Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 378/2018
PDF · 317.96 KB
No categories available
I. ÚS 378/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. novembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátkou Mgr. Monikou Dubskou, advokátska kancelária, Šoltésovej 13,
Ružomberok, vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu súkromného
a rodinného života zaručeného v čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11 CoP 106/07 z 12. júla 2017, ako aj vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 219/2017 z 29. januára 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. apríla 2018 doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu
súkromného a rodinného života zaručeného v čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 11 CoP 106/07 z 12. júla 2017, ako aj vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny
proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 219/2017 z 29. januára 2018.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom sp. zn. 11 P 20/2015
z 15. novembra 2016 Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) rozhodol o zmene
úpravy práv a povinností rodičov k maloletej sťažovateľovej dcére, a to tak, že zmenil
do tej doby účinné rozsudky vo veci určenia výživného na maloletú (okresný súd rozhodol
o zvýšení výživného na maloletú z 350 € na 450 €) a vo veci úpravy styku maloletej
so sťažovateľom (okresný súd zúžil rozsah stretávania sa sťažovateľa s maloletou).
Na základe odvolania rodičov a kolízneho opatrovníka krajský súd rozsudkom
sp. zn. 11 CoP 106/07 z 12. júla 2017 rozsudok okresného súdu vo výrokoch o určení
výživného a o úprave styku sťažovateľa s maloletou ako vecne správny potvrdil. Dovolanie
sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 219/2017 z 29. januára 2018
ako neprípustné odmietol.
3. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta, že krajský súd
ani najvyšší súd sa nevysporiadali s jeho odvolacími a dovolacími námietkami
o nezrozumiteľnosti, arbitrárnosti a nepredvídateľnosti rozsudku okresného súdu, ktorého
rozhodnutie podľa sťažovateľa buď odporuje vykonanému dokazovaniu alebo nemá
vo vykonanom dokazovaní oporu, keďže okresný súd mal rozhodnúť iba na podklade ničím
nepreukázaného subjektívneho názoru súdu bez existencie konkrétnych dôkazov, ktoré
pochybenia podľa sťažovateľa nenapravil ani krajský súd a ani najvyšší súd. Ako príklad
sťažovateľ uviedol, že okresný súd zúžil rozsah jeho stretávania sa s maloletou napriek
tomu, že sťažovateľ, ako aj súdny znalec odporúčali ponechať dovtedajší rozsah úpravy
styku maloletej so sťažovateľom, a to v záujme maloletej, ktorá podľa záverov psychológa
má dobrý vzťah aj so svojím otcom (sťažovateľom), čím podľa sťažovateľa súd poprel,
resp. bez odôvodnenia ignoroval výsledky znaleckého dokazovania a o najlepšom záujme
maloletej rozhodol bez dôkazu iba na základe svojho subjektívneho uváženia.
Nepredvídateľnosť rozhodnutia okresného súdu, s ktorým sa bez ďalšieho stotožnili
aj nadriadené súdy, spočíva aj v tom, že „... súd prvej inštancie počas posledného
pojednávania vo veci nariadeného na deň 15.11.2016... vyslovil právny názor...,
že návrh matky na zúženie styku otca s mal. dcérou považuje za neopodstatnený
a že má za preukázané, v súlade s ustanovením znalca ponechať rozsah styku otca s mal.
dcérou tak ako doteraz“, avšak „Napriek vyslovenému názoru... súd prvej inštancie ako
aj odvolací súd svojimi konečnými rozhodnutiami zúžili kontakt otca s maloletou dcérou...“.
