Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 111/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. marca 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra

Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom

JUDr. Vladimírom Štefekom, Škultétyho 1, Bratislava, a maloletého ,

, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa

a 2, a , práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 3 ods. 1,

čl. 9 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu

v Prešove sp. zn. zo 17. októbra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“), zastúpeného advokátom

, , a maloletého ,

(ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“, spolu aj „sťažovatelia“),

vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 4

a (ďalej len „“), práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa

čl. 3 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 17. októbra

2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že maloletý sťažovateľ v 2. rade a jeho

sestra boli rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

15 zo 17. júna 2016 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z toho istého dňa

a v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 23. júla 2017 zverení

do osobnej starostlivosti matky a sťažovateľ v 1. rade (otec maloletých detí) bol zaviazaný

prispievať mesačne na výživu detí. Uznesením okresného súdu sp. zn.

z 25. júna 2018 v spojení s opravným uznesením sp. zn. z 31. augusta 2018

a následne uznesením krajského súdu sp. zn. z 25. októbra 2018 v spojení

s opravným uznesením krajského súdu sp. zn. z 29. januára 2019 bol

upravený styk sťažovateľa v 1. rade s oboma maloletými deťmi.

3. Okresný súd uznesením sp. zn. z 18. septembra 2019 zamietol

návrh sťažovateľa v 1. rade na vydanie neodkladného opatrenia, ktorým sa domáhal

zverenia sťažovateľa v 2. rade do jeho osobnej starostlivosti. Proti tomuto uzneseniu podal

sťažovateľ v 1. rade odvolanie, o ktorom krajský súd napadnutým uznesením rozhodol tak,

že uznesenie okresného súdu potvrdil.

4. Podľa názoru sťažovateľa v 1. rade došlo k porušeniu označených základných práv

sťažovateľa v 2. rade podľa a práv podľa dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa

tým, že ho odvolací súd nevypočul a nezohľadnil jeho názor na vec.

5. Sťažovateľ v 1. rade zastáva názor, že nevyhovením jeho návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia došlo k zásahu do jeho základného práva (ako otca)

a do základného práva sťažovateľa v 2. rade (ako dieťaťa) na rodičovskú výchovu, a tiež

poukazuje na to, že napadnuté uznesenie nesleduje najlepší záujem dieťaťa.

6. Sťažovateľ v 1. rade uvádza, že napadnuté uznesenie krajského súdu svedčí

„o zjavnej diskriminácii otca deti (muža) zo strany súdu... pretože súd zvýhodňoval matku

(ženu) pred otcom (mužom) - otec bol z dôvodu opačného pohlavia a z dôvodu, že je

mužského rodu znevýhodňovaný. Diskriminačným konaním súdu“ došlo podľa sťažovateľa

v 1. rade k porušeniu práva na súdnu ochranu, pretože súd „nekonal nestranne a nezávisle“.

V súvislosti s namietaným porušením práva na súdnu ochranu poukazuje sťažovateľ

i na „analogický rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. “, pričom

v jeho právnej veci došlo k „rozhodnutiu zásadne opačnému“, teda nepredvídateľnému.

7. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby

ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na ochranu pred

diskrimináciou, základné právo starať sa o svoje deti, spravodlivé súdne konanie

vyplývajúce z , ods. 2, a SR a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Prešove č. k. -75 zo dňa 17. 10. 2019 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa mal. na rodičovskú výchovu

a spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z a SR a právo

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na

zohľadnenie záujmu dieťaťa, právo aby dieťa nebolo oddelené od svojich rodičov a právo

byt vypočuté v súdnom konaní, ktoré sa ho dotýka podľa čl. 3 ods. 1, čl. 9 ods. 1, ods. 2 a čl.

12 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Prešove

č. k. -75 zo dňa 17. 10. 2019 porušené bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. -75 zo dňa 17. 10.

2019 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu Prešove vracia na ďalšie konanie.

4. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

1,00 € (slovom jedno euro) za každý deň odo dňa vydania uznesenia č. k.

75 zo dňa 17. 10. 2019 do dňa vydania nálezu ústavného súdu ktoré mu je Krajský súd

v Prešove povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, na účet

sťažovateľa.

5. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy konania

vypočítané ako súčet úkonov právnej služby advokáta podľa § 13a ods. 1, písm. c) a § 11

ods. 3 Vyhl. č. 655/2004 Z .z. ako 1/6 výpočtového základu, ktorý bol Štatistickým úradom

SR pre rok 2019 určený na sumu 980,- EUR, t. j. - 163,33,- EUR za každý úkon právnej

služby spolu so súčtom paušálov ku každému priznanému úkonu právnej služby podľa § 16

ods. 3 cit. vyhlášky vo výške 1/100 výpočtového základu, t. j. - 9,80,- EUR za každý úkon

právnej služby, na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Vladimírova Štefeka, advokáta so

sídlom Škultétyho ul. č. 1, 831 04 Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

11. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

12. Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;

deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu

na základe zákona.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

15. Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť

prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných

súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými

orgánmi.

