Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 330/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

a maloletej , zastúpených advokátkou JUDr. Denisou Jánošíkovou,

advokátska kancelária, Klincová 2136/35, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa , , Slovenskej

republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s namietaným

porušením postupom a rozsudkom Okresného súdu

Trnava č. k. -395 z 15. novembra 2016, ako aj postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Trnave č. k. -550 z 12. júla 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a maloletej o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla

2018 doručená sťažnosť (ďalej aj „otec“ alebo „sťažovateľ“)

a maloletej (ďalej aj „maloletá“, spolu aj „sťažovatelia“) vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 41 ods. 6, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

(ďalej len „“), práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru

o právach dieťaťa v spojení s namietaným porušením postupom

a rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“)

č. k. -395 z 15. novembra 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného

súdu“), ako aj postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej aj „krajský súd“

alebo „odvolací súd“) č. k. -550 z 12. júla 2017 (ďalej len „napadnutý

rozsudok krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd výrokom napadnutého

rozsudku rozhodol:

„Konanie o návrhu otca na zverenie maloletej do striedavej osobnej

starostlivosti oboch rodičov sa zastavuje.

Súd zvyšuje s účinnosťou od 01.09.2016 výživné otca na maloletú zo sumy

350,- eur mesačne na sumu 450,- eur mesačne, ktoré zvýšené výživné je otec povinný platiť

tak, že sumu 350,- eur ako bežné výživné je povinný zaplatiť vždy do 15-teho dňa každého

mesiaca vopred k rukám matky a sumu 10 eur určenú na tvorbu úspor je povinný zaplatiť

vždy do 15-teho dňa každého mesiaca vopred na osobitný účet maloletej. Matka je povinná

do 10 dní od vyhlásenia rozsudku zriadiť v prospech maloletej osobitný účet v banke

a oznámiť otcovi číslo účtu a banku, v ktorej zriadila pre maloletú osobitný účet.

Na nakladanie s finančnými prostriedkami na účte maloletej je potrebný súhlas súdu.

Nedoplatok na zročnom výživnom určenom na tvorbu úspor za obdobie od

01.09.2016 do 31.10.2016 v sume 200,- eur je otec povinný zaplatiť v lehote do 30 od

právoplatnosti tohto rozsudku na osobitný účet maloletej zriadený matkou.

Styk otca s maloletou sa upravuje nasledovne:

Otec je oprávnený stretávať sa s maloletou

- každý párny kalendárny týždeň od piatku od 17.00 hodiny do nasledujúceho

pondelka nepárneho kalendárneho týždňa do 07.45 hodiny,

- každý nepárny kalendárny týždeň od stredy od 17.00 hodiny do štvrtka do 18.00

hodiny,

- počas jarných školských prázdnin každý párny kalendárny rok od prvého dňa

školských prázdnin od 09.00 hodiny do tretieho dňa školských prázdnin do 17.00 hodiny a

každý nepárny kalendárny rok od tretieho dňa školských prázdnin od 17.00 hodiny do

posledného dňa školských prázdnin do 17.00 hodiny,

- počas letných školských prázdnin každý párny kalendárny rok od 30.06. od 17.00

hodiny do 10.07. do 17.00 hodiny, od 20.07. od 17.00 hodiny do 30.07. do 17.00 hodiny, od

10.08. od 17.00 hodiny do 20.08. do 17.00 hodiny a každý nepárny kalendárny rok od

10.07. od 17.00 hodiny do 20.07. do 17.00 hodiny, od 31.07. od 17.00 hodiny do 10.08. do

17.00 hodiny, od 20.08. od 17.00 hodiny do 30.08. do 17.00 hodiny,

- počas vianočných sviatkov a zimných školských prázdnin každý párny kalendárny

rok od prvého dňa školských prázdnin od 10.00 hodiny do 24.12. do 14.00 hodiny, od 24.12.

od 18.00 hodiny do 27.12. do 17.00 hodiny a každý nepárny kalendárny rok dňa 24.12. od

14.00 hodiny do 18.00 hodiny, od 27.12. od 17.00 hodiny do 02.01. (nasledujúceho párneho

kalendárneho roka) do 17.00 hodiny, od 02.01. od 17.00 hodiny do posledného dňa

školských prázdnin do 17.00 hodiny.

Matka je povinná maloletú na styk s otcom riadne a včas pripraviť a odovzdať otcovi

v stanovenú hodinu v mieste svojho bydliska. Otec je povinný dodržiavať stanovené hodiny

styku a v čase skončenia styku odovzdať maloletú počas bežného roka v dňoch školského

vyučovania v pondelok do školského zariadenia, v ostatných prípadoch matke v mieste jej

bydliska. V prípade, že sa styk nebude môcť zo závažných dôvodov uskutočniť, sú rodičia

povinní si túto skutočnosť bezodkladne oznámiť.

Týmto sa mení rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. -25 zo dňa

13.11.2013 v spojení s opravným uznesením č. k. -29 zo dňa 22.01.2014

v časti výšky výživného otca na maloletú a rozsudok Okresného súdu Trnava č. k.

-46 zo dňa 27.10.2014 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. -49

zo dňa 20.11.2014 v časti úpravy styku otca s maloletou.

Súd ukladá matke a otcovi výchovné opatrenie spočívajúce v povinnosti podrobiť sa

psychologickému poradenstvu a absolvovať 20 konzultácií so psychológom v intervaloch

podľa jeho určenia na Referáte poradensko-psychologických služieb Úradu práce,

sociálnych vecí a rodiny s účinnosťou od právoplatnosti tohto rozsudku, za účelom

zlepšenia vzájomnej komunikácie medzi rodičmi ohľadom výchovy a starostlivosti

o maloletú, zlepšenia vzájomného rešpektovania sa v roli rodiča maloletej, usmernenia

rodičov ohľadom ich spoločnej zodpovednosti za výchovu a vývin maloletej.

Matka je povinná zaplatiť Okresnému súdu Trnava náhradu trov konania štátu

v sume 258,77 eura do 60 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Otec je povinný zaplatiť Okresnému súdu Trnava náhradu trov konania štátu v sume

258,77 eura do 60 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.“

2.1 O odvolaní otca i matky maloletej proti napadnutému rozsudku okresného súdu

rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu

v napadnutých častiach zvýšenia výživného, nedoplatku na zročnom výživnom, styku otca

s maloletou, náhrade trov konania štátu a náhrade trov konania účastníkov potvrdil

a v napadnutej časti uloženia výchovného opatrenia zrušil a vec okresnému súdu vrátil

na ďalšie konanie. Krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol:

„Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku

súdu prvej inštancie v časti zvýšenia výživného, nedoplatku na zročnom výživnom, styku

otca s maloletou, uloženia výchovného opatrenia a uloženia povinnosti matke zaplatiť

náhradu trov konania štátu.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového

materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom

rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel

k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi

závermi súdu prvej inštancie obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom

v podrobnostiach na ne odkazuje ( ).

Pri rozhodovaní o zmene výšky výživného je nevyhnutné previesť porovnanie

okolností dôležitých pre určovanie výživného tak v dobe skoršieho, ako i nového

rozhodovania, a to na základe spoľahlivých a úplných výsledkov dokazovania. Je pritom

potrebné prihliadnuť ku všetkým okolnostiam, ktoré by mohli odôvodniť zmenu výživného,

ak sa závažnejším spôsobom prejavia v pomeroch účastníkov v porovnaní s ich pomermi

v čase vyhlásenia predchádzajúceho rozsudku. Zmena pomerov pritom môže byť

odôvodnená buď subjektívne okolnosťami na strane povinného, resp. oprávneného, alebo

objektívne, napríklad vývojom životných nákladov. V zmysle valorizačnej klauzuly

obsiahnutej v § 78 ods. 3 už vývoj životných nákladov je objektívnou okolnosťou, ktorá

sama osebe môže odôvodniť zmenu výšky výživného. Zmena výšky výživného je pritom

možná najskôr od času, keď došlo k zmene pomerov.

Konkrétna výška výživného je ovplyvňovaná faktormi jednak na strane výživou

oprávneného, jednak na strane povinného. Na strane oprávneného dieťaťa je potrebné

skúmať jeho skutočné odôvodnené potreby s ohľadom na zákonnú mieru povinnosti rodiča,

ktorá je daná tým, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov.

Oprávnené potreby pritom nezahŕňajú iba stravovanie, ale sú dané širšie jednak potrebami

bytovými, odevnými, zdravotnými, kultúrnymi a závisia predovšetkým od veku, zdravotného

stavu, schopností živiť sa sám, schopností starať sa o seba a podobne. Medzi odôvodnené

potreby nepatria len pravidelné mesačné výdavky, ale aj náhodné výdavky, ktoré napríklad

súvisia so zdravotným stavom oprávneného ako sú napr. liečebné náklady. Súd na ne musí

pri určovaní výživného prihliadnuť. Na strane oprávneného sa tiež skúmajú jeho

schopnosti, možnosti a majetkové pomery, existencia a počet iných osôb povinných

poskytovať výživu a ich schopnosti, možnosti a majetkové pomery, počet nimi vyživovaných

osôb a výška takéhoto výživného, ako i vyživovaciu povinnosť iných povinných voči týmto

osobám. Na strane povinného rodiča je nevyhnutné prihliadnuť na okruh osôb, ktoré sú

povinné poskytovať výživné dieťaťu a výšku a spôsob už poskytovaných plnení, kde je

potrebné zohľadniť tiež starostlivosť o dieťa a jeho domácnosť. Na strane povinného sa

prihliada tiež najmä na jeho schopnosti, teda faktické príjmy, ale i na jeho možnosti, teda

na to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav,

kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosť, zručnosti, pracovné skúsenosti i situáciu na

trhu práce. Okrem toho je potrebné vždy vyhodnotiť i majetkové pomery oboch povinných

rodičov. Táto kategória zahŕňa jednak majetok rodičov a jednak ich životný štandard,

ktorým sa navonok prezentujú. Okrem uvedeného na strane povinného rodiča je vždy

potrebné prihliadnuť k počtu, druhu, výške a dôvodnosti iných vyživovacích povinností a

zároveň na okruh osôb, ktoré sú povinné týmto oprávneným poskytovať výživné, ich

schopnosti, možnosti a majetkové pomery. Súd je povinný prihliadať tiež na zárobkové

možnosti povinných rodičov podľa príjmov z obdobia pred zmenou zamestnania vtedy, ak sa

preukáže, že to bol rodič, ktorý sa vzdal bez vážneho dôvodu výhodnejšieho zamestnania

alebo zárobku. V takom prípade je súd povinný skúmať dôvody, ktoré ho viedli k strate na

príjmoch alebo majetku.

Správnym bol postup súdu prvej inštancie, ktorý porovnal pomery a okolnosti,

z ktorých sa vychádzalo z ostatnej úprave výživného, s pomermi a okolnosťami v čase

nového rozhodovania o výživnom, pričom posúdil jednotlivé zmeny pomerov tak na strane

výživou odkázaného dieťaťa, ako aj na strane výživou povinných rodičov, a dospel

k správnemu záveru, že došlo k podstatnej zmene pomerov, ktoré odôvodňovali zmenu

výživného. Súd prvej inštancie dostatočným spôsobom preskúmal a vyhodnotil schopnosti,

možnosti a majetkové pomery oboch rodičov a prihliadol na zmeny, ktoré nastali

od ostatného rozhodnutia súdu o výživnom na dieťa, a to tak na strane rodičov, ako aj

dieťaťa. Správnym bol záver súdu prvej inštancie, že s prihliadnutím na odôvodnené

potreby maloletej, je pôvodne stanovené výživné v sume 350 eur mesačne dostatočné, no

majetkové pomery otca odôvodňuje určiť výživné i na tvorbu úspor maloletej, ktoré budú

prípadne slúžiť na zabezpečenie prípravy na jej budúce povolanie, resp. na iné

nepredpokladané výdavky. Súd sa vyporiadal i s námietkou otca dieťaťa, že tento maloletej

dobrovoľne sporí a rovnako sa vyporiadal s námietkou otca, že výživné na tvorbu úspor

malo byt' určené zo sumy pôvodného výživného, s prihliadnutím na to, že táto suma bola

určená na základe rodičovskej dohody ako bežné výživné a ako bežné výživné je po zvýšení

nákladov na maloletú po nástupe na základnú školu aj spotrebovaná.

S prihliadnutím na zvýšenie výživného s účinnosťou od 01.09.2016 súd správne

rozhodol i o nedoplatku na zročnom výživnom na tvorbu úspor za obdobie od 01.09.2016 do

31.10.2016, ktorý nedoplatok s prihliadnutím na jeho výšku uložil otcovi zaplatiť naraz.

Aj rodič, ktorému dieťa nebolo zverené do starostlivosti má právo v primeranom

rozsahu podieľať sa na výchove dieťaťa, v starostlivosti oň i na budovaní citových

a rodinných väzieb, je a stále zostáva rodičom so všetkými právami a povinnosťami z tohto

vzťahu vyplývajúcimi. Realizuje sa to prostredníctvom styku tohto rodiča s dieťaťom.

Je pritom treba mať na zreteli, že akákoľvek deformácia vzťahu rodič a dieťa v dôsledku

odcudzenia sa neskôr len ťažko napráva. Zákon pritom vo vyššie citovaných ustanoveniach

uprednostňuje dohodu rodičov o styku s maloletým dieťaťom a iba ak sa rodičia

nedohodnú, upraví styk autoritatívne súd. Pri rozhodovaní o rozsahu styku je dôležité zvážiť

okolnosti tak na strane maloletého dieťaťa: ako jeho vek, zdravotný stav, vzťah k rodičovi,

ktorý ho nemá v starostlivosti, doterajší spôsob a rozsah styku, denný režim; ako aj

okolnosti na strane rodičov ako ich vzájomný vzťah, ich časové a ekonomické možnosti,

rodinné pomery, vzdialenosť medzi bydliskom dieťaťa a rodiča, spoje a podobne. Prvoradý

je tu predovšetkým záujem dieťaťa, ktorý pritom treba chápať čo najextenzívnejšie. V

záujme dieťaťa je predovšetkým to, aby vyrastalo v atmosfére šťastia, lásky, porozumenia,

stability, tolerancie a harmónie, aby jeho vývoj a výchova smerovala k pozitívnemu rozvoju

jeho osobnosti, nadania a rozumových a fyzických schopností, mravnému, duchovnému

a sociálnemu rozvoju a aby boli rešpektované jeho práva.

Je pritom v záujme dieťaťa, aby udržovalo rodinné zväzky s odlúčeným rodičom

a aby nebolo odtrhnuté od svojich koreňov, pričom dieťa má právo na to, aby dostalo

príležitosť rozvíjať svoj vzťah ku každému z rodičov a prejaviť svoje city slobodne bez

akéhokoľvek vonkajšieho tlaku zo strany druhého rodiča. Vždy však treba mať na zreteli, že

záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že je v záujme zdravého

vývinu maloletej, aby sa na jej výchove podieľali obaja rodičia, ktorý sa vo svojich

výchovných prístupoch dopĺňajú. V záujme zabezpečenia dostatočných podkladov pre

rozhodnutie súd prvej inštancie vo veci vykonal znalecké dokazovanie, z ktorých záverov

vyplynulo, že nie je v záujme maloletej zúženie styku s otcom v zmysle návrhu matky.

Na základe vykonaného dokazovania neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by

odôvodňovali podstatné zúženie styku otca s maloletou. Čiastočné zúženie styku otca

s dieťaťom prvoinštančný súd dostatočným spôsobom odôvodnil, keď uviedol, že na rozdiel

od záverov znalca, ktorý navrhol ponechať styk v predchádzajúcom rozsahu, považoval súd

za dôvodné zúženie styku v súvislosti s nástupom maloletej na základnú školu, ktorá

skutočnosť odôvodňovala prehodnotenie skoršej úpravy. Odvolací súd sa stotožňuje

so záverom súdu prvej inštancie, že s obdobím zaškolenie je spojená potreba určitého

režimu v súvislosti s prípravou do školy na nasledujúci deň a zabezpečenie dostatočného

množstva spánku, ale aj priestoru na hru, čo by pri doterajšej úprave styku nebolo

zabezpečené. V odôvodnení rozhodnutia v tejto časti sa súd prvej inštancie dostatočným

spôsobom zaoberal námietkami zo strany rodičov a vzhľadom na to, že títo ani v odvolacom

konaní neuviedli žiadne ďalšie podstatné skutočnosti, na ktoré by bolo potrebné

prihliadnuť, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku v tejto časti (§ 387 ods. 2

).

Za správne považoval odvolací súd i rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti

uloženia povinnosti rodičom zaplatiť náhradu trov konania štátu, keď súd prvej inštancie

správne vzhľadom na absenciu konkrétnej úpravy postupoval podľa čl. 3 ods. 1 a 2

Základných princípov v spojení s a , a vzhľadom na to, že

u žiadneho z účastníkov neboli predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, každému

z účastníkov v rovnakej miere uložil podieľať sa na trovách štátu vynaložených v súvislosti

s vykonaným znaleckým dokazovaním titulom vyplateného znalečného, keď znalecké

dokazovanie bolo vykonané v záujme maloletej, a teda v danom prípade nemožno hovoriť

o prevažujúcom úspechu alebo neúspechu toho ktorého účastníka.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie

v napadnutých častiach zvýšenia výživného, nedoplatku na zročnom výživnom, styku otca

s maloletou a náhrady trov konania štátu z dôvodu vecnej správnosti podľa § 387 ods. 1

potvrdil.

Uvedené však už neplatilo o rozsudku súdu prvej inštancie v časti uloženia

výchovného opatrenia, keď súd prvej inštancie dostatočne neprihliadol na to, že už

uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 01.08.2016, č.k. -325, bolo

nariadené neodkladné opatrenie, ktorým bola uložená rodičom maloletej povinnosť

podrobiť sa odbornému psychologickému poradenstvu na Referáte poradensko-

psychologických služieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny do právoplatného

rozhodnutia vo veci samej, a to v intervaloch podľa určenia psychológa, s cieľom zlepšiť

vzájomnú komunikáciu medzi rodičmi a usmerniť rodičov ohľadom ich spoločnej

zodpovednosti za výchovu a vývin dieťaťa. Zo správy RPPS zo dňa 11.11.2016 vyplýva, že

sa realizovalo s rodičmi dieťaťa 6 stretnutí (dve individuálne a štyri dyadické). Posledné

stretnutie bolo psychologičkou ukončené predčasne z dôvodu, že otec dieťaťa po

opakovanej žiadosti psychologičky neprestal kričať, pričom zo záverov správy je zrejmé, že

psychologičke sa nepodarilo nadviazať primeraný kontakt medzi psychológom a klientom

založený na vzájomnom rešpekte a dôvere, ktoré sú jednou zo základných podmienok pre

úspešnosť spolupráce. Na RPPS aktuálne pracujú dvaja psychológovia, a to

a . Mgr. s rodičmi maloletej spolupracoval v apríli až

máji 2015, pričom otec dieťaťa na neho podal písomnú sťažnosť vzťahujúcu sa

k psychologickej správe a k postupu psychológa. Podľa metodického usmernenia je riešenie

sťažnosti kontraindikáciou ďalšej poradenskej spolupráce menovaného psychológa s otcom

maloletej. Z vyjadrenia psychologičky RPPS zo dňa 11.11.2016

vyplynulo, že v prípade opätovnej povinnosti rodičov podrobiť sa odbornému poradenstvu

táto odporučila, aby výchovné opatrenie bolo realizované v spolupráci s klinickým

psychológom s dlhoročnou praxou, kde by zo strany rodičov mohol byť väčší predpoklad

jeho rešpektovania ako odborníka.

Z uvedeného vyplýva, že rozsudkom v napadnutej časti bolo rodičom uložené

výchovné opatrenie totožného obsahu, ako bolo uložené už neodkladným opatrením, pričom

z obsahu spisového materiálu vyplýva, že výchovné opatrenie nariadené neodkladným

opatrením neplní svoj účel, na čo bolo zo strany psychologičky RPPS Mgr.

poukazované, pričom argument súdu prvej inštancie, že s prihliadnutím na

nerešpektovanie jednej psychologičky RPPS je možné realizovať výchovné

opatrenie iným psychológom pracoviska, nie je správny, pretože na pracovisku sú len dvaja

psychológovia, ktorí s prihliadnutím na predchádzajúcu spoluprácu s rodičmi maloletej,

najmä otcom dieťaťa, poukázali na neúčelnosť nariadeného výchovného opatrenia.

Vzhľadom na uvedené bude potrebné i v spolupráci s procesným opatrovníkom zistiť

možnosť realizácie výchovného opatrenia prostredníctvom iného špecializovaného

zariadenia, kde by bol väčší predpoklad jeho rešpektovania zo strany rodičov, a teda aj

väčší predpoklad dosiahnuť jeho účelu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej

časti uloženia výchovného opatrenia podľa zrušil a podľa

ods. 1 vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.“

3. Podľa sťažovateľov súd prvej inštancie odporúčania odborníka a zástupcu

maloletej odmietol a subjektívne vyhodnotil, že úprava styku, o ktorej rozhodol, je

v najlepšom záujme maloletej. Podľa názoru sťažovateľov súd prvej inštancie styk maloletej

s otcom – sťažovateľom upravil svojvoľne na základe subjektívneho vnímania situácie bez

zohľadnenia všetkých relevantných skutočností.

3.1 Podľa sťažovateľov súčasne súd prvej inštancie nerozhodol o návrhu otca –

sťažovateľa z 2. novembra 2016 v časti úpravy styku s maloletou, a to bez akéhokoľvek

odôvodnenia. Okresný súd podľa mienky sťažovateľov prehliadol vyjadrenie

a argumentáciu otca – sťažovateľa o vhodnosti zotrvania na dovtedajšej úprave styku.

3.2 Konaním okresného súdu a krajského súdu boli podľa presvedčenia sťažovateľov

porušené práva dieťaťa v tom smere, že súdy sa nezaoberali otázkou

- záujmu stretávania sa dieťaťa s otcom,

- záujmu o zdravotný stav dieťaťa (dieťa trpí nadváhou, pričom práve otec mu

zabezpečoval starostlivosť odporučenú ošetrujúcimi lekármi).

3.3 Napadnutý rozsudok krajského súdu podľa sťažovateľov nevychádza z reálneho

skutkového stavu veci, ale zo subjektívneho posúdenia veci prvostupňovým súdom bez

zohľadnenia potrieb maloletej dcéry. Podľa názoru sťažovateľov sa súdy vecou zaoberali

nedostatočne, pričom závery oboch súdov sú nepresvedčivé.

3.4 V tomto smere súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd podľa sťažovateľov

pochybili, keďže nezohľadnili dôkazy a vyjadrenia otca a prijali výlučne vyjadrenia matky.

V rozhodovacom procese podľa slov sťažovateľov súd prvej inštancie aj odvolací súd

vychádzali zo subjektívneho pohľadu na riešenie veci, pričom prehliadli odporúčania

ustanoveného súdneho znalca, kolízneho opatrovníka či ošetrujúcich lekárov maloletej.

3.5 Sťažovatelia zdôrazňujú, že súd prvej inštancie ani odvolací súd sa vo svojich

odôvodneniach nevenovali kritériám posudzovania záujmu maloletého dieťaťa. Súd prvej

inštancie, ako aj odvolací súd v tejto veci nepostupovali podľa názoru sťažovateľov

v zmysle ustálenej praxe, keďže neakceptovali vyjadrenie maloletej pred súdnym znalcom,

odporúčania odborníkov, odporúčania súdneho znalca a nesprávne vyhodnotili svoje

rozhodnutie tak, že styk otca s maloletou rozširujú, pričom v skutočnosti styk otca

s maloletou zúžili o celých 60 popoludní ročne.

3.6 Napadnutý rozsudok krajského súdu neobsahuje podľa názoru sťažovateľov

dostatok skutkových a právnych záverov, naopak, jeho výklad a závery je možné považovať

za svojvoľné a neodôvodnené. Z napadnutého rozsudku krajského súdu podľa sťažovateľov

vyplýva, že súd sa riadil svojvôľou a vôbec neprihliadal na záujmy maloletej dcéry

a možnosti jej rodičov.

4. Sťažovatelia navrhli vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených ústavných práv sťažovateľov postupom a napadnutými rozsudkami okresného

súdu a krajského súdu, ďalej aby napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu

zrušil a vec im vrátil na ďalšie konanie, priznal sťažovateľom finančné zadosťučinenie

vo výške 3 000 eur a náhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

K splneniu podmienok konania pred ústavným súdom

7. Ústavný súd v úvode konštatuje, že sťažovatelia k svojej sťažnosti nepriložili

splnomocnenie na zastupovanie ich osôb pred ústavným súdom advokátom (požiadavka

plynúca z ).

7.1 Z toho dôvodu bolo možné sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí

7.2 V duchu materiálnej ochrany ústavných práv sťažovateľov však ústavný súd

sťažnosť preskúmal a zisťoval, či by inak bolo možné sťažnosť prijať na ďalšie konanie,

alebo sú tu aj iné dôvody odmietnutia sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní.

K sťažnosti maloletej

8. Ústavný súd oboznamuje, že aj keby bola splnená náležitosť splnomocnenia

advokáta na zastupovanie pred ústavným súdom, nemožno splnomocnenie udelené otcom

maloletej na zastupovanie maloletej advokátom považovať vzhľadom na okolnosti

a špecifiká veci za prípustné v tomto konaní pred ústavným súdom. V kontraste s názorom

maloletej zisťovaným v konaní pred okresným súdom (bod 74 napadnutého rozsudku

okresného súdu) sa totiž otec v zmysle obsahu sťažnosti a v nej uvedených argumentov

sťažnosťou snaží zvrátiť rozhodnutie (napadnutý rozsudok) krajského súdu. Otec maloletej

je v tomto prípade v konflikte záujmov, čo sa týka jeho možnosti ako zákonného zástupcu

splnomocňovať akéhokoľvek právneho zástupcu na zastupovanie maloletej pred ústavným

súdom v smere dožadovania sa rozhodnutia ústavného súdu v prospech otca [podľa § 31

ods. 2 o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“): „Žiadny z rodičov nemôže zastupovať

svoje maloleté dieťa, ak ide o právne úkony, pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov

medzi rodičmi a maloletým dieťaťom alebo medzi maloletými deťmi zastúpenými tým

istým rodičom navzájom; v takom prípade súd ustanoví maloletému dieťaťu opatrovníka,

ktorý ho bude v konaní alebo pri určitom právnom úkone zastupovať“].

8.1 Ústavný súd preto hodnotí, že sťažnosť maloletej nespĺňa zákonom o ústavnom

súde predpísané náležitosti splnomocnenia (a to náležitosti v zmysle § 20 ods. 2 zákona

o ústavnom súde) a zároveň je podaná zjavne neoprávnenou osobou a je potrebné ju

z týchto dôvodov podľa odmietnuť.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa (otca) postupom a napadnutým

rozsudkom okresného súdu

9. Sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku okresného súdu je

potrebné odmietnuť aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

9.1 Zo sťažnosti je nepochybné, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti

napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa

v danom prípade nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom rozsudku

okresného súdu, keďže odvolanie predstavuje účinný opravný prostriedok ochrany práv

sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu.

9.2 Princíp subsidiarity nás poučuje, že ústavný súd poskytuje ochranu základným

právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že

všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Ochrana

základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom

a upraveného konania o sťažnosti je preto subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis

mutandis , ).

9.3 Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

K sťažovateľom (otcom) namietanému porušeniu čl. 3 ods. 1 Dohovoru

o právach dieťaťa postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu

10. K namietanému porušeniu čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa je potrebné

v úvode uviesť, že tento upravuje princíp, že záujem dieťaťa musí byť prvoradým

hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, a to aj pri rozhodovaní súdu v ich

veciach alebo veciach, ktoré sa dotýkajú ich záujmu.

10.1 Tento princíp bol v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky

transponovaný (explicitne, ako aj implicitne) do jednotlivých noriem Civilného

mimosporového poriadku (porov. napr. § 117, § 119, § 146 ods. 1, § 147 ods. 2), ako aj

zákona o rodine (porov. napr. čl. 5, § 23 ods. 2, § 24 ods. 4, § 44 ods. 4 a ďalšie).

Na ústavnej úrovni sa princíp povinnosti prihliadať na najlepší záujem dieťaťa (maloletého)

v konaní pred všeobecným súdom spája najmä so základným právom dieťaťa (maloletého)

na súkromie podľa , na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do

súkromného a rodinného života v zmysle , na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 , so základným právom dieťaťa (maloletého), aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohlo vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa .

10.2 V konaní pred ústavným súdom je však sťažovateľom otec maloletej, a nie

maloletá. Len deti (maloletí) primárne benefitujú z princípu upraveného čl. 3 ods. 1

Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý našiel v právnom poriadku vyústenie do subjektívnych

hmotných a procesných ústavných práv dieťaťa (maloletého) alebo subjektívnych hmotných

a procesných zákonných práv dieťaťa (maloletého). Na základe uvedeného tak chýba medzi

v sťažnosti namietaným porušením čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a osobou

sťažovateľa príčinná súvislosť (kauzálny nexus) a námietka porušenia čl. 3 ods. 1 Dohovoru

o právach dieťaťa zo strany sťažovateľa (otca) je zjavne neopodstatnená, keďže namietať

porušenie ústavných práv spojených s princípom vyjadreným v čl. 3 ods. 1 Dohovoru

o právach dieťaťa je aktívne legitimované dieťa (maloletý).

10.3 Navyše ústavný súd v súvislosti s čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa

odkazuje na svoje uznesenie sp. zn. z 30. septembra 2014 (publikované

v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2014 pod č. 57/2014),

v ktorom uviedol, že na úrovni doktríny medzinárodného práva, ako aj na úrovni samotnej

Organizácie Spojených národov prevládol (dnes už konštantný) právny názor, že medzi

články Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré upravujú všeobecné zásady/princípy (general

principles) a nie sú priamo vykonateľné, ale je potrebné tieto zásady inkorporovať do

príslušnej vnútroštátnej legislatívny a aplikačnej praxe, možno zaradiť najmä čl. 2, čl. 3,

čl. 6 a čl. 12 (pozri HODGKIN, R. – NEWELL, P. Implementation Handbook for the

Convention on the Rights of the Child. Fully revised third edition. Ženeva : UNICEF

Regional Office for Europe, 2007, p. 39, 83, 158; k tomu porov. aj Committee on the Rights

of the Child: General Comment No. 5, CRC/GC/2003/5, body 19, 20 a 22). Tento záver

podporuje i samotný text týchto článkov Dohovoru o právach dieťaťa („štáty sa zaväzujú“,

„štáty zabezpečujú“, „dieťaťu sa poskytuje“). Naopak, k priamo vykonateľným právnym

normám Dohovoru o právach dieťaťa je možné zaradiť napr. čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2,

čl. 13, čl. 16 a pod.

10.4 V duchu týchto konklúzií ústavný súd odmietol sťažnosť vo veci sp. zn.

v časti namietajúcej porušenie čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa

podľa ako zjavne neopodstatnenú, keďže táto označená

referenčná právna norma Dohovoru o právach dieťaťa neobsahuje priamo aplikovateľné

subjektívne právo, ale je všeobecnou proklamáciou (princípom), ktorú je zmluvný štát

povinný inkorporovať do svojho právneho poriadku a orgány aplikácie práva sú povinné

tento princíp zohľadňovať pri aplikácii príslušných vnútroštátnych normatívnych právnych

aktov.

10.5 Ústavný súd nevidí potrebu nič na uvedenom názore meniť a aj s týmto

vedomím konštatuje, že sťažnosť v časti namietaného porušenia čl. 3 ods. 1 Dohovoru

o právach dieťaťa napadnutým rozsudkom krajského súdu je aj z dôvodov popísaných

v predchádzajúcich bodoch zjavne neopodstatnená.

K sťažovateľom (otcom) namietanému porušeniu označených ústavných práv

postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu

11. Ústavný súd konštatuje, že v súčasnosti existuje široká zhoda – a to aj

v medzinárodnom práve – na podpore myšlienky, že pri rozhodovaní príslušných orgánov

verejnej moci týkajúcom sa detí musí byť ich najlepší záujem prvoradým hľadiskom

rozhodovania.

11.1 Uvedené potvrdzuje v priestore Európskej únie napr. aj Charta základných práv

Európskej únie, kde podľa čl. 24 ods. 2 „pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi

verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade

brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa“.

11.2 Záujem dieťaťa sa skladá z dvoch častí. Na jednej strane stojí dikcia, že puto

dieťaťa s jeho rodinou musí byť zachované s výnimkou prípadov, keď sa rodinné prostredie

ukázalo ako obzvlášť nevhodné. Z toho vyplýva, že rodinné väzby môžu byť prerušené len

vo veľmi výnimočných prípadoch a je potrebné urobiť všetko pre zachovanie osobných

vzťahov. Na druhej strane je v záujme dieťaťa zabezpečiť jeho rozvoj v zdravom prostredí

a rodičia nesmú profitovať z takých opatrení alebo krokov, ktoré by v konečnom dôsledku

poškodzovali zdravie a zdravý vývoj dieťaťa [porov. Neulinger and Shuruk v. Švajčiarsko,

č. 41615/07, rozsudok Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) zo 6. 7. 2010, bod 136; Elsholz v. Nemecko, č. 25735/94, rozsudok Veľkej

komory ESĽP z 13. 7. 2000, bod 50; Maršálek v. Česká republika, č. 8153/04, rozsudok

ESĽP zo 4. 4. 2006, bod 71].

11.3 V tomto ohľade platí aj pre rozhodovanie súdov, že prijaté opatrenia musia

sledovať najlepší záujem dieťaťa. Povinnosť aplikačnej praxe sledovať pri rozhodovaní

konkrétnej veci týkajúcej sa detí ich najlepší záujem vyplýva okrem iného aj z čl. 3

Dohovoru o právach dieťaťa.

11.4 Podľa § 24 ods. 2 zákona o rodine ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa

vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže

zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa

a ak budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa. Ak so striedavou osobnou starostlivosťou

súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude striedavá osobná

starostlivosť v záujme dieťaťa.

Podľa § 24 ods. 4 zákona o rodine súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a

povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na

zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého

dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného

prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým

rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany

obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného,

rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.

11.5 V prípade, keď súdy rozhodujú o úprave styku rodičov s dieťaťom, je nutné

vychádzať z toho, že právom oboch rodičov je v zásade rovnakou mierou sa o dieťa starať

a podieľať sa na jeho výchove, s čím korešponduje i právo samotného dieťaťa

na starostlivosť oboch rodičov. Rozhodnutím súdu by tomuto dieťaťu malo byť umožnené

stýkať sa s oboma rodičmi v takej miere, aby bol postulát rovnakej rodičovskej starostlivosti

čo najviac naplnený. Takéto usporiadanie vzťahov je spravidla vždy v „najlepšom záujme

dieťaťa“, pričom odchýlky od tohto princípu musia byť odôvodnené ochranou nejakého

iného, dostatočne silného legitímneho záujmu a konkrétne skutočnosti, o ktoré sa tento

záujem opiera, musia byť v danom konaní preukázané (porov. nálezy Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. – bod 16, sp. zn. .

11.6 Pre dosiahnutie spravodlivého rozhodnutia o úprave styku rodičov s dieťaťom

v zmysle premís popísaných v predchádzajúcom bode je potrebné zo strany konajúceho

súdu (resp. zainteresovaných orgánov verejnej moci) zohľadniť viaceré konkrétne kritériá.

Ide predovšetkým o nasledujúce 4 kritériá:

(1) existencia pokrvného puta medzi dieťaťom a o jeho zverenie do starostlivosti

usilujúcimi osobami,

(2) miera zachovania identity dieťaťa a jeho rodinných väzieb v prípade jeho

zverenia do starostlivosti tej-ktorej osoby,

(3) schopnosť osôb usilujúcich o zverenie dieťaťa do starostlivosti zaistiť jeho vývoj

a fyzické, vzdelávacie, emocionálne, materiálne a iné potreby,

(4) prianie dieťaťa [porov. body 52 a nasl. všeobecného komentára č. 14 Výboru pre

práva dieťaťa z 29. mája 2013 o práve dieťaťa na to, aby jeho najlepšie záujmy boli

prvoradým hľadiskom (General comment No. 14 on the right of the child to have his or her

best interests taken as primary consideration), 2003, CRC/C/GC/14; k tomu porov. aj nálezy

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. a sp. zn. ].

12. Aplikujúc uvedené východiská na vec sťažovateľa, ústavný súd hodnotí, že

všeobecné súdy sa nedopustili porušenia označených ústavných práv sťažovateľa a pri

rozhodovaní veci rešpektovali už opísané východiská a princípy rozhodovania vo veciach

starostlivosti o maloletých. K tomuto záveru ústavný súd podrobnejšie dopĺňa.

12.1 Sám sťažovateľ prispel k výsledku daného konania pred všeobecnými súdmi,

keďže vzal späť svoj návrh na určenie striedavej starostlivosti o maloletú (s. 5 sťažnosti:

„Podaním zo dňa 15.07.2016 zobral otec svoj návrh na zverenie maloletej

do striedavej osobnej starostlivosti späť a zároveň navrhol úpravu styku s maloletou

v pracovnom týždni ponechať tak, ako bolo upravené...“).

12.2 Tvrdenie sťažovateľa, že všeobecné súdy vychádzali pri napadnutých

rozsudkoch výlučne zo subjektívneho posúdenia veci, sa nezakladá na skutočnom stave

veci, keďže z napadnutého rozsudku okresného súdu je zrejmé, že súd zisťoval názor

maloletej (bod 74 napadnutého rozsudku okresného súdu), opieral sa o znalecké

dokazovanie (body 22, 67, 69, 71, 82 napadnutého rozsudku okresného súdu), vyjadrenie

procesného opatrovníka maloletej (bod 25 napadnutého rozsudku okresného súdu)

i výpovede matky i otca (sťažovateľa) maloletej.

12.3 Čo sa týka úpravy styku sťažovateľa s maloletou s poukazom na nástup

maloletej na základnú školu, všeobecné súdy dospeli k ústavne udržateľnému záveru, že ide

o podstatnú zmenu pomerov i životného rytmu maloletej. Pokiaľ všeobecné súdy svoje

závery opreli aj o argumentáciu, podľa ktorej s obdobím zaškolenia je spojená potreba

určitého režimu v súvislosti s prípravou do školy na nasledujúci deň a zabezpečenie

dostatočného množstva spánku, ale aj priestoru na hru, pričom súd zastáva názor, že pri

dovtedajšej úprave styku toto nie je zabezpečené, ústavný súd hodnotí tieto závery

všeobecných súdov ako odôvodnené, a nie arbitrárne vo vzťahu k úprave styku sťažovateľa

s maloletou.

12.4 Napadnuté rozsudky všeobecných súdov o úprave styku sťažovateľa s maloletou

vychádzali z dokázaného skutkového stavu, podľa ktorého sťažovateľ (otec) v dovtedy

upravenom styku s maloletou maloletú nevyzdvihuje v pondelok a v stredu vždy o 15.00 h,

pričom ak je pracovne zaneprázdnený, splnomocní na vyzdvihnutie študentky. Sťažovateľ

nepopieral tvrdenia matky, že maloletú odovzdáva neskôr ako v stanovenom čase, ktorý je

o 19.00 h. Maloletá navštevuje v pondelok a v stredu krúžok korčuľovania. Správny

a ústavne obhájiteľný je potom záver všeobecných súdov, v zmysle ktorého ak sťažovateľ

(otec) nie je trvale schopný vyzdvihovať maloletú o 15.00 h v pracovnom týždni, čo bolo

preukázané, a potom nie je schopný ju odovzdať aspoň o 19.00 h, čo všeobecné súdy

vyvodili jednak z vyjadrení matky, ktoré sťažovateľ nepoprel, ako aj zo skutočnosti, že

tréning tenisu v pondelok končí sťažovateľovi o 19.00 h, nie je v najlepšom záujme

maloletej dovtedajšia úprava styku cez pracovný týždeň a je potrebné upraviť styk

sťažovateľa s maloletou v zmysle výroku napadnutých rozsudkov všeobecných súdov.

13. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že postupom a napadnutým

rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označených ústavných práv

sťažovateľa tak, ako to ten vo svojej sťažnosti namieta, a ani po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie nebolo ani potenciálne možné dospieť k záveru o porušení označených ústavných

práv sťažovateľa. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2018