4. Obdobne sťažovateľ uviedol, že okresný súd a ani odvolací a dovolací súd
sa nevysporiadali so závermi znaleckého posudku o komplexnom osobnostnom posúdení
otca a matky, ktorého závery súdy vôbec nebrali na zreteľ, a z ich rozhodnutí nie je zrejmé,
ktoré časti znaleckého posudku sa rozhodli použiť, ktoré ignorovať a prečo, pričom v tejto
spojitosti sťažovateľ konštatuje, že „... vyvstáva otázka aký zmysel majú znalecké posudky
v právnom systéme SR, keď sudcu nezaväzujú ani len k elementárnej potrebe
preskúmateľnosti vlastných rozhodnutí“. Nepreskúmateľným je podľa sťažovateľa
aj tvrdenie okresného súdu, o tzv. „enormnej záťaži“ prechodu na školskú dochádzku
na maloletú v porovnaní s inými školákmi, pretože v tomto smere nebol podľa sťažovateľa
okresným súdom produkovaný ani jeden dôkaz preukazujúci túto skutočnosť, a aj v tomto
smere mal okresný súd bez zjednania nápravy nadriadenými súdmi rozhodnúť podľa
sťažovateľa iba na základe subjektívnej ničím nepreukázanej skutočnosti. Obdobne je podľa
sťažovateľa nepreskúmateľným a svojvoľným spôsobom odôvodnená potreba tvorby úspor
sťažovateľom pre maloletú, ktorej sťažovateľ sporí aj bez súdneho rozhodnutia, a ktorú
potrebu mal okresný súd s tichým súhlasom nadriadených súdov, odôvodniť tým,
že „... otec sa môže s dcérou v období puberty pohádať“, pričom podľa sťažovateľa
„Toto odôvodnenie súdu je úplne iracionálne a nemá žiadny podklad v žiadnom dôkaze
ani v súdnej výpovedi v spise.“. Sťažovateľ poukázal na to, že aj v tomto smere bolo
rozhodnuté na podklade fikcie namiesto riadneho dokazovania, čo je v situácii, keď
sa rovnaký konflikt s maloletou neprezumuje aj na strane matky, absolútne nedôvodné
a voči jeho osobe diskriminačné. Za diskriminačné považuje sťažovateľ súdne odôvodnenie
aj v tom smere, že v čase, keď mal maloletú v starostlivosti, sa malo prihodiť, že ju
zo škôlky nevyzdvihol on, ale iná osoba, pričom v tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje
na to, že dôkaz o tejto skutočnosti nebol nikdy vykonaný, takže prvostupňový súd mal
vyhodnotiť neexistujúci dôkaz, jednako že okresný súd túto skutočnosť vôbec
nevyhodnocoval aj pri osobe matky maloletej, čo sťažovateľ považuje za diskrimináciu
svojej osoby, a jednako poukázal aj na fakt, že je právom každého rodiča, aby splnomocnil
tretiu osobu na vyzdvihnutie dieťaťa z predškolského zariadenia. Ako dôkaz
diskriminačného postupu okresného súdu na poli dokazovania voči svojej osobe sťažovateľ
uviedol aj to, že okresný súd zisťoval z hľadiska rozvrhnutia pracovného času spôsobilosť
preberať maloletú zo školského zariadenia len u otca, nie však u matky maloletej, pričom
okresný súd mal opätovne rozhodnúť na základe vyhodnotenia dôkazu, ktorý zo spisu
nevyplýva, že sťažovateľ (otec) kvôli pracovnej zaneprázdnenosti toho nie je schopný,
pričom však sťažovateľ ako konateľ spoločnosti mal preukázať možnosť flexibilnej úpravy
pracovného času. Podľa sťažovateľa v danom prípade predmetom dokazovania nebolo,
či je matka z hľadiska rozvrhnutia pracovného času schopná zabezpečiť osobnú
starostlivosť o maloletú. Okrem tohto matka dieťaťa napriek opakovaným výzvam
nepreukázala, aké sú náklady na výchovu a výživu maloletej, túto otázku napokon okresný
súd uzavrel bez opory v dokazovaní tak, že mesačné náklady ustálil paušálne na sumu
380 €, pričom podľa sťažovateľa do tejto sumy mal započítať aj sumy, ktoré s výchovou
maloletej nemajú súvis (náklady na káblovú televíziu). Sťažovateľ tiež poukázal
na rozporuplnosť odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu v časti odôvodňujúcej úpravu
styku s maloletou, v rámci ktorého súd na jednej strane uviedol, že sťažovateľ
nie je z časového hľadiska schopný preberať maloletú zo školy pred 17.00 h, preto v jeden
deň umožnil ich styk až po tejto hodine, avšak súčasne hneď v nasledujúci deň na uvedený
argument pozabudol a umožnil styk sťažovateľa s maloletou už pred 17.00 h, pričom v tejto
súvislosti sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol: „Sťažovateľ nenamieta obsah rozhodnutia
ale jeho zdôvodnenie, ktoré nemôže zakladať dva logicky aj obsahovo opačné závery...
pre sťažovateľa je nepochopiteľné, že na uvedené flagrantné a úplne evidentné skutočnosti
nereaguje ani odvolací ani dovolací súd vo svojich uzneseniach.“
5. V súvislosti s otázkou úpravy styku sťažovateľa s maloletou sťažovateľ
sumarizuje, že tento bol zúžený aj napriek tomu, že z vykonaného dokazovania reálne
nevyplýva žiadna zmena pomerov na strane maloletej, ktorá by zúženie rozsahu styku
s maloletou vyžadovala, pričom podľa sťažovateľa uvedenú nepredvídateľnosť súdneho
rozhodnutia, ktoré nekorešponduje s vykonaným dokazovaním, nenapravili ani krajský súd
a ani najvyšší súd. Sťažovateľ ďalej v tejto súvislosti uviedol, že «... nenamieta „nesprávne
závery súdu“ ale namieta nezrozumiteľnosť, nepreskúmateľnosť, prekvapivosť, predčasnosť
a logickú nejednoznačnosť odôvodnenia týchto záverov. A na to má ako účastník konania
a otec maloletej určite právo.».
6. Podľa sťažovateľa bolo jeho právo na spravodlivý proces porušené nielen
nepredvídateľným odôvodnením súdneho rozhodnutia, ktoré nekorešponduje s vykonaným
dokazovaním, ale najmä v jeho atribúte kontradiktórnosti, keďže okresný súd a aj súd
odvolací rozhodovali zväčša buď na základe dôkazov produkovaných matkou maloletej
alebo na základe svojho subjektívneho s dokazovaním nekorešpondujúceho názoru, pričom
s rovnakou starostlivosťou sa náležite nevysporiadali aj s jeho návrhmi a námietkami. Podľa
sťažovateľa „Odvolací súd sa vo svojom odôvodnení stotožnil s dôvodmi uvedenými
v rozhodnutí súdu prvého stupňa a tieto dôvody nijak významne nedoplnil o tvrdenia,
ktoré by vyvrátili tvrdenia otca - sťažovateľa uvedené v jeho odvolaní.“, avšak v zmysle
judikatúry najvyššieho súdu (sp. zn. 6 Cdo 183/2011), na ktorú sťažovateľ v tejto súvislosti
poukázal, „... ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody, uvedené ustanovenie ale nič nemení na povinnosti odvolacieho
súdu vyrovnať sa s argumentáciou odvolateľa, ktorá môže byť rozhodujúca pre rozhodnutie
veci. Odvolací súd teda musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania
a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.
Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46
ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.
7. Sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol:
„Na základe vykonaných dôkazov nie je možné posúdiť, či bolo rozhodnutie súdu
správne alebo nesprávne a sťažovateľ ani takéto posúdenie nepožaduje, resp. nenamieta.
Čo sťažovateľ namieta je preskúmateľnosť rozhodnutia okresného súdu Trnava,
odvolacieho súdu (Krajský súd Trnava) aj dovolacieho súdu (Najvyšší súd SR).“
8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na ochranu súkromného a rodinného života
vyplývajúce z čl. 34 Ústavy SR (správne má byť čl. 19 ods. 2 ústavy, pozn.) rozsudkom
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11CoP/106/2007-550 (správne má byť sp. zn.
11 CoP 106/2017, pozn.) zo dňa 12.07.2017 porušené bolo.
Základné právo sťažovateľ (a) na spravodlivý súdny proces vyplývajúci (e) z článku
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 146 ods. 2 Ústavy SR
(správne má byť čl. 46 ods. 1 ústavy, pozn.) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo/219/2017 zo dňa 29. 01.2018 porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11 CoP/106/2007-550 (správne má byť
sp. zn. 11 CoP 106/2017, pozn.) zo dňa 12.07.2017 sa zrušuje.
Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Trnave sú povinní spoločne
a nerozdielne do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 33.000.- eur
(slovom tridsaťtritisíc euro) na účet sťažovateľa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Trnave je povinný nahradiť
sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej
zástupkyne.“
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. V súvislosti so sťažnosťou sťažovateľa ústavný súd v prvom rade podotýka,
že podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa,
ktorý je v danom prípade navyše zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou.
Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia,
ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho
sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval
o porušení tých práv (čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru),
ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite
sťažnosti. V tejto súvislosti je nutné podotknúť, že aj napriek zastúpeniu sťažovateľa
kvalifikovanou právnou zástupkyňou slovné vyjadrenie namietaného porušenia práv
uvedené v petite sťažnosti nekorešpondovalo s ich číselným označením. Túto skutočnosť
musel ústavný súd v záujme vyhnúť sa prílišnému formalizmu a v záujme zachovania
materiálno právnej ochrany práv sťažovateľa korigovať, tak ako to vypláva z bodu 8 tohto
rozhodnutia. Tvrdenia o porušení iných práv (napr. základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa;
čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a pod.), ktoré sťažovateľ uvádza iba v texte
sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť
jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).
11.1 Okrem toho ústavný súd na margo podotýka, že v záujme vyhnúť sa prílišnému
formalizmu a v záujme poskytnúť materiálnoprávnu ochranu právam a slobodám, ktorých
porušenie sťažovateľ namieta, ústavný súd pristúpil k vecnému ústavnoprávnemu
prieskumu napádaných rozhodnutí aj napriek tomu, že sťažovateľom (zastúpeným
kvalifikovanou právnou zástupkyňou) uvádzané číselné označenie a slovné pomenovanie
práv v petite sťažnosti nekorešpondovalo (právo na ochranu súkromného a rodinného života
nie je zakotvené v čl. 34 ústavy, kde sú upravené práva národnostných menšín a etnických
skupín, ale v čl. 19 ods. 2 ústavy; obdobne právo na súdnu ochranu nie je zaručené v čl. 146
ods. 2 ústavy, ale v čl. 46 ods. 1 ústavy).
11.2 Ústavný súd tiež podotýka, že sťažovateľom napádaný rozsudok krajského súdu
sp. zn. 11 CoP 106/2017 z 12. júla 2017 bol už síce predmetom ústavného prieskumu
v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 330/2018 (sťažnosť bola odmietnutá
aj ako zjavne neopodstatnená), avšak skrz označených práv na spravodlivé súdne konanie,
práva na rovnosť účastníkov v konaní a práv dieťaťa, pričom nebola zohľadnená skutočnosť
existencie dovolacieho rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené, ako aj vzhľadom
na to, že sťažovateľ v tejto sťažnosti (v zastúpení inou právnou zástupkyňou ako v prvej
sťažnosti, pozn.) v príčinnej súvislosti s označeným rozsudkom krajského súdu tentokrát
namieta iba porušenie práva na súkromný a rodinný život, ústavný súd aj vzhľadom
na ochranu záujmov maloletej, o právach a povinnostiach ktorej napadnuté rozhodnutie
pojednáva, preskúmal rozhodnutie krajského súdu aj skrze toto uvedené právo.
12. K rozhodnutiu krajského súdu
12.1 Pokiaľ ide o napádané rozhodnutie krajského súdu, ústavný súd poukazuje
na svoju judikatúru, podľa ktorej v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania) sa považuje ústavná sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí o odmietnutí
dovolania pre jeho neprípustnosť, pričom lehota na podanie sťažnosti proti dovolaním
napadnutému druhostupňovému rozhodnutiu (t. j. proti rozhodnutiu krajského súdu)
sa považuje za zachovanú (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09). Inými slovami, ústavný súd
už judikoval (napr. I. ÚS 239/09, II. ÚS 492/2010, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné
podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude v zásade
zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (krajského súdu),
a to za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je procesne
prípustné (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
12.2 V súvislosti so sťažovateľom napádaným rozsudkom krajského súdu ústavný
súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,
alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
12.3 Podstata sťažnostnej argumentácie sťažovateľa v interakcii s rozhodnutím
krajského súdu je založená na jeho tvrdení, že krajský súd nenapravil pochybenia okresného
súdu spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení jeho rozhodnutia, a to vo vzťahu k výroku
o zvýšení výživného na maloletú a tiež vo vzťahu k výroku o zúžení rozsahu styku
sťažovateľa s maloletou. Uvedené rozhodnutia podľa sťažovateľa nekorešpondujú
s vykonaným dokazovaním, a to buď v tom smere, že vykonaným dokazovaním nemali byť
vôbec preukázané, t. j. základné piliere rozhodnutia nemajú oporu vo vykonanom
dokazovaní a súd mal rozhodnúť iba na základe svojvôle alebo v tom smere, že uvedené
rozhodnutia záverom dokazovania odporujú. Pokiaľ ide o výrok upravujúci rozsah styku
s maloletou, sťažovateľ namieta, že k jeho zúženiu okresný súd pristúpil napriek tomu,
že znalec to v znaleckom posudku neodporúčal, takže okresný súd a stotožniac sa s ním
aj krajský súd rozhodol svojvoľne bez opory vo vykonanom dokazovaní, pričom podľa
sťažovateľa toto svoje rozhodnutie mal odôvodniť konštatovaním o „enormnej záťaži“
školskej dochádzky na maloletú, ako aj na podľa sťažovateľa nedokázanej skutočnosti,
že sťažovateľ maloletú nevyzdvihuje v školskom zariadení, pretože mu to nedovoľujú jeho
pracovné povinnosti. Obdobne podľa sťažovateľa krajský súd potvrdil aj výrok okresného
súdu o zvýšení výživného na maloletú, hoci jeho zvýšenie nie je podľa sťažovateľa
relevantne odôvodnené, keďže okresný súd mal potrebu tvorby úspor pre maloletú
odôvodniť nepreukázanou a neistou skutočnosťou, ktorá by mohla v budúcnosti nastať
(konflikt s maloletou), a navyše podľa sťažovateľa v danom prípade bolo o zvýšení
výživného rozhodnuté bez toho, aby matka maloletej preukazovala náklady na jej výchovu
a výživu.
12.4 Krajský súd svoj rozsudok v podstatných častiach takto odôvodnil:
„Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi
závermi súdu prvej inštancie obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom
v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
Správnym bol postup súdu pnej inštancie, ktorý porovnal pomery a okolnosti,
z ktorých sa vychádzalo z ostatnej úprave výživného, s pomermi a okolnosťami v čase
nového rozhodovania o výživnom, pričom posúdil jednotlivé zmeny pomerov tak na strane
výživou odkázaného dieťaťa, ako aj na strane výživou povinných rodičov, a dospel
k správnemu záveru, že došlo k podstatnej zmene pomerov, ktoré odôvodňovali zmenu
výživného. Súd prvej inštancie dostatočným spôsobom preskúmal a vyhodnotil schopnosti,
možnosti a majetkové pomery oboch rodičov a prihliadol na zmeny, ktoré nastali
od ostatného rozhodnutia súdu o výživnom na dieťa, a to tak na strane rodičov,
ako aj dieťaťa. Správnym bol záver súdu prvej inštancie, že s prihliadnutím na odôvodnené
potreby maloletej, je pôvodne stanovené výživné v sume 350 eur mesačne dostatočné,
no majetkové pomery otca odôvodňuje určiť výživné i na tvorbu úspor maloletej, ktoré budú
prípadne slúžiť na zabezpečenie prípravy na jej budúce povolanie, resp. na iné
nepredpokladané výdavky. Súd sa vyporiadali s námietkou otca dieťaťa, že tento maloletej
dobrovoľne sporí a rovnako sa vyporiadal s námietkou otca, že výživné na tvorbu úspor
malo byť určené zo sumy pôvodného výživného, s prihliadnutím na to, že táto suma bola
určená na základe rodičovskej dohody ako bežné výživné a ako bežné výživné je po zvýšení
nákladov na maloletú po nástupe na základnú školu aj spotrebovaná...
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že je v záujme zdravého
vývinu maloletej, aby sa na jej výchove podieľali obaja rodičia, ktorý sa vo svojich
výchovných prístupoch dopĺňajú. V záujme zabezpečenia dostatočných podkladov
pre rozhodnutie súd prvej inštancie vo veci vykonal znalecké dokazovanie, z ktorých
záverov vyplynulo, že nie je v záujme maloletej zúženie styku s otcom v zmysle návrhu
matky. Na základe vykonaného dokazovania neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali podstatné zúženie styku otca s maloletou. Čiastočné zúženie styku otca
s dieťaťom prvoinštančný súd dostatočným spôsobom odôvodnil, keď uviedol, že na rozdiel
od záverov znalca, ktorý navrhol ponechať styk v predchádzajúcom rozsahu, považoval súd
za dôvodné zúženie styku v súvislosti s nástupom maloletej na základnú školu,
ktorá skutočnosť odôvodňovala prehodnotenie skoršej úpravy. Odvolací súd sa stotožňuje
so záverom súdu prvej inštancie, že s obdobím zaškolenia je spojená potreba určitého
režimu v súvislosti s prípravou do školy na nasledujúci deň a zabezpečenie dostatočného
množstva spánku, ale aj priestoru na hru, čo by pri doterajšej úprave styku nebolo
zabezpečené. V odôvodnení rozhodnutia v tejto časti sa súd prvej inštancie dostatočným
spôsobom zaoberal námietkami zo strany rodičov a vzhľadom na to, že títo ani v odvolacom
konaní neuviedli žiadne ďalšie podstatné skutočnosti, na ktoré by bolo potrebné
prihliadnuť, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku v tejto časti (§ 387 ods. 2
CSP).“
12.5 Vzhľadom na citované odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu,
ktorý sa v plnej miere identifikoval s odôvodnením okresného súdu, ústavný súd v prvom
rade poukazuje na svoju judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 350/09, IV. ÚS 320/2012, II. ÚS 495/2015, II. ÚS 102/2018), podľa
ktorej rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok,
a preto je z hľadiska ústavného prieskumu potrebné posudzovať ich tiež ako jeden celok.
Pokiaľ súd prvého stupňa zodpovie na všetky relevantné argumenty nastolené účastníkmi
v konaní a odvolací súd sa s týmto posúdením stotožní, potom ani stručnosť odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu nie je v zásade dôvodom na vyslovenie protiústavnosti
takéhoto rozhodnutia. Podstatné totiž je, že účastníkovi konania boli v priebehu celého
konania sprostredkované nosné dôvody rozhodnutia. Tento právny názor teda zahŕňa
aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového
aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania.
12.6 V súvislosti s odôvodnením výroku o úprave styku s maloletou je v kontexte
uvedeného nutné podotknúť, že nosné argumenty tohto rozhodnutia sú uvedené
v odôvodnení rozsudku okresného súdu, z ktorého vyplýva, že tak ako to uvádza aj sám
sťažovateľ, znalec síce nenavrhol zúžiť rozsah dovtedy upraveného styku sťažovateľa
s maloletou, a to z dôvodu dobrých citových väzieb maloletej nielen k matke, ale aj k otcovi
(sťažovateľovi), avšak zo znaleckého dokazovania vyplynul aj záver o problematickej
komunikácii medzi rodičmi maloletej, ktorí namiesto kooperácie na výchove maloletej
sa navzájom obviňovali z jej sabotovania, takže znalec v tejto spojitosti vyslovil
pochybnosť o tom, či rodičia maloletej budú schopní riadne komunikovať a odovzdávať si
informácie týkajúce sa aj prípravy maloletej do školy, keďže táto nastúpila na povinnú
školskú dochádzku. Preto, aj keď znalec považoval dovtedajší rozsah úpravy styku za
dostatočný a nenavrhoval jeho úpravu, predsa len formuloval záver, resp. odporúčanie
úpravy styku, nie však z hľadiska jeho rozsahu ale z hľadiska „prehodenia“ dní, v rámci
ktorých sa styk realizoval z dôvodu zabezpečenia nerušenej a kontinuálnej prípravy
maloletej do školy a jej adaptovanie sa na školský režim spojený s nárastom povinnosti.
Konkrétne sú tieto závery formulované v rozsudku okresného súdu takto (pozri strane 9,
pozn.):
„Keďže maloletá by mala byť od školského roku 2016/2017 žiačkou prvého ročníka
základnej školy, je možné upraviť resp. prehodiť dni určené na styk maloletej s otcom tak,
aby to pre maloletú nepredstavovalo zvýšenú náročnosť v období, keď začne s povinnou
školskou dochádzkou. V tejto otázke je potrebná dohoda a najmä participácia obidvoch
rodičov. Rozsah stretávania otca s maloletou je relatívne široký, ale pre maloletú zatiaľ
vyhovujúci. Tak ako sa znalec vyššie zmienil, bude potrebné zvážiť, či po zaškolení bude
takáto úprava možná vzhľadom k povinnostiam maloletej so školou. Ak sa rodičia dohodnú,
resp. si rozdelia prípravu maloletej do školy medzi sebou, tak áno, je možné, aby to bolo
zachované v rámci pondelka a stredy. Ak rodičia budú komunikovať tak ako doteraz,
tak je vysoko pravdepodobné, že si nebudú predávať informácie o maloletej v zmysle
školských povinností, čo bude mať negatívny dopad na zvládanie prvého ročníka zo strany
maloletej a bude to prehlbovať napätie medzi rodičmi, ktorí sa budú asi obviňovať z toho,
koho je to väčšia chyba.“
12.7 Vzhľadom na uvedené sa argumentácia sťažovateľa o neodôvodnení a svojvôli
rozhodnutia okresného súdu, s ktorým sa identifikoval aj krajský súd, v otázke potreby
upraviť styk sťažovateľa s maloletou, ktorá nástupom na povinnú školskú dochádzku
vstúpila do novej etapy svojho života, javí ako vyfabulovaná a účelová, pretože v tomto
smere je súdne rozhodnutie riadne odôvodnené a kopírujúce odporúčania znalca prameniace
z okolnosti danej veci (vypestovaná citová väzba maloletej k obidvom rodičom; zlá
komunikácia rodičov medzi sebou aj vo veciach maloletej; zmena pomerov na strane
maloletej spočívajúca v jej nástupe do školy) a faktické a všeobecne známe univerzálne
platiace skutočnosti o potrebe adaptovania sa dieťaťa, ale aj dospelého jedinca na nové
pomery, prostredie i nový režim, pričom táto skutočnosť je obzvlášť citeľná v prípade
dieťaťa nastupujúceho na povinnú školskú dochádzku, ktorého adaptovaniu sa na nový
školský režim nenapomôže konfliktné (vďaka rodičom) a stále v priebehu školského týždňa
meniace sa (nepokojné) prostredie. Navyše, v prípade zastabilizovania sa maloletej
v školskom režime rodičia majú možnosť kedykoľvek žiadať úpravu rozsahu a spôsobu
styku s maloletou, avšak v danom prípade a za daných okolností, tak ako to vyplýva,
z odôvodnenia rozsudku okresného súdu aj z rozsudku krajského súdu, ktoré tvoria jeden
celok, bolo odôvodnene rozhodnuté v čo najlepšom záujme maloletej. Súčasne je nutné
podotknúť, že súd rozhoduje na základe voľného hodnotenia vykonaných dôkazov, ktoré
vyhodnocuje jednotlivo, ako aj v ich vzájomných súvislostiach prihliadajúc na všetko,
čo počas konania vyšlo najavo, pričom pokiaľ ide o úpravu styku, tak znalecký dôkaz nebol
jediným, ale len jedným z viacerých dôkazov (pozri už uvedené), na podklade ktorých bolo
rozhodnuté.
12.8. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia o úprave styku s maloletou, je klamlivé
a účelové aj tvrdenie sťažovateľa, že okresný súd a mal sa s tým uspokojiť aj krajský súd,
nepovažovali vôbec dokazovaním preukázané, že by namiesto sťažovateľa maloletú
v školskom zariadení vyzdvihovala iná osoba, pretože v tejto súvislosti je v rozsudku
okresného súdu uvedené (pozri stranu 14, pozn.), že „Na pojednávaní dňa 15.11.2016 otec
uviedol, že matka tiež osobne nevyzdvihuje dieťa zo školy. To, či otec maloletú osobne
vyzdvihne, záleží od jeho pracovnej vyťaženosti. Poukazuje na to, že maloletá chodí do
školy iba 8 týždňov, to by nerád zovšeobecňoval. Keď nemôže osobne vyzdvihnúť maloletú,
splnomocnil niekoľko študentiek, ktoré sa s ňou poznajú, sú s ňou kamarátky.“.
Z citovaného teda bezpochyby vyplýva, že predmetnú okolnosť potvrdil vo svojej výpovedi
na pojednávaní sám sťažovateľ, pričom v tomto smere sa žiada na margo podotknúť,
že okresný súd sa v rozsudku vysporiadal aj s tým, že aj matka nie vždy osobne
vyzdvihovala maloletú v školskom zariadení, a to tak, že v danom prípade matke namiesto
maloletej cudzích osôb vypomáhali rodinní príslušníci maloletej, a to jej babka a teta. Takže
aj v tomto bode je rozhodnutie okresného súdu a aj s ním sa identifikujúce rozhodnutie
krajského súdu odôvodnené ústavne udržateľným spôsobom v zhode s vykonaným
dokazovaním a nielen na základe subjektívnej úvahy súdu, tak ako to tvrdí sťažovateľ.
12.9. Obdobne je rozhodnutie krajského súdu a v spojení s ním aj rozhodnutie
okresného súdu riadne odôvodnené aj vo výroku o zvýšení výživného, pričom z odôvodnení
oboch rozhodnutí vyplýva, že k jeho zvýšeniu nedošlo v jeho zložke bežného výživného
slúžiaceho na zabezpečenie každodennej výchovy a výživy maloletej, ktorú súdy považovali
za dostatočnú, ale k jeho zvýšeniu došlo v jeho tzv. sporivej zložke slúžiacej ako zábezpeka,
resp. rezerva na úhradu nepravidelných a ojedinelých nákladov spojených s výchovou
a výživou maloletej, pričom pravdepodobnosť výskytu takýchto „nárazových“ nákladov
u maloletej sa zvýšila, a to práve z dôvodu zmeny pomerov na jej strane, spočívajúcich
v nastúpení na povinnú školskú dochádzku (náklady na učebnice; mimoškolské aktivity;
lyžiarske pobyty, výlety a pod.). V tejto súvislosti teda neobstojí argumentácia sťažovateľa,
že potreba tvorby úspor nebola v rozhodnutiach riadne odôvodnená zmenou pomerov
a neobstojí ani z pohľadu, že potreba tvorby úspor nebola odôvodnená ani z pohľadu
nutnosti nariadenia jej tvorby súdnym rozhodnutím, pretože okresný súd tiež uviedol (pozri
strany 18 a 19, pozn.):
„K zmene pomerov na strane maloletej prišlo jednak uplynutím času cca 3 roky,
keď v čase vyhlásenia skoršieho rozsudku mala maloletá cca 3,5 roka, pričom v súčasnosti
má maloletá 6,5 roka, s ktorým nárastom veku je spojené aj zvýšenie nákladov na výživu,
ošatenie, hygienu, kultúrno-spoločenské vyžitie. K zmene pomerov prišlo okrem toho aj tým,
že maloletá oproti času skoršieho rozsudku, kedy navštevovala materskú školu, navštevuje
od 01.09.2016 základnú školu, čo so sebou prináša rovnako zvýšené náklady...
Pokiaľ ide o poukazovanie otca na to, že sám maloletej dlhodobo sporí, súd
nespochybňuje súčasnú snahu otca o finančné zabezpečenie svojej dcéry, avšak poukazuje
na to, že sporeniu pre maloletú z iniciatívy otca chýba garancia, že otec takéto sporenie
nezruší, a to aj s prihliadnutím na jeho osobnostnú charakteristiku (impulzívnosť, častá
nespokojnosť, ktorá ho vedie ku konfliktom s inými). Nie je vylúčené, že v období
dospievania (puberty) maloletej môže medzi nimi prísť k nezhodám, kedy by otec mohol
prehodnotiť svoje rozhodnutie sporenia v prospech maloletej. Keďže súd sleduje najlepší
záujem maloletej, a má za to. že majetkové pomery otca to dovoľujú, dospel k záveru,
že je potrebné určiť výživné otca na maloletú za účelom tvorby úspor súdnym rozhodnutím,
ktoré plnenie je od otca vynútiteľné.“
12.10 Z citovaného je teda zrejmé, že v súdnom rozhodnutí bola riadne odôvodnená
aj potreba nariadenia tvorby úspor pre maloletú, a to aj napriek súkromnej iniciatíve
sťažovateľa (otca) pri ich tvorbe, a to aj formou autoritatívneho súdneho rozhodnutia,
ktoré opäť vzhľadom na súhrn všetkých vykonaných dôkazov (zvýšená potreba nákladov
na maloletú z dôvodu školskej dochádzky; zárobkové možnosti rodičov; osobnostná
charakteristika sťažovateľa znalcom a pod.) dáva v záujme maloletej väčšiu záruku,
že v prípade akéhokoľvek narušenia vzťahov medzi rodičmi (ani matka nemá oprávnenie
nakladať s úsporami, len so súhlasom súdu, pozn.) a maloletou budú jej potreby na výchovu
a výživu mimo bežného výživného riadne zabezpečené, a to vymožiteľným súdnym
rozhodnutím. Súdne rozhodnutie je odôvodnené aj vzhľadom na autoritatívne zaviazanie
k tvorbe úspor len sťažovateľa, a nie aj matky maloletej, a to preukázaním ich zárobkových
možností, ktoré sú vo výraznom nepomere, pričom v tomto smere je nutné podotknúť,
že rozsah, akým rodičia prispievajú na výživu dieťaťa, nie je rozložený symetricky
(vyvážene, resp. matematicky rovnomerne), ale zohľadňuje sa ich príjem,
a teda aj ich životná úroveň, na ktorej má dieťa právo podieľať sa podľa možností
a schopností každého z rodičov, ktoré nie sú vždy (tak ako je to v tomto prípade, pozn.)
u obidvoch rodičov identické.
12.11 O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
12.12 Vzhľadom na uvedené možno závery krajského súdu považovať za logické,
ústavne udržateľné, neodporujúce aplikovanej právnej úprave a podľa ústavného súdu
im nemožno vyčítať takú svojvoľnosť, ktorá by mala za následok arbitrárnosť napadnutého
rozhodnutia krajského súdu, ktoré by bolo spôsobilé nedôvodne zasiahnuť
do súkromného a rodinného života sťažovateľa, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa
už po jej predbežnom prerokovaní v tejto časti (vo vzťahu ku krajskému súdu, pozn.)
ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
13. K rozhodnutiu najvyššieho súdu
13.1 V súvislosti s napádaným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 219/2017
z 29. januára 2018 je sťažnostná argumentácia sťažovateľa, obdobne ako to je v prípade
krajského súdu, založená na tom, že najvyšší súd nenapravil pochybenia jemu podriadených
vo veci konajúcich a rozhodujúcich súdov. V tejto spojitosti je však nutné konštatovať,
že v danom prípade najvyšší súd ako súd dovolací ani nepristúpil k vecnému prieskumu
rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, pretože dovolanie sťažovateľa ako neprípustné
odmietol podľa § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku.
13.2 Vzhľadom na to, že sťažovateľ nespochybňuje dôvody, na základe ktorých
najvyšší súd jeho dovolanie ako procesne neprípustné odmietol, bolo bez právneho
významu na tomto mieste uvádzať citáciu jeho rozhodnutia a v tejto súvislosti ústavný súd
v reakcii na námietku sťažovateľa, že najvyšší súd aj vecne nepreskúmal rozhodnutie
krajského súdu, iba podotýka, že táto požiadavka sťažovateľa je irelevantná, pretože
v prípade absencie principiálnych procesných predpokladov na konanie nie je a ani nebolo
povinnosťou najvyššieho súdu, aby vecne (materiálne) preskúmaval rozhodnutie krajského
súdu, preto ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti za zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
14. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaného
rozhodnutia všeobecného súdu (krajského súdu; zrušenia rozhodnutia najvyššieho súdu
sa v petite sťažnosti sťažovateľ nedomáhal, pozn.), ako aj rozhodnutie o priznaní
sťažovateľovi primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané
na vyslovenie porušenia jeho práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný
súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. novembra 2018