16. Podľa čl. 9 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými

stranami tohto Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov

proti ich vôli, okrem prípadov, keď príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia

a v súlade s platným právom a v príslušnom jednaní určia, že takéto oddelenie je potrebné

v najlepšom záujme dieťaťa. Takéto určenie môže byť nevyhnutné v konkrétnom prípade,

napr. ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak žijú rodičia

oddelene a je potrebné rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.

17. Podľa čl. 9 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa v každom procese podľa odstavca

1 sa poskytuje všetkým zainteresovaným stranám možnosť zúčastniť sa jednania a uviesť

svoje stanoviská.

18. Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými

stranami tohto Dohovoru, musia zabezpečiť dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje

vlastné názory, právo slobodne sa vyjadrovať o všetkých záležitostiach, ktoré sa ho

dotýkajú, pričom sa názorom detí musí venovať primeraná pozornosť zodpovedajúca ich

veku a úrovni.

19. Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za týmto účelom sa dieťaťu musí

predovšetkým poskytnúť možnosť, aby bolo vypočuté v každom súdnom alebo

administratívnom pojednávaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo alebo prostredníctvom

zástupcu alebo jeho príslušného orgánu, a spôsobom, ktorý je v súlade s pravidlami

vnútroštátneho zákonodarstva.

20. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“).

21. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

22. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

23. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

24. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby ().

25. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

26. Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôrazňuje, že ochrana ústavnosti nie

je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu. Je úlohou všetkých orgánov

verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania

všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ).

27. Z hľadiska sťažovateľmi uplatnenej argumentácie ústavný súd považoval

za potrebné zdôrazniť, že posudzovanie podmienok na vydanie neodkladného opatrenia je

predovšetkým vecou všeobecných súdov ( ). Ústavný súd meritórne posudzuje

neodkladné opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého

rozhodnutia o vydaní neodkladného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie

pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť

do rozhodnutí všeobecných súdov o neodkladných opatreniach iba za predpokladu, že by

rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný

rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

28. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj v konaní

o návrhu na vydanie neodkladného opatrenia musia byť rešpektované minimálne

požiadavky, ktoré tvoria podstatu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie o návrhu na vydanie neodkladného opatrenia

musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané

príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným

spôsobom odôvodnené.

29. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa domáhajú vyslovenia

porušenia svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1

, ako aj práva podľa dohovoru a podľa , a 2,

ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu

o opravnom prostriedku, ktorý smeroval proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, ktorým bol

zamietnutý návrh sťažovateľa v 1. rade na vydanie neodkladného opatrenia.

30. Krajský súd v posudzovanom prípade v zmysle zásad upravených § 62 a nasl.

v znení neskorších prepdisov

(ďalej aj „CMP“) preskúmal napadnuté prvoinštančné rozhodnutie bez nariadenia

pojednávania a zistil, že podané odvolanie nie je dôvodné, preto odvolaním napadnuté

prvoinštančné rozhodnutie potvrdil.

31. V súvislosti s námietku sťažovateľov, že odvolací súd nevypočul a nezohľadnil

názor sťažovateľa v 2. rade na vec, poukazuje ústavný súd na relevantnú časť odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajského súdu, kde uvádza:

„15. Právo maloletého dieťaťa vyjadriť slobodne svoj názor vo veciach, ktoré sa ho

týkajú, je jeho nepopierateľným právom. V konečnom dôsledku však posúdenie záujmu

dieťaťa prináleží súdu. Jeho úlohou je korigovať predstavy a názory maloletého dieťaťa

o tom, čo je pre neho za danej situácie vhodné a čo nie (porovnaj uznesenie Ústavného súdu

Českej republiky vo veci , , , ).

Nemožno totiž pripustiť, aby bol v konaní zohľadnený výhradne názor maloletého dieťaťa

bez zreteľa na všetky zistené skutočnosti a v súlade s takto vysloveným názorom, aby došlo

k vyhláseniu autoritatívneho rozhodnutia súdu (porovnaj Uznesenie Ústavného súdu Českej

republiky vo veci ).

16. Zhrnúc vyššie uvedené, odvolací súd sa zaoberal konfliktom názoru maloletého

ostať bývať s otcom v Bratislave, ktorý posudzoval v kontexte ostatných kritérií najlepšieho

záujmu mal. dieťaťa. Odvolací súd rešpektuje názor maloletého dieťaťa, prihliada však na

jeho rozumovú vyspelosť a dôvody, ktoré ho k formovaniu prejaveného názoru viedli. Áno,

otec sa mal. venuje voľno-časovým aktivitám, čo v očiach maloletého môže

vykresľovať výchovné prostredie otca v lepšom svetle ako je tomu v prípade matky, žijúcej

v obci , s pochopiteľne menej dostatočnými príležitosťami voľno-časových

aktivít. Otec však sám uviedol, že mal. , aj keď v menšom rozsahu, venuje sa

športovým aktivitám aj v obci zdokonaľuje sa v nemeckom jazyku, a preto

nemožno bez ďalšieho prijať záver o ohrození či porušení zdravého fyzického a duševného

vývinu mal. dieťaťa. Odvolací súd sa domnieva, že maloletý si v súčasnosti zároveň

neuvedomuje následky svojho rozhodnutia, ktoré sa môžu prejaviť v ochladení jeho

vzájomného vzťahu so sestrou, ktorá jeho prítomnosť nateraz vyžaduje a je jeho blízkou

osobou.“

32. Vo vzťahu k námietke sťažovateľov týkajúcej sa nepredvídateľnosti napadnutého

uznesenia krajský súd uvádza:

„17. Odvolací súd zohľadnil aj otcom predkladané rozhodnutie všeobecného súdu

Slovenskej republiky, ktorým súd zveril súrodencov do osobnej starostlivosti rodičov tak, že

fakticky došlo k ich rozdeleniu. Dopĺňa však, že konania vo veciach starostlivosti súdu

o mal. detí sú charakteristické vysokým stupňom diferenciácie, zohľadňujúc špecifickosť

vzťahov v rodinách. Nemožno vylúčiť vybočenie zo všeobecne rešpektovanej zásady

spolužitia súrodencov, takého jednotlivé rozhodnutie však v žiadnom prípade nezakladá

ustálenú rozhodovaciu prax, odklonenie od ktorej by malo znamenať porušenie právnej

istoty účastníka konania. Súčasne, nemožno opomenúť, že predkladané rozhodnutie je

rozhodnutie súdu prvej inštancie a tak nemožno vylúčiť ani jeho zmenu v dôsledku možného

uplatnenia riadnych opravných prostriedkov.“

33. Ďalšie námietky sťažovateľov opomínajú judikatúru ústavného súdu a možno ich

vyhodnotiť v podstate ako ďalšie pokračovanie v právnej argumentácii otca

pred všeobecnými súdmi, čím podaná ústavná sťažnosť nedosahuje potrebnú ústavnoprávnu

intenzitu.

34. V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti ústavný

súd nezistil, že by výklad a závery krajského súdu v napadnutom uznesení boli svojvoľné

alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Krajský súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil dôvody, pre ktoré sa stotožnil s názorom

prvoinštančného súdu, že nebola osvedčená dôvodnosť návrhu na vydanie neodkladného

opatrenia. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za vhodné upriamiť pozornosť aj

na odôvodnenie uznesenia súdu prvej inštancie (body 9 až 17), v ktorom okresný súd

výstižne vyargumentoval nevyhovenie návrhu tým, že podmienkou pre nariadenie

neodkladného opatrenia je osvedčenie toho, že bez okamžitej úpravy právnych pomerov by

bolo právo účastníka ohrozené (a teda potreba rozhodnutia o predloženej otázke práve

neodkladným opatrením je urgentná); pri nariaďovaní neodkladného opatrenia sa

dokazovanie vykonáva len v zúženom rozsahu, pričom zmena úpravy zverenia maloletého

dieťaťa do osobnej starostlivosti je závažnou otázkou (a o to viac to platí v prípade

sťažovateľom požadovaného rozdelenia súrodencov), vyžadujúcou rozsiahle dokazovanie

o závažných skutočnostiach, o ktorých musí byť hodnoverne preukázané, že sú na prospech

oboch maloletých detí, a preto judikovanie požadovanej zmeny v osobnej starostlivosti

neodkladným opatrením nie je namieste. Zo samotného napadnutého uznesenia vyplýva, že

krajský súd mal pri rozhodovaní na zreteli najlepší záujem dieťaťa, citové väzby medzi

súrodencami, zaoberal sa názorom maloletého na vec a zohľadnil aj aktuálnu úpravu

rodičovských práv a styku rodičov s maloletými deťmi rozhodnutiami všeobecných súdov.

Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu nestotožňujú, nepostačuje sama

osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia.

35. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (m. m. , ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu, vrátane ich dôvodov a námietok.

36. Na podklade uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a sťažovateľmi namietaným porušením ich

základných práv podľa a práv podľa dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa nie je

taká príčinná súvislosť, ktorá by po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala

vysloviť ich porušenie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú

sťažnosť podľa ako zjavne neopodstatnenú.

37. V závere ústavný súd dodáva, že sťažovateľ v 2. rade nebol v konaní

pred ústavným súdom zastúpený advokátom, keďže plná moc udelená advokátovi bola

udelená len na zastupovanie sťažovateľa v 1. rade, a nie aj na zastupovanie maloletého

sťažovateľa v 2. rade. Ústavný súd aj vzhľadom na hospodárnosť, rýchlosť, účelnosť

a efektívnosť konania nepovažoval za potrebné vyzývať na doplnenie plnej moci udelenej

advokátovi na zastupovanie maloletého sťažovateľa v 2. rade, a to predovšetkým

s poukazom na dôvody, pre ktoré bolo potrebné ústavnú sťažnosť odmietnuť už pri jej

predbežnom prerokovaní.

38. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo

už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu