Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 67/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. I., K., E. H., K., M. B., B., a S. V., B., zastúpených

advokátkou JUDr. A. M., H., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a podľa Listiny

základných práv a slobôd a svojho základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

a podľa Listiny základných práv

a slobôd uznesením Okresného súdu Humenné č. k. -151 zo 4. augusta 2010

a uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. -168 z 21. októbra 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. I., E. H., M. B. a S. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára

2011 doručená sťažnosť M. I., K., E. H., K., M. B., B., a S. V., B. (ďalej len

„sťažovateľky“), zastúpených advokátkou JUDr. A. M., H., ktorou namietajú porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a svojho základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3

a podľa listiny uznesením Okresného súdu Humenné (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -151 zo 4. augusta 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie

okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16

Co 153/2010-168 z 21. októbra 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľky sa ako

právne nástupkyne po pôvodnom žalobcovi M. I. (manželka a dcéry M. I., pozn.) žalobou

podanou v zmysle (ďalej len „OSP“) domáhali

určenia, že parcela (orná pôda) zapísaná na liste vlastníctva č. 2204 v katastri obce K. patrí

do dedičstva po M. I. (otcovi pôvodného žalobcu).

O žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. -130 z 30. marca 2009

tak, že ju zamietol a zároveň vyslovil, že trovy konania účastníkom konania nepriznáva.

Žalovaný v 2. rade podal proti výroku o nepriznaní trov konania odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 21. septembra 2009 tak, že

odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým účastníkom konania

trovy nepriznal, zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie.

V odôvodnení tohto rozsudku krajský súd okrem iného uviedol, že aplikácia pri

rozhodovaní o trovách konania nebola náležitým spôsobom odôvodnená.

Na tomto základe potom okresný súd uznesením č. k. -151

zo 4. augusta 2010 uložil sťažovateľkám povinnosť zaplatiť žalovanému v 2. rade trovy

konania v sume 363,80 €. Proti označenému uzneseniu podali sťažovateľky odvolanie,

o ktorom rozhodol namietaným uznesením krajský súd tak, že odvolaním napadnuté

uznesenie okresného súdu potvrdil, a zároveň rozhodol, že sťažovateľky nemajú právo na

náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému v 2. rade ich náhradu nepriznal.

Sťažovateľky v sťažnosti okrem iného uvádzajú:

„Prvostupňový súd žalobu zamietol s odôvodnením, že žalobcovia nepreukázali

naliehavý právny záujem na podaní žaloby. Je pravdou, že žalobcovia nemohli preukázať

v konaní skutočnosť, že v čase podania žaloby užívali nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom

sporu a nemohli sa tak dožadovať zosúladenia skutkového a právneho stavu. Myslíme si

však, že žalobcovia preukázali v konaní skutočnosť, že nemohli objektívne užívať

nehnuteľnosť, pretože ako to vyplýva aj z priloženého potvrdenia Obecného úradu v K. zo

dňa 12. 11. 2010 spornú nehnuteľnosť užívali od roku 1936 do 29. 4. 2002 V., š. p., K.

Z tohto dôvodu nemohli žalobcovia preukázať naliehavý právny záujem na podaní

určovacej žaloby. Z dokazovania vykonaného pred prvostupňovým a odvolacím súdom

vzhľadom na uvádzané skutočnosti tvrdíme, že ani právni predchodcovia žalovaných v 1.

a 2. rade nemohli nadobudnúť vlastnícke právo od právnych predchodcov žalobcov tak, ako

ej to uvádzané v zápisoch v pozemkovej knihe a následne v dedičských rozhodnutiach.

Myslíme si, že sme dostatočne preukázali skutočnosť, že v 50-tych rokoch minulého storočia

právni predchodcovia teraz žalovaných neužívali spornú nehnuteľnosť, pretože bola

v užívaní V., š. p. Boli to priestory píly, oplotené z dôvodu bezpečnosti, aj ochrany majetku.

