovala znalkyňa

Podľa názoru sťažovateľov došlo k porušeniu ich základného práva podľa čl. 46

ods. 1 aj nezohľadnením argumentácie o potrebe analogickej aplikácie rozsudku

Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. na vec sťažovateľov

a taktiež nezohľadnením, resp. arbitrárnym posúdením dôkazov. Sťažovateľ v 1. rade

namieta aj jeho diskrimináciu ako muža – otca maloletých detí. V dôsledku uvedeného

došlo podľa názoru sťažovateľov k porušeniu ich v ústavnej sťažnosti označených práv.

30. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy,

ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

31. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. ,

podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

32. Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôrazňuje, že ochrana ústavnosti

nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu. Je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade

zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci

(napr. ).

33. Z hľadiska sťažovateľmi uplatnenej argumentácie ústavný súd považoval

za potrebné zdôrazniť, že posudzovanie podmienok na vydanie neodkladného opatrenia

je predovšetkým vecou všeobecných súdov ( ). Ústavný súd meritórne

posudzuje neodkladné opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu

napadnutého rozhodnutia o vydaní neodkladného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu

na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd

môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o neodkladných opatreniach

iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,

ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

34. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj v konaní

o návrhu na vydanie neodkladného opatrenia musia byť rešpektované minimálne

požiadavky, ktoré tvoria podstatu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie o návrhu na vydanie neodkladného opatrenia

musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané

príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným

spôsobom odôvodnené.

35. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti namietajú, že krajský súd ako odvolací súd

v konaní nevypočul maloletého sťažovateľa v 2. rade. Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje na v znení

neskorších predpisov (ďalej len „CMP“), podľa ktorého názor maloletého zisťuje súd

spôsobom zodpovedajúcim jeho veku a vyspelosti. Podľa povahy veci zisťuje súd názor

maloletého bez prítomnosti iných osôb. Z uvedeného je zrejmé, že názor maloletého dieťaťa

všeobecný súd zisťuje nie len jeho výsluchom ale aj iným vhodným spôsobom. V tomto

prípade, vôľa sťažovateľa v 2. rade bola krajskému súdu známa práve z listinných dôkazov,

na ktoré poukazujú aj samotní sťažovatelia. Vzhľadom na uvedené nevykonaním výsluchu

sťažovateľa v 2. rade, s poukazom na to, že jeho názor bol krajskému súdu známy, nemohlo

dôjsť k porušeniu sťažovateľmi označených práv.

36. K námietke sťažovateľov o nezohľadnení názoru sťažovateľa v 2. rade,

ktorý prejavil svoju vôľu byť zverený do osobnej starostlivosti svojho otca sťažovateľa

v 1. rade, ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že uvedený návrh na zverenie

sťažovateľa v 2. rade do osobnej starostlivosti sťažovateľa bol aj predmetom konania,

vedeného okresným súdom pod sp. zn. , a to na základe obdobného návrhu

sťažovateľa v 1. rade na vydanie neodkladného opatrenia a následne na základe podaného

odvolania sťažovateľom v 1. rade predmetom konania vedeného krajským súdom

pod sp. zn. . Krajský súd v napadnutom uznesení poukazuje práve

na uznesenie krajského súdu sp. zn. zo 17. októbra 2019, keď v bode 13

cituje jeho relevantnú časť v nasledujúcom znení: „... odvolací súd sa zaoberal konfliktom

názoru maloletého ostať bývať s otcom v Bratislave, ktorý posudzoval v kontexte ostatných

kritérií najlepšieho záujmu mal. dieťaťa. Odvolací súd rešpektuje názor maloletého dieťaťa,

prihliada však na jeho rozumovú vyspelosť a dôvody, ktoré ho k formovaniu prejaveného

názoru viedli. Áno, otec sa mal. venuje voľno-časovým aktivitám, čo v očiach

maloletého môže vykresľovať výchovné prostredie otca v lepšom svetle ako je tomu

v prípade matky, žijúcej v obci , s pochopiteľne menej dostatočnými

príležitosťami voľno- časových aktivít. Otec však sám uviedol, že mal.

aj keď v menšom rozsahu, venuje sa športovým aktivitám aj v obci , zdokonaľuje

sa v nemeckom jazyku, a preto nemožno bez ďalšieho prijať záver o ohrození či porušení

zdravého fyzického a duševného vývinu mal. dieťaťa. Odvolací súd sa domnieva, že

maloletý si v súčasnosti zároveň neuvedomuje následky svojho rozhodnutia, ktoré sa môžu

prejaviť v ochladení jeho vzájomného vzťahu so sestrou, ktorá jeho prítomnosť nateraz

vyžaduje a je jeho blízkou osobou...

... Odvolací súd zároveň rešpektuje rodičovské práva a povinnosti otca

a nie je v jeho záujme vylučovať otca z výkonu osobnej starostlivosti o mal. deti. Z úradnej

činnosti je však odvolaciemu súdu známe, že styk otca s mal. deťmi je upravený, otec má

v rozsahu možností vytvorený priestor na budovanie vzájomného vzťahu s mal deťmi,

preto ani v tomto prípade nemožno prijať záver o porušení práva dieťaťa na rozvoj

vzťahových väzieb s rodičom, ktorému nie je zverené do osobnej starostlivosti.

Za daného stavu odvolací súd vyhodnotil vhodnosť prijatého opatrenia vo vzťahu

k mal. deťom, pričom sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o neosvedčení dôvodnosti

podaného návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Z tohto dôvodu odvolací súd

napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne postupom vyplývajúcim z ustanovenia

v spojení s ustanovením ods. I .

Záverom odvolací súd poznamenáva, že odôvodnenia svojho rozhodnutia ťažiskovo

zameral na mal. , keďže návrh otca na nariadenie neodkladného opatrenia

je zameraný prioritne na neho a len vo vzťahu ku sa rieši zmena výchovného

prostredia. Odvolací súd však neopomína mal , záujem ktorej na nariadení

neodkladného opatrenia vyhodnocoval, pričom dospel k záveru, že rozdelenie súrodencov

nie je vhodné a odporuje najlepšiemu záujmu mal. . Keďže k zmene osobnej

starostlivosti nedošlo a žiadne iné skutočnosti súdu osvedčené neboli, odvolací súd

sa návrhu na zmenu vyživovacej povinnosti rodičov ani vecne nevenoval.“

37. Ústavný súd v tomto kontexte upriamuje pozornosť na skutočnosť, že názor,

resp. vôľu či prianie maloletého dieťaťa, v dôsledku ktorej by v tomto prípade došlo

k zmene výkonu osobnej starostlivosti, nie je možné stotožňovať s pojmom „záujem

dieťaťa“. V prípade, ak sa rodičia nevedia dohodnúť na úprave práv a povinností

k ich maloletým deťom, je to práve všeobecný súd, komu prináleží vyhodnotiť obsah pojmu

najlepší záujem dieťaťa v kontexte individuálnych okolností toho ktorého prípadu

a tieto vyhodnotiť aj vo vzťahu k ostatným účastníkom konania, keď konkrétne v tejto

preskúmavanej veci je účastníkom o právach a povinnostiach, ktorého sa koná, aj maloletá

sestra sťažovateľa v 2. rade , a preto aj námietka o „korigovaní“ názoru sťažovateľa

v 2. rade krajským súdom je z tohto pohľadu z ústavnoprávneho hľadiska zjavne

neopodstatnená.

38. Ústavný súd pre úplnosť pripomína, že v súčasnosti existuje široká zhoda –

a to aj v medzinárodnom práve – na podpore myšlienky, že pri rozhodovaní príslušných

orgánov verejnej moci týkajúcom sa detí musí byť ich najlepší záujem prvoradým

hľadiskom rozhodovania. Uvedené potvrdzuje v priestore Európskej únie napr. aj Charta

základných práv Európskej únie, kde podľa čl. 24 ods. 2 „pri všetkých opatreniach

prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa

musia v prvom rade brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa“. Povinnosť aplikačnej praxe

sledovať pri rozhodovaní konkrétnej veci týkajúcej sa detí ich najlepší záujem vyplýva

okrem iného aj z čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Záujem dieťaťa sa pritom skladá

z dvoch častí. Na jednej strane stojí dikcia, že puto dieťaťa s jeho rodinou musí byť

zachované s výnimkou prípadov, keď sa rodinné prostredie ukázalo ako obzvlášť nevhodné.

Z toho vyplýva, že rodinné väzby môžu byť prerušené len vo veľmi výnimočných prípadoch

a je potrebné urobiť všetko pre zachovanie osobných vzťahov. Na druhej strane je v záujme

dieťaťa zabezpečiť jeho rozvoj v zdravom prostredí a rodičia nesmú profitovať z takých

opatrení alebo krokov, ktoré by v konečnom dôsledku poškodzovali zdravie a zdravý vývoj

dieťaťa [porov. Neulinger and Shuruk v. Švajčiarsko, č. 41615/07, rozsudok Veľkej komory

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zo 6. 7. 2010, bod 136; Elsholz

v. Nemecko, č. 25735/94, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 13. 7. 2000, bod 50; Maršálek

v. Česká republika, č. 8153/04, rozsudok ESĽP zo 4. 4. 2006, bod 71] ().

39. Vzhľadom na uvedené pokiaľ krajský súd s prihliadnutím na skutočnosť,

že predmetom konania bol návrh na vydanie neodkladného opatrenia, ktorého účelom

je rýchle a pružné riešenie situácie, ktorá si vyžaduje okamžitý zásah všeobecného súdu,

nezistil dôvod bezodkladnej úpravy pomerov medzi účastníkmi konania, nemožno

jeho záver považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený a nevyplýva

z neho ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Krajský súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil

dôvody, pre ktoré sa stotožnil s názorom okresného súdu, že nebola osvedčená dôvodnosť

návrhu na vydanie neodkladného opatrenia.

40. Z obdobných dôvodov bola uznesením ústavného súdu sp. zn.

z 11. marca 2020 odmietnutá aj ústavná sťažnosť sťažovateľov proti uzneseniu krajského

súdu sp. zn. zo 17. októbra 2019, ktorým bolo potvrdené uznesenie

okresného súdu sp. zn. z 18. septembra 2019 o zamietnutí návrhu

sťažovateľa v 1. rade na vydanie obdobného neodkladného opatrenia.

41. Vo vzťahu k sťažovateľovej námietke, ktorou poukazuje na existenciu

znaleckého posudku č. 22, vypracovaného znalkyňou .,

z 12. novembra 2019 ako zásadného dôkazu, na základe ktorého je podľa názoru

sťažovateľov „nespochybniteľný skutkový stav, ktorý svedčí o vôli a názore dieťaťa“,

je potrebné uviesť, že krajský súd neopomenul tento dôkaz ani nespochybnil jeho obsah.

Zo záverov formulovaných krajským súdom je však zrejmé, že vôľu sťažovateľa v 2. rade

posudzoval v kontexte možného narušenia jeho súrodeneckého vzťahu s maloletou

, keď bydliská rodičov sú od seba vzdialené viac ako 350 km. Tieto námietky,

vzhľadom na uvedené, ústavný súd vyhodnotil taktiež ako zjavne neopodstatnené.

42. Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľov, ktorou poukazujú

na skutočnosť, že krajský súd rozhodol v rozpore s odbornými posudkami,

ktoré podľa názoru sťažovateľov sú rozhodujúcim a podstatným dôkazom,

pretože sú vypracované špecialistom/odborníkom v danej oblasti, poukazuje na § 191

ods. 1 , ktorý sa s poukazom na použije

aj na konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých a podľa ktorého dôkazy súd

hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

43. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že všeobecný súd pristupuje k hodnoteniu

jednotlivých vykonaných dôkazov z hľadiska ich hodnovernosti a pravdivosti. Súd

nie je obmedzovaný zákonnými predpismi v tom zmysle, ako má ten-ktorý dôkaz hodnotiť

– ide o zásadu voľného hodnotenia dôkazov. Všeobecný súd pritom nie je viazaný žiadnym

poradím významu a preukaznej sily jednotlivých dôkazov. Vzhľadom na uvedené

je námietka o neprihliadnutí krajského súdu na dôkaz „zásadného významu“ (znaleckého

posudku, pozn.) bez akejkoľvek ústavnoprávnej relevancie.

44. K námietke sťažovateľov o porušení ich základného práva podľa čl. 46

ods. 1 v dôsledku nepredvídateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu

platí obdobne to, čo už ústavný súd uviedol vo svojom uznesení

z 11. marca 2020 (ktorého obsah je sťažovateľom známy, pozn.) v bode 32,

keďže ide o totožnú námietku, preto ústavný súd nepovažuje za potrebné opätovne citovať

časti rozhodnutí všeobecných súdov, v ktorých sťažovatelia dostali odpoveď na túto nimi

vznesenú námietku.

45. Zo samotného napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd mal

pri rozhodovaní na zreteli najlepší záujem dieťaťa, citové väzby medzi súrodencami,

zaoberal sa názorom maloletého na vec a zohľadnil aj aktuálnu úpravu rodičovských práv

a styku rodičov s maloletými deťmi rozhodnutiami všeobecných súdov. Skutočnosť,

že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu nestotožňujú, nepostačuje sama osebe

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

46. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (m. m. , ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu, vrátane ich dôvodov a námietok.

47. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa v 1. rade podľa čl. 12

ods. 1 a 2 je potrebné uviesť, že sťažovateľ v 1. rade svoju diskrimináciu ako muža –

otca namieta v spojení alebo v nadväznosti na namietané porušenie základného práva

podľa . Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo

k porušeniu základného práva podľa , je zjavné, že nemohlo dôjsť

ani k porušeniu týchto označených práv.

48. Na podklade uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a sťažovateľmi namietaným porušením

ich základných práv podľa a práv podľa dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa

nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie

umožňovala vysloviť ich porušenie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní

odmietol ústavnú sťažnosť podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

49. Ústavný súd v závere uvádza, že jemu doručené splnomocnenie je určené

na zastupovanie sťažovateľa v 1. rade v konaní pred ústavným súdom advokátom.

Do splnomocnenia nie je zahrnutý sťažovateľ v 2. rade. Ústavný súd napokon dodáva,

že sťažovateľ v 1. rade je v zjavnom konflikte záujmov vo vzťahu k jeho možnosti

ako zákonného zástupcu splnomocňovať akéhokoľvek právneho zástupcu na zastupovanie

maloletého sťažovateľa v 2. rade pred ústavným súdom či jeho zastupovaniu v tomto konaní

ako jeho zákonný zástupca, v smere dožadovania sa rozhodnutia ústavného súdu vo svoj

prospech, a to s poukazom na o rodine a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého žiadny

z rodičov nemôže zastupovať svoje maloleté dieťa, ak ide o právne úkony,

pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom

alebo medzi maloletými deťmi zastúpenými tým istým rodičom navzájom; v takom prípade

súd ustanoví maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý ho bude v konaní alebo pri určitom

právnom úkone zastupovať.

50. Ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že odmieta ústavnú sťažnosť ako zjavne

neopodstatnenú, nepovažoval za potrebné sa riešením tejto kolízie ďalej procesne zaoberať.

51. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľov uvedenými v petite ich ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie

o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ,

alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,

k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu