Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 330/2018
PDF · 349.86 KB
No categories available
II. ÚS 330/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
a maloletej , zastúpených advokátkou JUDr. Denisou Jánošíkovou,
advokátska kancelária, Klincová 2136/35, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 41 ods. 6, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s namietaným
porušením čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Okresného súdu
Trnava č. k. 11 P 20/2015-395 z 15. novembra 2016, ako aj postupom a rozsudkom
Krajského súdu v Trnave č. k. 11 CoP 106/2017-550 z 12. júla 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a maloletej o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla
2018 doručená sťažnosť (ďalej aj „otec“ alebo „sťažovateľ“)
a maloletej (ďalej aj „maloletá“, spolu aj „sťažovatelia“) vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 41 ods. 6, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru
o právach dieťaťa v spojení s namietaným porušením čl. 2 ods. 2 ústavy postupom
a rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“)
č. k. 11 P 20/2015-395 z 15. novembra 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného
súdu“), ako aj postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej aj „krajský súd“
alebo „odvolací súd“) č. k. 11 CoP 106/2017-550 z 12. júla 2017 (ďalej len „napadnutý
rozsudok krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd výrokom napadnutého
rozsudku rozhodol:
„Konanie o návrhu otca na zverenie maloletej do striedavej osobnej
starostlivosti oboch rodičov sa zastavuje.
Súd zvyšuje s účinnosťou od 01.09.2016 výživné otca na maloletú zo sumy
350,- eur mesačne na sumu 450,- eur mesačne, ktoré zvýšené výživné je otec povinný platiť
tak, že sumu 350,- eur ako bežné výživné je povinný zaplatiť vždy do 15-teho dňa každého
mesiaca vopred k rukám matky a sumu 10 eur určenú na tvorbu úspor je povinný zaplatiť
vždy do 15-teho dňa každého mesiaca vopred na osobitný účet maloletej. Matka je povinná
do 10 dní od vyhlásenia rozsudku zriadiť v prospech maloletej osobitný účet v banke
a oznámiť otcovi číslo účtu a banku, v ktorej zriadila pre maloletú osobitný účet.
Na nakladanie s finančnými prostriedkami na účte maloletej je potrebný súhlas súdu.
Nedoplatok na zročnom výživnom určenom na tvorbu úspor za obdobie od
01.09.2016 do 31.10.2016 v sume 200,- eur je otec povinný zaplatiť v lehote do 30 od
právoplatnosti tohto rozsudku na osobitný účet maloletej zriadený matkou.
Styk otca s maloletou sa upravuje nasledovne:
Otec je oprávnený stretávať sa s maloletou
- každý párny kalendárny týždeň od piatku od 17.00 hodiny do nasledujúceho
pondelka nepárneho kalendárneho týždňa do 07.45 hodiny,
- každý nepárny kalendárny týždeň od stredy od 17.00 hodiny do štvrtka do 18.00
hodiny,
- počas jarných školských prázdnin každý párny kalendárny rok od prvého dňa
školských prázdnin od 09.00 hodiny do tretieho dňa školských prázdnin do 17.00 hodiny a
každý nepárny kalendárny rok od tretieho dňa školských prázdnin od 17.00 hodiny do
posledného dňa školských prázdnin do 17.00 hodiny,
- počas letných školských prázdnin každý párny kalendárny rok od 30.06. od 17.00
hodiny do 10.07. do 17.00 hodiny, od 20.07. od 17.00 hodiny do 30.07. do 17.00 hodiny, od
10.08. od 17.00 hodiny do 20.08. do 17.00 hodiny a každý nepárny kalendárny rok od
10.07. od 17.00 hodiny do 20.07. do 17.00 hodiny, od 31.07. od 17.00 hodiny do 10.08. do
17.00 hodiny, od 20.08. od 17.00 hodiny do 30.08. do 17.00 hodiny,
- počas vianočných sviatkov a zimných školských prázdnin každý párny kalendárny
rok od prvého dňa školských prázdnin od 10.00 hodiny do 24.12. do 14.00 hodiny, od 24.12.
od 18.00 hodiny do 27.12. do 17.00 hodiny a každý nepárny kalendárny rok dňa 24.12. od
14.00 hodiny do 18.00 hodiny, od 27.12. od 17.00 hodiny do 02.01. (nasledujúceho párneho
kalendárneho roka) do 17.00 hodiny, od 02.01. od 17.00 hodiny do posledného dňa
školských prázdnin do 17.00 hodiny.
Matka je povinná maloletú na styk s otcom riadne a včas pripraviť a odovzdať otcovi
v stanovenú hodinu v mieste svojho bydliska. Otec je povinný dodržiavať stanovené hodiny
styku a v čase skončenia styku odovzdať maloletú počas bežného roka v dňoch školského
vyučovania v pondelok do školského zariadenia, v ostatných prípadoch matke v mieste jej
bydliska. V prípade, že sa styk nebude môcť zo závažných dôvodov uskutočniť, sú rodičia
povinní si túto skutočnosť bezodkladne oznámiť.
Týmto sa mení rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 20P/190/2013-25 zo dňa
13.11.2013 v spojení s opravným uznesením č. k. 20P/190/2013-29 zo dňa 22.01.2014
v časti výšky výživného otca na maloletú a rozsudok Okresného súdu Trnava č. k.
27P/61/2014-46 zo dňa 27.10.2014 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 27P/61/2014-49
zo dňa 20.11.2014 v časti úpravy styku otca s maloletou.
Súd ukladá matke a otcovi výchovné opatrenie spočívajúce v povinnosti podrobiť sa
psychologickému poradenstvu a absolvovať 20 konzultácií so psychológom v intervaloch
podľa jeho určenia na Referáte poradensko-psychologických služieb Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny s účinnosťou od právoplatnosti tohto rozsudku, za účelom
zlepšenia vzájomnej komunikácie medzi rodičmi ohľadom výchovy a starostlivosti
o maloletú, zlepšenia vzájomného rešpektovania sa v roli rodiča maloletej, usmernenia
rodičov ohľadom ich spoločnej zodpovednosti za výchovu a vývin maloletej.
Matka je povinná zaplatiť Okresnému súdu Trnava náhradu trov konania štátu
v sume 258,77 eura do 60 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Otec je povinný zaplatiť Okresnému súdu Trnava náhradu trov konania štátu v sume
258,77 eura do 60 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.“
2.1 O odvolaní otca i matky maloletej proti napadnutému rozsudku okresného súdu
rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu
v napadnutých častiach zvýšenia výživného, nedoplatku na zročnom výživnom, styku otca
s maloletou, náhrade trov konania štátu a náhrade trov konania účastníkov potvrdil
a v napadnutej časti uloženia výchovného opatrenia zrušil a vec okresnému súdu vrátil
na ďalšie konanie. Krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol:
„Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku
súdu prvej inštancie v časti zvýšenia výživného, nedoplatku na zročnom výživnom, styku
otca s maloletou, uloženia výchovného opatrenia a uloženia povinnosti matke zaplatiť
náhradu trov konania štátu.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového
materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom
rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel
k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi
závermi súdu prvej inštancie obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom
v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
Pri rozhodovaní o zmene výšky výživného je nevyhnutné previesť porovnanie
okolností dôležitých pre určovanie výživného tak v dobe skoršieho, ako i nového
rozhodovania, a to na základe spoľahlivých a úplných výsledkov dokazovania. Je pritom
potrebné prihliadnuť ku všetkým okolnostiam, ktoré by mohli odôvodniť zmenu výživného,
ak sa závažnejším spôsobom prejavia v pomeroch účastníkov v porovnaní s ich pomermi
v čase vyhlásenia predchádzajúceho rozsudku. Zmena pomerov pritom môže byť
odôvodnená buď subjektívne okolnosťami na strane povinného, resp. oprávneného, alebo
objektívne, napríklad vývojom životných nákladov. V zmysle valorizačnej klauzuly
obsiahnutej v § 78 ods. 3 už vývoj životných nákladov je objektívnou okolnosťou, ktorá
sama osebe môže odôvodniť zmenu výšky výživného. Zmena výšky výživného je pritom
možná najskôr od času, keď došlo k zmene pomerov.
Konkrétna výška výživného je ovplyvňovaná faktormi jednak na strane výživou
oprávneného, jednak na strane povinného. Na strane oprávneného dieťaťa je potrebné
skúmať jeho skutočné odôvodnené potreby s ohľadom na zákonnú mieru povinnosti rodiča,
ktorá je daná tým, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov.
Oprávnené potreby pritom nezahŕňajú iba stravovanie, ale sú dané širšie jednak potrebami
bytovými, odevnými, zdravotnými, kultúrnymi a závisia predovšetkým od veku, zdravotného
stavu, schopností živiť sa sám, schopností starať sa o seba a podobne. Medzi odôvodnené
potreby nepatria len pravidelné mesačné výdavky, ale aj náhodné výdavky, ktoré napríklad
súvisia so zdravotným stavom oprávneného ako sú napr. liečebné náklady. Súd na ne musí
pri určovaní výživného prihliadnuť. Na strane oprávneného sa tiež skúmajú jeho
schopnosti, možnosti a majetkové pomery, existencia a počet iných osôb povinných
poskytovať výživu a ich schopnosti, možnosti a majetkové pomery, počet nimi vyživovaných
osôb a výška takéhoto výživného, ako i vyživovaciu povinnosť iných povinných voči týmto
osobám. Na strane povinného rodiča je nevyhnutné prihliadnuť na okruh osôb, ktoré sú
povinné poskytovať výživné dieťaťu a výšku a spôsob už poskytovaných plnení, kde je
potrebné zohľadniť tiež starostlivosť o dieťa a jeho domácnosť. Na strane povinného sa
prihliada tiež najmä na jeho schopnosti, teda faktické príjmy, ale i na jeho možnosti, teda
na to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav,
kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosť, zručnosti, pracovné skúsenosti i situáciu na
trhu práce. Okrem toho je potrebné vždy vyhodnotiť i majetkové pomery oboch povinných
rodičov. Táto kategória zahŕňa jednak majetok rodičov a jednak ich životný štandard,
ktorým sa navonok prezentujú. Okrem uvedeného na strane povinného rodiča je vždy
potrebné prihliadnuť k počtu, druhu, výške a dôvodnosti iných vyživovacích povinností a
zároveň na okruh osôb, ktoré sú povinné týmto oprávneným poskytovať výživné, ich
schopnosti, možnosti a majetkové pomery. Súd je povinný prihliadať tiež na zárobkové
možnosti povinných rodičov podľa príjmov z obdobia pred zmenou zamestnania vtedy, ak sa
preukáže, že to bol rodič, ktorý sa vzdal bez vážneho dôvodu výhodnejšieho zamestnania
alebo zárobku. V takom prípade je súd povinný skúmať dôvody, ktoré ho viedli k strate na
príjmoch alebo majetku.
Správnym bol postup súdu prvej inštancie, ktorý porovnal pomery a okolnosti,
z ktorých sa vychádzalo z ostatnej úprave výživného, s pomermi a okolnosťami v čase
nového rozhodovania o výživnom, pričom posúdil jednotlivé zmeny pomerov tak na strane
výživou odkázaného dieťaťa, ako aj na strane výživou povinných rodičov, a dospel
k správnemu záveru, že došlo k podstatnej zmene pomerov, ktoré odôvodňovali zmenu
výživného. Súd prvej inštancie dostatočným spôsobom preskúmal a vyhodnotil schopnosti,
možnosti a majetkové pomery oboch rodičov a prihliadol na zmeny, ktoré nastali
od ostatného rozhodnutia súdu o výživnom na dieťa, a to tak na strane rodičov, ako aj
dieťaťa. Správnym bol záver súdu prvej inštancie, že s prihliadnutím na odôvodnené
potreby maloletej, je pôvodne stanovené výživné v sume 350 eur mesačne dostatočné, no
majetkové pomery otca odôvodňuje určiť výživné i na tvorbu úspor maloletej, ktoré budú
prípadne slúžiť na zabezpečenie prípravy na jej budúce povolanie, resp. na iné
nepredpokladané výdavky. Súd sa vyporiadal i s námietkou otca dieťaťa, že tento maloletej
dobrovoľne sporí a rovnako sa vyporiadal s námietkou otca, že výživné na tvorbu úspor
malo byt' určené zo sumy pôvodného výživného, s prihliadnutím na to, že táto suma bola
určená na základe rodičovskej dohody ako bežné výživné a ako bežné výživné je po zvýšení
nákladov na maloletú po nástupe na základnú školu aj spotrebovaná.
S prihliadnutím na zvýšenie výživného s účinnosťou od 01.09.2016 súd správne
rozhodol i o nedoplatku na zročnom výživnom na tvorbu úspor za obdobie od 01.09.2016 do
31.10.2016, ktorý nedoplatok s prihliadnutím na jeho výšku uložil otcovi zaplatiť naraz.
Aj rodič, ktorému dieťa nebolo zverené do starostlivosti má právo v primeranom
rozsahu podieľať sa na výchove dieťaťa, v starostlivosti oň i na budovaní citových
a rodinných väzieb, je a stále zostáva rodičom so všetkými právami a povinnosťami z tohto
vzťahu vyplývajúcimi. Realizuje sa to prostredníctvom styku tohto rodiča s dieťaťom.
Je pritom treba mať na zreteli, že akákoľvek deformácia vzťahu rodič a dieťa v dôsledku
odcudzenia sa neskôr len ťažko napráva. Zákon pritom vo vyššie citovaných ustanoveniach
uprednostňuje dohodu rodičov o styku s maloletým dieťaťom a iba ak sa rodičia
nedohodnú, upraví styk autoritatívne súd. Pri rozhodovaní o rozsahu styku je dôležité zvážiť
okolnosti tak na strane maloletého dieťaťa: ako jeho vek, zdravotný stav, vzťah k rodičovi,
ktorý ho nemá v starostlivosti, doterajší spôsob a rozsah styku, denný režim; ako aj
okolnosti na strane rodičov ako ich vzájomný vzťah, ich časové a ekonomické možnosti,
rodinné pomery, vzdialenosť medzi bydliskom dieťaťa a rodiča, spoje a podobne. Prvoradý
je tu predovšetkým záujem dieťaťa, ktorý pritom treba chápať čo najextenzívnejšie. V
záujme dieťaťa je predovšetkým to, aby vyrastalo v atmosfére šťastia, lásky, porozumenia,
stability, tolerancie a harmónie, aby jeho vývoj a výchova smerovala k pozitívnemu rozvoju
jeho osobnosti, nadania a rozumových a fyzických schopností, mravnému, duchovnému
a sociálnemu rozvoju a aby boli rešpektované jeho práva.
Je pritom v záujme dieťaťa, aby udržovalo rodinné zväzky s odlúčeným rodičom
a aby nebolo odtrhnuté od svojich koreňov, pričom dieťa má právo na to, aby dostalo
príležitosť rozvíjať svoj vzťah ku každému z rodičov a prejaviť svoje city slobodne bez
akéhokoľvek vonkajšieho tlaku zo strany druhého rodiča. Vždy však treba mať na zreteli, že
záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí.
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že je v záujme zdravého
vývinu maloletej, aby sa na jej výchove podieľali obaja rodičia, ktorý sa vo svojich
výchovných prístupoch dopĺňajú. V záujme zabezpečenia dostatočných podkladov pre
rozhodnutie súd prvej inštancie vo veci vykonal znalecké dokazovanie, z ktorých záverov
vyplynulo, že nie je v záujme maloletej zúženie styku s otcom v zmysle návrhu matky.
Na základe vykonaného dokazovania neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali podstatné zúženie styku otca s maloletou. Čiastočné zúženie styku otca
s dieťaťom prvoinštančný súd dostatočným spôsobom odôvodnil, keď uviedol, že na rozdiel
od záverov znalca, ktorý navrhol ponechať styk v predchádzajúcom rozsahu, považoval súd
za dôvodné zúženie styku v súvislosti s nástupom maloletej na základnú školu, ktorá
skutočnosť odôvodňovala prehodnotenie skoršej úpravy. Odvolací súd sa stotožňuje
so záverom súdu prvej inštancie, že s obdobím zaškolenie je spojená potreba určitého
režimu v súvislosti s prípravou do školy na nasledujúci deň a zabezpečenie dostatočného
množstva spánku, ale aj priestoru na hru, čo by pri doterajšej úprave styku nebolo
zabezpečené. V odôvodnení rozhodnutia v tejto časti sa súd prvej inštancie dostatočným
spôsobom zaoberal námietkami zo strany rodičov a vzhľadom na to, že títo ani v odvolacom
konaní neuviedli žiadne ďalšie podstatné skutočnosti, na ktoré by bolo potrebné
prihliadnuť, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku v tejto časti (§ 387 ods. 2
CSP).
Za správne považoval odvolací súd i rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti
uloženia povinnosti rodičom zaplatiť náhradu trov konania štátu, keď súd prvej inštancie
správne vzhľadom na absenciu konkrétnej úpravy postupoval podľa čl. 3 ods. 1 a 2
Základných princípov CMP v spojení s § 54 CMP a § 255 ods. 1 CSP, a vzhľadom na to, že
u žiadneho z účastníkov neboli predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, každému
z účastníkov v rovnakej miere uložil podieľať sa na trovách štátu vynaložených v súvislosti
s vykonaným znaleckým dokazovaním titulom vyplateného znalečného, keď znalecké
dokazovanie bolo vykonané v záujme maloletej, a teda v danom prípade nemožno hovoriť
o prevažujúcom úspechu alebo neúspechu toho ktorého účastníka.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutých častiach zvýšenia výživného, nedoplatku na zročnom výživnom, styku otca
s maloletou a náhrady trov konania štátu z dôvodu vecnej správnosti podľa § 387 ods. 1
CSP potvrdil.
Uvedené však už neplatilo o rozsudku súdu prvej inštancie v časti uloženia
výchovného opatrenia, keď súd prvej inštancie dostatočne neprihliadol na to, že už
uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 01.08.2016, č.k. 11 P/20/2015-325, bolo
nariadené neodkladné opatrenie, ktorým bola uložená rodičom maloletej povinnosť
podrobiť sa odbornému psychologickému poradenstvu na Referáte poradensko-
psychologických služieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny do právoplatného
rozhodnutia vo veci samej, a to v intervaloch podľa určenia psychológa, s cieľom zlepšiť
vzájomnú komunikáciu medzi rodičmi a usmerniť rodičov ohľadom ich spoločnej
zodpovednosti za výchovu a vývin dieťaťa. Zo správy RPPS zo dňa 11.11.2016 vyplýva, že
sa realizovalo s rodičmi dieťaťa 6 stretnutí (dve individuálne a štyri dyadické). Posledné
stretnutie bolo psychologičkou ukončené predčasne z dôvodu, že otec dieťaťa po
opakovanej žiadosti psychologičky neprestal kričať, pričom zo záverov správy je zrejmé, že
psychologičke sa nepodarilo nadviazať primeraný kontakt medzi psychológom a klientom
založený na vzájomnom rešpekte a dôvere, ktoré sú jednou zo základných podmienok pre
úspešnosť spolupráce. Na RPPS aktuálne pracujú dvaja psychológovia, a to
a . Mgr. s rodičmi maloletej spolupracoval v apríli až
máji 2015, pričom otec dieťaťa na neho podal písomnú sťažnosť vzťahujúcu sa
k psychologickej správe a k postupu psychológa. Podľa metodického usmernenia je riešenie
sťažnosti kontraindikáciou ďalšej poradenskej spolupráce menovaného psychológa s otcom
maloletej. Z vyjadrenia psychologičky RPPS zo dňa 11.11.2016
vyplynulo, že v prípade opätovnej povinnosti rodičov podrobiť sa odbornému poradenstvu
táto odporučila, aby výchovné opatrenie bolo realizované v spolupráci s klinickým
psychológom s dlhoročnou praxou, kde by zo strany rodičov mohol byť väčší predpoklad
jeho rešpektovania ako odborníka.
Z uvedeného vyplýva, že rozsudkom v napadnutej časti bolo rodičom uložené
výchovné opatrenie totožného obsahu, ako bolo uložené už neodkladným opatrením, pričom
z obsahu spisového materiálu vyplýva, že výchovné opatrenie nariadené neodkladným
opatrením neplní svoj účel, na čo bolo zo strany psychologičky RPPS Mgr.
poukazované, pričom argument súdu prvej inštancie, že s prihliadnutím na
nerešpektovanie jednej psychologičky RPPS je možné realizovať výchovné
opatrenie iným psychológom pracoviska, nie je správny, pretože na pracovisku sú len dvaja
psychológovia, ktorí s prihliadnutím na predchádzajúcu spoluprácu s rodičmi maloletej,
najmä otcom dieťaťa, poukázali na neúčelnosť nariadeného výchovného opatrenia.
Vzhľadom na uvedené bude potrebné i v spolupráci s procesným opatrovníkom zistiť
možnosť realizácie výchovného opatrenia prostredníctvom iného špecializovaného
zariadenia, kde by bol väčší predpoklad jeho rešpektovania zo strany rodičov, a teda aj
väčší predpoklad dosiahnuť jeho účelu.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti uloženia výchovného opatrenia podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a podľa § 391
ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.“
3. Podľa sťažovateľov súd prvej inštancie odporúčania odborníka a zástupcu
maloletej odmietol a subjektívne vyhodnotil, že úprava styku, o ktorej rozhodol, je
v najlepšom záujme maloletej. Podľa názoru sťažovateľov súd prvej inštancie styk maloletej
s otcom – sťažovateľom upravil svojvoľne na základe subjektívneho vnímania situácie bez
zohľadnenia všetkých relevantných skutočností.
3.1 Podľa sťažovateľov súčasne súd prvej inštancie nerozhodol o návrhu otca –
sťažovateľa z 2. novembra 2016 v časti úpravy styku s maloletou, a to bez akéhokoľvek
odôvodnenia. Okresný súd podľa mienky sťažovateľov prehliadol vyjadrenie
a argumentáciu otca – sťažovateľa o vhodnosti zotrvania na dovtedajšej úprave styku.
3.2 Konaním okresného súdu a krajského súdu boli podľa presvedčenia sťažovateľov
porušené práva dieťaťa v tom smere, že súdy sa nezaoberali otázkou
- záujmu stretávania sa dieťaťa s otcom,
- záujmu o zdravotný stav dieťaťa (dieťa trpí nadváhou, pričom práve otec mu
zabezpečoval starostlivosť odporučenú ošetrujúcimi lekármi).
3.3 Napadnutý rozsudok krajského súdu podľa sťažovateľov nevychádza z reálneho
skutkového stavu veci, ale zo subjektívneho posúdenia veci prvostupňovým súdom bez
zohľadnenia potrieb maloletej dcéry. Podľa názoru sťažovateľov sa súdy vecou zaoberali
nedostatočne, pričom závery oboch súdov sú nepresvedčivé.
3.4 V tomto smere súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd podľa sťažovateľov
pochybili, keďže nezohľadnili dôkazy a vyjadrenia otca a prijali výlučne vyjadrenia matky.
V rozhodovacom procese podľa slov sťažovateľov súd prvej inštancie aj odvolací súd
vychádzali zo subjektívneho pohľadu na riešenie veci, pričom prehliadli odporúčania
ustanoveného súdneho znalca, kolízneho opatrovníka či ošetrujúcich lekárov maloletej.
3.5 Sťažovatelia zdôrazňujú, že súd prvej inštancie ani odvolací súd sa vo svojich
odôvodneniach nevenovali kritériám posudzovania záujmu maloletého dieťaťa. Súd prvej
inštancie, ako aj odvolací súd v tejto veci nepostupovali podľa názoru sťažovateľov
v zmysle ustálenej praxe, keďže neakceptovali vyjadrenie maloletej pred súdnym znalcom,
odporúčania odborníkov, odporúčania súdneho znalca a nesprávne vyhodnotili svoje
rozhodnutie tak, že styk otca s maloletou rozširujú, pričom v skutočnosti styk otca
s maloletou zúžili o celých 60 popoludní ročne.
3.6 Napadnutý rozsudok krajského súdu neobsahuje podľa názoru sťažovateľov
dostatok skutkových a právnych záverov, naopak, jeho výklad a závery je možné považovať
za svojvoľné a neodôvodnené. Z napadnutého rozsudku krajského súdu podľa sťažovateľov
vyplýva, že súd sa riadil svojvôľou a vôbec neprihliadal na záujmy maloletej dcéry
a možnosti jej rodičov.
4. Sťažovatelia navrhli vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených ústavných práv sťažovateľov postupom a napadnutými rozsudkami okresného
súdu a krajského súdu, ďalej aby napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu
zrušil a vec im vrátil na ďalšie konanie, priznal sťažovateľom finančné zadosťučinenie
vo výške 3 000 eur a náhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
K splneniu podmienok konania pred ústavným súdom
7. Ústavný súd v úvode konštatuje, že sťažovatelia k svojej sťažnosti nepriložili
splnomocnenie na zastupovanie ich osôb pred ústavným súdom advokátom (požiadavka
plynúca z § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
7.1 Z toho dôvodu bolo možné sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí
7.2 V duchu materiálnej ochrany ústavných práv sťažovateľov však ústavný súd
sťažnosť preskúmal a zisťoval, či by inak bolo možné sťažnosť prijať na ďalšie konanie,
alebo sú tu aj iné dôvody odmietnutia sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní.
K sťažnosti maloletej
8. Ústavný súd oboznamuje, že aj keby bola splnená náležitosť splnomocnenia
advokáta na zastupovanie pred ústavným súdom, nemožno splnomocnenie udelené otcom
maloletej na zastupovanie maloletej advokátom považovať vzhľadom na okolnosti
a špecifiká veci za prípustné v tomto konaní pred ústavným súdom. V kontraste s názorom
maloletej zisťovaným v konaní pred okresným súdom (bod 74 napadnutého rozsudku
okresného súdu) sa totiž otec v zmysle obsahu sťažnosti a v nej uvedených argumentov
sťažnosťou snaží zvrátiť rozhodnutie (napadnutý rozsudok) krajského súdu. Otec maloletej
je v tomto prípade v konflikte záujmov, čo sa týka jeho možnosti ako zákonného zástupcu
splnomocňovať akéhokoľvek právneho zástupcu na zastupovanie maloletej pred ústavným
súdom v smere dožadovania sa rozhodnutia ústavného súdu v prospech otca [podľa § 31
ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“): „Žiadny z rodičov nemôže zastupovať
svoje maloleté dieťa, ak ide o právne úkony, pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov
medzi rodičmi a maloletým dieťaťom alebo medzi maloletými deťmi zastúpenými tým
istým rodičom navzájom; v takom prípade súd ustanoví maloletému dieťaťu opatrovníka,
ktorý ho bude v konaní alebo pri určitom právnom úkone zastupovať“].
8.1 Ústavný súd preto hodnotí, že sťažnosť maloletej nespĺňa zákonom o ústavnom
súde predpísané náležitosti splnomocnenia (a to náležitosti v zmysle § 20 ods. 2 zákona
o ústavnom súde) a zároveň je podaná zjavne neoprávnenou osobou a je potrebné ju
z týchto dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľa (otca) postupom a napadnutým
rozsudkom okresného súdu
9. Sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku okresného súdu je
potrebné odmietnuť aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
9.1 Zo sťažnosti je nepochybné, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti
napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa
v danom prípade nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom rozsudku
okresného súdu, keďže odvolanie predstavuje účinný opravný prostriedok ochrany práv
sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu.
9.2 Princíp subsidiarity nás poučuje, že ústavný súd poskytuje ochranu základným
právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že
všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Ochrana
základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom ústavou
a zákonom o ústavnom súde upraveného konania o sťažnosti je preto subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis
mutandis II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09).
9.3 Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
K sťažovateľom (otcom) namietanému porušeniu čl. 3 ods. 1 Dohovoru
o právach dieťaťa postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu
10. K namietanému porušeniu čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa je potrebné
v úvode uviesť, že tento upravuje princíp, že záujem dieťaťa musí byť prvoradým
hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, a to aj pri rozhodovaní súdu v ich
veciach alebo veciach, ktoré sa dotýkajú ich záujmu.
10.1 Tento princíp bol v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky
transponovaný (explicitne, ako aj implicitne) do jednotlivých noriem Civilného
mimosporového poriadku (porov. napr. § 117, § 119, § 146 ods. 1, § 147 ods. 2), ako aj
zákona o rodine (porov. napr. čl. 5, § 23 ods. 2, § 24 ods. 4, § 44 ods. 4 a ďalšie).
Na ústavnej úrovni sa princíp povinnosti prihliadať na najlepší záujem dieťaťa (maloletého)
v konaní pred všeobecným súdom spája najmä so základným právom dieťaťa (maloletého)
na súkromie podľa čl. 16 ods. 2 ústavy, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do
súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2 ústavy, na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 ústavy, so základným právom dieťaťa (maloletého), aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohlo vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
10.2 V konaní pred ústavným súdom je však sťažovateľom otec maloletej, a nie
maloletá. Len deti (maloletí) primárne benefitujú z princípu upraveného čl. 3 ods. 1
Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý našiel v právnom poriadku vyústenie do subjektívnych
hmotných a procesných ústavných práv dieťaťa (maloletého) alebo subjektívnych hmotných
a procesných zákonných práv dieťaťa (maloletého). Na základe uvedeného tak chýba medzi
v sťažnosti namietaným porušením čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a osobou
sťažovateľa príčinná súvislosť (kauzálny nexus) a námietka porušenia čl. 3 ods. 1 Dohovoru
o právach dieťaťa zo strany sťažovateľa (otca) je zjavne neopodstatnená, keďže namietať
porušenie ústavných práv spojených s princípom vyjadreným v čl. 3 ods. 1 Dohovoru
o právach dieťaťa je aktívne legitimované dieťa (maloletý).
10.3 Navyše ústavný súd v súvislosti s čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa
odkazuje na svoje uznesenie sp. zn. II. ÚS 596/2014 z 30. septembra 2014 (publikované
v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2014 pod č. 57/2014),
v ktorom uviedol, že na úrovni doktríny medzinárodného práva, ako aj na úrovni samotnej
Organizácie Spojených národov prevládol (dnes už konštantný) právny názor, že medzi
články Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré upravujú všeobecné zásady/princípy (general
principles) a nie sú priamo vykonateľné, ale je potrebné tieto zásady inkorporovať do
príslušnej vnútroštátnej legislatívny a aplikačnej praxe, možno zaradiť najmä čl. 2, čl. 3,
čl. 6 a čl. 12 (pozri HODGKIN, R. – NEWELL, P. Implementation Handbook for the
Convention on the Rights of the Child. Fully revised third edition. Ženeva : UNICEF
Regional Office for Europe, 2007, p. 39, 83, 158; k tomu porov. aj Committee on the Rights
of the Child: General Comment No. 5, CRC/GC/2003/5, body 19, 20 a 22). Tento záver
podporuje i samotný text týchto článkov Dohovoru o právach dieťaťa („štáty sa zaväzujú“,
„štáty zabezpečujú“, „dieťaťu sa poskytuje“). Naopak, k priamo vykonateľným právnym
normám Dohovoru o právach dieťaťa je možné zaradiť napr. čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2,
čl. 13, čl. 16 a pod.
10.4 V duchu týchto konklúzií ústavný súd odmietol sťažnosť vo veci sp. zn.
II. ÚS 596/2014 v časti namietajúcej porušenie čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú, keďže táto označená
referenčná právna norma Dohovoru o právach dieťaťa neobsahuje priamo aplikovateľné
subjektívne právo, ale je všeobecnou proklamáciou (princípom), ktorú je zmluvný štát
povinný inkorporovať do svojho právneho poriadku a orgány aplikácie práva sú povinné
tento princíp zohľadňovať pri aplikácii príslušných vnútroštátnych normatívnych právnych
aktov.
10.5 Ústavný súd nevidí potrebu nič na uvedenom názore meniť a aj s týmto
vedomím konštatuje, že sťažnosť v časti namietaného porušenia čl. 3 ods. 1 Dohovoru
o právach dieťaťa napadnutým rozsudkom krajského súdu je aj z dôvodov popísaných
v predchádzajúcich bodoch zjavne neopodstatnená.
K sťažovateľom (otcom) namietanému porušeniu označených ústavných práv
postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu
11. Ústavný súd konštatuje, že v súčasnosti existuje široká zhoda – a to aj
v medzinárodnom práve – na podpore myšlienky, že pri rozhodovaní príslušných orgánov
verejnej moci týkajúcom sa detí musí byť ich najlepší záujem prvoradým hľadiskom
rozhodovania.
11.1 Uvedené potvrdzuje v priestore Európskej únie napr. aj Charta základných práv
Európskej únie, kde podľa čl. 24 ods. 2 „pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi
verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade
brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa“.
11.2 Záujem dieťaťa sa skladá z dvoch častí. Na jednej strane stojí dikcia, že puto
dieťaťa s jeho rodinou musí byť zachované s výnimkou prípadov, keď sa rodinné prostredie
ukázalo ako obzvlášť nevhodné. Z toho vyplýva, že rodinné väzby môžu byť prerušené len
vo veľmi výnimočných prípadoch a je potrebné urobiť všetko pre zachovanie osobných
vzťahov. Na druhej strane je v záujme dieťaťa zabezpečiť jeho rozvoj v zdravom prostredí
a rodičia nesmú profitovať z takých opatrení alebo krokov, ktoré by v konečnom dôsledku
poškodzovali zdravie a zdravý vývoj dieťaťa [porov. Neulinger and Shuruk v. Švajčiarsko,
č. 41615/07, rozsudok Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) zo 6. 7. 2010, bod 136; Elsholz v. Nemecko, č. 25735/94, rozsudok Veľkej
komory ESĽP z 13. 7. 2000, bod 50; Maršálek v. Česká republika, č. 8153/04, rozsudok
ESĽP zo 4. 4. 2006, bod 71].
11.3 V tomto ohľade platí aj pre rozhodovanie súdov, že prijaté opatrenia musia
sledovať najlepší záujem dieťaťa. Povinnosť aplikačnej praxe sledovať pri rozhodovaní
konkrétnej veci týkajúcej sa detí ich najlepší záujem vyplýva okrem iného aj z čl. 3
Dohovoru o právach dieťaťa.
11.4 Podľa § 24 ods. 2 zákona o rodine ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa
vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže
zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa
a ak budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa. Ak so striedavou osobnou starostlivosťou
súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude striedavá osobná
starostlivosť v záujme dieťaťa.
Podľa § 24 ods. 4 zákona o rodine súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a
povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na
zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého
dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného
prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým
rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany
obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného,
rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.
11.5 V prípade, keď súdy rozhodujú o úprave styku rodičov s dieťaťom, je nutné
vychádzať z toho, že právom oboch rodičov je v zásade rovnakou mierou sa o dieťa starať
a podieľať sa na jeho výchove, s čím korešponduje i právo samotného dieťaťa
na starostlivosť oboch rodičov. Rozhodnutím súdu by tomuto dieťaťu malo byť umožnené
stýkať sa s oboma rodičmi v takej miere, aby bol postulát rovnakej rodičovskej starostlivosti
čo najviac naplnený. Takéto usporiadanie vzťahov je spravidla vždy v „najlepšom záujme
dieťaťa“, pričom odchýlky od tohto princípu musia byť odôvodnené ochranou nejakého
iného, dostatočne silného legitímneho záujmu a konkrétne skutočnosti, o ktoré sa tento
záujem opiera, musia byť v danom konaní preukázané (porov. nálezy Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. III. ÚS 2298/15 – bod 16, sp. zn. I. ÚS 3216/13.
11.6 Pre dosiahnutie spravodlivého rozhodnutia o úprave styku rodičov s dieťaťom
v zmysle premís popísaných v predchádzajúcom bode je potrebné zo strany konajúceho
súdu (resp. zainteresovaných orgánov verejnej moci) zohľadniť viaceré konkrétne kritériá.
Ide predovšetkým o nasledujúce 4 kritériá:
(1) existencia pokrvného puta medzi dieťaťom a o jeho zverenie do starostlivosti
usilujúcimi osobami,
(2) miera zachovania identity dieťaťa a jeho rodinných väzieb v prípade jeho
zverenia do starostlivosti tej-ktorej osoby,
(3) schopnosť osôb usilujúcich o zverenie dieťaťa do starostlivosti zaistiť jeho vývoj
a fyzické, vzdelávacie, emocionálne, materiálne a iné potreby,
(4) prianie dieťaťa [porov. body 52 a nasl. všeobecného komentára č. 14 Výboru pre
práva dieťaťa z 29. mája 2013 o práve dieťaťa na to, aby jeho najlepšie záujmy boli
prvoradým hľadiskom (General comment No. 14 on the right of the child to have his or her
best interests taken as primary consideration), 2003, CRC/C/GC/14; k tomu porov. aj nálezy
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2482/13 a sp. zn. I. ÚS 1554/14].
12. Aplikujúc uvedené východiská na vec sťažovateľa, ústavný súd hodnotí, že
všeobecné súdy sa nedopustili porušenia označených ústavných práv sťažovateľa a pri
rozhodovaní veci rešpektovali už opísané východiská a princípy rozhodovania vo veciach
starostlivosti o maloletých. K tomuto záveru ústavný súd podrobnejšie dopĺňa.
12.1 Sám sťažovateľ prispel k výsledku daného konania pred všeobecnými súdmi,
keďže vzal späť svoj návrh na určenie striedavej starostlivosti o maloletú (s. 5 sťažnosti:
„Podaním zo dňa 15.07.2016 zobral otec svoj návrh na zverenie maloletej
do striedavej osobnej starostlivosti späť a zároveň navrhol úpravu styku s maloletou
v pracovnom týždni ponechať tak, ako bolo upravené...“).
12.2 Tvrdenie sťažovateľa, že všeobecné súdy vychádzali pri napadnutých
rozsudkoch výlučne zo subjektívneho posúdenia veci, sa nezakladá na skutočnom stave
veci, keďže z napadnutého rozsudku okresného súdu je zrejmé, že súd zisťoval názor
maloletej (bod 74 napadnutého rozsudku okresného súdu), opieral sa o znalecké
dokazovanie (body 22, 67, 69, 71, 82 napadnutého rozsudku okresného súdu), vyjadrenie
procesného opatrovníka maloletej (bod 25 napadnutého rozsudku okresného súdu)
i výpovede matky i otca (sťažovateľa) maloletej.
12.3 Čo sa týka úpravy styku sťažovateľa s maloletou s poukazom na nástup
maloletej na základnú školu, všeobecné súdy dospeli k ústavne udržateľnému záveru, že ide
o podstatnú zmenu pomerov i životného rytmu maloletej. Pokiaľ všeobecné súdy svoje
závery opreli aj o argumentáciu, podľa ktorej s obdobím zaškolenia je spojená potreba
určitého režimu v súvislosti s prípravou do školy na nasledujúci deň a zabezpečenie
dostatočného množstva spánku, ale aj priestoru na hru, pričom súd zastáva názor, že pri
dovtedajšej úprave styku toto nie je zabezpečené, ústavný súd hodnotí tieto závery
všeobecných súdov ako odôvodnené, a nie arbitrárne vo vzťahu k úprave styku sťažovateľa
s maloletou.
12.4 Napadnuté rozsudky všeobecných súdov o úprave styku sťažovateľa s maloletou
vychádzali z dokázaného skutkového stavu, podľa ktorého sťažovateľ (otec) v dovtedy
upravenom styku s maloletou maloletú nevyzdvihuje v pondelok a v stredu vždy o 15.00 h,
pričom ak je pracovne zaneprázdnený, splnomocní na vyzdvihnutie študentky. Sťažovateľ
nepopieral tvrdenia matky, že maloletú odovzdáva neskôr ako v stanovenom čase, ktorý je
o 19.00 h. Maloletá navštevuje v pondelok a v stredu krúžok korčuľovania. Správny
a ústavne obhájiteľný je potom záver všeobecných súdov, v zmysle ktorého ak sťažovateľ
(otec) nie je trvale schopný vyzdvihovať maloletú o 15.00 h v pracovnom týždni, čo bolo
preukázané, a potom nie je schopný ju odovzdať aspoň o 19.00 h, čo všeobecné súdy
vyvodili jednak z vyjadrení matky, ktoré sťažovateľ nepoprel, ako aj zo skutočnosti, že
tréning tenisu v pondelok končí sťažovateľovi o 19.00 h, nie je v najlepšom záujme
maloletej dovtedajšia úprava styku cez pracovný týždeň a je potrebné upraviť styk
sťažovateľa s maloletou v zmysle výroku napadnutých rozsudkov všeobecných súdov.
13. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že postupom a napadnutým
rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označených ústavných práv
sťažovateľa tak, ako to ten vo svojej sťažnosti namieta, a ani po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie nebolo ani potenciálne možné dospieť k záveru o porušení označených ústavných
práv sťažovateľa. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. júna 2018