Okresný súd Humenné v konaní uznesením zo dňa 4. 8. 2010 priznal

žalovanému v 2. rade náhradu trov konania vo výške 363,80 Eur so splatnosťou 15 dní od

právoplatnosti tohto uznesenia. Krajský súd v Prešove uznesením vydaným v konaní 16 Co

153/2010, ktoré nám bolo doručené dňa 29. 11. 2010, potvrdili uznesenie prvostupňového

súdu. Obidve rozhodnutia súdov považujeme vydané v rozpore s dobrými mravmi tak, ako

to má na mysli ust. . Je zrejmé, že právni predchodcovia

žalovaných v 1. a 2. rade nadobudli nehnuteľnosť, ktorá je predmetom daného konania

nezákonným spôsobom, nikdy ju neužívali, nadobudli ju iba formálnym právnym aktom,

o ktorom pôvodní vlastníci nemohli vedieť. Napriek tomuto pretrvávajúcemu právnemu

stavu súdy oboch stupňov priznali nezákonným vlastníkom, úspešným účastníkom konania

trovy právneho zastúpenia. Sme toho názoru, že postupom oboch súdov boli porušené práva

žalobcov, ako sú citované vyššie v sťažnosti.“

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľky zastávajú názor, že „uznesením Okresného

súdu Humenné sp. zn. zo dňa 4. 8. 2010 v spojení s pôvodným rozsudkom

vydaným v konaní a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa

21. 10. 2010 bol porušený zákon, rozhodnutia boli vydané v rozpore s ust. § 3 Občianskeho

zákonníka, v rozpore s ust. , ust. , pokiaľ súdy neprihliadli pri

rozhodovaní o trovách konania na spôsob nadobudnutia spornej nehnuteľnosti právnymi

predchodcami žalovaných v 1. a 2. rade. V konaní žalobcov neišlo o bezdôvodné

uplatňovanie práva.“.

Na základe uvedeného sťažovateľky „s poukazom na ust. § 56 ods. 1, ods. 3 písm. b)

navrhujú nálezom ich sťažnosti vyhovieť, vrátiť vec na ďalšie

konanie a rozhodnutie. Zároveň navrhujeme, aby Ústavný súd SR v zmysle ust. § 52 ods. 2

rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť

napadnutého právoplatného rozhodnutia.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľky namietajú porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a podľa a listiny, ku ktorým malo dôjsť uznesením

okresného súdu č. k. -151 zo 4. augusta 2010 a uznesením krajského súdu

č. k. -168 z 21. októbra 2010 v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov

prvostupňového konania.

Z príloh k sťažnosti vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k. -130

z 30. marca 2009 rozhodol o uplatnenom nároku sťažovateliek ako právnych nástupkýň

pôvodného žalobcu M. I. tak, že žalobu zamietol a vyslovil, že trovy konania účastníkom

nepriznáva. Žalovaný v 2. rade sa proti druhému výroku rozsudku o nepriznaní trov konania

účastníkom odvolal, pričom o tomto odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č. k. 8 Co

133/2009-144 z 21. septembra 2009 tak, že rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 186/2006-

130 z 30. marca 2009 vo výroku o nepriznaní trov konania zrušil a vec vrátil okresnému

súdu na nové konanie, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „Z obsahu

spisu vyplýva, že prvostupňový súd dňa 30. 3. 2009 rozhodol vo veci samej tak, že žalobu

o určenie nehnuteľnosti patriacich do dedičstva zamietol. Výrok o trovách konania

odôvodnil podľa , pričom ako dôvod hodný osobitného zreteľa vzal v úvahu

vzťahy spoluobčanov obce K., aby ich ešte viac neeskaloval... Pri skúmaní, či sú dôvody

hodné osobitného zreteľa, prihliada (všeobecný súd, pozn.) v prvom rade k majetkovým,

sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov konania. Tiež zoberie do úvahy

pomery toho, kto by mal nahradiť náklady konania, ale tiež je potrebné zvážiť, ako by sa

takéto rozhodnutie dotklo najmä majetkových pomerov oprávneného účastníka. Významným

hľadiskom aplikácie ust. je aj okolnosť, ktorá viedla k súdnemu uplatneniu

nároku, postoju účastníkov v priebehu konania atď. Týmito okolnosťami sa prvostupňový

súd pri rozhodovaní o trovách konania použitím ust. vôbec neriadil, resp.

tieto okolnosti pri takomto právnom posúdení na strane účastníkov vôbec nevyhodnotil.“.

Okresný súd viazaný právnym názorom vysloveným krajským súdom uznesením

č. k. -151 zo 4. augusta 2010 rozhodol o priznaní trov konania žalovanému

v 2. rade, ktorý mal v konaní vedenom pod sp. zn. úspech v plnom rozsahu

a ako jediný zo žalovaných bol právne zastúpený v súlade s . Okrem trov

právneho zastúpenia žalovaný v 2. rade požadoval aj náhradu trov konania z titulu

zaplateného súdneho poplatku za odvolanie. Okresný súd v namietanom uznesení priznal

žalovanému v 2. rade len trovy právneho zastúpenia vzhľadom na skutočnosť, že poplatok

za odvolanie proti výroku rozhodnutia, ktorým sa nerozhodovalo vo veci samej, sa

nevyrubuje.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľky sa proti namietanému uzneseniu

okresného súdu odvolali, pričom v odvolaní predovšetkým namietali, že okresný súd

neskúmal dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalobkýň v súlade s ,

krajský súd uznesením č. k. -168 z 21. októbra 2010 rozhodol tak, že

namietané uznesenie okresného súdu potvrdil. V odôvodnení namietaného uznesenia

krajského súdu sa okrem iného uvádza:

«Odvolací súd v zmysle zásad upravených v ust. preskúmal uznesenie

spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania

v súlade s ustanovením a zistil, že odvolanie žalobkýň v 1. až 4. rade

nie je opodstatnené.

Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná

náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,

ktorý vo veci úspech nemal.

Na potvrdenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd poukazuje na to, že

použitie ustanovenia znamená odchýlku od zásady zodpovednosti za

výsledok konania, pretože má dopad na toho, kto by mal ináč právo na náhradu trov

konania. Aplikácia ustanovenia prichádza do úvahy, keď sú v konaní naplnené zákonné

predpoklady na priznanie práva na náhradu trov konania, avšak z osobitných dôvodov súd

náhradu trov neprizná.

Predpokladom použitia tohto ustanovenia je, aby išlo o prípady hodné osobitného

zreteľa, posudzované ako na strane toho, komu má byť náhrada trov priznaná, tak aj na

strane účastníka, ktorý by bol ináč povinný trovy konania nahradiť. Pri posudzovaní

okolností hodných osobitného zreteľa sa prihliada predovšetkým na osobné, majetkové

pomery, ako aj ďalšie pomery všetkých účastníkov, okolnosti podania návrhu na začatie

konania a uplatňovania práva účastníka, postoje účastníkov v konaní, ako aj zohľadnenie

dopadu rozhodnutia o trovách konania ako na povinného, tak aj oprávneného účastníka

z titulu práva na náhradu trov konania. Uvedené ustanovenie dáva súdu možnosť

prihliadnuť pri rozhodovaní o náhrade trov súdneho konania na osobitosti jednotlivých

prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.

Na námietku žalobkýň v 1. až 4. rade, že sú dané „dôvody hodné osobitného zreteľa“

na čiastočné nepriznanie náhrady trov konania, odvolací súd poukazuje na to, že pri

skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov

konania podľa treba prihliadať v prvom rade na majetkové, sociálne, osobné

a ďalšie pomery všetkých účastníkov konania a treba vziať do úvahy nielen pomery toho,

kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä

na majetkové pomery oprávneného účastníka.

Žalobkyne v odvolaní preukázali zdravotné ťažkosti žalobkyne v 1. rade a uviedli, že

tá poberá dôchodok vo výške 354 EUR. Tieto skutočnosti však samy o sebe nepostačujú na

aplikáciu výnimočného ustanovenia O to viac, že povinnosť nahradiť

trovy konania úspešnému žalovanému bola uložená všetkým neúspešným žalobkyniam, teda

žalobkyniam v 1. až 4. rade.

Na skutočnosti uvedené v doplnení odvolania odvolací súd nemohol prihliadať,

pretože bolo doplnené po uplynutí odvolacej lehoty. V zmysle rozsah,

v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na odvolanie. Uznesenie súdu prvého stupňa bolo žalobkyniam doručené dňa 11. 8.

2010. Dňa 26. 8. 2010 uplynula lehota na podanie odvolania. Doplnenie odvolania zo

strany žalobkýň je zo dňa 14. 9. 2010, preto naň odvolací súd neprihliadal.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania nemožno opomenúť tú skutočnosť, že pri

posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa treba vziať na

zreteľ nielen pomery oboch účastníkov konania, ale aj okolnosti podania návrhu na začatie

konania a postoje účastníkov v konaní. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalovaný

v 2. rade namietal nárok žalobkýň pri prvom úkone, ktorý mu patril.

Súd prvého stupňa žalobu o určenie vlastníckeho práva zamietol z dôvodu

nepreukázania naliehavého právneho záujmu zo strany žalobkýň na tomto určení. Rozsudok

súdu prvého stupňa vo veci samej nebol napadnutý opravným prostriedkom a dňa 19. 6.

2009 nadobudol právoplatnosť. Preto odvolací súd považoval ďalšie námietky žalobkýň

uvedené v odvolaní za neopodstatnené a pri rozhodovaní o náhrade trov konania za tejto

situácie irelevantné.

V tejto veci podľa názoru odvolacieho súdu nemožno od žalovaného v 2. rade

spravodlivo žiadať, aby si náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s týmto konaním hradil

čo i len sčasti sám. Použitie ust. musí zodpovedať osobitným

okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. So zreteľom na

uvedené je odvolací súd toho názoru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na

aplikáciu ust.

Na základe uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako

vecne správne potvrdil (, ).»

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa a

ods. 1 listiny a základného práva podľa a listiny

uznesením okresného súdu č. k. -151 zo 4. augusta 2010

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Proti namietanému uzneseniu okresného súdu mohli sťažovateľky podať odvolanie

(čo aj využili), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateliek v časti, ktorou namietali porušenie svojich a listinou garantovaných

práv uznesením okresného súdu č. k. -151 zo 4. augusta 2010 odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa a

ods. 1 listiny a základného práva podľa a listiny

uznesením krajského súdu č. k. -168 z 21. októbra 2010

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť

predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom príslušného orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť

reálne nepripúšťajú (, , , , ).

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa a listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Zo sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je odlišný právny názor sťažovateliek na

výklad a aplikáciu (podľa ktorého, ak sú dané dôvody hodné osobitného

zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať), ako bol

uplatnený v namietanom uznesení krajského súdu, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu

citovaných ustanovení a listiny, vzhľadom na skutočnosť, že „... súdy neprihliadali

pri rozhodovaní o trovách konania na spôsob nadobudnutia spornej nehnuteľnosti

právnymi predchodcami žalovaných v 1. a 2. rade. V konaní neišlo o bezdôvodné

uplatňovanie práva.“.

Podľa sťažovateliek je totiž zrejmé, že „právni predchodcovia žalovaných

v 1. a 2. rade nadobudli nehnuteľnosť, ktorá je predmetom daného konania nezákonným

spôsobom, nikdy ju neužívali, nadobudli ju iba formálnym právnym aktom, o ktorom

pôvodní vlastníci nemohli vedieť. Napriek tomuto pretrvávajúcemu právnemu stavu súdy

oboch stupňov priznali nezákonným vlastníkom, úspešným účastníkom konania trovy

právneho zastúpenia.“.

Zmyslom a účelom rozhodovania o náhrade trov konania v konaní pred všeobecným

súdom je poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva

zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel

alebo bude musieť nepochybne zaplatiť. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon

( a ). Aj tieto výnimky sa môžu uplatňovať len za splnenia

všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr reštriktívne, takou výnimkou je aj

nepriznanie náhrady trov konania celkom alebo sčasti podľa .

Ustanovenie umožňuje súdu, aby vo výnimočných prípadoch z dôvodov

hodných osobitného zreteľa účastníkovi, ktorý by inak mal právo na náhradu trov konania,

túto náhradu celkom alebo sčasti nepriznal. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník,

ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone,

ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Aplikácia pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy

v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak

súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov

celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť

v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej

veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností

hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery

všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva

na súde a ich postoj v konaní (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

M Cdo 14/99).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(m. m. , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi

nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania ( až ), a tým

k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi patrí v zásade do výlučnej

kompetencie týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho

rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava

rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika súvisiaca s konaním

a rozhodovaním o náhrade trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len

v prípade, ak by vo veci konajúci všeobecný súd extrémne vybočil z pravidiel upravujúcich

toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť v zásade len na základe takej interpretácie a aplikácie

príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Tento záver sa vzťahuje zvlášť na rozhodovanie podľa , použitie

ktorého je výnimkou, pretože iba v prípade, že všeobecný súd dospeje k záveru, že

v okolnostiach danej veci existujú dôvody osobitného zreteľa, nemusí náhradu trov konania

celkom alebo sčasti priznať. Vymedzenie obsahu tohto právneho pojmu (dôvody hodné

osobitného zreteľa) je úlohou všeobecných súdov, a to vždy so zreteľom na konkrétne

okolnosti posudzovanej veci. Vzhľadom na to ústavnému súdu v zásade neprináleží

posudzovať existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa umožňujúcich aplikáciu

daného ustanovenia, pretože ide o nezávislé diskrečné oprávnenie všeobecných súdov.

Je však nutné poznamenať, že úvaha všeobecného súdu o tom, či v danej veci ide o takýto

výnimočný prípad, alebo nie (teda že sú resp. nie sú dôvody na aplikáciu

splnené, pozn.), musí byť v rozhodnutí všeobecného súdu riadne a presvedčivo odôvodnená,

pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať črty svojvôle.

