Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 67/2011
PDF · 278.23 KB
No categories available
IV. ÚS 67/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. I., K., E. H., K., M. B., B., a S. V., B., zastúpených
advokátkou JUDr. A. M., H., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a svojho základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa
čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv
a slobôd uznesením Okresného súdu Humenné č. k. 17 C 186/2006-151 zo 4. augusta 2010
a uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 16 Co 153/2010-168 z 21. októbra 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. I., E. H., M. B. a S. V. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára
2011 doručená sťažnosť M. I., K., E. H., K., M. B., B., a S. V., B. (ďalej len
„sťažovateľky“), zastúpených advokátkou JUDr. A. M., H., ktorou namietajú porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a svojho základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny uznesením Okresného súdu Humenné (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 17 C 186/2006-151 zo 4. augusta 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie
okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16
Co 153/2010-168 z 21. októbra 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľky sa ako
právne nástupkyne po pôvodnom žalobcovi M. I. (manželka a dcéry M. I., pozn.) žalobou
podanou v zmysle § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) domáhali
určenia, že parcela (orná pôda) zapísaná na liste vlastníctva č. 2204 v katastri obce K. patrí
do dedičstva po M. I. (otcovi pôvodného žalobcu).
O žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 17 C 186/2006-130 z 30. marca 2009
tak, že ju zamietol a zároveň vyslovil, že trovy konania účastníkom konania nepriznáva.
Žalovaný v 2. rade podal proti výroku o nepriznaní trov konania odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Co 133/2009 z 21. septembra 2009 tak, že
odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým účastníkom konania
trovy nepriznal, zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie.
V odôvodnení tohto rozsudku krajský súd okrem iného uviedol, že aplikácia § 150 OSP pri
rozhodovaní o trovách konania nebola náležitým spôsobom odôvodnená.
Na tomto základe potom okresný súd uznesením č. k. 17 C 186/2006-151
zo 4. augusta 2010 uložil sťažovateľkám povinnosť zaplatiť žalovanému v 2. rade trovy
konania v sume 363,80 €. Proti označenému uzneseniu podali sťažovateľky odvolanie,
o ktorom rozhodol namietaným uznesením krajský súd tak, že odvolaním napadnuté
uznesenie okresného súdu potvrdil, a zároveň rozhodol, že sťažovateľky nemajú právo na
náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému v 2. rade ich náhradu nepriznal.
Sťažovateľky v sťažnosti okrem iného uvádzajú:
„Prvostupňový súd žalobu zamietol s odôvodnením, že žalobcovia nepreukázali
naliehavý právny záujem na podaní žaloby. Je pravdou, že žalobcovia nemohli preukázať
v konaní skutočnosť, že v čase podania žaloby užívali nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom
sporu a nemohli sa tak dožadovať zosúladenia skutkového a právneho stavu. Myslíme si
však, že žalobcovia preukázali v konaní skutočnosť, že nemohli objektívne užívať
nehnuteľnosť, pretože ako to vyplýva aj z priloženého potvrdenia Obecného úradu v K. zo
dňa 12. 11. 2010 spornú nehnuteľnosť užívali od roku 1936 do 29. 4. 2002 V., š. p., OZ K.
Z tohto dôvodu nemohli žalobcovia preukázať naliehavý právny záujem na podaní
určovacej žaloby. Z dokazovania vykonaného pred prvostupňovým a odvolacím súdom
vzhľadom na uvádzané skutočnosti tvrdíme, že ani právni predchodcovia žalovaných v 1.
a 2. rade nemohli nadobudnúť vlastnícke právo od právnych predchodcov žalobcov tak, ako
ej to uvádzané v zápisoch v pozemkovej knihe a následne v dedičských rozhodnutiach.
Myslíme si, že sme dostatočne preukázali skutočnosť, že v 50-tych rokoch minulého storočia
právni predchodcovia teraz žalovaných neužívali spornú nehnuteľnosť, pretože bola
v užívaní V., š. p. Boli to priestory píly, oplotené z dôvodu bezpečnosti, aj ochrany majetku.
Okresný súd Humenné v konaní 17 C/186/2006 uznesením zo dňa 4. 8. 2010 priznal
žalovanému v 2. rade náhradu trov konania vo výške 363,80 Eur so splatnosťou 15 dní od
právoplatnosti tohto uznesenia. Krajský súd v Prešove uznesením vydaným v konaní 16 Co
153/2010, ktoré nám bolo doručené dňa 29. 11. 2010, potvrdili uznesenie prvostupňového
súdu. Obidve rozhodnutia súdov považujeme vydané v rozpore s dobrými mravmi tak, ako
to má na mysli ust. § 3 Občianskeho zákonníka. Je zrejmé, že právni predchodcovia
žalovaných v 1. a 2. rade nadobudli nehnuteľnosť, ktorá je predmetom daného konania
nezákonným spôsobom, nikdy ju neužívali, nadobudli ju iba formálnym právnym aktom,
o ktorom pôvodní vlastníci nemohli vedieť. Napriek tomuto pretrvávajúcemu právnemu
stavu súdy oboch stupňov priznali nezákonným vlastníkom, úspešným účastníkom konania
trovy právneho zastúpenia. Sme toho názoru, že postupom oboch súdov boli porušené práva
žalobcov, ako sú citované vyššie v sťažnosti.“
Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľky zastávajú názor, že „uznesením Okresného
súdu Humenné sp. zn. 17 C 186/06 zo dňa 4. 8. 2010 v spojení s pôvodným rozsudkom
vydaným v konaní a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16 Co 153/2010 zo dňa
21. 10. 2010 bol porušený zákon, rozhodnutia boli vydané v rozpore s ust. § 3 Občianskeho
zákonníka, v rozpore s ust. § 18 O. s. p., ust. § 150 O. s. p., pokiaľ súdy neprihliadli pri
rozhodovaní o trovách konania na spôsob nadobudnutia spornej nehnuteľnosti právnymi
predchodcami žalovaných v 1. a 2. rade. V konaní žalobcov neišlo o bezdôvodné
uplatňovanie práva.“.
Na základe uvedeného sťažovateľky „s poukazom na ust. § 56 ods. 1, ods. 3 písm. b)
Zák. NR SR č. 38/1993 Z. z. navrhujú nálezom ich sťažnosti vyhovieť, vrátiť vec na ďalšie
konanie a rozhodnutie. Zároveň navrhujeme, aby Ústavný súd SR v zmysle ust. § 52 ods. 2
zák. NR SR č. 38/1993 Z. z. rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť
napadnutého právoplatného rozhodnutia.“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľky namietajú porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 1 listiny, ku ktorým malo dôjsť uznesením
okresného súdu č. k. 17 C 186/2006-151 zo 4. augusta 2010 a uznesením krajského súdu
č. k. 16 Co 153/2010-168 z 21. októbra 2010 v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov
prvostupňového konania.
Z príloh k sťažnosti vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k. 17 C 186/2006-130
z 30. marca 2009 rozhodol o uplatnenom nároku sťažovateliek ako právnych nástupkýň
pôvodného žalobcu M. I. tak, že žalobu zamietol a vyslovil, že trovy konania účastníkom
nepriznáva. Žalovaný v 2. rade sa proti druhému výroku rozsudku o nepriznaní trov konania
účastníkom odvolal, pričom o tomto odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č. k. 8 Co
133/2009-144 z 21. septembra 2009 tak, že rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 186/2006-
130 z 30. marca 2009 vo výroku o nepriznaní trov konania zrušil a vec vrátil okresnému
súdu na nové konanie, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „Z obsahu
spisu vyplýva, že prvostupňový súd dňa 30. 3. 2009 rozhodol vo veci samej tak, že žalobu
o určenie nehnuteľnosti patriacich do dedičstva zamietol. Výrok o trovách konania
odôvodnil podľa § 150 O. s. p., pričom ako dôvod hodný osobitného zreteľa vzal v úvahu
vzťahy spoluobčanov obce K., aby ich ešte viac neeskaloval... Pri skúmaní, či sú dôvody
hodné osobitného zreteľa, prihliada (všeobecný súd, pozn.) v prvom rade k majetkovým,
sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov konania. Tiež zoberie do úvahy
pomery toho, kto by mal nahradiť náklady konania, ale tiež je potrebné zvážiť, ako by sa
takéto rozhodnutie dotklo najmä majetkových pomerov oprávneného účastníka. Významným
hľadiskom aplikácie ust. § 150 O. s. p. je aj okolnosť, ktorá viedla k súdnemu uplatneniu
nároku, postoju účastníkov v priebehu konania atď. Týmito okolnosťami sa prvostupňový
súd pri rozhodovaní o trovách konania použitím ust. § 150 O. s. p. vôbec neriadil, resp.
tieto okolnosti pri takomto právnom posúdení na strane účastníkov vôbec nevyhodnotil.“.
Okresný súd viazaný právnym názorom vysloveným krajským súdom uznesením
č. k. 17 C 186/2006-151 zo 4. augusta 2010 rozhodol o priznaní trov konania žalovanému
v 2. rade, ktorý mal v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 186/2006 úspech v plnom rozsahu
a ako jediný zo žalovaných bol právne zastúpený v súlade s § 142 ods. 1 OSP. Okrem trov
právneho zastúpenia žalovaný v 2. rade požadoval aj náhradu trov konania z titulu
zaplateného súdneho poplatku za odvolanie. Okresný súd v namietanom uznesení priznal
žalovanému v 2. rade len trovy právneho zastúpenia vzhľadom na skutočnosť, že poplatok
za odvolanie proti výroku rozhodnutia, ktorým sa nerozhodovalo vo veci samej, sa
nevyrubuje.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľky sa proti namietanému uzneseniu
okresného súdu odvolali, pričom v odvolaní predovšetkým namietali, že okresný súd
neskúmal dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalobkýň v súlade s § 150 ods. 1 OSP,
krajský súd uznesením č. k. 16 Co 153/2010-168 z 21. októbra 2010 rozhodol tak, že
namietané uznesenie okresného súdu potvrdil. V odôvodnení namietaného uznesenia
krajského súdu sa okrem iného uvádza:
«Odvolací súd v zmysle zásad upravených v ust. § 212 O. s. p. preskúmal uznesenie
spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania
v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že odvolanie žalobkýň v 1. až 4. rade
nie je opodstatnené.
Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná
náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,
ktorý vo veci úspech nemal.
Na potvrdenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd poukazuje na to, že
použitie ustanovenia § 150 ods. 1 O. s. p. znamená odchýlku od zásady zodpovednosti za
výsledok konania, pretože má dopad na toho, kto by mal ináč právo na náhradu trov
konania. Aplikácia ustanovenia prichádza do úvahy, keď sú v konaní naplnené zákonné
predpoklady na priznanie práva na náhradu trov konania, avšak z osobitných dôvodov súd
náhradu trov neprizná.
Predpokladom použitia tohto ustanovenia je, aby išlo o prípady hodné osobitného
zreteľa, posudzované ako na strane toho, komu má byť náhrada trov priznaná, tak aj na
strane účastníka, ktorý by bol ináč povinný trovy konania nahradiť. Pri posudzovaní
okolností hodných osobitného zreteľa sa prihliada predovšetkým na osobné, majetkové
pomery, ako aj ďalšie pomery všetkých účastníkov, okolnosti podania návrhu na začatie
konania a uplatňovania práva účastníka, postoje účastníkov v konaní, ako aj zohľadnenie
dopadu rozhodnutia o trovách konania ako na povinného, tak aj oprávneného účastníka
z titulu práva na náhradu trov konania. Uvedené ustanovenie dáva súdu možnosť
prihliadnuť pri rozhodovaní o náhrade trov súdneho konania na osobitosti jednotlivých
prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.
Na námietku žalobkýň v 1. až 4. rade, že sú dané „dôvody hodné osobitného zreteľa“
na čiastočné nepriznanie náhrady trov konania, odvolací súd poukazuje na to, že pri
skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov
konania podľa § 150 O. s. p. treba prihliadať v prvom rade na majetkové, sociálne, osobné
a ďalšie pomery všetkých účastníkov konania a treba vziať do úvahy nielen pomery toho,
kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä
na majetkové pomery oprávneného účastníka.
Žalobkyne v odvolaní preukázali zdravotné ťažkosti žalobkyne v 1. rade a uviedli, že
tá poberá dôchodok vo výške 354 EUR. Tieto skutočnosti však samy o sebe nepostačujú na
aplikáciu výnimočného ustanovenia § 150 ods. 1 O. s. p. O to viac, že povinnosť nahradiť
trovy konania úspešnému žalovanému bola uložená všetkým neúspešným žalobkyniam, teda
žalobkyniam v 1. až 4. rade.
Na skutočnosti uvedené v doplnení odvolania odvolací súd nemohol prihliadať,
pretože bolo doplnené po uplynutí odvolacej lehoty. V zmysle § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah,
v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie. Uznesenie súdu prvého stupňa bolo žalobkyniam doručené dňa 11. 8.
2010. Dňa 26. 8. 2010 uplynula lehota na podanie odvolania. Doplnenie odvolania zo
strany žalobkýň je zo dňa 14. 9. 2010, preto naň odvolací súd neprihliadal.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania nemožno opomenúť tú skutočnosť, že pri
posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 O. s. p. treba vziať na
zreteľ nielen pomery oboch účastníkov konania, ale aj okolnosti podania návrhu na začatie
konania a postoje účastníkov v konaní. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalovaný
v 2. rade namietal nárok žalobkýň pri prvom úkone, ktorý mu patril.
Súd prvého stupňa žalobu o určenie vlastníckeho práva zamietol z dôvodu
nepreukázania naliehavého právneho záujmu zo strany žalobkýň na tomto určení. Rozsudok
súdu prvého stupňa vo veci samej nebol napadnutý opravným prostriedkom a dňa 19. 6.
2009 nadobudol právoplatnosť. Preto odvolací súd považoval ďalšie námietky žalobkýň
uvedené v odvolaní za neopodstatnené a pri rozhodovaní o náhrade trov konania za tejto
situácie irelevantné.
V tejto veci podľa názoru odvolacieho súdu nemožno od žalovaného v 2. rade
spravodlivo žiadať, aby si náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s týmto konaním hradil
čo i len sčasti sám. Použitie ust. § 150 ods. 1 O. s. p. musí zodpovedať osobitným
okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. So zreteľom na
uvedené je odvolací súd toho názoru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na
aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O. s. p.
Na základe uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako
vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.).»
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny a základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny
uznesením okresného súdu č. k. 17 C 186/2006-151 zo 4. augusta 2010
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť
využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Proti namietanému uzneseniu okresného súdu mohli sťažovateľky podať odvolanie
(čo aj využili), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc
krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateliek v časti, ktorou namietali porušenie svojich ústavou a listinou garantovaných
práv uznesením okresného súdu č. k. 17 C 186/2006-151 zo 4. augusta 2010 odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny a základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny
uznesením krajského súdu č. k. 16 Co 153/2010-168 z 21. októbra 2010
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť
predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom príslušného orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.
Zo sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je odlišný právny názor sťažovateliek na
výklad a aplikáciu § 150 ods. 1 OSP (podľa ktorého, ak sú dané dôvody hodné osobitného
zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať), ako bol
uplatnený v namietanom uznesení krajského súdu, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu
citovaných ustanovení ústavy a listiny, vzhľadom na skutočnosť, že „... súdy neprihliadali
pri rozhodovaní o trovách konania na spôsob nadobudnutia spornej nehnuteľnosti
právnymi predchodcami žalovaných v 1. a 2. rade. V konaní neišlo o bezdôvodné
uplatňovanie práva.“.
Podľa sťažovateliek je totiž zrejmé, že „právni predchodcovia žalovaných
v 1. a 2. rade nadobudli nehnuteľnosť, ktorá je predmetom daného konania nezákonným
spôsobom, nikdy ju neužívali, nadobudli ju iba formálnym právnym aktom, o ktorom
pôvodní vlastníci nemohli vedieť. Napriek tomuto pretrvávajúcemu právnemu stavu súdy
oboch stupňov priznali nezákonným vlastníkom, úspešným účastníkom konania trovy
právneho zastúpenia.“.
Zmyslom a účelom rozhodovania o náhrade trov konania v konaní pred všeobecným
súdom je poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva
zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel
alebo bude musieť nepochybne zaplatiť. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon
(čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy). Aj tieto výnimky sa môžu uplatňovať len za splnenia
všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr reštriktívne, takou výnimkou je aj
nepriznanie náhrady trov konania celkom alebo sčasti podľa § 150 OSP.
Ustanovenie § 150 OSP umožňuje súdu, aby vo výnimočných prípadoch z dôvodov
hodných osobitného zreteľa účastníkovi, ktorý by inak mal právo na náhradu trov konania,
túto náhradu celkom alebo sčasti nepriznal. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník,
ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone,
ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Aplikácia § 150 OSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy
v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak
súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov
celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť
v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej
veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností
hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery
všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva
na súde a ich postoj v konaní (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
M Cdo 14/99).
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol, alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi
nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým
k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných
súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo
zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi patrí v zásade do výlučnej
kompetencie týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho
rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava
rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika súvisiaca s konaním
a rozhodovaním o náhrade trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len
v prípade, ak by vo veci konajúci všeobecný súd extrémne vybočil z pravidiel upravujúcich
toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť v zásade len na základe takej interpretácie a aplikácie
príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.
Tento záver sa vzťahuje zvlášť na rozhodovanie podľa § 150 ods. 1 OSP, použitie
ktorého je výnimkou, pretože iba v prípade, že všeobecný súd dospeje k záveru, že
v okolnostiach danej veci existujú dôvody osobitného zreteľa, nemusí náhradu trov konania
celkom alebo sčasti priznať. Vymedzenie obsahu tohto právneho pojmu (dôvody hodné
osobitného zreteľa) je úlohou všeobecných súdov, a to vždy so zreteľom na konkrétne
okolnosti posudzovanej veci. Vzhľadom na to ústavnému súdu v zásade neprináleží
posudzovať existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa umožňujúcich aplikáciu
daného ustanovenia, pretože ide o nezávislé diskrečné oprávnenie všeobecných súdov.
Je však nutné poznamenať, že úvaha všeobecného súdu o tom, či v danej veci ide o takýto
výnimočný prípad, alebo nie (teda že sú resp. nie sú dôvody na aplikáciu § 150 ods. 1 OSP
splnené, pozn.), musí byť v rozhodnutí všeobecného súdu riadne a presvedčivo odôvodnená,
pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať črty svojvôle.
Ústavný súd však v danej veci nezistil, že by zo strany krajského súdu mohlo ísť o takýto
prípad.
Po preskúmaní namietaného uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že
tento sa vysporiadal s námietkami sťažovateliek uvedenými v odvolaní proti namietanému
uzneseniu okresného súdu (pozri už citovanú časť odôvodnenia namietaného uznesenia
krajského súdu). Pri aplikácii § 150 OSP a posudzovaní výnimočnosti nepriznania náhrady
trov konania krajský súd prihliadal tak na okolnosti danej veci, ako aj okolnosti na strane
účastníkov pôvodného konania vedeného pred okresným súdom. Po preskúmaní
majetkových, sociálnych a osobných pomerov sťažovateliek krajský súd dospel síce
k záveru, že „sťažovateľky preukázali zdravotné ťažkosti na strane žalobkyne v 1. rade“,
táto skutočnosť však sama osebe podľa jeho názoru nebola dostatočným dôvodom na
uplatnenie § 150 OSP, najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že povinnosť nahradiť trovy
konania bola uložená všetkým sťažovateľkám spoločne a nerozdielne.
Nosným argumentom sťažovateliek, ktorým tieto odôvodňujú „neústavnosť“
namietaného uznesenia krajského súdu, je tvrdenie o „neexistencii bezdôvodnosti
uplatňovaného práva“ v pôvodnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.
17 C 186/2006, keďže podľa sťažovateliek právni predchodcovia žalovaných v 1. a 2. rade
nadobudli spornú nehnuteľnosť, o ktorú v pôvodnom konaní išlo, nezákonným spôsobom.
Vychádzajúc z citovanej časti odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu
ústavný súd zastáva názor, že s ohľadom na nosnú argumentáciu sťažovateliek je namietané
uznesenie krajského súdu primerane odôvodnené a z ústavného hľadiska akceptovateľné
a udržateľné. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na to, že sťažovateľky svojou
námietkou o „neexistencii bezdôvodnosti uplatňovaného práva“ v podstate spochybňujú
samotný meritórny rozsudok okresného súdu (rozsudok č. k. 17 C 186/2006-130
z 30. marca 2009), ktorým bola ich žaloba zamietnutá na základe toho, že nepreukázali
skutočnosti, ktoré tvrdili, a síce že sporná nehnuteľnosť patrí do vlastníctva po M. I. Za
daných okolností uvedená námietka nemôže mať charakter „dôvodu hodného osobitného
zreteľa“ pre účely nepriznania náhrady trov konania podľa § 150 OSP. V danom prípade
považuje ústavný súd za relevantnú aj tú skutočnosť, že sťažovateľky nenapadli opravným
prostriedkom rozsudok okresného súdu vo veci samej, ktorý tým nadobudol právoplatnosť
vo výroku o zamietnutí žaloby. Prihliadajúc aj na prezumpciu správnosti a ústavnosti
rozsudku okresného súdu vo výroku v merite veci, ktorý sťažovateľky nenapadli, je ústavný
súd toho názoru, že nosná argumentácia sťažovateliek je, tak ako to uvádza krajský súd
v namietanom uznesení, „nepodstatná a pri rozhodovaní o náhrade trov konania aj
irelevantná“.
Namietané uznesenie krajského súdu je v danom prípade podľa názoru ústavného
súdu odôvodnené ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne). Krajský súd
vo svojom uznesení dostatočným spôsobom odôvodnil, na základe akých skutočností
nevidel dôvody hodné osobitného zreteľa zakladajúce uplatnenie § 150 ods. 1 OSP. Ústavný
súd považuje za ústavne akceptovateľné, aby vzhľadom na celkové okolnosti daného
prípadu a usporiadanie vzťahov medzi účastníkmi konania nahradili trovy konania
žalovaného v 2. rade sťažovateľky. Skutkové a právne závery uvedené v odôvodnení
namietaného uznesenia krajského súdu v časti týkajúcej sa povinnosti sťažovateliek na
náhradu trov konania žalovaného v 2. rade nie sú podľa názoru ústavného súdu v rozpore
s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto ich nemožno považovať
za odporujúce základným právam podľa ústavy a listiny, ktorých vyslovenia porušenia sa
sťažovateľky domáhajú.
Ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi namietaným uznesením krajského
súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a tiež základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 1 listiny, ktorá by mu
umožňovala dospieť po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie k záveru, že
uvedeným uznesením došlo k porušeniu označených práv. Preto pri predbežnom
prerokovaní sťažnosť sťažovateliek v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateliek stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal
(napr. návrh na odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. marca 2011