Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 17 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (22)II. ÚS 495/2015
PDF · 454.37 KB
No categories available
II. ÚS 495/2015
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou TIMAR & partners
s. r. o., Štúrova 42, Šaľa, konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. Evy
Timár Myjavcovej, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 23 Co 304/2013 253
z 18. augusta 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. novembra
2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného Advokátskou kanceláriou TIMAR & partners s. r. o., Štúrova 42, Šaľa,
konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. Evy Timár Myjavcovej, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 23 Co 304/2013 253 z 18. augusta 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom v súdnom konaní
vedenom Okresným súdom Galanta (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 17 C 248/2011, v
ktorom sa proti , a
(spolu ďalej len „žalovaní“), domáhal uloženia im zákazu akokoľvek
zasahovať tak do jeho práva zodpovedajúceho vecnému bremenu doživotného bývania a
užívania nehnuteľnosti, ako aj uloženia im povinnosti umožniť mu užívanie celej
nehnuteľnosti a na ich vlastné náklady zabezpečiť do predmetnej nehnuteľnosti dodávku
plynu, elektrickej energie a vody.
Okresný súd o predmetnom návrhu sťažovateľa rozhodol rozsudkom
č. k. 17 C 248/2011 223 z 25. apríla 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým
jeho návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol a s poukazom na § 142 ods. 1,
§ 149 ods. 1 a § 151 ods. 8 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) priznal
žalovaným právo na náhradu trov konania z titulu trov právneho zastúpenia v sume
799,18 €.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie v rozsahu, v ktorom bola
jeho žaloba zamietnutá, a v rozsahu, v ktorom okresný súd rozhodol o jeho povinnosti
nahradiť žalovaným trovy prvostupňového konania, týmto odvolaním sa na podklade
dôvodov v ňom uvedených okrem iného domáhal aj zrušenia rozsudku okresného súdu
a vrátenia mu veci na ďalšie konanie.
Krajský súd ako súd odvolací po tom, ako vec prerokoval, rozhodol o odvolaní
sťažovateľa proti výroku v merite veci a o odvolaní sťažovateľa proti súvisiacemu výroku
o trovách konania rozsudkom č. k. 23 Co 304/2013 253 z 18. augusta 2014 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) tak, že rozsudok okresného
2
súdu v rozsahu odvolaním napadnutých výrokov potvrdil a súčasne rozhodol o trovách
odvolacieho konania tak, že sťažovateľa zaviazal ich náhradou žalovaným v sume 81,46 €.
Proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ podľa čl. 127 ods. 1
ústavy sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodňuje
okrem iného takto:
«Sťažovateľ podal voči rozsudku Okresného súdu Galanta... odvolanie, v ktorom o. i.
napádal..., že súd prvého stupňa
rozhodol o trovách konania... v rozpore s ust. § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky číslo
655/2004 Z. z. keď tarifná odmena za jeden úkon právnej služby nebola ponížená o 1/2 tak,
ako to ukladá vyhláška pri zastupovaní dvoch a viacerých osôb,
žalovaným bola priznaná odmena aj za úkony právnych služieb, v ktorých neboli
úspešní, čo je v rozpore s ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku...,
nezohľadnil skutočnosti s poukazom na ust. § 150 OSP zakladajúceho existenciu
dôvodov hodných osobitného zreteľa, keď sťažovateľ má 62 rokov, a žije iba z predčasného
starobného dôchodku, pričom zo spisu vyplýva, že v nehnuteľnosti svieti sviečkami a vodu
musí nosiť z dedinskej studne, pričom v nehnuteľnosti nemôže ani kúriť), ktorého príjem
podľa potvrdenia Sociálnej poisťovne predstavuje sumu 351,30 € / mesačne, a súd zaviazal
odporcu na úhradu trov konania vo výške viac ako 2 násobku jeho príjmu..., čím ohradil
jeho existenčné možnosti....
Z rozsudku Krajského súdu v Trnave... vyplýva, že súd sa s týmito odvolacími
námietky vysporiadal výlučne jednou vetou „Dôvody hodné osobitného zreteľa pre
aplikáciu ust. § 150 OSP odvolací súd nezistil rovnako ako súd prvého stupňa, preto
považuje za správne rozhodnutie o trovách konania podlá ust. §142 ods. 1 OS“.
Iné skutkové alebo právne okolnosti, odvolací súd k odvolacím námietkam
sťažovateľa neuviedol. Takéto právne a skutkové zdôvodnenie rozsudku považuje sťažovateľ
za nedostatočné, vzhľadom na rozsah odvolacích námietok za svojvoľný, a arbitrárny, keďže
nie je možné z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vôbec ustáliť v zmysle ust. § 157
ods. 2 OSP, najmä akými úvahami sa odvolací súd spravoval, prečo dospel k záveru
o neexistencii toho ktorého skutkového dôvodu ako nerozhodného pre aplikáciu ust. § 150
OSP, ako sa vysporiadal s vyčíslením trov konania v rozpore so samotnou vyhláškou
a ust. § 142 ods. 1 OSP vo vzťahu k úkonom v rámci predbežného opatrenia, ktoré možno
hodnotiť ako úkony nesperujúce k úspechu žalovaných v konaní, a ako vec právne posúdil
a prečo. ust. § 157 ods. 2 posledná veta OSP, dáva súdu povinnosť rozsudok odôvodniť tak,
aby jeho odôvodnenie bolo presvedčivé.»
Vzhľadom na už uvedené považuje sťažovateľ napadnuté rozhodnutie krajského súdu
za „... nepreskúmateľné, arbitrárne a vzhľadom na rozsah odvolacích námietok... vo vzťahu
k výroku súdu prvého stupňa o jeho povinnosti nahradiť trovy konania, za svojvoľné,
bez primeranej súdnej odpovede na... uplatnené odvolacie námietky“.
Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:
„1. právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a podľa
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd, v podobe
nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu v Trnave..., porušené bolo.
2. ústavný súd zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Trnave..., a rozhodnutie
Okresného súdu Galanta..., v časti výroku o náhrade trov konania, a vec vracia Krajského
súdu v Trnave na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Trnave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania pred
ústavným súdom vo výške 139,56 € k rukám právneho zástupcu sťažovateľa, do 15 dní
odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“
Sťažovateľ v sťažnosti tiež žiada, aby ústavný súd postupom podľa § 52 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) „... odložil vykonateľnosť výrokov o náhrade
trov konania v rozsudku Krajského súdu v Trnave... a s ním spojený rozsudok Okresného
súdu Galanta... tak, aby tieto nemohli byť podkladom pre výkon rozhodnutia z dôvodu, že by
4
ich prípadný výkon zasiahol sťažovateľa neprimeraným spôsobom vzhľadom na jeho vek (63
rokov) a zdravotný stav“.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V
súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný
súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a
následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a
uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS
78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
6
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastník
súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,
právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými
a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne
významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ krajskému súdu predovšetkým vytýka
arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia v časti, v ktorej rozhodoval o jeho povinnosti nahradiť
žalovaným trovy prvostupňového a odvolacieho konania, pretože z jeho obsahu nevyplýva,
ako dospel k záveru o neexistencii sťažovateľom uvádzaných skutkových okolností
rozhodujúcich pre aplikáciu § 150 OSP, ako sa vysporiadal s namietaným nesprávnym
určením výšky sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby pri zastupovaní dvoch
osôb (žalovaných), priznaním náhrady trov právneho zastúpenia žalovaným aj za úkon
právnej služby, a to odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o nariadení predbežného
opatrenia, ktorý neviedol k ich procesnému úspechu, a ako vec právne posúdil.
V súvislosti s takto vymedzenými námietkami sťažovateľa ústavný súd považuje
za potrebné uviesť, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne
výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho
rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava
rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania
by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel
upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie
a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.
Tento záver sa vzťahuje zvlášť na rozhodovanie podľa § 150 OSP, použitie ktorého je
výnimkou, pretože iba v prípade, že všeobecný súd dospeje k záveru, že v okolnostiach
danej veci existujú dôvody osobitného zreteľa, nemusí náhradu trov konania celkom alebo
sčasti priznať. Vymedzenie obsahu tohto právneho pojmu je úlohou všeobecných súdov, a to
vždy so zreteľom na kontext tej ktorej posudzovanej veci. Ústavnému súdu však neprináleží
posudzovať existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa na aplikáciu pravidla
vyplývajúceho z § 150 OSP, pretože ide o nezávislé diskrečné oprávnenie všeobecných
súdov (napr. IV. ÚS 183/08, IV. ÚS 67/2011, II. ÚS 427/2010, I. ÚS 369/2013). Je však
nutné poznamenať, že úvaha všeobecného súdu o tom, či v danej veci ide o takýto
výnimočný prípad, musí byť v rozhodnutí všeobecného súdu primerane odôvodnená, pretože
v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať črty svojvôle.
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúceho
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pričom pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa sústredil na posúdenie opodstatnenosti
sťažnosti. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku krajského
súdu, ktorý v časti relevantnej pre toto konanie okrem iného uviedol: „Pokiaľ ide
o vyčíslenie trov, tak sčítaním polovica za prvého klienta a polovica za druhého klienta je 1
celý úkon, takže právny zástupca žalovaných si odmenu vyčíslil správne, keď tarifná
odmena bola účtovaná v sume tak, ako 1 celý úkon... v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z. z.,
preto aj boli správne priznané. Dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu ust. § 150
O. s. p. odvolací súd nezistil rovnako ako súd prvého stupňa, preto považuje za správne
rozhodnutie o trovách podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p.“
Krajský súd v súvislosti s rozhodovaním o trovách odvolacieho konania
a s poukazom na § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142 ods. 1 OSP uviedol, že „úspešným
žalovaným bolo v odvolacom konaní priznané právo na náhradu trov v sume 81,46 eur (1 x
úkon po 60,07 eur a tiež 1 x rež. paušál po 7,81 eur + 20 % DPH)“.
8
Pri hodnotení rozsudku krajského súdu aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný
súd vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj
odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
(m. m. IV. ÚS 350/09).
Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresného
súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom
poukázať aj na tú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, v ktorej rozhodoval o náhrade
trov konania. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku priznal žalovaným náhradu trov
právneho zastúpenia v sume 799,18 €, pričom zo štruktúry jej výpočtu vyplýva, že základná
sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za zastupovanie žalovaných v
predmetnom súdom konaní bola znížená o 50 % a súčasťou jeho rozhodovania bola okrem
iného aj priznaná náhrada za odvolanie žalovaných proti uzneseniu okresného súdu o
nariadení predbežného opatrenia v sume 29,35 €.
Pokiaľ ide o sťažovateľom formulovanú námietku o nedostatočnosti odôvodnenia
rozsudku krajského súdu pre absenciu jeho argumentačnej reakcie na ním uvádzané
nesprávne určenie výšky sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby
pri zastupovaní dvoch osôb, túto považuje ústavný súd za neopodstatnenú, pretože
z odôvodnenia rozsudku krajského súdu (ako aj rozsudku okresného súdu) jednoznačne
vyplýva, že jej výška za jeden úkon právnej služby pri zastupovaní žalovaných bola určená
znížením základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby o 50 %.
Všeobecné súdy tak v danej veci aplikovali relevantnú právnu úpravu spôsobom,
ktorý koreluje s právnym názorom sťažovateľa. Z uvedeného potom vyplýva, že sťažovateľ,
zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, vytýka krajskému súdu také nedostatky
jeho rozhodnutia, ktoré sa celkom zjavne nepreniesli do jeho rozhodovacej činnosti.
Za neopodstatnenú považuje ústavný súd aj tú námietku sťažovateľa, ktorá smeruje
k nedostatočnosti odôvodnenia rozsudku krajského súdu vo vzťahu k chýbajúcim dôvodom
o neexistencii ním uvádzaných skutkových okolností rozhodujúcich pre aplikáciu § 150
OSP a priznania náhrady trov právneho zastúpenia žalovaným aj za úkon právnej služby,
ktorý neviedol k ich procesnému úspechu, a to aj napriek tomu, že odôvodnenie
napadnutého rozsudku krajského súdu (na rozdiel od jeho predchádzajúcej argumentácie)
vykazuje sťažovateľom namietané nedostatky, pretože krajský súd len všeobecným
spôsobom uviedol, že v okolnostiach danej veci nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa
pre aplikáciu pravidla vyplývajúceho z § 150 OSP, a na ostávajúcu námietku sťažovateľa
už nereagoval.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že takéto koncipovanie napadnutého
rozsudku vo vzťahu k (ne)aplikovateľnosti pravidla vyplývajúceho z § 150 OSP nemožno
označiť za zjavne vybočujúce zo zásad ústavnosti traktovaných v judikatúre ústavného súdu.
V súvislosti s posudzovaním ústavnosti rozhodovania všeobecných súdov o trovách
konania podľa § 150 OSP ústavný súd už viackrát vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol,
že vymedzenie obsahu právneho pojmu „dôvody hodné osobitného zreteľa“ je primárne
úlohou všeobecných súdov, a to vždy so zreteľom na kontext individuálne určenej
posudzovanej veci. Zákonodarca v tomto smere cielene zvolil neurčitý právny pojem,
aby so zreteľom na osobitosti toho ktorého prípadu bolo možné jeho obsah flexibilne
prispôsobiť na konkrétnu situáciu, v ktorej sa účastníci sporového konania nachádzajú,
a tak v súlade s účelom § 150 OSP moderovať právne dôsledky vyplývajúce z právnych
noriem všeobecne regulujúcich náhradu trov konania.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poukazuje na právny názor vyslovený
v odbornej literatúre, podľa ktorého pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa
musí súd zohľadniť najmä osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov
konania, teda nielen toho účastníka konania, ktorého by podľa všeobecných ustanovení
10
zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj toho účastníka, ktorého majetková sféra
by bola výnimočným nepriznaním náhrady trov dotknutá [ŠTEVČEK, M. − FICOVÁ,
S. a kol. Občiansky súdny poriadok − Komentár. Praha: C. H. Beck, 2009, ISBN 978 80
7400 159 8, s. 388]. Všeobecný súd tak s ohľadom na vzájomný pomer a preukázanú
intenzitu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí proporcionálne vyhodnotiť protistojace
záujmy účastníkov konania pri hľadaní ich spravodlivej rovnováhy a následne
vo výnimočných prípadoch zvážiť možnosti úplného alebo čiastočného nepriznania náhrady
trov konania úspešnému účastníkovi.
V uvedenej veci sťažovateľ v rámci svojej argumentácie akcentoval sociálny aspekt
(najmä svoje majetkové pomery) odôvodňujúci postup podľa § 150 OSP, avšak z inej časti
odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že majetková situácia
žalovaných je porovnateľná s majetkovou situáciou sťažovateľa. Napriek tomu sťažovateľ
netvrdí, že krajský súd pri zvažovaní aplikácie pravidla vyplývajúceho z § 150 OSP
neproporcionálne vyhodnotil protistojace záujmy účastníkov konania pri hľadaní ich
spravodlivej rovnováhy s ohľadom na ich sociálne pomery, a tak neúmerne zvýhodnil
žalovaných na úkor sťažovateľa. V dôsledku absencie tejto špecifickej argumentácie
sťažovateľ nevymedzil podstatnú okolnosť týkajúcu sa dôvodov hodných osobitného zreteľa,
ktorá by v okolnostiach danej veci odôvodňovala žalovaným celkom alebo sčasti nepriznať
náhradu trov konania.
Z procesného hľadiska sťažovateľ namietajúci absenciu náležitého odôvodnenia
rozsudku krajského súdu vo vzťahu k použitiu § 150 OSP pri rozhodovaní o náhrade trov
prvostupňového a odvolacieho konania bol povinný v prvom rade uviesť relevantné
skutočnosti pre jeho aplikáciu, najmä ozrejmiť, v čom mali spočívať dôvody hodné
osobitného zreteľa a výnimočnosť danej procesnej situácie v relácii k existujúcim pomerom
na strane žalovaných, a aspoň stručne ozrejmiť, z čoho by mala materiálne vyplývať
nezákonnosť, prípadne neústavnosť riešenia náhrady trov konania v jeho veci. Ústavný súd v
tejto súvislosti konštatuje, že korelátom práva účastníka konania na primerané odôvodnenie
súdneho rozhodnutia (v zmysle primeranej argumentačnej reakcie na tvrdenia účastníka
konania) je jeho procesná povinnosť predostrieť dostatočne konkretizovanú a podloženú
argumentáciu, pretože primeranosť odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu možno
posudzovať iba vo vzťahu k určitému špecifickému argumentu účastníka konania.
Sťažovateľ v konaní pred krajským súdom, ako aj v konaní pred ústavným súdom
svoju argumentáciu dostatočne nekonkretizoval, a preto absencia špecifickej argumentačnej
reakcie zo strany krajského súdu na jeho tvrdenie o nedostatočnom odôvodnení rozsudku
krajského súdu v okolnostiach danej veci nedosahuje intenzitu, ktorá by v tomto smere
odôvodňovala akúkoľvek korekciu zo strany ústavného súdu, teda nejde o taký nedostatok
zo strany krajského súdu, ktorý by v konkrétnych okolnostiach danej veci vytváral priestor
pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa.
V danom prípade je nevyhnutné okrem sťažovateľom formulovaných námietok
zohľadniť aj intenzitu namietaných porušení a ich ústavnoprávny rozmer, ktoré by
odôvodňovali vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Uvedená výška finančného plnenia, ktorú je sťažovateľ povinný žalovaným
nahradiť z titulu trov právneho zastúpenia, ktoré im v priebehu prvostupňového
a odvolacieho konania vznikli, a zákonnosť uloženia ktorej bola aj predmetom jeho
námietok uvádzaných v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, a tiež je súčasťou jeho
argumentácie v konaní pred ústavným súdom, zjavne nedosahuje ani trojnásobok
minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná
za bagateľnú [IV. ÚS 358/08 (pozri § 238 ods. 5 OSP, ktorý ustanovuje trojnásobok
minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam
odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia)]. Ústavný súd už vyslovil
právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdny poriadok vylučuje u bagateľných vecí
prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby
ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012).
12
Okrem už uvedeného považuje ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľom namietanej
absencii odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu k priznanej náhrade
za odvolanie žalovaných proti uzneseniu okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia
za potrebné uviesť, že žalovaným bola za tento úkon právnej služby priznaná náhrada
v sume 29,35 €. Krajský súd v tejto časti na námietky sťažovateľa nereagoval ani
všeobecným konštatovaním, avšak vzhľadom na hodnotu, ktorá je pre sťažovateľa v tomto
prípade „v hre“, nedosahuje v okolnostiach danej veci intenzitu predstavujúcu možnosť
vyslovenia porušenia sťažovateľom označených práv.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že opodstatnenosť
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vo veciach zanedbateľného významu prichádza
do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných
práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010,
IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011). Posudzovaná vec vzhľadom na už uvedené nedosahuje
v danom konkrétnom prípade intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia
sťažovateľom označených práv.
Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že vo veci sťažovateľa nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky
na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci vrátane dočasného opatrenia stratilo opodstatnenie, preto sa
nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. augusta 2015