Ústavný súd však v danej veci nezistil, že by zo strany krajského súdu mohlo ísť o takýto

prípad.

Po preskúmaní namietaného uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že

tento sa vysporiadal s námietkami sťažovateliek uvedenými v odvolaní proti namietanému

uzneseniu okresného súdu (pozri už citovanú časť odôvodnenia namietaného uznesenia

krajského súdu). Pri aplikácii a posudzovaní výnimočnosti nepriznania náhrady

trov konania krajský súd prihliadal tak na okolnosti danej veci, ako aj okolnosti na strane

účastníkov pôvodného konania vedeného pred okresným súdom. Po preskúmaní

majetkových, sociálnych a osobných pomerov sťažovateliek krajský súd dospel síce

k záveru, že „sťažovateľky preukázali zdravotné ťažkosti na strane žalobkyne v 1. rade“,

táto skutočnosť však sama osebe podľa jeho názoru nebola dostatočným dôvodom na

uplatnenie , najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že povinnosť nahradiť trovy

konania bola uložená všetkým sťažovateľkám spoločne a nerozdielne.

Nosným argumentom sťažovateliek, ktorým tieto odôvodňujú „neústavnosť“

namietaného uznesenia krajského súdu, je tvrdenie o „neexistencii bezdôvodnosti

uplatňovaného práva“ v pôvodnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

, keďže podľa sťažovateliek právni predchodcovia žalovaných v 1. a 2. rade

nadobudli spornú nehnuteľnosť, o ktorú v pôvodnom konaní išlo, nezákonným spôsobom.

Vychádzajúc z citovanej časti odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu

ústavný súd zastáva názor, že s ohľadom na nosnú argumentáciu sťažovateliek je namietané

uznesenie krajského súdu primerane odôvodnené a z ústavného hľadiska akceptovateľné

a udržateľné. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na to, že sťažovateľky svojou

námietkou o „neexistencii bezdôvodnosti uplatňovaného práva“ v podstate spochybňujú

samotný meritórny rozsudok okresného súdu (rozsudok č. k. -130

z 30. marca 2009), ktorým bola ich žaloba zamietnutá na základe toho, že nepreukázali

skutočnosti, ktoré tvrdili, a síce že sporná nehnuteľnosť patrí do vlastníctva po M. I. Za

daných okolností uvedená námietka nemôže mať charakter „dôvodu hodného osobitného

zreteľa“ pre účely nepriznania náhrady trov konania podľa . V danom prípade

považuje ústavný súd za relevantnú aj tú skutočnosť, že sťažovateľky nenapadli opravným

prostriedkom rozsudok okresného súdu vo veci samej, ktorý tým nadobudol právoplatnosť

vo výroku o zamietnutí žaloby. Prihliadajúc aj na prezumpciu správnosti a ústavnosti

rozsudku okresného súdu vo výroku v merite veci, ktorý sťažovateľky nenapadli, je ústavný

súd toho názoru, že nosná argumentácia sťažovateliek je, tak ako to uvádza krajský súd

v namietanom uznesení, „nepodstatná a pri rozhodovaní o náhrade trov konania aj

irelevantná“.

Namietané uznesenie krajského súdu je v danom prípade podľa názoru ústavného

súdu odôvodnené ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne). Krajský súd

vo svojom uznesení dostatočným spôsobom odôvodnil, na základe akých skutočností

nevidel dôvody hodné osobitného zreteľa zakladajúce uplatnenie . Ústavný

súd považuje za ústavne akceptovateľné, aby vzhľadom na celkové okolnosti daného

prípadu a usporiadanie vzťahov medzi účastníkmi konania nahradili trovy konania

žalovaného v 2. rade sťažovateľky. Skutkové a právne závery uvedené v odôvodnení

namietaného uznesenia krajského súdu v časti týkajúcej sa povinnosti sťažovateliek na

náhradu trov konania žalovaného v 2. rade nie sú podľa názoru ústavného súdu v rozpore

s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto ich nemožno považovať

za odporujúce základným právam podľa a listiny, ktorých vyslovenia porušenia sa

sťažovateľky domáhajú.

Ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi namietaným uznesením krajského

súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu podľa

a podľa listiny a tiež základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa a listiny, ktorá by mu

umožňovala dospieť po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie k záveru, že

uvedeným uznesením došlo k porušeniu označených práv. Preto pri predbežnom

prerokovaní sťažnosť sťažovateliek v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateliek stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal

(napr. návrh na odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2011