Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 495/2015

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou TIMAR & partners

s. r. o., Štúrova 42, Šaľa, konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. Evy

Timár Myjavcovej, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 253

z 18. augusta 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. novembra

2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného Advokátskou kanceláriou TIMAR & partners s. r. o., Štúrova 42, Šaľa,

konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. Evy Timár Myjavcovej, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. 253 z 18. augusta 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom v súdnom konaní

vedenom Okresným súdom Galanta (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. , v

ktorom sa proti , a

(spolu ďalej len „žalovaní“), domáhal uloženia im zákazu akokoľvek

zasahovať tak do jeho práva zodpovedajúceho vecnému bremenu doživotného bývania a

užívania nehnuteľnosti, ako aj uloženia im povinnosti umožniť mu užívanie celej

nehnuteľnosti a na ich vlastné náklady zabezpečiť do predmetnej nehnuteľnosti dodávku

plynu, elektrickej energie a vody.

Okresný súd o predmetnom návrhu sťažovateľa rozhodol rozsudkom

č. k. z 25. apríla 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým

jeho návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol a s poukazom na § 142 ods. 1,

a (ďalej aj „OSP“) priznal

žalovaným právo na náhradu trov konania z titulu trov právneho zastúpenia v sume

799,18 €.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie v rozsahu, v ktorom bola

jeho žaloba zamietnutá, a v rozsahu, v ktorom okresný súd rozhodol o jeho povinnosti

nahradiť žalovaným trovy prvostupňového konania, týmto odvolaním sa na podklade

dôvodov v ňom uvedených okrem iného domáhal aj zrušenia rozsudku okresného súdu

a vrátenia mu veci na ďalšie konanie.

Krajský súd ako súd odvolací po tom, ako vec prerokoval, rozhodol o odvolaní

sťažovateľa proti výroku v merite veci a o odvolaní sťažovateľa proti súvisiacemu výroku

o trovách konania rozsudkom č. k. 253 z 18. augusta 2014 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) tak, že rozsudok okresného

2

súdu v rozsahu odvolaním napadnutých výrokov potvrdil a súčasne rozhodol o trovách

odvolacieho konania tak, že sťažovateľa zaviazal ich náhradou žalovaným v sume 81,46 €.

Proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ podľa čl. 127 ods. 1

sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodňuje

okrem iného takto:

«Sťažovateľ podal voči rozsudku Okresného súdu Galanta... odvolanie, v ktorom o. i.

napádal..., že súd prvého stupňa

rozhodol o trovách konania... v rozpore s ust. § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky číslo

keď tarifná odmena za jeden úkon právnej služby nebola ponížená o 1/2 tak,

ako to ukladá vyhláška pri zastupovaní dvoch a viacerých osôb,

žalovaným bola priznaná odmena aj za úkony právnych služieb, v ktorých neboli

úspešní, čo je v rozpore s ust. ...,

nezohľadnil skutočnosti s poukazom na ust. zakladajúceho existenciu

dôvodov hodných osobitného zreteľa, keď sťažovateľ má 62 rokov, a žije iba z predčasného

starobného dôchodku, pričom zo spisu vyplýva, že v nehnuteľnosti svieti sviečkami a vodu

musí nosiť z dedinskej studne, pričom v nehnuteľnosti nemôže ani kúriť), ktorého príjem

podľa potvrdenia Sociálnej poisťovne predstavuje sumu 351,30 € / mesačne, a súd zaviazal

odporcu na úhradu trov konania vo výške viac ako 2 násobku jeho príjmu..., čím ohradil

jeho existenčné možnosti....

Z rozsudku Krajského súdu v Trnave... vyplýva, že súd sa s týmito odvolacími

námietky vysporiadal výlučne jednou vetou „Dôvody hodné osobitného zreteľa pre

aplikáciu ust. odvolací súd nezistil rovnako ako súd prvého stupňa, preto

považuje za správne rozhodnutie o trovách konania podlá ust. §142 ods. 1 OS“.

Iné skutkové alebo právne okolnosti, odvolací súd k odvolacím námietkam

sťažovateľa neuviedol. Takéto právne a skutkové zdôvodnenie rozsudku považuje sťažovateľ

za nedostatočné, vzhľadom na rozsah odvolacích námietok za svojvoľný, a arbitrárny, keďže

nie je možné z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vôbec ustáliť v zmysle ust. § 157

ods. 2 , najmä akými úvahami sa odvolací súd spravoval, prečo dospel k záveru

o neexistencii toho ktorého skutkového dôvodu ako nerozhodného pre aplikáciu ust. § 150

, ako sa vysporiadal s vyčíslením trov konania v rozpore so samotnou vyhláškou

a ust. vo vzťahu k úkonom v rámci predbežného opatrenia, ktoré možno

hodnotiť ako úkony nesperujúce k úspechu žalovaných v konaní, a ako vec právne posúdil

a prečo. ust. posledná veta , dáva súdu povinnosť rozsudok odôvodniť tak,

aby jeho odôvodnenie bolo presvedčivé.»

Vzhľadom na už uvedené považuje sťažovateľ napadnuté rozhodnutie krajského súdu

za „... nepreskúmateľné, arbitrárne a vzhľadom na rozsah odvolacích námietok... vo vzťahu

k výroku súdu prvého stupňa o jeho povinnosti nahradiť trovy konania, za svojvoľné,

bez primeranej súdnej odpovede na... uplatnené odvolacie námietky“.

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

„1. právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a podľa

článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd, v podobe

nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu v Trnave..., porušené bolo.

2. ústavný súd zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Trnave..., a rozhodnutie

Okresného súdu Galanta..., v časti výroku o náhrade trov konania, a vec vracia Krajského

súdu v Trnave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trnave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania pred

ústavným súdom vo výške 139,56 € k rukám právneho zástupcu sťažovateľa, do 15 dní

odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

Sťažovateľ v sťažnosti tiež žiada, aby ústavný súd postupom podľa § 52 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) „... odložil vykonateľnosť výrokov o náhrade

trov konania v rozsudku Krajského súdu v Trnave... a s ním spojený rozsudok Okresného

súdu Galanta... tak, aby tieto nemohli byť podkladom pre výkon rozhodnutia z dôvodu, že by

4

ich prípadný výkon zasiahol sťažovateľa neprimeraným spôsobom vzhľadom na jeho vek (63

rokov) a zdravotný stav“.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V

súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný

súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a

následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a

uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS

78/07, ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

6

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

().

V zmysle ustanovení a dohovoru má účastník

súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,

právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými

a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne

významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ krajskému súdu predovšetkým vytýka

arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia v časti, v ktorej rozhodoval o jeho povinnosti nahradiť

žalovaným trovy prvostupňového a odvolacieho konania, pretože z jeho obsahu nevyplýva,

ako dospel k záveru o neexistencii sťažovateľom uvádzaných skutkových okolností

rozhodujúcich pre aplikáciu , ako sa vysporiadal s namietaným nesprávnym

určením výšky sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby pri zastupovaní dvoch

osôb (žalovaných), priznaním náhrady trov právneho zastúpenia žalovaným aj za úkon

právnej služby, a to odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o nariadení predbežného

opatrenia, ktorý neviedol k ich procesnému úspechu, a ako vec právne posúdil.

V súvislosti s takto vymedzenými námietkami sťažovateľa ústavný súd považuje

za potrebné uviesť, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne

výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho

rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava

rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania

by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel

upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie

a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Tento záver sa vzťahuje zvlášť na rozhodovanie podľa , použitie ktorého je

výnimkou, pretože iba v prípade, že všeobecný súd dospeje k záveru, že v okolnostiach

danej veci existujú dôvody osobitného zreteľa, nemusí náhradu trov konania celkom alebo

sčasti priznať. Vymedzenie obsahu tohto právneho pojmu je úlohou všeobecných súdov, a to

vždy so zreteľom na kontext tej ktorej posudzovanej veci. Ústavnému súdu však neprináleží

posudzovať existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa na aplikáciu pravidla

vyplývajúceho z , pretože ide o nezávislé diskrečné oprávnenie všeobecných

súdov (napr. , , , ). Je však

nutné poznamenať, že úvaha všeobecného súdu o tom, či v danej veci ide o takýto

výnimočný prípad, musí byť v rozhodnutí všeobecného súdu primerane odôvodnená, pretože

v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať črty svojvôle.

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúceho

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru,

pričom pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa sústredil na posúdenie opodstatnenosti

sťažnosti. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku krajského

súdu, ktorý v časti relevantnej pre toto konanie okrem iného uviedol: „Pokiaľ ide

o vyčíslenie trov, tak sčítaním polovica za prvého klienta a polovica za druhého klienta je 1

celý úkon, takže právny zástupca žalovaných si odmenu vyčíslil správne, keď tarifná

odmena bola účtovaná v sume tak, ako 1 celý úkon... v súlade s vyhl. č. ,

preto aj boli správne priznané. Dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu ust. § 150

odvolací súd nezistil rovnako ako súd prvého stupňa, preto považuje za správne

rozhodnutie o trovách podľa ust. “

Krajský súd v súvislosti s rozhodovaním o trovách odvolacieho konania

a s poukazom na v spojení s uviedol, že „úspešným

žalovaným bolo v odvolacom konaní priznané právo na náhradu trov v sume 81,46 eur (1 x

úkon po 60,07 eur a tiež 1 x rež. paušál po 7,81 eur + 20 % DPH)“.

8

Pri hodnotení rozsudku krajského súdu aj v nadväznosti na ústavný

súd vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. , ,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj

odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

(m. m. ).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresného

súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom

poukázať aj na tú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, v ktorej rozhodoval o náhrade

trov konania. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku priznal žalovaným náhradu trov

právneho zastúpenia v sume 799,18 €, pričom zo štruktúry jej výpočtu vyplýva, že základná

sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za zastupovanie žalovaných v

predmetnom súdom konaní bola znížená o 50 % a súčasťou jeho rozhodovania bola okrem

iného aj priznaná náhrada za odvolanie žalovaných proti uzneseniu okresného súdu o

nariadení predbežného opatrenia v sume 29,35 €.

Pokiaľ ide o sťažovateľom formulovanú námietku o nedostatočnosti odôvodnenia

rozsudku krajského súdu pre absenciu jeho argumentačnej reakcie na ním uvádzané

nesprávne určenie výšky sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby

pri zastupovaní dvoch osôb, túto považuje ústavný súd za neopodstatnenú, pretože

z odôvodnenia rozsudku krajského súdu (ako aj rozsudku okresného súdu) jednoznačne

vyplýva, že jej výška za jeden úkon právnej služby pri zastupovaní žalovaných bola určená

znížením základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby o 50 %.

Všeobecné súdy tak v danej veci aplikovali relevantnú právnu úpravu spôsobom,

ktorý koreluje s právnym názorom sťažovateľa. Z uvedeného potom vyplýva, že sťažovateľ,

zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, vytýka krajskému súdu také nedostatky

jeho rozhodnutia, ktoré sa celkom zjavne nepreniesli do jeho rozhodovacej činnosti.

Za neopodstatnenú považuje ústavný súd aj tú námietku sťažovateľa, ktorá smeruje

k nedostatočnosti odôvodnenia rozsudku krajského súdu vo vzťahu k chýbajúcim dôvodom

o neexistencii ním uvádzaných skutkových okolností rozhodujúcich pre aplikáciu § 150

a priznania náhrady trov právneho zastúpenia žalovaným aj za úkon právnej služby,

ktorý neviedol k ich procesnému úspechu, a to aj napriek tomu, že odôvodnenie

napadnutého rozsudku krajského súdu (na rozdiel od jeho predchádzajúcej argumentácie)

vykazuje sťažovateľom namietané nedostatky, pretože krajský súd len všeobecným

spôsobom uviedol, že v okolnostiach danej veci nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa

pre aplikáciu pravidla vyplývajúceho z , a na ostávajúcu námietku sťažovateľa

už nereagoval.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že takéto koncipovanie napadnutého

rozsudku vo vzťahu k (ne)aplikovateľnosti pravidla vyplývajúceho z nemožno

označiť za zjavne vybočujúce zo zásad ústavnosti traktovaných v judikatúre ústavného súdu.

V súvislosti s posudzovaním ústavnosti rozhodovania všeobecných súdov o trovách

konania podľa ústavný súd už viackrát vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol,

že vymedzenie obsahu právneho pojmu „dôvody hodné osobitného zreteľa“ je primárne

úlohou všeobecných súdov, a to vždy so zreteľom na kontext individuálne určenej

posudzovanej veci. Zákonodarca v tomto smere cielene zvolil neurčitý právny pojem,

aby so zreteľom na osobitosti toho ktorého prípadu bolo možné jeho obsah flexibilne

prispôsobiť na konkrétnu situáciu, v ktorej sa účastníci sporového konania nachádzajú,

a tak v súlade s účelom moderovať právne dôsledky vyplývajúce z právnych

noriem všeobecne regulujúcich náhradu trov konania.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poukazuje na právny názor vyslovený

v odbornej literatúre, podľa ktorého pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa

musí súd zohľadniť najmä osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov

konania, teda nielen toho účastníka konania, ktorého by podľa všeobecných ustanovení

10

zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj toho účastníka, ktorého majetková sféra

by bola výnimočným nepriznaním náhrady trov dotknutá [ŠTEVČEK, M. − FICOVÁ,

S. a kol. − Komentár. Praha: C. H. Beck, 2009, ISBN 978 80

7400 159 8, s. 388]. Všeobecný súd tak s ohľadom na vzájomný pomer a preukázanú

intenzitu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí proporcionálne vyhodnotiť protistojace

záujmy účastníkov konania pri hľadaní ich spravodlivej rovnováhy a následne

vo výnimočných prípadoch zvážiť možnosti úplného alebo čiastočného nepriznania náhrady

trov konania úspešnému účastníkovi.

V uvedenej veci sťažovateľ v rámci svojej argumentácie akcentoval sociálny aspekt

(najmä svoje majetkové pomery) odôvodňujúci postup podľa , avšak z inej časti

odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že majetková situácia

žalovaných je porovnateľná s majetkovou situáciou sťažovateľa. Napriek tomu sťažovateľ

netvrdí, že krajský súd pri zvažovaní aplikácie pravidla vyplývajúceho z

neproporcionálne vyhodnotil protistojace záujmy účastníkov konania pri hľadaní ich

spravodlivej rovnováhy s ohľadom na ich sociálne pomery, a tak neúmerne zvýhodnil

žalovaných na úkor sťažovateľa. V dôsledku absencie tejto špecifickej argumentácie

sťažovateľ nevymedzil podstatnú okolnosť týkajúcu sa dôvodov hodných osobitného zreteľa,

ktorá by v okolnostiach danej veci odôvodňovala žalovaným celkom alebo sčasti nepriznať

náhradu trov konania.

Z procesného hľadiska sťažovateľ namietajúci absenciu náležitého odôvodnenia

rozsudku krajského súdu vo vzťahu k použitiu pri rozhodovaní o náhrade trov

prvostupňového a odvolacieho konania bol povinný v prvom rade uviesť relevantné

skutočnosti pre jeho aplikáciu, najmä ozrejmiť, v čom mali spočívať dôvody hodné

osobitného zreteľa a výnimočnosť danej procesnej situácie v relácii k existujúcim pomerom

na strane žalovaných, a aspoň stručne ozrejmiť, z čoho by mala materiálne vyplývať

nezákonnosť, prípadne neústavnosť riešenia náhrady trov konania v jeho veci. Ústavný súd v

tejto súvislosti konštatuje, že korelátom práva účastníka konania na primerané odôvodnenie

súdneho rozhodnutia (v zmysle primeranej argumentačnej reakcie na tvrdenia účastníka

konania) je jeho procesná povinnosť predostrieť dostatočne konkretizovanú a podloženú

argumentáciu, pretože primeranosť odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu možno

posudzovať iba vo vzťahu k určitému špecifickému argumentu účastníka konania.

Sťažovateľ v konaní pred krajským súdom, ako aj v konaní pred ústavným súdom

svoju argumentáciu dostatočne nekonkretizoval, a preto absencia špecifickej argumentačnej

reakcie zo strany krajského súdu na jeho tvrdenie o nedostatočnom odôvodnení rozsudku

krajského súdu v okolnostiach danej veci nedosahuje intenzitu, ktorá by v tomto smere

odôvodňovala akúkoľvek korekciu zo strany ústavného súdu, teda nejde o taký nedostatok

zo strany krajského súdu, ktorý by v konkrétnych okolnostiach danej veci vytváral priestor

pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa.

V danom prípade je nevyhnutné okrem sťažovateľom formulovaných námietok

zohľadniť aj intenzitu namietaných porušení a ich ústavnoprávny rozmer, ktoré by

odôvodňovali vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. Uvedená výška finančného plnenia, ktorú je sťažovateľ povinný žalovaným

nahradiť z titulu trov právneho zastúpenia, ktoré im v priebehu prvostupňového

a odvolacieho konania vznikli, a zákonnosť uloženia ktorej bola aj predmetom jeho

námietok uvádzaných v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, a tiež je súčasťou jeho

argumentácie v konaní pred ústavným súdom, zjavne nedosahuje ani trojnásobok

minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná

za bagateľnú [IV. ÚS 358/08 (pozri , ktorý ustanovuje trojnásobok

minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam

odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia)]. Ústavný súd už vyslovil

právny názor, podľa ktorého ak vylučuje u bagateľných vecí

prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby

ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva ().

12

Okrem už uvedeného považuje ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľom namietanej

absencii odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu k priznanej náhrade

za odvolanie žalovaných proti uzneseniu okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia

za potrebné uviesť, že žalovaným bola za tento úkon právnej služby priznaná náhrada

v sume 29,35 €. Krajský súd v tejto časti na námietky sťažovateľa nereagoval ani

všeobecným konštatovaním, avšak vzhľadom na hodnotu, ktorá je pre sťažovateľa v tomto

prípade „v hre“, nedosahuje v okolnostiach danej veci intenzitu predstavujúcu možnosť

vyslovenia porušenia sťažovateľom označených práv.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že opodstatnenosť

sťažnosti podľa vo veciach zanedbateľného významu prichádza

do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných

práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (,

, ). Posudzovaná vec vzhľadom na už uvedené nedosahuje

v danom konkrétnom prípade intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia

sťažovateľom označených práv.

Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že vo veci sťažovateľa nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky

na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci vrátane dočasného opatrenia stratilo opodstatnenie, preto sa

nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2015